Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Čo sa tam dialo, Harry?“ prehovorila pokojným, prekvapivo nežným hlasom. Chlapec pred ňou zodvihol hlavu a uprel na ňu svoje oči. Jeho pohľad bol desivo prázdny, len spodné prúdy moci prezrádzali, že sa v jeho vnútri stále ukrývalo čosi živé. Pri pohľade do ženiných očí sa mu v očiach na okamih mihlo poznanie, takmer okamžite však zaniklo vo víre ničoty, ktorá pohltila jeho myseľ. Pokrútil hlavou, neschopný spomenúť si, odvrátiť sa však znovu nedokázal. Ženine hlboké temné oči ho spútavali, ich moc ho postupne zväzovala. Jeho otrasená duša nebola schopná ani ochotná vzoprieť sa jej železnej vôli.

„Tu ti nikto neublíži. Si v bezpečí.“ Prehovorila. V chlapcovej mysli sa mihla spomienka. V reakcii na ženine slová sa slabo pousmial, zatiaľ čo v očiach sa mu zablysla bolesť, zlosť a hlboká a úprimná sebanenávisť.

„Rozumiem, Harry. Tu nie je nikto, komu by si mohol ublížiť. Kým budeš tu, moja moc ťa zastaví.“ Prisľúbila a chlapec cítil, že neklamala. Čosi v jeho vnútri povolilo a časť temnoty zmizla.

„A teraz mi povedz, čo sa stalo.“ Ozvala sa opäť žena. Tentokrát to však nebola žiadosť, ale príkaz. Bez toho, aby si chlapec uvedomoval, čo sa dialo, sa nechal unášať mocou v ženinom hlase a otvoril ústa. Slová sa z jeho úst vinuli spočiatku pomaly a ťažkopádne, no čím dlhšie hovoril, tým jasnejším a ucelenejším sa stával príbeh, ktorý jej predkladal. Len máločo v ňom bolo príjemné alebo dobré.

„Tma. Bola tam tma... a zima. Áno, bola tam zima. Keď ma priviedli, zatvorili ma do cely. Bolo zo väzenie vystavané z kameňa, temnoty a kriku. Keď som sa nadýchol, cítil som ich utrpenie, vánok ku mne prinášal ich nárek a v kameni navôkol sa ukrývali uviaznuté kusy duší, ktoré po sebe zanechali. Mnohí z tých, ktorí tam zahynuli, nie sú schopní odpočívať v pokoji.“ Na chvíľu sa zastavil. Vďaka týmto slovám sa mu bolestne pripomenula Catherine, na ktorú behom uplynulých dní myslel často. Najmä v temnote žalárov ju nedokázal vyhnať z mysle.

Žena mu jemne pripomenula, aby pokračoval. V duchu sa podivil nad tým, ako je možné, že je stále schopná toľkej nehy. Svet sa jej zrútil, no ona predsa dokázala zostať stáť. Nerozumel jej.

„Nemala som na výber. A ani ty nebudeš mať.“ Prehovorila, akoby presne vedela, na čo myslel. Prikývol, pretože istá jeho časť chápala, že hovorila pravdu. Pokračoval v rozprávaní.

„Prišli až po niekoľkých hodinách, aby mi povedali, že ich pán sa mi nemôže venovať. Namiesto toho prišla ona. Bola krásna, vieš? Kedysi musela byť nádherná. A možno nebola nikdy taká krásna ako teraz. Možno ju najkrajšou robí práve šialenstvo, ktoré ju celkom pohltilo. Žiari jej v očiach, odráža sa jej v tvári, celkom ju rozsvecuje ako vnútorný jas. Priam jej preniká pokožkou.“ Zavrel oči.

„Povedala, že keď pán nemá čas, pohrá sa so mnou ona. Vtedy to bolo ešte... Vtedy som bol v poriadku. Keď ma po niekoľkých hodinách opustila, bol som celý. Trochu poškodený, no nerozbitý. Aspoň nie viac než ako keď som prišiel. Pamätám sa, že som vyslal signál, aby ma našli. Nebolo to možné, dokonca ani môj prívesok nebol schopný preniesť mágiu cez ich ochrany. Musel som najskôr nájsť spôsob ako ich obísť, a tak som ich skúmal.

Keď sa znovu vrátila, priviedla si so sebou pomoc. Dvoch mužov. Jeden bol jej manželom, druhý švagrom. Ani jeden z nich nebol taký krutý ako ona, urobili však všetko, čo im prikázala. Páčilo sa jej mučiť ma a potom ma uzdravovať, aby mohla začať odznova. Skončila až keď bola sama priveľmi unavená na to, aby dokázala vyslať ďalšie kúzlo. Keď odišli, spal som. Trvalo dlho, kým som znovu prišiel k sebe. Očakával som, že sa znovu vráti, tak ako to sľúbila, no neprišla. Myslel som si, že je to požehnanie. Skúmal som ochrany, aby som dokázal privolať pomoc. Zdalo sa mi, že lepšiu šancu na preniknutie do jeho hradu už nezískame. Chcel som ich varovať. Lenže uniklo mi, čo sa zatiaľ dialo nado mnou.“ Hlas sa mi pri tých slovách zadrhol. Keď otvoril oči, objavili sa mu v nich nepreliate slzy. Žena sa podvedome odtiahla, na chvíľu presvedčená, že nechce vedieť, čo bude pokračovať. Ona sama prežila hrôzy, o akých tento mladík ani nesníval, poznala však chuť toho pocitu, keď si človek myslí, že viac neunesie. Že už stačí len jediná drobnosť a zlomí sa. Tento chlapec toho prežil veľa, mnohokrát ho mučili, vzali mu jeho najbližších, obrali ho dokonca o jeho vlastnú identitu. Čo malo tú moc vohnať mu slzy do očí a zraziť ho na kolená?

