Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Vlaj na nástupišti deväť a tri štvrte sa pohol a čiernovlasý chlapec sa zavrtel na sedadle, aby si našiel pohodlnejšiu polohu. Otvorená kniha mu spočívala v lone, zatiaľ čo sa zamyslene hľadel z okna na krajinu ubiehajúcu navôkol.  

Pozoroval rodiny kývajúce študentom, ktorí odchádzali na dlhé mesiace preč a rodičov, ktorí na poslednú chvíľu dávali svojim deťom rady a inštrukcie či im len priali všetko dobré.

Kdesi hlboko v duši im závidel. Jemu nikto nekýval, nikto sa nezaujímal o to, ako sa bude mať v škole. Neboli tam jeho rodičia, ktorí by mu kývali na rozlúčku ani mama, ktorá by mu poslala posledný vzdušný bozk, kým by sa jej vlak nestratil z dohľadu. Tento rok to bolo ešte ťažšie ako predtým. To vedomie, že má otca, ktorý by na tom mieste mal stáť a lúčiť sa sním, a predsa tam nestál teraz a nebude tam ani nikdy stáť, bolo bolestivé. Severus Snape svojho syna úprimne nenávidel a svoju nenávisť živil a starostlivo si ju uchovával v srdci, bol to tak hlboko zakorenený cit, že Harry neveril, že by sa mohol len tak stratiť.

Videl Weasleyovcov, ktorí sa hlasno a vrelo lúčili so svojimi deťmi aj s Hermionou. Harry sa dostal do vlaku medzi prvými, vraj aby našiel kupé. Beztak im tam nechýbal. Svojou prítomnosťou by len kazil rodinnú pohodu, medzi ním a Ronom stále panovalo napätie. Napätie, ktoré najmladší ryšavec preniesol už aj na Hermionu a Ginny.

Weasleyovci neboli ani zďaleka jediní, ktorí sa lúčili so svojimi deťmi. Zahliadol Deana, ktorý sa lúčil s rodičmi, vedľa nich sa s rodičmi lúčil aj Seamus, dvaja z Harryho spolubývajúcich. Videl aj Nevilla, ktorý sa lúčil so svojou babičkou. Vyzeral takmer tak nervózne ako na elixíroch so Snapeom. Neville bol príliš ustráchaný a nervózny chlapec, Harry predpokladal, že to mal za následok život bez rodičov a s babkou, ktorá ho neustále porovnávala s otcom, svojím synom, v jej očiach dokonalým mužom. Harry pocítil voči Nevillovi účasť. Sám vyrastal v tvrdých podmienkach a vedel, že nie je ľahké zvládnuť to. Mladý Longbottom neskončil v Chrabromile náhodou, Múdry klobúk vedel, čo robí, keď ho zaradil do tejto fakulty. Neville bol skutočne odvážny mladík, len to v ňom musel niekto prebudiť. Bol to ten typ, ktorý urobí pre priateľov prvé aj posledné. Harry sa mierne pousmial. On sám nebol iný a bol na to právom hrdý.

Rozlúčka Draca Malfoya s rodičmi bola na prvý pohľad chladná a rezervovaná. Obaja jeho rodičia sa tvárili nanajvýš nadradene, na každého muklorodeného čarodejníka či muklovského rodiča sa hľadeli zvrchu, akoby sa dívali na nepríjemný hmyz. Každopádne, Harry si všimol, ako Narcisse pri pohľade na syna zmäkol výraz a v Luciusových očiach dokázal zachytiť niečo podobné náklonnosti, to sa odrážalo aj v jednoduchom geste, keď svojmu synovi položil ruku na plece. Lucius bol na svojho syna hrdý.  A Draco sa na svojho otca díval ako na svoj vzor, na oporu a na matku sa díval s náznakom lásky, ukrytým hlboko pod chladnou maskou. Nie však dosť hlboko pre Harryho. Musel odvrátiť pohľad, príliš bolestne zasiahnutý tým, čo videl. Opäť si raz spomenul na svojho otca. Na jazyku pocítil horkosť, zhodnú s tou, ktorá sa rozlievala v jeho vnútri.

V tvári Draca Malfoya sa naučil čítať už dávno, jeho tvár vídaval takmer každý deň počas štúdia na Roforte a v Harryho prítomnosti Malfoy neudržiaval masku tak starostlivo ako inokedy. Sčasti to mohlo byť spôsobené aj tým, že ho Harry dokázal vytočiť do nepríčetnosti. Podobne, ako to Draco Malfoy dokázal s ním. Nejeden raz pri strete obaja zabudli na to, že sú čarodejníkmi a pokúsili sa navzájom si po muklovsky rozbiť nosy.

A prečo sa vlastne tak neznášali? Nuž, začalo sa to asi vo chvíli, keď Harry pred všetkými odmietol ponuku Draca Malfoya na priateľstvo. Na Harryho obranu, Malfoy to nežiadal práve príjemným spôsobom. Povedať niekomu, koho vlastná rodina využívala ako domového škriatka, že sa môže priateliť aj s lepšou sortou je tak trochu hlúpe. To, kde Harry vyrastal, Malfoy nemal odkiaľ vedieť, no bolo známe, že vyrastal u muklov a podľa oblečenia a správania mohol spozorovať, že to nebolo práve dokonalé. Lucius ho určite naučil všímať si detaily. A okrem toho, bol Potter. Ktorý Potter kedy inklinoval skôr k temným čistokrvným čarodejníkom? Harry o nijakom takom nevedel, Potterovci boli buď zástancami svetla alebo neutrálni.   

