Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


2. 1. 2014

Prológ a 1. kapitola

Prosím vás, napíšte mi do komentárov, ktorá verzia Dvoch životov sa vám páči viac. Myslím, že mne sa lepšie píše táto druhá a táto by aj častejšie pribúdala, keďže pred dopísaním starej verzie by som si musela prečítať všetky kapitoly.

Rada by som poznala váš názor na to, čo sa vám viac páči. Koniec koncov, čítať to budete vy. :-) Vopred ďakujem. :-) 

 

 

Harry stál pred zrkadlom v kúpeľni Dursleyovcov, rukami opretý o ich umývadlo v odovzdanej póze. Nebyť jeho opory, tak sa už dávno zvezie na zem. Možno by to tak bolo lepšie. Boleli ho oči, hrdlo, cítil, že má od už vyschnutých sĺz zlepenú tvár a bolelo ho aj celé telo.

No najviac trpel pre bolesť, ktorá nebola fyzická. Najskôr, keď zistil pravdu, zúril, lomcoval ním hnev, horel v ňom ako vatra. Pomáhal mu zakrývať to, čo naozaj cítil.

Už je to však chvíľa, čo jeho hnev vyhasol a jemu ostali už iba bolesť, smútok a pohlcujúca prázdnota. Jej chlad sa rozlieval po celom jeho tele a znemožňoval mu poriadne dýchať.

Už je to pol hodina, čo tu takto iba stojí a hľadí sa do umývadla. Je tma a svetlo v kúpeľni je zhasnuté, nedokázal sa pozerať na svoj odraz. No svetlo mesiaca, dnes tak žiarivého, nemilosrdne osvetľuje jeho postavu a v zrkadle pred ním sa črtá jeho silueta.

 

Zodvihol tvár a pozrel sa na zrkadlo pred sebou. Opäť sa pozrel na neznámu tvár, tak odlišnú od tváre, na ktorú sa uplynulé roky díval.

V čiernych vlasoch sa mu objavili pramienky temnej červenej a upokojili sa. Ich štruktúra sa zmenila z pevnej a neskrotnej na hebkú a poddajnú, na dotyk boli jeho vlasy ako zamat.

Jeho predtým jasné oči stmavli a zmenili aj tvar. Aj naďalej ostali zelené, no už to neboli oči, ktoré tak dôverne poznal. Teraz boli hlboké, temne zelené ako hlbiny vôd a príšerne uhrančivé, pútali pozornosť najviac zo všetkých jeho čŕt.

Jeho rysy nabrali ostrosť a jeho pleť mierne zbledla. Už dokonca nezniesol na svojich očiach okuliare, ktoré nosil predtým. Inokedy by ho to fascinovalo, videl omnoho lepšie ako s nimi, no teraz to bolo mimo dosahu jeho mysle. Teraz bolo vlastne všetko okrem tváre v zrkadle pred ním mimo dosahu jeho mysle.

Aj celá jeho postava sa zmenila. Bol vyšší, štíhlejší, no nie vychudnutý ako predtým, iba štíhly a celkove jeho postava pôsobila atletickejším dojmom.

 

No tá zmena nebola to, čo ho najviac desilo. Najviac ho desilo to, na koho sa po tej zmene ponášal. Črty po matke mu ostali aj keď boli iné ako predtým, no dominovali črty jeho otca. Tak ako sa predtým ponášal na Jamesa Pottera, tak sa teraz nápadne ponášal na muža, ktorý ho už od prvej chvíle nenávidel a on jeho city rovnako vrelo opätoval.

Zo zrkadla sa na neho hľadela tvár syna Severusa Snapea.

 

Sklopil pohľad na svoje ruky, nedokázal viac zniesť ten pohľad. Elegantné prsty zvierajúce okraj umývadla sa mu zdali cudzie, neboli to jeho ruky, na ktorých bolo poznať, že v živote pracoval.

Zavrel oči, rozhodnutý ukryť sa vo svojej mysli, no ani to mu nebolo dopriate. Aj jeho myseľ bola úplne iná ako predtým, rozprestierala sa do diaľky, dotýkala sa všetkého okolo seba.

 

Harry to nechápal. Nechápal, prečo práve Snape. Vedel, že bolo kedysi jeho matka a Snape priatelia, no nakoniec si vzala Jamesa Pottera. Prečo bolo potom Harry podľa všetkého synom Snapea? Horšie by to bolo už iba vtedy, keby bol synom Voldemorta.

Musel zistiť, prečo sa dialo to, čo sa dialo. Musel sa uistiť, že to všetko nebol iba krutý žart. Ibaže kto by to na neho nastražil? Tu u Dursleyovcov nebol v jeho blízkosti nijaký čarodejník. Pokúsil sa zamerať na túto skutočnosť a vytlačiť zo seba tú prázdnotu. Nepodarilo sa mu to, no dokázal ju aspoň prebiť myšlienkami na to, ako nájde odpovede na svoje otázky.

 

Vystrel sa a pevne sa zahľadel na neznámeho v zrkadle.

„Zistím, kto si... Kto som.“ Zašepkal. Pustil ľadovú vodu z kohútika a opláchol si tvár, aby zmyl zaschnuté slzy.

 

 

 ashdafshlkcgkudgfusajc

 

 

keď opäť zdvihol tvár k zrkadlu, jeho tvár už nebola plná bolesti, ale pokojná ako hladina jazera počas bezvetria. Z toho pohľadu mu naskočili zimomriavky. Na perách mu zaihral ironický úsmev, podobný Snapeovmu ironickému úškľabku. S istou dávkou škodoradosti si pomyslel, že vyzerá lepšie ako Snape. Hneď tú myšlienku aj zavrhol a v duchu si za ňu vynadal. Bolo v tom viac slizolinského ducha ako by sa mu páčilo.

