Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


26. 10. 2014

23. In vino veritas

Harry sa nešiel ani prezliecť predtým, ako vypadol z klubovne. Bol unavený a bolela ho hlava, nemal náladu ani silu na to, aby ešte k tom všetkému počúval Ronalda. Vzdal sa možnosti ísť von, nevzal si so sebou zimný plášť a obával sa, že už nemá silu ani na zahrievacie kúzlo. Okrem tomu sa mu ani nechcelo ísť k jazeru. Ale rovnako nechcel byť len tak na očiach. Keď prechádzal okolo jednej z upchatých tajných chodieb, ktoré viedli von z hradu, vedel, kde ho nikto nebude hľadať.

Vyhľadal sochu jednookej čarodejnice, priložil prútik k jej hlave a zašepkal heslo na vstup. Keď sa socha odsunula, naskytol sa mu šokujúci pohľad.

„Choď preč!“ zavrčal očividne zliaty Malfoy. Zodvihol pohľad od fľaše a uprel ho na Harryho.

„Potter?“ zmätene sa zamračil.

„Bingo!“ vyhŕkol prekvapený Harry.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Malfoy. Jazyk sa mu ešte neplietol, hoci rozprával prehnane zreteľne.

„To isté by som sa ja mohol spýtať teba. Odkiaľ vieš o tejto chodbe?“ opýtal sa Harry. Vošiel dnu a nechal vchod, aby sa uzavrel. Rozsvietil prútik. Malfoy tu sedel v úplnej tme, čo Harrymu ani zďaleka nevyhovovalo. Nie, pokiaľ tu mal sedieť práve s Malfoyom.

„Chodbe? Chodby niekam vedú, nie?“ opýtal sa Malfoy. Harry si pomyslel, že bol skutočne mimo. Inak inteligentný pohľad mal otupený alkoholom.

„Zhasni ten prútik!“ zavrčal na Harryho. Chrabromilčan nad ním pokrútil hlavou, ale aspoň čiastočne mu vyhovel. Vyčaroval guľu jemného svetla a tú poslal k stropu, aby matne osvetľovala priestor okolo nich. Posadil sa na zem oproti Malfoyovi, tu bola chodba ešte príjemne široká. Sadol si ale trochu bokom, nie presne naproti nemu, takže keď si pred seba vystrel prekrížené nohy, odpočívali asi tak pol metra od Malfoyových.

„Áno, chodby zvyčajne niekam vedú. Táto teda určite.“ Súhlasil Harry.

„A čo slepé chodby?“ mudroval Malfoy. Harry pretočil oči, odmietajúc pokračovať v rozhovore týmto smerom.

„Kam vedie táto chodba?“ opýtal sa po chvíli Malfoy.

„Ešte si to nezistil?“ spýtal sa Harry. Naozaj sa mu nechcelo veriť, že by ju Malfoy ešte nepreskúmal. Jeho otec by to určite urobil a Draco sa od svojho otca až tak nelíšil.

„Nie. Neviem, čo všetko v nej môžem nájsť a okrem toho som ju našiel len nedávno. Ty vieš, čo je na druhej strane?“ vrhol na neho takmer jasný pohľad. Takmer. Ach, áno, opatrný Slizolinčania, niekedy až zbabelý. Často bolo ťažké rozpoznať tú hranicu medzi opatrnosťou a zbabelstvom, bola dosť nestála a rozmazaná.

„Áno. Ja som sa o nej dozvedel ešte počas tretieho ročníka. Vedia o nej ešte Weasleyovské dvojčatá, Ronald a Hermiona.“ Harry tak celkom nechápal, prečo mu vlastne vymenoval, kto o tejto chodbe vlastne vie. Možno nechcel, aby sa tu ukončila jeho existencia? Aj keď... pohľadom si premeral pripitého Malfoya a v duchu sucho skonštatoval, že by mu Slizolinčan v tomto stave asi príliš neublížil. Malfoy chápavo prikývol a naklonil sa bližšie k Harrymu. Chrabromilčan svojím citlivým nosom zachytil závan alkoholu.

„Weasley ťa štve, neznášaš ho. Poviem ti tajomstvo, ja som ho neznášal vždy.“ Odrazu sa začal chechtať. Harry nadvihol obočie. Toto nebolo až také veľké tajomstvo.

„Je všeobecne známe, že neznášaš Weasleyovcov, Malfoy.“ Podotkol. Slizolinčan nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Nie, Potter, v tomto sa mýliš. Weasleyovcov dokážem zniesť, ja neznášam Ronalda.“ Opravil ho. Harry v kontexte Slizolinčanových slov vycítil akýsi skrytý význam, ktorému tak celkom nerozumel.

„Prečo?“ opýtal sa s podmračenou tvárou.

„Pretože Ronald získal to, čo sa mne nikdy získať nepodarilo.“ Slizolinčan sa neveselo zasmial.

„Takže žiarliš na Ronalda. Ja ale stále nevidím jediný dôvod na to, prečo by si to mal robiť.“ Stále nechápal Harry. Malfoy na neho uprel pozoruhodne pevný pohľad, napriek tomu, že mal v krvi niekoľko promile.

„Pretože mňa si odmietol. Nikdy som ti to nevedel odpustiť. Vymenil si priateľstvo Malfoya za priateľstvo Weasleyho. Potupil si ma, Potter.“ Vypľul. Harry si ticho povzdychol. Tak o tomto to celé bolo. Vlastne mu to mohlo dôjsť, na niektoré veci sú čarodejnícky aristokrati skutočne háklivý. Nuž, aspoň na niečo bude stretnutie s opitým Malfoyom dobré, môžu si spolu ujasniť isté záležitosti. Už len kvôli Catherine by sa mohol aspoň trochu snažiť.

„Vtedy som to ešte nechápal. A Ronald bol prvý mladý čarodejník s ktorým som sa zoznámil a pravdepodobne aj prvý normálny. A ty...“ Premeral si Malfoya pohľadom, spomínajúc na svoje prvé dni a na to, ako ho videl predtým. Posledné mesiace mu mnohé ozrejmili a pomohli mu pochopiť Slizolinčana naproti neho, stále v sebe však cítil pozostatky starej nevraživosti.

