Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Uznávam, že som to trochu prehnala s rôznymi pohľadmi. Snažila som sa o naznačenie toho, čo príde a iný než Harryho pohľad. Napríklad o Mayi (červenovlasá čarodejnica z predošlej kapitoly - Markus bol u nej) Harry ešte nevie. 

Ale teraz po poradí. 

Harry sa k Morgane premiestnil potom, čo sa mu podarilo poraziť Smrťožrútov, ktorí ho väznili. Tú scénu som vynechala, Harry sám si na to pamätá len okrajovo. Behom krátkeho času sa mu podarilo vyvraždiť niekoľko Smrťožrútov a utiecť z Voldemortovej pevnosti. Sám si nie je istý ako sa mu to podarilo. Pokiaľ si premietneme kapitoly, kde Harry zabíjal, jednalo sa väčšinou o doby, kedy bola jeho myseľ zatemnená. Podobne je na tom aj jeho mágia. Je veľmi mocným čarodejom a postupom času sa stáva extrémne mocným, túto ff by som rozhodne zaradila medzi SP (superpower), lenže Harry ku svojej plnej moci ešte nemá prístup. Prichádza k nemu len keď je v tiesni a aj vtedy nie je schopný zvládnuť ju. O slovo sa prihlásila aj keď bol vo väzení u Voldemorta. Bellatrix ako jedinej z prítomných sa podarilo vyviaznuť živej. 

A čo sa týka tých dievčat, ktoré tam mučili Smrťožrúti... Neboli to Hermiona s Ginny, pokiaľ ste predpokladali toto. Boli to len obyčajné muklovské dievčatá, ktoré Harry nikdy predtým nevidel. Jednoducho nešťastnice, ktoré sa dostali do rúk Smrťožrútom počas ich spoločnej "zábavy".

Ako sa ocitol u Morgany? Nuž, tu opäť zaúradovala jeho mágia. Jednoducho ho premiestnila tam, kde mala pocit, že potrebuje byť. Harryho podvedomie rozhodlo, že prítomnosť pološialanej Morgany, ktorá vykonala v živote toľko zverstiev, že ich jeden nedokáže vymenovať, a predsa akosi stále dokázala milovať, bola najlepšia možnosť. Pre Harryho mágiu nepredstavovalo problém premiestniť ho cez všetky tie ochrany. Schopnosť ohýbať realitu patrí medzi dary Požehnaného dediča. 

Markus... Catherinin brat zradil Harryho a spôsobil, že jeho sestra umrela. Seba z toho však neviní, všetko dáva na svedomie Harrymu. Každopádne žije a je s Mayou. A z duše nenávidí Harryho. 

Draco sa objaví aj v tejto časti. Harry už predtým uznal, že Dracove konanie bolo spôsobené aj tým ako sa správal Harry a že ho miloval priveľmi na to, aby ho len tak dokázal zatratiť. 

Lucius sa jednoducho ešte nerozhodol. Najhoršie na Znamení zla je to, že ho Smrťožrúti prijali dobrovoľne. Jediný spôsob ako ich môže Harry zbaviť tetovania je, keď ho príjmu namiesto Voldemorta - a to úplne, dobrovoľne a s plným vedomím. Lucius sa ešte stále plne nerozhodol. Priveľmi sa bojí o syna a manželku a nechce skončiť v rovnakej situácií v akej sa momentálne nachádza. Všetci mu tvrdili, že život pod vedením Voldemorta bude úžasný a ako to dopadlo. Je len prirodzené, že sa obáva, čo sa stane z Harryho. 

Merlin... eh, Merlin sa valí. Dajte mu trochu času, už je pekne starý. Starý ľudia sa hýbu pomaly. :-)

K Spoločenstvu nemŕtvych sa ešte dostaneme. Tanathos sa na scéne ešte ukáže. Lenže nekromanti sa k Tretej strane len tak nemôžu pripojiť, Spoločenstvo nemŕtvych nie je verejne známe. Nekromanti žijú medzi ľuďmi, väčšina z nich má svoje rodiny a nič netušiacich susedov. Keby verejne vystúpili a priznali by sa k tomu, čím sú, nedopadlo by to s nimi dobre. 

To bude nateraz asi všetko, aby som vás nenudila. Keby ste mali nejaké ďalšie otázky, pokojne sa pýtajte. :-)

Vaša Klea.

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

Prvé, čo urobila Cassiopeia, keď sa premiestnili, bolo, že sa mu vytrhla. Harryho to ani trochu neprekvapilo a ani jej v tom nebránil. Ukázal na stoličku, kde ju už čakala kôpka oblečenia. Dobby bol skutočne šikovný.

„Pokojne sa obleč. Počkám ťa dole.“ Prehovoril. Bez ďalších slov sa vybral preč, aby mala dostatok súkromia. Zastavil ho až vo dverách jej neistý hlas. Mimovoľne si uvedomil, že voči nej začínal pociťovať obdiv. Až doteraz nezakolísala, reagovala rýchlo a premyslene a urobila všetko preto, aby ochránila ľudí, ktorých milovala. Nemohol sa ubrániť otázke, či bola natoľko odlišná od svojej matky alebo bola Bellatrix kedysi rovnaká. Ak áno, bolo to veľmi dávno. Cassiopeia bola čistá, nevinná a statočná, dokonca aj jej mágia o tom hovorila jasne.

„Kde to sme?“ opýtala sa. Očami tak temne modrými, až sa zdali byť čierne, si premeriavala obyčajnú malú izbu zariadenú kvalitným starožitným nábytkom. Nebolo v nej nič, čo by jej napovedalo, kam ju vzal. Vedela len toľko, že toto miesto malo svoju históriu.

„Grimmauldovo námestie.“ Viac jej nemusel hovoriť. Narcissa jej vyrozprávala mnoho príbehov z ich minulosti. Hoci Cassiopeia sama nemohla navštíviť miesta, kde žila jej rodina, mohla o nich aspoň počúvať. A malé dievčatko bez rodičov milovalo príbehy o kúzelnom svete, z ktorého pochádzalo. Nechal ju tam stáť, ohúrenú a šokovanú a odišiel, aby jej nebránil.

Dole na neho už čakali Sirius s Remusom. Kontaktoval ich sotva pred tromi hodinami, no oni zareagovali okamžite. Na to, koľko sa im toho pokúsil vysvetliť v jedinom liste a koľko toho na nich naraz vychŕlil, keď sa k nim znenazdajky premiestnil, to zobrali veľmi dobre. Mal tušenie, že nič z toho ich skutočne neprekvapilo. Nebolo veľmi potešujúce zistiť, že napriek svojej urputnej snahe, nebol veľmi úspešný v ukrývaní svojej skutočnej totožnosti. Vďaka Siriovi a Removi mu však z pliec spadla záťaž, ktorú si už ani neuvedomoval, že ju so sebou nosil.

„Na koho ešte čakáme?“ opýtal sa Sirius. Bolo na ňom badať, že sa tešil na stretnutie s neterou, no zároveň sa toho obával. Predsa len, bola to Bellatrixina dcéra. Kto vie, čo všetko po nej podedila? A ak by aj nebola ako jej matka, bude ho vôbec chcieť spoznať? Bol koniec koncov hľadaným vrahom. Pochybnosti ho zožierali od okamihu, keď mu o nej povedal. Harry sa naňho upokojujúco usmial.

„Bude sa ti páčiť a aj ty jej.“ Uistil ho. Nemohol sa zbaviť pocitu, že Cassiopeia zdedila rovnaký gén vzdoru, ktorý by ju, tak ako kedysi Siriusa, odlíšil od ostatných Blackovcov. Siri na ňu bude právom hrdý. Bola krásna, odvážna, inteligentná a mocná. Harryho v prvom momente prekvapilo, nakoľko podobná bola jej mágia tej Bellatrixinej. Aj Cassina mágia bola nádherne čistá a priezračná, hlboko temná, no na rozdiel od Bellinej nepoškvrnená. Harry nepochyboval, že našiel druhý Čierny kryštál. Cassiopeia sa narodila ako odpoveď na Lunin príchod.

„O chvíľu tu budú Mordred a Luna. Loreth nebude môcť prísť, zastúpi ho Amay. Marcus Dark by sa tiež mal čo nevidieť ukázať. Očakávam aj príchod Luciusa a Draca. A mal by sa ukázať aj otec.“ Odpovedal na predošlú otázku. Väčšina z nich netušila, čo ich čakalo. O to väčšia zábava bude pozorovať to. Možno sa ukáže aj Narcissa, nepochybne sa už čoskoro dozvie o zmiznutí svojej malej netere. Na Mary uvrhol len také silné kúzlo, aby sa neprebudila, kým tam bol. Malfoyovci si už domyslia, čo sa v skutočnosti stalo.

„Lucius Malfoy v mojom dome?“ ozval sa Sirius s predstieraným podráždením. Svojho krstného syna nekonečne miloval, no bol rozdiel zmieriť sa s prítomnosťou jeho otca, ktorého strpieť musel a so spoločnosťou Malfoyovcov, ktorých od mala úprimne neznášal. Vedel, že Harry mal rád ich syna, no brániť sa proti tomu mohol. Harry pozdvihol obočie.

„Je takmer rovnaký fanatik do čistej krvi ako bola moja matka.“ Odfrkol si Sirius.

„Minulosť musíme nechať za sebou, Siri. Bez ohľadu na to, kým bol, dnešný deň bude začiatkom niečoho nového. Súď ho podľa toho, čo uvidíš teraz, nie na základe toho, čo si poznal kedysi. Ani ty už nie si tým chlapcom, ktorým si bol.“ Pripomenul Harry. Podporil ho Remus, doteraz mlčky stojaci vedľa nich.

„Má pravdu, Sirius. Musíme začať odznova. Pokiaľ bol Harry ochotný odpustiť nám všetko, čo sme vyviedli a prijať nás takých, akí sme, je našou povinnosťou zachovať sa rovnako k nemu a k jeho priateľom.“ Vo vzduchu sa nejasne vznášalo napätie, vďaka čomu si Harry ľahko domyslel, že narážali aj na Snapea a na to ako sa k nemu chovali počas školských čias.

„K jeho priateľom?“ zašomral Sirius. Nedalo sa povedať, že by Siriusa tešilo, koľko Slizolinčanov sa začalo pohybovať v blízkosti jeho synovca. Remus mu venoval otrávený pohľad.

V ďalšej konverzácií ich, našťastie, prerušil príchod Cassiopei. Obliekla sa rýchlo a veľmi neváhala, než zišla dole. Možnosť preskúmať dom, kde vyrastala teta Cissy nemala každý deň. Dokonca ani jej únosca sa jej nakoniec nezdal byť takým hrozivým ako na začiatku. Keby jej chcel ublížiť, mohol to urobiť hneď.

Pri pohľade na Siriusa Blacka dievčina ustrnula a Harrymu neuniklo, že aj Sirius ostal prekvapený.

„Vitaj u nás, Cassiopeia.“ Privítal ju ako prvý Remus. Bolo nezvyčajné, že tichý vlkolak zahanbil svojho otvorenejšieho priateľa. Práve to bolo impulzom pre Siriusa, aby sa konečne pohol a verný svojej povahe, sa hneď spamätal a s úsmevom vykročil k dievčine.

„Konečne spoznávam svoju utajenú neter!“ zvolal a bez zaváhania ju zovrel v náručí. Cassiopeia prekvapene ustrnula, no keď sa stretla s Harryho pobaveným pohľadom, plným nečakanej jemnosti, akoby sa v nej čosi zlomilo a ona sa na Siriusa priam vrhla. Zovrela ho tak pevne, až sa Sirius začal so smiechom sťažovať, že ho rozpučí. Napriek tomu ju však nepustil.

„Vitaj doma.“ Prehovoril Harry potichu. Keď Cassiopeia začula tieto dve obyčajné, takmer nečujné slová, rozplakala sa. Po prvýkrát, odkedy sa pamätala, sa skutočne rozplakala.

Bola doma. Dievča, ktoré nikdy nemalo domov, bolo konečne doma. Jej najtajnejšie sny sa stali skutočnosťou.

Zhromaždili sa v jedálni, kde sa k nim pripojil Mordred. Ochrany okolo Grimmauldovho námestia na čas poupravili, aby dovnútra mohli vstúpiť ľudia s vybranou magickou stopou. Harry vedel určiť mágiu každého jedného z nich, a tak sa sám postaral o dočasné zmeny. Pokiaľ všetko pôjde dobre, z dočasných zmien by sa mohli stať trvalé.

