Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


5. Naspäť medzi svojimi

16. 3. 2014

 „Dobrý večer.“ Pozdravil slušne päť postáv, ktoré sa dosť neeticky objavili v kuchyni u Dursleyovcov. Spoznal medzi nimi Moodyho, tentoraz pravého Moodyho a Tonksovú. O Tonksovej toho veľa nevedel, ale bola to mladá aurorka a dcéra Andromedy Tonksovej, jeden z tria Blackovských sestier. Behom chvíle mierilo päť prútikov na miesto, kde stál. Harry si sucho pomyslel, že na to, že sú vo vojne, sú príliš pomalý a málo vnímaví. Harry by so sebou už stiahol dvoch, okrem toho, prútik dokázal vytiahnuť rýchlejšie, než oni. Ani Moody očividne neušiel útrapám staroby.

„Mohli by ste tie prútiky skloniť? Bol by som vám vďačný, stále platí, že som tu domáci ja.“ Požiadal sucho. Venoval im pobavený úsmev, lebo si uvedomil, že znel až príliš ako otec.

„Potter! Nezakrádaj sa tak, ľahko by si mohol prísť k úrazu.“ Varoval ho Moody. Harry to v prvom okamihu pochopil ako vyhrážku, kým nepochopil, že to bolo myslené ako obyčajné varovanie. Ktokoľvek z nich sa mohol zľaknúť a vyslať kúzlo.

„Nevedel som, že ste to vy.“ Pokrčil plecami.  

„Mal si predsa čakať, že prídeme.“ Povedal.

„Hermiona s Ronom mi písali, že prídete. Človek si však nemôže byť ničím istý. A keď niekto neskoro v noci vtrhne do domu strýka, čakám niekoho iného.“ Uškrnul sa. Moody spokojne prikývol, jeho opatrný prístup sa mu, zdá sa, pozdával.

„Nikto okrem nás sa sem nedostane.“ Zapojila sa do ich rozhovoru Nymphadora Tonksová. Vlasy ružovej žuvačkovej farby jej na hlave takmer svietili.

„Čo sa stalo s tvojimi okuliarmi?“ zaujímal sa Moody zamračene.

„Vymenil som ich za kontaktné šošovky.“ Odpovedal.

„Za čo?“ zamračil sa Moody.

„Muklovský výrobok, mám ich nasadené namiesto okuliarov, nevidieť ich však.“ Odpovedal.

„Elixír jej aj tak lepší.“ Zašomral Moody.

„To bezpochyby, keby som ho však pokazil, mohol by som oslepnúť úplne.“ Skonštatoval Harry.

„Mohol by ti ho urobiť Snape.“ Povedal Moody. Harry sa tváril, že poslednú vetu nezačul, namiesto toho sa otočil k dievčaťu s ružovými vlasmi žuvačkového odtieňa. Tipoval, že Nymphadora Tonksová má asi devätnásť rokov.

 

„ Som Tonksová.“ Predstavila sa Nymphadora so širokým úsmevom a natrčila k nemu ruku.

„Harry Potter.“ Chytil jej ruku do svojej a naznačil na chrbát jej ruky bozk. Tonksová mierne sčervenala, dokonca aj jej vlasy nabrali červenší nádych. Metamorfmagička, uvedomil si Harry. So svojím darom je tak zrastená, že ho ovláda podvedome a reaguje na jej pocity. Harry by nebol vôbec rád, keby niečo tak očividne ukazovalo jeho pocity, bolo by však jednoduchšie ukryť svoju podobu.

„Teda, nikto ma nevaroval, že si taký džentlmen.“ Jemne ho podpichla.

„Tajím to.“ Žmurkol na ňu. Tonksová sa zasmiala.

„Choď sa pobaliť. Nymphadora, choď s ním.“ Prikázal Moody.

„Nevolajte ma Nymphadora!“ osopila sa na neho Tonksová. Harry pretočil očami, elegantne zahákol jej ruku do svojho ramena a odviedol ju hore.

„Nymphadora! Neznášam to meno! Je hrozné!“ nadávala cestou do starej Dudleyho izby. Harry múdro mlčal. Nechal sa však poslušne unášať, takže bol spokojný.

 

„Toto je už lepšie.“ Skonštatovala, keď Harry otvoril dvere na svojej izbe. Harry nechápal, čo tým myslela. Kriticky si prehliadol svoju izbu a vrhol na ňu zmätený pohľad. Jeho izba bola najmenšia, najhoršie zariadená a najmenej uprataná izba zo všetkých.

„Celý tento dom je tak neprirodzene uprataný, tvoja izba vyzerá ako jediná normálne.“ Pokračovala, jeho zmätený pohľad si nevšimla. Harry sa zasmial.

„To bude tým, že moju izbu teta neriadi.“ Povedal s úsmevom.

„Prečo?“ zaujímala sa Tonksová.

„Do mojej izby odmieta vstúpiť.“ Odpovedal, stále si zachovávajúc úsmev. Už však nebol úprimný, nepáčilo sa mu, kam ten rozhovor mieril.

„Prečo odmieta vstúpiť do tvojej izby?“ Tonksová sa už začínala mračiť.

„Pretože je moja a mňa nemá príliš v láske.“ Mierne povedané. Videl, že Tonksová chce položiť ďalšiu otázku, preto sa rozhodol konať.

„Daj mi tri minúty, pobalím sa rýchlo.“ Požiadal ju. Keď prišiel, vybalil zo svojho kufra nejaké veci, aby sa zdalo, že tu počas leta býval. Ako čakal, Amay mu do kufra zbalila aj niečo nazvyš. Napríklad zdobená dýka s čepeľou potiahnutou striebrom bola nazvyš a určite nečakaná. Bolo známym faktom, že upíry a vlkolaci striebro neznášali. Okrem nej tam našiel aj inú dýku, bez akejkoľvek stopy striebra, oblečenie, ktoré nepoznával, nejaké šperky, ktoré nepoznával, elixírové fľaštičky, ktoré nepoznával a aj nejaké knihy, ktoré nepoznával. V podstate mu toho pribalila veľmi veľa.

„Počkaj, pomôžem ti.“ Ponúkla sa Tonksová a hneď aj začala čarovať, nenechala Harrymu nijaký priestor na nesúhlas. Po mávnutí jej prútika sa veci z izby začali zbierať a hádzať do jeho kufra. Hádzať bolo správne slovo, niečo ako ukladanie neprišlo v úvahu. Okrem toho mu tam pobalila aj veci, ktoré tam nechcel. Napríklad Dudleyho Snehulienku, ktorú svojmu synovi pred rokmi kúpila teta Petunia, nepotreboval. Nikdy nečítal nijaké rozprávky a zatiaľ sa na tom nič nechystal meniť. Takéto knihy mu len zbytočne pripomínali, čo nikdy nemal a nezažil.

„Nikdy mi to nešlo tak, ako mame.“ Ospravedlňujúco pokrčila plecami.

„To je v poriadku.“ Usmial sa Harry. On to potom očaruje správne. Na rozdiel od Tonksovej zvláda základné kúzla v domácnosti. Zaujímalo by ho, koľko chalanov v jeho veku tieto kúzla zvláda. Veľa ich určite nebude.

„Teraz ideme k Weasleyovcom?“ opýtal sa. Vedel, že tam nepôjdu, no chcel vedieť, kam ho odvlečú.

„Do základného stanu Fénixovho rádu.“ Povedala mu dôverne.

„Kam?“ opýtal sa Harry. Fénixov rád, tie dve slová mu rezonovali v mysli, niekde ich videl napísané, na okraji mysli cítil odpoveď, no bola mimo jeho dosahu.

„Fénixov rád je organizácia bojujúca proti Voldemortovi, založil ju Dumbledore ešte počas prvej vojny.“ Vysvetlila. Harrymu sa začínala vyjasňovať myseľ.

„Ktorí členovia v nej boli?“ opýtal sa.

„O tom nemôžem hovoriť, nie tu.“ Povedala. Harrymu však nebolo treba, už sa rozpamätal.

Keď sa prehrabával knihami v maminej knižnici, z jednej knihy o dejinách vypadla fotka. Na nej boli odfotený čarodejníci, medzi nimi aj Longbottomovci, Lily, James, Snape, Sirius, Remus, Tonksovci, Albus Dumbledore a najskôr jeho brat Aberforth, Aberforta v živote nevidel, no na svojho staršieho brata sa veľmi podobal.

 

Dole v kuchyni na nich čakal zvyšok. Harry niesol v ruke svoj kufor a metlu, Hedviginu klietku niesla Tonksová. Hedvigu nedával do klietky, nechal ju vo svojom dome v lese, veď ona ho už nájde, nech bude kdekoľvek. Vždy ho našla.

Moody ho rýchlo oboznámil s plánom, že odletia na metlách. Podľa Harryho by bolo omnoho jednoduchšie premiestniť sa, ale budiš. Hádať sa s Moodym bolo zbytočné.