„Ty si bol úplným opakom toho, čo som vtedy predstavoval ja. Nadutý, čistokrvný, bohatý, patril si k elite. A keď som počul, čo všetko o tebe povedal Ronald či naznačili iní, bolo rozhodnuté, nemohol som prijať tvoju ponuku. Ukáž to sem.“ Natiahol sa a vzal mu z ruky fľašu. Vylievanie si duše pred Malfoyom nebolo niečo, po čom by jeho srdce prahlo.

Podobne, ako Malfoy aj on opomenul pohárik.

„Hej, Potter, zožeň si svoju! Vieš, ako ťažko sa tu zháňa alkohol?“ osopil sa na neho Malfoy. Harry sa poriadne napil, ignorujúc jeho slová.

„Je to jasné z kvality tohto tu.“ Zaškeril sa Harry. Nebol zvyknutý príliš veľa piť, alkoholu sa zväčša vyhýbal, tak keď už, nech je to aspoň niečo kvalitné. Okrem toho mohol vypiť aj viac ako jeden pohárik bez toho, aby sa mu zatemnila myseľ, alkohol znášal veľmi dobre.

„Niečo ti ukážem.“ Uškrnul sa Harry, osvietený náhlou myšlienkou.

„Dobby!“ zavolal. Malý škriatok sa okamžite objavil pri ňom. Dobby bol jeden z mála škriatkov, ktorý mali prístup do Rokfortu, takže tu nebol problém.

„Pán Harry si želá? Dobbby urobiť všetko pre láskavého pána Harryho Pottera.“ Hlboko sa mu uklonil. Vrhol krátky vystrašený pohľad na Malfoya, ale potom sa vystrel do svojej plnej výšky a uprel pohľad na Harryho. Dal Malfoyovi jasne najavo, že sa ho nebojí, pretože patrí k Harrymu. Slizolinčan sa zachechtal. Nekonal sa nijaký výbuch hnevu, ktorý by mnohí očakávali, vlastne sa skôr zdalo, že sa Slizolinčan na niečom dobre baví.

„Dobby, prines mi prosím ťa fľašu niečoho kvalitnejšieho ako je toto.“ Ukázal na pochybný alkohol, ktorý si Malfoy zohnal. Škriatok sa pozrel na fľašu.

„Dobby prinesie, pán Harry, Dobby je dobrý škriatok, Dobby prinesie.“ S puknutím sa odmiestnil a o pár sekúnd sa vrátil späť aj s fľašou whisky. Podal ju Harrymu, ktorý v nej rozpoznal jednu z jeho mnohých vlastných fliaš.

„Ďakujem, Dobby, môžeš ísť.“ Usmial sa Harry. Škriatok sa potešene začervenal, hlboko sa uklonil a odmiestnil sa preč. Harry sa napil alkoholu, ktorý mu Dobby priniesol.

„To je náš bývalý škriatok?“ uisťoval sa Malfoy s úškrnom. Harry pobavene prikývol.

„Áno.“ Malfoy sa zasmial.

„Otec strašne zúril, keď si ho oslobodil. Potom ale uznal, že si ho preľstil. Vieš, málokomu sa podarí preľstiť Malfoya, my sme naozaj úskočná rodinka.“ Pousmial sa Malfoy, v očiach mu nakrátko zažiaril záblesk úcty voči Harrymu, hneď ho však nahradili iskri pobavenia.

„To beriem ako poklonu.“ Usmial sa Harry. Opäť sa napili, Harry musel najskôr ukradnúť Malfoyovi svoju fľašu späť, Slizolinčanovi sa očividne páčila viac, ako tá jeho.

„Dobrý ročník, Potter, keby som vedel, že vlastníš takýto dobrý alkohol a vieš ho dostať do školy, dotiahol by som ťa sem už skôr.“ Tvrdil Malfoy. Harry s pretočením očí prevzal od Malfoya whisky a napil sa. Sám vedel, že je to dobrý alkohol, nepotreboval na to potvrdenie od Malfoya.

„Veď ty si ma sem ani nedotiahol, Malfoy.“ Podotkol sucho Harry.

„Komu na tom záleží?“ ledabolo mávol rukou Malfoy. Harry opätovne pretočil očami. Nezaujato si pomyslel, že sa z toho u neho čoskoro vyvinie tik, ak s tým neprestane.

 

„Kto by si bol pomyslel, že v najväčšom Chrabromilčanovi bude toľko zo Slizolinčana. Možno, že by sa ti darilo aj v našej fakulte.“ Podpichol ho po chvíli. Očividne nemohol mlčať. Harry sa pobavene usmial a naklonil sa bližšie k Slizolinčanovi, kopírujúc tak blondiakove gesto na začiatku ich rozhovoru. Alkohol príjemne otupoval zmysly, tíšil bolesť a ťažobu a znižoval zábrany. A napriek tomu, že bol Harry stále príliš triezvy, už pociťoval počiatočné účinky alkoholu.

„Keď už sme pri tých tajomstvách, jedno ti asi dlhujem.“ Hlas sa mu znížil do dôverného šepotu, akoby sa mu práve chystal prezradiť veľké tajomstvo.

„Múdry klobúk ma chcel zaradiť do Slizolinu, ja som však odmietol.“ Prezradil. S veselým úškrnom a dravým leskom v očiach na chlapca pobavene žmurkol. Malfoy prekvapene vytreštil oči, keď v Harryho tvári odpozoroval, že hovorí pravdu. Bolo vtipné vidieť tak zo ľudí všetkých práve Malfoya, chladného a arogantného dediča starého čistokrvného rodu. Natiahol sa, vytrhol Harrymu fľašu z ruky a napil sa. Harry sa ticho rozosmial, pri pohľade na Malfoyovi tvár nemohol inak.

