Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


18. 9. 2015

51. Anjel z temnôt

 Už tri dni ležal na ošetrovni. Práve ho opustil Mordred, bol mu priniesť ďalšiu dávku elixíru. Najmä Poppy sa veľmi divila ako bolo možné, že bol neustále rovnako chorý. Už-už sa zdalo, že sa všetko zlepšilo a pomaly mohol opustiť nemocničné krídlo, keď sa mu znovu priťažilo.

Harry to, zdá sa, bral na ľahkú váhu. A, na rozdiel o jeho ostatných pobytov, tentoraz sa všemožne nesnažil dostať preč. Dokonca si kedy tedy spokojne pohovoril so staršou ošetrovateľkou a vypytoval sa jej na liečiteľstvo alebo sa proste len zaujímal o to, aká bola. A Poppy sa s ním zhovárala veľmi rada. Mladý Harry Potter bol inteligentný a príjemný mladý muž.

Niekedy ju až zarážalo, ako bolo možné, že si to nevšimla predtým. Samozrejme, vždy vedela, že bol slušný a na to, že vyrastal v takom hroznom prostredí aj dobre vychovaný, nikdy nemala dojem, že by sa v správaní vymykal normálu. Teraz ale nadobudla dojem, že mladý pán Potter bol na svoj vek nezvyčajne vyspelý a skúsený. Rozprávať sa s ním bolo ako zhovárať sa s veľmi príjemným dospelým mužom.

A potom tu boli chvíle, kedy sa proste choval na svoj vek. Ako pätnásťročný mladý chalan, zdanlivo nezasiahnutý blížiacou sa vojnou ani starosťami, ktoré mu dospelý tak ľahko naložili na ramená. Napodiv to bývalo najčastejšie v prítomnosti Severusa Snapea či Lomiona le Faya, dvoch čarodejov, u ktorých by najviac očakávala, že sa bude strážiť. Bolo totiž všeobecne známe, že ani jeden z týchto dvoch čarodejov neprechováva ku chlapcovi nijaké vrelé city.

Podávala mu ďalší liek na zlepšenie jeho stavu a pomaly sa chystala odísť do postele, keď sa jej pacient nečakane strhol a pozrel sa do strany, akoby niekoho videl. A potom vrhol rýchly pohľad na ňu. Ošetrovateľka sa rozhliadla, ale nikoho nevidela. Pohľad jej padol na chlapca. Ženy znovu videl anjela smrti? Tvár sa jej zaplnila obavami. Keď sa však chlapca spýtala, čo videl, povedal, že sa mu len niečo zdalo. Uverila mu a nechala to tak. Už bola beztak priveľmi unavená. Zaželala chlapcovi dobrú noc a vybrala sa do svojich izieb, susediacich s nemocničným krídlom.

 

Harry práve sedel na posteli a nechával sa nalievať elixírmi, keď sa vedľa neho zhmotnil akýsi prízrak. V prvom okamihu očakával, že sa vedľa neho opäť zhmotnila žena-Anjel smrti, potom sa však prízraku prizrel lepšie a v šoku spozoroval, že vedľa jeho postele stojí prízrak skutočného Anjela smrti, nie len náhradníka a pozoruje ho. Zrak mu padol na ošetrovateľku.

„Nikto okrem teba ma nevidí.“ Povedal anjel pokojne. Hlas mal nádherný, zvučný. Na rozdiel od toho druhého anjela, ktorého stretol počas toho, keď 'vypadol' zo sveta živých, Azazel mal hlbší hlas, jemne, ale zreteľne podfarbený akousi temnejšou melódiou.

Poppy sa ho spýtala, čo sa dialo, on jej však len, stále rozhodený, povedal, že je všetko v poriadku. V skutočnosti ani veľmi nezachytil jej otázku. Keď mu popriala dobrú noc, odpoveď len zašomral, upierajúc pohľad na Padlého.

„Kde máš Ronalda?“ opýtal sa s náznakom pohŕdania v hlase. Pocítil strach. Bol sám v miestnosti s Anjelom smrti, ktorý si želal jeho smrť a pritom nebol ani zďaleka pri plnej sile. Mordredov elixír z neho skutočne účinne vysával silu.

Démon ohrnul pery a odfrkol.

„Spí. Už zdržiavať sa v jeho mysli keď bdie je hrozné, keď spí je to na nevydržanie.“ Zamručal.

„Prečo to potom robíš?“ takmer zavrčal Harry.

„Pretože doteraz som bol prislabý na to, aby som ovládol niekoho lepšieho.“ Odvetil démon. Harry sa hlboko zamračil.

„Koho sa chystáš ovládnuť teraz?“ opýtal sa.

„Nikoho. Ešte nejakú dobu pobudnem v Ronaldovi a vytiahnem z neho silu, než získam vlastné telo. Divil by si sa, aké nepríjemné je žiť v tele niekoho iného.“ Hovoril s ním, akoby bolo bežné viesť slušný rozhovor s mladíkom, ktorého chcel zabiť. A momentálne sa vôbec nezdalo, že by ho plánoval zabiť.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa. Démon sa uškrnul.