Je zaujímavé, že im tá nenávisť, pokiaľ to tak vôbec mohol nazvať, vydržala tak dlho. Malfoy sa pre Harryho stal neoceniteľnou pomôckou na vyventilovanie hnevu a tušil, že Slizolinčan našiel podobné využitie v Harrym. Voldemort bol po celé tie roky Harryho nepriateľom na život a na smrť. Malfoy... Malfoy bol niekto, na kom si mohol vybiť zlosť a on mu to vrátil.  

Keď opäť otočil tvár k oknu, stál Malfoy medzi svojimi priateľmi, kým jeho rodičia sa zdržiavali medzi rodičmi jeho priateľov. Akoby nejakým spôsobom vycítil, že sa na neho Harry díva, zodvihol pohľad a neomylne vyhľadal jeho oči. Zelená sa stretla so striebornou a Harry zazrel v jeho očiach... niečo. Očami jeho soka prebehol zvláštny jas. Na to mu Malfoy mierne kývol hlavou na pozdrav a pri tom výsmešne nadvihol obočie. Potom sa opäť vrátil k rozhovoru so svojimi spolužiakmi, viac sa neotáčajúc Harryho smerom. Chrabromilčan odvrátil svoj pohľad od Malfoya a zameral sa na ostatných. V myšlienkach sa však stále vracal k Malfoyovi a ku svojmu otcovi. Jediné, k čomu to viedlo, bolo, že ho začínala bolieť hlava. Bývalo to jednoduchšie, keď ich oboch nenávidel.

„M-máš tu voľno?“ vyrušil Harryho nervózny hlas. Otočil sa jeho smerom. Vo dverách do jeho kupé stál Neville Longbottom a pozoroval ho s nervóznym výrazom, akoby očakával, že ho pošle preč. Očami sledoval Harryho, prázdne kupé a svoje topánky. V jednej ruke držal kufor a v druhej svoju žabu, ktorá sa snažila uniknúť preč, čo si on ani nevšimol.

„Jasne, pokojne si sadni.“ Odpovedal a mávol rukou k sedadlám naproti. Neville aj s kufrom nemotorne vošiel dnu, cestou zavadil o sedadlo, nebyť kúzel, tak si možno aj pekne oškrie kufor. Svoju batožinu vyložil hore do odkladacieho priestoru, Harry len s nadvihnutým obočím pozoroval, ako ľahko vyložil veľký a rozhodne aj ťažký kufor nad svoju hlavu. Očividne totiž nebol odľahčený kúzlom. Nuž, čo mu príroda nenadelila na mágií, nadelila mu na sile. Harry si svoj kufor nechal pod sedadlom, tak to robil uplynulé roky a tento zvyk sa stále nezmenil. Ron s Hermionou si batožinu tiež vykladali hore. Tvárou mu prebehol tieň. Kto vie, kde si nakoniec našli kupé?

Neville sa posadil na sedadlo naproti Harrymu. Vyzeral byť značne nervózny, v jednej ruke žmolil klobúk a v druhej držal vzpierajúcu sa ropuchu. Pohľad upieral všade, len nie na Harryho.

„Držíš tú žabu príliš silno.“ Varoval ho mierne Harry. Neville okamžite uvoľnil svoje zovretie, čo sa žaba pokúsila využiť a ujsť. Neville ju opatrne vložil do svojho klobúka, kde sa žaba konečne upokojila. Harry chlapca pozoroval napoly pobavene. Teda, chlapca. Boli ešte chlapcami? Harry nemal dojem, že je ešte chlapcom.

Pokiaľ je Neville jedným z tých, ktorí mu neveria a myslia si o ňom, že je cvok, dožadujúci sa pozornosti, čaká ho veľmi nepríjemná cesta. Pokiaľ je z neho proste nervózny, nuž, tiež ho čaká ťažká cesta. Pokiaľ by sa teda Harry nerozhodol, že mu s jeho nervozitou pomôže. To jeho hmýrenie sa bolo rušivé.

„Ron a Hermiona...“ začal Neville.

„Tu nie sú.“ Dokončil za neho Harry. Neville mu venoval tak nechutne ľútostivý pohľad, že musel uhnúť pohľadom. Neznášal ľútosť, nikdy sa o ňu neprosil. Skôr ako stihol ktokoľvek z nich čokoľvek povedať, sa dvere na kupé opäť otvorili. Harry zameral pohľad na o rok mladšiu Bystrohlavčanku s mimoriadne svetlými blond vlasmi. Luna Lovegoodová, pokiaľ sa správne pamätal.

„Pokojne si sadni k nám.“ Povedal ešte predtým, než sa stihla opýtať. Luna bola aj na Bystrohlavčanku podivná, takže väčšinou nemala určitú skupinu, s ktorou by sedela, decká sa jej väčšinou vyhýbali. A kufor v jej rukách taktiež svedčil o tom, že hľadá miesto na sedenie. Luna sa posadila vedľa Nevilla, chlapec jej pomohol vyložiť kufor do odkladacieho priestoru. Na rozdiel od Nevilla sa pozrela rovno Harrymu do očí. Zelenooký mladík ostal na pár sekúnd lapený v pohľade jasných svetlomodrých očí.

Luna mala prenikavé a jasné oči, orámované hustými zlatistými mihalnicami. Svetlé vlasy mala dlhé až po pás, už na pohľad neuveriteľne jemné a vlnivé. Porcelánovú pokožku mala taktiež veľmi jemnú, takmer priesvitnú. Harry by sa bál dotknúť sa toho dievčaťa, aby sa náhodou nerozbila. Pripadala mu veľmi krehká.

Pousmial sa nad výberom jej mena. Hodilo sa jej, skutočne bola ako mesiac na oblohe.

Luna Lovegoodová bola istým spôsobom krásna. Nebola to ohnivá krása ako u Catherine ani chladná ako u Narcissy Malfoyovej. Je krása bola záhadná, nepolapiteľná. Presne ako luna na oblohe.