„Ty si zo mňa uťahuješ.“ Tvrdil. Harry pokrútil hlavou, stále s hravým úsmevom na perách.

„Kdeže. Nemalo by nijaký zmysel klamať ti v tomto.“ Pokrčil plecami.

„Potter, uvedomuješ si, že nie je možné odmietnuť rozhodnutie Múdreho klobúku? Je to magický artefakt, jeho rozhodnutie je nemenné. Nie je možné nakloniť ani zmeniť jeho rozhodnutie.“ Informoval ho Malfoy. Tváril sa pritom vážne.

„Povedal by som, že to možné musí byť, vzhľadom na to, že sa mi to podarilo.“ Namietol. Nikdy sa nad Múdrym klobúkom ako takým príliš nezamýšľal, bol to proste len rozraďovací klobúk, ktorý mal v sebe ukryté myšlienky štyroch Zakladateľov, ale keď tak nad tým premýšľal, nikdy nikoho nepočul hovoriť o tom, že by sa s Klobúkom dohadoval a to sa o Klobúku študenti rozprávali dlho. Pre ostatných bol fascinujúci, na Harryho až taký dojem neurobil, tak na čo by to ostatným vešal na nos? Bol to len neobyčajne inteligentný kus ošatenia.

„Tebe sa nemožné veci daria nejako často, nemyslíš?“ spýtal sa Malfoy zmierene. Harry by si to ľahko mohol vysvetliť aj ako kompliment a nebol by príliš ďaleko od pravdy. Pousmial sa.

„Ani nie.“ Pokrčil plecami. Malfoy sa usmial. On sa naozaj normálne usmial. Nijaký nadradený úškrn, ironický úškľabok ani nič podobné. Proste sa usmial úsmevom, pri ktorom mu aristokraticky ostré rysy tváre nakrátko zmäkli a chladné búrkové oči nabrali teplejší odtieň. Harry naklonil hlavu na stranu, uprene ho pozorujúc. Udivene si uvedomil, že v Slizolinčanovej tvári rozpoznáva aj črty, ktoré nachádzal v Siriusovej tvári, dedičstvo po Blackovcoch. Pri úsmeve sa stali výraznejšími, ostré malfoyovské črty im dovolili nakrátko vyniknúť. Vďaka črtám po matke pôsobila Dracova tvár priateľskejšie, otvorenejšie a jemnejšie, ako Luciusova tvár. Škoda len, že sa rozhodol nosiť nadradenú malfoyovskú masku, s ňou nevyužije svoj plný potenciál. Nepochyboval, že Malfoy sa vedel správať veľmi priateľsky, ak to bolo nutné, ale nevyužíval všetko, čo mohol. Draco bol inteligentný, nikdy však plne nepochopil myslenie iných ľudí.

„Vráťme sa na chvíľu k predošlej debate o tvojej žiarlivosti na Weasleyho. Žiarliš aj na to, že ho chcem zničiť?“ opýtal sa Harry znenazdajky. Tá otázka ho ironicky napadla ešte vo chvíli, keď sa dozvedel, že Malfoy žiarli na najmladšieho Weasleyho, ale nepoložil ju.

„Roky si sa pokúšal zničiť mňa.“ Pokrčil Malfoy plecami.

„Nikdy som sa ťa nepokúsil zničiť, Malfoy. Nie naozaj.“ Povedal Harry. Tvárou mu preletel tieň. Malfoy naklonil hlavu na stranu.

„A koho si celé tie roky chcel zničiť?“ spýtal sa. Harryho tvárou preletel náznak tieňa.

„Chcem zničiť Voldemorta. A chcem Ronaldovi ukázať, že si proti sebe poštval nesprávnu osobu.“ Odpovedal pokojne. V Malfoyových očiach videl pochopenie, niečo, čo by neočakával u nikoho, nie to ešte u neho.

„A ukázať svetu, že za niečo naozaj stojíš.“ Dodal Malfoy. To znelo skôr ako niečo, čo by chcel dosiahnuť sám. Harry pokrčil plecami, premeriavajúc si spolužiaka zamysleným pohľadom.

„Možno.“ Povedal.

„Prečo ťa krstný tak veľmi neznáša?“ opýtal sa Malfoy odrazu, vracajúc útok. Harry zamrkal. Toto bola pre neho v istých ohľadoch citlivá téma a takúto otázku nečakal. Väčšina ľudí sa nesnažila zistiť, odkiaľ ich nenávisť pramení, stačilo im to, že nespravodlivý slizký Snape nenávidí Harryho a Harry ho na každej hodine štve. Niekedy boli na strane Harryho, ale boli aj obdobia, kedy si mnohí želali, aby dostal čo najhorší trest.

„Myslíš Snapea?“ uisťoval sa. Pokiaľ vedel, Snape bol Malfoyov krstný otec.

„Áno. Nedá sa o ňom povedať, že by to bol láskavý človek, ale nie je nikto, koho by nenávidel tak, ako teba. A zároveň ťa pre niečo chráni, videl som to, keď už niekoľkokrát zabránil starším Slizolinčanom, aby ti skutočne ublížili. Nikdy som to nepochopil.“ Priznal Malfoy. Zdalo sa, že ho to skutočne zaujíma.

„Pretože som synom Jamesa Pottera.“ Odpovedal Harry horko, ale pravdivo.

„To je sprostosť, prečo by ťa mal nenávidieť kvôli tomu, kto bol tvoj otec?“ odsunul to Malfoy stranou. Harry ho prebodol veľavravným pohľadom.

„To mi povedz ty, máš s tým viac skúseností, ako ja.“ Pripomenul. Mračiaci sa Slizolinčan čosi súhlasne zamručal. Syn Smrťožrúta, to bola nálepka, ktorej sa človek len tak nezbaví.

„Nuž, máš to blbé, Potter.“ Skonštatoval Malfoy.

„Prečo?“ pokrčil Harry plecami. V duchu s ním však súhlasil.