„Dobrý večer.“ Pozdravil ich Mordred. Ani on nemal problém s tým, že ich Harry povolal takto neskoro. Hodiny hlásili krátko po desiatej, keď prišiel. Prebehol pohľadom po Harrym, aby sa uistil, že bol v poriadku a až potom sa zameral na Cassiopeiu.

„Rád ťa spoznávam, mladá dáma. Moje meno je Lomion le Fay.“ Predstavil sa s ľahkým úklonom. Skôr než sa stihla ozvať Cassiopeia ich prerušil Harry.

„Pokojne sa predstav svojim skutočným menom. Tu sa budeme podľa možnosti zdržiavať tajomstiev.“ Prehovoril. Na dôkaz sa postavil a začal ako prvý.

„Moje meno je Harrisnon Carus Prince a som synom Severusa Snapea a Lily Evansovej Potterovej, širšia verejnosť ma ale stále pozná pod menom Harry James Potter. Sirius je môj krstný otec.“ Pobavene žmurkol na Cassiopeiu. Stále sa nezbavila toho udiveného neveriackeho pohľadu, akoby očakávala, že čochvíľa zmiznú a ona sa prebudí.

„Trvalo rok, kým som bol schopný prijať to.“ Priznal. Obzrel sa po ostatných.

„Dá sa povedať, že som čosi ako vedúci tohto tu.“ Neurčito mávol rukou a pokrčil plecami, než opäť pokračoval.

„Zatiaľ si nechávame hovoriť Tretia strana. Popri Smrťožrútoch a Fénixovom ráde je to úplne obyčajný názov, ale je trefný. Postupom času zistíš, že členovia sú zväčša pozoruhodní ľudia. Som si istý, že ostatní ťa radi zoznámia s podrobnosťami. Keby si mala nejaké otázky, pokojne sa pýtaj. Ale je to pomerne dlhý príbeh.“ Vyzval Cassiopeiu. Tá sa zasmiala.

„Mám ich najmenej milión. Hovoril si o tete Narcisse. Kde je?“ opýtala sa. Harry s úškrnom pozrel na Mordreda.

„Vlastne som klamal. Narcissa mi o tebe nepovedala, to tu môj spoločník. Ale faktom ostáva, že Narcissu poznám. Dnes sa stretneš s ňou aj s Luciusom a Dracom, povedal by som, že čoskoro prídu.“ Sľúbil. Kývol na Mordreda a posadil sa. Mordred si z neho vzal príklad a postavil sa.

„Teraz si teda vezmem slovo ja. Som Mordred le Fay.“ Nastala dramatická pauza, ktorú Mordred uvítal pobaveným úškrnom. Rád ľudí šokoval.

„Áno, presne ten Mordred le Fay. Moja matka je Morgana a otec Merlin. Dalo by sa povedať, že sme ja a Merlin ako trest za naše skutky získali podmienečnú nesmrteľnosť. Už je to zhruba tisícpäťsto rokov, čo sme získali nesmrteľnosť. Teraz mám tú česť byť členom Tretej strany a bojovať po Harryho boku.“ Pousmial sa. Nepochyboval, že keď sa dievčina spamätá, bude mať ďalší milión otázok. Mala koniec-koncov možnosť priamo sa zhovárať so žijúcou legendou. A Mordred le Fay, bez ohľadu na to, že bol na tej temnej strane, legendou rozhodne bol. Nateraz pokynul Siriusovi, aby pokračoval. Ten takisto vstal.

„Väčšinu môjho príbehu pravdepodobne poznáš. Harry spomínal, že ti o nás Narcissa rozprávala. Otočil som sa chrbtom k rodine a žil som so Svetlou stranou. Mal som tú česť stať sa Harryho krstným otcom, no než som sa stihol stať Harryho plnohodnotnou rodinou, obvinili ma zo zrady Potterovcov, zavraždenia viac než tucta muklov a zavreli ma do Azkabanu. V skutočnosti som nevinný. Potterovcov zradil Peter Pettigrew, no ministerstvo po mne stále pátra. Keby ma chytili, okamžite by som dostal Dementorov bozk. Teraz som členom Tretej strany a som verný tunak môjmu krstnému synovi.“ Zhrnul svoj príbeh, pričom venoval Harrymu úškrn a Cassiopeii veselé žmurknutie. Ako posledný im zostal Remus. Vždy vyrovnaný vlkolak sa postavil, venujúc dievčine upokojujúci úsmev.

„Moje meno je Remus Lupin. Bol som spolužiakom Siriusa a Jamesa a zároveň sme boli najlepšími priateľmi. Ja ako jediný z tu prítomných pochádzam z muklovskej rodiny, narodil som sa ako muklorodený, jediný čarodejník v rodine. Bol som ešte dieťa, keď ma pohrýzol vlkolak.“ Ignoroval šok, ktorý sa odrazil v Cassiopeinej tvári a pokračoval ďalej. Postupom rokov sa stal imúnnym voči prejavom nepriateľstva namiereným voči nemu. Bol vlkolakom a už sa s tým takmer zmieril. Harry mu v tom dosť pomohol, najmä, keď mu do ruky strčil očarované zrkadlo, kde naňho na druhej strane čakal celkom odlišný vlkolak. Ponúkol mu dostatok podnetov na premýšľanie.

„Rodičia neboli schopní zniesť, čo sa stalo z ich dieťaťa. Až na Rokforte som vďaka Jamesovi, Siriusovi a Lily našiel rodinu, ktorú mi vlastní rodičia nedokázali poskytnúť. Som hrdý, že dnes môžem medzi svoju rodinu počítať aj Harryho.“ Dodal v krátkosti a posadil sa. Na Cassiopeiu upieral taký pokojný a zmierený pohľad, že dievča, hoci prekvapené a šokované myšlienkou na to, že oproti nej sedel vlkolak, nebolo schopné nijakej negatívnej reakcie, hoci to bolo prvé, čo jej zišlo na um. Vrhla krátky pohľad na Harryho a Siriusa, ktorí sa tvárili, akoby na svete nebol človek, s ktorým by radšej trávili svoj čas. A to nakoniec rozhodlo.

„Páči sa mi vaše meno, pán Lupin.“ Usmiala sa rozpačito. V očiach sa jej objavil nesmelý svit, nie nepodobný tomu, ktorý Remus s Harrym vídavali u iného Blacka, ktorého obaja zbožňovali. Sirius sa od srdca zasmial.

„Mne sa tiež vždy páčilo, že vlkolak dostal meno Remus Lupin. Z toho priam kričí, že si z času na čas chodí zaviť na mesiac.“ Nadhodil pobavene.

„Romulusa a Remusa odchovala vlčica. Neboli to vlkolaci.“ Namietol Remus.

Kým sa Sirius s Remusom rozhovorili o histórií Ríma a vlkolakoch, otočil sa Harry ku Cassiopei.

„Je pre teba toto všetko v poriadku? Uvrhol som ťa do toho bez varovania. Pokiaľ toho bude na teba priveľa, vždy môžeš ísť niekam hore, napríklad do izby, kde som nás premiestnil alebo do knižnice. Všimol som si, že rada čítaš. A nič ti nebráni ani vyjsť vonku, ale, prosím, v takom prípade niekoho informuj, túto časť Londýna nepoznáš.“ Navrhol jej. Cassiopeia sa usmiala.

„Pre mňa je to tak trochu ako splnený sen. Hoci to bolo nepravdepodobné, vždy som tajne snívala, že budem mať skutočný domov a rodinu. Milujem Mary, no žiť len s ňou je niekedy ťažké. Často som bývala osamelá. Tu je to... ja neviem. Tu je to proste iné. Iné ako u Malfoyovcov alebo v dome, kde som bývala doteraz.“ Odvetila úprimne.

„Ak zostaneš s nami, nebude to vždy ľahké a ani my všetci nebudeme vždy schopní zaistiť ti bezpečie.“ Cítil Harry potrebu varovať ju. Cassiopeia sa usmiala.

„To nemohol nikto. Nezabúdaj, že som dcérou Bellatrix Lestrangeovej. Sú ľudia, ktorí by ma bez váhania zabili už len preto, kto je moja matka. A to ani nehovorím o skutočnosti, že by som už dávno mala byť mŕtva.“ Pripomenula. Narcissa ju varovala, aby sa čarodejníckemu svetu vyhýbala a nikdy nikomu nepovedala, kým bola v skutočnosti. Buď by ju zabili alebo využili. Spočiatku si myslela, že presne preto prišiel Harry. Až keď zbadala Siriusa, o ktorom mu teta Narcissa často rozprávala, sa jej názor zmenil.

„Už predtým sme sa o tom rozprávali so Siriusom. Máš plný nárok na meno Blacková a pokiaľ si to budeš priať, Sirius ťa s radosťou predstaví ako svoju stratenú dcéru. Nikto by nepochyboval, keďže sa na seba ponášate a Sirius bol... no, povedzme, že v minulosti mimoriadne obľuboval spoločnosť žien. A ty si sa dosť očividne podala na blackovskú stranu. Vyriešilo by to aspoň niektoré tvoje problémy.“ Navrhol jej Harry opatrne. Cassiopeia sa na jeho prekvapenie usmiala a pokrútila hlavou.

„Nateraz ma beztak nemôžete predstaviť verejnosti, dokonca ani ako Siriusovu dcéru. Im bude jedno, či sa predstavím ako dcéra dvoch Smrťožrútov alebo potomok hľadaného väzňa.“ Jemne sa usmiala. Tvárila sa, že ju to netrápi, no Harry vytušil, že jej to bolo predsa len ľúto.

„Tým sa netráp, Cass. V živote skutočne záleží len na hŕstke ľudí, všetci ostatní sú nedôležití. Tí, na ktorých skutočne záleží, vedia, kto si a nezáleží im na tom.“ Trvalo mu niekoľko rokov, než na to prišiel, no bolo to tak.

„Cass?“ zopakovala Cassiopeia prekvapene. Harry sa na ňu pobavene uškrnul.

„Nepáči?“ ozval sa. Cassiopeia najskôr neodpovedala, no potom sa vrelo usmiala, pričom sa jej tmavé oči rozžiarili.

„Páči. Len mi ešte nikto nedal prezývku.“ Priznala.

„Vážne? Cassiopeia je dlhé meno. A keď už sme pri tom - aj Lucretia.“ Podotkol. Cassiopeia pokrčila plecami.

„Napriek všetkému ma vychovávali ako aristokratku. Mary to striktne dodržiavala a Narcissa s Luciusom boli so mnou tak málo, že mi prezývku nikdy nevymysleli. O učiteľoch ani nehovorím, tí mi obyčajne ani nehovorili menom.“ V snahe o ležérny nezáujem pokrčila plecami, takmer nepatrne však zvesila hlavu a uhla pohľadom, čo ju prezradilo. Cassiopeia mala mnoho predností a darov, no schopnosť klamať medzi ne rozhodne nepatrila.

„Musela si byť veľmi osamelá.“ Prehovoril. Cass sa slabo uškrnula a pokrčila plecami.

„Teta Narcissa s Dracom mi o tebe tiež rozprávali. Ja som mala vždy svoje knihy a keď som to nezvládala, mala som ešte Mary a Narcissu. Ty si viackrát nemal nikoho.“ Prehovorila.

„Vždy som vedľa seba niekoho mal, len som si to často neuvedomoval.“ Odvetil Harry úprimne. Zatváral pred tým oči a utápal sa v sebaľútosti, no pravda bola, že nikdy nebol skutočne sám. Hermiona, Ginny, Remus, Sirius, Mordred, Severus, McGonagallová, Loreth, Amay, Catherine, Fred a George, Draco... vždy tu bol niekto. Vždy. Zoznam ľudí, ktorí mu verili, ktorí ho milovali a ktorí stáli po jeho boku, bol dlhší, než by si bol schopný priznať, najmä počas svojich temnejších dní. Trvalo dlho, než si uvedomil, že ich miloval rovnako šialene ako oni milovali jeho. Bol im oddaný celým svojim zlomeným, čiernym srdcom.

Rozhodol sa zmeniť tému. K tomuto už nemal čo dodať.

