Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


4. 1. 2015

40. Vianočné dary

Harry pomaly odbaľoval prvý dar. Rozviazal striebornú stuhu a hodil ju na posteľ. Ďalej nasledoval modrý papier, ktorý postupne odstraňoval, vrstvu po vrstve. Prekvapilo ho, že pod prvou vrstvou baliaceho papiera sa ukrývali dve škatule, zabalené v papieri, jedna veľká a ťažká, v tvare objemnej knihy a druhá neveľká kocka, ktorá sa mu hravo vošla do dlane.

V prvom veľkom balíku hu čakala kniha. To ho neprekvapilo. Šokovalo ho však, čo za kniha pred ním ležala v jeho rukách. Niekto mu poslal knihu najmocnejších ochranných kúzel, ohromne starý neoceniteľný výtlačok, pre ktorý by ľudia zabíjali. Napriek tomu, že kúzla v knihe drvivá väčšina čarodejníkov používať nedokázala, mala kniha neskutočnú zberateľskú hodnotu. V rukách držal knihu, ktorá mala hodnotu vyššiu ako celý jeho dom po Lily aj so všetkým, čo v ňom je.

Opatrne otvoril knihu, úprimne zvedavý, od koho je. Na jeho prekvapenie z knihy vypadol úhľadný kúsok pergamenu s jedinou krasopisom napísanou vetou a podpisom.

 

Viem, ako často sa dostávaš do problémov.

Le Fay.

 

Harry sa vrelo usmial. Z toho lístka dýchala nenapísaná veta, že si ho cení viac ako majetok, ktorého hodnotu kniha mala. Neodolal a začal prevracať strany v knihe a zatiaľ len zbežne skúmať kúzla v nej.

Ani ho príliš neprekvapilo, že okrem kúzel a obradov v knihe narazil aj na mnohé ochranné elixíry. Nesmierne zložité a zdĺhavé elixíry, pri ktorých aj najmenšia chybička mohla spôsobil obrovský výbuch, samozrejme. Harry okamžite pocítil túžbu jeden taký si uvariť. Aspoň jeden z tých jednoduchších. Takýto výbuch by prekonal všetko, čo doteraz vytvoril na elixíroch so Snapeom.

Obradmi sa Harry príliš nezaoberal, boli najnáročnejšie z celej knihy. Potreboval by drahé obety, zložité elixíry a mocné čary. Voldemort si možno na obrady trúfal, ale Harry ešte nie. Nemal dosť sily ani skúseností na to, aby mohol viesť obrad, tak náročný, ako boli tieto. Jedna chyba by ho mohla stáť nie telo, ale rovno dušu. Po tom, čo zažil za tú chvíľu, keď ho démon stiahol do predpeklia, si radšej dával na podobné veci dobrý pozor. Ľutoval Ronalda, napriek tomu, že ho už nebral ako priateľa. Tým, že vyvolal démona, zviazal s ním svoju dušu, a keď sa to všetko skončí, Azazel si ho vezme zo sebou.

Ťažko povedať, prečo sa Azazel vôbec rozhodol vyslyšať jeho volanie. Bežne, keď sa nejaký slabý čarodejník pokúša vyvolať Padlého, sa démon len natiahne a vezme si jeho dušu, život a mágiu. Teraz sa však rozhodol nechať Ronalda nažive a čerpať skrze neho silu, aby nadobudol plnú moc. Už to bude takmer pol roka, čo je na zemi a ešte stále ju nezískal. Ale napriek tomu pokojne vyčkával, kým nebude dosť silný a čakal na Harryho.

Vari bol chlapec taký cenný, aby si na neho počkal alebo išlo o niečo viac? Harrymu sa nechcelo veriť, že by démon opustil peklo a podstúpil toto všetko len kvôli nemu. Pokiaľ vedel, pre démona bola slabosť tým najhorším, čo mohol zažiť. Nenávideli to. Muselo ísť o niečo naozaj dôležité.

Démon tvrdil, že si prišiel po neho. Ale prečo? Hovoril niečo o sile. O Harryho sile. Vraj si vezme aj jeho silu alebo niečo také. Ale to bolo logické, vždy si vzal aj silu čarodejníka, keď ho zabíjal. Ale prečo práve Harry? Prečo si prišiel konkrétne po Harryho?

Och... Veď on to vedel. Harry vedel, prečo si démon prišiel po Harryho. V skutočnosti to bolo všetko také jednoduché a zároveň choré a úbohé. A hlúpe, nesmierne hlúpe. Koniec koncov, Ronald bol tiež hlupák, takže sa niet čomu diviť. Keď čarodejník vyvoláva démona, musí mu ponúknuť obetu a čím mocnejšieho démona vyvoláva, tým väčšia musí byť obeta. A čo je väčšia obeta, než ľudský život? Ronald Harryho postupom času znenávidel, v slabol srdci sa usadila žiarlivosť a už nebolo treba veľa, aby sa premenila na niečo hlbšie a zlovestnejšie. Poslednou kvapkou muselo byť, že si Hermiona nevedomky zvolila Harryho namiesto Ronalda. Namiesto toho, aby o ňu zabojoval, sa rozhodol pre niečo omnoho horšie a temnejšie. A v blackovskej knižnici našiel niečo, čo mu s tým pomôže. Vyvolal démona, ponúkol mu ako obeť Harryho a démon odpovedal. Ronaldovi však očividne nedošlo, že démona nemôže vyvolať len tak. Ako čarodejník je priemerný, možno keby na sebe celý život tvrdo drel, jedného dňa by v staršom veku mohol byť schopný vyvolať nakrátko slabého démona. Ale Padlého a na neobmedzenú dobu? Na to by si netrúfol ani Voldemort.

Ronald zaplatí za to, čo urobil. Démon si od neho vezme tú najvyššiu možnú daň, jeho dušu. Harryho až striasalo pri predstave, čo všetko si ten hlúpy chalan vytrpí. Čo si kvôli nemu vytrpia všetci. Už bolo na čase, aby za svoju hlúposť zaplatil aj on sám.

Ale k tomu až neskôr. Teraz by už mohol konečne dokončiť rozbaľovanie darčekov. Mal za sebou zatiaľ iba prvú časť prvého daru.

S takmer posvätnou úctou odložil knihu nabok na nočný stolík a naposledy prešiel končekmi prstov po jej obale. Bola viazaná v kvalitnej pevnej koži, pretkávaná zlatou niťou. Aj strany boli pozlátené. Na vrchnej časti prednej strany knihy bol diamant a na spodnej rubín. Kamene mali chrániť knihu a zároveň čarodejníka, ktorý knihu študuje. Mocné kúzla môžu ublížiť už keď ich človek len v duchu číta.

Vzal do ruky druhý darček od le Faya, neveľkú kocku obalenú v rovnakom modrom papieri, v akom bolo zabalené všetko ostatné. Začal opatrne rozbaľovať papier, zvedavý, čo to bude tentoraz.

Prstami zodvihol bohato vyrezávanú krabičku z lakovaného dreva. Po obvode mala vyrezávané obrazce, zobrazujúce všetky štyri živly a rôzne poprepletané runy. Harry stále nemohol povedať, že by bol v runách zbehlý, napriek tomu, že sa ich učil už od leta, takže ho ani príliš neprekvapilo, že väčšinu znakov nerozoznal. Okrem toho to vyzeralo ako iné runy než tie, ktoré študoval. Všimol si však runy moci, sily a niektoré ochranné a útočné runy. A vlastnícke, určite narazil aj na nejaké také znaky.

