Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


19. Problémy

8. 10. 2014

 O niekoľko ďalších dní Harry v noci opäť nemohol spať. Vykradol sa z klubovne a zamieril na astronomickú vežu, na ktorej strávil časť predošlej noci. Na jeho prekvapenie tam opäť narazil na čierneho vtáka.

„Corvi.“ Pobavene sa usmial, keď ho zahliadol. Stále ho znepokojoval, no v rovnakej miere sa mu páčil. Mal rád inteligentné tvory a tým tento havran rozhodne bol.

„Neviem, ako ťa mám volať, dúfam, že ti neprekáža, že ťa volám podľa tvojho súhvezdia.“ Naklonil hlavu na stranu a chvíľu pozoroval tvora, ktorý mu ani nemohol odpovedať. Pokrútil hlavou.

„Kto si?“ opýtal sa impulzívne. Ani nevedel, prečo použil zámeno ‚kto‘, proste mal len dojem, že sú oči toho vtáka príliš ľudské. Zamračil sa, keď sa vták nepokojne zahniezdil.

„Pôsobíš ako človek s čiernym svedomím.“ Povedal s tichým smiechom. Elegantne, takmer nonšalantne, sa rukami oprel o múrik a zahľadel sa na oblohu. Diametrálny rozdiel od napoly zlomeného a čiastočne bláznivého chlapca, ktorý sa ukázal predošlý večer.

„Tvoje oči poznám.“ Povedal so zrakom zameraným na oblohu. Opäť sa zamyslel nad svojimi snami o svojej animágovskej podobe. Medzi jeho možnými animágovskými formami bol aj havran, neuveriteľné podobný tomuto.

„Podobáš sa na iné havrany, ale je v tebe niečo výnimočné, vieš? Trochu mi pripomínaš moju Hedvigu, tiež je iná ako ostatné sovy. Rozumela mi viac ako Ronald.“ Trochu smutne sa usmial.

„Zajtra máme hneď ako prvé elixíry – dvojhodinovku. Mali sme napísať esej o Odvare zrýchlenia. Je to tak trochu nudný elixír. Skôr použijem kúzlo, akoby som ho mal uvariť. Okrem toho je to plytvanie cennými prísadami, roh jednorožca sa nedá len tak jednoducho zohnať. A je to aj dosť nestály elixír. Roh jednorožca je silná prísada, ľahko sa môže stať, že kotlík vybuchne, stačí len malá chyba. Samozrejme, nič z toho som do eseje nenapísal. Teda, aspoň nie do tej, ktorú budem odovzdávať Snapeovi. Ono je to beztak jedno, dostal by som T-čko aj keby som mal najlepšie napísanú esej z ročníka. Ale to je beztak jedno, neprišiel som sa sťažovať. V skutočnosti je to obdivuhodný muž.“ Mierne pokrčil ramenami. Vedel, čo pre neho Snape urobil a cenil si to a vedel, čo robí pre Rád. Svojim spôsobom bol hrdý na to, že je synom práve tohto muža, no to patrilo k jeho najskrytejším myšlienkam.

„Na ramenách najvyššieho severského boha Odina sedávali dva havrany. Hugin, čiže Myšlienka a Minin - Pamäť. Podľa mytológie Odin každý deň vysielal svojich dvoch havranov, aby obleteli svet a keď sa k nemu vracali, šepkali mu do uší tajomstvá, ktoré videli a počuli. Preto býva Odin nazývaný bohom havranov.“ Rozprával. O havranoch toho vedel dosť, zisťoval si niečo o svojej animágovskej podobe zo všetkých oblastí. Okrem toho ho mytológia vždy fascinovala.

„Mám celkom rád havrany. Často však bývajú spájané so smrťou a temnotou.“ Nakrčil čelo.

„To však aj hady a napriek tomu s nimi hovorím. V skutočnosti je to vtipné, Zlatý chlapec ovláda parselčinu. A to ani nevedia všetko.“ Poslednú vetu si len ticho zamumlal pre seba, sotva na hranici počuteľnosti.

„Mám jedného havrana, ktorý ma sprevádza neustále.“ Uškrnul sa. Siahol za košeľu a vytiahol spod nej prívesok s havranom, ktorý neustále nosil. Pozoroval ho, ako sa hojdá na retiazke a na chvíľu pocítil nutkanie odopnúť ho a nechať vydrať sa na povrch jeho skutočnú podobu, skutočnú povahu. Potlačil to, zatlačil tú nevítanú túžbu hlboko k okrajom jeho mysle, mimo vnímania. Pozoroval čierneho havrana, ako uprene pozoruje jeho retiazku.

„Neustále mi pripomína niečo, na čo by som najradšej zabudol.“ Pousmial sa. Dlhú chvíľu len stál, opretý o múrik a pozoroval milióny hviezd na nočnej oblohe. Mesiac sa už začínal blížiť ku splnu, čo nevidieť príde noc, počas ktorej sa vlkolaci začnú meniť. A medzi nimi aj Remus.

Už odjakživa miloval pohľad na nočnú oblohu. Vždy ho fascinovala nekonečná diaľka, rozprestierajúca sa všade nad ním, kam len oko dovidelo a milióny žiarivých hviezd, niekedy zatienených mesiacom, keď sa blížil ku splnu. Pokiaľ sa pamätal, tak vždy, keď nejako naštval tetu a strýka a oni ho nechali nocovať vonku na dvore, pozoroval oblohu. Ten pohľad ho vždy sprevádzal a pomáhal mu zahnať strach.