„Bez ohľadu na to, či sa rozhodneš, že ťa budú poznať ako Lestrangeovú, Blackovú alebo Carrollovú, v tomto dome sa nemusíš báť, že ťa bude niekto odsudzovať. Ľudia, ktorých tu dnes stretneš, sú všetci súčasťou jednej veľkej rodiny, ktorá drží spolu.“ Uistil ju.

„A čo drží túto rodinu po hromade?“ opýtala sa Cassiopeia. Harryho tvárou preniklo úprimné pobavenie, len mierne podfarbené trpkosťou, ktorá sa z jeho srdca už nikdy celkom nevytratí.

„Nič menej než samotný osud.“ Odvetil.

„Ale to by znamenalo, že do toho nejako zapadám aj ja.“ Oponovala mu Cassiopeia.

„Hovorí dievča, ktoré celý život cítilo, že patrí niekam inam.“ Pousmial sa.

„V tomto príbehu si dôležitá. Ešte o tom nevieš, no čaká ťa veľký osud.“ Sľúbil. Každý z nich mal svoju úlohu, ktorú musel zohrať, aby mohlo predstavenie dôjsť k záveru. Harry už pochopil, že nemalo zmysel bojovať s predurčením. Čo sa má stať, to sa stane, bez ohľadu na to, či si to priali alebo nie. Hra, ktorú boli prinútený hrať, sa opakovala už celé tisícročia a oni mali byť tými, ktorí odohrajú posledný výstup. A epické finále sa čoraz väčšmi približovalo.

„Pokiaľ ma knihy niečo naučili, tak to, že ľudí s veľkým osudom čaká aj veľa trápenia.“ Odvetila Cassiopeia.

„To je daň za veľkosť, drahá.“ Jemne sa pousmial.

„Čo sa stane, pokiaľ sa rozhodnem, že chcem prežiť obyčajný život?“ spýtala sa. Harry pokrčil plecami.

„V takom prípade vyjdeš hlavným vchodom a už sa nevrátiš. Nebudem ti to zazlievať a nezastavím ťa. Uvedomujem si, že ani nie pred hodinou som ťa prakticky uniesol, takže to odo mňa asi znie hlúpo, no je to tak. Žiadam od teba len aby si sa nad tým zamyslela. Budem od teba mnoho požadovať, ponúkam ti ale ešte viac. Tu budeš mať rodinu. Ak zostaneš, zažiješ ťažké chvíle, no prežiješ ich po boku ľudí, ktorí ťa neopustia.“ Ich vzťahy boli utužené bolesťami a stratami, prežili spoločné boje, hádali sa a bojovali proti sebe a neraz to chceli vzdať. Práve to bol dôvod, prečo boli nerozdeliteľní a spoločenstvo, ktoré vytvoria, bude nezničiteľné. Prekonali pochybnosti a fatálne chyby, rovnako ako vlastnú pýchu a strach o život. Zmúdreli a budú ešte múdrejší, mocnejší a zocelenejší.

„Môžeš mi sľúbiť, že už o nikoho neprídem?“ opýtala sa.

„To nemôžem. Nebudem ti klamať, že život bude dobrý. Nebude. Bude len horšie. Možno stratíš milovaných, tak ako som ich stratil aj ja. Možno ťa niekto zradí. A to bude ešte horšie, než ako keď umrie niekto, koho miluješ.“ Pri mŕtvych aspoň človek vedel, že ho milovali. Pokrútil hlavou. Začal sa vzďaľovať od toho, čo chcel povedať.

„Doteraz si bola v bezpečí. Nikto na teba neútočil, ľudia si na teba neukazovali, nepoznala si posmech. Tvoj život bol jednoduchý, tvoja cesta jasná. O toto prídeš. Moja drahá Cassiopeia, budú noci, kedy nebudeš vedieť, či sa dožiješ rána. Jediné, čo ti môžem sľúbiť, sú nezabudnuteľné spomienky, chvíle radosti, ktoré prežiaria temnotu nasledujúcich mesiacov a prísľub lepšej budúcnosti.“ Mohol by jej sľubovať peniaze a majetky, bohovia vedeli, že jej mohol dať všetko, čo by si zažiadala, lenže na ničom z toho nezáležalo. Peniaze, v porovnaní s ľudským životom, neboli ničím viac, než bezcennými kusmi kovu a papiera, bez ohľadu na to, koľko ich bolo.

„Musím sa rozhodnúť hneď?“ opýtala sa. Harry sa na ňu vrelo usmial.

„To určite nie. Máš toľko času, koľko potrebuješ.“ Sľúbil.

„Teraz sa tým ale prestaň trápiť a bež spoznať svoju rodinu. Každý deň nezažiješ, že ľudia z príbehov ožijú, tak si to poriadne uži.“ Kým sa rozprávali, ostatní sa o nich nebadane vzdialili, aby im dali priestor. Bolo ale zjavné, že sa Sirius nevedel dočkať zoznámenia s neterou.

Cassiopeia sa prekvapene poobzerala. Kým na to Harry nepoukázal, neuvedomila si, že sa od nich ostatní odpojili. Zvedavo sa zahľadela na mladíka s tými najzvláštnejšími zelenými očami, ktorý na ňu teraz hľadel rovnako pokojne a vyrovnane ako pred len niečo vyše hodinou, keď ju prišiel vziať z jediného domova, ktorý poznala. Jej život sa vďaka nemu behom pár minút obrátil hore nohami. Čo sa s ňou stane, keď sa mu zaviaže vernosťou?

Odpoveď jej mohli dať ľudia okolo nich. Sirius Black, najobľúbenejší bratranec tety Cissy, ktorý na Harryho vždy hľadel s úprimnou láskou a oddanosťou. Remus Lupin, najkrotkejší vlkolak o akom kedy počula, ktorý sa k nemu akosi dokázal správať ako k vlastnému dieťaťu a zároveň naňho vzhliadať ako na alfu. Mordred le Fay, jeden z najväčších čarodejov, aký kedy chodili po tejto zemi, ba čo viac, jeden z najslávnejších černokňažníkov, ktorý sa ochotne podriadil ani nie šestnásťročnému chalanovi. A v neposlednom rade Draco, jej najmilovanejši – a zároveň jediný známy – bratranec, ktorý k Harrymu vzhliadal ako k bratovi, po ktorom vždy túžil.

Pokrútila hlavou. Harry jej povedal, že má na rozhodnutie dostatok času. Teraz na to nechcela myslieť. Rozhodla sa poslúchnuť ho, ísť spoznať aspoň časť svojej rodiny a ochutnať život, ktorý právom patril jej. Vstala a vybrala sa smerom k vysmiatemu Siriusovi. Nebola prekvapená, keď ju medzi sebou spolu s Remusom privítali ako starú známu. Konečne mala pocit, že niekam patrila.

„Už ťa neopustí.“ Prehovoril Mordred, keď sa k nemu opäť pripojil.

„Mrzí ma, že som ju do toho musel zatiahnuť, no bez nej by to nešlo.“ Povzdychol si Harry. Doteraz to bolo jednoduchšie. Ostatní k nemu prišli bez toho, aby ich o to musel žiadať, vedení rovnakou silou, ktorá tlačila dopredu aj jeho. S Cassiopeiou to už bolo iné. Nie osud, ale on bol tým, kto ju priviedol na cestu, čo jej bola predurčená.

„Videl si budúcnosť?“ opýtal sa Mordred. Harry sa slabo pousmial.

„Tento dar, našťastie, nemám. Ale Cassida bola taká láskavá, že mi poodhalila závoj deliaci minulosť, prítomnosť a budúcnosť a mne sa to teraz postupom času vybavuje.“ Prezradil. Mordred sa zhlboka nadýchol a chvíľu nemohol prehovoriť.

„Ty si videl Cassidu?“ ozval sa po chvíli.

„Videl, rozprával sa s ňou, nechal sa ňou knokautovať. Môžeš to nazvať akokoľvek, ale áno. Prišla za mnou ako persóna osudu. V skratke zhrnuté, chcela vidieť potenciálneho kráľa a cítila potrebu dať mi na známosť, že v najväčšej pravdepodobnosti proste jednoducho umriem a svet pôjde ďalej aj bezo mňa.“ A dala mu na výber medzi životom s Catherine a nasledovaním mučeníckeho osudu. Bol tak trochu idiot, keď si vybral to, čo si vybral.

„Šepká sa, že prehovára slovami samotného osudu.“ Ozval sa Mordred.

„Skôr by som povedal, že ona je samotný osud. Nemyslím si, že bola niekedy skutočne človekom.“ Nesmrteľné, neľudské existencie si z nejakého dôvodu vyberali humanoidné prestrojenia. Možno to ale nakoniec nebolo až také nepochopiteľné. Veď ako je možné pre obmedzenú ľudskú myseľ lepšie zosobniť nehmotné súčasti vesmíru než dať im ľudskú podobu? Harry by o tom vedel povedať svoje. Kým mu dávali len znamenia, veselo ich ignoroval. Skutočný zmysel svojej cesty si nakoniec priznal až vo chvíli, keď ho osobne vyhľadali a zrazil sa s ich nekonečnou existenciou uväznenou v nedokonalom ľudskom tele.

„Osud nabral Cassidinu podobu?“ zaujímal sa fascinovaný Mordred.

„To celkom nie. Skôr sa Cassidina podobizeň pokúsila vorvať do tela Sibyly Trellawneyovej.“ Uznal. Mordred sa na Harryho prekvapenie rozosmial.

„Takže Sibyla po tých pár náhodných proroctvách a kravinách, ktoré vymýšľala, aby ostatných presvedčila, že je vedma, nakoniec jednou skutočne stane.“ Bavil sa.

„Nie som si istý, či rozumiem.“ Reagoval Harry.

„Sibyla bola posadnutá. Už ľudia, ktorých duch posadol na pár minút, ostávali poznamenaní. Máš tušenie, čo muselo také zdĺhavé posadnutie urobiť s drahou Sibylou?“ smial sa. Harry zbledol.

„A Trellawneyovú posadlo zosobnenie samotného osudu.“ Už nikdy nebude rovnaká ako predtým. Až doposiaľ sa nezamýšľal nad tým ako to ovplyvní profesorku.

„Netráp sa tým, Harry. Celý život predstierala, že je vyvolená, teraz bude aspoň vedieť, aké to naozaj je.“ Prehovoril Mordred jemne.

„Ako sa ti podarilo zastaviť vízie budúcnosti?“ opýtal sa Harry.

„Som veľmi mocný, Harry. Väčšmi než tušíš. Jednoducho som časť svojej mágie neustále využíval ako štít proti víziám. Dlho som to považoval za jednu z najväčších výhod svojej moci, lenže... Mohol som tým zabrániť priveľa trápeniam.“ Pokrútil hlavou.

„Práve ja ti nemám čo vyčítať.“ Odvetil Harry.

„Povedz mi, čo vidíš.“ Vyzval ho. Mordred privrel oči a potriasol hlavou.

„Je možné, že som svoje schopnosti jednoducho tak dlho zanedbával, až sa niečo pokazilo, lenže...“ nedopovedal. Harry ale aj tak vedel, čo chcel povedať. Sám to videl. Obraz jeho mŕtveho tela a silueta toho, kto mu vzal život, mu preletela mysľou.

„Lenže vidíš samú krv, smrť a temnotu.“ Doplnil ho.

„Prvýkrát za celé tie stáročia mám strach z budúcnosti.“ Priznal Mordred tichým hlasom. Ruku si priložil k očiam a nahrbil plecia. Harry mal pocit, že sa vôkol neho zachveli neviditeľné nite, keď sa rozvlnila Mordredova mágia. Mimovoľne sa natiahol a dotkol sa jej, užasnutý zmenou, ktorú dovtedy nezaznamenal. Mordredova mágia sa začala formovať a uberať iným smerom. Stále to bol Mordred, no zároveň... Nech sa snažil akokoľvek, nedokázal slovami vyjadriť, čo presne sa zmenilo.

„Krv a smrť som už videl a môžeš mi veriť, že som na vlastnej koži spoznal temnotu. Toto je iné. Bytosti, ktoré vídavam, nie sú z tohto sveta. Často sa mi objavuje Voldemort, nie je však sám. Po jeho boku kráčajú siluety ľudí, ktorých nedokážem rozpoznať. Budúcnosť sa mi zjavuje nejasne, väčšmi tuším, než viem, čo sa naozaj stane. Akoby predo mnou stáli bariéry, ktoré čakajú na správnu chvíľu, aby sa stratili a odhalili, čo sa za nimi ukrýva.“ Pokrútil hlavou. Zarazil sa, tlak jeho mágie sa zvýšil a neviditeľné nite spájajúce minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa zachveli silnejšie.

