Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Nasledujúci mesiac, až do jeho narodenín, bol náročný. Harry si zohnal učiteľa bojových umení - muža s japonskými koreňmi, čo sa odrazilo aj na jeho rysoch. Bol to muž nižšieho zrastu, čo však nijako neznížilo kvalitu jeho útoku, práve naopak, Harry ešte nemal možnosť vidieť niekoho tak rýchleho a ohybného, ako bol jeho učiteľ.

Harry bol pozoruhodne skvelý študent. Bol rýchly a ohybný, nechýbala mu ani sila, jeho intuícia bola perfektná, bol v rovnakej miere pokojný ako vášnivý, zdalo sa, že má vrodený talent. Z hodiny na hodiny, zo dňa na deň bol lepší a lepší. Bol tu však jeden závažný nedostatok, ktorý všetko ničil. Teda, boli dva, no na jeden z nich si dokázal mimoriadne dobre zvyknúť.

Tým druhým a menej závažným bola osobnosť Harryho Pottera, či presnejšie, jeho postava, tak odlišná od postavy Harrisona Carusa. S tým sa však dokázal pozoruhodne dobre vyrovnať.

Skutočný problém predstavovala jeho nepresnosť. Stávalo sa mu, že nedokonale odhadol silu a rýchlosť útoku a obrany, čo neraz spôsobilo, že prehral.

Hneď v prvý deň mu jeho učiteľ povedal, že nikdy nedosiahne svoje maximum a nenadobudne vyrovnanosť, pokiaľ sa nezbaví pút a bariér, ktoré ho viažu a väznia. Narážal tým na niečo v Harryho vnútri, čo ho viazalo.

Harry si spočiatku myslel, že sa jedná o dve osobnosti, ktoré predstavoval. Po niekoľkých dňoch však zistil, že sa jedná o niečo iné.

Harry Potter a Harrison Carus Snape boli jedna a tá istá osoba a jediné, čo ich odlišovalo, bol výzor. Lily zmenila jeho výzor, no Harryho povaha zostala rovnaká, nič na nej nezmenila. Toto nebolo to, čo mu bránilo dosiahnuť vnútornú vyrovnanosť.

Avšak to, čo bol jeho problém, nepochopil. Jediné, čo mu teda ostávalo, bolo trpezlivo sa učiť presnosti.

Okrem bojových umení sa venoval aj štúdiu. Počas prvého mesiaca prečítal všetky učebnice, dokonca aj tie z piateho ročníka a doplnkové čítanie k nim. Knihy, ktoré sa mu mali hodiť v štúdiu na Rokforte, však neboli jediné, ktoré ho zaujímali. Naplno sa ponoril do štúdia elixírov, liečenia, rún, dejín, čarovných tvorov, bielej mágie a - čo by sa určite nepáčilo nikomu z ľudí, ktorých poznal - čiernej mágie.

Harrymu sa tiež protivilo, aspoň spočiatku, študovanie čiernej mágie. Aj preto študoval bielu mágiu, chcel to vyvážiť. Pokúsil sa naštudovať si každú kliatbu z čiernej mágie, ktorú Voldemort a jeho stúpenci použili. Pochopiteľne, nebolo to jednoduché a nedarilo sa mu to. Mal však dobrý prehľad o kliatbach, ktoré používali najčastejšie a o obrane proti nim.

Stávalo sa mu, že musel v polovici čítania odložiť knihu a prestať s čítaním. Oživovalo to spomienky na Voldemortove mučenie, čo často nedokázal zniesť.

Knihy o čiernej mágii uvádzali niekedy až príliš detailné opisy, mnohokrát s realistickými ilustráciami. Naučil sa tíšiace kúzlo, aby umlčal neľudský rev, ktorý z kníh vychádzal. Už aj bez neho to bývalo hrozné. Čierna mágia poznala tisícky spôsobov mučenia a zabíjania.

Narazil však aj na odvetvia čiernej mágie, ktorých účelom nebolo ublížiť. Jednalo sa o ovládanie istých druhov moci, medzi nimi aj ovládanie živlov, videnie mŕtvych a komunikácia s nimi, či dokonca aj liečenie a ochranné kúzla. To Harryho úprimne prekvapilo, nečakal, že čierna mágia obsahuje aj niečo ako čary, ktoré ľudí zachraňujú a chránia.

Našiel jednu hrubú knihu, nie až takú starú, mohla mať najviac sto rokov, ktorá hovorila o tom, že sa dá mágia čarodejníkov rozdeliť na tri skupiny.

Prvá a najrozšírenejšia skupina boli čarodejníci, ktorých mágia bola svetlá. Títo dokázali využívať svetlú mágiu a niektoré kúzla z neutrálnej mágie. Nebývali to mocní ľudia, bola to drvivá väčšina čarodejníkov. Mohli sa u nich prejaviť aj mimoriadne talenty, no tieto bývali väčšinou rozvinuté iba minimálne, niekedy vôbec. Dokázali zvládnuť aj niektoré kúzla z čiernej mágie, no pokiaľ sa ňou zaoberali bližšie, ovládla ich a zničila.

Druhou skupinou boli ľudia s temnou mágiou. Ovládanie čiernej mágie bolo pre nich prirodzené, no zvládli aj niektoré kúzla z bielej mágie a pomerne slušne ovládali neutrálnu mágiu. Tu sa jednalo o menšiu skupinu čarodejníkov, väčšinou to bývali zástupcovia temných aristokratických rodov. Vďaka zmiešavaniu krvi však počas storočí ich prirodzený talent na čiernu mágiu začal slabnúť a naopak, začali lepšie zvládať svetlú a neutrálnu mágiu. Ich mágia však stále ostávala temná a čierna mágia bola pre nich stále prirodzenejšia. Už však hrozilo, že ich môže pohltiť. No nikdy nie tak skoro a ľahko ako svetlých čarodejníkov.

A poslednou, treťou skupinou, boli čarodejníci, ktorých mágia nebola ani svetlá, ani temná. Nedá sa dokonca ani povedať, že bola neutrálna. Boli to najmocnejší a najmenej často vyskytujúci sa mágovia. Týmto ľuďom išla s rovnakou prirodzenosťou a ľahkosťou biela, čierna aj neutrálna mágia. Autor im venoval len niekoľko strán, nebolo toho veľa, čo o nich vedel povedať. Nejasne spomenul niečo o tom, že väčšina z nich zastávala post akéhosi Kráľa. V nijakej inej knihe o tom však nič viac nenašiel.

Všetko, okrem čiernej mágie, sa učil aj prakticky. S liečením to bol trochu problém, keďže tu nebolo mnoho tvorov, ktoré by mohol liečiť, no niekedy sa nablízku objavilo nejaké zranené zviera. Výhodou bolo, že na jeho pozemkoch nemalo ministerstvo nijaké právomoci a nemohlo ani spozorovať, že čaruje.

No najviac si aj tak užíval prípravu elixírov. Najmä tie, ktoré boli zvlášť reaktívne. Pri ich príprave sa musel sústrediť a ak urobil hoc len malú chybu, nastal výbuch. Nebyť ochranných kúzel na laboratóriu, už dávno by ho zničil. A s ním možno aj tretinu domu. Niektoré výbuchy boli skutočne silné.

