Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


49. Spomienky minulosti

24. 8. 2015

Harry stál pred domom, ktorý mu bol dobre známy. Dostal ho ako dedičstvo po matke.

Teraz však vyzeral inak, popred dom sa tiahli záhony kvetov, pokosená tráva bola poznamenaná začínajúcou sa zimou. V ľadovom vzduchu bolo cítiť prísľub snehu. A aj samotný dom vyzeral tak nejako... obývane. Inak to Harry vyjadriť nevedel. V tom dome totiž bolo to, čo mu chýbalo, keď ho Harry zdedil ako dedičstvo. Chýbal mu život, niečo, čo by dalo iným najavo, že v ňom žije nejaká rodina. Šťastná rodina. Mladá rodina.

V obývačke domu sa svietilo. Harry podišiel k oknu a pred sebou uvidel obrázok dvoch ľudí, muža a ženy. Žena mala vlasy červené ako oheň a oči krásneho smaragdového odtieňa. Harry si rukou prikryl ústa a zavzlykal. Pred očami mal obraz jeho vlastnej matky.

Hoci mu ju mnohokrát opisovali a jej staršiu verziu videl v zrkadle z Erisedu, nič mu nemohlo nahradiť tento pohľad. Nikto nedokázal opísať iskru v jej očiach, nehu, s akou sa pozerala na tých, ktorých milovala a ani oheň, ktorý jej rozpálil pohľad, keď sa hnevala.

Bola krásna. Harry by dlhé hodiny dokázal pozorovať zjav pred ním, sledovať ako sa slnečné lúče odrážajú od jej vlasov a spôsobujú, že jej vlasy vyzerajú akoby skutočne horeli. Nedokázal odtrhnúť pohľad od jej krásnych, jemných rysov tváre. Harry Potter mal naozaj oči po nej, to bolo to jediné, čo mu zo seba ponechala. Kto vie, prečo práve oči?

Smaragdové oči, ktoré tak trápili muža, ktorého milovala.

Ako Snapeov syn neboli jeho oči takou vernou kópiou matkiných. Vnútri ho to mrzelo, bolo to niečo, čo ich spájalo naprieč časom. Keď sa však teraz pozeral na svoju matku, zisťoval, že po nej v skutočnosti zdedil mnoho iných čŕt. Napríklad taký nos. Predpokladal, že ho nezdedil po otcovi, teraz mal však istotu, že nos zdedil po matke. Bolo až zarážajúce, aký rovný a ostro krojený nos mala jeho matka, hoci túto aristokratickú črtu potláčala prirodzená jemnosť jej tváre. Mala taktiež pekne krojené pery. To bola ďalšia črta, ktorú zdedil po nej.

Výšku však zdedil po Snapeovi. Lily bola oproti nim dvom drobná.

Pomedzi slzy sa usmial.

Stál tam sotva pár sekúnd a pozoroval ženu, ktorú mu nebolo súdené spoznať, keď sa odrazu jeho nehmotné telo presunulo. Objavil sa v obývačke, len dva metre pred Lily. Strhol sa a srdce sa mu prudko rozbúšilo, jeho matka sa však pozerala cez neho.

Toto nemôžeš, Severus!“ kričala. Harry sa otočil a stretol sa zoči voči zúfalej mladšej verzií Severusa Snapea. S bolesťou a beznádejným hnevom v očiach pozoroval svoju ženu.

Čo si myslíš, že som mal urobiť? Myslíš, že som dostal na výber?“ chrapľavo sa zasmial hysterickým smiechom. Rukami si vošiel do vlasov a zovrel ich do pästí. Zdalo sa, že si ich v nasledujúcej chvíli vytrhá, keď mu ruky klesli naspäť k bokom.

Po líci mu stiekla slza, keď mu pohľad padol na Znamenie zla, vypálené na jeho ľavej ruke. Jeho žena taktiež plakala.

Nebudem svoje deti vychovávať pod hrozbou Voldemorta! Nikdy nedovolím, aby sa moje deti museli stať Smrťožrútmi, Severus!“ kričala. Vyskočila na nohy, vlasy mala strapaté a oči červené od plaču. Ruky sa jej triasli.

Nemal som na výber. Lily, prosím!“ slzy mu tiekli po tvári. To bolo prvýkrát, čo Harry videl hrdého Severusa Snapea plakať.

Nemal si to urobiť.“ Zašepkala. Otočila sa a bez slova opustila miestnosť.


 

Harry sa na chvíľu ocitol naspäť vo svojom tele. Pocítil trávu, ktorá ho šteklila na tvári, hrboľatú lesnú pôdu, ktorá ho tlačila a ostrý kameň, ktorý sa mu zarezával do nohy. Nedostal ani len možnosť poriadne precítiť bolesť a myseľ ho zaniesla zas na ďalšie miesto.


 

Videl dve malé dievčatá ako sa hojdajú na hojdačkách. Obe sa smiali. Jedno z dievčat, to staršie, malo dlhé čierne vlasy, modré oči a podlhovastú tvár. Keď sa smiala, ukazovala svetu na obdiv svoje priveľké zuby. Na sebe mala pekné červené šaty. Druhé dievčatko, mladšie, malo červené vlasy a krásne zelené oči. Aj šatičky mala zelené, hoci iného odtieňa než oči.

Dievčatá sa s výkrikom pustili a obe naraz zoskočili z hojdačiek na zem. Pri dopade sa smiali.

Aha, Tuni! Poď sa pozrieť na ten kvietok.“ Zavolala malá červenovláska. Dievča, ktoré pomenovala Tuni, sa rozbehlo k nej. Keď videla zvädnuté lupene ružovkastého kvetu, ktorý musel niekto predtým vytrhnúť zo sebe, vykrivila pery.

Fuj, Lily, nechaj ho tak!“ zaškaredila sa. Lily si však ruku s kvetom len tesnejšie pritiahla k sebe, akoby ho chcela chrániť. Na úžas oboch dievčat sa lupene v jemnej žiare začali vyrovnávať a kvet ožil. Behom niekoľkých sekúnd vyzeral, akoby ho Lily práve našla v záhrade a odtrhla. Čiernovlasé dievčatko vykríklo.

Čo to robíš, Lily? Poviem to mame!“ zakričala a rozbehla sa preč.

Tuni! Tuni, vráť sa!“ kričalo mladšie dievča. Tuni ju však nepočúvala a bežala ďalej. Červenovláska sa za ňou už už chcela rozbehnúť, ktorý sa ozýval od stromu, kde našla kvietok.

Nepochopí to.“ Povedal hlas. Lily sa otočila a zbadala pod korunami stromov stáť chlapca s čiernymi vlasmi, bledou pleťou a veľkým nosom. Podľa jej názoru bol celkom zlatý, dôležitejšie však bolo, že ho poznala. Býval v Pradiarskej uličke, jeho otec bol hrozný človek. Veľa pil a kričal.

Nepochopí čo?“ opýtala sa Lily. Mladík sa povýšenecky uškrnul.

Si čarodejnica.“ Vyhlásil. Lily vytreštila oči.

Prečo si zo mňa robíš srandu?“ zvolala nahnevane.

Ako inak si vysvetlíš to, čo si urobila?“ spýtal sa chlapec. Obaja upreli pohľady na kvet v jej rukách.


 

Tentoraz sa Harry ledva vrátil naspäť, kým sa obraz znovu zmenil.