„Medzi netvormi vidím muža... vlastne ani neviem, či sa vôbec dá nazvať mužom. Hoci ho nevidím jasne, myslím, že je... toto možno vyznie zvláštne, no je skutočne nádherný.“ Neisto sa pozrel na Harryho. Ten zovrel pery a prikývol. Oči mu potemneli.

„Verím ti. Pokračuj.“ Vyzval ho.

„Vyžaruje z neho čosi, čo ma úprimne desí. Temnota taká hlboká, že nič, s čím som sa doposiaľ stretol, sa jej nevyrovná.“ Mordred nebol schopný pozrieť sa Harrymu do očí. Veril mu a, bohovia, keby ho o to Harry požiadal, sám by sa tej bytosti postavil, hoci by to preňho znamenalo večné zatratenie. Lenže aj napriek hlbokej dôvere, ktorú prechovával voči mladíkovi po svojom boku, sa vážne obával o svet a o to, čo z neho zostane. Čo nakoniec zostane z nich.

„Čo sa deje?“ opýtal sa Harry vnímavo. Mordred naňho šibol pohľadom.

„Zmenil si sa.“ Rozhodol sa prehovoriť úprimne.

„Ozaj?“ opýtal sa Harry bez náznaku prekvapenia v hlase.

„Neviem, kam nás táto zmena povedie.“ Dodal Mordred. Harry sa slabo usmial.

„Cassida mi dala možnosť stráviť pokojný život po boku Catherine. Ukázala mi náš dom, náš spoločný život, naše deti. Boli krásne, vieš? Nedokážem na ne prestať myslieť. Moje deti. Vieš, aký je to pocit, byť otcom?“ opýtal sa. Mordred sa pousmial a prikývol. Nebol ním dlho, no vedel, aké to je. Nikdy nezabudne na svoju družku a dcéru.

„Odkedy mi ich ukázala, mám pocit, akoby som stratil ďalší kus seba samého.“ Trpko sa usmial.

„Keď stratíš človeka, ktorého miluješ, je to zlé. Keď stratíš svoju spriaznenú dušu, takmer sa to nedá prežiť. No keď ti niekto ukáže, čo za život by ste spolu prežili a že by bol ešte krajší než v tvojich predstavách, zlomí ťa to.“ Hovoril.

„Čo za to chcela?“ opýtal sa Mordred.

„Ona nič. Cassida ma len varovala, aké to bude mať následky. Stačilo by vypustiť mágiu, ktorá vo mne drieme. Moja mágia je už teraz dostatočne mocná na to, aby ohla realitu a dala nám pár rokov harmonického života. Jediný následok by bol, že by svet prišiel o jedného zo svojich Požehnaných dedičov.“ Rozprával.

„Čo ťa zastavilo?“ spýtal sa čarodej.

„Myšlienka na moje deti a život, ktorý by žili oni. Pokiaľ som naozaj prorokovaným kráľom, svet by skončil v troskách. A pokiaľ ním nie som, verím, že osud je taký parchant, že by sa ďalším stalo jedno z mojich detí. Cítil som ich moc. Tá vidina bola taká jasné, že som vnímal dokonca ich vôňu. A boli mocné. Och, Mordred, naše deti boli nesmierne mocné. Zdedili moju moc a Catherininu krásu a výnimočnosť.“ Už dávno pochopil, že aj bez moci Požehnaného dediča, ktorá v ňom doposiaľ len driemala, by sa vyrovnal tým najväčším čarodejom ich doby. Každá generácia má svojho mága, ktorý je mocnejší než všetci ostatní. Tým nasledujúcim, ktorý by prevzal miesto Dumbledora a Voldemorta, by sa nakoniec stal Harry. Síce by nemal moc pretvárať realitu, ktorou disponuje Požehnaný dedič, no ani taká bezprútiková mágia a manipulácie časom len pomocou vlastnej vôle nie sú zanedbateľné.

„Jednu vec som si ale uvedomil. Svet sa zrúti a bude to preto, lebo si to ľudia zaslúžili. Ja ho nechám spadnúť s radosťou.“ Uškrnul sa Harry. Mordredovi sa rozšírili oči a skôr, než stihol Harry zazrieť emóciu ukrytú hlboko v nich, mu uhol pohľadom. On ale aj tak vedel, čo sa pred ním snažil zakryť.

„Nedovolím, aby Voldemort alebo jemu podobní spáchali na ľudstve genocídu. Budem ich záchrancom, o ktorého toľko žiadali. Lenže nebudem takým, akého si vyžiadali, ale takým, akého si zaslúžili. Lepší nepríde.“ Nebolo možné vystavať nový svet na základe toho starého. Nie v prípade, že poriadok starého sveta bol prehnitý, plný nenávisti a odsudzovania. Čistá krv bola len ilúziou, v skutočnosti nejestvovala. Bol to len prostriedok, akým oddeľovali ľudí od ľudí. Muklovia nenávideli ostatných kvôli farbe ich pleti a náboženskému presvedčeniu, čarodejníci kvôli krvi, ktorá im kolovala v žilách a typu mágie, ktorý preferovali.

„Spolu vytvoríme nový svet.“ Usmial sa na Mordreda a on mu úsmev opätoval, konečne úprimne a bez strachu. Harrymu nezáležalo na tom, čo si o ňom pomyslí verejnosť, no potreboval, aby ho pochopili jeho najbližší.

Ich ďalšiemu rozhovoru zabránil príchod Luny a Amay. Harry sa otočil na Mordreda, zľahka ho na rozlúčku poklopal po pleci a vybral sa k dvojici dievčat, aby ich privítal a predstavil Cassiopei.

„Vitajte, dámy, rád vás konečne vidím.“ Uškrnul sa. Naviedol ich k najmladšej Blackovej a ujal sa úlohy prostredníka.

„Na čas tu máme nový prírastok. Vážené, dovoľte mi predstaviť vám Cassiopeiu Blackovú, Bellatrixinu dcéru a Siriusovu neter. Cass, toto je Amay Savoray, princezná upírskeho klanu Savoray a Luna Lovegoodová, Mesačná princezná.“ Cassiopeia sa strhla, keď ju predstavil, neprejavila však strach. Namiesto toho sa vystrela, pripravená čeliť ich reakcií, nech už bude akákoľvek. Vrhla významný pohľad na Harryho, ktorým sa mu snažila pripomenúť ich posledný rozhovor.

Amay na čiernovlasú krásku uprela intenzívny pohľad svojich prenikavo inteligentných očí a pre začiatok jej len kývla hlavou. Luna, na druhú stranu, jej venovala jeden zo svojich zasnených úsmevom a pristúpila bližšie, aby jej mohla podať ruku.

„To najdôležitejšie si vynechal.“ Prehovorila zasnene. Cassiopeia zmätene zažmurkala.

„O mne?“ ozvala sa nedôverčivo. Nevedela si predstaviť, čo je dôležitejšie než jej blízka rodinná spríbuznenosť so ženou, ktorú mal pravdepodobne každý v tejto miestnosti dôvod nenávidieť.

„Si môj Čierny kryštál.“ Vrelo sa usmiala Luna. Zdalo sa, že keď sa priblížila ku Cassiopeii, jej pohľad sa mierne vyjasnil. Harry, fascinovaný týmto úkazom, jemne natiahol ruku k tej Cassinej a zovrel ju.

„Poznáš príbehy o mesačným princeznách a Čiernych kryštáloch alebo inak ja Čiernych diamantoch?“ opýtal sa. Cassiopeia sa mu pozrela do očí a pokrútila hlavou. Vzápätí sa vrátila pohľadom k Lune.

„Čierny kryštál znie temne.“ Prehovorila smutne.

„Čierny kryštál nie je ani trochu temný, je jedinečný. Keď z nebies zíde Mesačná princezná, narodí sa na zemi dieťa s mimoriadnou mágiou, takou nádherne čírou ako kryštál. Je zrkadlovým odrazom princeznej s ktorou je osudovo prepojená. Kým mágia Mesačnej princeznej je priezračná a žiarivá ako luna na nebi, mágia Čierneho diamantu vyžaruje tlmenú, temnú žiaru. Svetlo a tma. Čierna kryštál a Mesačná princezná sa len zriedkavo stretnú a takmer nikdy sa nedotknú. Hovorí sa však, že keď sa dve strany jednej mince spoja v celok, svet sa zmení.“ Dodal, pričom jemne pozdvihol Cassiopeiinu ruku a uložil ju tesne nad Luninu vystretú dlaň. Neprinútil ich dotknúť sa, to bola výhradne Cassina voľba. Ustúpil a nechal im priestor. Ostatným naznačil, aby sa taktiež stiahli do bezpečnej vzdialenosti.

„Čo mám robiť?“ zašepkala Cassiopeia. Luna sa usmiala, jej pohľad bol už takmer dokonale jasný.

„Čo cítiš?“ položila jej otázku. Cassiopeia privrela oči a zamyslela sa.

„Brnenie vlastnej mágie. Je netrpezlivá.“ Prehovorila prekvapene. Luna sa usmiala širšie.

„Čo keby sme jej dali, čo si žiada?“ navrhla. Cassiopeia zmĺkla a na okamih zaváhala, no potom sa zhlboka nadýchla a prekonala ten posledný centimeter, ktorý od seba delil ich ruky.

Výbuch mágie, ktorý nastal, otriasol Harryho pevnými štítmi. Zelenooký mladík sa zapotácal, keď sa jeho ochrany stretli s čírou mágiou princeznej a diamantu. Mordred zareagoval ako prvý, vytrhol sa z úžasu a pripojil svoje ochrany k tým Harryho. Následne sa k nim pripojili aj Remus so Siriusom v tandeme a nakoniec Amay. A vnútri týchto mocných ochrán stáli Cassiopeia s Lunou, jedna čierna, druhá biela, uväznené vlastnou dokonale jednotnou mocou.

Ich moc pôsobila ako svetlo. Tá Lunina žiarila jemným, striebristým a modrastým jasom, kým Cassina bola ako trblietavá temnota. Nádherne sa dopĺňali, ich moc dokonale vyrovnaná. Spolu vytvorili nádherný obraz dvoch strán jednej mince. Svetlo a temnota sa stretli a svet sa vychýlil zo svojej zabehnutej osi.

Harry svoj pohľad obrátil na Mordreda. Čarodej sa hľadel dopredu na dievčatá, nezdalo sa však, že by vnímal realitu, ktorá sa pred ním odohrávala. Hoci jeho ruka zostala pevná a štít nepreniknuteľný, pohľad mal neprítomný. Jemne sa usmieval, takže nech už videl čokoľvek, bolo to príjemné.

Moc dvoch čarodejníc sa postupne zažala navracať naspäť do ich tiel, no zmeny, ktoré medzičasom vykonala, sa nevytratili. Cassine temné oči sa nebadane trblietali rovnakým temným svetlom, akým žiarila aj jej mágia. Aj samotná jej pokožka akoby prenikala nádherne čistou mocou Čierneho diamantu. Cassiopeia bola predtým krásna, no teraz bola priam nadprirodzene nádherná.

Najviac sa však zmenila Luna. Vlasy jej stratili aj tie posledné zvyšky zlatých odleskov, namiesto toho sa striebristo leskli, akoby sa od nich aj teraz, počas jasného dňa, odrážal slnečný svit. Modrasté oči jej žiarili, plné života, dokonale prebudené. Všetko na nej, jej pokožka, tvár, pohyby, všetko sa zmenilo. Toto už nebola Luna Lovegoodová, podivná dcéra majiteľa Sršňa a Bystrohlavčanka, ktorá nikdy nezapadla medzi spolužiakov. Toto bola Mesačná princezná, nádherná a oslnivá, istá si svojou mocou a postavením, vedomá si svojej výnimočnosti.

Harry vykročil dopredu, vedený vlastnou mocou, ktorá mu kázala pridať sa k nim. Štíty, ktoré bránili len tomu, čo bolo vnútri uniknúť von, ho nezadržali. Vo vzduchu sa stále vznášali prúdy moci dvoch čarodejníc. Okamžite našli tú Harryho a preplietli sa s ňou. Neviditeľné vlákna osudu vôkol nich sa zachveli.