 

Lietanie väčšinou miloval, ale lietať takmer hodinu hore nad oblakmi, kde bolo o poznanie chladnejšie a keď prelietavali blízko oblakov aj vlhkejšie, nebolo ani zďaleka príjemné. A to, že nesmel používať kúzla veci iba sťažovalo. Aj napriek tomu, že bolo leto, bol po pol hodine na kosť premrznutý a bál sa, že zletí z metly.

Dursleyovci ho vycvičili dobre, bol zvyknutý na nepohodlie. Väčšinou mu chlad príliš nevadil, dokonca ani zima, ale v tejto chvíli v duchu Moodyho preklínal. Zaujímalo by ho, či by sa našiel niekto, kto by ho zachytil, keby z tej metly skutočne zletel. Zdalo sa totiž, že len Moody je úplne v pohode. Teda, natoľko v pohode, nakoľko len môže byť.

Pre toto sa pri metlobale používali rukavice. Omrznuté prsty neboli práve najlepšie na udržanie rúčky metly. Odlepil jednu ruku od metly a priblížil si ju k perám, metlu pevnejšie zovrel nohami, aby nezletel. Po istej chvíli, keď svoju ruku aspoň čiastočne zahrial horúcim dychom, ju zamenil za druhú. V duchu si sľúbil, že on nebude tým, kto bude tu hore fňukať aj keby to znamenalo, že tu budú takto lietať do rána. Čas si krátil tým, že svojím vytrénovaným zrakom stíhača pozoroval okolie a hľadal možné náznaky prítomnosti niekoho cudzieho.

 

Nakoniec lietali len nad hodinu. Keď vo vzduchu prekonali hodinu, začal sa ich sprievod sťažovať viac, než predtým. Po desiatich minútach, keď mu traja zo štyroch čarodejníkov, pokiaľ nerátal samotného Moodyho a Harryho, ktorý si sľúbil, že sa nebude sťažovať, vynadali do bláznov, vzdal to a konečne zamieril k zemi. Museli však ísť cez manéver, aby zmiatli možných útočníkov.

Keď sa nad tým Harry po pristátí zamyslel, neleteli až tak dlho. Let by im trval pol hodinu, keby nemuseli robiť okľuky. Tú hodinu, počas ktorej sa ešte cítili podľa možnosti príjemne. Tá polhodina a pár minút na metle na viac, boli preto, aby ich Moody udržal v dokonalom bezpečí. Nech už išli kamkoľvek, Moody nechcel, aby bolo to miesto prezradené.

 

Po pristátí na akomsi sčasti poničenom námestí, kde bola obývaná tak polovica domov, ostatné boli zničené, to išlo všetko rýchlo. Harry si stihol všimnúť, že medzi domom číslo jedenásť a trinásť chýba dvanástka, v dome číslo jedenásť býva rodina s dieťaťom a oproti domom, medzi jedenástkou a trinástkou, rástol vysoký, listnatý, košatý strom, najskôr dub. Okrem toho si všimol ešte niekoľko detailov, no na podrobnejšiu prehliadku nemal možnosť. Moody mu do ruky strčil papierik, popísaný úhľadným Dumbledorovým rukopisom, ktorý si mal rýchlo prečítať a naučiť sa ho naspamäť.

Grimmauldovo námestie číslo dvanásť, Londýn. Nič viac na lístku nebolo, toto však plne stačilo na to, aby to Harrymu potvrdilo podozrenie o prítomnosti Fideliovho zaklínadla. Keď sa medzi domami číslo jedenásť a trinásť začal objavovať dom číslo dvanásť, nadobudol úplnú istotu. Moodyho potvrdenie už nepotreboval.

 

Hneď ako otvorili dvere, privítala ich pani Weasleyová. Predtým, než Harryho zovrela v objatí, si ho prekvapene obzrela.

„Zmenil si sa, Harry.“ Skonštatovala očividný fakt. Myslela tým však iba vonkajšiu premenu, o tej vnútornej netušila. Aspoň zatiaľ.

„Dobrý deň. Rád vás opäť vidím.“ Opätoval jej objatie. Cítil sa však inak, ako po celé tie roky. Zdalo sa mu, že je to celé akési menej osobné a menej naplnené pocitmi. Neodolal nevyslovenej otázke, či by takto objímala aj Snapeovho syna.

Na opačnej strane chodby zazrel Siriusovu postavu. Jeho srdce vynechalo pár úderov, keď ho zazrel. Vymanil sa z náručia Ronovej mamy a vyrazil naproti krstnému otcovi. Ten učinil to isté. Sirius Harryho pevne zovrel v objatí a zaboril si tvár do jeho vlasov. Harry bol stále nižší ako on.

Harry si zaboril tvár do jeho ramena a pevne ho objal. V tej chvíli tak strašne ľutoval, že už nemôže byť tým chlapcom, ktorého Sirius tak miloval. List od Lily hovoril, že mu to má povedať, že Sirius pochopí. Harry mu to nepovie. Pokiaľ bude mať možnosť vyhnúť sa tomu, tak sa postará o to, aby sa to jeho krstný otec nedozvedel. Bol tak hrdý na syna Jamesa Pottera, na Paroháča juniora, nechcel vedieť, čo by sa stalo, keby zistil, že je syn Snapea. Toho muža, ktorého tak nenávidel.

Keby to šlo, tak by si svoje pokrvné tajomstvo vzal do hrobu. Jeho Chrabromilská časť osobnosti sa búrila predstave, že nechá spomienku na lásku Snapea a Lily upadnúť do zabudnutia, ale on napriek tomu nemohol. Lily je už roky mŕtva a Snape po synovi ako je Harry netúži. Toto je jeho čas a on nie je len tak obyčajným čarodejníkom. Pred rokmi, tú noc, keď umreli Lily a James, navštívil Voldemort ich dom v snahe zabiť Harryho. Sám Voldemort mu to potvrdil. Nevedel, prečo chcel Voldemort zabiť jednoročné dieťa a jediní ľudia, ktorí o tom vedeli, mu to nepovedali. Dumbledore to musel vedieť, požadoval predsa, aby boli Potterovci chránení Fideliovým zaklínadlom. Možno to vedel dokonca aj Sirius, mal byť predsa strážcom tajomstva. Každopádne, tú noc sa Harry stal hrdinom. Chlapcom, ktorý prežil.

To bola jeho identita. Bol chlapec, po ktorom išli všetci Voldemortovi verní, bol číslo jedna na jeho zozname, bol osobnosť, ktorú čarodejníci buď milovali alebo nenávideli. Mal dvoch verných priateľov, ktorí s ním išli kamkoľvek a ktorých verne miloval. Bol verným zástancom svetla, chlapec pevne zakotvený na strane dobra, s odporom k čiernej mágii. Chlapec s obrovským srdcom, takmer perfektný predstaviteľ svojej fakulty. Jeden z najlepších hráčov metlobalu, akých Rokfort poznal, hrdina, miestami drzý, perfektný v obrane proti čiernej mágii, otrasný v elixíroch, so sklonom skôr jednať, než premýšľať...

Čím ďalej zachádzal, tým viac si uvedomoval, že nie je Harrym Potterom. On už nie je a ani nechce byť tým dokonalým Chrabromilčanom, ktorý bol ochotný všetko obetovať pre iných. Cítil, že bol viac Harrisonom Carusom, synom Severusa Snapea a Lily Evansovej, mladým, inteligentným a miestami sarkastickým a cynickým čarodejníkom s nadaním aj na temnejšie odvetvia mágie.

 

„Ale, ale, Potter a Black v objatí, aké patetické. Neruším vás pri niečom?“ ozval sa za Harryho chrbtom mrazivý hlas. Harry zmrzol, pomaly sa odtiahol od Siriusa a otočil sa čelom k mužovi, ktorého ešte nebol pripravený stretnúť. Ocitol sa zoči voči svojmu očividne zle naloženému otcovi, ktorý ho prebodával zvlášť zúrivým pohľadom.

Vysoká postava čarodejníka s dlhými mastnými čiernymi vlasmi, príliš bledou pokožkou, hlbokými a tvrdými čiernymi očami a dlhým orlím nosom, odetá do čiernej vlajúcej látky sa nad ním nebezpečne týčila. Harry bez slova hľadel do jeho tváre a nedokázal uhnúť pohľadom. Spoznával toľko podobných rysov, až doteraz nedokázal úplne povedať, ako veľmi sa na neho ponášal. Pri pohľade do jeho nezvyčajne hlbokých čiernych očí si spomenul na umenie legillimencie a okamžite sklopil pohľad na jeho ruky. Bledé ruky s dlhými prstami, veľmi elegantné a jemné, no napriek tomu prekvapivo silné. Vedel to, pretože jeho ruky boli takmer identické. Perfektné ruky, priam dokonalé na prácu s elixírmi. Mimo iné.

„Snape, stále si sa neodučil zakrádať sa? To aby každý pochopil, že si naozaj Smrťožrútom, však? Pretože presne to si, obyčajný, prašivý, zradný...“

„Sirius!“ vykríkol Harry, ale neskoro. Výraz, ktorý sa mihol tvárou Snapea bol hrozivý. Rýchlosťou, ktorej by sa Harry a už vôbec nie Sirius, po rokoch v Azkabane, nedokázali vyrovnať, vytiahol prútik a namieril ho na Siriusa. Mieril presne na srdce Harryho krstného otca. Sirius nemal možnosť brániť sa, nie s prútikom v zadnom vrecku, keď sa nemohol pohnúť.