 

Mladá červenovláska vybehla z domu a rozbehla sa naproti čiernovlasému chlapcovi, ktorý pomaly kráčal k ich domu. Keď ju uvidel, na tvári sa mu rozhostil úsmev.

Neuveríš, čo sa stalo, Severus!“ kričala na neho. Mladíkov úsmev sa ešte viac rozšíril.

Určite nie.“ So smiechom pokrútil hlavou.

Budem prefektka! Prišiel mi odznak!“ zvolala naradostene. Keď sa priblížila dostatočne blízko ku svojmu priateľovi, bez zaváhania sa mu hodila do náruče. Čiernovlasý mladík ju ľahko zachytil a pritiahol si ju bližšie k sebe.

To je úžasné, Lily. Gratulujem!“ tešil sa s ňou. Bolo jasné, že on to, na rozdiel od svojej červenovlasej priateľky, očakával.

Na tvári sa mu rozhostil mier, keď držal v náručí dievča, ktoré tajne ľúbil.


 

Harry sa na pár sekúnd novu objavil vo vlastnom tele. Už pochopil, že tomu tak bude vždy počas prechodov. Ani sa nenazdal a bol v ďalšej cudzej spomienke.


 

Žena v dlhom čiernom plášti stála pred bránou akéhosi neznámeho veľkého domu. Či skôr menšieho hradu. Okolo nej sa k zemi spúšťali snehové vločky, v pomalom, takmer rozprávkovom tempe, padali k zemi ako drobné kúsky vaty. Za iných okolností by z toho bola žena unesená, milovala sneh a najmä ten prvý ju vždy nesmierne tešil, dnes to nevnímala.

Brána sa pred ňou prekvapivo ticho otvorila, len slabé, takmer nečujné zaškrípanie dalo na vedomie, že brána kovová tepaná brána je skutočne ťažká a veľká a žena vošla dovnútra. Bola noc a stíchnutou krajinou sa ozýval spev cvrčkov a kdesi v diaľke vytie psov.

Žena sa rýchlym krokom vybrala k hradu, celou cestom mala hlavu sklonenú k zemi. Zodvihnúť sa ju odvážila až vo chvíli, keď zastala na konci schodov, vedúcich nahor ku vstupným dverám do menšieho hradu. Na vrchu krátkeho schodišťa už stál muž, oblečený len v tričku a tmavých džínsoch. Keď žena zodvihla oči k nemu, zaleskla sa pod kapucňou zelená žiara jej pohľadu. Kapucňu si stiahla dole a odhalila svetu tvár s pozoruhodnými zelenými očami a vlasmi ako oheň. Iba jedna žena, ktorú James Potter poznal vyzerala takto.

Lily, stalo sa niečo?“ preľakol sa muž, keď uvidel jej od plaču červené oči. Svižne zbehol tých niekoľko schodov a podišiel k žene.

Ja...“ zavzlykala. Ruka jej vyletela k tvári.

Ja neviem, kam mám ísť, James.“ Vypukla v plač. Slzy jej tiekli po tvári a nezadržateľne vzlykala. Muž neváhal a pritiahol si ju d náruče, upokojujúco ju objímal a tíšil.

Čo sa stalo, Lily? Urobil ti niečo ten parchant?“ opýtal sa. Akonáhle ho spomenul, rozplakala sa červenovláska v jeho náručí ešte žalostnejšie.

To ja som ublížila jemu. Ja som ho opustila, James. Ja som ho opustila!“ zvolala pomedzi vzlyky. Čiernovlasý muž stuhol.

Myslel som, že ho miluješ.“ Povedal sucho. Úporne sa snažil udržať emócie na uzde. Nedovoliť nádeji prebudiť sa k životu.

Milujem ho, ja ho milujem. Ale naše dieťa milujem viac.“ Povedala. James náhlou bolesťou privrel oči.

Dieťa?“ zachrapčal.

Čakám Severusove dieťa.“ Povedala. Muž sa odtiahol.

Čo očakávaš odo mňa?“ opýtal sa hlasom bez emócií. Po siedmych rokov v tej istej triede Lily už vedela, že pod tou nedokonalou maskou pokoja sa ukrýva bolesť, napriek tomu však pokračovala. Musela. Telo jej nakrátko zovrela ľútosť.

Potrebujem pomoc a nevedela som, na koho by som sa mala obrátiť. Severus sa pridal k Voldemortovi, nemal na výber. Ale ja nechcem vychovávať deti pod jeho hrozbou.“ Vzlykla.

A odo mňa očakávaš čo?“ opýtal sa znovu muž.

Pomoc. Aspoň na chvíľu sa potrebujem ukryť, kým si nájdem niečo iné.“ Prosila.

A čo Snape? Toho netrápi, že mu ušla žena aj s dieťaťom?“ spýtal sa tvrdým hlasom. Lily sa strhla.

Nevie o tom, že čakám jeho dieťa. Keby o tom vedel, našiel by ma aj na kraji sveta.“ Prvotný záchvat plaču ju už prešiel a hoci stále stála trochu vrávoravo, James jej pomoc neposkytol.

Podľa toho, čo mi tu hovoríš, budeš potrebovať ochranu na niekoľko rokov, nie na niekoľko dní.“ Skonštatoval sucho James. Lily už vedela ako sa rozhodol, vedela to už v momente, keď jej prišlo na um jeho meno.

Ľutovala, že to musela robiť, že musela spôsobovať bolesť toľkým dobrým ľuďom. Ale nemala na výber.

Pomôžem ti. Pre lásku, ktorú som k tebe celé tie roky cítil, ti pomôžem. Prijmem tvoje dieťa za svoje, budete žiť u mňa, kým sa nerozhodneš povedať Snapeovi pravdu a tvoje dieťa budem milovať ako svoje. Spálňu budeme mať spoločnú, aby ľudia nemali podozrenie, budeme však žiť oddelene, hoci v jednom dome. Pokiaľ nebudem mať možnosť splodiť vlastného dediča, zdedí tvoje dieťa všetok môj majetok. Ak sa to však stane, už to nebude len Snapeove dieťa. Bude to aj moje dieťa. Rozumieš, čo ti ponúkam?“ opýtal sa. Lily len nemo prikývla.

A prijímaš?“ spýtal sa.

Prijímam.“ Odpovedala chrapľavým hlasom.

Tak poď so mnou hore. Mrzne a ani jeden z nás nie je poriadne oblečení.“ Uprel pohľad na oblohu. Kým sa rozprávali, sneh sa začal z oblohy sypať v hustých chuchvalcoch. Zachytával sa mu v strapatých čiernych vlasoch a topil sa pri strete s jeho pokožkou.

Nechal Lily, aby sa zavesila do jeho ramena a s ňou po boku vyšiel hore schodmi. Pohľad mu nakrátko zaletel na jej štíhle bruchu. Tvárou sa mu mihol tieň.

Keď sa Lily pozrela do jeho orieškových očí, videla, že iskra z jeho pohľadu zmizla. Sila a sebavedomie, ktoré ho dovtedy definovali, boli preč. Ostal po nich len vážny mlčanlivý muž, pravý Lord, muž, ktorý by ich mohol ochrániť.

Jamesovi sa zatiaľ premáhali hlavou chmúrne myšlienky. Vždy miloval iba jediná ženu, veril, že ona je mu súdená. Krásna, láskavá, múdra Lily Evansová. Potom si vzala Snapea, Ufňukanca, s ktorým vždy bojovali. To zistenie bolo pre neho ako bodnutie do srdca, po roku sa mu však zdalo, že sa s tým už začal zmierovať. Dokonca spoznal inú ženu, úplne inú než bola Lily.

