Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


6. Priatelia

24. 3. 2014

 Prvé Legillimens, ktoré na neho Snape vyslal, bolo silné a nečakané. Harry netušil, že práve okulumencia bude umenie, ktoré Dumbledore prikázal Snapeovi, aby ho naučil. Keď sa nad tým však neskôr zamyslel, dávalo to zmysel. Lord Voldemort bol sám majstrom tohto umenia a Dumbledore musel vedieť, že sú ich mysle navzájom prepojené.

Snapeove Legillimens odhalilo staršiemu čarodejníkovi pohľad na Harryho myseľ. Nemohol očakávať, že bude tak perfektne usporiadaná, že bude všetko na svojom mieste a pre vonkajšieho pozorovateľa aj napriek tomu zdanlivo nelogicky usporiadané. Ponoril sa do prvej spomienky, na ktorú narazil. Zhodou náhod sa jednalo o jednu zo spomienok z jeho detstva u Dursleyových.

 

Malý šesťročný chlapec, ktorému ľudia hádali tak päť, pretože bol nezvyčajne malý, držal v rukách farbu a maľoval plot okolo domu jeho strýka a tety. Bol horúce poludnie počas leta a tričko malého chlapca bolo prepotené. Chlapec bol neprirodzene bledý a nemal ďaleko od omdletia, za čo mohli výpary z farby, ktoré dýchal. Pery mal od dehydratácie bledé a vysušené.

Utrel si z čela pot a opäť pokračoval v maľovaní. Keď si znovu naberal, nádoba s farbou sa mu vyšmykla zo spotených rúk a padla na trávnik, kde sa vyliala. Nebolo tam toho už veľa, no on napriek tomu zamrzol v pohybe s vytreštenými očami.

„Ty naničhodník! Čo si zas urobil?!“ ozval sa zvnútra z domu mužský hlas, nasledovaný robustnou postavou muža, ktorý sa vyklonil z otvoreného okna. Zazrel na Harryho, ktorý sa inštinktívne prikrčil a vyrazil von. Harry zdesene pozoroval, ako sa o chvíľu otvorili dvere a von vyrazil jeho strýko s tvárou sčervenenou od zúrivosti. Chytil nebohého chlapca za tričko a vtiahol ho dnu, naďalej mu nadávajúc.

 

Tam sa spomienka končila, Harry však nedostal možnosť vydýchnuť si, pretože pokračovali ďalej.

 

Stál sám na okraji Zakázaného lesa. Chladný vietor mu narážal do plášťa a šľahal vlasy do tváre, no Harry ho ignoroval. Počas štvrtého ročníka, v období, keď sa od neho takmer všetci odvrátili, vrátane Rona a Hermiony, to robieval často. Toto bola opäť jedna z nocí, kedy sa mu snívali zvláštne zmätené sny, ktoré si takmer nepamätal.

Zodvihol pravú ruku a prsty si jemne priložil k jazve na čele. Cítil v jazve nepríjemnú tepavú bolesť, no akoby vzdialenú. Niečo také cítil naposledy, keď mal tú česť stretnúť sa s Voldemortom, vtedy to však bolo silnejšie.

Spustil ruku k boku a zatváril sa nahnevane. Hľadel sa na Zakázaný les, akoby to bol on alebo niečo v ňom, čo vyvolalo jeho hnev.

„Nedovolím ti to!“ zakričal. Silný vietor odniesol slová, ktorým sám takmer nerozumel, do diaľav.

 

Táto takmer pokojná spomienka navrátila späť Harryho sústredenie. Ako ďalšiu spomienku mu podhodil jednu z mnohých chvíľ v Chrabromilskej klubovni v spoločnosti priateľov. Bola to spomienka zo skorších čias, naplnená smiechom v spoločnosti priateľov. Prešli si ešte dvomi takýmito spomienkami, jedna z nich sa jednala o lietanie na metle a druhá o šach s Ronom. Hermiona sedela vedľa nich a čítala si knihu. Tieto spomienky ho napĺňali rovnako pokojom a hrejivým teplom ako aj smútkom, bolesťou a akýmsi pocitom krivdy.

Po týchto dvoch spomienkach sa však Snape začal vzpierať a Harry nemal možnosť zastaviť ho. Premiestnili sa spolu do ďalšej z Harryho spomienok. Tentoraz si mal zopakovať jeden z najdesivejších a najhorších okamihov jeho mladosti.

 

Harry sledoval, ako sa vlkolak rozbehol do lesa, nasledujúc zavitie. Keď sa otočil späť na miesto, kde sa predtým s vlkolakom pobil veľký čierny pes, nie nepodobný besovi, nevidel nič. Čierny pes zmizol. Harry sa bezmyšlienkovite rozbehol nájsť svojho krstného otca, ignorujúc Snapeov krik.