Takmer sa jej ju však podarilo ukryť, nie však pred Harrym. Keby si obliekla niečo iné, v čom by jej výnimočná krása vynikla, nie tie otrasné farebné šaty, ozdobené všelijakými vzormi. A keby sa zbavila tých divných reďkovkových náušníc, ktoré len dolaďovali už tak hroznú voľbu oblečenia. No a možno by nebolo na škodu, keby zmenila výraz, ten večne zasnený pohľad sa k nej nehodil.

Pokrútil hlavou, zmätený prúdom svojich myšlienok. Skutočne práve premýšľal nad záhadnou krásou Luny Lovegoodovej? Och, zdá sa, že áno. Ale dočerta, keď on ju na chvíľu skutočne videl inými očami. V úplne inom svetle. Ešte stále videl ozvenu svojej krátkej vízie, keď sa na ňu pozrel.

Asi sa z neho stal skutočný cvok.

„Ja aj otec veríme, že to, čo sa píše v Prorokovi, je pravda.“ Povedala. Harry sa na ňu zmätene pozrel.

„Veríme, že ty a Dumbledore hovoríte pravdu a Ten, koho meno sa nevyslovuje, sa naozaj vrátil.“ Hlas mala jemný a zvučný. Vcelku príjemný.

„Babička mi rozprávala, aké to bolo počas prvej vojny. Tiež ti veríme, bojoval si s ním predsa už predtým. Babička hovorí, že niekoho, ako bol on, nie je možné len tak zabiť. Babička hovorí, že ak ho niekto dokáže naozaj poraziť, ste to ty a Dumbledore.“ Pridal sa Neville. Luna súhlasne prikyvovala.

„Ty a riaditeľ ste jeho najsilnejší súperi.“ Odsúhlasila Nevillove slová.

„Pokiaľ to Ron s Hrmionou nedokážu pochopiť...“ Neville nechal vetu vyznieť dostratena. Harry bol príjemne prekvapený ich dôverou. A dôverou Nevillovej babičky.

„O to nejde, Ron s Hermionou veria, že sa vrátil. Medzi nami len nastalo ťažké obdobie.“ Uviedol to na pravú mieru. Ťažké obdobie, ktoré možno už neprekonajú.

„No ďakujem vám za dôveru. Ste asi jedni z mála, ktorí mi ešte veria.“ Chmúrne sa pousmial.

„To nie, je veľa ľudí, ktorí ti veria.“ Namietol Neville. Harry ho obdaril ironickým pohľadom. Mladý Chrabromilčan na okamih vyzeral nesvoj.

„Harry, nepozeraj sa tak na mňa, tváriš sa ako Snape.“ Varoval ho Neville. Harry sa zaškeril.

„Strávil som s ním toľko trestov a hodín elixírov, že som od neho niečo pochytal. Desivé.“ Pokrčil plecami.

Pravdu povediac vedel, že sa na otca podobá v mnohých ohľadoch. Dokonca ani falošná podoba Harryho Pottera nedokázala ukryť povahové črty podedené po Severusovi Snapeovi. Gény z otcovej strany, ktoré dostal do vienka, boli mimoriadne silné. Žiaľ.

Nikto si ho však nesmie začať spájať so Snapeom, mohlo by sa stať, že sa v tom niekto začne vŕtať hlbšie a odhalí niečo, čo malo ostať ukryté. To, že je synom toho muža, ostane len jeho tajomstvom, podľa možnosti až do hrobu. Doposiaľ nebol nikto, okrem Harryho, kto by o tom vedel, a tak to bolo najlepšie. Celých pätnásť rokov bolo toto tajomstvo pochované hlboko v Harrym, tak hlboko, že to nevedel ani on sám. A po celých pätnásť rokov sa oň nikto nezaujímal. Nemohlo by to tak ostať aj naďalej? Harry urobí všetko pre to, aby to tajomstvo ostalo utajené. Tak to bude pre všetkých najlepšie.

Čo by sa stalo, keby bolo jeho tajomstvo odhalené? Snape by ho dosť možno zabil, Sirius by sa zrútil a stiahol by so sebou aj Rema, priatelia, ktorí mu ešte ostali, by sa mu otočili chrbtom a aj to málo ľudí, ktorí v neho verili, by ho odvrhlo. Neville by len tak pokojne nesedel pred synom Snapea, učiteľa, ktorého sa desil a ktorého neznášal. A on by už nepatril naozaj nikam. Temná strana by ho neprijala a svetlá by mu ostala uzavretá. Čo by mu ostalo?

A to ani nespomínal ostatné tajomstvá, ktoré by sa odhalili súbežne s tým jedným o ich nešťastnom genetickom prepojení. Pre Salazara, študoval čiernu mágiu! No a čo, že ju nepraktizoval. Už len štúdium je krok do temnoty. A po celý ten čas všetkým naokolo klamal.

Nie, nikto sa to nesmie dozvedieť.

Nasledujúca hodina cesty prebiehala v pokoji. Harry si vytiahol z kufra knihu, do ktorej sa začítal, Luna čítala Sršňa, časopis, ktorý vydával jej otec a Neville sa niečo učil. Takto cestovali v tichu až do chvíle, kým sa dvere na ich kupé opäť neotvorili. Harry sa na ich nepovolanú návštevu uškrnul.

„Nevedel si nájsť správne kupé? Čakal som ťa už skôr.“ Privítal nového spoločníka. Všimol si, že Neville sa napol, očakávajúc problémy. Dokonca zašmátral po prútiku.

„Ale, ale, Potter nesedí so svojimi pätolizačmi? Problémy v raji, Potty?“ zatiahol Malfoy ironicky a zaškeril sa.

