Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


25. 10. 2014

22. Lekcia

Na druhý deň bol hore už o pol piatej. Dúfal, že by mohol so Snapeovým elixírom spať o niečo dlhšie, ale to, že elixír pôsobil deväť hodín neznamenalo, že tých deväť hodín bude aj spať. Za to ale spal plných sedem hodín a cítil sa skvelo. Vyliezol z postele s úmyslom obliecť a osprchovať sa. Mal ešte polhodinu, kým bude koniec zákazu vychádzok. Potom pôjde k Čiernemu jazeru, po dlhej dobe sa opäť cítil takmer pri plnej sile, skúsi opäť privolať ľad. Na brehu Čierneho jazera ho nikto nebude vidieť a veľká vodná plocha bude na vytváranie ľadu najdokonalejšia. Ak sa mu to teda podarí, čo dúfal, že áno.

Akonáhle odbilo päť hodín, vybral sa Harry von. Cez plecia si prehodil zimný plášť, vonku bola už predsa len zima. Tohtoročná zima bola však slabá, Čierne jazero zatiaľ ani nezamrzlo. Harry sa cestou von pohyboval v tieňoch, napriek tomu, že už mohol voľne opustiť klubovňu nechcel, aby ho niekto videl. Ak naozaj niečo dokáže, rád by si to nechal pre seba.

Rokfortské pozemky boli pokryté tenkou vrstvou snehu. Harry sa zhlboka nadýchol ľadového ranného vzduchu a pritiahol si plášť bližšie k telu. Toto ho prebudilo lepšie ako sprcha. S ľahkým úsmevom vyrazil naprieč pozemky smerom k jazeru. Jednoduché mávnutie prútika sa postaralo o to, že za ním v snehu nezostávali stopy. Vybral sa trochu hlbšie do lesa, dosť ďaleko na to, aby ho nikto ani náhodou nenašiel a zároveň stále v relatívnom bezpečí. Rád sa zdržiaval na týchto miestach, obľúbil si najmä jeden starý dub hneď pri jazere. A práve tam mal teraz namierené.

Predtým, ako si kľakol na okraj jazera, na dotyk ruky od vody, na seba použil nepremokavé a zahrievacie kúzla. Nechcel tam zmrznúť, ak by sa náhodou zamočil, bol koniec koncov veľmi blízko pri vode a nevedel, čo sa stane. Dúfal, že neskončí uväznený v kocke ľadu, ako sa to stalo s jeho rukami.

Zhlboka sa nadýchol a zatvoril oči, svoj vnútorný pohľad nasmeroval do svojho magického jadra. Uchopil magické prúdy vo svojom vnútri a nasmeroval ich do svojich rúk. Uvedomil si, že to išlo o niečo ľahšie ako predtým. Možno za to mohlo to, že mu spánok pomohol nabrať silu alebo v tom získaval prax. Každopádne však do svojich rúk dostal mágiu rýchlejšie a istejšie ako predtým. Keď otvoril oči, cítil slabú únavu, ruky mu však pulzovali známou energiou. Pocity nadšenia a vzrušenia bezpečne zahnali akúkoľvek vyčerpanosť a dodali mu energiu. Harry opatrne ponoril špičky prstov do vody, nič sa však nestalo. Ľadová voda mu zľahka obmývala prsty, nereagujúc na mágiu v jeho rukách. Harry privrel oči a s tichým výdychom vypustil do vody trochu svojej mágie. Voda okolo jeho prstov znehybnela a na hladine sa začal s jemným pukotom vytvárať tenký ľad. Harry sa zľahka usmial a uvoľnil zo svojich rúk viac mágie. Ľad okolo jeho rúk spevnel a rozšíril sa aj ďalej. Čím viac mágie Harry do vody pridával, tým pevnejší sa ľad stával a tým viac plochy pokrýval.

Pokúsil sa odstrániť prsty z ľadu. Ako na povel sa zamrznutá voda okolo jeho prstov začala topiť, aby mu uvoľnila prsty. Zvláštne bolo, že tentoraz ľad zareagoval na jeho myšlienku, nie na nával mágie. Položil prsty na vrstvu ľadu a detailne si predstavil, ako sa kúsky ľadu posúvajú hore a vytvárajú malú ľadovú vežu. Harry pocítil pod prstami takmer nebadateľný záchvev, nič sa však nestalo. Hlboko sa zamračil. Priložil ruky celými dlaňami k ľadu a skúsil to znovu. Teraz bol záchvev ľadu zreteľný, stále však nenastal požadovaný efekt. Harry mal ale istotu, že na neho ľad aspoň reaguje. Spomenul si na jednu techniku pokročilej legillimencie, kedy znalec mysle objektom vsugeruje určité myšlienky.

Prsty ponechal položené na ľade, zdalo sa, že dotyk pomáha a plne sa sústredil na predstavu pohybujúceho sa ľadu. Jemne tú myšlienku uchopil a silou mysle sa pokúsil vsugerovať ju ľadu pred sebou.

Na prvý pokus sa mu to nepodarilo. Pokúšať sa niečo vsugerovať neživej látke je... no... hodné návštevy Svätého Munga. Jeho myseľ sa tomu priečila. S privretými očami sa pokúsil vyhľadať v ľade niečo, na čo sa bude môcť zamerať. Na počudovanie to našiel, jemné modrasté svetlo, prepletené s jeho mágiou, ktorú vpustil do ľadu. A práve tam sa pokúsil vtlačiť svoju myšlienku.