Grace mala po pás dlhé čierne vlasy a hnedé oči. Bola vysoká a mala rada metlobal. Často sa smiala a dokázala s ním držať krok, čo sa žartov týkalo, hoci tie jej nebývali nikdy kruté. Naposledy nastražila nad dvere vedro s farbou, a keď vošiel, vyliala mu ho na hlavu. James sa po prvýkrát po dlhej dobe začal zaoberať myšlienkou, že by si mohol založiť rodinu.

Teraz, keď sa rozhodol pomôcť žene, ktorú kedysi tak veľmi zbožňoval, vedel, že s ich vzťahom bol koniec. Nebude hrať tretie kolo na voze.

Kvôli Lily Evansovej-Snapeovej obetoval všetko. Najskôr rozbila jeho sny o svojej vlastnej dokonalosti a potom a teraz zmarila jeho nádeje na šťastný život. Grace sa mala stať pani Potterovou, ešte tento mesiac ju chcel požiadať o ruku.

Ukázal Lily jej novú izbu a vybral sa do tej svojej. Harry nasledoval jeho kroky až do chvíle, kedy sa James zvalil na posteľ a skryl si tvár do dlaní. Plakal.


 

Keď sa Harry na okamih vrátil do svojho tela, ucítil ako aj jemu tečú po tvári slzy. Slzy horkosti. Dar, ktorý mu anjel smrti dal, bol krutý. Zároveň mal v sebe viac pravdy než reči ľudí, ktorých miloval.


 

Kto bude jeho krstným otcom?“ opýtal sa James. Sedel v kresle naproti svojej novej manželke, v úctivej a chladnej vzdialenosti. Čierne vlasy už nemal také strapaté ako predtým, vlastne sa zdalo, akoby za tých pár mesiacov, počas ktorých žil s Lily, zostarol o niekoľko rokov. Pohľad upieral von oknom, nie na svoju ženu.

Lily mala oblečené drahé modré šaty, pod ktorými sa jej črtalo veľké brucho. Musela mať krátko do pôrodu.

So Severusom sme plánovali, že ním bude Lucius, ale teraz...“ hlas jej zlyhal. Všimla si tieň, ktorý prešiel tvárou Jamesa Pottera, keď spomenula dvoch ľudí, ktorých nenávidel a ktorí nenávideli jeho.

Bude ním Sirius, vyhovuje ti to? Pozná pravdu a keďže chlapec bude mojim dedičom, bude len dobre, keď bude jeho krstným otcom jeden z najbližších rodinných priateľov.“ Rozhodol. Lily vedela, že keby s tým nesúhlasila, James by na svojom rozhodnutí nenástojil, sama však nevedela, kto by mal byť krstným otcom jej syna.

Sirius mu bude dobrým krstným otcom.“ Prikývla. James sa pousmial. Áno, to bude. Nezáležalo na tom, čo bol ten chlapec zač, Sirius ho bude milovať ako vlastného a James s ním. Ani jeden z nich dvoch nedovolí, aby sa tomu chlapčekovi niečo stalo. Možno už nedokázali medzi seba plne prijať Lily, ale chlapec, nepoškvrnený týmto svetom, dostane všetku ich lásku.

Obraz sa začal rozplývať.


 

Ďalšie, čo Harry videl, bolo prvé stretnutie Jamesa, Siriusa a práve narodeného Harryho.

James Potter nežne držal v rukách chlapča s tmavými zelenými očami a hebkými čiernymi vláskami. Chlapec na neho žmurkal tými svojimi peknými očami a držal Siriusov prst.

Oboch čarodejníkov si okamžite získal.

Vitaj na svete, krsňa.“ Pozdravil ho Sirius. Hlas mal podivne šišlavý a nežný. Harry sa musel zasmiať, našťastie ho nikto z nich nemohol začuť.

Keď vyrastieš, budeš spravovať veľký majetok a budeš mať veľa peňazí. Ale nemusíš sa báť, ja ti budem pomáhať. Vychováme z teba slušného mladého muža.“ Sľuboval. Na drobča vo svojom náručí bol hrdý, hoci v skutočnosti to ani nebol jeho syn.

A správneho záškodníka.“ Dodal Sirius veselo. Žmurkol na chlapca.

Malý Harry ich oboch pozoroval s veľkým zaujatím, jeho dvaja ochrancovia sa mu páčili.

Budeš ešte bohatší ako si James myslí. Urobím ťa aj mojim dedičom. A nech sa moji drahí príbuzní hoci aj zbláznia, bude z teba najlepší Black, aký kedy v našej rodine bol.“ Zastrájal sa.

No to mu praješ skutočne peknú budúcnosť, Sirius. Ruky preč, od rodinných príslušníkov tohto tu, drobec. Sú hrozní!“ zvolal teatrálne. V orieškovohnedých očiach mal iskry a na perách úsmev, to bola veľká zmena oproti výrazu, ktorý mal na tvári, keď bol s Lily.

Sirius bol teraz tiež úplne iný ako keď bol starší. Chýbali mu vrásky a tvár nemal ani zďaleka takú strhanú, ešte nebol poznačený Azkabanom ani bolesťou zo straty a zrady priateľov. Bol to mimoriadne atraktívny mladý muž a Harry vedel, že všetko, čo o ňom a o dievčatách zistil počas ich rozprávaní zo školských čias, bola pravda. A to mu väčšinu museli zamlčať. S takýmto výzorom a povahou jeho krstného otca, musel mať Sirius Black veľké množstvá pletiek.

Čierne vlasy mal také tmavé, až mu prechádzali do atramentovomodrých odleskov. Oči mal tmavomodré, hlboké a podmanivé, obkolesené čiernymi riasami. Tvár mal očarujúcu, charizmatickú a ostro rezanú. V skratke povedané, vyzeral ako muž, o ktorého sa ženy idú potrhať.

Som si istý, že keď raz Harry vyrastie, zvládne ich. Sám mu s tým pomôžem.“ Povedal s istotou Sirius.

James Potter sa rozosmial. Sirius ho obdaroval vražedným pohľadom, dlho mu to však nevydržalo a začal sa smiať spolu s ním.

A tam sa Harryho vízia skončila.


 

Ďalšia vízia, ktorú mal, bola o tom ako Voldemort vtrhol do ich domu a zabil Jamesa a Lily. James za Harryho bojoval statočne, akoby to bol jeho vlastný syn. Krátko predtým ako umrel, poslal jeho aj s Lily hore, aby sa ukryli. Nemal dokonca ani prútik, keď ho Voldemort zabil.

Čo však Harry videl tentoraz po prvýkrát tak ako sa to skutočne udialo, bola chvíľa, keď sa ho Voldemort pokúsil zabiť.

Vyslovil kliatbu. Zelený záblesk svetla ožiaril izbu a vyletel z Voldemortovho prútika smerom k Harrymu. Jeho matka, ktorá ho uchránila prvýkrát, teraz ležala mŕtva na zemi. Dlhé červené vlasy sa rozprestierali okolo nej. Dokonca aj teraz bola krásna.

