Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


25. 5. 2014

10. Počiatky a začiatky

 „Môžeme ísť?“ hlas pani Weasleyovej sa niesol Blackovským domom, sprevádzaný krikom pani Blackovej, Siriusovej matky. Weasleyovci s Hermionou, Harrym a niekoľkými členmi Rádu sa zhromažďovali v predsieni, dvojičky a Ron však ešte stále chýbali.

Nastal deň, kedy Weasleyovci chodievali nakupovať potreby do školy a ani tento rok nevynechali. Jediné, čo sa zmenilo bolo to, že s nimi išlo aj päť členov Rádu, z toho dvaja pre Harryho a ďalší už boli v Šikmej uličke, kde ich budú pozorovať z úkrytov.

Kvôli onomu neznámemu čarodejníkovi, ktorý sa pokúšal Harryho vyhľadať, museli okolo Harryho zvýšiť ochranu. On s tým síce nesúhlasil, takto to bolo, akoby mu na chrbát pribili terč, sám by omnoho lepšie splynul s davom, no nič s tým nemohol urobiť. 

Keď sa opäť prebudil v Snapeových komnatách, nastal krížový výsluch. Bol tam dokonca aj Dumbledore, spolu so Snapeom ho vypočúvali ohľadne toho, koho videl. A Harry, nahnevaný na Dumbledora, tvrdil, že nič presné nevidel. Opísal im čarodejníka s tmavými vlasmi a bledšou pokožkou, nevedel však, či bežnou bledou alebo aristokratickou bielou. V podstate poriadne nevylúčil nikoho. Možno tak Malfoyovcov, tí sú všetci blondiaci s mimoriadne svetlými vlasmi.

Možno urobil chybu. Do čerta, určite urobil chybu! Ale on zúril, cítil sa byť starým čarodejníkom podrazený, manipulovaný a využívaný. A ním už toľkokrát ľudia manipulovali, toľkokrát ho využívali, podrážali a klamali, že toho mal už dosť. A medzi tými ľuďmi bol aj Dumbledore. Och áno, dokonalý Albus Dumbledore bol manipulatívny bastard, pre ktorého bol Harry len figúrka na šachovnici. To mu ukázal Dumbledore.

Čo mu dalo právo na to, žiadať informácie, keď mu nijaké nechcel dať? Harry sa opakovane pýtal na to, čo sa stalo, no riaditeľ mu neodpovedal. Mal dokonca tú drzosť preniknúť mu do myšlienok. Harry ochránil všetko, čo nechcel, aby videl a keď zatlačil, zareagoval, akoby si všimol nejaký náznak. Snape už aj tak vydedukoval, že sa mu darí, čo Dumbledore využil. Prvé, čo mu povedal, keď sa prebudil bolo práve to, že je spokojný s tým, ako sa mu darí, samozrejme, že to zaobalil do krásnych slov, ktoré mali v Harrym vyvolať hrdosť a pýchu a mal vďaka nim zmäknúť. To v Harrym vyvolalo presne opačný efekt a on vybuchol. Alebo, pokiaľ by mal byť presnejší, prebudila v ňom časť osobnosti, ktorá mu bola neznáma a ktorú by ešte pred niekoľkými mesiacmi surovo potlačil.

Zvláštne bolo, že vždy dovtedy, keď ho niečo rozčúlilo, dal svoj hnev jasne najavo. Kričal, ničil, uvoľnila sa z neho mágia alebo niečo podobné. Vtedy ho však zaplavil chlad, ktorý ponechal jeho myseľ jasnú a srdce stvrdnuté. Začínali sa u neho ukazovať vlastnosti, ktoré boli cenené v Slizoline. Klobúk mal možno nakoniec pravdu a on skutočne patril do tej fakulty. Aj napriek tomu si však nadovšetko cenil vlastnosti, ktoré podedil po matke a bol hrdý na svoju fakultu.

Od Dumbledora a Snapea sa však dozvedel niečo o obrade, ktorým sa ho onen čarodejník pokúsil vyhľadať. Nebolo toho veľa, no mohlo by to stačiť na to, aby vedel, čo približne má hľadať. Žiaľ, nič sa mu zatiaľ nepodarilo nájsť.

Každopádne, Dumbledore sa rozhodol, že sa Harry sám nedokáže ubrániť a potrebuje ochranu. A tak mu na krk zavesil množstvo členov Rádu, medzi nimi aj Mundungusa Fletchera, starého parchanta, ktorý hľadel len na svoj osoh, bol však potrebný kvôli kontaktom, ktoré mal s ľuďmi zo Zašitej. Počas prázdnin mal párkrát stráž pred domom Dursleyových.

„Vyzerá to tak, že sme tu už všetci.“ Povedal Harry, keď zrátal ľudí okolo seba. Vedľa Harryho stáli dvojčatá s Ginny, rozprávali sa spolu o nejakých výrobkoch dvojčiat. Pár krokov vzdialení od nich stáli Ron s Hermionou a o niečom sa zhovárali.

Zdalo sa, že Ron sa počas Harryho neprítomnosti so všetkými udobril. A vyzeralo to tak, že s Hermionou sa udobril naozaj dobre. Kučeravá čarodejnica sa v jeho prítomnosti správala ako zamilovaná pubertiačka. Všetko to bolo akési divné, obyvatelia Blackovkého domu sa správali zvláštne, avšak nie do očí bijúcim spôsobom, boli to len jemné rozdiely, ktoré bežnému pozorovateľovi ľahko uniknú. Jediný, kto sa ešte správal normálne, bol Snape. A aj keď by to nikdy nahlas nepriznal, pri Ronových pohľadoch ním prechádzal takmer strach. Ryšavec sa na neho niekedy díval zvláštnym, až desivým pohľadom, plným poznania. Každopádne, najmladšiemu Weasleymu sa vyhýbal a večery trávil sám, spoločnosť mu robili len knihy, prach a ticho Blackovskej knižnice.

