Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


7. 12. 2015

3. Spoločenstvo nemŕtvych

Temná mágia sa prelievala jeho vnútrom, trhala ho na kusy a štiepila jeho dušu. Bola to neznesiteľná bolesť, kričal, vrieskal, unavené telo mu zvierali kŕče. Jeho myseľ viac nebola jeho, jeho duša patrila inému, pocity, čo cítil, boli cudzie, na svet sa pozeral inými očami a počul ušami, čo nepatrili jemu. Bol jedno telo, jedna duša a jedno srdce s Voldemortom.

A napriek tomu, aké strašné to bolo, akú bolesť prežíval, akú agóniu, bolo to krásne. Mágia, ktorá nimi prenikala bola temná a chladná, hustá a lepkavá a plná prísľubov. Bodala ako tisícky drobných ihiel a zároveň hladila ako najhebkejší zamat. Sľubovala moc, prisahala, že už nič ho nezraní, že už nikto mu neublíži. Dotýkala sa tých najhlbších krívd a bolestí v jeho vnútri a šepkala mu o nich. Prekrývala ich.

Bola opojná ako moc sama.

Našla jeho túžby, cítila ich a sľubovala, že ich všetky naplní. Len sa jej musí odovzdať, len ju musí prijať.

Bránil sa. Kričal, preklínal ju, prisahal, posielal ju do pekla. Ale už viac nemohol, už viac nevládal. Jedna jeho polovica už dávno prijala, jedna časť jeho duše, tá temná a chladná, ubolená, tá, ktorá nepatrila jemu, ju už dávno prijala a tešila sa z nej.

Ale on počul tú dušu kričať, trpieť. Len to ho držalo nad vodou, len to mu dávalo silu odmietať ju. A tak táto chladná mágia, plná bolesti a prísľubov, plná beznádeje a moci, len ďalej prúdila jeho vnútrom, búrala jeho ochrany a otvárala dvere, ktoré mali ostať zatvorené. Jatrila jeho rany a sypala mu do nich soľ a keď nepomohli šepotavé prísľuby, kričala a vyhrážala sa.

A on vedel, že keby to bolo naozaj jeho telo a jeho myseľ, ktoré ležia na jej oltáry, dávno by to vzdal. Ibaže to nebolo jeho telo, to nebola jeho duša a to nebolo jeho srdce, ktoré ju tak ochotne prijímalo.

Hlas mágie strácal na sile a on dokázal oddeliť svoje telo od jeho tela. Cítil moc Lorda Voldemorta, až teraz skutočného Temného pána, hodného tohto titulu, cítil ju ako sa prelieva jeho žilami... ich žilami... a ako napĺňa jeho magické jadro a potláča jeho prirodzenú mágiu. Nežiarila tisíckami farieb ako svet samotný, napriek tomu sa v nej však ukrývalo mnoho farieb. Zúrivá červená, mŕtvolná sivá, hustá čierna, jedovatá zelená, ľadová modrá... Väčšinou to boli krásne farby, jasné a žiarivé, ktoré vo svojom vnútri ukrývali chlad a bolesť, pretože taká bola ich podstata. Ich lesk a sila oklamali myseľ človeka a zviedli ho a on až potom zistil, aké sú naozaj. Plné klamstiev a beznádeje. Rovnako ako bytosti, ktoré nimi boli naplnené.

V tých chvíľach Harry prvýkrát videl, aká je skutočná Voldemortova mágia. Bola zelená, modrá, hnedá, červená, oranžová... Harry sa strácal v tom víre farieb. Bola to mocná mágia, taká, aká svojho čarodeja nikdy nenechá padnúť, húževnatá a tvrdá. Bola chladná a krutá, formovala sa spolu so svojim pánom, zároveň však odzrkadľovala človeka, ktorým Voldemort bol. Ukazovala mu zranené dieťa, z ktorého sa stala obávaná bytosť so srdcom z kameňa. Voldemort kedysi trpel ako každý iný, dokonca ešte viac. Bez rodiny, bez lásky, nikým nemilovaný a každým nenávidený. A prečo? Pretože bol iný.

Tak sa aj on naučil nenávidieť iných a proti tým, ktorí mu ubližovali, začal používať svoje schopnosti. Dokázal neuveriteľné veci a prestal sa toho báť.

Možno keby mu niekto ukázal, že to ide aj inak, keby ho niekto vzal za ruku a pomohol mu kráčať cestou, ktorú mu nadelil osud, všetko by dopadlo inak. Možno keby mal otca, ktorý by mu povedal, že je hrdý na to, čo dokáže, neskĺzol by do temnoty. Možno keby mal matku, ktorá by ho ľúbila, jeho srdce by nestvrdlo. Možno keby...

Možno! Bolo tu toľko možno a tak málo istôt.

Možné bolo aj to, že by mu nič z tohto nepomohlo a napriek tomu by sa stal rovnako zlým. Možno dokonca ešte horším.

Ibaže on tú možnosť nedostal. Všetci tí svätí čarodejníci, celá pokrytecká svetlá strana hovoriaca o láske a svetle a podobných úžasných ideách, na čele s najsvätejším z najsvätejších Albusom Dumbledorom, nepohla ani prstom, aby jednému chlapcovi, ktorý nikdy lásku nepoznal, podala ruku a vyviedla ho z tmy. Namiesto toho ho do nej vrhli a odsúdili ho, hoci oni sami na tom niesli vinu.

Albus Dumbledore bol jedným z tých, ktorí vytvorili Lorda Voldemorta. A nielen jeho, on sám výrazne dopomohol k tomu, aby sa Gellert Grindelwald stal slávnym a mocným. Kedysi boli priatelia na život a na smrť, spojení presvedčením, že muklovia musia vymrieť.