 

V izbe si bezradne prezrel svoje oblečenie. Počas premeny narástol, a tak mu bolo teraz jeho oblečenie malé. Bez tak už potreboval kúpiť nové habity, lebo mu z nich trčali členky, no toto už bolo priveľa.

A on sa musel dostať do Šikmej uličky, to bola časť plánu, ktorú nemohol vynechať. Nech sa deje čo chce, táto podoba mu nesmie zostať a to ani v tom prípade, keby si mal variť vlastný odvar všehodžúsu a neustále pri sebe nosiť fľaštičku ako falošný Moody predošlý rok.

Odhodlal sa ku krajnému riešeniu a vykradol sa z izby. Bola hlboká noc, takže sa neobával, že si ho niekto všimne, všetci spali. Potichu otvoril dvere na Dudleyho izbe a vkĺzol dovnútra. Závesy na okne neboli zatiahnuté a dnu prenikalo slabé svetlo vzdialených pouličných lámp.

Harry bol nervózny, neveril svojmu novému telu, bolo totiž divné tak nečakane sa ocitnúť v inom tele, než na aké bol zvyknutý. Dudley však chrápal tak hrozne, že by ho pravdepodobne nezobudil ani keby sa v strede izby strepal a stiahol by so sebou skriňu. Mohlo by to však zobudil tetu Petuniu a to by už nebolo také optimistické.

Opatrne otvoril Dudleyho skriňu a vybral si odtiaľ nejaké veci. Schválne sa zameral na oblečenie, ktoré jeho bratranec už nenosil, aby si jeho zmiznutie nikto nevšimol. Vzal si džínsy, tričko a bundu, to by mu malo stačiť. Opäť sa rovnako ticho vrátil do izby.

V izbe sa obliekol do Dudleyho vecí. Džínsy si musel zatiahnuť opaskom, inak by mu spadli a aj tričko na ňom vlalo. Bunda mu siahala až do polky stehien.

Proste, vyzeral otrasne.

 

Takto oblečený sa vykradol z izby a následne aj z domu, vyliezol cez okno v kuchyni. V oblečení svojho bratranca a novom tele súčasne si pripadal neskutočne nemotorne, čo ho znervózňovalo. Na pokoji mu nepridávalo ani to, že mal stále dojem, akoby ho niekto sledoval. Bol rád za kapucňu, ktorú mal na hlave.

Pobavene si pomyslel, že musí vyzerať ako čarodejník, ktorý sa nevie poriadne obliecť.

Po nejakej chvíli si už nedokázal pomôcť a poobzeral sa okolo seba. Zamrzol na mieste, keď zbadal záblesk červenej, akoby sa na okamih objavil vo vzduchu útržok látky. Vzápätí na to akoby sa z toho miesta ozvala veľmi tichá nadávka.

Neviditeľný plášť. Napadlo okamžite Harryho. Takže to musí byť čarodejník.

Alebo čarodejnica. Tá červená látka sa nápadne podobala na kúsok ženských nohavíc.

Najskôr ho napadlo, že je to niekto so Smrťožrútov, no nedokázal si vybaviť nikoho, kto z nich by mohol nosiť červené ženské nohavice. Jediná Smrťožrútka bola Bellatrix Lestrangeová a tá bola v Azkabane.

Pre istotu však pridal do kroku. Chystal sa ísť metrom alebo autobusom, tam sa stratí v dave a nebude možné sledovať ho s neviditeľným plášťom.

 

Stratený pokoj nadobudol až potom, keď sa konečne dostal medzi ľudí. Ani potom sa však nezastavil a aj naďalej sa ponáhľal. To, že nikoho necítil ešte neznamenalo, že na neho niekto nevyskočí spoza rohu. Možno sa z neho odrazu stal paranoik, no podľa jeho skromného názoru na to mal dosť dôvodov.

Išiel mu po krku najhorší černokňažník tejto doby, ktorého iba nedávno videl vstať z mŕtvych a jeho verný stúpenci. Síce by ho v jeho novej nechcenej podobe nemuseli spoznať, ale človek nikdy nevie.

 

Autobusom sa dostal až pred Deravý kotlík, cez ktorý sa iba rýchlo prehnal. V Deravom kotlíku bol iba hostinský Tom, traja opitý čarodejníci a nejaká postava zahalená v dlhom čiernom plášti. Pokiaľ si Harry pamätal, tak smrťožrútske plášte vyzerali inak, no i tak ho neznáma osoba znervóznila.

Cez tehlovú stenu sa dostal na zatiaľ prázdnu Šikmú uličku. Bolo to zvláštne, kráčať sám po mieste, kde to inak žilo. Na chvíľu mal nereálny pocit, že je na svete sám.

Zachvel sa.

 

Vysoká budova Gringottbanky sa výšila nad ostatnými stavbami Šikmej uličky a v rannom šere jej jasná biela farba takmer svietila. Do mysle sa mu vkrádal strach, bol rád, že nemal nikdy tendenciu podliehať mu.

Zatlačil ho do úzadia svojej mysle. Dúfal, že mu Gringotti prinesú odpovede, nie problémy.

Škriatok stojaci pred Gringottbankou sa mu uklonil, keď okolo neho prechádzal. Úklon mu nervózne opätoval.

 

Na rozdiel od Šikmej uličky, ktorá sa ešte len mala začať zobúdzať, tu to už žilo. Škriatkovia a pár čarodejníkov - Harry odhadoval, že to boli zamestnanci banky – sedeli za dlhým stolom a pracovali, rýchlym krokom si to rázovali po rozľahlej miestnosti alebo postávali v malých skupinkách a zhovárali sa.

Rozruch zo strany čarodejníkov ustal, ako náhle vošiel do miestnosti a všetky ich pohľady sa zamerali na Harryho. Zato väčšina škriatkov sa správala, akoby si jeho prítomnosť nevšimli a ďalej si robili svoju prácu.