„Prišiel som ťa pozrieť.“ Odvetil. Uprel na neho pohľad svojich neuveriteľne jasných modrých očí. V tej chvíli akoby Harryho zasiahol blesk.

On tie oči poznal!

Živo si pamätal na víziu budúcnosti, v ktorej sa stretol so svojim starším ja. Vtedy sa ho spýtal na Azazela a on mu povedal len to, že kým ho démon bude chcieť zabiť, nebude na to mať dostatok sily. A potom, keď už dostatok sily mať bude, nebude mu chcieť ublížiť. A rovnako živo ako na jeho slová si pamätal na muža, ktorý sa tam objavil. Mal neuveriteľne jasné modré oči popretkávané temnotou, pleť bledú ako alabaster a vlasy čierne ako uhoľ. A jeho podoba dokonale kopírovala podobu muža, ktorého Harry považoval za svojho budúceho spojenca. Pretože jeho budúce ja mu očividne verilo.

Chvíľu na neho šokovane zízal, čo Azazelovi rozhodne neuniklo. Tentokrát to bol on, kto sa hlboko zamračil.

„Čo sa deje?“ opýtal sa.

„Ja-“ zakoktal Harry, nevediac ako pokračovať. Čosi mu hovorilo, že vybaliť na svojho nepriateľa, že podľa vízie budúcnosti, ktorú videl a ktorá podľa všetkého ani nemusela nastať, sa mali čoskoro stať spojencami, nebude najlepší nápad.

„Nič, nič sa nedeje.“ Pokrútil hlavou. Stále bol mimo.

Už sa začal zamýšľať nad tým ako obrátiť pozornosť iným smerom, keď sa jeho mysle dotkla iná. Starobylá, mocná a nádherná. V Azazelovej mysli hrala akási melódia, temná a trúchlivá a zároveň najkrajšia, akú kedy zažil. Túžil sa jej otvoriť, hoci rozum mu kázal obrniť svoju myseľ všetkým, čím mohol. Azazelova myseľ ho úplne obalila, uzavrela jeho myšlienky do nepreniknuteľnej kupoly a jemne sa dotýkala jeho ochrán.

Harry zdesene ustrnul. Vedel, čo príde a pripravoval sa na to. Čakal. Vnútorne sa pripravil na súboj so súperom, ktorý bol omnoho mocnejší než on sám, na súboj, ktorý nemohol vyhrať. A potom sa démonova myseľ stiahla a spolu s ňou aj krásna trúchlivá melódia. V Harryho vnútri sa rozhostil smútok.

Opäť potriasol hlavou, akoby mu snáď ten pohyb mohol skutočne pomôcť a uprel svoj prekvapený a zmätený pohľad na démona. Prečo sa stiahol? Možno podľa svojich slov nemal ešte dosť sily, teraz by však stačilo, aby jemne zatlačil a Harryho ochrany by sa zosypali ako domček z karát. V živote nestretol nikoho s takou mocnou mysľou a to sa pohyboval v spoločnosti nejedného Majstra Okulumencie a Legillimencie. S jedným bol dokonca prepojený dušou a mysľou. Nerozumel tomu, prečo sa práve Azazel stiahol z jeho mysle.

Azezel na jeho nevyslovené otázky odpovedal s miernym chmúrnym úsmevom. Dnes bol dosť zhovorčivý, až to bolo podivné.

„Hovoril som ti, že ešte nie som dostatočne silný. Tvoja myseľ je cvičená a prirodzene silná, nie ako Ronaldova. A okrem toho, si chránený špeciálne predo mnou.“ Uškrnul sa. Harry zmätene zaklipkal očami, na čo sa Azazel rozosmial.

„Vážne si si myslel, že ťa Nílin nechá odísť bez ochrany, keď vie, že tam vonku pobehujem a idem po tebe?“ opýtal sa so smiechom.

„Nílin?“ stále nechápal Harry. Azazel sa rozosmial.

„Takže ten tvoj anjel sa ti ani neuráčil predstaviť. A vraj tí tam hore sú lepší než Padlí.“ Odfrkol si. Vzápätí vrhol pohľad na Harryho, usmievajúc sa akýmsi polovičným úsmevom. Harryho ten úsmev znervózňoval, hoci vyzeral na prvý pohľad príjemne. Kto vie, prečo sa mu nepozdávalo, že sa na neho vyškieral jeden z najmocnejších Padlých.

„Tak ako ja som smrť, Nílin je vietor. Bol som stvorený ako Anjel smrti a už navždy ním budem, bez ohľadu na to či sa anjeli pokúsia dosadiť na moje miesto hoci aj tisícku iných. Nílin je len chabá nahrážka. Ale musím jej uznať, že je dobrá. Nie je ako väčšina ostatných anjelov.“ Uškrnul sa a žmurkol na chlapca vedľa seba.

