Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


47. Cesty osudu

7. 8. 2015

Prvý, koho ešte v ten večer navštívil, bol Mordred. Zaklopal na dvere jeho osobných komnát, už ho nehľadal v kabinete, keďže bolo po večierke. Keď mu Mordred otvoril, nečakal na pozvanie a vošiel dovnútra.

„Dobrý večer, Harry.“ Pozdravil Mordred s nadvihnutým obočím. Pripomienka toho, že bol tak trochu neslušný.

„Dobrý večer, Mordred. Mám za sebou večeru v spoločnosti Draca Malfoya. Vedel si o tom, že má Voldemort v pláne povolať ho?“ opýtal sa. Mordred prikývol.

„Ako jeden z mála som sa to dozvedel dnes na stretnutí.“ Odvetil.

„Vie to aj Snape?“ opýtal sa Harry.

„Zatiaľ nie. Bolo tam len zopár takých, ktorí majú dosť staré deti. Hoci si nemyslím, že Draco Malfoy ako ani nie šestnásťročný, je dosť starý na to, aby mohol byť prijatý medzi Smrťožrútov. Zverstvá, ktoré sa tam páchajú, by mohli niekoho tak mladého zlomiť. Hoci, Voldemort mohol chcieť práve to.“ Predpokladal.

„Načo si tam bol potom ty? Veď nemáš dieťa.“ Podivil sa Harry.

„Majú zakázané hovoriť o tom, Voldemort chce ich prijatie uchovať v tajnosti. Ja som tam bol preto, aby mali v škole niekoho, komu sa budú môcť zdôveriť, pokiaľ by to bolo nutné. Snape na nich nebude mať čas, má za úlohu pripravovať nejaké elixíry. Dosť nechutná záležitosť, čo som počul. Väčšina z toho sú elixíry, ktoré napomáhajú pri mučení alebo zabíjajú. Voldemort sa pripravuje na niečo veľké, hoci nikto stále netuší, čo to bude. V poslednej dobe vo veľkom naberá regrútov.“ Informoval ho.

„To neznie dobre. Myslíš, že by mohol plánovať útok na ministerstvo alebo Rokfort? Často hovorí práve o škole, ale na druhú stranu, posiela mi obrazy z ministerstva mágie.“ Zamyslel sa.

„Aké obrazy máš na mysli?“ naliehal Mordred.

„Myslím, že z Oddelenia záhad, hoci nechápem prečo. Stále tá istá chodba, tie isté dvere a za nimi akási guľa. Nedokážem to pochopiť.“ Pokrútil hlavou.

„Harry, tušíš vôbec, čo sa ukrýva na Oddelení záhad?“ opýtal sa Mordred.

„Nuž, nie je to niečo, čo by bolo voľne napísané v knihách. Počul som dohady, ale inak neviem nič.“ Pokrčil plecami.

„Na deviatom podlaží Ministerstva mágie sa nachádza Oddelenie záhad, na ktorom pracujú čarodejníci, nazývaní Nedotknuteľní, ktorí sú pod Neporušiteľnou prísahou, aby nemohli vyzradiť, na čom pracujú. V Oddelení záhad sa nachádza šesť siení: Sieň proroctiev, Sieň smrti, Sieň času, Sieň vesmíru, Sieň mozgov a Sieň lásky. Mohol by som ti hovoriť o tom, čo všetko môžeš na Oddelení záhad nájsť, nás však teraz zaujíma Sieň proroctiev. Tušíš, čo sa nachádza v Sieni proroctiev, Harry?“ opýtal sa le Fay.

„Proroctvá.“ Odvetil Harry. Logicky. Čo iné by tam mohlo byť?

„Presne tak. Každý čarodejník, o ktorom bolo kedy vypovedané proroctvo, má v Sieni proroctiev svoju guľu, zdanlivo plnú dymu, v ktorej je proroctvo zaznamenané. Jediný, kto môže túto guľu vziať, je čarodejník, ktorého sa toto proroctvo týka. Ty a Voldemort máte spoločné proroctvo.“ Povedal. Nemusel pokračovať, Harry už vedel, o čo sa jednalo.

„Tá veštba. Voldemort jej znenie nepočul a chce vedieť, čo presne sa v nej hovorí. Preto tie sny. Ja mám ísť na Oddelenie záhad a vziať veštbu, predpokladám, že tam na mňa už budú čakať Smrťožrúti, aby mi ju vzali a najlepšie, mňa vzali s ňou. Pretože keby sa Voldemort vybral po veštbu sám, zistili by čarodejníci, že je skutočne späť.“ Šikovný plán. Keby Harry už nepoznal znenie veštby a nevedel by nič o Oddelení záhad, možno by sa tam aj vybral. Ešte keby tam Voldemort pridal niečo navrch, napríklad nejako ohrozil niektorého z jeho priateľov, bežal by tam dokonca ochotne.

„Ako je možné, že o Oddelení záhad toľko vieš, keď je prísne utajené, čo sa v ňom nachádza. Nepatril si alebo nepatríš snáď medzi Nedotknuteľných, však nie?“ upodozrieval ho. Mordred sa len zasmial.

„Keby som medzi nich patril, musel by som zložiť Neporušiteľnú prísahu. To by som ti tu o tom tak ľahko nerozprával, podľa toho, na čo všetko prisahajú, by som už ležal mŕtvy na zemi. Povedzme, že v získavaní informácií som bol vždy dobrý, som dosť starý na to, aby som videl, ako sa Oddelenie záhad stavalo a zapĺňalo a dalo by sa povedať, že som býval jeho častým návštevníkom. Samozrejme tak, že o mne nikto nevedel.“ Uškrnul sa.

„Ako vidím, mám pred sebou hotovú studnicu vedomostí. Pekné. To treba využiť.“ Zasmial sa Harry. Mordred nebol na tejto škole jediným, o kom by Harry mohol povedať, že bol ako studnica vedomostí, na rozdiel od takého Dumbledora alebo Snapea však Mordred omnoho jednoduchšie púšťal tajomstvá a predával ich Harrymu. Niekedy sa to síce nezaobišlo bez boja a problémov a pravdepodobne mu nehovoril všetko, ale beztak mu povedal viac, než mu kedy povedali ostatní.

„Pravda, bol by trest nechať ma len tak odísť a nevytiahnuť to mňa všetko, čo viem.“ Uškrnul sa Mordred.

„A teraz mi dopovedz, prečo si sem vtrhol takto neskoro v noci. Určite si mal na to lepší dôvod než oznámiť mi, že si bol na večeri s mladým Malfoyom a že ti Voldemort podsúva nočné mory.“ Vyzval ho le Fay.

„Draco Malfoy sa práve pridal na našu stranu. Pokiaľ odmietne Znamenie zla, bude potrebovať ochranu.“ Informoval ho Harry. Mordred prikývol.

„Čakal som to. Mladý Draco Malfoy sa okolo teba už nejakú dobu motá a Lucius ti prejavuje sympatie. Veríš mu?“ opýtal sa.

„Myslím, že áno. Nemám dojem, že by ma zradil.“ Povedal Harry.

„V takom prípade v poriadku. Mojou úlohou bude dozerať na neho?“ uisťoval sa.

„Presne tak. Tvojou, mojou, Catherininou, Amayinou, dvojčiat Weasleyových a Salazarovou, hoci ani jeden z nich o tom ešte nevie.“ Prikývol Harry. A dvojčatá o tom ešte asi nejakú dobu ani vedieť nebudú. Mordred sa úprimne zasmial, keď to počul.

„Pekný plán. Catherine a Amay ťa poslúchať budú, tie dve by pristali na všetko, čo povieš. Dvojčatá tiež. Mimochodom, mám to chápať, tak, že ich ideš naverbovať? A Salazar ťa tiež poslúchne, si po rokoch prvý dedič, ktorý skutočne za niečo stojí.“ Skonštatoval.

„Niečo také. Dúfam, že budú ochotní ísť do tohto šialeného plánu so mnou. Pretože celý tento plán s Treťou stranou šialený je.“ Dúfal Harry.

„Hádam, že o to viac sa im bude páčiť. Urobíš dobre, ak ich do toho zatiahneš so sebou, Harry. Týchto Weasleyovcov tam skutočne chceš mať.“ Odobril jeho rozhodnutie Mordred. Harry sa zľahka pousmial.

„Ja viem, že chcem. Len tvoje a moje dôvody, prečo by som ich tam mal chcieť, sa pravdepodobne tak trochu odlišujú.“ Skonštatoval Harry.

„To vôbec nevadí. Hlavné je, že chceme, aby si chcel to isté.“ Tvrdil Mordred. V očiach mu pritom hralo pobavenie. Harry sa rozosmial.

„Správne.“ Prikývol na súhlas.

„Dobre, neskôr z teba vytiahnem niečo viac o Oddelení záhad, teraz sa však idem postarať o Dracovu bezpečnosť.“ Rozlúčil sa Harry.

„Pozdrav Salazara.“ Povedal Mordred.

„Skutočne mám odovzdať pozdrav niekomu, s kým sa stretávaš prakticky každý deň, keďže tu voľne pobehuje po obrazoch?“ opýtal sa s nadvihnutým obočím.

„Nemudruj, chlapče.“ Poradil mu Mordred. Harry sa zasmial.

„Samozrejme, to ja nikdy.“ Uškrnul sa.

„Ale teraz už naozaj idem. Dobrú noc, Mordred.“ Rozlúčil sa, tentoraz, snáď, naposledy.

„Dávaj si pozor, nech ťa nikto neprichytí.“ Upozornil ho.

„Neboj sa, viem ako sa ukryť.“ Upokojoval ho Harry.

„Ja viem, že áno. Ale viem aj to, že niekedy bývaš až priveľmi roztržitý.“ Začul Harry, kým sa za ním zabuchli dvere. S tichým povzdychom musel dať Mordredovi za pravdu. Skutočne býval niekedy až príliš roztržitý. Jeden by sa divil, ako je možné, že ešte žil.

Cestou na dievčenské záchody narazil len na školníka Filcha s jeho ryšavou mačkou a tým dvom sa hravo vyhol. Každý šikovnejší študent sa im vyhnúť dokázal. Filch síce poznal tajné chodby hradu a na svoj vek bežal pozoruhodne dobre a jeho mačka mala dobrý čuch aj sluch, ale obaja už začínali senilnieť.

Na pani Norrisovej sa nesmierne bavili najmä muklorodení študenti, aspoň spočiatku, a tak, aby ich školník nezačul. Každý muklorodený, ktorý doma pozerával televíziu, poznal slávneho Chucka Norrisa, ktorý hral nepremožiteľného Walkera. A tu mali pani Norrisovú.

Harryho vždy zaujímalo či Filch o tejto podobnosti vedel. Hoci Filch bol šmukel, očividne bol jedným z tých, ktorý sa od čarodejníckeho sveta neodtrhli, takže o mukloch nemusel veľa vedieť. Chudák sa stále snažil získať moc, Harrymu ho bolo niekedy ľúto. Vždy ho to však prešlo, keď ho stretol na chodbe.

Jeho šmuklovské tajomstvo, ktoré ako druhák odhalil, si nechal len pre seba, keďže mu to sľúbil. Ako však zistil o nejakú dobu neskôr, istí vybraní študenti o tom beztak vedeli. Najmä miestna aristokracia, čiže Slizolinčania. Tí boli vždy informovanejší než ostatní.

Prítomnosť Myrty na dievčenských záchodoch skôr ucítil, než ju uvidel sedieť na okennom parapete, vysoko nad zemou.

„Ahoj, Myrta. Udialo sa niečo zaujímavé, kým som tu bol naposledy?“ opýtal sa Harry, viac zo slušnosti, než že by bol naozaj zvedavý. K Myrte však chcel byť milý, možno bola otravná, ale kto by nebol, po desiatkach rokov strávených v osamelosti.

Keď ho Myrta zazrela, zletela z parapety a natešene sa k nemu prihnala. Veľkými tmavými očami si ho prehliadla zhora nadol.

„Ahoj, Harry. Nebol si tu tak dlho, chýbal si mi.“ Stíšila hlas a sprisahanecky sa naklonila bližšie k nemu, akoby mu chcela prezradiť dôležité tajomstvo.

„Boli tu Snape s Dumbledorom, videla som ich ako niečo hľadali.“ Tvrdila. Harry na ňu pozrel so skutočným záujmom, ktorý Myrtu očividne tešil.

„Dumbledore tu bol?“ neveril. Myrta prikývla.

„Áno. Školu možno oficiálne prevzala Umbridgeová a teraz dočasne McGonagallová, ale riaditeľom je stále Dumbledore.“ Pokrčila plecami.

„Ako je to možné?“ opýtal sa Harry.

„Nikdy sa svojho postu nevzdal a škola to akceptovala, lebo bol dobrým riaditeľom.“ Povedala jednoducho. Viac k tejto téme nemala čo povedať.

„A našli to, čo hľadali?“ opýtal sa Harry. Bola iba jedna vec, ktorú tu mohli tí dvaja hľadať. Pokiaľ teda Zlaté trio neupodozrievali z nejakej ďalšej nelegálnej činnosti. Preto by však Dumbledore neriskoval, že ho chytí ministerstvo.

„Nie. Ale pýtali sa ma či neviem, kde to je.“ Zašepkala.

„Hľadali vchod do Tajomnej komnaty, však Myrta?“ opýtal sa Harry, hoci nepochyboval, že hľadali práve toto. Myrta sa zatvárila prekvapene.

„Ako to vieš?“ nechápala. Harry sa uškrnul.

„Inteligentný chlapec.“ Pochválil ho duch. Harry sa zasmial.

„Povedala si im, kde je vchod?“ opýtal sa Harry. Myrta sa sprisahanecky usmiala.

„Povedala som im, že neviem, kde je vchod. A aj to, že sa majú opýtať teba. Myslím, že potom išli za tým ryšavcom, čo tu bol s tebou, keď si išiel do Tajomnej komnaty prvýkrát. Ten chlapec sa mi nepáčil.“ Nakrčila nos.

„Odvtedy tu neboli?“ zaujímal sa Harry.

„Zatiaľ nie. Ale som si istá, že ešte prídu. Toto bolo len pred tromi dňami, odvtedy tu čakám, nechodím dokonca ani na svoje zvyčajné obchádzky kanálom do Čierneho jazera.“ Prezradila.

Takže Snape a Dumbledore hľadali vchod do Tajomnej komnaty. Mysleli si vari, že sa do nej dostanú aj bez znalosti parselčiny? Dumbledore bol mocný čarodejník, možno by bolo možné...

Och, takto sa nikam nedostane. Popremýšľa o tom neskôr, keď bude mať zabezpečenú ochranu pre Draca. Zastaví sa za Mordredom, ten o tom niečo bude vedieť. A keby sa aj dostali do Tajomnej komnaty, Slizolin má svoju tajnú skrýšu zabezpečenú viac než dobre. Možno by sa s ním Harry mohol dohodnúť a zabezpečiť to tam ešte o čosi lepšie. Aspoň vchod, ten nie je chránený tak dobre ako súkromné Slizolinove izby za sochou.

Predtým na ochranu zvyšku Komnaty slúžil pravdepodobne bazilisk, ale toho Harry pred tromi rokmi zabil, takže...

„Prídem sa sem ešte pozrieť. Myrta, povieš mi potom, ak sa niečo udeje?“ požiadal Harry. Keď duch horlivo prikývol, vyčaroval Harry na tvári mierny úsmev.

„Ďakujem. A Myrta, nechaj si, prosím ťa, pre seba, že ma tu vídavaš.“ Poprosil.

Myrta mu bola očividne verná, otázkou však bolo, na ako dlho. Milovala toho, kto sa o ňu zaujímal. Dumbledore by ju ľahko mohol obalamutiť, ľudia k nemu vzhliadali a verili mu, Myrta by mu mohla prezradiť, že sem Harry často chodieval a to by mohol byť problém. Možno by mohol začať cestovať cez krby, Slizolin tiež nechodil stále cez vchod na dievčenských záchodoch. Teraz tu bol Mordred, nemusel by byť taký problém zohnať voľný krb, kde ho nikto neprichytí.