Nikde však nevidel, ako by sa mohla dať táto záhadná škatuľka otvoriť. Nijaká západka, nijaká škára, ktorá by naznačovala, že sa to vôbec dá otvoriť. Jediné, čo narúšalo povrch krabičky bola priehlbinka, akoby prispôsobená brušku prsta dospelého človeka. Harry opatrne natiahol prst, nič iné mu totiž nenapadlo a opatrne ho položil do priehlbiny. Napriek tomu, že to bol vianočný darček z overeného zdroja, konal obozretne, vedel, že by sa mu nerozvážne konanie mohlo pri čarodejníckych predmetoch vypomstiť.

Na kope baliaceho papiera si všimol malý kúsok pergamenu. Zodvihol ho a chcel otočiť, aby zistil či nie je nič napísané na druhej strane, keď sa na papieri začali formovať slová.

 

Kvapni do priehlbiny v skrinke kvapku krvi a prilož na ňu prst.

 

Jednoduchá veta obsahujúca inštrukcie, čo robiť. Harry písmo na pergamene rozoznal ako le Fayove. Harry sa s tichým povzdychom vyklonil z postele a vytiahol z kufra dýku. Pokiaľ to chce otvoriť, asi nemá príliš na výber, iba riadiť sa inštrukciami. Ostrým si zľahka prešiel po brušku ukazováka a naklonil prst nad skrinku. Počkal, kým nevytečie kvapka krvi a strčil si konček prsta do úst. Potom už stačilo iba rýchle hojivé kúzlo a prst bol v poriadku, nezostala ani stopa po rane.

Keď sa nič nedialo, priložil do priehlbinky prst. Na krátky okamih ucítil bolesť, akoby sa mu do prsta naraz zapichlo tisíc špendlíkov a ozvalo sa mechanické cvaknutie, neprirodzene hlasno sa rozliehajúce v nočnom tichu. Harry odtiahol prst, v priehlbinke nebol už ani pozostatok jeho krvi a ani na jeho prste nebolo nič.

 

Skrinka ťa už pozná. Otvor ju a vezmi si, čo odteraz patrí iba tebe.

 

Odkaz sa objavil skôr, ako Harry stihol otvoriť skrinku. Po tomto bol ešte napätejší a zvedavejší ako predtým. Bez ďalšieho váhania otvoril skrinku a nazrel dovnútra. Na modrom zamatovom podklade ležal platinový prsteň s jedným tenučkým zlatým pásikom navrchu. Bol jednoduchý, veľmi pekný a už na prvý pohľad cenný. Ako však Harry zistil chvíľu nato, drahý materiál nebolo to, čo ho robilo výnimočným a jeho hodnota bola omnoho vyššia ako predpokladal predtým.

Vzal prsteň do rúk a nastokol si ho na jeden zo svojich prstov. Vynímal sa vedľa upírskeho prsteňa, ten od upírov však väčšinu času ukrýval, podobne ako aj potterovské a blackovské rodové prstene. Nosil dokonca aj prsteň, ktorý dostal od Remusa, ale našťastie ukrýval aj ten. Keby mal nosiť všetky prstene, ktoré mal, viditeľné, asi by sa cítil blbo. Stačilo už to, že nosil hneď niekoľko príveskov.

Niektoré semiačka zo Slizolinovho osobného laboratória už zasadil vo svojom dome. Zatiaľ to vyzeralo tak, že sa im celkom dobre darilo. Starostlivosť však musel prenechať Minnie, dúfal, že prežijú. To najnutnejšie urobil sám a vytvoril im vhodné prostredie. Na Minnie bude, aby ich každý deň zaliala. Pokiaľ sa im bude dobre dariť, nasadí si ich v záhrade. S určitosťou vedel, že Lily so Snapeom mali časť záhrady venovanú elixírovým prísadám a keďže sa Harry nechystá pestovať zeleninu, venuje elixírom väčšiu časť záhrady ako oni. Po Lily tam ostali nejaké kvety, tie nechá. Minnie sa o ne stará dobre a Harry vedel, že by jej chýbali. Okrem toho, Harrymu sa tiež páčili, dodávali domu zvláštny nádych.

Platinový prsteň sa mu na prste odrazu rozžiaril. Krvavočerveným svetlom sa jasne rozžiarili desiatky rôznych rún, podobných tým na skrinke. Harryho telo zachvátil kŕč a zrútil sa na chrbát na posteľ. Neubránil sa výkriku.

Svet sa mu pred očami rozmazal a Harry na okamih prestal vidieť, cítiť aj počuť. Obklopila ho hustá temnota, diametrálne odlišná od tej, v ktorej ho chcel uväzniť démon. Toto bolo, akoby niekto šťukol vypínačom a všetko odrazu zhaslo. Netrvalo však dlho a Harrymu sa začali vracať zmysly. Nebol však tam, kde by mal byť.

Stál na okraji akejsi lúky na okraji lesa a pozoroval nebo. Bola noc, to bolo na prvý pohľad jasné, ale mesačný svit bol tej noci zvláštny. Namiesto striebristého svitu totiž na zem padala krvavá žiara. Mesiac na oblohe žiaril neprirodzenou červenou ako na znak preliatia krvi. A tam, v strede lúky, stála postava v tmavofialovom plášti s tvárou natočenou k nebu. Bol to muž, Harrymu sa zdal povedomý, ale nevedel si spomenúť, odkiaľ ho pozná. Pristúpil o krok bližšie, náhle neistý.

„Čo sa to deje?“ opýta sa. Nečakal odpoveď, preto ho prekvapilo, keď sa muž otočil jeho smerom. Harry zalapal po dychu.

„Čo to má znamenať?“ opýtal sa ticho. Mimovoľne pristúpil bližšie pozorujúc chmúrny úsmev, ktorý sa mladíkovi rozšíril na perách.

„Dostal si od le Faya prsteň, však?“ opýtal sa s úsmevom. Harry sa hlboko zamračil.

„Je toto nejaká démonova lesť?“ podozrieval ho. Muž sa ticho zasmial.

„Azazelova? Och, to nie. Toto by Azazel neurobil. Kým to chcel, nemal na to ešte dosť moci a neskôr by už niečo takéto urobiť nechcel.“ Hoci mu na tvári hral úsmev, oči mu zahaľovali chmúry.

„Nerozumiem.“ Priznal Harry.

„Neskôr porozumieš. Musíš na to ale prísť sám, tam ako ja.“ Žmurkol na neho. Harry sa neubránil krátkemu úsmevu, hneď sa však začal tvári vážne.

„Čo ten mesiac?“ kývol hlavou na oblohu.

„To je krvavý mesiac, Harry. Čarodejníci tvrdia, že mesiac v splne je najmocnejší, ale to nie je pravda. Na nočnej oblohe nie je nič mocnejšie a hrozivejšie ako je krvavý mesiac. Hovorí sa, že keď sa mesiac sfarbí krvou, stane sa niečo hrozné.“ Povedal.