U Dursleyovcov sa naučil mnoho vecí. Boli to veci, ktoré sa mu neskôr hodili alebo ešte len budú hodiť, najmä vo vojne, no boli to aj lekcie, ktoré nechcel ovládať. Každopádne by v spolužití s nimi mohol nájsť aspoň niečo pozitívne. Bola pravda, že nemal šťastné detstvo, ale na tom pramálo záležalo. Mal byť iba jedným z pešiakov na šachovnici, stále bol len jedným z pešiakov na šachovnici. To mal byť jeho osud. Chlapec v prvej línií, Voldemortov najväčší súper. Aj keby Harry nemal nijakú magickú moc, po vypuknutí vojny by mal veľkú politickú moc. Bol Chlapcom, ktorý prežil, dieťaťom, ktoré zachránilo čarodejnícky svet, bol ikonou svetla a čarodejníci od neho budú chcieť, aby ich opäť zachránil. Budú sa k nemu upierať pohľady mnohých ľudí a chlapec pred nimi neujde. Nebude môcť.

Trvalo mu dlho, kým to pochopil. Všetci tí ľudia, ktorí sa mu otočili chrbtom, od neho budú jedného dňa žiadať pomoc. A čo bolo najhoršie, Harry v sebe nedokázal nájsť dostatočný chlad, potrebné opovrhnutie voči nim na to, aby ich odmietol. Niektorí sa narodili pre to, aby viedli, iní pre to, aby sa nechali viesť a mnohí sa rozhodli pre ukrývanie. Niektorí majú v osude trpieť a znášať útrapy, iní majú šťastie a život prežijú bez ťažkostí. Harry nevedel, aký osud čaká jeho, ale rátal s bolesťou, bol dokonca zmierený so smrťou. Ale veril jednému: osud nadelí človeku iba to, čo dokáže zniesť. Nech už Harryho čaká čokoľvek, veril... dúfal, že to zvládne.

Dursleyovci boli voči nemu krutí a neľútostní, to, ako sa voči nemu správali, si nezaslúžil. Nezaslúžilo by si to nijaké dieťa. Ale po čase sa naučil vnímať aj to výhodné, čo z toho plynulo. Inak by mu ostalo iba ľutovanie sa, z čoho by sa nakoniec zbláznil.

Na počudovanie to bola práve výchova jeho príbuzných, čo ho naučilo ceniť si lásku a rodinu. Nepoznal to až dovtedy, kým neodišiel od Dursleyovcov. Rovnako sa naučil ceniť si aj svoj majetok aj majetok iných ľudí. Už od útleho veku sa o seba vedel postarať a naučil sa znášať tvrdé podmienky. Raz sa mu to vo vojne môže hodiť. Naučil sa aj to, ako potlačiť strach, zniesť bolesť a ukrývať pravdu. A vďaka Dursleyovcom a výchove, ktorú mu poskytli, spoznal aj silu nenávisti a moc odpustenia.

Och, nie, neodpustil im a nevedel ani či im niekedy bude schopný skutočne odpustiť. Jeho srdce bolo voči nim stále zahorklé a staré krivdy budú medzi nimi stáť ešte veľmi dlho, ale už ich preto aspoň nenenávidel. Na tom, čo sa dialo, niesli vinu mnohí ľudia. Harry si možno jedného dňa vyberie svoju daň za to, čo mu urobili, ale ak ten deň príde, Harry ho zatiaľ nevidel. No určite bude požadovať odpovede. Boli otázky, ktoré ho zožierali už dlhú dobu a on by na neho rád poznal odpoveď.

Zastrčil prívesok späť za košeľu a rukou zavadil o koženú šnúrku. Pripomenul si, že by mal konečne zasadiť tie semiačka. Najvhodnejšie miesto bude jeho dom po Lily. Bolo to nenápadné miesto, o ktorom väčšina čarodejníkov nevedela, takže by nemalo hroziť, že ten dom niekto nájde a napadne. Okrem toho ho chránila najsilnejšia upírska rodina v Európe, Reth mal prehľad o každej myši, ktorá sa v okolí Harryho domu mihne. S tým, čo našiel, sa podelí až keď budú rastlinky bezpečne vyrastené a Harry bude mať istotu, že nevyhynú. Rozhodne to bude úžasné, bolo toľko elixírov, ktoré by sa opäť mohli začať variť a to Harry vedel sotva o zlomku. Aj mnohé elixíry, na ktoré zatiaľ Harry narazil v Tajomnej komnate, obsahovali tieto rastlinky.

Nie všetky boli dávno vyhynuté, väčšina zo všetkých tých rastlín vyhynula len niekoľko storočí dozadu. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo nebol prekvapený, že ich ešte nikto nerozobral. Koniec koncov, nebol jediným dedičom, ktorý sa dostal do Slizolinovho osobného laboratória. Niektoré misky však mali menej semiačok ako iné, to si Harry vysvetlil tým, že sa už niekto pred ním pokúsil vypestovať tieto rastlinky.

Od vtedy už Harry navštívil Komnatu, bol si zameniť knihy za iné a bol aj v laboratóriu. Tentoraz si dal záležať a poriadne ho prehrabal. Narazil na niektoré neoceniteľné prísady, Slizolin vlastnil takmer všetko, na čo si Harry dokázal spomenúť, vrátane krvi hydry.