Dni trávil najčastejšie so Siriusom alebo so Snapeom, ktorý mu, na riaditeľov príkaz, stále dával lekcie okulumencie. Lekcie prebiehali pozoruhodne pokojne, takmer bez slov.

 

V Šikmej uličke sa rozdelili. Keďže Harry mal už väčšinu potrebných vecí, ostal v spoločnosti členov Rádu, ktorí sa snažili tváriť nenápadne. Ostávali však príliš blízko pri ňom, čo bolo, pokiaľ sa človek pozeral pozorne, nápadné.

Rozhodne najlepšie krytie mal Moody. Keď zistil, že ten starec v ošumelom oblečení, opierajúci sa o palicu, je Moody, takmer umrel od smiechu. Okoloidúci, medzi nimi aj členovia Rádu, sa na neho pozerali dosť zvláštne a on sa im nemohol čudovať. Našťastie nikto nevedel, kým je, zelená šatka, ktorú mal uviazanú okolo čela, dobre ukrývala jeho slávnu jazvu.

U Floriana si kúpil balíček čokoládových karameliek, mal ich rád. Keď vyšiel z obchodu, zamieril rovno k Moodymu sediacemu na širokej lavičke a posadil sa vedľa neho. Otvoril balíček, vybral odtiaľ jednu z karameliek a ignorujúc Moodyho zle skrývaný vražedný pohľad, si ju vložil do úst. Oči mu iskrili, keď sa s úsmevom otočil na svojho spoločníka a natiahol k nemu ruku s karamelkami.

„Dáte si?“ ponúkol ho. Moody sa na neho mimoriadne nepríjemne zamračil, na čo Harry len pokrčil plecami a svoju ruku stiahol. Čo už, nevedel, o čo prichádza. Tieto karamelky patrili medzi naozaj kvalitné sladkosti.

„Vedeli ste o tom, že čokoláda napomáha k zlepšeniu nálady?“ opýtal sa čarodejníka.

„Je to kvôli endorfínom, hormónom šťastia, ktoré sa uvoľňujú...“ pokračoval bez toho, aby počkal na jeho odpoveď.

„Nezaujíma ma to.“ Skočil mu chladne do reči Moody. To bolo neslušné.

„Ja viem.“ Odpovedal Harry veselo. Balíček s karamelkami si strčil do vrecka habitu a vstal.

„Ďakujem za zaujímavý rozhovor, prajem príjemný deň.“ Povedal so širokým úsmevom. So zaviatím habitu sa otočil na päte a odkráčal smerom ku kníhkupectvu. Vo dverách pred kníhkupectvom sa zrazil s Dracom Malfoyom. Všimol si ho už predtým, mladý Slizolinčan ho pozoroval už nejakú chvíľu.

 

„Kam sa hľadíš, Potter?“ zavrčal na neho aj napriek tomu, že za zrážku mohol on. Harryho jeho správanie nerozhodilo, Malfoy sa ho len snažil vytočiť.

„Aj keď pri tvojom vychovaní sa niet čomu diviť, že si nedovidíš pred nos. Ako vidím, tak tomu nedopomohlo ani to, že si sa už konečne zbavil tých ohavných okuliarov.“ Dodal sarkasticky.

„Ach, Malfoy, aké prekvapenie, že sme sa tu zrazili. Najmä potom, čo si ma už najmenej desať minút pozoroval. Zdám sa ti fascinujúci?“ veselo sa na neho uškrnul a vošiel do obchodu. Zarazený Malfoy sa za ním po piatich sekundách vybral dnu. To však až potom, čo sa dnu chcel dostať nejaký čarodejník, ktorému stál v ceste.

„Nepozoroval som ťa a určite sa mi nezdáš fascinujúci, Potter! Nenamýšľaj si!“ soptil, keď ho dobehol.

„Prečo si ma potom sledoval?“ mierne sa uškrnul a zabočil do sekcie obrany proti čiernej mágií.

„Nesledoval som ťa, Potter. Nemôžem za to, že si niečo také tvoja paranoidná myseľ vyvodila. A možno sa ja zdám fascinujúci tebe a dúfaš, že ma zaujímaš natoľko, aby som ťa pozoroval. Smola, Potter, si až zarážajúco nudný.“ Zavrčal.

„Malfoy, ty a fascinujúci? Žartuješ? Si ešte nudnejší ako ja.“ Pozrel sa na mladého Slizolinčana ako na blázna. Vytiahol z poličky jednu z kníh a zbežne si ju prezrel. Hneď ju aj vrátil naspäť, bola to blbosť.

„Malfoyovci nie sú nudní, Potter.“ Zavrčal.

„To väčšinou nie som ani ja.“ Pokrčil Harry plecami a vzal si z police ďalšiu knihu, ktorú hneď aj otvoril.

„Zaručujem ti, že práve v tejto chvíli si nesmierne nudný.“ Poučil ho Malfoy.

„A predsa so mnou tráviš čas.“ Vrhol na neho veselý pohľad a zavrel knihu, ktorú vytiahol. Túto si vezme.

„Áno. A práve nastal čas na to, aby som sa vzdialil. Počul som, že je idiocia nákazlivá.“ Poznamenal sarkasticky, otočil sa na podpätku a vybral sa preč.

Harry sa pousmial a vytiahol ďalšiu knihu. Všimol si, že sa Malfoy vo dverách takmer zrazil s jedným z členov Rádu. Nezabudol mu vynadať za to, že sa plietol do cesty niekomu tak dôležitému, ako je on.

Draco Malfoy bol inteligentný, rafinovaný, ambiciózny a vynaliezavý, to mu Harry nemohol odoprieť. Taktiež mal aj dokonalú Malfoyovskú výchovu a krížili sa v ňom najlepšie vlastnosti jeho otca aj matky. Bol slizolinským princom, lídrom svojej fakulty a bol aj mimoriadne nadaným čarodejníkom. Jeho smerom sa otáčali mnohé ženské pohľady a to nielen kvôli obrovskému majetku, ktorého bol dedičom.