„Bola to práca vnútorného kruhu. Nevedel som to, celé hodiny som netušil, čo robili, no keď som to zistil, vypátral som ich všetkých.“ Potriasol hlavou.

„Zistil som to len náhodou. Mysľou som sa o nich obtrel a zazrel čosi, čo ma zaujalo. Našiel som medzi nimi jedného zo slabou obranou a tomu som sa nabúral do mysle. V tej chvíli mi bolo jedno, že porušujem zákony a že tým môžem ublížiť jemu aj sebe. Chcel som vidieť, čo sa dialo. A keď som to zbadal... och, bohovia! Boli to len dievčatá. Deti. Niektoré ešte nemali ani toľko rokov, čo ja. Ublížili im všetkými spôsobmi, akými dokázali. A Bellatrix... tá si to užívala najväčšmi.“ Sklonil hlavu, načo mu na ruku kvapla jediná slza. Viac ich v ten večer a ani nikdy potom za dievčatá neuronil.

„Zabil som ich. Čosi sa vo mne zlomilo a celu, kde ma nechali, zaplavila moc. Mreže neboli schopné zadržať jej neskrotnú silu, nestačili na to, aby zadržali mňa. Keď som vyšiel hore, vydesil som ich. Neviem, ako som vyzeral, no keď sa na mňa pozreli, kričali strachom. Jediný, kto mlčal, bola ona. Bellatrix. Jej jedinej sa podarilo uniknúť. Chcel som ju nájsť, no nemohol som odísť. Nie kým tam ony ležali na zemi.“ Ruky si priložil k tvári, takže všetky ďalšie slová, ktoré vyslovil, zneli tlmene. Žene sa rozochveli ruky pri jeho žalostnom tóne.

„Zabil som ich.“ Zopakoval.

„Daroval som im smrť. Prišiel som neskoro. Ich telá boli zničené, ich duše potrhané. Spálil som ich plameňmi, aby ich duše nemohli uviaznuť na tomto svete. Nič viac som pre ne nedokázal urobiť. Ale myslím... myslím, že teraz je im lepšie.“ Ich rodine a priateľom, žiaľ, už nikdy nebude tak dobre ako predtým. Vziať inej bytosti život je tým najhorším prehreškom. Oni to robili neustále. Brali životy bytostiam takým dobrým a čistým ako boli tieto dievčatá.

„Vzala si niekomu život?“ opýtal sa, hoci odpoveď dobre poznal. Otvoril oči a pozrel sa na ňu, aby mu neunikla jej reakcia.

„Neraz. Zabíjala som v sebaobrane, v hneve a pre dosiahnutie svojich cieľov. Nikdy nie pre radosť a len málokedy bola smrť mojich obetí dlhá, priznávam však, že som sa neštítila ani mučenia, pokiaľ mi mohlo niečo priniesť. Väčšinou stačilo vysloviť moje meno a ľudia sa vzdali, no boli aj takí, ktorí sa nenechali zlomiť.“ Pery sa jej na okamih skrútili v trpkom úsmeve. V konečnom dôsledku si nakoniec najväčšmi cenila práve takýchto ľudí.

„Prvýkrát som zabila v sebaobrane. Mala som takmer trinásť, no vyzerala som staršie. Mala som v sebe priveľa mágie na to, aby ju zvládlo telo trinásťročného dievčatka, preto sa ona sama postarala, aby som dospela rýchlejšie. Nie veľmi. Vyzerala som zhruba na pätnásť rokov, v našej dobe to však bol vek vhodný na rodenie detí. Už v tej dobe som mala mnohých nápadníkov. Bola som krásna, bohatá, spriaznená s kráľom a nesmierne nadaná. Svojmu ženíchovi by som zabezpečila dokonalú budúcnosť.“ Privrela oči. Napriek tomu, že spomínala na svoju prvú vraždu, Harry cítil, že bolesť, ktorú v nej videl, nepochádzala z viny za smrť toho človeka.

„Jeden nápadník bol neústupčivejší než ostatní. Túžil po mojej moci a po mojom bohatstve, no ja som ho neustále odmietala. Bol to mocný muž s veľkým bohatstvom, keby som oňho prejavila záujem, kráľ by mi manželstvo s ním schválil. Lenže ja som bola v tej dobe plná ideálov o láske, ktorá nepozná hranice. Bola som takmer posadnutá myšlienkou na spojenie duší dvoch milencov. Nebola som ochotná spojiť svoj život s mužom, ktorý mi nedokázal ponúknuť, po čom som túžila. Bola som naivným bláznom, no ani po stáročiach nie som schopná oľutovať to. Dosiahla som, čo som si priala. Škoda, že cena bola taká vysoká.“ Harry dokonale rozumel jej slabému, neradostnému úsmevu. Nič nie je krajšie než tráviť čas so svojou spriaznenou dušou a zároveň nie je na svete väčšej bolesti ako prísť o ňu.

