Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


27. Muž, ktorý vedel priveľa

2. 11. 2014

Zelenooký muž sa značne znepokojivo pohrával s prútikom v rukách a usmieval sa. Harryho otázku nezodpovedal, no mladík mal napriek tomu dojem, že to ani nebude potrebné. Odpoveď bola priam neprehliadnuteľná.

„Vieš, kto som.“ Povedal ticho. Cítil, že je lapený do pasce, z ktorej sa len tak nedostane. Možno dokonca vôbec. Musí sa o to ale aspoň pokúsiť. Nech je tento muž ktokoľvek, pozná jeho tajomstvá. Vie, že je synom Snapea. Toto tajomstvo si mal so sebou zobrať do hrobu. Zdá sa, že sa mu to príliš nedarí. To mu však nebráni urobiť čokoľvek preto, aby ostalo čo najtajnejším.

„Viem.“ Odpovedal muž.

„Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa. Rád by vedel, odkiaľ sa to tomuto mužovi donieslo. Už mu nezáležalo na tom, že mu začal tykať.

„Viem dobre počúvať a vždy mám otvorené oči. A okrem toho, mám svoje neoceniteľné zdroje.“ Odpovedal. Harry už vedel, čo treba robiť a vďaka tomu sa jeho myseľ konečne začala spamätávať. Postupne cítil, ako sa jeho telo pripravuje na akciu, jeho myšlienky sa sústredili na muža pred ním, jeho pohyby, postoj, energiu, ktorá z neho prúdila a vnímal aj okolie. Mohol cítiť mágiu vo svojom vnútri, nedočkavú, aby splnila príkazy svojho pána.

„Neoceniteľné zdroje?“ opýtal sa Harry.

„Presne tak. V tejto chvíli však moje zdroje nie sú dôležité. Je to niečo iné, čo by sme mali vyriešiť, pridlho som čakal, kým sa s tebou pozhováram, nemal som to odkladať tak dlho.“ Hovoril muž. Počas rozprávania sa jeho ruky zastavili a prútik mu ostal pokojne ležať v ruke. Vyzeral, akoby sa plne sústredil na Harryho. Chlapcovi viac nebolo treba.

Vyklepol si prútik do dlane a skôr, než stihol muž zareagovať, na neho vyslal plošné kúzlo. Le Fay zanadával, hravo vyčaroval štít a vyslal Harryho smerom akúsi kliatbu, ktorú chlapec nepoznal. To však už bol ukrytý za kreslom a kliatba ho minula.

„Od mladíka, ktorý zachraňuje upírov by som očakával inú reakciu.“ Zavrčal. Harry na okamih zamrzol v nepríjemnom prekvapení.

„Budem hádať, opäť vám pomohol váš neomylný zdroj?“ opýtal sa ironicky. Prešiel zas na vykanie. Naklonil sa a vyslal na muža rýchle kúzlo. Na oplátku ho takmer zasiahol svetlomodrý lúč svetla.

„Pokojne pokračuj v tykaní, keď si s tým už začal. Ale aby som odpovedal na tvoju otázku, nie, neprezradil mi to môj zdroj. Jednoducho som ťa sledoval a vypočul som si niekoľko rozhovorov s tvojimi priateľmi.“ Až teraz mohol Harry povedať, že bol naozaj zdesený. Ten muž ho sledoval, pravdepodobne celé týždne a on si to ani nevšimol. Kam sa mu až podarilo zájsť? Dostal sa do Rokfortu? Do klubovne? Boli v nebezpečenstve aj jeho priatelia? Na okamih zavrel oči.

„Vylez odtiaľ, nechcem s tebou bojovať.“ Povedal muž.

„No to určite.“ S týmito slovami sa Harry prudko postavil a začal po mužovi v rýchlom slede páliť kliatby. Keď to skúšal so Smrťožrútmi, mali problém brániť sa a to sa odvtedy zlepšil. Napriek tomu sa však nezdalo, že by mal le Fay problém ubrániť sa jeho kliatbam. Ruka s prútikom sa mu vo vzduchu mihala rýchlejšie, než ako sa kedy podarilo Harrymu.

Chlapec mal v pláne skočiť za najbližšie kreslo, aby sa ochránil útoku. Spravil však chybu a na krátky okamih zaváhal. To mužovi stačilo. Prudko švihol prútikom a Harry odrazu pocítil na hrudi a ramenách tupý úder a v nesledujúcich sekundách si uvedomoval len to, že ho akási sila prudko odrazila od zeme a on rýchlo letel vzduchom. Silný náraz do steny mu vyrazil dych. Dopadol na zem. Od bolesti musel zaťať zuby, dopadol na ruku a cítil, ako mu v nej prasklo. Po toľkých zraneniach už vedel, aké to je, mať zlomeninu, takže vedel teraz bezpečne povedať, že si zlomil ruku.

Muž sa k nemu zatiaľ priblížil a keď sa Harry pretočil na chrbát, stál nad ním a mieril na neho prútikom. Harryho prútik skončil ktovie kde.