Keď sa ľad pod jeho rukami opäť zachvel, otvoril oči. S rozšírenými očami pozoroval, ako sa vrchná vrstva ľadu začína po kúskoch pomaly presúvať, presne tak, ako si to predstavoval. Drobné kryštáliky ľadu sa zhromažďovali na jednom mieste, približne v strede kusu ľadu, ktorý vytvoril a ukladali sa na seba, vytvárajúc akúsi neveľkú vežu. Harry sa úprimne rozosmial radostným smiechom, keď pozoroval vežu, akoby z polepených zvláštnych muklovských skladačiek.

Nuž, nebolo to nič svetoborné, ale bolo to jeho. To zatiaľ stačilo. Už tak bol ohromený tým, že sa mu podarilo aspoň niečo. Práve použil bezprútikovú mágiu! Mal chuť opäť sa rozosmiať. Bolo len málo čarodejníkov, ktorí sa dostali až na úroveň využívania bezprútikovej mágie, Voldemort a Dumbledore medzi nich patrili, tí dvaja však využívali bezprútikovú mágiu na omnoho vyššej úrovni, ako je stavanie vežičiek z ľadu. Predpokladal, že Snape tiež ovláda niečo z bezprútikovej mágie, silný na to bol dosť a pochádzal zo starého rodu, kde sa takéto dary dedia. Bolo dosť možné, že Harry podedil nadanie na bezprútikovú mágiu práve po ňom.

Hľadel sa, ako sa ľad, ktorý vytvoril, pomaly roztápa. Počas toho cítil, ako na neho pomaly začína doliehať únava, akoby niekoľko hodín trénoval. Nečakal až tak veľký úbytok síl. Dávalo to však zmysel, napriek tomu, že to, čo urobil nebolo nič veľké, použil na to veľa mágie a sily a musel sa pri tom sústrediť. S prútikom by bez ťažkostí dosiahol lepší výsledok, ale bol úprimne rád, že na ňom nie je úplne závislý. Väčšina čarodejníkov je bez prútika bezbranná, ak ich niekto odzbrojí, prehrali. To sa Harrymu ani v najmenšom nepáčilo. Už niekoľkokrát zažil, aký je to pocit a viac to zažiť nechcel, nenávidel tú bezmocnosť. Aj preto sa začal učiť bojovať bez zbraní aj s nimi, bez použitia prútika.

Dýku hádzal veľmi dobre, dokonca aj bojové umenie zvládal hladko a jeho učiteľ ho naučil aj základy šermu. Aj počas školy stále cvičil, tých niekoľko týždňov, počas ktorých ho cez leto učil jeho majster nestačilo, pokiaľ chcel dosiahnuť nejaký úspech. Rád hádzal dýkou. Dokázal spoľahlivo zasiahnuť dokonca aj pohyblivý terč. Zistenie, že je v tom dobrá aj Bellatrix ho ani príliš nevyviedlo z rovnováhy, určite to neznamenalo, že ich to nejakým spôsobom spája. Pokiaľ by niekedy zistil, že sa vyžíva v mučení a vraždení, nechá sa dobrovoľne zabiť. A to aj v prípade, že by si na mušku bral len Smrťožrútov. Nech si kto chce hovorí čo chce, mnohí z nich boli len ľudia, ktorí urobili chybu a neskôr to oľutovali.

„Pán Potter, čo ste robili vonku takto skoro?“ Harry sa vydesene strhol, keď ho chladný hlas vytrhol zo zamyslenia. Potlačil nutkanie siahnuť po prútiku, ten hlas totiž veľmi dobre poznal.

„Dobré ráno, profesor. Bol som sa prejsť, počul som, že ranná prechádzka je zdraviu prospešná.“ Odpovedal pokojne. Snape zaťal zuby, Harry mohol takmer vidieť, čo si Snape o ňom myslí. Arogantné decko, pravý Potter. Na Harryho prekvapenie však nepovedal nič, len ho obdaril mimoriadne nepríjemným pohľadom.

„O takejto dobe ste mali ešte spať.“ Povedal. Pripomenul mu tým elixír, ktorý mu včera dal.

„Včera som išiel spať skoro, ešte pred desiatou.“ Odpovedal zmierlivo. Pozrel sa na hodinky. Bolo krátko po šiestej.

„Nie je to tak dlho, čo som sa zobudil.“ Dodal. Chvíľu ho uprene pozoroval, Harry odhadoval, že chce zistiť či klamal. Keď pocítil, ako sa zľahka dotkol jeho mysle, trhol hlavou, tváriac sa zmätene. Možno nemal byť dobrý v okulumencií, ale bol by neschopný, keby sa po všetkých tých lekciách nestal aspoň citlivým. A Snape sa vedel ľuďom zakrádať aj nenápadnejšie. Bolo by možné, že by ho chcel otestovať? Zistiť či dokáže aspoň niečo? Ak áno, Harry sa obával, že prešiel. Ale budiž, aspoň nebude za úplného magora.

„Dobre. Nezabudnite, že sa máte hneď po vyučovaní dostaviť na trest. Neprítomnosť sa trestá prísne, ak neprídete, nepomôže vám ani riaditeľ.“ Varoval ho. Harry sa kyslo uškrnul, v jeho hlase bolo jasne badať, že chcel, aby neprišiel. A to si už Harry začínal myslieť, že bol nejaký príjemný.