„Jedného dňa sa rozhodol, že ďalej nemieni čakať na môj súhlas. Spolu so svojím dvorným čarodejom ma spútali a pokúsili sa urobiť ma podľa práva jeho spôsobom, ktorý by nevyvrátil ani kráľ. Ešte aj dnes je v čarodejníckom svete na naplnenie manželstva potrebné spojiť s manželom svoje meno, dom, telo a mágiu. Pokiaľ dokážeš, že ste nesplnili posledné dve, je možné anulovať manželstvo bez pohany, ktorú by ste si vyslúžili rozvodom. A zároveň, pokiaľ preukážeš, že ste sa spojili pomocou tela a mágie, nikto vás viac nemôže rozdeliť. Preto sa pokúsili spútať moju mágiu a znásilniť ma. Keby sa naše telá spojili, temný rituál, do ktorého som sa v tú noc zaplietla, by zabezpečil spojenie našich mágií. Pre neho by to znamenalo navýšenie vlastného magického jadra, keďže naše magické potenciály by sa následkom nerovného spojenia vyrovnali. Moja moc by sa stala jeho mocou.“ Pokrútila hlavou. Harry by nedokázal zabrániť zhnuseniu, aby sa mu odzrkadlilo v tvári a ani sa o to nepokúšal. Už predtým zistil, že rozvod, taký bežný u muklov, v čarodejníckom svete neprichádzal do úvahy. Bola to väčšia hanba než vziať si za manželku humusáčku. Takáto škvrna ostávala na rode ešte generácie potom. Samozrejme, našli sa ľudia, ktorí sa to pokúsili zneužiť. Isté temné obrady dokázali oddať dvoch ľudí z vôle jedného z nich. Bolo to barbarské, kruté a v Harryho očiach neodpustiteľné.

„Je trochu ironické, že svoju prvú vraždu som vôbec nespáchala pomocou mágie. Keby im napadlo prehľadať ma, našli by u mňa za opaskom dokonale ostrú rituálnu dýku. Takto zaplatili za svoju chybu. Adairosovi, svojmu nápadníkovi, som zabodla nôž priamo do srdca. Na mieste bol mŕtvy. Žiaľ, sila okov, ktorými uväznili moju mágiu, nepovolila. Stála som s nožom v ruke proti dospelému čarodejovi. Nemala som šancu.“ Na Harryho prekvapenie sa jej na tvári zjavil úprimný úsmev.

„A vtedy sa objavil on. Už v okamihu, keď som po prvýkrát pocítila jeho moc, som vedela, že to bol muž, na ktorého som čakala. Zachránil ma. Nebyť Merlina, neprežila by som tú noc. Napriek všetkej moci, ktorej som vládla, by som nebola schopná ubrániť sa obyčajnému čarodejovi. Ja som sa doňho zamilovala na prvý pohľad. Jemu trvalo dlhšie, než si priznal svoju lásku ku mne a ani potom nebol ochotný prehĺbiť náš vzťah. Trvalo roky, než sa z hlbokého priateľstva, ktoré sa medzi nami postupom času zrodilo, stala milenecká láska. A ani po stáročiach som nezabudla na bolesť ktorú mi spôsobil.“ Dodala takmer pošepky. Uprela na Harryho pohľad plný neskrývanej bolesti a osamelosti. Boli to pocity, ktorým dokonale rozumel, pretože ich sám denno denne prežíval.

„Ľutuješ niekedy, že si ju spoznal?“ opýtala sa.

„Boli chvíle, kedy som si prial, aby som ju nikdy nestretol. Nebyť mňa, nezomrela by a nebyť jej, nikdy by som nezažil také utrpenie. No chvíle s ňou, hoci netrvali dlho, boli moje najšťastnejšie v živote. Nikdy by som ich neobetoval. Keby som sa mal rozhodnúť znovu, nezaváhal by som.“ Otázkou bolo, či by pre pár rokov s ňou obetoval celý svet.

„Ani ja to neľutujem. Keď raz spoznáš lásku, nikdy nebudeš rovnaký. Merlin bol svetlom môjho života aj strojcom môjho nešťastia. Milovala som ho tak ako som nikdy nikoho nemilovala a nenávisť, ktorú som k nemu cítila, bola ničivejšia než všetka temnota, s ktorom som sa behom života zoznámila. No nikdy by som nechcela žiť na svete, v ktorom by neexistoval aj on.“ Harry cítil aj to, čo nevypovedala. Dal jej to najvzácnejšie, čo mala. Syna, ktorý pokračoval v ich stopách. Lepšie dieťa by si nemohla priať. Mordred mal v sebe všetko, po čom kedy túžila a o čom snívala.

V tej chvíli videl Harry v jej zjave nesmiernu krásu. Hoci bola unavená, neupravená a pološialená, hlboko pod povrchom sa v nej ukrývala bytosť nečakane jemná a nežná, bytosť rovnako zlomená a zničená ako bol sám Harry. Držala sa pokope ako najlepšie dokázala a nech už behom svojho života napáchala čokoľvek, Harry ju nedokázal odsúdiť. Nedokázal súdiť ženu, ktorá bola v skutočnosti rovnaká ako on sám. Stačilo by pár krokov nesprávnym smerom a robil by presne to, čo ona, lenže s jeho mocou by napáchal omnoho tragickejšie skutky.

Trvalo dlho, než sa zmohol na otázku, ktorú jej chcel položiť už od prvého okamihu. Takmer to vzdal, no nakoniec otvoril ústa a pýtal sa. Po rozhovore, ktorý viedli doteraz, mu to nepripadalo také neprijateľné.