„Nič katastrofálne. Za to, ako vidím, tebe tí tvoji nechýbajú.“ Crabbe a Goyle ako na potvrdenie jeho slov napli svaly, očakávajúc od Malfoya náznak, že sa majú začať biť.

„Je všeobecne známe, že tvoj zrak je otrasný, Potter. A nielen ten.“ Opovržlivo kývol hlavou na Nevilla a Lunu.

„Očividne aj tvoj výber priateľov je strašný. Ťažko povedať, čo je horšie, zradca krvi a humusáčka alebo trafené dievča a Longbottom? Teraz si aspoň stavil na čistú krv, i keď...“ viac už nestihol dopovedať, lebo ho do krku bodal Harryho prútik. Harryho chladné zelené oči sa stretli s Malfoyovými búrkovosivými a v očiach blondiaka sa objavil tieň strachu.

„Ach, to by ma zaujímalo, koho považuješ za vhodnú spoločnosť pre mňa. No tak, len smelo do toho, stále máš predsa výhrady voči mojim priateľom.“ Hovoril tichým, nízko položeným hlasom, jeho slová dokázal zachytiť len Malfoy, vzdialený pár centimetrov od neho.

„Nebodaj mi len nechceš tvrdiť, že ty si tým, ktorý by ma bol hoden? Kedysi si mi to navrhol. A ja som si napriek tomu vybral zradcu krvi a humusáčku. Humusáčku, ktorá nad tebou v škole rok čo rok triumfuje. To otecka neteší, však? Och, som si istý, že nie.“ Po každom jeho slove bol Malfoy bledší a bledší a zároveň sa mu oči rozhárali vnútorným plameňom. Zúril a nielen to, v jeho ľadových očiach sa odrážala nenávisť.

Zúrivo strčil do Harryho rukami, na čo čiernovlasý chlapec zapotácal. Malfoy vytiahol prútik a švihol ním. Poslal na Harryho neveľmi príjemnú kliatbu, ktorú by rozhodne nemal poznať. Keď už sme pri tom, nemal by ju poznať ani Harry a nebyť jeho prázdninového samoštúdia ani by ju nepoznal. Bola niekde na hranici čiernej mágie, stále však nie tak celkom zakázaná. Rozhodne ju neučili na Rokofrte. Harry bleskovo vyčaroval štít, ktorý kliatbu pohltil. Nechal Malfoya, aby na neho vyslal ešte tri kliatby a potom zaútočil sám.

V rýchlom slede vyslal päť kliatob, na ktoré Malfoy potreboval tri rôzne štíty. Samozrejme, že ich nestihol vyčarovať a jedna z kliatob zasiahla cieľ. Malfoy odletel na chodbu, pristál vcelku mäkko na Crabbovi a Goylovi, ktorí poleteli s ním. Okamžite vyskočil na nohy a namieril prútik Harrymu, ktorý už stál pred ním a mieril mu na hruď, medzi oči.  

Harry sa chvel, podobne ako Malfoy, ruku mal však pevnú. Nechápal sám seba, prečo ho Malfoy opäť raz tak nahneval, prečo reagoval tak, ako reagoval. Ako sa postupne vracal k sebe, začínal si uvedomovať vlastnú chybu. Mal zachovať pokoj, Malfoy mu predsa nič nezvyčajne zlé nepovedal. Za to Harry reagoval s väčšou tvrdosťou slov, než akú u neho Malfoy zažil za celé tie roky. Och áno, Harry býval skôr na činy než na slová.

Odtiahol prútik od Malfoyovej hrude a o krok ustúpil, ignorujúc blondiakov prútik, ešte stále namierený na jeho tvár. Zhlboka sa nadýchol a obzrel sa okolo seba. Neville s Lunou stáli, obaja mali v rukách prútiky, pripravení brániť ho a Crabbe s Goylom sa tiež štverali na nohy. Dvere najbližších kupé sa otvárali a von začali vykukovať tváre rokfortských študentov zvedavých na ten hluk. Ako náhle zazreli Harryho a Malfoya, začali si medzi sebou šepkať. Onedlho zaplnil chodbu nepríjemný šum tichých hlasov. Harry sa pozrel na Malfoya, už na neho nemieril, ruku s prútikom mal zvesenú vedľa tela. Zdalo sa, akoby vyhasol. Harry v jeho tvári videl to, čo sám cítil. Zamrkal.

„Choď.“ Zašepkal ticho. Malfoy sa zamračil.

„Ešte sme neskončili.“ Prisľúbil mu. Kývol na svojich dvoch poskokov, otočil sa na päte a vyrazil chodbou ku svojmu kupé. Cestou každého, na koho padol jeho zrak, obdaril chladným pohľadom.

„Ja viem.“ Zašepkal Harry jeho vzďaľujúcemu sa chrbtu. „Ja viem.“ Zopakoval skôr ako povzdych. Sám sa otočil a vošiel do kupé. Tam stáli Neville s Lunou a hľadeli sa na neho. Obom im venoval unavený úsmev.

„Všetko je v poriadku.“ Povedal ticho, tónom, ktorý dával najavo, že sa nemajú pýtať. Usadil sa na svoje sedadlo a opäť si vytiahol knihu. Neville a Luna nasledovali jeho príkladu o chvíľu na to. Harry im bol v tichosti vďačný za to, že ho nezavalili otázkami ani nezačali nadávať na Malfoya a ani ho nezačali karhať za to, že sa nechal vyprovokovať. Presne to by totiž urobili Ron s Hermionou a Ginny. A Harry nemal chuť počúvať nič z toho.

Napriek tomu, že mal Harry knihu otvorenú a pozeral sa do nej, ju nečítal. Stačilo by sa na neho lepšie pozrieť, jeho oči sa nehýbali a neotáčal stránky. Práve ukázal mnoho zo šarmu jeho otca. Zdalo sa, že podedil otcov talent, udrieť na citlivé miesto. A, čo bolo najhoršie, nechal sa ovládnuť hnevom. Niečo také si nemohol dovoliť a úprimne ho to znepokojilo.