„Nebolo to zlé, ale máš na viac. Nebol si pre mňa ťažkým súperom.“ Povedal. Harry zaťal zuby, premáhajúc bolesť v pravej ruke. Pozrel sa mužovi do chladných očí, jeho vlastný pohľad naplnený hnevom, premiešaným s bolesťou. Zlomená ruka nebola tým jediným, čo ho bolelo. Ľavú ruku zaťal v päsť. Ešte stále nebol bezmocný, ešte nie. Len si nebol tak celkom istý, čo ešte môže urobiť.

Mal na pamäti to, čo dokázal s vodou. Premeniť ju na ľad mu už nerobilo problémy. Tu však nijaká voda nebola. Jedine, ak by sa mu podarilo dostať bližšie k mužovi. Dve tretiny ľudského tela tvorí voda.

Harry čosi zachrapčal. Muž sa zamračil a naklonil sa trošku bližšie k nemu. To však nestačilo. Harry sa pripravila na bolesť, ktorá ho čakala. Zhlboka sa nadýchol, na čo sa muž zamračila, privolal svoju mágiu a odrazil sa. Stačil mu necelý meter a pár sekúnd na to, aby schmatol mužov členok sa vpustil doň svoju mágiu. Pokúsil sa premeniť jeho nohu na ľad. Muž bolestivo vykríkol a odskočil od Harryho. Chlapec viac nepotreboval, odkotúľal sa stranou a rýchlo vstal. Trochu sa mu zamotala hlava a zaknísal sa, ale ustál to. Le Fay sa rukami držal za poranenú nohu a ticho nadával. V ruke zvieral prútik a mával ním okolo nohy.

Harry sa zatiaľ horúčkovito obzeral po svojom prútiku. Ak to chce zvládnuť, bude ho potrebovať.

„Musím svoje predošlé slová vziať späť, naozaj si dobrý. Svoj prútik ale hľadáš zbytočne.“ Harry uprel pohľad na muža, držiaceho v rukách dva prútiky. V jednom z nich spoznal svoj dôverne známy prútik, ktorý mu už toľkokrát pomohol.

„Ujasnime si jednu vec: nechcem ťa zabiť.“ Povedal muž. Harry unavene padol do kresla. Bezprútiková mágia ho vždy hrozne oberala o energiu. Teraz to asi trochu prehnal, vypustil do jeho nohy nárazovo priveľa mágie a ešte k tomu bol aj zranený.

„Máš môj prútik, predpokladám, že sa veľmi rýchlo dozviem, či ma chceš zabiť.“ Povedal porazenecky. Nebál sa smrti. Už dávno vedel, že keď raz príde, uvíta ju. Smrť sa počas rokov stala jeho osobnou priateľkou, už toľkokrát k nej mal tak blízko, že ju dokázal rozpoznať vo vzduchu. Ten zvláštny chladný vánok, naplneným čímsi nadpozemským, ako dotyk osudu, ktorý ho rozochvel až do špiku kostí by si s ničím nepomýlil. Cítil ho aj vtedy na cintoríne, keď zomrel Cedric a keď takmer zomrel on sám. Akoby sama smrť zostúpila na zem, aby sa pozrela na svojich chránencov, čakajúc, ktorý z nich s ňou odíde.

Harry by sa ani príliš nehádal. Bolo toho ešte tak veľa, čo musel urobiť, ale jeho život nebol nikdy jednoduchý. Trpel viac ako mnohí iní a na pleciach niesol priveľkú záťaž. Boli chvíle, kedy ju takmer nedokázal uniesť. Bál sa, že sa pod ňou zlomí a zlyhá. O smrti premýšľal častejšie ako ostatní v jeho veku, ostatným však nad hlavami nevisela hrozba smrti v rukách najmocnejšieho černokňažníka tejto doby. Bol unavený. Príliš unavený. A chcel vidieť svoju matku. Aspoň raz sa jej môcť dotknúť, počuť jej hlas, precítiť jej smiech, objať ju, cítiť jej vôňu... A rád by spoznal aj Jamesa, muža, ktorý bol ochotný obetovať svoje šťastie pre Harryho a jeho matku. Vedel, že Harryho miloval ako vlastného syna a urobil by pre neho čokoľvek. Len vďaka nemu mal Harry možnosť žiť život, aký mal. Nebyť Jamesa, nikdy by nemal Siriusa, milovaného krstného otca, ktorý by pre neho urobiť všetko. Pri pomyslení na neho Harrymu napĺňal srdce taký intenzívny cit, že takmer nebol schopný uniesť ho.

„Chápem, že mi neveríš, no mohol by si to aspoň skúsiť. Tu máš,“ s tým mu le Fay hodil prútik. Harry ho v lete zachytil zdravou rukou.

„Máš takmer neomylné inštinkty. Povedz mi, cítiš zo mňa hrozbu?“ opýtal sa muž.