Bežal, nasledujúc stopy svojho krstného otca, až hlbšie do Zakázaného lesa. Znepokojovalo ho, že za sebou Sirius zanechával tak očividné stopy, dokazovalo to, že bol vážne zranený. Nakoniec ho skutočne našiel. Jeho telo ležalo na okraji Čierneho jazera, či aspoň jeho časti, ktorá bola v Zakázanom lese.

„Sirius!“ vykríkol a rozbehol sa k nemu. Dopadol na kolená vedľa jeho bezvládneho doráňaného  tela. V zúfalstve ním zatriasol.

„Sirius!“ vykríkol znovu. Na jeho obrovskú úľavu jeho krstný otec otvoril oči čosi zachrčal. Úľava ho rýchlo prešla, keď si konečne uvedomil ten neprirodzený chlad všade naokolo. Myseľ mu začínali zachvacovať prvé temné myšlienky. Harry pomaly prešiel pohľadom po zemi, pokrytej jemným ľadom a hladine jazera, na ktorom sa začínal tvoriť ľad, až k oblohe nad Zakázaným lesom. Pohľad na pomaly temnejúce nebo mu zastieral rýchlo sa približujúci čierny mrak, tvorený Dementormi.

Vyskočil na nohy a postavil sa medzi telo svojho krstného otca a blížiacich sa Dementorov. Zovrel v prstoch chvejúcej sa ruky prútik. Čím boli Dementori bližšie, tým silnejšie boli myšlienky, ktoré so sebou prinášali a tým viac sa jeho telo triaslo. Bolo ich aspoň sto. Sto Dementorov, ktorí útočili na jeho myšlienky a boli pripravení zabiť jeho aj jeho krstného otca.

„Expecto Patronum!“ vykríkol. Z jeho prútika však vyletela iba bledá hmla, nedokázal v sebe nájsť dostatočne silnú spomienku na fyzického Patronusa. Dementori už pomaly klesali k zemi a kĺzali sa k nim. Čoskoro ich obklopili v tesnom kruhu. Jeho nehmotný a slabý Patronus na krátku chvíľu zastavil asi troch, než sa hmla rozplynula.

„Expecto Patronum!“ vykríkol znovu. Tentoraz malo jeho kúzlo ešte menší účinok ako predtým. Neúnavne to skúšal znovu a znovu, až kým mu prútik nevypadol z ruky a on neklesol na kolená.

„Sirius!“ stihol zrevať. Nad Siriusom stálo hneď niekoľko Dementorov, ktorí začínali vysávať jeho dušu. Jeho samého  čakalo to isté.

Cítil, ako jeho telo zachytili mnohé ruky, jedna z nich zachytila aj jeho tvár. Nepríjemne lepkavá ruka zvierala jeho tvár s nečakanou silou. Z hrdla mu unikol posledný výkrik, keď sa jeden z Dementorov skláňal k jeho tvári. Naskytol sa mu pohľad pod kapucňu Dementora. Tvár mu ovanul hnilobný dych, v ušiach mu zaľahlo od matkinho kriku. Jeho zlikvidujú, na rozdiel od Siriusa predstavoval hrozbu, bojujúceho tvora. Hľadel sa do bezodných očí bytosti s poskrúcanou tvárou, len veľmi vzdialene sa podobajúcou na tvár človeka. Ústa bez pier sa otvorili a odhalili Harrymu pohľad na temnú hĺbku. Zaznel zvuk chrapľavého nádychu, ktorý Harry skôr cítil, než počul a Harry pocítil ťah ako na vysávači, ktorý však nenasával vonkajšiu špinu, ale vyťahoval z Harryho všetko dobré a šťastné, čo v ňom bolo. Ochutnávka, teraz príde Bozk. Dementor sa skutočne naklonil bližšie k Harryho tvári, skôr, než však stihol priložiť svoje ústa k tým Harryho a vysať z neho dušu, zazrel Harry jasné biele svetlo. V nasledujúcom okamihu boli všetky temné bytosti násilne odňaté z jeho blízkosti a jemu sa naskytol pohľad na majestátneho jeleňa, bežiaceho k nemu. To bol posledný pohľad, ktorý sa mu naskytol, kým ho nepohltila temnota.

 

Harry zrýchlene dýchajúc klesol na kolená. Snape sa stiahol z jeho mysle, periférne zahliadol, že aj on sám zrýchlene dýcha. Aj on musel cítiť ten hrozný chlad, ktorý z nich vychádzal, napriek tomu, že necítil Harryho pocity. Harry opäť vystaval obranu okolo svojho mysle, ktorú tak tvrdo zhodil, keď zistil, čo za kúzlo ho má Snape naučiť.