Keď sa záblesk smrtiaceho svetla priblížil ku chlapcovi, stalo sa niečo, čo mocný černokňažník neočakával. Zelený záblesk svetla ostal na okamih stáť vo vzduchu stáť ako zmrazený a potom, akoby ho akási neviditeľná bariéra odrazila naspäť, sa nesmiernou rýchlosťou vrátil naspäť k tomu, kto ju vyslal.

Voldemortov nadľudský výkrik sa rozľahol domom a mágia, ktorá vyletela z jeho tela, zdemolovala väčšinu poschodia. Malého Harryho a telo jeho matky však chránila tá istá sila, ktorá nedovolila, aby černokňažník pripravil chlapca o život.

Nikto nevidel, akými jasnými farbami žiarili oči chlapca vo chvíľach, keď ho neviditeľná bariéra ochránila pred smrťou.


 

Tentoraz sa Harry ocitol vo svojom tele omnoho dlhšie. Mal možnosť naplno precítiť zistenie, že to on a jeho mágia sa postarali o to, že prežil. Nie obeta jeho matky ani sila lásky ako to zvykol tvrdiť Voldemort, ale sila jednoročného chlapca. Ešte predtým než ho Voldemort poznamenal ako seberovného, mal Harry tú moc, o ktorej hovorila veštba. Moc, akú Temný pán nepozná.

Už si myslel, že ďalšiu víziu mať nebude, keď ho neznáma sila opätovne vtiahla do víru obrazov. Tentokrát to však bolo iné. Nijaký James, nijaká Lily, nijaký Snepe. Namiesto nich videl mladšie verzie Dumbledora a Voldemorta.


 

Harry zazrel vysokú postavu, ktorá kráčala starobylými uličkami Londýna. Dnes mesto vyzeralo inak, napriek tomu si však zanechalo aspoň časť atmosféry starých čias.

Mladší Dumbledore mal gaštanovohnedé dlhé vlasy a bradu rovnakého odtieňa mal kratšiu ako teraz. Len čo vstúpil na chodník, kde stáli aj oni, priťahoval mnohé zvedavé pohľady okoloidúcich oblekom šviháckeho strihu zo slivkovomodrého zamatu. Harry si sucho pomyslel, že už vtedy sa obliekal ako bláznivý. Zaujímalo by ho, kedy nastal v jeho živote zlom a začal sa obliekať tak šialene.

Vykročil, nasledovaný Harryho nehmotnou postavou, až napokon prešli cez železnú bránu do prázdneho dvora pred dosť pochmúrnou hranatou budovou obklopenou vysokým plotom. Bolo to strašné miesto, dýchajúce osamelosťou a takmer až zúfalstvom. Z chladných stien zo sivého kameňa, ktoré všetko obklopovali a hrdzavejúcim, no stále pevným, vysokým železným, vychádzal chlad, ktorý Harryho vnútri rozochvel. Okamžite sa začal cítiť stiesnene.

Dumbledore vyšiel po niekoľkých schodoch k vchodovým dverám a hneď zaklopal. Po chvíli mu otvorilo ošumelé dievča v zástere. Hnedé vlasy mala zviazané šnúrkou a oči unavené a strhané. Tvár jej brázdili predčasné vrásky.

Dobrý deň. Som ohlásený u pani Colovej, zrejme je to pani správkyňa." Ozval sa Dumbledore.

Och," dievča sa tvárilo zmätene a obzeralo si Dumbledorov výstredný výzor. "Hm… moment… PANI COLOVÁ!" zavolalo dozadu. Vrhla na Dumbledora ešte jeden rýchly pohľad, než sa otočila naspäť, aby lepšie počula.

Harry počul z diaľky nejakú odpoveď. Dievča sa znova obrátilo k Dumbledorovi.

Poďte ďalej, už ide." Vyzvala ho a ustúpila stranou, aby mohol neznámy vojsť. Nechala Dumbledora tak a skôr, než sa čarodej nazdal, urýchlene odišla, robiť si svoju prácu. Hoci bol muž vo fialovom habite zaujímavý človek a rada by vedela, čo tam robil, postarať sa o deti bolo prednejšie.

Dumbledore vošiel do predsiene vykladanej čiernymi a bielymi dlaždicami. Hoci celý dom vyzeral ošarpane, vládla v ňom dokonalá čistota. Prv než sa za ním zavreli vchodové dvere, objavila sa na druhej strane predsitene chudá žena utrápeného vzhľadu. Jej ostré črty vyzerali skôr ustarostene než nevľúdne a pritom ako kráčala k Dumbledorovi, ponad plece prikazovala ďalšej pomocníčke v zástere:

„… a vezmi hore Marthe jód. Billy Stubbs si rozškrabal chrasty a Eric Whalley celkom prepotil prikrývky, a aby toho nebolo málo, ešte aj tie kiahne," vravela, nikomu konkrétnemu to neadresujúc, a vtedy jej pohľad padol na Dumbledora, zastala a zatvárila sa ohromene, akoby jej prah práve prekročila žirafa. Niet divu, ľudí ako bol Dumbledore nevídava človek každý deň. A už tobôž nie v sirotinci, kde prebývali najmä chudobné deti, ktoré nikoho a nič nemali.

"Dobrý deň," pozdravil Dumbledore a podával jej ruku.

Pani Colová naňho nakrátko iba civela s otvorenými ústami.

Volám sa Albus Dumbledore. Poslal som vám list, v ktorom som vás žiadal o stretnutie, a vy ste ma láskavo pozvali na dnes."

Pani Colová zažmurkala. Očividne usúdila, že Dumbledore nie je halucinácia, a slabým hlasom, poznačeným únavou, prehovorila: „Ach, áno. Tak dobre… poďte radšej do mojej izby." V jej pomalých vratkých pohyboch bolo badať, že posledné dni boli náročné, zároveň sa v jej zhrbených pleciach a uštvaných očiach odrážali starosti rokov, ktoré sa postupne usádzali na jej ramenách a zatláčali ju k zemi.

Viedla Dumbledora do malej miestnosti, ktorá vyzerala čiastočne ako obývačka, čiastočne ako kancelária. Bola rovnako ošumelá ako predsieň, zariadená starým a rôznorodým nábytkom. Ponúkla Dumbledorovi vratkú stoličku, ona sa usadila za preplnený stôl a nervózne naňho hľadela.

Ako som vám písal v liste, prišiel som sa porozprávať o Tomovi Riddlovi a o plánoch na jeho budúcnosť," oznámil jej Dumbledore. Pani Colová si rukou pretrela oči, rozhovory na tému tohto chlapca očividne nemávala rada. Zdalo sa, že im robieval problémy.

Harry nastražil uši. Už od začiatku tušil, koho sa to bude týkať, až teraz mal však istotu. Ďalšia časť zo života Temného pána bude odhalená.

Ste príbuzní?" spýtala sa pani Colová. V skutočnosti ju to nezaujímalo, musela však túto otázku položiť.

Nie, som učiteľ," odvetil Dumbledore. "Prišiel som Tomovi ponúknuť miesto vo svojej škole." Tentoraz Colová prekvapene nadvihla obočie. Nečakala, že by sa o chlapca mohol niekto zaujímať, nieto ešte učiteľ na škole, kde mali učitelia dosť dobrý plat na oblek, aký mal na sebe muž pred ňou.

Aká je to škola?" spýtala sa. Pre tentokrát bol jej záujem nefalšovaný. Na ktorú školu by mohli chcieť toho najproblematickejšieho chlapca, akého v sirotinci mali? Niečo také sa nestávalo ani lepším deťom od nich, nieto ešte niekomu ako bol Tom Riddle.