Jeden zo škriatkov, ktorý sa práve o niečom rozprával s nejakým mužom, sa otočil jeho smerom. Niečo povedal mužovi pred sebou, ten prikývol a vykročil ku vchodu do podzemia, kde sa Harrymu stratil z dohľadu. Škriatok sa vybral k Harrymu.

 

Harry pochopil už pri prvom pohľade na škriatka, že je jedným z tých vyššie postavených. Kým ostatný škriatkovia mali tmavočervené uniformy banky, tá jeho bola červená ako krv a zdobená zlatom. V ruke niesol zlatú palicu, na vrchu ozdobenú veľkým rubínom. Pri každom dotyku s podlahou nahlas buchla.

„Dobrý deň, pán Potter.“ Pozdravil ho. Harry sa zatváril prekvapene.

„Viete, kto som?“ podivil sa.

„Samozrejme, že to viem. Vaša matka bola pripravená aj na takúto možnosť.“ Povedal. Harry potichu zalapal po dychu.

„Predpokladám teda, že mi budete vedieť zodpovedať mnohé otázky.“ Skúsil to Harry.

„Dúfam, že áno, pán Potter. Teraz poďte, prosím vás, so mnou.“ Vyzval ho.

 

Harry sa nechal zaviesť do priestrannej a luxusne zariadenej miestnosti, kde ho škriatok usadil do pohodlného kresla pri stole. On sám si sadol oproti nemu. Luskol prstami, na čo sa pred ním objavili štyri hrubé zložky a jedna o poznanie tenšia. Harry na ne dobre nevidel.

„Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Moje meno je Goldaar a som jedným z troch najvyšších predstaviteľov Gringottbanky, no taktiež som aj správcom vášho majetku. Správcom majetku Potterovcov som sa stal už pred rokmi, ešte predtým, než som sa stal jedným z troch, no i naďalej som ostal ako správca majetku tohto starého rodu.

Iste ste sa už museli dovtípiť, že vaším otcom je Severus Snape, nie James Potter, ako je verejne známe. Vaša matka dúfala, že kúzlo, ktoré vytvorila bude mať dlhé trvanie, v najlepšom prípade až do vašej smrti, no počítala aj s možnosťou, že sa tak nestane a vaša pravá identita bude odhalená.

Preto si vaša matka nechala založiť svoj vlastný trezor, ktorý sme vám mali odovzdať v prípade, že sa vám navráti vaša pravá podoba.“ Posunul mu po stole jeden zo štyroch hrubých spisov. Harry si ho pritiahol bližšie k sebe a otvoril ho.

 

Zložka hlásala, že sa jedná o spisy k trezoru Lily Snape-Potterovej, rodenej Evansovej. V zložke sa nachádzal zoznam majetku v trezore, Harryho rodný list, adopčný list, kópia nového rodné listu, kde sa už ako otec uvádzal James Potter, nie Severus Snape a rôzne iné dokumenty, ktoré sa viazali k Harrisonovi Carusovi Snapeovi.

Harrison Carus Snape. To meno mu znelo cudzo. Tak cudzo, ako cudzo mu pripadalo jeho telo. Dokonca aj jeho vlastná myseľ a mágia sa mu zdali iné. Nie nutne cudzie, ale iné. Bál sa, čo sa stane, keď bude musieť čarovať.

Zmenil sa. Jeho premena akoby zrútila zábrany, ktoré potlačovali niečo v ňom. Ešte nikdy sa necítil takýto mocný. Ani vtedy, keď mu telom prúdil adrenalín, ktorý mu prepožičiaval silu.

 

„Píše sa tu o listoch, ktoré mama zanechala v trezore. Mohol by som ich vidieť?“ ukázal na jeden z pergamenov a zameral svoj pohľad na Goldaara.

„Navštívime všetky vaše trezory, pán Snape.“ Povedal mu a usmial sa. Teda, to si aspoň Harry myslel, že urobil. S jeho ostrými ihličkovými zubami, na ktoré sa zamerala Harryho pozornosť si tým nebol úplne istý.

„Ešte stále som Potter.“ Opravil ho.

„Ale vaša krv hovorí niečo iné.“ Oponoval mu škriatok.

„A krv je dôležitá.“ Súhlasil Harry.

„Dobre, možno ste vyhrali, no i tak ma volajte Potter.“ Usmial sa. Goldaar sa zatváril nespokojne.

„Ešte sa toho musíte veľa učiť. Takto ľahko sa nemôžete vzdať.“ Pokrútil hlavou.

„Budem na tom pracovať.“ Prisľúbil Harry s úškrnom.

„Mali by ste na sebe tvrdo pracovať, budete to potrebovať. Vaša krv hovorí viac, než len to, že ste Snape. Čoskoro zistíte, čo som tým myslel.“ Harry nevedel, čo si má o jeho slovách myslieť. Tváril sa vážne, no v tvárach škriatkov čítať nedokázal. Goldaar k nemu posunul zvyšné štyri zložky. Harry odtrhol pohľad od škriatka a zameral sa na to, čo mu posunul.

 

Prvá z nich patrila k trezoru Potterovcov. Alebo presnejšie k trezorom. Potterovci mali jeden kmeňový trezor, ktorý bol najväčší, najlepšie chránený a boli v ňom ukryté najdôležitejšie veci. Okrem toho tu však boli aj iné trezory, ktoré patrili rôznym členom rodiny. Bol tu trezor pre manželku Hlavy rodu, pre deti, ktorých súrodenec bol Hlavou rodu a ešte pár takýchto trezorov.

Medzi majetkom sa nachádzali aj výpisy nejakých pozemkov, sídel, obchodov a rôznych iných stavieb, patriacich Potterovcom.

„Aj keď nie ste biologickým synom Jamesa Pottera, no ste jeho jediným dedičom. Okrem vás totiž nemal nijaké iné deti, či už vlastné alebo nevlastné. Už vo chvíli, keď si vzal vašu matku a vás pod ochranu však bolo jasné, že zdedíte časť jeho majetku.“ Vysvetľoval Goldaar.