„Budem tam.“ Povedal. Snape bol však v tej chvíli už preč. Harry sa otočil na päte a zamieril do klubovne. Tam si odložil plášť a pobalil sa. Prehodil si cez plece brašnu so všetkými pomôckami na dnešný deň a vybral sa na raňajky. Približne o polhodinu sa Veľká sieň začne zapĺňať študentmi, dovtedy bude Harry naraňajkovaný a už po ňom v sieni nebude ani stopy.

Pred ním sa objavil tanier. Harry si nabral praženicu, opekanú slaninku a k tomu si dal teplé hrianky, ktoré si potrel maslom. Príjemne potom zmäkli. Praženica a smažená slanina bolo jedlo, ktoré by Harry dokázal pripraviť aj so zatvorenými očami. U Dursleyovcov to pripravoval nespočetnekrát, boli to štandardné raňajky jeho muklovskej rodiny, ktoré mal na starosti už niekedy od troch rokov. On potom dostal len starý chlieb a vodu, niekedy pripálenú slaninku, ak mala teta dojem, že nie je osmažená správne. Väčšinou dostal ale aj trest.

Ešte aj po rokoch mal v mysli živú spomienku na to, ako mu za trest za zničené raňajky teta vyliala na ruky horúci olej. Tá bolesť bola nezabudnuteľná. Škvarila sa mu koža a všetko ho ta veľmi pálilo. A okrem fyzickej bolesti cítil takú nesmiernu ťažobu na hrudi, že to nedokázal zniesť. Nedokázal dýchať. Keď ho potom teta hodila do prístenku, tlmene vzlykal tak dlho, až kým mu nedošli slzy. A potom sa len hojdal zo strany na stranu, potichu trpiac. Už vtedy sa naučil, že aspoň jedna jeho časť je schopná nejakým spôsobom opustiť jeho telo. A keď sa sústredil len na tú jednu časť, fyzická bolesť sa utlmila. Žiaľ, aj keď sa čiastočne odpútal od fyzickej bolesti, psychickú bolesť tým nedokázal utíšiť.

Pokrútil hlavou, aby z hlavy vyhnal nechcené myšlienky. Toto patrilo do časti minulosti, na ktorú nespomínal rád. Čo však neznamenalo, že o tejto časti minulosti nepremýšľal často, práve naopak, mnohokrát si kládol zbytočné otázky a trápil sa hlúpymi myšlienkami. A niekedy tak veľmi túžil povedať  to niekomu, Hermiona bola vždy taká chápavá a bystrá, ale nedokázal to. Veď ako by aj mohol naložil niekomu na plecia ťažobu tohto tajomstva? A kto by mu vôbec veril? Všetci si mysleli, že bol vychovávaný v láskavej rodine a mal všetkého nadostač, dokonca nadbytok. Tak to bolo lepšie. Spasiteľom svetlej strany nemohol byť niekto, kto bol v detstve týraný, rovnako, ako to nemohol byť Snapeov syn a niekto, kto si tak dobre rozumie s čiernou mágiou. Sú tajomstvá, ktoré by nemali vyjsť na povrch.

Unavene si rukou pretrel oči a odsunul od seba nedojedené raňajky. Praženica v jeho ústach odrazu chutila ako popol. Vstal od stola, Veľká sieň sa začala napĺňať, pravý čas na odchod. Zaujímalo by ho, kedy nastal ten zlom a on sa začal vyhýbať ľuďom. Pokiaľ sa pamätal, robil to vždy, ale od istej doby sa ľudí začal štítiť až príliš.

V knižnici si sadol do jedného z rohových stolov. Tam sedával vždy, keď bol v knižnici sám a chcel mať pokoj. S priateľmi obsadzovali iný stôl. Z brašny si vytiahol knihu, ktorú si predtým z knižnice zobral a ešte ju nedočítal. Večer dostal v klubovni prednášku od Nevilla, oboznámil ho so stolovaním. Našťastie to nebolo až také zložité. Bol vďačný za to, že čarodejníci pred niekoľkými desaťročiami konečne začali používať vidličky. Oproti muklom boli dosť pozadu. Teda, v niektorých ohľadoch. Muklovia boli výrazne ovplyvňovaní ich vedou a technikou, kým životy čarodejníkov riadila mágia. A kým veda a technika išli stále dopredu, mágia bola stále rovnaká, pevná a nemenná. Menili sa iba čarodejníci. Podstatné ale bolo to, že mágia udávala čarodejníkom isté pevné pravidlá a putá, ktoré vytvorila, nebolo možné pretrhnúť. Každý jeden čarodejník mal hlboko vo vnútri zakorenené zákony mágie, ktorými sa inštinktívne riadil a naslúchal im. Boli to nepísané zákony, nepodliehali zmenám zákonných činiteľov a výstrelkom doby, tak ako muklovské zákony, napísané na krehkom papieri. Tieto zákony bol vyryté hlboko v duši každého jedného muža a každej jednej ženy s magickým jadrom a mágiou prúdiacou v krvi.