„Nikdy som nemala na výber.“ Ozvala sa Cassiopeia. Harry v jej hlase nepočul obvinenie, no vedel, že tam bolo. Sľúbil jej, že je to len jej rozhodnutie. Že ju nikto do ničoho nebude nútiť.

„Pred sebou sa unikať nedá. Bez ohľadu na to, ako ďaleko by si sa vybrala, neutiekla by si. Vždy to môžeš vzdať a odísť, plnohodnotný život však prežiješ len ak sa poddáš tomu, čo je v tebe. Iná cesta nie je.“ Pozrel sa im obom do očí.

„Život máte pred sebou a je len na vás, čo s ním urobíte.“ Prehovoril nežne. Zodvihol ruky a zovrel medzi nimi spojené dlane dvoch čarodejníc. Harryho mágia sa zachvela v tichej otázke.

„Ja prijímam.“ Ozvala sa Luna jasne a zreteľne. Cassiopeia mlčala, bez slova pozorovala ich spojené ruky a vnímala mágiu vôkol seba. Dokonca aj neviditeľné vlákna vôkol nich sa prestali pohybovať, očakávajúc odpoveď dievčaťa, ktorá bola už beztak vopred daná.

„Prijímam.“ Prehovorila s istotou prameniacou z hĺbky jej vlastnej duše. Toto bola jej cesta, jej osud, jej predurčenie. Toto bolo to, o čom vždy snívala a po čom túžila. Neotočí sa tomu chrbtom. Harry sa na čarodejnice jemne usmial a vypustil svoju moc.

Jeho mágia bola iná ako ich. Bola vášnivá, ničivá, upokojujúca aj láskavá, čierna aj biela, žiarivá aj sivá. Prelievala sa v nej hlboká temnota spolu s oslnivým jasom. Zachytila moc dvoch čarodejníc a spútala ich putom mocnejším než to, ktorými ich spojil osud. Toto puto pramenilo z dobrovoľného rozhodnutia čarodejníc, moci Požehnaného dediča a predurčenia samotného osudu. A nakoniec, keď bolo puto hotové, spojil ich mágie a osudy s tým svojim.

„Vítam vás medzi členmi Tretej strany.“ Usmial sa. Pustil ich ruky a odstúpil.

Šach.

Nenávidel Albusa Dumbledora. Pokiaľ bol na zemi človek, ktorého niekedy skutočne nenávidel, bol ním on. No teraz, keď tam stál a díval sa na dvojicu dievčat, cítil sa presne ako on. V čom bol iný? V čom bol lepší? V čom sa líšil od Dumbledora, Voldemorta a im podobných? Dostal Cassiopeiu a Lunu, mal na svojej strane Mordreda a Morganu. Už len kvôli Cass sa k nemu pridajú aj Malfoyovci. Svoju vernosť mu odprisahali aj vládcovia najmocnejšieho upírskeho klanu a alfa vlk najväčšej svorky na ostrovoch. A pribudnú ďalší. Zabil Rona, čo znamená, že sa k nemu čoskoro pripoja Hermiona s Ginny. Už im nič nebránilo stretávať sa s Harrym a on cítil, že ich k nemu viaže rovnaké predurčenie ako Cassiopeiu. Čo, pre bohov, ho teda odlišovalo?

„Ak odídeš z tohto domu, nájdem ťa a privediem naspäť. Aj keby si sa ukryl v samotnom pekle, mne neunikneš.“ Až neľútostné slová prinútili Harryho precitnúť a uvedomiť si, čo sa dialo. Nepamätal si, kedy opustil kruh okolo Luny s Cassiopeiou, akosi sa však dokázal behom tej krátkej chvíle, počas ktorej nad sebou stratil kontrolu, nebadane presunúť na druhú stranu izby. Teda, takmer nebadateľne.

„Odídem?“ zopakoval duto. Pohľad mu skĺzol na Mordredovu ruku, ktorá ho stále odmietala pustiť. Akoby skutočne očakával, že odíde a už sa nevráti.

„Videl som ťa odísť. Bez ohľadu na to, čo ťaží tvoje svedomie, nesmieš sa poddať. Nie potom, čo si si k sebe priviazal toľko ľudí. Je mi jedno, čo bude so mnou, Harry. Zaslúžim si každé trápenie, ktoré ma čaká, no ony nie. Luna nie.“ Prehovoril tvrdo. Už dávno k nemu neprehovoril takým chladným tónom, avšak na rozdiel od ich prvých stretnutí, tentokrát v jeho hlase nebolo nič neosobné. Harry sa horko zasmial, keď sa mu vrátila racionálna časť mysle a on si uvedomil, čo sa dialo.

„Ty tu vždy budeš, aby si ma zastavil.“ Zašepkal. Mordred Lunu miloval a Harry rozumel prečo. Luna si to ešte neuvedomovala, no Mordredovi sa otvorili oči a dar, ktorý dostal do vienka, mu potvrdil to, čo dovtedy len tušil. Každá jedna Mesačná princezná, ktorá prišla na tento svet, sa narodila do jedného konkrétneho rodu. A Mordred jednu Mesačnú princeznú miloval. A miloval aj tú, ktorá prišiel mnoho rokov po nej.

„Rozprával si sa s Morganou.“ Prehovoril prastarý čarodej. Harry sa trpko usmial.

„Toto bola Morgana, s ktorou si ma mal zoznámiť.“ Odvetil Harry.

„Nie v dobe, keď som ťa prvýkrát priviedol do Čiernej perly. Vtedy si ešte nebol pripravený na všetky zákutia môjho domova. Niektoré, môj vzácny priateľ, sú veľmi temné.“ Slabo sa pousmial. Na Čiernu perlu mal mnoho temných spomienok, no zároveň rovnako veľa dobrých. Bolo to miesto, kam sa mohol vždy vrátiť s vedomím, že bol tam, kam patril a zároveň v sebe ukrývalo toľko bolesti a temnoty, až mal chvíľami pocit, že by nezniesol ďalšiu minútu vnútri hradu.

Ale teraz tu bol Harry a všetko sa zmenilo. Všade, kde sa objavil tento pozoruhodný človek sa ľudia začali meniť a vďaka tomu všetko ostatné naberalo nový spád. A oni tu boli na to, aby mu to uľahčili a ukázali mu smer, keď sám zakolíše.

„Prichádzajú Malfoyovci. Všetci traja.“ Upozornil ho. Skôr, než mu Harry stihol čokoľvek povedať, sa vytratil a nechal ho, aby privítal najnovších návštevníkov.

Harry pokrútil hlavou a vydal sa ku vchodovým dverám. Vedel, že Mordred medzičasom varuje ostatných.

Narcissa s Dracom a Luciusom prišli presne vo chvíli, keď sa dostal ku dverám. Mordred ho varoval presne včas. Uvoľnil ochrany, aby ich bez problémov vpustili dovnútra a otvoril im dvere.

„Dobrý večer. Trochu neskorá hodina na návštevu.“ Pozdravil ich. Draco sa vyhol jeho pohľadu a Lucius sa pri ňom tiež tváril neisto, len Narcissa sa mu bez okolkov pozrela priamo do očí.

„Pán Potter, počuli sme, že tu držíte člena našej rodiny.“ Prehovorila pevne. Jej bojový výraz prinútil Harryho k úsmevu.

„Nikoho tu nedržím, madam. A už vôbec nie člena vašej rodiny. Mal som tú česť stretnúť každého a ani jedného by som si nedovolil držať násilím.“ Uškrnul sa.

„Hovorím o Lucretií Carrollovej.“ Odvetila Narcissa. Harry zvážnel.

„Nikoho takého nepoznám. Ale nech sa páči, môžete sa pokojne presvedčiť, že tu nikoho nedržím.“ Pozval ich dovnútra a odstúpil, aby mohli voľne prejsť. Narcissa vôkol neho ladným krokom preletela skôr než sa nazdal, nasledovaná Luciusom. Draco sa pri ňom však pristavil.

„Mrzí ma, čo sa stalo.“ Prehovoril. Harry mu položil ruku na plece.

„Nemusí. Všetko je tak ako má byť. Ja ti nič nezazlievam.“ Pousmial sa. Zistil, že Draca miloval priveľmi na to, aby ho dokázal nenávidieť. V tom bolo predsa čaro lásky. Osobe, ku ktorej ste prechovávali úprimné a hlboké city, by ste odpustili všetko. A Harry si uvedomoval, že Draco, akokoľvek pomýlene jednal, mal dobré úmysly. Bol jednoducho rovnako poškodený ako všetci ostatní z Tretej strany. Jej najlepší členovia boli zničené existencie.

„Ale teraz poďme. Neviem ako ty, no ja som ešte nikdy nevidel tvoju matku počas citového výlevu.“ Uškrnul sa.

„Nemyslím si, že sa to niekedy stane.“ Varoval ho Draco.

„Snívať môžem.“ Nadhodil Harry. Prehodil si ruku cez Dracove ramená a začal ho energicky tlačiť dopredu. Slizolinčan sa neubránil smiechu a dovolil mu, aby ho dotlačil kamkoľvek si prial. V hrudi sa mu rozlialo príjemné teplo.

Pohľad, ktorý sa im naskytol, keď vošli, bol na nezaplatenie. Cassiopeia visela Narcisse okolo krku a čosi jej vysvetľovala tak rýchlo, že svetlovlasá žena takmer nestíhala vnímať. Lucius stál vedľa nich, ostražito sledujúc ostatných v miestnosti. Najväčšie obavy mal zjavne z Mordreda, ktorý sa naňho pomerne hrozivo usmieval. Sirius stál blízko pri nich, zatiaľ nerobil nič, no zjavne čakal na svoju príležitosť. A Luna s Remusom a Amay stáli opodiaľ a pokojne pozorovali dianie vôkol seba. Práve k nim sa pripojili Draco s Harrym.

„O čo sme prišli?“ opýtal sa Harry. Luna sa naňho obrátila.

„Ahoj, Draco. Cassiopeia sa na lady Malfoyovú vrhla hneď ako ju zbadala.“ Pousmiala sa. Draco na mladú Bystrohlavčanku vykúlil oči. Lune to, zdalo sa, neprekážalo.

„Niečo je na tebe iné, Lovegoodová.“ Skonštatoval po chvíli nemého zízania. Mladá princezná sa naňho otočila a obdarovala ho pobaveným, no predsa nesmierne pôvabným úsmevom. Čosi v Dracovom pohľade sa v tej chvíli zmenilo.

„Zmenili sme sa obaja, Draco. A, prosím, keď už sme skončili na rovnakej strane, volaj ma Luna.“ Požiadala ho.

„Veľmi rád. Luna.“ Zašepkal Draco. Luna mu venovala vďačný úsmev, ktorý jej svetlovlasý Slizolinčan opätoval bez toho, aby si to uvedomil.

Harry ich pozoroval s jemným úsmevom na tvári a smútkom v srdci. Dobre rozumel tomu, čo sa dialo, sám to kedysi zažil a hoci si pre oboch úprimne želal len to najlepšie, časť z neho kvôli nim trpela.

Ako vždy, keď ho potreboval, objavil sa mu po boku Mordred, položil mu ruku na plece a ležérne sa o mladšieho muža oprel. Nepovedal ani slovo, no Harry predsa rozumel, čo sa dialo v jeho mysli a srdci. Dokázal Mordreda prečítať rovnako ako čarodej jeho.

„Sme všetci?“ opýtala sa Amay. Harry s Mordredom pokrútili hlavami.

„Ešte štyri osoby.“ Odvetil Mordred.

„Vlastne päť.“ Jemne ho poopravil Harry. Mordred zvedavo nadvihol obočie. Nikoho piateho prichádzať nevidel.

„Jeden muž k nám prichádza z veľkej diaľky.“ Odpovedal Harry na nevyslovenú otázku. Cítil ho prichádzať, a tak ako vedel, že ráno vyjde slnko, vedel aj to, že jeho príchod spôsobí nemalý rozruch.

„Marcus Dark a Loreth. Kto ďalší?“ opýtal sa Draco po rýchlom preskúmaní ľudí v miestnosti.