„Zatiaľ si ešte nerob obraz o tom ako to vyzerá s anjelmi a Padlými. Doteraz si videl len dvoch predstaviteľov našej rasy, pričom ja ani Nílin nie sme tak celkom obyčajní anjeli. Na to, že je Nílin jednou z anjelského vojska sa nespráva ako jedna z tých tam hore. Vieš, anjeli mávajú plné ústa kecov o tom, čo smieš a čo nie. Pokiaľ si budeš odopierať všetko, čo za niečo stojí, budeš spasený a pokiaľ budeš naďalej žiť normálnym životom, budeš zatratený. A to potom skončíš u nás. Pochybujem, že sa ti Nílin snažila nahovoriť niečo takéto. To, že z nej urobili nového Anjela smrti ju zákonite zmenilo. Anjel smrti sa vždy líši od ostatných. Každý, kto kráča pod znamením smrti sa líši od ostatných.“ Hovoril. Harry sa pri jeho posledných slovách zamračil.

„Čo máte všetci s tým znamením smrti? Mám dojem, že to slovné spojenie je všade. Počúvam ho už odvtedy ako som zistil, že som Snapeov syn.“ Mračil sa. Azazel sa uškrnul.

„Pod znamením smrti kráčaš od chvíle ako si sa narodil. Si jeden z Požehnaných princov. Doteraz si to len nevnímal tak citlivo.“ Povedal.

„Kto, doparoma, sú Požehnaní princovia?“ opýtal sa.

„Požehnaní princovia a Požehnané princezné sú nádejní budúci kráľovia a kráľovné čarodejníckeho sveta. Rodia sa v dobách, kedy hrozí mágií nebezpečenstvo, aby v prípade potreby mohli zasadnúť na trón. Ty si jedným z desiatok Požehnaných princov. Vo väčšine prípadov takí ako ty až do smrti nezistia, kým boli. Niet sa čomu diviť, vaša mágia je ukrytá hlboko vo vás, zablokovaná desiatkami až stovkami bariér. Moc, ktorá vám bola zverená je ohromujúca, každý z vás dostal do vienka silu zmeniť svet. Ale ten, kto vám tú silu dal, sa postaral aj o to, aby ste ju nezneužili.“ Upieral na neho pokojný pohľad.

„Vieš, mladý čarodej, dlho som neveril, že by si mohol mať skutočnú šancu stať sa jedného dňa Kráľom. Prežili sme už temnejšie časy než sú tieto. Ale mágia je čoraz slabšia a je jej na svete čoraz menej. Čarodejov je málo a sú oslabení a to je len vrchol všetkých zmien. Draky, jednorožce a iné magické bytosti postupne vymierajú. Kedy naposledy si videl pegasa alebo čierneho jednorožca? Pričom pred stovkami rokov ich po zemi kráčali celé stáda. Kentauri už vo hviezdach nevidia ani zďaleka toľko ako kedysi a aj to, čo vidia, býva zahmlené. Víly a sirény už ledva dokážu svojimi čarami omámiť svoje obete. Vo vašom svete už vládne viac politika než mágia. Začínate sa podobať muklom, ktorými tak opovrhujete, pričom vy ste stovky rokov za nimi, aspoň čo sa pokroku týka. Zlaté časy mágie, kedy čarodeji prekvitali a vytvárali stále nové a nové kúzla, sú dávno preč. Vaša rasa sa zasekla a nevie sa pohnúť ďalej.“ Rukou si vošiel do vlasov. V očiach mal stratený chmúrny pohľad a Harry cítil, že to, čo hovoril, myslel úprimne. A vedel, že to čo príde ďalej, bude pre démona dôležitejšie než všetko to, čo povedal predtým. Tušil, aké budú jeho nasledujúce slová, preto ho neprekvapili.

„Úbytok mágie však neovplyvňuje iba váš. Omnoho viac ovplyvňuje nás – anjelov a démonov. Sme bytosti tvorené mágiou, nie sme ani len duše, sme len niečo vytvorené pre rovnováhu, dve strany jednej mince. Takmer celých nás tvorí mágia a bez mágie sme ničím. Navštevujeme váš svet, sme všade, kam sa pozrieš. Chránime vás, škodíme vám, prepožičiavame vám silu a dávame vám možnosti, aké by ste inak nemali. Vy ľudia ste na nás závislí takmer rovnako ako sme my závislí na vás.“ Hovoril. Harry ho musel zaraziť, niečo mu na tom totižto nesedelo.

„Hovoríš to, akoby ste mali vymrieť, keby mágia vymizla. A hoci uznávam, že by to bolo strašné, prečo by to malo tak veľmi ovplyvniť práve vás. Vy predsa existujete v inej sfére než my a duchovnú sféru úbytok mágie nemôže zasiahnuť tak ako nás. Okrem toho, keby čarodejníci vymreli, stále môžete chrániť alebo robiť čokoľvek iné muklom, nie?“ pýtal sa.

„Kiežby to bolo také jednoduché.“ Povzdychol si Azazel.