„A stane sa?“ opýtal sa Harry. Muž sa chmúrne usmial.

„Už sa stalo.“ Odvetil.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Harry.

„Voldemort sa stal.“ Odvetil muž so slabým úškrnom. Harry nadvihol obočie.

„Cvič, Harry. Dovoľ Amay aj le Fayovi, aby ťa naučili všetko, čo vedia, aj keby sa ti to nemalo páčiť. Le Fayove lekcie nebudú vždy príjemné, ale musíš ich ovládať. Budeš to potrebovať viac ako si myslíš. Ak sa ti nepáči predstava čiernej mágie a krvavých obradov, pomysli si, že musíš ovládať to, čo ovláda tvoj nepriateľ. Myslíš si, že si toho zažil veľa, ale v skutočnosti si ešte len na začiatku cesty. A tá cesta bude ťažká, veľmi ťažká. Ale ver mi, že by si nikdy nechcel s nikým meniť, toto je život, aký sa pre nás a pre takých ako sme my, hodí. Hlavne sa neboj, že to nezvládneš. Tiež som mal ten problém a bolo to zbytočné. Spoliehaj sa na svoje sily, keď začneš cvičiť, neuveriteľne porastú.“ Hovoril.

„A čo Snape, zlepší sa to?“ opýtal sa Harry potichu. Muž sa slabo usmial.

„S otcom je to ťažké, vždy bolo a vždy aj bude. Neskôr sa naučíš čítať v ňom a pochopíš, čo cíti. Aj tak si však budeš myslieť, že je to cvok. A poviem ti, naozaj nie je v poriadku. Ale to ani my.“ Zasmial sa. Harry sa slabo uškrnul. To bola svätá pravda, oni v poriadku rozhodne neboli.

„Je toto,“ kývol rukou v neurčitom geste „skutočnosť?“ muž sa tentoraz usmial širšie.

„Áno, je. Le Fay ti nechal odkaz ako prsteň funguje, ešte si ho asi nečítal.“ Nebola to otázka, napriek tomu však Harry pokrútil hlavou. Nijaký takýto odkaz ani nevidel.

„Tak ti to teda poviem ja.“ Usmial sa.

„Ťažko povedať, odkiaľ tieto prstene pochádzajú. Niektorí hovoria, že ich vyrábajú elfovia, ale z vlastných zdrojov viem, že to nie je tak celkom pravda. Čarodejníkovi, ktorý prsteň nosí, prepožičiava väčšiu moc než akú práve má. Nikdy s ním však neprekročíš svoj potenciál, on ti ho len pomáha rýchlejšie objavovať a rozvíjať. A najlepšie na ňom je, že to, čo objavíš, ti už zostane. Myslím, že bez prsteňa by si neprišiel na to, že si jasnozrivý alebo, že dokážeš manipulovať s časom. Pretože presne to teraz robíš. Ja ťa vidím len z pochopiteľných dôvodov, nikto iný by ťa nevidel.“ Usmial sa. Harry mu úsmev opätoval. Celá táto situácia bola otrasne bizarná, ale z istého uhla pohľadu aj vtipná. Obaja v nej očividne dokázali nájsť istý skrytý humor.

„Skrinka, v ktorej je prsteň uložený, je s prsteňom prepojená. Akonáhle ju však otvoríš, stráca svoj význam aj moc. Runy ostanú ako pekná pripomienka toho, že ochraňovala prsteň, ale stratia svoju silu. Keď sa tvoja krv dostala do styku so skrinkou a spečatil si to dotykom ruky, prsteň ťa prijal a odteraz bude reagovať už len na tvoju mágiu.“ Hovoril.

„Čo by sa stalo, keby si ho nasadil niekto iný?“ opýtal sa Harry.

„Keby si ho nasadil otec, nestalo by sa nič. Keby si ho nasadil mladý Weasley, bolelo by ho to.“ Uškrnul sa. Kohokoľvek iného by z toho úsmevu zamrazilo, ale Harry ho dôverne poznal. Za ten čas sa mu však podarilo zdokonaliť ho, Harry takého desivého výrazu schopný nebol.

„Ronald ešte žije?“ opýtal sa. Muž pretočil očami.

„Záleží na tom?“ opýtal sa. Harry pokrčil plecami.

„Le Fay má rovnaký prsteň.“ Vrátil sa späť k predošlej téme.

„Kde je tvoj?“ opýtal sa Harry. Muž zodvihol ruku.

„Tu.“ Na prostredníku sa mu objavil platinovo-zlatý krúžok.

„Mizne silou myšlienky rovnako ako ten od upírov.“ Povedal. Na prste sa mu objavil identický prsteň, aký mal na prste Harry. Uškrnuli sa na seba.

„Ako funguje?“ opýtal sa Harry.

„Dobrý pokus. Nič ti však neprezradím. Beztak by ti to bolo na nič, ten prsteň si robí, čo chce.“ Odvetil s úškrnom.

„O koľko som sa posunul do budúcnosti?“ spýtal sa Harry. Obaja sa zahľadeli na krvavý mesiac.

„To ti nemôžem povedať. Budúcnosť je nesmierne krehká a ty si ju narušil už tým, že si tu. Rád by som ťa varoval pred mnohými problémami, ale nemôžem.“ Pristúpil bližšie k Harrymu a vrelo sa na neho usmial.

„Budúcnosť vytváraš ty, Harry. To či skončíš ako ja alebo si zvolíš inú cestu je len a len na tebe. Môžeš chrániť, ničiť, milovať aj nenávidieť. Ja som kráčal cestou bolesti, ale aj radosti a vernosti. Ešte stále som však nevyhral a nemôžem povedať, že určite vyhrám. Musím to však skúsiť, pretože ak by som to neskúsil, nemohol by som viac zniesť seba samého. Osud ti však ponúkne mnohé cesty a každé jedno tvoje rozhodnutie môže znamenať zmenu toho, čím sa staneš. Každý človek, ktorý sa ti pripletie do cesty, je dôležitý.“ Harry ticho počúval jeho slová a vedel, že všetko to, čo hovoril, je pravda. Sám to vedel. Svoju budúcnosť vytváral on sám, nikto iný, len on.

Mladík sa odrazu otočil a uprel svoj pohľad na niečo medzi stromami. Výraz jeho tváre sa zmenil.

„Mal by si odísť, Harry.“ Povedal. Prečo bola jeho predošlá dobrá nálada.

„Čo sa deje?“ opýtal sa Harry.

„Nič, čo by ťa malo trápiť. Je na čase, aby si sa vrátil do svojho času.“ Povedal, tentoraz dôraznejšie. Napätý pohľad upieral na les.

„Neviem, ako.“ Namietol Harry.

„Zavri oči a želaj si to.“ Povedal.

„Ešte sa sem dostanem?“ opýtal sa Harry, cítiac, že sa blíži koniec tohto podivného stretnutia.

„Nie.“ Odpovedal. Na okraji lesa sa niečo pohlo.

„Choď!“ prikázal. Už nečakal na to, kým ho Harry poslúchne, v rozkazovačnom geste ukázal rukou na Harryho. Harryho nečakane strhla akási neznáma sila a začala ho ťahať preč, naspäť do tmy, z ktorej sa tam dostal. Naposledy sa pohľadom stretol s čiernymi očami staršieho mladíka, s očami, ktoré tak dôverne poznal. Harrison Carus mu venoval posledný úsmev a otočil sa čelom k lesu. To, čo z lesa vystúpilo, Harry už nevidel.

