Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


9. Nový hráč

8. 5. 2014

 Harry sa so svojimi zajatcami premiestnil do svojho domu. Nechal ich v miestnosti, kde si cvičil kúzla a trochu ju pozmenil, aby sa aspoň čiastočne ponášala na väzenie. Tma a chlad sa mu zdali pre začiatok postačujúce.

 

„Pán Harry sa vrátil. Je pán Harry hladný?“ hlas jeho drahej Minnie k nemu doľahol, keď vošiel do obývačky a zhodil zo seba plášť. Stále mal svoju skutočnú podobu.

„Minnie, rád ťa vidím.“ Vrelo sa na ňu usmial.

„Žiaľ, dnes si nestihnem vychutnať tvoje skvelé jedlo, opäť budem musieť odísť.“ Vidina jedla, ktoré Minnie varila, bola lákavá a to najmä preto, že by si to skvelé jedlo vychutnal v prostredí, v ktorom sa cítil dobre a bezpečne. V Blackovskom dome, kde nemal nikdy úplné súkromie, sa cítil po celý čas napäto. Skrýval priveľa tajomstiev na to, aby sa mohol medzi ľuďmi, ktorí jeho tajomstvá nezdieľajú, cítiť bezpečne.

„Mohol by som ťa však požiadať o to, aby si sa postarala o tých pár mladých ľudí, ktorých som nechal v cvičebnej miestnosti? Práve teraz sú to moji väzni a nebol by som rád, keby mi unikli. Vieš, ako sa správať k väzňom?“ opýtal sa s miernym úškrnom.

„Minnie vie, pane.“ Odpovedala škriatka.

„Výborne. Nebuď na nich však príliš krutá.“ Varoval ju. Nechcel, aby im bolo ublížené, len to, aby sa báli. Vernosť Voldemortovi sa im nevyplatí.

 

Behom niekoľkých minút prebehol cez pozemky okolo domu a časť lesa. Smeroval hlbšie medzi stromy, k miestam odrezaným od okolitého sveta. Vedel, že tam ho nájde.

Už to bola chvíľa, čo ich cítil, keď pred neho zo stromu zoskočila vysoká postava muža. V ruke držal meč, ktorým na Harryho zamieril.

„Hľadám vášho princa.“ Povedal pevným hlasom a ukázal upírovi prsteň s temným kameňom, ktorý nosil na ľavej ruke. Upír sa okamžite s úklonou stiahol.

„Zavolajte ho.“ Dodal a nechal svoju ruku klesnúť späť k telu.

„Ako si prajete, pane.“ V tej chvíli sa upír bezhlučne odmiestnil. Jeho zmiznutie sprevádzal iba jemný oblak čierneho dumu. Kým Harry čakal na príchod upírskeho princa, pohrával sa s prsteňom, ktorý od neho dostal darom.

Spočiatku si myslel, že sa jedná iba o akísi prejav vďaky, ktorý mu priniesol nejaké výhody. Nevykonal predsa nič tak zarážajúco výnimočné. Teraz si už však uvedomoval, že mu Loreth poskytol znak pokory a mimoriadnej dôvery.

S týmto prsteňom by mohol prejsť bez ohrozenia celou ich ríšou, zavraždiť kráľa, princa aj princeznú a ostatní upíry by ho museli nechať odísť bez toho, aby sa ho nejako dotkli. Nepochyboval, že keby ešte niekedy potom vkročil na ich územie, tak by ho zabili, samozrejme až po dlhých týždňoch mučenia, no vyhnúť sa im by nebolo až také ťažké. A to ani nehovoril o tom, že by sa ich ríša bez kráľa a jeho nasledovníkov rozpadla. To by už nastala tá horšia časť, kedy by mu po krku išli pomstychtiví upíry.

 

„Hľadal si ma, Harry?“ z premýšľania ho vyrušil až hlas jeho priateľa. Prsteň si nastokol na prst a nechal ho zmiznúť. Otočil sa na mladého upírskeho princa.

„Áno, hľadal som ťa. Je všetko v poriadku?“ opýtal sa. Dobre si všimol, že je jeho priateľ neprirodzene pobledlý aj na upíra. Aj jeho oči boli vyhasnuté a unavené. Reth však len pokrútil hlavou.

„Nerob si starosti, všetko je v poriadku.“ Pokrútil hlavou. Harry sa zamračil, očividne niečo v poriadku nebolo. A muselo to byť vážne, inak by to Loretha nezasiahlo.

„V dome mám pár novicov spomedzi Smrťožrútov, pokiaľ budeš mať niekedy čas, mohol by si mi na nich dohliadnuť. Možno by sa spamätali a už sa nechceli vrátiť ku svojmu predošlému pánovi, keby som ich dosť vydesil. Obávam sa, že Voldemortovi súperi sú oproti Smrťožrútom príliš slabí a je ich málo. Zo dňa na deň má viac stúpencov a to sa ešte ani verejne neukázal.“ S hlbokým povzdychom si prehrabol rukou vlasy a zahľadel sa do unavených očí svojho priateľa.

„Bude vojna, priateľu, cítim, že sa blíži.“ Loreth opätoval Harryho pohľad, konečne sa mu v očiach objavil náznak života.

„Ale my to zvládneme, Temný pán má v tebe mocného a nebezpečného súpera. Možno sa to tak teraz nezdá, ale vidia to mnohí a mnohí budú verne kráčať za tebou.“ Niečo v upírovom hlase Harryho znervóznilo, bol o svojich slovách pevne presvedčený. Kto vie, prečo, ale pripomenulo mu to slová, ktoré vyslovila Amay o tom, že to nemôže byť on.

„Nechápem.“ Povedal ticho. Skutočne tomu nechápal, ničomu nechápal. Loreth sa na neho usmial.

„S tým si nerob starosti, všetko sa vysvetlí, keď nadíde ten správny čas.“ Povedal pokojne.

„V takom prípade dúfam, že ten správny čas niekedy nastane.“ Odvetil Harry.

„O chvíľu začne svitať, Harry, mal by si odísť, aby nezistili, že si preč. Si na Grimmauldovom námestí, videli ťa tam moji ľudia, chcem, aby si vedel, že tam máš neustále nejakého ochrancu. Pokiaľ budeš mať nejaký problém alebo ma budeš potrebovať a nebudeš ma vedieť zohnať, tak ukáž, že chceš, aby ťa našiel a on ťa nájde a urobí, čo mu prikážeš. Až do chvíle, kým odídeš do Rokfortu, budeš chránený mojimi upírmi.“ Informoval ho, čím sa účinne vyhol pokračovaniu ich predošlej debaty. Harry sa teda nedozvie, čo sa to má v pravý čas dozvedieť.

„Ako je možné, že si ich nikto nevšimol?“ opýtal sa. Moodyho čarovné oko predsa vidí aj cez steny, musel si všimnúť upíra, ak nie aj viacerých.