V tejto dobe bolo veľmi ťažké nájsť živú hydru, boli na pokraji vyhynutia. Dali sa však ešte nájsť na miestach, kde ich nerušili čarodejníci. Ich krv, najmocnejšia magická substancia z ich tela, bola uskladnená v jednej z fľaštičiek v tej najlepšie zabezpečenej skrinke v Slizolinovom laboratóriu. Už predtým narazil na krv jednorožca a bol ňou fascinovaný, myslel si, že už ho nič nemôže prekvapiť. Veľmi sa mýlil.

Vlasy víl, perie grifona, krv sfingy, jed acromantuly, slzy fénixa, sliny vlkolaka, rôzne časti všetkých druhov drakov, pazúry wyverna a rôzne iné časti tvorov, z ktorých väčšinu Harry v živote nevidel. Rôzne súčasti tela baziliska by ho inak fascinovali, no prešiel ich takmer bez povšimnutia, keďže mal v Komnate jedného celého mŕtveho baziliska.

No napriek tomu, že elixíry miloval, skutočný poklad našiel v knihách z Komnaty. Zväzky, ktoré našiel, sa zaoberal takmer všetkými oblasťami mágie, aké Harry poznal a aj takými, ktoré nepoznal. A knihy zo Salazarovej osobnej knižnice, v jeho komnatách, boli vskutku neoceniteľným pokladom. Boli tam zväzky, ktoré dokázal prečítať iba parselan a všetky tie vedomosti, ktoré poskytovali... Pre všetky mocnosti, bolo to niečo úchvatné! Mať tú možnosť a čítať necenzurované vydania, opäť nachádzať rokmi stratené poznatky, môcť čítať slová napísané veľkými, mocnými a geniálnymi čarodejníkmi, pričom mnohí do kníh písali nielen vlastné myšlienky, ale aj opisovali rôzne kapitoly svojich životov. Nikdy nezabudne na ten šok, ktorý zažil, keď našiel knihu napísanú samotným Merlinom. Nikdy mu nenapadlo, že by mohol byť práve on Parselanom. A predsa. V jednej knihe dokonca vysvetlil, že Mordred a neskôr jeho potomkovia nemajú tento dar z Morganinej strany, ale z jeho strany. Sám Merlin tým vlastne potvrdil, že Mordred bol naozaj synom jeho a Lady Morgany. To bolo niečo, čo nevedel nikto presne určiť. Neskôr našiel aj knihy, ktoré napísal Mordred. Zapísal do nich aj tajomstvá svojej matky, dedičstvo, určené pre oči ich dedičov.

A neskôr narazil na oddelenej poličke na knihy napísané Salazarom Slizolinom. Práve tie sa stali knihami, ktorým sa začal venovať najviac, v snahe pochopiť Salazara Slizolina, jedného z najmocnejších čarodejníkov všetkých dôb. Chcel vedieť, čo ho priviedlo k tomu, aby opustil Rokfort a svojich priateľov. Nechcel veriť, že bol naozaj zlý, ako o ňom hovorili dejiny, kedysi dávno bol najlepším priateľom Richarda Chrabromila, musel mať v sebe svetlo. Už to, že dokázal cítiť priateľstvo, muselo niečo znamenať. Kvôli Salazarovým knihám odložil čítanie všetkých ostatných kníh, no neľutoval to. Slizolin bol skutočným Majstrom elixírov a neobyčajným znalcom čiernej aj sivej mágie a obrane proti nim. Okrem toho bol znalcom rún a ovládal dokonca základy upírskeho jazyka. To na Harryho úprimne zapôsobilo, nebolo veľa tých, ktorí by mali možnosť naučiť sa ho.

Harry sa v čítaní jeho kníh strácal. Pomaly odsúval nabok študovanie kníh z Blackovskej knižnice aj tých z knižnice v Rokforte, okrádal sa o spánok a menej sa venoval aj škole a priateľom. Po týždni mu Amay veľmi jasne dala najavo, že sa jej to nepáči a pokiaľ nechce problémy, mal by sa konečne prebrať. A Harry si spomenul na sľub, ktorý dal Catherine a trochu obmedzil čítanie Salazarových kníh.

A teraz tu opäť stál na Astronomickej veži a strácal sa vo vlastných myšlienkach a v pohľade na hviezdy vysoko nad ním. Spoločnosť mu robili len čierny vták a jeho vlastné myšlienky. Tak sa mu to páčilo, nemal rád všadeprítomný hluk, ktorý sa na hrade ozýval počas celého dňa a neznášal to, že si každý začal šepkať, keď vošiel do miestnosti. Tvárili sa, akoby ho poznali lepšie, než sa poznal on sám.

Podráždene si prstami pravej ruky pošúchal jazvu na čele. Voldemort niečo chcel, niečo, čo bolo na ministerstve. Harry to vedel už od prázdnin, no v posledných dňoch to bolo nepríjemnejšie ako predtým, ich spojenie sa ozývalo stále intenzívnejšie. Harry si skúšal po večeroch čistiť myseľ a stavať ochrany, no nepomáhalo to. Aj teraz sa mu v mysli objavil záblesk dverí, o ktorých sníval už dlhú dobu. Oddelenie záhad, vedel, že je to Oddelenie záhad. Nevedel však, čo sa na Oddelení záhad nachádza.

Zamračil sa, keď sa jemné mravenčenie v jeho jazve stupňovalo. Zalapal po dychu, skôr od prekvapenia, než od bolesti, keď sa jeho jazva nepríjemne rozpálila. Odtiahol sa od múrika, ustúpil o krok dozadu a posledné, čo vnímal, kým z jeho jazvy nevytryskla bolesť, bolo, že sa potkol a padal dozadu.

