Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


1. 3. 2015

42. Keď sa život rúca

Po vyučovaní zamieril Harry do riaditeľne. S Catherine a Amay sa dohodol, že sa stretnú keď bude mať všetko vybavené. Predstava, že sa im po škole len tak promenáduje démon a ohrozuje študentov sa mu však ani v najmenšom nepáčila a nemala by sa páčiť ani Dumbledorovi.

„Kam ste sa vybrali, pán Potter?“ zastavil ho známy vysoký hlas. Harry na okamih zavrel oči a pokúsil sa prečistiť si myseľ, kým sa s falošným úsmevom neotočil k svojej najobľúbenejšej profesorke.

„Profesorka Umbridgeová,“ sklonil hlavu na pozdrav.

„Práve som sa chystal do riaditeľne.“ Povedal. Nemalo zmysel klamať.

Na Umbridgeovú už nejakú dobu nepomyslel. Kým nemusel, radšej sa tou ženskou nezaoberal, najmä nie teraz, keď mu s ňou skončili tresty. Kedykoľvek si totiž na tú ropuchu spomenul, zježili sa mu vlasy a mal chuť niečo veľmi nepríjemné jej urobiť. Och, áno, poznal veľmi veľa zákerných a nepríjemných kliatob, ktoré by si na nej s radosťou vyskúšal.

„Načo?“ vyzvedala. Jej vysoký piskľavý hlas mu trhal uši.

„Za riaditeľom.“ Odpovedal Harry so samozrejmosťou. Umbridgeová sa zamračila.

„Kvôli čomu chcete ísť za riaditeľom, Potter?“ opýtala sa.

„Je tu pár vecí, ktoré by som s ním rád prebral. Študenti majú právo navštíviť riaditeľa.“ Dodal. Všimol si, ako jej šibol na Harryho ruku, kde mal ešte pred nejakou dobou viditeľné jazvy. Nesmiem klamať. Na to len tak ľahko nezabudne.

„Ale ja vás za riaditeľom nepustím. Je príliš vyťažený, nepotrebuje, aby ho študenti otravovali so zbytočnosťami.“ Povedala so širokým neúprimným úsmevom. Harryho kontrola sa začínala sypať ako domček z karát.

„Možno by som ho mohol upozorniť na neortodoxné metódy výučby istej profesorky, čo vy na to?“ opýtal sa temne, hlasom, ktorý sa na míle vzďaľoval úsmevu, ktorý zdobil jeho tvár.

„Pôjdete so mnou, Potter!“ zavrčala. Harryho zachvátila temná radosť, keď ho zdrapila za rukáv a začala ho ťahať preč. Podvolil sa a kráčal za ňou, stále s úsmevom na perách. Nikdy nebolo dobré zatiahnuť Harryho na miesto, kde ich nikto nebude vidieť ani počuť, keď jeho myseľ ovládali temné myšlienky a podivná, až pomstychtivá, nálada. Umbridgeová totiž smerovala práve k tomu.

„Ja z vás dostanem tú vašu drzosť!“ vrčala. Vzdala svoju snahu o neúprimný presladený úsmev.

„Och, o to sa už mnohí pokúšali.“ Zanôtil si Harry zvesela popod nos.

„Hovoríte niečo?“ opýtala sa Umbridgeová nepriateľsky.

„Vôbec. Vy ste snáď niečo počuli?“ opýtal sa nevinne. Umbridgeová zaváhala, keď sa otočila a zbadala jeho veselý výraz, ale nezastala. Ťahala ho ďalej. Harry presne vedel, kde má uložený prútik. Bol rád, že ho le Fay našiel a priniesol mu ho z Temného sídla, nechcel iný, jeho starý mu vyhovoval. Prstami nahmatal rukoväť dýky aj keď vedel, že ju nepoužije. Nechcel tú ženskú podrezať ani zjazviť, možno ju neznášal, ale toto by neurobil. Aj keď myšlienka na to, že by jej nejako oplatil tie jazvy, ktoré zanechala na jeho ruke, musel by byť neuveriteľne nazúrený na to, aby sa znížil k niečomu takému. A keby bol už naozaj taký zúrivý, pravdepodobne by nemal nervy na to babrať sa s niečím takým a rovno by ju preklial. Ani v najmenšom nežartoval, keď tvrdil, že pozná nejednu peknú kliatbičku.

Keď ho zatiahla do svojho kabinetu a zamkla za nimi, vedel Harry, že nech príde čokoľvek, nebude to príjemné. Dotiahla ho až na akési nepekné ružové kreslo, kam ho strčila. Vlastne všetko v tej miestnosti bolo ružové, ešte aj nábytok. Pre Harryho bolo mučením už len to, že musel byť v miestnosti, kde bolo toľko ružovej a mačiek. Ružová a mačky, ružová a mačky, ružová a mačky...

Nič viac než ružová a mačky. Harryho striaslo odporom. Tá ženská je určite geniálny šialenec znalý v mučení nevinných ľudí a táto ružová, mačky a tie jej večné blbé reči z ktorých študentom zastávali mozgy, sú druhy mučenia, ktorými podrobuje svojich študentov. Och, áno.

Možno by tomu aj začal veriť, keby pred sebou nemal jej okrúhlu ropušiu tvár. Tá ženská rozhodne nemala inteligencie práve na rozdávanie. Ale sadistická mohla byť, o tom by sa ani príliš nehádal.

„Takže, pán Potter, ešte stále ste rozhodnutý informovať pána riaditeľa o tom, o čom by informovaný byť nemal?“ opýtala sa ho sladkým hláskom.

„Pochopiteľne.“ Prikývol. Na istej zvrátenej úrovni bol zvedavý, čo urobí, koľko na ňu môže tlačiť, kým vybuchne. A čo sa stane, ak vybuchne.

Cítila sa nadradene. S tými svojimi dekrétmi už odstavila aj riaditeľa a bolo len otázkou času, kedy si bude nárokovať jeho post. Harry tušil, že to príde čoskoro a bol si takmer istý, že Dumbledore o tom vedel a v jednom zo svojich plánov s tým aj počítal. Nič s tým však neurobil, pod strechou školy, ktorú viedol, šialená ženská mučila jeho študentov a on s tým nič neurobil. Harry totiž nebol jediný, kto mal tú česť zúčastniť sa na jej netradičných trestoch. Ak sa stane riaditeľkou, nebude tu už nikto, kto by jej v tom zabránil.

Ešte pred rokom by sa Harry strachoval o Dumbledora, pokiaľ by mu vôbec došlo, kam to všetko mieri. Pravdepodobne by veril, že Dumbledore všetko zvládne. Ale tá slepá viera v starého muža sa už dávno stratila z jeho života, Dumbledore robil chyby ako všetci ostatní, len s tým rozdielom, že jeho chyby mali omnoho väčšie následky. Mal obrovskú politickú moc, tak veľa čarodejníkov za ním stálo a Harry mával často dojem, že Dumbledore bol ochotný obetovať ich. Dokonca, že s tým rátal. Trpel, och áno, trpel, ale dovolil, aby umierali.

Teraz však nebol čas na takéto myšlienky.

„Určite chápete, že vám nemôžem dovoliť otravovať riaditeľa, kým je zaneprázdnený, však?“ opýtala sa sladko, kým prešla k písaciemu stolu. Otvorila šuplík a vytiahla odtiaľ Harrymu dobre známe brko. Harrymu mimovoľne šklblo tvárou, keď to videl. Chvíľu sa s brkom pohrávala, keď sa pozrela na Harryho a tvárou jej preletel tieň.

„Toto nestačí.“ Skonštatovala. Týždne mu prikazovala vrývať si do ruky slová a napriek tomu tu teraz pred ňou sedel a vzdoroval. Nepoddal sa. To, čo postačovalo pre ostatných študentov bolo pre neho príliš málo. Odložila brko naspäť do stola a vrátila sa k Harrymu. Natiahla k nemu ruku, dlaňou hore, akoby od neho niečo chcela.

„Podajte mi svoj prútik, pán Potter.“ Požiadala. Harry sa hlboko zamračil, ale napriek nevôli vytiahol prútik a vložil jej ho do ruky. Brániť sa aspoň na chvíľu dokáže aj bez neho a aspoň sa zbaví túžby vytiahnuť ho a prekliať ju. Umbridgeová sa otočila s jeho prútikom v ruke a vložila ho do zásuvky k brku. Zásuvku zavrela a zamkla, kľúčik nechala položený na stole. Harry jej počínanie mlčky sledoval, v hlave si spočítavajúc, ako dlho by mu trvalo, kým by sa dostal ku svojmu prútiku.

Nie dlho, tá ženská ho hlboko podceňovala. Bol predsa Harry Potter, nie? Bolo všeobecne známe, že sa mu darili nemožné skutky.

„Dnes ste veľmi poslušný, to je dobre. Dúfam, že budete taký poslušný aj naďalej.“ Usmiala sa. Tá ženská sa snáď ani nevedela usmiať aspoň trochu príjemne.

„Priateľský bývam, to áno, veľa ľudí ma má preto rado, ale poslušný naozaj nie som. Spýtajte sa profesora Snapea, som si istý, že s vami bude súhlasiť.“ Tvrdil. Pohodlnejšie sa usadil v nepohodlnom kresle. V očiach mu tancovali nebezpečné plamienky.

„Máte informácie o profesoroch obrany, ktorí tu učili za posledné roky?“ v širokom úsmeve odhalil zuby. Umbridgeová sa mimovoľne zachvela. Harry uvoľnene pokračoval ďalej.

„Hovorí sa, že je tento post prekliaty. Profesor Qurrell zomrel, keď sa pokúšal ukradnúť Kameň mudrcov, v čom som sa mu snažil zabrániť. Zostala z neho len kôpka popola. Profesor Lockhart umrel, keď sa v mojej spoločnosti vydal hľadať Tajomnú komnatu. Chcel utiecť pred povinnosťami, keď sme ho našli. V Tajomnej komnate stratil pamäť, veľmi nepríjemné, naozaj veľmi nepríjemné. Profesor Lupin, žiaľ, musel tiež odísť, keď sa na verejnosť dostala informácia, že je vlkolak. To ma naozaj mrzelo. Bolo to pre mňa ťažké obdobie a profesor Lupin mi pomáhal, veď viete, môj krstný otec utiekol z Azkabanu, Dementori hliadkovali pri škole... A minulý rok Barty Crouch tiež neskončil práve najlepšie. Bozk Dementora. Chytili ho, keď sa ma pokúšal po Turnaji zabiť. A teraz ste tu vy, profesorka, na tomto prekliatom poste a verte mi, že je hneď niekoľko ľudí, ktorí dúfajú, že kliatba zaúčinkuje. Bojíte sa?“ opýtal sa priateľsky. Nedokázal a ani nechcel zamaskovať hlboký tieň, ktorý mu zahalil oči. Niekedy bolo omnoho jednoduchšie nechať temnotu vyplávať na povrch.

Na jeho prekvapenie od neho začala Umbridgeová vydesene cúvať. Nezastavil ju ani stôl, do ktorého narazila, začala sa preľaknuto sunúť k jeho okraju a potom pokračovala ďalej ku stene. Medzitým vytiahla prútik, ktorý trasúcou sa rukou namierila na Harryho.

„V-vaše oči.“ Vykoktala. Harry sa hlboko zamračil.

„Moje oči?“ nechápal. V tej chvíli Umbridgeová dostala nový dych a odlepila sa od steny, ku ktorej sa prestrašene tisla. Ruky sa jej ešte stále triasli, keď sa vracala k Harrymu, ale v očiach mala okrem strachu už aj hnev a opovrhnutie.

„Vy ste obyčajná beštia.“ Zasyčala. Harryho by naozaj zaujímalo, čo videla v jeho očiach, keď reagovala takto.

„Vskutku?“ odtušil sucho. A toto povie niekto, kto nemá ani tušenia, čoho všetkého je schopný. Čo by mal povedať niekto, kto ho už videl v akcií a vie o tom, že si rozumie s čiernou mágiou?

„Vo svojej škole nikoho takého ako vy neznesiem!“ štekla.

„Vo vašej škole?“ opýtal sa Harry s nepríjemným prekvapením.

„Presne tak, v mojej škole. Vari ste si nemysleli, že sa tu Dumbledore ešte udrží?“ zasmiala sa.

„Už teraz Kornelius vybavuje zatykač na pána riaditeľa a zo mňa sa behom týždňa stane riaditeľka.“ Tvrdila s istotou a nadradenosťou, ktoré Harryho privádzali do zúrivosti.

„A mne sa s týmto vašim geniálnym plánom chválite lebo...?“ nepochyboval, že Fudge už naozaj vybavuje zatykač na riaditeľa. Pravdepodobne si myslel, že mu chce ukradnúť ministerské kreslo.

„Pretože vy sa toho už nedožijete.“ Prehovorila sladko. Harry nadvihol obočie.

„Nedožijem?“ opýtal sa sucho. Ako sa ich rozhovor mohol takto otočiť? A to si myslel, že má všetko pod kontrolou. Nuž, nevadí, bolo na čase vziať opraty späť do rúk a postarať sa raz a navždy o profesorku Umbridgeovú. Tá ženská už minula jeho trpezlivosť.