„Áno.“ Odpovedal bezmyšlienkovite Harry. Práve to, že z neho cítil hrozbu ho prinútilo jednať tak, ako jednal. Na svoje inštinkty sa naučil spoliehať a z le Faya na neho kričalo, že to nie je len tak obyčajný muž.

„No dobre. Naozaj môžem byť považovaný za hrozbu. Máš ale dojem, že som hrozbou pre teba?“ Harry sa zarazil a zamyslel sa. Otvoril svoje zmysly okoliu a chvíľu ho len pozoroval. Za celý ten večer to bol zväčša Harry, kto konal unáhlene a pokúšal sa napadnúť ho. Dalo by sa povedať, že sa len bránil, keď ho hodil o stenu. Ak by nedopadol tak zle a nezlomil si ruku, skončil by len s modrinami, poprípade pomliaždeninami. Na zápasoch dopadol už horšie. A aj keď ho muž našiel na Grimmauldovom námestí, neubližoval mu, aj keď ten obrad bol bolestivý. Najväčší problém bol v tom, že sa Harry cítil ohrozene.

„Sleduješ ma.“ Povedal.

„Nie všade. Ak mám pravdu povedať, v Rokforte som ani nebol. Nepohyboval som sa medzi jeho hradbami, mám tam však dobrého špeha. Myslím, že by ťa prekvapilo, kto ním je.“ Ticho sa zasmial, akoby povedal niečo zábavné. Harry sa zamračil. Do úvahy pripadal jedine niekto jemu skutočne blízky, inak by sa k dôležitým informáciám nedostal. Amay a Catherine mu blízke rozhodne boli, no napríklad aj Luna sa mu dostala pod kožu. Chvíle, kedy ho učila tancovať tie zvláštne šialené tance ich zblížili. Harry sa s ňou rýchlo začal rozprávať otvorene a zistil, že sa mu prieči v čomkoľvek jej klamať. Mal dojem, že Luna vidí aj to, kedy klame. A to sa považoval za naozaj dobého klamára. Tie jej veľké žiarivé oči ho znervózňovali, bolo to ako na prehliadke pod röntgenom.

„Kto je tvojím špehom?“ opýtal sa.

„Môžem ti aspoň ošetriť tú ruku?“ spýtal sa muž namiesto odpovede.

„Nie.“ Odpovedal Harry bez zaváhania. Muž pokrčil plecami a vrátil sa k jeho otázke.

„Kto je mojím špehom? Niekto, s kým ťa budem musieť zoznámiť. Niekedy sa správa ako decko, naozaj sa ti mohol odhaliť. Ako som počul, takmer si ho dostal. Nateraz ti však musí stačiť, že to nie je nikto, koho by si považoval za priateľa.“ Odpovedal. Harry nemohol povedať, že by jeho slovám chápal, nemal ani tušenie, kto by to mohol byť, no upokojilo ho, že to nebol nikto z jeho priateľov. Le Fay si odložil prútik a Harry nasledoval jeho príkladu. Už zistil, že v súboji s ním by neobstál.

„Le Fay je tvoje skutočné meno?“ opýtal sa Harry.

„Áno, na toto meno mám naozaj plný nárok. Moja rodina ho nosila po stáročia.“ Odvetil. Na tvári sa mu pritom objavil ľahký úškrn, akoby práve povedal vtip, ktorému nikto okrem neho nerozumel.

„Čo odo mňa chceš?“ opýtal sa Harry.

„Ťažko povedať. Je toho veľa, čo od teba chcem a potrebujem, teraz ale ešte nie je čas na to, aby som ti prezradil všetko.“ Odpovedal muž nejasne.

„Čo mi teda môžeš prezradiť?“ pýtal sa Harry už trochu otrávene.

„Môžeš mi prisľúbiť, že moje tajomstvá budú u teba v bezpečí?“ opýtal sa muž. Harry sa zarazil.

„Prečo by si mi chcel prezrádzať svoje tajomstvá?“ opýtal sa namiesto toho.

„Pretože si musíš vypočuť môj príbeh, aby si pochopil.“ Povedal muž pokojným, priateľským hlasom. Neodsudzoval Harryho za to, že mu nechcel dať neuvážený sľub, zdalo sa skôr, že to chápal a rešpektoval, takmer až schvaľoval.

„Tvoj príbeh?“ opýtal sa Harry pomaly.

„Áno. Môj príbeh, popretkávaný časom a osudmi iných čarodejov a čarodejníc.“ Le Fay sa slabo usmial. Harry na svojej koži pocítil akúsi nevysvetliteľnú zmenu vo vzduchu, nepočuteľné zapraskanie mágie ucítil až kdesi hlboko vo svojom vnútri. Nech bol ten muž ktokoľvek, jeho príbeh bol dôležitý.