„Čo to, pre Merlina, bolo?“ zasyčal zadýchane a začal sa zviechať na nohy. Nakoniec to bude možno aj dobré, práve zistil, čo predstavuje legillimencia. Len sa bude musieť postarať, aby isté spomienky ostali v bezpečí. Problém predstavovala aj Snapeova všímavosť, videl aj to, čo vidieť nemal.

„To, Potter, bola legillimencia. Riaditeľ je toho názoru, že by ste sa mali naučiť okulumenciu a ja mám byť ten, kto vás ju bude učiť.“ Očividne tým bol nadšený rovnako ako Harry.

„Okulumencia vám poskytne ochranu pred narušiteľmi, ktorí by si chceli prezrieť vaše spomienky. Nemýľte si legillimenciu s čítaním myšlienok ako to niektorí hlúpo nazývajú, myšlienky nie sú ako otvorená kniha, v ktorej sa dá čítať. Okulumenciu zvládnu iba čarodejníci s najsilnejšou vôľou, preto si myslím, že je tento čas stratený.“ Harry zaťal zuby, rád by mu ukázal, čo sa za posledný mesiac naučil.

„Ja sa budem snažiť dostať do vašej hlavy a vy sa pokúste vyhodiť ma von, Potter. Toto budeme robiť každý večer. Pripravený?“ nezdalo sa, že by sa o to zaujímal, vyzeralo to totiž, že hneď švihne prútikom.

„Ako vás mám vyhodiť z hlavy?“ zarazil ho Harry rýchlo. S tým, čo mu Snape povedal, by ho z mysle nedokázal vyhodiť. Uznával, že to nebol nutne zlý spôsob, ale chcelo by to aj nejakú teóriu, ktorá by mu pomohla. Bežne nemá problém s chŕlením teórie, dnes by to mohol skúsiť tiež. Ešte tu bola samozrejme možnosť nájsť si o tom niečo v literatúre, no bolo ťažké niečo také zohnať, vzhľadom k tomu, že sa toto umenie pohybovalo na hrane zákona.

„Na nič nemyslite.“ Poradil mu Snape. No úžasné, pomyslel si Harry, kým ho zasiahlo kúzlo. Na nič nemyslieť bola pekná volovina. Rady, ktoré našiel v knihách, boli rôzne. Niektoré tvrdili, že sa má sústrediť na jednu vec, iné, že si má okolo svojej mysle predstaviť pevný múr, našiel aj radu, ktorá hovorila, že má vo svojej mysli vystavať pevnosť, do ktorej ukryje svoje myšlienky. Nikde však nenašiel nič o tom, že nemá na nič myslieť. Prvé, čo sa mu vybavilo, keď si pomyslel na to, že nemá myslieť na nič, bola tma. Ibaže aj tá blbá tma je niečo. Pochyboval, že je vôbec možné na nič nemyslieť.

Teraz však nebola chvíľa, počas ktorej by to mal riešiť. Radšej sa začal sústrediť, aby jeho myseľ neodhalila niečo, čo by sa už nedalo vrátiť naspäť. Spolu so Snapeom sa ponoril do víru svojich spomienok.

 

Stál pred obrovskou sochou Salazara Slizolina. Pri jej nohách ležala bezvedomá postava dievčaťa s červenými vlasmi - Ginny. Rozbehol sa k nej. Musel ju dostať preč.

Skontroloval, či žije. Našťastie dýchala, nedokázal ju však zobudiť. Pokúsil sa nahmatať vo vrecku habitu prútik.

„Hľadáš toto?“ ozval sa hlas za jeho chrbtom. Harry sa za ním otočil a zbadal Toma s jeho prútikom v ruke. Postavil sa.

„Tom! Musíme odísť, je tu bazilisk.“ Povedal. Nešlo mu do hlavy, ako je možné, že je tam, jeho prvoradou úlohou však bolo zachrániť Ginny. Tom sa ani nepohol, len sa pokojne pohrával s Harryho prútikom.

 

Tu sa jeho spomienka rozostrila a pokračovala až o nejakú chvíľu neskôr.

 

„Nemohol som si ponechať meno môjho humusáckeho otca, musel som vymyslieť niečo iné. Meno, ktoré bude každý poznať a ktorého sa bude každý desiť.“ Harryho prútikom napísal do vzduchu ‚Tom Marvoloso Riddle‘. Mávol prútikom a písmenká sa poprehadzovali. Teraz tam stálo ‚A som i Lord Voldemort‘.

 

Ďalšia časť spomienky, ktorú videl, bola až chvíľa, počas ktorej prebodol hlavu Baziliska Chrabromilovým mečom.