„Snape ťa neznáša, väčšina čarodejníkov tebou pohŕda, pravdepodobne preto, lebo sa ťa boja a Temný pán ťa chce zabiť, nenávidí ťa viac než kohokoľvek iného. A keby som sa naozaj zamyslel, určite by som prišiel na niekoľko ďalších ľudí. Napríklad taká Umbridgeová a minister... Vieš, na ministerstve sa o tebe rozprávajú zaujímavé veci.“ Prezradil Malfoy. Harry automaticky zbystril pozornosť. Malfoyov otec bol na ministerstve varený pečený a Fudgea mal obmotaného okolo prsta, nebolo pochýb, že mal veľa informácií. Informácií, o ktoré sa podelil so synom.

„Aké zaujímavé veci?“ spýtal sa.

„Podľa slov niektorých ľudí na ministerstve si mal byť o tejto dobe už mŕtvy alebo sedieť v Azkabane. Počul som, že podnikli isté kroky, aby ťa zneškodnili. Neviem presne, aké, ale očividne im to nevyšlo.“ Prezradil s úškrnom. Harry tušil, že v tom bolo aj niečo viac, ale Malfoy mu k tomu už veľa nepovie. Nuž, nevadí, aspoň vie, že je do toho zapletené ministerstvo. Teraz už aspoň s istotou vedel, čo robili na Privátnej ceste Dementori, ktorých tam zahliadli Lorethanovi ľudia. Skôr či neskôr by si aj taký idiot ako bol Ronald musel spojiť, že ich tam poslalo ministerstvo. Veľa ľudí o tom ale nemohlo vedieť, takáto informácia by sa nemala dostať na verejnosť. Ak by ľudí neznepokojilo to, že sa ministerstvo pokúsilo odstrániť Harryho Pottera, určite by sa im nepáčilo, že sa po krajine voľne pohybujú Dementori. Kto konkrétne za tým mohol stáť? V mysli sa mu vynoril obraz Umbridgeovej. V každom pohľade, ktorý Harrymu venovala, sa odrážalo hlboké znechutenie a nenávisť a pod týmito emóciami Harry cítil aj strach. Umbridgeová sa ho bála tak, ako sa ho vždy báli Dursleyovci a strach v nej prebudil temnejšiu časť jej osobnosti. Nemohla sa zmieriť s tým, že sa bála chlapca. Hlúpeho, mladého chlapca, v očiach mnohých dokonca malého.

„Zatiaľ.“ Zašomral si Harry pre seba. O dôvod na viac, aby si dobre strážil svoje mnohé tajomstvá. Keby sa niekto nevhodný dozvedel niečo, čo by nemal, mohli by Harryho veľmi rýchlo zavrieť do Azkabanu alebo mu rovno dať bozk Dementora.

„Hm?“ Malfoy sa na neho zmätene pozrel, na čo Harry pokrútil hlavou na znak, že nepovedal nič dôležité.

„Čo je na konci tejto chodby? Tvrdil si, že si tam už bol.“ Vyzvedal Malfoy. Harry sa pobavene uškrnul.

„Niečo pekné.“ Nadhodil Harry. Keby Malfoy vedel o Medvedích labkách, nepil by to, čo pil predtým, ako Harry zohnal kvalitný alkohol. Nutne podotknúť, že sa na Malfoyovi už začínalo odzrkadľovať množstvo alkoholu, ktoré vypil a aj to, že miešal druhy. Harry bol nakrátko v pokušení zo žartu požiadať Dobbyho, aby priniesol jedno z kvalitných vín, ktoré vlastnil. To by Malfoya už úplne dorazilo. Niečo také však nechcel dosiahnuť. Za jedno nemal vo zvyku hlúpo opíjať ľudí a za druhé by ho Malfoy neskôr zabil, keď by si na to spomenul, pravdepodobne s pomocou zopár elixírov. A okrem toho by s úplne opitým Malfoyom nemal čo robiť. Musel by ho odtrepať do klubovne, čomu by sa radšej vyhol. Tá pravá fakulta pre neho bol možno Slizolin, ale v Chrabromile taktiež neskončil nadarmo, mal vlastnosti, ktoré sa v tejto fakulte cenili.

„Ty si zo mňa uťahuješ.“ Obvinil ho Malfoy. Harry sa zasmial.

„No teda, ty si ale všímavý.“ Posmešne pred ním sklonil hlavu na znak úcty. Malfoy po ňom so zavrčaním hodil svoj klobúk, na čo sa Harry rozosmial. Zachytil ho v lete a položil na zem vedľa seba.

„Chceš zistiť, čo je na druhej strane?“ opýtal sa s úškrnom. Malfoy prikývol.

„Tak poď.“ Harry sa trochu zatackal, keď sa pokúsil svižne vyskočiť na nohy, ale ustál to. Pohľad na poloprázdnu fľašu by každému napovedal, prečo má menšie problémy s rovnováhou.

„Ja nechcem ísť na koniec tej chodby, chcem len vedieť, čo tam je.“ Zamručal Malfoy. Keď sa nezdalo, že by jeho slová Harry vôbec zaregistroval, začal sa pod jeho upreným pohľadom zviechať na nohy. Rovnováhu udržiaval ešte ťažšie ako Harry, ale aj vypil viac ako on.

„Lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.“ Reagoval Harry zvesela. Malfoy mu venoval zamračený pohľad a čosi zamručal. Harry to nedokázal zachytiť ani so svojím výnimočným sluchom a popravde ho to ani nezaujímalo. Vedel si dosť dobre predstaviť, čo si asi mohol Malfoy šomrať.

Cestou po chodbe sa pridŕžali steny, aby nespadli. Najmä Malfoy mal na Harryho nesmierne pobavenie problém stáť a kráčať rovno a keď sa dostali do úzkej časti chodby, museli sa kvôli nemu takmer otočiť a vrátiť sa späť. Malfoy totiž odmietal pokračovať v ceste. Nakoniec ho k tomu Harry prinútil, čo viedlo k tomu, že sa Malfoy cestou niekoľkokrát zrútil na zem. Kráčať po chodbe, kde bol strop asi tak desať centimetrov nad úrovňou jeho hlavy bolo ešte v poriadku, ale keď mal prejsť cez meter vysokú chodbu, nastal problém. Harry sa síce musel pridržiavať steny, ale bol na tom podstatne lepšie ako Malfoy.