Ale začínalo byť vskutku otravné, že proti nemu takmer každý profesor obrany niečo mal. Quirrell bol Voldemort, ten by ho najradšej videl mŕtveho, Lockhart na neho žiarlil a tiež by bol najradšej, keby niekam vypadol a Crouch sa ho pokúšal dostať pre svojho pána. A teraz Umbridgeová, ktorej nezapadal do plánov a ktorá ho už len z princípu nenávidela.

„Ako som už raz povedala, takých ako vy vo svojej škole nechcem. Zopár stratených študentov si nikto nevšimne. Vás všetci nenávidia a tie odporné weasleyovské dvojčatá tiež nebudú nikomu chýbať, tá rodina má aj tak priveľa detí. Môžu mi byť vďační za to, že ich niekoľkých zbavím.“ Prehovorila, v jej znechutenom výraze bolo jasne badať hlboký odpor voči Weasleyovcom. V Harrym sa vzbúril hnev.

„Nikoho nebudete zabíjať, profesorka, to vám môžem sľúbiť.“ V hlase mu zaznievala skalopevná istota a temné odhodlanie. V jedinom rýchlom plynulom a smrteľne elegantnom pohybe vstal a prikročil k šokovanej profesorke. Bez toho, aby to stihla zaregistrovať, sa mu v ruke objavil nôž, ktorý jej behom okamihu priložil ku krku.

„Na vašom mieste by som ten prútik sklonil.“ Zašepkal, poukazujúc tak na kus dreva, ktorým mu mierila na hruď.

„Prekľajem vás, Potter.“ Vyhrážala sa mu trasúcim sa hlasom. Harry sa neveselo usmial.

„Nie ste dostatočne zbehlá v neverbálnom čarovaní na to, aby ste to dokázali bez môjho vedomia. A skôr, ako by ste vyslovili nahlas akékoľvek kúzlo, by som vás stihol umlčať. Zachovajte sa múdro a dajte mi svoj prútik.“ Natiahol k nej ruku a čakal.

„Príde minister a nájde vás.“ Šepkala.

„Je zamknuté, pamätáte? Keby nás aj našiel, chvíľu by mu trvalo, kým by prelomil zámku. A tá chvíľa by mi stačila.“ Prisľúbil. Umbridgeovej unikol vzlyk, keď mu do ruky podala svoj prútik. Harry v sebe nedokázal nájsť dostatok ľútosti nad touto zúboženou ženou, ktorá bezmocne stála pred ním. Cítil voči nej len odpor.

„Prosím, nezabíjajte ma!  Urobím čokoľvek!“ vzlykala.

„To je len dobre, pretože ideme preč.“ Zamumlal Harry. Voľnú ruku natiahol k stolu na druhej strane miestnosti a sústredene privrel oči. Pocítil, ako sa prsteň od le Faya zahrial, keď sa zásuvka na Umbridgeovej stole zatriasla a s buchotom otvorila. Prútik zo zásuvky poslušne vletel do ruky svojmu majiteľovi. Harry sa pobavene usmial.

„Pekné, že? Škoda, že o tomto nikomu nebudete môcť povedať.“ Uškrnul sa. Umbridgeová sa roztriasla snáď ešte viac.

„Nezabíjajte ma. Prosím.“ Vzlykala. Harry pretočil očami.

„Nezabijem vás, nie som vrah. Som len trochu pomstychtivý.“ S tým ju od seba odstrčil a rýchlym švihnutím prútika ženu premenil na kameň. Keď v kamennej forme spadla na zem tvárou nadol, vytiahol z habitu plášť. Dosť možno bude mať zlomený nos, spadla naozaj tvrdo, ale príliš ho to nemrzelo. Zaslúžila by si aj niečo horšie.

A to čoskoro dostane. Sám si ešte nebol istý, čo presne s ňou urobí, ale nebude to nič pekné.

„Bojíte sa Zakázaného lesa?“ opýtal sa priateľsky, zatiaľ čo sa sklonil a chytil ju za plece, aby ju nešetrne obrátil. Veselo sa zaškeril tvárou v tvár jej zdeseným očiam, tie boli totiž jediné, ktoré ešte dokázal ovládať. Zvyšok tela mala stuhnutý na kameň.

„Presne tam sa totiž práve chystáme.“ Prezradil. S tým cez jej stuhnuté telo prehodil neviditeľný plášť, aby ju nikto nezahliadol, kým sa budú presúvať do lesa.

„Je to nutné, nechceme predsa, aby vás niekto videl.“ Prehovoril zmierlivo. S tými slovami ju zodvihol, odomkol dvere a levitoval ju vedľa seba chodbami von z hradu.

„Pán Potter!“ zavolal za ním známy hlas. Harry zastal a prútikom nebadane švihol do strany, aby McGonagallová nenarazila do neviditeľnej Umbridgeovej.

„Dobrý deň, profesorka. Potrebujete niečo?“ usmial sa. Ruku s prútikom nenápadne ukryl v záhyboch svojho plášťa.

„Kam máte namierené? Mala som dojem, že ste boli s priateľmi.“ Ozvala sa.

„Nemám presný cieľ, profesorka, len som chcel byť na chvíľu sám. Ale je pravda, že sa mám neskôr stretnúť s priateľmi.“ Usmial sa. McGonagallová jeho úsmev nepatrne opätovala, ale hneď na to zvážnela.

„Nevideli ste dnes profesorku Umbridgeovú? Neviem ju nikde nájsť.“ Opýtala sa ho. Tvárila sa, akoby ju skutočne nájsť ani nechcela.

„Zastavila ma, keď som chcel ísť do riaditeľne. Odvtedy som ju nevidel.“ Pokrčil plecami. Pohľadom registroval, ako sa Umbridgeová snažila bezúspešne zaujať pozornosť McGonagallovej.

„Prečo ste chceli ísť do riaditeľne?“ opýtala sa McGonagallová.

„Za riaditeľom, ešte sa u neho stavím neskôr.“ Odmávol to rukou Harry.

„Nechápem, prečo vás profesorka Umbridgeová zastavila.“ Pokrútila hlavou McGonagallová.

„Asi na to mala nejaký dôvod.“ Pokrčil Harry plecami.

„Budete ma ešte potrebovať?“ opýtal sa. McGonagallová mu venovala krátky pohľad, myšlienkami však už bola inde.

„Ach, nie, choďte ďalej, pán Potter. Ja sa pokúsim nájsť profesorku Umbridgeovú.“ Povedala mu, kým odchádzala. Niečo si začala podráždene šomrať popod nos, veľmi nezvyklé pri jej povahe.

„Veľa šťastia!“ zavolal za ňou ešte Harry, kým sa aj on nepobral ďalej. Bolo neslušné nechať ženu čakať a profesorka Umbridgeová čakala.

Zo školy vyšiel bez toho, aby stretol niekoho ďalšieho. Chcel sa vyhnúť najmä Snapeovi a Dumbledorovi, obaja mali vo zvyku vidieť viac ako bolo pre nich oboch zdravé. Harry postupne zisťovať, že nie je človekom, ktorého by si niekto chcel znepriateliť. Najmä, pokiaľ sa mu vydarí plán s treťou stranou. Za uplynulý polrok sa zmenil viac ako si bol ochotný priznať, prepadal temnote a neprekážalo mu to, stále si myslel, že to zvládne, že má dosť síl na to, aby neprepadol za hranicu, odkiaľ už nie je návratu.

Uprel svoj pohľad na vydesenú ženu plávajúcu vo vzduchu vedľa neho. Necítil nič, len ľahostajnosť voči jej osudu a opovrhnutie. Hral sa na sudcu aj kata, čo mohlo priniesť len problémy. Nebolo to správne.

Kiežby vedel, kde presne je tá hranica...

Krátko po vstupe do lesa zrušil levitačné kúzlo a položil ženu na zem. Boli už dosť ďaleko na to, aby ich nemohol nikto zo školy zazrieť, ale zároveň dosť blízko na to, aby k nim doliehali tlmené zvuky diania mimo lesa a svetlo. Čím hlbšie do lesa zájdu, tým väčšia bude tma a s rastúcou tmou bude stúpať aj nebezpečenstvo. Návštevami Zakázaného lesa provokoval svoje šťastie, bolo pravdou, že po ňom išlo až príliš veľa ľudí a bytostí a tu sa stane ľahším terčom ako za bránami školy. Démon sa možno dostal dovnútra, ale zabiť ho tam a ukradnúť mu dušu by bolo ťažšie ako zbaviť sa ho tu.

Ale bol ochotný risknúť to. Za toto mu tá hrozba stála.

Okrem okulumencie študoval aj legillimenciu, základy ovládal dokonale, možno bolo načase, aby si vyskúšal aj prax. Umbridgeová by ho mohla prezradiť a to nechcel. Neplánoval ju zabiť, preto bude lepšie, keď sa postará o to, aby nemohla rozprávať.

Zrušil spútavacie kúzlo a počkal, kým sa sťažka nepostavila na nohy.

„Ste šialenec!“ obvinila ho. Harry sa krátko zasmial.

„To ste tvrdili vždy. Ale, buďme úprimný, šialenca ste zo mňa urobili vy. Ešte pred pár mesiacmi som bol v poriadku, myslím, že skutočne sa to pokazilo až túto zimu. To viete, ušla vám Bellatrix Lestrangeová a našla si ma.“ Napriek tomu, čo hovoril, mu úsmev z tváre stále neskĺzol.

Umbridgeová sa v tej chvíli bála tak, ako ešte nikdy. Muž, ktorý stál pred ňou nebol normálny, ale dobre vedela, že nebol ani šialený. Šialencov poznala a už mnohokrát mohla pri vypočúvaní pozorovať ich správanie a svit v ich očiach. Potter nemal ani jedno z toho. A práve to bolo na ňom najnebezpečnejšie. Šialenca by mohli odchytiť a zabiť, zatknúť ho, zbaviť sa ho, ale jeho nie.

Potešilo ju, že ho Bellatrix našla. Akokoľvek zvrátené to mohlo byť, ona bola rada. Konečne niekto prerazil tú jeho nezničiteľnú obranu, konečne na ňom niečo zanechalo následky. Pretože na tom chlapcovi to následky zanechalo, to videla.

„Nájdu ťa a dostanú, Potter, na toto ti prídu. Skončíš v Azkabane ako Dumbledore.“ Tvrdila.

„Ale Dumbledore neskončí v Azkabane.“ Pousmial sa Harry.

„Idú si po neho aurori so zatykačom v sprievode ministra. Neunikne im.“ Povedala.

„Pokiaľ si po neho naozaj idú, tak o nich už dávno vie. Dumbledore má ľudí takmer všade, som si istý, že na ministerstve má hneď niekoľko informátorov. Okrem toho, ten muž vlastní fénixa, je riaditeľom školy, v ktorej ho chcete prepadnúť a je jedným z najmocnejších čarodejníkov tejto doby. Ak by ste ho naozaj chceli zajať, potrebovali by ste na to armádu a tá sa do riaditeľne nezmestí. Ešte stále si myslíte, že ho dostanete?“ opýtal sa s náznakom sarkazmu v hlase. Na jej reakciu nečakal, videl, že tu už nie je nič, čo by mu mohla povedať. Namieril jej prútikom medzi oči.

„Legillimens!“ vyriekol s ľahkosťou. Trochu drsne prenikol dovnútra jej mysle a začal sa predierať jej spomienkami. Umbridgeová sa zúčastnila mnohých súdov, dalo by sa ich rátať na stovky, vrátane súdov so Smrťožrútmi a mnohých súdov s polovičnými a magickými bytosťami. Ľahšie tresty sa pri nej ušli vrahom a šialencom ako nečarodejníkom, ktorí v skutočnosti nič nespáchali. Nenávidela ich a považovala ich za menejcenných, podradných.

Preniknúť jej takmer neexistujúcou ochranou okolo mysle bolo banálne jednoduché. Umbridgeovej myseľ nebola vôbec silná. Za to bola tá ženská ale až priveľmi domýšľavá a arogantná, preceňovala svoje schopnosti aj svoju politickú moc. Harry sa musel krotiť, aby jej neublížil, kým sa brodil jej spomienkami.

Pri jednej zvlášť hnusnej spomienke na mučeného vlkolaka vykĺzol z jej mysle. Sila, akou sa vytrhol z jej mysle zasiahla aj jeho a zavrávoral. Uýmbridgeová skončila stonajúc na zemi.

„To vy ste beštia, nie oni.“ Zašepkal s odporom v hlase. Nenávidel ju.

„Vstaňte!“ zreval. Hlas mal ostrý a ľadový, prebodol jej ušné bubienky ako kúsky ľadu. Okamžite vstala, sile niektorých príkazov sa nedá vzdorovať, nech by čarodejník akokoľvek chcel. Potter mal ten dar, jeho ľudia proste museli poslúchať. Keď jej prútik znovu namieril medzi oči, nedokázala sa ani pohnúť, hoci nepoužil nijaké kúzlo.