„Túžila si niekedy po smrti?“ opýtal sa Harry. Morgana sa potichu zasmiala. Jej kedysi zvonivý živý smiech znel horko a škrípavo, akoby už veky nenašla dôvod na úsmev.

„Nedokážem ani spočítať, koľkokrát. Ty však chceš vedieť, či som niekedy našla odvahu a urobila som prvý krok. Odpoveď je áno, mnohokrát som stála na okraji pomyselného útesu. Chcela som si vziať život nožom, jedom aj kúzlami, no vždy ma niečo na poslednú chvíľu zastavilo. Pomyslenie na Mordreda, túžba po pomste, nenávisť, strach, nech už to bolo čokoľvek, nikdy som to neurobila. No pravda je taká, že sa mi uľavilo, keď ma Merlin zabil. Svojím spôsobom bolo správne, že som umrela rukou muža, ktorý zničil moju dušu a myseľ a roztrhal moje srdce. Zničil ma celú. Merlin ma zničil celú a ja viem, že ho to nikdy neprestane mátať. Odpustiť mu však nedokážem. Nikdy. Tak ako naňho nikdy nezabudnem a istá moja časť ho neprestane milovať, nebudem ani schopná zabudnúť a odpustiť. Pretože on bol mojou súčasťou, mal byť tým jediným, kto ma nikdy nezradí. A on to predsa urobil.“ Pokrútila hlavou. Harry pocítil tichý zármutok nad ďalšou osudovou láskou, ktorá stroskotala. Vedel, že nemalo cenu vypytovať sa a presviedčať ju. Hoci Merlina milovala a bude ho milovať naveky, s rovnakou intenzitou a vášňou ho aj nenávidela a nech ju osud nakoniec zavedie kamkoľvek, bude to záležať len na jej rozhodnutí.

„Ty si niekedy túžil po smrti?“ opýtala sa kňažka. Harry na okamih zaváhal, než si uvedomil, že nemalo zmysel zapierať pravdu. Nie dnes a nie v spoločnosti tejto ženy.

„Ani si nepamätám dobu, kedy som umrieť nechcel.“ Priznal horko.

„Jedine Catherine mala tú moc priviesť ma k životu a túžiť po všetkom, čo mi môže ponúknuť. Možno sa na to dívam po jej odchode v temných farbách, no pred ňou a ani po nej nestál môj život za nič. Vyrastať u Dursleyovcov bolo zlé, nenávideli ma, mlátili ma, zo všetkých síl sa snažili urobiť mi zo života peklo a vymlátiť zo mňa mágiu, ktorá mi koluje v žilách. Po príchode do čarodejníckeho sveta to nebolo omnoho lepšie. Nenávideli a milovali ma za niečo, na čo som si ani nespomínal, že som vykonal, manipulovali mnou a snažili sa ma zabiť. Očakávali odo mňa, že kým oni budú v bezpečí sedieť doma na zadkoch, ja za nich budem bojovať. A nakoniec, aby toho nebolo málo, mi oznámili, že osud sveta spočíva v mojich rukách. Kým po mojom boku stála Catherine, bolo všetko jednoduchšie. Po jej odchode už nebudem nikdy rovnaký.“ Niekedy mu chýbal ten chlapec, ktorý prišiel na Rokfort. Mal pocit, akoby mu bol na míle vzdialený.

„Každý máme svoj vlastný osud. Tvoje cesty sú len o čosi hrboľatejšie než tie naše.“ Prehovorila miernym hlasom. Čím viac času s ním trávila a čím dlhšie ho pozorovala, tým jasnejšou sa pre ňu stávala jeho minulosť. Hoci toho pre ňu ešte priveľa ostávalo záhadou, vedela, že ho čakala veľká budúcnosť plná mágie, mocných nepriateľov a temnoty. Bude potrebovať všetku svoju silu, aby uspel a podporu tých, ktorých miloval. Možno to bolo kruté, no bez ohľadu na to, či o to stál alebo nie, už od narodenia kráčal po ceste veľkosti. Bolo mu súdené stať sa najmocnejším medzi mocnými. Avšak na to, aby splnil svoje poslanie, musel vybojovať ešte mnoho bojov.

„Si kráľom bez koruny a bez dvora. Môj syn sa ti zaprisahal životom a viem, že viacerí sú ti verní, no to nestačí. Musíš povstať. Kým neukážeš ľuďom všetko, čo je ukryté v tvojom vnútri, kým neodhalíš hĺbky svojej nesmiernej moci a neuvalíš na ľudí ťarchu osudu, ktorý ťa viaže, nenastolíš svoju vládu. Videla som tvoj osud, tak ako ho uzrel aj Mordred a hoci sme videli veľkú časť budúcnosti, tvoja cesta je nejasná. Neviem, či prežiješ alebo či umrieš, napriek stáročiam skúseností netuším, kam smeruje tvoj osud, no pomedzi pavučiny, ktoré tvoria tvoj osud, je popretkávaná nesmierna moc a nech už skončíš akokoľvek, ľudia na teba nikdy nezabudnú. Tvoja cesta nevedie do zabudnutia. Ty si sa narodil, aby si otriasol hviezdami.“ Predpovedala.

„Čo ak pri tom budú musieť umrieť ďalší?“ opýtal sa.

