Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


30. 11. 2014

29. Spojenec, čo tajomstiev má mnoho

Príšerne ho bolela hlava. To bolo prvé, čo zaregistroval, keď otvoril oči. Hneď na to si uvedomil šero okolo seba, tvrdú posteľ pod sebou a zatuchnutý vzduch, páchnuci starou krvou a inými telesnými tekutinami. A smrťou. Vzduch, dotrhaná deka pod ním, kamenné steny, neznáme fľaky na zemi a stenách, to všetko bolo nasiaknuté smrťou. Tu, v týchto miestach, je smrť častým návštevníkom a zanechala po sebe nezmazateľnú stopu.

Všadeprítomná beznádej a ochromujúci strach sa do neho zahryzli, prenikli mu až do morku kostí a obrali ho aj o posledné zvyšky tepla. Zrýchlene dýchal, v snahe dostať do pľúc čo najväčšie množstvo vzduchu, v snahe zahnať dojem, že sa udusí.

Oči zovrel pevne k sebe, v urputnej snahe nadobudnúť stratenú rozvahu. Inak by zošalel skôr, ako by získal čo i len nádej na útek. Veľmi dobre totiž vedel, kde sa nachádzal. Vytušil to už vo chvíli, keď sa po prvýkrát zhlboka nadýchol vzduchu.

„Tak chlapček sa nám už prebral.“ Zaškriekal povedomý hlas. Harry sa nemusel ani otáčať, aby vedel, kto to bol.

„Bellatrix.“ Ženu pozdravil pokývnutím hlavy a úškrnom, parodujúc tak inak úctivé gesto.  Ani jediným svalom na sebe nedal poznať nepohodlie. Ak Bella čakala krik a strach, nedočkala sa ich. A ona to očakávala, hrozivej Bellatrix sa predsa bojí každý.

Ona však nebola jediným šialencom, ktorého v živote spoznal. Dursleyovci tiež neboli obyčajní ľudia. Strýko Vernon ho denno-denne mlátil, urážal ho, nadával mu, vinil ho zo všetkého zlého, čo ho v živote postretlo a teta Petunia, jeho vlastná krv, sa tomu len nečinne prizerala, bez štipky súcitu. A napriek tomu, že bol vtedy ešte len malé decko, ktoré tomu všetkému verilo, ktoré si myslelo, že je naozaj netvor, chybná úbohá hračka prírody, nezlomil sa. A nezlomil sa ani pod náporom povinností, ktoré na neho naložili, ani pred vedomím, že ho jeho vlastný otec nenávidí. Ako by ho mohla zlomiť práve Bellatrix Lestrangeová, šialená ženská a Voldemortova najvernejšia služobníčka?

Ona nemohla byť tou, ktorá ho konečne dorazí. Musel veriť, že to prežije a že pri tom nepríde o dôležitú časť seba samého. Dúfal už len kvôli tým, ktorí vedľa neho verne stáli a spoliehali sa na neho.

Bellatrix nahnevane zaťala zuby. Harry už len čakal, kedy si dupne nohou ako malé rozmaznané dieťa, ktorému rodičia nekúpili hračku. Vyzerala totiž presne tak.

Pohľadom prechádzal po jej tvári a hľadal to, čo jeho otupenú myseľ presvedčilo, že vyzerá ako padlý anjel. Značná dávka krásy sa jej stále nedala uprieť, napriek rokom v Azkabane. Kučeravé čierne vlasy jej v neskrotených pletencoch padali až k pásu, ako strapatá temná aureola, ktorá len dokresľovala auru šialenstva navôkol nej. Srnčie oči mala temné, nebyť šialenstva, vpísaného hlboko v nich, mohol by ich Harry považovať za nevinné. Na rozdiel od Siriusových tmavomodrých očí, Bellatrix mala oči ako roztopená horká čokoláda, temné a hnedé. Tvár mala bledú a krásnu, ako mramorová socha jedného zo starých majstrov, poznamenanú časom a šialenstvom. Pod habitom sa jej črtalo vychudnuté telo, avšak stále s nezameniteľne ženskými tvarmi.

Harry si vedel predstaviť, že kedysi pred dávnymi rokmi, bývala nádherná. Narcissa bola so svojimi svetlými vlasmi a nebeskými očami krásna, no chýbalo jej to niečo, čo Bellatrix mala. Bellatrix bola ako čierny diamant, žiarivá a krásna. A presne taká bola aj jej mágia. Harry ju cítil, pretkávala vzduch okolo nej a dotýkala sa aj jeho, číra a mocná. A poškvrnená. Harrymu zovrelo hruď, keď ucítil, ako tú čistú mágiu pretkáva hlboká čierňava, tak odlišná od žiarivej diamantovej černi, ktorá jej bola vlastná.

Pripomínala mu Lunu. Obe boli neobyčajne krásne, vyžarovali zvláštnu auru a mágie ich oboch boli ako číre diamanty. Ako svetlo a tma. Pokiaľ Luna bola mesiacom, Bellatrix bola nočnou oblohou navôkol nej.

Harry v tej chvíli dokázal veriť, že každý človek má na tomto svete svoju odvrátenú polovicu, opačnú stranu akéhosi pomyselného zrkadla. Ak sa doň pozriete, vidíte, čím ste sa mohli stať.

„Drahý Severus, no konečne, už som si myslela, že sa ani neukážeš. Už si tomu starcovi oznámil, že mu zmizol jeho maznáčik?“ opýtala sa vysoko položeným sladkým hlasom, z ktorému Harrymu na chrbte naskočili nepríjemné zimomriavky. Až jej slová ho však vytrhli zo zamyslenia, Snapea ani nezaregistroval prichádzať.

„Do toho ťa nič.“ Odsekol Snape.

„Kým je náš pán preč, velím v tomto dome ja!“ štekla. To Harryho zaujalo. Takže Voldemort tu nie je? Vlastne to dávalo zmysel. Už dlhú dobu vo víziách cítil, že Voldemort niečo hľadá. On sám si však nebol istý, čo to je. Keby tu bol, určite by už poctil Harryho svojou prítomnosťou.

„Máš sa len starať o to, aby išlo v dome všetko tak, ako má. Nevelíš tu nikomu. Dostali sme rozkazy ešte od nášho pána.“ Odpovedal Snape podráždene. Aspoň nebol taký príjemný len na Harryho.

„A to som ti chcela navrhnúť, aby si sa pohral so mnou a s pánom Potterom. Pán Potter sa už teší, však?“ so širokým šialeným úsmevom sa otočila na neho. Harry neodpovedal.

„Nemáš povolenie dotknúť sa ho, kým sa pán nevráti.“ Pripomenul jej Snape. Harryho nakrátko zamrzeli slová, ktoré mu povedal... kedy vlastne? Netušil, či bol v bezvedomí minúty, hodiny alebo dokonca dni. Snape sa mu ale teraz snažil pomôcť.