Hlavou bolestivo buchol do ránu postele. Nepríjemne mu v nej trešťalo a bolesť z nárazu nebola jediná, ktorá sa usadila v jeho hlave. Mal ohromnú migrénu a cítil sa unavene. Posadil sa na posteli, šúchajúc si rukou hlavu.

Nuž, toto bolo veľmi zaujímavé stretnutie. Nejakým jemu záhadným spôsobom sa presunul do budúcnosti, k svojej staršej verzií. On mu povedal, že je jasnozrivý a dokáže manipulovať s časom, prsteň mal odhaliť tieto jeho schopnosti. Zrak mu padol na list, ktorý sa objavil medzi papiermi namiesto predošlej kartičky, na ktorej mal inštrukcie. Le Fayovým písmom tam bolo napísané približne to, čo mu povedala jeho staršia podoba. Prsteň mu pomôže rozvíjať jeho schopnosti a to, čo mu pomôže rozvinúť, mu zostane aj keď nebude mať prsteň na ruke. Taktiež mu pomôže odhaliť schopnosti, o ktorých nevedel, že ich má. Len le Fay to povedal viac slovami ako Harry.

Och, pre Merlina, bolo také divné premýšľať o sebe ako o niekom inom. Ale ten, koho stretol na lúke, bol Harry a zároveň nebol Harry. Ako vysvetlenie to bolo veľmi mätúce, ale bolo to tak. Bola to proste staršia, skúsenejšia a očividne aj mocnejšia verzia Harrisona Carusa. Zaujímavé bolo, že mal svoju skutočnú podobu, zaujímalo by ho či sa tak pohyboval bežne alebo to bola jedna z tých výnimočnejších chvíľ, kedy sa nemusel ukrývať.

S novým záujmom si prezrel najnovší prsteň na svojej ruke. S týmto si ešte užije zábavy. Bude ho musieť začať testovať. Na ďalší deň určite začne, nateraz bol príliš unavený. Dorozbaľuje darčeky a pôjde spať, nech sa do začiatku vyučovania vyspí aspoň trochu.

Mimo iné si bude musieť zistiť niečo viac o krvavom mesiaci. Už len preto, že ten fenomén bol vskutku fascinujúci. Okrem toho sa zdalo, že jeden taký krvavý mesiac zažije aj Harry a keď sa tak stane, rád by vedel, o čo sa jedná.

Ďalší dar, ktorý vzal z kopy, bol ešte väčší ako ten od le Faya. Bol zabalený v tmavom červenom papieri so zlatými vzormi. Toto mu rozhodne neposlal nikto so slizolinským cítením, tí by darčeky nezabalili do ničoho s kombináciou červenej a zlatej. Tentoraz nemusel otvárať darček, aby zistil, od koho to je. Amay mu rovno na menovku napísala od koho a pre koho darček bol. Harry zvedavo roztrhol baliaci papier a rozbalil dar.

Pod vrstvou baliaceho papiera našiel hneď tri staré hrubé knihy viazané v koži. A nie hocijaké knihy, Amay mu na Vianoce poslala knihy napísané upírskym jazykom. Jedna z nich sa zaoberala elixírmi a odvarmi, ďalšia dejinami a legendami a tretia kniha obradmi. Rozhodne to bude fascinujúce, ale aj náročné čítanie, nielen na pochopenie, ale najmä na porozumenie. Upírsky jazyk bol náročný a Harry sa ho neučil zas až tak dlho. Po prečítaní týchto troch kníh v tom ale bude rozhodne lepší ako predtým.

Nakrátko sa zamyslel či by nemal začínať s niečím jednoduchším, keď sa učil nový jazyk. Väčšinou to tak bývalo, nie? Niežeby sa chcel sťažovať, o tieto knihy by nechcel prísť. Boli úžasné. Amay vedela, čo ho bude fascinovať. Podobne ako aj le Fay aj ona ho poznala.

S miernym úsmevom siahol po ďalšom dare. Tentoraz od Catherine. Darček mal uložený v krabici, na jeho prekvapenie v nej našiel tmavofialovú látku. Vytiahol von dlhý plášť z akejsi ťažkej látky. Zvonku bol chladný, ale vnútri bol teplý. Lemy mal vyšívané zlatou niťou. Šokovane si uvedomil, že ten plášť poznal. Doparoma, on ho naozaj poznal! Videl ho len pred niekoľkými minútami, mala ho na sebe jeho staršia verzia. Och, pre Merlina. Bez zaváhania vstal a obliekol si plášť. Ťažká tmavofialová látka sa okolo neho obmotala, bol to príjemný pocit, príjemnejší ako čakal. A plášť bol naozaj krásny, cítil sa v ňom mocnejší a väčší ako naozaj bol. Bol to plášť vládcov.

Cítil v ňom slabučko pulzovať mágiu, nič určité, len drobné vibrácie. Plášť na sebe nemal nijaké ochranné kúzla, ale pokiaľ sa s ním Harry pohrá, bude sa toho s ním dať robiť naozaj veľa. Dosiahne lepší výsledok ako s tým plášťom, ktorý si vyrobil ešte počas prázdnin. Siahol na spodný lem plášťa a prezrel si ho, prstami skúsil prehmatať látku. Dokonalé, absolútne dokonalé. Kvalitná látka, pevná a schopná prijať mágiu. Keby mu poslala plášť s vopred pridanými ochrannými kúzlami, nebolo by to ono. Samozrejme, bolo by to pekné, ale nemohol by si to urobiť podľa seba, nemohol by sa s tým pohrať. Takto to bolo perfektné.

A ten plášť bol už sám o sebe vskutku skvostný aj keby ho viac neupravoval.

Ďalší darček dostal od Loretha. Upírsky princ mu poslal zbrane, mnoho zbraní. V jednej objemnej debne našiel dva meče, jeden z nich postriebrený, tri bojové dýky, jednu z nich taktiež postriebrenú a jednu obradnú dýku. Obradná dýka bola najkrajšia z dýk, ktoré mu daroval, ale taktiež najmenej vhodná na boj. Išlo len o efekt a magickú moc, tomu, kto ju vytvoril, nezáležalo na tom, že by bolo náročné zabiť s ňou v boji súpera. Bola bezchybne naostrená a dokonale schopná prerezať kožu pri dávaní obety a len na tom záležalo. Loreth poslal Harrymu aj vrhacie hviezdice, tie však Harry používať veľmi nevedel. Doteraz vrhal dýky, s hviezdicami to skúšal len párkrát, primálo na to, aby sa to naučil. Keď však vytiahol obojručnú sekeru, došiel k záveru, že Lorethovi buď preplo alebo má dojem, že má Harry primálo ozdobené steny a potrebuje na ne niečo nakvačkať, pretože polovicu z tých zbraní používať nebude. Na čo, doparoma, mu bude oštep?!