S tichým povzdychom sa presunul k vybranému umývadlu, keď mu niečo napadlo.

„Myrta,“ ozval sa. Duch sa na neho zvedavo otočil.

„Áno, Harry?“ povzbudila ho, keď zaváhal. Harry sa nadýchol.

„Keby si mala niekedy možnosť ísť ďalej, zmeniť svoje rozhodnutie, rozhodla by si sa opustiť tento svet, napriek tomu, že stále nevieš, čo by ťa čakalo za oponou?“ opýtal sa nakoniec. Zazdalo sa mu, akoby sa Myrte v očiach zaleskli slzy, hoci nevedel či to vôbec bolo možné.

„Bez zaváhania. Na tomto svete ma nedrží nič, keď som pred rokmi dostala možnosť rozhodnúť sa či chcem pokračovať alebo ostať, mala som strach. Rozhodla som sa zle. Keby som mala niekedy možnosť rozhodnúť sa opäť, vybrala by som si odchod. Nech by ma na druhom brehu čakalo čokoľvek, bolo by to lepšie než to, čo zažívam tu.“ Prehovorila. Harry sa zarazil, náhle zasiahnutý citmi.

„Ja...“ zhlboka sa nadýchol a slabo sa na Myrtu usmial. Istým spôsobom vedel, čo prežívala.

„Zo smrti nemám strach, celý život kráčam pod jej znamením. Napriek tomu však nechcem umrieť. Musím žiť kvôli priateľom, kvôli všetkým tým, ktorí sa nedokážu brániť a musím žiť aj kvôli sebe. Dáva to zmysel?“ opýtal sa takmer zúfalo. Myrta preplávala vzduchom až k nemu a ruku mu opatrne priložila k ramenu. Pocítil podivný chlad, akoby sa ho dotkla ľadová voda, v tom dotyku však cítil spriaznenosť a útechu, ktorú by od tohto konkrétneho ducha nikdy nečakal. Zľahka zmätene sa usmial.

„Dáva to zmysel. Ak budeš mať jedného dňa možnosť vybrať si, choď ďalej.“ Poradila mu Myrta.

„Ak?“ pousmial sa Harry. Predpokladal, že sa zmýlila a dal jej možnosť povedať 'keď'.

„Nemyslím si, že s tebou to bude po smrti rovnaké ako s nami. Si výnimočný v živote a budeš aj vo smrti.“ Tvrdila. Keď Harry pochybovačne nadvihol obočie, pousmiala sa.

„Šíria sa o tebe chýry. K živým čarodejníkom sa zatiaľ nedostali, len k vybraným, ale my sme už mnohé počuli.“ Prezradila. Odtiahla sa od neho a pokynula ku vchodu do Tajomnej komnaty.

„Teraz bež a nezabudni ma zas prísť navštíviť.“ Poslala ho preč. Harry jej naposledy venoval úsmev, ten najúprimnejší, aký jej kedy venoval a otočil sa k umývadlu.

Otvor sssa!“ zasyčal. Umývadlo sa pod silou jeho príkazu začalo odsúvať a za ním sa postupne objavilo dlhé potrubie, končiace v hlbokej tme. Harry sa nakrátko zamyslel nad tým, že si so sebou mohol vziať metlu, zakýval Myrte a skočil.

Zviezol sa dole potrubím a pristál na chladnej kamennej podlahe. Odvtedy ako to vyčistil tam aspoň neboli staré kosti zvierat, ktoré kedysi skončili ako potrava pre baziliska. Bolo to skutočne nechutné.

Tajomnou komnatou prešiel svižným krokom, nezastavil sa nikde ani nezaváhal v rozvetvujúcich sa tuneloch. Tak veľa sa toho zmenilo odvtedy, čo bol v Komnate po prvýkrát. Teraz ju už poznal ako vlastnú dlaň. Povedal heslo a vstúpil do skutočnej Tajomnej komnaty, Slizolinových najskrytejších komnát, kde ukrýval svoje najväčšie poklady. A Harry sa práve vybral do tej najstráženejšej z nich.

Prišššiel sssi vrátiť požičané zvitky?“ opýtal sa hadí strážca, keď chcel Harry vstúpiť do Slizolinových osobných komnát.

Nie, prišššiel sssom sssa pozhovárať ssso Sssalazarom.“ Zasyčal Harry. Had sa na viac nepýtal, otvoril dvere a vpustil chlapca dovnútra. Harry nezaváhal, vošiel dovnútra a prešiel až k obrazu, na ktorom bol namaľovaný zdanlivo nehybný obraz Salazara Slizolina. Chvíľu pred ním stál a pozeral sa z očí do očí jednému z najmocnejších čarodejov, akí kedy kráčali po tejto zemi a jednému zo štvorice tých, ktorí založili jednu z troch najprestížnejších škôl v Európe.

Keď sa Salazar ani po piatich minútach nehodlal pohnúť, uškrnul sa. Nuž, keď to nepôjde po dobrom, pôjde to po zlom.

„Mordred ťa pozdravuje.“ Nadhodil. Prešiel rovno na tykanie, keby sa Salazar nesprával ako decko, prejavil by mu náležitú úctu a vykal by mu. Takto sa jednoducho uspokojil s odôvodnením, že si to zaslúžil.

Keď sa znovu nič neudialo, Harry otrávene pretočil očami. Keby bola situácia iná, možno by mu tú pretvárku aj uveril a cítil by sa ako magor, že sa rozpráva s nehybným kusom nábytku. Takto ho to len zľahka rozladilo a o čosi viac pobavilo.

„No tak, mám za sebou dosť dlhý deň na to, aby som mal chuť hrať sa s tebou. Obaja dobre vieme, že nie si obyčajný obraz, si odrazom duše. Tak sa prestaň správať ako dieťa a pohni sa!“ zavrčal. Keď sa nič nedialo, frustrovane čosi zamručal, rozhodnutý použiť čary, ak sa do pol minúty nepohne.

„Keby len deň. Sledujem ťa, chlapče a poviem ti, že si toho na plecia nakladáš viac než zvládneš.“ Podotkol. Našťastie sa rozhodol viac nepokúšať Harryho trpezlivosť.

Keď Harry prvýkrát začul hlas Salazara Slizolina, ostal na pár sekúnd zarazene stáť, ochromený okamihom, ktorý nastal. Salazar mal hlboký, sýty, trochu dunivý, no príjemný hlas. Dýchala z neho neotrasiteľná sebadôvera, založená na moci a inteligencií a chladná arogancia, ktorú neprekryli ani perfektná výchova a naučená zdvorilosť, ktorú mu vštepili. A nad tým všetkým sa v jemných odtienkoch vynímala akási forma vrúcnosti a radosti a zároveň karhania, keď prehovoril na chlapca. Na svojho dediča.

Harry sa usmial, skôr nevedomky, než cielene. To, že sa mu pery rozťahujú do úsmevu, si uvedomil, až keď nebolo času zakryť ho. Napodiv sa Salazar usmial naspäť.

„Rád ťa spoznávam, môj najmladší dedič.“ Pozdravil ho. Harry sa mu uklonil.

„Potešenie je na mojej strane.“ Prehovoril.

„Zdá sa, že si prešiel rovno na tykanie.“ Podotkol Salazar. Harry sa kajúcne uškrnul.

„Ako som už raz povedal, toto bol pridlhý deň na to, aby som si udržal dostatok trpezlivosti na tvoje hry, hoci inokedy by som ich ocenil. O tomto čase som mal odprevádzať priateľku do klubovne, po príjemne strávenom poobedí, zatiaľ čo som sa mal všemožne snažiť vyhnúť školníkovi alebo učiteľom. A namiesto toho som tu, moja priateľka je v klubovni a pravdepodobne frustrovaná a nahnevaná, lebo dnes som sa s ňou vôbec nestretol a posteľ mám zatiaľ v nedohľadne.“ Vysypal zo seba. Niekde v polovici Harryho výkladu sa Salazar začal tváriť nezakryte pobavene.

„Keby to bol len jeden ťažký deň, hral by si so mnou túto hru pokojne hodiny. Toto ťaháš už pridlho, ale je to tvoje rozhodnutie. A čo sa týka toho, že mi nevykáš, slávnostne ti udeľujem výsadu tykať mi. Mordredovi nevykáš, bolo by pre mňa neprípustné, keby si mne vykať mal. Napriek tomu si však mal začať inak.“ Pokarhal ho mierne Salazar.

„Prijmi moje ospravedlnenie za drzosť a nevychovanosť.“ Uklonil sa zľahka Harry.

„Nech je ti odpustené.“ Prehlásil slávnostne Salazar. Harry sa usmial.

„Nuž, môj drahý dedič, čo ťa privádza sem ku mne?“ opýtal sa tmavovlasý čarodej. Harry si ticho povzdychol.

„Prišiel som ťa požiadať o pomoc pre mňa a pre priateľa. Kým je v hrade, nemôžem mu zabezpečiť lepšiu ochranu, než je tá tvoja.“ Požiadal Harry.

„Už nejakú dobu o mne vieš, a predsa si za mnou nikdy neprišiel, aby si ma požiadal o ochranu pre seba. Prečo?“ opýtal sa Salazar. Odpoveď na jeho predošlú žiadosť mu nedal.

„Viem sa o seba postarať sám.“ Povedal opatrne Harry.

„Myslíš, že pán Malfoy toho nie je schopný?“ opýtal sa čarodej.

„Som si istý, že Draco je schopný brániť sa. Avšak tým, že sa pridal na moju stranu, som za neho prevzal zodpovednosť.“ Tvrdil Harry.

„To chceš prevziať zodpovednosť za každého, kto sa k tebe pridá? To, čo tvoríš, Harry, sa pomaly, ale isto rozrastá a varujem ťa, lebo tvoja Tretia strana dosiahne nesmierne rozmery. To sa chceš osobitne zaujímať o každú jednu figúrku na tejto monštruóznej šachovnici? Ak áno, zloží ťa to.“ Upozornil ho Salazar.

„Svet nie je šachovnica a ľudia nie sú figúrky.“ Namietol Harry. Takto mohol svet brať Dumbledore a možno aj Salazar, ale on nie.

„Ľudia sú živé bytosti, navzájom sa líšiace od toho druhého. Každý má svoje nadania, trápenia a radosti, svoj život a odhodlanie kráčať ďalej, svoju výchovu a povahu. Možno ľudia tvoria zástupy a davy, mnohé celky, väčšie či menšie, ale každý jeden je jedinečný. Na to zabudnúť nesmiem.

A okrem toho, Draco Malfoy sa od iných ľudí líši. Vrátanie postavenia, ktoré získa v Tretej strane.“ Povedal pevne.

„Verím mu a považujem ho za neobyčajne silného čarodejníka, brilantného politika a perfektného stratéga. Slizolinčania ako on a jeho otec, ale momentálne najmä Draco, sú pre mňa nesmierne cenným prínosom.“ Zakončil to. Viac nebol ochotný rozoberať túto tému, akokoľvek by mal Salazar chuť protestovať voči jeho slovám. A Salazar jeho želanie akceptoval.

„Ako povieš, hoci jedného dňa by som sa o tom s tebou rád porozprával znovu.“ Pousmial sa, úsmev sa mu však nedostal do očí.

„Zaručujem ti, že dám na tvojho priateľa pozor a nie len na neho. Budem strážiť a ochraňovať vás všetkých a ak spozorujem niečo zvláštne, čo by vás mohlo ohroziť, dám vedieť tebe aj Mordredovi. Najmä, ak nebudem sám dostatočne schopný zneškodniť hrozbu. Je toto vyhovujúci súhlas s tvojou žiadosťou?“ opýtal sa. Harry sa úprimne usmial.

„Je to viac než som čakal, že získam. Ďakujem ti, Salazar.“ Uklonil sa. Cítil sa, akoby z neho opadla veľká časť záťaže. A len čo konečne vyrobí tie prívesky, ktorými sa budú môcť dorozumievať aspoň na základnej úrovni, bude sa cítiť ešte lepšie a pokojnejšie.

„Je mi potešením. Teba, môj najmladší dedič, si musím strážiť ako oko v hlave.“ Usmial sa. Harry mu úsmev opätoval, mierne dojatý jeho tvrdením.

„Je tu ešte niečo, s čím ti môžem pomôcť, môj mladý dedič? Vyzeráš, že potrebuješ najmenej deň stráviť v posteli, aby si načerpal dostatok síl.“ Povedal mierne, hoci pravdivo. Toľko času si však Harry nemohol dovoliť obetovať oddychu, najmä nie teraz, keď sa všetko začalo kopiť. Blížiaci sa súd, založenie a prvé oficiálne stretnutie Tretej strany, Azazel, Hermiona s Ginny a ich prekliatie, Amay, ktorá sa začala búriť, Catherine a jeho nedostatok času pre ňu, Snape, Dumbledore, náhly záujem riaditeľa o Tajomnú komnatu, Voldemort a jeho Smrťožrúti, otravný minister, výučba u Mordreda a Amay, škola, upíri a vlkolaci, možnosť, že sa stane kráľom a mnoho iných záležitostí.

Kedysi sa desil dlhého času stráveného v nemocničnom krídle, potom čo sa vážnejšie zranil. Dnes by s radosťou uvítal nudu, ktorú tam zažíval, keď sa zas raz rozhodol hrať na hrdinu.

„Kiežby som mal čas aspoň na osem hodín spánku.“ Povzdychol si Harry.

„Mohol by som v blízkej budúcnosti prísť a pridať k zabezpečeniu Komnaty vlastné zaklínadlá? Keďže už nemáš baziliska,“ tu si nervózne odkašľal, očakávajúc, že ho za to Salazar zvozí pod čiernu zem, ak nie rovno prekľaje „výrazná časť ochrany padla. A ako som zistil, o Komnatu sa začína zaujímať podozrivo veľa ľudí.“ Povedal.

„O mojej Rani si ešte pohovoríme. Každopádne s tebou súhlasím, bude treba posilniť ochrany. Aj ja som zaregistroval Dumbledorov zvýšený záujem o Komnatu a nemôžem povedať, že by sa mi to pozdávalo. Pokiaľ sa do toho pustíš, sám neskôr posilním tvoje ochrany.“ Prisľúbil.

„Ďakujem. Opýtam sa aj Mordreda či mi s tým nepomôže, má omnoho väčšie znalosti s mágiou ako ja.“ Povedal Harry. Slizolin prikývol.

„Dobrú noc, Salazar.“ Zaželal Harry staršiemu čarodejovi. Muž sa pousmial.

„Predtým, než odídeš, ti ešte niečo poradím. Možno sa ti to bude páčiť. Ešte stále hľadáš spôsob, akým sa budeš môcť spojiť so svojimi priateľmi, keď budete ďaleko od seba?“ opýtal sa. Harry prikývol na súhlas.

„Potrebujem niečo, čo ma upozorní, keď budú v nebezpečenstve.“ Prikývol.

„Pokiaľ by ti vďaka tomu mohli podávať hlásenia, bolo by to len vítané, súhlasíš?“ opýtal sa Salazar. Harry prikývol. Samozrejme, že by to bolo perfektné, kúzlo, ktoré by niečo také dokázalo, však nepoznal. Salazar ukázal na jednu z políc vo svojich osobných komnatách.

„Tretia polica zhora, štvrtá kniha zľava. Preštuduj si ju, napríklad na sedemnástej strane nájdeš zaujímavé kúzlo, ktoré by ti mohlo vyhovovať.“ Naviedol ho. Harry poslušne nasledoval Salazarove pokyny a vytiahol v v koži viazanú knihu so zlatými rytinami na povrchu. Na chrbte knihy a vpredu na obale bol vyrytý názov.

„Nazeranie,“ prečítal Harry.

„Výborne. Teraz ti prajem dobrú noc, môj najmladší dedič.“ Zaželal mu Salazar. Harry venoval čarodejovi unavený, no vrelý úsmev.

„Ďakujem. Dovidenia, Salazar.“ Rozlúčil sa. Ešte keď vychádzal z dverí, cítil na sebe spokojný Salazarov pohľad.