Runy mu išli celkom dobre, dokázal si zapamätať zložité obrazce a tvary, ktoré vytvárali. Vedel prečítať aj niektoré slová, no ako samouk postupoval pomaly a boli chvíle, kedy si nebol istý.

Pri bielej mágii bolo ťažké povedať, či sa mu darilo alebo nie. Napredoval pomaly, niekedy mal dojem, že dokonca veľmi pomaly. Formulky z bielej mágie boli náročnejšie ako tie, ktoré sa bežne učili v škole a ich zvládnutie bolo namáhavé. Pri každom kúzle musel najskôr nájsť ten správny grif, pohyb prútikom, pretože vyslovenie a švihnutie prútikom proste nestačilo. Pri čarovaní musel vyvinúť značné sústredenie a prevedenie kúzla mu ubralo množstvo energie. 

Ale keď sa mu už konečne podaril zvládnuť po troch dňoch svoje prvé kúzlo, stálo to za to. Dokázal ho vyčarovať inštinktívne a hladko, dokonca bez vyrieknutia jediného slova. A to pritom neverbálne čarovanie nezvládal práve ukážkovo.

Stále však platilo, že nesmel použiť priveľa kúzel z bielej mágie za deň, nech ich zvládal akokoľvek dobre. Síce ho neoberali o energiu tak ako predtým, no po dvadsiatich kúzlach bol zrelý možno tak na posteľ. Bežných kúzel ako bolo Relaxio zvládol sto, keď mal dobrý deň, tak aj stopäťdesiat. No potom bol skutočne zrelý tak na posteľ.

Od svojich priateľov dostal na narodeniny niekoľko zaujímavých darov. Všetku poštu mu Minnie nosila do pracovne. Prvý otvoril malý balíček od Hagrida.

Priniesla mu darček od Hagrida, jednalo sa o akýsi náramok, ktorý vyhral od nejakého čarodejníka. V priloženom liste písal, že sa ho nevzdával ľahko a že má mať ochrannú moc. Hagrid tomu príliš neveril, no dúfal, že sa Harrymu zapáči. Prívesok bol zvláštnej štruktúry, akoby niekto vytvoril zliatinu striebra a kameňa. K tenkej retiazke bolo pripevnených niekoľko kamienkov, každý s vytepanou runou. Harry si pomohol knihou od Hermiony, tam našiel významy rún. Skutočne sa dalo povedať, že bol pre Harryho ako nositeľa výhodný, obsahoval runy psychickej aj fyzickej ochrany, pevnej vôle, sily,  jasnozrivosti, víťazstva, porozumenia, či liečenia. Niektoré možné výklady rún ho však znepokojili, boli pospájané tak, že mohli mať aj význam podrobenia si niekoho, nadvlády, chaosu a ničivej sily. Jedna z nich sa dokonca používala pri vyvolávaní démonov, nepovažovala sa však vyslovene za negatívnu runu. Stále platilo, že to bolo pre Harryho výhodné, no nebol si istý, či by to nemohlo niekomu inému uškodiť. Bol neistý tým, či by mal ten náramok nosiť.

Držal náramok medzi prstami a pozorne si ho prehliadal. Prsty mu zvláštne, takmer nebadane brneli, nemohol povedať, že ho by to aspoň trochu neznepokojovalo. Čosi podobné zažil, keď sa dotkol prútika, kameňa mudrcov, či denníka Toma Riddla. Matne si spomínal, že to cítil aj keď sa dotkol metly alebo neviditeľného plášťa, avšak menej intenzívne, takmer nebadane.

Nemohlo to mať niečo s tým, že bol v predmete mágia? Bude sa musieť opýtať Hermiony, či je to možné, no dá si pozor, aby nezistila, prečo sa na to pýta. Bol si istý, že by s tým náramkom nesúhlasila a Harry nechcel dostať Hagrida do zbytočných ťažkostí. Naposledy prešiel prstami po hladkom povrchu a vložil náramok späť do krabičky, v ktorej prišiel. Krabičku nechal položenú na svojom pracovnom stole.

Ďalší darček bol od Siriusa. K narodeninám mu daroval skladací nožík, ktorý dokáže otvoriť každú zámku. Bol potiahnutý kožou a poriadne ostrý, Harrymu sa okamžite zapáčil. Niečo takéto sa mu môže hodiť. Uzatvárací nôž bolo okrem toho podľa možnosti bezpečné nosiť.

Od Hermiony dostal knihy a opäť ďalší plánovač na školský rok. Plánovač od Hermiony bol zatiaľ prázdny, no Harry si bol istý, že sa mladá čarodejnica s bláznivými vlasmi postará o to, aby sa ten malý zošit v červenej väzbe zaplnil.

Ron Harrymu poslal súpravu šachov. Vraj musí cvičiť a raz sa ich možno naučí hrať, hlásila vtipná poznámka napísaná Ronovým písmom. Alebo aspoň mala byť vtipná. Možno by si aj zahral, stále mu však chýbal spoluhráč. Okrem toho, jeden šach už mal, bol v dome.

Od Remusa dostal prsteň, ktorý rozpoznával jedy v jedle. Pochopiteľne nie všetky, no i tak to bola užitočná vecička. Oko prsteňa tvoril zvláštny červenkastý kameň, prsteň bol vytvorený zo zlata a ocele. Bola to celkom pekná práca. Chvíľu ho skúmal, kým si ho nastokol na ukazovák pravej ruky. Sedel mu dobre. Harry v duchu podozrieval prsteň z toho, že sa jeho veľkosť prispôsobuje. Ostatne, nebolo by to až také zvláštne, magické prstene tak fungujú, najmä tie dedičné, aby ich mohli postupne nosiť rôzny ľudia s rôzne veľkými prstami.

Fred a George mu poslali množstvo svojich vynálezov. Napísali mu, že začínajú rozbiehať obchod a za peniaze, ktoré im dal si kúpili miesto v Šikmej uličke. Zatiaľ sa ďaleko nedostali, keďže budú musieť ísť do školy, no sú na dobrej ceste a ak sa im bude dariť, tak bude Harry vlastniť tretinu akcií v ich obchode ako spolumajiteľ. Nemohol povedať, že by ho to netešilo a akosi nepochyboval o tom, že to dvojičky veľmi dobre rozbehnú.

Pani Weasleyová mu poslala množstvo sladkostí, už sa tešil na jej perfektné fondány. Poslala mu aj tortu v tvare zlatej strely. Pri pohľade na ňu sa musel usmiať.

Darčeky a listy ho potešili, no na druhú stranu sa kvôli listu od Hermiony a Rona cítil zle. Písali mu síce osobitne, no Harry sa z ich listov dozvedel, že sú niekde spolu, Hermiona bola s Ronom už takmer dva týždne. Nenapísali však kde ani prečo, len to, že sa k nim o nejakú dobu pripojí. Vraj po neho niekedy o dva týždne niekto príde, má byť pripravený. Približne o dva týždne sa majú vrátiť aj Dursleyovci.

Okrem toho mu písali iba úplne zbytočné informácie. Harry sa snažil nájsť v ich listoch čokoľvek, čo by mu napovedalo, kde sú, no nič nenašiel. Nenechali mu ani jednu indíciu. Bolo však jasné, že pred ním niečo taja. Menovite Ron sa vždy preriekol, teraz očividne Hermiona skontrolovala jeho list, poznal ich už štyri roky, vedel, kedy do listu zasiahla Hermiona.