Streľba z luku mu celkom išla, no z kuše ešte nestrieľal a ani z praku. Všetko však bolo v debne, ktorú mu Loreth daroval pod stromček. Na to, že boli Vianoce sviatkami pokoja, mu Loreth daroval z istého uhla pohľadu trochu cynický dar. Tiež sa však nebude sťažovať. Kto vie, kedy sa mu to bude najbližšie hodiť. Najmú tie dýky bude používať a mohol by sa začať bližšie venovať vrhaniu hviezdic, istým spôsobom boli spratnejšie ako dýky. Bude o tom musieť informovať Amay, vyzeralo to tak, že sa podujala na vedení jeho fyzického výcviku.

Od Siriusa dostal žartovné pomôcky a množstvo rád, ako niekomu znepríjemniť život, menovite Slizolinčanom. Dostal dokonca zápisník, v ktorom bolo spísané, čo všetko Záškodníci urobili tým, ktorí si ich znepriatelili.

Od Remusa dostal knihy. Škoda len, že Rem nevedel, že Harry už postúpil na vyššiu úroveň. Každopádne si ich aspoň prečíta, kniha elixírov, ktorú mu poslal, bola absolútnym základom, ale tie liečebné kúzla nezneli zle. Naučí sa ako vyliečiť jednoduchšie choroby, doteraz sa zameriaval najmä na zranenia v boji, bude to vítaná zmena.

Od Weasleyovcov dostal klasické darčeky. Pani Weasleyová mu poslal nejaké svoje koláče, vrátane jej skvelých fondánov a nezabudla ani na pletený sveter s veľkým H-čkom. Pousmial sa. Život sa mu otočil o stoosemdesiat stupňov, ale niektoré veci proste zostávajú rovnaké. Na chvíľu sa zas cítil ako starý Harry, keď si na seba navliekol teplý hrubý sveter. Ďalší darček však zlomil kúzlo silnej spomienky, nie však jeho pohodu. Keď si totiž zo zmenšujúcej sa kopy vytiahol ďalší darček, nápadne sa podobajúci na fľašu a prezrel si menovku, neubránil sa smiechu. Tak tento človek by mu pred rokom darček určite neposlal.

Odhodil baliaci papier a so záujmom si prezrel fľašu veľmi starej a veľmi kvalitnej whisky. Najvtipnejšie na tom všetkom však bolo to, že on poslal Dracovi takmer rovnakú fľašu. Pripomienka toho, že sa zrazili v tajnej chodbe vedúcej z hradu a spili sa tam pod obraz. Nečakal, že Malfoy bude premýšľať rovnako, úprimne ani nečakal, že mu Draco pošle nejaký darček. Ale potešilo ho to, znamenalo to totiž, že si k nemu Malfoy našiel cestu, čo mohlo byť len a len dobre. Možno, že ráno dostane od Luciusa Malfoya pozitívny ohlas na svoj list, pokiaľ si získal Draca, mohol si získať aj Luciusa. Malfoyovcov by veľmi rád privítal vo svojej novej strane, nepochyboval, že by boli cennými členmi.

Len nejako vyriešiť ich vernosť Voldemortovi. Ak by sa aj rozhodli, že chcú ostať verní Harrymu, nie Voldemortovi, Luciusa viazalo Temné znamenie. Bola pravda, že to isté viazalo aj Snapea, ale ťažko by mohol žiadať od Luciusa to, čo žiadal Dumbledore od Snapea. Dumbledore si to možno vedel vo svojej hlave odôvodniť, ale Harry nie. K niečomu takému by Luciusa nenútil, nemal na to jediný dobrý dôvod. Ospravedlniteľný dôvod.

Fľašu s alkoholom bezpečne odložil do svojho kufra, túto fľašu nebude piť sám.

Darček od Nevilla bol najhoršie zabalený z celej kopy. Naozaj. Ten chlapec použil snáď viac lepiacej pásky ako baliaceho papiera. Keby Harry poslal takto zabalený darček dievčatám alebo vlastne väčšine ľudí, ktorým posielal darčeky, nedožil by sa ďalšieho dňa. Amay s Catherine by určite neboli spokojné a určite by mu to dali vedieť.

Neville mu poslal akúsi rastlinku. Nemala nijaké magické schopnosti a ani do elixírov nebola práve najlepšia, mladý Chrabromilčan však zastával názor, že každý musí pestovať aspoň jednu rastlinku. Harry ju veľmi opatrne položil na nočný stolík vedľa svojho koláča, Nevillove rastlinky bývali niekedy... ehm... divné. Už to, že ten druh rastliny nepoznal, sa mu nepáčilo. Podľa Nevilla nebola náročná na pestovanie, asi mu s tým neveril. Harry sa rozhodol, že ju pošle Minnie, ona s tým už niečo urobí. Nevillovi povie, že ju nechal odoslať do svojho domu, bude rád.

Dostal darčeky aj od Freda a Georgea. Dvojčatá mu poslali množstvo vzoriek z ich spoločného obchodu, oni sa totiž rozhodli, že tretina obchodu patrí Harrymu. Nuž, Harry sa s nimi nehádal, nepohol by nimi. Cítili sa mu byť zaviazaní za tých tisíc galeónov, ktoré im dal na konci štvrtého ročníka. Obchod zatiaľ ešte neprekvital, ale už mali zakúpené priestory a keď mali chvíľu času, kým neboli v škole, trávili čas v obchode. Už v Rokforte sa im darilo predávať svoje výrobky, študenti o ne mali veľký záujem. Harry si zatiaľ ich výtvory uložil do kufra, kde ich kúzlami zabezpečil. Čiste kvôli istote.

Luna mu na Vianoce poslala knihu tancov, jeden z nich ho učila pred pár mesiacmi, kým sa spolu učili tancovať. Či skôr, kým mávali svoje tanečné chvíľky, tancovať sa učil len Neville. Pokiaľ sa, samozrejme, nerátalo to, čo učila Luna Harryho. Harryho Lunine tance úprimne fascinovali a bavilo ho učiť sa ich, pripomínali mu staré rituálne tance. Amay, Cath a dokonca aj Neville ho preto považovali tak trochu za cvoka. A jemu to bolo jedno, hlavne, že bola Luna šťastná. Ku knihe mu pribalila aj predplatné Sršňa na rok zadarmo.

Harry sám poslal Lune dar. Keď v jednom z mnohých obchodov, ktoré prešiel, kým hľadal darčeky pre priateľov, narazil na vzdušné bielo-strieborné šaty s ľahkým plášťom jemnej striebristej farby a striebornými lodičkami, nemohol inak, len ich kúpiť. Predavačka sa okamžite chopila príležitosti a ponúkla mu k šatám ak jemný striebristý náhrdelník so striebornými lístkami a drobnými diamantmi a k nemu pasujúce náušnice a náramok. Náušnice boli drobné visiace diamantové slzičky ovinuté lístkami zo striebra. Samozrejme, že kúpil všetko. A predavačka ho dokonca nahovorila aj na to, aby jej kúpil k tomu všetkému strieborné ozdoby do vlasov, hoci už z inej sady, ale veľmi podobné sade, ktorú mu ponúkla predavačka. Žena bola v tom, že je Luna Harryho priateľka a párkrát si zasnene povzdychla, nahlas hovoriac o tom, aké by to bolo úžasné, keby mala aj ona takého štedrého priateľa.

