Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


20. Nesmiem klamať

24. 10. 2014

Harry stál nad umývadlom v chrabromilských chlapčenských kúpeľniach a šťavnato nadával. Ako sa mu podarilo dostať do takéhoto problému, to si naozaj nevedel vysvetliť. Jeho povestné šťastie sa očividne rozhodlo, že si chce dať pauzu.

Švihol kolenom nahor, v pokuse rozbiť tak umývadlo. Bolestivo vykríkol. Mal dojem, že si rozdrvil jabĺčko, ale umývadlo ostalo v neporušenom stave. Nebyť toho, že mal už s bolesťou skúsenosti, vyhŕkli by mu v tej chvíli slzy.

„Sakra, sakra, SAKRA!“ zreval. Zúril, hneval sa sám na seba, ale rovnako sa v jeho tele rozprúdila panika, ktorá mu zatemnila hlavu a nútila zbytočne sa hýbať. Zrýchlene dýchal.

Jeho zrak sa stretol s tmavozelenými očami v zrkadle. Asi mu je súdené mať stále neobyčajné oči. Aj tie ale ukazovali rozdiel medzi Harrym Potterom a Harrisonom Snapeom. Kým oči Harryho Pottera vyžarovali svetlo a žiarili ako smaragdy osvetlené slnkom, jeho oči boli temné, skôr ako smaragdy obklopené tmou. Stále vyžarovali akési zvláštne svetlo, ale toto svetlo bolo temné. Sklopil oči na svoje ruky, konečne opäť pokojný. Vždy sa zo všetkého dostal, dostane sa aj z tohto.

Čo sa mohlo stať? Necítil nijaký pohyb mágie, ktorý by mu napovedal, že bolo to umývadlo očarované. Vlastne, jediné, čo cítil, bol pohyb jeho vlastnej mágie. Hlboko sa zamračil. Bolo by možné, že to spôsobil on? Koniec koncov, keď bol rozrušený, zvykli sa diať zvláštne veci. Naposledy nafúkol svoju tetu bez pomoci prútika a keď mal v ruke prútik a ovládli ho emócie, dokázal divy. A teraz sa okrem toho jeho mágia rozvíjala, stále nevedel, čo všetko mu zlomenie dedičného kúzla spôsobilo. Mohlo by byť možné, že tá voda zamrzla kvôli nemu.

Ako sa snažil rozpamätať, spomenul si na to, ako pred chvíľou cítil, že mu voda obteká prsty. Bola nepríjemne ľadová, ale stále pohyblivá. To, že sa umývadlo naplnilo vodou nebolo až také zvláštne, nestalo sa to prvýkrát. Už nespočetnekrát takto Chrabromilčania vytopili kúpeľne, keď zapchali odtoky. Nikdy príliš nechápal, aký to malo význam, keď zapchali odtoky a pustili všetky kohútiky. Jediné, čo mu to kedy prinieslo, bolo, že sa párkrát pošmykol na mokrej podlahe a strepal. Potom sa naučil dávať si pozor.

Ak to ale bol on, mal by zvládnuť aj dostať sa z toho. Snáď. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol pre lepšie sústredenie. O tomto už čítal. Vyzeralo to na živelnú mágiu. Zmenil vodu na ľad, takže sa v najväčšej pravdepodobnosti  jednalo o kryokinézu. To znamenalo, že tu zaúradoval živel ľadu.

Zavrel oči a presunul svoj pohľad do seba. Netrvalo mu dlho, kým našiel vrchnú časť svojej mágie, naučil sa to ešte vo svojom dome. Predstavil si, ako jeho mágia prúdi do jeho rúk, opatrne zachytával tie žiarivé modrasté víry a viedol ich a oni ho poslúchali. Cítil, ako mu v rukách narastá sila, napriek tomu, že mal oči stále zatvorené videl... cítil, že jemne žiaria. Nechal svoju silu plynúť, nech ho úplne naplní a potom zatlačil. Cítil, ako sa jeho mágia uvoľnila a prenikla do ľadu.

Otvoril oči. Pozoroval, ako sa v ľade objavujú drobučké praskliny, ktoré sa rýchlo rozširovali a zväčšovali, až kým nepokrývali celú vrchnú časť ľadu. A potom sa ozvalo ostré prasknutie, ktoré sa ozývalo po celej kúpeľni a ľad, v ktorom mal Harry uväznené ruky, sa rozlomil na tri kusy.

Harry si vytiahol ruky z poškodeného ľadu  a potriasol nimi. Napriek tomu, že mal ruky nejakú dobu v ľade, sa mu nič nestalo, možno mu len bola zima. Nijaké sivasté alebo modrasté zafarbenie prstov ani nič podobné, len pokožku mal chladnú takmer ako ten ľad.

Fascinujúce. Vskutku fascinujúce.

Zdvihol zo zeme retiazku, ktorá tam spadla a pripol si ju. Nechcel opäť riskovať, že by ho niekto uvidel ako Snapeovho syna. Už tak riskoval príliš. Zastavil vodu a vzal si do ruky prútik, ktorým sa postaral o spúšť, ktorú tu narobil.

Cítil sa neuveriteľne unavený, použitie vnútornej mágie ho vyčerpalo viac, ako by čakal. Pohľad na hodiny mu napovedal, že sú takmer tri v noci. Napriek svojmu predošlému presvedčeniu, že už nezaspí, sa vybral do izby, kde sa prezliekol a ľahol si. Mal vážne podozrenie, že zaspal ešte skôr, ako si stihol poriadne ľahnúť.

 

Na druhý deň takmer zaspal na vyučovanie. Pred učebňu elixírov dorazil krátko predtým, ako ich Snape pustil dnu. Nestihol raňajky, ledva sa stihol obliecť a hodiť si do brašny nejaké veci. Malo to aspoň jednu výhodu, v noci nemal nijaké sny.

Na elixíroch to išlo dobre. S Malfoyom spolu prehodili pár slov o príprave. Tesne pred koncom hodiny však zahral na zlú strunu.

„Najbližší zápas vyhrá Chrabromil.“ Tvrdil. Za iných okolností by to Harry mohol považovať za zábavné, doťahovať sa s Malfoyom malo vždy svoje čaro, ale teraz len pokrčil plecami, zasiahnutý tým, že on pravdepodobne hrať nebude.