V Harryho osobnosti sa stretávala chladná zúrivosť s vášnivým hnevom. Samo o sebe nebolo také náročné zvládať ich, no naraz to bolo o niečom inom. Odomknutím persóny Harrisona Carusa začal Harry reagovať chladnou zúrivosťou, ktorá sa však stále očividne striedala s vášnivým hnevom, ktorý bol u neho bežný predtým. A skĺbiť tieto dva druhy hnevu bolo ako spojiť ľad s ohňom. Príšerná kombinácia.

Jeho otec reagoval podobne. Oba druhy hnevu, ktoré preukazoval, boli hrozné, no chladná zúrivosť bola najhoršia. Vtedy sa nedalo očakávať, čo urobí v najbližšej chvíli.

Bude sa musieť naučiť ovládať. Myslel si, že to už zvláda veľmi dobre, no očividne sa mýlil. Začne horlivejšie študovať okulumenciu a legillimenciu, najmä okulumenciu a začne meditovať. Pre začiatok by to mohlo byť postačujúce. A možno by mohol začať študovať aj niečo o mágií, v poslednej dobe mal dojem, akoby cítil slabý magický pretlak. Je tu možnosť, že je taký nestály aj preto.

Celú cestu do hradu a aj v hrade sa na neho upierali desiatky pohľadov, niektoré nahnevané, iné zhnusené či prekvapené a všade, kam sa pohol, si ľudia pri pohľade na neho začali medzi sebou šepkať. Harry prehádzal Veľkou sieňou so zdvihnutou hlavou, odmietal dať najavo akékoľvek nepohodlie. Posadil sa na okraj Chrabromilského stola, vedľa neho sa posadil Neville, ktorý ho oddeľoval od zvyšných študentov piateho ročníka.

„Na tvojom mieste by som si sadol inam, Neville. Pozri sa okolo seba, oni Proroku veria. Spadneš so mnou.“ Varoval ho Harry. Neville pokrčil ramenami.

„Nikdy som veľa neznamenal.“ Odpovedal ticho. Harry nesúhlasne pokrútil hlavou, to sa však už klobúk rozospieval. Tento rok spieval o súdržnosti a, samozrejme, o štyroch Zakladateľoch. Potom sa začalo triedenie.

Harry s úsmevom pozoroval nové prírastky. To boli aj oni kedysi takí malí? A takí ustráchaní? Najviac prvákov tento rok pribudlo do Chrabromilu a hneď za ním nasledoval Slizolin. Každá fakulta búrlivým potleskom privítala nováčika, ktorého k nim zaradil klobúk. Dokonca aj Slizolinská fakulta vrelo prijímala nováčikov. Na chvíľu sa zamyslel nad tým, aké by to teraz bolo, keby ho klobúk zaradil do Slizolinu. Aký by bol? Prerazila by slizolinská časť jeho osobnosti už skôr? A bol by aj v tejto chvíli odvrhnutý vlastnými?

Pokrútil hlavou. Nad takýmito vecami by sa nemal zamýšľať, minulosť už nezmení a keby aj mohol, zvolil by opäť rovnako. Počas rokov, ktoré zažil, bol šťastný. A v tých rokoch býval aj nespochybniteľne dobrý, teraz neveril, že taký aj ostal, no nech sa stane čokoľvek, nezabudne, že taký býval.

Po dotriedení prvákov mal riaditeľ preslov, ktorý Harry vnímal len na pol ucha. Každý rok sa držal základných bodov.

„...a rád by som vás predstavil novú profesorku obrany proti čiernej mágií, slečnu Dolores Umbridgeovú. Pevne verím, že si spolu budete rozumieť.“ Umbridgeová, odetá v nechutnej ružovej, vstala a mierne sa študentom uklonila. Harry zbystril pozornosť. Sieňou sa ozvalo neisté zatlieskanie. Nikto si nebol istý tým, čo má od nej očakávať.

„Náš školník pán Filch ma upozornil, aby som vám...“ prerušilo ho tenké zakašľanie. Vyrušene sa otočil na Umbridgeovú, ktorá sa ešte stále neposadila. Presladene sa usmiala a podišla k riaditeľovi, ktorý sa jej musel uhnúť a zaujala jeho miesto.

„Ďakujem za slovo, riaditeľ.“ Usmiala sa na neho. Harrymu prišlo zle.

„Ako sa tak pozerám na vaše nadšené mladé tváričky túžiace po vedomostiach, som si istá, že si spolu budeme rozumieť. Ministerstvo už dlhšiu dobu pozoruje dianie na Roforte, najmä každoročné striedanie profesorov na poste učiteľa obrany proti čiernej mágií a minister došiel k záveru, že je na čase zmeniť to. Zaslúžite si konečne dobrého profesora, ktorý vás naučí všetko, čo vedieť potrebujete. Touto náročnou úlohou poveril práve mňa a ja pevne verím, že moju snahu oceníte a budete dodržiavať moje pravidlá. Uvidíte, že to nebude ťažké.“ Obdarila študentov sladkým úsmevom, ktorý následnej venovala aj riaditeľovi, uklonila sa a vrátila sa späť na svoje miesto. Jej slová, rovnako ako aj pozícia na riaditeľovom mieste, ktorú zaujala, zanechali Harryho znepokojeného. A riaditeľ neurobil nijaký krok, ktorým by to poprel.