„Síce sme z väčšej časti čarodejníci, no stále sme aj upíry, Harry. Lov a boj sú pre nás prirodzené. Niekedy ťa môžem naučiť, ako sa stať pre ostatných neviditeľným bez použitia čarov a ako loviť. Si v tom dobrý už teraz, to však nestačí, stále ťa registrujú čarodejníci s lepším postrehom. O upíroch radšej ani nehovorím, tí ťa zaregistrujú na kilometer ďaleko. No teraz už musíš naozaj odísť, kým niekto nezistí, že si zmizol. Zatiaľ netuším, čo si urobil, tvoji strážcovia sa nemôžu premiestňovať s tebou, no podľa tvojich slov súdim, že to bolo niečo vážne, keď máš v dome niekoľko nových Smrťožrútov Temného pána. Nechcem, aby si mal problémy, Amay by ma zabila, keby zistila, že som im mohol zabrániť.“ Mierne sa pousmial. Harry mu úsmev opätoval a naozaj ho poslúchol a pobral sa preč.

„Ďakujem ti, Loreth.“ Na znak vďaky sa mu mierne uklonil predtým, než zmizol. Behom pol hodiny bol naspäť vo svojom dome a premiestňoval sa, spolu s prvými lúčmi vychádzajúceho slnka. Predtým, ako sa premiestnil, informoval Minnie a Dobbyho o tom, že budú mať návštevu a obliekol si svoj plášť, bez ktorého by ho ministerstvo zachytilo pri čarovaní.

 

Ledva stihol ukryť v kufri plášť, keď nastal v Hlavnom stane Fénixovho rádu chaos. Samozrejme, nebol to chaos v pravom slova zmysle, na členoch však bolo badať, že sa niečo udialo. Ťažko povedať, či to bolo niečo zlé alebo dobré, nevedeli to ani oni sami. Čo však každý člen vedel, bolo, že niekto napadol skupinu Smrťožrútov a uštedril im poriadny výprask. Jeden jediný čarodejník sa postavil proti skupine Smrťožrútov a porazil ich.

Snape podal plnú správu o tom, čo sa stalo, až na obed, keď ho Voldemort konečne prepustil. Temný pár zúril, čo si niektorí jeho verní odniesli, najviac však tí, ktorí sprevádzali novicov. Novicov, ktorí sa mimochodom stratili a nikto nevedel zistiť, kde sú. Snape vyzeral hrozne a to dopadol ešte celkom dobre. Bellatrix a Dolohov nebudú schopní zúčastniť sa najbližšieho útoku, budú potrebovať nejaký čas na uzdravenie. A keďže vypadla Bellatrix, vypadol aj jej manžel, ktorý sa o svoju ženu staral a z trojice Lestrangeových ostal už na boj iba Rabastan. Ten tiež nechcel ísť, chcel ostať po boku brata, Voldemort mu však veľmi rýchlo a bolestivo ukázal, že s tým nesúhlasí.

Harry si v duchu sľúbil, že nabudúce, ak sa mu opäť podarí takýto šikovný kúsok, neublíži otcovi viac, ako bude skutočne nutné. Nemusel Snapea milovať, no pre Harryho, ktorý vyrastal bez skutočnej rodiny a jediné, po čom túžil, bolo práve to, aby ho niekto miloval, bolo ťažké pozerať sa na to, ako ublížil vlastnému otcovi.

Dumbledore sa očividne chcel stretnúť s čarodejníkom, ktorý za nich urobil ich robotu, a tak dal za úlohu niekoľkým členom Rádu, aby ho našli. Snape dokonca vyčaroval jeho podobu, Harry musel uznať, že vyzeral skutočne pôsobivo. Takmer desivo. Harrymu však zamrelo srdce, keď Snape poznamenal, že mal pri tom čarodejníkovi vzdialený dojem, akoby ho poznal.

Samozrejme, že ho poznal, Harry bol predsa Snape! A nutne podotknúť, že podľa Harryho informácií, bol skutočne čistokrvný Snape. Alebo Prince, na tom nezáležalo. Jeho podoba na otca bola zrejmá a okrem toho zdedil aj mnohé črty po matke a po Snapeovej matke, Harryho starej matke, z Princeovskej vetvy. V podobe Harrisona Carusa sa perfektne miešalo to dobré z výzoru jeho rodiny. Ohľadne povahy to už nebolo také perfektné, v rodovej línií z otcovej strany sa objavovali mnohé vlastnosti, ktoré nebývali označované práve za príjemné.

 

Ďalšie odpočúvanie Rádu mu prekazili Hermiona s Ginny, ktoré sa mu nasťahovali do izby. Ron bol zalezený kto vie, kde, od toho incidentu sa často strácal. Harryho to mierne znepokojovalo, vždy to však nechal tak a hodil to za hlavu. Veď čo už len môže urobiť Ronald.

Dievčatá neboli o nočnom dianí informované a svoju nevôľu ohľadne tajnostkárstva členov Rádu dávali jasne najavo. Harry im povedal len toľko, že niekto napadol Smrťožrútov, tvrdil, že to zachytil z rozhovoru Remusa a Siriusa, ale viac nevedel. To isté musel neskôr zopakovať pred dvojčatami, ktoré, podobne ako Hermiona s Ginny, vtrhli do Harryho izby.

„Kto mohol napadnúť Smrťožrútov?“ lámala si hlavu Hermiona. Jediní, ktorí Harrymu verili, že Voldemort povstal, boli predsa Dumbledore a Rád. Alebo nie?

„Kto okrem Rádu bojuje proti Veď-Viete-Komu?“ pýtala sa Ginny.

„Možno Smrťožrúti narazili na niekoho, na koho nestačili.“ Pokrčil Harry plecami. Z ďalšieho rozhovoru ich vyrušilo zaklopanie na dvere. Harryho spoločníci sa strhli a dvojčatá sa začali obzerať po čo najlepšom mieste na úkryt. Harry im mávnutím ruky naznačil, nech ostanú pokojne sedieť. Nech už bol za dverami ktokoľvek, v najväčšej pravdepodobnosti vedel o tom, že sú na izbe spolu.

„Ďalej!“ zvolal pokojne. Do vnútra vošli piati čarodejníci, Snapeova vysoká postava zahalená do čierneho plášťa vošla ako prvá, tesne nasledovaná Siriusom, Remusom a Tonksovou. Skupinku uzatváral Moody, magické oko sa mu neprirodzene točilo v hlave, keď ním skúmal okolie. Harry ostal na niekoľko krátkych sekúnd napätý, kým si nepripomenul, že Moody v jeho kufri nič zvláštne vidieť nemôže. Dal si záležať na tom, aby boli jeho ochranné kúzla dokonalé. Alebo aspoň čo najdokonalejšie.

„Ako vidím, ste všetci spolu na izbe, to nám uľahčí situáciu,“ začal Remus, keď sa na chvíľu zarazil a poobzeral.