„Vieš si predstaviť, aké to je, byť stvorený na to, aby si slúžil, chránil a pomáhal? Ty sám vieš, aké ťažkosti it vie narobiť ten tvoj záchranársky komplex. Tušíš však, aké to je, keď máš nutnosť pomáhať vrytú hlboko do srdca a duše? Je centrom tvojej bytosti, dôvodom tvojho žitia. Nie je to láska, je to nutnosť. Zväzujúce putá, ktoré si neuvedomujeme. A jediný spôsob, akým môžeme naplniť naše poslanie, je pomáhať ľuďom. Avšak na to, aby sme im mohli pomáhať, sa musíme dostať k nim. To znamená presunúť svoju podstatu z jednej sféry do druhej, čo sa bez mágie nedá, rovnako ako bez mágie nie sme schopní existovať v pozemskej sfére. A vy nás potrebujete.“ Tvrdil.

„Napríklad takí anjeli strážni. Nevidíte ich, ale sú stále s vami. Dokonca aj ty máš jedného.“ Uprel pohľad niekam za Harryho rameno a uškrnul sa. Keď sa tam Harry pozrel, nevidel nič.

„Práve sa na mňa mračí. Anjeli strážni sú jednými z tých slabších anjelov. V každej chvíli stojí po tvojom boku či spíš, či bdieš a šepoce ti do ucha. Ty si to ani neuvedomuješ, nevieš o jeho prítomnosti, a predsa ti práve on zachránil život už toľkokrát, že by si to nedokázal spočítať. Cestou od Mordreda si prechádzal cez prah. Ty si to nepamätáš, ale nebyť zásahu tvojho anjela strážneho, zakopol by si oň a zabil by si sa. To, čomu vy ľudia hovoríte šťastie, býva často zásah vášho anjela strážneho. On sám nedokáže odkloniť kliatbu, ktorá na teba letí, ale môže ti zašepkať, aby si sa jej uhol. A ty inštinktívne poslúchneš a urobíš to.“ Vysvetľoval.

„Prečo teba a Nílin vidím, ale svojho anjela strážneho nie?“ opýtal sa Harry.

„Anjeli strážni musia byť neviditeľní. Pokiaľ začneš vidieť anjelov strážnych, aury a podobné záležitosti, budeš buď obdarený neuveriteľnou jasnozrivosťou alebo už viac mŕtvy než živý. Pre tvoje vlastné dobro dúfam, že to bude to prvé. A okrem toho, Nílin si stretol v inej sfére a ja som sa ti ukázal dobrovoľne. Anjel strážny sa ti dobrovoľne neukáže, to by sa stratila jeho funkcia. Pokiaľ niečo funguje na úrovni podvedomia, nebude to v poriadku, ak to presunieš do podvedomia.“ Pokrčil plecami.

Zosunul sa na vedľajšiu posteľ, bez toho, aby sa čokoľvek pohlo. Bol absolútne nehmotný.

„Prečo by som ti mal veriť?“ opýtal sa Harry.

„Pretože ťa nikdy neoklamem. Možno oklamem všetkých okolo teba, ale ty budeš z mojich úst počuť pravdu. Pravda bolí omnoho viac než lož a ty to vieš. Okrem toho vieš rozoznávať, kedy niekto hovorí pravdu a kedy nie. V tomto si ako my, poznáš to inštinktívne.“ Povedal. Harry nadvihol obočie, nakoniec sa však neodhodlal k tomu, aby mu protirečil. Démon mal pravdu, keď povedal, že inštinktívne vedel, kedy mu niekto klamal.

Hoci ho Snape a le Fay už dlhé mesiace učili Okulumenciu a Legillimenciu a ukazovali mu ako rozoznávať výrazy tvári a reč tela, ľudia stále dokázali Harryho oklamať. Už niekoľkokrát sa mu stalo, že sa stretol s niekým omnoho skúsenejším než bol on sám a hoci druhého čarodeja pozoroval akokoľvek uprene, nedokázal odsledovať, kedy klamal. Len niečo v ňom mu napovedalo, že nehovoril pravdu. Bol to viac dojem než niečo určité, bol to však neodbytný pocit. A čím viac daný človek klamal, tým viac negatívnych emócií voči nemu pociťoval.

A z klamstiev iných ľudí ho po čase bolela hlava.

Pokrútil hlavou a unavene sa zložil na posteľ. Poppy rýchlo prišla na to, ktoré elixíry treba použiť, aby potlačila účinky elixíru, ktorý mu nosil le Fay, únavu však nepotláčala. Hovorila, že je pre neho najlepšie, keď odpočíva.

„Prečo myslíš, že som v niečom ako vy?“ opýtal sa.

„My?“ opýtal sa zvedavo. Harry privrel oči, stále na sebe však cítil jeho pohľad.

„Anjeli a démoni.“ Objasnil.

„Pre začiatok kráčaš pod znamením smrti ako poniektorí z nás.“ Povedal.

„Ale to aj mnohé magické bytosti a ľudia. Napríklad taký bes.“ Zamumlal.

„Nuž, to je tiež pravda. Ale je to jeden z bodov, ktorý ťa s nami spája.“ Harry v jeho hlase začul úsmev. Pobavilo ho to a sám cítil, že sa začal usmievať.