„Do toho ťa nič, Snape!“ štekla. Keď chcel začať protestovať, vytiahla prútik a namierila ho Snapeovi medzi oči. Snape na ňu nahnevane fľochol, prudko sa otočil na päte a vyrazil preč.

„Nezabi ho, pán by nebol rád.“ Pripomenul jej. Harry sa nakrátko stretol s jeho pohľadom, nič z neho však nevyčítal. Potom Snape zmizol.

„Tak sme konečne ostali sami.“ Zaševelila. Harry na ňu uprel svoj pohľad, inak na jej slová nezareagoval. Nebolo treba, aj tak bolo vopred jasné, ako bude prebiehať ich nasledujúci program.

„Pre začiatok by si mohol vstať.“ Navrhla. Po takomto návrhu väčšina ostatných väzňov poslušne skáče na nohy, aby sa vyhli jej hnevu. On napriek tomu ostal naďalej sedieť na nepohodlnej posteli. Bellatrix nespokojne skrútila pery.

„Vstaň!“ prikázala. Harry si v odpoveď uhladil potrhaný a ušpinený tmavomodrý habit. Tento mu bude zvlášť chýbať, našiel ho v matkinom trezore a okrem toho sa mu páčil. Tmavomodrá mu učarovala.

„Imperio!“ Harry v donucovacom kúzle, ktoré na neho Bellatrix vrhla, pocítil silu jej hnevu. Bola naozaj mocná, jej myseľ pevne obalila tú jeho a zatlačila, aby si ho plne podmanila.

„Vstaň!“ prikázala. Harryho myseľ zasiahla potreba splniť jej rozkaz a vstať. Cítil, ako mu tlačí na myseľ a opantáva ho. Nebola však dosť silná.

„Nie.“ Vzoprel sa Harry pokojným hlasom príkazu. Bellatrix nahnevane vykríkla.

„Akože nie?! Vstaň!“ vykríkla. Sila jej rozkazu do neho udrela ako fyzický múr a na chvíľu ho prenechala v jej moci. Cítil, ako sa mu slabo šklblo nohou, no nepostavil sa.

„Možno si nebola informovaná o našom vyučovaní minulý rok, ale Barty nás učil Neodpustiteľné. Ja som exceloval v bránení sa proti Imperiusu. Barty ma vycvičil naozaj dobre.“ Poučil ju Harry. Bol schopný odolať aj Voldemortovmu Imperiusu.

„S tým sa dokážeme vyrovnať, nakoniec sa mi poddáš. Teraz vyskúšame inú Neodpustiteľnú, proti nej nie si odolný ani ty. Crucio!“ zvolala. Harryho zachvátil kŕč, no stále nekričal. Po chvíli sa už neudržal a padol na chrbát na posteľ, ale nekričal.

„Máme na to celý deň.“ Pripomenula mu. Harry sa takmer zasmial, nie však veselo. Áno, mali. A Harry pochyboval, že Bellatrix ostane iba pri Cruciate. Na to mala v tejto oblasti až príliš veľa nápadov.

 

-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-

 

„Severus, mal si Harryho bezpečne priviesť do hradu. Kde nastala chyba?“ opýtal sa Albus Dumbledore. Hlas mal pevný a jasný, naplnený smútkom.

„Potter opäť ukázal, že nie je nič viac, ako drzé...“ viac už však nestihol povedať, zastavil ho totiž hrozivý pohľad, ktorý mu venoval bielovlasý čarodejník.

„Tvojou úlohou bolo chrániť chlapca. Mal si počkať, kým nebude čas na to, aby opustil Malfoy Manor a mal si sa aj s ním premiestniť do Rokfortu. Tak znel tvoj rozkaz. Som z teba sklamaný, Severus.“ Vydýchol ticho, hnev ho opustil a on klesol do svojho kresla, unavený a slabý. Snape nahnevane zaťal zuby, rozhodnutý nepoddať sa, riaditeľ sa snaží vyvolať v ňom ľútosť, to však nedosiahne. Potter si za to môže sám, keby sa nesprával ako idiot, bol by teraz v poriadku.  

„Potter sa vyjadril dosť jasne, o moju pomoc nestojí a nechce ju. Kto som ja, aby som protirečil rozhodnutiu Zlatého chlapca?“ opýtal sa Snape hlasom presiaknutým iróniou. Albus na neho uprel svoje nešťastné modré oči. Bol taký mladý, taký zbrklý. Už tomu bolo pätnásť rokov a on sa stále nevyrovnal s minulosťou. A popritom by bolo také ľahké vyliečiť jeho rany, stačilo by, keby si do srdca vpustil istého zelenookého mladíka, syna jedinej ženy, ktorú kedy miloval.

Harry mal zvláštny dar. Albus doposiaľ nepoznal človeka, ktorý by bol ako tento mladý muž. Mladík vyžaroval akési jasné svetlo, ktorého žiara obalila každého, kto sa s ním stretol a prenikala aj za pevné hradby chladných sŕdc. Človek túžil byť týmto jasom zaliaty a chránený, vábilo ho a volalo.

„Harry ešte sám nevie, čo chce. Napriek všetkému je ešte stále len pätnásťročným chlapcom, ktorý potrebuje ochranu. A práve teraz, keď je vo Voldemortovom sídle, ho nedokáže ochrániť nikto, okrem teba.“ Namietol Dumbledore.

„A čo tak nabehnúť tam rovno s celým Rádom? Ide predsa o Pottera, hrdinu, ktorý nesmie zomrieť.“ Ozval sa ironicky Snape. Nevraživosť voči chlapcovi sa v tej chvíli drala na povrch a zatemňovala jeho zmysly.

„Dobre vieš, že to nie je možné. Nevieme, kde je Temné sídlo a ty nám to nedokážeš povedať.“ Severusovi stúpla žlč z obviňujúceho tónu, ktorý riaditeľ použil. Mal za sebou ťažký večer, počas ktorého ho Potter vytočil tak, ako už dlho nie a teraz by mal ešte k tomu znášať manipulácie Albusa Dumbledora. Toho muža si vážil tak, ako málokoho, ale toto nemienil znášať. Nie dnes.

„Povedzte, profesor, ak by ste poznali polohu Temného sídla, boli by ste ochotný poslať tam svojich ľudí? Alebo by ste sa radšej spoľahli na to, že ho odtiaľ dostanem, podľa možnosti aspoň živého, ak nie príčetného?“ opýtal sa. Nie len Potter vedel slovami jatriť staré rany. Snape mal okrem toho niekoľkoročné skúsenosti v tejto oblasti. Dumbledora v tej chvíli zamrazilo pri myšlienke, čo všetko s ním Bellatrix robí.

„Harry je silný, vydrží to. A ty ho odtiaľ dostaneš skôr, ako zošalie.“ Povedal. Snapeovmu obvineniu sa vyhol.