„Veľký Potter si neverí, že ma porazí? Konečne si dostal strach?“ podpichol ho. Harry na neho vrhol ostrý pohľad.

„Môžeš sa tešiť Malfoy, pravdepodobne nebudem môcť hrávať.“ Reagoval chladne. Na počudovanie Malfoy vôbec nezareagoval tak potešene, ako by možno mal.

„Prečo?“ opýtal sa. Mračil sa.

„O to sa postaral Snape. Každý piatok mám trest, takže nemôžem chodiť na tréningy. A pokiaľ chcem hrať, musím trénovať s družstvom.“ Nevedel, prečo sa spovedal zo všetkých práve Malfoyovi, ale na počudovanie ho to upokojovalo. A ktovie prečo vyzeral byť Slizolinčan jeho slovami takmer pobúrený. Nakoniec sa predsa len rozišli v dobrom, keď zazvonilo na koniec hodiny.

„Harry, ahoj. Stalo sa niečo?“ pozdravila Catherine a uprene si ho prezrela.

„To zistím na obede.“ Odpovedal Harry čo najpokojnejšie. Výmena niekoľkých viet s Malfoyom naozaj pomohla.

„Nechápem.“ Priznala Catherine zamračene. Harry sa mierne pousmial.

„Vyzerá to tak, že som skončil s metlobalom.“ Povedal. Bolo jasné, že jeho úsmev bol všetko, len nie úprimný.

„Prosím? Asi som zle rozumela. Metlobalové ihrisko je na tejto poondiatej škole jedno z mála miest, na ktorých sa neučíš a bavíš sa a ty chceš skočiť?“ osopila sa na neho pobúrene. Jej oči na Harryho metali blesky, akoby za to mohol on a pravdepodobne to tak z Harryho slov aj pochopila.

„Nechcem. Metlobal milujem. Ale vďaka Snapeovi a čiastočne aj riaditeľovi už nebudem môcť chodiť na tréningy.“ Priznal. Catherine pochopila, že keď nemôže chodiť na tréningy, nebude mať dovolené hrať. Hráč fakultného metlobalového družstva musel len vedieť hrať a chodiť na tréningy, to boli jediné jeho povinnosti.

„Toto mi musíš vysvetliť.“ Povedala Cath nahnevane, tentoraz však jej hnev nebol zamierený na Harryho. Mladík jej poslušne zhrnul všetko potrebné, vynechal niektoré veci ako napríklad vízie, ale inak sa nezdráhal hovoriť. Catherine vedela, že sa učí okulumenciu a vedela aj to, že vo vojne niečo znamená, preto sa o neho Dumbledore musí starať.

 

Pred transfiguráciou narazil na Amay. Upírka sa už od Cath dozvedela, že Harry nebude hrať, ale to bolo to jediné, čo vedela. Keď ho našla, zvozila ho pod čiernu zem za to, že chce prestať s metlobalom a namiesto toho sa len viac zaťažovať. Ak si však Harry myslel, že bola nahnevaná vtedy, nemal ani poňatia, ako zareaguje na Harryho vysvetlenie.

Amay vyzerala, že je schopná prekliať kohokoľvek, kto sa na ňu pozrie. Zúrila omnoho viac, ako Cath a keď zúrila Amay, drala sa na povrch jej upírska časť. Harry ju zatiahol do nepoužívanej učebne, kde ju upokojil, aby niekoho na čarovaní neprizabila. Nečakal od nej až takúto vášnivú reakciu. Po chvíli len soptila, že Harrymu opäť pridávajú ťažkosti. Vraj či mu toho už nenaložili na plecia dosť.

Amay brala Harryho problémy vždy osobne, nemala rada, keď niekto ubližoval jej rodine, za ktorú Harryho považovala. A ešte viac ju hnevalo to, že s tým nemohla nič urobiť. Priam neskutočne ju to frustrovalo.

Harry nakoniec zmeškal hodinu a McGonagallová ho nechala po škole. Ďalší trest ho ani v najmenšom netešil, ale mala pravdu, nemal meškať. Aspoň mu nenaparila trest na celý mesiac, ako by to urobil niekto iný. Niekto, kto mu už nejakú dobu pil krv.

Na obede sa od svojho družstva dozvedel, že si to bude musieť nejako vybaviť so Snapeom, pretože nebude môcť hrať, ak bude vynechávať tréningy. Alica, Katie a dvojčatá Weasleyové síce boli nahnevaní, ale nič s tým nemohli urobiť. Alica navrhla, že pôjde za McGonagallovou, nemôžu predsa stratiť stíhača. Harrymu to ponechalo ešte trochu nádeje na to, že by mohol hrať, ale pochyboval, že by sa to McGonagallovej podarilo aj keby bola ochotná ísť za Snapeom. Jeho otca príliš tešilo pomyslenie na to, že opäť raz znepríjemnil existenciu Harrymu Potterovi.

 

„Prečo sa ťa všetci pokúšajú zničiť?“ opýtala sa ho ticho Amay, keď sa dostali do knižnice. Catherine venovala obom nič nehovoriaci pohľad.

„Všetci? Beriem, Voldemort sa ma naozaj pokúša zničiť, ale je tu aj niekto ďalší, o kom neviem?“ nadvihol obočie.

„Napríklad celý čarodejnícky svet.“ Odpovedala upírka. Harry sa na ňu stále skúmavo hľadel.

„Hm?“ nadvihol obočie ešte vyššie.

„Výrečný ako vždy.“ Neodpustila si Cath podpichnutie. Harry jej venoval krátky úsmev.

„Celé dni nerobíš nič iné, len študuješ alebo niekam mizneš. Vidím, ako ťa to unavuje, všetci to vidíme. Metlobalové tréningy boli jednou z mála príležitostí, kedy si sa úprimne zabával a nestaral si sa o problémy. A Dumbledore so Snapeom sa postarali o to, aby si nemal ani toto. A aby toho nebolo dosť, naložili ti toho ešte viac.“ Hlas mala nepríjemne vážny, keď o tom hovorila a Harry pochopil, že ona to všetko aj vážne myslí.