Väčšinu času na neho zvodne žmurkala, Harrymu to postupom času začalo liezť na nervy. Bola pekná, to áno, s tými svojimi veľkými tmavými očami a čiernymi vlasmi bola skutočne rozkošná, ale on mal svoju Catherine. A tej, v mnohých ohľadoch, nesiahala ani po členky. Nevedel si predstaviť, že by sa jeho Cath niekedy takto pretŕčala pred nejakým mužom.

Ale v konečnom dôsledku bol spokojný, dostal to, čo chcel a ešte aj niečo navyše. Na peniazoch mu nezáležalo. Keby sa žene v obchode tak veľmi nepáčil, nebola by taká ochotná ponúknuť mu to najlepšie, čo v obchode mali. Telefónne číslo, ktoré mu napísala na papierik a strčila k bločku nechal aj s bločkom tam. Ani jedno z toho nepotreboval a okrem toho, nemal mobil a pochyboval, že by mu strýko Vernon nejako zvlášť nadšene dovolil zavolať z jeho pevnej linky neznámej žene, ktorej sa zapáčil.

Dúfal len, že sa Lune šaty budú páčiť. Pre neho bola Luna ako jej menovkyňa na oblohe, žiarivá, záhadná a istým spôsobom nedosiahnuteľná, vzdialená od všetkých ostatných. Mesačná kráľovná. To pomenovanie ho raz zasiahlo v jednom zo snov a odvtedy ho už nedokázal vypustiť z hlavy. Bolo to ako zaklínadlo. Luna Lovegoodová mala vlasy ako mesačný svit, oči ako jasnovidka a pleť, pôsobiacu takmer priesvitne, bledú ako alabaster. Mágiu mala ako čistú a jasnú ako číry diamant. Ten jej charakteristický neprítomný pohľad to všetko len podtrhával.

Harry neveril, že Luna môže byť čistokrvná čarodejnica. Nech si hovorí kto chce, čo chce, podľa neho bola spolovice víla. Najmenej. Keby mu niekto povedal, že jej v krvi koluje moc mesiaca, uveril by.

Luna mu bola drahá ako málokto. Nikdy ho nesúdila, nikdy. Kým ostatný kritizovali jeho chyby, ona mu venovala zasnený pohľad svojich prenikavých očí a chápavý úsmev.

Mrzelo ho, že Bellatrix skončila na tej zlej ceste. Priťahovala a fascinovala ho takmer tak ako Luna. Avšak na rozdiel od Luny, ktorá bola pre neho ako mesiac na oblohe, ako číry diamant, Bellatrix bola ako čierny kryštál žiariaci temným svetlom. Bol ňou priťahovaný ako je nočná mora priťahovaná lampou. A bola to rovnako nezdravá fascinácia, pretože tak, ako sa nočná mora udrie o sklo a zahynie alebo tak, ako ju spáli žiarovka, tak by dopadol aj Harry, keby sa nechal stiahnuť vlnami jej šialenstva.

Nenávidel ju, opovrhoval ňou, ľutoval ju a bol ňou fascinovaný. A čo z toho bolo najsilnejšie? Nevedel. A možno to tak bolo najlepšie. Bellatrix Lestrangeovou by sa nemal zaoberať vôbec, tá žena ho môže zničiť a to dokonca bez toho, aby o tom sama vedela.

Už beztak by sa mal zbaviť tej svojej fascinácie tou ženou. Nemohlo to viesť k ničomu dobrému. Nebol by dobrý nápad ani niekomu o tom povedať, mysleli by si o ňom, že sa zbláznil a on by s nimi mohol iba súhlasiť. Na toto nemal vysvetlenie. Veď koho by už len zaujímalo, že jej mágia mu učarovala, že tak krásnu a čistú mágiu nenájde človek len tak hocikde?

Nie, naozaj by si to mal nechať pre seba.

 

Ako posledný darček mu ostala drobná krabička, ako zistil po strhnutí baliaceho papiera, drevená truhlička. Hravo sa mu zmestila do dlane. Vyzeraná bola zo zvláštneho červenkastého dreva, pravdepodobne niečím napusteného a, na rozdiel od predošlej skrinky, ktorú sprvu nevedel otvoriť, táto mala viditeľný zámok a k truhličke bol pripevnený drobný kľúčik na koženej šnúrke. Do dreva boli vyrezané rôzne ornamenty.

Bola to mimoriadne dobrá práca, podľa čoho bolo jasné, že nech je už vnútri čokoľvek, bude to niečo cenné. A Harry nemal ani tušenie, čo sa tam môže skrývať a ani od koho to môže byť. Hagrid mu svoj darček odovzdal osobne, takže netušil, kto ešte zostal.

Kľúčik strčil do zámky a zatočil ním. Ozvalo sa tiché šťuknutie, keď zámka povolila. Harry bez ďalších ceremónií otvoril veko truhličky a nazrel dnu. Sprvu nechápal, na čo sa pozerá.

Vo vnútri ležala na červenom zamate bezpečne uložená drobná fľaštička s rubínovou tekutinou, nápadne pripomínajúcou krv. Uzatvorená bola kúskom korku a pečatným voskom. Vytiahol fľaštičku von a chvíľu ju zmätene prevracal v rukách a skúmal pohľadom, kým si nevšimol malý papierik, predtým ukrytý pod fľaškou.

Vytiahol ho von a rozložil. Neznámym písmom tam bol napísaný odkaz pre Harryho.

 

Vážený Lord Potter,

S dôverou Vám posielame to najcennejšie, čo máme – našu krv.

Náš syn aj naša dcéra vo Vás veria a my, hoci sme ešte nemali

tú česť spoznať Vás, vo Vás veríme tiež. Preto som sa rozhodol

poslať Vám pár kvapiek mocnej krvi upírskeho kráľa. Predpokladám,

že viete o obradoch, pri ktorých sa dá takéto niečo využiť.

Zároveň Vás týmto chceme pozvať do nášho kráľovstva,

ja aj moja manželka by sme radi spoznali muža, ktorý

zachránil život našim deťom. Na svete pre nás nie je nič

cennejšie ako sú oni.

S úctou a vďakou,

Kráľ Savyon a kráľovná Isobel Savoray.

 

Harry sa neubránil prekvapeniu, keď čítal tieto riadky. Nikdy by nečakal, že od nich dostane niečo takéto. Samozrejme, že poznal hneď niekoľko obradov a elixírov, pri ktorých sa využívala upírska krv. Čím vyššie bol upír v ich hierarchií, tým väčšiu moc mala jeho krv. Harry nemohol dostať silnejšiu krv, ako najvyššie postavený upír v najsilnejšom európskom klane mal Savyon Savoray aj najsilnejšiu a najúčinnejšiu krv.

Niekto z nižšie postavených upírov zo slabších klanov by si mohol dovoliť draho predať svoju krv, ale nie kráľ mocného rodu. Nikdy nie kráľ mocného rodu. Zneužiť takúto krv by bolo priveľmi jednoduché. Ten prastarý muž prejavil Harrymu neuveriteľnú dôveru, keď mu poslal toto.

Harry si priviazal šnúrku s kľúčikom na krk k ostatným príveskom. Fľaštičku s drahocennou krvou uložil do truhličky a uzamkol ju. K zámke pridal ešte zopár svojich ochranných a alarmujúcich kúzel, keby sa náhodou niekto dostal ku skrinke. Pridal k ochranám dokonca aj heslo.