A potom, mnoho rokov neskôr, zožal slávu za to, že ho porazil, takmer úplne ho zbavil mágie a zavrel ho do najlepšie stráženého väzenia na svete. To väzenie bolo určené špeciálne pre neho. A to, čo ho robilo takým mocným, mu vzal.

Harry by sa možno stal rovnako zlým, nebyť tých, ktorí ho držali nad vodou.

Ako bolesť ustupovala, Harry začal vidieť miestnosť okolo seba. Alebo skôr okolo Voldemorta. Nachádzali sa v akejsi temnej kobke vytesanej do kameňa. Jedna stena bola plná vytesaných výjavov z pekla, ktorým kraľoval vysoký muž, obalený do temnoty. Ako sa Voldemortove oči pohybovali, zazrel Harry aj ostatné steny. Na všetkých boli výjavy z pekla, ale iba jedna, pravdepodobne tá hlavná, mala výjavy nielen maľované, ale aj vytesávané a len na nej bola nadživotná podobizeň Lucifera, ako si Harry ľahko domyslel.

Miestnosť osvetľovalo iba svetlo sviečok a podivne chladné modrasté svetlo, ktoré svietilo zhora. Harry nevidel jeho zdroj, takmer akoby vychádzalo z plafóna, ten bol však temný. Muselo sa objavovať niekde nižšie, zamerané nadol ako svetlo z baterky. Bolo to zvláštne. Desivé.

V strede miestnosti sa nachádzal obetný stôl, na ktorom práve ležal Voldemort. Bol chladný a tvrdý, vytesaný z pevného kameňa. Po okrajoch sa tiahli medzery, dookola celého masívneho stola. Keď si Harry uvedomil, na čo sú, prišlo mu nevoľno.

Obetná krv. Keď ste rozrezali obeť, vytekala krv. Tá sa zhromaždila v priehlbinách po okrajoch stola a odtiaľ stiekla nadol. Potom sa buď niekde zachytávala alebo vtekala do zeme, záležalo na druhu obetného stola. Harry nevedel posúdiť, čo za stôl bol tento, keďže Voldemort ležal na stole.

Spojenie medzi nimi začalo výrazne slabnúť vo chvíli, keď sa Voldemort nahlas rozosmial. Harry jeho telo opúšťal s pocitmi krutého víťazstva a zvukom ozveny jeho chladného smiechu.

„Ako sa cítiš?“ privítal ho v jeho tele známy pokojný hlas. Návrat do vlastného tela bol snáď ešte horší ako byť vo Voldemortovom, ktoré bolo poslednú dobu mučené. Kto vie, ako dlho to vlastne trvalo? Voldemortovo telo bolo posilňované mágiou, ktorú prijal a radosťou, ktorú cítil.

Vyhral.

„Hrozne.“ Zachrčal Harry. Ležal na podlahe, celé telo mal unavené a doudierané a stále cítil doznievajúce kŕče. V ústach cítil chuť krvi, asi si prehryzol jazyk. Napriek bolesti sa prevrátil na bok a vypľul na zem krv.

„Prijal si mágiu, ktorá bola ponúknutá Voldemortovi?“ opýtal sa Mordred dôrazne.

„Nie, myslím, že nie.“ Odpovedal Harry.

„Šepká ti? Počuješ ju?“ pýtal sa Mordred ďalej. Naliehavosť v jeho hlase prinútila Harryho zatvoriť oči a započúvať sa do svojej mágie, napriek tomu, že bol na smrť unavený.

„Nie. Nepočujem ju ani necítim.“ Povedal po chvíli.

„To je dobre. Keby si ju cítil, určite by si o tom vedel.“ Vydýchol si Mordred.

„Čo by sa stalo, keby som ju prijal?“ opýtal sa Harry.

„Tvoja duša by bola naveky zaviazaná peklu.“ Povedal Mordred. Harrymu prišlo z jeho slov nevoľno a náhle dostal strach, že je tam v ňom a on ju len neucítil, lebo je priveľmi unavený. Už sa chcel panicky vrhnúť dovnútra svojej mágie a začať ju hľadať, keď ho Mordred pevne chytil za ramená a účinne mu narušil krehké spojenie s magickým jadrom.

„Upokoj sa! Keby bola v tebe, vedel by si o tom. Jej stopa je nezmazateľná. Neprekryješ ju. Pravdepodobne by som aj ja cítil, keby si bol poznačený pekelnou mágiou.“ Upokojoval ho Mordred.

„Pravdepodobne.“ Zašepkal Harry.

„No tak, Harry. Nemáš ju v sebe.“ Prehovoril šepotom Mordred. Hlas mal upokojujúci a pokojný, hebký. Akoby krotil divú šelmu. Alebo akoby upokojoval malé dieťa. A práve to Harryho dopálilo, každý sa k nemu správal ako k decku a jemu to už liezlo na nervy. Akoby mal každý právo starať sa do jeho života!

„Nebudem pokojný! Nechcem byť!“ štekol.

„Na čo mám byť, dofrasa, pokojný?! Voldemort nadobudol ohromnú moc, proti ktorej nikto nebude vedieť bojovať a jeho duša je zasľúbená peklu. Pritom je kus jeho duše vo mne! Prichádza doba temna, aká tu ešte nebola. A celý tento odboj je postavený na chalanovi, čo ešte nemá ani šestnásť a nevyštudoval Rokfort! Voldemort kašle na Dumbledora, kašle na všetkých. Chce dostať len decko, o ktorom mu veštba predpovedala, že ho jedného dňa zničí. Tak mi nehovor, že mám byť pokojný, keď som v centre toho všetkého ja!“ kričal. Mordred sa narovnal a hoci stále kľačal vedľa Harryho na zemi, pôsobil dojmom vysokého muža. Nechal voľnosť svojej mágií a pohľad mu stvrdol, keď sa pozrel na mladíka pred sebou.