„Teraz sú to tri hodiny, čo je chlapec v Temnom sídle a dve hodiny od vtedy, ako sa prebudil a Bellatrix sa pustila do zábavy. Do Temného sídla sa vrátim najskôr ráno a ak Bellatrix v tej dobe ešte s chlapcom neskončí, nedostanem sa k nemu. Slabším povahám stačí niekoľko hodín jej mučenia, tým silnejším tak tri dni. Málokto vydrží viac bez toho, aby nezošalel. Čo myslíte, koľko vydrží Potter?“ opýtal sa mrazivo. Dumbledorova viera v chlapca bola možno silná, no nemusel nič znamenať.

„Dávaj na neho pozor, Severus. Ak sa ti bude zdať, že už viac nezvládne, dostaň ho odtiaľ za každú cenu. Rozumieš?“ uisťoval sa riaditeľ.

„Uvidím, čo sa bude dať robiť.“ Odpovedal Snape nejasne. Dumbledorovi však bolo jasné, že urobí čokoľvek preto, aby chlapca zachránil. Nedovolil by, aby stratil príčetnosť.

„Dobrú noc.“ Rozlúčil sa.

„Dobrú noc, Severus.“ Odpovedal Dumbledore a pozoroval, ako profesor elixírov odchádza. Následne sa unavene usadil za svojim stolom a začal zo stola vyťahovať akési papiere. Bolo toho ešte veľa, čo musel urobiť. Dolores pritvrdila v snahe zbaviť sa ho a spolu s Fudgeom sa ho snažili odtiahnuť mimo diania. A ešte viac zbrojili proti Harrymu.

 

-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-

 

„Čo sa stalo?!“ kričal nazúrené mladý čiernovlasý muž. Správa, ktorú dostal, samu očividne nepáčila.

„Odviedli ho Smrťožrúti, pane.“ Zopakoval pokorne o poznanie starší a ostrieľaný muž.

„Ako ho mohli odviesť Smrťožrúti? Mal byť chránený!“ princ prudko kráčal z jednej strany miestnosti na druhú, bez toho, aby si to uvedomoval. Strachoval sa o svojho priateľa a chránenca. Toto sa nemalo stač, niečo také nemal dovoliť.

„Objavili sa odrazu a my sme nemali šancu zasiahnuť. Bolo by jednoduchšie, keby sme mali povolené začať ich prenasledovať, pane.“ Dovolil si navrhnúť muž.

„Harry si neželal, aby bolo oficiálne známe, že je pod našou ochranou.“ Nemietol Loreth.

„Lord sa hanbí za to, že je pod ochranou upírov?“ opýtal sa muž s tichým opovrhnutím. Loreth po ňom blisol nahnevaným pohľadom.

„Lord nás nechce ohroziť, už na začiatku akceptoval to, že sme nestranní. Chápe, že nás už do vojny zatiahol, napriek tomu sa však snaží udržať nás čo najdlhšie v bezpečí, mimo Voldemortovho ohrozenia.“ Vysvetlil.

„Sme dosť silný na to, aby sme sa ubránili pred černokňažníkom. Nemali by sme sa ukrývať v ústraní.“ Namietol opatrne muž. Išlo mu o hrdosť, upíry sa nikdy neskrývali, keď mali za čo bojovať.

„Zatiaľ je pre Harryho výhodné, že o našom spojení nikto nevie. Je na očiach viac ako samotný minister mágie a čarodejníci si ho zvykli idealizovať. Bude pre neho nebezpečné, keď  postupne začne odhaľovať svoje tajomstvá.“ Prstami si vošiel do vlasov, nemenej rozhodený. Už ale aspoň zastal. Uprel pohľad na muža pred sebou.

„Dávaj pozor na akúkoľvek správu o tom, kde je a čo sa s ním deje. Nech sa k tebe dostane čokoľvek, oznám mi to. Chcem vedieť všetko, čo sa týka Harryho. Pokiaľ budete mať možnosť pomôcť mu, učiňte tak. O tom sme sa už predtým rozprávali. Je všetko jasné?“ uprel pohľad na staršieho muža pred sebou.

„Áno, pane. Dovidenia.“ S tým sa uklonil a ráznym krokom opustil miestnosť. Mladý upírsky princ prešiel za stôl v izbe a usadil sa na stoličke. Vzal do ruky brko a pustil sa do písania hneď niekoľkých listov. Ako prvej sa rozhodol napísať svojej sestre, ešte poriadne o ničom nevie, len o niekoľkých vetách, ktoré dostali z Draca, ktorý tiež vedel veľmi málo. Spolu s Catherine postupne prepadajú panike.

Loreth si rukou unavene pretrel čelo. Nechcel byť poslom zlých správ, ešte horšie by však bolo, keby im nič nepovedal. Keď sa jednalo o Harryho, boli obe odrazu veľmi prchké. S tichým výdychom začal s písaním šifrovanej správy.

 

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

 

„Pane, Harry Potter bol zajatý Smrťožrútmi. Vzali ho do Temného sídla.“ Oznámila mladá žena mužovi v tmavom habite. Izbu, v ktorej muž sedel, zalievali prvé lúče vychádzajúceho slnka.

„Viem. Dostal sa do starostlivosti drahej Bellatrix.“ Povzdychol si muž.

„Chystáte sa ísť za ním?“ opýtala sa žena. Muž sa krátko zasmial.

„Samozrejme. Už je čas na to, aby som vyrazil. Bellatrix by ma k sebe nepustila, kým by s chlapcom neskončila, teraz už nebude mať na výber. Má ho v moci už niekoľko hodín a ak nebude chcieť prestať, prinútim ju.“ Odvetil. Počas rozprávania vstal z kresla a obliekol si dlhý čierny plášť, charakteristický pre Smrťožrútov. Chýbalo mu však Temné znamenie, ktoré ostatní Voldemortovi verní nosili na zápästiach.

„Zabijete ju?“ opýtala sa dievčina. Nepohla pri tom ani brvou.

„Nie.“ Odpovedal pokojne.

„Prečo? Zaslúžila by si to.“ Podotkla žena.

„Nezáleží na tom, či by si to zaslúžila. Už som sa rozhodol a moje rozhodnutie ma viaže veľmi pevne. Nezabijem ju, kým to nebude nutné.“ Oznámil muž.

„Pred rokmi s vami bola väčšia zábava.“ Odvrkla. Muž zaťal zuby.

„Obaja dobre vieme, prečo som pred rokmi robil to, čo som robil. Nemôžem povedať, že som sa zmenil, nikdy sa nezmením, ale už dávno mám určený smer svojho osudu. Takže ma neprovokuj, pretože mi ver, že nechceš opäť odhaliť, čoho všetkého som schopný. Možno som urobil chybu, keď som ťa priviedol.“ Povedal chladne. Oči mu razom stvrdli, dva dokonalé kusy zeleného ľadu. Žena sa okamžite stiahla, mužovi však neušiel záblesk v jej očiach.