„Umrú a ty to dobre vieš. Budú umierať s tvojim menom na perách, budú bojovať pre svet, ktorý im prisľúbiš a budú pre teba s plným vedomím a úprimnou vierou riskovať životy. Dokonca ani ty nedokážeš zachrániť všetkých a oni to dobre vedia. To, čo od teba očakávajú, je lepšia budúcnosť pre ich deti a deti ich detí.“ Znelo to tak jednoducho, keď to hovorila. Akoby skutočne existovala len jediná správna cesta, ktorou bolo možné vydať sa. Lenže Harry videl toľko možných budúcností. Nepamätal si ani polovicu toho všetkého, čo mu ukázala Cassida, no vedel, že mal viac než len jednu možnosť.

Odrazu sklonil hlavu a usmial sa. Nebol to veselý úsmev, bol plný irónie a cynizmu. Bol to úsmev človeka, ktorému došlo, že ho dobehli.

„Čo sa stalo? Cítim, že sa niečo zmenilo.“ Ozvala sa Morgana.

„Pravdepodobne som zlyhal pri skúške.“ Odvetil sucho. Ešte aj osud mal potrebu testovať ho. Prvýkrát dostal možnosť voľby, keď mu povedala, aby sa vzdal svojej moci pre život s ňou. Dnes dostal možnosť zmiznúť, nechať Harryho Pottera aj Harrisona Snapea umrieť, prežiť život kdesi v ústraní, mimo vojen a smrti. A on by to ochotne urobil. Obetoval by ich všetkých. Urobil by presne to isté, čo oni urobili jemu.

Opatrne vstal, vytiahol prútik a niekoľkými nenáročnými kúzlami si vyliečil väčšinu zranení, ktoré mu ešte ostali z mučenia. Neskôr si dá zopár elixírov, ktoré sa postarajú o zvyšok. S únavou si bude musieť poradiť inak.

„Ďakujem, že si mi pomohla.“ Prehovoril. Morgana si odfrkla a mávla rukou.

„Obraz na druhej strane steny by ti pomohol lepšie. Moja šťastnejšia verzia je lepšia v utešovaní.“ Zaškerila sa.

„Som rád, že som skončil na tejto strane. Už dlho som sa s tebou chcel stretnúť.“ Pousmial sa. Morgana naklonila hlavu na stranu.

„Odídeš sklamaný?“ zaujímala sa. Harry sa pousmial.

„Prekvapený. A pravdepodobne konečne schopný vykonať, čo bude treba.“ Pokrčil plecami. Morgana bola úplne iná ako všetci tvrdili, a predsa v mnohých ohľadoch taká istá ako očakával. Nakoniec sa ukázalo, že ona bola presne tým, koho si potreboval vypočuť. Oni dvaja si boli väčšmi podobní než ktokoľvek tušil.

Kedysi bol chlapcom s obrovským srdcom, ktorý sa vedel odzbrojujúco tešiť z maličkostí a ktorý nadovšetko miloval čarodejnícky svet a ľudí, ktorých v ňom spoznal. Po tom všetkom, čo musel prežiť, v ňom neostalo veľa z tohto dieťaťa. Mal sa stať človekom, ktorý nebol ani nešťastný, ani šťastný. Musel sa takým stať. Musel byť šialený, zlomený a znovu vystavaný, pretože nikto pri zmysloch, kto si neprešiel peklom, by nemal silu urobiť to, čo mal urobiť kráľ.

Naozaj nebola iná možnosť. Na to, aby vystaval nový svet, potreboval zničiť ten starý.

„Nevidíme sa naposledy, Morgana le Fay.“ Zľahka sa uklonil pred jednou z najdesivejších a najmocnejších čarodejníc, aké kedy uzreli svetlo sveta. Obraz, v ktorom prebývala, bol inž než akýkoľvek ďalší, ktorý kedy videl a Harry postupom času začínal tušiť, čím to bolo. Pokiaľ to bola pravda, čoskoro ju príde znovu navštíviť.

„Budem čakať.“ Pousmiala sa. Úprimný úsmev jej zvláštnym spôsobom zjemnil črty a rozjasnil tvár. Obaja vedeli, že už nikdy nebude rovnaká ako bola kedysi, no možno aj ona bude jedného dňa znovu celistvá.

Ak bol na svete niekto, kto mal tú moc, dať ju dohromady, bol to tento mladý muž. Ešte dlho potom, čo sa odmiestnil, nedokázala myslieť na nič iné.

.-.-.-.-.-.-.-.

Ruka mu bezvládne klesla k boku, keď sa díval do tváre dvom dievčatám, ktoré Harry tak miloval. Mohol by ich skutočne zabiť? Mohol klesnúť tak hlboko a zabiť tie, ktoré miloval kráľ? Pokrútil hlavou, neochotný ďalej si klamať. Tie, ktoré miloval Harry, nie kráľ. Pretože bez ohľadu na to, či bol kráľom alebo nie, bol Harry tým jediným človekom, ktorého kedy úprimne miloval. Možno to bolo patetické a hlúpe, no ten chlapec bol po celých večnostiach prvým človekom, ba čo viac, prvou bytosťou, ku ktorej pocítil akýkoľvek úprimný cit.

Nakoniec aj anjel smrti podľahol ľudským citom. Jeho posledný zamestnávateľ by sa mu vysmial do tváre.

Pred očami sa mu prehrávala vízia, ktorá sa v jeho mysli objavila, keď prvýkrát uzrel chlapca takého, aký bol. Bez príkras a zábran, bez všetkých masiek, ktoré nastavoval svetu, ba dokonca bez nesmiernej moci, ktorá v ňom driemala a už len samotnou svojou existenciou menila zákony reality.