Na druhú stranu však vedel, že im nemá čo vyčítať. On sám sa rozhodol utajiť pred nimi, že je Snape jeho otcom.

Oprel si čelo o ruku, zatvoril oči a zhlboka unavene vydýchol. Snape bol jeho otcom. Nahováral si, že sa s tým zmieril, že na tom nezáleží a že je to v poriadku. No pravda bola taká, že sa s tým podľa všetkého dosť dobre nezmieril. Keď bol vo svojej pravej podobe, bola niekedy Harryho podobnosť s otcom takmer desivá. Zdedil po ňom značnú časť výzoru, hebký a pôsobivý basbarytónový hlas, jeho gestikulácia a výrazy tváre boli podobné tým otcovým a podedil po ňom dokonca aj talent - či aspoň jeho časť - na elixíry. A zdá sa, že po ňom podedil aj cynizmus. Nepochyboval, že ten bol v Snapeovskej línii rozšírený.

Harry sa bál. Od vtedy, čo sa dozvedel, že je synom Snapea, cítil neustále tlak, nepríjemný tlak, ktorý sa snažil potlačiť. Mal strach, že sa to niekto dozvie, či už Snape, ktorý by Harryho za syna nikdy neprijal, jeho dvaja najlepší priatelia, ktorý Snapea neznášali alebo Sirius, on a Snape boli odjakživa súperi. Nevedel, ako by prijali, že je synom toho chladného a cynického netopiera zo žalárov. Najviac sa však bál práve reakcie toho cynického netopiera.

Kým žil v presvedčení, že ho obaja jeho rodičia milovali, bolo to jednoduchšie. Spomienka na nich ho hriala, spomienka na Jamesa bola ako záchranné lano, keď tu bolo niečo, čo nevedel zvládnuť. Boli úžasný, milovali ho a milovali aj seba navzájom. A odrazu sa všetko zrútilo. James miloval Lily, no ona jeho lásku nikdy neopätovala, nie tak, ako by chcel, milovala Severusa Snapea, muža, ktorý Harryho nenávidel a ktorého sám Harry tak neznášal. Vidina Jamesa Pottera ako milujúceho otca, na ktorého sa tak podobal, či už fyzicky alebo povahovo, sa zrútila. Nemohol byť ako človek, ktorý v skutočnosti nie je jeho otcom. James bol jeho vzorom, ako každý chlapec aj on videl svojho otca ako úžasného muža.

Hovoril si, že odmietnutie od Snapea nebude nič znamenať, ak k nemu dôjde, no kdesi hlboko v ňom, tak hlboko, že si to takmer neuvedomoval, ho zožieral osteň neistoty. Určite znesie odmietnutie od vlastného otca tak ľahko?

Na chvíľu si dovolil oprieť si hlavu o opierku pohodlného kresla a zavrieť oči. Bol unavený – ako psychicky, tak aj fyzicky. Nemyslel na nič, pred očami mal iba vítanú tmu.

Zobudil sa až tesne pred šiestou, keď ho prišla Minnie zavolať na večeru.

Spal prekvapivo tvrdo a bez snov. Aj napriek elixírom, ktoré užíval, mával sny s Voldemortom. Už to nebolo také zlé, ako predtým, aspoň nie vždy, dosť zabrala aj okulumencia, ktorú tvrdo cvičil. Vždy, aspoň raz počas noci, sa dostal do hlavy Temného pána a nejakú chvíľu tam ostal. Keď spal, bolo veľmi ľahké dostať sa do hlavy muža, s ktorým bol tak pevne spojený a dostať sa odtiaľ bolo niekedy takmer nemožné.

Poslušne vstal z kresla a vybral sa do jedálne. Pohľad sa mu zastavil na Dennom prorokovi, položenom na jeho pracovnom stole. Na tvári sa mu objavil nepríjemný úškrn, nevídanou rýchlosťou si z rukáva vyklepol prútik a jednoduchým mávnutím nechal noviny zhorieť. Prútik zasunul späť takmer tak rýchlo ako ho vybral.

Na tomto pracoval dlhé hodiny. Stále znovu a znovu si vyklepával z rukáva prútik a opakoval to až do vtedy, kým si nebol úplne istý, že to zvládne behom sekundy a v akejkoľvek dobe. Rovnako sa to učil aj s prútikom vo vrecku, vtedy to však išlo z pochopiteľných dôvodov pomalšie.

V jedálni na neho čakal prestretý stôl. Hneď ako sa usadil sa na stole objavilo jedlo a nápoje. Minnie musela byť s Harryho narodeninami oboznámená, pretože pripravila slávnostnú večeru. Bežne bývalo jedlo od Minnie výborné, no dnes sa rozhodne prekonala. Po hlavnom jedle sa pred ním objavil hrnček hustej horúcej čokolády. Dnes sa však namiesto dezertu s puknutím objavili dvaja škriatkovia.

„Dobby! Čo ty tu robíš?“ vrelo sa usmial na domáceho škriatka.

„Minnie, večera bola vynikajúca.“ Pochválil svojho škriatka. Minnie sa široko usmiala, potešená, že jej pánovi chutilo.

„Dobby vie, že má pán Harry narodeniny, Dobby prišiel pomôcť Minnie.“ Odpovedal Dobby zapálene.

„V takom prípade patrí pochvala obom.“ Povedal s úsmevom. Prisahal by, že Dobbyho tvár dostala načervenalý odtieň.

„Dobby a Minnie pripravili pánovi Harrymu tortu.“ Povedal Dobby hrdo a luskol prstami. Na stole pred Harrym sa objavila na obrovskom podnose obrovská torta. Na výšku musela dosahovať meter a na šírku aj meter a pol. Bola to kruhová torta, zdobená množstvom drobných znakov.

„Ďakujem vám.“ Povedal úprimne. Na chvíľu sa cítil takmer dojatý.

„Čo sú to za znaky?“ opýtal sa.

„Sú to znaky z jazyka škriatkov, pán Harry.“ Odpovedal Dobby. On aj Minnie na neho v tej chvíli upierali nervózne pohľady, akoby očakávali trest.

„Znaky z jazyka škriatkov? Čo znamenajú?“ zaujímal sa. Vstal zo svojho miesta a podišiel zboku bližšie k torte. So záujmom si ju prezeral.

„Sú to znaky spájajúce sa s ochranou, vernosťou a nádejou, pán Harry.“ Odpovedala ticho Minnie. Harry v tej chvíli pri pohľade na nich pochopil, prečo sa správajú tak zvláštne. Sklonil sa k nim, pričom pokľakol na jedno koleno, aby bol na ich úrovni. Aj napriek tomu sa však museli pozerať hore, aby mu videli do očí. Oboch chytil za ruku.

„Neviem, čím som si toto zaslúžil, no ďakujem vám.“ Povedal ticho. Pochopil, že toto odhalenie bolo pre dvoch škriatkov vzácne. Jazyk škriatkov nebol medzi čarodejníkmi známy, bolo to preto, lebo ho škriatkovia pred čarodejníkmi neodhaľovali. Aj pre Harryho bolo vzácne, že mu to odhalili. Prejavili vernosť hlbšiu, ako by od nich mohol ktokoľvek žiadať.