„Dopovedz to!“ zasyčal Snape. Pozeral sa Siriusovi zvrchu do očí, bol o pár centimetrov vyšší a omnoho hrozivejší, než Sirius. Snape teraz naozaj vyzeral ako Smrťožrút. Harry zazrel v Siriusových očiach záblesk strachu.

„To by už stačilo!“ ozval sa príkry Moodyho hlas. Neznel príliš prekvapene, že sa do seba tí dvaja pustili, podľa čoho Harry súdil, že sa tak nestalo po prvý krát.

„Prašivý Smrťožrút, si obyčajný prašivý Smrťožrút, Snape!“ zavrčal Sirius naspäť a urobil tú chybu, že siahol po prútiku. Snape ho odzbrojil vo chvíli, keď sa ho Sirius dotkol končekmi prstov. Jeho prútik odletel kamsi dozadu, do tieňov.

V tej chvíli nastalo šokované ticho, na krátky okamih, akoby sa zastavil čas. Harry rozpoznal v chladných očiach Snapea, že sa v ňom pretrhla akási hranica a ak nikto nezakročí, stane sa niečo zlé. Moody bol stále príliš ďaleko na to, aby to zastavil, okrem toho, netušil, čo sa deje. Harryho však mrazilo, keď skôr cítil, než videl Snapeovi na perách kliatbu a pocítil zvláštne zavírenie mágie. Konal inštinktívne, v snahe ochrániť krstného otca, keď tvrdo strčil do Siriusa a sám sa postavil pred Snapeov prútik. V očiach jeho otca sa objavil zvláštny tieň a Harry pocítil na krátky okamih strach, že ho Snape zabije. Potom sa však pozrel do Harryho smaragdových očí a v jeho očiach sa zjavil svit poznania. So zúrivým zavrčaním odstrčil Harryho k stene.

Harry narazil, nijako sa nebránil tvrdému dopadu, omráčený šokom. Zdesene si uvedomil, čo vykonal a čo sa v tej chvíli stalo. Vedel o tom, že Sirius ľpel na krajšej minulosti, kedy bolo ešte všetko krásne. Nevedel však, že aj samotný Snape sa niekedy stráca v minulosti. A v tej chvíli, keď Snape mieril na Siriusa, boli obaja stratený v spomienkach na staré krivdy. To, čo urobil Harry, keď sa postavil pred Snapeov prútik, bola najväčšia sprostosť, akú mohol urobiť. Siriusovi by príliš neublížil, Snape chcel, aby zaplatil za to, čo vykonal, no nechcel jeho smrť. Avšak James Potter, ktorý mu vzal všetko, čo miloval a na ktorého sa Harry tak podobal, to už bolo niečo iné.

Harry sa pohľadom stretol s temnými očami svojho otca. V očiach mal výraz hnevu, až zúrivosti, popretkávanej s čímsi, čo Harry nevedel rozoznať. Podobalo sa to na vinu alebo zdesenie, no nebolo to úplne ono. V mysli sa mu vynorili Dumbledorove slová o tom, že ho Snape po celý čas chráni. Chráni ho na pamiatku jeho matky? Mnohé by to vysvetľovalo. Prečo však cíti takú potrebu chrániť Harryho, syna jeho nenávideného spolužiaka?

Na okamih zatvoril oči, neschopný dlhšie znášať ten pohľad. Mal by sa pozbierať, Harry Potter by už reagoval nejakou nanajvýš drzou poznámkou. Oči mal zatvorené nanajvýš tri sekundy, počas ktorých sa obrnil pred čímkoľvek, čo mohlo od otca prísť a bol pripravený konať ako Harry Potter. Keď otvoril oči, Snape tam už nestál. Namiesto neho tam stáli Sirius a Moody, obaja zamračený, Sirius mal však v očiach aj hnev na Snapea.

Harry sa odlepil od steny a chvíľu počúval Siriusovo hromženie. Odrazu nemal dosť sily akokoľvek zasahovať. Pocítil túžbu vrátiť sa do svojho domu pri lese, kde nemusel riešiť otcov hnev, Siriusovu ohnivú náladu ani minulosť, ktorá ani nepatrila jemu. A už vôbec nie otázky, ktoré prídu potom a Harry vedel, že prídu. Kde bol? S kým bol? Prečo odišiel? Prečo nikoho neinformoval? Prečo sa tak zmenil jeho výzor? Čo sa stalo s jeho zrakom?

Unavene si pretrel rukou oči. Pocítil úľavu, že Snape zmizol. V skutočnosti nebol pripravený čeliť mu.

 

V jeho novej izbe, kam ho poslala pani Weasleyová, na neho už čakali Ron, Hermiona a Ginny. Sedeli na posteli, ktorú odhadol ako Ronovu a rozprávali sa. Keď otvoril dvere stíchli a na moment ho zarazene pozorovali. Hneď na to Hermiona vyskočila na nohy a rozbehla sa k nemu. Doslova sa mu hodila do náručia a pevne ho objala. Harry ledva stihol pustiť kufor a zachytiť ju. Harry nakrátko zachytil Ronov nevraživý pohľad.

Ako dlho mladý ryšavec žiarlil na každé objatie, ktoré venovala Hermiona Harrymu? Pokiaľ však Harry vedel, tak sa Hermiona nikdy takto nevrhla do náruče Ronovi. Opätoval kamarátkine objatie a na chvíľu zaboril tvár do jej bláznivých vlasov. Voňala ako marhule a med. S miernym prekvapením zistil, že Hermionine vlasy sú usporiadanejšie ako bývali.

Stále mu nechala ruky položené na ramenách aj keď sa odtiahla z jeho náruče. Prešla jeho postavu hodnotiacim pohľadom.  

„Vyzeráš skvele, Harry. Neuraz sa, ale tie okuliare, ktoré si nosil, boli hrozné, takto ti to svedčí omnoho viac. Máš kontaktné šošovky?“ zaujímala sa. Harry sa na ňu vrelo usmial.

„Áno, zdali sa mi ako najlepšie riešenie. Ale mám aj okuliare, asi si ich na chvíľu dám, šošovky prestávajú byť po istej dobe príjemné.“ Venoval jej útrpný úsmev.

 

„Šošo-čo?“ zamiešal sa do rozhovoru Ron.

„Kontaktné šošovky, Ron. Fungujú ako okuliare, len nevidíš, že ich má Harry na očiach.“ Vysvetlila jednoducho. Kým sa oni dvaja rozprávali, Ginny venovala Harrymu tiež objatie na privítanie.

„Musím súhlasiť s Hermionou, vyzeráš perfektne.“ Pochválila ho. Harry sa na ňu usmial.

„Ďakujem.“ Vrhol pohľad na Rona a Hermionu, ktorý pokračovali v debate o kontaktných šošovkách. Ron sa pokúšal vyrovnať Hermioninmu intelektu. Nutne podotknúť, že sa mu to nedarilo. Zodvihol zo zeme svoj kufor a s Ginny po boku ho zaniesol na svoju posteľ. Bol opatrený mnohými kúzlami, takže sa Harry nemusel báť, že by sa mu v ňom niekto hrabal bez jeho vedomia.

„Kde mám hľadať kúpeľňu?“ opýtal sa Ginny.

„Na tejto chodbe, tretie dvere sprava.“ Vysvetlila. Harry sa na ňu vďačne usmial a zmizol.

 

Harry sa v kúpeľni oprel o umývadlo a zahľadel sa do zrkadla. Pod košeľou nahmatal prívesok s havranom a chvíľu sa s ním pohrával, než ho zasunul späť. Na ľavej ruke mal zapnutý tenký náramok s drobnými runovými kamienkami, ktorý sa poodhalil, keď zodvihol ruku. Potom vytiahol malú nádobku na kontaktné šošovky a okuliare. Tentoraz zvolil elegantné okuliare s hrubým tmavomodrým, takmer čiernym rámom. Kontaktné šošovky odložil do nádobky a nasadil si okuliare. Vyzeral s nimi dobre, minimálne lepšie, než s okuliarmi, ktoré mu pred rokmi kúpili Dursleyovci.

Niečo ho však aj stáli. Celkom dobre sa buchol po vrecku, keď si kupoval okuliare a nejedny kontaktné šošovky. Musel si priplatiť aj za to, že si ich nekupoval cez nejakú muklovskú poisťovňu alebo niečo také.

Vyzeral vlastne celkove inak ako predtým. Vlasy mal dlhšie, dosť dlhé na to, aby ho šteklili na ramenách a vzadu pod krkom. Stále neboli poslušné, no už neboli ani vyslovene neskrotné. Jasné zelené oči vynikli, keď ich nezakrývali ohavné okuliare, najmä teraz, keď mal kontaktné šošovky. Lákali pohľad ešte viac, než slávna jazva na jeho čele.