„Zlatko, Dumbledore len ťažko môže za to, že Snape nechal lekcie na piatky. Myslí to dobre, keď chce, aby som sa naučil okulumenciu. A Snape... nuž, Snape si urobil profesiu z toho, aby mi znepríjemňoval život a potom mi ho zachraňoval.“ Pousmial sa.

„Chrániť ťa je Snapeovou povinnosťou. Vôbec by ti nemal znepríjemňovať život, je to tvoj..“ a tu dospela do bodu, kedy ju Harry musel prerušiť.

„To je irelevantné. Ja som syn Jamesa Pottera.“ Povedal.

„Beriem. To však nie je dôvod, pre ktorý by ti mal ubližovať.“ Prikývla.

„To je proste Snape. Nenávidel môjho otca a nenávidí aj mňa. Povedal by som, že mu pripomínam, čo mohol mať.“ Pokrčil plecami.

„Chcel si povedať, čo môže mať.“ Opravila ho sarkasticky. Harry vydal podráždený zvuk, keby niekto odpočúval tento rozhovor, dozvedel by sa viac, ako by si Harry prial.

„To je len ťažko niečo, čo by zatiaľ mohol Snape ovplyvniť.“ Pripomenul.

„Mňa by zaujímalo, prečo ho tak brániš.“ Zamručala Amay. Harry sa usmial.

„Niekto musí.“ Odpovedal jednoducho. Amay nad ním zakrútila hlavou.

„Si blázon.“ Skonštatovala. Harry sa láskavo usmial.

„Ja viem.“ Prikývol.

„Ahojte, už ste začali?“ hlas svetlovlasej Bystrohlavčanky sa k nim doniesol len o sekundu skôr ako dievčina.

„Ahoj, Luna. Neville.“ Pozdravil ich Harry.

„Práve sme prišli.“ Usmiala sa Cath a uvoľnila Lune a Nevillovi miesto vedľa Harryho.

„To je dobre, takže sme to stihli.“ Usmiala sa zasnene Luna. Keď si sadla vedľa Harryho, vytiahla z tašky na rameno farebný časopis a podala ho mladíkovi.

„Och, ďakujem. Nový Sršeň?“ opýtal sa Harry, keď ho od nej preberal.

„Áno, ocka teší, že ho stále odoberáš. Odpovedal aj na tvoj list, je vnútri.“ Usmiala sa. Harry jej úsmev opätoval a podal jej peniaze.

„Výborne.“ Potešil sa. Zvyšní obyvatelia stola ich pozorovali s divnými výrazmi na tvárach.

„Ty odoberáš Sršňa, Harry?“ opýtala sa Cath pomaly. Menovaný Chrabromilčan sa na ňu veselo zaškeril. Vedel, čo si myslela, všetci si mysleli, že Sršňa odoberajú len cvoci.

„Áno. Nedávno mi Luna ukázala ten časopis a učaroval mi.“ Povedal veselo. Neskutočne dobre sa bavil, najmä, keď videl, aké pohľady mu venovali ostatní.

„Doslovne učaroval.“ Zamumlala si Amay. Harry na ňu pobavene žmurkol.

„Harry, pomôžeš mi potom s esejou na elixíry?“ opýtal sa Neville Harryho.

„Samozrejme. Poznám dobrú knihu, ktorá obsahuje všetko, čo tam musíš napísať.“ Usmial sa na spolužiaka. Švihol prútikom a chvíľu počkal, kým k nemu nedoletela potrebná kniha. Podal ju Nevillovi.

„Nech sa páči. Keby ti niečo nebolo jasné, pýtaj sa. Niekto z nás ti snáď bude vedieť odpovedať.“ Neville si s vďakou prevzal od Harryho knihu a otvoril ju.

 Kým jeho spolusediaci začali pracovať na úlohách, on si otvoril Sršňa a vybral z neho list, ktorý mu prišiel od pána Lovegooda. Pýtal sa ho na jeden článok, ktorý odkazoval ne jedno veľmi zaujímavé kúzlo. Zhodou okolností poznal jedno kúzlo, ktoré sa naň ponášalo, vynašiel ho samotný Slizolin, Harry ho našiel v jeho parselských knihách. V článku sa však neuvádzalo, akú inkantáciu má kúzlo.

List dočítal s tým, že ani pán Lovegood nevie, čo je to za kúzlo a čo ho miatlo ešte viac, nevedel mu ani presne povedať, odkiaľ to kúzlo pozná. Harrymu to veľmi pripomínalo odpovede na otázky o tých zvláštnych tvoroch, ktoré Luna neustále spomínala. Tiež mu nevedela povedať, odkiaľ vie, že naozaj existujú. Proste len vedela, že sú.

A Harry sa o to začal zaujímať. Niečo mu na tom nesedelo a on bol rozhodnutý prísť na to, čo. Nemyslel si, že by Luna alebo jej otec klamali, to nie, ale mal tušenie, že nerozumie všetkému, čomu by dokázal porozumieť. Myslenie Luny a jej otca bolo iné ako myslenie ostatných čarodejníkov a čarodejníc, na to prišiel vo chvíli, keď spoznal Lunu. Nebolo ťažké pochopiť, že sa niečo takéto prenesie aj do časopisu, ktorí píšu, preto bolo pre neho len prirodzené, že v ňom hľadal viac. A nesklamal sa.

Čím viac času trávil s Lunou, tým fascinovanejší bol. To dievča bolo geniálne. Postupne začínal vnímať jej očarujúcu osobnosť a prenikavú myseľ, zvláštnym spôsobom pohltenú vymysleným svetom. Pozoroval ju a videl, že Luna postrehla viac, ako ktokoľvek iný a zároveň často nevidela zrejmé. Videla do ľudí tak, ako nikto, koho Harry poznal. Mladík tušil, že dievča už dávno odhalilo, kým Harry v skutočnosti je. Nie nadarmo skončila vo fakulte tých inteligentných.