„Kde je Ron?“ opýtal sa. Harry videl, ako pri Ronovom mene zatol Sirius zuby.

„To nevieme.“ Odpovedal Harry.

„V poslednej dobe zvykne často miznúť.“ Dodala Hermiona. Remus na ňu kývol.

„Choď ho, prosím ťa, nájsť, Hermiona. Najlepšie bude, keď tu budete všetci.“ Požiadal hnedovlasú čarodejnicu. Hermiona vrhla rýchly pohľad na Harryho, ten nepatrne kývol.

„Dobre, idem.“ Prikývla si sama pre seba, vstala a odišla. Vo dverách sa ešte raz otočila na Harryho, stále si nebola istá tým, či je to dobrý nápad. Od toho incidentu, kedy Ronald ukázal svoju nepríjemnejšiu čas, neboli on a Harry v jednej miestnosti, vždy jeden z nich odišiel. Chvíľami to vyzeralo ako akási nevyslovená dohoda. Nestaraj sa do mňa, nebudeme sa hádať, nebudú problémy.

 

„Kde je profesor Dumbledore?“ opýtal sa Harry.

„To, kde sa nachádza riaditeľ, vás nemusí zaujímať, Potter.“ Neveľmi príjemne mu povedal Snape a zabodol do neho svoj temný pohľad.

„Potrebujem s ním hovoriť.“ Povedal chladne Harry. Na chvíľu sa zahľadel Snapeovi do očí a pocítil, ako mu muž vkĺzol do mysle. Skôr, než si stihol prečítať čokoľvek dôležité, sa Harry otočil na Moodyho, ktorý na neho prehovoril. Snape dokázal používať legillimenciu aj bez prútika, čo bolo rozhodne pôsobivé, no bez očného kontaktu do cudzej mysle preniknúť nedokázal ani on. Harry to zatiaľ nevedel ani s prútikom a očným kontaktom.

„O čom chceš hovoriť s riaditeľom?“ spýtal sa ho Moody veliteľským hlasom. Auror v dôchodku bol zvyknutý používať takýto tón hlasu ešte z obdobia, kedy bol najlepším aurorom, čo bolo v dobách, keď sa ho Smrťožrúti desili a mladí aurori k nemu vzhliadali.

„To poviem len riaditeľovi.“ Odpovedal Harry pokojným, chladným hlasom.

„Harry, riaditeľ toho má veľa, musíš pochopiť, že sa s tebou nemôže teraz stretnúť.“ Chlácholil ho Remus. Harry do neho zabodol ostrý pohľad.

„Samozrejme, že nie. Dôležitý budem opäť len vo chvíli, keď sa ma Voldemort pokúsi zabiť. A možno sa mu to konečne podarí, šťastie sa ma nemôže držať večne.“ Chladne zasyčal. Jeho pomyselný pohár trpezlivosti takmer pretiekol. Nedostatok spánku a časté prepájanie jeho mysle s tou Voldemortovou ho len povzbudzovali k výbuchu.

„Čo to hovoríš, Harry?!“ Sirius vyskočil na nohy a v snahe čo najrýchlejšie sa dostať k Harrymu prevrhol stoličku, na ktorej sedel. Nezdalo sa, že by mu to prekážalo. Remus s Tonksovou svorne zalapali po dychu a Snape nahnevane zatol zuby.

„Neopovážte sa povedať niečo zlé na riaditeľovu adresu, vy nevďačný fagan!“ štekol Snape. Harry vyskočil na nohy.

„A čo ak poviem? Čo mi urobíte, profesor?“ posmešne sa uškrnul. Hnev ním lomcoval, cítil, ako sa mu v žilách mení na chladnú zúrivosť.

„Ste len členom Rádu, do ktorého nepatrím, počas prázdnin vás poslúchať nemusím a nie ste ani môj poručník. Tým je v magickom svete Dumbledore!“ poslednú vetu takmer štekol. Dýchal zrýchlene a cítil, ako ho ovláda nepokoj. V končekoch prstov cítil brnenie, jeho mágia sa drala von.

„Vy drzý, malý...“

„Dosť! To by už stačilo!“ Moodyho zavrčanie Harryho konečne priviedlo k rozumu.

„Ste rovnaký hlupák ako váš otec, Potter.“ Povedal značne znechutený Snape. Harry sa nebadane uškrnul. Že to hovorí práve on.

 

Opäť sa posadil na posteľ, takmer pokojný. Ale len takmer.

„Pekne, Harry, Snape si to zaslúžil.“ Povedal mu ticho Sirius. HHarry sa na neho pozrel, už však nenašiel dosť sily na ostrý pohľad.

„Čo si podľa teba zaslúžil?“ opýtal sa ticho.

„To, čo si mu povedal. Mal si pravdu.“ Harry len pokrútil hlavou.

„Mýliš sa.“ Povedal. Nebol si istý, či to Sirius vôbec zachytil. Tváril sa, že nie.

 

Keď do izby vošli Hermiona s Ronom, vznášalo sa v ovzduší ťaživé ticho. Hermiona si hneď sadla s Harrymu, na opačnú stranu ako sedel Sirius. Ron sa vybral na svoju posteľ, na ktorej sedeli dvojčatá, ktoré sa presunuli, keď vošli členovia Rádu. Neodišli, keď si k nim Ron prisadol. Ginny Hermione narýchlo v pár vetách povedala, čo sa dialo, kým bola preč.

„Keď sme tu už všetci, môžeme prejsť k tomu, prečo sme sem prišli.“ Začal opäť Remus. Otočili sa na neho tváre všetkých mladých v miestnosti aj tváre Tonksovej a Siriusa.

„Dnes v noci niekto napadol skupinu Smrťožrútov, ktorá chcela zničiť ďalšiu z muklovských dedín. Nevieme, kto to bol ani to, či chránil iba tú jednu dedinu a nevieme dokonca ani to, na akej strane stojí. Musel to však byť niekto silný, lebo stál proti Smrťožrútom sám a porazil ich. Novoprijatých Smrťožrútov si vzal zo sebou. Buďte opatrný, veľmi opatrný, pokiaľ ho náhodou niekde zazriete, okamžite informujte Rád. Nevieme, či nie je nebezpečný.“ Následne im onoho neznámeho čarodejníka opísal. Harry sa celkom dobre bavil na tom, čo o ňom hovoril Remus. A celkove sa dobre bavil na tom, aký bol z neho Rád nervózny.

Bol zvedavý, kam sa Rád dostane pri jeho hľadaní. Objavil sa po prvý krát a to dokonca ani nie ako on sám. V podstate bol mužom bez akejkoľvek minulosti. A o takých ľuďoch sa dosť blbo získavajú informácie.