O čosi podrástol, mal dojem, že mu zo svojej výšky niečo prepožičala aj jeho utajovaná podoba a vďaka pravidelnej strave a cvičeniu nebol vyziabnutý ako predtým. V skutočnosti sa mu pod košeľou rysovali atraktívne svaly.

Avšak, kto by chcel mať niečo s bláznom? S čarodejníkom, po ktorom ide ministerstvo a Denný prorok ho denno-denne osočuje novými článkami, naplnenými klamstvom? Nikto súdny.

Veselo sa uškrnul na svoj odraz. Chlapec v zrkadle mu úškrn opätoval s pobavenou žiarou v očiach.

 

V izbe našiel okrem Rona, Hermiony a Ginny aj Freda a Georgea. Sedeli na jeho posteli a smiali sa.

„Harry!“ začal Fred, keď si ho všimol.

„Si to naozaj ty?“ pokračoval George. Obaja vstali a vydali sa mu naproti.

„Vyzeráš úplne inak,“ Fred.

„Takmer by sme ťa nespoznali.“ Naviazal George. Každý z nich ho pobúchal po jednom ramene. Harry sa neubránil úškrnu.

„Fred, George,“ každému z nich kývol hlavou.

„Fred a George rozbiehajú firmu so žartovnými predmetmi.“ Zapojil sa Ron.

„Skutočne?“ podivil sa Harry. Dvojčatá na neho žmurkli.

„Nie tak celkom so žartovnými predmetmi, ale áno, pomaly rozbiehame firmu.“ Prikývol Fred.

„No máme na to ešte roky, kým doštudujeme. Mama totiž nechce ani počuť o tom, že by sme odišli zo školy.“ George naviazal na brata. Harry bol odjakživa jedným z mála, ktorý dokázal Weasleyovské dvojičky bezpečne rozoznať.

„Firmu založili ešte s niekým iným, ale nechcú mi povedať, s kým. Podľa mňa je to aj tak Lee Jordan.“ Tvrdil Ron. Harry sa zaškeril.

„Teda, človek sa na mesiac vytratí a čo všetko sa nedozvie.“ Pokrútil hlavou.

 

„Mimochodom, vysvetlíte mi, kde to sme?“ opýtal sa.

„Sme v hlavnom stane Fénixovho rádu. Je to organizácia, ktorú založil Dumbledore ešte počas prvej vojny. Jej členovia bojujú proti Tomu, koho meno sa nevyslovuje a jeho stúpencom a chránia ľudí. Má mnoho členov, no my vieme iba o niektorých. Členmi sú určite Bill, Charlie, pán a pani Weasleyovci, Hagrid, Moody, Tonksová, Kingsley Shacklebolt, Sirius, Remus a Snape. Okrem toho je tu aj Mundungus Fletcher, videli sme ho na stretnutí, je to pekne hnusný chlap.“ Hermiona hovorila rýchlo a bez prestania, akoby tušila, že keby zastala, nahnevala by zelenookého mladíka. A mnohí ľudia by mohli dosvedčiť, že Harryho hnev je neradno vyvolať. Keď zúril, vyzeral takmer desivo.

Harry sa behom niekoľkých minút dozvedel mnohé o Fénixovom ráde aj poradách. Po chvíli sa k Hermione pripojili aj dvojčatá a Ginny, neskôr aj Ron. O poradách toho nevedeli veľa, odpočúvať ich bolo ťažké a po čase začali umiestňovať na dvere bariéry, takže to bolo pre nich aj nemožné. Napriek tomu sa však veľa dozvedeli.

Hermiona mu rýchlo vysvetlila aj to, že mu nemohli nič povedať. Mali vyslovený zákaz od Dumbledora podať mu akékoľvek informácie o Ráde.

 

„Prečo ma Dumbledore poslal k Dursleyovcom, keď je moje miesto tu? Mal by som bojovať.“ Vedel, že sa od neho tieto slová očakávali, Harry Potter by ich mal kričať, no Harry bol naozaj zvedavý.

„Videl som ako povstal, bol som pri tom a takmer som pri tom aj prišiel o život. Cedric nemal to šťastie a o život skutočne prišiel. Aký mal potom Dumbledore dôvod k tomu, aby ma odstavil, keď je jasné, že po mne Voldemort ide?“ pýtal sa ich ticho. Ignoroval, že sa strhli, keď vyslovil jeho meno.

„Nehovor to meno.“ Zarazil ho Ron. Harry sa mu uprene pozrel do očí a skrivil tvár do grimasy, podobnej pohŕdavému úškrnu.

„Strach z mena odráža iba strach z veci samej. Nepamätáš sa na Hermionine slová, Ron? A ja sa Voldemorta nebojím.“ Jeho tvár na krátky moment zahalil tieň. Nebál sa ho. Nebál sa Voldemorta. Možno by sa ho mal báť, bol to predsa najobávanejší černokňažník tejto doby, no Harry pri pomyslení na neho aj tak cítil všetko, len nie strach. A ak aj cítil strach, tak to nebol strach z neho. Bol to strach zo seba samého, strach, že sa stane rovnakým, akým sa stal Voldemort. Už v druhom ročníku zistil, že sa podobá na istého mladého a charizmatického Slizolinčana, ktorý študoval na Rokforte pred päťdesiatimi rokmi.

 

Ak aj chcel Ron protestovať proti jeho slovám, nedostal šancu. Otvorili sa totiž dvere na ich izbe a do vnútra vstúpili Moody, Tonksová, Snape a Sirius. Harry ich prebehol rýchlym pohľadom. Snape sa držal ďaleko od Siriusa a z každého jeho pohľadu a pohybu bolo jasné, že tam nechcel byť. Moody mal na tvári ostražitý a chladný výraz ako takmer vždy, Tonksová sa mierne, no trochu neisto usmievala a Sirius sa zdal byť unavený. Unavený a nahnevaný. Napriek tomu však Harryho obdaril úsmevom, keď sa ich pohľady stretli.

Harryho pichlo pri srdci a pocítil nečakaný nával chladného hnevu. Dlhé roky v Azkabane Siriusa poznamenali, už to nebol ten švihák, ktorý kedysi študoval na Rokforte, pribudli mu vrásky, oči mu často kalil hmlový závoj, ktorý Harrymu napovedal, že nie je psychicky v poriadku. Predtým atraktívne črty boli teraz strhané a predtým vypracovaná a hrdá postava vychudnutá a nahrbená.

Harry zatúžil potrestať tých, ktorí mu to spôsobili. Mohol by začať napríklad Červochvostom. Ten prašivý potkan mal u neho dlh a nejednalo sa iba o to, že nedovolil, aby ho zabili. Nie, Harry mu dlhoval bolesť. A ak sa mu niekedy naskytne príležitosť, túto časť svojho dlho voči nemu splatí.

 

„Potrebujete niečo?“ opýtal sa. Vedel, že sú tu kvôli nemu a vedel, že chcú odpovede.

„Musíme sa pozhovárať.“ Odpovedal Moody hlasom, ktorý nepripúšťal námietky. Harry prikývol.

„Dobre. O čom?“ zaujímal sa a vybral sa ku svojej posteli, na ktorú sa usadil.

„Choďte preč.“ Kývol na zvyšné decká.

„Nech ostanú.“ Namietol Harry. Moody sa na neho pozrel, jeho priatelia však reagovali okamžite a natlačili sa na posteľ k nemu. Na jednej strane mal Freda a Georgea a na druhej Hermionu, Ginny a Rona.

„Dobre.“ Povolil Moody. Vykopnúť ich z izby, keď ich tam Harry očividne chcel mať, by bolo príliš náročné a zdĺhavé. Harry si všimol, že sa Sirius a Tonksová usmiali. Štyria čarodejníci si transfigurovali pár predmetov na stoličky a usadili sa.

„Potter, prečo si nebol so svojimi príbuznými vo Francúzsku?“ začal Moody.

„Jasne sa na začiatku prázdnin vyjadrili, že ma tam nechcú.“ Odpovedal Harry.

„Sú to tvoji príbuzný, Harry, ako by ťa tam nemohli chcieť?“ nechápala Tonksová.

„Nechceli si kaziť leto prítomnosťou mágie. Dostal som nejaké úlohy, čo mám robiť, kým boli preč a tie som si splnil. Neodchádzal som z domu príliš často, väčšinou len vtedy, keď som potreboval nakúpiť alebo keď som už nevedel vydržať v dome.“ Neuhol pohľadom, keď rozprával, strážil každý pohyb svojho tela aj zášklb v tvári.

„Bol si v dome sám?“ opýtal sa Sirius. Snape stále mlčal, neodpustil si však prevŕtavať Harryho chladným pohľadom, ktorý účinne narúšal jeho sústredenie.

„S Hedvigou. Je to perfektná spoločníčka pri rozhovoroch, škoda len, že nevie hrať šach.“ Uškrnul sa.

„Rozprávali ste sa so sovou, Potter? Denný prorok má nakoniec výnimočne pravdu.“ Chladný Snapeov hlas preťal vzduch. Takže sa nakoniec predsa len ozval, Harry sa už obával, že bude po celý čas zaryto mlčať.