Celý ten rozhovor bol akoby surrealistický. Vlastne počas toho, ako sa dostal po tom le Fayovom elixíre do nemocničného krídla. Zažil takýchto rozhovorov hneď niekoľko. Rozprával sa s Nílin, novým Anjelom smrti, uzmieril sa s otcom, ktorého dokonca prvýkrát v živote videl plakať, potykal si s Poppy Pomfreyovou a teraz viedol príjemný rozhovor s démonom, ktorý mu predtým hovoril, že ho chcel zabiť.

„To nestačí.“ Tvrdil Harry. Neunúval sa ani otvoriť oči, namiesto toho sa každou ďalšou prenesenou vetou prepadal hlbšie do Morfeovej ríše.

„Ako jeden z Požehnaných dedičov zdieľaš náš osud. My nemôžeme žiť bez mágie. Mágia nám pomáha prežiť v každom prostredí, avšak bez mágie nedokážeme prežiť nikde. Tým sa líšime od ľudí.“ Hovoril.

„To je už lepšie, hoci si tým nie som istý.“ Pripustil Harry.

„Kedy sa vrátime k nášmu predošlému vzťahu?“ opýtal sa chlapec. Azazel zmätene zahmkal.

„Aký vzťah máš na mysli?“ opýtal sa.

„No... ty ma budeš chcieť zabiť a ja ti zas budem musieť unikať a nenávidieť ťa preto, čo robíš mojim priateľom.“ Vysvetlil. Azazel si sťažka povzdychol.

„Neviem, Harry. Už čoskoro alebo nikdy.“ Odvetil. Harry sa zamračil. Toto nebola práve najpriamočiarejšia odpoveď.

„Ako počujem, máš v tom jasno.“ Zašomral. Azazel sa krátko ticho zasmial.

„Nie je to také jednoduché ako by sa ti to mohlo zdať.“ Tvrdil.

„Tak mi to skús vysvetliť. Vraj som inteligentný.“ Navrhol Harry.

„Ako povieš.“ Reagoval Azazel. Odrazu sa jeho hlas priblížil. Keď Harry otvoril oči, zistil, že sa presunul na jeho posteľ. Usadil sa vedľa neho do pohodlnej polohy a hoci Harry nepocítil, že by sa prehupla posteľ a nezasiahla ho ani jeho vôňa, mal dojem, akoby naozaj sedel vedľa neho. Zamrazilo ho.

„So mnou je to zložitejšie ako s ostatnými anjelmi či démonmi. Nedá sa povedať čo som, pretože som v skutočnosti nikdy nepadol. Mojich bratov a sestry, ktorí padli, vyprevádzal z raja anjelský šík s pozdvihnutými mečmi. To bolo ešte za čias, keď zem nemala podobu, ktorú má dnes. Mojich bratov a sestry na čele s Luciferom vyhnali z raja a pretrhali s nimi zväzky. Potom stvoril náš Stvoriteľ vás a z vás sa stali jeho noví obľúbenci. Ibaže Stvoriteľ nestvoril len Adama a Evu, v Rajskej záhrade s nimi žila ešte jedna žena, stvorená pred nimi. Volala sa Lilith.“ Hovoril.

„Matka démonov.“ Zašepkal Harry.

„Áno, muklovia ju volali aj týmto menom. Lilith dokázala to, čo oni nie. Čarovala. Bola hlboko spätá s prírodou, hlbšie než obyčajní ľudia. Lilith bola prvou čarodejnicou vôbec.“ Harry nakrátko zamrkal, kým si hľadal lepšiu polohu na počúvanie.

„Zviedla Adama?“ zaujímal sa.

„Nie, to nie. Adam bol určený Eve a ona to rešpektovala. Lilith neskôr spoznala iného muža, mladšieho než bol Adam. Ten vyrovnal jej prastarý vek.“ Rozprával.

„A čo upíry, vlkolaci a magické bytosti? Kedy boli stvorení oni?“ opýtal sa.

„Magické bytosti boli stvorené zarovno s nemagickými. A čo sa upírov, vlkolakov, elfov, víl a iných ľuďom podobných magických bytostí týka, tie boli potomkami Lilith.“ Vysvetľoval.

„Hmm... tvoj príbeh sa trochu líši od toho, čo mi porozprávala Amay.“ Skonštatoval. Azazel sa potichu zasmial.

„Samozrejme, tvoja mladá upírska priateľka to neprežila. Nijaká bytosť okrem nás nepamätá na stvorenie tohto sveta.“ Tvrdil.

„Ehm, Azazel?“ opýtal sa Harry.

„Áno?“

„Ako boli stvorení kentauri?“ opýtal sa.

„No... Povedzme, že niektorí čarodeji radi experimentovali. Čo keby sme toto rozprávanie radšej nechali na neskôr? Vrátime sa k vysvetľovaniu, prečo je to so mnou také zložité.“ Vyhýbal sa démon odpovedi. Keď Harrymu došlo, prečo, nevedel či sa má červenať alebo má byť radšej zhrozený. Uf...