 

„Dobre, ľudia, ja si idem odpykať svoj trest.“ Zahlásil Harry po nejakej dobe. Úlohy už mali hotové. Neville si nebol istý mnohými informáciami, ktoré mu kniha poskytla a potreboval vysvetlenie. Napriek tomu, že Harry nebol jediný so znalosťami v tejto oblasti, vysvetľovanie skončilo na ňom. Zdalo sa, že Neville nakoniec pochopil. Keď mu Harry poskytol výklad polopatisticky a pridal k tomu aj niečo o rastlinkách, chytal sa. Aspoňže bol blázon do tej herbológie, to bolo odvetvie, ktoré sa elixírom približovalo. Neville sa možno nikdy nestane elixírovým majstrom, ale ako pestovateľ rastlín do elixírov bude perfektný.

„Dávaj si pozor a nenechaj sa zabiť.“ Varovala ho Amay. Harry sa pobavene zasmial.

„Nenechaj sa zabiť?“ zopakoval neveriacky.

„U teba je všetko možné.“ Pokrčila upírka plecami. Harry si nemohol pomôcť a opäť sa rozosmial.

„Ja mám tento svet v skutočnosti rád a nechce sa mi z neho preč.“ Tvrdil.

„My vieme. Odísť od nás? Vylúčené. Nikde nenájdeš takú dobrú spoločnosť.“ Podpichla ho Cath. Harry si prehliadol skupinku ľudí, ktorá pred ním sedela. Pousmial sa.

„To je pravda.“ Uznal. Vzápätí sa uškrnul. „Už nám tu chýba iba Malfoy.“ Jeho slová sa stretli s výraznými protestmi z Nevillovej strany. Harry sa ešte stále ticho chechtal, keď opúšťal knižnicu a mieril za McGonagallovou na trest.

 

„Dobrý večer, profesorka.“ Pozdravil, keď sa otvorili dvere.

„Pán Potter, poďte ďalej.“ Vyzvala ho. Harry poslušne vstúpil a zavrel za sebou dvere. McGonagallová ukázala na kreslo pred svojim stolom, na ktoré sa Harry následne posadil a trpezlivo čakal.

„Bola za mnou slečne Spinnetová, povedala mi, že vám profesor Snape zadal tresty na piatky. Pán riaditeľ ma informoval o tom, že vám profesor Snape dáva súkromné lekcie, pomlčal o tom, aké.“ Začala. Harry sa v kresle mimovoľne vystrel a pozoroval ju so zachmúrenou tvárou. McGonagallová sa tvárila takmer nešťastne, vďaka čomu bezpečne vedel, že na tom nie je dobre.

„Bola som za profesorom Snapeom a požiadala som ho, aby vaše lekcie presunul na iný deň. Žiaľ, profesor Snape ma informoval o tom, že má čas iba v piatky po škole a odmietol presunúť vaše lekcie na iný deň.“ Harry zaregistroval ako McGonagallová nahnevane zaťala zuby. A Harry už vedel, čo príde.

„Keďže sa nebudete môcť zúčastňovať tréningom, musím vám s poľutovaním oznámiť, že na ďalší metlobalový zápas nenastúpite.“ Povedala mu. Harry prikývol, tvár mal bez výrazu.

„Dobre.“ Povedal duto.

„Neznamená to, že musíte odstúpiť z družstva, keď budete opäť schopný navštevovať tréningy, budete môcť opäť hrať.“ Snažila sa upokojiť mladíka.

„To je v poriadku. Odstupujem, nemá cenu byť v družstve, pokiaľ nemôžem hrať. Zastúpi ma Ginny, bude z nej dobrý stíhač.“ Pokrčil ramenami.

„Vaše lekcie s profesorom Snapeom určite nebudú trvať až do konca školského roka, potom budete opäť môcť hrať.“ Dohovárala mu. Harry sa takmer uškrnul, nedivil sa, že očakávala, že sa skôr či neskôr pohádajú a Snape ho vykopne. Ak bol Harry v niečom skutočne dobrý, tak v rozčuľovaní istého profesora elixírov.

„Potom si zas nájde nejaký dôvod Umbridgeová. Tento rok proste nepatrí medzi moje najlepšie. Netrápte sa pre to, Ginny je dobrá, vy to viete.“ Venoval jej krátky úsmev. Už dávno sa naučil usmievať aj keď na úsmev nemal chuť, bolo to jednoduchšie ako zbytočne vysvetľovať, prečo  a čo ho trápi a podobne.

„To nie je to, čo ma trápi, pán Potter. Viem, aké vzťahy panujú v mojej fakulte a považujem za zázrak, že sa to ešte nedostalo von. Veľkú zásluhu na to máte aj vy, Harry. Nebyť vášho pokojného správania, ktoré prezentujete mimo fakultu, už dávno by sa pravda dostala von a Umbridgeová by zasiahla. Stačil by drobný impulz z vašej strany a väčšina Chrabromilčanov by na vás okamžite zaútočila. Nemôžem ani povedať, ako veľmi sa tento rok za svoju fakultu hanbím, nebyť niekoľkých svetlých výnimiek, na ktoré som právom hrdá, už dávno by som sa vzdala svojho postavenia vedúcej Chrabromilu. Tým chcem ale povedať, že naše metlobalové družstvo tento rok nesklamalo a držalo s vami. Bola som sa pozrieť na nejeden váš tréning a videla som, že ste sa tam cítili dobre, pretože tam na vás nikto neútočil. A mňa trápi práve to, Harry. Nechcem, aby ste sa vo vlastnej fakulte cítili zle a zanevreli na ňu. A nechcem ani to, aby sa na vás jedného dňa všetko zosypalo a vy ste zistili, že to už ďalej nezvládate. Blížia sa skúšky V.Č.Ú., mali by ste sa pripravovať na ne a nie sa zaťažovať tým či na vás niekto za najbližším rohom nezaútočí.“ Objasnila mu svoje myšlienky. Harryho prekvapilo a zahrialo pri srdci, že si o neho robila starosti. Usmial sa.

„O mňa sa nebojte, madam. Zvládnem to, nemám toho až tak veľa, ako si myslíte.“ Uistil ju. Určite nebolo potrebné dodávať, že toho má ešte viac, to nemusela vedieť. Bude lepšie, keď sa o neho nebude zbytočne strachovať. Mala svoje starosti ako profesorka a vedúca ich fakulty a už teraz mu dosť pomáhala. A okrem toho by mohla prísť na niečo, na čo by nemala, keby sa o Harryho začala zaujímať až príliš.