 

Pustil skrvavený meč a pozoroval, ako sa telo obrovského hada zrútili k zemi. Zub, ktorý mal zabodnutý v ruke, sa zlomil a ostal tam. Chytil ho a vytrhol. Ťažkým krokom sa vrátil späť k Tomovi a Ginny. Tomov prekvapený výraz stál za to.

 

Spolu so Snapeom si zopakoval chvíľu, keď prebodol denník a zachránil Ginny. Počas toho momentu sa spomienka z denníka Toma Riddla stratila z tohto sveta. Harry sa potom s Ginny dostal k Ronovi a Lockhartovi a pomocou Félixa sa dostali von z Tajomnej komnaty. Potom ho Snape opäť prepustil.

 

Harry opäť klesol na kolená, keď ho kúzlo prepustilo. Uvedomil si však, že tentoraz už na kolená klesnúť nemusel, kúzlo na neho nemalo taký zlý účinok ako prvý krát. Možno to pôjde stále lepšie a lepšie, koniec koncov ako všetko, čo sa doteraz učil.

Tak celkom sa mu nepáčila predstava, že za to môžu Snapeove gény. Keď sa to však tak vezme, vždy bol šikovný a učil sa rýchlo. To, že zvládol fyzického Patronusa už ako trinásťročný, hovorilo za seba. Ale pravdou bolo aj to, že mal v sebe Snapeovské gény vždy, toto leto sa len vydrali na povrch.

 

Po lekcii bol Harry unavený fyzicky aj psychicky. Zašiel do kuchyne, aby si pripravil niečo na jedenie, nemal ani večeru a bol hladný. V jedálni sedeli pán a pani Weasleyovci a o niečom sa ticho zhovárali. Obaja mali na tvárach ustarostené výrazy.

„Harry!“ zvolala pani Weasleyová, keď ho zbadala prechádzať. Tvárila sa hrozne previnilo. Vstala od stola a začala sa hnať k Harrymu.

„Musíš byť hladný, urobím ti niečo na večeru.“ Nečakala na odpoveď a už sa hnala do kuchyne. Harry to pochopil ako akýsi spôsob ospravedlnenia sa Harrymu. Niečo z chladu okolo Harryho srdca sa rozpustilo, stále tam toho zostalo príliš veľa. Už je tomu viac ako mesiac, čo sa Harryho srdce začalo obaľovať chladom.

Napriek tomu však nasledoval pani Weasleyovú do kuchyne. Keď vošiel, už sa prehrabávala v skrinkách a chystala mu obložené chlebíčky. Veľa obložených chlebíčkov.

„Začali sme pre teba chystať druhú izbu, chápeme, ak nechceš byť na izbe s Ronom.“ Drmolila počas pripravovania.

„To nebude potrebné,“ namietol Harry ticho. Pani Weasleyová sa na neho otočila s uslzenými očami. Hneď sa otočila späť a opäť sa začala venovať krájaniu. Chveli sa jej však ruky aj plecia a Harry začul tiché vzlyky. Prikročil k nej, opatrne jej vypáčil nôž z ruky a objal ju okolo ramien. Pani Weasleyová sa naplno rozvzlykala a pevne ho objala. Mrmlala mu do ramená slová, ktoré ťažko rozoznával.

„Nikdy si nemal ľahký život. Najskôr ti Veď-Vieš-Kto zabil rodičov a ty si musel vyrastať bez rodiny, potom tu bolo toľko ľudí, ktorý by boli radi, keby si nežil a teraz sme sa ti otočili chrbtom aj my.“ Pomedzi slová nahlas vzlykala a lapala po dychu, preto bolo ťažké rozoznať slová. Držala sa ho ako kliešť a to i napriek tomu, že bola väčšia ako Harry.

„To je dobré.“ Mrmlal upokojujúcu. V skutočnosti však nevedel, čo si s ňou počať.

„Nie je.“ Krútila nesúhlasne hlavou a opakovala to. Samozrejme, že nie je, to je však dosť dobre povedať nemôže, premýšľal trpko.

„Ale je, všetko je v poriadku. Nerobte si starosti, chápem to.“ A skutočne to chápal. Pani Weasleyová bola len matka, pre ktorú boli jej deti všetkým. A keď jej najmladší syn povie, že ho niekto zbil a urážal, srdce jej musí kázať chrániť ho.

Po chvíli sa pani Weasleyová spamätala a odlepila sa od Harryho. Harry z vrecka vytiahol vreckovku, teraz bol rád, že ju so sebou nosil a podal jej ju. Pani Weasleyová si do nej utrela slzy a vysmrkala sa. Chcela mu ju podať späť, ale Harry to gestom ruky zamietol.