Volá sa Rokfort," povedal Dumbledore. Žena sa zamračila. V živote o takej škole nepočula.

A ako to, že sa zaujímate o Toma?" opýtala sa. Mala právo a povinnosť klásť takéto otázky, hoci jej až tak veľmi nezáležalo na bezpečnosti tohto konkrétneho zverenca ako na uspokojení vlastnej zvedavosti.

Myslíme si, že má vlohy, aké hľadáme." Odvetil Dumbledore neurčito.

Chcete tým povedať, že získal štipendium? Ako je to možné? Nikdy sa o nijaké nezaujímal." Pripomenula.

Bol na našej škole zapísaný od narodenia." Touto odpoveďou si jej dôveru priveľmi nezískal. Pani Colová bola v sirotinci, keď prišla jej matka a to očividne nebola žena, ktorá by mala dosť peňazí na takú školu.

Kto ho zapísal? Rodičia?" opýtala sa. Ak by povedal, že to urobila matka, neprenechala by mu chlapca. Akokoľvek radi by sa ho boli zbavili, nemohla ho len tak podhodiť do rúk prvému šialencovi, ktorý by si ho chcel zobrať.

Dokonca aj Dumbledor stratil nervy pri strete s jej ostražitosťou. Prenikavým zrakom svojich modrých očí spútal jej pohľad, vytiahol prútik a priložil ho na hárok papiera, položený na jej stole. Ten parchant používal legillimenciu na mukla, bez toho, aby sa na jeho tvári objavil aspoň náznak ľútosti. A popritom odsudzoval každého, kto nejakým spôsobom siahol na mukla. Ale, samozrejme, on to robil pre vyššie dobro! Harryho nehmotná podoba si pohrdlivo odfrkla.

Nech sa páči," povedal a mávol prútikom, keď jej papier podával. „Myslím, že týmto sa všetko vysvetlí." Tvrdil s absolútnym pokojom. Harry musel voľky nevoľky obdivovať silu Dumbledorovej mysle. Nerobilo mu najmenšie problémy ovládnuť jej myšlienky.

Oči pani Colovej sa zahmlili a znova zaostrili, keď chvíľku uprene skúmala prázdny papier.

Zdá sa, že je to úplne v poriadku," povedala spokojne a podávala mu ho naspäť. Vtedy jej pohľad padol na fľašku džinu a dva poháriky, ktoré tam pred chvíľou celkom určite neboli. To ju očividne v najmenšom netrápilo.

Môžem vám ponúknuť pohárik džinu?" spýtala sa zvlášť zdvorilo. Ani nepočkala na Dumbledorovu reakciu a obom im štedto naliala.

Ďakujem veľmi pekne," usmieval sa Dumbledore.

Za okamih bolo jasné, že pokiaľ ide o pitie džinu, pani Colová nie je nijaký nováčik. Na dúšok vyprázdnila svoj pohár. Bez obalu mľaskla, po prvý raz sa na Dumbledora usmiala a on bez váhania využil výhodu, ktorú mu otupujúca sa myseľ jeho spoločníčky poskytla. Pani Colová do seba obrátila ďalší pohárik, nevšímajúc si, že Dumbledore nevypil ešte ani jeden.

Potešilo by ma, keby ste mi láskavo porozprávali príbeh Toma Riddla. Myslím, že sa narodil tu v sirotinci." Nadhodil Dumbledore.

"Správne," prikývla pani Colová a znova sa napila džinu. „Pamätám si to celkom jasne, lebo som sem práve nastúpila. Viete, bol posledný deň v roku a krutá zima, snežilo. Nepríjemná noc. A to dievča, nebolo oveľa staršie než vtedy ja, horko-ťažko vyšlo po schodoch k dverám. Nebola prvá. Zaviedli sme ju dovnútra a do hodiny prišlo dieťa na svet. A o ďalšiu hodinu už bola mŕtva." Dodala bez známky smútku v hlase. Toto nebola prvá ani posledná žena, ktorá skonala v pôrodných bolestiach v ich útulku.

Pani Colová pôsobivo prikývla a opäť si spravodlivo odpila z džinu.

Povedala niečo pred smrťou?" spýtal sa Dumbledore. „Napríklad niečo o chlapcovom otcovi?" podivnosť otázky, ktorú jej položil, si nevšimla, hoci predtým by jej neunikla. Neskôr si svoju opilosť bude vyčítať, dovtedy však ostáva ešte veľa času a mnoho pohárikov alkoholu. Akoby na potvrdenie Harryho myšlienok do seba hodila ďalší. Nehmotný mladý čarodej sa starostlivo zamračil. Dúfal, že žena bola v pití skutočne zbehlá, sám Harry by sa o takejto dobe už zarazil, bojujúc s účinkami alkoholu. A to mal silnejšiu postavu ako táto krehká strhaná žena.

Náhodou povedala," odvetila pani Colová, ktorá sa zrejme cítila vo svojom živle s pohárikom džinu v ruke a ochotným poslucháčom oproti sebe. Pomaly sa jej začínal pliesť jazyk.

Pamätám sa, ako mi povedala: Dúfam, že sa podobá na svojho otca, a nebudem klamať, mala pravdu, keď v to dúfala, lebo ona nebola nijaká krásavica - a potom mi povedala, že sa má volať Tom po otcovi a Marvolo po jej otcovi - áno, viem, je to zvláštne meno, však? Rozmýšľali sme, či nepochádza z nejakej cirkusantskej rodiny - a ešte vravela, že chlapcovo priezvisko má byť Riddle. A onedlho na to bez ďalších slov umrela.

Tak sme ho pomenovali, ako chcela. Zdalo sa, že je to pre tú chuderku dôležité, ale nikdy ho tu nijaký Tom, ani Marvolo, ani Riddle nehľadali, vôbec nijaký príbuzný, a tak zostal v sirotinci a je tu doteraz."

Pani Colová si skoro podvedome odpila ďalšiu riadnu dávku džinu. Na lícach sa jej zjavili dva ružové fľaky. „Je to zvláštny chlapec," dodala. Jej tón znel odsudzujúcu, akoby chcela povedať niečo omnoho nepeknejšie.

Áno, myslel som si to," prikývol Dumbledore. Tváril sa zamyslene. Ktovie prečo, Harrymu pri pohľade na Dumbledorov výraz prebehli po chrbte zimomriavky. Takmer akoby čarodej niečo plánoval.

Bol aj zvláštne bábätko. Viete, málokedy plakal. A potom, keď trochu povyrástol, bol… čudný." Toto už jej názor vystihovalo lepšie, hoci sa stále krotila.

V akom zmysle čudný?" opatrne sa spýtal Dumbledore. Tlačil na pílu.

No, on…"

Pani Colová sa však zarazila a jej prenikavý pohľad, ktorý vrhla na Dumbledora ponad pohárik džinu, nebol ani trochu zahmlený či nejasný.

Hovoríte, že má miesto vo vašej škole isté?" oči sa jej podivne leskli.

Áno," potvrdil Dumbledore.

A nič to nemôže zmeniť?" uisťovala sa.

Nič."

Odvediete si ho napriek všetkému?" posledný otázka.

Napriek všetkému," vážne zopakoval Dumbledore.

Hľadela naňho prižmúrenými očami, akoby sa rozhodovala, či mu má veriť, alebo nie. Očividne sa rozhodla, že môže, lebo mu náhle prezradila: „Ostatné deti sa ho boja."