Le Fay na neho uprel svoje ľadovozelené oči, Harry uhol pred ich ostrým jasom. Tie oči akoby mu prenikali až do hĺbky duše. Boli iné ako Dumbledorove jasné modré oči, dokonca iné ako Lunine veľké prenikavé oči. Tieto oči svetlej zelenej farby akoby poznali Harryho myšlienky, napriek tomu, že Harry vo svojej mysli necítil jeho dotyk. Akoby už dopredu poznal jeho reakcie, vedel, čo v nasledujúcej chvíli urobí alebo povie. Harryho to znervózňovalo omnoho viac ako Dumbledorove modré oči. Dokonca aj Lunine zvláštne oči mali moc upokojiť ho, nie znervózniť ako ostatných.

„Takže mi vlastne nič nepovieš.“ Skonštatoval Harry sucho. Muž sa zasmial.

„Niečo ti poviem aj teraz. Nehľadal som ťa preto, aby som ťa zabil. Práve naopak, mojou úlohou je pomôcť ti.“ Hovoril.

„To povie muž, ktorý pracuje pre Voldemorta?“ nadhodil sarkasticky.

„Aj tvoj otec pracuje pre Voldemorta. Znamená to, že ťa chce zabiť?“ vrátil mu otázku.

„Snape je mimoriadny prípad. Povedal by som, že ešte stále spláca dlh, ktorý už dávno splatil a dobrovoľne sa tak týra. Chceš mi povedať, že aj ty splácaš nejaký dlh?“ Harry sa odmietol nechať poraziť. Po otcovi mal nadanie na slovo a prirodzene predstavoval silného súpera.

„Možno áno.“ Odpovedal muž záhadne. Harry sa nenechal nachytať, na perách sa mu usadil slabý úškrn.

„Snape je blázon, keď spláca dlh, ktorý bol už dávno splatený a zbytočne preň trpí. A vďaka jeho hlúposti som odsúdený k bolesti aj ja. Pokiaľ si ty rovnaký blázon ako on, nechcem mať s tebou radšej nič spoločné. Stačí mi chaos, ktorý do môjho života prináša otec, nepotrebujem niekoho ďalšieho, kto mi bude ubližovať.“ S týmto sa postavil na nohy.

„Ospravedlň ma, ale tu už nemám čo robiť.“ Rýchlo sa uklonil, skôr posmešne než vážne a vybral sa preč. Pri dverách ho zarazili mužove slová.

„Chceš sa ma zbaviť, Harry Potter a chápem to. Máš pravdu v tom, že do tvojho života vnesiem chaos a môj príchod je predzvesťou blížiacich sa problémov. Nie je voči tebe spravodlivé, že práve ja som ten, kto ťa má viesť, no svoju úlohu splním. Mám dlh, ktorý siaha ďalej, ako ten Snapeov a splním ho, nech ma to bude stáť čokoľvek. Tak prisahám. Uvidíme sa do mesiaca, Harry, potom už nebude cesty späť. Dúfam, že to nebude neskoro, ten, ktorý si po teba prišiel, je už blízko.“ Harry sa chcel spýtať na to, aké problémy ho čakajú a čím si ešte bude musieť prejsť, o kom hovorí, keď tvrdí, že nie je fér, že práve on ho má viesť a aký dlh mal? Trápila ho otázka, kto je ten, ktorý si po neho prišiel a čo myslel tým, že je už blízko. A kto bol vôbec ten muž, ktorý sa tu sčista-jasna zjavil, oživil storočia pochované meno jednej z najstarších temných rodín a tvrdil, že je tu preto, aby viedol Harryho?

No namiesto toho, aby sa ho opýtal na svoje otázky a žiadal odpovede, ktoré by aj tak nedostal, stlačil kľučku a otvoril dvere. Nečujne vykĺzol z izby do nepríjemne osvetlenej chodby, kde ho na chvíľu oslepili jasné lúče vyčarovaných svetiel.

Prešiel niekoľko krokov a potom sa sťažka oprel o stenu vedľa vchodu do izby, kam ho zaviedol le Fay. Bol unavený, psychicky aj fyzicky, na tele snáď nemal miesto, ktoré by ho nebolelo a hlavu mal plnú otázok, na ktoré nemal odpovede a zmätených myšlienok, ktoré nedokázal zatriediť. Unavene si pretrel oči zdravou rukou.

Musí vyzerať strašne. Mal by sa dať do poriadku, kým si niekto nevšimne, že sa niečo stalo. Utiahol sa do výklenku s oknom nasmerovaným na pozemky. Harry odignoroval výhľad, ktorý sa mu naskytol, vytiahol prútik a namieril ho na svoju ruku. Začal mumlať tiché liečebné kúzla na napravenie zlomenej ruky. Nakrátko od bolesti zaťal zuby, keď ucítil, ako sa mu kosť v ruke spojila, zrastanie napravenej kosti nebolo oveľa lepšie, ale aspoň sa to dalo zniesť. Keď skončil s čarovaním, vytiahol z jedného z vreciek na habite fľaštičku s bledomodrým elixírom a naraz ho do seba obrátil. Keď sa mu do tváre vrátila farba, namieril svoj prútik na plášť a habit a niekoľkými rýchlymi kúzlami ich vyčistil a vyžehlil. Potom zameral prútik na svoju tvár a vlasy, nevedel, v akom stave je jeho hlava, no vlasy mal určite strapaté. To sa na ples na Malfoy Manore nehodilo.