„Tak nebuď pokojný, mne je to jedno. Postav sa však na nohy a rob, čo máš! Ak sa ti nepáči bojovať za ostatných, tak sa staň novým Temným pánom a prevezmi Voldemortove miesto, už si však konečne uvedom, že nemáš na výber! Osud si ťa vyvolil, mágia ťa požehnala. Vari si myslíš, že si jediný, kto má takýto strašný osud? Bol som ešte mladý, keď mi umrela matka, jediný človek, ktorý ma kedy miloval a hoci za to sám seba nenávidím, niekedy si želám, aby umrela už dávno predtým. Ty si svojich rodičov nepoznal, preto si môžeš myslieť, že sú dokonalí. Ja som tých svojich poznal, a tak viem, aká je pravda. Matku pohltila túžba po pomste, po Merlinovom odchode z nej ostala zlomená žena plná zloby a nenávisti. Preč bolo to krásne nežné dievča, ktoré kráľ ľúbil ako vlastnú dcéru. Matka bola zlá a nenávistná. Neraz si do postele priviedla nového muža a svoje telo používala ako zbraň, pomáhalo jej získavať spojencov. Jej najlepšou priateľkou sa stala Morgaus, kňažka temnoty, myslím, že ju akýmsi zvráteným spôsobom milovala. Nikdy som nezistil, čo všetko spolu robievali za zatvorenými dverami izby a ani to nechcem vedieť, úprimne sa desím predstáv, ktoré ma naháňajú, viem však, že tam tiekla krv a že sa odtiaľ ozývali vzdychy. Matka bola strapatá, po tele mala rezné rany a oblečenie potrhané, keď odtiaľ s Morgaus vyšli. V tých chvíľach som ju nenávidel a ešte viac som nenávidel Morgaus. A Merlina som nemiloval o nič viac. Celý život som žil s veľkolepými príbehmi o ňom a jeho chránencovi Artušovi, ktorý mu bol synom viac než kedy ja. Môj úžasný otec, ktorý za sebou zanechal zlomenú a zničenú ženu a nemanželského syna. Väčšinu môjho mladíckeho života ma viedla pomsta. Úprimne netuším, kedy sa to vo mne zlomilo, možno v jednu z tých nocí, kedy Morgaus a matka vyšli von z izby a možno vtedy, keď som počul matku kričať od bolesti pri jednom z obradov. A možno vtedy, keď umrela. Ale od istej doby bolo pre mňa najhlavnejšie zničiť Artuša. Až sa mi to nakoniec podarilo.“ Hlas mu zlyhal. Sila sa z neho vytratila už dávno, nahradil ju len žiaľ zlomeného chlapca a napoly vyprchaná nenávisť, ktoré vtedy cítil. Z tých čias mu ostala už len bolesť a trpké spomienky.

„O tej noci som ti už rozprával, vtedy som prvýkrát stretol Azazela. Tá noc bola omnoho krvavejšia ako som ti hovoril. Bojisko bolo plné mŕtvych a umierajúcich. V tej dobe sa stretli dve veľké armády, videl som ľudí usekávať ruky, nohy, hlavy, videl som ich krvácať a umierať. Toľko smrti...“ Privrel oči.

„Dovtedy som už videl mnoho ľudí umierať, ale nikdy nie tak veľa naraz. Videl som ako zabíjali choroby a bolo to hrozné, ale toto bolo ešte horšie. Táto smrť bola zbytočná, každá jedna. Aj sám Artuš umrel zbytočne. Bol to vynikajúci bojovník a dobrý vládca, jeho smrť priniesla len bolesť, strach a rozvrat. Tak to však malo byť. Artušovi nebolo súdené stať sa tým, ktorý vstane z mŕtvych, bolo mu súdené umrieť na mojom meči.“ Hlas mu postupne zoslabol a on unavene klesol na zem. Preč bola jeho sila, preč bol ten desivý muž. Ostal len utrápený veľmi starý muž, ktorý už zažil veci, o ktorých ostatný ani len nesnívajú.

„Mrzí ma to.“ Zašepkal Harry pre nedostatok iných slov. Ale naozaj ho to mrzelo. A cítil sa hrozne preto, ako sa sám správal. Ako malé rozmaznané decko. Už dávno potreboval takúto facku.

„Nemá prečo. Chcem, aby si konal ako Slizolinčan, lebo Slizolinčania prežijú a Slizolinčan by zo mňa vytiahol informácie akýmkoľvek spôsobom. Hoci ty si asi netušil, že sa toto stane.“ Pomaly sa usmial, jeho úsmevu však chýbala veselosť a v jeho očiach vyhasla iskra. Bude potrebovať čas, kým sa opäť vyrovná s minulosťou.

„Aj tak ma to mrzí. Správam sa hlúpo.“ Povedal Harry. Mordred sa zasmial, už o niečo veselšie.

„Sám to hovoríš a ja nebudem protestovať.“ Harry sa pri jeho slovách slabo uškrnul. Mordred však pokračoval.

„Ale dám ti jednu radu. Krik a výbuchy hnevu môžu byť silnou zbraňou, no najviac vždy dosiahneš pokojom. Udržanie si pokoja aj v stresujúcich a náročných situáciách poukazuje na tvoju vyrovnanosť, silnú myseľ, inteligenciu a zrelosť. Pokoj vzbudzuje autoritu.“ Slabo sa na neho usmial. Na okamih položil Harrymu ruku na rameno a potom vstal.