Tentoraz nevyslovil asi slovo, aby jej vnikol do myšlienok. Stačila na to jediná jeho myšlienka, posilnená silou jeho hnevu. Skrz na skrz prerazil jej myšlienky, ignorujúc bolesť, ktorú jej to spôsobilo. Tentoraz bolo prehliadanie jej mysle krátke, behom chvíle si prezrel všetko, ale o to viac bolestivé to bolo. Keď s ňou skončil, kľačala na zemi a vzlykala.

Nebolo to tým, že by jej tak vážne ublížil, bol asi taký šetrný ako Snape, možno trošičku drsnejší, Umbridgeová proste nedokázala zniesť bolesť. Rada ju iným spôsobovala, dokazovala to pri súdoch, ale aby trpela ona bolo nemysliteľné. Ako malá bola rozmaznávaná a otec jej pomohol dostať sa aj na ministerstvo, sám tam bol dlhé roky zamestnaný a zoznámil ju aj s terajším ministrom. Jej otec bol sviňa, v muklovskom svete by ho s radosťou nazval rasistom a dcérenka sa na neho podala.

Nakoniec narazil aj na spomienku, keď Harryho naposledy zavrela vo svojom kabinete. Už vedel, čoho sa tak zľakla, keď začala mumlať čosi o jeho očiach a tvrdiť, že je netvor. Musel uznať, že to nebol pekný pohľad. Cítil, že nemá oči v poriadku a nedivil by sa, keby zistil, že mu stmavli na tmavšiu zelenú, niekedy sa to stávalo, keď zúril. Jeho skutočná farba očí prebila tú, ktorú vytvárala ilúzia prívesku. Nikdy by však neočakával, že sa jeho oči zmenia na úplne čierne.

Nie však také čierne, aké sú Snapeove oči. V Harryho očiach niečo bolo, skutočne vyzerali, akoby ich zahalil tieň. V temných hĺbkach jeho pohľadu sa pri bližšom preskúmaní niečo hýbalo, prelievalo. Sýta čerňava jeho pohľadu mrazila.

Spomenul si, čo povedal pred nejakou dobou v riaditeľni Loreth. Tiež hovoril o jeho očiach, neznel však vydesene ako Umbridgeová. Videl aj on tú hlbokú temnotu prelievať sa jeho dúhovkami alebo zahliadol niečo iné, niečo menej znepokojivé?

Pohľad zameral na ženu pred ním. Všimol si, že sa mu ruky nepatrne chveli, pravdepodobne ako odpoveď na rozbúrené emócie, ktoré ním lomcovali. Silou vôle sa prinútil upokojiť, pripomenul si všetko, čo sa naučil počas dlhých hodín meditácií. Ako odozvu na svoju snahu cítil, ako sa mu rýchly nepravidelný tep srdca spomaľuje, zarovno s tým, ako sa upokojovala jeho myseľ. Keď otvoril oči, ruky sa mu nechveli.

„Hoci by som bol veľmi rád, keby si si toto všetko pamätala a vedela, že viem všetko o tebe a nechutnostiach, ktorých si sa dopustila, nejde to.“ Prehovoril chladne. Zodvihol prútik.

„Pozri sa na mňa.“ Prikázal. Keď zodvihla zrak, zachytil jej pohľad do svojho a venoval jej posledný uprený pohľad, nezahalený maskami, ktoré bežne nosil.

„Obliviate!“ vyriekol. Našiel jej spomienky a podľa inštrukcií z kníh ich vymazal, nahradil inými a ostré okraje nových spomienok zahladil. Použil ešte jedno šikovné kúzlo, aby nikto nedokázal obnoviť jej spomienky aj keby odhalili jeho prácu. Bol v tomto ešte len nováčik a počítal s tým, že znalec si to všimne, hral sa koniec koncov so spomienkami, na ktoré sa budú zameriavať, keď ju nájdu. Ak ju nájdu. Hoci ju neplánoval zabiť, nemohol s istotou tvrdiť, že to prežije. Keď bol hotový, uviedol ju do bezvedomia. Samozrejme, kúzlom, nepoužil nijaký kameň, hoci by si zaslúžila skôr tento spôsob. Stále však platilo, že ju nechcel zabiť.

Kým bola mimo, vytrhol jej z hlavy pár vlasov a uložil si ich do sklenenej nádobky. Tú starostlivo uzavrel a strčil si ju do habitu. Nejaké veci bude treba ešte dotiahnuť, rozhodne nechcel skončiť v Azkabane a vedel, že sa ho tam pokúsia dostať. Sama Dolores mu pomôže vyhnúť sa tomu, hoci o tom nevie.

„Tak nakoniec dostihla kliatba učiteľa obrany proti čiernej mágií aj vás. Ale ja som vás varoval, bolo vašou chybou, že ste ma neposlúchli.“ Nadhodil veselo. Síce tej kliatbe trošku pomohol, ale komu by sa chcelo čakať? Nemienil riskovať, že na tú ženskú bude aj Voldemortova kliatba slabá. A možno práve toto bol spôsob, akým zaúčinkovala. Aj Quirrell, Lockhart a nepravý Moody skončili kvôli nemu.

Ťažko povedať, čo Tom zakombinoval do svojej kliatby. Nikto ho pri tom nevidel, Harry pochyboval, že Dumbleodre o tej kliatbe niečo s istotou vie, okrem toho, čo si sám vyvodil.

Postupoval hlbšie do lesa, chcel sa dostať aspoň pár kilometrov do hĺbky, kým Umbridgeovú nechá v lese. Bolo tu dosť bytostí, ktoré s ňou mali osobný problém na to, aby sa tu necítila dobre. Neviditeľný plášť mal opäť zložený a schovaný v habite, teraz si ju už viedol viditeľnú. Asi tri kilometre od školy zrušil levitačné kúzlo a pustil ju na zem. Rozhodol sa, že je na čase, aby začala sama kráčať. Zmení si podobu, aby ho nespoznala, vedel, ako. Knihy zo Slizolinovej osobnej knižnice ho naučili naozaj veľa a nielen ony. Mal prístup k mnohých úžasným knihám z hneď niekoľkých knižníc.

Už sa chcel začať postupne premieňať na niekoho iného a pomaly si v mysli skladal výsledný obraz, keď niekoľko desiatok metrov vpravo od nich začul akýsi zvuk. Okamžite sa zarazil, prestal sa hýbať a načúval zvukom lesa, pripravený zaútočiť na čokoľvek, čo by ho chcelo napadnúť. Nenechal by ani aby niečo zožralo Umbridgeovú, bolo príliš skoro. Ešte ju ani neprebudil.

Za jeho chrbtom sa niečo ozvalo a Harry sa bleskove otočil tým smerom. V prítmí lesa zazrel len niekoľko desiatok metrov od nich stáť postavu. Srdce sa mu prudšie rozbúšilo, ale on sa snažil ostať pokojným. O tomto okamihu už premýšľal, pripravoval sa naň a naštudoval si všetko, čo by mohol urobiť. Napriek tomu však ucítil strach, keď si pomyslel na to, že umrie. Bál sa. Nechcel umrieť.

To uvedomenie si hlboko zatriaslo jeho svetom a, hoc to môže znieť divne, dodalo mu potrebnú silu. Pocítiť, že chcel žiť, bolo ako po dlhej dobe sa zhlboka nadýchnuť. V Temnom sídle sa o svoj život nebál, nehrozil sa smrti, hoci sa to mohlo kedykoľvek stať.

Zhlboka sa nadýchol a pripravil sa na boj, keď sa postava z prítmia priblížila. A na jeho prekvapenie nemala nohy. Teda... mala nohy... mal nohy, ale boli štyri.

Pre Merlina, ešteže kentaury nečítajú myšlienky.

„Firenze?“ ozval Harry sa prekvapene. Kentaur sa usmial.

„Pán Potter,“ sklonil hlavu. Harry mu úsmev mimovoľne opätoval. Uľavilo sa mu, že to nebol démon, kto ho sledoval.

„Hviezdy o vás hovoria, pán Potter.“ Prehovoril.

„Čo hovoria?“ opýtal sa Harry. Ak o ňom hviezdy niečo hovorili, chcel to vedieť a na svete nie je nikto, kto sa v hviezdach vyzná lepšie ako kentaury.

„Nemali by ste tu byť.“ Povedal. Harry zvraštil obočie.

„Hviezdy hovoria, že by som tu nemal byť?“ opýtal sa zmätene. Firenze pokrútil hlavou.

„Nie, to hovorím ja.“ Povedal. Neusmieval sa.

„Prečo?“ ozval sa Harry. Znelo to vážnejšie než by sa mu páčilo.

„Kentaury sú nepokojní, pán Potter.“ Odpovedal. Harry sa zamračil, Firenze skutočne vyzeral nepokojne. Nepáčilo sa mu, že sa okolo seba obzeral. Tentoraz sa Harry nepýtal, len čakal.

„Prečo sem vedieš tú ženu?“ kývol hlavou na Umbridgeovú stále nehybne ležiacu na zemi.

„Pretože sa ma pokúsila zabiť.“ Odvetil Harry jednoducho.

„Prečo by chcela zabiť práve teba?“ ozval sa ironicky povedomý hlas. Harry sa otočil za hlasom.

„Ministerstvo ma nemá rado. Najmä drahá profesorka Umbridgeová sa ma pokúšala zničiť. Nepáči sa im pravda, nechcú si pripustiť, že sa Voldemnort vrátil.“ Odpovedal. Bane pohodil hlavou, keď sa na neho Harry uškrnul.

„Čo s ňou chceš urobiť?“ opýtal sa Bane.

„Nechať ju v lese. Videl som, čo všetko urobila a práve tu je najviac tvorov, s ktorými má nevyriešené účty.“ Odpovedal hladko. Baneho tvár sa zachmúrila, Harryho odpoveď sa mu nepáčila. Avšak skôr, než stihol zakročiť, zasiahol Firenze.

„Nechaj chlapca tak.“ Prehovoril. Hlas mal pevný a jasný, Harry v ňom cítil ukryté posolstvo, ktorému neporozumel.

„Takto nášmu lesu prinesie len problémy, nemal sem...“ pokračoval Bane nahnevane. Firenze ho však opäť prerušil, tentoraz ešte dôraznejšie.

„Nechaj chlapca tak, Bane. Sledoval si hviezdy a videl si v nich to isté, čo my.“ Prehovoril. Teraz bol Harry tým, kto sa hlboko zamračil. Bane sa stiahol a mlčal, hoci stále so spurným výrazom v tvári.

„Čo o mne hovoria hviezdy?“ opýtal sa Harry. Firenze na neho uprel prenikavý pohľad, pred ktorým pocítil chlapec túžbu ukryť sa. Ten pohľad bol taký znepokojivý, príliš vševedúci.

„Hviezdy hovoria o minulosti, prítomnosti aj budúcnosti.“ Odpovedal Firenze. Harry sa začínal cítiť takmer zúfalo. Odpovede kentaurov skutočne stáli za to.

„A čo o nich hovoria?“ opýtal sa Harry. Firenze naklonil hlavu na stranu.

„Čo je najdôležitejšie, Harry Potter, minulosť, prítomnosť alebo budúcnosť?“ opýtal sa Firenze namiesto odpovede. Harry podráždene zafrkal, kentaurov uprený pohľad mu však nedovolil odpovedať nepremyslene. Zhlboka sa nadýchol, aby v sebe obnovil vytrácajúci sa pokoj. Niekedy bolo naozaj ťažké udržať si rozvahu, keď mal takú výbušnú temperamentnú povahu.

„Bez minulosti by nemohla byť prítomnosť ani budúcnosť, bez prítomnosti by nebola budúcnosť a načo by sme žili a bojovali, keby nebola budúcnosť? Všetky tri sú dôležité a ja nedokážem určiť, ktorá z nich je najdôležitejšia.“ Odpovedal po krátkej chvíli. Firenze prikývol.

„Veľmi dobre, Harry Potter. Si múdry čarodejník.“ Pochválil ho Firenze. Pri tých slovách venoval krátky uprený pohľad druhému kentaurovi, Harry však nemal možnosť zazrieť, ako sa zatváril Bane za jeho chrbtom.

„Teraz odíď, Harry Potter, kým je to pre teba bezpečné. O ženu, ktorú si priniesol, sa postaráme, odplatí nám svoje dlhy.“ Vyriekol. Napriek tomu, že ho Firenze poslal preč, sa však Harry stále nepohol.

„Čo o mne hovoria hviezdy?“ opýtal sa naposledy. Firenze mu však už neodpovedal, len sa na neho pokojne pozeral. Odpoveď prišla z nečakanej strany.

„Hviezdy odzrkadľujú mnohé tvoje cesty, čarodejník. Každé tvoje rozhodnutie sa zapíše na oblohe a smeruje tvoj život na jednu z ciest osudu.“ Povedal.

„A kam smeruje môj osud?“ opýtal sa Harry. Bane však pokrútil hlavou.

„To musíš vedieť ty sám, ja ti viac nepoviem. Teraz choď a ponáhľaj sa.“ Prikázal. Harry sa im slabo uklonil, stále s nezodpovedanými otázkami, ale už nie taký nepokojný ako predtým.