McGonagallová mu venovala svoj nevšedný úsmev a Harry vedel, že je všetko v poriadku.

„Čo budem robiť na dnešnom treste?“ opýtal sa, keď opadlo napätie. McGonagallová vytiahla zo stola akúsi malú krabičku. Harry ju zvedavo pozoroval, premýšľajúc, čo mu nadelí robiť. Prekvapene nadvihol obočie, keď profesorka krabičku otvorila a posunula ju k nemu.

„Ponúknite sa.“ Nabádala ho. Harry si pobavene vzal z krabičky jeden z perníkov. McGonagallová mu nakrátko pripomenula Dumbledora. Ako zástupkyňa riaditeľa s ním asi trávila priveľa času.

„Ďakujem.“ Poďakoval. Tie perníky aspoň neboli také sladké, ako Dumbledorove citrónové cukríky. Nechápal, ako niečo také mohol nazvať citrónovým. Aj farbou sa to na ne ponášalo len vzdialene. A cukru to v sebe malo rozhodne priveľa. Harry Dumbeldora upodozrieval, že si do nich napúšťa nejaké elixíry. Rozhodne by bolo nenápadnejšie dať si napríklad taký upokojujúci elixír v cukríku ako napiť sa z fľaštičky. A keby mal pri sebe stále nejaký pohár, začali by ho ľudia považovať nie za cvoka, ale za alkoholika.

V duchu pokrútil hlavou nad tým, akým smerom sa uberajú jeho myšlienky. Možno to bol on, kto by si mal dať panáka niečoho tvrdého.  

„Teraz už môžete ísť. Chcela som sa s vami len pozhovárať.“ Prepustila ho. Harry dlho neváhal nad odchodom, nechcel, aby si spomenula na to, že mu Snape zadal už niekoľko skutočných trestov a vzal mnoho bodov. Niečo takéto sa bežne McGonagallovej nepáčilo. Aj keď, pri spomienke na ich rozhovor si pomyslel, že ju to teraz až tak netrápilo.

 

„Pán Potter, čo robíte takto neskoro mimo svoju fakultu?“ opýtala sa Umbridgeová, keď na ňu narazil na chodbe pred klubovňou Chrabromilu. Z jej detského vysokého hlasu sa mu naježili chlpy.

„Bol som u profesorky McGonagallovej, madam. Ešte ale nie je po večierke.“ Odpovedal pokojne a čo najslušnejšie. Stále mal ešte viac ako hodinu do piatackej večierky, aspoň z tohto ho nemohla obviniť.

„Ach áno, všimla som si, že ste dostali od profesorky McGonagallovej trest. Nezdá sa vám, že máte príliš veľa trestov, pán Potter? Svoju fakultu taktiež pripravujete o veľké množstvo bodov.“ V Harryho vnútri sa dvíhal odpor, keď ju pozoroval.

„Veľa bodov som aj získal, profesorka.“ Pripomenul.

„Nie toľko, koľko ste ich stratili.“ Povedala s falošným sladkým úsmevom, ktorý pre Harryho neveštil nič dobré.

„Povedzte mi, pán Potter, stále si myslíte, že sa Veď-Viete-Kto vrátil?“ opýtala sa. Slizká mrcha. Harry vedel, aká odpoveď by ho dostala preč z tejto kaše. Stačilo by podporiť tvrdenie ministerstva o tom, že Voldemort nepovstal. Ale to by on neurobil.

„Ja to viem, madam. Bol som pri tom, keď sa vrátil.“ Odpovedal pevne. V očiach tej ropuchy sa objavil takmer diabolský lesk.

„Ale vy klamete, pán Potter a ja nemám rada deti, ktoré klamú. Hoci ma to nesmierne mrzí, budem nútená potrestať vás za to.“ Tvár sa jej roztiahla do falošne ľútostivého výrazu, tak priehľadného, až sa z toho Harrymu dvíhal žalúdok.

„Ja neklamem.“ Tvrdil. Umbridgeová si sťažka povzdychla, podivne natešená.

„A znova, pán Potter. Nedávate mi na výber.“ Pokrútila hlavou.

„Poďte za mnou.“ Kývla na neho rukou a otočila sa na odchod. Harry ju nasledoval, nemal príliš na výber, väčší problém by pravdepodobne mal, keby neposlúchol. Zaviedla ho do kabinetu profesora obrany.

Harry v ňom bol od začiatku školského roka prvýkrát, preto ho nepríjemne šokovala momentálna výzdoba. Kam sa pozrel, všade bola len ružová a mačičky. Ružová a mačky a volániky a flitre... Harry sa zhnusene otriasol.

„Posaďte sa.“ Ukázala na stoličku na druhej strane jej stola. Sama si sadla do kresla oproti nemu. Harry si okamžite všimol, že ona má vysoké kreslo, kým on len nízku nepohodlnú stoličku. To mu malo ponechať dojem utláčaného a zneistiť ho. Voľne si položil ruky na stehná. Ďalší náznak prevahy, jej kreslo malo opierky na ruky, jeho stolička nie.

Nuž, keď niekto nemá prirodzenú autoritu, musí sa ju pokúsiť získať. Harry si dokázal predstaviť, ako by na jeho mieste sedel napríklad taký Malfoy alebo dokonca jeho otec. Tá predstava ho nesmierne pobavila. Ale tam by ich asi nikto nedostal.

„Stále mi chcete tvrdiť, že Veď-Viete-Kto je späť?“ opýtala sa naposledy, aby sa uistila. Keď Harry prikývol, opätovala jeho prikývnutie.

„Výborne. V takom prípade to berte tak, že máte trest. Vezmite si do ruky brko a píšte ‚Nesmiem klamať‘.“ Nariadila mu.

„Koľkokrát?“ opýtal sa. Od Umbridgeovej by nečakal takýto trest, ale budiž. Toto bolo lepšie ako čistenie kotlíkov.

„Koľkokrát to bude potrebné.“ Odpovedala nejasne. Harry pokrčil plecami a začal si vyťahovať veci z tašky.

„Och nie, použite tamto brko.“ Ukázala na zvláštne brko, položené pred ním. Vzal ho do prstov a pocítil jemný záchvev niečoho nepríjemného. Zamračil sa.