A napriek tomu všetkému reagoval na Harryho prítomnosť mimoriadne intenzívne a nenechal si uisť jedinú príležitosť na to, aby sa s ním pustil do hádky. Harry nepochyboval, že ho Malfoy dlhé hodiny pozoroval, rovnako, ako on pozoroval jeho. A počas ich vzájomných potýčok aj sám Malfoy neraz stratil hlavu a zahodil za hlavu všetko, čo mu dlhé roky vštepovali do hlavy.

Harry si až doteraz nikdy neuvedomil, aký na seba majú vplyv.

 

A vlastne, niet sa čomu čudovať. Každému, kto sa na nich pozrel, bolo jasné, že sú ako dva opačné póly.

Dokonalý Chrabromilčan, silný, statočný a smelý hrdina, Chlapec, ktorý prežil, ikona svetla, mladík s obrovským srdcom. Líder, vodca, všetkými obdivovaný, všetkými poznaný, so srdcom na dlani, idol, dieťa, ktoré nikdy nezišlo z cesty svetla a je nemysliteľné, aby tak niekedy učinilo. Dokonca aj v dobách, kedy ním ľudia opovrhovali, bol pre mnohých svetlom.

A jeho opakom bol slizolinský princ, skazený, prešibaný a vynaliezavý chlapec, ktorému nebolo možné odoprieť značnú dávku inteligencie. Mladík oplýval šarmom, atraktivitou a bohatstvom. Bol chladný a nevypočítateľný. Syn Smrťožrúta, budúci oteckov nástupca, dokonalý Malfoy.

Oni dvaja boli ako oheň a ľad. Dokonca aj ich vlasy o tom svedčili. Harry mal neskrotné vlasy, čierne ako samotná noc, ktoré si žili vlastným životom. Naopak, Dracove vlasy boli svetlé, takmer biele, vždy dokonalé upravené k spokojnosti nositeľa.

 

A napriek tomu všetkému neboli až taký odlišný. Harry mal za tie roky možnosť vidieť Malfoya v mnohých situáciách, z ktorých mnohé ho prekvapili. Zažil zúrivého Malfoya, nadradeného Malfoya, sarkastického Malfoya, krutého Malfoya, posmievačného Malfoya, no i Malfoya, ktorý pomohol mladšiemu Slizolinčanovi, úprimne sa usmieval a postavil sa na stranu niekoho iného zo svojej fakulty.

Dokonca ani inteligentná a všímavá Hermiona nevidela nič iné ako Malfoyovu zlobu, keď sa odrazu objavil na mieste, kde niekto urážal niekoho z jeho fakulty a začal po ostatných metať jedovaté slová. Harry po čase uveril, že to všetko, čo videl a o čom si myslel, že je na Malfoyovi pozitívne, nebolo skutočné a on len chcel v Malfoyovi vidieť niečo dobré.

Teraz už nabral istotu, že všetko to, čo videl a čo nikto iný nevidel, bola pravda. Malfoy nemal srdce z kameňa a rozhodne nebol taký bezcitný ako tvrdili ostatní. Možno, keby ho dokázal postrčiť, by sa Draco Malfoy pridal na tú dobrú stranu.

Aj keď, ťažko povedať, ktorá strana bola tá dobrá. Harry začínal zastávať názor, že všetci tí, ktorí tvrdili, že stoja na dobrej strane, boli pokrytci. Svetlí čarodejníci ubližovali a zabíjali rovnako ako temní. A z akého dôvodu? Vraj sloboda, láska, dobro. Takýmito krásnymi vysvetleniami sa oháňali svetlí čarodejníci. Pravdou však bolo, že oni, rovnako ako temní čarodejníci, bojovali o nadvládu. A Expeliarmus určite nebolo to jediné, čo k tomu využívali.

 

A potom tu boli ľudia ako Dolores Umbridgeová. Loreth poslal Harrymu list, v ktorom mu podrobne opísal, kto je tá ženská. A Harry mohol už pri prvých vetách povedať, že si tú ženu neobľúbi.

Dolores Umbridgeová, čarodejnica, ktorá sa priam desivo podobala na prerastenú ružovú podobu, nenávidela všetkých polovičných. Medzi nich sa radili vlkolaci, upíry, škriatkovia, kentaury a iné podobné bytosti. Bola námestníčkou ministra, čo znamenalo, že bola v ministerskej hierarchií vysoko a teda mala aj značnú politickú moc.

A netreba zabudnúť ani na to, že nenávidela nečistokrvných. Aj keď s tým sa už tak nechválila. Bola natoľko verná Fudgeovi, že bola ochotná nechať nečistokrvných na pokoji a svoj hnev naplno zamerala na bytosti a na Harryho. Zničiť Harryho bolo pre ňu a pre Fidgea prioritou číslo dva, hneď po tom, udržať si miesta, ktoré zastávali.

Medzi vyššie postavenými úradníkmi sa šepkalo, že je na čase odstaviť Harryho Pottera úplne. Nikto však akosi nevedel, ako na to. Denný prorok bol dobrým začiatkom, ale nestačilo to. Stále bolo veľa ľudí, ktorí verili v Harryho Pottera a Dumbledora. Chcelo by to ešte niečo.

Loreth napísal Harrymu v liste aj o tom, že sa v Surrey nejakú dobu pohybovala dvojica Dementorov, ktorý hľadali nejakého čarodejníka. Bolo jasné, o akého čarodejníka sa jedná. Išli po Harrym. A Loreth jemným naznačením na určitú osobu zodpovedal aj Harryho otázku, kto to bol.

Dolores Umbridgeová prechádzala blízko pomyselnej hranice Harryho trpezlivosti. A Merlin vie, že tá nebola nekonečná.