Stáli na lúke, bok po boku, Azazel a Harry. No nebol to Harry Potter, dokonca ani Harry Snape, či akokoľvek ho ľudia oslovovali alebo ho ešte len budú oslovovať. V tej chvíli, v tom okamihu, bol čímsi viac než človekom, ba dokonca čímsi viac než požehnaným žiarivým anjelom, či zatrateným démonom.

Oči Harryho Pottera žiarili neobyčajným jasom, moc sa v nich prelievala mohutnejšie než búrlivé vlny oceánu, žiarila jasnejšie než najvzácnejšie drahokamy, plápolajúc žiarou večného plameňa. Temný fialový plášť mu zľahka vial v chladnom vetre, no na mladíka zima nevplývala, stál tam pokojný a tichý ako hlboká noc. Dlhé vlasy mal zopnuté čiernou stuhou, snáď po prvýkrát sa mu ich podarilo skutočne skrotiť, akoby už ani ony nevládali vzdorovať jeho vôli. A hore, vysoko nad nimi, krvavým svetlom žiaril červený mesiac, osvetľujúc kroky muža, ktorý mal zničiť svet.

A vedľa tohto muža stál na čestnom mieste po jeho pravici Azazel, ten, ktorý sa kedysi nechával nazývať anjelom smrti. Už však nebol anjelom a nebol ani padlým. Bol človekom. Mužom z mäsa a kostí, ktorému v žilách prúdili krv a mágia. A nielen to, bol jedným z vyvolených čarodejov nového kráľa, ktorý povstal, aby všemocným žezlom vládol nad svetom.

Nebol viac prekliaty. Nebol sužovaný bremenom, ktoré nevládal uniesť. Tak ako všetci a všetko v novom svete, tak aj on mal v ňom vyhradené svoje právoplatné miesto. A Azazel v srdci už dávno vedel, aká bude jeho úloha.

V tomto predstavení mal každý vopred danú svoju rolu, bolo len otázkou času, kedy si uvedomia, ktoré repliky boli napísané pre nich a ako zapadajú do celkového scenára. Azazel práve našiel tie svoje.

Mordredovou úlohou bolo prísť, keď sa prebudí kráľova moc a učiť ho, ukázať mu smer, ktorým sa vinula jeho cesta a odhaliť pred ním pravdu. Loreth a Amay sa mali stať jeho vernými nasledovníkmi a ochrancami. Catherine mala byť jeho druhou polovičkou, jeho kotvou a druhou časťou jeho duše. Luna bude posledným dielikom skladačky, kráľovná krvou aj mágiou, ktorá svojou obetou posvätí tú kráľovu. A Azazel, anjel smrti, bude tým, kto prednesie obetu kráľa pred tvár smrti a bude ho sprevádzať tam aj naspäť.

Každý musel v tomto predstavení zohrať svoju časť. Azazel sa práve rozhodol, že sa prestane vyhýbať ten svojej.

Vystúpil z tieňov.

.-.-.-.-.-.-.-.

Nádherný muž s vlasmi ako zlato a očami ako najčírejšie zafíry zodvihol tvár k oblohe a zasmial sa. Jeho smiech, hoci nádherný a čistý, znel znepokojivo disharmonicky. Akoby sa ktosi pokúsil krásnym zovňajškom prekryť vnútornú hnilobu.

Bolo to už nesmierne dávno, čo naposledy uzrel slnečný svit. Do kráľovstva, ktorému vládol, slnečné svetlo nesmelo preniknúť. O to povznášajúcejšie bolo vrátiť sa na toho nádherné miesto, z ktorého ho pred niekoľkými večnosťami vyhnali.

Muž, ktorý ho privolal, pred ním padol na kolená. Dokonca ani on, najmocnejší z mocných, nebol schopný vzdorovať jeho nesmiernej moci.

„Precenil si svoje sily, môj drahý priateľ.“ Prehovoril mocný muž a vystúpil z pútacích kruhov. Čarodej naivne predpokladal, že bude schopný spútať jeho, najmocnejšiu bytosť, aká bola kedy stvorená. Hlúpy, hlúpy človek. Akoby na svete jestvoval niekto, kto by sa mu dokázal vzoprieť.

Prekonal tých pár krokov, ktoré ho delili od čarodeja a zodvihol ruku. Jediným plynulým, dokonale elegantným pohybom mu z hlavy stiahol hlbokú kapucňu. Muž naňho ako v mrákotách obrátil svoju ohavnú tvár. Obrady, ktoré podstúpil, spôsobili, že sa väčšmi podobal hadovi, než človeku. Bol škaredým aj medzi nedokonalými ľuďmi.

„Nie je možné, aby som vstúpil do tela ako je to tvoje.“ Prehovoril znechutene. Nepýtal sa na súhlas, keď doňho vdýchol kus svojej vlastnej moci.

S úsmevom pozoroval ako sa čarodej zrútil na zem. Nekričal, jeho moc mu to nedovoľovala, no v jeho tvári a končatinách skrútených v kŕčoch, bola zrejmá agónia, pripravujúca ho aj o tie posledné zvyšky zdravého úsudku. A potom sa čarodejove telo začalo meniť. Všetko to, o čo prišiel kvôli nesmrteľnosti a čiernej mágií, dostal naspäť, ba čo viac, dostal ešte čosi navyše.