„Prezraď mi, Malfoy, komu si ty vôbec lojálny?“ povedal sa Harry cestou. Malfoy mu venoval chladný pohľad, z očí sa mu vytratil bezstarostný opilecký jas.

„Prečo to chceš vedieť, Potter?“ opýtal sa. Harry zastal krátko na to ako zastal Malfoy a otočil sa na neho. Pochopil, čo Malfoya dostalo do takejto nepriateľskej podozrievavej nálady, ľahko si Harryho otázku mohol preložiť ako špiónske vyzvedanie. Nepochybne si musel pomyslieť, že dostal od Dumbledora rozkaz. Napadla mu vtipná poznámka, ktorou by mohol zareagovať, vedel však, že tým by jeho podozrenie len potvrdil. Zhlboka si povzdychol. A takéto veci musí riešiť práve, keď si vypije.

„Pretože chcem vedieť či kráčam s nepriateľom. Nemusíš sa báť toho, že by som to bežal povedať Dumbledorovi. Viem, že vy Slizolinčania ste si už dávno všimli, ako starostlivo sa mi vyhýba a môžem ti potvrdiť, že je to aj pravda.“ Odpovedal popravde. Videl, ako sa Malfoyove oči rozjasnili, podobný jas bolo možné vidieť v očiach jeho otca, Draco ako lovecký pes zaňuchal možné cenné informácie.

„Prečo sa ti vyhýba? Stále je predsa známe, že si Zlatý chlapec. Na verejnosti ťa obraňuje a tvrdí, že sa Temný pán vrátil, pretože si to povedal ty a predsa sa ťa stráni. Znamená to snáď, že ti nedôveruje?“ opýtal sa. Harry pocítil vo vnútri chlad, ktorý ho na okamih paralyzoval, keď sa Malfoy až príliš priblížil pravde. Harry sa však okamžite ovládol a venoval Malfoyovi vyrovnaný pohľad.

„Kto tuší, čo sa preháňa jeho hlavou?“ uškrnul sa, akoby sa okamih predtým vôbec neudial, cítil však, že Malfoy si to všimol. Vnútri stuhol a napriek ledabolému postoju bol pripravený okamžite siahnuť po prútiku. Rozum mu hovoril, že sa Malfoy neuchýli k napadnutiu, nie v takomto stave a nie tu, ale inštinkty ho nútili byť pripraveným. Zaregistroval chvíľu, keď Malfoy prestal analyzovať a dospel k záveru.

„Povedal by som, že len málo ľudí.“ Venoval mu slabý úsmev, ktorý bol pre Harryho aj odpoveďou na jeho predošlú otázku. Nech bol Malfoy pre Harryho kýmkoľvek, práve teraz nebol jeho nepriateľom.

„Pravda.“ Prikývol Harry. Zvyšok cesty k poklopu, vedúcemu do Medvedích labiek, pokračovali v priateľskom tichu.

 

„A sme tu.“ Skonštatoval Harry na konci chodby. Nad jeho hlavou boli v strope dvierka.

„To som si všimol.“ Povedal sucho Malfoy. Mračil sa.

„Toto má byť všetko? Tá vaša úžasne tajná chodba vedie sem?“ opýtal sa. Zmocňovala sa ho zlá nálada. Harrymu zaiskrilo v očiach.

„Nepáči?“ pochopil, čo Malfoya štve a pobavilo ho to.

„Nie, nepáči. Vôbec nič sa mi na tom nepáči.“ Zavrčal.

„Nuž, to je škoda. Ja mám túto chodbu rád.“ Pokrčil Harry plecami, odstúpil o krok stranou, švihol párkrát prútikom, aby odstránil ochrany, ktoré tam predtým uvalil a zatlačil do dvierok.

„Je to teraz už lepšie?“ zaškeril sa na prekvapeného Malfoya. Nečakal na odpoveď, zachytil sa rukami a hladko sa vytiahol nahor. Alkohol nealkohol, niekoľko mesiacov cvičenia urobilo svoje. Na nohy dopadol ticho ako mačka, s ľahkým prikrčením. Vstal, rozsvietil prútik a porozhliadal sa okolo seba. Potom sa otočil na Malfoya a pomohol mu vytiahnuť sa hore. Pravdepodobne by to zvládol aj sám, ale Harrymu sa nechcelo čakať a Malfoy by pravdepodobne narobil hluk. Nespokojne zvraštil obočie, keď videl, ako sa Slizolinčan pohyboval. Harryho citlivým ušiam sa zdalo, že bol príliš hlučný. Vytiahol prútik a namieril ho na Slizolinčana, otočeného chrbtom k nemu. Malfoy sa na neho prudko otočil, keď vyslal nevyslovené kúzlo.

„Čo robíš?!“ štekol. Harry tlmene zavrčal a kývol hlavou na dvere.

„Tichšie, Malfoy, tu by sme byť nemali. Očaroval som ti topánky, robíš priveľký hluk.“ Zavrčal. A okrem toho za sebou nebudú zanechávať stopy v prachu, ktorého tu bolo hojné množstvo. V prachu síce boli cestičky zo šľapají, ktoré narobil majiteľ obchodu a jeho rodina, tie sa však netiahli celým skladom a Harry nechcel upozorňovať na padacie dvierka v podlahe. Rovnakým kúzlom začaroval aj svoje topánky.

„Kde sme?“ opýtal sa Malfoy.

„Uvidíš, teraz poď za mnou.“ Prikázal ticho Harry. Pomaly a hlavne opatrne začal stúpať po schodoch nahor. Zavrčal na svojho spoločníka, keď pod ním jeden zo schodov zavŕzgal. Slizolinčan nebol zvyknutý kráčať nečujne, tak ako Harry, ktorý to natrénoval do dokonalosti počas dlhých rokov u Dursleyovcov. Často sa musel po dome pohybovať nečujne, pokiaľ sa chcel aspoň trochu najesť, keďže si jedlo musel zháňať počas hlbokej noci, kedy jeho príbuzný dávno spali.