„Loreth nepríde, zoznamuje sa s povinnosťami kráľa.“ Ozvala sa Amay. Upírsky kráľ Loretha v poslednej dobe neustále pripravoval na budúcnosť, nedovolil mu ani na chvíľu opustiť pevnosť. Behom posledného mesiaca ho Amay videla len raz a aj to len cez očarované zrkadlo. Jej brat bol unavený a zničený, predsa sa však zdalo, akoby bol mocnejší bež kedykoľvek predtým. Nech ho už otec učil čokoľvek, fungovalo to. Z Loretha sa stával kráľ.

„Kedy má doraziť Dark?“ opýtal sa Draco. Tentokrát to bol Remus, kto mu odpovedal.

„Zhruba o hodinu. Na Harryho príkaz sa vydal do zahraničia.“ Informoval ich. Draco naňho uprel zmätený pohľad.

„Na tvoj príkaz? A odkiaľ o tom vie Lupin?“ kývol na bývalého učiteľa. Remus mu venoval mierny úsmev.

„Harry nás zoznámil. Marcus je vlkolak, tak ako aj ja.“ Vysvetľoval mierne. Dracovi sa v očiach zablyslo uvedomenie. Otočil sa na Harryho.

„Ty si ho poslal do zahraničia kvôli ďalším svorkám?“ uisťoval sa. Harry prikývol.

„A bol úspešný. Tretia strana sa nám celkom pekne rozrastá.“ Usmial sa.

„Kto bude ďalší?“ ozval sa Amay. Upíri, vlkolaci, čarodejníci. Kto nasledoval?

„Ktokoľvek bude mať záujem. Škriatkovia, minimálne Gringotti, sú už viac menej na našej strane. Ešte neodprisahali vernosť Tretej strane, no keď k tomu príde, nebudú váhať.“ Vedeli, že len Harryho strana im poskytne život bez pohany a určite zavážil aj fakt, že Harry bol najbohatším mužom na ostrovoch. Majetok Potterovcov bol nezanedbateľný, no spolu s tým, čo zdedil ako Hlava rodu Blackovcov, na čom sa nič nemenilo ani po príchode Cassiopeii a ako dedič rodu Prince, bol bezpochyby najvplyvnejším čarodejom, aspoň v oblasti financií. A keď sa k tomu pridala skutočnosť, že ho Mordred ustanovil ako svojho jediného dediča... Harry v podstate skončil ako posledný dedič Potterovcov, univerzálny dedič Blackovcov, nateraz nepriznaný dedič Princeovcov a jediný dedič rodu le Fay. Celkom pekný chaos.

„Nezabudni na domácich škriatkov. Zdá sa, že ťa zbožňuje každý jeden, na ktorého narazíš.“ Uškrnul sa Draco. Harry sa pobavene zasmial.

„S nimi to bude trochu iné, ale áno. Aj oni si v novom svete nájdu svoje miesto.“ Usmial sa.

„Koho plánuješ poslať za vílami?“ ozval sa Sirius, ktorý už chvíľu počúval ich rozhovor.

„Najlepšie by bolo dostať na našu stranu Fleur.“ Nadškrtol Harry. Odkedy jej počas Trojčarodejníckeho turnaja zachránil sestru pred vodnými ľuďmi z Čierneho jazera, obľúbila si ho. A s Billom si tiež rozumel. Pokiaľ by sa mu podarilo obnoviť staré kontakty, mohol by ich presvedčiť, aby sa k nemu pridali. Fred a George už boli na jeho strane. Jediní Weasleyovci, s ktorými nepočítal, boli Molly, Arthur a Percy.

Fred a George už pracovali na tom, aby si ich získali. Billa s Charliem, keďže sa s najmladším bratom stretávali len zriedka a vždy ho brali s rezervou, neovplyvnilo Ronovo kúzlo. To im situáciu podstatne uľahčovalo. Harry veril, že v tomto prípade proti nemu nevyhrá ani Dumbledore. Bol to koniec-koncov Harry, kto zachránil ich mladšiu sestru, nie starý čarodej.

Och, Dumbledore. Stále netúžil po ničom inom, než vrátiť mu všetko, čo spôsobil jeho milovaným. Musel ostať trpezlivý. Dumbledore čoskoro spozná, že zahrávať sa s Harrym Potterom bola najväčšia chyba jeho úbohého života.

„To je tá francúzska čiastočná víla?“ uisťovala sa Amay.

„Presne ona. Spoznal som ju počas Trojčarodejníckeho pohára.“ Vysvetľoval. Amay mu kývla rukou, aby mu naznačila, že nemusel pokračovať.

„Viem, viem. Fred a George mi o všetkom povedali. Fleur na teba nedá dopustiť. Bill sa odsťahoval z rodičovského domu, pretože Fleur nevedela zniesť ako sa tam o tebe vyjadrovali.“ Informovala ho.

„Ou. To som nevedel. Do čerta s tým!“ zašomral. Práve Billa chcel mať na svojej strane. Jeden z najlepších zaklínačov Gringottbanky a ďalšie spojenie so škriatkami nemohlo byť nikdy na škodu. Amay sa na jeho prekvapenie rozosmiala.

„Žartuješ? Fleur ťa zbožňuje a Bill zbožňuje Fleur. Bill na teba nežiarli, nie je taký hlupák ako Ronald, dobre vie, že jeho malá víla ho nadovšetko miluje. Weasleyovci sú tvoji. Bill, Charlie, Fred a George ťa berú ako člena rodiny a Weasleyovci si rodinu bránia.“ Pousmiala sa. Harry jej úsmev opätoval. Bez ohľadu na to ako to nakoniec dopadlo, ich miloval a chcel ich mať pri sebe. Ukázali mu, aké je mať rodinu, keď sám nijakú nemal.

„Páči sa mi, že je na našej strane čoraz viac ľudí.“ Uškrnul sa Draco.

„Harry konečne začal požadovať splácanie starých dlhov.“ Ozval sa Mordred.

„Ak mu odpovie polovica z jeho dlžníkov, do roka si podmaní svet.“ Zažartoval Draco.

„O rok by som nemal čo robiť.“ Ozval sa Harry. Keby sa zaňho skutočne postavila polovica tých, ktorí mu niečo priamo alebo nepriamo dlhovali, Voldemort s Dumbledorom by prišli o značnú časť vojakov. To bola príjemná predstava.

„Ale teraz pôjdem za tvojimi rodičmi. Je načase skontrolovať ich.“ Povzdychol si.

„Idem s tebou.“ Odvetil Draco rýchlo. Harry len pokrčil plecami a nechal ho, aby išiel prvý.

Ako prvá si Dracovu prítomnosť všimla Cassiopeia. Venovala mu široký úškrn a poskakujúc sa k nemu rozbehla. Narcissu s Luciusom tam nechala stáť, nateraz zatienených Dracovou prítomnosťou.

„Môj najmilší bratranec!“ zvolala a hodila sa mu okolo krku. Draco ju s ľahkosťou zachytil a pevne ju objal.

„Tvoj jediný bratranec.“ Podotkol sucho. Cassiopeia sa rozosmiala a objala ho pevnejšie. Keď sa po chvíli pustili, schmatla Draca za rameno a natiahla sa k Harrymu, aby sa k nim pridal. Ten sa s pobaveným úškrnom priblížil a nastavil ruku tak, aby sa ho mohla pohodlne chytiť.

„Môžeme ísť.“ Skonštatovala Cass a ako prvá vykročila k Luciusovi a Narcisse. Dvojicu mladíkov za sebou prakticky ťahala.

„Dobrý deň, madam Malfoyová, pán Malfoy.“ Uklonil sa Harry zľahka.

„Prosím, stačí Lucius.“ Ozval sa najstarší Malfoy. Harry sa uškrnul. Mal pocit, akoby si tykali už predtým, no akosi si nevedel spomenúť, že by si niekedy potykali na verejnosti.

„Veľmi rád.“ Odvetil. Uprel pohľad na Narcissu a neubránil sa úsmevu. Jej uchvacujúce nebesky modré oči sa s nehou upierali na Draca a Cassiopeiu. Keď si všimla, že sa na ňu pozeral, usmiala sa.

Keď ich Mary kontaktovala so správou, že Cassiopeia zmizla, vedeli, čo sa stalo. Boli len traja ľudia, ktorí by mohli mať záujem o Bellatrixinu dcéru, pričom len jeden z nich by nechal Mary nažive a dovolil by, aby ich tak rýchlo upozornila na zmiznutie netere. Bála sa o ňu a zúrila, pretože aj keby jej nechcel ublížiť, ohrozil ju už len tým, že ju priviedol do čarodejníckeho sveta. Tak dlho ju ukrývali, aby ju ochránili a on všetku ich snahu zmaril behom jediného večera. Lenže Narcissa ešte nikdy nevidela svoju neter takú uvoľnenú a šťastnú ako vtedy. Svojou otvorenosťou a iskrivým pohľadom jej pripomenula mladého Siriusa.

Možnože ju držali mimo jej svet pridlho a až Harry Potter im ukázal, kde bolo jej pravé miesto a kam naozaj patrila.

„Vidím, že ste hovorili pravdu.“ Prehovorila nezvyčajne jemne. Jej kultivovaný hlas znel príjemne, rovnako ako bolo príjemné celé jej vystupovanie. Tri sestry Blackové boli každá diametrálne odlišná, no predsa, keď sa im Harry prizrel lepšie, bolo jasné, že boli z rovnakého cesta. V každom Blackovi z tejto generácie bolo čosi kruté a tvrdé, čosi, čo Harry kedysi celkom nedokázal pochytiť, no dnes tomu už rozumel. Bola v nich ukrytá hlboká, všetko pohlcujúca temnota, ktorá len čakala na svoju chvíľu. Paradoxne, práve táto temnota a vedomie, že Narcissa nedovolila, aby prenikla na povrch, spôsobili, že k nej Harry pocítil silnú náklonnosť.

„Nemám vo zvyku klamať.“ Odvetil.

„Cassiopeia nám povedala, že plánuje ostať žiť tu.“ Ozval sa Lucius.

„Tento dom je súčasťou jej dedičstva. Cassiopeia tu bude vždy vítaná.“ Usmial sa na čiernovlasú čarodejnicu. Cassiopeine oči potemneli, no úsmev, ktorý sa jej zjavil na perách, bol úprimný.

„Toto je miesto, kam patrím.“ Odvetila pokojne. Pohľad jej zaletel k Lune.

„Vedel si, že ja a Luna sme prepojené?“ opýtala sa Harryho. Trojica Malfoyovcov sa zatvárila prekvapene.

„Luna Lovegoodová?“ opýtal sa Lucius. Dracov pohľad sa pristavil na Lune, než sa pozrel na Harryho.

„To preto je Luna zmenená.“ Odvetil s pochopením. S rozžiarenými očami sa pozrel na sesternicu.

„Budeš v dobrej spoločnosti.“ Uistil ju.

„Vy ste priatelia?“ opýtala sa Cass.

„Ešte nie, no verím, že čoskoro budeme.“ Odpovedal Draco úprimne. Tentokrát bola Cassiopeia tou, ktorej sa v očiach odrazilo porozumenie. Uškrnula sa.

„O tom nepochybujem.“ Keď jej bratranec niečo chcel, dostal to. Ona sa už postará o to, aby ani jeden z nich neutrpel úhonu. Akosi nepochybovala, že Harry, ktorý na seba prevzal zodpovednosť nad nimi všetkými, jej s tým bude pomáhať.

„Nevieš, či Luna ostane prespať?“ opýtala sa Cassiopeia Harryho. Ten len pokrčil plecami.

„Vie, že môže, je to na nej. Izieb je tu dosť. Mimochodom, tvoja izba sa ešte len pripravuje, dostaneš jednu z veľkých spální, keďže toto bude istú dobu tvoj domov. Potom ti ju niekto ukáže. Pokiaľ to nebudem ja, Sirius si určite nájde čas. Šialene sa tu nudí. Potom nám povieš, čo si tam chceš nechať priviesť.“ Spomenul si Harry.

„Je tu knižnica?“ zaujímala sa Cass. Harry sa vrelo usmial.

„Veľká. Mimo iné je tu aj moja osobná postupne sa rozrastajúca sa zbierka. Hore na poschodí nájdeš aj moju izbu. Zatiaľ tam toho nie je veľa, no kníh je tam dosť. Keď budeš niečo hľadať, pokojne tam choď.“ Neskôr jej ukáže aj tajné oddelenie s čiernou mágiou. Nechá na nej, nech sa sama rozhodne, čomu sa bude pri štúdiu venovať.