Tom Riddle bol neobyčajne krásny chlapec a nebyť všetkých zmien, ktorými prešlo jeho telo, postupom času by sa z neho stal mimoriadne atraktívny muž. Pochopiteľne, oproti kráse toho, ktorý stál nad jeho zmietajúcim sa telom, by pôsobil úboho, no medzi ľuďmi by bol výnimočný. A práve to bolo cieľom Padlého. Vrátiť mu to, čo mu vzala čierna mágia.

Netrvalo dlho a nastal koniec bolestivej premeny. Nezostalo ani stopy po haďom indivíduu, namiesto neho ostal na zemi ležať takmer krásny vysoký muž s hlbokými temnými očami, bledou pokožkou a tmavými vlasmi. V jeho kráse bolo stále čosi podmanivé, čo si kedysi získalo jeho prvých nasledovníkov. Toto bol muž, za ktorým slepo kráčali otcovia terajších Smrťožrútov.

Padlý ho gestom vyzval, aby vstal a Lord Voldemort nedokázal odmietnuť. Nemo stál a bez pohybu čakal, kým doňho vstupovala prehnitá duša navonok nádhernej bytosti. Keď Padlý vstúpil do Voldemortovho tela, zahnal dušu Temného pána do kútov vlastnej mysle a tam ho zavrel a spútal okovami, ktoré nedokázal prelomiť.

Ľudia sa mali čoskoro dozvedieť, že Temný pán, ktorého poznali, prestal existovať. Namiesto neho mal vládu nad svetom prevziať Princ temnôt.

Dokonca ani Princ temnôt, nazývaný aj Rannou hviezdou, nepostrehol, že Tom Riddle poslal správu tomu jedinému človeku, o ktorom vedel, ju bude schopný zachytiť. A tak Padlý netušil, že svet dostal pred jeho príchodom posledné varovanie.

.-.-.-.-.-.-.-.

Bellatrix Lestrangeová tvrdo dopadla na kamennú dlažbu. Pri dopade sa jej otriasli kosti a bolesť z narazených kolien jej vystrelila do celého tela, napriek tomu si však nenašla čas zastaviť sa a oddýchnuť si. Ledva sa jej podarilo uniknúť z Temného sídla, kde držali zavretého mladého Pottera.

Ten chlapec bol smrtiaci ako prírodná katastrofa. Až do dnešného dňa netušila, že sa v ňom ukrývala vôľa zabíjať a už vôbec nie, že bola taká veľká. Bez ťažkostí zabil tucet jej kolegov, ktorí neboli dosť rýchli. Bellatrix len vďaka prastarým inštinktom, ktoré sa dedili v jej rode, dokázala vopred rozpoznať blížiace sa nebezpečenstvo a stihla uniknúť. Teraz bežala na miesto, kde vedela, že ju neodmietnu.

„Narcissa!“ zrevala, len čo sa jej podarilo otvoriť masívne vchodové dvere a vojsť do malého zámku. Malfoy Manor bol nádhernou stavbou, keď ju Bellatrix videla prvýkrát ešte ako dievča, užasla nad všetkým tým prepychom. No dnes bola slepá voči jeho krásam, ktoré ako mladá tak obdivovala. Vlastne to bolo už dlho, čo bola schopná naposledy sa nechať unášať akoukoľvek krásou. Samozrejme, s výnimkou vytŕženia, ktoré pociťovali pri pohľade na krv svojich obetí.

Odpoveďou na jej výkriky jej bolo ticho, a tak sa bez zastavenia rozbehla ďalej. Zarazila sa až keď sa jej v ceste objavil malý domový škriatok.

„Čo si pani praje?“ opýtalo sa žalostné stvorenie. Domáci škriatok sa v zúfalstve ťahal za uši, nerozhodný, či jej zabrániť v šialenom pobehovaní a vrieskaní, ktoré jej páni nikdy netolerovali alebo splniť jej želania, keďže bola sestrou jeho panej.

„Zavolaj mi Narcissu, ty malá potvora!“ zavrčala Bellatrix na úbohé stvorenie a pokračovala ďalej. Keď sa jej škriatok okamžite neuhol, kopla doňho. Škriatok dopadol na zem, rýchlo sa však pozviechal na nohy a bežal za ženou.

„Prosím, pani, pani Narcissa tu nie je.“ Prehovoril rýchlo. Bellatrix sa otočila a behom okamihu naňho namierila prútik, pripravená vyliať si na ňom zlosť. Ďaleko sa však nedostala, prerušil ju ostrý, nahnevaný hlas blonďavého muža.

„Čo to má znamenať?!“ ozval sa Lucius Malfoy. Odzbrojil ju skôr než stihla vážne ublížiť jeho škriatkovi a očividne podráždený sa vybral jej smerom. Kývol na škriatka, aby zmizol, čo malé stvorenie okamžite urobilo.

„Lucius! Zajali sme Pottera!“ vyštekla. Všimla si, že sa Lucius uprostred pohybu zarazil, no pripisovala to nesprávnym emóciám. Nemohla tušiť, aký vzťah sa postupom času tvoril medzi Luciusom a Harrym Potterom. Než stihol položiť otázku, ktorá ho trápila, Bellatrix pokračovala a nevedomky tak vyvrátila všetky jeho obavy.