 

Ďalšia zložka patrila k jeho zvereneckému účtu.

„Toto je účet, ktorý bol zriadený pre prípad, že by niečo nešlo tak, ako by malo ísť. Na rozdiel od vášho ostatného majetku, k tomuto trezoru nemá prístup nikto iný, iba vy. Vaším poručníkom v čarodejníckom svete je Albus Dumbledore, James Potter a vaša matka vybrali Siriusa Blacka, no ten bol uväznený v Azkabane a tak táto povinnosť prešla na Albusa Dumbledora. On sa mal, okrem iného, postarať aj o to, aby ste vyrastali vo vhodných podmienkach.“ Hovoril.

„Dumbledore je mojím poručníkom?“ podivil sa Harry.

„Áno, je. A ak by ste nesúhlasili s tým, aby bol Albus Dumbledore aj naďalej vaším poručníkom, tak môžeme podniknúť isté kroky a zmeníme vášho poručníka. Nebolo by to také ťažké, Albus Dumbledore si očividne nesplnil svoje povinnosti. Neviete nič o vašom majetku ani o vašich právach a prebývate u nečarodejníkov, ktorý sa k vám správajú ako k sluhovi, nie ako k mocnému a bohatému čarodejníkovi.“ Navrhol.

„Kto by sa stal mojím poručníkom, keby som odmietol Dumbledora?“ zaujímal sa Harry.

„Lucius Malfoy.“ Odpovedal.

„Malfoy?“ Harry dúfal, že zle počul.

„Áno, pán Potter. Vaším poručníkom by sa stal Lucius Malfoy.“ Potvrdil mu to.

„Ako je to možné?“ nechápal Harry.

„Narcissa Malfoyová, rodená Blacková, je sesternicou Siriusa Blacka, vášho krstného otca, čo iste viete. Okrem Bellatrix Lesrangeovej, rodenej Blackovej, ktorá bola obvinená zo smrťožrútstva a Andromedy Tonksovej, rodenej Blackovej, ktorá bola vyškrtnutá z rodokmeňa Blackovcov je vašou najbližšou príbuznou v magickom svete. Ona, na rozdiel od svojich sestier, spĺňa všetky požiadavky na to, aby vás mohla vychovávať. Patrí do rodiny, ktorej dedičstvo v dospelosti prevezmete a ktorej Hlavou sa stanete, nie je zákonom stíhaná a mohla by vám poskytnúť vhodné podmienky na výchovu. A keďže bola ako žena vydaná do iného rodu, ktorého meno prevzala, právo na vašu výchovu má aj Hlava rodu, do ktorého ju vydali.“ Objasnil mu to Goldaar. Harry síce nikdy nebol na takéto zložité rozpravy, no pochopil to veľmi rýchlo.

Harry Potter bol dôležitá figúrka na šachovnici, ktorú chceli mnohí, preto o neho mnohí aj bojovali. Andromeda vypadla, lebo sa odčlenila od aristokratov, keď si vzala muklorodeného a pridala sa ku svetlej strane. O to sa postarala temná strana. Bellatrix vypadla, lebo skončila v Azkabane. Tam bola pre každého zbytočná. Sirius vypadol, podobne ako Bellatrix skončil v Abkabane. Z toho sa však podarilo vyťažiť Dumbledorovi a vďaka tomu sa stal Harryho poručníkom. A keďže Albus Dumbledore bol veľký a mocný čarodejník, ku ktorému všetci vzhliadali, nebolo pre neho ťažké nakloniť váhy na svoju stranu.

A tak skončil Harry u Dursleyovcov, ktorí ho nenávideli a denno-denne mu to dávali najavo.

 

Tretia zložka, ktorú otvoril, patrila k účtu Blackovcov. Našiel zmluvu, v ktorej Sirius odovzdal všetok svoj majetok aj práva Harrymu, v prípade, že nebude mať iného dediča. A keďže Sirius iného dediča okrem Harryho nemal a ani to nevyzeralo tak, že bude mať, tak ten majetok Harry aj zdedí.

„Blackovci patrili a napriek tomu, že práve prežívajú temné obdobie aj patria medzi najmocnejšie a najbohatšie rodiny v Anglicku. Sirius Black neprenechal Albusovi Dumbledorovi nijaké práva na trezory Blackovcov, takže nemá o prevodoch na týchto trezoroch nijaké informácie. Jeden z trezorov odkázal Sirius Black Remusovi Lupinovi a ďalší Nymphadore Tonksovej.“ Vysvetľoval mu Goldaar.

Blackovci mali, podobne ako Potterovci, taktiež mnoho trezorov, dokonca ešte viac ako Potterovci a boli aj značne bohatší. Potterovci vlastnili tretinu Blackovského majetku.

K Blackovskému majetku boli prirátané aj rôzne sídla a stavby. Niektoré dokonca aj v muklovskom svete. Blackovci boli vlastníkmi alebo spoluvlastníkmi mnohých obchodov na Šikmej uličke, či na iných miestach, vlastnili umelecké galérie, či rôzne výrobne a zdalo sa, že im to vynášalo. Za posledných pätnásť rokov sa Blackovský majetok značne zvýšil.

„Blackovci boli jednou z rodín, ktoré usporadúvali plesy, hostiny a oslavy, na ktoré sa dostali iba najdôležitejšie osobnosti čarodejného Anglicka, niekedy aj zahraničia. Každý rok pripravovali ples, ktorý otváral plesovú sezónu čarodejníckej aristokracie. Toto právo prebrali Malfoyovci hneď potom, ako Siriusa Blacka uväznili v Azkabane. Teraz majú otváranie aj uzatváranie plesovej sezóny na starosti oni.“ Pokračoval vo vysvetľovaní Goldaar. Harry pozorne počúval a snažil sa čítať aj medzi riadkami. Goldaar mu na to nechával dosť priestoru.