 

„Opäť ty, Harry? Poď ďalej.“ Pozval ho Mordred, keď v tú noc po druhýkrát zaklopal na dvere jeho komnát. Harry poslušne vošiel dovnútra.

„Vedel si o tom, že Dumbledore snorí okolo vchodu do Tajomnej komnaty?“ vypálil Harry na rovinu, bez pozdravu. Na Mordredovej tvári sa objavilo nefalšované prekvapenie, rovnako ako rozhorčenie.

„To ti povedal Salazar? Mne sa o tom akosi zabudol zmieniť.“ Skonštatoval sucho.

„Nie, to mi povedala Myrta. Salazar mi iba potvrdil, že Dumbledore skutočne začína pchať nos, kam nemá. Takže o tom nevieš nič?“ uisťoval sa Harry.

„Myrta? Umrnčaná Myrta?“ opýtal Mordred.

„Presne tá. Poznáš ju?“ nadvihol Harry obočie. Niečo také by ho už ani v najmenšom neprekvapilo, Mordred poznal priveľa ľudí. Prečo nie aj Umrnčanú Myrtu?

„Nie, to nie. Ale viem, o koho sa jedná. Pamätám sa, keď zomrela. Bola prvou obeťou Rani potom ako ju ovládol mladý Tom Riddle. Priveľmi nevýrazné dievča na to, aby som sa o ňu začal bližšie zaujímať. Okrem toho, v dobe, kedy žila, som sa už zaujímal o málokoho. Takže ona ti donáša?“ opýtal sa. Harry podráždene zavrčal, keď sa rozhovor začal obracať neželaným smerom.

„Niečo také. Takže, vieš o tom niečo alebo nie?“ vrátil sa ku svoje predošlej otázke.

„Zatiaľ nie. Ale v najbližšej dobe môžeš očakávať, že ťa vyhľadám, keď zistím niečo viac. Môžeš sa spoľahnúť, že v odhaľovaní tajomstiev som sa za tie roky stal majstrom.“ Uistil ho.

„Výborne. Možno, že o nejakú dobu ma už ani nebudete musieť vyhľadávať, pokiaľ mi budete chcieť niečo povedať.“ Pousmial sa Harry a ukázal na knihu, ktorú držal v rukách.

„Salazar?“ opýtal sa Mordred.

„Presne tak. Požičal mi ju z jeho osobnej knižnice.“ Prikývol.

„Môžem?“ opýtal sa Mordred a rukou pokynul na knihu.

„Samozrejme.“ Harry mu ju podal, načo ju Mordred prevzal z jeho rúk a prezrel si ju. Krátko prelistoval strany v knihe a usmial sa.

„Pamätám sa, keď ju Salazar napísal. Nazeranie bol jeden z jeho prvých výtvorov. Tú knihu si nesmierne cení, nechcel dovoliť dokonca ani Richardovi, aby ju vyniesol z tej jeho tajnej skrýše. Trvalo mu dlhých sedem rokov, kým zozbieral a vytvoril všetky tie kúzla.“ Prezradil, keď mu ju vracal naspäť. Harry si knihu od Mordreda vzal s novonadobudnutou úctou.

„A mne ju len tak dovolil vyniesť von?“ opýtal sa neveriacky.

„Časy sa menia.“ Pousmial sa Mordred.

„To nie je všetko, však?“ vytušil Harry.

„To teda nie je. Salazar ti bude pomáhať zo všetkých síl, urobí všetko preto, aby si prežil a vyhral. V skutočnosti je jedno či bude mať obavy o tvoju čestnosť a úprimnosť, otvorí ti všetky tajné dvere, ktoré pred inými dedičmi nechal zamknuté. Meno Slizolin sa kedysi tešilo veľkej úcte, Salazara bolí a zraňuje jeho pýchu, keď vidí, čo jeho dediči a najmä Voldemort, urobili s veľkolepým dedičstvom, ktoré pre nich zanechal. Poškvrnili jeho meno a premárnili majetok, ostalo mu len to, čo uchránil pred dedičmi. Ty si jeho posledná nádej na to, že sa jedného dňa skrze teba obnoví zašlá sláva tohto majestátneho rodu.“ Prehovoril jemne, zmierlivo. Vedome mu na plecia naložil ďalšiu záťaž, ktorú bude musieť chlapec zvládnuť. Ale dal mu predtým možnosť neprijať ju a tú možnosť mu stále ponechával. To bolo viac, než mu dali mnohí iní.

„Veď sa na nás len pozri. Kedysi sme boli hrdým a mocným rodom, ktorý plodil tých najmocnejších mužov a ženy. A čo z nás ostalo teraz? Sme prekliaty a zatratení a ty, pokiaľ sa rozhodneš priznať k nášmu rodu, ostaneš prekliaty s nami. Hoci veríme, že ak je niekto schopný opäť navrátiť to, čím sme boli, si to ty a tvoja sláva, kto nás zachráni.“ Uprel naňho náhle clivý pohľad.

„Pokiaľ je vôbec ešte možné zachrániť náš rod. Sme prežratí černokňažníkmi.“ Zašomral.

„Práve také rody sa dnes tešia najväčšej sláve.“ Uškrnul sa Harry.

„Nuž, to je tiež pravda. Istá skupina ľudí stále považuje náš rod za veľkolepý, hoci spôsobom, ktorý sa ani jednému z dedičov Ignotusa, ktorí zdedili viac než tú nepatrnú časť krvi, ktorá im koluje v žilách.“ Pripomenul.

„Niekde začať treba. Hoci,“ musel Harry priznať, „toto nie je práve najlepší možný začiatok.“

Mordred sa neveselo zasmial. Harry sa pozrel na hodinky a zastonal. Polnoc už dávno odbila, zas sa ďalšiu noc nevyspí. Ešte hodinu sa niekde zdrží a už ani nebude mať cenu ľahnúť si do postele.

„Budem musieť ísť. Ak ma cestou na chodbách niekto chytí, schytám trest aj na ďalší rok.“ Zašomral.

„Vyhovor sa na mňa.“ Navrhol Mordred.

„To nemôžem, dnes ti riaditeľka predsa zakázala tresty so mnou.“ Pripomenul Harry.

„To je už moja starosť.“ Povedal Mordred. Harry však len pokrútil hlavou.

„Tento rok som mal neobyčajne málo trestov. Samozrejme, musíme si odmyslieť tie, ktoré som schytal od teba a Umbridgeovej. V očiach McGonagallovej nie sú tresty s vami vôbec fér.“ Uškrnul sa. Keby rátal aj tie, musel by skonštatovať, že tento polrok dostal viac trestov ako počas ktoréhokoľvek uplynulého roka. Možno dokonca ako za uplynulé štyri roky dohromady. Umbridgeová, Snape, le Fay, oni všetci sa mimoriadne činili a k tomu raz za čas schytal aj nejaký ten trest od iného profesora, keď robil problémy.

Mordred len pokrútil hlavou a v očiach sa mu objavil záblesk pobavenia. Vedel, ktorým smerom sa uberali Harryho myšlienky.

„Čo by si povedal na to, namiesto vyučovania mať pár dní čas len pre seba?“ navrhol. Harry nadvihol obočie.

„Nerozprávali sme sa práve o tom, že by som sa rád vyhol trestom?“ spýtal sa. Mordred sa zasmial.

„Tento čas by si strávil v nemocničnom krídle. Pokiaľ niekoho stretneš cestou, pokojne mu môžeš povedať, že máš namierené tam.“ Povedal. Harry sa netváril o nič menej chápavo.

„Ale ja nie som chorý.“ Informoval ho. Mordred sa uškrnul.

„Daj mi pol hodinu a ja ti dokážem, že si veľmi chorý.“ Požiadal ho Mordred. Harry sa začal tváriť nanajvýš podozrievavo a všelijako, len nie ochotne.

„Čo chceš robiť?“ opýtal sa s prižmúrenými očami. Mordred sa nad jeho očividnou nedôverou len zasmial.

„Neohrozil by som ťa, nemal strach. Len ti namiešam elixír, ktorý sa postará o to, aby si mal príznaky nejakej nepríjemnej choroby. Možno obyčajnej chrípky.“ Uisťoval ho.

„Chrípku vyliečiť obyčajným Životabudičom.“ Zamručal Harry.

„Nie túto. A okrem toho, Snape informoval madam Pomfreyovú, že Životabudič nesmieš užívať.“ Povedal.

„Čo urobil?“ zavrčal Harry zúrivo. Snape bol v tom, že sa Harry stal závislým na Životabudiči, nemal však jediné právo rozširovať to ďalej.

„Upokoj sa, Harry.“ Prehovoril chladne Mordred.

„Prečo by som mal? Kto dal Snapeovi právo vytárať jej to?“ zavrčal.

„Pozor na slovník, mladý muž.“ Upozornil ho ľadovo Mordred. Harry poslušne sklapol, hnev v ňom však stále horel.

„Ty si myslíš, že si mal všetko pod kontrolou, keď si vo veľkom užíval Životabudič, nemal si však pod kontrolou nič. Po čom siahneš, keď ťa premáha únava?“ opýtal sa chladne s jasnou výčitkou v hlase. Harry neodpovedal. Ani nemusel, Mordred to dobre vedel. Ako len mohol byť Harry taký hlúpy a predpokladať, že si to nikto nevšimne?

„Odteraz to prestaneš piť. Ja sa o to už postarám. Na rozdiel od Snapea nemám najmenší problém priblížiť sa k tebe, mňa jeho pocity viny neviažu. A ver mi, že spoľahlivo zistím, ak znovu začneš brať Životabudič.“ Varoval ho.

„Ja som to pod kontrolou mal.“ Zavrčal Harry. Mordredov pohľad zmäkol, už ho neprebodával ako ľad ostrými zelenými očami. Stále mal však ďaleko k žoviálnosti, ktorá dýchala z jeho správania, keď jednal s ním.

„Nie nemal, Harry. Kúzlo tvojej matky bolo priveľmi silné, ponechala ti len to najlepšie a aj to veľmi silne ovplyvnené Jamesovými génmi. Je to ešte len pol roka, čo sa ti naplno otvorili brány toho, čím skutočne si. A tvoja povaha je priveľmi temná, Harry. Ešte sa musíš len učiť, ako žiť sám so sebou, si ako dieťa, ktoré sa musí učiť, čo smie a čo nie a ako vyzerá ozajstný svet. Tvoja myseľ je nesmierne pevne naladená na čiernu mágiu, si bytosť z tieňov, tak ako každý z nás. To neznamená, že nie si dobrý, vôbec nie, si taký, akým sa rozhodneš stať. Ale si temný. Si svetlom v temnotách, pretože tam svetlo zažiari najsilnejšie a je najpotrebnejšie, a preto musíš byť temnotou skrz na skrz pretkaný. Viem, že aspoň trochu rozumieš, čo ti tým chcem povedať.“ Na chvíľu po položil ruku na rameno, čím mu poskytol oporu. Potom sa jemne, bez náznaku veselia, pousmial a vybral sa do laboratória, pripojeného k jeho osobným komnatám.

„Idem ti pripraviť lístok do nemocničného krídla.“ Povedal, kým zmizol za dverami. Harry sa zatiaľ posadil do kresla, v ktorom sedával počas lekcií a privolal si jednu z kníh z Mordredovej osobnej zbierky.

Takto usadeného ho našiel Mordred, keď sa vracal z laboratória. Niesol so sebou sklenený pohár, plný načervenalého nápoja. Harry sedel v kresle a upieral pohľad na knihu, jeho oči sa však nehýbali a tvár mal príliš nesústredenú, rozhodne nečítal.

Mordred obišiel izbu, vytiahol z knižnice jednu z kníh a spolu s ňou a pohárom plným elixíru podišiel k Harrymu. Usadil sa na kresle naproti nemu a trpezlivo čakal. Trvalo bezmála dvadsať minút, kým sa Harry rozhodol registrovať ho. Musel o ňom vedieť celý čas, Harry mal priveľmi bystré a cvičené zmysly na to, aby prehliadol zo všetkých práve Mordreda. Keď sa na neho Harry pomaly usmial, nadvihol obočie. Zaujímalo by ho, nad čím celý ten čas premýšľal. Bez pohybu tu presedel takmer hodinu. Aspoň teda predpokladal, že hodinu, prvú pol hodinu strávil Mordred v laboratóriu prípravou elixíru. Zvládol by ho namiešať aj za kratší čas, dával si však záležať na tom, aby chutil čo najlepšie.

„Na zdravie!“ povedal s humorom, keď mu do ruky podal elixír. Harry sa zasmial.

„Skôr na chorobu. Do dna?“ spýtal sa. Mordred prikývol. Harry sa kyslo uškrnul v očakávaní otrasnej chuti, poslušne si však priložil pohár k perám a začal piť. Mordred sa musel usmiať nad prekvapeným výrazom, ktorý sa rozhostil na chlapcovej tvári.

„Predpokladám, že bez upravenia ten elixír tak dobre nechutí,“ odhadoval sucho.

„O nič horšie ako bežné elixíry.“ Pokrčil plecami Mordred. Harry sa uškrnul.

„Tie chutia strašne.“ Pripomenul Harry.

„Aké príznaky a na koľko mám asi očakávať?“ opýtal sa počas pitia.

„S touto dávkou budeš mať príznaky tri až štyri dni. Slabšie organizmy by prejavovali príznaky päť až šesť dní. K tebe prídem s ďalšou dávkou pre istotu už o dva dni, nechcem riskovať. Tvoj organizmus sa neobyčajne rýchlo vyrovnáva so zraneniami a chorobami, dokonca aj na čarodejníka bývaš málo chorý. Príznaky budú dosť nepríjemné, aspoň spočiatku. Závraty, nevoľnosť, horúčky, možno halucinácie, slabosť, možno mierne bolesti žalúdka, zimnica, otupené zmysly, samozrejme, zasiahne to aj tvoju myseľ. Dávaj si pozor, ak v najbližších hodinách stretneš Snapea, máš tendenciu vyzradiť mu v slabých chvíľach aj to, čo nevieš.“ Varoval ho sucho. Harry sa zamračil, pridobre si však pamätal na to, v akom stave bol, keď mu prezradil, že je jeho syn. Vtedy bol tiež ako na práškoch.

„Pokúsim sa dať si pozor.“ Prisľúbil.

„To som rád. O tejto dobe sa už totižto Snape vymenil s Hoochovou a až do rána hliadkuje on.“ Prezradil. Harrymu takmer zabehlo.

„No paráda.“ Zamrmlal.

„Mimochodom, Harry, kým odídeš, mal by si vedieť ešte jednu maličkosť. Odrazu prejavuješ známky ťažkej choroby, budeš dezorientovaný a ako taký veľmi ľahký terč, pričom doteraz si bol dokonale zdravý. To môže potvrdiť každý, kto ťa dne stretol. Okrem toho, tieto príznaky, navodené elixírom, bežným spôsobom ošetrenia neodstrániš. Ošetrovateľka bude tvoj stav považovať za otravu jedom. Bude sa ti tam motať riaditeľka, Snape a možno príde niekto z ministerstva. O nich sa však obávať nemusíš, madam Pomfreyová ich vykopne ešte na prahu nemocničného krídla a ak prejdú, ja so Snapeom a McGonagallovou sa postaráme o to, čo z nich po zákroku Poppy ostane. Každopádne, ostaneš tam nejakú dobu ležať.“ Informoval ho, keď Harry vyprázdnil celý pohár.

Mladík nahnevane zavrčal, toto bol od Mordreda jasný podraz. Musel však uznať, že na to mal le Fay dobrý dôvod a Harry dokázal pochopiť jeho zámer. Nebol jediný, kto sa obával, aby to Harry neprehnal a jedného dňa nepadol od vyčerpania k zemi.

„Myslíš, že je práve teraz vhodný čas na to, aby som vypol?“ opýtal sa. Rozbiehala sa Tretia strana a blížil sa súd. Bolo nutné pripraviť sa na toľko vecí. Upíri, vlkolaci, čarodejníci. Všetko sa na neho kopilo.