Otočil sa k Slizolinskému stolu. Podľa vzrušeného šepotu študentov so zelenými znakmi na habitoch a pohľadov, ktoré vysielali k učiteľskému stolu usudzoval, že si to uvedomili aj oni. Umbridgeová mala v Rokforte moc. A keďže jej moc pochádzala od ministra znamenalo to, že tu má moc aj minister. To sa Harrymu páčilo ešte menej než to, že tu bude sliediť tá stará ružová ropucha.

Už teraz videl, že má na neho zálusk. Harry tvrdí, že je Voldemort späť, Dumbledore to tvrdí len preto, lebo to povedal on a ministerstvo nechce priznať, že je Voldemort späť. Harry sa teda stal nepriateľom ministerstva, dostal sa dokonca takmer na Dumbledorovu úroveň. Už len jeho minister nenávidel viac. Alebo by bolo na mieste povedať, že sa už len jeho bál viac?

„Nepáči sa mi.“ Priznal Neville.

„A predtým, ako sa pustíte do skvelej hostiny, ktorú pre nás pripravili rokfortskí škriatkovia, mi dovoľte privítať medzi nami dve študentky vyšších ročníkov, ktoré týmto rokom začínajú študovať na našej škole.“ Pokračoval Dumbledore. Harry sa zamračil, sieňou sa začal ozývať šum hlasov. Doposiaľ do Rokfortu nikdy neprijímali starších študentov, dokonca v celej histórií bolo iba pár prípadov, kedy by na Rokforte začali študovať starší študenti.

„Dievčatá doteraz študovali doma, dúfam však, že ich napriek tomu prijmete s otvorenou náručou. Teraz necháme Múdry klobúk, aby ich zaradil do fakúlt.“ S týmito slovami Dumbledore utíchol a predstúpila McGonagallová. Na mieste, kde sa triedili prváci sa objavil stolček, len o niečo väčší ako ten pre prvákov.

„Sarayová, Amay, siedmy ročník.“ Prečítala zo zoznamu. Bočné dvere, ktorými vchádzali prváci, sa otvorili a Harrymu sa zastavilo srdce. Dnu vošlo dievča s dlhými čiernymi vlasmi, tak temnými, že prechádzali do polnočnej modrej a s bledou pokožkou. V jej pohybe bolo niečo z elegancie šelmy. Keď blysla očami jeho smerom mohol zazrieť sivozelenú farbu jej dúhoviek. Inak sa ani raz nepozrela smerom k študentom. Usadila sa na stoličku a nechala McGonagallovú, aby jej na hlavu nasadila klobúk. Chvíľu bolo v sieni ticho, kedy každý očakával konečný výrok.

„Chrabromil!“ vykríkol klobúk jasne na celú sieň. Chrabromilský stôl začal bujaro tlieskať, zatiaľ čo sa Amay, jeho Amay, zdvihla zo stoličky a vykročila ku chrabromilským siedmakom. Keď prechádzala okolo Harryho, venovala zmätenému chlapcovi pobavené žmurknutie.

„Leardent-Tearová, Catherine, piaty ročník.“ Vyvolala McGnagallová druhé meno. Harry bol vtedy definitívne mimo. Bočné dvere sa otvorili a dnu vošlo dievča, ktoré ho mátalo dokonca aj v snoch, dievča, s ktorým tancoval a potom ho bez úspechu hľadal.

Červené vlasy vyčesané do vysokého účesu jej žiarili a tento účes dovoľoval vyniknúť jej elegantnej šiji. Krásnu tvár mala ako vytesanú z kameňa, bez akejkoľvek emócie, hlavu hrdo vztýčenú. Oči jej žiarili ako to najcennejšie zlato. Dokonca aj pod habitom bola badať jej perfektná postava. Pohybovala sa elegantne, bola stelesnením pravej aristokratickej dokonalosti. Bledá hebká pokožka a jemné ruky len dokresľovali jej zjav. Sám veľmi dobre vedel, že jej pokožka je skutočne tak jemná ako vyzerá.

Bola krásna ako padlý anjel.

A práve tá jedna myšlienka priviedla Harryho späť na zem. Krásna ako padlý anjel. Och áno, to bola. Ako padlý anjel stvorený z ohňa. Krásna ako démon. Krásna ako sukuba.

Sukuby neboli tak celkom démoni, dalo by sa povedať, že boli tretinovými démonmi, z väčšej časti stále ľuďmi. No ľuďmi už predsa len neboli. Nikto, kto je poznamenaný krvou démona nie je už tak celkom človekom.

Na to, že je aj Catherine sukuba prišiel ešte nadránom, tú noc, kedy sa stretli. Bola krásna, mimoriadne krásna a zvodná. Okrem toho, nebolo možné len tak jednoducho rozpoznávať magické bytosti. A to magické prúdenie, ktoré z nej cítil. Bolo to niečo iné ako magický odtlačok čarodejníc či čarodejníkov, ktorých zatiaľ stretol a mal možnosť zacítiť ich mágiu. A okrem toho, niečo mu hovorilo, že mal proste pravdu.

Usadila sa na stoličku a Harry už podvedome vedel, kam ju klobúk zaradí. A skutočne, chvíľu na to klobúk konečne vyriekol rozhodnutie.

„Slizolin!“ zaznelo sieňou jasne. Slizolinský stôl zaburácal, takto nevítali ani prvákov. Catherine nebola iba krásna, bola aj príšerne bohatá, niet divu, bola držiteľkou dvoch rodových mien.

Leardentovci boli silný francúzsky rod, podobne ako boli Tearovci silný anglický rod a oba tieto rody boli veľmi bohaté. Leardentovci mali úzke príbuzenské väzby na Delacourovcov. Háčik bol v tom, že v tomto dohodnutom manželstve sa ani jeden z manželov nechcel vzdať mena, obaja boli jedinými pokračovateľmi svojich rodov. Nakoniec sa dohodli na tom, že budú mať dvoch potomkov a každý sa stane držiteľom jedného rodového mena.