„Dobby vždy vedel, že je pán Harry Potter veľký čarodejník.“ Predniesol Dobby piskľavým hlasom so slzami v očiach. Minnie na neho v tej chvíli upierala nemenej zbožný pohľad. Harry sa neisto pousmial, naposledy stisol ich ruky a vstal. Usadil sa na svoje miesto za stolom. Na to sa pred ním objavil tanierik s kusom torty. Dvaja škriatkovia zmizli.

Harry počas jedenia limetkovo-čokoládovej torty premýšľal, či mal význam znakov na torte pre neho niečo znamenať.

Po večeri si zavolal Dobbyho. Prišiel okamžite, nestihol ani poriadne dopovedať jeho meno.

„Dobby, mám pre teba jednu ponuku,“ začal Harry. Domáci škriatok zbystril pozornosť.

„Nechcel by si u mňa pracovať? Na tvojom plate sa dohodneme.“ Navrhol Harry domácemu škriatkovi. Už tak mu bol verný, zdalo sa, že viac ako Dumbledorovi a to pracoval práve u neho na škole.

Niekoľko sekúnd na neho škriatok šokovane hľadel, než začal zbesilo pokyvovať hlavou, až mu uši lietali okolo hlavy, na znak súhlasu. Harry sa spokojne usmial. Keď sa však odrazu súhlasne pokyvovanie na pár okamihov zmenilo na nesúhlasné, úsmev z jeho tváre sa stratil. Zatváril sa mierne zmätene, iné pocity najavo nedal.

„Dobbymu bude cťou pracovať pre pána Harryho Pottera, pane. Dobby ale nežiada plat, pane. Dobby bude pracovať ako domáci škriatok verný pánu Harrymu Potterovi bez platu, pane.“ Hovoril zapálene.

„Si si istý, že nechceš plat, Dobby?“ opýtal sa Harry naposledy.

„Nie, pane, Dobby nechce plat, pane.“ Odpovedal. Harry prikývol. Tak teda dobre.

„Predpokladám teda, že si sa práve stal mojím domácim škriatkom,“ povedal a keď mu Dobby neprotirečil, venoval škriatkovi mierny úsmev.

„Dúfam, že budem dobrým pánom.“ Povedal. V jeho slovách bol nevyslovený znak toho, že sa rozhovor skončil. Dobby sa na neho široko usmial a s puknutím zmizol. Harry sa na chvíľu oprel o operadlo stoličky. Skutočne dúfal, že bude dobrým pánom. Len dúfa, že Dobby nebude tak snaživý ako v Harryho druhom ročníku. Vďaka nemu skončil v nemocničnom krídle a takmer aj vylúčený.

V šatníku sa prezliekol do čiernych nohavíc a tmavomodrej košele. Prvých pár gombíkov od vrchu si nechal rozopnutých, po mesiaci pravidelnej stravy a cvičenia sa jeho figúra pekne vytvarovala a okrem toho to bolo pre neho pohodlné. Spod košele mu trčal prívesok v tvare havrana. Do ruky si vzal čiernu bundu.

Zarazil sa pri pohľade do veľkého zrkadla. Z neho sa na neho díval atraktívny mladík, nie príliš vysoký, no ani nízky, s čiernymi, napoly skrotenými polodlhými vlasmi a jasnými zelenými očami. Oblečenie z kvalitných látok svedčilo o tom, že mu nechýbali peniaze a elegancia jeho tela dávala na známosť, že pochádza z dobrej rodiny.

Siahol po náhrdelníku z tmavého kovu a po krátkom zaváhaní si ho sňal z krku. Mladík v zrkadle sa behom niekoľkých sekúnd zmenil.

Teraz tam stál vysoký, nemenej atraktívny muž, avšak jeho atraktivita bola odlišná. Mal taktiež čierne polodlhé vlasy, no hebké a poddajné. Tmavšie zelené oči dosahovali až neuveriteľnú hĺbku, človek sa pri pohľade do nich topil. V jeho pohľade však bola badateľná aj prudká inteligencia a akási zvláštna žiara, ktorá človeka zaujala, chytila a nepustila, pokiaľ vás ten mladík nechcel pustiť. Biela pleť ostro kontrastovala s čiernymi vlasmi, čo mu dodávalo zaujímavý výzor. Na tvári mal zdvorilostnú masku, vďaka ktorej pôsobil dojmom, že ho nič nerozhodí.

Elegantné ruky s dlhými prstami mohli vyvolávať rôzne pocity, boli jemné, no silné. Elegancia nechýbala ani jeho postoju, bola o čosi výraznejšia, než u predošlého mladíka. Patrila mu vrodená elegancia mladých šľachticov a tá zvláštna dravá elegancia ľudí, ktorý ovládajú umenie boja.

Bol atraktívny, tajomný a nebezpečný.

Tváre mladíka v zrkadle sa dotkol pochmúrny úsmev, jeho oči na okamih zahalil tieň, tak nepatričný v tvári niekoho tak mladého. V tej chvíli sa už však Harry do zrkadla nepozeral. Nasadil si späť na krk náhrdelník s havranom, obliekol si bundu a vyrazil preč.

Trvalo mu asi hodinu, než sa dostal do dediny. Bolo krátko pred deviatou. Prisľúbil si, že sa naučí premiestňovať, aspoň cez pozemky, kde ho ministerstvo nezaregistruje. Je dosť otravné a časovo náročné všetko si to odšlapať. Trvalo mu ešte niekoľko minút, kým našiel akýsi bar, či podnik, či čo to bolo. Nieslo to však zaujímavý názov Čierna ruža. Pod žiariacim temne červeným nápisom bol znak ruže s čiernymi okvetnými lístkami a s dlhými a ostrými tŕňmi. Z jedného z tŕňov kvapkala tmavá krv. Zvnútra sa ozývala tlmená hudba.

Otvoril dvere a vošiel dnu. Miestnosť sa skladala z veľkého tanečného parketu, dlhého baru a niekoľkých kresiel v rohu miestnosti. Pri pohľade naokolo sa Harrymu od prekvapenia rozšírili oči a bol vďačný za to, že si jazvu dobre ukryl. Toto totiž rozhodne nebol muklovský bar. Veľmi sa naň však ponášal.

Na slabo osvetlenom parkete tancovalo niekoľko párov niečo, čo sa nápadne ponášalo na tango. Nutne podotknúť, že všetci tanečníci boli minimálne nadpriemerní. Za barom, na vysokých barových stoličkách, sedelo niekoľko ľudí popíjajúcich rôzne nápoje. Na kreslách v rohu zazrel nejakých dvoch mužov, ktorý niečo preberali, no väčšinou na nich boli páry, ktoré sa venovali sami sebe.

„Nováčik!“ zakričal mu niekto do ucha. Harry sa otočil a stretol sa s pohľadom krásneho dievčaťa. Mala po pás dlhé husté a vlnité žiarivo červené vlasy, úžasnú postavu odetú do krátkych zelených šiat a jasné oči zvláštnej zlatej farby. Mala jemné črty tváre, malý nos a pekne krojené červené pery, práve teraz vyformované do žiarivého úsmevu. Jej pleť bola na pohľad jemná a belostná.

„Ty si tu častou návštevníčkou?“ opätoval jej úsmev, takmer rovnako žiarivo. Keby povedal, že ho nezaujala, klamal by. A klamal by veľmi.