„Ospravedlňujem sa, prekročila som hranicu. Prepáčte mi to, pane.“ Uklonila sa, s hlavou sklonenou k zemi v pokornom geste.

„Varujem ťa, Maya, nepokúšaj ma. Ten chlapec je môj.“ S tým si na tvár nasadil ohavnú bielu masku, ktorá dokonale ukryla výraz jeho tváre a bez jediného ďalšieho pohľadu smerom k dievčaťu odišiel. Dievča niečo zúrivo prednieslo v neznámom jazyku a aj ono opustilo miestnosť. Spálňu svojho pána už dávno nemala tak rada, ako pred dávnymi rokmi.

 

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

 

„Harry.“ Tichý jasný hlas sa niesol nekonečnou bielou hmlou. Menovaný mladík sa otočil za hlasom, cez tú hmlu však nič nevidel. Mal dojem, že sa rozlieva všade, donekonečna, biela ako mlieko a neprirodzene jasná.

„Kto si? A kde to som?“ zvolal. Na sebe mal dlhé biele rúcho, preč bolo jeho potrhané a špinavé oblečenie. Dokonca aj nespočetné množstvo väčších či menších rán, ktoré uštedril od Bellatrix, zmizlo. Už ho nič nebolelo.

„Povedzme, že spíš.“ Ozval sa jemný zvonivý hlas za jeho chrbtom. Harry sa prudko otočil. Neskôr, keď si na ten sen spomínal, pamätal sa iba na jej zvonivý hlas, závoj dlhých čiernych vlasov, tak výrazných v okolitej bielej žiare a na slová, ktoré mu povedala.

„Kto si?“ zopakoval Harry svoju predošlú otázku.

„Jeden z tvojich ochrancov. Teraz však nie som viac, než tvoj sen.“ Odpovedala nejasne.

„Prečo sme tu?“ pýtal sa Harry ďalej.

„Pretože už sú to hodiny od vtedy, čo trpíš pod rukami Bellatrix Lestrangeovej. A trpieť ešte budeš, nielen kvôli nej.“ A rovnako trpel počas predošlých rokov. Tie slová akoby sa vznášali v hmle navôkol nich.

„Nechápem.“ Ozval sa Harry.

„Harry, čo si sa naučil za tie roky, keď si vyrastal u svojich príbuzných?“ opýtala sa. Harryho tá otázka zarazila, netušil, prečo sa ju tak odrazu spýtala, no napriek tomu odpovedal úprimne, učičíkaný okolitou jasnou hmlou.

„Pokore. Menejcennosti. Ukázali mi, že som netvor.“ Odpovedal. Z jeho slov bolo cítiť zatrpknutosť, ktorá sa nevytratila ani po rokoch v čarodejníckom svete.

„Výchova je dôležitá, formuje dieťa tak, ako to v dospelosti dokáže máločo. Ak by bola pravda to, čo hovoríš a to jediné, čo by si v detstve získal, bol by si úplne iný človek. Slabý, ustráchaný, bezmocný voči svojmu osudu. A predsa si hrdina, odvážny, mocný, ľudia k tebe vzhliadajú a dôverujú ti, si ich vodca a čokoľvek ti osud a ľudia naložia na ramená, ty to dokážeš uniesť.“ Hovorila.

„Kam tým smeruješ?“ opýtal sa Harry.

„Dursleyovci si ťa nezaslúžili a to, ako ťa vychovávali, či skôr nevychovávali, je trestuhodné. No ty si zo svojho detstva dokázal vziať to najlepšie a namiesto toho, aby si sa stal nemysliacou bábkou v rukách iných, si sa stal majstrom, vzal si osud do vlastných rúk a nedovolíš nikomu, aby ťa ovládal.“ Namiesto bábky sám sebe bábkarom sa stal. Nevedel, kto tieto slová povedal, o kom boli ani v ktorej knihe ich našiel, v tej chvíli sa mu však objavili v mysli, jasne a zreteľne, akoby ich práve prečítal z pergamenu.

„Vieš, aké je to, byť tým, ktorého všetci nenávidia aj tým, ktorého všetci milujú. Poznáš, aké to je, mať milujúcu rodinu aj to, aké to je, keď ťa vlastná rodina nenávidí. Okúsil si, ako chutí láska aj to, aká spaľujúca je nenávisť. Chápeš bolesť, stretol si sa s tmou, a tak dokážeš oceniť svetlo.“ V okamihu sa ocitla po jeho boku a šepkala mu do ucha. Harry sa strhol, otočil sa za ňou, no ona tam už nebola. Teraz stála za ním, za jeho chrbtom, tak blízko, že mohol cítiť teplo, sálajúce z jej tela.

„Mal si sa stať šachovou figúrkou. Vďačným Dumbledorovým Zlatým chlapcom, ktorý by urobil všetko, čo by od neho chcel, aby splatil svoj dlh. A predsa je Dumbledore ten, kto by mal platiť. No ty si prekvapil. U Dursleyovcov si sa naučil sile, láskavosti, milosrdnosti a nádeji v lepšie dni. Vybudoval si si pevnú myseľ, kráľovstvo, do ktorého sa nikto nedostane. To, čo uzamkneš, nikto neodhalí. Pamätaj na to.“ Naklonila sa blízko k nemu, perami sa mu takmer dotýkala ucha. Jej duch ho šteklil na koži.

„Si silný a nezlomný. Lepšieho vodcu, ako si ty, nenájdeme. Nech sa deje čokoľvek, musíš to vydržať, pamätaj na to, že si výnimočný. Neviem, čo všetko ťa ešte čaká, no my sme tu. Ja som tu. Potrebujeme ťa. Ak to vzdáš, svet, aký ho poznáš, padne s tebou. Voldemort zabije všetkých, ktorých si kedy miloval a zničí všetko, čo bolo na svete krásne. Prosím ťa, nech príde čokoľvek, bojuj. Ver, že to zvládneš. Prosím. Pre nás.“ Prosila. Jej slová sa Harrymu zarývali do mysle, vytvárali v jeho duši nezmazateľnú stopu. Nech sa udeje čokoľvek, nikdy nebude môcť zabudnúť na tento rozhovor. Ostane vrytý hlboko v jeho duši, ako spomienka na jeden z dôležitých okamihov v jeho živote.

„Buď silný, Harry. Aj keď sa ti bude zdať, že ťa svet zlomí a že už nebudeš môcť ísť ďalej, ver, že to zvládneš. Pretože ja ti verím.“ Šepkala.

„Je isté, že to zvládnem?“ opýtal sa Harry ticho, takmer šepotom. V tom zvláštnom okamihu, ktorý nastal, sa neodvažoval prerušil ticho navôkol akýmkoľvek hlasným zvukom.

„Nič nie je nikdy isté.“ Odpovedala.

„Ako potom vieš, že to vydržím?“ spýtal sa.