„Keby si mal čakať na vhodný čas, umrieš od vyčerpania skôr, než si nájdeš čas oddýchnuť si. My si ten čas urobíme. Nemaj obavy, o všetko sa postaráme. Pošlem za tebou Draca, ak si to budeš želať. Myslím, že mladý Slizolinčan bude tvojim stavom znepokojený viac, než tvoji najbližší priatelia.“ Pousmial sa.

„Myslím, že to bude viac než vhodné. Ešte je to len pár hodín, čo som mu prisľúbil ochranu a už som sám takmer stihol skončiť na lôžku.“ Pousmial sa.

„Predpokladám, že si Dracovi povedal o spojenectve nás dvoch?“ nadhodil Mordred.

„Samozrejme.“ Prikývol Harry. Mierne sa pri tom pousmial, Draco rozhodne nebol naklonený veriť le Fayovi a bol úprimne šokovaný, keď mu to Harry povedal.

„V takom prípade to nechaj na mňa. Pozhováram sa s ním. Aspoň krátko.“ Uškrnul sa.

„Nevydes ho, potrebujeme jeho aj jeho otca. A okrem toho, myslím, že som si ho celkom obľúbil.“ Unavene sa pousmial. Elixír na neho začal účinkovať, bol pravý čas na to, aby sa presunul do nemocničného krídla. Pokiaľ tam vôbec potrafí.

Rozhodne to ešte bude zaujímavé.

„Nateraz sa s tebou rozlúčim, Mordred, idem sa pobrať do nemocničného krídla.“ S tým vstal z kresla a zaželal staršiemu čarodejovi dobrú noc.

„Keby si mal problémy, budem načúvať. Salazar bude striehnuť.“ Prisľúbil Mordred, keď vyprevádzal Harryho z komnát.

„Budem na to pamätať.“ Zamumlal Harry. Príznaky choroby sa stupňovali pozoruhodnou rýchlosťou, čo najskôr sa bude musieť dostať z blízkosti Mordredových komnát. To či sa dostane až do nemocničného krídla bolo vedľajšie, lepšie bude, ak ho Snape zachytí túlať sa po hrade na opačnej strane hradu a pripíše to chlapcovej dezorientácií, než keby si to mal spojiť s le Fayom.

„Ešte niečo, Harry,“ ozval sa Mordred, kým za sebou zabuchol dvere. Harry zmätene nadvihol obočie. Mordred vytiahol prútik, namieril ho na prekvapeného chlapca a švihol ním. Harryho nohavice a košeľa sa zmenili na ľahké pyžamové nohavice a tričko, podobné tým, v ktorých spával bežne. Plášť mu nechal.

Harry sa pousmial. Na toto nepomyslel.

„Ďakujem.“ Prehovoril tlmene. Mordred len prikývol a počkal, kým sa mu Harry nestratil z dohľadu, na druhej strane chodby. Až potom za ním zatvoril dvere a stratil sa v útrobách komnát, ktoré mu boli pridelené. Dnes v noci to bude on, kto nebude spať. Ochrana chlapca bola omnoho dôležitejšia.

Jeho budúci pán. Tá predstava ho napĺňala pokojom, napriek tomu, že sa vždy bránil tomu, aby mu niekto vládol. Miloval svoju slobodu a nezávislosť, a predsa sa jej teraz tak ľahko vzdal pre chlapca, ktorý ešte ani nedosiahol dospelosť. Dobre však vedel aj to, že o svoju slobodu nikdy skutočne nepríde, pokiaľ bude jeho pánom Harry.

Chlapec bol milosrdný. Jeho osobnosť bola popretkávaná temnotou tak tesno, že to miestami desilo aj jeho samého a to mal s čiernu mágiou viac skúseností než samotný Voldemort. Omnoho viac však záležalo na tom, že Harry, napriek tomu, ako málo čiernej mágií rozumel a ako krátko s ňou jestvoval v takom tesnom spojení, dokázal čiernu mágiu v sebe ovládať a možno ju ešte nedokázal používať, ale ani ju zo seba nevedomky nevypúšťal v prúdoch. Mnohí, ktorých moc nedosahovala ani stotinu tej Harryho, nedokázali ovládnuť to, čo v sebe mali.

Harry nemal ani tušenia, čo všetko v sebe ukrýval. Mordred v živote nevidel tak mocnú a rozsiahlu magickú podstatu a to sa neraz stretol so samotným Merlinom. Magická podstata čarodeja, ktorému prisahal svoju vernosť, bola búrlivá, neskrotná, temná a zároveň svetlá, chladná ako ostrý ľad a horúca ako ničivé plamene zároveň. Mordred, so všetkou svojou mocou, inteligenciou a skúsenosťami, jeho moc nedokázal pochopiť.

A práve preto bol Mordred presvedčený, že Harry bude skutočným Kráľom, ktorého čarodejnícky svet potrebuje. Už ako mladý študent Rokfortu, ešte predtým než mala jeho moc možnosť prejaviť sa, dokazoval to, čo ostatní považovali za nemožné.

Mordreda znepokojovali pevné bariéry, vystavané okolo Harryho mágie. Najskôr sa počas ich lekcií pokúsil odstrániť ich, veľmi rýchlo však pochopil, že jediný, kto je schopný bariéry zlomiť, je chlapec samotný. Jeho mágia si sama musela vystavať tak neuveriteľne pevné ochrany, keby nie, chlapca by sila v jeho vnútri roztrhala. Napriek tomu, že jeho telo aj myseľ neustále silneli, neboli dosť silné na to, aby vydržali nápor mágie, ktorú mal v sebe.

Pousmial sa, keď mu Salazar oznámil, že na Harryho narazil jeho otec. Zvedavo sa naladil na myšlienky svojho potomka a počúval.

Snape a jeho syn okolo seba tancovali dosť neistými krokmi. Mordred nepochyboval o tom, že sú obaja znamenitými tanečníkmi, tento tanec im však nešiel. Obaja sa najskôr budú musieť naučiť kroky, kým z toho vytiahnu niečo, čo bude vyzerať aspoň trochu dobre.

Tiež si to navzájom neuľahčovali, pokiaľ jeden urobil prvý krok, druhý to pokazil. Alebo to pre istotu pokazil ten, kto sa pokúsil urobiť prvý krok. Boli ako deti. Obaja.

Pokojne sa usadil na pohovke. Tí dvaja si možno dokázali spôsobiť takú bolesť, akú im nikto iný spôsobiť nedokázal, Mordred sa však mohol spoľahnúť na to, že sa Snape o svojho syna postará. Pre Harryho by obetoval život, tým si bol istý. A nebolo to kvôli Dumbledorovmu príkazu chrániť chlapca. Bolo to pre krv, ktorá ich spájala a pre oddanosť, ktorá ich viazala. Boli rodinou a to pre oboch znamenalo priveľa.

 

.-.-.-.-.-.-.-.

 

Harry sa pomaly dostával mimo Mordredových komnát. Do troch minút na tom bol tak zle, že mu prestalo záležať na tom, aby zamieril do nemocničného krídla. Proste sa potreboval dostať čo najďalej od le Fayových izieb, a tak sa len slepo držal jedného smeru. Ani nedúfal, že ho táto cesta povedie aj na vytúžené miesto.

Plášť si pritiahol čo najbližšie k telu, napriek tomu sa však chcel od zimy. Oblieval ho studený pot a cítil slabosť v svaloch, akoby bez prestávky ubehol celé desiatky kilometrov vražedným tempom. Musel sa pridržiavať steny, aby nespadol či do niečoho nenarazil. Motal sa s ním celý svet a pri každom prudkejšom pohybe sa mu zahmlievalo pred očami.

Cítil sa hrozne.

Utešovala ho len myšlienka, že to po pár hodinách prejde. A aj tých pár hodín prespí, len sa musí dostať do toho poondiateho nemocničného krídla. Kiežby však vedel, kde bol a kadiaľ sa tam mal dostať.

Pocítil zvlášť nepríjemný závrat. Chrbtom sa oprel o stenu a unavene sa zviezol na zem. Steny a podlaha nepríjemne, až bolestivo, chladili, čo len posilňovalo jeho zimnicu. Pokúsil sa vytiahnuť prútik a zahriať sa aspoň kúzlami, ruky sa mu však natoľko triasli, že nedokázal ani vytiahnuť prútik. A keď sa mu to konečne podarilo, účinok kúzla bol nebadateľný, na krátku chvíľu pocítil teplo a potom kúzlo vyprchalo. Na skutočné kúzlenie bol priveľmi slabý.

Za toto by Mordreda zabil. Všetko ostatné by zvládol, ale nie to, že nemohol poriadne využívať mágiu.

Zakňučal, zložil si hlavu do dlaní a takto sa oprel o kolená, pritiahnuté k hrudi. Doposiaľ zažil chrípku len raz v živote a doteraz si pamätal, ako to bolelo. Všetko, svaly, kĺby, cítil sa vtedy horšie ako keby sa priveľmi presilil, dalo sa to však porovnať. Toto bolo ešte horšie.

Zaplavila ho vlna prekvapenia, keď si uvedomil, že ho Mordred v skutočnosti otrávil. Nielenže to bude madam Pomfreyová považovať za otravu. On bol skutočne otrávený! Mal chuť začať sa smiať.

„Čo robíte vonku tak neskoro po večierke?“ ozval sa známy príkry hlas. Harry zodvihol hlavu, náhle rád, že začul hlas svojho počas rokov najnenávidenejšieho profesora.

„Profesor Snape.“ Zachrapčal. Už toto v ňom vyvolalo záchvat kašľa. To bolo nové.

„Harry?! Čo sa stalo?“ Snape sa pri ňom objavil tak rýchlo, že Harry ani nezaregistroval, kedy sa začal približovať. Udivilo ho, že mu to vôbec neprekážalo. Väčšinu ľudí by inštinktívne preklial, keby sa k nemu takto priblížila.

S pobavením si uvedomil, že ho Snape nazval krstným menom. Opäť.

„Snažím sa dostať do nemocničného krídla.“ Informoval Harry, keď konečne prekonal záchvat kašľa.

„Nemocničné krídlo je na opačnej strane hradu.“ Informoval ho Snape. Sledoval ho podivne ustaraným pohľadom.

„Pomôžete mi dostať sa tam? Nemám ani poňatia, kde je sever.“ Požiadal Harry. Snape Harryho chytil za lakeť a začal ho ťahať hore.

„No tak, poď, ak sa chceš dostať do nemocničného krídla, musíš vstať.“ Pobádal ho. Harry súhlasne zahmkal, napriek tomu to však bol Snape, kto potiahol väčšinu jeho váhy. Pre Harryho bolo pozoruhodne ťažké udržať sa na nohách, a keď ho Snape na chvíľu pustil, musel sa sťažka oprieť o múr, aby nezletel naspäť na zem.

Profesor elixírov vyčaroval hrubú deku, ktorú obkrútil okolo trasúceho sa chlapca a ešte ho očaroval kúzlami. Podoprel kopu diek a viedol Harryho do nemocničného krídla. Chlapec sa o neho vďačne opieral.

„Povedz mi ako sa cítiš.“ Vyzval ho Snape. Nenamáhal sa s vysvetľovaním, vedel, že Harry pochopí, že sa ho pýtal na príznaky. Hoci povedať mu, že sa cítil hrozne, bolo tiež tak trochu lákavé.

„Mám závraty, pri akomkoľvek prudšom pohybe sa mi zahmlieva zrak, je mi zima, som slabý, myšlienky mám zastreté, mám problém používať mágiu, keď som sa pokúšal kúzlom očarovať proti chladu, moje čary neboli nič platné. Čo sa bolesti týka, bolí ma všetko, je to podobné ako pri chrípke, len silnejšie. Dá sa to však zvládnuť. A obávam sa, že sa začína objavovať aj nevoľnosť.“ Snažil sa to všetko zhrnúť.

„Dnes som ťa nevidel ani na jednom jedle okrem raňajok. Kde si sa stravoval?“ opýtal sa Snape.

„Bol som v kuchyni.“ Odvetil Harry. Bolo jednoduchšie povedať toto, než vysvetľovať, že si zavolal svojho osobného škriatka. Beztak to bolo jedno, nemusel sa báť, že Snapeovi niečo dôležité zatají, keďže vedel, kto mu ten jed podal.

„Nevypil alebo nezjedol si dnes niečo divné? Jedlo, ku ktorému sa mohol dostať niekto iný?“ pýtal sa Snape ďalej.

„Nemyslím si. Dávam si pozor na to, čo jem. Od Remusa som dokonca dostal prsteň, ktorý ma upozorní na jedy a ten nič nehlásil.“ Informoval profesora.

Keď už bol pri prsteni, ako bolo možné, že ho neinformoval, keď mu Mordred podal jed. Buď to nebol skutočný jed alebo sa niečo pokašľalo.

Na druhú stranu, Mordred bol všetkými masťami mazaný a natoľko znalý čiernej mágie a mágie všeobecne, že sa mohol celkom hladko postarať o to, aby Harryho prstene nezaregistrovali jed. Mimovoľne prešiel prstami po prsteni, ktorý dostal od upírov. Snape si ten pohyb všimol, napriek látkam, do ktorých bol zabalený.

„Prsteň od Lupina?“ zaujímal sa. Harry pomaly zodvihol ruku a nechal zviditeľniť prsteň od Rema, ktorý mu ukazoval jedy v jedle. Hmm... pravdepodobne ani nebol schopný zachytiť všetky jedy.

„Môžem ho preskúmať, kým budeš v nemocničnom krídle?“ očividne dospel k rovnakému záveru ako Harry. Mladík nakrátko zaváhal, potom však stiahol prsteň zo svojho prsta a bez jediného slova ho podal Snapeovi.

Po chvíli sa profesor elixírov opäť ozval.

„To je jediný prsteň, ktorý nosíš?“ opýtal sa. Harry mlčky zodvihol chvejúcu sa ruku a zviditeľnil prsteň, v ktorom spojil Blackovský a Potterovský rodový prsteň. Stiahol si ho z prsta a rozdelil ho na dva prstene.

„Vás však nezaujíma ani jeden z nich, však?“ nadhodil Harry slabým hlasom. Prstene opäť spojil v jeden a ten si nastokol na prst.

„Čo sa týka Snapeovského dedičného prsteňa, nevlastním ho. Nikdy som ho neprevzal, tak ako som nikdy neprevzal trezor, ktorý mi škriatkovia ponúkli, keď som bol za správcom svojho majetku. Na niečo také som nikdy nemal právo.“ Skonštatoval sucho. Horkosť, ktorú pritom cítil, ukryl hlboko vo svojom vnútri, mimo Snapeov dohľad.

„Okrem toho, povedzte, nakoľko záleží na prsteňoch? Teraz mám dva, podľa krvi by som mal vlastniť tretí a keď sa skončí súd, dostanem štvrtý prsteň. Pomaly nebudem mať tie prstene kam dávať.“ Zašomral.

„Je to vonkajšie vyjadrenie toho, ku komu patríš.“ Povedal Snape.

„A ku komu teda patrím ja, profesor? Keď sa pozriete na moju ruku, nevidíte nič. V skutočnosti nevidíte nič dokonca ani vtedy, keď sa mi pozriete do tváre. Ale dobre. Videli ste moje prstene, tak povedzte, kam patrím?“ opýtal sa. Nech by však odpovedal akokoľvek, riadiac sa prsteňmi na jeho ruke, pravdepodobne by to nebola správna odpoveď. Snape totiž nevedel o upírskom prsteni, ktorý bol veľmi dôležitý.

Ešteže nedostal prsteň od vlkolakov. So všetkými tými náhrdelníkmi a prsteňmi sa už začínal cítiť vtipne. Vážne. Začínalo to byť nepraktické.

Harry odrazu vo vedľajšej chodbe čosi zazrel. Prisahal by, že tadiaľ niečo prebehlo.

„Stojte!“ zavolal tlmene.

„Čo sa deje?“ opýtal sa Snape. Podľa toho, ako miestami komentoval, koľko im ešte chýbalo, neboli ešte ani v polovici cesty.

„Videli ste to?“ opýtal sa Harry.