„Nie, no stálych návštevníkov poznám.“ Odvetila. Chytila ho za ruku a začala ťahať k baru. Jej ruka bola v tej jeho bola drobná, jemná a chladná. 

„Poď! Tu zbytočne zavadziame.“ Viedla ho. Harry sa nechal dotiahnuť až k baru, kde sa usadili na stoličky.

„Tak, teraz je to lepšie.“ Skonštatovala. Kývla na muža za pultom a objednala sebe aj Harrymu nejaké víno.

„Ako sa voláš?“ opýtala sa. Mala veľmi príjemný hlas, jemný, harmonický a zvučný.

„Harry.“ Uškrnul sa.

„Harry?“ zasmiala sa.

„V takom prípade sa buď voláš rovnako ako Harry Potter, si Harry Potter alebo je to skratka.“ Žartovala.

„Harrison.“ Pobavene sa zasmial. Mohol to meno použiť, je málo pravdepodobné, že sa ešte niekedy stretnú. Pri predstave, že ju už neuvidí ho zalial nepríjemný pocit. Okamžite ho zatlačil do úzadia svojej mysle.

„Teší ma Harry, moje meno je Catherine, no môžeš ma volať Cath.“ Usmiala sa.

„Krásne meno.“ Ocenil Harry.

„V skutočnosti je to Catherine Electra, na mene trval otec. Mama chcela, aby som sa volala Victioire.“ Zamyslene nakrčila čelo.

„Som rada, že rozhodoval otec.“ Povedala. Harry s ňou v duchu súhlasil, meno Victioire sa mu k nej nehodilo.

„Matka je Francúzka?“ opýtal sa. Pozrela sa mu do očí.

„Matka Francúzka, otec Angličan. Dlhé roky sme žili vo Francúzsku.“ Prikývla nakoniec. Harry prikývol a ďalej sa nevypytoval, zdalo sa, že sa jej to nepáči. Kedysi, keď chodil ešte do muklovskej školy, študoval francúzštinu, mohol by sa k tomu vrátiť. Premýšľal nad tým, že by začal študovať nejaký jazyk a francúzština sa zdala ako perfektná voľba, mal už nejaké základy a bol to jazyk, ktorý sa mu môže zísť, medzi čarodejníkmi bol rozšírený. Okrem toho, francúzština sa označovala aj ako jazyk aristokratov.

Ochutnal červené víno, ktoré im priniesol barman. Bolo dobé. 

„Čo je toto vlastne za miesto? Čarodejnícky podnik v muklovskej dedine kdesi na mieste, na ktorom poriadne nikto nežije?“ zaujímal sa. Pobavene sa zasmiala.

„Ty si tu skutočne ešte nikdy nebol.“ Skonštatovala. Harry na ňu hodil zmätený pohľad.

„Vieš, čo sa ukrýva v lese?“ opýtala sa s úškrnom. Harryho napadli mnohé odpovede, medzi nimi aj jeho dom, no predpokladal, že to nebolo to, čo chcela počuť, a tak iba nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Upíry.“ Harry sa na ňu šokovane pozrel.

„Žartuješ,“ Harrymu rezonovalo v hlave, že už takmer mesiac býva v susedstve upírov.

„Nie, nežartujem. Hovorí sa, že sa tu v tomto lese nachádza kráľovstvo jedného mocného upírskeho klanu a keď sa obzrieš okolo seba, zistíš, že sú reči pravdivé.“ Takže skutočne je susedom upírov, keďže on sám býva pomerne hlboko v lese. Nikdy ich však nevidel.

„Kde lovia?“ opýtal sa. 

„To neviem. No pokiaľ viem, tak ako čarodejnícke upírske rody nemusia prijímať mnoho krvi. Veď vieš, čarodejnícka krv v ich žilách toho veľa zmenila.“ Pokrčila plecami. No nie, neviem. Pomyslel si Harry.

„Čo si myslela tým, že mi to dôjde, keď sa poobzerám okolo seba?“ opýtal sa. Povzdychla si a zamumlala niečo, čo znelo presne ako: „Nováčik.“

„Vidíš tam ten pár na parkete? Tmavovláska a blondiak?“ kývla smerom k nim. Harry prikývol.

„Tak to sú upíry. Rovnako tamten čiernovlasý alebo tá drobná hnedovláska.“ Postupne na nich ukazovala. Harry sa na nich zameral pohľadom a snažil sa ich porovnať s ostatnými. Okrem zvláštneho vyžarovania sa však od ostatných nelíšili.

„Odkiaľ vieš, že sú to upíry?“ spýtal sa.

„Tu sa nekrotia a môžeš si všimnúť, že sa niekedy pohybujú príliš rýchlo. Okrem toho ich poznám, nie dobre, ale poznám.“ Pokrčila plecami.

„Tu v tomto bare však stretneš rôzne bytosti. Môžeš tu nájsť čarodejníkov, upírov, sukuby, víly, niekedy dokonca aj nymfy, elfov, či vlkolakov, no tých už zriedkavejšie. Určite chápeš, že vlkolaci neradi vstupujú na územie upírov, táto krčma sa síce za ich územie neráta, no je veľmi blízko. Nymfy a elfovia radi žijú hlboko vo svojich lesoch a vyliezajú z nich ešte menej často ako upíry. Niekedy tu narazíš aj na škriatkov, keď sú na cestách, tak sa stavia.“ Informovala ho. Harry sa počas jej reči zamýšľal nad tým, prečo, do čerta, si jeho rodičia postavili dom v lese, ktorý patril upírom. Catherine, akoby čítajúc jeho myšlienky - čo nebolo možné, vzhľadom k tomu, že ovládal okulumenciu dosť dobre na to, aby cítil prítomnosť niekoho cudzieho - odpovedala na jeho otázku.

„Nie vždy boli upíry a iné bytosti rozšírené v týchto lesoch. V skutočnosti je tomu iba asi desať rokov, ako sa tu začali objavovať. Potom vznikol tento bar Čierna ruža, ak si si všimol, tak z jej tŕňov kvapká krv, čo je narážka práve na upírov. Každopádne, potom, čo sa tu usídlili upíry, sa tu začali objavovať aj iné bytosti. O prítomnosti upírov v miestnych lesoch sa nanešťastie dozvedeli ľudia z vonku a začali sem chodiť aj čarodejníci, ktorí neprišli v miery. Chodia sem lovci, čarodejníci cvičení na boj s upírmi, ktorých zámerom je zabíjať alebo unášať upírov za odmenu. Ak je niekto svedkom toho, ako lovci chytili upíra, nikto mu nepomôže, pretože majú buď strach učiniť tak alebo im na osude jedného upíra nezáleží. Do istej miery je to pochopiteľné, lovci chodia vždy v skupinách a sú silní.“ Harry počas jej reči starostlivo pozoroval ľudí v miestnosti v snahe rozlíšiť, kto je kto. Skutočne zazrel jednu vílu, jej čaro sa len ťažko dalo prehliadnuť, niekoľko upírov, ktorých mu ukázala Catherine a tým to haslo. Mal dojem, že zahliadol jednu sukubu, vyzerala, že je na love a keď sa na ňu pozrel, venovala mu zvodný úsmev, no rovnako dobre to mohla byť čarodejnica, ktorá nechcela stráviť túto noc sama.