 

Jeho myseľ ovládli inštinkty, podobné tým, ktoré sa ho zmocňovali, keď sa premenil do svojej orlej podoby, avšak omnoho zúrivejšie. Hnevlivo kmital jazykom vo vzduchu a syčal, pozorujúc červenovlasého čarodejníka s prútikom v ruke. Čarodejník zvolal nejaké kúzlo, ktoré ho zasiahlo a hladko sa odrazilo od jeho tela. Zaútočil tak rýchlo, že muž nemal šancu ubrániť sa a zahryzol sa mu do ruky. Predtým, ako sa odtiahol, zacítil krv.

Mal rád krv. Miloval tú chuť. Teraz tu však nebol na to, aby sa kŕmil, mal strážiť.

Opäť zaútočil, muž sa zrútil na zem. Zvíjal sa na podlahe a snažil sa dostať k prútiku, ktorý mu vypadol. Zaliala ho zúrivosť a opäť zaútočil, zahryznúť sa mužovi do boku. Muž vykríkol od bolesti. Opäť zaútočil a znovu a ešte raz. Pod čarodejníkom sa pomaly tvorila kaluž krvi, ryšavé vlasy mal krvou zlepené k sebe.

 

Harry sa lapajúc po dychu vrátil späť do svojho tela. Nech dýchal akokoľvek prudko, nedokázal prijať dostatok kyslíka, cítil počiatočné účinky paniky, ktorá sa zachytávala jeho mysle a zapĺňala ju jedovatou hmlou.

Vydal akýsi zvuk, niečo medzi vzlykom a výkrikom. Nechty si zaryl do dlaní, keď zovrel ruky v päste. Tak, ako mnohokrát predtým aj teraz zatlačil paniku do zadnej časti svojej mysle a čiastočne sa od nej oslobodil. Musel nájsť Dumbledora. On nemohol odísť, ale riaditeľ áno. Musel! Otvoril oči.

„P-profesor Snape!“ zvolal a skôr, než stihol muž akokoľvek zareagovať, ho schmatol za predok habitu. Mužova tvár bola poskladaná do masky hnevu, Harry v jeho očiach však zahliadol záblesk obáv. V tej chvíli mu to bolo jedno, rovnako ako to, odkiaľ sa tam vzal.

„Dumbledore!“ zavrčal. Pustil Snapea a pokúsil sa vyškriabať na nohy. Snape ho nahnevane schytil za rameno. Harry mal myseľ stále naplnenú obrazmi toho, ako sa vrhol na pána Weasleyho a pokúšal sa ho zabiť.

„Ovládajte sa!“ zreval Snape. Už však bolo neskoro. Harry inštinktívne zareagoval už vo chvíli, keď Snapeova ruka zovrela jeho rameno. Prudko sa otočil a sotil do Snapea naučeným pohybom. Profesor elixírov zavrávoral, ale chlapcov úder ustal. Tentoraz to bol Harry, kto ustúpil, avšak bez toho, aby Snape čo i len pohol prstom. Napadol svojho profesora! Konečne sa z jeho očí vytratil ten takmer pomätený jas, keď sa hľadel z očí do očí svojmu nazúrenému otcovi.

Vo chvíli, keď ho Snape zdrapil, sa Harryho nejasná myseľ vrátila do minulosti a on si vybavil spomienku, keď ho takto zdrapil strýko Vernon. Pred ním sa možno nedokázal brániť, ale mal dojem, že sa v tej chvíli brániť musel. Snape ale nebol útočníkom, nechcel ho zmlátiť ako strýko Vernon, chcel ho len zadržať. Harry si mimovoľne zovrel rukami ramená, keď ho zaliala neznáma úzkosť.

„Prepáčte, ja.. myslel som si, že...“ hlas mu zlyhal. Sklonil hlavu dole.

 

Keď sa Snape v tej chvíli hľadel na Harryho Pottera, nedokázal v sebe prebudiť tú starú zakorenenú nenávisť, ktorá bola v jeho živote rovnako stála a istá ako dýchanie. Dieťa pred ním sa chvelo, podivne bezbranné a Severus Snape nedokázal zabrániť zradným znepokojivým myšlienkam, aby sa usadili v jeho mysli. Keby sa Potter aspoň stále podobal na svojho prašivého otca Jamesa Pottera, bolo by to jednoduchšie. A keby sa Dumbledore zas do všetkého nemusel pliesť a nežiadal by od neho, aby to decko chránil, bolo by všetko absolútne dokonalé!

Čosi zavrčal a schytil Pottera za plece, teraz ale menej prudko, aby ho opäť nevydesil. Chlapec sa už ale aspoň zdal byť opäť pri sebe.

„Čo ste videli, Potter?“ opýtal sa chladne. Albus by trval na tom, aby bol v takejto chvíli k Potterovi láskavý, on na to ale nevidel nijaký dôvod.

„Musím ísť za Dumbledorom.“ Zopakoval chlapec. Snape chcel čosi hnevlivo zavrčať, keď pokračoval.

„Pán Weasley je zranený. Strážil na Oddelení záhad tú vec a teraz je zranený!“ Snape pevnejšie zovrel chlapca, ktorý vyzeral, akoby opäť chcel skĺznuť do predošlého stavu.