„Ach, áno. Mal som možnosť zahliadnuť jeden z mnohých článkov o tom, že som šialený.“ Pery sa mu skrivili do kyslého úškrnu. Rita Skeeterová má proste talent, to musel uznať. Vedela, na ktorú strunu má brnknúť, ak si chcela získať dav na svoju stranu. Či presnejšie, ak chcela dav poštvať proti nejakému chudákovi.

„Odkiaľ si mal výtlačok novín?“ opýtal sa Moody zamračene.

„Navštívil som Šikmú uličku.“ Odpovedal pokojne. Musel predsa nejako vysvetliť nové habity, ktoré mal v kufri. Po jeho slovách sa strhlo niečo nemálo podobné chaosu.

„Ty si bol v Šikmej uličke?“ šokovaná Hermiona.

„S kým si tam bol?“ Tonksová.

„Prečo si tam bol?“ Ronald. Každý jeden z nich mal zvýšený hlas a hovorili naraz. Ich vety sa zmiešali dohromady spolu s pochvalnými slovami od dvojičiek a vytvorili tak chaotickú zmes slov, ktorej Harry takmer nerozumel. Vlastne tušil len okrajovo, čo kto povedal.

„Odkiaľ ste vzali povolenie na návštevu Šikmej uličku, Potter?“ Snapeov chladný hlas hladko prevýšil ostatné zvyky a utíšil jeho priateľov. Harry v jeho hladkom, chladnom a zvučnom basbarytóne rozpoznal čiastočky svojho vlastného hlasu. On sám obľuboval skôr rozprávanie v príjemnom tóne, po otcovi zdedil takmer omamný hlas, bolo príjemné počúvať ho. Snapeov hlas bol proste pôsobivý, Harry sa mal ešte čo učiť, kým sa mu vyrovná. Znel hrozivo a rezonoval ako pri kriku a to i napriek tomu, že hovoril potichu.

„Nebol tu nikto, od koho by som si mohol pýtať povolenie.“ Odpovedal.

„Mohol vás niekto spoznať.“ Zasyčal Snape.

„Vy veľmi rád ťaháte seba a ostaných do problémov, nemám pravdu? Keby vás odhalili Smrťožrúti, skončili by ste u Temného pána a verte mi, že nechcete, aby sa to stalo. A ako poznám bandu tupých deciek, ktoré sa okolo vás motajú ako vaše verné psy, išli by za vami a zomreli ešte skôr, než by sa k vám dostali. Alebo, v tom horšom prípade, by sa s nimi pohral Temný pán osobne. To je to, čo ste chceli, vy arogantné decko? A ako vás poznám, vôbec ste nad tým nerozmýšľali, vykašľali ste sa na ochranu, ktorú vám riaditeľ zabezpečil a vydali ste sa na vlastnú päsť nakúpiť si sprostosti.“ Syčal nahnevane. Harry sa už pri prvej vete pristihol pri tom, že má pevne zaťaté zuby a prebodáva Snapea pohľadom. Zdá sa, že ho stále dokáže rozhodiť. Keď Snape skončil, sklonil sa Harry a vytiahol spod postele svoj kufor. Strčil doň ruku a vytiahol odtiaľ dve fľaštičky so zvyškami elixírov. Vstal a zaniesol ich Snapeovi. Keď mu ich podával, zastavil sa a zabodol sa mu pohľadom do očí, ignorujúc fakt, že sa díval do očí majstrovi legillimencie. Cítil by, keby mu chcel preniknúť do hlavy.

„Život svojich priateľov by som nedal len tak do stávky a nenechal by som sa chytiť Smrťožrútmi. Okrem toho nie som idiot, vedel som, že po tom fiasku po Trojčarodejníckom turnaji nebude najrozumnejšie ukázať sa bez ochrany a postaral som sa o to, aby ma nikto nespoznal. Už len zmena, akou som prešiel v muklovskom svete, by bola dosť dobrá na to, aby ma nikto nespoznal, pokiaľ by som si dal dobrý pozor, aby nikto nezazrel jazvu.“ Hovoril chladne a s minimálnym množstvom emócií, udržiaval si pokojný hlas aj výraz tváre.

Snape od prevzal fľaštičky s elixírmi, otvoril ich a zavoňal. Prvý elixír dokázal pozmeniť farbu pokožky, ten Harryho nebol príliš silný, dal si záležať na tom, aby bol slabší, nebol predsa dobrý v elixíroch, dokázal farbu pokožky pozmeniť len o pár odtieňov. Ten druhý elixír sa zas postaral o to, aby jeho tvár spuchla. Nie príliš, pri pohľade naňho by si ľudia pomysleli, že ho chudáka niečo poštípalo. To sa niekedy stáva a chvíľu trvá, kým jed nejakej malej potvory prestane pôsobiť. S takýmito problémami mnohí ani nechodia k Mungovi, prejde to samé.

„Odkiaľ máte tieto elixíry?“ opýtal sa Snape.

„Uvaril som ich. U Dursleyovcov som mal všetko potrebné pre ich prípravu a patria medzi tie jednoduchšie, takže som s nimi nemal problém.“ Odpovedal. Snape prikývol.

„Čo sú to za elixíry?“ zaujímal sa Moody.

„Elixír na zmenu farby pleti a elixír spôsobujúci opuchnutie.“ Odpovedal.

„Dobrý nápad, Potter. Ukryli jazvu?“ opýtal sa svojim charakteristickým chrapľavým hlasom.

„Áno, dokonca lepšie ako som dúfal.“ Prikývol. Hovoril pravdu, dávku toho elixíru naozaj vypil. Nemienil riskovať, že sa ho niekto bude pýtať na účinky, ktoré to na neho malo a on by nevedel odpovedať. Okrem toho musel mať istotu, že skutočne zakryje jeho jazvu.

„Čo tá zmena?“ kývol Moody na jeho výzor. Harry pokrčil plecami.

„Bol som u holiča a nechal som ho, nech robí, čo uzná za vhodné. A potom, čo som si opäť rozbil okuliare, tentoraz bez možnosti opraviť ich kúzlom, som si musel ísť kúpiť nové. Vzal som si rovno aj kontaktné šošovky, ľahko sa môže stať, že mi okuliare pri prudkom pohybe spadnú, hlavne vo chvíľach, keď nemám povolené mať ich zabezpečené kúzlom. A keď som už bol rozbehnutý, tak som si bol kúpiť aj nejaké oblečenie.“ Vysvetlil.

„Nebolo by jednoduchšie vypiť elixír?“ zašomral Moody.

„Bolo, no elixír na úpravu tak zlého zraku ako mám ja, je náročný na prípravu, takže by som ho nezvládol. A kúpu radšej neriskujem.“ Odpovedal. Moody sa pozrel na Snapea, ale mlčal.

„Ako dlho si bol preč od Dursleyovcov?“ opýtala sa Tonksová.

„Hmmm... jeden deň v muklovskom Londýne, deň v Šikmej uličke a necelé dva dni u jedného priateľa.“ Odpovedal.

„Kto je ten tvoj priateľ, Potter?“ opýtal sa Moody.

„Jeden chalan, nevidel som ho pár rokov, stretol som ho v Londýne a zarozprávali sme sa. Pozval ma k nim domov, už som u nich raz bol, ale je to nejaká doba. Nikto z ich rodiny nie je čarodejník ani on sám a o mágií vôbec nič nevie.“ V duchu priznal, že toto nebol pravda. Pokiaľ by mal byť úprimný, tak muklov veľa nepoznal, nie to ešte, aby medzi nimi mal priateľov. Nejednalo sa o nijakú nevraživosť, či nadradenosť, proste iba väčšina muklov, ktorých poznal, neboli práve najpríjemnejší ľudia. Mal tú smolu, že ho Dumbledore poslal k tým, ktorí mágiu priam nenávideli.

 

Jeho vypočúvanie už trvalo iba krátko. Položili mu pár posledných otázok, na ktoré mal vopred pripravené odpovede a vybrali sa preč. Vo dverách sa ešte Tonksová otočila.

„Dole máte listy z Rokfortu, nechal ich tam Dumbledore.“ Povedala.

„Dumbledore tu bol?“ zarazil sa Harry.

„Áno, samozrejme, chodieva sem, je na každej porade.“ Odpovedala.

„Je ešte tu?“ opýtal sa i keď bolo jasné, že nie. Tonksová mu to potvrdila záporným pokrútením hlavy.

Harry sa s ním teda pozhovára pri najbližšej porade. Starý pán mu dlhoval odpovede na nejaké otázky. Možno by dokázal Harryho presvedčiť, aby mu znovu začal veriť, Harrymu ten starý deduškovský čarodejník istým spôsobom chýbal. Nechcel veriť, že by ho celý život vodil za nos a vedome zrádzal.