„Kde som to skončil? Ach, už viem. Ja, na rozdiel od svojich bratov a sestier, som Pád prežil v ústraní. Nebol som ani vojakon v anjelskom vojsku ani jedným z tých, čo padli. Ja som v tej dobe na svoj čas ešte len čakal. Bol som stvorený ako Anjel smrti v dobe, kedy pojem 'smrť' neexistoval.“ Opäť sa ponoril do rozprávania.

„Prví ľudia žili veľmi dlho a odvádzal si ich sám Stvoriteľ. Až potom, keď porušili Dohodu a vzopreli sa Stvoriteľovi, začala moja práca. Odvádzal som ich na miesto, kde neskôr prebývali ich nesmrteľné duše. Videl som smrť miliónov a neskôr miliárd ľudí. Každého jedného z nich som videl umrieť, stál som pri ňom v jeho posledných minútach a jeho dušu som previedol na druhý breh, keď nastal jeho čas. Stvoriteľ mi vštepil súcit a povahu, ktorá dokáže zniesť všadeprítomnú smrť. Trpel som s ľuďmi, ktorých som prevádzal, ako však ľudia pribúdali, moja bolesť sa otupovala. Ľudia boli fascinujúci. Sledoval som ich životy a potom som ich musel previesť na druhý breh, preč od rodiny a milovaných, pričom som vtedy sám ešte nevedel, čo ich tam čaká. Bolo to ťažké. Až som si postupom času uvedomil, že strácam citlivosť. Už je to veľmi, veľmi dávno, čo som si naposledy dovolil mať rád nejakého človeka. Žiť večne je ťažké. A hoci som mal okolo seba mnoho nesmrteľných, líšil som sa od nich. Nijaký anjel nie je smrťou zasiahnutý tak ako práve Anjel smrti a preto to nijaký iný anjel nedokáže pochopiť.“ Pokrútil hlavou.

„Po mnohých, mnohých rokoch v službách smrti som odišiel. Anjel smrti sa vybral na dovolenku. Svet sa vtedy na chvíľu zbláznil, na pár minút nikto nemohol umrieť, dušu totiž nemal kto previesť na druhý svet. Mojej práce sa ujala skupina anjelov, žiaľ, nestíhali. Desiatky anjelov neboli schopné robiť to, čo som ja stíhal sám. Neviem či ťa prekvapí, že Nílin neprevádza duše sama. Poznáš to? Smrtka s kosou v čiernom plášti...“ Uškrnul sa.

„Čiastočne je to pravda. Nílin pomáhajú podobné bytosti, pokojne ich cvične môžeme nazvať smrtkami. Priznám sa, že keď som ich videl po prvýkrát, smiechu som sa nezdržal. Je podstatný rozdiel či si pre teba príde služobník Stvoriteľa, nádherná žiarivá bytosť z nebies alebo akýsi prízrak v čiernom plášti. Iste, smrtky sú tiež pekné, bledé ženy s jasnými očami, nie sú to však anjeli. Anjelov nemožno napodobniť. Pokiaľ som mal možnosť vidieť, smrtky sú výtvorom Nílin. Sú to bytosti vetra a anjelského kúzla. Vskutku pozoruhodné, avšak nemysliace. Nílin hold nemá silu ani múdrosť Stvoriteľa.“ Skonštatoval.

„Nejakú dobu potom som sa túlal po svete živých. Bolo to úplne iné ako keď som musel prevádzať duše. Teraz som mal možnosť spoznávať svet, žiaľ, už som sa z neho nevedel tešiť tak ako kedysi. Svet sa mi nezdal taký zaujímavý ako som dúfal. A tak, keď ma jedného dňa vyhľadal Lucifer, priveľmi som neváhal a nechal som sa zverbovať. Odvtedy pre neho robím isté službičky, s ktorými majú iní démoni problémy. Stále platí, že ako Anjel smrti patrím medzi najmocnejšie duchovné bytosti a mám širšiu škálu pôsobilosti než ktorýkoľvek iný anjel či démon. Keďže som prakticky nikdy nepadol, mám prístup do neba, hoci by ma tam asi nevideli radi a zároveň mám prístup aj do pekla. A stále mám prístup kamkoľvek, kde sa nachádza život. Raz som bol stvorený ako prevádzať, tak ním budem už navždy. Mojou terajšou úlohou je dostať ťa do pekla. Lucifer sa obáva, že by si mohol povstať ako kráľ. Kto vie prečo to on nechce, správa sa, akoby ho nedostatok mágie neohrozoval.“ Zavrčal čosi, čomu Harry nerozumel. Akonáhle prešiel na tému jeho poslednej úlohy, zdal sa byť podráždený.

„Vieš, aj keby som chcel odmietnuť túto úlohu a nezabil by som ťa ja sám, našiel by sa iný démon, ktorý by ma zastúpil. Potom by si nemal na krku jediného démona, ale celé desiatky a oni by sa s tebou už nehrali tak ako ja. Doteraz som prakticky neublížil tebe ani tvojim priateľom, stále čakám a tvorím akýsi pomyselný štít medzi tebou, peklom a jeho obyvateľmi.“ Harry na sebe ucítil jeho pohľad.