„Pretože musíš. Už neostal nikto, len ty. Si našou nádejou.“ Odrazu sa opäť ocitla pred ním. Natiahla ruku a priložila mu ju k tvári.

„Zbohom, Harry.“ Vydýchla tlmene. A skôr, ako Harry stihol čokoľvek urobiť alebo povedať, zmizla a Harry ostal sám. Na pár nekonečných okamihov svet akoby zamrzol, aby mohol vybuchnúť v neznesiteľnej žiare. Harry s výkrikom klesol na kolená, kryjúc si tvár rukami.

 

„Šššš, Harry, šššš. Nekrič, si v poriadku. Už je to v poriadku.“ Sýty, chlácholivý hlas sa k nemu prihováral a snažil sa ho upokojiť.

„Už si uzdravený.“ Hovoril.

„Kde som?! Kde som?!“ kričal Harry. Pokúsil sa vyskočiť. Stále ho oslepovalo jasné svetlo, napriek tomu, že na okolí žiadne nebolo. Bol taký zmätený!

Za ramená ho chytili pevné ruky, ktoré mu zabránili v pohybe. A práve ten dotyk ho prinútil zastaviť sa a vrátiť sa naspäť do reality. Pohľadom sa stretol s ľadovými zelenými očami a známou tvárou. Miestnosť okolo neho sa sformovala do konkrétnych tvarov.

„Si vo väzení v Temnom sídle.“ Odpovedal stále rovnako pokojným hlasom. Stisk na Harryho ramenách nepovoľoval.

„Už si spomínam.“ Vydýchol ticho chlapec. Smrťožrúti ho dostali pred Malfoy Manorom a odviedli do Temného sídla. Tam si ho na starosť vzala Bellatrix. Tlmene zakňučal, keď sa po počiatočnom šoku ozvala bolesť.

„Všetko sa vyliečiť nedá. Aspoň nie dovtedy, kým do teba Bellatrix pumpuje pri mučení mágiu.“ Organizmus čarodejníka neznesie priveľké množstvo mágie, inak by mohol zlyhať. To Harry ovládal.

„To je v poriadku. Čo tu.. čo tu robíš?“ opýtal sa tlmene. Rozhodol sa, že mu bude aj naďalej tykať, nakoniec, veď od neho nemohol byť omnoho starší.

„Povedzme, že som prebral Snapeovi prácu. Bolo to ľahké, Bellatrix je na neho teraz nahnevaná, nepáči sa jej, že sa stará do toho, čo robí. Ty to síce ešte nevieš, ale Severus sa ťa pokúsil ušetriť od mučenia. Žiaľ, nevyšlo mu to, ja osobne by som na to na jeho mieste išiel inak, ale čo už. Aj tak nemal šancu, Bella ťa príliš chce.“ Pokrčil plecami.

„Patríš k Smrťožrútok.“ Podotkol Harry. Hlavou kývol na jeho čierny plášť.

„Nie tak celkom, na to, aby som sa stal plnohodnotným Smrťožrútom mi niečo dôležité chýba. Ale mám v podstate rovnaké práva, dokonca väčšie.“ Prikývol. Hovoril o tom s takou ľahkosťou, akoby sa rozprávali o počasí. Pre mladíka, ktorého väznili Smrťožrúti, to nebolo práve najpríjemnejšie. Ako Snape však nemal až taký problém zniesť to.

„Niečo dôležité?“ spýtavo nadvihol obočie. Muž sa uškrnul a zodvihol ľavú ruku.

„Presne tak. Pozri sa.“ Pokynul mu, aby sa pozrel na jeho ľavé zápästie. Harry zmätene chytil okraj mužovho rukávu a odtiahol ho. Na jeho nesmierne prekvapenie odhalil čistú, nepoškvrnenú pokožku, bez náznaku akéhokoľvek čierneho tetovania. Na ruke mal iba náramok z kože, ku ktorému mal pripevnené akési drobné kamienky. Harry z neho cítil slabé magické vibrovanie.

„Nemáš Znamenie.“ Skonštatoval očividný fakt.

„To nemám a ani sa nechystám nechať si ho vytetovať. Zas až taký verný Voldemortovi nie som. Moja vernosť voči nemu je v istých ohľadoch ešte pochybnejšia ako Snapeova.“ Pri pohľade na Harryho si zhlboka povzdychol.

„Viem, že mi neveríš, ale mohol by si začať. Aspoň trochu. V celom tomto hrade totiž nie je veľa ľudí, ktorí by mali v záujme udržať ťa nažive.“ Podotkol. Harry musel s jeho slovami súhlasiť, či chcel alebo nie. Napriek tomu sa však nemohol ubrániť pochybnostiam.

„Prečo by si chcel, aby som toto všetko prežil?“ opýtal sa.

„O tom sme sa rozprávali už predtým. Raz ti porozprávam zaujímavý príbeh. Časť z neho už poznáš, ale nikto nevie, ako sa to všetko udialo naozaj.“ Prisľúbil mu tichým, sprisahaneckým hlasom. Pery sa mu skrútili v úškrne. Harry nadvihol obočie, úprimne pobavený le Fayovým správaním. Na chvíľu takmer zabudol na to, že mu vlastne vôbec neveril.

„Raz. No dobre, keď mi chceš tak veľmi pomôcť, tak mi aspoň povedz, kedy mám očakávať tvojho pána. Prekvapuje ma, že sa ešte neukázal.“ Prešiel na inú tému. Le Fay sa po jeho slovách zamračil.

„Nie je to môj pán. Jeho sluhovia sú tí, ktorí si na zápästie nechali vyraziť značku, tú ja nemám. A Voldemort je preč. Čoskoro sa však vráti, predpokladám, že o také dva až tri dni. Mimochodom, ten tvoj upír ťa hľadá. Po krajine sa pohybujú jeho vojaci a snažia sa vypátrať, kde môžeš byť. Nerob si však veľké nádeje, že ťa aj nájdu, Temné sídlo je chránené tak dobre, ako samotný Rokfort, pravdepodobne aj lepšie a nie je zakreslené na žiadnej mape. Slizolin bol v tomto paranoik.“ Informoval ho.

„Slizolin? Toto je Slizolinove sídlo?“ opýtal sa Harry. Hovorilo sa o tom, no nikdy nevedel, či to bola naozaj pravda alebo nie.

„Áno, toto sídlo kedysi postavil Salazar Slizolin. Škoda, že si ho nevidel predtým, ako ho Voldemort takto zničil. Bývalo krásne, veľmi rýchlo sa stalo Salazarovou pýchou.“ Nakrátko sa zarazil, keď si zamyslene prehliadal väzenie, stratený vo vlastných myšlienkach.

„Odkiaľ vieš, aké bývalo predtým? Nemôžeš byť omnoho starší odo mňa.“ Spýtal sa zamračený Harry. Muž zmätene zamrkal a uprel na Harryho zvláštne živý pohľad. Jeho oči na krátku chvíľu pulzovali energiou, tento jav nebol u muža bežný.