Keď bol hotový, uložil skrinku do kufra a ešte aj tam ju zabezpečil kúzlami. Kufor ako taký mal dobre zabezpečený a mal ho odložený pod posteľou, ktorú mal taktiež bravúrne zabezpečenú, no napriek tomu sa nakrátko zamyslel nad tým či by nemal ešte posilniť svoje ochrany. Ronald s niektorými ďalšími sa cez ne neprebili, keď sa o to pokúšali, ale pokiaľ by sa k Harryho veciam chcel dostať niekto silnejší, nemuseli by ho ochrany udržať.

Ale zas, pokiaľ by sa aj našiel niekto schopný zničiť chlapcove ochrany, kto by chcel vniknúť do jeho vecí, varovali by ho mnohé alarmy, ktoré mal nastavené. Mal ich tam toľko, že bolo takmer nemožné vyradiť ich všetky a prejsť pomedzi ne nebadane dovnútra ochrán. Možno to bolo príliš paranoidné, ale každé jedno ochranné kúzlo mal ešte poistené alarmom, keby náhodou padlo a okolo postele a na svojich veciach mal aj ďalšie samostatné alarmy.

Okrem toho, Fred, George a Amay k jeho ochranám pridali svoje vlastné prvky ochranných kúzel. Fred a George z väčšej časti vsadili na žarty, možný útočník to prežije, hoci nie v zdraví. K Amayiným ochranám by sa však Harry dostať nechcel, tie boli skutočne bolestivé. Upírka bola bystrá, silná, nápaditá a motivovaná, to bola veľmi nebezpečná kombinácia. Priam smrtiaca. A po všetkých tých žartovných kúzlach dvojičiek bol stret s jej ochranami hrozným zážitkom.

Práve sa chystal mávnuť prútikom a odstrániť všetok ten baliaci papier, keď si všimol na mieste, kde predtým ležali darčeky, obyčajnú bielu obálky. Predtým ju musel prehliadnuť. Nebol na nej nijaký baliaci papier, takže nepatrila k ostatným darčekom, zároveň však nevyzerala ani ako bežná pošta. Nič na nej nebolo napísané, ale niečo v nej určite bolo vložené. Harry po nej zvedavo siahol a začal ju otvárať.

Na svoje prekvapenie zistil, že sú v nej fotky. Zmätene nadvihol obočie, pretože netušil, kto by mu mohol posielať fotky. Pred rokmi mu Hagrid daroval celý album a aj teraz mu na Vianoce nejaké fotky pribalil, takže on to nebol. Sirius s Remusom to tiež určite neboli aj oni mu už svoje fotky dali. Siahol do obálky a vytiahol z nej fotky.

Akonáhle Harry vytiahol fotky z obálky a pozrel sa na ne, zalapal po dychu a fotky mu vypadli z rúk. Náhle sa mu zatočila hlava a musel sa pridržať jedného zo stĺpov postele, aby udržal rovnováhu.

Na jeho posteli ležali tri fotky, tie najcennejšie fotky, aké kedy dostal. Takéto fotky ešte nemal a jestvoval iba jediný človek, ktorý by mu ich mohol poslať. Iba jediný. A práve to vyvolalo v jeho mysli aj v jeho srdci neutíšiteľnú búrku. Keď opatrne siahol po fotkách a nežne jednu z nich pohladil prstami, ucítil vo svojich očiach slzy.

Ťažko povedať, prečo ho to tak vzalo. To obdobie si nepamätal, udialo sa to ešte predtým ako sa vôbec narodil, ale napriek tomu mal dojem, akoby to bola časť jeho života. Akoby on sám prežíval s nimi všetku tú radosť aj bolesť.

Tri fotky pred ním mu dovolili nahliadnuť do života Lily Evansovej a Severusa Snapea predtým, ako Lily ušla. Ukázali mu jeho rodičov, ktorých v tej chvíli po prvýkrát videl spolu, v objatí a šťastných. Jeho mama žiarila tak, ako ju nevidel na nijakej inej fotke s Jamesom, smaragdové oči aj tvár jej priam žiarili láskou. Bola taká nádherná a taká šťastná. A Snape, vtedy ešte mladý, ju držal v náručí a usmieval sa. Prečo bola jeho kamenná maska aj ten večne iritovaný výraz. Čierne oči mal nežné, keď sa s ňou stretol pohľadom a plné lásky.

Harry si zahryzol do pery a zadusil vzlyk, ktorý sa dral z jeho hrdla, ale nezabránil horkým slzám, aby stekali dolu jeho tvárou.

Napriek všetkým tým úžasným darom, ktoré dnes rozbalil, tieto zdanlivo obyčajné fotografie v tuctovej bielej obálke boli tým najkrajším a najbolestivejším darom aký kedy dostal. Dali minulosti pravú tvár a vrátili Harrymu časť jeho identity.

Vedel, že nech sa stane čokoľvek, obrazy z týchto fotiek nikdy nič nevymaže zo jeho mysle. Bude si ich pamätať až do konca vekov, dokonca aj potom, čo sa jeho život skončí a on odíde na druhý svet. Budú jeho silou a vierou, budú ním hýbať, keď všetko ostatné zlyhá. Pretože na týchto troch fotkách bola zvečnená láska tak veľká a Harrymu tak dôverne známa, že mu už len pohľad na ňu lámal srdce.

Nikdy, až doteraz, nedokázal plne pochopiť, prečo sa Lily rozhodla zo všetkých práve pre Snapea. Samozrejme, bol inteligentný, mal prenikavú myseľ, bol silným a pozoruhodným mužom a bol dobrý v tom, čo robil, ale na svete bolo tak veľa mužov. A tak veľa mužov by chcelo získať jeho matku, bola predsa taká krásna.

A teraz, keď pozoroval výraz v otcových očiach, plne pochopil, prečo si vybrala jeho. Zo všetkých práve jeho.

Lily milovala všetkých. V každom jednom človeku dokázala nájsť kúsok dobra. Ale na svete neexistoval muž, ktorý by Lily miloval viac ako Snape. Le Fay povedal, že bolo len otázkou času, kedy sa ich duše dotknú. Ako sa tak Harry pozeral na nich dvoch na fotkách, pomyslel si, že ich duše sa dotkli už vtedy.

Mnohí tvrdili, že Harry má láskavú povahu po Lily. Vedel ľudí milovať vášnivo a bezhranične, ale, na rozdiel od Lily, on vedel ľudí aj nesmierne hlboko nenávidieť. A všetci tí, ktorí tvrdili, že je v ohľadoch lásky po Lily sa mýlili. Tak veľmi sa mýlili.

Pretože on bol ako Snape. Nie ako šľachetná milosrdná Lily, ale ako Snape. Vedel milovať tak bezhranične a oddane ako on, ale zároveň vedel aj nenávidieť tak hlboko ako to dokázal aj on. Lily by nikdy nedokázala tak úprimne a hlboko nenávidieť, jej duša a srdce boli príliš vrelé a čisté na to, aby dokázali niečo takéto. Ale Harry aj Snape boli poznačení temnotou, prišla do ich života spolu s bolesťou, ktorú Lily nezažila.