„Priznám sa, že spočiatku som ťa naozaj chcel zabiť. Bol si jedným z milióna ľudí, nevidel som nijaký logický dôvod, prečo ťa nechať žiť. V poslednej dobe však dosť... váham. A Lucifer si to uvedomuje. Pekelné knieža na mňa začína tlačiť.“ Povzdychol si.

„Pamätáš sa ešte ako som ti hovoril, že je to už dávno, čo som si dovolil mať nejakého človeka rád?“ opýtal sa. Hlas mu podivne zmäkol.

„Už je to dávno, čo som si dovolil nejakého človeka spoznať. Zabudol som, akí viete vy ľudia byť niekedy odvážni a obetaví. Takmer až vidím, čo v skutočnosti znamená, že ste boli stvorení na Stvoriteľov obraz.“ Zľahka sa pousmial.

„Mäkneš.“ Podotkol Harry miernym ľahkým hlasom. Azazelovi neunikol náznak hravosti, ktorý sa v tom jedinom slove ukrýval.

„Áno. Deptá ma to. V konečnom dôsledku to však nič nemusí znamenať. Pokiaľ umrieš, bude to beztak všetko jedno.“ Pokrčil plecami. Harry na neho uprel pohľad, už nejakú chvíľu nemal zatvorené oči.

„Vieš, čo mi na tých vašich príbehoch o stvorení nesedí?“ opýtal sa.

„Vôbec netuším.“ Uškrnul sa Azazel.

„Ako vysvetlíte existenciu napríklad takých neandertálcov?“ položil otázku. Azazel sa na neho pozrel a začal sa chichotať. Chichotať!!!

Harry vytreštil oči. Táto situácia bola rovnako nepravdepodobná, ba priam nemožná, ako plačúci Snape. No...

„Harry, máš dôkazy o tom, že existuje mágia. A napriek tomu máš problém uveriť tomu, že človeku nepredchádzalo čosi tak primitívne ako neandertálec. A ono je to v skutočnosti presne naopak. Vy ľudia ste kedysi bývali omnoho dokonalejší ako teraz. Krajší, múdrejší, obdarení schopnosťami, ktoré teraz má jeden z miliardy a to tiež len jednu z mnoha, ktoré mal každý z vás. Ale poviem ti to takto: áno, neandertálci a im podobné stvorenia skutočne existovali. A nie, ľudia – a tým myslím čarodejníkov aj nečarodejníkov – nie sú ich potomkami.“ Vysvetľoval.

„Čími potomkami teda sme?“ zamračil sa Harry.

„Ty si potomkom Lilith. Hoci, počas vekov sa rody Lilith a Evy začali krížiť. Ty si už podľa všetkého potomkom Evy aj Lilith. Musel by som dlho spomínať, aby som mal istotu, je to už veľmi dávno, dokonca aj pre anjela.“ Pokrčil plecami.

„Ale ako je potom možné...“ Azazel ho nenechal ani dopovedať.

„Otázok máš toľko koľko je na strome listov, mladý muž. Teraz však nie je čas na to, aby som ti ich zodpovedal. Už pomaly zaspávaš.“ Pokarhal ho.

„Dobre. Ale ešte mám jednu otázku.“ Vyjednával Harry.

„Poslednú.“ Pretočil očami Azazel. Tváril sa pobavene.

„Poslednú.“ Prikývol Harry.

„Je možné zabiť anjela alebo démona?“ opýtal sa. Po tejto otázke sa Azazel zasekol, tvárou sa mu mihol tieň.

„Pýtaš sa to pre nejaký konkrétny dôvod?“ spýtal sa namiesto odpovede.

„Som zvedavý. My ľudia umierame bežne. Niekto ako ty vezme naše duše a prevedie ich na druhý breh. To je mi jasné. Ale čo sa stane s vami? Ste nesmrteľní, znamená to však len to, že neumriete prirodzenou smrťou alebo nie je možnosť, aby ste umreli?“ pýtal sa.

„Všetko a každý môže umrieť. Aj my. Ale je veľmi ťažké zabiť nás.“ Povedal. Uprel na neho pohľad, akoby čakal ďalšiu otázku. To dalo Harrymu pokyn pýtať sa ďalej.

„A čo sa potom s vami stane? Pokiaľ som to správne pochopil, vy anjeli ste čosi ako energia. Čo sa s tou energiou stane? Podľa muklovskej fyziky energia nezanikne, len sa zmení na niečo iné. Stane sa to aj s vami?“ chrlil jednu otázku za druhou. Azazel prekvapene zamrkal.

„Čakal som, že sa opýtaš ako nás zabiť.“ Priznal. Keď na neho Harry naďalej v očakávaní hľadel, pousmial sa.

„To, že sme energia má skutočne blízko k pravde. Toho sa môžeme držať.“ Zamyslel sa.