 

Ako keby ju bol svojimi myšlienkami snáď privolal, narazil pred obchodom na Umbridgeovú. Dal si záležať na tom, aby nikto nespoznal, že o nej niečo vie, prešiel okolo nej ako okolo kohokoľvek iného. Počas jedného rýchleho pohľadu si ju starostlivo prezrel, jej krátke pevné hnedé vlasy, nevýrazné hnedé oči, široký nos, veľkú nevkusnú ružovú mašľu vo vlasoch, falošne detský a príliš sladký vzhľad, to všetko obsiahol a uložil si to do pamäti, ku všetkému ostatnému, č už o nej vedel. Nové kúsky hladko zapadli do pomyselnej skladačky.  

Takže táto ženská bude ich novou profesorkou obrany proti čiernej mágií? Loreth ho nezabudol informovať ani o tom, že je to viac než pravdepodobné. Minister sa bojí Dumbledora a chce mať kontrolu nad školou. Fudgeovi sa moc zapáčila a teraz sa bojí, že o ňu príde.

Skôr či neskôr však aj tak padne. Voldemort sa naozaj vrátil, nie sú to len klamstvá chlapca, túžiaceho po pozornosti. Je to pravda. A Fudge na to, že túto pravdu nedokáže prijať, doplatí. Bolo by to iné, keby začal bojovať, po tom, ako by sa Tom ukázal, by získal u ľudí sympatie a ľudia by sa na neho začali pozerať ako na dobrého vodcu. To by mu otvorilo brány k ešte väčšej moci, než akú má teraz. Čoskoro sa začne vojna a Harry sa obával, že ministerstvo padne. Už teraz je takmer jeho. Bystrozori, najmä tí starší, ktorí si pamätajú prvú vojnu, budú bojovať proti Voldemortovi, no nie je ich tak veľa. Kým bol čarodejnícky svet v sladkej nevedomosti, Voldemort a jeho ľudia v ústraní konali, plánovali a verbovali.

Učebnice na obranu, ktoré im tento rok predpísalo ministerstvo v mene novej profesorky, boli plné teoretických znalostí, ktoré im boli na dve veci. Tie netreba menovať. S profesormi obrany na Rokforte to bolo zložité, no doteraz ich každý z nich priučil aspoň niečomu. Dokonca aj prezlečený Voldemort a ten cvok Lckhart. Táto ženská ich nenaučí zhola nič.

Požiadal Loretha, aby mu ju preklepol, je takmer isté, že na ňu jeho kontakty dokážu niečo vyhrabať. A pokiaľ to nebude stačiť... povedzme, že to bude riešiť neskôr.

 

U Madam Malkinovej si kúpil nejaké oblečenie a zastavil sa aj v metlobalových potrebách. Síce mal už všetko potrebné, no Weasleyovci s Hermionou ešte neskončili, a tak musel čakať. Na chvíľu ho ovládla chuť zahnúť do apatieky a kúpiť si niečo na elixíry, ale tú možnosť hneď zatrhol. Možno keď ho nebudú na každom sledovať členovia Rádu. Niekomu by sa mohlo zdať divné, že sa Potter zaujíma o elixíry.

A tak ho nakoniec Hermiona s Ronom a ostatnými našli u Floriana, kde si dával jeho povestnú zmrzlinu. Posadali si okolo jeho stola a Harry objednal aj im.

„Máš už nakúpené všetko, Harry?“ opýtala sa ho Hermiona. Harry sa na ňu usmial.

„Všetko potrebné. A vy?“

 

Keď sa neskôr večer Harry dostavil na lekciu okulumencie, mal za sebou dlhé hodiny štúdia obrany proti čiernej mágii. Potom, čo sa vrátili zo Šikmej, si pobalil kufor, navštívil Siriusa v jeho izbe a odišiel až nejakú dobu potom, ako sa objavil Remus. A napriek tomu mal ešte priveľa času.

Ginny, Ron a Hermiona boli v ich izbe, kde sa o niečom rozprávali. Harrymu veľmi rýchlo došlo, že sa rozprávali o ňom. Čo iné si aj mohol pomyslieť, keď stíchli, len čo otvoril dvere. A tak si len vzal knihu a ukryl sa na najvyššom poschodí, do izby, kam sa uchýlil v dobe, kedy ho Ron podrazil.

Niečo mu na tom všetkom nehralo. Na správaní ostatných bolo niečo zvláštne. Najintenzívnejšie to bolo v okolí Rona, Hermiony a Ginny, títo traja sa v poslednej dobe zdržiavali stále spolu. Harry však nevedel prísť na to, čo mu príde také zvláštne. Bol to len mizivý dojem, niečo ako zahmlená myšlienka, ktorú síce cítil, ale nevedel ju rozlúštiť. A po čase v ich prítomnosti to strácalo na už tak slabej intenzite.

Okrem toho, Harry nemal ani chuť riešiť nejaký blbý pocit. Najmä preto, lebo ho zožierali úplne iné, výraznejšie pocity. V dome plnom ľudí sa cítil osamelo, doľahol na neho smútok, cítil sa byť odvrhnutý a tajomstvá, ktoré si niesol, ho ťažili ako olovené závažia. Opäť mal za sebou niekoľko nocí, počas ktorých nemohlo byť o kvalitnom spánku ani reči. To spojenie s Voldemortom ho zvnútra zožieralo, oberalo o energiu a trávilo jeho myseľ. Postupne sa síce učil, ako ho potláčať, zistil, akým spôsobom má stavať ochrany vo svojej mysli, aby sa uchránil pred nočnými morami, no napriek tomu mu bolo stále po prebudení na zvracanie a chvel sa, akoby to stále prežíval. Teraz ho ale aspoň už v snoch nestrašili tváre ľudí, ktorých Voldemort zabil.

Neveril, že sa tohto niekedy zbaví, že niekedy zabudne. Na tie tváre umučených a mŕtvych ľudí bude spomínať možno navždy. Vojna sa ešte ani nezačala a on bol už teraz poznamenaný. Samotná jeho duša, jeho podstata, bola poškvrnená bolesťou, krvou a temnotou.