„Teraz ťa nechám, potrebuješ si oddýchnuť.“ Povedal. Práve otvoril dvere a chystal sa vykĺznuť von, keď ho zastavil Harryho hlas.

„Čo je Spoločenstvo nemŕtvych?“ opýtal sa Harry. Mordred sa zastavil pred dverami, doslova zamrzol s rukou na kľučke.

„Prosím?“ opýtal sa.

„Pýtal som sa ťa, čo je Spoločenstvo nemŕtvych.“ Zopakoval Harry svoje slová. Mordred sa pomaly otočil a zabodol svoj prenikavý pohľad do Harryho.

„Ešte raz mi povedz, na čo sa pýtaš.“ Zopakoval dôrazným hlasom.

„Na Spoločenstvo nemŕtvych.“ Zopakoval Harry menej energicky.

„Kde si to počul?“ opýtal sa Mordred. Jeho jasný hlas ostro zasvišťal vzduchom ako práskunutie biča. Harry sa mimovoľne strhol.

„Na tom nezáleží.“ Povedal pokojne a trochu chladne. Držal sa Mordredovej rady a napriek tomu, že ho pri Mordredovom tóne opustila sebadôvera, zachoval pokoj. Mágia v jeho vnútri sa rozvírila, keď ucítila nepokoj svojho pána, pripravená brániť ho pri prvom náznaku ohrozenia.

„Na tom veľmi záleží! V knižnici si to nemohol nájsť aj keby si hľadal v jej najtemnejších kútoch, tak mi povedz, kde si to počul?“ naliehal. Keď Harry neodpovedal, pár rýchlymi krokmi prekonal miestnosť a behom okamihu stál vedľa teraz už stojaceho Harryho a bolestivo zovrel jeho rameno. Hoci Harrymu nevadila bolesť, varovne zasyčal.

„Povedal mi to niekto, kto o tomto spoločenstve niečo vie. Mal som sa naň spýtať teba.“ V jeho hlase sa jasne ozývala hrozba. Sám nevedel, odkiaľ sa v ňom vzala, ešte pred pár okamihmi mal chuť schúliť do klbka sa pod silou Mordredovho hnevu a tváriť sa čo možno najmenší. Tak sa to naučil počas rokov žitia u Dursleyovcov. Neznáma sila v ňom však prebudila istotu, ktorú počas žitia u svojich príbuzných nepoznal.

„Kto ti to povedal?“ opýtal sa Mordred potichu.

„Neviem.“ Zaklamal Harry bez mrknutia oka. Pevne a bez zaváhania sa hľadel Mordredovi do očí. Klamať sa naučil tiež u Dursleyovcov. Bolo až prekvapivé, aký dobrý býval v pretvárke. Vlastne, keď sa vrátil mysľou k rokom stráveným u Dursleyovcov, neušlo mu, že sa celé roky správal ako rodený Slizolinčan. Hneď mu bolo jasnejšie, prečo bolo také jednoduché vkĺznuť do ich správania a pochopiť ich. On sa vlastne len vracal k sebe samému spred mnohých rokov.

„Tak? Čo je Spoločenstvo nemŕtvych zač?“ opýtal sa Harry. Na okamih ním prenikla otázka či to naozaj chce vedieť, už však nebolo cesty späť.

Mordred ukázal na kreslo v Harryho izbe a tváril sa takmer zmierlivo, keď sa k nemu sám vybral. Zvalil sa doň pohybom, ktorý odzrkadľoval skôr únavu a rezignáciu než eleganciu, ktorou sa tento prastarý čarodej pýšil.

„Spoločenstvo nemŕtvych je niečo ako tajná organizácia. Nikto o nás nevie, sme ukrytí v tieňoch, mimo zraky bežných čarodejov. Do Spoločenstva nemŕtvych patria len tí najnadanejší a najmocnejší nekromanti. Niektorého z našich členov si už niekoľkokrát mohol stretnúť v Šikmej uličke, pravdepodobne by si si však ani nevšimol, že prechádzaš okolo mocného nekromanta. Sme nenápadní. Názov Spoločenstvo nemŕtvych je tak trochu žart, v skutočnosti nie sme nemŕtvi, ale máme spojenie so svetom nemŕtvych a okrem toho je to natoľko metúce, že ľuďom nedôjde, o čo sa jedná. Ak sa vôbec dostanú k názvu nášho spoločenstva. Spoločenstvo nemŕtvych je rozsiahla kolónia nekromantov, presný počet pozná len Najvyšší nekromant, ale sú ich stovky. V Spoločenstve nemŕtvych sú nekromanti z celého sveta. Takzvanú Najvyššiu radu tvorí presne tridsaťtri nekromantov. Najvyššie postavený je Najvyšší nekromant, ktorý je zároveň najmocnejším a najnadanejším nekromantom. Zvyšných tridsaťdva nekromantov sú jeho radcovia a pomocníci, sú to tridsiati dvaja najmocnejší nekromanti hneď po ňom. Najvyššiu radu tvoria najmocnejší nekromanti a zároveň nekromanti s najzaujímavejšími nadaniami. Patrí k nej nekromant, ktorý má spojenie s anjelmi, hoci ty by si nepovedal, že aj toto je nekromancia. Je to však spojenie so sférou mimo pozemskej. Názov tohto umenia dosť zavádza, čarodeji si myslia, že naše schopnosti a desaťročia učenia nás dovedú len k tomu, že sa hrajkáme s čiernou mágiou a oživujeme mŕtvoly. Pritom vytvárať infernov ani nie je skutočná nekromancia, niečo takéto zvládne každý mocnejší čarodej. A je to nechutné. Vernými spoločníkmi nekromanta rozhodne nie sú oživené mŕtvoly, skôr budeme proti hrozbe bojovať pomocou duchov alebo nejakých nadpozemských, často pekelných, potvor.“ Hovoril.