Keď bol hotový, naposledy si urovnal odev a odrazil sa od steny. Dovolil, aby sa na jeho tvári objavila mierna, nonšalantná maska, ktorá dokonale prekryla starosti, vpísané v jeho tvári. Len v jeho potemnelých zelených očiach ostali stopy po chmúrnych myšlienkach. To si však dokáže všimnúť len málokto.

„Harry, kde si bol? Hľadám ťa už pol hodinu!“ zavolala na neho tlmene Catherine, keď vkĺzol do sály. Bola pri ňom takmer okamžite.

„Musel som odísť na vzduch. Nemusíš mať strach.“ Jemne sa usmial. Rozpoznal vrásku na jej čele, ktorá sa objavovala vždy, keď jej niečo robilo starosti. Lorethovi, ktorý ho tiež musel úzkostlivo hľadať venoval upokojujúci pohľad a mierny úsmev. Všetko bolo v poriadku.

„Stalo sa niečo?“ opýtala sa.

„Všetko je v poriadku.“ Povedal mierne. Pevný pohľad jeho očí jej jasne napovedal, že sa s ňou o tom už nebude rozprávať. Catherine prestala tlačiť, napriek tomu, že si všimla chmúrny jas jeho očí. Chvíle, kedy sa z jeho očí vytratil bývali čoraz vzácnejšie. Vedela, že mal pred nimi ďalšie tajomstvo.

„Sme tu vždy pre teba, vieš o tom, však?“ uisťovala sa. Harry sa slabo usmial.

„Áno, viem.“ Len na to často zabúdal. Natiahol sa k nej a chytil ju za ruku.

„Viem, že robím veľa chýb, možno robím chybu aj keď vám niektoré veci tajím a viem aj to, že potom musí byť ťažké plne mi dôverovať. Napriek tomu vás však prosím, aby ste mi verili. Ja sa naozaj snažím, naozaj, len... len sa mi to nie vždy darí.“ Hovoril ticho. V mysli sa mu vynorila spomienka na mŕtveho Cedrica a opätovne živého Voldemorta. Chápal, že to nebola iba jeho chyba. Bol len príliš mladým chlapcom, ktorého osud zasiahol nepripraveného. Svoju vinu na tom mal aj Dumbledore, ktorý nedokázal dohliadnuť na priebeh turnaja, ministerstvo, ktoré sa rozhodlo radšej ukryť pod závoj klamstva, než by malo čeliť pravde a bojovať a tisícky ďalších čarodejníkov, ktorý ho odmietli počúvať.

Ale teraz, po tom všetkom, čím si prešiel, by si už neodpustil také zlyhanie ako vtedy na cintoríne. Drel príliš tvrdo a obetoval priveľa na to, aby len tak prehral. Nezáležalo na tom, aký silný Voldemort je ani na tom, čo plánuje, Harryho neporazí.

On ho zničí. Harry ho nájde a porazí, bez ohľadu na to, čo ho to bude stáť. Dostane ho, pretože musí. Musí, nie pre seba, aj keď hlboko v duši túžil po pomste, ale pre celý svet. Pretože ak ho nezabije on, nezabije ho nikto a on zničí všetko, čo bolo kedy Harrymu drahé. Voldemort sa nikdy Dumbledora skutočne nebál, nech si hovorí kto chce, čo chce. Opovrhuje ním, nenávidí ho, chce ho vidieť mŕtveho a uznáva ho ako dobrého súpera, no nebojí sa ho. Avšak Harry, to je niečo iné. Harryho sa pre niečo bojí a bál sa ho vždy. Harry Voldemorta fascinoval, niekedy cítil Voldemortove pocity voči nemu, nejasné obdivné alebo žiarlivé pocity, akoby bol Harry nejaké zaujímavé zviera v zoo, ktoré dokáže triky, aké nijaké iné zviera nepozná. Príležitostne k Harrymu prenikol z Voldemortovej strany aj strach, namierený jeho smerom. Akoby ho Harry naozaj dokázal zničiť.

Emócie, ktoré k Harrymu prichádzali od Voldemorta boli vždy veľmi mätúce. Tom necítil veci tak, ak ostatný, jeho duša bola už až príliš zničená a ponorená v temnote na to, aby bol schopný normálnych citov. Láska bola pre neho neznámym pojmom, rovnako ako ľútosť.

Z jeho pocitov neostalo veľa. Harry často cítil z jeho strany akýsi pokrivený druh fascinácie, keď niekoho mučil alebo zabíjal. Ako malé dieťa, ktoré trhá hmyzu nožičky a so záujmom sleduje, ako trpí. Po čase sa presunie na rezanie žiab a zabíjanie bezbranných vtáčikov. Voldemort bol ako takéto dieťa.