„Videl čo?“ spýtal sa Snape pomaly.

„Ja netuším. Ale niečo tam je.“ Zašepkal Harry. Odrazu sa Snape natiahol a priložil chlapcovi ruku k čelu. Mladík na neho vrhol zmätený pohľad, rozhodený jeho konaním a výrazom nespokojnosti v jeho tvári.

„Máš priveľmi vysoké horúčky. Musíme ťa čím skôr dostať do nemocničného krídla.“ Zašomral viac pre seba než pre študenta po jeho boku.

„Poď, Harry, ideme ďalej. Nič tam nie je, to sa s tebou len tvoja myseľ hrá.“ Upokojoval ho a poháňal napred Snape. Harry sa naposledy nedôverčivo zahľadel do uličky. Zdalo sa mu, akoby ho z tieňov pozorovala ženská postava s dlhými havraními vlasmi, odetá v splývavom čiernom plášti.

Mal neodbytný pocit, že ju už niekde videl.

„Kto to je?“ zašepkal. Tú otázku nepoložil Snapeovi ani nikomu inému. Nečakal, že mu bytosť z tieňov odpovie, Snape musel mať pravdu a to sa s ním len myseľ zahrávala. Koniec koncov, Mordred sám ho varoval pred možnosťou, že bude vidieť preludy. Ale na tejto konkrétnej bytosti bolo niečo zvláštne, déjà vu, ktoré cítil, ho miatlo.

Nikto tam nie je, Harry.“ Zopakoval Snape. Mierne, nenásilne, no pevne ho ťahal preč od miest, kde videl stáť postavu v čiernom.

Ona je na mojej strane.“ Povedal. Netušil, odkiaľ to tvrdenie nabral a už tobôž nie istotu, s akou to povedal. Dokonca si ani neuvedomil, kedy otvoril ústa a vyslovil to.

A to tá žena ani nemusela byť skutočná. Pravdepodobne to bol len jeho prelud, ktosi, koho kedysi stretol a jeho tvár mu ostala vrytá v pamäti. A teraz tá tvár zhodou okolností ožila v jeho hlave.

Kamkoľvek sa pozrel, videl ju. Od toho okamihu, čo ju zazrel prvýkrát a prinútil Snapea zastať, sa zrazu začala objavovať v blízkosti Harryho. Keď prechádzali okolo ďalších chodieb, zvykla bývať v jednej z nich, schovaná v tieňoch a sledovala ich. A na miestach, kde neboli nijaké chodby, sa Harrymu zdalo, akoby sa jej odraz zrkadlil na portrétoch. Bolo to vskutku desivé a znepokojujúce. Cítite, že vás niekto sleduje a vy neviete povedať ani len to, či je tá bytosť skutočná.

Prijmi ten prsteň.“ Povedal znenazdajky Snape.

Hm?“ nechápal Harry.

Prijmi ten prsteň aj trezor. Právom ti patria. Všetko dedičstvo po mne aj tak nakoniec zdedíš ty, iného dediča nemám.“ Dostal zo seba Snape. Harry cítil, že mu tie vety spôsobujú vážne ťažkosti.

Draco je tvoj dedič.“ Podotkol Harry.

A mimochodom, uvedomuješ si, že tento rozhovor budem mať po vyliečení v hlave pekne rozkúskovaný?“ dodal.

Draco nie je môj plnohodnotný dedič. Je len náhrada, keby si ty pre niečo nemohol prevziať majetok. A na toto si spomenieš. Na to, aby si tak ľahko zabudol, si až príliš dobrý v okulumencií.“ Tvrdil.

Uvedomuješ si, ako veľmi som nenávidel všetok ten majetok a dedičstvo, ktoré som, podľa slov škriatkov, mal po tebe zdediť? U Dursleyovcov som mal zlý život, ty to vieš rovnako dobre ako Dumbledore. Možno si nebol vtedy v riaditeľni, keď mi Dumbledore kládol otázky, aby sa uistil, že obžaloba na ministerstve, je pravdivá, ale som si istý, že ti to riaditeľ vyrozprával.“ Zhlboka sa nadýchol a bol by si rukou prečesal vlasy, keby nebol taký zabalený do tej látky.

Tušíš, aký je to pocit, keď ti niekto po dlhých rokoch, kedy si túžil len po rodine, povie, že máš otca? A odrazu máš prevziať veľký majetok po mužovi, ktorý ťa z duše nenávidí? Napoviem ti: nie je to nič príjemné.“ Prezradil horko. Trpké spomienky zaplavili jeho myseľ, opäť prežíval prvé dni po zistení, kým v skutočnosti bol. Pravda môže byť krutá a nemilosrdná, lži nie sú to, čo ľudí ničí, to urobí pravda.

Keď som sa začal meniť, bol som zmätený, zdesený. Nechápal som, čo sa deje. Považoval som to za nejaký podlý ťah od Voldemorta, za kliatbu. A potom som zistil, že to nebola nijaká kliatba, že mi v žilách prúdi krv muža, ktorý mi verejne prejavoval nenávisť od prvého okamihu ako ma videl. Vaša zášť, keď ste ma vtedy v prvom ročníku prvýkrát videli sedieť za chrabromilským stolom, bola natoľko silná, že prenikla Temným znamením na vašej ruke a zasiahla moju jazvu. A to som vtedy na takéto veci nebol ešte ani zďaleka taký vnímavý ako som dnes.“ Uprel na muža po jeho boku krátky pohľad. Hoci to Snape nedával najavo, Harry vnútorne cítil, že starší čarodejník trpel. Slová chlapca mu spôsobovali bolesť a Harry mal zvrátené potešenie z toho, že to bol konečne on, kto spôsoboval bolesť mužovi, ktorý ho mučil celé uplynulé roky.

Snape, muž, ktorý si zakladal na svojej prenikavej mysli a správnom úsudku, odsúdil chlapca za činy jeho otca. A pritom by to mal byť práve on, kto by mal chápať, že syn za činy svojho otca nemôže. Snapeov otec, Harryho starý otec, bol prachsprostá muklovská sviňa. Snape to v dectve nemal o nič lepšie než Harry, možno dokonca horšie, pretože kým oboch ich rodina nenávidela s rovnakou intenzitou, Snape sa musel dívať, ako jeho otec ubližuje jeho matke.

Snape možno mal útechu v tom, že vedel o mágií aj o tom, že je čarodejníkom. A o tom, že nie je sám takýto divný ani, že nie je kvôli tomu, čo dokáže, zlý. Za to Harry mal útechu v myšlienkach na rodičov, pretože veril, že ho milovali.

Keď som sa dozvedel, že som tvojím synom, zlomilo ma to. Všetko v mojom doterajšom živote bolo klamstvo, môj svet sa zrútil ako domček z karát a ja som s tým nemohol nič urobiť. Netušil som, na koho sa môžem obrátiť, nemal som odvahu povedať toto svoje temné tajomstvo nikomu. Vedomie, že sme rodina, som si chcel so sebou odniesť do hrobu.“ Unavene sa zapotácal, jed ho oberal o sily priam neuveriteľnou rýchlosťou. Nakrátko sa zamyslel nad tým, že mal Mordred pravdu, keď hovoril, že v takomto stave by bol schopný povedať Snapeovi aj to, čo nevedel.

Ale na druhú stranu si uvedomoval, že ak to medzi nimi jedného dňa má byť lepšie, musí jeho otec vedieť všetko. Vrátane týchto temných detailov. Snape musel vedieť, ako jeho syn trpel. A musel ľutovať. To, že ho neprávom obviňoval, prehliadal to, čo mal ako profesor vidieť, otočil sa pravde chrbtom a aj to, že pred pätnástimi rokmi vyzradil Voldemortovi veštbu, vďaka čomu umrela jediná žena, ktorú kedy miloval a o život takmer prišiel aj jeho syn.

V tú noc prišiel Harry o šťastné dectvo a pokojný život, osud ho označil znamením smrti. Snape však prišiel o viac než on. On prišiel o všetko.

Bez pomoci som sa postavil na vlastné nohy a postaral som sa o to, aby nikto nezistil, kým som. Postupne som odhaľoval tajomstvá, ktoré boli predo mnou skryté a začal som sa opäť snažiť žiť. Neúspešne som sa tváril, že sa nič nestalo, nezmierený s tým, čo všetko sa odrazu zmenilo.“ Pretrel si rukou oči. Táto spoveď ho vyčerpávala snáď viac než jed, ktorý mu koloval v žilách.

Zlaté trio sa rozpadlo, takmer všetci ľudia sa mi postupne otočili chrbtom. Počas Trojčarodejníckeho turnala ma všetci obviňovali a stránili sa ma, vtedy som si myslel, že som bol osamelý. Mýlil som sa. Nikdy predtým ani potom som sa necítil taký osamelý a slabý ako v dni, keď som sa dozvedel, kým v skutočnosti som.“ Chmúrne sa usmial.

A nakoniec, z toho všetkého, čo sa počas uplynulých mesiacov, ale najmä počas tých prvých týždňov, udialo, som zostal ja. Nie som Harry James Potter, už nie, pretože som bol prinútený urobiť veci, ktoré by syn Jamesa Pottera nikdy neurobil. Nie som však ani Harrison Carus Snape, pretože túto identitu som nikdy skutočne neprijal. Som proste Harry. Len Harry. Keď sa mi Hagrid snažil vysvetliť, že som slávnym, povedal som mu, že som len Harry. Nijaký Chlapec, ktorý prežil, nijaký veľký čarodejník. Len Harry. Teraz je to rovnaké, hoci som prešiel dlhou cestou odvtedy, čo som to prvýkrát povedal a veľmi som sa za ten čas zmenil, stále som len Harry.“ Pousmial sa. Jeho samého upokojovalo vedomie, že si konečne sám so sebou ujasnil, kým bol a že to konečne vyslovil nahlas.

Tak dlho sa trápil tým, kým vlastne bol. Ako sa zmenil. A pritom pravda bola taká jednoduchá, taká prostá a očividná. Stále bol Harrym. Bál sa toho, že už nebol tým chlapcom, ktorým bol kedysi, že bol už priveľmi prelezený temnotou. Ale on ním stále bol, stále bol chlapcom, ktorý sa bránil tomu, stať sa idolom čarodejníckeho sveta a zároveň čarodejnícky svet od prvého okamihu tak strašne miloval.

Niektoré veci sa proste nezmenia nikdy.

Svojím spôsobom mal Voldemort skutočne pravdu, keď mu tvrdil, že sú rovnakí. Obaja vyrastali medzi muklami, kde ich nenávideli, pre oboch sa čarodejnícky svet všetkým, mágia bola zmyslom ich života a Rokfort ich prvým domovom. A oboch čarodejnícky svet trápil a spôsoboval im bolesť, utláčal ich a obviňoval, očakával od nich niečo, čo mu nemohli alebo nechceli dať. A každý z nich sa s tým vyrovnával iným spôsobom.

Boli ako dve strany jednej mince. Obaja poznačení rovnakým osudom, kráčajúci po rovnakých cestách.

Harry už toľkokrát povedal, že kráčal pod znamením smrti. Od okamihu, keď ho Voldemort určil ako dieťa veštby, bol ňou poznačený. A zároveň celý život kráčal pod znamením Voldemorta, poznačený jeho osobnosťou, jeho osudom. Vtedy v tej izbe, keď sa Voldemort pokúsil zabiť chlapca, ktorý sa mal pre neho jedného dňa stať hrozbou, spojil ich osudy v jeden.

To Voldemort stvoril svojho nepriateľa. Nie veštba, nie osud, ale on sám. Prepojil ich cesty v jednu a Harrymu nadelil rovnaký osud a rovnaké trápenia, aké zažíval on. Harry bol odsúdený prejsť opäť životom Toma Riddla a stať sa jeho nástupcom. Voldemorta nemohol nahradiť niekto iný než bol on sám, musel to byť niekto ním poznamenaný.

To však neznamenalo, že Harry bol odsúdený robiť rovnaké chyby ako kedysi mladý Tom Riddle. Stále mal na výber. Mohol kráčať v šľapajách veľkého Lorda Voldemorta a stať sa novým temným pánom, vyvarujúc sa chybám a nedostatkom muža, ktorý kráčal pred ním. A zároveň sa mohol sám stať čarodejníkom, na ktorého by jedného dňa mohol byť hrdý. Touto cestou však nikto pred ním nekráčal, bola to temná cesta, plná úskalí a prekážok a Harry nemohol tušiť, čo ho na jej konci čakalo. Ale bola to dobrá cesta. Správna.

Keď dorazili do nemocničného krídla, bola Harryho myseľ taká pokojná, ako už dlhú dobu nie. Cítil mier, ktorý preskupoval celú jeho bytosť a napĺňal ho vyrovnanosťou, ktorá mu dovtedy chýbala. Nech by sa mu teraz do cesty postavila akákoľvek prekážka, Harry ju prekoná, pretože v sebe našiel silu, ktorú nikto nezlomí.

Pocítil, ako sa niečo v jeho vnútri pohlo a roztrieštilo na kúsky. Zaliala ho vlna sily, prenikla jeho zmyslami a rozvírila jeho mocnú mágiu.

S pocitom uspokojenia okolo svojej mágie vystaval pevnejšie ochrany, aby nikto nemohol odhaliť plnú podstatu jeho schopností. Keď ho Snape uložil na posteľ, na ktorej ležal vždy, keď skončil v nemocničnom krídle, uvoľnene sa oprel o rám postele a zatvoril oči.

Ďalšia bariéra bola zničená.

 

.-.-.-.-.-.-.-.

 

Pán Potter, ľahnite si. Teraz to už bude lepšie.“ Prisľúbila madam Pomfreyová, keď dobehla v sprievode Snapea zo svojich izieb. Vyzerala ustarostene, keď ho tam videla ležať. Okamžite sa pustila do ošetrovania neboráka chlapca a začala ho zasypávať otázkami. Niektoré mu pomohol zodpovedať Snape, keďže sa pýtala najmä na symptómy, ktoré ho trápili. Na to sa už raz pýtal profesor.

Harry zatiaľ pokojne sedel a premáhal spánok. Viečka mal ťažké, najradšej by to vzdal a ponoril sa do temnoty, madam Pomfreyová mu však vyslovene zakázala spať. Vraj by mu mohlo narobiť vážne problémy, keby zaspal.

Pomfreyová sa Snapea opýtala na protijed, na čo jej elixírový majster odvetil, že protijed nemá a na tento jed protijed ani nie je. Vo svojej podstate je to slabý jed, nezabije ani nezanechá nijaké trvalé poškodenia, nebezpečný je najmä preto, lebo čarodejníka vyradí. Keby na Harryho zaútočili, nemal by najmenšiu šancu ubrániť sa.

Keď okolo neho Pomfreyová prestala švihať prútikom, zodvihol k nej Harry hlavu.

Už môžem spať?“ opýtal sa nádejne. Vážne bol unavený.

Nie, pán Potter, ešte nie. Ešte to chvíľu vydržte, potom budete môcť spať.“ Povedala miernym hlasom madam Pomfreyová. Harry prikývol a len silou vôle držal oči otvorené. Vedel, že keby ich zavrel, okamžite by zaspal.

Severus, zájdi, prosím ťa, po elixíry pre pána Pottera.“ Požiadala staršieho čarodejníka. Ten si oboch krátko premeral chladným pohľadom, prikývol, otočil sa na päte a odišiel. Čoskoro sa Harrymu strazil z očí, miznúc v útrobách nemocničného krídla.

Ošetrovateľka položila Harrymu ruku na čelo v podivne materskom geste. Keď na ňu chlapec uprel zvláštny, zahmlený pohľad, usmiala sa.

Harry, cítiš sa teraz lepšie?“ opýtala sa staršia žena. Harry zamrkal.

Hrozne sa mi chce spať.“ Povedal. Dokázal myslieť len na to, bolesť išla teraz bokom. Keď si všimol, že ošetrovateľka naďalej trpezlivo vyčkáva, čo povie ďalej, pousmial sa.

Inak je mi lepšie. Už mi nie je zima.“ Skonštatoval.