„Keby si mal prístup ku knižnici v tomto sídle, vedel by si o tom.“ Odpovedal s úsmevom. Harry sa však napriek tomu neprestával mračiť. Jeho šiesty zmysel sa prebral k životu.

„Pochybujem, že by Voldemort len tak dovoľoval niekomu navštevovať jeho knižnicu a študovať knihy v nej. A okrem toho sa mi nechce veriť, že by tam mal knihy, ktoré by ukazovali, ako vyzeralo jeho sídlo predtým. Nečuduj sa potom, že ti neverím, keď mi klameš. Pretože ja viem, že klameš.“ Ozval sa chladne.

„Ale ja ti neklamem. Môžeš si o mne myslieť čokoľvek, no snažím sa neklamať ti. Len ti nehovorím úplnú pravdu. Tu sa však opäť dostávame k tomu príbehu.“ Priznal bez okolkov.

„Prestaň už konečne dokola omieľať ten príbeh, dočerta! Už mi začína liezť na nervy, že každá tvoja odpoveď na nejakú vážnejšiu otázku je o tom príbehu!“ vyštekol nahnevane, na chvíľu stratiac kontrolu nad svojim temperamentom. S le Fatom to však, zdá sa, vôbec nepohlo. Voči Harryho hnevu bol imúnny, čo mladíka ešte viac nahnevalo.

„Harry, upokoj sa. V tvojom stave ti hnev nepomáha. Radšej si ho šetri na Bellu, budeš ho potrebovať. Už čoskoro sa vráti a bude pokračovať tak, kde skončila. A ty pritom nie si ani poriadne doliečený, urobil som, čo sa dalo, ale tvoje telo potrebuje trochu času. V skutočnosti musím povedať, že na to, že si bol niekoľko hodín v starostlivosti Bellatrix, vyzeráš dobre a na tvojom psychickom stave nevidím nijaké vážnejšie pozostatky.“ Skonštatoval. V očiach sa mu odrážalo niečo, čo by sa dalo prirovnať k rešpektu a spokojnosti. Harryho hnev vyprchal. Namiesto neho sa mu pery roztiahli v ponurom úsmeve.

„Povedzme, že nie je až také ľahké zlomiť ma.“ Povedal nakoniec. Le Fay ticho prikývol.

„To nie je.“ Na chvíľu sa odmlčal, Harry na ňom však videl, že chce ešte niečo dodať. V tichosti ho pozoroval, trpezlivo očakávajúc jeho slová.

„Je dôležité, aby si to vydržal, nasledujúce dni. Musíš byť silný...“ Harry sa mierne pousmial. Takéto niečo už dnes počul.

Pozrel sa na muža, ktorý už hodnú chvíľu kľačal vedľa jeho postele a svojimi slovami mu dodával silu. A uvedomenie, ktoré ho vtedy zasiahlo, nebolo ani zďaleka také nepríjemné, ako by možno malo byť. Veril mu. Nevedel, kedy sa to začalo, ale bolo tomu tak. Išlo o to, ako sa správal k Harrymu, ako neochvejne sa tváril, keď tvrdil, že to Harry zvládne, ako vyslovoval Voldemortove meno, presviedčalo ho už to, že jeho meno vôbec vyslovoval. Smrťožrúti ho volali výhradne Temný pán, dokonca aj Snape ho tak nazýval. Nie Voldemort a už v žiadnom prípade by si nedovolili vysloviť jeho meno bez značnej dávky rešpektu, strachu a úcty.

A zdalo sa, že muž Harryho narastajúcu dôveru vycítil, rovnako ako čokoľvek iné, čo sa týkalo Harryho. Mladík sa zamračil, keď si spomenul na ich posledný rozhovor v nevyužívanom salóniku na Malfoy Manore.

„Vedel si, že sa toto stane? Že sa dostanem sem?“ opýtal sa. Presne sa pamätal na mužove slová o tom, že sa ešte stretnú.

„Či som vedel o tom, že ťa zaujmú Smrťožrúti? Nie, nevedel. Vedel som o tom, že čakajú pri Manore, ale očakával som, že Snape ukáže väčšiu dávku rozvahy a bezpečne ťa odtiaľ odvedie.“ Krátko sa zasmial.

„Tie slová teraz znejú príliš dramaticky. Ale môžem ťa uistiť, že ich význam stále platí.“ Uškrnul sa. Harry mu úškrn mimovoľne opätoval.

„Myslím, že som ochotný zabudnúť na to, vzhľadom k tomu, že ma vtedy značne znepokojili.“ Určite ho nevydesili, len ho prinútili, aby sa nad pár vetami zamýšľal po zbytok večera.

„Nuž, slová majú moc. To bola jedna z prvých lekcií, ktoré som od matky dostal. Verím, že ty v tom máš už tiež jasno.“ Pousmial sa. Jeho úsmevu však chýbala radosť.

„Slová majú veľkú moc. Nech sa na to pozrieš z akéhokoľvek uhla pohľadu.“ Aj pri čarovaní používame slová, aj keď le Fay to myslel inak. Napriek tomu jeho dodatok ocenil krátkym pobaveným pokývnutím hlavy.

„V takom prípade musím podotknúť, že nie sú vždy potrebné. Stačí dosť silný a sústredený čarodejník.“ Povedal.

„Nie tak celkom. Tie najnáročnejšie kúzla musí aj mocný čarodejník vysloviť.“ Protirečil mu Harry. Ich ďalšej výmene názorov zabránil zvuk krokov na chodbe.

„Ľahni si!“ prikázal le Fay. Nečakal na nič a rovno Harryho sám zatlačil rukami na posteľ. Rýchlo vstal a vytiahol prútik, ktorý namieril na mladíka. Keď sa vo dverách cely ukázala tvár jedného zo Smrťožrútov, mal už le Fay na tvári masku hlbokého sústredenia, pričom si niečo ticho mumlal popod nos, kým v zložitých obrazcoch prechádzal prútikom ponad Harryho telo.

„Už si hotový, le Fay?“ zakričal.

„Vyzerá to tak, že som s ním už skončil? Keby sa Bellatrix vedela držať na uzde, už som mohol byť dávno hotový! Očividne ani to, že ho Temný pán chce živého, nezabráni Bellatrix, aby ho doriadila ešte viac, ako ostatných!“ vrčal nahnevane. Keď muž neodchádzal, oboril sa na neho.

„Čo tu ešte chceš? Nevidíš, že pracujem? Vypadni!“ jeho ľadový hlas preťal zatuchnutý vzduch väzenia a muž, na ktorého bol zameraný, mimovoľne ustúpil dozadu.

„Dobre, dobre, ale poponáhľaj sa, Bellatrix sa chce vrátiť.“ Ozval sa a čo najrýchlejšie sa vybral preč. Harry pri jeho slovách tlmene zaskučal, dosť ticho na to, aby sa to k nemu nedonieslo. Keď otvoril oči, stretol sa so súcitnými ľadovo-zelenými očami.