„Mohol by som v dome čarovať?“ opýtal sa, kým bola ešte v tej správnej nálade. Pani Weasleyová sa opäť zatvárila previnilo. Harry na okamih oľutoval svoje rozhodnutie využiť jej slabosť, ale len na chvíľu.

„Môžeš, ale pokús sa priveľa nečarovať.“ Prikývla. Zvyšok neplnoletých v dome čarovať nesmel, nechcela, aby zbytočne žiarlili.

„Samozrejme, ďakujem.“ Reagoval.

„Máš veľké srdce, Harry.“ Smrkla. Harry sa na ňu usmial, vnútri ho to však nechalo smutným. Určite mal tak veľké srdce ako hovorila pani Weasleyová? Nemal taký dojem.

Nakrátko zatúžil po tom, aby sa opäť stál tým istým chlapcom, akým bol predtým. Vedy mal dvoch verných priateľov, bol si istý svojim pôvodom, otec ho miloval, mal svoju rodinu a vedel, čo robiť. Potom si však uvedomil, že chce radšej trpieť kvôli pravde, než žiť šťastne v lži.

Pani Weasleyová dokončila chlebíčky a podala mu ich. Harry si ich s vďakou vzal, spolu s krčahom džúsu a pohárom. Vyniesol si ich do jeho a Ronovej izby ,ešte predtým ako otvoril dvere vedel, že je Ron vnútri. Pohľad na postavu s ryšavými vlasmi, rozvalenú na posteli, mu to potvrdil.

Ron spal a pritom nahlas chrápal. Harry si všimol, že už nemal len zlomenú sánku, ale mal aj monokel na pravom oku. Zaujímalo by ho, kto mu vrazil. Napadli ho dvojičky, vyzerali byť skutočne napálené, keď sa zrazili vo dverách.

Usadil sa s podnosom na svoju posteľ a začal jesť. Popritom pozoroval Rona spiaceho na posteli. Snažil sa odtlačiť do pozadia všetky pocity a pozrieť sa triezvo na vec jeho očami. Potom by mu mohol odpustiť, nikdy by už nemohli byť najlepšími priateľmi, možno ani priateľmi, ale nechcel ho ani nenávidieť. Ron bol súčasťou istej dôležitej časti Harryho života, počas ktorej bol šťastný. Kaziť si spomienky na tie roky hnevom, bolo podľa neho zbytočné.

Ron bol najmladší brat, zatienený súrodencami, žijúci v chudobnej rodine. Túžil sa iba dostať z ich tieňa, chcel niečo znamenať a chcel si aj finančne prilepšiť. Ronald musel neznášať svoj život. Preto tak nenávidel Draca Malfoya. Draco bol rozmaznaný chlapec z bohatej rodiny, pohybujúcej sa vo vysokých kruhoch. Ani tam nebol úplne objektívny, pozabudol na to, koľko ľudí nenávidí Malfoya a aké to musí byť, byť synom Smrťožrúta. Hlavne vtedy, keď na neho prstom ukazujú ľudia, ktorí nie sú o nič lepší ako on.

Na toto pozabudol aj Harry. Malfoy mu dal dobrý dôvod zabudnúť na to, čo ho však neospravedlňovalo.

A potom prišiel Harry Potter. Známy chlapec, hrdina, nebol nikto, kto by ho nepoznal a dokonca aj dobre finančne zabezpečený. Ronove priateľstvo s Harrym ho vytiahlo z tieňa bratov, opäť však zostal v tieni niekoho iného, tentoraz v Harryho tieni.

Harry bol hrdina, záchranca životov, nadpriemerný žiak, vodca, Chlapec, ktorý prežil. V treťom ročníku nafúkol mimo školu svoju tetu a nikto ho za to nestíhal. Počas štvrtého ročníka sa dostal do Trojčarodejníckeho turnaja ako štvrtý reprezentant a nikto ho za to nepotrestal. Dokonca ho za to velebili. V Zrkadle z Erisedu videl Ron to, čo mal Harry.

Závisť vedela byť hrozná mrcha, pokiaľ jej človek nechal voľný priechod.

Keď videl Ronald, čo má Harry, chcel viac. Zatúžil po tom, čo má jeho priateľ a chcel to dostať bez boja. On sám mal dojem, že to aj Harry dostal bez boja.

 

Harry sa hľadel do tváre svojho bývalého najlepšieho priateľa. Už necítil hnev voči ryšavému chlapcovi, bol od neho oslobodený. Nemohol mu však odpustiť. Raz možno, ale dnes ešte nie. Ron bude musieť najskôr prejsť životom a pochopiť aspoň čiastočne Harryho.

Ako by sa asi preniesol tým, že je Snapeov syn, keby ich priateľstvo vydržalo do chvíle, keď by sa to prevalilo? Možnosť, že by sa s tým zmieril bez väčších ťažkostí okamžite vyškrtol. Ron by ho z toho najskôr vinil aj keď by to bolo iracionálne.