Vôbec?“ opýtala sa ošetrovateľka. Harry sa krátko zamyslel.

Vôbec.“ Prikývol nakoniec. Keď to porovnal so zimnicou, ktorú mal predtým na chodbe, cítil sa perfektne.

Ale nie je ti ani teplo.“ Skonštatovala ošetrovateľka sucho. Harry pokrčil ramenami. Tušil, na čo narážala. Mal okolo seba omotané dve hrubé deky a ešte k tomu zopár kúzel. Pokiaľ by bol v poriadku, už dávno by sa išiel uvariť.

Profesor Snape hovoril, že si mal preludy. Videl si niečo, Harry?“ pýtala sa ďalej.

Uhm,“ prikývol chlapec.

Čo si videl?“ opýtala sa ošetrovateľka príjemným hlasom.

Ženu.“ Odvetil Harry jednoducho. Jej otázky ho miatli.

Ako vyzerala?“ pokračovala v otázkach ďalej. Harry uprel pohľad niekam za ošetrovateľku. Žena jeho pohľad nasledovala, nevidela však nič, len prázdny priestor.

Visíš ju aj teraz?“ uisťovala sa. Harry s miernym úsmevom prikývol. V očiach mu hrali iskričky.

Ako vyzerá?“ opýtala sa ošetrovateľka opäť. Harryho úsmev sa rozšíril.

To mi povedzte vy.“ Vyzval ju. Ošetrovateľka sa s hlbokým znepokojením zamračila.

Počuješ ju, Harry?“ opýtala sa. Chlapec zaváhal.

Nie, nepočujem ju.“ Povedal nakoniec. Hovoril pravdu.

Má dlhé čierne vlasy, bledú pleť a oblečený má temný plášť, akoby splývajúci s okolitými tieňmi.“ Povedala ošetrovateľka. Harry na ňu uprel prekvapený pohľad.

Vy ju vidíte tiež?“ spýtal sa.

Nie. Ale videli ju iní predo mnou.“ Povedala tichým hlasom. Harryho tón jej hlasu znepokojil.

Kto ju videl?“ opýtal sa.

Vieš, čo sa hovorí o besovi?“ pripomenula mu tretí ročník, počas ktorého sa Harry obával, že ho prenasleduje bes.

Je to znamenie smrti. Kto ho vidí, umrie.“ Povedal.

Presne tak. Zvyčajne však umrú ľudia práve kvôli strachu zo smrti a poznám nejedného človeka, ktorý napriek tomu prežil. Avšak žena, ktorú vidíš, to je niečo úplne iné.“ Konečne sa dostala k podstate. Harry mlčky čakal, kým bude pokračovať. O besovi hovorila s ľahkosťou, tejto ženy sa však očividne bála.

V čom je iná?“ opýtal sa mierne Harry, keď ani po chvíli nepokračovala v hovorení.

Všetci do jedného, ktorí ju videli, do niekoľkých týždňov zomreli. A to mi ver, že mnohí z nich tomuto neverili. Vždy ju opisovali rovnako: bledá, s dlhými čiernymi vlasmi a čiernym plášťom. Keď ju počuli hovoriť, smrť si po nich prišla do niekoľkých hodín.“ Povedala.

Týmto mi chcete povedať, že žena, ktorú vidím, je anjelom smrti?“ opýtal sa Harry pokojne.

Nazývajú ju aj tak. Niektorí dokonca hovoria, že je to samotná smrť.“ Povedala. Harry sa usmial.

Toto smrť nie je. Smrť vyzerá inak.“ Povedal Harry s istotou, ktorá ošetrovateľku viac než prekvapila.

Odkiaľ to vieš?“ nechápala. Harry sa krátko zasmial.

Skôr než sa spýtate, nie nevidel som ju. Dokonca aj táto žena, tento... anjel smrti, môže byť len výplodom mojej mysle. Vy ste predsa povedali, že pri tomto sú halucinácie bežné.“ Pripomenul Harry.

Nemáš halucinácie. Je možnosť, že budeš mať pri otrave týmto jedom halucinácie a väčšina ľudí ich skutočne máva, ale ty ich nemáš. Keby áno, vidíš niečo iné než práve túto ženu a keby si ju aj videl a mala by to byť halucinácia, buď by sa s ňou dialo niečo divné alebo by sa objavovali aj iné halucinácie. Povedz, čo robí? Však tam len stojí a sleduje ťa?“ spýtala sa.

Nuž, stojí tam. Ale ťažko povedať, čo sleduje, má na hlave kapucňu.“ Odvetil Harry.

Cítiš jej pohľad?“ opýtala sa ošetrovateľka. Harry si ticho povzdychol.

Madam, v žiadnom prípade vás nechcem uraziť, ale pripomínate mi profesorku Trellawneyovú, keď v treťom ročníku zbadala v mojej kávovej šálke besa. Tiež bola presvedčená, že mám smrť na dosah a ja hlupák som jej takmer uveril. Istým nedopatrením som totiž na každom rohu videl pobehovať čierneho psa. Teraz tomu už neuverím.“ Pomfreyová chcela čosi namietať, Harry jej to však nedovolil. Natiahol sa za jej rukou a zľahka na ňu položil tú svoju, neprirodzene horúcu.

Madam, pre mňa je reálnejšie, že ma do týždňa nejakým spôsobom zabije Voldemort. Tá jazva na mojom čele... Ošetrujete ma už dlhé roky a viete, že som s ním skrze jazvu istým nepochopiteľným spôsobom prepojený. To prepojenie je silné a ja každý deň čakám, kedy si to uvedomí aj on a využije to. Pokiaľ umriem, napríklad v blízkej budúcnosti, nebude to kvôli žene, ktorá sa mi zjavovala počas horúčok.“ Nežne sa usmial. Vedel, že Pomfreyová mu stále nedôverovala, napriek tomu však začal naštrbovať jej presvedčenie.

Pokiaľ mám skutočne zomrieť, ona nebude mojím katom. Nikoho nezabila ani nespôsobila ničiu smrť. Anjel smrti je len posol, ochranca, ktorý pomáha dušiam prejsť na druhý breh. Možnože tí, ktorí ju vidia, majú skutočne smrť na krajíčku a postupne začínajú nahliadať za oponu. Ja však dobre viem, že to ešte nemusí znamenať, že musíme umrieť. Voldemort na mňa poslal Avadu, tá sa odo mňa odrazila a takmer zabila jeho.“ Pousmial sa.

Dumbledore povedal, že za to mohla obeť tvojej matky.“ Namietla slabo.

Veríte tomu?“ opýtal sa Harry so záujmom.

Sila obety z lásky, akokoľvek vrúcna by mohla byť, nezastaví smrtiacu kliatbu.“ Povedala s istotou.

A čo mohlo pred rokmi zastaviť kliatbu, ktorú vrhol Voldemort?“ opýtal sa Harry.

Číra moc chlapca, ktorého sa pokúsili zabiť.“ Odvetila jednoducho.

Nemám moc zastaviť smrtiacu kliatbu. Takú moc nemá nikto.“ Namietol Harry miernym hlasom.

Viete, čo je na vašej mágií skutočne zaujímavé, pán Potter?“ opýtala sa. Harry nadvihol obočie.

Netuším.“ Zasmial sa.

Jej preskakovanie z tykania na vykanie a naspäť ho miatlo. Snape zvykol reagovať rovnako, akoby nevedeli ako ho majú oslovovať. A zdalo sa, že si to vôbec neuvedomovali.

Ešte predtým, ako vás Dumbledore zaniesol k tým muklom, vás zaniesol sem ku mne. Už vtedy som si všimla, že na vašej mágií sú pozoruhodne silné bariéry. Oznámila som to riaditeľovi a spolu sme sa pokúsili bariéry odstrániť, v presvedčení, že ich niekto vystaval, aby vás oslabil. Avšak ani naše spojené sily nedosiahli nijaký úspech. Dlhé roky som sa obávala, že tie bariéry ovplyvnia vašu mágiu, že budete kvôli nim slabší ako iné deti. Keď ste o niekoľko rokov neskôr prišli do Rokfortu a po prvýkrát ste skončili v nemocničnom krídle, skontrolovala som bariéry okolo vašej mágie. Stále tam boli, rovnako pevné, avšak mágia vo vašom jadre sa napriek nim vyvíjala. A hoci ste mali okolo svojej mágie bariéry, dokazovali ste nemožné veci. Vždy ma zaujímalo, čoho všetkého by ste boli schopný, keby bariéry okolo vašej mágie spadli.“ Polemizovala.

Vlastná mágia by ma zabila.“ Uškrnul sa Harry.

Takže o tých bariérach viete napriek tomu, že vám to Dumbledore nechcel prezradiť. Odkiaľ?“ spýtala sa.

Keby som mal vždy čakať na to, kedy Dumbledore uzná za vhodné prezradiť mi tajomstvá, ktoré sa týkajú mňa samého a poznajú ich všetci okrem mňa, nevedel by som nič, madam. Vráťme sa však k tej kliatbe a môjmu záhadnému prežitiu. Keď viete, že sú okolo mojej mágie bariéry a keď vieme, že bez nich, by ma moja mágia roztrhala, takže nie je možné, aby v tej dobe boli odstránené a ich nasadenie bolo len ďalším dôsledkom Voldemortovho pokusu o vraždu, ako je možné, že stále veríte, že práve moja moc zastavila kliatbu a obrátila ju proti Voldemortovi?“ pýtal sa.

Sám už dlhú dobu veril, že obeta jeho matky nemohla zastaviť kliatbu. Potreboval však počuť jej názor. Musel vedieť či mal pravdu. Hľadal dôkaz.

Mám teóriu,“ začala. Keď uvidela Harryho nadvihnuté obočie, zasmiala sa.

Nielen Dumbledore máva teórie. A áno, toto som pobrala od neho, učila som sa u neho priveľa rokov.“ Usmiala sa.

Vy, McGonagallová, žien, ktoré sa u neho učili, je odrazu nejako veľa. Kto ešte príde?“ uškrnul sa Harry.

O tomto radšej pred študentami pomlčte. Vlastne sa divím, že na to ešte sami neprišli. Chúďa Minerva, o nej sa už klebety šíria.“ Posťažovala si. Harry sa uškrnul, áno, počul už niekoľko klebiet o tom, že Dumbledore a McGonagallová sú viac než len kolegovia.

Aby sme sa však vrátili k tej mojej teórií, ešte kým sa vráti Severus. Už tak je preč nejako podivne dlho.“ Usmiala sa.

Keď na vás zaútočil Voldemort, vaša mágia bola ukrytá za bariérami. S odstupom času si však myslím, že bariéry okolo vašej mysle sa, ako ste povedali, starajú o to, aby ste ostali nažive. A vzhľadom na to, že prepúšťa mágiu a necháva vás používať toľko moci, koľko dokážete ovládnuť, predpokladám, že vo chvíli, keď Voldemort vyslal svoju kliatbu, bariéry okolo vášho jadra prepustili také závratné množstvo mágie, že dokázala zastaviť smrtiacu kliatbu a otočiť ju proti tomu, kto ju vyslal.“ Hovorila. Po rozhovore, ktorý mali za sebou, to všetko Harrymu dávalo zmysel.

A čo ak to nebolo až také veľké množstvo mágie, ale len správne vrhnutá sila, čo ak moja mágia proste pozná ochranu proti smrtiacej kliatbe?“ opýtal sa Harry.

Za iných okolností by som povedala, že niečo také nejestvuje, teraz však sedím naproti jedinému človeku, ktorý kedy zásah smrtiacou kliatbou prežil. Ktovie, čo z teba vyrastie,“ nadhodila.

Možno nový temný pán.“ Uškrnul sa Harry.

Patrím k tým pár výnimočným, ktorí si nielen uvedomujú, že Ten, koho meno sa nevyslovuje,“

Voldemort,“ prerušil ju Harry drsne. Pomfreyová na neho uprela neistý pohľad, potom však spevnel a ona prikývla.

Neuvedomujú si, že... Voldemort, nepovstal len tak z prachu. Kedysi bol študentom tejto školy, tak ako my ostatní. Nikdy nezabudnem na mladého Toma Riddla. Bol pekný a charizmatický, profesori ho milovali a Slizolinčania ho slepo nasledovali. Ostatní sa ho báli. Poviem ti však jedno, Harry, on by študenta inej fakulty nezachránil a už tobôž by kvôli jeho záchrane neohrozoval vlastný život. Skôr by mu ešte pomohol skonať. Vážne si nemyslím, že zo všetkých práve ty smeruješ týmto smerom. A ver mi, že teba, na rozdiel od mladého Toma Riddla, ľudia sledujú a čakajú či sa nerozhodneš kráčať týmto smerom.“Upozornila ho.

Viete, nečakal by som, že práve s vami budem niekedy viesť takýto rozhovor.“ Priznal Harry úprimne.

Ja som v to dúfala už od prvej chvíle. Vieš si predstaviť moju zvedavosť?“ zasmiala sa.

Čo na moju mágiu hovoríte teraz?“ zaujímal sa Harry.

Myslíš to, čo mi dovolíš vidieť? Bariéry, ktoré vidím okolo tvojej mágie teraz, sú tvojou prácou. Chrániš sa pred pohľadmi ostatných. Súhlasím s tým, je nebezpečné, aby ľudia poznali skutočný rozmer tvojej sily. Niektorí by si však mohli rozpoznať bariéry, ktorými sa chrániš. Ale, aby som odpovedala na tvoju otázku: tvoja mágia je silná a hoci je divoká, je pozoruhodne disciplinovaná. Keby som však mala pokračovať, dostali by sme sa k ďalšej dlhej debate, na ktorú už nemáme čas. Divím sa, že si nezaspal už počas tejto.“ Pousmiala sa.

Únavu sa mi pozoruhodne podarilo potlačiť.“ Zamračil sa. „Ale vracia sa.“ Priznal.

Budeš si musieť oddýchnuť. Harry, jed, ktorým si bol otrávený, je prakticky neškodný. Keby sa jednalo o skutočný útok, niekto by sa pokúsil ohroziť tvoj život, kým si bol slabý. Nikto taký sa však neobjavil. Vieš o tom niečo viac, čo si nepovedal mne ani Severusovi?“ opýtala sa vážne.

Ste múdra žena.“ Skonštatoval Harry namiesto odpovede. Pomfreyová sa neveselo usmiala.

Si v ohrození?“ opýtala sa. Harry sa usmial.

Som, ale nie kvôli tomuto jedu.“ Prezradil.

Ten, kto ti podal jed, ťa chcel chrániť. Presiľuješ sa. Kto na hrade dokáže namiešať takýto kvalitný elixír?“ Harry mohol takmer vidieť, ako sa jej v hlave otáčajú kolieska. Tá ženská bola až desivo inteligentná, Harry ju celé roky tvrdo podceňoval.

Takmer sa rozosmial, keď jej pohľad zaletel k miestam, kde zmizol Snape.

Nie, nie a ešte raz nie!“ smial sa. „Snape by ma neotrávil ani pre dobrú vec.“ Tvrdil.

To mu tak veríš?“ opýtala sa. Harry sa naklonil bližšie k nej, rozhodnutý neodpovedať.

Vysvetlite mi jedno, prečo mi na striedačku tykáte a vykáte? Nechceli by ste sa ustáliť napríklad na takom tykaní? Je to značne mätúce.“ Priznal Harry. Pomfreyová sa vystrela.

V takom prípade by som ťa rada požiadala, aby si aj ty tykal mne. Aspoň, kým nebudú nablízku študenti, pokiaľ ti to prekáža. Hoci podľa mňa si už tak výnimočný študent, nevadilo by, keby si verejne tykal ošetrovateľke.“ Usmiala sa. Harry sa vrelo usmial.

Bude mi potešením.“ Povedal. Pomfreyová k nemu natiahla ruku.

Poppy,“ povedala. Harry zovrel ponúkanú ruku.

Harry,“ reagoval. Usmiali sa na seba.

 

Ako dlho si ma ponecháte... ehm, ponecháš, v nemocničnom krídle?“ zaujímal sa Harry.