S myšlienkou na to, že sú si s Tomom Riddlom desivým spôsobom podobný, bol Harry vnútorne vyrovnaný. Počiatočný strach z toho, že sa stane rovnakým ako on, nahradila nutnosť zachrániť ľudí, ktorých miloval. Možno sú si podobní, v istých ohľadoch bol Harry takmer rovnaký ako mladý Tom Riddle, ale nikdy nebudú rovnakí. To Harry nedovolí. Nemôže. Dlhoval to matke, žene, ktorá pre neho obetovala život, Jamesovi, mužovi, ktorý si ho vzal pod ochranného krídla ako svojho vlastného syna, Siriusovi, ktorý mu bol otcom aj bratom, a ktorý ho miloval viac ako svoj život, dlžil to aj Remusovi, tomu láskavému vlkolakovi, ktorý v živote už toľko prežil a toľkému Harryho priučil. A mimo iné to dlhoval aj členom Rádu, ktorí by v mene Záchrancu aj umreli či Weasleyovcom a Hermione, ktorí mu nahradili rodinu. Musí zabiť Voldemorta.

Mal by byť zdesený, znechutený sám zo seba. Práve sa vedome rozhodol, že sa stane vrahom. Svojím spôsobom ho už to robilo vrahom. Nebolo to však tak, že on na to mal právo? Voldemort mu v konečnom dôsledku vzal viac, než komukoľvek inému a poznamenal ho viac, než kohokoľvek iného. Pre Morganu, mohol by viniť Voldemorta aj z toho, že zakopol o stoličku! Dobré vysvetlenie by si na to našiel, vďaka Voldemortovi v noci nemôže spať, vďaka čomu je unavený, čo sa podpisuje na aj jeho stave, ako duševnom, tak aj fyzickom.

 

Lekcia so Snapeom sa začala pokojne a Harry dúfal, že to tak aj ostane. Toto bola ich posledná lekcia, zajtra odchádzajú do Rokfortu a Harry nemal ani najmenšiu chuť započať školský rok s nazúreným Snapeom. Už bez toho to bude nepríjemný rok. Umbridgeová, ministerstvo, všetky noviny, nepríjemní spolužiaci, jeho malé tajomstvá, Dumbledorova očividná nechuť zhovárať sa s ním a mnohé iné, to všetko ho, podľa všetkého, bude čakať na Rokforte. Akosi nepochyboval, že sa mu mnohí na základe informácií, ktoré o ňom rozširoval Denný Prorok, otočia chrbtom a budú na neho ukazovať prstom. A nebol si istý ani tým, či sa bude mať na koho spoľahnúť. Ronald neprichádzal do úvahy a Hermiona... Hermiona mu bola už nejakú dobu príliš vzdialená a bola príliš naviazaná na Rona. Harry kučeravú Chrabromilčanku stále miloval, sprevádzala ho značnou a dôležitou časťou jeho života, no nemohol jej nič povedať. Okrem toho, aký by malo zmysel zatiahnuť do toho všetkého ešte niekoho ďalšieho? Mia bola stále nevinná, niekedy až naivná a verná svojim zásadám. SOPLOŠ nič nedokáže, škriatkovia nechcú plat a čarodejníci by im ten plat ani neboli ochotní prideliť a vojna určite nastane. A bude krutá a neľútostná. Keď na to Hermiona príde, bude to pre ňu bolestivé.

Harry veril, že Mina už teraz vie aspoň trochu, aký je svet naozaj. Ako muklorodená sa už stretla s urážkami a pohŕdaním, avšak na Rokforte, pod ochranou Albusa Dumbledora, nemohla zažiť skutočnú nenávisť. Malfoy bol oproti ostrieľaným Smrťožrútom slabý odvar a ešte k tomu krotený profesormi. A pritom sa Hermiony dotýkali už Malfoyove slová.

Nie, nemôže jej to urobiť. Má ešte len pätnásť, mala by si užívať život plnými dúškami. Ani Harry, ani ona, ani jeden z nich, by sa nemal zaoberať blížiacou sa vojnou, Smrťožrútmi a už vôbec nie plánom na vraždu najväčšieho černokňažníka.

 

„Pripravený?“ opýtal sa Snape. Harry prikývol. Za posledné dni pochopil, že sa od neho očakávajú isté pokroky, vyššie postavení totiž došli k záveru, že má istú dávku nadania na okulumenciu. Jemu teda neostávalo nič iné, len tú trošku talentu aj preukázať. Statočne sa teda počas posledných dní pokúšal riadiť Snapeovými slovami o tom, že sa nemá sústrediť na nič, jeho myseľ má byť prázdna. Uznával, že má otec pravdu a skutočne je možné dosiahnuť to, no Harry to nedokázal ani keď sa skutočne snažil, bez toho, aby sa na niečo hral.

Vždy, nech sa akokoľvek snažil, ho niečo vyrušilo, či už podnet zvonku alebo len zblúdilá myšlienka. Bolo to perfektné na premýšľanie, no Harry chcel dosiahnuť práve to, aby na nič nemyslel. Podľa toho, čo sa o tom stave dočítal, to bol stav mysle dokonalý na relaxáciu, mimo iné.

Snapeovi každopádne stačila jedna sekunda na to, aby prebúral Harryho viac než chatrné ochrany. Tým, že sa snažil na nič nemyslieť, mu svoju myseľ akoby otváral dokorán. Keď sa sústredil na obrany, vydržal zdržiavať Snapea aj tri sekundy. Nebolo to až také zlé, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, aspoň si jeho prítomnosť uvedomoval. Väčšina nemohla povedať ani to. I keď, Snape sa vedel pohybovať v jeho mysli aj sakramentsky ticho a nenápadne, vtedy mal naozaj ťažkosti spozorovať ho.