Možnosť spojiť ho s Harrym Potterom bola absurdná. Harry Potter bol predsa v tom čase v posteli, v dome na Grimmauldovom námestí, odkiaľ sa nemohol nepozorovane vytratiť. Okrem toho za sebou zanechával stopu, ktorú zachytávalo ministerstvo. A v neposlednom rade nemal dostatok moci na to, aby sa vyrovnal niekomu tak silnému. A odkiaľ by vôbec Harry Potter zohnal informácie o tom, kedy a kde sa bude konať výjazd?

 A spojiť toho čarodejníka nebodaj so Snapeovým synom bolo absolútne vylúčené. Snapeov syn predsa neexistoval.

To v podstate znamenalo, že bol Harry v bezpečí a mohol sa naďalej pokojne baviť na tom, čo sa o ňom hovorí. V istých ohľadoch to bolo ako závan čerstvého vzduchu, Denný Prorok sa už opakoval. Preň bol neustále vyšinutý a možno dokonca nebezpečný klamár, ktorý sa len dožadoval pozornosti.

Mohol by si kúpiť Denného Proroka, peňazí na to mal dosť. Alebo by mohol pohroziť Skeeterovej, napriek Hermioninmu varovaniu o ňom opäť písala. I keď, na jej obranu, väčšinu článkov o ňom napísal akýsi Elias Moore. Moorovci boli starou čarodejníckou rodinou, no o Eliasovi Moorovi toho Harry nevedel veľa.

Svoju kariéru začal minulý rok a veľmi rýchlo sa vypracoval vysoko. Jeho články boli takmer tak obľúbené, ako články Rity Skeeterovej, ktorá bola dovtedy bezkonkurenčnou novinárkou. Harry ho nemal rád a to nielen preto, že o ňom rozširoval bludy. Ten muž sa mu proste nepozdával. Nemal však nijaký závažný dôvod, čas a ani prostriedky na to, aby si ho poriadne preveril.

 

„Takže o ňom vlastne neviete nič?“ opýtal sa na rovinu, keď Remus dorozprával. Zabránil tak Hermione, aby na Remusa vychrlila množstvo otázok.

„Zatiaľ toho nie je veľa, čo o ňom vieme.“ Pripustil Remus. Zatiaľ. Harry dúfal, že sa o tajomnom čarodejníkovi tak skoro ani veľa nedozvedia. Predsa len sa počas najbližšej doby nechystal nič podnikať, budú ich dobre strážiť. Voľný čas radšej venuje štúdiu, stále mal príliš veľa neprečítaných kníh.

Potom, ako im Remus opakovane kládol na srdce, že si majú dávať pozor a nemajú sa pokúsiť zisťovať niečo o tom čarodejníkovi, všetci piati členovia Rádu odišli z Harryho a Ronovej izby a ponechali ich samých. Harry mohol takmer vidieť, ako Hermionina myseľ pracuje na plné obrátky, keď sa ospravedlnila a opustila ich. Dvojčatá ešte nejakú chvíľu zostali s Ronom, zdalo sa, že sa so svojím mladším bratom už uzmierili. Ginny ostala tiež, zatiahla Harryho do rozhovoru, najskôr o tom neznámom čarodejníkovi a keď sa pri tej téme Harry nechytil, tak prešla na metlobal. Síce už pre Harryho metlobal neznamenal tak veľa, no stále sa oň zaujímal a let na metle by si chcel čo najskôr zopakovať. Ten pocit slobody, aký cítil len keď sedel na metle a vietor mu v plnej rýchlosti šľahal do tváre a oblečenia, bol nezabudnuteľný a vysoko návykový.

 

Hneď potom, ako Ginny odišla, sa Ron prezliekol a ľahol si do postele. Ani nie tri minúty na to sa už z jeho postele ozývalo hlasné chrápanie. Harry si tiež obliekol pohodlné tepláky, v ktorých spával. Lepšie sa mu spávalo naľahko, letné noci bývali teplé a vrchné diely pyžama bývali niekedy v noci nepohodlné.

Namiesto toho, aby nasledoval Ronovmu príkladu a išiel spať, si len ľahol do postele a vytiahol si z kufra knihu. Učinil tak aj napriek tomu, že bol nesmierne unavený. S neustálou únavou sa dokázal naučiť žiť, no ľahko sa mohla stať jeho kameňom úrazu. Otupené reflexy môžu byť veľmi nebezpečné, pokiaľ sa človek nachádza vo vojne. A pokiaľ je na zozname opačnej strany mužom číslo jedna, tak smrteľné.

Túto noc pôjde spať. Možno o tretej? Bude spať štyri hodiny. To by mohlo stačiť, elixír to zvládne a on si na ďalšiu noc pospí ďalšie štyri hodiny. Ostáva mu len dúfať, že to zvládne. Blackovská knižnica obsahovala množstvo kníh o čiernej mágií rôznych druhov, našiel tam mnohé knihy o dejinách, elixíroch a čaroch, ako aj množstvá kníh, zamerané na čistotu čarodejníckej krvi a nehodnosť muklorodených a muklov. Ani polokrvnosť neznášali čistokrvní dobre, no keď to bolo nutné a hlavne, keď sa im to hodilo, boli ústretoví a podľa možnosti priateľskí aj voči ľuďom polovičnej krvi.

 

Bolo Krátko po polnoci, keď odrazu prišlo Harrymu zle. Kniha, ktorú čítal, mu vypadla z rúk a spadla na zem. Náhly bolestivý kŕč spôsobil, že nahlas zastenal a prehol sa v páse, držiac sa rukami za brucho. Od bolesti nejakú chvíľu nevidel a aj potom, keď bolesť trochu povolila, mal pred očami čierne fľaky. V tej chvíli pochopil pojem oslepujúca bolesť.

Roztrasenou rukou si zotrel z čela pot, ktorý mu na ňom vyrazil. Pokúsil sa zhlboka nadýchnuť, no rýchlo to vzdal a vrátil sa k plytkému dýchaniu. Dýchanie príliš bolelo.

Opatrne a veľmi pomaly zložil nohy na zem a posadil sa. Už tento jednoduchý a šetrný pohyb spôsobil, že sa mu od únavy zahmlilo pred očami a takmer spadol späť na posteľ. Niečo ho veľmi rýchlo a intenzívne oberalo o silu, čo na jeho unavený organizmus pôsobilo katastrofálne.

Pokúsil sa vstať, potreboval pomoc. Veľmi rýchlo zistil, že sa mu to tak ľahko nepodarí, a tak, na jednu stranu kvôli vlastnej neschopnosti, skĺzol na kolená pred posteľ a padol na zem. Ron na druhej strane izby aj napriek hluku, ktorý Harry narobil, stále spal. Harry bol radšej, že spal, pri tomto Weasleym si stále nebol istý tým, či by sa mu ešte za niečo nechcel pomstiť. To by bolo v tomto stave pre Harryho veľmi zlé.