„Povedz, Cath, ako vieš, kto je v tejto miestnosti kto?“ opýtal sa. Stále pátravo pozoroval bytosti v miestnosti, preto mu unikol zvláštny tieň, ktorý preletel tvárou červenovlásky. Keď sa k nej otočil, mala na tvári opäť úsmev.

„To sa časom naučíš.“ Povedala so smiechom a zoskočila zo stoličky.

„Poď, ideme tancovať!“ zavelila veselo. Harry sa kyslo zaškeril.

„Nechcem ti kaziť radosť, kráska, no tanec nie je práve moja parketa.“ Povedal. Catherine sa na neho široko uškrnula.

„To mi nehovor ani zo žartu, chlapče! Ty patríš k tým, ktorí parketu vládnu, tak sa mi nesnaž nahovoriť, že tanec nie je tvoja parketa!“ nasadila nahnevaný a učiteľský tón, z ktorého presakoval smiech. Oslovenie „chlapče“ mu pripomenulo Dumbledora, on ho tak stále volal. Nepáčilo sa mu, že ho tak práve nazvala Catherine.

„V skutočnosti ani nepoznám kroky.“ Stál si sa svojim. Catherine vydala frustrovaný zvuk, niečo medzi tichým zakňučaním a výdychom.

„Toto mi nerob, ja som sa dnes prišla odreagovať a tanec milujem!“ zakňučala. Hodila na Harryho šteňací pohľad.

„Ľutujem, stále neovládam kroky.“ Povedal so smiechom i keď ho niečo prinútilo chcieť splniť jej želanie a tancovať s ňou.

„Sú v tom iba kroky?“ opýtal sa a podozrievavo si ho premerala. Harry pokrčil plecami.

„Najväčší problém predstavujú kroky.“ Povedal. Catherine mu venovala široký úškrn, z ktorého Harrymu prebehol mráz po chrbte. V tej chvíli začal očakávať niečo, o čom si nebol istý, či sa mu bude páčiť.

„Tak ťa tie kroky naučím!“ zvolala a začala ho ťahať zo stoličky. Harry, tentokrát bez argumentu, sa podvolil. Cestou ju však nezabudol varovať – trikrát –  že mu to pravdepodobne nepôjde. Catherine ho trikrát uistila, že v tom bude skvelý. Priviedla ho do odľahlej časti veľkej miestnosti, kde osameli v prítmí. Vytiahla prútik a mávla ním vo vzduchu, čím okolo nich vytvorila bariéru. Harry ostal na moment v kŕči, pripravený okamžite vytiahnuť svoj vlastný prútik. Catherine si to všimla a venovala mu úsmev.

„Len pokoj, krásavec, nemám v úmysle ublížiť ti.“ Veselo na neho žmurkla. Harry bol razom vďačný tme naokolo.

„Dobre, začneme valčíkom, čo ty na to?“ opýtala sa. Harry pretočil očami.

„Kroky valčíku náhodou poznám.“ Povedal.

„Výborne, takže nie si až taký stratený prípad, ako som si myslela. Už som sa totiž začínala báť, že nepoznáš ani tento základný tanec.“ Podpichla ho. Harry sa uškrnul.

„Dobre, teraz mi teda dokáž, že vieš skutočne tancovať valčík, ako tvrdíš.“ Ešte raz mávla prútikom, na čo sa začala odniekiaľ linúť príjemná melódia valčíka. Pristúpila bližšie k Harrymu a vkĺzla do jeho náruče. Obaja zaujali postoj. Catherine ten jeho jemne poupravila a začali tancovať.

„Len pokojne, Harry, len pokojne. Ver si, ty si tu predsa ten, kto vedie a určuje.“ Šepkala mu, jej tichý šepot splýval s hudbou.

„Uvoľni sa, inak sa nebudem môcť uvoľniť ani ja. Pamätaj, že tanec je na tebe, tanec môže byť iba taký dobrý, akým mu ty dovolíš stať sa.“ Šepkala ďalej. Harry počúval jej slová a pomaly cítil, že je to skutočne také, aké to má byť. Vznášali sa po parkete s ľahkosťou, Harry nadobudol istotu a viedol Catherine pevne, držal ju pri zemi, no nechal ju vznášať sa, sám ju k tomu dokonca viedol. Samozrejme, obrazne povedané.

„Výborne.“ Ticho zašepkala Catherine, konečne uvoľnená. Nastali posledné tóny skladby a Harry, vedený inštinktom, zaklonil telo svojej partnerky dozadu. Catherine sa hladko nechala viesť do záklonu, jej červené vlasy sa pritom dotýkali podlahy, až kým si ju Harry tri dlhé sekundy po skončení piesne nepritiahol nahor. Venoval jej mäkký úsmev, ktorý mu Catherine opätovala. Ich tváre boli na okamih veľmi blízko pri sebe, kým Harry o krok neustúpil.

„Možno máš pravdu a skutočne nie som taký hrozný.“ Skonštatoval s úškrnom.

„V tomto mávam pravdu, to mi môžeš veriť.“ Zasmiala sa.

„Aký tanec chceš skúsiť teraz?“ opýtala sa. Harry vrhol pohľad na parket.

„Čo takto tango?“ opýtal sa so záludným úsmevom. Catherine s pobaveným smiechom súhlasila.

Pustili sa teda do krokov tanga, zložitých, a predsa tak inštinktívnych. Tango bol tanec vášne, bol založený na vášni, tancoval sa s vášňou a vzbudzoval vášeň. Harry to však docenil až vo chvíli, keď sa dostali z fáze nacvičovania krokov do fázy tancovania vo dvojici. A plne to ocenil až vo chvíli, keď zvládol tango dosť dobre na to, aby s tým bola spokojná aj Catherine. To bolo vo chvíli, keď bol v tomto tanci perfektný. Tú vášeň tohto tanca teda dokonale ocenil až vo chvíli, keď spolu o polnoci tancovali na tanečnom parkete, medzi ostatnými tanečníkmi.

O jedenástej sa parket začal zapĺňať aj bytosťami, ktoré neboli v tanci také dobré, vďaka čomu vynikali ako jeden z mála párov, ktorý tancoval tango skutočne na určitej úrovni. Nutne podotknúť, že vysokej úrovni.

Harry rýchlo pochopil, že v skutočnom tangu sa jedná o to, ako dobre vie človek predať emócie. Môžete doň zamiešať vášeň i hnev, pocity, pri ktorých sa varí krv v žilách a v tom tanci ich môžete precítiť. Pretože tango bez emócii tangom ani nie je. Je to len akýsi súhrn krokov bez života, niečo nudné, čo vás nechytí za srdce ani za dušu.

Tango, ktoré tancoval Harry s Catherine bolo rozhodne naplnené vášňou. Ťažko povedať, čo to bolo za vášeň a koľko z nej spôsobil tanec, no Harrymu sa v žilách varila krv pri každom dotyku s telom svojej partnerky a bol si istý, že na tom bola Cath podobne. Úplne zabudol na to, že sa okolo nich nachádzali iné páry, nenarazili do nich iba na základe Harryho inštinktov, ktoré ho prinútili vyhnúť sa im.