Vstal z postele, vzal prázdny riad a vybral sa dole, umyť ho a odložiť. Bolo desať hodín, dole už však nikoho nenašiel, pán a pani Wesleyovci už išli, zdá sa, spať. V kuchyni položil riad do umývadla a chystal sa pustiť vodu, keď za sebou začul puknutie, charakteristické pre domácich škriatkov.

„Kreacher.“ Povedal bez toho, aby sa otočil a pustil vodu. V tej chvíli sa ozvalo lusknutie a riad, ktorý chcel umyť, sa behom niekoľkých sekúnd umyl aj odložil.

„Pán by nemal umývať riad.“ Povedal škriatok. Harry sa otočil čelom k drobnému stvoreniu. Kreacher bol už starý zhrbený škriatok, ktorý väčšinu času šomral a každého okrem svojej panej pozoroval s dešpektom. Práve teraz však mlčal a díval sa na Harryho ako na niekoho, komu stojí za to slúžiť.

„Pre mňa nemáš ušetrené nepríjemné slová, Kreacher?“ spýtal sa na rovinu Harry.

„Kreacher vie, že pán je dedičom pána Siriusa a pre Kreachera je česť slúžiť pánovi.“ Uklonil sa Harrymu.

„Prečo, Kreacher?“ opýtal sa Harry.

„Pán usadil zradcu krvi na miesto, ktoré mu patrí.“ Povedal Kreacher so samozrejmosťou.

„Ja som Rona neudrel preto, aby som mu ukázal svoje miesto.“ Namietol Harry. Kreacher mlčal a stále ho pozoroval rovnakým pohľadom. Harry sa k nemu sklonil.

„Čo, keby som povedal, že mám rád muklorodených?“ zaujímal sa. Kreacher sa strhol.

„Pán má rád humusákov?“ spýtal sa zamračene.

„Nauč sa slušne vyjadrovať, Kreacher. Za prvé nemám ten pojem rád a za druhé sa k škriatkovi, ktorý slúži tak bohatej rodine ako ty, nehodí. Takže ako, stále si myslíš, že je česť slúžiť mi Kreacher?“ uškrnul sa a opäť sa narovnal.

„Pre Kreachera je česť slúžiť pánovi.“ Odpovedal škriatok, ešte rozhodnejšie ako predtým. Harry pokrčil plecami.

„Ako myslíš. Nemal by si to však dávať najavo, nie som Black.“ Povedal.

„Prečo tak horlivo neslúžiš Siriusovi? On je predsa Hlavou rodu Black.“ Zaujímal sa Harry.

„Pán Sirius ublížil mojej pani.“ Odpovedal škriatok prosto a zmizol. Kto by si pomyslel, že Siriusov útek v puberte spôsobil chladnej Walburge Blackovej bolesť.

 

Posadil sa na stoličku v kuchyni, nepredpokladajúc, že sa ešte niekto ukáže. Bol nepríjemne unavený, možno by si mohol dať elixír a ísť si skúsiť pospať. Alebo by to mohol skúsiť s elixírom, ktorý ho nasledujúcu noc a deň udrží v bdelom stave. Myšlienka na čítanie nejakej dobrej knihy, bola lákavá. Lákavejšia ako spánok, počas ktorého je veľká možnosť, že bude mať nočné mory a to i napriek tomu, že bol unavený. Spánok však nutne potreboval, pokiaľ nechcel, aby jeho organizmus proste vypol.

Možno by si mohol skúsiť navariť Dúšok živej smrti. Pokiaľ by správne odhadol dávku, bol by mimo len počas noci. Pri tomto stave nemával človek sny, keby však Harry nejaké sny mal, bol by v nočných morách uväznený po celú dlhú noc. Pri tej predstave sa už vopred obával o svoju príčetnosť.

 

Takto zahĺbeného v myšlienkach ho našiel Snape.

„Prečo ešte nespíte, Potter?“ opýtal sa.

„O pol jedenástej? To ešte nie je čas na spanie.“ Namietol Harry. Keby však nemával nočné mory, už by najskôr spal. A vďaka jazve cítil, že dnes v noci sa Voldemort hrá s nejakou rodinou. Už je to týždeň, čo naposledy niekoho mučil. Bude potrebovať veľmi silný elixír, pokiaľ sa bude chcieť vyspať. Ten takmer ilegálny elixír, ktorý užíval od vtedy, čo sa nasťahoval do domu po mame, by bol dostatočne silný na to, aby mu dovolil vyspať sa. Pokiaľ sa však nechcel stať závislým, či sa rovno predávkovať, nemal by ho viac brať aspoň na pár mesiacov. A pokiaľ bude dosť šikovný alebo bude mať šťastie, nebude ho už o pár mesiacov nútený brať. Musí vymyslieť niečo, čo účinne zamedzí nočné prechody jeho mysle do tej Voldemortovej.