„Čo bude s jej bývalými učiteľmi?“ opýtal sa Lucius.

„Sem im vstup nepovolím.“ Pokrútil hlavou a otočil sa na Cassiopeiu.

„Pokiaľ je tu nejaký učiteľ, ktorého máš vyslovene rada, dohodneme sa. No, úprimne povedané, ľudia, ktorí sú tu, ti dokážu ponúknuť lepšie vzdelanie. Remus má za sebou aj muklovskú školu, pokiaľ budeš mať záujem a mimo iné je aj vynikajúci učiteľ, čo sa týka magických oblastí. Lomion so Siriusom ti tiež pomôžu a postupom času sa tu budú ukazovať rôzni ľudia, ktorí ti pomôžu zdokonaliť sa vo všetkých oblastiach.“ Spýtavo nadvihol obočie. Odpovedala mu však Narcissa.

„Lupin je učiteľ obrany proti čiernej mágií, Sirius je, pokiaľ sa pamätám, dobrý v transfigurácií a, neurazte sa, Lomion le Fay nie je učiteľom vôbec.“ Podotkla.

„Verte mi, že Lomion le Fay by sám dokázal vašej neteri poskytnúť plnohodnotnú výučbu. Okrem toho, Cassiopeia sa bude v nasledujúcom období venovať najmä bezprútikovej mágií.“ Informoval ich. Narcisse uniklo tiché zalapanie po dychu.

„V našej rodine sa už veľmi dlho nevyskytol nikto s týmto darom.“ Ozvala sa, no neprotirečila mu. Z nejakého dôvodu tušila, že tento chlapec proste vedel, že jej neter toto nadanie skutočne mala. Pravdepodobne aj on sám dokázal čarovať bez pomoci prútika.

„Ten dar nemám z blackovskej pokrvnej línie a nemám ho ani po otcovi. Mám ho kvôli tomu, kým som.“ Prehovorila Cassiopeia.

„Nerozumiem ti, Cassiopeia.“ Priznala Narcissa. V jej hlase zaznel príkaz, aby pokračovala. Cass sa prosebne pozrela na Draca s Harrym.

„Cassiopeia je takzvaným Čiernym kryštálom. Tú moc má po Bellatrix.“ Odvetil Harry. Všimol si, že Draco jej ochranársky ovinul ruku vôkol ramien. Vysvetlenie, ktoré im podal, bolo len okrajové, zatiaľ však nepotrebovali poznať všetko. Času na vysvetľovanie bude dosť. Narcissu bude ale určite zaujímať, že táto moc nedriemala len v Bellatrixinej krvi. Všetci Blackovci mali v sebe krv a moc Čierneho kryštálu, naplno sa ale mohla prejaviť len u Cassiopei, ktorej Mesačná princezná prišla na zem. To bol zároveň dôvod, prečo Blackovci inklinovali k čiernej mágií. Vďaka výnimočnému typu ich mágie k nej mali lepšie predispozície než ostatní a zároveň kvôli tejto mágií nemali problémy s bielou mágiou, ktoré mali ostatné temné rody.

„Nemá to nič spoločné s čiernou mágiou. V skutočnosti je Cassina mágia takmer dokonale číra.“ Usmial sa, keď videl úžas na Luciusovej tvári.

„To by ale znamenalo, že sa môže ľubovoľne špecializovať na akúkoľvek magickú oblasť.“ Zareagoval. Cassina mágia vôkol seba nemala blokády, ktoré spôsobovali, že bežní čarodejníci dobre ovládali určité oblasti, no v iných boli žalostní. Jej mágia nemala nijakú špecializáciu. Preto bola číra mágia taká vzácna a jedinečná. Čarodej s ňou mohol robiť čokoľvek.

„Dnes sa Cassiopeia po prvýkrát spojila so svojou Mesačnou princeznou. Vďaka tomu sa otvorila všetka moc, ktorá jej bola dovtedy skrytá.“ To bolo snáď najväčšie riziko, ktoré hrozilo každej princeznej. Nastávalo medzi nimi ku zdieľaniu mágie, preto, hoci v skutočnosti sa ich moc nenavýšila, mali pocit, akoby boli mocnejšie. Doslova akoby sa zrútila hranica, ktorá stála medzi nimi a bránila im spojiť sa. Dnešným dňom medzi nimi vzniklo medzi čarodejmi vzácne spojenie, ktoré zabezpečí, že budú schopné tandemovej mágie. Pre princeznú to môže znamenať, že keby sa niečo pokazilo, vytvorí si neporaziteľného protivníka alebo priťažkú kotvu na tomto svete, ktorá ju udrží dole aj keď príde jej čas vystúpiť naspäť na nebesia.

„Skutočne sa cítim mocnejšia.“ Ozvala sa Cassiopeia neisto. Narcissa sa nad ňou zľutovala a natiahla sa za jej rukami. Jemne jej ich zovrela a pritiahla si ju bližšie.

„Na tom nezáleží. Nevzali sme si ťa a nechránili sme ťa preto, aby si sa jedného dňa stala mocnou. Robíme to preto, lebo chceme, aby si sa mala lepšie. Ľúbime ťa, Cassiopeia a budeme ťa ľúbiť, bez ohľadu na to, aká mocná budeš.“ Prehovorila nežne. Harry si uvedomoval, aká veľká to bola česť, že smel byť pri otvorenom prejavení nehy tejto aristokraticky vychovanej ženy.

„Som šťastná. Aj ja ľúbim vás, teta, no nikdy som nebola taká šťastná ako teraz.“ Prehovorila pevnejšie, no s rovnako hlbokou nehou, s akou sa k nej prihovárala Narcissa.

„Budete na mňa hrdí.“ Sľúbila. Lucius sa usmial, pričom sa mu búrkové oči rozžiarili vnútorným jasom.

„My na teba už hrdí sme.“ Povedal.

„Naša malá Cassy vyrástla.“ Povzdychol si Draco sťažka. Cassiopeia sa bleskovo otočila a plesla ho po hlave.

„Nie som malá!“ ohradila sa. Oči sa jej leskli nepreliatymi slzami, no ani to jej nebránilo zasmiať sa.

„Idem sa opýtať Luny, či tu ostane prespať.“ Oznámila im, pričom sa šikovne vykrútila z Dracovho objatia. Uškrnula sa naňho a zmizla. Štvorica vedela, že utiekla jednoducho preto, aby sa nerozplakala. Harry s Dracom sa za ňou pobavene pozerali.

Práve ten okamih si vybralo Luciusovo Temné znamenie, aby sa prihlásilo o slovo. Svetlovlasý čarodej bolestne zasyčal, keď začalo nezvyčajne ostro páliť.

„Temný pán ma volá. Musím ísť.“ Ozval sa.

„Nesmieš.“ Zastavil ho Mordred, ktorému sa práve podarilo dostať sa k nim.

„Čo sa deje?“ opýtal sa Harry. Mordredova tvár bola strhaná, nech videl čokoľvek, nebolo to dobré.

„Neviem, Harry. Viem len to, že nech už Voldemort chystá čokoľvek, jeho Smrťožrúti na to škaredo doplatia. Ty si nič nevidel?“ spýtal sa. Harry len pokrútil hlavou. Spojenie medzi nimi sa už nejakú dobu neprejavovalo, to vedel.

„Poslúchni ho, otec!“ vyhŕkol Draco, keď si všimol, že Lucius zaváhal.

„Nemôžem ho odmietnuť.“ Pokrútil hlavou. Znamenie by mu to nedovolilo.

„V skutočnosti môžeš. Ochrany okolo domu utlmia jeho moc, rovnako ako ochrany, ktoré som vkladal do príveskov. Skúmal som Znamenie zla a kliatbu, ktorou ho Voldemort vytvára a našiel som v ňom dieru.“ Z vrecka vytiahol krabičku s havraním príveskom. Vždy pri sebe nejakú mal. Vytvoril niekoľko špeciálnych pre nositeľov Temného znamenia, ktoré mali v sebe navyše ochrany na tlmenie jeho sily.

„Nie je to trvalé riešenie, no nateraz ťa ochráni.“ Povedal Harry, pričom mu podával krabičku. Ďalšiu podal Mordredovi.

„Choď po otca. Hneď.“ Prikázal. Vedel, že Mordred mal vďaka svojej moci najväčšiu šancu nájsť ho, kým sa stihne premiestniť. Práve teraz im hralo do karát, že z Rokfortu a okolitých pozemkov nebolo možné premiestňovať sa. Snape nestihne odísť než ho Mordred nájde. Mordred nezaváhal, prevzal od neho drevenú škatuľku s príveskom a bez rozlúčenia sa svižným krokom vybral preč.

Ostatní k nim pribehli hneď ako si uvedomili rozruch. Sirius bol pri nich ako prvý, postavil sa k Harrymu a hneď sa začal pýtať, prečo Mordred odchádzal. Harry nemo naznačil Luciusovi, aby odhrnul rukáv, čo starší čarodej zdráhavo vykonal.

„Snape!“ vydýchol náhle bledý Sirius. Okamžite si uvedomil súvislosti, čo si Harry cenil. Ešte pred mesiacom by sa najskôr osopil na Luciusa za to, že mu poskytol dôkaz svojej vernosti.

„Nasaď si ten náhrdelník.“ Prikázal Harry tichým, pokojným hlasom. Neuniklo mu, že bolesť prúdiaca zo znamenia sa zväčšovala, hoci Lucius sa snažil nedávať to najavo. Keď sa mu podarilo nasadiť si ho, uľahčene si vydýchol.

„Smiem?“ opýtal sa Harry, naťahujúc sa k Luciusovej ľavej ruke. Čarodej mu venoval kyslý úškrn.

„Doteraz si sa nepýtal.“ Ozval sa. Harry sa mierne pousmial a zľahka mu zovrel zápästie. Pritiahol si ho bližšie, aby ho mohol preskúmať. Čierny atrament, rovnako ako vzor tetovania a červená, napuchnutá koža pod ním, mu boli dôverne známe. Lenže mágia, ktorá vychádzala zvnútra znamenia, bola iná ako obvykle.

„Niečo je zle. Dobre poznám Voldemortovu mágiu, toto je iné.“ Prehovoril. Zavrel oči, aby sa mohol lepšie sústrediť a priložil prsty ku znameniu. Dovolil svojej mágií spojiť sa s mágiou obsiahnutou v tetovaní a skúmal ju, tak ako už mnohokrát predtým. Absencia známych elementov patriacich k Voldemortovej mágií ho prekvapila.

„Je príliš skoro.“ Vyhlásil. Tušil že sa to stane, no nie teraz. Ešte nebol čas. Ešte nebol pripravený.

„Príliš skoro na čo?“ opýtal sa Lucius.

„Na čo je príliš skoro, Harry?“ zopakoval otázku spanikárený Draco, keď Harry hneď neodpovedal.

„Náhrdelník nestačí. Potrebujem Mordreda.“ Odvetil, nestarajúc sa o to, že nie všetci poznali jeho skutočnú identitu.

„Cassiopeia, Luna, vztýčte ochrany.“ Prikázal bez zaváhania.

„Nevieme ako.“ Ozvala sa Cassiopeia.

„Luna vie.“ Natiahol sa a podal princeznej priezračný kameň, naplnený striebristou hmlovinou, ktorý sa mu nevedno kedy zjavil v ruke. Mesačný kameň. Luna ho bez slova vzala, chytila Cassiopeiu za ruku a začala ju ťahať preč.

„Choď s nimi.“ Otočil sa Harry na Draca. Slizolinčan si už bude schopný poradiť, keď nastanú komplikácie. Možno sa mu to ešte nepodarilo objaviť, no mal v sebe nadanie na liečiteľstvo. Keď sa plne spojí s Harryho mágiou, zosilnie a jeho dar sa prejaví naplno. Harry ale už aj teraz cítil, že sa naňho Dracova mágia napájala, keď sa ocitol nablízku. Kým budú spolu v tomto dome, bude Draco mocnejší než zvyčajne.

„Sirius, zaveď Luciusa do niektorej z izieb a zavolaj Dobbyho. Prinesie ti elixír, ktorý podáš Luciusovi.“ Príkazy sa z neho sypali jeden za druhým, pretože priam bolestne pociťoval, že im všetkým dochádzal čas. Ďakoval bohom, že počítal aj s možnosťou, že sa to udeje skôr. Cassida mu ukázala sotva časť toho, čo ich čakalo, vedel ale, že to bude hrozné.