„Vyvolávať pekelné potvory nepatrí medzi tie ukážky moci, ktoré ťa zasľúbia peklu?“ zaujímal sa Harry.

„Nie, to nie. Prijať moc od pekla a vyvolávať pekelníkov je rozdiel. Aj jedno, aj druhé ťa môže dostať do pekla, vyvolávanie pekelníkov však tvoju dušu zatratí len v prípade, že si priveľmi hlúpy alebo slabý a necháš sa pohltiť démonom, ktorého si vyvolal.“ Vysvetľoval.

„Ako keď Ronald vyvolal anjela smrti?“ zaujímal sa Harry.

„Áno, niečo podobné, ibaže s anjelom smrti je to trochu inak. Vlastne je prekvapivé, že to bol práve on, kto odpovedal na volanie toho decka. Každopádne, pokiaľ nezvládneš démona, ktorého si privolal, zvyčajne skončíš veľmi rýchlo mŕtvy. To, že ťa chce démon nejako využiť a nechá ťa žiť, sa stáva len zriedkavo.“ Povedal.

„Ty si jedným z Najvyššej rady?“ odhadoval Harry.

„Áno. Patrím k tridsiatimtrom najmocnejším nekromantom na tejto planéte.“ Povedal to bez zbytočnej skromnosti a zároveň bez toho, aby sa vystatoval. Vlastne to znelo, akoby len zhrnul fakty. Harry nadvihol obočie.

„Už koľko rokov?“ opýtal sa.

„Asi tristo.“ Pokrčil plecami Mordred.

„A to sa nikomu nezdalo divné, že si za tristo rokov stále neumrel, ale namiesto toho vyzeráš, akoby si mal len niečo cez dvadsať?“ zaujímal sa Harry.

„Trochu. Niektorí nekromanti však žijú dlho, v Rade máme muža, čo má dvestopäťdesiat rokov. Hoci, on už naozaj vyzerá staro. Okrem toho sa však u nás objavujú zaujímavé schopnosti. Moji spoločníci to berú zväčša tak, že som bol obdarený darom dlhého života.“ Uškrnul sa.

„A čo napríklad, keby mal niekto schopnosť vidieť anjelov smrti, dokázal by ich privolať a mohol by sa s nimi rozprávať?“ zaujímal sa Harry.

„Anjelov smrti? Pokiaľ viem, je len jeden.“ Zamračil sa Mordred, vzápätí však pokračoval. To, že Harryho telo na okamih stuhlo, si nevšimol.

„Keby sa však podobná schopnosť objavila, vyvolalo by to veľký rozruch. Pokiaľ by bol ten čarodej dostatočne magicky silný, mohol by prebrať funkciu Najvyššieho nekromanta.“ Povedal. Harry prekvapene nadvihol obočie.

„Ako to? Máte tam čarodeja, ktorý sa rozpráva s anjelmi. Prečo by bolo toto také výnimočné?“ nechápal Harry.

„Ja som nepovedal, že sa rozpráva s anjelmi, len to, že má s nimi spojenie. S anjelmi sa nikdy nerozprával, nikdy nijakého nevidel a už vôbec nedokáže nijakého privolať. Ale za to je citlivý na anjelskú mágiu a niekedy zachytáva jemnú útržky, akoby zachytával ich komunikáciu. Ale to je často chaotické. Predstav si, že zachytíš jednu minútu hodinového rozhovoru. Pokiaľ máš šťastie a zachytíš najhlavnejšiu časť, pomôže to, no pokiaľ zachytíš len útržok nič nehovoriacich viet, prináša to iba zmätok. Asi takéto je jeho nadanie. A okrem toho, anjel smrti nie je obyčajný anjel. O anjelovi smrti vieme veľmi málo. V podstate o ňom vieme len to, že patrí medzi najmocnejších anjelov, nespadá pod bežné anjelské pravidlá a je akýmsi sprievodcom na ceste na takzvaný druhý breh. Možno je to zosobnenie smrti a možno je to len sprievodca. Ani len toto nie je isté.“ Hovoril.

„Anjel smrti je sprievodca.“ Prerušil ho Harry.

„Ako to vieš?“ opýtal sa Mordred.

„S jedným som sa rozprával.“ Povedal Harry pokojne. Mordred sa zhlboka nadýchol.

„Ako to myslíš s jedným? Je ich viac?“ pýtal sa.

„Je predsa známe, že Azazel je anjel smrti. Sám si ho už stretol.“ Hovoril Harry.

„Iste, v starých spisoch sa píše o tom, že je anjelom smrti. Novšie spisy však uvádzajú, že je jedným z démonov. Počas tisícročí sa už párkrát stalo, že prišiel, keď niekto vyvolával démonov, podľa toho usudzujeme, že patrí k démonom. Napriek tomu mu však prischlo označenie anjel smrti, keďže jeho schopnosti sú podobné tomu, čo je prisudzované anjelovi smrti.“ Hovoril.

„Čo, ak by som ti povedal, že Azazel bol skutočne anjelom smrti, prvým skutočným anjelom smrti, ale po istej dobe sa svojho postu, povedzme, vzdal a teraz je nahradený iným anjelom smrti?“ nadhodil Harry.