 

Nakoniec sa dostali až k štvrtej zložke, ktorá niesla meno Snape. Harry sa zdráhal otvoriť zložku, ktorá sa viazala k majetku Snapea aj keď bol sám Snape.

„Môže Severus Snape zistiť, že som túto zložku otvoril?“ opýtal sa.

„Správca jeho majetku by mu to musel oznámiť, ak by sa na to opýtal.“ Prikývol Goldaar. Harry od seba zložku s menom Snape odsunul.

„Meno Snape sa objavilo iba nedávno, niekoľko rokov dozadu. Predtým sa rod Snape volal Prince, no keďže poslednou dedičkou rodu Prince ostala Eileen Princeová, ktorá si vzala za manžela mukla s menom Tobias Snape a prijala jeho meno, mal byť rod po smrti posledných nositeľov rodu Prince premenovaný. Severus Snape bol synom Eileen Princeovej-Snapeovej a jediným dedičom rodu Prince, no meno si nikdy nezmenil.

Veľkosť majetku tohto rodu sa dá porovnávať s veľkosťou majetku rodu Black, no tento rod tak nedbal na čistotu krvi, ako Blackovci. Snapeovci majú niekoľko trezorov, jeden z nich patrí aj dedičovi Hlavy rodu, čiže vám. Severus Snape by však veľmi rýchlo zistil, že z neho ubúdajú peniaze.“ Začal rozprávať.

„O tomto sa Severus Snape nedozvie?“ opýtal sa Harry s mierne nadvihnutými kútikmi úst.

„Nie, o tomto sa nedozvie. No už vám toho nemôžem povedať viac, budete sa musieť porozhliadať po nejakej zaujímavej literatúre. Poradil by som vám navštíviť knižnicu nejakého starého rodu, tam by ste odpovede na niektoré svoje otázky mohli nájsť.“ Odporučil mu Goldaar.

 

„Máte ešte nejaké otázky alebo môžem zavolať niekoho, kto vám ukáže trezor po vašej matke a trezor Potterovcov? Môžete taktiež navštíviť aj svoj zverenecký účet.“ Opýtal sa Goldaar. Harry mal na jazyku otázku, prečo sa k nemu Goldaar správa tak zvláštne. Takmer akoby mu chcel pomôcť. Zarazil ho však pohľad, ktorý mu venoval Goldaar. Zdalo sa, že presne vie, akú otázku chcel Harry položiť a nechcel, aby mu ju položil.

„Budem pokračovať do trezorov.“ Odpovedal nakoniec. Goldaar vstal, nasledovaný Harrym.

„Ako si želáte. Ešte by som vás však chcel varovať, aby ste nevyberali veľké množstvá zlata a cenností z trezoru Potterovcov, mali by ste počkať, kým nebudete oficiálne Hlavou rodu. Alebo by ste sa mohli porozprávať s vaším poručníkom, čarodejník, ktorý dosiahol pätnásť rokov má právo prebrať titul Hlavy rodu, pokiaľ nie je nikto, kto by mohol tento titul prebrať.“ Pripomenul mu. Harry prikývol.

„Ďakujem za váš čas a poznatky, ktoré ste mi poskytli.“ Mierne sa mu uklonil. Škriatok sa na neho opäť usmial, jeho ihličkové zuby sa hrozivo zaleskli. Nebola to síce poklona, ktorú by ste mali skladať škriatkom, no zdalo sa, že Goldaar pochopil.

„Draarak!“ zvolal Goldaar. Pár sekúnd na to sa dvere na miestnosti otvorili a dnu vošiel jeden z Gringottov.

„Pán Potter pôjde navštíviť svoje trezory.“ Povedal príkazom.

„Dovidenia, Goldaar.“ Opäť sa mierne uklonil Harry.

„Dovidenia, pán Potter.“ Škriatok mu úklon opätoval.

 

Daarak ho odviedol do podzemia. Najskôr navštívili jeho zverenecký trezor, z ktorého si vybral kopu peňazí. Teraz mali navštíviť trezor, ktorý mu zanechala jeho matka.

Práve stáli pred trezorom 739 a Daakar vsúval do zámky kľúč. Otočil ním, nasledovalo kovové cvaknutie a dvere sa začali s oblakom dymu, ktorý odtiaľ vyšiel, otvárať. Pár sekúnd na to sa Harrymu odhalil pohľad na trezor, ktorý mu zanechala Lily.

Srdce mu tĺklo až kdesi v hlave, keď vchádzal dovnútra. Škriatok ostal pred dverami.

 

V trezore boli zdobené truhličky, knihy, truhly, obrazy a taktiež aj množstvá galeónov. Harry sa vybral preskúmať obsah jednej z truhlíc.

Odistil západku a otvoril veko. V truhlici sa nachádzalo množstvo kvalitného oblečenia. Na vrchu naskladaných vecí bol položený kus pergamenu. Harry ho vzal do ruky.

 

Verím, že sa o teba Sirius stará dobre, keď toho my nie sme schopní. No pre istotu som ti prichystala nejaké oblečenie, premena ťa musela zmeniť. Veľkosť vecí v truhlici sa prispôsobuje tvojej postave, takže sa nemusíš báť, že by ti nesedeli.

 

Písmo na lístku bolo elegantné a už na prvý pohľad to bolo písmo ženy. Pritisol si ten kúsok papiera k hrudi. Toto písala jeho mama.

„Sirius sa o mňa nemôže starať, mami.“ Zašepkal. Namiesto toho bol hodený k jej sestre.

Papierik opäť položil do truhlice a vytiahol si z nej čierne nohavice a tmavomodrú košeľu, ktoré si hneď aj obliekol. Veľkosť vecí sa na ňom upravila, až mu dokonale sadli. V ďalších truhliciach našiel plášť a topánky.