„Ďakujem.“ Prehovoril. Napriek všetkému bolo za čo ďakovať. Švihol prútikom a tichým zašepkaným kúzlom sňal kliatbu z Umbridgeovej. Otočil sa a rýchlym krokom sa vydal preč zo Zakázaného lesa, majúc na pamäti posledné slová čiernovlasého kentaura. Keď odchádzal, venoval posledný pohľad prebúdzajúcej sa zmätenej profesorke a kentaurom, ktorí sa k nej blížili. Videl, že jej niečo hovoria a ona sa sunie preč od nich, očividne vydesená a nahnevaná. Potom sa mu stratili z dohľadu a on o niečo rýchlejšie postupoval lesom von.

 

Po vstupe do školy sa nevybral do riaditeľne ani za priateľmi. Namiesto toho rýchlo vybehol do izby, vyhrabal z kufra Všehodžús a nasypal do neho Umbridgeovej vlasy. Nápoj zbežne premiešal a sledoval, ako sa jeho farba mení na odpornú ružovo-zelenú. So znechuteným úškľabkom do seba v kumbále na metly hodil elixír, ktorý ho zmení na nenávidenú profesorku a stiahol si z krku prívesok, ktorý sa staral o jeho podobu Harryho Pottera. Svoje oblečenie premenil pomocou niekoľkých kúzel a aj hlas si musel pozmeniť kúzlami, potom bolo všetko v poriadku.

Už ako dokonalá kópia Dolores Umbridgeovej vystúpil z kumbálu a uhladil si nechutný ružový kostým. Snažil sa napodobniť ho do detailov, pomohol si najčerstvejšími spomienkami na tú ženskú. Poobzeral sa po chodbe, aby sa uistil, že ho nikto nevidel. Vybral si dokonca chodbu bez obrazov, aby sa vyhol neželaným pozorovateľom. Podozrieval totiž obrazy z toho, že donášali Dumbledorovi.

Keď bol hotový, vybral sa chodbou ďalej. Pokračoval tak dlho, kým nenarazil na prvých študentov. Na jeho veľké šťastie to boli dvaja Bystrohlavčania, ukrytí vo výklenku. Presnejšie Bystrohlavčan a Bystrohlavčanka a štúdium kníh nebolo to, čo robili. Vášnivo sa bozkávali, človek by povedal, že aj prekvapivo vášnivo na Bystrohlavčanov.

„Slečna Prineasová, pán Barna,“ oslovil ich Umbridgeovej piskľavým hlasom. Okamžite od seba odskočili, obaja červení od hanby a vzrušenia.

„Dnes večer o šiestej máte u mňa trest za nedodržiavanie školského poriadku a nariadení, ktoré vyšli s povolením ministra mágie. Obaja.“ Prehovoril.

„A upravte si košeľu, pán Barna.“ Dodal, aby bol dokonale presvedčivý. Zdalo sa, že oboch oklamal. Nemusel by sa ale ani veľmi snažiť, dobrej polovici študentov začne vrieť krv v žilách už len keď sa priblíži. A dokonca aj inteligentní Bystrohlavčania strácajú kontrolu, keď sa dostanú do kolízie s citmi.

Práve sa chystal vrátiť do kumbálu, kde sa predtým premenil, keď sa na druhej strany chodby ukázala McGonagallová. Podľa jej odrazu pevného iskrivého pohľadu a rýchleho kroku vedel, že mal problém. McGonagallová očividne stále hľadala profesorku Umbridgeovú, niet divu, že ju doteraz nemohla nájsť. Harry sa urýchlene otočil na päte a začal uháňať opačným smerom. Vedel o ďalšej chodbe, kde by sa mohol premeniť, potreboval len chvíľu času.

„Profesorka Umbridgeová!“ zavolala McGonagallová. Harry uháňal po chodbe ďalej, ignorujúc profesorku transfigurácie. Nemal však šancu uniknúť jej dlhým energickým krokom, nie, kým bol v tele tej krpatej ženskej.

„Minerva, aké prekvapenie! Nepočula som vás.“ Zvolal s hraným prekvapením.

„Samozrejme, že nie, Dolores. Nabudúce sa pokúsil kričať ešte hlasnejšie.“ Prehovorila McGonagallová s výraznou stopou sarkazmu v hlase. Harry jej v duchu zložil poklonu.

„Počula som, že si dnes po vyučovaní nechcela dovoliť pánu Potterovi navštíviť riaditeľa. Bola by si taká láskavá a vysvetlila mi to?“ opýtala sa McGonagallová nepriateľsky.

„Nie.“ Odpovedal Harry úsečne, na veľké McGonagallovej prekvapenie. Žeby chyba? Dovolil si krátky pohľad na ohromenú McGonagallovej tvár, ktorá sa rýchlo poskladala do prísnej masky. Možno nie.

„Je to môj študent, rada by som počula dôvod, prečo si mu neumožnila prístup k riaditeľovi. Každý študent, bez výnimky, na to má právo.“ McGonagallovej hlas bol ostrý, nebola zvyknutá predstierať priateľstvo pred ľuďmi, ktorí sa jej nepáčili a ani teraz to neodkázala predstierať dlhšie ako pár minút. Na povrch sa dostávala jej priama, prísna povaha. Keď sa rozčúlila, zvýraznil sa jej inak nepatrný írsky prízvuk.

„Potter je najnevychovanejší a najdrzejší študent, akého som kedy učila!“ vyprskol podráždene. McGonagallová zafrkala spoly podráždene a, na jeho prekvapenie aj sčasti pobavene.

„Ako keby som počula profesora Snapea. Pán Potter je jedným z najlepších študentov, akí kedy študovali na tejto škole a som právom hrdá na to, že študuje v mojej fakulte.“ Priznala otvorene. V očiach sa jej miešala hrdosť s podráždením. Harry na ňu na okamih zostal šokovanie hľadieť, ale rýchlo sa ovládol. Pery skrútil do opovržlivej linky.

„Nemienim márniť svoj čas hádkami o tom či Potter je alebo nie je dobrý študent. O tom nech rozhodne riaditeľ školy.“ Vystrel sa do svojej plnej výšky, ktorá beztak nedosahovala úroveň vysokej McGonagallovej, no napriek tomu na ňu opovržlivo hľadel. Umbridgeová mala plán, chcela sa stať riaditeľkou školy a Harry sa toho jej plánu držal. Čas sa mu nebezpečne krátil a ostávalo mu už len posledných pár chvíľ, kým sa nezačne meniť naspäť. Nejako však bude musieť zamestnať McGonagallovú, tá žena bola očividne rozhodnutá prenasledovať ju, kým on nej nedostane, čo chce. K tomu, čo od Umbridgeovej potrebovala, sa však ešte nedostali. Harryho to ani príliš netrápilo.

„Teraz ma ospravedlň, Kornelius bude čoskoro v škole a už ma určite netrpezlivo očakáva. Sú veci, ktoré treba na tejto škole bezodkladne zmeniť.“ Opovržlivým pohľadom sa obzrel okolo seba, akoby bolo všetko, čo bolo potrebné zmeniť okolo nich, plynule sa otočil na päte a čo najrýchlejšie sa dal na ústup.

Stačilo mu tých niekoľko sekúnd, počas ktorých sa McGonagallová nepohla, by ušiel. Umbridgeová by takého niečoho nebol schopná, ale on bol v tomto školený. A práve včas, pár sekúnd potom, ako sa dostal do chodby bez obrazov, kam mieril, účinok Všehodžúsu vyprchal. Na chodbe ostal stáť Harry vo svojej pravej podobe, komicky navlečený do príliš malých a nechutne ružových šiat profesorky Umbridgovej. Behom nasledujúcich niekoľko sekúnd si pripevnil na krk prívesok a pričaroval si dlhý čierny plášť.

Stihol to len tak-tak. McGonagallová nabehla do chodby vo chvíli, keď si rukou naprával čierny plášť.

„Pán Potter,“ začala.

„Práve sa okolo mňa prehnala profesorka Umbridgeová.“ Informoval ju Harry, skôr, ako stihla pokračovať. McGonagallová prikývla a venovala jeho odevu krátky kritický pohľad. Pravda, narýchlo to nebolo práve najlepšie a to nevidela to najhoršie, čo jeho odev skrýval. Dúfal, že spod plášťa mu nevytŕča nič ružové, to by bol obrovský problém.

„Kam máte namierené?“ opýtala sa.

„Práve sa vraciam z veže, chystám sa navštíviť Catherine.“ Neisto sa usmial, jeho tvár čistá nevinnosť. McGonagallová mu venovala mierny úsmev, vedela, že on a Catherine sú veľmi dobrými priateľmi.

„V takom prípade vás nebudem zdržovať.“ S tými slovami pokračovala vo svojom hone na Umbridgeovú. Už ju však nenájde.

Harry si zhlboka úľavne vydýchol. Toto by teda bolo.

 

 Dumbledorovi už nemalo cenu ísť povedať o Ronaldovi a démonovi v ňom. Dnes bude musieť navštíviť Snapea a povedať mu o tom, sám ho koniec koncov nepriamo pozval, keď mu povedal o fotkách s Lily. Cez neho sa to dostane k potrebným ľuďom. Ak bude niekto vôbec ochotný počúvať. Nemal nijakú istotu, že ho vypočuje aspoň Snape, to, že sa k nemu v poslednej dobe správal takmer priateľsky ešte nemuselo znamenať, že mu bude dôverovať.

Predtým ale pôjde k deckám, musí sa s nimi pozhovárať o Tretej strane. Niekedy neskôr sa spoločne stretnú v krčme niekde v blízkosti školy, tam pozve všetkých, vrátane le Faya a Darka. Taktiež si bude musieť dočítať listy, ktoré dostal. Zbežne si ich pozrel po vyučovaní, predtým ako sa vybral za Dumbledorom, ale nečítal ich. Väčšina listov vyzerala, akoby ich poslali menej významní upíry a vlkolaci, ku ktorým sa dostali informácie o budujúcej sa Tretej strane. Len dva listy ho skutočne zaujali. Jeden z nich mu poslali kráľ a kráľovná Savorayovci a druhý akýsi neznámy upír. Na rozdiel od ostatných upírov, ktorí mu poslali listy, tento upír bol dôležitý a pochádzal z mocného klanu. List od neho si Harry ako jediný prečítal a ostal nemilo prekvapený.

Upír sa predstavil ako princ jedného z väčších a silných klanov na ostrovoch a obvinil Harryho, že sa hrá na niečo, čím nie je. Taktiež ho vyzval na súboj a nepriamo mu vyhlásil vojnu. Ak niekedy stretne Harryho Pottera, bude s ním bojovať.

Bol to vskutku nepríjemný list. Harry naň bude reagovať, ale až neskôr. Niečo mu hovorilo, že nech mu napíše čokoľvek, súboju s tým upírom sa nevyhne. Keď si pomyslel na to, nakoľko rýchli, silní a bojovo nadaní upíry sú, hneď sa cítil lepšie.

Prekvapilo ho najmä to, že sa proti nemu postavil nejaký upír. Všetci upíry vedeli, že Harry je pod ochranou Savorayovcov. Či tomu neveril, nevedel o tom alebo to ignoroval, bolo ťažko povedať, ale rozhodne sa to Savorayovcom páčiť nebude.

„Ste tu len vy dve?“ opýtal sa keď ich našiel v jednej z nevyužívaných učební.

„Áno. Máme zohnať Draca a Lunu?“ opýtala sa Catherine. Harry pokrútil hlavou.

„Nie, vy mi nateraz stačíte.“ Povedal. Sadol si k nim na vankúše, ktoré si vyčarovali.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa Amay. Harry sa slabo pousmial.

„Deje sa toho vcelku dosť.“ Odpovedal.

„Napríklad?“ spýtavo naklonila hlavu na stranu Cath.

„Napríklad to, že Fudge čochvíľa vtrhne do školy, aby zatkol Dumbledora.“ Pokrčil plecami. Dievčatá sa na neho po jeho pokojnom vyhlásení šokovane pozerali.

„Ale no tak, snáď si nemyslíte, že Dumbledora len tak dostanú?“ pretočil očami. Dievčatá sa po sebe neisto pozreli.

Harry s pobaveným zafrkaním pokrútil hlavou. Presne to si mysleli.

„Myslíte, že mňa by dostali?“ opýtal sa. Pokrútili hlavou.

„A Dumbledore je silnejší a skúsenejší ako ja. Myslím, že on o Fudgeovi už vie.“ Usmial sa.

„Ale teraz by sme mohli prebrať Tretiu stranu, čo vy na to? Zaujíma sa o ňu viac bytostí, než som čakal.“ Skonštatoval.

„Toto som ti už vysvetľovala.“ Pripomenula Amay. Harry sa usmial.

„To je pravda a pamätám si to, ale prišlo to príliš skoro. Je to len chvíľa, čo som sa rozhodol, že spolu s vami založím ďalšiu stranu vo vojne a už som zavalený listami. A ja sa mám očividne stať vodcom celého toho chaosu.“ Kyslo sa uškrnul. Dievčatá sa na neho usmiali.