„Keby si mi povedal niečo takéto, bol by som šokovaný a nútený veriť, že máš priam neuveriteľný dar. A pravdepodobne by som ťa musel vziať so sebou a predstaviť ťa Spoločenstvu nemŕtvych ako nového možného člena Najvyššej rady a dokonca nádejného Najvyššieho nekromanta. A to čo najskôr.“ Povedal Mordred. Rukou naznačil chlapcovi, aby ešte mlčal.

„Musel by som ťa však varovať, že pokiaľ by si mi toto povedal, nemal by som čas naučiť ťa nič, čo by ti pomohlo prežiť medzi nekromantmi. V Spoločenstve nemŕtvych to nie je také hladké ani jednoduché ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Hoci je všetko založené na moci a nadaní, napriek tomu tam vládne krutá politika. A poviem ti to takto – pokiaľ sa chceš zbaviť neželaného Najvyššieho nekromanta, najistejší spôsob je zabiť ho. Vtedy sa funkcia prirodzene uvoľní. Pokiaľ by sa prihlásilo mocné mláďa, ktoré má silné spojenie s anjelom – alebo anjelmi – smrti a ktoré je okrem toho veľmi mocné, niektorí by sa ho pokúsili čo najrýchlejšie zbaviť. Preto by som tomuto mláďaťu najskôr odporučil, aby sa naučilo čo najviac, predtým než sa stretne s ostatnými.“ Mordred hovoril pokojne, pomaly a dôrazne. Bola pravda, že Harry do toho chcel najskôr po hlave skočiť, teraz sa však uistil v tom, že by mal predsa len radšej počkať. Nie však veľmi dlho, našepkalo mu jeho vnútro. V čo najkratšej dobe potrebuje získať čo najviac prívržencov. Pomohlo by mu aj keby sa dostal len do Najvyššej rady.

„Čo by si mal naučil a ako dlho by to trvalo?“ opýtal sa Harry.

„Sú tri knihy plné rún, ktoré sa musí naučiť každý nekromant. Obávam sa však, že to bude trvať niekoľko mesiacov.“ Varoval ho.

„Myslím, že viem, ktoré knihy máš na mysli.“ Povedal Harry a vstal z pohovky.

„Chvíľu vydrž.“ Povedal a zmizol. Vrátil sa s čistým hárkom papiera a brkom. Na pergamen načrtol niekoľko rún a ukázal ich Mordredovi.

„Sú to knihy, kde sú tieto runy?“ opýtal sa. Mordred prikývol a zmätene sa na neho pozrel.

„Odkiaľ ich poznáš?“ spýtal sa. V očiach sa mu zračil zmätok, Harry videl ako počítal a aj to, že mu to nijako nesedelo.

„Tieto tri knihy máš v knižnici, dnes som ich našiel a prečítal.“ Povedal Harry.

„Všetky tri naraz?“ opýtal sa Mordred. Harry prikývol na súhlas.

„To nie je možné. Mne trvalo o niečo viac než tri mesiace než som ich zvládol. Nie je možné naučiť sa ich za deň. Nie je možné naučiť sa tri takéto runy za deň a neumrieť pri tom.“ Tvrdil Mordred.

„Nuž, mne sa to podarilo. Takmer som to neprežil, ale podarilo sa. Vlastne, divím sa, že po dnešnom dni ešte stojím na nohách.“ Zamračil sa Harry.

„Zaručujem ti, že vyzeráš hrozne. A okrem toho, kým si bol vo Voldemortovi, nalial som do teba niekoľko elixírov. Prekvapuje ma, že po nich nemáš pachuť v ústach.“ Povedal. Harry pokrčil plecami.

„Zahryzol som si do jazyka, stále cítim v ústach krv. Tá to pravdepodobne prekryla.“ Dúfal, že sa ten nepríjemnej kovovej príchute zbaví čo najskôr. Nikdy to nemal rád. Mimovoľne si prešiel jazykom po perách, keď zaspomínal na mnohé zranenia, ktoré utŕžil u Dursleyovcov. Strýko Vernom mu raz vrazil tak, že si prehryzol jazyk. Vtedy mal ústa plné krvi ešte viac ako dnes.

„Napriek tomu by si mal mať v ústach stále pachuť po elixíroch. Chuť krvi nie je zas až taká silná.“ Povedal. Harry len pokrčil plecami. Pachuť elixírov tak nedráždi jeho spomienky ako pachuť krvi a okrem toho už uplynulo viac času a aj sliny urobili svoje. Pokojne mohli odplaviť tú pachuť už predtým preč a on si v tých prvých chvíľach ani nemusel uvedomiť, že v ústach cítil elixíry.

„Takže, je ešte niečo, čo by som sa mal naučiť, kým ma vezmeš do Spoločenstva nemŕtvych?“ opýtal sa Harry. Mordred sa ticho chmúrne zasmial.

„Je ešte najmenej tisíc vecí, ktoré by som ťa rád naučil, kým by som ťa tam dobrovoľne vzal. A pravdepodobne aj potom by som váhal. Okrem toho si taký mladý. Budeš nielen najmladší z nich, ale aj najmladší čarodej, aký sa kedy objavil v Spoločenstve nemŕtvych. A to ani nehovorím o tom, že ak pôjdeš, je takmer isté, že sa staneš členom Najvyššej rady a je tu aj vysoká možnosť, že prevezmeš miesto Najvyššieho nekromanta.“ Smutne mu pozrel do očí.

„Avšak potom ako si sa naučil všetky tri knihy za pár hodín, nemám veľmi na výber len ťa tam zobrať a dúfať, že to v zdraví prežiješ. A, samozrejme, stáť pri tebe a pokúsiť sa udržať ťa nažive a brániť ťa, pokiaľ to bude nutné.“ Dodal.