 

V ďalšej truhlici našiel množstvo listov. Rozhodol sa, že ich bližšie preskúma neskôr a vybral sa ku truhličkám. V prvej našiel nejaký zrolovaný pergamen. Rozvinul ho a začítal sa doň. Písalo sa tam, že mu Lily zanechala nejaký dom v Británii. Našiel aj lístok, kde mu vysvetlila, že mu ten dom zanechala pre prípad, že by chcel byť sám.

„Dali by sa veci z trezoru presunúť do môjho domu?“ opýtal sa škriatka.

„Áno, pane.“ Prikývol.

„Tak mi tam presuňte tie truhlice.“ Ukázal na truhlice z oblečením a na pergamen, aby škriatok pochopil, kam ich má poslať. Daakar luskol prstami a truhlice zmizli. Harry prikývol.

V ďalších truhličkách boli šperky. Zaujal ho najmä jeden z nejakého čierneho, obyčajný prívesok v tvare havrana na retiazke. Šperk mal však mimoriadny účinok, na lístku sa písalo, že ho zmení do akejkoľvek jednej podoby, ktorú si zvolí. Niečo ako Všehodžús, ibaže v tomto prípade účinok trvá, kým má retiazku s príveskom na krku a šperk bol okrem toho začarovaný, aby si ho mohol zložiť iba vlastník.

Okamžite si ho nasadil a do najmenších detailov si predstavil seba samého, ako vyzeral predtým, než sa mu vrátila jeho pravá podoba. Hneď si však retiazku z krku aj odopol, spolu s podobou Harryho Pottera sa vrátil aj jeho otrasný zrak. S istým prekvapením zistil, že mu telo Harrho Pottera nevyhovuje tak ako telo Snapea.

Prívesok si starostlivo uschoval. Ešte ho bude potrebovať.

 

V trezore našiel aj jeden list, pre neho zatiaľ najvzácnejší. Na obálke bolo napísané iba jeho krstné meno, nič iné.

 

Môj drahý synček,

odpusť mi, že som sa rozhodla zatajiť tvoju pravú identitu. K tomuto kroku ma viedla situácia, v ktorej som sa ocitla. Neviem, či poznáš muža menom Severus Snape, možno ešte stále účí na Rokforte, no určite už vieš, že je tvojím otcom.

O ruku ma požiadal hneď po škole a ja som súhlasila. Prežili sme spolu dva krásne roky, no potom sa všetko pokazilo a na nás dvoch sa upriamila pozornosť Smrťožrútov. Severus sa k nim pridal, v snahe ochrániť nás. V ten deň, keď sa vrátil domov a oznámil mi, že sa stal Smrťožrútom, som mu ja chcela oznámiť, že som tehotná. Strašne sme sa pohádali a ja som ušla z domu, bez toho, aby som mu o tebe povedala. Chcela som ťa uchrániť pred životom syna Smrťožrúta.

O pomoc som požiadala Jamesa. Bolo to odo mňa sebecké, vedela som, že ma miluje a že ma neodmietne, no chcela som od neho iba prístrešok na niekoľko nocí, kde by som bola v bezpečí, kým sa nerozhodnem, čo urobím ďalej. James mi však ponúkol omnoho viac, než som očakávala. Po mesiaci som si ho vzala za manžela a James prijal mňa ako svoju chránenkyňu a teba ako svojho dediča. Podrobili sme ťa náročnému obradu, kde sme zmenili tvoj výzor a, čo som si nikdy nedokázala odpustiť, potlačili sme mnohé tvoje povahové črty a zabarikádovali časť tvojej mysle a mágie. Počas rokov sa mali bariéry, ktoré sme vytvorili rúcať a na tvoje sedemnáste narodeniny si mal byť bariér úplne zbavený, no stále s falošnou podobou. Pri obrade je však riziko, že niektoré bariéry ponechajú následky. Tomu sme sa snažili predísť a myslím, že sa nám to podarilo. Aspoň v to dúfam.

Prešiel takmer rok a ja som zistila, akú chybu som urobila, keď som sa rozhodla zobrať ťa preč. Bolo predpovedané proroctvo, ktoré hovorilo o dieťati dvoch ľudí, ktorí sa trikrát postavili Temnému pánovi. Dieťa malo byť narodené koncom júla a bolo predpovedané, že to dieťa bude hrozbou pre Temného pána.

Albus Dumbledore prišiel s tým, že je tu možnosť, že ním môžeš byť ty. Druhý chlapec, na ktorého sa proroctvo hodilo bol Neville Longbottom.

Teraz sme v zabezpečenom dome, no bojím sa, že ani to nebude stačiť. Verím, že to prežiješ. Si výnimočné dieťa, dokonca aj po obrade, ktorý mal zmierniť tvoje nadanie, stačí, aby si sa pozrel na krb a rozhoria sa v ňom plamene. Je to zvláštne, no niekedy sa zdá, akoby menili farby. Keď sa k nim však otočím, sú vždy ako normálne plamene.

Je to divné, písať ti, keď ani neviem, koľko máš rokov a ako vyzeráš, keď toto čítaš. Hlavne preto, lebo teraz ležíš predo mnou v kolíske a spíš. Si taký pokojný a krásny. Ako malý anjel. Môj malý anjel.

Dúfam, že sa máš dobre. Sirius nevie, že nie si Jamesovým synom, odrazu nevieme, komu môžeme veriť. Asi to spočiatku nesie ťažko, no spamätá sa. Ver mi, ja a James ho poznáme dobre.

 

                                                                                         Ľúbim ťa, synček

                                                                                         Tvoja mama.

 

Po prečítaní listu sa na chvíľu oprel o stenu a zatvoril oči. Potom povedal Daakarovi, nech do domu presunie ešte nejaké veci a nechal sa vyviesť von z podzemia. Hore si nechal zameniť nejaké peniaze.

 Ďalej pokračoval až kým sa nedostal do muklovského Londýna, kde si stopol Rytiersky autobus. Tým sa nechal odviesť na frekventovanú ulicu pred nákupné stredisko. Vedel o tom, že tam majú optiku a očnú ambulanciu. Tesne pred vchodom do ambulancie zaliezol do temného kúta a pomocou prívesku sa premenil na Harryho Pottera.