„Pomôžeme ti kdekoľvek budeme môcť, ale vodcom si ty. Tvoje slovo je konečné.“ Povedala Amay jemne.

„Je to veľká zodpovednosť.“ Povzdychol si Harry. Aby zmiernil svoje sťažnosti, venoval im úsmev. Neboli tu preto, aby sa mal Harry komu posťažovať.

„Myslím, že by sme sa mali stretnúť. Rozpošlem listy a niekedy večer sa stretneme v Rokville, najlepšie v Škriekajúcej búde.“ Navrhol.

„Ako sa dostaneme zo školy?“ opýtala sa Amay.

„O to sa postarám ja.“ Odvetil Harry.

„A kto všetko tam bude?“ opýtala sa Cath.

„My traja určite. Okrem nás aj Draco, Luna, Lucius Malfoy, le Fay, Marcus Dark, Loreth a vaši rodičia.“ Kývol na Amay.

„Naši rodičia?“ prekvapenie nadvihla obočie Amay.

„Kráľ a kráľovná mi posielajú listy. Podporujú mňa aj tvoriacu sa Tretiu stranu. Pozvem ich a bol by som rád, keby prišli. Ovplyvniť to však nemôžem.“ Usmial sa. Amay mu vrátila široký úsmev.

„Prečo chceš pozvať aj Luciusa Malfoya? Je to jeden z najvernejších Voldemortových stúpencov.“ Pripomenula Catherine.

„A napriek tomu podporuje myšlienku Tretej strany a chce, aby do nej patril aj jeho syn.“ Povedal Harry. Ťažko povedať, prečo ho bránil.

„ To neznamená, že je tejto myšlienke verný aj Lucius.“ Tvrdila Cath. Harry vstal, náhle podráždený.

„Veríš Dracovi, napriek tomu, že je ako jeho otec. Keby Lucius prikázal Dracovi, aby sa stal Voldemortovým stúpencom, Draco by pristal a prijal by Znamenie. Draco je ešte tvárny, je mladý, no najväčšiu moc má nad ním Lucius. Ja som ochotný veriť aj staršiemu Malfoyovi a ponúknuť mu dohodu, ktorú prijme, pokiaľ má dosť rozumu. Svojho syna nadovšetko miluje, Draco je jeho pýcha, jeho budúcnosť. Postaví sa na moju stranu a ja si už ustrážim či mi bude verný alebo nie.“ Prehovoril. Možno Catherine miloval tak ako málokoho, ale ani u nej neakceptoval všetko.

„Pokiaľ má niekto s mojim rozhodnutím problém, prosím, nech prehovorí.“ Vyzval ich.

„Nič?“ opýtal sa. S povzdychom si sadol naspäť na vankúš. Toto bude ešte ťažký boj. Napriek tomu , že mlčali a neprotirečili mu, videl im na očiach, že s ním nesúhlasili. Rukami si prehrabol vlasy.

„V poriadku, nateraz asi nebudeme preberať Tretiu stranu. Počas spoločného stretnutia predložím návrhy a spolu ich preberieme. Základné body už máme načrtnuté, takže by to nemal byť až taký problém. Horšie bude rozbehnúť to.“ Povzdychol si. Náhle nemal chuť zostávať ďalej v tej izbe, pohltila ho zlá nálada a dostal chuť na cvičenie. Kiežby teraz mohol vyjsť von a trénovať, kým by nepadol vysilený k zemi. To by ho určite upokojilo a pomohlo by mu to so sústredením. Alebo zobrať prútik, zatvoriť sa niekde v nevyužívanej učebni a vrhať okolo seba kúzla, cvičiť. Pomohlo by mu aj varenie elixírov, keby mal tú možnosť.

Ibaže všetko to, čo túžil robiť, chcel robiť osamote. Potreboval samotu, ticho a pokoj, aby sa mohol odpútať od myšlienok a starosťami sa zaoberať len na nejakej nižšej úrovni. Teraz si však nemohol dovoliť samotu. Potreboval alibi, aby ho nikto nemohol obviniť z toho, že nejakým spôsobom ublížil profesorke Umbridgeovej. Catherine s Amay by síce mohli tvrdiť, že boli s ním, aj keď s ním neboli, ale Fudge by mohol požiadať o výpoveď pod Veritasérom a kým by sa niekto stihol proti nemu postaviť, mohlo by byť neskoro. Okrem toho nechcel, aby klamali.

A hlboko vo svojom vnútri vedel, že rovnako nechcel, aby sa pýtali na otázky, ktoré nechcel zodpovedať. Nepochyboval, že otázky prídu a tie dve si ho spoja s náhlym zmiznutím profesorky obrany proti čiernej mágií, ale nebol im dlžný vysvetlenie. S čistým svedomím sa z toho mohol vykrútiť a nič im nepovedať. Samé by sa dostali do ohrozenia, keby vedeli príliš veľa. Hovorí sa, že ak tajomstvo pozná viac ako jeden človek, už to nie je tajomstvo.

„Pokiaľ vám to nebude prekážať, budem nejakú chvíľu duchom mimo.“ Upozornil ich. Rozhodol sa, že keď nemôže odísť a upokojiť sa fyzickou aktivitou, venuje čas meditáciám. V poslednom období to zanedbával, hoci sám dobre vedel, že meditácie potrebuje. Nielen preto, že mu pomáhali spoznávať a rozvíjať schopnosti, ale aj preto, lebo mu pomáhali kontrolovať jeho živelnú povahu.

Presunul sa ďalej od dievčat a ich kruhu z vankúšov a vyčaroval si pri stene hrubý mäkký koberec. Posadil sa naň do tureckého sedu a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol. Po chvíli sa rozhodol, že to nie je pozícia, ktorú práve vtedy potreboval a namiesto toho sa posunul dozadu a oprel sa o chladnú kamennú stenu. Prekrížené nohy vystrel pred seba a hlavu si oprel o stenu za sebou. Keď zavrel oči, vyzeral akoby spal.

Ponoril sa hlboko do svojho vnútra. Odvtedy, ako sa rozprával s le Fayom ešte neuviedol svoju myseľ do stavu meditácie. Teraz, keď si na to konečne vyhradil čas, potreboval si potvrdiť le Fayove slová o jeho moci. Musel v sebe nájsť oheň.

Prenikol do svojho magického jadra. Po krátkej chvíli v ňom dokázal nájsť silu ovládať ľad a krátko na to aj vodu. Hmýrili sa v jeho magickom jadre ako striebristé, biele a modré vlákna, spletajúce sa navzájom dohromady a prepletajúce sa s ďalšími farbami v jeho magickom jadre. Na chvíľu sa pristavil pri všetkých tým modrých vlákenkách, žiarili snáď všetkými odtieňmi modrej, od svetlej belasej až po temnú modrú morských hlbočín. A potom pokračoval hlbšie, omnoho hlbšie. Prenikol cez pásy tej najhlbšej čiernej, akú kedy videl. Tá temnota ho hlboko znepokojila, bola chladná, s ostrými okrajmi, hladká ako zamat a zároveň hustá ako smola, pripravená v prvom okamihu k nemu priľnúť a viac ho neprepustiť.

Kdesi hlboko vo svojej mágií zahliadol biely oslnivý plameň, ale ako rýchlo ho objavil, tak rýchlo sa stratil. Dokonalý opak sýtej temnoty, ktorú našiel predtým. Teraz si však nenašiel čas na to, aby začal hľadať niečo, čo ani nevedel či naozaj videl. Namiesto toho začrel ešte hlbšie do svojho jadra, tak hlboko, až začínal nadobúdať dojem, že sa v ňom strácal. Keď si už myslel, že sa zasekne vo vlastnom magickom jadre a už nenájde cestu naspäť, našiel to. Našiel vo svojom vnútri oheň.

Horel, nádherný a jasný, zlatý, červený a oranžový. Bol rovnako neskrotný ako jeho temperament, pasoval k nemu tak ako ľad a voda, ktorým vládol. Prinášal so sebou teplo a svetlo, ktoré Harrymu chýbali. Zahrial ho a spaľoval to zlé v jeho mysli a v duši, čo ho trápilo a bolelo. Až teraz pochopil, že niektoré jeho rany nebolo dobré schovať pod vrstvu ľadu a zatlačiť ich do úzadia. Museli von. Musel ich spáliť neskrotný plameň, o ktorom doteraz nevedel, že v ňom je.

Le Fay mal pravdu. A bolo to úžasné.

Doľahlo na neho nepotlačiteľné nutkanie otvoriť oči. Niekto bol pri ňom. Vedel to, niekto pri meditácií narušil jeho osobnú zónu.

Okamžite otvoril oči a stretol sa pohľadom s McGonagallovej tvárou. Ustarane sa na neho pozerala. Jej tvár bola strhaná a za tým všetkým Harry zahliadol hnev. Nebolo to až tak dávno, čo sa McGonagallová skutočne nazúrila.

„Už ste hore?“ opýtala sa mierne. Zložila ruku z jeho ramena a odtiahla sa od neho. Harry potriasol hlavou, aby sa zbavil obrazov zo svojho vnútra, stále pred sebou totiž videl ohnivé vlákna, ovíjajúce sa okolo jeho vedomia. Vedomie, ako blízko bol k tomu, aby sa zasekol vo vlastnom magickom jadre, ho prekvapilo. Len skutočne mocným čarodejníkom by sa mohlo stať niečo takéto, najmä, pokiaľ mal čarodejník myseľ takú silnú ako bola tá Harryho. Pretože Harry silnú myseľ rozhodne mal. Na okamih upriamil svoj pohľad na dlane, ktoré mu stále pokojne spočívali v lone. Cítil vo svojich rukách moc, túžil ich vystrieť a privolať oheň. Bez prútika, len za pomoci vnútornej sily a vlastných rúk.

Namiesto toho sa však začal stavať a snažil sa tváriť, akoby bol len rozospatý. Na jeho prekvapenie si všimol na reakciách, že si aj ony mysleli, že spal.

„Áno. Stalo sa niečo?“ pohľadom preskočil z McGonagallovej na ministra Fudgea a niekoľkých aurorov stojacich za ním. Vo dverách si všimol Snapeovu hrozivú postavu. Napodiv ho upokojilo, že ho tam videl.

„Profesorka Umbridgeová zmizla a minister si myslí, že s tým máš niečo spoločné.“ Povedala. Tentoraz sa hnev v jej tvári prejavil jasnejšie.

„Profesorka Umbridgeová zmizla?“ opýtal sa zmätený Harry zamračene. Možno až taký zmätený nebol...

„Áno a vy v tom máte prsty, Potter!“ fľochol na neho Fudge. Harry, už pevne stojaci na nohách, na neho uprel prenikavý pohľad.

„Prečo si to myslíte?“ opýtal sa.

„Pretože ste proti nej bojovali!“ štekol.

„Zatknite ho!“ prikázal aurorom. A v tej chvíli sa strhol chaos. Catherine, Amay, aurori, Fudge aj McGonagallová začali naraz hovoriť, skáčuc si tak do reči. A každý z nich, pretože chcel, aby bol vypočutý práve on, sa snažil prekričať toho druhého. Asi po minúte Harrymu praskli nervy.

„Ticho!“ zjačal. A na jeho prekvapenie všetci stíchli.

Nervózne si odkašľal, náhle pobavený situáciou pred ním. Mohol sito dovoliť, nikto na neho nič nemal.

„Myslím, že by som skutočne nemal šancu stihnúť niečo urobiť profesorke Umbridgeovej. Keď som ju naposledy videl, hovorila niečo o vás a o tom, že na ňu čakáte. Profesorka McGonagallová ma stretla, keď sme sa minuli na chodbe. A odvtedy som tu, po celý čas s dievčatami. Pokiaľ teda, pochopiteľne, nie som schopný byť na dvoch miestach naraz alebo, ešte lepšie, zabíjať, kým spím, bez toho, aby som pohol svojim telom.“ Teoretizoval. Jeden z aurorov sa tlmene zasmial a ďalšiemu sa pery skrútili v úsmeve.

„To je pravda. Už asi tri hodiny tu Harry spí a ešte predtým sme sa spolu rozprávali.“ Pridala sa Catherine. Harry nadvihol obočie. Vedel, že meditoval trochu dlhšie, keďže sa stihlo za ten čas zotmieť, ale nemyslel si, že bol mimo až tak dlho.

 „Myslím, že tu nie sme potrebný, minister.“ Prehovoril auror, ktorý sa zasmial. Mal hlboký a jasný hlas a Harrymu pripadal ako jeden z tých rozmýšľajúcich aurorov. Páčil sa mu.

„Ja viem, že ste to boli vy, Potter.“ Zavrčal Fudge, všetkým však bolo jasné, že prehral.

„Keď som naposledy videl profesorku Umbridgeovú, išla za vami. Mohli by sme polemizovať o tom, kto môže za jej náhle zmiznutie.“ Oboril sa na neho Harry. A zasiahol.