 Zaujímalo by ho, ako dlho by vydržal, keby sa naozaj snažil a vystaval by okolo svojej mysle tie najlepšie ochrany, na aké by sa zmohol. Zlepšoval sa zo dňa na deň, jeho obrany boli stále pevnejšie a kvalitnejšie, no určite by mu to išlo ľahšie, keby ich niekto napádal. To by však rovnako znamenalo ukázať niekomu, že sú jeho znalosti širšie, ako sa predpokladalo, čo nemienil urobiť. Určite nie, keď jediní traja čarodejníci, o ktorých vedel, že bravúrne ovládajú umenie legillimencie, sú Voldemort, Dumbledore a Snape.

Voldemort z logických príčin okamžite vypadol, už tak ho mal v hlave viac ako dosť. Dumbledora by dobrovoľne nenechal hrabať sa mu v mysli, ten starý čarodejník ho už stál značnú dávku nervov. A Snape? No, povedzme, že ten radšej tiež nie. Stačilo by, aby sa dostal k tej časti, že je jeho synom a bol by mŕtvy. Alebo na úteku.

Harry nemohol so sto percentnou istotou povedať, ako by Snape zareagoval na to, že je Harry jeho syn, no mal oprávnené obavy z toho, že by nereagoval práve nadšene. Kým by vyzeral ako Harry Potter, neuveril by mu to. Keby sa však rozhodol Snapeovi ukázať vo svojej skutočnej podobe a vmiesť mu pravdu do očí, nemal by profesor na výber, iba prijať tento fakt a zmieriť sa s tým. To mohlo v Snapeovom podaní znamenať aj to, že ho prekľaje do konca života. A možno aj do tretieho kolena, pravdepodobne by nechcel, aby bol pokračovateľom jeho rodu práve niekto ako Harry.

Vydediť by ho úplne nemohol, musel by sa o neho finančne postarať, no Harry nemal o otcove peniaze záujem. Už tak vlastnil Potterovský majetok a bol aj dedičom Blackovského majetku, čo dokopy tvorilo viac než slušný majetok. Už len, keď si predstavil všetky tie domy, firmy a spoločnosti, ktoré spravoval. Mal jedno veľké šťastie, že boli dobre rozbehnuté a držali sa. Nemal nijaké skúsenosti s tým, ako spravovať majetok a nemal ho to ani kto naučiť, takže mu ostávalo iba štúdium kníh a poúčanie sa z chýb iných a vlastných. To bola dlhá a náročná cesta.

 

Po skončení lekcie sa vyčerpaný Harry dovliekol do izby, kde sa zvalil na posteľ. Posledné tri noci sa poriadne nevyspal, Voldemort sa buď zabával  alebo premýšľal. Už niekoľkokrát sníval o zatvorených dverách na Oddelení záhad na ministerstve. Nemohol povedať, že by nebol zvedavý, čo sa za nimi ukrýva, naopak, zaujímalo ho to tak, ako málo čo. Avšak v tej chvíli nad jeho zvedavosťou prevládala skôr podráždenosť a únava.

Keď sa nemohol poriadne vyspať v noci, učiní tak počas dňa. Nebol hlupák, bol dostatočne inteligentný na to, aby sa dokázal poučiť z vlastných chýb a sám musel uznať, že nespať bola veľká chyba. Nešlo iba o to, že bol neustále mierne otupený a nemal dostatok energie, počas dní, kedy nespal, nedokázal ani naplno využívať svoje schopnosti. Okrem mimoriadneho elixírového cítenia, ktoré sa u neho rozvinulo takmer okamžite potom, ako sa ukázala jeho pravá identita, sa u neho začali rozvíjať aj iné schopnosti, ktoré boli dovtedy utláčané. Kúzlo, ktoré malo zabezpečiť, aby každý veril, že je Jamesovým synom, mimo iné aj blokovalo schopnosti, ktoré podedil po biologickom otcovi a aj niektoré schopnosti po matke. Vďaka tomu mali vyniknúť schopnosti, ktoré mal spoločné s Jamesom.

Preto bol taký skvelý v lietaní na metle aj v obrane, kúzlo sa postaralo o to, aby to boli jeho najvýraznejšie črty ohľadne magickej časti jeho podstaty.

Teraz sa začínalo ukazovať, že nebol nadaný na omnoho širšiu oblasť. Okrem lietania a obrany mu išli aj elixíry, transfigurácia, čarovanie a mágia mysle. Skvelá pamäť mu dávala možnosť vynikať aj v dejinách. Keď sa na to tak pozeral, mohol by byť skvelý vo všetkých predmetoch, ktoré sa na Rokforte vyučovali. Koniec koncov, genetickú pre dispozíciu na to mal. Jeho matka bola múdra žena a úžasná čarodejnica a jeho otec za ňom ani v najmenšom nezaostával. Jeho nadanie sa možno pohybovalo v temnejších rovinách ako to Lilyine, avšak silou ju pravdepodobne dokonca prevyšoval.

Zaujímalo by ho, či podedil po otcovi aj nadanie na čiernu mágiu. Predpokladal, že áno, no nebol dostatočne zvedavý na to, aby sa to pokúsil dokázať. Stále bol rozhodnutý, že sa bude praktizovaniu čiernej mágie vyhýbať.

Harry Potter by niečo také nikdy neurobil.

 

Ani nie päť minút potom, čo si ľahol do postele, zaspal spánkom nevinných. A ak aj nie nevinných, tak snáď aspoň spravodlivých.

Prebudil ho až pocit, že nie je v izbe sám. Prudko sa posadil na posteli a rozhliadol sa okolo seba. Tma, ukrývajúca priestor okolo neho, mu dovoľovala zahliadnuť len siluety. Opatrne vytiahol prútik a zažal ho. Jasné svetlo ožiarilo izbu a nemilosrdne zahnalo tiene. Harry nikde nikoho nevidel, dokonca aj dojem, že je pozorovaný, zmizol spolu so svetlom. Zmätene pokrútil hlavou a zažal svetlá v izbe, aby mohol zhasnúť prútik. Už mu z toho všetkého asi šibalo.