Dvere boli od neho vzdialené asi päť metrov. Prejsť päť metrov bol bežne jednoduchý úkon, no práve v tej chvíli sa Harrymu zdal nesplniteľný. S tichým zakňučaním to vzdal a zvalil sa na zem. Po troch minútach ležania si uvedomil, že sa cíti lepšie ako predtým. Bolesť pomaly ustupovala, ostávala už iba nevoľnosť a nesmierna únava. Harry na chvíľu zavrel oči.

Nával oslepujúcej bolesti ho prinútil otvoriť oči a tlmene vykríknuť. Tak rýchlo ako bolesť prišla však aj odišla, Harryho žalúdok sa však rozhodol, že toho má dosť. Naplo ho a jediné, čo stihol urobiť, bolo rýchlo sa nadvihnúť a nakloniť preč. Potom vyvrátil všetko zo svojho žalúdka. Mal dojem, akoby vyzvracal aj to, čo zjedol pred týždňom.

Po desiatich minútach sa konečne zvalil na zem. Keď otočil hlavu nabok, zbadal na zemi svoj prútik. Musel ho zhodiť na zem, keď padal. Zovrel ho v ruke a namieril ním na podlahu a potom na svoje ústa. Tieto dve jednoduché čistiace kúzla ho síce obrali o väčšinu zostávajúcej energie, no musel ich urobiť. Z toho pachu a nepríjemnej chuti v ústach mu bolo zle. Opäť by zvracal.

Opäť zatvoril oči.

 

Prebudil sa až o tretej nadránom. Vonku bola stále tma, rovnako ako aj v izbe. Jediné zvuky, ktoré počul, bolo Ronovo chrápanie a tiché vŕzganie dreva, charakteristické pre staré domy. A po chvíli začul hrmotať ducha, ktorého mali Weasleyovci v podkroví.

Svaly na nohách mal unavené a stuhnuté, podobne ako celé telo. Vo vzduchu sa vznášal nepríjemný pach. Chcelo by to otvoriť okno, no na ďalšie kúzlo sa už necítil. Vydesilo ho, ako ho unavili tie dve jednoduché kúzla.

S ťažkosťami sa vyškriabal na nohy. Jednou rukou sa pre pomoc oprel o stenu, a takto pomaly kráčal k dverám. Priam neuveriteľne sa mu krútila hlava a mal dojem, akoby bol zasiahnutý kliatbou. Na dobrej nálade mu nepridávalo ani to, že sa z toho mal do rána dostať. Nebol si istý, či by o jeho, ako dúfal dočasnej, slabosti, mal vedieť niekto ďalší.

Keď však otvoril dvere na ich spoločnej izbe zistil, že akýkoľvek pokus na utajenie svojho stavu, je zbytočný. Na chodbe, pred dverami ich izby, totiž stál niekto, koho by v tú hodinu na tej chodbe nečakal. A ten niekto ho prebodával intenzívnym pohľadom, ktorý Harry nedokázal prečítať.

„Pane.“ Pozdravil ticho. Oprel sa o zárubňu a pokúsil sa tváriť čo najležérnejšie. Už keď mu zrak padol na Snapea však vedel, že je pretvárka zbytočná.

„Prečo ešte nespíte, Potter?“ zavrčal. Harry by sa nedivil, keby sa ho pokúsil za jeho príjemné slová predtým v izbe zabiť. V tej chvíli mu Snapea do cesty postavila pekelná smola. Predstava, že mu bol vydaný na milosť a nemilosť bola desivá.

„Začul som hluk.“ Povedal aj napriek tomu, že bolo obom jasné, že nijaký hluk počuť nemohol.

„Asi sa mi to iba zdalo. Dobrú noc.“ Pokúsil sa ustúpiť do bezpečia izby. Skôr, než však stihol urobiť čo i len krok, vytiahol Snape prútik a namieril ho na Harryho. Na tvári chlapca sa objavil šok, zmiešaný so zdesením, ktorý sa ešte prehĺbil, keď Snape švihol prútikom. Jediné, čo však urobil bolo, že zabuchol dvere. Tie narazili do Harryho a strčili ho dopredu. Za iných okolností by takýto náraz ustál, no teraz sa zvalil na zem ako vrece zemiakov. Posledné, čo si pamätal, bola približujúca sa podlaha a potom iba krátkodobá bolesť, náraz a tma.

 

Aj napriek množstvu prikrývok a horiacemu ohňu v krbe sa Harry triasol od zimy. Snape mal problém dostať do neho cez cvakajúce zuby elixíry, musel použiť kúzla.

Chlapec mal vysokú horúčku, v muklovských nemocniciach sa na také vysoké teploty umieralo. Severus robil, čo mohol. Návšteva Dumbledora, ktorý sa prišiel pozrieť na svojho Zlatého chlapca, mu na dobrej nálade nepridala. Riaditeľ dookola omieľal, že toho chlapec prežil už veľa a že na neho nemá byť Severus taký zlý.

Severus to znášal len do určitej doby, len na základe rešpektu, ktorý voči Dumbledorovi mal. Potom ho však napriek tomu vyhodil z izby. Neznášal to decko, bol rovnaký ako jeho otec. Rovnako arogantný, rovnako drzý, rovnako namyslený a rovnaký idiot.

A Dumbledore mu svojimi rečami tiež nepríjemne hral na nervy. Samozrejme, nikto ho nedokázal nahnevať tak ako Harry Potter, to nedokázal ani James. Severus nemal jediný dôvod na to, aby ho mal rád. Bol to Lilyn syn, no nie jeho. Lily si vybrala Jamesa Pottera.

Vlastne sa jej nemohol čudovať. Veď čo ju čakalo so Smrťožrútom? Jamesa Pottera mohol akokoľvek nenávidieť, no musel mu uznať, že bol bohatý, s ním ju čakala bezpečná budúcnosť, pod ochranou Dumbledora, bol atraktívny a miloval ju. Severus bol síce bohatý a bez pochyby aj inteligentný a v mnohých ohľadoch nadaný, no neustále by im na krk dýchal Temný pán so svojimi vernými a ruku na srdce, Severus taktiež neoplýval výnimočnou krásou.

Zato Lily bola prekrásna. Dlhé červené vlasy, tie najkrajšie zelené oči, aké mal kedy možnosť vidieť a smiech, ktorý miloval. Patrila medzi výnimočne krásne dievčatá a neskôr ženy.

A mladý Potter zdedil Lilyne oči. Napriek všetkému, keď mu to Dumbledore v deň Lilynej smrti povedal, vedel, že ho bude chrániť. Ten nenávidený chlapec bol jedinou živou pripomienkou, ktorá mu ostala po jeho láske.

Švihnutím prútika mu otvoril ústa, nalial mu do úst elixír z fľaštičky a ďalším kúzlom ho prinútil prehltnúť to. Sľúbil, že ho bude chrániť, no nemusí to robiť s láskou. Jediné, čo tých dvoch spájalo, bol Severusov dlho voči Lily a vzájomná nenávisť. Prezrel si tvár chlapca, ktorý ležal na posteli. Počas leta sa zmenil, no na vankúši bola stále tvár tak podobná Jamesovi Potterovi.