„Si Slizolinčan, pre Merlina, zakrádanie sa by si mal mať v krvi.“ Zavrčal tlmene.

„Za to ty ho v krvi rozhodne máš.“ Zašomral Malfoy. Harry pretočil očami.

„To je prax, Malfoy.“ Zamručal.

„Kde by si mohol nabrať prax v zakrádaní sa? Dobre si podotkol, že je to skôr doména Slizolinčanov, Zlatý chlapec by niečo také ovládať nemal.“ Reagoval Malfoy rovnako ticho ako Harry. Harry mu venoval významný pohľad. Malfoy dobre vedel, že Harry mal vo zvyku zakrádať sa v noci po škole, odmietol to však povedať nahlas. Pred Malfoyom sa nenechá usvedčiť.

„Popri zachraňovaní životov sa človek priučí mnohému.“ Veselo sa zaškeril. Dokonca aj Malfoy sa nechcene pousmial. Keď vyšli na schodisko, začal Harry šepkať tiché kúzla a vykresľovať do vzduchu okolo dverí zložité obrazce.

„Čo to robíš?“ opýtal sa Malfoy.

„Ruším ochrany, ktoré má majiteľ uvalené na dverách.“ Odpovedal Harry po chvíli, keď skončil.

„Zhasni.“ Prikázal. Potichu otvoril dvere a nahliadol do tmavého obchodu, osvetleného iba jemným mesačným svitom.

„Poď.“ Zašepkal, keď si bol istý, že v obchode nikto nie je. Potreboval trochu času, aby si jeho oči zvykli na nedostatok svetla. Vošiel ako prvý a počkal, kým za ním nevošiel aj Malfoy, potom zatvoril dvere.

„Vitaj v Medových labkách.“ Predniesol tichým, slávnostným hlasom. Popri tom pobavene sledoval prekvapený Slizolinčanov pohľad.

„Tá chodba vedie do Medových labiek?“ opýtal sa Malfoy. Harry prikývol, vzápätí však zvážnel.

„Neradil by som ti ju však príliš využívať. Majiteľ má na obchode dobré ochrany, len dvere do skladu má slabo zabezpečené a povedzme, že v chodbe sú ochrany, ktoré by si nechcel aktivovať.“ Varoval ho. Keď bol Harry naposledy v tajnej chodbe vedúcej do Medových labiek, pohral sa s ochranami a navštívil ju aj neskôr, aby ich doplnil. Teraz sa tu dokonale prepletali nepríjemné, hoc stále z istého uhla zábavné nástrahy Weasleyovských dvojčiat, nepríjemné a zákerné pasce, ktoré ho naučila Amay a nebezpečné ochranné kliatby, ktoré našiel s Slizolinových knihách. A cez všetky tieto poprepletané kúzla pridal Harry ešte ďalšie, tentoraz relatívne jednoduché kúzla, ktoré sa naučil počas rokov na Rokforte. Posledná vrstva bola už len na zmätenie kohokoľvek nepovolaného, kto by sa chcel dostať do hradu alebo z hradu. Ak by nezačal rušiť povrchové ochrany, neprešiel by a ako náhle by sa našiel niekto, kto by ich začal rušiť, spustili by sa spodné ochrany, napojené na tie vrchné. A práve tie spodné boli nebezpečné. Pokiaľ by sa niekomu podarilo prekonať Harryho ochrany, aktivovala by sa deštruktívna kliatba, ktorá by chodbu pod hradom zbúrala.

Malfoy sa na neho chvíľu len ticho hľadel, nepáčilo sa mu, že nemohol používať túto chodbu. Nakoniec však prikývol, nebol v postavení, kedy by mohol povedať, že tam aj napriek jeho varovaniu polezie.

Chvíľu zotrvali v obchode, Harry Malfoyovi nejaké veci vysvetlil a zakázal mu čokoľvek odtiaľ vziať. Merlin vie, že sa o to pokúsil. Malfoy mal pravdu v tom, že by na to nikto neprišiel, ale Harry mal rovnako pravdu v tom, že má Malfoy dosť peňazí na to, aby si to mohol kúpiť. Kradnutie v obchode bolo hlboko pod úroveň šľachtica, to pripitého Malfoya umlčalo už úplne.

Keď sa vrátili do hradu, bolo už dávno po večierke. Vydržali spolu niekoľko hodín bez toho, aby na seba začali útočiť. Na nich dvoch to bol obdivuhodný výkon. Práve prišli na koniec chodby, kde sa mali rozdeliť, keď Malfoy zastal a pozrel sa na Harryho.

„Potter,“ začal. Harry mu pohľad opätoval, zaregistroval náhlu zmenu doteraz pohodovej atmosféry. Odrazu bola podivne vážna a zraniteľne otvorená, podobne ako tvár mladého Slizolinčana. Jeho oči nabrali podmanivý sivo-modrý odtieň, pokiaľ si Harry všimol, objavoval sa len vtedy, keď Malfoyovi skĺzla ľadová maska z tváre a odhalilo sa niečo zo skrytej časti jeho osobnosti.

„Ja... ďakujem ti.“ Povedal. Harry nedokázal skryť prekvapenie, ktoré sa mu rozlialo po tvári.

„Za čo?“ opýtal sa. Slizolinčan sa slabo usmial, tvár mal úprimnú a otvorenú, keď sa pozrel Harrymu do očí.

„Za to, že si ukázal, že môj život má dostatočnú hodnotu na to, aby si preň riskoval ten svoj. Pretože viem, že na dediča rodu Malfoy by si sa vykašľal, zachránil si jednoducho mňa.“ S týmto sa Malfoy otočil a odišiel, nechávajúc šokovaného a hlboko otraseného čiernovlasého mladíka stáť na chodbe a hľadiac do prázdna.