Snapea otec mlátil, nebol nič viac ako prachsprostý ožran, ktorý bil svojho syna aj svoju manželku. A jeho matka bola zlomená žena, skúšaná osudom, ktorému podľahla. Svojho syna milovala, ale nemala dosť sily ani odvahy na to, aby ho dokázala skutočne uchrániť. Harry zas vyrastal u Dursleyovcov, neustále mlátený, neustále urážaný. Tak, ako si Tobias Snape želal smrť svojho syna, tak si Vernon a Petunia želali Harryho smrť.

Možno bola pravda, že Harryho rodičia boli hrdinovia a to vedomie by mu dodalo silu, ale Harry to až do svojich jedenástich nevedel. Vždy v hĺbke duše cítil, že jeho rodičia neboli zlí, ale väčšinu času to účinne prebíjali Vernonove a Petuniine slová o tom, akí boli jeho rodičia strašní. Vedomie, hoci mylné, že jeho rodičia zahynuli pri autonehode, keď sa opitý James zrazil z oproti idúcim autom a zabil pri tom seba aj svoju ženu, mu na radosti príliš nedodávalo.

Harryho až desilo, ako veľmi podobní si on a jeho otec v istých ohľadoch boli. Spájali ich rovnako silné nezlomné paralely, aké spájali aj Harryho s Voldemortom. A obaja muži, s ktorými Harry cítil hlboké spojenie, boli príliš temní na to, aby ho to učinilo pokojným.

Vari to malo byť varovanie osudu, ktorý mu chcel ukázať, akou cestou kráča a čo sa z neho stáva? Alebo to mala byť ukážka toho, kým sa môže stať, pokiaľ si vyberie nesprávnu cestu? Alebo bol práve toto ten správny cieľ?

Čo mal v živote dokázať? Aký bol jeho osud? To bola otázka, na ktorú nepoznal odpoveď a nevedel či ju vôbec niekedy nájde. Dúfal však, pevne veril, že na to jedného dňa príde a konečne sa s istotou vydá tou správnou cestou, nech už bude akákoľvek.

S fotkami v rukách sa usadil na posteli a pohodlne sa oprel. Svoje najnovšie fotografie odmietol pustiť z rúk, napriek svojmu predošlému presvedčeniu, že si pôjde hneď po vybalení darčekov ľahnúť, aby sa vyspal.

Ako prešiel čas, poznal naspamäť všetky tri fotky. Vedel presne, čo mala Lily oblečené na svojej svadbe so Snapeom, čo mal oblečené Snape aj ako sa obaja tvárili. Vedel, ako vyzeral kostol, v ktorom sa vzali aj ako zamilovane vyzerali. Vedel presne opísať vzdušné modré šaty, ktoré mala Lily oblečené na fotke pred domom, ktorý teraz vlastnil aj čierny elegantný habit, ktorý mal oblečený Snape. A presne vedel aj to, ako jeho matka vyzerala, keď v krásnych bielych svadobných šatách tancovala so Snapeom. A vedel aj to, ako ladne vedel Snape tancovať. Pri pohľade na to, ako elegantne sa vznášali po parkete, Harrymu napadlo, že možno vie, odkiaľ má svoje tanečné schopnosti, pre ktoré ho Catherine tak milovala.

Avšak napriek tomu, že sa na tie fotky pozeral tak dlho, ho neomrzelo sledovať ich. A keď nadránom skĺzol do nepokojného spánku, snívalo sa mu o lúke plnej kvetov, na ktorej Lily tancovala v Snapeovom objatí a obaja vyzerali byť šťastní a spokojní.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

dekujuu

eri, 10. 1. 2015 9:36

Moc pekna kapitola,takto opozdene otevirat darky je fajn. Harry bude muset zabrat,aby darky pekne vstrebal ;-) a mohl je vyuzit :-)

hp

sam, 6. 1. 2015 12:56

Výlet do možné budoucnosti... snad to všechno dopadne jinak, než Harry viděl.
Rozhodně se mu budou hodit ty dárky k Vánocům :)

...

Powergirl, 5. 1. 2015 21:39

Krásná kapitola :) oproti jiným, kde je více akce a něco se pořád děje byla tato pro mě neobvykle emocionální a klidnější :) dokázala sem se dostat do obrazu a myslím, že se ti to opravdu podařilo napsat velmi dobre :))) jsem zvědavá jestli se vztah harryho a snapa nejak po tomhle změní a taky jak bude harry objevovat své nové schopnosti a celkove jak naloží se svými dárky :)) No jako obvykle dala nová kapitola více otázek jak odpovědí... :DDD ale o to napínavější je pak čekání že? :DD no těším se na pokračování a toho jak se nám to vechno vyvrbí! ;) :D :D

:)))

CherryPie, 5. 1. 2015 21:23

To setkání bylo zajímavé :)
A Snape se začíná snažit získat si Harryho...celkem se mu to zatím daří :D ty fotky byly super

:-)

domeenika, 5. 1. 2015 19:01

Tak sa stretol so svojim starsim ja?? Drsne :-P
Dobre darceky si vymyslela..,
Tesim sa na pokracovanie :-)

hp

Terka, 5. 1. 2015 18:25

To boli úžasné darčeky. Téda zbrane od Loretha boli naozaj super... keby sa tak s nimi naučil bojovať. Aj ten prsten ma prekvapil... a ten krvavý mesiac... No proste super. Mám nejaký zvláštny pocit že Voldemort sa stal démonom, ale to by som Harrymu nepriala...
ten posledný darček ma veľmi dojal.
kapitola bola super, veľmi sa teším na dalšiu.

HP

katka, 5. 1. 2015 17:28

Veľa vzácnych darov ako napríklad tá kniha alebo krv od kráľa upírov a to už ani nehovorím o tom prsteni jednoducho povedané mal bohaté Vianoce ... to, že sa stretol so svojím starším ja bolo poriadne prekvapujúce, ale korunku na hlavu tejto kapitoly dal aj tak Snape tým, že poslal Harrymu tie 3 fotky :) už sa teším na ďalšiu kapitolu :)

HP

Sophie, 5. 1. 2015 16:06

Harry dostal skutečně zajímavé dárky. Prsten je rozhodně pozoruhodný a musím přiznat, že u těch zbraní jsem se docela nasmála. Fotky mě však úplně dostaly.

oddychová kapitola

nika, 5. 1. 2015 12:25

Kapitola ako vždy pekná, teraz mal Harry dokonca chvíľku pokoj, teda okrem výletu do budúcnosti :) Mal štedré Vianoce, myslím si, že všetky darčeky využije. Neviem prečo, ale Rona mi ani trochu ľúto nie je. Koniec ma dojal, som veľmi zvedavá na priebeh adopcie a či sa Snape zapojí alebo nie. Teším sa na ďalšiu kapitolu a veľmi si ma potešila, že si túto kapitolu tak skoro pridala. :)

krása

ranchan, 5. 1. 2015 12:01

Velice vzácné a zajímavé dary Harry dostal, ale nejlepší byl dárek od Loretha ;D. Tím podlesním darem jsi však zasáhla mou citlivou duši, moc mě to dojalo *slza ukápla*. Pěkná pohodová kapitola a už se moc těším na další díl.