Myslíte preto, že ich šikanuje?" spýtal sa Dumbledore. V očiach sa mu rozhorel väčší záujem.

Myslím, že áno," trochu sa mračila pani Colová, „no je veľmi ťažké ho prichytiť. Vyskytli sa isté príhody… nepríjemné záležitosti…" zarazila sa. Dumbledorova myseľ ju nútila hovoriť, jej vlastná myseľ sa však bránila proti cudziemu vedomiu. Neúspešne.

Dumbledore na ňu nenaliehal. Pani Colová si opäť odglgla z džinu a líca jej ešte väčšmi zružoveli. Povie mu to sama.

Králik Billyho Stubbsa… Tom tvrdil, že to neurobil, a ja ani nechápem, ako by to vôbec mohol zvládnuť, no aj tak. Ten králik sa predsa sám na hradu neobesil?" toto nebola rečnícka otázka, hoci odpoveď bola jasná. Samozrejme, že králik sa sám obesiť nemohol. Pri kúzlach však bežným smrteľníkom zastával rozum.

Povedal by som, že nie," potichu prikývol Dumbledore.

No vôbec netuším, ako to ten chlapec mohol urobiť. Viem iba, že sa deň predtým s Billym pohádali. A potom…" pani Colová sa opäť potúžila dúškom džinu a vyšplechla si pritom trochu na bradu, „na letnom výlete - viete, raz do roka ich berieme na vidiek alebo k moru - nuž, Amy Bensonová a Dennis Bishop odvtedy už nikdy neboli celkom v poriadku a dostali sme z nich iba to, že išli s Tomom Riddlom do jaskyne. Prisahal, že chceli objavovať, ale niečo sa tam stalo, tým som si istá. Nuž, a ešte všeličo iné, veľa zvláštnych príhod…"

Znova pozrela na Dumbledora. Líca mala červené a pohľad zláštne zakalený.

Myslím, že málokomu bude za ním ľúto." Povedala. Úprimnosť jej slov Harrym prenikla ako šíp. Táto jednoduchá veta odzrkadlila mladosť Toma Riddla lepšie než všetko, čo mu o ňom kedy Dumbledore povedal. Prenikla ním ľútosť, keď si pomyslel na to, aký život kedysi viedol a akási spolupatričnosť, keď si priznal a uvedomil, nakoľko si boli jeho a Harryho životy podobné.

Iste chápete, že my ho nebudeme mať nastálo," vravel Dumbledore. „Bude sa sem musieť vracať, aspoň na letné prázdniny."

Och, to je lepšie, než keby ste dostali hrdzavým kutáčom po nose," ocenila nečakanú ponuku pani Colová a trochu sa jej začkalo. Vstala a na Harryho zapôsobilo, že stojí celkom pevne, hoci dve tretiny z fľaše chýbali. „Predpokladám, že sa s ním chcete stretnúť."

Veľmi," prikývol Dumbledore a vstal aj on.

Viedla ho z kancelárie po kamenných schodoch, pričom cestou prikazovala pomocníkom a napomínala ich i deti. Napriek tomu, že mala v sebe značné množstvo alkoholu, jej hlas bol až na pár výnimiek pevný. Schválne využívala jednoduché slová, s tými náročnejšími a dlhšími mala očividne mierne problémy. Harry videl, že všetky siroty nosia akési sivé tuniky. Zdalo sa, že je o ne pomerne slušne postarané, no nepochybne to bolo pochmúrne miesto pre deti.

Tie sivé tuniky mi pripomenuli oblečenie po Bratrancovi, ktoré nosieval u Dursleyov.

A sme tu," povedala pani Colová, keď na druhom poschodí odbočili a zastali pred prvými dverami na dlhej chodbe. Dva razy zaklopala a bez vyzvania vošla.

"Tom? Máš návštevu. Toto je pán Dumberton - prepáčte, Dunderbore. Prišiel ti povedať, že… no, nech ti to povie sám." Pokrčila ramenami a uvoľnila cestu. Očividne jej myseľ nevedela sformulovať dostatočnú verziu, ktorú by mohla podať chlapcovi a v skutočnosti jej to bolo jedno.

Harry a Dumbledore vošli do izby a pani Colová zavrela dvere. Bola to malá holá miestnosť, okrem starej skrine a železnej postele v nej nebolo nič. Na sivých dekách sedel chlapec, nohy mal natiahnuté pred sebou a držal knihu.

Harry sa mimovoľne usmial. Láska ku knihám bola Tomovi očividne blízka. Knihy obsahovali informácie a tie boli pre každého pravého Slizolinčana cenné.

Na tvári Toma Riddla nebolo nič z Gauntovcov. Merope sa splnilo posledné želanie - bol miniatúrou svojho pekného otca, na jedenásť rokov vysoký, tmavovlasý a bledý. Možnože Merope do svojho posledného želania vsunula aj posledné zvyšky mágie, ktoré v sebe mala. S trochu prižmúrenými očami si prezeral výstredného Dumbledora. Chvíľu bolo ticho.

Dobrý deň, Tom," prihovoril sa mu Dumbledore, podišiel k nemu a podával mu ruku.

Chlapec zaváhal, potom ju chytil a potriasli si ruky. Nemal na výber, ak nechcel mať problémy, musel sa ku starším správať slušne. A od staršieho muža ešte stále nevedel, čo očakávať. Dumbledore si pritiahol k Tomovi tvrdú drevenú stoličku, takže vyzerali ako pacient a návštevník v nemocnici.

Som profesor Dumbledore." Predstavil sa.

Profesor?" zopakoval Riddle. Zatváril sa ostražito. „To je ako doktor? Načo ste tu? Zavolala vás ona, aby ste sa na mňa pozreli?" bol ostražitejší ako Colová, na rozdiel od nej však Dumbledore nemohol chlapca ovplyvniť pár jednoduchými kúzlami. Harry videl v chlapcových očiach, že jeho myseľ bola silná a to sa ani nemusel dotknúť jeho vedomia. Tie pekné hnedé oči, ktoré sa dívali na Dumbledora, mu boli dobre známe, hoci si na ne pamätal v inej farbe. Ešte jedno sa však v pohľade Toma Riddla a jeho staršej verzie, ktorú dobre poznal Harry, líšilo. V očiach mladého Toma Riddla chýbalo to šialenstvo, prítomné v pohľade Lorda Voldemorta. To bola tá hnacia sila, ktorá ho nútila páchať skutky, z ktorých Harryho mrazilo.

Ukazoval na dvere, ktorými odišla pani Colová.

Nie," usmieval sa Dumbledore.

Neverím vám," vravel Riddle. „Chce, aby ste ma prezreli, však? Povedzte pravdu!"

Posledné slová vyslovil prekvapivo zvučne. Bol to rozkaz a znelo to, akoby takto prikazoval už veľa ráz. Z jeho slov vychádzala sila, chlapec ju však stále nevedel plne ovládať. Ešte len začínal chápať, že medzi mužom, ktorý sedel pred ním a muklami, ktorých stretával bežne, bol veľký rozdiel. Oči sa mu rozšírili a zazeral na Dumbledora, ktorý vôbec nereagoval, iba sa príjemne usmieval. Po chvíli Riddle prestal gániť, hoci sa naďalej tváril ostražito.