„Odkiaľ viete o Oddelení záhad?“ opýtal sa zvýšeným hlasom. Chlapec si s ponurým úsmevom poklepal po čele. Snape to v prvom okamihu videl ako urážku zamierenú na neho a takmer vybuchol, keď pochopil, čo tým Potter v skutočnosti myslel. Poukazoval na jazvu a na jeho spojenie s Voldemortom. Okamžite sa rozhodol a vyrazil, Pottera ťahajúc za sebou.

„Kam ideme?“ opýtal sa Potter zmätene. Snape zavrčal niečo, čomu chlapec nemohol rozumieť.

„K Dumbledorovi. Chceli ste tam predsa ísť alebo nie?“ odvetil popudene. Potter múdro mlčal a nechal sa ťahať chodbami.

 

Harry dovolil Snapeovi, aby ho nešetrne vláčil chodbami, nejasne premýšľajúc nad tým, že Snapea musí tešiť, keď ho len tak nečakane zdrapí. Už ho z toho bolelo rameno a len s ťažkosťami opäť získaval stratenú rovnováhu. Za iných okolností by potreboval chvíľu pokoja, aby sa vyrovnal s tým, čo videl, nie zazrieť hneď po návrate nahnevaného Snapea. A už vôbec nie konfrontáciu s ním. S tým mal ťažkosti v normálnom stave, nie to ešte po vízií. Snape mal ale očividne nadanie na to, nájsť ho práve v takýchto chvíľach.

Na počudovanie ho zvláštnym spôsobom upokojilo, že to bol práve on. Nech mu Snape predviedol akokoľvek vysokú úroveň hnevu, nakoniec mu vždy pomohol. Harry si to vážil viac, než by si Snape dokázal predstaviť. Chlapca hlboko zasiahla myšlienka, že mu vlastne verí. Vedel, že ho Snape nenávidel a on sám stále neznášal jeho, no nech si akokoľvek tvrdohlavo nahováral, že Snapea stále nenávidí, nemohol to poprieť. Dôveroval Severusovi Snapeovi.

Tá myšlienka ho ponechala podivne zraniteľného.

„Fazuľky každej chuti.“ Oznámil Snape heslo chrliču, ktorý poslušne odstúpil a uvoľnil im cestu na točité schodisko. Harryho vôbec neprekvapilo, že je heslom do Dumbledorovej pracovne opäť nejaká sladkosť. Ten čarodejník tým bol preslávený. Snape Harryho vytiahol nahor a zaklopal na masívne drevené dvere riaditeľovej pracovne. Ani nečakal, kým ich riaditeľ pozve ďalej a vstúpil.

„Severus, nech už Harry urobil čokoľvek, som si istý, že to nie je také zlé, aby si s tým musel ísť za mnou.“ Ozval sa Dumbledore, len čo sa otvorili dvere. Svoj pohľad upieral na Snapea, na Harryho sa ani nepozrel. Chlapec sa v tej chvíli cítil, akoby mu niekto vrazil.

„Pán Weasley je zranený, musíte mu pomôcť.“ Povedal Harry naliehavo, hoc chladnejším hlasom, aký bol u neho bežný. Dumbledore konečne uprel pohľad na strhaného chlapca.

„Uisťujem ťa, že pán Weasley je v poriadku, je..“

„Strážil na Oddelení záhad tú vec a napadla ho Nagini.“ Prerušil Harry starého čarodejníka nástojčivo. Hlas sa mu zachvel, keď hovoril o tom, že ho napadol had. To on bol tým hadom! Nech už v jeho očiach videl Dumbledore čokoľvek, prinútilo ho to jednať. Otočil sa k portrétom za sebou a niektoré oslovil, aby skontrolovali chodbu, v ktorej mal pán Weasley službu a upozornili členov Rádu.

„Odkiaľ vieš o Oddelení záhad, Harry?“ opýtal sa Dumbledore. V jeho očiach chýbali veselé iskričky. Harry sa horko usmial. Prstami ukázal na jazvu.

„Od Voldemorta.“ Odpovedal, použijúc jeho skutočné meno.

„Nepoužívajte jeho meno, Potter!“ zasyčal na neho Snape. Harry uprel na profesora chladný pohľad.

„Prečo nie? Sám si ho predsa vybral.“ Opýtal sa stoicky. Snape mal v sebe možno zakorenenú úctu k tomu menu a strach z neho, ale Harry nie. Vedel, čo všetko Voldemort dokáže a aj to, že bol neobyčajne mocným čarodejníkom, pravdepodobne jedným z najmocnejších, akí kedy po tejto zemi kráčali, ale ani to ho neprinúti pokľaknúť pred ním.

Kým bude žiť, nedovolí, aby ho Voldemort pokoril, nech by ho to stálo čokoľvek. Bude stáť oproti nemu a bojovať až do posledného dychu aj keby bolo isté, že prehrá, pretože svet viac nebude mať zmysel, pokiaľ mu bude vládnuť on.

„Dostal si sa do jeho mysle, Harry?“ opýtal sa Dumbledore. Na Snapea vrhol varovný pohľad. Harry sa nakrátko prenikavo zahľadel na Dumbledora, v pokušení neodpovedať.