„Tým chcete naznačiť, že by som zabil vlastnú námestníčku?!“ zreval. Červenal sa podobne ako strýko Vernon, keď sa nazúril. Aj pri ňom Harry premýšľal či nedostane infarkt.

„Kto tu hovoril o zabíjaní? Ja som si myslel, že je len nezvestná.“ Prehovoril Harry. V tej chvíli však už zúrivého ministra mágie odvádzali aurori von z miestnosti, aby sa na Harryho nemohol vrhnúť.

Harry vtedy konečne plne pochopil, čo Snapea tak baví na štvaní ľudí. Malo to niečo do seba.

„Čo tu robil minister?“ opýtal sa Harry, keď bol Fudge aj zo všetkými jeho aurormi preč. Odišli aj dievčatá, Snape ich poslal do izieb, blížila sa večierka.

„Prišiel so zatykačom na riaditeľa.“ Povzdychla si McGonagallová.

„Prosím?“ prehovoril Harry šokovane.

„Je v poriadku?“ pokračoval rýchlo v otázkach. McGonagallová mu položila ruku na rameno, aby ho upokojila.

„Áno, Harry, riaditeľ je v poriadku. S Félixovou pomocou sa mu podarilo utiecť. Obávam sa však, že sa profesor Dumbledore tak skoro nevráti.“ Harry ľútostivo pozoroval jej strhanú tvár. Bola Dumbledorovou zástupkyňou, odteraz to tu bude všetko viesť ona.

„A riaditeľkou sa mala stať Umbridgeová.“ Skonštatoval Harry. McGonagallová prikývla.

„No, všetko to má aspoň jednu výhodu.“ Povedal Harry po chvíli. Keď sa na neho McGonagallová spýtavo pozrela, venoval jej široký úsmev.

„Konečne sme sa zbavili Umbridgeovej a všetkých jej hlúpych dekrétov.“ Prehovoril veselo. McGonagallová mu venovala slabý úsmev.

„Nemáme nikoho, kto by namiesto nej učil obranu proti čiernej mágií. Ministerstvo môže znovu nasadiť niekoho zo svojich radov.“ Pokrútila hlavou. Harry sklopil zrak k zemi, premýšľajúc nad tým, čo všetko by bol istý známy ochotný urobiť pre neho. Sám mu dokazoval, že veľa a toto by bolo pre oboch výhodné.

„Čo ak by sa predsa niekto našiel?“ spýtal sa pomaly. Vedúca Chrabromilu mu venovala zarazený pohľad.

„Kto by chcel prijať post profesora obrany proti čiernej mágií?“ spýtala sa. Keď rozosielali žiadosti, nikto nechcel prijať.

„Možno Lomion le Fay.“ Odpovedal Harry s absolútnym pokojom. McGonagallovej tvár sa rozšírila šokom, kým Snape rovno vybuchol.

„Vy chcete zamestnať ako profesora obrany proti čiernej mágií Smrťožrúta?! To ste už naozaj prišli o rozum, Potter?!“ takmer kričal s besom v očiach. To bolo prvýkrát, čo prehovoril.

„Aj vy ste Smrťožrút, Snape. Okrem toho, le Fay mi pomohol uniknúť z Temného sídla a už čoskoro sa stane mojim poručníkom. Predpokladal som, že ho budete radšej mať nablízku.“ Prehovoril chladne.

„Prečo ste si taký istý tým, že vyhrá, pán Potter?“ opýtala sa McGonagallová.

„Pretože le Fay vždy dosiahne, čo chce. A hoci neviem, čo to je, ale mám dojem, že má eso v rukáve.“ Odvetil pokojne.

„To nič nemení na tom, že chcete do školy plnej detí priviesť najobávanejšieho Smrťožrúta. Videli ste vôbec, prečo z neho majú všetci strach?“ opýtal sa hrozivo Snape. Harry sa na Snapea krátko uprene zahľadel. Nemohol mu vysvetliť, že on le Fayovi veriť musí, že si musí všímať aj jeho lepšie súčasti, pretože ak sa Harry zmýlil a le Fay nie je verný chlapcovi, všetko sa zrúti. Všetky nádeje na Tretiu stranu, snaha o vybudovanie niečoho nového, to všetko sa zosype na jedinom mužovi. A to si nemohol dovoliť. Nie pri všetkej tej nádeji a dôvere, ktoré do chlapca vložili a oddanej chuti bojovať, ktorú mu ponúkli.

Musel bojovať a musel vyhrať. Musel. A keď Harry Potter niečo musel, urobil všetko preto, aby svoju úlohu splnil.

„Videl som v akcií všetkých Smrťožrútov, pamätáte?“ poklepal si po spánku. Keď sa Voldemortovi nabúral do hlavy, bývali obrazy v jeho mysli až príliš ostré.

„Okrem toho,“ dodal vzletne, „už nás nepriamo vyučoval Voldemort a aj jeden z jeho stúpencov. Ďalší Smrťožrút v profesorských radoch naozaj nebude nič nové, najmä, pokiaľ o ňom budete vedieť.“ McGonagallová si ho zamyslene prezerala, nad jeho návrhom vážne premýšľala. Snape, na druhú stranu, sa tváril nahnevane a absolútne nesúhlasne.

„Ale vždy vtedy tu bol Dumbledore. Nikto sa neodvážil v jeho škole prejaviť vážnejšie svoje temnejšie zameranie.“ Pripomenula. Harry sa so sklonenou mimovoľne uškrnul.

„Okrem Umbridgeovej.“ Reagoval potichu. Potom však zodvihol hlavu a opäť uprel pohľad na vedúcu jeho fakulty.

„Riaditeľ sa skôr či neskôr vráti, toto je jeho škola a bude ju viesť, kým neumrie.“ Tvrdil Harry. Pri slovách o jeho smrti sa McGonagallová strhla a aj hlboko pod Snapeovými maskami zahliadol Harry napätie. Dumbledorovu smrť si nechceli pripúšťať, napriek tomu, že sa približovala. Ani Dumbledore nemôže žiť večne a už tobôž nie, keď po ňom ide najmocnejší černokňažník tejto doby. Kým Harry svoje sily postupne objavuje a Voldemort ich posilňuje pomocou najhlbšej čiernej mágie, Dumbledore slabne. Napriek tomu sa však nedivil, že sa jeho smrti desili a nechceli nad ňou premýšľať. V ich očiach bol Harry priveľmi slabý na to, aby dokázal poraziť Voldemorta a nebol tu nikto, kto by mohol veľkého Albusa Dumbledora nahradiť. Správali sa k nemu ako k neomylnému, pričom nechceli vidieť, že chybuje.

Harry svoj postup z viacerých dôvodov nestaval na riaditeľovi. Jedným bol fakt, že Dumbledore vedie svoju stranu a podporovať tretiu stranu vo vojne by pre neho bolo náročné a mohol by sa pokúsiť prepojiť ich s Fénixovým rádom. To bolo niečo, čo Harry nechcel. Fénixov rád je pevne ukotvený na svetlej strane a zastáva jej názory, Tretia strana bola úplne iná. Nebola ani biela, ani čierna, ani svetlá, ani temná. Oni boli všetko. Dalo by sa povedať, že boli siví, ale ani to by nebolo úplne presné. Harry by nemohol dovoliť, aby ich premenili na svetlú stranu, hoci sám dlhú dobu patril medzi svetlých čarodejníkov a podľa mnohých tam ešte stále patril. Tu išlo o prežitie temných bytostí, ktoré by svetlá strana neprijala.

A okrem toho, Harry starému Dumbledorovi stále plne nedôveroval. Neveril jeho vyšším plánom, ktorými sa čarodejník riadil a prispôsoboval nim všetko. Mal obavy, že v jednom z tých jeho mnohých pospletaných plánov na neho čaká smrť. To vedomie v ňom hlodalo už dlhú dobu, až sa pretavilo v spaľujúcu istotu. Niekedy, keď sa na neho Dumbledore zahľadel, videl hlboko v jeho pohľade smútok a zvláštne odhodlanie, pocity, ktoré v Harrym vyvolávali chvenie, keď ich videl. Preto sa dlhú dobu tváriť, že tam nie sú, prehliadal ich. V hĺbke duše však stále dúfal, že sa mýlil, že to bola len paranoja, čo mu hovorilo, že Dumbledore by ho nechal umrieť. Bol pre neho ako vnuk, to vedel, starý čarodejník mu to sám povedal. A ktorý starý otec by nechal umrieť svojho vnuka?

Odpoveď na otázku, ktorú si položil, sa mu tlačila do mysle. Násilne ju potlačil a zahnal do kúta svojej mysle. Nech to bolo akokoľvek, teraz nebol čas, aby sa tým zaoberal.

„Odkiaľ beriete tú istotu, Harry?“ opýtala sa McGonagallová. Výraz mala zvláštne jemný, keď na neho upierala svoj pohľad. Harry jej venoval mierny úsmev a nechal svoje oči, aby zmäkli. McGonagallová mala veľa svojich starostí, nepotrebovala z Harryho strany ďalšie, práve teraz od neho potrebovala, aby ju uistil, že sa riaditeľ vráti. S tým nemal problém.

„Je to Dumbledore, on sa z tohto dostane, vždy má svoj plán. A túto školu miluje.“ Povedal jemne. Akékoľvek osobné problémy, ktoré voči nemu mal, zatlačil do úzadia.

„Mám skontaktovať le Faya a spýtať sa ho či by prijal miesto učiteľa obrany?“ opýtal sa Harry stále pokojným miernym hlasom.

„Ste si istý tým, že je to dobrý nápad, Harry?“ chlapcovi neuniklo, že ho už druhýkrát nazvala krstným menom. Za to McGonagallová akoby si to ani neuvedomovala. Pri pohľade na vedúcu jeho fakulty ho zaplavila vrúcnosť, tá žena stála po jeho boku a verila v neho, mala ho rada. Chránila ho a on to vedel a cenil si to. Pokiaľ by Dumbledore mal byť v role jeho starého otca, McGonagallová by musela skončiť ako jeho stará mama.

Nuž, to by tvorili skutočne zaujímavú rodinku. Dumbledore s McGonagallovou, Snape s Lily a všetko by to uzatváral Harry. Možno by stálo za to pripomenúť Harryho rozdvojenú osobnosť, pokiaľ mohol takýmto termínom nazvať skutočnosť, že tvoril dvoch ľudí naraz. A možno to tak bolo lepšie. McGonagallová s Dumbledorom chceli Harryho Pottera, kým Snape by bol spokojnejší s Harrisonom Carusom. Lily by proste chcela svojho syna živého.

Mohol by dať aspoň niekomu z nich to, po čom túžili? Pretože ako čas postupoval, prestával byť Harrisonom Carusom aj Harrym Potterom a obe tieto persóny sa zlievali do jednej. Tvorili jeho. Len ešte stále neprišiel na to, kým on vlastne je.

Všetko to bolo nanajvýš absurdné. Ešte chvíľu a už mu z toho všetkého hrabne. Potom by viac nebolo nutné riešiť problematiku Snapea, Dumbledora, Tretej strany, Voldemorta, priateľov, Azazela, Ronalda... Ale to nešlo. Nemohol by to všetko vzdať a nechať priateľov umierať. To by nebol on.

„Verím, že to môže byť dobré rozhodnutie, v tejto situácií najlepšie.“ Odvetil. Istotu už nemal v ničom, od istého okamihu sa všetko v Harryho živote postupne rúcalo a Harry bojoval s tým, aby ho jeho padajúci svet nestiahol so sebou. Mal dojem, že kým bol Harrym Potterom, bolo všetko jednoduchšie. Vtedy bývali veci ešte čiernobiele, nie ako teraz. Hranica, ktorá delila to dobré od toho zlého, bola nesmierne široká, subjektívna a plná množstva odtienkov sivej. Bolo veľmi ťažké s čistým svedomím odsúdiť niečo ako zlé alebo ako dobré.

Napríklad také správanie aristokratov. Všetky tie zdvorilostné frázy, ktoré slúžili najmä na beztrestné urazenie človeka, ich nesmierna túžba po opätovnom nastolení zákonov mágie a ich ochota verne kráčať kamkoľvek za svojim veliteľom. Draco s Luciusom boli dobrými príkladmi.

Mohol vari povedať, že Lucius Malfoy bol zlý, keď videl, ako veľmi miluje svojho syna a rodinu? Keď vedel, že by bol pre nich ochotný urobiť čokoľvek? Vari ho mohol odsúdiť za to, že sa pridal na Voldemortovu stranu, keď ich Voldemort všetkých úboho oklamal, prisľúbim im, že znovu nastolí vládu mágie? Dokonca, aj keď sa mu to nepáčilo a mal problém prijať to a zmieriť sa s tým, nemohol len tak obviniť a zatratiť ani Ronalda. Ten chalan bol zo všetkého najviac zakomplexovaný, nedokázal zniesť, že bol jeho priateľ slávnejší a obletovanejší ako on sám. Poslednou kvapkou pravdepodobne bolo, keď sa Hermiona začala točiť okolo Harryho a ignorovať Ronovu zjavnú túžbu po jej osobe. Bolo dosť možné, že Hermiona si to ani neuvedomovala, brala Rona ako priateľa a predpokladala, že toto je na oboch stranách rovnaké. Alebo, podobne ako Harry niektoré veci ani ona nechcela vidieť, že ju Ronald chcel. To sa Harrymu zdalo pravdepodobnejšie, Hermiona bola veľmi bystrá čarodejnica.