Keď vidím, aký energický si, povedala by som, že do troch dní by si mohol odísť. Ale ja si ťa tu ponechám aspoň dva týždne.“ Sama pre seba si prikývla. „Hmm... áno. Dva týždne budú tak akurát. Rada podporím zámer neznámeho, ktorý sa rozhodol, že by si si mal oddýchnuť.“ Žmurkla na neho.

Dva týždne oddychovania...“ povedal pomaly Harry.

Dva týždne nič nerobenia...“ pokračoval. Poppy sa na tvári pomaly objavovalo pobavenie.

Dva týždne nudy...“ začala sa pochechtávať.

Neboj sa, prídem ťa sem párkrát navštíviť. A mimo to, bol si otrávený, to musíme nahlásiť. Budeš mať veľa návštev.“ Prikyvovala.

Som chorý človek a ty sama si práve tvrdila, že musím oddychovať. Návštevy ma nemôžu len tak rozrušovať, budeme ich musieť filtrovať. Minimálne tie nepríjemné.“ Dodal. Ošetrovateľka sa zasmiala.

Uvidíme.“ Povedala.

V ďalšom pokračovaní rozhovoru ich vyrušil hluk na druhej strane chodby. Tiché zašumenie čarodejného ohňa z krbu sa v nočnom tichu odrážalo neprirodzene hlasno. Harry zachytil nečujné kroky otca, ktorý sa vracal a netrvalo dlho a uvideli aj jeho temne odetú postavu.

Bez toho, aby sa nad niečím pozastavil, prešiel okolo ženy v čiernom, ktorú videl len Harry a prešiel k nim.

Bol si preč nejako dlho, Severus. Harry nám tu takmer zaspal, musela som ho udržiavať pri vedomí.“ Povedala Pomfreyová.

Potter nevie udržať oči otvorené? Nič prekvapivé.“ Skonštatoval Snape chladným hlasom. Prebehol po Harrym pohľadom a potom sa plne zameral na Pomfreyovú.

Mala si mi povedať, že potrebuješ dovariť elixíry. Niektoré som musel okamžite uvariť, tretinu elixírov, ktoré si pre Pottera chcela, nemáš.“ Obvinil ju. Pomfreyová sa na neho vrelo usmiala.

Ďakujem, Severus. Vôbec som na to nepomyslela, robila som si starosti o pána Pottera, zabudla som ti povedať, že nepotrebuje všetky. Harryho výsledky neboli až také zlé, jed mu v skutočnosti neuškodil. Čoskoro sa z toho dostane.“ Povedala. Snape od hnevu zaťal zuby, ale mlčal. Harry videl, že by jej rád niečo od srdca povedal a celkom ho zaujímalo, čo ho zastavilo. Keď však uprel pohľad na Poppy Pomfreyovú, pochopil. Poppy bola viac než len Dumbledorov učeň.

Musel sa usmiať, keď si uvedomil, že ona to všetko musela naplánovať ešte kým Harryho prezerala. Chcela sa s ním pozhovárať osamote a Snape jej ponúkol perfektnú príležitosť.

Harry by ju skutočne chcel mať na svojej strane. Ktovie, či by to šlo. Pomfreyová prejavila záujem a ochotu, je tu reálna možnosť, že by sa k nemu pridala. Odrazu sa na ňu pozeral novými očami a páčilo sa mu, čo videl.

Toto vypi, Harry. Pravdepodobne to bude chutiť mizerne, ale pomôže ti to.“ Podala mu elixíry.

Pravdepodobne?“ nadhodil Harry. Pomfreyová sa usmiala.

Snape s nejasným pocitom bolesti pozoroval dvoch ľudí pred sebou. Ošetrovateľka mala s jeho synom lepší vzťah než s ním kedy bude mať on. Nechápal, ako bolo možné, že ho tento prostý fakt, založený na logických základoch, mohol tak veľmi zraňovať. Akoby čakal, že to mohlo byť inak.

Roky pracoval na tom, aby potlačil city do úzadia svojej mysle. Potom prišla Lily a podarilo sa jej zbúrať všetky jeho ochrany pred vonkajším svetom. Takmer sa z neho stal dobrý človek. Keď cítil silu kúzla jej osobnosti, keď mal nablízku jej láskavú povahu a prehováral k nemu jej nežný hlas, veril, že svet môže byť krásny. Že aj takí ako on môžu byť šťastní.

A potom mu ju vzali. Jeho svetlo zhaslo spolu so životom Lily Evansovej-Snapeovej, jeho milovanej manželky a ženy, ktorá bola kedysi jeho svetom. Keď umrela, niečo sa v ňom zlomilo a on zanevrel na city. Vystaval okolo seba neprekonateľné hradby a odrezal sa od sveta. Žil pre pomstu a splatenie dlhov, ktoré mal voči Lily.

A potom sa objavil chlapec, ktorý otriasol jeho svetom. Najskôr ako syn jeho milovanej a muža, ktorého nenávidel a neskôr ako jeho vlastný syn. Syn, po ktorom celý život túžil, a predsa, keď sa objavil a on dostal svoju šancu, kazil všetko, čo sa dalo.

A všetkým ostatným sa darilo tam, kde on zlyhával. Dôvernosť a láskavosť, ktoré mal v očiach, keď sa hľadel na ľudí, ktorých miloval, sa mu nikdy nezradila v tvári, keď sa díval na neho. Omotával si ľudí okolo prsta, kam prišiel, tam ho milovali.

Bol slušný, príjemný a charizmatický. Nemal predsudky a, podobne ako jeho matka, aj on mal dar vnímať to dobré v ľuďoch. Bol ako svetlo a kamkoľvek vstúpil, prežiaril temnotu, ktorá tam vládla.

Prečo nemohol takto prežiariť aj jeho svet? Prečo nemohol zachrániť aj jeho?

Díval sa na to, ako si jeho syn ľahol do postele. Zaspal skôr, než ho Poppy stihla prikryť, hlava sa mu ešte ani nestihla dotknúť vankúša.

Bol taký unavený...

Severus svojho syna vídaval na chodbách, v učebniach, pri jedle, stretával sa s ním každý deň. A vždy, keď ho stretol, videl na ňom únavu, presilenie. Harry sa pokúšal zachrániť svet a zabúdal pritom na seba a svoju bezpečnosť. A on mal stáť po jeho boku a chrániť ho akoby mal otec chrániť svoje dieťa. Namiesto toho nečinne sledoval, ako sa jeho syn ničil.

Nebol hlupák. Potom ako si vyčistil myseľ pri varení elixírov, si uvedomil, že to všetko bolo až príliš divné. Chlapec bol otrávený jedom určeným na zmätenie nepriateľa, aby bolo ľahšie dostať ho pri okamžitom útoku. Keď Harryho našiel, sedel na zemi, opretý o stenu, neschopný brániť sa a napriek tomu na neho nikto neútočil. Nikto ani nebol nablízku.

A potom si to uvedomil... Harryho jed odstaví na pekných pár dní, počas ktorých bude chlapec zväčša spať. To bolo presne to, čo Harrymu chýbalo. Spánok. Snape pochyboval, že ten chlapec spal niekedy viac než päť hodín denne. Nikdy ho nevidel ísť spať pred večierkou, namiesto toho trčal takmer do polnoci na trestoch s tým idiotom le Fayom a ak s ním aj náhodou nemal trest, tiež nešiel spať. A napriek tomu ho každé ráno vídaval vybiehať von z hradu a mieriť na pozemky školy, kde zvykol behávať.

To, pravdepodobne aj sprchu a takmer vždy raňajky, stíhal ešte predtým než sa ostatní študenti začali budiť. Potom vždy zmizol v klubovni, Severus si však bol istý, že si tam nešiel na tú pol hodinu pospať.

Normálneho chalana by takýto životný štýl dávno položil. Harry tak fungoval niekoľko mesiacov a ešte by pravdepodobne nejakú dobu trvalo, kým by sa zrútil. Ešte stále mal v živej pamäti, keď sa zrútil počas prázdnin. Spal vtedy na pohovke v jemu pridelených izbách.

Každopádne, tentoraz sa niekto chcel vyvarovať tomu, aby Harry skolaboval. A tak mu podal prakticky neškodný jed. Perfektný plán, vďaka ktorému si Harry konečne oddýchne a naberie novú silu.

Otázkou však ostávalo, kto na hrade mohol ten elixír uvariť. Zo študentov pravdepodobne nikto, jednak by im chýbali prísady a jednak to bol elixír, ktorý sa nevyučoval. A rodičia ho tiež svojim deťom mohli len ťažko prezradiť, nevyužíval sa, patril skôr medzi tie zabudnuté elixíry. Takže, áno, študentov môžeme vylúčiť.

Ale kto potom ostal? McGonagallová neprichádzala do úvahy. V elixíroch bola zlá a nikdy by chlapca neotrávila, dokonca ani pre jeho dobro. Priveľmi čestná ženská. Hoochová, Sproutová, Sinistrová, Trellawneyová, Vectorová, Babblingová, to boli učiteľky, ktoré mohol tiež vynechať. Hagrid nevedel poriadne uvariť ani čaj a tiež by chlapcovi nijakým spôsobom neublížil. Flitwick by tiež nekonal takýmto spôsobom. Binnsa nebolo potrebné ani spomínať, duch by Harrymu len ťažko mohol podať jed, nieto ešte, ak sa ani nepohol zo svojej učebne. Ostal teda už len on a le Fay. A keďže vedel, že on to nebol, neostal mu nikto. Bolo by smiešne tvrdiť, že by mu ten jed podal le Fay. Ten by chlapcovi nikdy nepomohol.

Le Fay Harryho nenávidel takmer tak veľmi ako kedysi on sám. Vlastne nie, on ho tak aj nenávidel. Pokiaľ súd vyhrá on, čím si boli mnohí istí, dokonca aj sám Harry, ako sa dopočul, skončí chlapec v rukách Voldemorta.

A Harry si neželal, aby jeho otec nejakým spôsobom zasiahol. A on vedel, že by zasiahnuť ani nikdy nemohol. Bol len jediný spôsob, ako získať Harryho do svojej opatery, to by však znamenalo, že by musel prehlásiť a dokázať, že je jeho otcom. A niečo také by mu chlapec nikdy neodpustil. Keby urobil niečo také, mohol by sa Harry cítiť zahnaný do kúta a všetko by sa to mohlo obrátiť proti Severusovi. Pokiaľ by chlapec na ministerstve vypovedal, že nechce ísť ku Snapeovi, mohli by mu ho zobrať. Kým by uznali, že je vhodné nechať Harryho u Severusa Snapea, mohli by dať chlapca do dočasnej le Fayovej starostlivosti a tým by sa stále nič nezmenilo.

Dumbledorove riešenie nasadiť tam Tonksovcov ako jeho vzdialených príbuzných a to tiež nie pokrvných, bolo na nič. Znamenalo by to niečo len v prípade, že by chlapec sám vystúpil a prehlásil, že chce žiť u nich, čo sa nezdalo, že by mal Harry v pláne. A okrem toho, stále by to bolo ľahko napadnuteľné.

Akokoľvek úporne sa snažil nájsť nejaké východisko, nedokázal na nič prísť. Obracal to v hlave ako detskú hračku, stále znovu a znovu to rozoberal s Dumbledorom, na nič však neprišli ani keď spojili hlavy dohromady.

Dokonca aj riaditeľove kontakty na ministerstve im boli na nič, keďže väčšina ministerských úradníkov by sa najradšej Chlapca, ktorý prežil, zbavila a želali si všetko, len nie jeho pohodlie. A le Fay mal podľa všetkého v rukáve tromf, ktorý nikto nepoznal.

 

Ten chlapec si trochu pokoja a odpočinku zaslúžil.“ Prerušil Poppyin hlas nič Severusových myšlienok. Neprotestoval, beztak mu to bolo na nič, nikam sa nedostal. O dva týždne sa mal konať súd a oni nemal nič.

Nemohla by si ho tu udržať aspoň tak na tri týždne? Pokojne aj viac.“ Opýtal sa ošetrovateľky. Keby to šlo urobiť, vyriešilo by to všetky ich problémy. Jednoducho by chlapca ukryli v nemocničnom krídle.

Kiežby to bolo také jednoduché...

Aby nemusel ísť na súd? To by neprešlo dokonca ani mne.“ Namietla. Uprela na neho pohľad, ktorý Severus neopätoval.

Skús mu trochu veriť. Harryho ten súd neznepokojuje, hoci tak to týka jeho, on jediný je pokojný, kým všetci ostatní panikária. Podľa mňa vie niečo, čo my ostatný nie.“ Tvrdila. Severusa zarážalo, akú dôveru voči chlapcovi prejavila.

A možno je to len blbý chrabromilský optimizmus, čo ho núti veriť, že to bude dobré.“ Odvrkol. Poppy sa zasmiala.

Len ho nepodceňuj. Ten chlapec si na vedomostiach a informáciách zakladá takmer tak ako ty.“ Podpichla ho. Nemohla ani len tušiť, ako dobre trafila. Snape len silou vôle zabránil tomu, aby sa pri jej poznámke nestrhol.

Čo ste robili, kým som varil elixíry?“ opýtal sa.

Udržiavala som pána Pottera pri vedomí.“ Odvetila pohotovo ošetrovateľka.

Keď budeš nabudúce hovoriť s chlapcom, spýtaj sa ho, čo si myslí o blížiacom sa súde. Kto podľa neho vyhrá.“ Požiadal ju.

Prečo sa ho na to nespýtaš sám?“ vyrývala ošetrovateľka. Snape na ňu vrhol jeden zo svojich najlepších vražedným pohľadom, so ženou to však ani nepohlo, len sa na neho začala mračiť naspäť.

Pretočila očami.

Na toto sa ho ani nemusím pýtať. Harry si je istý, že vyhrá le Fay. Už to povedal aj Minerve.“ Pripomenula.

Ako si tým môže byť taký istý?“ nechápal Severus.

Netuším.“ Pokrútila hlavou.

Čo sa toho súdu týka aj Lucius Malfoy sa začal správať zvláštne.“ V bezmocnom geste si zašiel rukou do vlasov.

Niečo sa deje, Poppy, niečo, čo ide mimo nás. Zato Harry Potter je v tom však očividne až po uši. A s ním ľudia, ktorých si len nerád spájam s jeho menom.“ Obával sa.

A to nie je všetko. Zaujímal si sa, čo videl celtou do nemocničného krídla?“ opýtala sa.

Myslíš tú jeho vidinu?“ uisťoval sa Severus. Poppy prikývla.

Ani nie. Pri otrave týmto jedom sú halucinácie bežné.“ Priznal.

Nuž, tak Harry halucinácie nemal. Výsledky nevykazovali známky ničoho takého.“ Povedala. Snape sa hlboko zamračil.

Ako je potom možné, že ja som nič nevidel?“ poukázal na zrejmý fakt. Keď chlapec prvýkrát zastal a tvrdil mu, že je niečo v bočnej chodbe, nasledoval jeho pohľad. Dokonca, aby mal istotu, prečesal chodbu svojou mysľou. Nič tam nenašiel.

Nemohol si. Pamätáš sa na to, ako chlapec v treťom ročníku videl besa?“ opýtala sa.

Ako by som mohol zabudnúť. Ten idiot chlapca vydesil takmer na smrť.“ Zavrčal. Poppy bola o Blackovi a jeho animágovskej podobe, samozrejme, informovaná.

Vtedy sa nakoniec zistilo, že ten bes, ktorého Harry videl, v skutočnosti nebol besom. Bol to len jeho krstný otec. A okrem toho, besy sú možno mocné magické bytosti, to, že ich vidíš ešte nemusí znamenať istú smrť.“ Hovorila. Snape sa na ňu otrávene pozrel, toto všetko už dávno vedel. Netrpezlivo čakal, kedy sa dostane k podstate.

Harry videl anjela smrti.“ Povedala. Tie štyri slová medzi nimi ostali visieť ako tichá hrozba, akoby medzi nimi aj vzduch odrazu oťažel.