„Mal si byť mojím synom.“ Zašepkal. V jeho hlase bolo badať horkosť, hnev a dokonca aj bolesť. Harry Potter natočil tvár jeho smerom a čosi zamumlal. Severus sa od neho okamžite odtiahol. Ani nie o chvíľu na to otvoril oči.

Nebolo to prvýkrát, čo sa prebudil. Sklený pohľad dal Severusovi najavo, že je vo svojom svete a realitu nevníma. V najväčšej pravdepodobnosti si ani nebude pamätať, že sa o neho Severus staral. Posledné, čo si bude pamätať, bude to, že ho Severus dverami zrazil na zem, kde ostal ležať. Pritom to bola Potterova chyba, on nemohol za to, že skolaboval.

Bude musieť zistiť, čo malo za následok, že jeho organizmus vypol. Dumbledore ho poveril touto úlohou. Nutne podotknúť, že na Severusovu nesmiernu nechuť. Pozrie sa na to počas najbližších lekcií okulumencie, ktoré mu bude dávať. Chcel s tým skončiť, ten starý blázon ho však prinútil pokračovať.

Na nesmierne Severusovo prekvapenie sa u Pottera ukazovali náznaky nadania na okulumenciu. Niečo také vôbec nečakal a úprimne ho to prekvapilo. V jeho hlave očakával chaos, nie poriadok a určite nečakal, že po niekoľkých lekciách sa chlapcova myseľ začne meniť. Cítil tie jemné zmeny chlapcovej mysle a spoznal v nich počiatky obrany.

Lily by sa potešila, bola by na svojho syna hrdá. A nahnevaná na Severusa, že mu to sťažuje. Ale Lily tu nebola.

„Pane?“ zamumlal Potter takmer nezrozumiteľne. Snape sa nepohol.

„Hnevá sa.“ Pokračoval chlapec. Snape sa zamračil.

„Kto sa hnevá?“ opýtal sa. Neprisudzoval by jeho slovám nijakú váhu, nebyť zlej predtuchy a zvláštneho spojenia chlapca s Temným pánom.

„On.“ Odpovedal.

„Chce vás vidieť.“ Zašepkal. Hneď na to opäť upadol do nepokojného spánku. Snape ho chvíľu zamračene pozoroval, nemal dojem, že by ho Temný pán chcel vidieť. Nemusel však čakať dlho a Temné znamenie na ľavom predlaktí sa mu rozpálilo. Vrhol na chlapca rýchly pohľad a čo najrýchlejšie sa vybral po niekoho, kto dá na toho chalana pozor, kým bude preč.

 

Harry sa prebudil do tmy. Izbu, v ktorej bol, osvetľovalo iba svetlo sviečok. Na druhej strane izby začul šušťanie stránok, nič však nevidel, výhľad mu zastieral záves na posteli. Zatiahnutá bola iba jedna časť, výhľad na okno a časť izby mu ostal otvorený.

Slabé svetlo mu nedovoľovalo poriadne si poobzerať izbu, napriek tomu však rozpoznal jednu z izieb v Blackovskom dome. Napriek tomu si však nevedel spomenúť, čo sa stalo. A kde bol.

„Šípková Ruženka sa konečne prebudila.“ Príliš blízko pri ňom sa ozval chladný sarkastický hlas. Harry sa vydesene strhol. Jeho srdce sa na sekundu zastavilo a potom sa rozbúchalo tak prudko, že mal dojem, akoby ho Snape mohol začuť. A ktovie? Možno aj mohol. O tom, aký prenikavý mal Snape starší sluch, nevedel veľa. No tušil, že mimoriadne citlivý.

Vôbec nezaregistroval, že by sa k nemu Snape približoval. Tak si navykol na to, že každého spozoruje na metre ďaleko, že takmer skolaboval, keď sa k nemu niekto dostal nebadane. A ešte keď to bol Snape, spolu s tým jeho ‚všetko len nie príjemným‘ výrazom. Prvý reflex mu kázal siahnuť po prútiku. Tu nastal problém, pretože netušil, kde má ten kus dreva vlastne hľadať. Ďalšia myšlienka patrila tomu, že má útočníka napadnúť fyzicky.

Našťastie sa mu v tej chvíli vrátil zdravý rozum a nič neurobil. Snape by aj tak vedel, že chce niečo urobiť. Bol napojený na Harryho myseľ, nie úplne, nepočúval, nad čím premýšľa, no vedel by, keby mu z jeho strany hrozilo nebezpečenstvo. Pre neho to už musela byť automatická reakcia.

„Profesor,“ zachrapčal. Hlasivky mal, akoby niekoľko dní neprehovoril ani slovo. Zakašľal a skúsil to znovu.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa, už takmer normálnym hlasom. Keď sa už konečne upokojil, zistil, že sa cíti omnoho lepšie, ako za posledné týždne, možno dokonca mesiace. Spôsobila to jedna závažná skutočnosť: nebol unavený.

„Myslíte predtým, ako ste tri dni ležali v mojich izbách v horúčkach a ďalšie dva dni prespali, rovnako v mojich izbách alebo predtým, ako ste preležali v posteli päť dní?“ vysvetlil mu ironicky. Harry ignoroval jeho zlú náladu, konečne si spomenul, čo sa vlastne stalo. Snape ho zrazil dverami a on omdlel. Jeho organizmus, zdá sa, konečne vypovedal službu. Už pár dní čakal, kedy narazí na dno. Ani ho však nenapadlo, že sa tak stane pred Snapeom. A že mu k tomu profesor aj dopomôže.

A stále zostávalo záhadou, čo sa s stalo v izbe. To, čo sa stalo, nemala na svedomí dlhotrvajúca únava, tá ho dostala na kraj kolapsu.

Každopádne, pre Snape a to muselo byť mimoriadne nepríjemné. Ako poznal Dumbledora, tak mu svojho Zlatého chlapca hodil na krk, aby sa o neho postaral. A Snape nemal príliš na výber, len súhlasiť. Na chvíľu sklonil hlavu a svoj pohľad zafixoval na posteľ. Na Snapea sa otočil až vo chvíli, keď sa začal vzďaľovať od postele.

„Najete sa, vypijete elixíry, ktoré vám podám a pôjdete zas spať. Nemienim mať na krku tonvaše besné psisko, keď sa vám pohorší.“ Poslednú vetu len ticho zavrčal.