„Nikde tu nie je atrament.“ Podotkol. Umbridgeová sa nepekne usmiala.

„Nepotrebujete ho.“ Povedala. Harry sa zamračil ešte hlbšie, odrazu znepokojený situáciou, do akej sa dostal. Každopádne vzal brko do roky a začal písať na belostný pergamen.

‚Nesmiem klamať.‘ Napísal elegantne. V posledných mesiacoch sa jeho písmo úžasne zlepšilo, už viac nečarbal. Pozoroval zvláštny červený atrament, jasný ako krv a v ruke pocítil zvláštny pocit. Mierne ňou zatriasol, aby sa ho zbavil.

„Všetko v poriadku, pán Potter?“ opýtala sa Umbridgeová. Harry sa na ňu pozrel.

„Áno, madam.“ Prikývol. Keď sa jeho pohľad stočil späť na pergamen, atrament stmavol do temnejšej červenej. Harry znepokojene pokračoval v písaní.

Čím viac písal, tým nepríjemnejší pocit cítil v ruke. Chrbát jeho pravej ruky pomaly naberal nepríjemný červený odtieň, nie nepodobný tomu, ktorý chytil, keď sa u neho prejavila alergická reakcia na čistiace prostriedky v Snapeovom kabinete. Mohol by mať alergiu na brko? To sa mu zdalo veľmi nepravdepodobné. Ale na tom blbom pere bolo niečo divné, až zlé. Nepáčilo sa mu to. Pokračoval v písaní, zbežne hľadiac na svoju ruku.

Vnímal Umbridgeovej pohľad, po celý čas nalepený na ňom. Bol mu mimoriadne nepríjemný.

Brko mu takmer vypadlo z ruky, keď zhrozene pozoroval, ako sa mu na ruke otvára niekoľko drobných raniek. Ohromene sa hľadel na to, ako sa ranky formovali do dobre známych tvarov, až kým nevytvorili čitateľné slová.

 

Nesmiem klamať.

 

Dve slová, vyryté do jeho ruky. A v tej chvíli pochopil. Po celý ten čas písal svojou vlastnou krvou. Nevedel, čo za brko to Umbridgeová vlastnila, ale bol si istý, že bolo na hranici zákona, ak tým aj zákon neporušovala. Čokoľvek, spojené s krvou, mohlo byť veľmi nebezpečné.

„Deje sa niečo, pán Potter?“ opýtala sa Umbridgeová. Na tvári jej pohrával výraz niekde medzi neprístojným záujmom a spokojnosťou. Harry sa na ňu chvíľu hľadel, istý si tým, že tá ženská to v hlave nemá v poriadku. Nikto normálny by nerobil toto a netváril by sa pri tom takto.

„Všetko je v poriadku. Madam.“ Odpovedal. Vytiahol druhý pergamen a pokračoval v písaní. Snažil sa ignorovať bolesť, keď sa rana na jeho ruke roztvárala a unikala z nej krv. Po tomto bude musieť užiť dokrvovací elixír.

Zastavila ho až vo chvíli, keď mu z ruky voľne prúdila v malých pramienkoch krv a ranu mal nepekne napuchnutú.

„To by už snáď aj stačilo. Povedzte mi pán Potter, stále budete klamať?“ opýtala sa. Harry zaťal zuby.

„Ja neklamem, madam.“ Odpovedal. Umbridgeová zahmkala.

„V takom prípade vás na budúc týždeň o rovnakom čase bude čakať ďalší trest.“ Zaškerila sa.

„Môžete odísť.“ Prepustila ho. Harry vstal, nenápadne si so sebou vzal pergamen s nápismi a vybral sa na odchod. Nemieni tu nechať svoju krv, tá ženská bola šialená, nechcel riskovať, že by niečo podnikla. Pokrvné rituály sú veľmi hnusné z nebezpečné. A často nezvratné pre dušu.

Ešte keď prechádzal dverami očakával, že ho zastaví a bude od neho chcieť, aby pergameny nechal tam. Nič už viac nepovedala a Harry mohol konečne vypadnúť.

Musel sa upraviť svoj predošlý názor na to, že čistenie kotlíkov je horšie. Nedokázal si spomenúť, že by niekedy zažil horší trest ako teraz. Omnoho radšej by sa vybral za splnu do Zakázaného lesa.

Vyčaroval si obväz a obmotal si ho okolo krvácajúcej ruky. Keď sa dostane do klubovne, postará sa o tú ranu, dovtedy nech mu aspoň po zemi nekvapká krv. Našťastie mal v kufri kazetu s liečivými elixírmi, v nej nájde všetko potrebné. Toto bude musieť zatajiť pred Amay, upírka dosť zle reagovala na to, keď bola na Harrym konaná neprávosť. Najlepšie bude, keď to zatají pred všetkými. Ale bude si musieť zistiť niečo o tom brku. Nevedel presne, čo je to zač, takže to bude trochu náročnejšie, ale nakoniec to určite nájde. Toto bola jedna z tých jednoduchších foriem magických predmetov. Na Grimmauldovom námestí určite niečo nájde.

Ešte večer zavolá Kreachera. Rád by o tom do najbližšieho trestu vedel čo najviac. Zbežne si prezrel dva pergameny, popísané jeho tmavnúcou krvou. Spomenul si na svoj druhý ročník a nápis na stene. Tentoraz to nebola krv kohúta, ktorou sa písalo, ale krv človeka. Jeho krv. Tom Riddle by bol hrdý.

Niektoré slová sa roztekali, keď na ne stiekla krv z jeho ruky. Bolo to takmer ako napísané červeným atramentom. Takmer.

Keď sa dostal do izby, vytiahol si z kufra kazetu s elixírmi a začal s čistením. Keď si na ruku naniesol hojaci krém, nedosiahol taký účinok, aký predpokladal. Rany sa síce uzavreli a opuch zmizol, ale na chrbte ruky mu stále ostali výrazné červené stopy v tvare slov. Asi bude chvíľu trvať, kým sa mu podarí vyliečiť si rany. Ruku si opäť obviazal belostným obväzom a s tichým výdychom sa zvalil na posteľ. Zatvoril oči a len na chvíľu sa nechal unášať tmou. Postupne zaspal.