Harry to vedel. Inštinktívne to cítil, rovnako v sebe, vo svojom vnútri, ako v mágií iných ľudí. Cítil to v spôsobe, akým sa mágia ostatných ľudí dotýkala tej jeho. Bolo v tom niečo zvláštne, akoby ostatých priťahoval. Tú zvláštnu príťažlivosť nedokázal rozumovo pochopiť, vedel len, že jeho mágia to chápala. A on nerozumel svojej mágií. Nie pri tomto. Preto strávil dlhé hodiny študovaním najvyšších zákonov mágie, magických pút aj osobitných mágií čarodejníkov. Dospel k záveru, že to, čo dokázal, ostatní nedokázali. Očividne nebolo bežné, aby na mágiu jedného čarodejníka reagovali mágie iných čarodejníkov. Dočítal sa len o putách medzi spriaznenými dušami, ktoré fungovali podobne ako to, čo dokázal Harry. Putá medzi spriaznenými dušami boli veľmi zriedkavé, po celo svete sa ich objavovalo v jednej generácií toľko, že by ich človek dokázal zrátať na prste jednej ruky. A ak sa aj našli dve spriaznené duše, nemuselo to nutne znamenať, že sa ich mágie dotknú. Dvaja ľudia sa museli poznať tak dôverne, že pred sebou nemali nijaké tajomstvá ani tie najmenšie.

V preklade by to malo znamenať, že je Harry spriaznená duša s každým, kto sa mu aspoň trochu priblížil. Keď si pomyslel na to, koľkých ľudí sa už takto dotkol, stačilo by to na to, aby zabezpečil priemerný počet spojených spriaznených duší na celú generáciu.

Nešlo len o to, že videl mágiu ostatných ľudí. Boli aj iní, ktorí to videli. Dumbledore, Voldemort, dokonca aj Snape vedeli to isté. A nešlo ani o to, že rozpoznával silu a jedinečný odtlačok mágia čarodejníka, to tiež dokázali už aj iní. Išlo o to, ako iný ľudia reagovali na jeho mágiu. Väčšina si to ani neuvedomovala, ale naťahovali sa jeho smerom, akoby ho hľadali a spoznávali. Znepokojovalo ho to.

Do knižnice vošla Catherine, Harry ju zahliadol takmer okamžite. Rýchly pohľad na hodinky mu napovedal, že pravdepodobne hľadá jeho, bol už čas ísť na vyučovanie a prvú hodinu mali spoločnú. Prehodil si brašnu cez rameno a išiel jej naproti.

„Dobré ráno.“ Pozdravil ju a zľahka sa usmial. Catherine mu úsmev opätovala.

„Dobré ráno, Harry. Ideme na hodinu?“ opýtala sa. Harry prikývol. O chvíľu sa im začne hodina herbológie v skleníku číslo päť. Tam už pracovali aj s nebezpečnými rastlinami. Tým myslel skutočne nebezpečné rastliny, ktoré človeku môžu vážne ublížiť, nielen pohrýzť ho. Bolo mnoho rastlín, pri ktorých by Harry nechcel mať tú smolu, že by ho uhryzli. Lepšia možnosť by bola, keby mu zmeravelo celé telo, horšia, keby prišiel o nejakú končatinu. Madam Pomfreyová mala v ošetrovni zásobu elixírov, vďaka ktorým by končatiny mohli dorásť, ak by sa to zachytilo dosť rýchlo, ale takéto zákroky sprevádzala ohromná bolesť, pretrvávajúca niekoľko dní, kým končatiny dorastali. Harry v druhom ročníku preležal s bolesťami celú noc a to mal len odstránené kosti z ruky od lakťa ďalej. Radšej by nechcel zažiť deň, kedy by mu museli dorastať ešte aj nervy. Pokiaľ vedel, tie boli najhoršie.

„Čo myslíš, s čím budeme pracovať dnes?“ opýtala sa cestou. Sproutová sa neriadila postupnosťou učebníc ani ministerských učebných plánov, takže bolo ťažké odhadnúť, čo budú preberať najbližšie. Harry za uškrnul.

„To neviem, ale takmer určite to nebude nič príjemné.“ Odvetil.

„Sproutová pôsobí ako mierumilovná žena, ale nechcela by som byť tou, kto ju naozaj nahnevá.“ Podotkla Catherine. Harry sa uškrnul. S tým musel súhlasiť, len nerád by sa dostal do šarvátky s niektorými rastlinkami, o ktoré sa profesorka Sproutová starala. Vedeli byť celkom nepríjemné a profesorka by ich veľmi ľahko mohla použiť. To, že bola vedúcou Bifľomoru nemuselo znamenať, že ju nič nerozčúli. Nehovorí sa náhodou, že tichá voda brehy myje?

 

Po vyučovaní nešiel Harry ani do klubovne, len si pobalil veci, ktoré mal porozkladané na hodine a vyrazil do Snapeovho kabinetu. Cestou narazil na Catherine a Malfoya, vracali sa po vyučovaní do klubovne.

„Harry, ideš na trest?“ opýtala sa Catherine, keď ho zbadala. Pery sa jej roztiahli v úsmeve.

„Áno. Predpokladám, že vy sa vraciate do klubovne?“ uisťoval sa.

„Bingo, Potter. Máme spoločnú cestu.“ Odpovedal Malfoy. Harry s úškrnom prikývol. Nuž, bude omnoho lepšie pohybovať sa po žalároch v spoločnosti Slizolinčanov, najmä takýchto vplyvných.

„Draco ma práve neoficiálne pozval na vianočný ples na Malfoy Manor.“ Usmievala sa. Harry vedel, čo tým myslela. Nebude tam na všetko sám. Videl, ako Malfoy vedľa nej otrávene pretočil očami. Pravda, neoficiálne pozvania by sa nemali rozhlasovať, ale aj on vedel, že by mu to povedala tak či tak. A okrem toho, mnohí to tak robia. A potom narazia veľmi tvrdo, ak pre niečo nedostanú oficiálne pozvanie.