Pri vstupe do ambulanie nechcene narazil do steny. Videl skutočne otrasne.

 

„Čo sa tu deje?“ ozval sa ženský hlas a otvorili sa dvere.

„Dobrý deň, madam. Mohli by ste ma hneď prijať? Rozbili sa mi okuliare a ja som bez nich úplne slepý.“ Požiadal. Pohľadom sa zameral na biely fľak na bielom pozadí, dúfal, že sa pozerá aspoň trochu správne.

„No poď, chlapče. Vidím, že sa pozeráš všade, len nie na mňa.“ Povzdychla si a chytila ho za ruku, aby mu pomohla vojsť.

„Budeš chcieť ďalšie okuliare?“ opýtala sa ho. Harry sa usmial jej smerom.

„Uprednostnil by som kontaktné šošovky.“ Požiadal.

Nasledovala séria vyšetrení jeho zraku, kde strávil viac, než hodinu a potom si bol prevziať svoje nové kontaktné šošovky. Pre istotu si kúpil hneď niekoľko párov, ak by sa niečo stalo. Videl v nich takmer tak dobre, ako keď mal podobu Harrisona Carusa.

Na radu doktorky si kúpil aj okuliare s čiernym rámom. Budú sa mu vraj hodiť, keď budú jeho oči unavené zo šošoviek.

Zaplatil. Najskôr boli problémy s tým, že nemal nijaký doklad, no našťastie sa mu nakoniec podarilo upokojiť doktorku. Aj keď ho to vyšlo drahšie ako keby nejaký doklad mal a upriamil tým na seba neželanú pozornosť.

 

Ešte sa rozhodol nakúpiť si nejaké oblečenie, to, ktoré mu zanechala Lily sa akosi vymykalo muklovskej móde a on potreboval aj niečo, čo môže nosiť medzi nečarodejníkmi.

Vošiel do jedného z väčších obchodov, kde predávali kvalitné oblečenie. Dursleyovci ho na nákupy nebrávali a v čarodejníckom svete sa tiež nenaučil, podľa čoho si má vybrať oblečenie, ktoré by sa mu hodilo, preto sa cítil medzi toľkými vecami stratený. Frustrovane si pomyslel, prečo ho vôbec zaujíma, ako bude vyzerať.

„Môžem ti nejako pomôcť?“ opýtala sa ho mladá predavačka s úsmevom, keď videla, že už desať minút bezradne krúži medzi regálmi.

„Budem ti veľmi vďačný.“ Vďačne sa na ňu usmial a nasledujúc jej príkladu jej tykal.

„Na akú príležitosť hľadáš oblečenie?“ zaujímala sa.

„Na bežné nosenie.“ Odpovedal. Po tomto mu predavačka začala nosiť oblečenie na skúšanie, z ktorého si mal vybrať. A toho oblečenia bolo veľa, veľmi veľa. Najmenej polovicu z neho vylúčil, no i tak strávil v obchode viac času, než by sa mu páčilo.

V ďalšom obchode si kúpil nejakú obuv. Spoľahol sa však už na seba.

 

Cestou na autobusovú zastávku Harryho zaujalo kaderníctvo, vedľa ktorého prechádzal. Prešiel si rukou po vlasoch, ktoré dosahovali dĺžku krátko pod jeho uši a rozhodol sa, že je na čase nechať sa ostrihať. Bežne by to nechal na pani Weasleyovú, no toto leto si nebol istý tým, či sa dostane do Brlohu. Pošta od Rona a Hermiony, ktorá mu chodila, bola značne mätúca a jediné, čo z nej dokázal vyčítať bolo, že sú spolu na nejakom tajnom mieste s ostatnými.

Nemohol povedať, že by ho to nehnevalo. Tajnostkárstvo jeho dvoch najlepších priateľov spojené s tým, že oni sú spolu v čarodejníckom svete, kým on je vyhodený u svojich nenávidených príbuzných ho privádzalo k zúrivosti. Na konci štvrtého ročníka opäť takmer prišiel o život, keď bojoval s Voldemortom a Dumbledore ho opäť poslal k jeho príbuzným.

Odmietal sa byť cítiť vinný za to, že z jeho krvi povstal Voldemort. Dumbledore mal zabezpečiť Trojčarodejnícky turnaj, no nepodarilo sa mu to.

Odmietol sa cítiť vinný aj za to, že neodpovedal na listy svojich priateľov a že ich nechal pocítiť, že sa hnevá. Oni sa na neho vykašľali, keď ich potreboval, obvinili ho z toho, že podvádzal, aby získal ešte väčšiu slávu a neverili mu. Hermiona sa k nemu vrátila skôr, než Ron, no aj tak s ním nebola vždy.

A odmietol sa cítiť vinný aj za mnohé iné veci, za ktoré by sa Harry Potter predtým vinný cítil. Neurobil však nič zlé, jediné, čo urobil bolo, že na seba odmietol vziať cudziu vinu.

V duchu však prisahal, že pomstí Cedricovu smrť. Umrel, keď ho chránil aj keď to nemusel robiť. Ani to však nebola úplne jeho vina, odkiaľ mal vedieť, že ich Trojčarodejnícky pohár prenesie k Voldemortovi? Hlúpo sa spoliehal na to, že Dumbledore zabezpečil turnaj a že na nich okrem nástrah v labyrinte nič nečaká.

 

Do kaderníctva vošiel s temnými myšlienkami. Zvonček na dverách ohlásil jeho príchod, na čo sa objavil nižší muž so zásterou obviazanou okolo bokov. Kriticky si ho prehliadol.