Ronaldova posteľ bola prázdna, Harry netušil, kde zas bol. Možno s dievčatami. A možno sa opäť zaoberal tým, čím sa zaoberal dni predtým. Harry by sa možno mal začať zaujímať o to, čo celé dni robí. Keď to už nikto iný neriešil.

Pozrel sa na hodiny. Bolo krátko po jedenástej, spal sotva tri hodiny. Znechutene čosi zavrčal a vyliezol z postele s vedomím, že už aj tak nezaspí. Aj tri hodiny nerušeného spánku sú lepšie ako nič. Pre neho určite.

Obliekol si tričko a bundu, predsa len už bolo v noci chladnejšie a zišiel dole. Vyzeralo to tak, že všetci v dome už odpočívali, každý vo svojej izbe. Niet sa príliš čomu diviť, nasledujúci deň pôjdu do študenti Rokfortu, musia sa na to pripraviť. Harry predpokladal, že kufri majú zatiaľ pobalené len on a Hermiona a niečo mu hovorilo, že sa nemýlil.

V kuchyni si dal variť bylinkový čaj. Trochu mu chýbali večery v jeho dome, kde zvykol večer sedávať v kresle s pohárom kvalitného červeného vína a niekedy aj so spoločnosťou dvoch upírskych súrodencov. Príjemné prostredie teraz nahradil chladom domu na Grimmauldovom námestí a alkohol čajom.

Dom Blackovcov na Grimmauldovom námestí bol presýtený čiernou mágiou, musel to zacítiť každý, kto vošiel dnu, dokonca aj niekto, kto nebol na mágiu tak citlivý ako Harry. Ochrany domu boli založené na mágií krvi, čo medzi starými čistokrvnými rodinami nebolo vôbec zvláštne, Hlava rodu vždy svojou krvou posilnila ochrany domu. Jednalo sa o obetu krvi, každá jedna nová obeť sa napojila na tú predošlú a vplietla sa medzi ostatné vlákenka, utvárajúc novú súčasť dokonalej pavučiny. Samozrejme, že to bolo možné len vďaka mágií a vlákenka sa spájali najlepšie, keď boli potomkovia pokrvne spriaznení s predkami, nové, iné vlákenka prijímali len veľmi ťažko. Darmo, krv nie je voda, to vedia aj muklovia a u čarodejníkov to platí niekoľkonásobne.

Každopádne, Blackovský dom nebol chránený iba mágiou krvi a obety. Na jeho obrane sa podieľali aj veľmi silné kúzla čiernej mágie, niektoré založené na obete väčšej, než je trocha krvi. Harryho mrazilo pri pomyslení na to, ako sa stavali ochrany okolo tohto domu. Najtemnejšia stopa na dome však bola relatívne mladá, Harry sa musel zamýšľať nad tým, ako dobre lady Walburga ovládala čiernu mágiu a staré rituály. Zdalo sa, že veľmi dobre.

Lady Walburga Blacková, Siriusova matka, bola veľmi hrdá a tvrdá žena, verná Temnému pánovi. V tejto rodine, z ktorej pochádzalo hneď niekoľko cvokov, ona priam vynikala. Harry akosi nepochyboval, že keby dostala možnosť ukázať, čo všetko v nej je, prekonala by aj Bellatrix. Takto jej zostávalo iba týrať svoje deti a členov rodiny. Pokiaľ vedel, tak Orion Walburgu nenávidel, bol jej manželom a bol aj temným čarodejníkom a znalcom čiernej mágie, no podľa jeho mienenia to už preháňala. Sirius sa o Orionovi miestami vyjadroval neutrálne, kým o Walburge chladne, niekedy z jeho slov cítil Harry aj starú zášť voči žene, ktorá ho porodila.

Svojou úžasnou starostlivosťou dosiahla to, že Andromeda so Siriusom ušli, Bellatrix časom preplo a Regulus, jej syn a Siriusov starší brat, umrel. Rodičovská výchova je pre dieťa nesmierne dôležitá. A rodičia sú pre deti vzorom. Ešte šťastie, že sa Sirius nepodal na rodičov. Nie príliš.

 

Psychologické ťažkosti, miestami až šialenstvo v čistokrvných rodinách, ako boli Blackovci, mohlo byť zapríčinené tým, že sa sobášili rodinní príslušníci. Stačí, aby sa spojili bratranec so sesternicou, aby vznikla mutácia génov. Walburga sama bola dcérou dvoch blízko rodinne spriaznených ľudí. Napriek tomu, že boli obaja zvlášť pekní, ona vyzerala možno až tak trochu zvláštne. Na jej tvári bolo vidieť, že gény, ktoré dostala do vienka, spolu zmutovali.

Incest nebol zakázaný len tak pre nič za nič. Zväzky medzi bratrancami a sesternicami už však neboli v rozpore so zákonom.

 

Popri premýšľaní o takýchto veciach bol Harry vyrušený. Sucho si pomyslel, že už bolo na čase. Nadobúdal dojem, že by nechýbalo veľa a pridal by sa ku všetkým tým cvokom.  

„Čo tu robíte, Potter?“ ozval sa chladný hlas namiesto pozdravu.

„Dobrý večer, pane. Pijem čaj, pridáte sa?“ opýtal sa s miernym úškrnom, ktorý Snape nemohol vidieť. Harry sa ani neotočil, keď vošiel Snape. Možno by mal vstať, etiketa si to žiadala, Snape bol koniec koncov vyššie v spoločenskom rebríčku ako on. Keby Harry naozaj chcel, mohol by sa dostať nad neho, ale on nechcel.