„Neraz.“ Pokrčil nakoniec ramenami. Dumbledore sa na neho pozeral, akoby vedel viac, než by vedieť mal a to Harryho znepokojovalo. Čomu všetkému starý čarodejník rozumel? Harry si v tej chvíli uvedomil, že Dumbledore o tom všetkom vie pravdepodobne viac ako Harry sám. Ale nemienil sa s ním o to podeliť. Harry nakrátko zapremýšľal nad tým, či Dumbledore preskúmal jeho jazvu, mal na to koniec koncov mnoho príležitostí. Harry by sa divil, keby Dumbledore nepreskúmal Harryho jazvu predtým, ako ho nechal u Dursleyovcov. Harry si dokázal predstaviť, aký zvedavý a užasnutý musel starý čarodejník byť, keď sa dozvedel, že obyčajné malé dieťa premohlo silu Lorda Voldemorta a kým mocný černokňažník prišiel o svoje telo, chlapcovi ostala iba jazva na čele. Už pred rokmi musel zistiť, že tá jazva vytvára medzi Harrym a Voldemortom isté spojenie a podľa všetkého o ňom vedel viac, ako Harry a pravdepodobne aj Voldemort.

Harryho na chvíľu zaplavila nádej, že Dumbledorovi na ňom záleží. Možno vedel, čo všetko so sebou tá jazva prinesie a chcel ich pred tým ochrániť. Pokiaľ sa Harry dokázal tak ľahko nabúrať do Voldemortovej mysle, mohlo by to fungovať aj opačne. Jedného dňa môže mladík urobiť chybu a Voldemort zistí, že je v jeho hlave. Pomocou spojenia by sa nabúral do chlapcovej mysle a on by sa nedokázal brániť. Voldemort je Majstrom okulumencie a legillimencie, a predsa sa Harry vždy tak hladko dostane do jeho hlavy, pretože ich spojenie je vo vnútri oboch z nich. Všetko, čo vedel Harry, sa kvôli jednému hlúpemu pošmyknutiu mohol dozvedieť aj Voldemort.

V takom prípade by Harry dokázal pochopiť, prečo sa mu Dumbledore vyhýbal a zatajoval mu mnohé informácie. Chcel ochrániť Rád a všetkých okolo Harryho. Dursleyovci mali možno nakoniec pravdu. Azda by nakoniec skutočne bolo najlepšie, keby hneď potom, ako si urobí svoju prácu, odišiel niekam ďaleko.

Dospel k rozhodnutiu. Pokúsi sa vyhľadať niečo, čo mu pomôže zablokovať spojenie, ktoré medzi sebou mali. Nesmie dovoliť, aby sa niekomu podarilo nabúrať sa do jeho mysle. Mal priveľa tajomstiev, ktoré nechcel, aby boli odhalené. To, že je Snapeov syn, bolo len jedno z mnohých. Voldemort sa nikdy nesmie dozvedieť, čoho všetkého je Harry schopný.

Ešte počas prázdnin sa postavil proti skupine Smrťožrútov a porazil ich. Bol na to pripravený a nehral fér, faktom však ostávalo, že ako víťaz skončil sotva pätnásťročný chlapec. Od vtedy prešlo niekoľko mesiacov a Harry sa zlepšil. Dumbledorovi sa, samozrejme, nerovnal, keď tu teraz oproti nemu stál a cítil jeho mágiu, videl, aká mocná a veľkolepá je jeho sila. Harry síce bol silnejší každým týždňom, ale nemohol sa rovnať Albusovi Dumbledorovi, ktorý zbieral vedomosti celé desaťročia a jeho mágia mala viac ako sto rokov na to, aby sa plne rozvinula.

 „Budeš pokračovať v lekciách okulumencie, učiť ťa bude opäť profesor Snape.“ Rozkázal riaditeľ nekompromisne.

„To nepomôže.“ Namietol Harry.

„Potter nikdy nezvládne okulumenciu.“ Pripojil sa k jeho tvrdeniu Snape. Hoci ho práve urazil, boli obaja na jednej lodi. Harry mimovoľne pretočil očami.

„Okulumencia nepomáha, nie pri spojení. V skutočnosti som mal vďaka lekciám s profesorom Snapeom len viac problémov a častejšie a desivejšie sny.“ Odpovedal unavene chlapec.

„Možno to bolo tým, že ste boli v okulumencií otrasný, Potter.“ Zavrčal Snape. Harry si prstami prehrabol vlasy, nemal ich zviazané stuhou ako bežne, preto mu teraz padali do očí.

„Vy sám ste povedali, že len málo čarodejníkov má nadanie na zvládnutie tohto umenia. Možno proste len nepatrím medzi tú menšinu.“ Navrhol Harry. Nemal v pláne vešať mu na nos, že okulumenciu ovládal na celkom dobre úrovni. Rovnako nepredpokladal, že by Snape spomenul poriadok, ktorý vládol v Harryho mysli a mohol by nasvedčovať, že na to Harry má nadanie. To by sa až príliš podobalo na uznanie, že je Harry schopný a nadaný čarodejník.

„Mali by ste byť schopný naučiť sa vystavať okolo svojej mysle aspoň základné bariéry. Toho je schopný každý nadanejší čarodejník. Mnoho študentov vo vašom veku ovláda aspoň základy okulumencie, nebyť vašej lenivosti, zvládli by ste to aj vy.“ Obvinil Harryho. Chlapec sa natočil jeho smerom, ale bol príliš unavený na to, aby sa nechal vytočiť. Po víziách bol vždy nejakú dobu mimo.

Bol rozhodnutý oplatiť profesorovu urážku v duchu snapeovského šarmu, keď plamene v krbe zozeleneli a objavila sa v nich hlava Remusa.

„Artura sme premiestnili k Mungovi, mal po tele poranenia spôsobené nejakým veľkým hadom. Je na tom zle, keby sme prišli len o chvíľu neskôr, bol by mŕtvy.“ Oznámil. Vzápätí si všimol Harryho a na tvári sa mu objavilo prekvapenie, ktoré sa premiešalo so starosťou, keď si ho lepšie obzrel.