„Keď sa niekomu podarí zabiť anjela, energia, ktorá ho tvorí, sa rozplynie. Raz som zažil umrieť anjela tu na zemi. Na mieste, kde umrel vyrástol zo dňa na deň obrovský buk, ktorý akoby tam rástol stáročia. Vždy pri búrke doň udierali blesky, on sa však nikdy nezlomil, nebýval chorý a nevyschol ani v najväčších suchách.“ Hovoril.

„Ten buk ešte stále stojí?“ opýtal sa Harry.

„To neviem. Myslím však, že áno. Takéto výtvory majú veľkú trvácnosť.“ Povedal. Harrymu postupne oťažievali viečka, čo démonovi neuniklo. Naklonil sa bližšie k nemu.

„Teraz už spi, Harry. Máš pred sebou ešte veľa ťažkých dní, chlapče, tak nech si oddýchnutý, keď nastanú.“ Harry poslušne zatvoril oči, postupne prestávajúc vnímať význam slov, ktoré démon hovoril. Jeho príjemný nízko položený hlas ho uspával.

„Sám ti ich zopár pripravím.“ Zašepkal. Chvíľu ticho pozoroval chlapca ležiaceho na posteli a potom sa pousmial a vstal.

„Je niečo, čo som ti nepovedal, keď som hovoril, že mi pripomínaš nás, Harry.“ Prezradil. Natiahol ruku a opatrne sa mu dotkol čela.

„Niečo v tebe je. Ukryté hlboko pod povrchom, kde to nikto nemôže vidieť. Tam, kde to ty sám nemôžeš cítiť. Si ako my, si ako anjel padlý z nebies, ktorého vyhodili z raja, hoc bol nevinný. Tým sa líšiš od démonov, pretože tí vinní boli. A zároveň musíš byť ako my, pretože si poškvrnený rovnakou bolesťou, akú sprevádzalo vyhnanie z raja.“ S tichým bolestným povzdychom mu stiahol ruku z čela. Dnešný rozhovor v ňom samom vyvolal spomienky na dávne veky. Prestal spomínať a takmer zabudol, kým kedysi býval.

Pokrútil hlavou.

Chlapec tápal v temnotách. Démon to videl. Obával sa však toho či mal chlapec dosť sily na to, aby prežiaril najhlbšie temnoty tohto sveta a zachránil ich. Bol nádejou pre tých, ktorí sa ukrývali v temnotách a nesmeli vyjsť na svetlo.

Požehnaní dediči. Vždy si myslel, že boli určení na záchranu čarodejov, teraz sa však začínal zamýšľať nad tým či nemali zachrániť práve ich. Bytosti temnôt a deti mágie. A o tohto Požehnaného dediča sa zaujímal samotný Lucifer. Ale prečo? Čím ho zaujal? Prečo sa obával zo všetkých práve jeho?

Pokiaľ urobí svoju prácu a zabije ho, možno zabije toho pravého. To by bolo to najhoršie, čo by mohol spáchať. Ak to ale nebol vyvolený chlapec a on by ho nechal žiť, obetoval by sa zbytočne.

„Dobrú noc, môj mladý anjel z temnôt.“ Zaželal spiacemu chlapcovi a rozplynul sa do noci.

Ich oboch čakalo ťažké rozhodovanie a nech sa rozhodnú akokoľvek, ovplyvní to všetkých. Démon si to uvedomoval. No uvedomoval si aj chlapec spiaci na posteli, akú veľkú zodpovednosť nosí na ramenách?

Pretože jediné chybné rozhodnutie môže zničiť svet...  

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

jsi nejlepší

Radek, 19. 2. 2016 12:10

Jeden z nejlepších příběhů. Klobouk dolů a tesim se na pokračování

hp

sam, 21. 9. 2015 14:04

Tak to je prostě síla :D
Že by přece jen nebyl Azazel tak špatný, jak se zdálo???
Ty jo moc moc moc se těším, co bude dál.

Waw

Alistia, 21. 9. 2015 0:04

Tak toto som nečakala. Veľmi zaujímavé a páči sa mi celá tá prepracovanosť príbehu. :D

hp

Terka, 19. 9. 2015 13:06

Táto kapitola bola naozaj fantastická. Dej sa vyvíja naozaj zaujímavým smerom. Dozvedela som sa veľa zaujímavých vecí a tiež som si niektoré veci ujasnila o charakteroch niektorých postáv. Ďakujem za ďalšiu kapitolu a prajem ti veľa nápadov a chuti písať. Teším sa na pokračovanie.

....

kuma, 19. 9. 2015 12:11

jedno slovo bombasticke

.

cucu, 18. 9. 2015 23:10

Wau. Super, pekný koniec. Verím v pokračovanie a prajem veľa chuti písať :) Obrovské Ďakujem.

*_*

Kilia Ice , 18. 9. 2015 20:13

Je to úžasné. Už teraz sa neviem dočkať pokračovania, ktoré dúfam bude skoro :-D držím palce v písaní ;-)

:3

Kaendy, 18. 9. 2015 20:10

Total awesome! :D Taky díl bych nečekal :D

Ale zas aj zachrániť

Lilly Potter ml. , 18. 9. 2015 18:58

Absolútne úžasné:)