„Musí byť pre vás mučivé, že vás dnes večer neobskakuje žiaden z vašich obdivovateľov.“ Neodpustil si Snape poznámku.

„Možno to bude tým, že veľkou rýchlosťou všetkých strácate. Dnes vám dal košom už aj Weasley. Idete ku dnu, Potter. Váš otec by na vás nebol hrdý.“ Až kým nepovedal poslednú vetu, bol Harry rozhodnutý začať sa s ním hádať. Keď však Snape spomenul Harryho otca, vyprskol smiechom.

„Áno, otec by sa za mňa rozhodne hanbil.“ Súhlasil.

„Bavíte sa na tom, Potter? To je znak šialenstva, ešte vám to nikto nepovedal?“ opýtal sa s nádychom irónie Snape. Harry sa zarazil a pozrel sa zamyslene na profesora. Vzápätí sa uškrnul.

„Od cvoka mám ešte ďaleko.“ Povedalo nakoniec s istotou. Aspoň dúfal.

„Denný prorok tvrdí niečo iné.“ Len sa to Harrymu zdalo alebo skutočne viedli takmer kultivovaný rozhovor?

„Pretože Denný prorok má vždy pravdu.“ Reagoval ironicky Harry. V tej chvíli mal už Snape hotové všetko, čo potreboval a vybral sa preč. Cestou sa ešte pristavil pri Harrym.

„Skutočne ste tak arogantné a po sláve túžiace decko, ktoré pre slávu urobí všetko ako to tvrdí Skeeterová, Potter. Presne ako váš otec.“ Zasyčal.

„Presne ako môj otec.“ Zašepkal Harry do tichej miestnosti.

 

Harry si v izbe zobral jeden z elixírov, ktoré si uvaril pre spánok bez snov. Tento ešte nemal otestovaný, preto okolo svojej postele pre istotu vyčaroval nejaké ochrany. Jednostranná zvukotesná bublina, ktorá neprepúšťala zvuky von, ale dnu áno, bola jednou z nich. Už vypil svoj elixír a chystal sa ísť spať, keď sa dvere na izbe začali pomaly otvárať.

„Harry,“ zasyčal od dverí Fred.

„Spíš?“ dokončil George. Harry sa na posteli posadil.

„Ešte nie.“ Odpovedal Harry rovnako ticho. Dvojičky ticho vkĺzli do izby a zatvorili za sebou dvere. Fred sa so zadosťučinením pozrel na Rona, keď kráčali k Harryho posteli.

„Fred mu vraziť stihol, mňa už zachytili.“ Pokrčil George plecami.

„Prečo ste mu vrazili, či chceli vraziť?“ zaujímal sa Harry, keď sa usadili na posteli oproti nemu.

„Pretože je to obyčajný podrazák.“ Povedal George.

„Nikdy si nevedel vážiť to, čo mal, vždy len žiarlil.“ Pokračoval Fred.

„Už ako dieťa bol taký.“ Dodal George.

„Preto to bol vždy on, na kom sme skúšali svoje vynálezy.“ Dokončil Fred. Harry sa podmračene pozrel na Rona.

„Myslíte, že to bol dobrý spôsob?“ opýtal sa dvojičiek.

„To nás asi príliš netrápilo.“ Priznal George. Harry sa otočil späť k nim.

„Prečo ste ma bránili? Viem, ako si zakladáte na ochraňovaní rodiny a Ron je váš brat, nie ja.“ Spýtal sa.

„Si v našej rodine tak pevne usadený, akoby si k nám patril.“ Začal Fred.

„Rovnako ako aj Hermiona, bez vás by už leto nestálo za to.“ Pokračoval George.

„A keď niekto ubližuje niekomu z našej rodiny, musíme ho brániť.“ Tvrdil Fred.

„Aj keby to bol len nepodarený člen našej rodiny.“ Dodal George.

„Vieš, mama je z toho na dne.“ Fred.

„Naša veľká pevná rodinka sa rozpadá.“ George.

„Najskôr Percy, ktorý si vybral ministra, teraz Ron, ktorý sa nechal ovládnuť závisťou a mama sa bojí, že ďalší budeš ty.“ Fred.

„Už sme plnoletý a máme od teba dosť peňazí na to, aby sme sa dokázali zariadiť.“ George.

„Chceli sme si na Šikmej založiť obchod, budovu sme si už kúpili.“ Fred.