To nie je možné.“ Zašepkal Snape. S niečím takýmto bolo neradno zahrávať sa. Ten, kto videl anjela smrti, mal smrť na jazyku a bolo len otázkou času, kedy nastane jeho čas.

Mala všetko, bledú pleť, čierne vlasy aj ten svoj záhadný plášť pretkávaný tieňmi. Harry ju videl aj tu, v nemocničnom krídle. Tam!“ ukázala na miesto za seba, kam Harry z času na čas uprel svoj pohľad.

Vysvetlila si mu to?“ opýtal sa.

Samozrejme. Neuveril mi. Po všetkých tých predpovediach smrti od Trellawneyovej a po tom akože besovi v treťom ročníku na podobné predpovede zanevrel. Bol presvedčivý, keď mi hovoril, že neumrie. Úprimne ma prekvapila skalopevná istota, s akou ma o tom presviedčal. Hrozba smrti zvykne s ľuďmi robiť všelijaké divy, s ním to však ani nehlo. Akoby mal naozaj dobrý dôvod neveriť tomu. Ani jediná pochybnosť.“ Nechápavo pokrútila hlavou.

Na to, že jeho najväčším strachom je práve strach samotný, sa k nemu stavia dosť divným spôsobom.“ Skonštatoval Snape. Keď ich Lupin učil ako sa brániť proti prízrakom, očakával, že sa ako Harryho najväčší strach zhmotní Voldemort. Všetci to očakávali. A potom chlapec prekvapil, keď sa ako jeho najväčší strach ukázali práve Dementori, ktorí sú symbolmi strachu.

Harry nie je ako iní v jeho veku. Nie, to som nepovedala správne. Harry je iný než ktokoľvek v akomkoľvek veku. Vytŕča z davu. A to je len dobre. Keby bol obyčajný, ako všetci ostatní, neprežil by. Akokoľvek veľmi túži po tom, byť obyčajný, je to len zbožné prianie.“ Naposledy uprela pohľad na chlapca, teraz pokojne spiaceho na posteli pred nimi.

Dobrú noc, Severus. Ja idem využiť posledné hodiny do úsvitu oddychovaním a ty by si mal ísť pokračovať v hliadkovaní. Ešte predtým by si však mal ísť za riaditeľkou, Harry Potter bol otrávený, mala by to vedieť.“ Oznámila.

Dozvie sa to ráno, teraz za ňou nepôjdem.“ Rozhodol sa.

Bude zúriť, pokiaľ ju obídeš.“ Varovala ho.

Ja viem.“ Povedal. Poppy sa usmiala a s posledným pohľadom venovaným mladému mužovi ležiacemu na posteli, opustila ošetrovňu. Snape tam ešte chvíľu stál, potom sa však aj on vybral preč, na opačnú stranu ako išla Poppy Pomfreyová.

 

Harryho tela sa zatiaľ zmocnil spánok a jeho myseľ zahalili sny. Veľmi nepokojné a zvláštne sny.

Stál na lúke, obkolesenej stromami, pravdepodobne na nejakej čistine v lese, na to mu však prišla príliš jasná. Bola to pokojná a krásna scenéria, v diali spievali vtáci v korunách stromov, tráva bola mäkká a sviežo zelená, na lúke rástli žiarivé fialkasté, biele a nežné modré kvety. Tieto druhy Harry nikdy nevidel.

Stromy mali tmavozelené koruny stromov a pevné, neporušené kmene. Boli vysoké a staré, kmene mali široké, poniektoré mali v priemere aj dva metre. Bol to starý les.

Harry prešiel trávou do stredu lúky. Po celý čas mu tráva siahajúca sotva po kolená mäkko obtierala o obnažené chodidlá a členky. Nemal totižto nijaké topánky. Napočudovanie ani nijaké nepotreboval, tráva bola príjemnejšia než v reálnom živote.

Uprel pohľad na slnko vysoko na oblohe, ktoré príjemne zohrievalo jeho skrehnuté kosti. Mohol sa naň pozerať bez toho, aby mu spálilo oči.

Vítam ťa, Harry.“ Ozval sa príjemný melodický hlas. Ozýval sa ako kovové zvončeky, príjemný, zvučný a chladný.

Harry sa otočil a ocitol sa tvárou v tvár žene odetej do dlhého čierneho rúcha, ktoré akoby sa rozpínalo po okolí, ako keď sa trhajú tiene. Vlasy mala husté a lesklé, v dlhých vodopádoch vĺn sa jej spúšťali až po zadok. Pokožku mala bledú a oči toho najpodivuhodnejšieho odtieňa, aký kedy videl. Dúhovky takého pozoruhodného fialkastého odtieňa nemohol mať nijaký človek.

Anjel smrti.“ Skonštatoval Harry.

Mal by si dávať lepší pozor na to, čo ti múdri starší ľudia hovoria, Harry. Poppy mala pravdu, mňa naozaj vidia len tí, ktorí majú ku smrti blízko. Avšak môj hlas počujú len tí, ktorí už umierajú.“ Hovorila.

A ja už umieram?“ opýta sa Harry pokojným tichým hlasom. Žena naklonila hlavu na stranu a chvíľu si ho len premeriavala, akoby čosi zvažovala. Nech dospela k čomukoľvek, nakoniec sa usmiala úsmevom, z ktorého Harryho zamrazilo, hoci vyzeral príjemne, rovnako ako celý jej zjav.

Slová, ktoré vzápätí vyslovila, Harrym úprimne otriasli.

Áno, Harry, umieraš.“ 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

hp

Terka,8. 8. 2015 6:51

Super kapitola. A poriadne dlhá. Ten koniec si urobila poriadne napínavý, už sa hrozne teším na pokračovanie. A ten Anjel smrti... Som zvedavá či Harry zomrie, keď áno, tak kvôli čomu a či potom nejak ožije. Je to čím ďalej zaujímavejšie. Díky za ďalšiu kapitolu.

Re: hp

Klea,8. 8. 2015 23:14

Jajaj, ľudia, aby ste s toho zmŕtvych vstania nakoniec neboli sklamaní. Ono vám to totiž vôbec nie je sranda dostať sa na druhý breh a potom sa vrátiť naspäť. Ak sa to má stať, musí to byť s povolením samotnej smrti a tá si svojich nepúšťa. Nikdy.
Hoci vieme, že Harryho heslo by dosť dobre mohlo byť "nemožné na počkanie, zázraky do troch dní", toto je aj nad jeho sily. :-)
Ďakujem však za komentár a dúfam, že sa ti budú páčiť aj ďalšie kapitoly. :-D S našim novým anjelikom si ešte pokecáme. Prezradím, že je to ďalší dôležitý hráč v našej veľkej hre na život. :-)

Re: Re: hp

Terka,13. 8. 2015 11:45

Tak to sa už neviem dočkať... Som zvedavá ako sa tí vyrieši.
Teraz mi tak napadá otázka... Ako to bude z Azazelom? Keďže Harry umiera, vezme ho do pekla? Dúfam že sa to čoskoro dozviem v ďalšej kapitole... Najlepšie poriadne dlhej kapitole.

:)

Ennie,7. 8. 2015 12:27

Úžasná kapitola, já si ji teda opravdu užila a za ten týden čekání to rozhodně stálo. Snape je prostě výborný, doufám, že do toho soudu něco vymyslí. Nemůžu si pomoct, prostě mu fandím a chci aby dostal Harryho k sobě. Taky se tam mluvilo o tom, že má le Fay nějaké eso v rukávu, kterým snad soud přesvědčí. Jsem na to všechno moc zvědavá :D

Re: :)

Klea,8. 8. 2015 22:59

Keby sa Snape súdu zúčastnil a pokúsil by sa Harryho získať na svoju stranu, mal by šancu len v prípade, že by prezradil ich rodinnú spriaznenosť. A to by bolo niečo, čo by mu Harry nikdy neodpustil. Hoci ma celkom aj láka nápad sledovať, ako by sa to medzi nimi vyvíjalo potom, myslím, že by to už dobré nebolo. A prezradím, že Snape by aj tak nevyhral. :-)
Le Fay nenecháva nič na náhodu. Ten čarodej je príliš starý, príliš skúsený a priveľmi mazaný. :-)
Som rada, že sa ti páčilo, ďalšiu kapitolu sa tiež pokúsim napísať dlhšie ako je u mňa bežné, predpokladám však, že si na ňu počkáte. Teraz mám výnimočne chvíľku času, tak som si sadla k počítaču (ktorý ani nie je môj) a trochu píšem. Hoci viac než píšem odpovedám na komentáre. :-)

Re: Re: :)

Ennie,11. 8. 2015 11:25

Je vždycky moc super, když autor na komentáře odpovídá. Já si třeba ty tvoje odpovědi neustále pročítám a snažím se z nich něco vyčíst :D Zatím teda nic, spíš mi z toho v hlavě vznikají různé šílené teorie :D
Jinak doufám, že se Snapem si ještě užijeme, protože tahle povídka mě chytla hlavně kvůli tomu, že je Harryho otec. Pak ale přišel le Fay, kterého taky strašně zbožňuju, upíři, Catherin a hele závislost je tady :D

.

cucu,9. 8. 2015 14:51

Tak to bola teda dlhá a vyčerpávajúca kapitola. Veľmi sa páčila. Som rada, že kapitoly v poslednej dobe pribúdali veľmi rýchlo, viem aké je náročné nájsť si čas a dúfam, že sa ti bude takto dariť aj ďalej :)
Tá posledná veta ma dostala. Neviem, čo si mám myslieť, mám mnoho teórií, ako bude ďalej príbeh pokračovať. Ďakujem za kapitolu, už sa teším na ďalšiu.

Re: .

Klea,9. 8. 2015 16:05

Nuž, s časom je to vždy tak trochu problém. Cez školský rok nemám čas pre školu a počas prázdnin som zas neustále mimo domu. Ale snažím sa. Ďakujem za pochopenie. :-)
Niekedy ma rozhorčí, keď mi prídu správy, že pridávam málo. Alebo, že pridávam zlé veci. S NM sa veľa ľudí nevedelo zmieriť a dostala som negatívne ohlasy, že som nemala začínať s ničím ďalším a že som radšej mala písať niečo iné. Keď mi však myšlienky lietajú okolo NM, nemám silu písať AzT... Hoci AzT mám veľmi rada, v takýchto chvíľach mám aj k tomuto nechuť... Ale to som odbočila... :-)
Ďakujem za podporu. :-)
Tej poslednej vety sa chytá každý. :D Začínam byť zvedavá, aké ohlasy prídu k ďalšej kapitole. :-D
Ďakujem za komentár. :-)

Re: Re: .

cucu,11. 8. 2015 10:22

Tak to verím, že sa jej chytá viacero ľudí, tá sa ti podarila. Ale tak umierame všetci v podstate... Dúfam, že tá ďalšia bude už čoskoro :) Prajem veľa chuti a času k písaniu.

...

mišule,8. 8. 2015 20:30

po tom konci mě napadla věta... zemřeš abys mohl povstat a stát se králem :) ... tak co mám pravdu? :D

Re: ...

Klea,8. 8. 2015 23:16

Presnú odpoveď ti nedám. :D Je pravda, že ak sa má stať kráľom, musí umrieť. Ale kde máme záruku, že ak umrie, skutočne povstane z mŕtvych? :-)
Kráľ požehnaný samotnou mágiou povstane len ak ho ľudia potrebujú. Tak si položme otázku: potrebujú ho?
:-)

Re: Re: ...

mišule,9. 8. 2015 11:05

A neuvádíš mě tímhle schválně do pochybností ;) .... mám k tomu pár teorií, ale jelikož jsi pěkně nevyzpytatelná, tak se nechám překvapit :) jsem zvědavá jak to máš teda vymyšlené :)

Re: Re: Re: ...

Klea,9. 8. 2015 15:52

Samozrejme, že zavádzam. Zároveň však píšem pravdu. :-D Nech to s Harrym dopadne akokoľvek, aspoň si nebudem protirečiť. :D
Ale teraz vážne, mám určený smer, ktorým by sa príbeh mal poberať, sama mám však skúsenosť, že to nie vždy ide tak ako má. Viem ako sa to všetko skončí, cesta ku koncu je však ešte dlhá, objavia sa ľudia, ktorých som sama nečakala a tí, ktorí sa objaviť majú, budú úplne iní ako som predpokladala. V nasledujúcej kapitole bude na toto dobrý príklad, nad ženou, ktorú tam nájdeme som sa zamýšľala už veľmi dlho. Dokonca sa objavili náznaky, že príde. A keď sa objavila, bola úplne iná ako som čakala, že bude. :-) A to som sa svojej predstavy skalopevne držala ešte na konci tejto kapitoly. :-)
Ale tento príbeh mám vážne rada, myslím, že to vidieť aj na tom, ako ďaleko som s ním pokročila, oproti ostatným fikciám. :-)

Re: Re: Re: Re: ...

mišule,9. 8. 2015 21:14

Jde to vidět hodně :) a vím jaké je to psát. Člověk si stanoví určité hranice, kterých se chce držet, ale jakmile začne psát, fantazie se rozběhne na plné obrátky a mysl napadají stále nové a nové věci, které by se tam mohli objevit a je pak těžké je skloubit dohromady a držet se původního plánu. A taky jsem si všimla, že psaní ovlivńují i situace, které se autory odehrávají v životě a poté se to přenáší do díla, což je na jednu stranu krásné, protože skrz povídku mužou čtenáři trochu i poznávat autora (samozřejmě pokud hledají a chtějí to vidět :) ) ... každopádně se opravdu moc těším na to co ta tvoje hlavička vyčarovala ;)

Anjel smrti

Alistia,9. 8. 2015 0:33

No ti kokso, skoro som schytala infarkt keď som to dočítala. Moje konštatovanie tej poslednej vety je že to bolo myslené len obrazne - avšak radšej sa nechám prekvapiť. :D

Re: Anjel smrti

Klea,9. 8. 2015 15:54

Dá sa vari umierať aj obrazne? :-D Ak áno, potom Harry umiera naozaj. :-)
Ale nechajme sa prekvapiť. :-)

hp

sam,8. 8. 2015 1:57

Ale né.... takto to ukončit. Kleo!
To bude utrpení.

Vynikající kapitolka. Prostě neskutečná.
Moc moc díky.

Už se nemůžu dočkat na další. Neboť tohle je síla :)

Přeji hodně štěstí.

Re: hp

Klea,8. 8. 2015 23:09

Naposledy som ti na komentár odpovedala pri 44. kapitole a tento pravdepodobne nebude taký rozsiahly, to však nevadí. Beztak neverím, že niekto prečítal moju predošlú odpoveď. A tom som dokonca prezrádzala. :D
Každopádne, ďakujem. Komentáre od teba vždy potešia, najmä preto, lebo ťa poznám bližšie ako iných komentujúcich. A komentár od teba nájdem vždy. :-)
Ďakujem. :) Teba aj všetkým, ktorí komentujú. Nič tak nenakopne k písaniu ako práve reakcia na to, čo som napísala. :-)
Keďže si sa v komentári nič nepýtala, vlastne ani nemám čo zodpovedať. Nuž, nevadí. Som rada, že sa ti kapitola páčila. :-)

HP

Sophia,7. 8. 2015 21:17

To snad ani není možné. Tak dlouhá kapitola, ale stejně ji jako obvykle ukončíš tak napínavě. Řekněte mi, že sním.
Jinak úžasná kapitola - délka i obsah. Doufám, že brzy přibude pokračování. Jsem skutečně zvědavá, proč Harry umírá.

Re: HP

Klea,8. 8. 2015 23:05

To ti nemôžem povedať. :-D Nebola by to pravda. Hoci, mohli by sme viesť filozofické a absolútne zbytočné debaty o tom, že realita môže byť len našim snom a naše životy sú v skutočnosti úplne iné. :-D
Ten koniec som si odpustiť nemohla. Mňa totižto takéto konce neskutočne bavia a okrem toho, oni sa tak nejako píšu samé. Predošlú kapitolu som písala dlho, kým sa našiel vhodný koniec. :-)
Nesmierne ma cení, že oceňuješ dĺžku kapitoly. Dala mi zabrať. :-)