Veľmi intenzívne dokázal cítiť aj nenávisť a hnev, boli to emócie, ktoré ho dokázali naplniť až do špiku kostí a zatieniť jeho myseľ. Svojím spôsobom bolo fascinujúce, že nech by Voldemort cítil akúkoľvek zúrivosť, vždy si zachoval aspoň čiastočku sebaovládania. Ničil, mučil a vraždil, keď zúril, no nebývalo to v amoku. On si smrť radšej vychutnával, precítil bolesť svojej obete, ochutnal pachuť smrti a pozoroval, ako z tela človeka, ktorého zabil, uniká život. Bral ľuďom to najcennejšie, čo mali a to iba preto, lebo sa mu to páčilo. Cítil sa pri tom mocný.

Predstava, že by pod jeho rukami prišli o život jeho priatelia Harryho desila a zároveň privádzala do zúrivosti. Harry by našiel kohokoľvek, kto by ublížil jeho priateľom, postaral by sa o to, aby trpel a cítil by pri tom zadosťučinenie.

A potom by nebol o nič lepší ako Voldemort. Roztrhal by svoju dušu rovnako, ako to urobil Voldemort a nedokázal by to oľutovať. Potom by ho mučili výčitky svedomia za to, že by ho to netrápilo. To by ho zničilo účinnejšie ako študovanie tej najčernejšej mágie.

„Chcem, aby ste vedeli, že vás mám rád. Priatelia sú cenný dar, ktorý si treba vážiť. Ste pre mňa ako rodina, stáli ste za mnou a verili mi aj keď sa odo mňa ostatní odvrátili.“ Vedel, že jeho slová počuje aj Loreth. Videl, ako sa pri rozhovore s akýmsi čarodejníkom zarazil a započúval sa. Toho čarodejníka, ktorý mu niečo rozprával, úplne ignoroval. Keď sa otočil smerom k Harrymu, mal v očiach mäkký pohľad.

„Harry, my ťa máme tiež radi. Všetci. Urobili by sme pre teba čokoľvek.“ Vedel to. Vedel, že by pre neho urobili čokoľvek a to ho trápilo a zvláštnym spôsobom napĺňalo radosťou aj zármutkom. On by pre nich urobil čokoľvek, bol by ochotný obetovať pre nich svoj život. To isté by bez zaváhania urobili aj oni. Cítil to v prepojení ich mágií, ich magické podpisy mu boli dôverne známe, rozpoznal by ich aj v dave.       To zvláštne nezameniteľné spojenie, ktoré medzi sebou mali, bolo pevnejšie ako čokoľvek, čo dovtedy poznal. Ani s Ronom a Hermionou nič také nezažil. Bol to, akoby sa ich mágie spojili, preplietli a zliali a napriek tomu stále dokázal Harry dokonale rozpoznať, ktorá mágia je čia. Bolo to omnoho osobnejšie ako obyčajný fyzický dotyk. Viac je už len, keď sa dotknú duše.

Dotyk duší, skutočný dotyk dvoch duší, nie len spriaznenosť, môže byť veľmi nebezpečný. Je to to najdokonalejšie spojenie, aké môžu dvaja milenci nadobudnúť, na svete neexistuje pevnejšie spojenie. Ľudia, ktorých duše sa dotknú, sú spojený po všetkých stránkach – fyzicky, psychicky aj duševne. Dokážu vytušiť, čo ten druhý cíti, po ňom túži, na čo myslí a aj to, čo urobí. Je to najstabilnejšie spojenie dvoch bytostí, ktoré nikto nedokáže pretrhnúť. Pokiaľ sa dotknete duše inej bytosti, už nebudete milovať nikoho iného.

Zároveň však neexistuje nič horšie, ako pretrhnutie spojenia. Pokiaľ umrie jedna duša, tá druhá už nedokáže existovať osamote. Čarodejník stratí svoju podstatu, mágiu, nedokáže myslieť,  cítiť, jediné, čo môže robiť je trpieť tak hlboko a nekonečne, že nie je možné zniesť takú bolesť. Pokiaľ čarodejník okamžite neumrie, keď sa časť z jeho duše odtrhne a odíde s prepojenou dušou, zošalie. Ostane z neho len prázdna schránka, naplnená čírym utrpením. Ani Voldemort so všetkou svojou mocou a znalosťami nedokázal spôsobiť ani z polovice takú bolesť. Šialenstvo nastalo takmer okamžite, po niekoľkých sekundách, keď sa myseľ nedokázala zmieriť s náporom neskutočných múk.

V histórií Európy bolo iba niekoľko prípadov takýchto spojení. Tri z nich skončili úmrtím jedného z dvojice, dvaja z nich zošaleli a jeden hneď umrel. Prvý muž, ktorý zošalel, vydržal týždeň, kým neumrel. Žena, ktorá zošalela, vydržala na tomto svete ešte mesiac, potom však aj ona nasledovala svojho milovaného do sveta za závojom.

Ešte niekedy dávno, storočia pred narodením Merlina čí Zakladateľov, bol prijatý zákon, podľa ktorého sa stáva ten, kto vedome zabije jedného z duševne prepojenej dvojice, vyhnancom a ktokoľvek, kto ho uzrie, ho môže zabiť. Takúto osobu spoznáte podľa runy, mágiou vyrytej na jej čele. Mučenie nie je povolené, no ani zakázané.