„Dobre, pán Potter. Pošlem mu list s oficiálnou pečaťou školy, pokiaľ bude súhlasiť s nástupom na miesto učiteľa obrany proti čiernej mágií, zamestnám ho. Dovtedy mu môžete napísať a informovať ho.“ Privolila nakoniec dočasná riaditeľka.

„To nemyslíte vážne, Minerva,“ zvolal šokovaný Snape. V očiach mu horel hnev.

„Ale áno, myslím, Severus. Ale pokiaľ máš nejaký lepší nápad, prosím.“ Rozhodila rukami v podráždenom geste.

„Ktokoľvek by bol lepší ako on.“ Zavrčal.

„Napríklad?“ nadvihla obočie McGonagallová.

„Napríklad ja.“ Povedal Snape. Harry sa prekvapene zarazil, bol si istý, že aj na jeho tvári sa odráža šok, ktorý ucítil. Ale keď sa nad tým zamyslel, dávalo to zmysel, Snape chcel post učiteľa obrany vždy.

„A kto bude učiť elixíry?“ opýtala sa McGonagallová spurne.

„Mohla by si zavolať naspäť Slughorna, predtým učil rád.“ Navrhol Snape. Harry zbystril pozornosť, meno Slughorn mu niečo hovorilo, už ho určite niekde počul. Horace Slughorn, áno, Horace, spomínal si na krstné meno. Ale kde ho mohol začuť?

Možno ho niekto niekedy spomenul pri rozhovore. Aj tak ho však trápilo a hnevalo, že si nevedel spomenúť, takéto veci nikdy neznášal dobre.

„Nie, Severus, Horace je na zaslúženej dovolenke, odučil v tejto škole dlhé roky. Na post obrany proti čiernej mágií obsadím Lomiona le Faya.“ Pozrela na Harryho. Harry pobavene vníma, že čím viac na ňu Snape tlačil, tým pevnejšie bola rozhodnutá pre prijatie Harryho návrhu. Snape sa so zavrčaním stiahol.

„Harry, keď si hovoril o tom, že má le Fay eso v rukáve, čo si tým myslel?“ opýtala sa znenazdajky. Harry pri jej otázke prekvapene zažmurkal.

„To neviem, profesorka. Netuším, čo by to mohlo byť, ale mám tušenie, že to bude niečo veľké. Le Fay si je priveľmi istý tým, že súd vyhrá.“ Povedal pomaly. McGonagallová prikývla.

„Ak zistíš niečo viac, Harry, povedz mi o tom.“ Pri jej príkaze Harry zistil, že hoci ju má rád, pod jej velením by bojovať nemohol. Nepáčilo sa mu, keď mu rozkazovala. Ťažko povedať, čím to bolo, v poslednej dobe mu vadili rozkazy mnohých ľudí. Akoby sa v ňom prebúdzala jeho vlastná schopnosť viesť a rozkoreňovala túžba po tom, aby ho ľudia poslúchali. Na jednu stranu ho to znepokojovalo, na druhú stranu bol rád, mal sa stať vodcom Tretej strany, bude v sebe musieť nájsť silu viesť.

„Samozrejme.“ Prikývol. Vlastne ani neklamal, keby sa to dozvedel, nemal by mať problém s tým, že by to riaditeľke prezradil.

„Profesorka, kto bude viesť našu fakultu, keď ste sa stali riaditeľkou?“ opýtal sa Harry. Videl, že sa už chystali na odchod.

„Vedúcou Chrabromilu ostanem ja, pán Potter. Máte ešte nejakú otázku?“ opýtala sa. Harry nesúhlasne pokrútil hlavou. Od nej už nepotreboval nič.

„V takom prípade vás opustíme, musím ešte vyriešiť nejaké záležitosti. Vy by ste sa mali vybrať do klubovne, aby ste nedostali trest.“ Navrhla. Harry sa mierne pousmial, keď mu venovala krátky veľavravný pohľad. Nuž, Harry dostával tresty asi tak často ako Weasleyovské dvojičky a to už bolo čo povedať.

„Budem sa ponáhľať.“ Povedal.

„Profesor, mohol by som vás ešte na chvíľu zastaviť?“ opýtal sa čo najpokojnejšie a najslušnejšie, keď sa vybrali preč. McGonagallová im venovala krátky prekvapený pohľad, ale pokračovala ďalej, vytušila, že tam nebude potrebná ani vítaná.

„Čo chcete, Potter? Nemám na vás celý deň.“ Zavrčal. Harry si sucho pomyslel, že spýtať sa teraz na tie fotky, o ktorých mu povedal, asi nebude najlepší nápad. Nech medzi nimi predtým začalo vznikať čokoľvek, teraz sa to pretrhlo. To vedomie ho naplnilo nečakanou horkosťou. Nechcel byť sklamaný kvôli Snapeovi, celé tie roky sa nenávideli a logicky sa to nemohlo len tak zmeniť, a predsa sa nevedel ubrániť vlastným emóciám.

Snape ho robil zbytočne slabým. To, čo voči nemu cítil, ho oslabovalo a pri tom, kto všetko po ňom išiel, si nemohol dovoliť emočný chaos a nepozornosť. Najlepšie by bolo držať si odstup, prestrihnúť to puto, ktoré ho s otcom spájalo. To by však znamenalo pochovať aj roky vzájomnej nenávisti a zášti a ťažko povedať či by bol schopný zabudnúť na to všetko, čo sa medzi nimi odohralo a čo ich spája.

„Len som vás chcel varovať pred Ronaldom Weasleym. Chcel som ísť ešte dnes za Dumbledorom, ale teraz to už asi nebude možné. Ronald Weasley bol tým, kto vyvolal Azazela, v blackovskej knižnici našiel postup rituálu a démon sa ním nechal vyvolať, zaujala ho Ronaldova ponuka. Tým, že to bol Ronald som si istý.“ Prehovoril Harry pevne. Dumbledore Snapeovi veril a Harry predpokladal, že si Dumbledore nechal poistku a našiel niekoho, kto ho bude spájať s Rokfortom. A najlepšou možnosťou bol Snape, majster elixírov mal informácie z Rádu, z Rokfortu aj od Smrťožrútov.

„Naozaj si myslíte, že tomuto uverím, Potter? Neviem, čo sa medzi vami odohralo, ale nemienim sa nechať zatiahnuť do tejto vašej hlúpej vojny. Ronald Weasley by nebol schopný vyvolať Padlého, keby to aj urobil, už dávno by bol mŕtvy.“ Zavrčal. Harry v tej chvíli pochopil, čo si Snape myslel a zanechalo ho to šokovaného a rozhorčeného. Ako mohol, pre Merlina, predpokladať, že by prišiel očierňoval Ronalda a ešte k tomu k nemu?! K vedúcemu Slizolinskej fakulty?! Na toto dokázal nájsť len jediné logické vysvetlenie a to sa mu hlboko priečilo.

„Azazel ho dokáže využiť a kým sa mu Ronald hodí, bude ho držať nažive.“ Prehovoril zamračene.

„Myslíš si, že ti toto uverím?“ prehovoril Snape temne. Chlad v jeho očiach Harrymu napovedal, že nech príde čokoľvek, nebude sa mu to páčiť.

„Snažíš sa využiť to, že som tvoj otec, aby si sa zbavil Weasleyho?“ začal útočiť. Harry nepochyboval, že by pokračoval aj ďalej, no v tej chvíli stratil trpezlivosť. Náladovosť mal po otcovi, prečo ho s ňou bližšie nezoznámiť?

„Nikdy by som sa o niečo takéto nepokúsil. Áno, mám s Ronaldom isté osobné problémy, tie sa však vás netýkajú. Ale to, že vám po škole behá démon, to by vás už zaujímať malo. Skutočne by ma zaujímalo, keď už tak vehementne vyhlasujete, že ste môj otec, či by vás zasiahlo, keby ste zistili, že som mal pravdu až potom, ako by ma Azazel tu v škole zabil. Vy nikdy nebudete mojím otcom už len preto, lebo otec musí svojmu synovi dôverovať, čo vy nikdy nedokážete. Neveríte mi, nikdy ste mi neverili a ani mi veriť nebudete, pre vás som len neschopné decko.“ Oči mu temne zaiskrili a pery sa mu roztiahli do sarkastického úškrnu. Rukami ukázal na svoju postavu.

„Syn je odrazom svojho otca. Povedzte mi, drahý otče, páči sa vám, čo vidíte?“ opýtal sa vyzývavo.

„Toto s vami nemienim...“ snažil sa z toho vykrútiť Snape.  

„Tak hovorte!“ zreval Harry. Zúrivosť trhala zábrany okolo jeho mágie aj mysle a on si ani neuvedomoval, ako hrozivo vyzerá, keď zúri. Kohokoľvek iného, kto by sa odvážil zvýšiť hlas na Severusa Snapea, by profesor elixírov bez zaváhanie preklial až do tretieho kolena, ale teraz, keď stál zoči voči Harrymu Potterovi, nedokázal vytiahnuť prútik. Harry Potter v tej chvíli pripomínal Lorda Voldemorta, vyžaroval rovnaký hnev, rovnakú autoritu a tak ako kedysi pri ňom ani pri svojom synovi teraz nedokázal Snape odhadnúť, akú reakciu má očakávať. A to ho rozčúlilo a hoci nemohol kričať, stále mohol udierať dostatočne tvrdo.

„Teraz pred sebou vidím jedine donášača a klamára.“ Videl, ako sa v očiach jeho syna niečo zmenilo, ale napriek tomu neprestával. „Nie, nepáči sa mi, čo vidím. Nepáči sa mi, že je môj syn taký ako vy, Potter. To ste chceli počuť?“ zavrčal. Náhly chlad v chlapcových očiach ho na okamih zneistil.

„Myslím, že toto som potreboval počuť. Pochopil som. Je sklamaním, že sa vašej milovanej Lily a vám narodilo decko ako ja, hm? Najlepšie bude naďalej sa tváriť, že som synom Jamesa Pottera, v tom je koniec koncov viac pravdy ako v tom, že som vašim synom. Okrem nášho nešťastného genetického prepojenia nás nespája nič, Lily od vás nežiadala, aby ste sa stali mojim otcom, nikdy sme to nemali zistiť, takže vás neviaže ani nijaký pochybný dlh. Urobte nám obom láskavosť a zabudnite na to, že máte syna.“ Povedal Harry. Preč bol jeho hnev, preč bola sila, ktorú vyžaroval. V jeho postoji sa odrážalo zvláštne odhodlanie, až zmierenie a v jeho očiach nesmierna únava. Keby sa Snape poyrel lepšie na tvár svojho syna a pokúsil by sa prehliadnuť jeho poškodenú masku, videl by v jeho tvári aj bolesť, ale on sa nepozrel. Namiesto toho mlčky pozoroval, ako sa jeho syn vybral preč z nevyužívanej učebne. Harry sa však na prahu dverí ešte zarazil a a otočil sa na Snapea. Vytiahol čosi z vrecka habitu, vyzeralo to ako obyčajná obálka. Chvíľu na ňu hľadel, akoby ho rozhodnutie, ktoré práve robil, stálo priveľa sily a potom v jedinom krátkom momente hodil obálku Snapeovi. Bez jediného slova sa otočil a opustil miestnosť.

 

 Snape s neblahým tušením otvoril obálku, ktorú mu Harry hodil a nazrel dovnútra. Keď v nej uvidel tri známe fotky, ktoré mu poslal na Vianoce, niečo v jeho vnútri sa zlomilo. Nohy ho zradili a on klesol na kolená, obálku s fotkami pustil na zem a ruky si zaboril do vlasov. Pozoroval fotky, ktoré sa rozsypali po zemi. Neodvratný pocit, že sa medzi nimi niečo cenné nenapraviteľne zničilo, ho naplnil bolesťou väčšou, ako by kedy predpokladal, že by mohol cítiť kvôli Harrymu Potterovi. Ako by kedy mohol cítiť voči komukoľvek. Dalo sa to porovnať len s chvíľou, kedy stratil Lily.

Sklamal ju. Na svete mu okrem Harryho nezostal už nikto, jeho matka bola dávno mŕtva a našťastie aj otec. Harry bol jeho posledný príbuzný, jeho dedič, jeho krv... jeho syn. Syn. Čo všetko pre neho toto jediné krátke slovo znamenalo, čo všetko predstavovalo. Akú neskutočnú bolesť a prázdnotu prinášalo zistenie, že stratil toho, koho mohol nazývať svojím synom.