Problém nastal, keď manželka pri pôrode umrela. Dlhú dobu sa šepkalo o tom, že za to mohol manžel, nikto to však nevedel potvrdiť. Každopádne, ich jediná dcéra sa stala držiteľkou oboch rodových mien. Bolo známe, že radšej používala len meno Catherine Tearová. Každopádne, jej celé meno bolo Catherine Electra Leardent-Tearová.

Harrymu ani nenapadlo, že by to mohla byť ona. A bol si istý, že ona vôbec netušila, že je Harry Potter.

Pri Slizolinskom stole sa usadila medzi Draca Malfoya a Blaisa Zabinnyho. Pred ňou sedel Theodore Nott. Harry sa na chvíľu otočil ich smerom, na čo sa mu pozrela do očí. Počkal len chvíľu, počas ktorej cez jej oči preletel zvláštny tieň a otočil sa späť. Namiesto nej sa otočil na Amay. Tá zaregistrovala jeho pohľad a žmurkla na neho. Perami naznačila: „Prekvapenie.“ Harry sa usmial.

„Tá nová siedmačka, ty ju poznáš?“ opýtal sa Neville. Chalani vedľa Nevilla nastražili uši.

„Prečo myslíš?“ opýtal sa Harry. Neville pokrčil plecami, odrazu nervózny, keď si uvedomil pohľady ostatných.

„Neviem, zdalo sa mi, že na teba žmurkla.“ Priznal ticho. Harry zaregistroval Amayin chichot.

„Už sme sa stretli.“ Odpovedal a pustil sa do jedla. Nezdalo sa, že by ukojil zvedavosť svojich spolužiakov a ani ho to nezaujímalo. Stačilo mu, že sa na nič nepýtali. Dean a Seamus očividne neboli s ním na jednej lodi, Seamusove nepriateľské pohľady hovorili za všetko.

Niekedy počas večer Harryho zrak zablúdil aj k otcovi. Pomaly jedol a tvár mal stuhnutú v maske iritácie. Umbridgeová, ktorej sa ako profesorke obrany ušlo miesto vedľa neho, mu čosi hovorila a Harry mal čo robiť, aby sa nezačal uškŕňať. Nedivil by sa, keby otec vytiahol prútik a preklial tú ženskú. Vlastne by mu za to zložil poklonu.

Sedieť na stoličke medzi riaditeľom a profesorom obrany musí byť to najhoršie miesto. A to najmä v prípade, ak je tým riaditeľom Dumbledore a tou profesorkou Umbridgeová.

Jeho zrak sa vzápätí zastavil na Dumbledorovi. Riaditeľ, akoby vedený inštinktom, neomylne vyhľadal Harryho pohľad. Hneď ako zistil, že sa na neho díva Harry, očami uhol. Na chlapcových perách sa objavil trpký úsmev a otočil sa späť ku svojmu tanieru. Nevšimol si Snapeov pohľad, ktorý sa do neho zabodol.

Kedysi bral riaditeľa ako niekoho, komu môže veriť, bol pre neho ako starý otec, ktorému sa môže zveriť a ktorý bude mať pre neho vždy nachystanú dobrú radu. A okrem nej aj citrónovú sladkosť, tie mal po ruke vždy. Teraz už nevedel, čomu má veriť a už vôbec nie, komu má veriť.

Zistenie, že je Dumbledore Harryho poručníkom v magickom svete nebolo až také prekvapivé, dalo by sa to čakať. No to, čo všetko mu zamlčal o jeho majetku a právach, to bola krutá rana. Harry nikdy nemusel vyrastať u Dursleyových, mohol mať bezpečnejší úkryt niekde, kde by bol šťastný. Kde by ho namlátili a nevyužívali ako otroka. Toto všetko mu riaditeľ uprel. Uprel mu vedomosti, uprel mu majetok, uprel mu šťastný život. Svojím spôsobom mu uprel aj mágiu a právo rozvíjať sa. Veď ako by sa aj mohol rozvíjať, keď bol za akýkoľvek prejav mágie kruto potrestaný? Bol zázrak, že neskončil ako zakomplexovaný moták.

Pre Salazara, Neville sám mal podľa všetkého dosť veľkú zásobu mágie, ale tragédie z detstva mu k nej zamedzili prístup.

Odstrihol Dumbledora od dohľadu nad svojím majetkom a keby našiel niekoho, komu by mohol zveriť svoje poručníctvo, odstrihol by Dumbledora aj od toho. A Dumbledore iba podporoval Harryho nechuť dôverovať starému mužovi, keď sa mu tak očividne vyhýbal.

Keď však potreboval ťahať z Harryho informácie, nemal tak naponáhlo. Zažil to v Blackovskom dome, keď ho zaujímalo, koho Harry videl. Harry sám toho čarodejníka nepoznal a bola veľká pravdepodobnosť, že ho spozná Dumbledore, no Harry mu to proste odmietol prezradiť. Možno to bolo chyba, za ktorú zaplatí, ale budíš. Neľutuje to. Keby išiel po Dumbledorovi, bolo by to iné, to by bol Harry povinný informovať ho o ňom, ale tento čarodejník chcel Harryho a Harry sám by mal rozhodovať o svojom živote.

A tak nechal v tej chvíli prehovoriť svoju zranenú hrdosť. Och áno, Hermiona by bola na neho hrdá.

Avšak, Hermiona sa s ním nerozprávala.

Cestou do klubovne si ho odchytila Amay. Rozhodol sa, že pôjde medzi poslednými, od prefekta si vypýtal heslo, takže sa nemusel držať skupiny. So širokým úsmevom sa mu zavesila na rameno. Bola síce staršia, no stále bola nižšia, takže to bolo pre oboch pohodlné.