„O takejto dobe by ste mali byť vo svojej izbe, nie pobehovať po dome, Potter.“

„Nepobehujem, pane, sedím v kresle.“ Odpovedal Harry pokojne a konečne sa na Snapea pozrel. Na perách mu pohrával malý úsmev. V Snapeových očiach sa niečo mihlo, bolo to však také rýchle, že to Harry nestihol nikam zaradiť. Aj tá krátka odchýlka od večne chladnej masky ho však prekvapila.

„Prečo ešte nespíte? Nemám ani najmenšiu chuť opäť vás zachraňovať a týždeň strážiť váš spánok, Potter.“ Z jeho hlasu vyznieval jasný cynizmus. Harry odvrátil pohľad, Snape vedel, že spáva veľmi zle, inak to ani nešlo, keď mu denno-denne liezol do hlavy. Snape však nepoznal dôvod, pre ktorý nemohol spávať, Harry ho nikdy nepustil ani k jednej z jeho vízií. Strážil si ich rovnako starostlivo ako spomienky na čokoľvek, čo sa spájalo s Harrisomom Carusom a jeho slizolinskou stránkou. Bol ochotný obetovať pre to aj svoje spomienky na detstvo u Dursleyovcov.

Snape to mohol kedykoľvek zneužiť, ktorúkoľvek z jeho najhorších spomienok. Dumbledore nechal Harryho úplne napospas mužovi, ktorý ho nenávidel a neštítil sa dokazovať mu to každú minútu jeho života.

Niekedy nenávidel svoj život.

„Pred chvíľou som sa prebudil, zaspal som po ukončení lekcie.“ Reagoval nakoniec prosto.

„Stále som nedostal svoju odpoveď na to, či si so mnou dáte čaj.“ Mierne pozdvihol svoj hrnček s čajom do vzduchu, sám neistý tým, prečo sa na to vlastne otca spýtal. Nedalo by sa povedať, že túžil po večernom posedení práve so Snapeom starším.

„Mám na práci aj užitočnejšie veci, než s vami popíjať čaj, Potter.“ Slová, prednesené s pohŕdaním, napodiv spôsobili, že sa čiernovlasému mladíkovi uľavilo. Harry nevedel, čo od toho očakával, to pozvanie na čaj bol len krátkodobý skrat, preto bol rád, že Snape odmietol. Každopádne, profesor sa s tými slovami otočil na päte a odkráčal preč. Harry sa len pohodlnejšie zaboril do kresla a nechal svoju myseľ pohltiť zložitou spleťou myšlienok, ktoré v konečnom dôsledku nikam neviedli.

 

O niekoľko hodín neskôr, keď sa opäť dostal do postele a zaspal, sníval o neznámom čiernovlasom mužovi a žene s červenými vlasmi, s ktorou pretancoval dlhé hodiny.

 

Vtedy ešte nechápal nič z blížiacich sa udalostí, avšak nebude trvať dlho a on začne chápať. Cesty osudu sú nevyspytateľné a práve s týmto výnimočným mladíkom majú svoje plány. Bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa konečne dostane tam, kam sa dostať má a bude ho to stáť veľa úsilia a bolesti. Avšak on nenadobudne pokoja, kým svoj osud nenaplní.

V ten deň sa rozpohybovalo niečo, čo bude mať veľmi vážne následky, najmä pre onoho mladého chlapca, ktorý teraz tak mierumilovne ležal na posteli medzi prikrývkami a spal. Chlapca, ktorý sa mal predčasne stať mužom.

Nevedomosť je krásna a sladká, týmto slovám musia dať mnohí za pravdu, nesú v sebe totiž nezvyčajnú múdrosť.  

Harrygo Pottera čaká úloha, na ktorej konci možno nájde len smrť a zatratenie. 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Pekné

Miša, 27. 5. 2014 22:02

Veľmi pekná kapitola :) teším sa na pokračovanie :)

HP

Vendy, 27. 5. 2014 15:13

Krásná kapitolka jako vždy. Jsem zvědavá, co se z toho vyklube.

HP

Lamia, 26. 5. 2014 22:57

Nádherná kapitolka. Rozhodně mám nad čím přemýšlet. Vždycky to ukončíš tak napínavě, že pak až do zveřejnění dalšího pokračování přemýšlím, co bude dál, a tak to pokračuje pořád dokola a dokola.
Mohl by Ron holky nějak zmanipulovat - třeba nějakým lektvarem nebo kouzlem?
Kdo je záhadný kouzelník? A co upíři?
Kdy se Severus Snape dozví pravdu o Harrym? Sblíží se spolu?
A co se chystá dál? Jaká úloha čeká na Harryho?
Mám v hlavě spoustu otázek a doufám, že další pokračování mi na některé z nich dá odpovědi. Těším se co bude dál.

:-)

Domeenika, 26. 5. 2014 15:55

Dalsia kapitolka :-)
Krqsna ako vzdy. Zaujalo ma ako si opisovala a vlastne porovnavala harryho s dracom.
Som zvedava na pokracko :-) a tesim sa na nejaku akciu :-) :-) a na harryho odhalenie :-)

hezké

Rankl, 26. 5. 2014 8:09

Pěkná kapitola. Jsem zvědavý, jaké pikle spolu kují Ron a holky.
Napadla mě jedna věc, jak možná pomoci Siriusovi. Jestliže se vrátil ve své mysli zpátky do časů dětství, možná by se mu mohly podstrčit sny, ve kterých by znovu prožil tu část života, kterou jeho mysl ignoruje a konečně dospěl. Nemuselo by to odrážet přesně realitu, jen by se mu předkládaly takové situace, které by ho postupně naučily odpovědnosti, pomohly mu vyrovnat se se ztrátou přátel a třeba mu i poskytly nějaký smysl života. Musel by to udělat nějaký mistr nitrozpytu, ale snad by to bylo proveditelné.

hp

sam, 26. 5. 2014 2:52

Veliká pochvala, každý tvůj další díl je lepší a lepší :) Už se nemůžu dočkat na pokračování. Pěkně chytlavý děj a zápletka.
Jen tak dál a drž se.