Mladík, oblečený v čiernych nohaviciach a košeli, ležal pokojne na posteli. Uvoľnenú tvár mal aj v spánku strhanú únavou. Spletené pramene čiernych vlasov mu ležali okolo hlavy, jeden prameň vlasov mal prehodený cez tvár. Vyzeral tak mlado a zraniteľne.

Netrvalo dlho a mladík sa začal sa začal prehadzovať na posteli a krútiť hlavou. Nakoniec sa prebudil. Zelené oči mal zakalené žalostnou bolesťou, strachom a zhnusením a zrýchlene dýchal, keď sa schúlil na posteli do klbka. Komukoľvek, kto by sa na neho v tej chvíli hľadel, by sa srdce zaplnilo ľútosťou. Bol taký silný ako nikto iný, a predsa bol stále taký slabý. Taký zraniteľný. Chlapec, ktorému na plecia položili osud sveta. Ako by niekto mohol zniesť takú záťaž? Prečo ju mal znášať práve chlapec, ktorému už tak veľa vzali? Prečo mu chceli vziať ešte viac?

Nad jeho nehybnou postavou sa sklonila štíhla postava v plášti s dlhými čiernymi vlasmi. Belostná ruka jemne pohladila chlapcovu tvár v pohladení, ktoré chlapec nemohol ucítiť.

„Môj drahý temný anjel.“ Unikol z pier ženy tichý šepot. Mladík sa na posteli posadil, nie však preto, lebo by ju začul. Už viac nemohol spať.

„Kreacher.“ Vyriekol chlapec meno škriatka. Drobná bytosť sa objavila takmer okamžite.

„Pán si želá?“ opýtal sa škriatok. S rozšírenými očami sa hľadel na čarodejníka, ktorého považoval za svojho pána. Ani on ju nemohol vidieť, stačilo však, že videl, aký unavený jej jeho pán. Chlapec mu prikázal, aby priniesol nejaké knihy. Škriatok sa odmiestnil a o chvíľu sa s nimi vrátil, aby ich odovzdal chlapcovi a potom opäť zmizol. Po chvíli sa na chlapcovo prekvapenie opäť objavil, tentoraz s hrnčekom horúcej čokolády v rukách. Žena sa usmiala a pozorovala, ako chlapec s vďakou prijal pohár. Časť únavy z jeho tváre vymizla.

Otočila sa, aby sa tvárou stretla s temným tieňom. Ochranársky sa postavila pred chlapca.

„Stále ho chrániš?“ zachrčal hlboký hlas, pri ktorom ju mrazilo. Hrdo zodvihla hlavu.

„Áno.“ Povedala pevne. Bytosť sa chrapľavo zasmiala.

„Raz bude aj tak môj. Je prisľúbený mne.“ Zachrčal tieň.

„Bude sa brániť.“ Tvrdila žena v plášti.

„Nebude dosť silný.“ Povedal tieň a s posledným pohľadom, venovaným chlapcovi, sa rozplynul. Žena sa otočila na nič netušiaceho chlapca.

„Och, môj drahý anjel, nechaj sa ním nájsť. Blíži sa niečo, na čo sám nestačíš.“ Zašepkala úpenlivo. S tým sa rozplynula aj ona, ponechávajúc chlapca samého. Stále ho však z diaľky strážila.

 

V slizolinskej klubovni, v jednom z kresiel pred krbom, sedel mladík so svetlými vlasmi. Ticho pozoroval oheň, stratený vo vlastných myšlienkach.

„Prečo ešte nespíte, pán Malfoy?“ ozval sa za ním chladný hlas. Draco sa strhol a otočil sa na svojho krstného otca. Kyslo sa uškrnul.

„Krstný.“ Pozdravil.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa Snape. Nedalo by sa povedať, že mali blízky vzťah, ale bolo jeho povinnosťou starať sa o svojho krstného syna.

„Postaral si sa o to, aby Potter viac nemohol hrať metlobal.“ Skonštatoval mladý Slizolinčan. Snape sa zamračil nad tým, že mu mladík tyká, ale pomimo vyučovania to mal dovolené. Predsa len to bol stále jeho krstný syn.

„Namiesto tréningov má tresty so mnou. Určite ťa to teší.“ Zo Snapeovej tváre sa nedalo vyčítať, čo si o tom sám myslí. Draco v skutočnosti nikdy nevedel čítať v tvári svojho krstného otca, nech sa akokoľvek snažil.

„Vieš, je to zvláštne. Na jednom z metlobalových zápasov mi Potter zachráni život. Nikto iný nepohol ani prstom, aby mi pomohol, nebyť jeho, bol by som mŕtvy. A popritom je to práve on, kto by ma zachraňovať nemal, vždy som mu znepríjemňoval život.“ Ticho si povzdychol. Snape sa netrpezlivo mračil, očakávajúc, čo z Draca vylezie.

„A na ďalší metlobalový zápas už nastúpiť nemôže. O to si sa postaral. Povedz mi, krstný otec, mám si to vysvetliť ako správu z tvojej strany? Ak áno, je skutočne jasná.“ Venoval svojmu krstnému otcovi horký úškrn a opustil klubovňu. Snapea nechal stáť pred krbom a spracovávať neočakávané slová mladého Slizolinčana.

Snape sa nakoniec prudko otočil na päte, podráždene si šomrúc niečo o hlúpych deckách. Na vráskach okolo očí a úst a v hĺbkach jeho temných očí mu však bolo badať starosti. Všimol by si ich ktokoľvek, kto by v tomto temnom mužovi dokázal čítať. Mal toho veľa na premýšľanie, slová mladého Slizolinčana ho len prinútili otvoriť konečne oči.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

super kapča :)

Hanďulle,25. 10. 2014 12:58

Moc se mi líbilo jak jsi to vyřešila s tím ledem, už jsem se bála, co by ti nebelvírští udělali s neznámým studentem v jejích koupelnách. Umbrigová pořád stejná mrcha, Draco se překvativě staví Snapeovi a otvírá mu oči. Líp by to už nešlo. :)

Pekne!