„Nepotrebujem to.“ Ozval sa Lucius. Už pociťoval bolesť aj napriek náhrdelníku, no neznepokojoval sa preto. Nebolo to prvýkrát, čo ho Temný pán mučil skrze znamenie a toto zatiaľ sotva cítil. Harry mu venoval pochmúrny úsmev.

„Toto je len začiatok. Urob, čo od teba žiadam. Prosím.“ Dodal, keď videl, že Lucius váhal.

„Ideme hore.“ Rozhodla namiesto neho Narcissa. Chytila ho za ruku a nechala Siriusa, aby ich viedol.

„Čo sa deje?“ opýtala sa Amay. Už pri ňom ostali len ona s Remusom.

„Nie som si istý, upírča.“ Prehovoril jemne.

„Vedela by si vztýčiť ochrany pomocou svojej mágie?“ opýtal sa.

„Isteže. Nebudú sa ale krížiť s ostatnými?“ opýtala sa.

„Nebudú. Ty, Luna, Cassiopeia aj Mordred so mnou zdieľate mágiu. Vytvoríme tandemovú ochranu.“ Odvetil. Už dlho to chcel vyskúšať. Predstava tandemových ochrán bola uchvacujúca. Rokfortské ochrany vraj vznikli na základe mocných tandemových kúzel, preto boli tak dokonale prepojené. Gringotti vedeli tandemové ochrany takmer úplne napodobniť, toto tajomstvo si však starostlivo strážili. Niet divu, keďže len vďaka tomu sa mohli pýšiť najlepším zabezpečením.

„Remus ma bude strážiť?“ opýtala sa. Harry prikývol. V prípade vyčerpania sa mal postarať o jej bezpečnosť. To bol rovnako dôvod, pre ktorý poslal Draca s dvojicou čarodejníc.

„Kto bude chrániť teba?“ opýtal sa Remus.

„Ja.“ Odvetil Mordred. Tak ako vždy, prichádzal presne včas. Harry ho úprimne upodozrieval, že využíval svoje schopnosti, aby predviedol čo možno najdramatickejší príchod. Na ramene mu visela nehybná Snapeova postava.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Harry okamžite.

„Prívesok nestačil a tvoj otec sa nechcel dobrovoľne nechať odtiahnuť nikam. Musel som použiť nevyhnutné opatrenia.“ Uškrnul sa.

„A určite si si to užil.“ Odvetil Harry.

„Nemôžem odporovať.“ Pokrčil Mordred plecami. Harrymu sa zatočila hlava a nebyť pohotovej Removej reakcie, asi by spadol. Ticho, prekvapene vydýchol.

„Ďakujem, ale teraz choďte. Máme málo času, nestihnete vztýčiť ochrany.“ Popohnal ich, keď sa jemne vymanil z vlkolakovho držania. Rema, ktorý chcel protestovať, spražil ostrým pohľadom. Vlkolak sa podal, vedený inštinktom, ktorý mu kázal podriadiť sa silnejšiemu. Len vďaka nemu a vedomiu, že s ním ostával Mordred, sa nakoniec otočil a nasledoval Amay.

„Dávaj na seba pozor.“ Povedala mu na odchode tmavovlasá upírka.

„Aj vy.“ Zašepkal Harry.

„Práve vytvárame najlepšie zabezpečené miesto v Británií.“ Uškrnul sa Harry. Mordred svojou mágiou prispel k ochranám už predtým. Použil kúzla, o akých Harry v živote nepočul a niektoré z nich ho aj naučil.

„Daj pozor na otca a udrž ho nažive.“ Pohľad mu pri pohľade na otca zjemnel. Bez ohľadu na to, koľkokrát si ublížili, ho stále nesmierne miloval. Bol to predsa len jeho otec.

„Zvládneš to tu?“ uisťoval sa Mordred.

„Nebudem na to sám.“ Sľúbil Harry.

„Hermionu s Ginny som nenašiel.“ Povedal Mordred. Obetoval pár vzácnych minút, aby ich našiel, nech sa však nachádzali kdekoľvek, boli mimo jeho dosahu. To bolo samo o sebe podivné.

Harry na to nepovedal nič. Mohol len dúfať, že boli v poriadku, pretože keď ich nevedel vypátrať Mordred, jemu by sa to už teraz len ťažko podarilo. Nebol s nimi spojený tak ako s ostatnými, ktorých magické jadrá by dokázal vystopovať prakticky kdekoľvek.

„Mám udržiavať štíty?“ opýtal sa Mordred. Harry pokrútil hlavou.

„Len udrž otca nažive.“ Požiadal ho. Mordred prikývol.

„Máš sedem minút.“ Upozornil ho. Harry mu kývol na známosť, že to vedel a začal sa koncentrovať na ochrany okolo domu. To, kedy ho Mordred opustil, už nevedel.

Naladiť sa na mágiu Toma Riddla nebolo ťažké, hoci boli vzdialení desiatky kilometrov. V skutočnosti vždy vedeli, kde sa ten druhý nachádza, len im trvalo pätnásť rokov, než si to uvedomili. Zdieľali to najsilnejšie spojenie, aké len jestvovalo a nielen to, oni mali spojenie, aké nemal nikto pred nimi. Nielenže boli ich mágie kompatibilné, Tom s ním zdieľal svoju dušu. Preto bolo nesmierne jednoduché nájsť vlákna Voldemortovej mágie, ktoré prenikali skrze mocné, viacvrstvové ochrany domu a prepletali sa s Luciusovou a Snapeovou mágiou. A hoci nedokázal odstrániť Znamenie zla, ktorým dobrovoľne prijali otroctvo v jeho službách, mohol upraviť štíty spôsobom, ktorý zabránil akejkoľvek mágií preniknúť dovnútra a von. A práve to teraz urobil. Zachytil Amayin upírsky štít, vynímajúci sa nad ostatnými svojou inakosťou, Lunin a Cassiopein štít, mocný vďaka jednotnosti ich mágií a požehnaniu Mesačnej kráľovnej, Mordredov štít plný starobylej mágie a ochrany, ktoré vystavali vôkol sídla generácie Blackovcov a všetky ich prekryl a spojil svojim vlastným štítom, ktorý starostlivo vystaval a upravil po stretnutí s Cassidou.

Otvoril oči práve včas, aby videl dovnútra vchádzať posledného čarodeja, ktorého vpustil ešte než sa ochrany celkom uzavreli. Nevenoval mu úsmev a ani neurobil nič iné, aby ho privítal. A čarodeja, unaveného a neistého, prekvapilo už to, že ho vpustil dovnútra.

„Rád vás vidím, mladý kráľ.“ Ozval sa nakoniec a venoval mu mierny úklon.

„Nie som kráľ.“ Odvetil Harry jednoducho. Akosi nedokázal odvrátiť oči od muža, ktorý pred ním stál. Napriek tomu, že sa s ním nikdy nestretol ani ho nevidel, mal pocit, akoby ho poznal. Pocit dôvernosti, ktorý ním prenikol, sa takmer vyrovnal úžasu, ktorý pocítil.

Mordred mal zelené oči, jeho ľadová zeleň sa však ani v najmenšom neponášala na tú Harryho. Lenže tento muž... Harry by tú jasnú smaragdovú zeleň, teraz potemnelú chmúrnymi myšlienkami, spoznal kdekoľvek. Och, bohovia! Ako sa musel Mordred cítiť, keď prvýkrát stretol Harryho? Napriek tomu, že vyzeral ako James, stačil jediný pohľad do jeho očí, aby videl, že bol potomkom jeho otca. Prešli celé generácie, ľudia si už ani nepamätali, že Evansovci boli čarodejníckym rodom, nieto ešte, že by mohli byť potomkami Merlina, a predsa, keď tu naproti sebe teraz stáli, bolo neodškriepiteľne zrejmé, že boli rodinou. Pretože tieto mimoriadne smaragdové oči, ktoré kedysi charakterizovali jeho matku a teraz vďaka nim všetci poznali Harryho, mal aj tento muž.

Viac sa naňho nedokázal pozerať. V hrudi cítil bolesť, ktorá mu nedovoľovala dýchať. V jeho očiach videl takú hlbokú trýzeň a úprimnú nádej, že ju nedokázal zniesť. O to viac, že poznal bolesť, ktorú si so sebou niesol Mordred a ktorú v duši prechovával on sám voči svojmu vlastnému otcovi.

Merlin Múdry stál pred ním a Harry náhle nevedel ako zareagovať. Jediný pohľad do Merlinových očí spôsobil, že stratil pevnú pôdu pod nohami a jeho plány sa rozpadli. Pretože tak ako toho muža ľutoval a súcitil s ním a rozumel jeho bolesti, tak ho druhá časť z neho úprimne nenávidela práve kvôli tej bolesti, ktorú cítil a ktorú spôsobil.

Lenže práve teraz nebol čas na úvahy o láske a nenávisti. Harryho sedem minút práve pominulo. Bolesť, ktorá zachvátila jeho telo, bola celkom iná než tá, ktorú cítil doposiaľ.

Klesol na kolená a v agónií vykríkol. Mal pocit, akoby sa časť jeho duše trhala, akoby sa Catherine opäť vrátila, aby si vzala ďalší kus z jeho už tak rozdrásaného bytia. Lenže tentokrát to nebola Catherine, kto si prišiel po svoju časť Harryho duše. Bolesť dokonca ani nepramenila z toho, že by niekto trhal jeho vlastnú dušu. Smrť si jednoducho prišla vziať to, čo patrilo jej, pretože osud, ktorý postihol majiteľa kusu duše, ktorý parazitoval na tej Harryho, bol horší než smrť. Osud, ktorý nedokázal zvrátiť nijaký počet horcruxov.

Lord Voldemort bol nadobro preč.

Harry sa na zemi skrútil do klbka, rukami si objal kolená a prestal vnímať svet. S Voldemortovou prítomnosťou vo vlastnej mysli a v duši žil tak dlho, že keď sa táto dobre známa energia vytratila, mal Harry pocit, akoby prišiel o kus seba samého. Pocítil bolesť nad uvedomením, že muž, ktorého tak veľmi nenávidel a ktorého život sa tak veľmi podobal tomu jeho, sa nevráti. Osud, ten psychopatický parchant, sa s ním zahrával toľkými možnými spôsobmi a nakoniec, bez ohľadu na to, čo urobil, to bol vždy Harry, kto prehral.

Voldemort bol mŕtvy. Harry by mal byť šťastný, lenže jediné, čo cítil, bola všadeprítomná bolesť, nesprevádzaná nijakým pocitom víťazstva, pretože vedel, že naňho čakal omnoho horší súper než Tom.

Voldemort nemal byť nikdy jeho súperom. Paralely, ktoré ich spájali a ktoré spôsobili, že si Tom v tú halloweensku noc vybral jeho, nemali nikdy vzniknúť. Neboli skutočné. Harry bol z oboch strán potomkom starobylých čarodejníckych rodov, nebol polovičným. Nemal vyrastať u muklov, to bola Dumbledorova úbohá hra, rozhodnutie, ktoré nemalo nikdy padnúť, vzniknuté narušením vláken osudu, ktoré spôsobila Lily ešte pred jeho narodením. Celý ten chaos, do ktorého bol Harry uvrhnutý, nevznikol jeho pričinením. Spôsobili to už jeho rodičia. Snape tým, že si vybral Voldemorta a Lily tým, že ho kvôli tomu opustila.

To, že boli kompatibilní... nuž, to bola len náhoda, na ktorú by pravdepodobne nikdy neprišli. Ich kompatibilita by sa bez tak jedného dňa vytratila, v okamihu, keď by sa Harry stal tým, k čomu bol predurčený. Viac než všetko ostatné v ich prípade zohrala úlohu moc, pretože Tom bola pravdepodobne jediný, kto sa s ním mohol v ohľadoch mágie porovnávať, keď začal búrať bariéry vôkol svojej mágie.

„Ahoj, Harry.“ Prebudil ho príjemný, jeho ušiam dobre známy hlas. Bolesť zmizla, nahradená odľahčujúcim pocitom prázdna. Keď otvoril oči, stretol sa jeho pohľad s hlbokými hnedými očami Toma Riddla.