„To je skvelé.“ Povedal Harry. Nedalo sa povedať, že by sa toho plesu bál, to nie, ale bolo upokojujúce vedieť, že na to nebude sám. Snapea radšej nerátal, aj keď aj on mu pravdepodobne značne uľahčí situáciu. Možno mu každodenne prejavoval nenávisť, ale svoje povinnosti si plnil. No rovnako bolo možné, že mu ples znepríjemní. Bude ho chrániť, to však neznamenalo, že sa Harry musí aj baviť.

„Tento rok to bude zaujímavé.“ Povedala Cath. Harry spýtavo nadvihol obočie, nepochopiac, čo tým myslela. Podľa výrazu na Malfoyovej tvári odhadoval, že ani Slizolinčan jej nerozumel. Cath sa uškrnula.

„Myslela som každoročný ples na Malfoy Manor. Tento rok to bude iné.“ Objasnila. Malfoy chápavo prikývol, Harry sa však stále tváril zmätene.

„Ešte ťa budem musieť oboznámiť s tým, ako to na takomto plese bežne funguje.“ Zašepkala mu Catherine. Harry súhlasne prikývol. To by naozaj mohla urobiť.

„Najbližší zápas neodohráš?“ opýtal sa Malfoy.

„Pravdepodobne nie. Ešte pár mesiacov bude trvať, kým sa opäť začne hrať, ale musel by som ísť na konkurz. Z tímu som už vypadol a náhradu za mňa majú.“ Nemusel povedať nič viac, Malfoy si zvyšok domyslel. Pri tom, ako veľmi ho všetci Chrabromilčania tento rok milovali, nebudú mať v pláne prijať ho späť aj keby to malo znamenať, že prehrajú. Keby neodstúpil sám, museli by ho vykopnúť z tímu. Takú chvíľu nechcel zažiť a vedel, že ani McGonagallová by to nevzala dobre. Už teraz ju trápilo, ako sa jej zverenci správajú.

„Takže tento rok konečne vyhráme?“ zľahka sa uškrnul Malfoy. Harry mu úškrn opätoval. To znelo takmer ako kompliment.

„Myslíš, že porazíš Ginny? Je dobrá.“ Varoval ho Harry. Malfoy hrdo zodvihol hlavu.

„Samozrejme, že porazím Weasleyovú.“ Tvrdil arogantne. Harry sa pobavene usmial.

„Len aby.“ Neodpustil si. Malfoy sa na neho nepekne pozrel. Harry sa na neho vyzývavo hľadel.

„Len sa nešker, Potter, ja tu nie som ten, kto ide na trest so Snapeom.“ Podotkol. Harry sa kyslo uškrnul. Keby len trest, to by zniesol, Snape sa mu ale ide hrabať v hlave.

„A v pondelok taktiež.“ Dodal Harry. Malfoy len pokrútil hlavou.

„Nikto nemá toľko trestov ako ty, Potter. Počul som, že máš aj trest s Umbridgeovou.“ Povedal Slizolinčan a spýtavo sa naňho pozrel.

„V stredu.“ Prikývol Harry.

„Čo musíš robiť na treste s ňou?“ zaujímal sa Malfoy a tým sa dostal k otázkam, na ktoré Harry nechcel odpovedať.

„Píšem.“ Odpovedal nonšalantne. Predstierať pokoj vedel lepšie ako ktokoľvek iný, mal to koniec koncov v krvi. A predstierať sa naučil už u Dursleyovcov.

„Píšeš? To je všetko, čo robíš? Neznie to práve desivo, od takej švihnutej ženskej by som čakal niečo viac.“ Divil sa Malfoy pobavene.

„Nuž, sklamala.“ Povedal Harry. Keď si všimol podozrievavý pohľad, ktorým si ho premeriavala Cath, venoval jej široký úškrn a pokrčil plecami. Pohľad jej skĺzol na Harryho pravú ruku, dnes už nemal obväz, ale vedel, že si to jeho priatelia všimli.

„Čo sa ti stalo s rukou? Vo štvrtok ráno som si všimla, že si ju mal obviazanú.“ Opýtala sa pošepky. Harry ruku zodvihol a pohýbal prstami.

„Zranil som sa. Robil som, čo som nemal.“ Odpovedal rovnako ticho. Cath si ho ešte raz nedôverčivo premerala, ale nakoniec prikývla a odvrátila sa od neho.

„Si tu.“ Upozornila ho. Harry prikývol.

„Majte sa.“ Pousmial sa.

„Ahoj, Harry.“ Odzdravila Cath.

„Drž sa, Potter.“ Povedal Malfoy predtým, ako pokračovali s Catherine v ceste. Harry sa uškrnul a zaklopal na dvere. Otvorili sa takmer okamžite. Harry vstúpil a dvere sa za ním zabuchli. Veľmi nepríjemné. Harrymu sa z toho v hlave rozsvietili výhražné svetielka.

„Dobrý deň.“ Pozdravil. Poobzeral sa okolo seba, Snapea však nevidel. V strede miestnosti stála stolička. Harry k nej pomaly prešiel, zastal až keď stál za ňou. A v tej chvíli to pocítil, cez jeho úplne znížené ochrany hladko prenikla útočiaca myseľ. Cítil, ako sa jeho telo napälo v bolestivom kŕči, keď mu útočník plienil myseľ.