Až v tej chvíli si Harry Potter naplno uvedomil, čo vlastne znamenalo to, že zachránil život Dracovi Malfoyovi. Nikdy nemohol plne precítiť, čo to pre Malfoya znamenalo, až teraz. A to, čo mu mladý Slizolinčan povedal, v ňom zanechalo hlbokú stopu.

On vedel, aké to je, keď niekto vníma iba Chlapca, ktorý prežil, iba tú pozlátku a vedel aj to, aké je to oslobodzujúce, keď odrazu príde niekto, kto vníma len jeho – mladého chlapca, ktorý nevie či dokáže zachrániť svet a nechce niesť na pleciach ťažobu osudu. O koľko iné to musel mať Draco Malfoy, dedič Malfoyovcov, čarodejník, od ktorého sa očakávalo, že sa jedného dňa pridá k Temnému pánovi a bude pre neho vraždiť a klaňať sa mu, bez ohľadu na to či to chce alebo nie. Odsudzovali a velebili ho pre jeho postavenie a jeho meno sa nieslo ďaleko pred ním, ako žiarivé znamenie. Nomen omen.

Nikdy mu ani len nenapadlo premýšľať nad tým, že Draco Malfoy túži po tom istom, po čom túži aj Harry. Chcel len svoje miesto a niekoho, kto ho bude vnímať ako jeho, ako Draca. Niekoho, kto sa vykašle na to, že je bohatý čistokrvný aristokrat a bude vnímať len to, že je pozoruhodným mladíkom, hodným námahy.

A doparoma, toto všetko mu Harry nevedomky ponúkol! Jeho myseľ pracovala rýchlo a keď sa strmhlav vrhol za Dracom, matne chápal aj to, že zachraňuje dediča starobylého rodu, ale v prvom rade zachraňoval niekoho, bez koho si Rokfort nevedel predstaviť.

Zarážalo ho, akú veľkú podobnosť dokázal nájsť medzi ním a Malfoyom. A zároveň ho hlboko zraňovalo vedomie, čo všetko Malfoy za tie roky stratil a čo nezískal. Harry sa obklopil ľuďmi, ktorým mohol veriť, no Malfoy nie, on neveril nikomu. Čiastočne za to mohol aj on sám. Vedel, že keby v prvom ročníku prijal ruku Draca Malfoya, bolo by všetko inak. Ale bolo by to dobré? Pravdepodobne by si zvolil Slizolin. Pomohlo by to niečomu? Zlatý chlapec v Slizoline... to znelo tak nepatrične, tak zle. A predsa to tak bolo, podstata Harryho Pottera, nech tvrdili Dumbledore a Chrabromilov meč čokoľvek, bola slizolinská. Nech to ale bolo akokoľvek, už na tom nič nezmení. Osud ho zaviedol sem a on bude po tejto ceste pokračovať.

No možno...

Roztrasene sa nadýchol, vnútri ho ťažilo niečo temné a pochmúrne a zároveň sa mu myšlienky začínali pomaly rozjasňovať, akoby konečne objavil východisko z nevyriešiteľnej situácie. Podobne ako pred rokmi, keď sa rozhodol pre Ronalda Weasleyho aj teraz došiel k rozhodnutiu, ktoré ho možno jedného dňa poznamená alebo dokonca zlomí. Draco Malfoy už krok urobil, keď mu odhalil časť svojej duše, bolo len na ňom, čo s tým urobí. A on to presne vedel.

Bolo na čase, aby on zodvihol ruku na znak mieru a ponúkol Dracovi Malfoyovi niečo, čo mu nikto iný neponúkne. Ponúkne mu priateľstvo. A Merlin vie, že keď on niekomu sľúbi vernosť, nezradí ho ani keby ho to malo stáť život. Priateľstvo a rodina boli pre neho tým najcennejším pokladom, drahším ako všetko zlato v jeho trezoroch a dôležitejším ako krv, ktorá mu kolovala žilami.

A zároveň nepoznal nič horšie, ako bola zrada. Možno bol ešte mladý, ale zažil už viac ako mnohí dospelí. Vedel, aké to je, báť sa o svoj život a musieť oň bojovať, poznal nenávisť aj odsudzovanie, chápal bolesť aj lásku a zažil priateľstvo až za hrob. Bojoval proti najmocnejšiemu černokňažníkovi, akého moderné dejiny poznali a prežil a už ako pätnásťročný za sebou začal zhromažďovať bytosti také mocné, ako boli princ a budúci kráľ najmocnejšieho upírskeho rodu a jeho sestra. Bol považovaný za hrdinu, záchrancu, klamára, hlupáka aj šialenca. Mal viac nepriateľov ako ktorýkoľvek iný mladík v jeho veku, a predsa stále žil. A nielen to, stál pevne na nohách, po každej jednej skúške mocnejší, tvrdší a nezlomnejší. A stále viac ľudí predpovedalo, že jeho osud smeruje niekam ešte omnoho ďalej, tam, kam nikto zatiaľ nedovidí.

Jeho chcel zabiť sám veľký Lord Voldemort osobne, želal si jeho smrť dokonca viac ako smrť Dumbledora, ktorý bol považovaný za jeho najmocnejšieho súpera.

Ak sa Draco rozhodne prijať jeho ponuku, dostane sa do veľmi prekérnej situácie. Harry ho takmer ľutoval, no ešte viac ľutoval Luciusa. Nebude môcť odmietnuť ani protestovať, pretože Harry zachránil jeho syna, pokiaľ však neodmietne, jeho pán nebude nadšený. Celú rodinu Malfoyovcov viazal k Harrymu priveľký dlh, ktorý možno nikdy nebudú schopní splatiť.

Harry by od nich mohol žiadať prísahu vernosti. Mal na to právo. Niečo také by však nežiadal, nemohol by. Ak raz bude niekto z nich chcieť odprisahať Harrymu vernosť, stane sa, nepredpokladal však, že by sa niečo také niekedy stalo.