Harry na to prvýkrát narazil v Blackovskej knižnici, keď hľadal odpoveď na otázku, čo urobil Ron Hermione a Ginny. Bola o tom zmienka v jednej z kníh, kým však uhasil svoju zvedavosť, prečítal ešte mnoho iných. Našiel dokonca aj niečo, čo by sa dalo považovať za krátky denník jedného z dvojice prepojených. Bol písaný z pohľadu muža, ešte niekedy pred našim letopočtom. Dátumy neboli uvádzané, len o pár desaťročí neskôr niekto doplnil možné dátumy. Z prvých strán denníka bolo cítiť neustále šťastie, spokojnosť a neochvejnú lásku a dôveru. Svoju ženu miloval viac ako čokoľvek a kohokoľvek na svete, viac ako seba samého. Obdivoval jej krásu, detailne opisoval jej oči, tvár, ruky, vlasy, pery, krivku krku... proste všetko. Bol uchvátený jej láskavou povahou a nepretrhnuteľným spojením, ktoré mali. Písal o tom, že skutočný zmysel svojho života, svoj osud, objavil až vo chvíli, keď sa ich duše dotkli. Nedokázal opísať šťastie, ktoré ho zaplavilo, keď sa ich duše po prvýkrát prepojili. Inštinktívne však vždy vedel, čo jeho žena cíti, po čom túži, čo potrebuje, nejakým nejasným spôsobom vedel, nad čím premýšľa a tušil, čo urobí. Z jeho slov Harry nadobudol dojem, že nešlo o to, že by jej videl do hlavy a čítal jej myšlienky, ako je tomu pri Legillimencií, ale skôr ako keby sa neomylne naučil čítať reč jej tela. Tie zápisky prečítal niekoľkokrát, boli jedným z mála záznamov, kde autor naozaj vedel, o čom hovorí.

Posledné strany zápiskov boli najhoršie. Najskôr sa objavila zmienka o akomsi žiarlivom mužovi, ktorý nedokázal uniesť ich lásku. Muž začal písať o strachu o svoju ženu, keď ich ten muž začal prenasledovať. A potom, na posledných troch pergamenoch písal o chvíli, kedy jeho žena umrela a časť z neho umrela s ním. Dovtedy úhľadné a elegantné písmo niekoho, kto zvykol písať krasopisom, pravdepodobne sa jednalo o pisára, sa razom stalo rozhádzanou spleťou čmáraníc, naviac napísaných vo všetkých sklonoch, len nie v tom správnom. Na niektorých miestach sa boli slová napísané cez seba.

Z tých slov bolo cítiť neopísateľnú bolesť, beznádej a hlboký žiaľ. S jej odchodom stratil dôvod žiť. Už tu nebol nikto, kto by ho držal na nohách, na nikom a na ničom nezáležalo. Túžil po smrti, n nedokázal nič urobiť pre to, aby konečne zomrel.

Bol silný, veľmi silný. Napriek tomu však bolo v jeho zápiskoch badať, že ako sekundy plynuli, strácal príčetnosť. Pravdepodobne len to, že musel uložiť tie slová na papier, s úmyslom, aby sa nikdy nezabudlo na jeho ženu, bránilo šialenstvu, aby okamžite strávilo jeho myseľ.

Prepojenie duší bolo to najdokonalejšie spojenie na svete. Stačila však jedna hlúpa chyba, žiarlivosť nejakého nežičlivca alebo nehoda a celý život sa zrútil ako domček z karát. Nič už viac nemalo význam, všetko dobré prestalo existovať. Ostala len hustá temnota, pretkaná ohňom zo samotného pekla. Ostať zamknutý so svojimi démonmi v trinástej komnate našej mysle je hrozné, mnohí to nedokážu zvládnuť. Avšak toto je horšie. Toto je pravá peklo.

Ostávalo iba dúfať, že keď sa to utrpenie skončí, duše sa opäť nájdu, tentoraz na druhej strane, vo svete, kde sa neumiera.

„Viem to, Cath. Ja by som urobil všetko preto, aby som vás zachránil. Obetoval by som všetko.“ Zašepkal. Červenovláska sa k nemu priblížila a očami mu položila tichú otázku. Harry sa usmial a natiahol k nej ruky. Dovolil Catherine, aby sa okolo neho pevne ovinula a sám ju skryl vo svojom objatí. Nenápadne sa spolu s ňou stiahol do tieňov sály a potichu s ňou vyšiel von na potemnelú chodbu.