„Po prvé, môj krstný otec nie je besné psisko a po druhé, ďakujem vám.“ Pri prvej časti vety mu Snape chcel niečo povedať, pravdepodobne niečo o tom, že presne to Sirius je, čo by pokračovalo hádkou. Pri druhej časti vety však onemel. Trvalo to sotva pár sekúnd, potom sa otočil a odišiel. Vrátil sa po desiatich minútach s horúcou polievkou, elixírmi a strohým príkazom, že ich má všetky poslušne vypiť. Harry si všimol starostlivý výber elixírov, väčšina z nich boli náhrady za bežné elixíry. Príprava týchto elixírov bola náročnejšia. Snape musel zistiť, že mu určité látky nesmie dať. Ako na to však prišiel?

Očividne nebol elixírovým majstrom len tak pre nič za nič. Väčšina ľudí, ktorých poznal, by ho nechcene zabila, keď by do neho liala elixíry.

Asi s tým bude musieť skončiť. Lepšou voľbou bude asi elixír živej smrti. Tam má istotu, že sa mu nebudú snívať nijaké sny. Problém je v tom, že sa to Živá smrť nevolá len tak pre nič za nič, skutočne bude ako mŕtvy. A veľmi rýchlo sa môže stať definitívne mŕtvym. Brániť sa v takomto stave je nemožné.

 

Trvalo mu nejakú chvíľu, kým sa mu podarilo zjesť za misku polievky. Päť dní však nič nejedol, takže to nebolo až také zvláštne. Potom mu Snape podal ešte jednu fľaštičku s elixírom, ktorý nepoznal. Poslušne ho vypil a do desiatich minút zistil, že ide o akýsi uspávací elixír.

Predtým, než upadol do hlbokého spánku, sa mu v mysli objavili zašepkané slová. „Mal si byť mojím synom.“ Tých pár tichých slov ho sprevádzalo snami, spolu s mužom, ktorý ostal stáť vedľa jeho postele ešte dlhú dobu.

 

Severus dával na mladého Pottera pozor dlhú dobu. Ten chlapec mal v sebe niečo, čo spôsobovalo, že by ho väčšina elixírov otrávila, niektoré dokonca zabili. Keby ho dal Dumbledore na starosť niekomu inému, bol by jeho Zlatý chlapec mŕtvy.

Bude musieť z Pottera vytiahnuť, čo to, pre Morganu, urobil. Podľa toho, čo mal možnosť počas posledných dní vidieť, sa zdalo, akoby sa Zlatý chlapec chcel zabiť alebo aspoň nadrogovať. Za iných okolností by bral do úvahy aj pokus o otrávenie, no kto z Fénixovho rádu by chcel otráviť svoju nádej?

Očividné bolo, že to chlapec nezvládal. Nevedel však čo a ani to, prečo. A pokiaľ mu to nevyjasní fľaštička s trochou Potterovej krvi, ktorú mal vo vrecku habitu, tak to vytiahne z Pottera. Teraz však nemá na výber a jediné, čo mu ostáva, je strážiť Potterov spánok. Za celých tých päť dní nespal ani jednu noc, či deň, pokojne. A to do neho nalial úctyhodné množstvá elixírov.

Večer ho úprimne prekvapila Potterova reakcia, keď urazil jeho krstného otca. Nielenže mu odpovedal pokojne, on sa mu dokonca aj poďakoval. Keď sa vtedy na okamih pozrel do jeho tváre, nevidel v nej oči toho drzého dieťaťa. Preč bol na chvíľu ten arogantný Potter. Vtedy v ňom na krátky okamih uvidel podobnosť s Lily a to ho obralo o reč.

Možno to mohlo za to, tá krátka podoba na Lily, že ho nezabil za to, ako sa k nemu správal pred pár dňami v izbe. Salazar mu bol svedkom, že mu to chcel oplatiť. A teraz bol ochotný posunúť to do úzadia. Stále to však nič nemenilo na to, že toho chlapca nenávidel tak, ako kedysi jeho otca. Možno dokonca ešte viac.

Švihnutím prútika si vedľa postele vyčaroval pohodlnú stoličku, na ktorú sa usadil a privolal si rozčítanú knihu. Beztak nebude môcť robiť nič iné, kým sa spánok mladého Pottera neupokojí. Aj teraz si čosi ticho šomral popod nos a mrvil sa. Otvoril knihu na strane, kde prestal a začal čítať. Popritom raz za čas skontroloval Pottera, ktorý sa časom skutočne začal upokojovať.

 

Potter už pokojne spal a Severus sa chystal vzdialiť do laboratória, keď sa z Potterovej postele ozvalo zalapanie po dychu. Severus sa okamžite otočil k posteli.

Potter ležal na posteli, napätý a prehnutý ako luk. Päsťami zvieral prikrývku, prsty mal biele a svaly na rukách napnuté. V otvorených očiach mal šok, úžas, strach a bolesť. Severus konal rýchlo. Poslal správu Dumbledorovi a sám začal okamžite čarovať.

Vedel, čo sa práve deje a čo má robiť aj napriek tomu, že sa s tým doposiaľ stretol iba raz. Na Potterovo nájdenie práve niekto použil vyhľadávací rituál. Vďaka nemu bolo možné človeka nájsť, v prípade, že bol čarodejník dostatočne magicky silný alebo mal na pomoc mocný magický artefakt aj vtedy, keď bol ukrytý pod Fideliovým zaklínadlom. Raz ho videl použiť Voldemorta, avšak čarodejník, ktorý vyčaroval Fideliove zaklínadlo, bol slabý. Tu bol Strážcom tajomstva Dumbledore, no vyčaroval ho Moody. A Moody rozhodne bol silný čarodejník.

„Čo sa deje, Sverus? Harrymu sa pohoršilo?“ pýtal sa Dumbledore, keď vchádzal cez dvere. Okamžite však rozpoznal, že sa deje niečo zlé.

„Pottera sa niekto pokúša vyhľadať pomocou starého vyhľadávacieho rituálu. Darí sa mu prenikať cez Fideliove zaklínadlo a všetky ochrany, ktoré sú na dome. Pokiaľ zistí, kde sa Potter nachádza, príde si po neho a nijaké ochrany ho nezastavia.“ Hovoril rýchlo a popritom mával prútikom a chodil okolo Potterovej postele.

 

„Čo mám robiť?“ opýtal sa riaditeľ pokojne a vytiahol prútik. S týmto druhom mágie nemal skúsenosti, preto bol ochotný podriadiť sa Severusovým príkazom.

„Vyčaruj okolo Pottera čo najviac silných bariér, ktoré zabránia, aby čokoľvek preniklo k nemu alebo on  von.“ Povedal. Harry sa začal na posteli zmierať, akoby sa bránil nejakej neviditeľnej sile. Dumbledore cítil, ako sa okolo neho ovíjajú povrazce silnej mágie, ktorú nevedel zaradiť. S určitosťou vedel len dve veci. Nebol to lord Voldemort ani nikto, koho by poznal a po Harrym išiel niekto veľmi mocný a nebezpečný, niekto nový na scéne, kto ešte zamieša kartami.