Kto ste?" opýtal sa. Tá otázka ukrývala viac než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Povedal som ti. Volám sa Dumbledore a pracujem v škole, ktorá sa volá Rokfort. Prišiel som ti ponúknuť miesto vo svojej škole - v tvojej novej škole, keby si chcel." Navrhol.

Riddle reagoval úplne nečakane. Vyskočil z postele a nazlostene cúval pred Dumbledorom. Nedokázal pochopiť, že niečo v jeho živote by mohlo byť skutočne dobré. Jeho myseľ to nechcela prijať. Hľadal v tom jednoduchom návrhu podvod.

Mňa neoklamete! Vy ste z psychiatrickej liečebne, však? Profesor! No pravdaže - ale ja tam nepôjdem. Tú starú by mali zavrieť do cvokárne, nie mňa. Ja som Amy Bensonovej ani Dennisovi Bishopovi nič neurobil. Môžete sa ich spýtať!" vybuchol. Klamal. Vedel ako ako zabrániť ostatným, aby videli, že klame, stále však nevedel ako ukryť náznaky toho, že klamal. Navodiť zdanie spravodlivého hnevu mohlo byť múdre, tu však bolo poznať, že jeho hnev je len zásterkou. Pravda bola ukrytá pod ním.

Ja nie som z psychiatrickej liečebne," trpezlivo tvrdil Dumbledore. „Som učiteľ a ak si pokojne sadneš, porozprávam ti o Rokforte. Samozrejme, ak do tej školy nechceš ísť, nikto ťa nebude nútiť…" nadhodil. Skúmal chlapcove reakcie a postupne pracoval na získavaní si chlapcovej dôvery.

Len by sa niekto o to pokúšal," uškrnul sa Riddle.

Rokfort," pokračoval Dumbledore, akoby Riddlove posledné slová nepočul, „je škola pre ľudí so zvláštnymi schopnosťami…"

Ja nie som blázon!" zakričal. Dumbledorovi postupne začínala dochádzať trpezlivosť. Harryho náhle premkol pocit radosti, že Dumbledore nebol tým, kto pre neho išiel k Dursleyovcom. Mnoho vecí by mohlo dopadnúť ešte horšie, v neprospech jedenásťročného chlapca, ktorého v detstve týrala vlastná rodina.

Viem, že nie si blázon. Rokfort nie je škola pre bláznov. Je to škola mágie." Vysvetľoval. A rozhodne vedel, čo povedať.

Nastalo ticho. Tom Riddle znehybnel, tvár mal bezvýraznú, ale oči mu preskakovali z jedného Dumbledorovho oka na druhé, akoby sa pokúšal nájsť v nich náznak lži. Mágia, už to slovo samotné bolo ako kúzlo. A práve pre čary ho ľudia odsudzovali. Pre ten výnimočný dar, ktorý on mal, ale iný ho nedostali.

Mágie?" opakoval šeptom.

Presne tak," potvrdil Dumbledore.

To… to, čo viem robiť, je mágia?" uisťoval sa. Mágia bolo zakázané slovo, preklínané. Potreboval uistenie, že toto bolo skutočné, že sám nebol bláznom.

A čo vieš robiť?" pýtal sa Dumbledore.

"Všeličo," vyhŕkol Riddle. Od vzrušenia mu červeň stúpala od krku k vpadnutým lícam. Vyzeral, akoby mal horúčku. „Viem hýbať vecami bez toho, aby som sa ich dotkol. Viem donútiť zvieratá, aby robili, čo chcem, bez toho, aby som ich cvičil. Viem dosiahnuť, aby ľudí, ktorí ma nahnevajú, postihlo nešťastie alebo nehoda. Ak chcem, môžem im spôsobiť bolesť." Hlas mu horúčkovito stúpal.

Nohy sa mu triasli. Dotackal sa k posteli a znova si sadol, hľadel si na ruky a sklonil hlavu, akoby sa modlil.

Viem, že som iný," šepkal svojim trasúcim sa prstom. „Viem, že som výnimočný. Vždy som vedel, že na tom niečo je." Nádej. To sa ozývalo v jeho tichom hlase.

Nuž, mal si úplnú pravdu," súhlasil Dumbledore, ktorý sa už neusmieval, ale pozorne Riddla sledoval. „Si čarodejník." Vyslovil tie slová.

Riddle zdvihol hlavu. Tvár mal premenenú: žiarila nespútaným šťastím, a predsa z nejakých dôvodov nevyzeral lepšie. Práve naopak - jemné črty jeho tváre sa zdali drsnejšie, jeho výraz takmer zverský.

Divoká túžba a radosť ním otriasli. Keby Harry videl jemnosť v črtách jeho tváre, neuveril by. Takto, mu však veril. Chápal. Rozumel mu tak, až to jeho samého desilo.

Aj vy ste čarodejník?" opýtal sa Tom Riddle.

Áno."

Dokážte to!" zvolal Riddle rovnako rozkazovačným tónom, ako keď žiadal: 'Povedzte pravdu!'

Dumbledore nadvihol obočie.

Ak prijímaš to miesto v Rokforte, ako som pochopil…"

Samozrejme, beriem ho!"prerušil ho.

Tak potom ma oslovuj pán profesor alebo pane."

Na zlomok sekundy Riddlov výraz stvrdol, ale potom celkom iným tónom zdvorilo povedal: „Prepáčte, pane. Teda, pán profesor, mohli by ste mi, prosím, ukázať…?"

Čarodej si ho nakrátko premeral pohľadom. Potom vytiahol z vnútorného vrecka saka prútik zamieril ním na ošarpanú skriňu v kúte a nenútene ním mávol.

Skriňa vzbĺkla.

Riddle vyskočil. Harry mu sotva mohol vyčítať, že zakvílil od šoku a zlosti. Musel tam mať všetky svoje pozemské majetky. No prv než sa stihol vrhnúť na Dumbledora, plamene zmizli a na skrini nezostala ani stopa po ohni. Krutá ukážka mágie. Tomovi sa páčila. Samozrejme, že áno, bol by fascinovaný všetkým magickým.

Dumbledor bol idiot, keď mu ako prvé ukázal ako pomocou mágie ničiť.

Riddle hľadel na skriňu a na Dumbledora a potom žiadostivo ukázal na prútik.

Kde taký môžem zohnať?"

Všetko má svoj čas," povedal Dumbledore. „Myslím, že sa niečo chce vyslobodiť zo skrine." Poukázal na čosi, čo sa triaslo vnútri skrine. Kovové nárazy sa čoraz nástojčivejšie ozývali miestnosťou.

Po prvý raz vyzeral Riddle vystrašene.

Otvor dvere," prikázal Dumbledore.

Riddle váhal, potom šiel ku skrini a otvoril dvere. Na najvrchnejšej polici, nad tyčou so zodratým oblečením sa triasla a hrkotala malá kartónová škatuľka, akoby v nej bolo zavretých niekoľko šialených myší.

Vyber ju," znovu prikazoval Dumbledore.

Riddle zobral hrkajúcu škatuľu. Vyzeral vykoľajene, nie však nahnevane, skôr zamyslene.

Je v škatuli niečo, čo by si nemal mať?" spýtal sa Dumbledore.

Riddle uprel na profesora dlhý, jasný, vypočítavý pohľad.

Áno, myslím, že áno, pane," odpovedal napokon bezvýrazným hlasom.

Otvor ju," kázal Dumbledore.