„Ušla si svojim obdivovateľom?“ podpichol ju jemne. Upírka sa zasmiala.

„Náhodou sú zlatí.“ Bránila ich. Harry pretočil očami.

„Samozrejme, pre teba. Ty si pre ich nadpozemská bytosť.“ Opravil ju.

„To v podstate aj som, no nie?“ uškrnula sa. Harry sa zasmial.

„To teda si. Moja milovaná nadpozemská bytosť.“ Súhlasne prikývol a so širokým úsmevom jej rozstrapatil vlasy.

„Héj!“ vykríkla a odskočila od neho. Okamžite si začala rukami upravovať vlasy.

„Nestrapať ma!“ zamračila sa na neho. Nutne podotknúť, že to veľký účinok nemalo, keďže len sťažka zakrývala smiech. Harry pokrčil plecami.

„Prečo si tu, Amay?“ opýtal sa po chvíli.

„Nepáčilo sa mi, že si išiel do klubovne tak sám. A okrem toho, chcela som sa s tebou zvítať. Mimochodom, ešte si ma na privítanie neobjal.“ Vyzývavo sa na neho pozrela v snahe odbočiť od témy.

„Prečo si na Rokforte, Amay.“ Spresnil to.

„Študujem tu.“ Odpovedala pokojne. Harry zastal a otočil sa čelom k nej.

„Nikto z vášho rodu a celkove druhu neštuduje na Rokforte. Mágia, ktorú študujete je iná ako tá, ktorú študujeme my. Skutočne sa chceš učiť kúzla do domácnosti? Alebo nebodaj spôsoby boja proti temným bytostiam?“ opýtal sa nahnevane. Čo chcela dosiahnuť tým, že sa prihlásila do tejto školy? Dúfal len, že to nemá nič spoločné s tým ich až chorobným presvedčením o tom, že majú voči Harrymu akýsi dlh.

„Mágia je stále rovnaká, líšia sa len kúzla a úmysly.“ Zavrčala.

„A prečo som sa prihlásila na túto školu? Pretože je mojou povinnosťou chrániť svoju rodinu! Už si konečne zapíš za uši, že do mojej rodiny patríš, či sa ti to páči alebo nie!“ týmto Harrymu účinne vyrazila dych. Chvíľu sa na seba len bez sloh hľadeli, kým sa Harry nenačiahol za svojou veľkou sestričkou a nezovrel ju v náručí.

„Och, drahá moja, ty to všetko berieš nejako vážne.“ Zamumlal jej do vlasov so smiechom. Tak úžasne to upokojovalo jeho rozdrásané nervy. Po prvýkrát po dlhej dobe mal dojem, akoby bol v prítomnosti človeka, ktorý by ho prijal so všetkými jeho temnými tajomstvami. Koniec koncov, bol v prítomnosti temnej bytosti.

„Ale veď to aj ty.“ Zasmiala sa ticho. Harry ju po chvíli opatrne pustil.

„Ešte nás tu takto niekto uvidí. To by bolo.“ Uškrnul sa.

„To by bolo hrozné.“ Súhlasne prikývla s vážnym výrazom.

„Harry Potter ulovil ďalšie dievča.“ Pokrútila hlavou a vzápätí vyprskla do smiechu.

„A ešte k tomu princeznú. Vieš si predstaviť tie články v novinách? To by bolo na titulku.“ Pridal sa k nej.

Takto sa doťahovali celú cestu do Chrabromilskej klubovne. Keď sa konečne dostali ku schodisku vedúcemu do dievčenskej časti internátov, otočila sa Amay k Harrymu.

„Harry, určite si si všimol, že so mnou prišla aj Catherine. Viem, že si jej tajomstvo odhalil už dávno a prosím ťa, nesúď ju príliš tvrdo. Mňa ani Retha si neodsúdil. To dievča si tiež prešlo svojím osobným peklom za niečo, za čo ani sama nemôže. Vypočuj ju. Pokiaľ jej dáš možnosť a priestor, sama ti ukáže, že je hodná tvojej dôvery. Prišla sem pre to isté, prečo aj ja, spomeň si na to, keď pocítiš chuť zbrojiť proti nej. Vie o tom, že si nám pomohol a to, že si niečo také urobil, ťa u nej posunulo veľmi vysoko. A okrem toho, sama viem, že na teba zapôsobila.“ S miernym úsmevom mu stisla dlaň, naposledy sa mu veľavravne pozrela do očí a zmizla navrchu schodiska. Mladého čiernovlasého chlapca nechala dole utápať sa vo vlastných myšlienkach.

Amay verila, že Harry pochopí všetko nutné. Bol koniec koncov inteligentný a sám si prešiel ťažkými skúškami. Verila v neho už od prvého dňa ako sa stretli a bude v neho veriť vždy. Aj teraz, keď sa opierala o chladnú stenu dievčenských internátov a pozorovala zamysleného mladíka pod sebou v srdci vedela, že ju nesklame. Veď ako by aj mohol? Ten chlapec, ktorý musel dospieť, jej a jej bratovi zachránil život a tým medzi nimi nevedomky vytvoril silné puto. Láskavo sa usmiala. Vzápätí jej však úsmev z pier zišiel.

Bude to mať ešte ťažké. Pokiaľ sa s bratom nemýlili a inštinkty jej hovorili, že nie, čaká Harryho dlhá a strastiplná cesta. Oni však budú verne stáť po jeho boku, nech by sa dialo čokoľvek.

Pozorovala mladého muža až kým sa jej nestratil na druhých schodoch vedúcich do chlapčenskej časti internátov. Až potom sa sama vybrala do izby, ktorú bude zdieľať so svojimi novými spolubývajúcimi. Zatiaľ Harrymu v duchu držala palce.