„Harry, čo sa deje? Si v poriadku?“ strachoval sa.

„Áno, som, neboj sa o mňa, Rem.“ Vrelo sa na čarodejníka usmial. Úsmev mu však nedosiahol oči. Mal o pána Weasleyho úprimnú starosť, nechcel, aby umrel.

„Ďakujem, Remus, môžeš ísť.“ Povedal Dumbledore. Vlkolak neisto šibol pohľadom k Harrymu, ale nakoniec sa poslušne stiahol.

„Dobrú noc.“ Zaželal.

„Severus, už je dosť neskoro, Harry je určite unavený. Bol by si taký láskavý a odviedol ho do klubovne? Mali by ste si aj pohovoriť o tom, kedy budete chcieť mávať lekcie okulumencie.“ Prepustil ich Dumbledore.

Snape nedal Harrymu možnosť protestovať a už ho ťahal preč z riaditeľne. Harry sa na točitých schodoch potkol a takmer sa zrútil na Snapea, na poslednú chvíľu sa stihol zachytiť steny. Prekvapene si uvedomil, že sa mu triasli ruky. To vôbec nebolo dobrým znamením. Ani príliš nevnímal urážky, ktoré mu Snape za jeho nešikovnosť venoval.

„Lekcie okulumencie budeme mávať v piatok po škole.“ Oznámil Snape zákerne. Harry zalapal po dychu.

„V piatok po škole máme metlobalové tréningy.“ S ťažkosťami udržiaval svoj hlas pokojný.

„Tak ich nechajte presunúť.“ Poradil mu. Harry privrel oči, po dlhej dobe jeho telo naplnilo v Snapeovej prítomnosti niečo nie nepodobné nenávisti.

„Nie je možné nechať tréningy presunúť.“ Povedal pomaly. Snape to vedel, inak by nestanovil lekcie na takýto čas.

„V takom prípade nebudete chodiť na tréningy.“ Povedal Snape pokojne. V očiach sa mu odrážal tieň temného víťazstva a zášti, ktorú v tej chvíli zdieľali.

„Ak chcem hrať, musím chodiť na tréningy.“ Zaťal zuby. Bál sa, že keby mal po ruke prútik, vyskúšal by si na Snapeovi niektoré nepekné kúzla, ktoré sa naučil v Komnate. Keď zúril, dostávala navrch jeho temnejšia stránka osobnosti. Tá, ktorej sa on sám bál.

„Potom to bez vás budú musieť vydržať. Koniec koncov nie ste jediný vhodný stíhač Chrabromilu. Ak áno, má vaša fakulta vážny problém.“ Venoval mu chladný úsmev. Otočil sa a vybral sa preč. Po pár krokoch sa zarazil a otočil sa späť na chlapca.

„Behom nasledujúceho mesiaca budete mať každý pondelok trest za to, že ste boli vonku po večierke. A ak sa ešte budete pohybovať v noci po chodbách, nebude to jediný trest, ktorý dostanete, Potter.“ S tým sa od Harryho odvrátil a zmizol.

V Harryho vnútri bublala zúrivosť, keď prešiel portrétom do klubovne. Do izby teraz ísť nemohol, keby sa mu niekto odvážil postaviť, preklial by ho do zabudnutia. Namiesto toho sa vybral do kúpeľní, tam bude mať o takejto dobe pokoj.

Vošiel dnu a zavrel za sebou dvere. Najskôr skontroloval sprchy, kým kúzlom uzamkol dvere. Až potom sa odvážil uvoľniť hranice svojho hnevu. Nechcel, aby ho niekto videl takého rozhodeného.

Pustil do umývadla vodu a zachytil sa oň rukami. Zabodol svoj pohľad do zrkadla, z ktorého mu vracal pohľad Harry Potter, Chlapec, ktorý prežil. Ten niekto mal byť svetlý a dobrý, niekto, kto by sa nikdy nezahrabal do diel Salazara Slizolina a nezatajoval by Dumbledorovi dôležité informácie. Všetko by bolo inak, keby nezistil, kým v skutočnosti je. Schytil do prstov retiazku a zúrivo si ju strhol z krku. Bezmocne zavzlykal, keď sa obraz v zrkadle opäť vyjasnil.

Hľadel sa na neho mladík s tmavozelenými očami, hodvábnymi čiernymi vlasmi a ostrými črtami. Bol atraktívny a už na prvý pohľad chladný a temný. Keď sa mu pery skrútili do neveselého úškrnu, bolo jasné, kto je jeho otcom.

„Toto som ja.“ Predniesol. Kultivovaný hlas, hladký ako zamat, často mrazivý ako ľad a niekedy, keď chcel, ako horká čokoláda alebo sladký med. Jeho hlas bola jedna z mála dobrých vecí, ktoré po otcovi zdedil.

K predošlému hnevu sa pridala aj horkosť, ktorá ho zaplavila. Veľmi nepríjemná kombinácia. Pocítil studenú vodu, ktorá sa dostala až k Harryho prstom a pomaly ich zaplavovala. Nepríjemne mrazila.

„Pokiaľ mi pomôžeš vyhrať túto vojnu, možno si ťa nakoniec obľúbim.“ Zašepkal svojmu odrazu. Mierne sa usmial. Skutočne bol blázon. S tichým povzdychol sa pokúsil odstúpiť od umývadla a vypnúť vodu, keď zistil, že to nejde. Nemohol pohnúť rukami.