„Je tu ešte niečo, čo ti musím povedať, než odídem. Harry, počul si už niekedy o tom, že Bellatrix mala dieťa?“ opýtal sa. Harry zarazene prikývol. Áno, vedel o tom z Voldemortovej hlavy.

„Bolo to dievčatko, volala sa Casiopea. Mala kučeravé čierne vlasy a tmavé oči, presne ako Bellatrix. Cassi, tak ju Bella volala, bola jediným tvorom, ktorý dokázal v inak bezcitnej Bellatrix prebudiť lásku. Voldemort to zistil a nemohol to nechať len tak. Čím viac sa jeho verná upínala na svoju dcéru, tým viac sa vzďaľovala jemu a tomu, čo robili. A tak prikázal Bellatrix, aby svoju dcéru zabila. Dievčatku sa ešte neprejavili magické schopnosti, nebolo to také raritné, deťom sa často prejavujú schopnosti až v neskoršom veku, dva roky boli málo na to, aby sa dalo určiť, že je dieťa šmuklom. Napriek tomu ju tak však Voldemort označil a Lestrangeovcom prikázal, aby ju zabili, vraj neznesie v ich radách šmukla. V tú noc, keď mala Bellatrix zabiť svoje dieťa, sa zlomila. Nikdy dovtedy nebola taká bezcitná ani nápaditá v mučení. Voldemort bol nadšený, Bellatrix sa veľmi rýchlo prepracovala až medzi jeho najlepších a najvernejších. Spomienky na dieťa zatlačila do úzadia, čiastočne sa o to postaral aj Voldemort, no nikdy na svoju dcéru nezabudla. Nezáleží na tom, čomu veríš, keď sa pozrieš na Bellatrix Lestrangeovú, ale ver tomu, Harry, že materinská láska je príliš silná a nič ju nezlomí. Najmä v prípade, že materinská láska je jediná, ktorá tej žene ostala.“ Pevný prísny pohľad, ktorý na Harryho upieral, prinútil chlapca prikývnuť. Zdalo sa, že to le Fayovi stačilo.

„Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa. Le Fay sa slabo, neúprimne usmial

„Odkiaľ viem tak veľa o tebe?“ odpovedal otázkou.

„Len som ti to musel povedať. Možno to využiješ a možno nie, určite by si to však mal vedieť.“ Povedal.

„Prečo?“ opýtal sa Harry. Prečo by to mal vedieť?

„Aby si vedel, kto je tá žena, ktorá pred tebou stojí a mučí ťa. Viem, že by si to chcel vedieť. Teraz už musím ísť. Veľa šťastia, Harry.“ Krátko mu stihol rameno a odišiel. Harryho nechal samého v chladnej väznici, strateného v myšlienkach. Predstavy, ktoré mal doteraz o Bellatrix Lestrangeovej zakorenené, sa začínali rúcať a meniť, no zároveň sa jedna mozaika v jeho hlave konečne poskladala. Jedna z milióna otázok bola zodpovedaná.

„Ale, ale, náš chlapček je už hore?“ opýtala sa Bellatrix sladko. Harry sa otočil jej smerom. Srdce mu krvácalo pri pohľade na ženu, ktorá pre lásku k dcére stratila všetko, vrátane svojej príčetnosti. A zároveň ňou v hĺbke duše opovrhoval, pretože dovolila, aby jej dcéra umrela. Život z jej života.

Snape možno nebol práve najlepším rodičom, ale nedovolil by, aby Harry umrel. Nedovolil by, aby umrel syn jeho ženy a nepriateľa zo školských čias, ktorého nikdy neprestal nenávidieť. A to Harryho ani nemiloval. Lily Harryho milovala a keď ho chcel Voldemort zabiť, skočila pred neho. Pritom mala na svete mnohých ľudí, ktorých milovala. James, Remus, Snape, Sirius, Dumbledore, Longbottomovci a mnohí iní ležali pevne ukotvení v srdci Lily Evansovej. A ona sa napriek tomu rozhodla obetovať svoj život za Harryho. Bellatrix, ktorá mala na celom svete iba svoje dieťa, bola schopná obetovať ho kvôli sebe.

A Harry v tom momente nevedel, čo by mal cítiť. Súcit a hnev sa v ňom miešali, pohŕdanie a bolesť a Harry nevedel, čo sa z toho stane. Bál sa, bál sa toho, čo urobí, keď sa jeho pocity ustália a on bude konečne vedieť, na čom je.

„Chlapček je už vyliečkaný?“ zašušlala.

„Daj mi tri dni, uvidíme potom.“ Zatiahol Harry. 

„Čím viac ťa mučím, tým arogantnejší si. Som naozaj zvedavá, ako dlho to vydržíš.“ Z pier jej unikol šialený smiech. Harryho telo zaplavila úprimná ľútosť nad ženou, ktorou Bellatrix mohla byť. Taká krásna, taká vzácna. Čierny kryštál.

Život je niekedy taký únavný, taký zložitý. Ani smrť už nie je taká verná ako kedysi. Harry o tom vedel svoje. Už toľkokrát mal byť mŕtvy, a predsa tu stále trčal. Snáď sa mu aspoň podarí dokázať to, čo od neho ľudia očakávajú.

Musí žiť pre nich, keď už nie pre seba. Musí žiť a vyhrať pre tých, ktorí by zomreli pre neho.

A v konečnom dôsledku chcel aj on sám prežiť. Túžba prežiť je v ľuďoch zakorenená veľmi hlboko. Aj Harryho viedla, keď sa všetko stratilo.

Keď ho zasiahla prvá kliatba, zaťal zuby, rozhodnutý nekričať. Nebude kričať, kým bude vládať.

Na chvíľu mal dojem, akoby zazrel na konci chodby záblesk bieleho svetla. Jemne sa usmial.

„Ach, tak tebe je tu niečo na smiech? Zdá sa ti, že by som mala ešte pritlačiť? Ako si praješ.“ Zavrčala. Harryho telom prenikla bolesť, silnejšia, ako čokoľvek, čo doteraz pri Bellatrix zažil. Cítil, ako mu kliatba láme všetky kosti v tele, postupne, jednu po druhej.

Konečne, po hodinách mučenia, sa mu z hrdla vydral prvý výkrik. Jeho ozvena sa niesla kamennou miestnosťou, prenikla aj cez steny a plafón a vrátila sa v niekoľkonásobnej ozvene. Chlapca však bolesť nezlomila.

Nikto si nemohol všimnúť dve postavy, stojace v cele, v rohoch naproti sebe. Jedna osoba mala na sebe dlhý čierny plášť, akoby stvorený z neustále sa pohybujúcich tieňov, pretkávaných temnotou. Tvár mala ukrytú pod kapucňou, v nekonečných neprirodzených tieňoch.