„Mohol by som sa vôbec stať Najvyšším nekromantom?“ opýtal sa Harry.

„Ako to myslíš?“ opýtal sa Mordred. Vytušil, že sa za tou otázkou ukrýva viac.

„Som, povedzme, známa osobnosť a výrazný činiteľ v blížiacej sa vojne.“ Pripomenul Harry.

„To je v poriadku. My existujeme mimo bežného sveta. Pre niektorých to bude len výhodnejšie, bude pravdepodobnejšie, že sa ti niečo stane a uvoľníš miesto novému Najvyššiemu nekromantovi.“ Ospravedlňujúco pri tých slovách pokrčil plecami. Harry to odmávol rukou.

„A práve o toto ide. Blíži sa vojna a ja v nej využijem všetku moc, ktorú budem mať v rukách. To znamená, že ak sa stanem Najvyšším nekromantom, využijem aj vás.“ Upozornil ho Harry. Mordred sa zamračil.

„Obávam sa, že s týmto nebudú ostatní nekromanti súhlasiť. Skrývame sa už stáročia, to nie je niečo, čo zmení jeden čarodej.“ Povedal zachmúrene. Harry na to chcel niečo povedať, Mordred však ešte neskončil, pomaly pokračoval ďalej.

„A možno je to presne naopak. Možno konečne potrebujeme toho čarodeja, ktorý nás vytiahne na svetlo a povedie. Sme priveľmi mocná organizácia na to, aby sme nič poriadne nerobili. A pritom máme moc výrazne zasiahnuť do chodu sveta.“ Nervózne sa uškrnul.

„Doteraz som si ešte Požehnaného dediča nespojil so Spoločenstvom nemŕtvych. Je to také...“ nenachádzal slová.

„Divné?“ pomohol mu Harry.

„Asi tak. Asi vo mne zanechala stopu predstava svätca, ktorú v sebe nosili čarodeji v mojich dobách.“ Povedal. Harry sa uškrnul.

„Máš pekných pár stoviek rokov, ktoré doby sú tvoje?“ opýtal sa pobavene.

„Nuž, práve som mal na mysli tie, kedy som ešte nebol nesmrteľný.“ Zasmial sa.

„Tak to už bolo naozaj dávno.“ Skonštatoval Harry. Mordred sa na neho zamračil.

„To bolo neúctivé.“ Podotkol Mordred.

„To bolo úprimné.“ Zaškeril sa Harry.

„Chytrák.“ Zavrčal Mordred. Tentoraz bol Harry tým, kto sa rozosmial.

„Dobre, ale teraz ťa už naozaj opustím. Ty sa musíš vyspať a ja musím ešte niečo vybaviť.“ Povedal.

„Okrem mňa sa musíš vyspať aj ty. Bez urážky, ale vyzeráš hrozne.“ Skonštatoval Harry. Mordred nadvihol obočie.

„A to mi hovoríš práve ty.“ Pokrútil hlavou.

„Predtým ako si pôjdeš ľahnúť sa pozri do zrkadla. A daj si sprchu.“ Poradil mu. Harry pretočil očami. No čo, mal právo na to, vyzerať hrozne, potom, čím si prešiel. A asi aj dosť zle páchnuť. Keď Mordred odchádzal, nenápadne si k sebe čuchol. Nakrčil nos. Vážne to nebolo nič extra.

Jeho najbližšia zastávka bola kúpeľňa.

Dal na radu Mordreda a najskôr sa pozrel do zrkadla. Do veľkého zrkadla, ktoré mal v kúpeľni, podľa jeho názoru priveľkého. Na čo, doparoma, mu bolo zrkadlo široké meter tridsať a vysoké vyše dvoch?

To, čo videl v zrkadle, ho nepotešilo. Vážne vyzeral hrozne. Vlasy mal strapaté ešte viac než inokedy a zlepené od potu a pravdepodobne aj krvi. Na tvári mal červené odtlačky a na pravom spánku sa mu začínala tvoriť tmavomodrá podliatina. Musel sa buchnúť hlavou o zem. Stiahol zo seba zakrvavené tričko, pričom si prekvapene uvedomil, že to Mordred ani slovom nespomenul a prezrel si hojace sa rany, o ktoré sa postarali tie šialené knihy.

Nam ho ošetrila dobre. Z rozďavených krvácajúcich rán, ktoré mal predtým, mu ostali ružové hojace sa jazvy a hoci boli nechutné, boli vo vyšších štádiách liečenia sa. Po niektorých mu pravdepodobne ostanú stopy, to bude jeho spomienka na to, že za moc sa platí. Jeho fyzická daň za moc.

Smutne sa usmial.

Stiahol zo seba aj zvyšok oblečenia a pustil v sprche horúcu vodu. Vošiel pod sprchu a nechal na seba dopadal prúdy vody, ktoré ho bolestivo udierali do poranenej kože. Dlane si namydlil sprchovým gélom a surovo zo seba začal zmývať zaschnutú krv, ignorujúc pritom štípanie. Pravdepodobne mal mimo iné aj rozbitú hlavu, tam bolo štípanie najhoršie. Bude sa na to musieť neskôr pozrieť, keď už nebude mať tak nechutne zlepené vlasy.

Postupne s tým ako sa v odtoku strácala ružová spenená voda, sa jeho telo takmer mimovoľne uvoľňovalo. Horúca voda a bolesť pomáhali jeho mysli zabudnúť na veci, na ktoré nechcel myslieť a keď sa cítil dostatočne čistý, len stál pod sprchou a dovolil svojim myšlienkam lenivo blúdiť.