Cathy,25. 10. 2014 11:57

Ten ľad si vyriešila veľmi dobre. Som zvedavá čo spraví Amay ak sa dozvie, že Umbrigeová núti Harryho písať vlastnou krvou. Tú ropuchu neznášam. A vyzerá to, že Harry a Draco by možno mohli byť priatelia. Ak sa nimi stanú, veľmi ma to poteší. Vždy som mala Draca rada a myslím si, že je super. To ako sa správa, to je tou výchovou. Ďakujem za kapitolku. :D

:)

Susan,25. 10. 2014 11:41

Moc podařená kapitola. Nové tajemné postavy, prozření Severuse - moc hezký překvápka. :) Nemůžu se dočkat až to pořádně začne.

HP

Sophie,25. 10. 2014 11:15

Limit už sice je, jak se zdá, splněn, ale stejně.
Takové rozřešení situace s ledem jsem nečekala, abych pravdu přiznala, ale ty nás vždycky překvapíš, takže bych se neměla divit. A Harry získal novou schopnost, to se může hodit.
Takže Harry se přece jen krevnímu brku nevyhnul, škoda, ale možná, že tentokrát bude rozumnější (a nebo si toho někdo z jeho všímavých přátel všimne) a začne se to řešit.
Kdo je ta žena a ten muž? Má ten muž něco společného s kouzelníkem, který se Harryho pokoušel najít, když Harry ještě byl na Grimmauldově náměstí?
Draco, jak se zdá, dostává rozum, doufám, že i Severus se brzy vzpamatuje. Hlavně jsem zvědavá, kdy a jak se dozví pravdu.
Jinak souhlasím s ostatními, že nějaká akce by nebyla na škodu. Nemusí to zrovna být se smrtijedy, ale třeba by se o něco mohl pokusit Severus. Možná získat Harryho krev pro další pokusy?
Doufám, že dojde k Harryho setkání se Salazarovým obrazem. Jsem zvědavá, jaké má Salazar úmysly.
No, protože komentářů už je tu dost, novou kapitolku pravděpodobně dostaneme brzy. Jsem opravdu překvapená, že se tu komentáře nasbíraly tak rychle, ale zase možnost nové kapitolky je silná motivace, zvlášť pro ty z nás, kteří každý den netrpělivě kontrolují, jestli něco nepřibylo. Zřejmě budeš mít hodně práce.

super :)

Eri,25. 10. 2014 10:36

Moc děkujeme za další kapitolku. Přijde mi to jako rozjezd před něčím velkým. Doufám, že se přijde na tu ruku a to nejlépe Malfoy nebo Severus. A ta ropucha dostane vyhazov :) Už se moc těším na další :)

Super

Fréza,25. 10. 2014 9:47

Páni... Úžasné :D viem, že si písala že komentáre typu bolo to super nepočítaš, ale vlastne si za ne môžeš sama, pretože mne po prečítaní každej kapitoly dôjdu slová a neviem čo napísať :D normálne sa hanbím za tie hlúposti, čo tu píšem, keď komentujem niečo, čo by si zaslúžilo nejakú cenu minimálne :D kapitola ako vždy úžasná, zbožňujem takéhoto Harryho, bohužiaľ kvalitne napísané poviedky sa dnes málo kedy vidia (česť výnimkám) a preto minimálne raz za deň kontrolujem tvoje stránky a teším sa ako malá, ak nájdem novú kapitolu k hocijakej poviedke :D len tak ďalej, teším sa na ďalšiu časť :)

:-)

domeenika,24. 10. 2014 23:33

Huuaa. Nova kapitola..
Tak nakoniec bude Harry mat spolocne nieco s vodnym dedictvom??
Som zvedava na ich reakcie, ked zistia co Umbitch spravila Harrymu..
A kto je ta zena s muzom??
Som neuveritelne zvedava na pokracovnie.
P.s. bude nejaka akcia??

hp

sam,24. 10. 2014 22:00

Mile mě překvapil konec s Dracem. Vždycky byl v knize Draco více méně sunut na vedlejší kolej, ale na druhou stranu zase tak špatný nebyl a ani by nebyl, kdyby nevyrůstal s Luciem po boku. Snad tedy takové menší příměří a možná i později přátelství s Harrym tohoto mladíka zachrání od temné strany a vlivu svého otce.
Také by mě velice zajímalo, jak to Harry vyřeší s Umbrigovou - tuhle ropuchu opravdu nemusím. Však se jí dostane odplaty :) na hradě má Harry ochránce, kteří se o to jistě a rádi postarají.
A několik slov ještě na závěr... Pěkně jsi to vyřešila s tím ledem. To se opravdu povedlo. Harry tak zase ví o své magii něco víc a to se mu bude do budoucna fakt hodit.

P.S. Komentáře teď budou letět, co?

Harry Potter

aduska249,24. 10. 2014 21:59

Super kapitola! Doufám, že se o tom zranění dozví Amay. Jinak za jak dlouho plánuješ odhalení? Prosím co nejdřív.

2.

Andy,24. 10. 2014 21:38

Nejdříve bych Ti chtěla poděkovat za další kapitolku. Čekání na pokračování se mi zdálo nekonečné.

Takže Harryho v koupelně nikdo nenašel. Hm, vážně jsem nečekala, že se z toho tak dostane? A Draco otvírá oči, vcelku překvapivé, ale jsem za to ráda. Jen aby se konečně vzpamatoval i Severus.

Nakonec mám otázku. Vydá se Harry na nějakou akci smrtijedů i během školního roku? Vím, že odejít z Bradavic nepozorovaně by pro něj mohlo být těžké, prakticky nemožné, ale docela by mě potěšilo, kdyby došlo k dalšímu střetu mezi Harrym a smrtijedy. A taky bych chtěla vědět, co je s těmi smrtijedy, které Harry zajal při své poslední akci. Jsou stále ještě v jeho domě?

Teď jen doufám v komentáře ostatních a tím i brzké pokračování. Snad to skutečně bude co nejdříve.

Úžasný...

Mika,24. 10. 2014 21:23

Zase si nezklamala a poctila si nás další úžasnou kapitolkou... :D Mám ještě víc otázek než po předchozí kapitole a tak doufám že další kapitolu přidáš co nejdřív. Každopádně jen tak dál, je to velmi, VELMI zajímavé!! :DD