Zazrel mihnutie tieňa, keď sa niekto pohol vo vedľajšej chodbe a vkĺzol do hlbokých nočných tieňov okolo stien tesne predtým, ako sa na chodbe objavila vysoká postava jeho otca, odetá v dlhom čiernom plášti. Vystaval okolo svojej mysle pevné hradby a v ich bezpečí sa tváril, že tam nie je. Vnímal, ako sa Snape zarazil, keď prechádzal okolo neho, cítil, ako jeho myseľ a mágia krátko skúmajú miesto popri ňom a potom sa odrazu stiahol a pokračoval v chôdzi, akoby sa nič nestalo. Harry sa odvážil nadýchnuť až keď bol Snape ďaleko od neho.

Usmial sa a ľahkým svižným krokom sa vybral do klubovne. Namiesto neviditeľného plášťa ho cestou ukrývali polnočné tiene starobylého hradu, ktorý nadovšetko miloval. Cítil sa tak ľahko, ako už dlho nie.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

hp

sam, 27. 10. 2014 0:13

Velmi se mi líbilo strávení času Draca a Harryho. Je milé vidět, jak k sobě pomal nachází cestu. A je pravda, že jestli přijme následně Harryho nabídku, nemusel by se stát smrtijedem - alespoň myslím.
Jinak konec byl... pěkně to Harry ukázal Snapeovi. Už ho jen tak na chodbě nenačapá.

HP

Sophie, 26. 10. 2014 19:36

Pěkná kapitolka. Harry a Draco Malfoy popíjející spolu v tajné chodbě. Něco takového by mě nikdy nenapadlo. Zase se ukazuje, jak nečekané a originální nápady máš.
Jsem ale ráda, že Draco má nějakou šanci nestát se jen Voldemortovým posluhovačem. Osobně budu radši, když bude na Harryho straně a Harrymu by další přítel byl jistě vhod, i když ho takové přátelství ještě víc oddálí od nebelvíru. Faktem ale je, že ostatní nebelvírští (až na světlé výjimky v podobě Amay a Nevilla) se mu oddálili tak, že už to snad víc nejde.
Budu se těšit na pokračování.

Re: HP

Klea, 26. 10. 2014 22:46

Sama nemám práve pocit, že som originálna. :D Ale ďakujem. :) Podľa mňa príbeh k tomuto okamihu spel, podobne ako sa raz budem musieť dostať k iným situáciám. :) Musím sa priznať, že tejto kapitolovky mám plnú hlavu. :D Tridsať kapitol mi určite nebude stačiť. :D
Dráčik stále nie je stratený. Nemá poškvrnenú dušu, to je niečo, čo nemôžu povedať ani mnohí Chrabromilčania. A to, že Harryho mnohí opustili má svoj dôvod...

fwf

Tonks123, 26. 10. 2014 19:44

uzasna kapitola.tesim sa na dalsiu.najviac ma potesilo dracove priznanie a cesta do medovych labiek.dufam ze zacnes pisat aj najmocnejsieho.

Re: fwf

Klea, 26. 10. 2014 22:41

Keď sa mu už podarilo nájsť tajnú chodbu, musel zistiť aj čo je na jej konci. :D A radšej s Harrym ako bez neho. :)

Harry Potter

aduska249, 26. 10. 2014 19:46

Tak to bylo něco! Nevěděla jsem, že i Draco Malfoy umí pít. Zajímalo by mě kam šel Snape nebo jestli to byla jeho obvyklá procházka. No jinak jsem hrozně zvědavá o čem bude další kapitola. Doufám že bude brzo.

Re: Harry Potter

Klea, 26. 10. 2014 22:36

Možno je iný ako väčšina ostatných chalanov, napriek tomu je však stále pubertiak a ako taký musí aspoň raz za čas niečo piť. :D A okrem toho, sám Harry si rád raz za čas dá zo svojich osobných zásob kvalitného vína, Draco nie je iný. :)
A Snape... ten skôr behá po svojich bežných obchôdzkach. :D

HP

katka, 26. 10. 2014 19:55

Och opitý Draco je zlatý :) šťastie, že sa opil ináč by tie veci nikdy nepovedal a to by bola škoda. Krásna kapitola ako stále :D

Re: HP

Klea, 26. 10. 2014 22:33

Opitý Draco toho hlavne veľa nakecá. :D Povedal mu veci, ktoré ho neskôr budú možno mrzieť, ale bolo to nutné. A pokiaľ to Harry nepokazí... :D

5

Cathy, 26. 10. 2014 20:30

Veľmi pekná kapitola. Potešilo ma, že táto kapitola bola iba o Harrym a Dracovi. Ďakujem a teším sa na ďalšiu.

Re: 5

Klea, 26. 10. 2014 22:32

Chcela som, aby sa to medzi nimi začalo riešiť. :) Ďalšia bude čoskoro. :D

6.

Andy, 26. 10. 2014 20:59

Musím přiznat, že jsem překvapena, že Harry někomu přiznal pravdu o tom, že měl být ve Zmijozelu. Zajímalo by mě, jak by na to reagoval Snape, kdyby to věděl.

Doufám, že pokračování bude brzy.

Re: 6.

Klea, 26. 10. 2014 22:31

Povedala by som, že sám Harry mal v krvi už nejaký ten alkohol a za sebou pár ťažkých dní a nocí... má chudák právo na prešľapy. :D

Po dlouhé době

Lamia, 26. 10. 2014 21:05

Už dlouho jsem žádný komentář nepřidala, vlastně už jsem na těchto stránkách dlouho nebyla, tak mě napadlo, že bych mohla něco napsat. Moc pěkná kapitolka, líbí se mi ten nápad. Jen tak pro zajímavost, co přesně znamená název této kapitolky? Napadlo mě, jestli to není něco jako "ve víně je pravda". Nejsem si ale jistá. Možná to zkusím zjistit přes nějaký překladač.

Re: Po dlouhé době

Klea, 26. 10. 2014 22:30

Áno, áno, je to "Vo víne je pravda." :-D
Som rada, že si tu teraz. :)