 

Malý, tak trojročný chlapec s čiernymi vlasmi a páskou pozliepanými okuliarmi v starých vyťahaných veciach z druhej ruky stál na malom stolčeku pred sporákom a pripravoval praženicu. Na druhej panvici sa mu zatiaľ smažila opekaná slaninka.

„Pohni si!“ zakričal na neho veľký muž, usadený za stolom.

„Už to bude, strýko.“ Povedal chlapec ticho. Vyslovoval veľmi pekne. Veľký muž niečo nezrozumiteľne zavrčal, to však už chlapec zliezal zo stolčeka s panvicou v rukách. Nemotorne prešiel až ku stolu, za ktorým sedel jeho strýko a rozdelil praženicu na dva taniere. Rýchlo sa vrátil späť a vzal zo sporáka panvicu so slaninkou. Keď schádzal zo stolčeka, pošmykol sa a panvica mu takmer vypadla z ruky. Chlapec vrhol krátky vystrašený pohľad na strýka, ten si to ale našťastie nevšimol. Prešiel ku stolu a nabral slaninku na taniere k praženici.

Po chvíli prišla žena s kostnatou postavou a príliš dlhou tvárou. Jeho teta Petunia. Usadila sa na stoličku oproti svojmu manželovi a pozrela sa na tanier.

„Kde je pečivo?“ štekla na chlapca. Harry okamžite na stôl priniesol košík s pečivom.

„Prepáč, teta, zabudol som.“ Ospravedlnil sa ticho. Žena na neho fľochla opovržlivým pohľadom.

„Petunia, tá slanina je zle upražená.“ Povedal muž a odhodil vidličku. Chlapec sa strhol. Vedel, čo príde.

„Ja idem do práve, drahá, ale ty sa postaraj o to, aby chlapec nepokazil aj ďalšie naše raňajky.“ Povedal strýko. Teta Petunia vážne prikývla a premerala si chlapca chladným premýšľavým pohľadom, akoby premýšľala nad tým, aký trest bude najlepší. Rozlúčila sa s manželom a vrátila sa ku chlapcovi.

„Nevieš urobiť ani poriadne raňajky?“ štekla. Chlapec sa strhol a začal čosi koktať.

„Ticho! Ja ťa naučím, ako sa máš správať.“ Syčala, zatiaľ čo ho schytila za priveľké tričko a vliekla k sporáku. Schytila panvicu s horúcim olejom, ktorý zostal z praženia slaniny a prešla aj s chlapcom k umývadlu.

 

O viac ako desaťročie starší Harry opäť prežil chvíľu, kedy mu teta vyliala horúci olej na ruky a s nadávkami ho vhodila vzlykajúceho do prístenku. Opäť cítil bolesť, ktorú prežil v ten deň. To bol jeho prvý fyzický trest, zlomový bod, ktorý určil pokračovanie ich spolužitia. Klesol na kolená, jednou rukou sa držiac stoličky a pokračoval v kolotoči spomienok.

 

Dudleyho banda mlátila nejakého malého chalana na ihrisku. Bolo leto pred Harryho druhým ročníkom a Dudley už vedel, že je Harry čarodejník. Bál sa ho, preto na neho už so svojou bandou neútočili tak ako predtým. Harry sledoval, ako mlátia ich ďalšiu obeť, nejakého chalana, ktorý tu bol na prázdninách.

„Dajte mu pokoj!“ zakričal. Dudleyho banda sa otočila na neho.

„Ale, Potter, chceš schytať za neho?“ posmieval sa mu jeden z Dudleyho kamošov. Dudley sa na Harryho prestrašene otočil.

„Chalani, nechajte ho tak. Tamten za nič nestojí.“ Opovržlivo kývol na Harryho, ten v jeho tvári ale videl strach. Od predošlých prázdnin sa mu Dudley vyhýbal, bál sa kúzel a mágie. Hagrid mu tým chvostíkom spôsobil celoživotnú traumu.

„Prečo sa nezabavíme? Máme tu hneď dve obete.“ Chalan kývol na Harryho a chlapca, stále vystrašene ležiaceho na zemi.

„Kašli na to, Pierce. Nájdeme si niekoho iného.“ Povedal Dudley pevne. Pierce čosi nespokojne zavrčal, očividne sa mu nepáčila predstava, že si nechá ujsť zmlátenie tých dvoch, najmä Harryho, ale Dudley ho umlčal.

„Ideme. Pri škole sa hrajú tí blbci, mali by sme ich ísť vyhodiť.“ Zavelil Dudley a partia odišla. Harry pristúpil ku chlapcovi na zemi a natiahol k nemu ruku.

„Si v poriadku?“ opýtal sa priateľsky. Chlapec na neho uprel nepriateľský pohľad.

„Nedotýkaj sa ma! Ja viem, čo si zač, mama mi to povedala.“ Štekol na neho. Harry zamrzol v pohybe, vyplašený predstavou, že niekto z jeho susedov vie o tom, že je čarodejník.

„Chodíš k Svätému Brutovi. To je škola pre odpad. Nepribližuj sa ku mne, nechcem, aby ma s tebou niekto spájal, je ti to jasné?“ zasypával ho jedovatými slovami, kým sa štveral na nohy. Keď sa konečne postavil, odbehol čo najrýchlejšie od Harryho.