 

„To máš v trezore dosť peňazí na to, aby si si mohol dovoliť to všetko?“ opýtal sa ho Ron, keď osameli. Dievčatá s dvojičkami si išli vziať listy z Rokfortu, sľúbili jemu a Ronovi, že im tie ich prinesú. Harry sa totiž rozhodol, že sa najskôr vybalí a Ron ho chcel počkať.

„Prosím?“ zdvihol k nemu zrak od svojho kufra.

„Všetky tie veci, okuliare, tvoj nový výzor. Obaja dobre vieme, že ťa to niečo stálo.“ Povedal Ron, Harrymu sa nepáčil pohľad, ktorým sa na neho pozeral.

„Prišiel mu list z Gringottbanky, mama mi tiež zanechala jeden trezor, o ktorom som vôbec nevedel. Mal som ho dostať na pätnáste narodeniny, pokiaľ by sa jej niečo stalo. Všetky veci, ktoré som kúpil, išli z peňazí z jej trezoru.“ Odpovedal. K podobným trezorom mohli škriatkovia zasielať aj mešec, ktorý bol na trezor napojený a čarodejník tak nemusel vždy chodiť do banky, keď si chcel odtiaľ vybrať peniaze. Takýto mešec však aj niečo stál, takže ho vlastnili väčšinou len členovia zámožnejších rodín. Harry taký mal. Bol si istý tým, že aj napríklad taký Malfoy má ku svojmu trezoru pripojený jeden taký mešec.

„Takže máš zas ďalšie peniaze. Aj keď pochybujem, že to po tých tisíc galeónoch, ktoré si vyhral v Trojčarodejníckom turnaji ešte vôbec rátaš.“ Povedal trpko Ron. Harry sa vystrel, zanechávajúc kufor tak.

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa tichým hlasom.

„Nikdy som si nemyslel, že budeš takýto, Harry. Stávaš sa rovnakým hajzlom, akým je Malfoy.“ Obvinil ho Ron. Harryho to nahnevalo a zabolelo aj keď už predtým vedel, čo chcel ryšavec povedať. Ron mu však nedal možnosť brániť sa a pokračoval ďalej.

„Trojčarodejnícky turnaj si nemal vyhrať. Tých tisíc galeónov a pohár mal vyhrať Cedric. Nebyť teba, Cedric by žil a Veď-Vieš-Kto by sa nevrátil. Viem, že sa vrátil iba vďaka tvojej krvi. Tú výhru si si nezaslúžil, povedz, nechal si ho zomrieť preto, aby si sa stal ešte väčšou hviezdou, než si bol dovtedy?“ Harrymu jeho slová vyrazili dych a nedokázal protestovať. Ronald mu zasadil tvrdú ranu pod pás, poznal Harryho a vedel, kam má udrieť, aby ho zlomil. Keď počul jeho tichý smiech plný výsmechu, cítil, ako sa čosi v jeho vnútri bolestivo stiahlo.

„To sa ti nepodarilo, čo, Potter? Nenaleteli ti, nikto si už nemyslí, že si veľký hrdina. A ak si to ešte niekto myslí, veľmi rýchlo zistí, že si len obyčajný zbabelý hajzel. Musím sa opraviť, ty nie si ako Malfoy, ty si ešte horší. Malfoy aspoň svojich poskokov platí, no čo mám z toho ja? Nič som od teba nedostal, jediné, čo som z priateľstva s tebou mal, bolo, že si ma zatiahol do problémov. A takmer kvôli tebe prišla o život aj Ginny. Si...“ to, čo bo, sa už nedozvedel. Harry sa totiž prudko zahnal a vrazil mu päsťou do nosa. Zadýchane pozoroval, ako Ron zaškrečal, chytil sa za krvácajúci nos a spadol na zadok. Zo zeme sa na neho pozrel so zúrivosťou v očiach.

„Toto je jediné, čo vieš, Potter? Napádať priateľov? Čo iné by som od teba mohol čakať, však? Niečo ti však poviem, nič to nemení na to, že si vrah. Pretože presne to si, Potter, vrah!“ slovo ‚vrah‘, ktoré Ron vyslovil, znelo vďaka rozbitému nosu ako ‚vhah‘, ale Harry porozumel. Harry, v tej chvíli bez akejkoľvek masky na tvári, nestihol zareagovať alebo možno nechcel zareagovať, keď Ron vyskočil na nohy a jednu mu vrazil. Pálčivá bolesť na čeľusti čiastočne zahnala bolesť, ktorá sa mu usídlila na srdci a rozprúdila v jeho žilách hnev. Keď sa Ron znovu zahnal, aby mu vrazil, zachytil jeho ruku, vykrútil mu ju za chrbát tak prudko, až sa ozvalo zapraskanie a Ronov kvikot a zrazil ho k zemi. Ron tvrdo padol na kolená s rukou, ktorú mu držal Harry, vykrútenou za chrbtom. Každý pohyb mu spôsoboval bolesť a keby sa odvážil trhnúť príliš silno, vykĺbil by si, či dokonca zlomil ruku. Harry si nebol istý, či by jeho ruku pustil, keby k tomu smerovalo.

„Nebyť Hermiony a zvyšku tvojej rodiny, možno by som ľutoval, že som si pred rokmi vybral teba a nie Malfoya. On je totiž lepší ako ty. Od neho by som niečo takéto aspoň čakal. Si obyčajný zradca, Ronald.“ Zasyčal blízko pri jeho uchu. Vzápätí na to pustil, či skôr odhodil, jeho ruku a skôr, než sa stihol Ronald spamätať a zaútočiť na neho alebo vychrliť ďalšie urážky, zmizol.

 

Pred dverami izby sa zarazil, nevediac, kam ísť. Dolu začul smiech Ginny a dvojičiek a vedel, že tam ísť nemôže. Určite nie teraz, keď mu v hlave opakovane rezonovali Ronove slová a v tele mu prúdila chladná zúrivosť. Prsty ho pálili v túžbe zovrieť v prstoch prútik, vrátiť sa späť a prekliať to decko v izbe, ktoré kedysi nazýval priateľom. Ron o živote nevedel nič, vždy ho niekto chránil a stál pri ňom. A ten idiot to nikdy nevedel oceniť, mal niečo úžasné, mal rodinu, ktorá ho milovala a predsa si to nikdy nevážil.

Pre Harryho bolo nesmierne ťažké nechať prútik tam, kde bol a neukázať názorne Ronaldovi, ako sa má správať. Musel zmiznúť, vedel, že keď dovolí hnevu zmiznúť, zloží sa. Už teraz cítil, ako sa niečo v jeho vnútri pomaličky drobí a láme.

Vyrazil do vyšších poschodí, na druhú stranu od veselého hluku zdola.

 

Podkrovie Blackovského domu bolo špinavé, chladné, temné a niekto by mohol povedať, že aj desivé. Bol tu zatuchnutý vzduch, vlhko, vzduchom sa šíril nepríjemný puch a podlaha aj pod jeho najľahšími krokmi vŕzgala. Jeho kroky na zemi zanechávali odtlačky v prachu.

Izba, do ktorej sa Harry utiahol, bola malá a temná. Bolo v nej len jedno okno, ktoré Harry otvoril a nechal ním prúdiť dovnútra trochu vzduchu. Sadol si na do starého tvrdého kresla, ktoré bolo asi také nepohodlné ako vyzeralo a vyzeralo veľmi nepohodlne. Nebolo to však až také hrozné, teda aspoň nie pre niekoho ako bol Harry. U Dursleyovcov zažil aj horšie veci, jeho muklovskí príbuzní ho zvykli schválne obklopovať nepríjemnými a nepohodlnými vecami.

V tej chvíli, v zatuchnutej starej izbe v nepríjemnom kresle, sa niečo v ňom zlomilo. Cítil to, bolo to niečo silné, niečo ako bariéra v jeho vnútri, ktorá praskla. A spolu s ňou spadla aj jeho maska a odplavila sa jeho bolesť a hnev. Naplnila ho zvláštna sila, v tej chvíli tak nečakaná a prekvapivá, ktorá však rovnako rýchlo ako prišla aj odišla a zanechala Harryho podivne prázdneho, apatického a unaveného.

Jeho myseľ sa zaoberala Ronom, chlapcom, ktorého predtým miloval ako vlastného brata a teraz v sebe nenachádzal nijaký cit, ktorý by voči nemu cítil. Kdesi na okraji vnímania ho to znepokojovalo, mal by niečo cítiť, ľudia predsa cítia, no on v tej chvíli necítil nič. V tej chvíli sa ani necítil ako človek, len ako akási prázdna schránka.

Ronald celé tie roky na Harryho žiarlil, nenávidel, že je slávny, nenávidel, že má peniaze, nenávidel, že je odvážny, že je talentovaný, že je po sto rokoch prvým prvákom, ktorý hral metlobal za nejaké družstvo. Ronald by veľmi rád zaujal Harryho miesto, vyhrieval sa na svetle slávy, bol považovaný za hrdinu, obletovaný dievčatami, známy a s trezorom plným galeónov v Gringottbanke. Harry celé tie roky nevidel, či skôr nechcel vidieť, že je s ním Ron iba preto, aby si ukradol tú trošku slávy. Nebolo to predsa tak, že keď sa minulý rok proti Harrymu všetci obrátili chrbtom, zapredal ho aj on? A keď sa opäť stal slávnym, vrátil sa k nemu.