„Ale mama veľmi chce, aby sme dobre doštudovali.“ George.

„A aj keď nebudeme takí dobrí ako Bill s Charliem.“ Fred.

„Nemôžeme len tak odísť preč.“ George.

„Teraz jej to nemôžeme urobiť.“ Fred.

„Hermionu a Ginny veľmi mrzí, že sa nepridali na tvoju stranu.“ George.

„Mám obavy, že ešte stále plačú v izbe.“ Fred.

„Vzalo ich to.“ George. Po tomto zavládlo v izbe ticho, prerušované len Ronovým chrápaním. Fred iritovane švihol prútikom a vyčaroval zvukotesnú bariéru, aby ho už nemuseli počúvať.

„Pôjdem sa na ne pozrieť.“ Povedal nakoniec Harry. Aj tak by to bol pravdepodobne niekedy urobil, nedalo by sa povedať, že sa na ne hneval. Rovno aj vstal, ešte možno nebudú spať, dvojčatá vstali hneď po ňom.

„My pôjdeme do izby, nech sa v pokoji porozprávate.“ Povedal George. Fred zrušil zvukotesnú bariéru, ktorú vyčaroval a spolu vyšli z izby. Pred dverami izby dievčat sa rozdelili, dvojčatá pokračovali ďalej, kým Harry zaklopal.

Keď sa nikto neozýval, opatrne otvoril dvere a nakukol dnu. Hermiona a Ginny ležali na jednej posteli s opuchnutými očami a spali.

Harry vošiel dnu, zatvoril za sebou dvere a prešiel k ich posteli. Kráčal nečujne, no Hermiona aj tak pootvorila oči, keď sa postavil vedľa nej.

„Harry?“ zamumlala rozospalo.

„Spi ďalej, Mia.“ Zašepkal.

„Hneváš sa?“ opýtala sa. Kým však stihol odpovedať, omámená spánkom poslúchla jeho predošlé slová a zaspala. Pousmial sa, naklonil sa k nej a vtisol jej jemný bozk na čelo. Hermiona ticho vzdychla, akoby z nej opadla nejaká záťaž.

„Nehnevám sa.“ Zašepkal. To isté zopakoval pri Ginny a usadil sa na posteľ k ich nohám. Vystrel si nohy a pokúsil sa nájsť si čo najpohodlnejšiu polohu na sedenie, čo bolo trochu ťažké na tak malej posteli, keď tu boli už traja. Nakoniec sa mu to však podarilo, vytiahol prútik a privolal si jednu z kníh zo svojho kufra. Pre istotu niečo nevinné o obrane, ak by ho niekto prichytil. Raz za čas sa na ne po očku pozrel, aby sa uistil, že pokojne spia. Ani nevedel ako a sám zaspal.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

super

Perry,29. 10. 2014 21:25

Jsem ráda, že se to malé Harryho tajemství neprovalilo už hned při první hodině nitrobrany...mám ráda když se to pěkně vyvíjí :D
Ron tomu teda dal, docela chápu jeho situaci, ale i tak, být Harrym, tak mu to dám pěkně vyžrat.

HP

Lamia,30. 3. 2014 14:31

Další nádherná kapitolka. Jen tak dál. Těším se na pokračování.

HP

Vendy,29. 3. 2014 16:49

Krásná kapitolka. Těším se na další.

juhuhu :-)

Domeenika,28. 3. 2014 19:49

Super, ze si tak rychlo pridala dalsiu kapitolku :-)
Som velmi zvedava na pokracovanie, a ako to bude s upirmi a ako sa Harry zmeni :-)
A ako ich vsetkych bude balamutit :-)

hp

Tonks123,25. 3. 2014 15:03

super!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

---

Sophie,24. 3. 2014 17:28

Teď jsem si všimla, že si změnila název. Zajímavý nápad, líbí se mi to více než ten původní. Vymýšlela si ho sama, nebo ti to někdo navrhl?

Re: ---

Klea,24. 3. 2014 19:13

Sama. Všetky názvy som vymýšľala sama... A tak to aj vyzerá. :-D
Myslím, že je to polovica z predošlej kapitoly, ale inak nepatrí medzi najkratšie. :-)
A ďakujem. :-)

Díky moc

Sophie,24. 3. 2014 17:26

Krásné pokračování, i když je škoda, že je o něco kratší než obvykle. Doufám, že brzy bude další kapitola. Já vím, já vím, jsem strašná, ale každý den kontroluji, jestli si něco nepřidala a netrpělivě čekám, jak se celý příběh dál rozvine. Hlavně dál piš. Těším se na další pokračování.

hp

sam,24. 3. 2014 17:23

Další díl jupí...
Pěkně jsi to rozjela, Klea. Jen tak dál. Budu se těšit na další.