Keď sa jeho myseľ začala zaoberať predstavami, na ktoré nechcel myslieť, vypol sprchu a vyliezol von. Z kúpeľne vyliezol len s uterákom obmotaným okolo bedier, pyžamo si so sebou nevzal a okrem toho chcel počať, kým uschne.

Cítil sa omnoho lepšie ako predtým, konečne na neho však plne doľahla únava predošlého dňa. Pohľad na hodiny mu napovedal, že bolo krátko po tretej v noci, nečakal, že bol mimo až tak dlho. Svaly mal nepríjemne unavené a myseľ otupenú. Na tú otupenosť čakal už dlho. Mať bystrú a ostrú myseľ je väčšinu času perfektné, problém však bol, že Harry mal myseľ vďaka prežitým rokom tak ostrú, že si musel dávať pozor, aby sa na nej sám neporezal.

Z kufra vytiahol nejaké elixíry, handričku a vyčistil si tú hlavu. Šialene to štípalo, vedel však, že to pomôže a radšej trpieť teraz takto, než neskôr omnoho viac. Mimo iné, keby sa mu to zapálilo, Mordred by ho prizabil. Dobre vedel, že Harry je viac než schopný postarať sa o takéto zranenie.

Do postele si ľahol rozhodnutý, že bude spať najmenej dvanásť hodín. Bol taký unavený, že nejakú dobu nemohol zaspať, len nehybne ležal v posteli so zatvorenými očami.

V tú noc zaspával s pochmúrnymi myšlienkami. Blížila sa doba temna a on s tým nemohol nič urobiť, mohol sa len čo najlepšie pripraviť na boj, ktorý bude musieť vybojovať a na vojnu, ktorá sa neodvratne blížila.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

hp

sam, 7. 12. 2015 21:32

Jen koukám a valím oči :) Toto je prostě... nemám slov :D

hp

Terka, 7. 12. 2015 20:41

Ná tých nekromantov som fakt zvedavá. Z Harryho sa asi nakoniec vykľuje vládca sveta.
Upíri, vlkodlaci, anjeli smrti, nesmrteľný Mordred, sukuba, démoni a anjeli, Tretia strana, Pozehnani dedič, tiež Snape, Malfoy a Dark ako spojenci... Buď umrie s veľkou slávou ako hrdina, alebo prežije a bude vládcom rozhodne zmení celý kúzelnícky svet. A možno aj muklovsý. Kapitola super, neviem kde ná tie nápady chodíš ale píšeš stále pútavo. Za tú výzvu som rada. Skôr som si ju nevsimla, celý víkend som bola bez wi-fi, ale o to lepšie prekvapenie. Kapitoly ti pribúdajú jedna radosť nemám sa na čo sťažovať.

jupí

bamby33, 7. 12. 2015 20:40

paráda konečně se to tu hnulo :D nechceš si dát třeba celoroční výzvu ? :D

 

Dragonel, 7. 12. 2015 20:17

vyvíjí se to opravdu zajmavě, jsem zvědavej kdo všechno bude ve společenstvu nemrtvých, díky a těším se na další

nekromanti

maky, 7. 12. 2015 20:08

vazne nevim s cim prides priste, ale uz se na to hrozne tesim

:D

Nilandra, 7. 12. 2015 19:58

Parada, chvilu nechodim a najednou takova naloz skvelych povidek. Ted nebudu moct dospat cekanim na dalsi kapitolu.

---

Linali, 7. 12. 2015 19:55

uzasny, ty jsi opravdu nebezpecna a rozsah tve fantazije je sand nekonecny...

:D

Dana, 7. 12. 2015 19:45

to spolecenstvo se my velice zamlouva :DD uzasny napad

:D

Hanach, 7. 12. 2015 19:38

hej taky doufam ze to dnes jeste stihnem na dalsi kapitolu, a spojenci harry vypadaji stale zajimavejs

...

Bella, 7. 12. 2015 19:36

uzasna kapca uz jsem ani nedoufla ze tu dnes neco bude

:)

Lilly Potter ml. , 7. 12. 2015 19:27

Super super úžasné dielo

..../.--.

Luna Moon, 7. 12. 2015 19:06

Je to přesně, jak jsem si myslela. Doufám, že včas sesbíráme dost komentářů a pokračování bude ještě dnes.

Zaujímavè

Maat, 7. 12. 2015 19:05

Príjemne si prekvapila. Som zvedavá na toho najvyššieho. Že by zmrzlinár zo šikmej?

Perfekt

Lilica, 7. 12. 2015 18:51

Dika za anjela. Mam sa na co tesit. Uz aby bola dalsia kapca a to dneeees :-D

HP

Sophie, 7. 12. 2015 18:47

Takže Společenstvo nemrtvých, hm? Je to překvapivé, ale z nějakého podivného důvodu se mi myšlenka Harryho jako člena takového společenství zamlouvá.

...

Keira, 7. 12. 2015 18:40

Páni, s tebou se člověk vážně nenudí, nikdy nevím s čím dalším přijdeš :D
Díky z další kousek....

:)

Pet, 7. 12. 2015 18:30

Páááni...tak to je masakr...vážně obdivuju tvojí fantazii a hltám každé slovo...

:D

Alistia, 7. 12. 2015 18:25

No teda ty si ale prípad s tou prednáškou... :D Táto kapitola bola zaujímavá - takže spoločenstvo nemrtvých? Z Harryho za chvíľu bude boh... :D Také nadania.

wau

cvancarka, 7. 12. 2015 18:12

Tak tohle jsem tak trochu nečekala, jsem zvědavá, jak se to vyvine a jak nekromanti přijmou Harryho. Jen tak dál.