Teraz Harry prechádzal obdobím, kedy slávny nebol a nezdalo sa, že by sa ním ešte niekedy stal. Ron nemal prečo ostávať po jeho boku. Ako sám trefne povedal, Harryho blízky ľudia umierajú alebo trpia.

A možno mal Ronald svojim spôsobom pravdu vo všetkom. Skutočne mohol za to, že Cedric umrel aj za to, že Ginny skončila v Tajomnej komnate. Nemohol však za tieto skutky prevziať plnú zodpovednosť, nebol to predsa jeho prútik, ktorý zabil Cedrica ani jeho rozhodnutie, ktoré to všetko spôsobilo. Rovnako to bolo aj pri Ginny. Svojim spôsobom mohol za Ginny aj on sám, keby ju bol počúval, nemuselo by sa nič z toho udiať. Ginny mu to chcela povedať.

A to, že bol ako Malfoy, mohla byť pravda. Sám si uvedomoval, že sa veľmi zmenil. Tá zmena začal už v štvrtom ročníku, keď bol na všetko sám, najväčšom zmenou však prešiel počas leta. Neveril však, že má Ronald dosť objektívny názor ohľadne Harryho na to, aby to dokázal správne posúdiť. A ani za dianie na cintoríne, keď povstal Voldemort, tak celkom nemohol. Keby nebolo jeho krvi, Pettigrew by našiel inú, ktorú by použil, Voldemort má dosť nepriateľov.

Ronovou hlúposťou bolo, že sa na Harryho slávu nikdy nepozrel aj z tej druhej strany. Ignoroval fakt, že mu po krku idú stúpenci Temného pána na čele so samotným Voldemortom. Voldemort ho chcel zničiť viac, než Dumbledora a to už bolo čo povedať. Veľmi rád zabúdal aj na to, že sa Harry opakovane ocital v situáciách, kedy išlo o jeho život. To, že chúdáčik Ron spadol v prvom ročníku z koňa na šachovnici a narazil si ručičku sa ťažko mohlo vyrovnať tomu, že Harryho dušu takmer vysali Dementori.

Ron síce nadával na to, že pochádzal z početnej rodiny, no aspoň niekoho mal. Harry nemal nikoho, len muklovských príbuzných, ktorí ho nenávideli a po novom aj otca, ktorý ho, svete div sa, nenávidel.

Harry by si to s ryšavým chalanom veľmi rád vymenil. Bol úprimne zvedavý, ako dlho by Ronald vôbec prežil. Možno by umrel už v prvom ročníku, pri prvom strete s Temným pánom. Harry postupom času vedel, že keby vtedy prijal ponuku Voldemorta a nechal by mu Kameň mudrcov, výmenou za jeho rodičov, Voldemort by ho zabil. S Ronovou povahou by sa nedivil, keby ponuku prijal.

 

Asi o hodinu neskôr, keď bol už stuhnutý od sedenia bez pohybu, sa na chodbe ozvalo zavŕzganie podlahy. Mohol by si pomyslieť, že to nič neznamenalo, bol to starý dom a takéto zvuky sa v ňom raz za čas ozvú, keby za dverami necítil matnú prítomnosť inej osoby. Po hodine ticha a pokoja, kedy nechal svoje myšlienky voľne plynúť, bola jeho myseľ pozoruhodne ostrá a vnímavá. Za iných okolností by možno nikoho nezaregistroval. Keď sa však otvorili dvere a izbu zaplnil prievan, nemal Harry nijaké pochybnosti o tom, že na tej chodbe niekto skutočne bol. Harry sa ani neotočil, vedel, kto práve vošiel.

Aj napriek tréningu u Durlseyových, prirodzenému nadaniu a tréningu od majstra bojových umení, sa ešte stále nevyrovnal tichému a hladkému kroku svojho otca. Príliš ho to neprekvapovalo, bolo toho veľa, čo musel ešte tvrdo cvičiť, aby dosiahol otcovu úroveň.

„Aký ste mali dôvod na to, aby ste rozbili Ronaldovi Weasleymu nos?“ chladný otcov hlas preťal ticho v miestnosti a navrátil Harrymu stratené emócie. Pomrvil sa v kresle, odrazu už nebolo také zlé sedieť v ňom.

„Rozbil som mu nos?“ overoval si. Spomenul si na zapraskanie, ktoré sa ozvalo, keď mu uštedril ranu päsťou. Ach, vlastne áno, musel mu rozbiť nos. Asi by ho to nemalo tešiť.

„Ste hluchý, Potter?“ ironický podtón jeho hlasu bol mimoriadne výrazný, dokázal by ho prepočuť len ozajstný idiot.

„Mal som na to dobrý dôvod. Alebo sa aspoň v tej chvíli zdal dobrý.“ Povedal s miernym zamračením sa. Vstal z kresla a otočil sa čelom k Snapeovi. Tá chvíľa, od vtedy, čo otvoril dvere, mu stačila na to, aby nahodil masku.

„Prezradíte mi ten dôvod?“ opýtal sa Snape hlasom, ktorý nepripúšťal zápornú odpoveď. Harry sa v duchu sám seba pýtal, či to iba hrá alebo sa skutočne nepozrel Ronovi do hlavy. Zdalo sa, že sa mu do tej hlavy naozaj nepozrel.

„Bol to najjednoduchší spôsob, ako ho umlčať. Okrem toho, nemyslím si, že by mal priateľ priateľovi povedať, že je vrah a nepriamo, že môže za všetko nešťastie, ktoré ho postretlo.“ Pokrčil plecami, akoby sa ho to ani netýkalo. Na okamih mu však unikol náznak bolesti, ktorý mu blysol v očiach. Ak ho aj Snape zazrel, nekomentoval ho.

„Weasley vás nazval vrahom?“ opýtal sa Snape.

„Mimo iné.“ Súhlasil Harry.

„Mimo iné?“ zopakoval Snape.

„Ešte čosi tam bolo, ale nestihol povedať všetko, čo mal na srdci.“ Povedal. Asi by sa nemal takto pokojne rozprávať práve so Snapeom, no s Ronovým podrazom sa stratila ďalšia časť persóny hrdinského Harryho Pottera s obrovským srdcom. Nikdy si tak neuvedomoval, že mal také veľké srdce ako vtedy, keď ho pomaly strácal.

 

„Choďte sa navečerať. Po večeri vás očakávam v knižnici, riaditeľ ma poveril úlohou niečo vás naučiť.“ Z výrazu Snapeovej tváre bolo jasné, že ho úloha, ktorá mu bola pridelená, neteší. Očividne si myslel, že je Harry stratený prípad.

„Čo ma budete učiť?“ zaujímal sa.

„To zistíte v knižnici.“ Po týchto slovách so zavírením plášťa zmizol. Harry sa, či chcel, či nie, musel pobrať dole na večeru. Vôbec sa mu nechcelo opustiť bezpečie skrýše, ktorú objavil. Možno sa tu ešte zastaví, najskôr to tu však bude musieť upratať. A to bez použitia kúzel, tu ich využívať nesmie. Ešte, že má takú prax od muklovských príbuzných, je tu toho veľa, čo bude musieť upratať.

 

V jedálni na neho už čakali Weasleyovci, Hermiona, Moody, Tonksová, Sirius a dokonca aj Remus. Všetci okrem pani Weasleyovej sedeli za stolom a zdalo sa, že čakajú na večeru. Pani Weasleyová sa angažovala v kuchyni. V jedálni vládlo napäté ticho, nijaký čulý hovor, aký by očakával, Harry si však musel priznať, že by ho prekvapilo, keby tu bol smiech. Pri pohľade na Ronov obviazaný nos pocítil zadosťučinenie.

„Remus!“ vrelo sa usmial na vlkolaka, ktorý sedel za stolom. Už nejakú dobu ho nevidel.

„Ako sa máš?“ opýtal sa, ignorujúc zamračený pohľad a mlčanie z vlkolakovej strany.

„Mal by som sa lepšie, Harry, keby som vedel, že si v poriadku.“ Povedal vlkolak príjemným chrapľavým hlasom, ktorému však chýbal láskavý podtón. Harry sa zamračil.

„Som v poriadku, Remus.“ Povedal. Úsmev nechal zo svojej tváre nadobro zmiznúť. Snáď každý za stolom sa na neho buď mračil alebo sa na neho nesúhlasne pozeral, alebo sklamane, alebo, v Ronovom prípade, vražedne a s víťazným leskom v očiach. Výnimkou bola tak Hermiona, ktorej myseľ očividne pracovala na plné obrátky, avšak ani ona sa nepostavila na Harryho stranu. A ešte Sirius, ten sa tváril ako spráskaný pes. V tej chvíli vošla pani Weasleyová s misou plnou polievky.

„Takže Severus ťa predsa našiel.“ Skonštatovala. Aj na jej tvári chýbal vrelý úsmev, keď sa na neho pozerala.