Osud – alebo tá bytosť, ktorá púšťala hudbu – chcel, aby sa pieseň skončila presne o polnoci. Vo chvíli, keď odbila polnoc, držal Harry ešte stále Catherine pevne v náručí, s tvárami  vzdialenými sotva centimetre od seba. Obaja zrýchlene dýchali.

„Mám narodeniny.“ Vydýchol omámene. Jej vôňa bola všade okolo neho aj na ňom, podobne ako jej telo, stále prepletené s tým jeho. To Harryho mysli, ešte stále vyradenej z tanca, veľmi nepomáhalo spamätať sa.

„Všetko najlepšie.“ Vydýchla rovnako ako on. Harry sa slabo usmial. Stiahol ruku z jej pása a priložil jej ju k lícu. Nechal ju skĺznuť dole, na jej odhalený krk a pozoroval, ako sa zachvela. Očarený jej reakciou, sa sklonil tvárou k tej jej a na malý okamih sa dotkol svojimi perami tých jej.

Neskôr v tú noc premýšľal nad tým, čo ho k tomu viedlo. Bola to jej omamná vôňa, jej blízkosť, vášeň z tanca, ktorá ostala v jeho žilách, či zvláštny lesk v jej očiach a krásny jemný úsmev, keď dotancovali, čo ho na chvíľu zbavilo úsudku? Alebo v tom bolo niečo iné? Niečo, čo cítil celý večer v jej blízkosti, niečo, čo jeho zmysly a myseľ vnímali, no on si to neuvedomoval?

Ešte nad ránom, keď neprichádzal spánok, premýšľal nad tým, kto bolo to záhadné dievča s vlasmi červenými ako čerstvo preliata krv, či rubíny a s očami ako tekuté zlato. Niečo na nej bol také mätúce. Bola príliš krásna, príliš zvláštna na to, aby bola skutočná, aby bola obyčajná. Zachvel sa, keď mu jeho myseľ priniesla obrazy víl a sakúb, krásnych žien, ktoré lákali mužov do pascí.

Na druhý deň večer bol opäť navštíviť Čiernu ružu, no záhadnú červenovlásku tam už nestretol.

Späť do domu sa vracal krátko pred jednou po polnoci. V bare vypil pohár vína a dva poháre škótskej, čo samo o sebe nebolo veľa, no Harrymu i tak dobre padla prechádzka po chladnom nočnom vzduchu.

Práve prechádzal okolo jednej z postranných uličiek, po ceste osvetlenej iba mesačným svetlom, keď začul tichý výkrik, niekoľko nárazov a nadávku. Vrátil sa o krok naspäť a vkročil do temnej uličky. Keď sa jeho oči prispôsobili tme, uvidel päť postáv statných mužov, ktorí zahnali ku stene do slepej uličky akúsi dvojicu. Harry rýchlo pochopil, že tí dvaja boli upíry. Dievča, ktoré stálo za mužom a muž, ktorý ju očividne chránil. Zdalo sa však, že dievča chce bojovať, rovnako, ako on chcel chrániť ju, chcela aj ona chrániť jeho. Harry si všimol, že muži držia v rukách strieborné nože, od ktorých sa odrážalo mesačné svetlo.

V tej chvíli upírov pohľad zablúdil k Harrymu a ich oči sa na okamih stretli. Harry videl v jeho pohľade strach, odhodlanie a hnev. S istým nepríjemným bodnutím si však uvedomil, že ten upír od neho nečaká nič, nijakú pomoc.

Do mysle sa mu vkradla predstava, že na jeho mieste stojí on a za ním niekto, koho miluje. Takmer cítil prítomnosť Hermiony, ktorá tak nenávidela, keď sa niekto správal zle k iným bytostiam. SOPLOŠ o tom hovoril svoje.

Vedel však veľmi dobre, že nesmie použiť prútik. Upútal by na seba pozornosť ministerstva, čo by nebolo dobré ani keby bol na Privátnej ceste, nie to ešte tu. Nebol si istý, či by mu to vôbec prešlo. S tým, aká špinu sa na neho snažia nahádzať najskôr nie. Niečo však urobiť musel.

Nahmatal vo vrecku nôž od Siriusa a vytiahol ho. Tichým krokom, ktorý celý mesiac piloval do dokonalosti, sa prikradol bližšie k skupinke. Všimla si ho iba dvojica upírov, jediná ich reakcia boli iba prekvapené oči, múdro ostali mlčať. V duchu bol vďačný tmavému oblečeniu, vďaka ktorému splýval s tmou na okolí.

Dostal sa až za chrbát jednému z útočníkov a skôr, než si ho stihol ktorýkoľvek z nich všimnúť, sa zahnal nožom a prvého z nich udrel rukoväťou odzadu po hlave. Padol v bezvedomí k zemi, Harry si bol istý, že ho bude pekne bolieť hlava, keď opäť príde k sebe. Nemal však veľa času zaoberať sa ním, v tej chvíli na neho totiž zaútočili zvyšní. Dvaja upíry, zdá sa, čakali iba na to, kedy zaútočí on, pretože sa s vervou pustili do mužov, ktorí išli po Harrym. Harrymu na koniec ostal iba jeden.

Lovec, ktorý ostal Harrymu bol dobrý, sakramentsky dobrý a nebyť toho, že sa Harry posledný mesiac učí bojové umenia, má konečne pravidelný prísun jedla a cvičí, bol by veľmi rýchlo mŕtvy. Takto okolo seba chvíľu krúžili a snažili sa navzájom zasiahnuť nožmi, rukami, či nohami. Harry sa snažil zabrániť mu vo vytiahnutí prútika, keby sa mu to podarilo, mal by problém.

Našťastie to za neho vyriešil upír, presnejšie perfektne zamierené kúzlo z jeho prútika, ktoré lovca zložilo k zemi. Očividne našiel svoj prútik. Harry si prehliadol muža v bezvedomí pri svojich nohách. Mal by sa zlepšiť v boji bez prútika, má čerstvých pätnásť a vyzerá to tak, že ešte nejakú chvíľu bude trvať, kým sa mu podarí nejako obísť pri čarovaní ministerstvo.

„Pekné.“ Ocenil Harry, nôž ešte stále neodložil a bol pripravený vytiahnuť behom sekundy prútik. Upír ten svoj však skryl.

„Prečo si nám pomáhal?“ opýtal sa ho tvrdým hlasom. Harry sa narovnal do svojej plnej výšky a venoval upírovi kyslý výraz. Pozornejšie si prehliadol dvojicu upírov.

Muž mal polodlhé čierne vlasy, tmavé hnedé oči a ostré rysy. Žena mala taktiež čierne vlasy a tmavé sivozelené oči, pokiaľ videl. Obaja vyzerali atraktívne, na sebe mali bežné muklovské oblečenie, on džínsy, tričko a bundu a ona taktiež džínsy a tričko so svetrom. Mužovi odhadoval tak na dvadsať, dvadsaťjeden a žene trochu menej. Vyzerali ako súrodenci.

„Ďakujem by stačilo.“ Zašomral.

„Krvácaš.“ Povedala ticho upírka. Harry sa zmätene pozrel na svoje rameno, počas bola s lovcom cítil, že ho zasiahol, no neuvedomil si, že mu tečie krv. Vrhol rýchlo podozrievavý pohľad na upírov. Muž pretočil očami.