„Prišli ste sa dať ostrihať?“ opýtal sa. Harry prikývol. Muž ho usadil do kresla a spýtal sa ho, či chce nejaký špeciálny zostrih. Harry sa rozhodol. Že to nechá na neho, stále existuje možnosť, že si to potom nechá upraviť kúzlom. Zatvoril oči a nechal muža pracovať. Bolo by to príjemné, keby ho raz za čas príliš nepotiahol za vlasy a nechcel od neho, aby sa s ním zhováral o športe. Harryho znalosti anglického futbalu boli minimálne, no zdalo sa, že predavačovi stačilo, keď len občasne prehodil nejakú poznámku a inak s ním súhlasil.

Nakoniec však musel uznať, že kaderník vykonal dobrú prácu. Vlasy mu iba prestrihal, takže mu ostali dlhšie, čo mu pomohlo, lebo mu teraz tak nestáli.

 

Keď sa teraz videl v zrkadle, tak sa takmer nespoznával. Absencia okuliarov opticky pozmenila rysy jeho tváre a zvýraznila jeho už beztak výrazné zelené oči. Zmena účesu tiež opticky pozmenila jeho rysy a bez toho vrabčieho hniezda na hlave vyzeral odrazu dospelejšie.

Oblečenie za jeho ostatnými zmenami taktiež nezaostávalo. Jeho staré oblečenie po Dudleym na ňom viselo, a tak vyzeral ešte chudší a menší, než bol v skutočnosti. Teraz mal oblečenie, ktoré na ňom vyzeralo dobre a zvýrazňovalo jeho prednosti. Taktiež sa v ňom omnoho lepšie pohybovalo, než v oblečení po obrovskom bratrancovi.

Široko sa usmial na svoj odraz v zrkadle. Po dlhých rokoch sa na neho neusmievala tvár Jamesa Pottera, no tentoraz ho to nestrašilo tak ako jeho zmena na Snapea. Začínal byť zvedavý na to, aké urážky si na neho vymyslí jeho otec, keď ho uvidí. Určite niečo o jeho rozmaznanosti a samoľúbosti. Áno, to je pravdepodobné.

 

„Je to perfektné.“ Povedal. A myslel tým viac, než len prácu kaderníka.  

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kuk

Sanny, 11. 1. 2014 12:10

mnoo takže jednoznačně hlasuju pro tuhle! :D už jen proto, že se mi líbí tvůj mírně pozměněný styl psaní v této povídce, jelikož ji píšeš už po druhé, tak ses vyvarovala věcí, které se mi nelíbila na té první a taky jsi napsala, že se ti k téhle bude líp přidávat, protože tu první by sis musela od začátku přečíst... :D :D a my nechceme, aby se tvoje veledíla zasekla, kvůli tomu, že musíš přečíst celou FF od znova :D
ehm no tak samozřejmě ti přikazuju (:P :D ) přidat další díl, co nejdřív! :D protože .... si mě naprosto navnadila! :D
a ještě něco... kdopak byl pod tím pláštěm.. Tonks? :D

krása

Elecqua, 9. 1. 2014 1:17

mně se líbí obě, ale přimlouvám se za tuto druhou :-)

oboje

klér, 5. 1. 2014 17:59

no mně se líbí oboje jsou velice a každá je naprosto jíná myslím že by bylo dobré psát oboje ale je to na tobě :D

proč ne

Rankl, 5. 1. 2014 17:11

Tak zatímco první varianta byla taková hodně psychologická, kde se Harry obtížně vyrovnával s nepříjemnou skutečností, ve druhé přibylo akce. Tahle třetí, kdy svou novou identitu přijímá bez větších problémů a bere ji jako výhodu, nikoli neštěstí, je nepochybně také zajímavá. Těžko hodnotit podle první kapitoly, protože z ní není jasné, jakým směrem se bude děj dále ubírat, zda hlavním tématem bude boj s Voldemortem nebo nalezení vztahu s biologickým otcem.
Jen pár dalších poznámek:
Jaká měla Lili majetek, že s ním mohla tak volně disponovat? Neměla toho málo, ale její sestra byla víceméně existenčně závislá na svém muži a Lili během těch několika málo let nemohla nic moc sama vydělat. Nemohl by to třeba být majetek, který získala rozvodem se Snapem?
Když už jsem u toho rozvodu, jakým způsobem probíhal? Muselo to jít velmi hladce, když se tak rychle vdala za Jamese, docela se divím, že Snape nedělal žádné problémy. Navíc o něčem takovém by musely existovat záznamy, už jenom proto, že šlo o velké majetky, jakto, že nikdo v kouzelnickém světě nic nevěděl?
Jak je to vůbec se Siriusem? Pochopil jsem, tedy spíš z předchozí verze, že se děj odehrává po Harryho čtvrtém ročníku, kdy byl Sirius na útěku a ukrýval se na Grimauldově náměstí. Docela mě překvapuje, že Harry na něj ani jednou nepomyslel.

nádhera

Jazz, 5. 1. 2014 10:31

Musím říct, že tato verze se mi líbí mnohem víc, než původní, ale rozhodnutí je na tobě.

...

powergirl, 5. 1. 2014 0:51

Velmi pekne ;D cetla jsem si i celou prvni variantu teto povidky a byla bych i rada kdyby se ti povedla dopsat ale za sebe musim rict ze tahle verze se mi asi libi vic tak snad se brzo dockame pokracovani :)

super

Lilly Potter ml., 2. 1. 2014 10:33

Uzastne uz sa neviem dockat pokracovania;-)

Re: super

Heru, 4. 1. 2014 21:19

nemůžu nic jiného než sohlasit

ok

Zulík, 4. 1. 2014 17:12

schválené

Súhlas

Dulce, 2. 1. 2014 10:31

Zbožňujem všetky tvoje poviedky a páčia sa mi obidve verzie ale ak sa ti lepšie píše táto tak schvalujem prepísanie, pretože podľa mňa nezáleží len na spokojnosti čitateľov ale aj na spokojnosti autora a okrem toho budem len rada ak budú pribúdať kapitoly k tejto alebo akejkoľvek tvojej poviedky :-)