V jeho skutočnej podobe ho videl len jediný raz, v deň, keď mu prezradil, kým v skutočnosti je. Tušil, že keby na tom nebol psychicky tak zle po Bellatrixinom mučení, nikdy by mu to neprezradil. Sám mu predsa neraz povedal, že si neželá, aby ho nazýval svojím synom. Severus na ňom však predsa vždy videl, že to nemyslel vážne, za tie roky sa v chlapcovi naučil čítať a dokázal prehliadnuť aj väčšinu masiek, ktoré okolo seba Harry vystaval. Vždy to tak robil, vždy sa zahaľoval nepreniknuteľnými maskami, aby jeho priatelia netrpeli s ním, keď mal problémy. Severus to vždy vedel, mal to celé tie roky pred očami, nikdy by mu to však nepriznal k dobru, nechcel vidieť šľachetnosť Chlapca, ktorý prežil ani jeho odvahu a láskavosť. Dumbledore mu to opakovane vtĺkal do hlavy, ale Severus to odmietal vidieť. Poznanie, že Harry je ako jeho milovaná Lily by bolo pre neho príliš bolestivé.

A preto prehliadol to najpodstatnejšie. Harry bol jeho synom.

Keď sa vtedy zbavil tej hlúpej podoby Harryho Pottera, Severusovi zastavilo srdce. Spočiatku si myslel, že si z neho Potter len hlúpo vysvetlil, tá podoba bola neskutočná. A potom si uvedomil, že to bola pravda. Lily ho nikdy nezradila, nikdy sa skutočne neoddala inému.

Nevedel ani vypovedať, aký šťastný bol vtedy, aký nahnevaný a ako veľmi trpel. Mal syna a namiesto toho, aby sa o neho staral, ako bolo jeho povinnosťou, ho ničil. Hoci nebolo pochýb, že ho Lily milovala, zároveň mu nedôverovala dostatočne na to, aby mu zverila vlastného syna. On však dostal šancu napraviť to, odčiniť všetky svoje chyby. Harry ho k sebe síce hneď nevpustil, ale ponechal mu neveľkú škáru, cez ktorú by sa s trochou šikovnosti vedel dostať bližšie k chlapcovi. Vedel ako preraziť jeho ochrany a získať si ho.

Bolo to ťažšie ako čokoľvek iné, starú nenávisť nejde len tak pochovať. No napriek tomu bolo pre neho prirodzené snažiť sa získať si svojho syna. Obaja milovali Lily a Severus vedel, že ak na to pôjde cez ňu, získa si priazeň svojho syna a po čase možno aj niečo viac. Niečo hlbšie a pevnejšie. A, napriek tomu, že bol obávaným a nenávideným profesorom elixírov, zdalo sa, že sa mu v tom začína dariť. Keď mu povedal o fotkách a nepriamo chlapcovi navrhol, aby prišiel k nemu, videl mu v očiach neobyčajný jas. Chlapec sa tešil a radosť vnútorným svetlom rozžiarila jeho smaragdové oči. A tentoraz nemal na mysli to pozoruhodné vnútorné svetlo, ktoré driemalo hlboko v chlapcovi.

A napriek tomu, ako dobre mu to išlo, spolu teraz nesedeli v jeho komnatách a neprehrabávali sa albumami, ktoré mal starostlivo uschované medzi svojimi najväčšími cennosťami. Namiesto toho tu teraz bezmocne kľačal na podlahe a snažil sa zadržať v sebe bolesť, ktorá sa hlásila o slovo.

Zničil to. Zničil to presne tak ako všetko v jeho doterajšom živote.  Nebol bytosťou hodnou lásky, nezaslúžil si Lil ani Harryho.

Och, ako sa na neho chlapec len podobal. Bol ako jeho vylepšená kópia. Vysoký a štíhly, s hodvábnymi temnými vlasmi, dlhými prstami, možno až príliš bledou pokožkou a s neobyčajne podmanivými očami. Taký býval kedysi aj Severus. Len jeho syn bol krajší, mal príťažlivejšie vlastnosti, chýbal mu otcov zlomený orlí nos a oči mal stále dozelena, hoci v omnoho temnejšom odtieni. Oči mal ale stále neobyčajne krásne, Severus by povedal, že jeho syn mal oči, ktoré lámu srdcia žien.

Bol na neho nesmierne hrdý. Hoci mu to nikdy nepovedal a pravdepodobne mu to už ani nebude môcť povedať, vážil si ho a bol pyšný na to, čo všetko dokázal. Ako jedenásťročný prežil stretnutie s Lordom Voldemortom, ako dvanásťročný zničil časť jeho duše, ako trinásťročný zahnal viac ako stovku Dementorov a ako štrnásťročný vyhral Trojčarodejnícky turnaj a utkal sa v súboji so znovuzrodeným Lordom Voldemortom. A teraz musel znášať nenávisť celej školy, vrátane zášti svojho vlastného otca. Severus sa tak veľmi nechcel podobať na svojho vlastného otca, až sa stal ešte horším ako bol kedy Tobias Snape.

Kiežby mohol vziať slová, ktoré vyslovil, späť. Kiežby dokázal vrátiť čas a napraviť chybu, ktorú urobil. Keď mu chlapec hodil fotky a s s prázdnym výrazom v tvári odišiel, vzal zo sebou aj zbytky srdca obávaného Severusa Snapea.

V tej chvíli v chlapcovi viac nedokázal čítať. Už viac nemal právo nazývať ho svojim synom. Nezaslúžil si ho, tak ako si predtým nezaslúžil Lily. Nezaslúžil si byť  milovaný.

Z hrdla sa mu vydral zmučený výkrik, odrazil sa od kamenných stien a ako temný výsmech sa k nemu vrátil v niekoľkonásobnej ozvene. Hrdá postava Severusa Snapea sa zrútila, keď mu z očí vytryskli roky zadržiavané slzy. A na svete nebol nikto, kto by mohol uľaviť jeho bolesti a utíšiť jeho vinu, snáď okrem jedného mladého čarodejníka, ktorý mnoho chodieb ďalej sedel na zemi v ďalšej z nevyužívaných tried a trpel podobne ako starší čarodejník. Ale ani jeden z nich dvoch nemal ani tušenie o bolesti toho druhého.

 

Harry sa nevybral do klubovne, ako mu to odporučila McGonagallová. Namiesto toho sa odtiahol do najvzdialenejšej časti hradu, čo najďalej od otca a tam sa, na chladnej kamennej dlažbe, užieral bolesťou a sebaľútosťou.

Snape bol z neho sklamaný. Tá myšlienka ho zasiahla hlbšie ako by predpokladal, dokonca hlbšie ako Ronova zrada. Zasiahla dokonca tak hlboko, že sa s ňou Harry nedokázal zmieriť a namiesto toho, aby ju precítil a zmieril sa s ňou, ju potlačil hlboko do svojho vnútra a jej miesto zaplnil tupou prázdnotou.

Zodvihol pred seba ruky a privrel oči. Vedel, čo chcel. Prenikol hlboko do svojho jadra, druhýkrát to už bolo jednoduchšie a rýchlejšie a vytiahol odtiaľ kus svojej mágie. A potom urobil to, čo drvivá väčšina čarodejníkov žijúcich na zemi nedokázala, nechal si na dlani rozhorieť plamene nezvyčajne temného plameňa. Bez použitia prútika.

Pocítil chmúrne pobavenie, keď pozoroval vyčarovaný plameň. Dokonca aj oheň vyčarovaný z jeho rúk odrážal jeho temnú náladu. Siahol hlbšie do svojho jadra a zväčšil plameň na svojej pravej ruke, takže mu teraz oblizoval celú ruku, od lakťa k prstom. To nestačilo.

Masochisticky rozdelil svoju myseľ na dva prúdy a nechal celú svoju ľavú ruku obaliť ľadom. Pocítil počiatočnú migrénu, rozdeliť myseľ na časti si vyžadovali skúsenosti, trpezlivosť a nesmiernu silu mysle. Harryho vtedy poháňala len túžba potlačiť bolesť v duši inou bolesťou.

Keď ani to nestačilo, siahol ešte hlbšie do svojich síl a posilnil živly, ktoré doposiaľ vyvolal. Ľad a oheň mu teraz siahali takmer až na hruď a bolesť v jeho hlave sa stupňovala.

No nestačilo to. Stále cítil bolesť.

Vedený šialeným odhodlaním siahol hlbšie do svojho magického jadra, ako kedy prenikol a vytiahol odtiaľ mágiu ohňa, ľadu a vody a zaplnil nimi svoju myseľ. Vrcholom moci čarodejníka nad živlom bolo, keď sa on sám zmenil na daný živel a plne s ním splynul. Harry cítil, ako sa ľad a voda podrobili jeho mysli a splynuli s ňou. A popritom cítil, ako sa do jeho mysle predralo niečo mocné a premenlivé, čo nedokázal spútať ani zastaviť. Pohltilo to Harryho myseľ a naplnilo nekonečným množstvom obrazov, z ktorých sa chlapcovi išla roztrhnúť hlava. Prirýchlo sa mihali pred jeho očami a každý jeden z obrazov so sebou priniesol novú bolesť. S výkrikom klesol na zem, omráčený bolesťou. Modlil sa, aby niekto vošiel a pomohol mu, ale kúzla, ktoré uvalil na dvere, fungovali až príliš dobre.

Bellatrix bola v mučení dobrá, ale jej moc sa tomuto nevyrovnala. Nič také ešte nezažil. A napriek tomu sa jeho mysľou dokázala predrať neželaná myšlienka.

On si to nezaslúžil. Harry si nezaslúžil byť milovaný. Snape mal pravdu. 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Skvělá kapitolka

Silver Moon, 6. 7. 2015 14:50

Toto je skvělá kapitolka.. Stejně jako celá povídka.. Není zrovna moc takových dobrých povídek s temným Harrym, který je zároveň i dobrý.. Moc se mi to líbí a tesim se na pokračování.. ;-)

naj hp

Terka, 19. 4. 2015 14:50

Čítam túto kapitolu stále odznova. Sorry, nemôžem si pomôcť! Je to proste super. Tento Harry sa mi veľmi páči. Je taký temný, slobodný a tajomný. Dúfam že ho niekto nájde( niekto z jeho priateľov), a tiež dúfam že Snapesi ho nebude žiadať súdnou cestou. Podľa mňa by to úplne zničilo ich vzťah. A bola by som rada keby sa nezmierili hneď, predsa len by to bolo také neprirodzené. Síce im prajem aby boli nakoniec spolu ale nie hneď... Veľmi rada bysom vedela aké zmeny v ich vzťahu nastanú po tejto hádke( predstavujem si nejaké Harryho chladné a ľahostajné reakcie. Vieš niečo v tom zmysle že sa skončila ďalšia etapa jeho života, že sa to už nezmení a aspoň v tom má jasno). Už sa teším na ďalšiu kapitolu a dúfam že bude rychlo.

:)

head-line, 14. 3. 2015 18:59

head-line-lk.blogspot.sk :) blog pre každého, kto sa narodil v tejto debilnej generácií ;) sorry za spam

:))

CherryPie, 8. 3. 2015 13:58

Já zbožňuju ten Harryho sarkasmus :D Miluju tu jeho temnou stránku a to že sebou nenechá manipulovat jako v originále :)
Jen doufám, že Snape do háje přijde k tomu soudu a vyklopí pravdu, aby získal Harryho. Potom by to začalo být pěkně drsné :D

:-)

Domeenika, 5. 3. 2015 15:13

Mna z nich urve.... koli ich hrdosti zahodia vsetko...Harry ma gule :-) Ostane rovnaky? A co s tou adopciou??

*-*

Arka, 5. 3. 2015 6:41

Netrpělivě jsem očekávala další díl a musím říct, že se to vyplatilo :3 :D . Jsi skvělá spisovatelka. Nejen že máš talent, ale zvládáš se držet charakterů postav a... No mohla bych tě vychvalovat ještě dlouho, ale všeho moc škodí, jak se u nás říká :D.

HP

Tonks123, 4. 3. 2015 22:28

AWESOME!!!!

hp

M, 4. 3. 2015 16:42

moc dobrá kapitola moc dobré povídky

naj hp

Terka, 2. 3. 2015 16:07

To bolo kruté!!! Chudák chlapec...
Stratil svojho otca. Dúfam že sa to nejak napraví.
Tá časť nakonci bola super. Ty to vieš vždy tak zakoncit že sa už neviem dočkať pokračovania... I keď si dlhší čas nič nepridala tak toto to vynahradilo . Táto kapitola proste nemala chybu!

Prajem veľa sily a trpezlivosti k projektom a ku všetkému ostatnéu.
Držím palce nech sa ti všetko darí.

:) nova kapitola

Lilly Potter ml. , 2. 3. 2015 10:36

Sú si obidvaja strašne podobný.
Veľmi pekná kapitola. Teším sa na ďalšiu aj keď to asi bude dlho trvať. Veľa šťastia s projektami.

hp

sam, 2. 3. 2015 0:36

Je tu dobrý paradox toho, že Severus by neměl být milovaný a Harry to samé :)
Opravdu se na sebe podobají, co?

Jsem zvědavá, jak to půjde všechno dál, protože tohle je prostě bomba :D

Díky za tuto kapitolku.

Přeji ti hodně síly, která se ti teď jistě bude hodit.