Dumbledora to značne znepokojovalo. Zlatého chlapca potrebovali, bez neho blížiacu sa vojnu nevyhrajú. Harry, nie on, bude tým, kto povedie čarodejníkov svetla ku konečnému víťazstvu.

 

Napriek Harryho otvoreným očiam si obaja muži uvedomovali, že nič z toho, čo sa deje v izbe, nevidí. A mali pravdu. Ale len spolovice. Keby obrad prebiehal za bežných okolností, neprešiel by onen neznámy čarodejník cez ochrany domu a Fideliove zaklínadlo. Mal pri sebe však magický artefakt, ktorý Harry cítil tak intenzívne, ako muža, ktorý ho hľadal, no nevidel ho. Ten mu napomáhal prekonať všetky nástrahy, ktoré mu bránili nájsť chlapca, ktorého pre niečo tak veľmi chcel.

Niečo na Harryho strane mu však bránilo zistiť, kde sa chlapec nachádza. Videl ho, mal ho takmer na dosah, no nemohol ho dostať k sebe, za čo mohli ochrany na dome a Dumbledorove a Snapeove kúzla a nedokázal ani zistiť, kde sa nachádza. Za to druhé mohol z časti opäť Snape, no určite nie za všetko. Pracoval síce rýchlo a zdatne, no príznaky spozoroval neskoro. Najväčší podiel na tom, že neznámy čarodejník nedokázal Haryho nájsť, mal rozpálený prsteň s temným kameňom na jeho ľavej ruke, ktorý dostal darom od muža, ktorému zachránil život.

 

Nikto, dokonca ani upíry, ktorí ho viac než jedno tisícročie nosili na rukách, nevedel, akú veľkú moc má prsteň s temným kameňom. Nebolo jasné dokonca ani to, ako a kedy sa dostal k upírom a stal sa ich dedičným prsteňom.

Bolo ich päť. Jeden prsteň mal teraz kráľ, druhý následník, tretí princezná, štvrtý prsteň mal Harry a piaty prsteň bol stratený. Loreth mu o tom napísal v liste, ktorý mu poslal, keď bol už na Grimmauldovom námestí. Hovorilo sa o tom, že kedysi pred dávnymi rokmi piaty prsteň získal v boji od jedného z princov neznámy čarodejník.

Čím hlbšie Harry prenikal do sveta tohto upírskeho klanu, tým ohromenejší, fascinovanejší a šokovanejší bol. Ako sa k nim dostal? Ako bolo možné, že k nim prenikol tak hlboko?

Čo ďalšie si pre neho osud prichystal?

 

Po niekoľkých minútach sa Harrymu výhľad na muža začal zahmlievať, intenzita sily, ktorá ho ovíjala slabla a obraz muža sa mu začal strácať. Spolu s ním mu spred očí mizli aj posledné náznaky svetla a upadal do vytúženej tmy.

Obraz muža s dlhými čiernymi vlasmi a prenikavými zelenými očami, žiariacimi mocou, sa preniesol aj do jeho snov.

 

Mnoho kilometrov ďalej, v jednom starom neobývanom hrade niekde pri mori, klesol čarodejník v čiernom rúchu na kolená. Ohnivý kruh zvláštnych modrých plameňov, ktorý mu pomáhal pri obrade, zhasol.

„Grimmauldovo námestie.“ Zašepkal ticho. Tieto tiché slová by vyvolali mrazenie vo všetkých obyvateľoch Blackovského domu, keby ich mali možnosť začuť. Takú možnosť však nikto z nich nedostal. Zodvihol hlavu, zelené oči sa mu zaleskli zvláštnym chladným jasom.

„Nájdem si ťa, Harry Potter.“ 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

Monika,17. 5. 2014 19:30

úžasná poviedka , ako každá pred tým ... už sa teším na pokračovanie

dobré

Rankl,11. 5. 2014 8:39

Vyvíjí se to opravdu zajímavě. Líbí se mi, že se Harry rozhodl při svých akcích neubližovat Severusovi. Jen by ještě měl domyslet, aby to za něj neudělal Voldy, když Severus bude jediný, kdo se vrátí ve slušné kondici. Možná kdyby ti dva spolupracovali, nějaké řešení by se našlo (zajatý Severus osvobodí Smrtijedy, co změnili stranu a přivede je svému pánu, aby mu mohli začít škodit).
Mám trochu strach kvůli tomu záhadnému mizení Rona. Je to takový pitomec, že se od něj můžeme dočkat mnohých nepříjemných překvapení. Harry by ho neměl podceňovat, i malý komár může způsobit nebezpečnou malárii.
Sirius byl v téhle kapitole o něco lepší, třeba se harrymu ještě povede s ním něco udělat. Možná by si o tom měl promluvit s Remusem, ten může na svého kamaráda působit i v průběhu roku a je dostattečně schopný a inteligentní, aby našel nějaký způsob, jak navrátit Siria do reality.
Jsem zvědavý, kdo se vyklube z toho tajemného neznámého. Doufám, že to nebude nějaký ztracený příbuzný z Evansovy strany, když má zelené oči jako Harry.

...

Bíbuš,10. 5. 2014 20:14

Začala jsem dneska číst tvoje příběhy a musím říci, že už 6 hodin sedím a čtu. Je to dokonalé

...

mišule,10. 5. 2014 0:54

Jelikoz jsem hodne ospala, tak jen podotknu ze dil se povedl, byl plny napeti a elanu. Myslim, ze Snape podle HArryho krve zjisti, ze je to jeho syn a jsem zvedava kdo se vynori z tajemneho cloveka, preci jen cerne vlasy a zelene oci, nekoho pripominaji :D

HP

Sophie,10. 5. 2014 0:26

Nádherná kapitolka, ale ten závěr ... ty mě úplně zničíš. Kdo je ten neznámý? Co chce po Harrym? A co ty prsteny? Jak a kdy Severus zjistí, že je Harry jeho syn?

Každý den doufám v pokračování, které by mi objasnilo alespoň některé z těchto záhad. Doufám, že mě nezklameš a brzy přidáš další část tohoto úžasného příběhu.

HP

Lamia,9. 5. 2014 16:03

Opět krásná kapitolka. Těším se co bude dál.

pozortucnak,9. 5. 2014 0:32

dekuji za dalsi kapitolu :-)

wauu

Domeenika,8. 5. 2014 23:53

To olo nieco uzaaane :-)
Kto je ten zelenooky chlap?? Ktory nam Harryho chce najst??
Neuveritelne sa tesim na dalsiu kapitolku :-) :-) :-)

...

Atanai,8. 5. 2014 21:16

vydesila si ma... takto vysiliť Harryho... budem sa tešiť na pokračovania aj tak... :)

hp

sam,8. 5. 2014 20:50

Týjo :) suprbomba ... díky za díleček. Pěkně jsem se odreagovala, než se zase pustím do učení.