„Zdá sa, že áno.“ Odpovedal Harry.

„Harry, prečo si napadol Rona?“ opýtala sa pani Weasleyová na rovinu.

„Napadol Rona?“ zopakoval Harry a vrhol pohľad na najmladšieho ryšavca. Takže Ron rátal s tým, že Harry, plne zasiahnutý pravdou, ktorú mu vmietol do tváre, neprizná, čo všetko mu Ron povedal. Ako mohol po celé tie roky ignorovať túto stránku Ronaldovej povahy? Jeho by vo svojej fakulte nechceli ani Slizolinčania.

„Áno, Harry. Ron nám povedal, ako si ho v izbe bezdôvodne napadol.“ Povedala pani Weasleyová. Harry sa na ňu pozrel s nadvihnutým obočím. Ona však, zdá sa, ešte neskončila.

„Chápem, že si prešiel ťažkým obdobím, Harry, to však neznamená, že máš právo biť bezdôvodne iných ľudí. Veľmi si sa zmenil, Harry, veľmi. Som sklamaná z toho, akým človekom sa stávaš. Prečo sa obraciaš chrbtom svojim priateľom? Viem, že si Ronovi povedal, že ľutuješ, že si sa nespriatelil s Dracom Malfoyom.“ Harry mal nutkanie zasmiať sa. Toto si musela nacvičiť pred zrkadlom. Nemal vôbec chuť vypočuť si, čo mu povie ďalej.

„Obraciam sa svojim priateľom chrbtom?“ opýtal sa Harry a nakoniec sa skutočne zasmial. V jeho smiechu však nebol ani náznak veselia.

„Povedal vám Ronald aj to, že ma nazval zbabelým hajzlom a vrahom? Ako vidím, toto vynechal. A určite vám zabudol povedať aj to, že ma viní z toho, že Ginny skončila v Tajomnej komnate kvôli mne. Och a určite sa vám nezdôveril so svojím tvrdením o tom, že môžem za smrť Cedrica Diggoryho, ktorú som si, podľa neho, dokonca želal, aby som bol populárnejší a že nesiem plnú vinu za to, že povstal Voldemort. Mohol by som spomenúť aj jeho pripomienku, že som mu mal za to, že sa so mnou priatelil, aspoň zaplatiť, keď už kvôli mne tak riskuje. Ale zas, ja som predsa horší ako Malfoy, od takých ako ja by ste nemali nič očakávať. A, áno, povedal som mu, že nebyť Hermiony a vás ostatných, možno by som ľutoval, že som si pred rokmi vybral Ronalda.“ Vmietol im chladne do tvárí. Na krátko sa zahľadel do ich zarazených, zdesených a šokovaných tvárí. Sirius sa tentoraz netváril ako spráskaný pes, ale ako veselé šteňa a hľadel sa na neho s nádejou v očiach. Harry jeho pohľad dlho nevydržal. Sirius stratil dôveru v Harryho dobrú povahu, inak by sa predtým netváril tak sklamane.

„A mimochodom, Ron mi tiež vrazil.“ Dodal. Natočil tvár tak, aby bola modrina na jeho čeľusti viditeľná.

„Musím sa vám poďakovať za zaujímavý rozhovor a dôveru, ktorú vo mňa vkladáte. Som dojatý. Dobrú chuť.“ Jeho hlas bol presýtený iróniou a v tej chvíli sa omnoho viac podobal na Snapea, než sa kedy ponášal na Jamesa. Venoval im posmešný úklon a vyrazil preč. Vo dverách sa takmer zrazil s dvojčatami.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Fred a podobne ako George aj on sa mračil.

„Nič.“ Zavrčal Harry a pokúsil sa okolo nich prešmyknúť. Dvojčatá ho však zachytili.

„Kto ti vrazil, Harry?“ opýtal sa George.

„Váš brat nebol jediný, kto schytal.“ Odpovedal chladne. Cítil zmätok, dvojčatá nevyzerali, že by na neho boli nahnevané.

„Ron ti vrazil? O tom sa zabudol zmieniť. Udrel prvý?“ zaujímal sa Fred.

„Ja som udrel prvý.“ Namietol Harry. S tým sa im vytrhol a pokračoval ďalej v ceste.

 

„Už ste skončili s večerou?“ opýtal sa Snape, keď vošiel do Blackovskej knižnice. Nezdalo sa, že by bol prekvapený.

„Áno, pane.“ Takmer zavrčal Harry. Jeho hnev však tentoraz nebol namierený na Snapea.

„V takom prípade môžeme začať. Pripravte sa, Potter,“ začal Snape lekciu.

„Legillimens!“ zvolal. 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:D

Domeenika,23. 3. 2014 16:38

Super pokračovanie novej prepísanej poviedky :D
Som zvedavá, čo sa stane, či Snape zistí, že je Harryho otcom alebo nejaké iné spomienky :D
Dúfam, že ďalšiu kapitolku pridáš čoskoro :D

Skvelá kapitola

martan49,23. 3. 2014 15:02

Ahoj Klea,
ty snáď vždy vieš kedy máš kapitolu ukončiť :-D, som zvedavá či sa to Snape dozvie hneď alebo to bude chvíľu trvať ako v predchádzujúcej verzii Dva životy. Severus je tuším podlejší ako obyčajne, Harry v podstate o legillimencii nič nevie a Severus to určite vedel a on naňho zaútočí, veď Harry sotva vošiel, to bolo naozaj podlé. Ale dosť už toho aký je Severus sviniar keď sa mu chce, som naozaj zvedavá ako zareaguje na tú novinku, že je Harryho otec. Čítala som už mnoho verzii ako sa to Snape dozvedel a aj jeho reakciu. Spolieham sa na to, že tvoj spôsob ako sa to dozvie a aj jeho reakcia bude iná ako u ostatných FF.
Ps. Dúfam, že dopíšeš všetky poviedky. Sú naozaj dobré, taký štýl písania máš len ty a je naozaj jedinečný.

Hezká kapitola

Rankl,20. 3. 2014 7:26

Hezká kapitola.
Sirius je na tom očividně hodně bídně. Že by se v reakci na utrpení v Azkabanu vracel psychicky do dětských let? Snape obdařuje svými sarkasmy všechny poměrně rovnoměrně, kdežto Sirius se pořád naváží jen do něj jako nějaký blbý puberťák. Očekával bych jeho zahořklost vůči Brumbálovi, který na jeho obhajobu nehnul ani prstem, ačkoli při normálm procesu a výpovědi pod veritasérem by musel být osvobozen, ale Snape mu vlastně krom pár jedovatých poznámek nikdy nic neudělal. Nevím, jestli by pomohlo, kdyby si s ním Harry promluvil, asi ne, ale možná by mohl zcela zmijozelsky nasměrovat Siriusovu zahořklost jiným směrem.
Ron samozřejmě nezklamal. Docela rád si ho představuju (a vlastně i ostatní Weasleye), jak by se změnili, kdyby se jednoho krásného stali skutečně bohatými. Ron by se asi stal daleko větším snobem, než Draco, a je potom otázka, jak by na jeho změnu zareagoval zbytek Nebelvíru. Na druhou stranu je lepší, že je natolik tupý, aby svou závist projevil hned, než aby pak Harryho později zradil za daleko horších okolností. Možná by to mohl být jeden z kandidátů, na kom by si Sirius vybil své dětinské choutky.
Doufám, že se holky postaví na Harryho stranu. Hermiona by měla být natolik inteligentní, aby si uvědomila, že z těch dvou to byl vždycky Harry, kdo se s ní bavil a měl alespoň nějaký zájem se učit a pracovat na sobě, Ron vždycky jen remcal a stěžoval si. Zkrátka ti dva k sobě pasují líp. U Ginny si nejsem tak úplně jistý. Na jednu stranu zná svého bratra, aby věděla, na čí straně je pravda, ale na druhou stranu bych u ní nevyloučil ani skutečnost, že by se svou povahou mohla Ronovi podobat. U JKR o ní toho moc není, a ve FF se vyskytují obě varianty.
Každopádně se těším na další pokračování, hlavně na konfrontaci s Brumbálem.

HP

Lamia,19. 3. 2014 14:45

Opět krásná kapitolka. Strašně se mi líbí tvoje povídky, jen mě mrzí, že musíme vždy tak dlouho čekat na další kapitolku. Ale stojí mi to za to.

PS: Budeš dokončovat i ostatní povídky? Miluji příběhy, kde má Harry jiného otce nebo oba rodiče, proto by mě hrozně potěšilo, kdyby bylo i pokračování Pravé rodiny.

Wow

Sophie,18. 3. 2014 23:03

Nádhera. Jsem nadšena, že je další kapitolka tak rychle. Jsem zvědava, jak to dopadne. Ty otevřené konce kapitol mě jinak úplně zničí. Kudy chodím, vždy přemýšlím, jak by to mohlo pokračovat. Doufám, že pokračování bude brzo. Hlavně piš!

hp

sam,16. 3. 2014 22:07

Opět smekám :) Miluji tvoji povídku, vlastně :D miluji je všechny. Jen tak dál.