Iba dvaja ľudia si všimli, čo sa deje. Jedným z nich bol muž v temnom fialovom rúchu, ktorý scénu celý čas zamyslene pozoroval a druhým bol istý mladý upír, ktorý sa mierne usmieval, naďalej plne ignorujúc čarodejníka, ktorý sa snažil získať jeho pozornosť. Podľa jeho názoru bolo v tej chvíli s nimi dvomi všetko tak, ako malo byť. Ospravedlnil sa mužovi, ktorý ho už nejakú dobu otravoval, poodišiel stranou a vytiahol z vrecka kúsok pergamenu. Napísal naň niekoľko slov a tichým zašepkaným kúzlom ho nechal zmiznúť.

Niekoľko míľ odtiaľ, v pevnosti v tichom temnom lese, dostala mladá upírka poštu od brata. Otvorila poskladaný lístok a rozosmiala sa.

 

Vyhral som, sú spolu. Zajtra varíš. L.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

výborná kapitola

Ondine,11. 11. 2014 22:05

Nedávno jsem tuto povídku objevila a teď je mi líto, že jsem přečetla tuto, zatím poslední, kapitolu. Doufám, že co nejdříve přidáš další :)

:)

Hanďulle,4. 11. 2014 18:47

Zanechala jsi mě v pěkný tmě :D Říkám si, že už nám něco prozradíš z tajemstvích které držíš od této povídky a zase nic :D Le Fay je pěkná záhadička :) A Harry s Catherine?? Čekala jsem to, jen si teď počkat na pusu :DDD

Krásny dieľ

Mey,4. 11. 2014 17:32

Krásna kapitola! Som zvedavá čo sa bude diať ďalej. Páči sa mi ako sa Harryho a Dracov vzťah stále zlepšuje dúfam, že Malfoyovci prejdú na Harryho stranu čo nevidieť. :D Kto bol ten neznámy Le Fay? Naozaj bol na Harryho strane? Veľmi sa mi nepáči. :D Neviem sa dočkať pokračovania. :))

tak moment...

Sevy,4. 11. 2014 16:22

Páni, sem napnutá jak struna, co se z toho vyvine. Už se nemůžu dočkat. Jsem ale strašně ráda, že se Harry s Catherine dali dohromady. :) Už sem si myslela, že Harry nedostane rozum. :) A ten konec, wauuu! :D

:-)

domeenika,4. 11. 2014 13:10

Ouu Harry konence priznal svoje city ku Catherin. Tak nakoniec je Le Fay dobry???
A ta stavka :-) som sa nasmiala :-) :-)
No som velmi zvedava na pokracovanie :-) :-)

supeeer

Terka,3. 11. 2014 21:10

Na túto stránku som sa dostala náhodou ale všetky tvoje poviedky som prečítala jedným dychom. Píšeš naozaj úžasne a pútavo. Le Fay toho naozaj vie priveľa. Aspoň Harryho nechce zabiť. Som veľmi zvedavá či Lucius Malfoy privedie Harryho pred Voldíka. Kapitolka vôbec nieje chaotická a odpovedá na veľa otázok. Po tom dramatickom a napínavom konci minulej kapitoly si neviem predstaviť nič vhodnejšie. Prosím pokračuj.

:))

CherryPie,3. 11. 2014 15:04

Opět výborná kapitolka :) myslím, že autorka nás po rozhovoru s tajemným čarodějem seznámila s důležitými informacemi, o kterých bude určitě ještě zmínka.
Harry je taky neuvěřitelně zbrklý. Já bych si přiběh Le Faye nakonec určitě poslechla.
Doufám, že další kapitolka bude co nejdřív, hodně jsem se do povídky začetla.

:)

Eri,3. 11. 2014 13:32

Ten Harry ale je...to si nemohl ten příběh vyslechnout ? Jenom aby ho dříve nezmanipuloval ten "stín". Moc děkuji za kapitolku tak brzy :)

....

František,3. 11. 2014 11:17

Takže další kapitola...tentokrát trochu oddechová, některé věco se nám poodhalili, ale pořád zůstává mnoho nezodpovězených otázek, takže já se budu těšit na další kapitolu. Takže konečně si nám "odtajnila"pár Harry Cathrine, no lae to sem tak trochu čekal po posledních kapitolách :). Co se týká rozhovoru a tajemného muže La Fay tak sem zvědavý co bude dál....jinak celkově tahle kapitola byla fajn a nepřipadala mi chaotická jen si v ní pár věcí odhalila a další otázky jsi prostě nezodpověděla.

hp

sam,2. 11. 2014 22:17

Kapitolka je super :)
Opět jsi vše dokonale popsala a dala dohromady.
Těším se na další vývoj a rozhovor ohledně Le Fay.
Bude to síla - jen tak dál.

HP

Sophie,2. 11. 2014 20:45

Krása, jednoduše nádherné. Ani jsem nečekala, že pokračování bude tak brzy. Ale jako obvykle mám ještě více otázek než předtím.
Myslím, že nejvíc mě zajímá, kdo je informátor Le Faye. No, řekl Harrymu, že se uvidí dřív než uběhne měsíc, takže předpokládám, že i totožnost toho informátora bude brzy odhalena.
Budu se těšit na pokračování. Jen otázečka - bude to stále ještě o událostech na plese, nebo už se posuneme jinam?