Uprel pohľad na svoje ruky a s úprimným zdesením pozoroval svoje ruky zakliesnené v kuse ľadu, ktorý sa stále zväčšoval, kým z kohútika tiekla voda. Nárast ľadu na jeho rukách sa zastavil až vo chvíli, keď ľad dosiahol kohútik. Avšak to mal Harry už uväznené v ľade obe ruky. Pokúsil sa vytrhnúť si ruky z ľadu, ale nešlo to. Nepekne zahrešil. Nazúrene zreval.

Prútik mal vo vrecku, kam sa k nemu nemohol dostať. Náhrdelník, ktorý ho chránil, aby nikto nezistil, kým v skutočnosti je, ležal na okraji umývadla, uväznený pod ľadom. Dvere boli síce zamknuté, ale stačí zopár kúzel a ktokoľvek ich otvorí. A on sa nemohol pohnúť!

„Dofrasa!“ 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Souhlas

Andy,23. 10. 2014 13:56

Tvůj návrh se mi líbí. Už dva týdny netrpělivě čekáme na novou kapitolku, ale pořád nic a to AzT skončil tak napínavě. Rozhodně tedy souhlasím a doufám, že už brzy něco přibude. Obvykle moc nekomentuji, ale pokud uskutečníš co navrhuješ, rozhodně komentovat začnu.

Pokud jde o tuto kapitolku - rozhodně víš, jak kapitolu zakončit - jsem tak zvědavá, co bude dál, že kontroluji, jestli něco nepřibylo několikrát denně.

Zároveň se mi líbí, že se vždycky něco nového dozvím - jako třeba teď o Odinovi a těch havranech. Něco jsem o tom slyšela, ale jen takové náznaky a nikdy jsem se o to víc nezajímala. Ale po tom, co jsem si přečetla tuto kapitolku, mě to natolik zaujala, že jsem si o tom našla víc. Tvoje povídky na mě rozhodně mají pozitivní vliv. A není to jen AzT, i když je pravda, že je to moje nejoblíbenější povídka.

Jak už jsem zmínila, jsem zvědavá, kde se tam vzal ten led. Taky se těším, jak Harry situaci vyřeší a jestli ho někdo najde v jeho pravé podobě. Snad tedy brzy přidáš pokračování.

PS: Všimla jsem si, že několik lidí zmiňovalo, že už dlouho nepřibylo nic k Pravé rodině a Najmocnějšímu. Je fakt, že už je to více než rok. Sice se těším na pokračování AzT, ale možná bys mohla nějakou kapitolku přidat i k těmto dvěma.

Budu se těšit.

fANS HARRY POTTER

Sim,23. 10. 2014 13:02

Musim říct že píšeš užasné povidky, klobouk dolů , všechny povídky jsou tady dobré

WOW

nika,22. 10. 2014 15:19

Je to úplne super poviedka, zväčša nekomentujem poviedky , ale teraz už som naozaj netrpezlivá azaujíma ma o čom bude další diel. Už som prečítala ďalšie tri ff lebo som nemala čo robiť atu stále nič nie je ja sa z toho asi zbláznim prosííííím nech je čoskoro

super :)

Eri,14. 10. 2014 9:24

Moc pěkná povídka, už se těším až bude i dokončená a já se k ní budu moc vracet. Pěkný nápad s Harrym a konečně se to někde před Snapem ututlá déle než uplyne deset kapitol. Moc děkuji :)

:-)

domeenika,12. 10. 2014 19:19

Sikuulka :-) som zvedava kto mu tam vleti. Ale prepanajana ako dokazal urobit lad??
Neviem sa dockat pokracovania :-P

hezký konec

Rankl,11. 10. 2014 17:02

Opravdu docela prekérní situace. Pokud nezabere magie a led nestačí do rána roztát, má Harry zaděláno na pěkný průšvih. Možná by bylo východiskem přeměnit se do zvěromágské podoby. Přece jen přimrzlý orel by zajisté vyvolal spoustu otázek, ale rozhodně by jich bylo míň, než přimrzlý neznámý student.

HP

Cathy,9. 10. 2014 17:43

Kapitolka je skvelá ako vždy. Som veľmi zvedavá, ako sa Harrymu podarí vyriešiť túto situáciu. Teším sa na ďalšiu kapitolu a veľmi pekne ďakujem za túto.

Super!

Mika,9. 10. 2014 16:38

Souhlasí. Takhle napínavé to doopravdy ještě nebylo, opět jsi nezklamala a sepsala další úžasnou kapitolku... Už se nemůžu dočkat dalšího dílu! :D

HP

Sophie,9. 10. 2014 14:26

No, Harry se ocitl v velmi složité situaci. Jsem zvědavá, jak se to vyřeší a taky, jak se tam ten led vůbec vytvořil. Nebo kdo ho vytvořil.
Prosím, prosím, dej nám sem co nejdříve další kapitolku. Takhle napínavé to snad ještě nebylo!

hp

sam,9. 10. 2014 0:35

Sakra to je ale prekérní situace. Doufám, že na něco přijde, neboť ještě podle mě není vhodný čas přijít s pravdou aspoň částečně pro některé ven. Pokud by ho nenašla naše malá upírka.
Už teď nedočkavě budu odpočítávat dny, hodiny a minuty, než se tu objeví další kapitolka :)
Děkuji za zpříjemnění chvilky v tuhle hodinu. Tohle jsem už nutně potřebovala.
Díky