„Nabudúce ťa nechám zmlátiť, keď je ti to príjemnejšie. Tamtí ti už pokoj nedajú.“ Zašomral si pre seba. Otočil sa na päte a vybral sa k hojdačkám, na jednu z nich sa posadil.

„V jednom svete najhorší odpad a v druhom hviezda. Úžasné, neznášam oboje.“ Zamumlal.

 

Obraz sa opäť zmenil.

 

Harry stál na okraji neznámeho lesa. Harry, ktorý sledoval svoje spomienky spolu so Snapeom ho rozpoznal ako les, pri ktorom stál jeho dom po Lily, Snape ho ale nemohol rozpoznať. Za tých pätnásť rokov sa zmenil.

Práve sa začínalo rozvidnievať, za lesom sa čoskoro objaví žiarivá guľa vychádzajúceho slnka. Vietor mu rozvial vlasy, mladík zodvihol tvár a nastavil ju vánku. Zatvoril oči. A v tej chvíli k nemu vietor doniesol útržky tichých slov.

„...napoly v tieňoch, napoly v žiare...“ teraz sa mu tie slová zdali ako dávno zabudnutá pieseň, ktorú kedysi počul, ale počas rokov na ňu zabudol. Stále im ale nerozumel.

 

Tu sa spomienka skončila a Snape v jeho mysli pokračoval k inej spomienke. A omráčený Harry mu v tom nedokázal zabrániť.

 

Čiernovlasý chlapec s okuliarmi stál pred zrkadlom, v jeho tvári bolo jasne badať únavu mnohých prebdených nocí. Spod trička sa mu vytiahol prívesok s čiernym havranom. Chlapec ho zovrel v dlani a sklonil k nemu pohľad. Smutne sa pousmial a jemne ho pohladil jedným prstom. Zložil si okuliare a položil ich na umývadlo. Siahol na zapínanie retiazky s príveskom a uvoľnil ju.

 

Harryho zaplavilo zdesenie. Nemohol dovoliť, aby Snape videl túto konkrétnu spomienku, nemohol. A preto, kým sa Harry v spomienke stihol opäť pozrieť do zrkadla, zatlačil na Snapea a vyhodil ho von zo svojej hlavy.  

„Čo ste urobili?“ opýtal sa známy hlas niekde za jeho chrbtom. Zrýchlene dýchajúci Harry neodpovedal, len sa snažil opäť začať premýšľať. Príšerne ho bolela hlava, asi ho zo svojej mysle vyhodil príliš nešetrne.

„Čo ste urobili, Potter?“ Snapeov hlas sa ozval bližšie pri mladíkovi. Harry sa pokúsil s pomocou stoličky vstať. Nakoniec sa uspokojil s tým, že si sadol na stoličku. Cítil sa, akoby mu niekto udieral kladivom do hlavy a zároveň mu mal vybuchnúť mozog.

„Neviem. Len som chcel ochrániť svoje myšlienky. Niekde som čítal, že je možné vyhodiť takto niekoho z mysle.“ Kvôli bolesti hlavy hovoril trochu nezrozumiteľne, ale Snape rozumel.

„A dočítali ste sa tam aj o tom, že ak niekoho vyhodíte z mysle príliš nešetrne, môžete poškodiť vlastnú myseľ?“ zavrčal Snape nahnevane.

„Nie.“ Áno, ale až taký nešetrný nebol. Prekonal tú jemnú hranicu, bolesť hlavy o tom svedčila, ale mal ešte ďaleko od toho, aby zničil vlastnú myseľ. Okrem toho ovládal okulumenciu, nemohol by tak ľahko roztrhať svoju myseľ.

„Toto vypite.“ Snape mu do ruky strčil sklenenú fľaštičku. Harry bezpečne rozpoznal elixír proti bolesti hlavy. Obsah fľaštičky vypil bez akejkoľvek grimasy, napriek tomu, že bol ten elixír hnusný.

„Ďakujem.“ Zamumlal, keď bolesť začala ustupovať. Keď bolesť takmer úplne ustúpila, vrhol Snape na Harryho temný pohľad.

„Pokúste sa zabrániť mi dostať sa do vašej mysle alebo ma z nej vyhodiť, ale podľa možnosti by ste sa už nemuseli pokúšať zničiť si myseľ. Riaditeľ by nebol spokojný.“ Zavrčal Snape ironicky. Harry sa kyslo uškrnul, ale prikývol.

„Áno, pane.“ Pripravil sa na vpád a uprel pohľad na Snapea.

„Legillimens!“ Snape mal možnosť vidieť jeden z mnohých večerov, počas ktorých si Harry robil s priateľmi úlohy. Samozrejme nie jeden z tých, kedy niekomu pomáhal s elixírmi. To by asi nebolo najrozumnejšie.

Až do ukončenia ich lekcie sa mu už ani raz nepodarilo vyhodiť Snapea zo svojej mysle ani zablokovať ho, aby nemohol vojsť. Možno mal isté nadanie, ale v praxi bol otrasný. Alebo aspoň niečo podobné si myslel profesor Snape po ukončení lekcie.

Už sa takmer zotmelo, keď konečne prepustil chlapca preč. V tej dobe sa už tréning metlobalu dávno skončil. Keď v klubovni narazil na jeho bývalých spoluhráčov a Ronalda, ktorý stál vedľa svojej sestry a o niečom sa spolu zhovárali, mala jeho unavená myseľ už dosť a on sa v tichosti vytratil preč. Stihol ešte kývnuť na Amay a Nevilla, aby si nerobili starosti, kým neopustil klubovňu.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

Keira, 26. 10. 2014 19:47

Moc hezký...jsem dost zvědavá, jak to všechno bude pokračovat, hlavně ty tresty s U. a ta "párty" u Malfoyů.
Doufám, že nás nenecháš čekat moc dlouho :D

wow

coco, 26. 10. 2014 18:50

Skvelá čásť, teším na ďalšiu. Šup šup.