Druhá osoba mala na sebe taktiež čierny plášť a pod ním dlhé tmavé šaty, popretkávané striebornou niťou. Spod hlbokej kapucne jej vytŕčal prameň čiernych vlasov.

„Si silnejší.“ Zašepkala ticho. Jemný zvonivý hlas sa niesol miestnosťou, bez toho, aby ho ktokoľvek z ľudí v nej zachytil.

„Zato ty si slabšia ako keď sme sa videli naposledy. Ochrana toho chlapca ťa vyčerpáva. Ale nemusíš sa báť, už to skončilo. Čo nevidieť bude Harry Potter môj.“ Prisľúbil.

„Nikdy nebude tvoj.“ Zvýšila žena hlas.

„Sám sa mi príde vydať.“ Zasmiala sa bytosť odetá v tieňoch. S tým sa stiahla dozadu a vnorila sa do steny. Žena v čiernom po chvíli tiež opustila miestnosť. Pri chlapcovi sa nemohla zdržiavať dlhšie, aj keď by ho najradšej nikdy neopustila.

„Vydrž, Harry, vydrž. Teraz bude všetko horšie.“ Zašepkala a potom aj ona splynula s kamennou stenou.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

vydarená kapitolka

Terka, 9. 12. 2014 20:54

Naozaj vydarená kapitolka. Ach tie konce... :)
Som rada že som sa niečo dozvedela o Bellatrix.

Veľmi dúfam, že sa z toho vezenia dostane sám ( a ked nie sám, tak bez pomoci Snapea), aby mu mohol konečne dokázať že nie je taký neschopný, ako si o ňom myslel. Ináč dúfam že to Harry vydrží bez toho aby stratil príčetnosť...
Rada by som sa dozvedela niečo o tom príbehu ktorý Le Fay spomína. A taktiež o tých záhadných postavách. Tá žena je dobrá a ten muž je zlý? Aspoň tak som to pochopila z textu. Oni o Harryho nejak bojujú?
Páčilo by sa mi aj keby sa Harry oslobodil z toho vezenia pomocou hadieho jazyka. Keby napríklad niečo prikázal tomu hradu ( ved to bolo sídlo Salazara Slizolina muselo byť nejaké zvláštne, určite ho nejak riadil, a ked tak v parselčine ).

..., 8. 12. 2014 20:15

Nikdy nezanechávam komentár ale pri tebe už musím spraviť výnimku. :)
Tvoje príbehy mám prečítané všetky. Poznám ich už aj spredu aj zozadu. Prečítala som X poviedok na rôznych stránkach ale môžem povedať - respektíve napísať -, že tvoje sú najlepšie. Ako aj štýl tvojho písania tak aj dej príbehov. Všetky sú podrobne rozobraté, čo sa stáva málokedy. Majú úžasný a hlavne neopakovateľný dej.
Ale aby som sa vyjadrila konkrétne k tejto kapitole. Bola, ako všetky, veľmi dobrá. Le Fay je samé prekvapenie. Už sa len dozvedieť ten jeho záhadný príbeh. Snáď v ňom budú odpovede na niektoré hlavné otázky. To, čo sa stalo Bellatrix a ako si ju prirovnala opakom k Lune ma prinútilo zamyslieť sa nad ňou. Viem je to iba vymyslený príbeh z tvojich myšlienok, no v skutočnosti v ňom vidím veľa vecí nad ktorými sa dá zamýšľať. (To bude zrejme mojím zvykom nad všetkým filozofovať.)
Veľmi sa teším na ďalšie pokračovanie tohto príbehu.
(Prepáč za gramatické chyby. :) )

:D

Hanďulle, 8. 12. 2014 15:28

Proč by mělo vadit, že povídka bude mít víc kapitol?!? já ujsem naopak štasná! :D Tvá povídka je opravdu dobře napsaná a i děj je úžasný! Navíc tahle kapitola je mrtě. :D Jen tak dál, jen doufám že se Snape prozře a uvidí ,že Harry není takový spratek , jak si myslí.

:-)

domeenika, 5. 12. 2014 22:53

Jooo. Krasna kapitolka.
Skoro som sa rozplakala pri Belatrux a Cassi....
Kto je ta zena?? A ten muz?? Je naozaj zly tak ako to vyzeralo alebo???
Neviem sa dockat pokracka.
A napises dalsie kapce aj k inym poviedkam??

:))

CherryPie, 4. 12. 2014 18:48

Klea zřejmě neupustila od zvyku nás neustále napínat :D
Překvapivá informace o Bellatrix mě nijak neobměkčila, pořád ji moc nemusím :D
Jsem nedočkavá, jak se to bude vyvíjet dál a nemůžu se dočkat, až Snape zjistí, že je Harry jeho syn. Na tu reakci se oplatí čekat...

Nová kapitola

František, 1. 12. 2014 20:05

Velice zajímavý rozhovor, ale opět se onen muž prakticky k ničemu ze svého příběhu nedostal, o Beatrix je to velmi zajímavá informace, jsem zvědavý jak s ní Harry naloží, ale tak trochu mi to k ní sedí, i v této povídce patří mezi nejoddanější a nejšílenější Voldemortovi věrné, souboj dvou postav o našeho hrdinu jen dodává této povídce více dramatičnosti. No uvidíme jak naše "drahá" Beatrix bude dál s Harrym zacházat, doufám že nás nenecháš dlouho čekat.
Jinak super kapitola :D

HP

Katka, 1. 12. 2014 13:44

Prekvapujúce a zároveň desivé zistenie čo všetko bola Bellatrix ochotná obetovať. Dá sa potom ľahko pochopiť prečo sa tak brutálne správa. Chudák Harry, ale on to zvládne :) Len kto mu pomôže sa odtiaľ dostať? Žeby Snape? :O
Teším sa už na ďalšiu kapitolu :D

HP

Sophie, 30. 11. 2014 23:32

Jsem ráda, že jsi přidala pokračování, i když se obávám, že je to další z těch kapitol, které přinesou víc nových otázek než odpovědí. Alespoň tedy pro mě.
Tak například to, co řekl Le Fay o Bellatrixině dceři. Skoro to vypadá, jako by naznačoval, že její dcera stále žije.
Nebo záhadné postavy, které se objevily na konci kapitoly?

No, jsem zvědavá, jak se Harry z Voldemortova sídla dostane. A taky kdy? Takže budu netrpělivě očekávat pokračování.

PS: Mám dojem, že jsem nikde nečetla křestní jméno Le Faye. Má nějaké?

hp

sam, 30. 11. 2014 22:55

Moc moc moc díky za další kapitolku, i když z toho konce opět šílím :D
A jestli mi bude vadit, zda tento příběh bude mít ještě i dalších desítek kapitol?
Ani trošku. Těším se každé slovo a větu od tebe.

Znovu děkuji za tento perfektní kousek.