„Určite to, že krvácaš, nie je dôvod na to, aby sme ťa uhryzli. Určite nie potom, ako si nám zachránil životy. Mimochodom, ešte stále neviem, prečo, takí ako ty to nerobia.“ Pozeral sa na neho, akoby urobil niečo zlé. Harry sa trochu nervózne usmial, no jeho výraz sa rýchlo zmenil na podráždený.

„Takí ako ja by vás umrieť nenechali.“ Reagoval sucho. Upír sa zamračil.

„Čo chceš za to, že si nám pomohol?“ opýtal sa na rovinu. Teraz bol Harry skutočne podráždený, jasne o tom svedčila jeho zamračená tvár.

„Nechcem nič, nič! Chápeš? Urobil som to preto, lebo ste potrebovali pomoc a ja som nebol ochotný nechať vás umrieť, či nechať napospas lovcom, ktorí by s vami narobili ktovie čo. Pokiaľ mi to chceš nebodaj vyčítať, tak prosím, nabudúce vám už nemusím pomôcť. Som si však istý, že si rád, že je tvoja priateľka v poriadku, videl som, že si mal o ňu strach. Chránil si ju pred lovcami.“ Poukázal na to, čo si všimol, keď ich videl. Práve to, že ju tak chránil, ho prinútilo zakročiť. Nech si o upíroch hovorí kto chce, čo chce, títo vedia milovať a to Harrymu dosť dobre stačilo na to, aby im pomohol.

„Je to moja sestra.“ Povedal. Harry sa usmial.

„O to väčší dôvod chrániť ju.“ Skonštatoval ticho. Upír prikývol.

„Sme tvojimi dlžníkmi.“ Povedal. Harry pokrútil hlavou.

„Nie ste, nič mi nedlhujete.“ Nesúhlasil.

„Ale áno, zachránil si naše životy, to medzi nami vytvorilo puto.“ Reagovala tentoraz upírka. Harry bol trochu neistý ohľadne toho puta, nebol si istý, či to chápal dobre.

„Nemusíte sa voči mne cítiť zaviazaní, nepožadujem od vás nič na oplátku. Až tak som vám nepomohol, väčšinu ste zvládli sami.“ Mierne sa pousmial. Nožík od Siriusa už bezpečne spočíval v jeho vrecku, no stále bol v strehu.

„No riskoval si. Nebyť teba, odviedli by nás.“ Zachvela sa.

„Musíme splatiť náš dlh voči tebe, mladý záchranca. Je to nutné o to viac, že sme... povedzme, že v našom klane znamenáme veľa.“ Povedal vyhýbavo. Z lesa sa ozvali akési zvuky, podobné volaniu. Harry ich registroval len s ťažkosťami a to mal mimoriadne vyvinutý sluch.

„Musíme ísť. Mohol by som dnes navštíviť tvoj dom?“ opýtal sa nervózne upír. Harry po krátkom zaváhaní prikývol. Vtedy upír prikročil bližšie, Harry ovládol trhnutie ruky ku zbrani a čosi mu vtisol do dlane. Na to on aj jeho sestra zmizli.

Harry zodvihol ruku a pozrel sa na to, čo mu zanechal. Na dlani mu ležal mimoriadne pekný prsteň, v niečom sa ponášal na dedičné prstene starých rodín. Bol zhotovený z platiny a oko prsteňa tvoril kameň. Pri bližšom preskúmaní v ňom Harry rozpoznal vzácny a krásny čierny opál, kameň prechádzal odtieňmi čiernej, sivej a tmavomodrej. Bol to vskutku výnimočný kúsok a Harry nepochyboval o jeho vysokej hodnote.

A jeho vysoká hodnota určite nespočíva iba v tom, že je tvorený tak drahými surovinami. Veď koľko upírskych prsteňov, ako je tento, je asi vytvorených? Okrem toho, tí dvaja boli v klane dôležití a to očividne veľmi dôležití, pokiaľ mohol súdiť podľa výrazu upíra.

Harry si zhlboka povzdychol a vložil si prsteň do vrecka. Na prst si ho radšej nedá, pokiaľ si nebude istý, že je to bezpečné. Aj tak bol stále neistý, prečo mu ten prsteň vôbec dával. Jediný prsteň, ktorý mal doposiaľ na ruke, bol prsteň od Rema s červenkastým kameňom, na ochranu pred jedmi.

Vykĺzol z uličky a svižným krokom sa vybral domov. Celú cestu, až na pozemky, na sebe cítil pohľady nejakých tvorov, to cestou do dediny necítil. Nemohol povedať že ho nezaujímali, v skutočnosti mu odľahlo, keď sa konečne dostal na pozemky domu, mimo dohľadu sliedivých očí.

V dome na chvíľu zakotvil v kuchyni, odkiaľ si vzal kus torty, ktorú mu Minnie a Dobby pripravili. Cestou do izby sa k nemu premiestnil malý škriatok.

„Potrebuje pán pomoc od Dobbyho?“ opýtal sa.

„Nie, Dobby, bež spať.“ Povedal mu mäkkým hlasom. Dobby sa mu hlboko uklonil a s tichý puknutím poslušne zmizol, zanechávajúc svojho pána osamote. Ten si lyžičkou nabral kúsok torty a vložil si ho do úst. Bol príšerne hladný. Okrem toho, tá torta bola skutočne vynikajúca.

Cestou do izby sa ešte zastavil v pracovni, chcel tam odložiť prsteň, ktorý dostal. Prekvapilo ho, že na stole našiel poštu. Písali mu z Gringottbanky.

Harry odložil tanierik s tortou a otvoril obálku, zvedavý, čo od neho chcú. Písal mu Goldaar, správca jeho majetku. V liste ho žiadal o návštevu Grongottbanky, má si prísť prevziať dedičný prsteň Potterovcov. Vraj sa udiali nejaké zmeny a Harry sa má stať Hlavou rodu, až do dovŕšenia dospelosti však nebude mať udelené všetky výsady a nebudú mu otvorené ani všetky trezory. Nič to však nemenilo na tom, že bol spokojný.

Usadil sa za stôl, vytiahol čistý pergamen a napísal naň odpoveď pre Goldaara. Zajtra si pôjde pre Potterovský prsteň. Dúfal len, že sa mu to nebude príliš krížiť s návštevou upíra. No neoznámil, v akej dobe ho príde navštíviť, takže nebude neslušné, ak práve v tej dobe nebude doma. Počká na neho, kým sa vráti.

Na chvíľu sa pozastavil nad listom, ktorý napísal, než ho zabalil do obálky a pripravil na odoslanie. Jeho písmo sa zmenilo, podobne ako mnohé iné na Harrym a v Harrym, teraz písal omnoho elegantnejšie a krajšie ako predtým. Predtým písal takmer nečitateľne. A tak trochu aj detsky.

Vstal, vzal si svoju tortu a pokračoval v ceste do izby. Tam sa prezliekol a užil elixír, ktorý mal nachystaný na nočnom stolíku. Dnes skúšal zas nejaký iný, bol zvedavý, ako to dopadne.

Aj napriek tomu, že sa na noc dobre pripravil a bol unavený, zaspal až na svitaní. Spánkom ho sprevádzali havrany, vlky a tichý, magický šepot, ktorý si neskôr po zobudení nepamätal.