....

František, 26. 10. 2014 17:29

Velmi zajímavá kapitola, po dvou, které jen na něco připravovali sez v téhle docela rozjela, zases to utla v tom nejlepším... co jiného se dá čekat :D, jinak jsem zvědavý jak budeš pokračovat v dalších kapitolách. ted se budu asi jen opakovat - zajímá mě růst Harryho moci a co je možná taky důležité - ty dvě postavy z předchozích kapitol... čekám kdy se znovu objeví. Jinak se mi líbý jak vytváříš vztahy okolo Harryho, jen občas se těžce orientuji v tom co ke které konkrétně cítí...možná je to ale jen můj pocit

...

Susan, 26. 10. 2014 15:07

Páni, myslela jsem si, že Severus bude nějak reagovat. Přece mu muselo dojít, že Harry neměl takový dětství, jaký se myslel, že měl. Sem fakt zvědavá, jak se tohle vymrví. Jinam moc hezky napsaný. Těším se na další. :)

8.

Andy, 26. 10. 2014 12:14

Další skvělá kapitolka. To cvičení u jezera bylo zajímavé. Harry je čím dál silnější. I když jsem se trochu ztratila v tom, kde přesně se on a Snape potkali.

Jsem šokovaná, že Snape nic neudělal, i když v Harryho vzpomínkách viděl, jak byl Harry potrestán za zničenou snídani. Ale je to Snape.

Budu se těšit na pokračování.

(Omlouvám se, pokud by se někdy stalo, že moje číslování nevyjde. Nejsem moc dobrá ve vymýšlení nadpisů, tak je čísluji, ale mohlo by se stát, že by přibyl komentář těsně před mým a číslování by tak nebylo správné. Za to se omlouvám.)

HP

Katka, 26. 10. 2014 10:06

Tak toto bolo tesné. Keby sa Harry len o chvíľu neskôr spamätal tak by Snape zistil pravdu. Horúci olej vyliať malému dieťaťu na ruky kvôli zničeným raňajkám?? To sú riadne svine tí jeho príbuzní. Dúfam, že sa im to nejako vráti.

A znovu

Mika, 26. 10. 2014 9:57

Zase krasna kapitola plna neocekavanych zvratu. Uz sem si myslela ze Snape Harryho odhali a ono zase nic...

HP

Cathy, 26. 10. 2014 9:38

Zase jedna úžasná kapča. Potešilo ma, že Harry začal trénovať tú novú schopnosť. Pri tom prezeraní spomienok sa Snape zachoval hnusne, ale to je proste on. Ešte že ho Harry zvládol vyhodiť zo svojej mysle, inak by to, že je jeho synom už nebolo tajomstvo. Teším sa, ako zareaguje Cathrine keď zistí, čo má Harry s rukou a tiež na ten Vianočný ples.

Harry Potter

aduska249, 26. 10. 2014 9:29

Úžasné! Pro to prostě není jiný slovo.
Doufám, že Cathrine nakonec zjistí co má s rukou. Akorát by mohl Harry pokračovat v pátrání po tom co Ron provedl Ginny a Hermioně.
Škoda, že už jsi neudělala velké odhalení pro Severuse. Jinak mě u něj mrzí, že nijak nereagoval na Harryho vzpomínky. Zachoval se jako totální idiot.
Doufám, že další kapitolka bude brzy.

hp

sam, 26. 10. 2014 0:28

Fakt v některých situacích a věcích je Snape opravdu velký blbec a ignorant. Největší ironií na tom všem je, že on sám se nechová lépe, jak James z jejich školních let. Ano, sice se zpovzdálí snaží nějak Harryho chránit, ale to je s porovnáním s tím, jak se chová ve zbytku skoro nic.
Málem se taky prozradila Harryho skutečná podoba - to by byl tedy VELKÝ problém. Jistě dost otázek a vysvětlování - brrrr.
Každopádně chudák Harry, snad bude příští lekce daleko lepší a on to tomu netopírovi ukáže.
Taky je mi líto famfrpálu, o který díky jisté osobě, Harry přijde. Co se dá dělat, no...
Jinak jako obvykle smekám.

HP

Sophie, 26. 10. 2014 0:17

Třetí kapitolka během dvou dnů. To je skvělé. Nesnášela jsem to čekání, někdy bylo na můj vkus až příliš dlouhé.
Každopádně Harry začal trénovat svou novou schopnost. To je dobře, v budoucnu se mu jistě každá dovednost bude hodit. Taky je fajn, že bude mít Catherine na tom večírku (tedy pravděpodobně).
Snape byl tentokrát opravdu blízko toho, aby Harryho odhalil. No, nakonec však měl stejně smůlu.
Budu netrpělivě očekávat pokračování, snad bude dostatek komentářů co nejdříve.

HP

Tonks123, 25. 10. 2014 23:38

uzasna kapitola.druha za den.som prekvapena zmenou draca.inac ma prekvapilo nedostatok reakcie severusa na herryho spomienky.tesim sa na dalsiu kapitolu