Riddle odložil vrchnák a vysypal obsah na posteľ, ani naň nepozrel. Harry, ktorý čakal niečo vzrušujúcejšie, uvidel kopu malých bežných predmetov. Jojo, strieborný náprstok a medzi nimi matnú ústnu harmoniku. Keď boli veci von zo škatule, prestali sa triasť a ležali na tenkých prikrývkach celkom nehybne.

Vrátiš ich majiteľom a ospravedlníš sa," pokojne povedal Dumbledore a vložil si prútik zase do saka. „Dozviem sa, či si to urobil. A varujem ťa: v Rokforte sa krádeže netrpia."

Riddle ani zďaleka nevyzeral zahanbene. Hľadel na Dumbledora chladne a odhadoval ho. Napokon nemastno-neslano odpovedal: „Áno, pane."

Na Rokforte," pokračoval Dumbledore, „učíme nielen používať mágiu, ale ju aj usmerňovať. Ty si svoje schopnosti používal - som si istý, že nevedomky - spôsobom, ktorý sa na našej škole neučí ani nepripúšťa. Nie si prvý a nebudeš ani posledný, čo sa nechal mágiou uniesť. Ale mal by si vedieť, že z Rokfortu ťa môžu vylúčiť a Ministerstvo mágie -áno, existuje aj ministerstvo - potrestá narušiteľov zákona ešte prísnejšie. Všetci čarodejníci i tí, ktorí vstupujú do nášho sveta, sa musia riadiť spoločnými zákonmi."

Áno, pane," povedal Riddle znova.

Malú zbierku ukradnutých predmetov vkladal naspäť do škatuľky s nepreniknuteľným výrazom. Harry cítil, že začínal ľutovať, nakoľko sa čarodejovi predtým otvoril. Keď tak urobil, otočil sa k Dumbledorovi a otvorene povedal: „Nemám nijaké peniaze."

To sa dá ľahko napraviť," povedal Dumbledore a vytiahol z vrecka kožený mešec. „Na Rokforte existuje fond pre nemajetných, aby si mohli kúpiť knihy a habity. Možno si niektoré knihy kúzel a pomôcky budeš musieť kúpiť už použité, ale…"

Kde sa kupujú knihy kúzel?" skočil mu do reči Riddle, ktorý si vzal ťažký mešec peňazí bez poďakovania a ihneď skúmal hrubé zlaté galeóny. Bolo mu proti srsti využívať takéto peniaze, vlastné však nemal. Využíval situáciu a bral, čo mu život ponúkol, možno bol ešte mladý, ale život ho naučil lekciám, ktoré nikdy nedostanú ani mnohí dospelí.

V Šikmej uličke," oboznamoval ho Dumbledore. „Mám pre teba zoznam kníh a školských pomôcok. Môžem ti pomôcť pri nákupoch…"

Idete so mnou?" pozrel naňho Riddle.

Určite, ak…"

Nemusíte," odmietol pomoc Riddle. „Som zvyknutý vybavovať si veci sám, stále chodievam po Londýne sám. Ako sa dostanem do tej Šikmej uličky… pane?" dodal, keď zachytil Dumbledorov pohľad.

Harry si nakrátko myslel, že ho Dumbledore nepustí samého. Starší čarodej však zareagoval inak, Harry mal však dojem, že chlapec napriek tomu nebude v Šikmej uličke ani zďaleka taký osamotený ako by si myslel. Na to bol až príliš zaujímavý. Profesor podal Riddlovi obálku so zoznamom pomôcok, a keď mu presne vysvetlil, ako sa zo sirotinca dostane do Deravého kotlíka, dodal: „Ty ho uvidíš, hoci muklovia okolo teba - teda nečarodejníci - ho neuvidia. Pýtaj sa na barmana Toma - zapamätáš si to ľahko, lebo má rovnaké meno ako ty…"

Riddle sa podráždene mykol, akoby sa chcel zbaviť nejakej otravnej muchy.

Tebe sa nepáči meno Tom?"

Tomov je veľa," zahundral. Vzápätí, ako keby nemohol tú otázku potlačiť, akoby z neho vyhŕkla proti jeho vôli, spýtal sa: „Bol môj otec čarodejník? Povedali mi, že aj on sa volal Tom Riddle."

Žiaľ, to neviem," láskavo odvetil Dumbledore. Vedel to. Harry videl, že to vedel. Tom zatiaľ ešte nie.

Moja mama nemohla mať čarodejné schopnosti, inak by nebola zomrela," vravel si Riddle skôr pre seba než Dumbledorovi. „Musel to byť on. Takže - keď si nakúpim všetky tie veci - kedy mám prísť do toho Rokfortu?"

Podrobnosti sú na druhom kúsku pergamenu v tvojej obálke," vysvetlil mu Dumbledore. „Odcestuješ zo stanice King's Cross prvého septembra. Je tam aj lístok na vlak."

Riddle prikývol. Dumbledore vstal a znovu mu podal ruku. Vtedy chlapec ešte dodal: „Viem sa rozprávať s hadmi. Zistil som to na výlete v prírode - nájdu ma a šepkajú mi. Je to u čarodejníka normálne?" Harry z vlastnej skúsenosti vedel, že pre Parselana, ktorý ešte nestretol iného čarodeja, je

normálne očakávať, že niečo také vedia všetci. Podľa príbehov si čarodeji so sebou často vodili zvieratá, s ktorými sa dorozumievali.

Je to nezvyčajné," odvetil Dumbledore po chvíľkovom zaváhaní, „ale nie neslýchané." To znelo, akoby Hadí jazyk ovládal každý piaty čarodej. Dumbledore sa touto odpoveďou len zľahka dotkol reality. Tom bol v tej dobe jediný Parselan.

Hovoril to nenútene, ale zvedavo prešiel pohľadom po Riddlovej tvári. Chvíľu tak stáli oproti sebe, chlapec a muž, a hľadeli na seba. Potom si ruky pustili a Dumbledore podišiel ku dverám.

Dovidenia, Tom. Uvidíme sa v Rokforte." Otvoril dvere a bez obzretia zmizol.

 

Harryho vízia sa rozplynula a mladík sa ocitol na zemi v lese. Omdlel skôr než mu do mysle stihli preniknúť nejaké ďalšie myšlienky.

 


 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

hp

sam,25. 8. 2015 22:21

Nemám slov...
Tohle jsi vystihla dokonale.

  

Dragonel,25. 8. 2015 15:16

Zajmavá kapitola, bylo v ní zmíněno opravdu velká spousta nových infotmací, sem zvědavý jak bude pokračovat

:D

Alistia,25. 8. 2015 12:50

Veľmi sa mi páči to tvoje opisovanie: vystihujúce a nie zbytočne dlhé. Takéto časti väčšinou vždy preskočím keď zistím o čom to je, ale pri tebe to proste nešlo. :D

:)

Lilly Potter ml. ,24. 8. 2015 19:53

♡¤¤¤♥♥♥

(y)

Adgars,24. 8. 2015 19:29

Užasné :D :D

:)

CherryPie,24. 8. 2015 17:29

Asi nejdojemnější kapitola vůbec :) Ten začátek...Snape, Lily a James. Harry by musel být úplný necita, aby se v něm po tomhle něco nepohnulo. Upřímně jsem hrozně zvědavá na další kapitolu víc než kdy jindy. Taky občas uvažuju, jestli mu Mordred nedal ten lektvar z úplně jiného důvodu než kvůli odpočinku. Něco takového by na něj sedělo :D