„Ten prekliaty fagan nám ušiel! Nejakým spôsobom sa mu podarilo uniknúť z väzenia a na úteku zabil všetkých, ktorí sa dnes podieľali na útoku.“ Vysvetľovala zúrivá Bellatrix. Lucius vedel o útoku na muklovskú dedinu, ktorý prebiehal. Keď sa Smrťožrúti sťažovali, že už dlho nepodnikli nijaký nájazd, poslal ich Temný pán do jednej z malých dedín na okraji lesov. Bola malá pravdepodobnosť, že zmiznutie pár muklov v oblasti, kde sa ľudia strácali bežne, si niekto všimne. Potom, čo im zadal tento rozkaz, bez vysvetlenia zmizol.

Nechal Bellatrix, aby zo zeme zodvihla prútik, ktorý jej predtým vyrazil z ruky. Pohľadom prebehol po jej vychudnutej postave, strapatých vlasoch, zaschnutej krvi na habite a škrabancoch na tvári. Ani jej sa nepodarilo uniknúť celkom bez zranení.

„Ako sa mu mohlo dvakrát po sebe podariť utiecť ti, Bellatrix?“ opýtal sa Lucius. Nemohol si odpustiť iróniu, ktorá mu hojne odkvapkávala z hlasu.

„Kde si bol ty, keď sme ho zajali?“ vyštekla naňho. Skutočnosť, že sklamala svojho pána, znášala len veľmi ťažko.

Luciusov pohľad skĺzol na prútik, ktorý stále pevne zvieral. Mysľou sa vrátil k listu, ktorý dostal od syna. Draco mu vysvetlil všetko, čo sa chystal vykonať a čo žiadal od svojho otca. No napriek tomu, čo mu Draco napísal, Lucius nemohol splniť jeho požiadavky, kým mu Draco nedokáže, že ten, ktorému chcel zaviazať ich rodinu, nebude iný než ten, ktorému sa naivne zaviazal Luciusov otec.

Lucius sa s radosťou zaviaže ako dvojitý špión, pokiaľ to bude znamenať, že jeho syn bude žiť. Draco mu dosť jasne vysvetlil, že mágia, ktorou sa Potterovi zaviazal, je dostatočne silná na to, aby ho zabila, keby zradil. A presne to mal jeho syn v pláne. Bolo dobrým znamením, že mu Draco behom dnešného dňa poslal správu. Znamenalo to, že sa mu zatiaľ nič nestalo. Otázkou zostávalo, čo s ním Potter urobí, keď sa vráti na hrad.

Bellatrix našťastie nepotrebovala, aby Lucius aktívne reagoval na jej výlevy. Nakoniec sa z nej vykľulo, že prišla, aby ich požiadala o asistenciu pri love. Chcela opätovne kontaktovať Draca a prinútiť ho, aby znovu oklamal Pottera a pomohol im dostať ho. Narcissu hľadala preto, lebo predpokladala, že ako jej sestra bude najväčšmi naklonená pomôcť jej. A okrem toho si myslela, že Lucius je na ministerstve a oblbuje ministra.

„Dvakrát si to s Potterom zbabrala. Nevystavím Draca nebezpečenstvu len preto, lebo ty nedokážeš udržať pod zámkom jedno hlúpe decko. Nepochybujem, že Potter už bežal za Dumbledorom a požaloval mu, že ho zradil môj syn. Budem mať čo robiť, aby som ho udržal mimo Dumbledorovho hnevu. Dokonca ani Potter by Dracovi nenaletel dvakrát.“ Odvetil rázne.

Bellatrix doňho ešte chvíľu dorážala, no keď zistila, že s ním skutočne nepohne, vzdala to a vyžiadala si Narcissu. Lucius jej oznámil, že Narcissa nie je dostupná, ale že ak jej nechá odkaz, odpovie jej hneď ako to bude možné. Na to Bellatrix nahnevane odpochodovala, nevedno kam.

Narcissa sa objavila do minúty. Škriatkovia ju boli varovať, že prišla jej sestra a Cissa dlho neváhala, najmä nie, keď zistila, že jej išlo o Draca.

„Všetko je v poriadku?“ opýtala sa. Lucius pokrútil hlavou.

„Vieš, že nie je. Z jednej strany nás drží v šachu Temný pán a z druhej Potter.“ Odvetil. Už nemal dokonca ani silu vyčítať Dracovi, že sa tak ľahko zaviazal do Potterových služieb. Lucius pred rokmi ochotne prijal Znamenie zla, keď ho otec priviedol pred Temného pána. Malfoyovci prirodzene vyhľadávali moc a obaja, Temný pán aj Harry Potter, jej mali na rozdávanie. Najmä teraz, keď sa Harry rozhodol odtrhnúť od Dumbledora.

Okrem toho, na rozdiel od Temného pána, Harry patril do ich rodiny. Bol krstným synom Siriusa Blacka, Narcissinho bratranca a synom Severusa Snapea. Elieen Princeová, Severusova matka a Abraxas Malfoy, Luciusov otec, boli bratranec a sesternica.

„Nemyslím si, že sa v ňom Draco zmýlil.“ Odvetila Narcissa. Podišla k nemu a dovolila mu, aby ju jednou rukou objal a pritiahol si ju k sebe.

„Mám o neho obavy.“ Priznal Lucius. Stretol sa s Harrym Potterom, a tak vedel, že si Draca skutočne cenil a, čo bolo prekvapivé, bral ho ako priateľa. Lenže rovnako dobre vedel, že Potter znáša zradu veľmi zle, tak ako každý Slizolinčan.

„Neublíži mu. Nie, keď urobíš to, čo máš v pláne. Ale musíš sa poponáhľať, Lucius. Čas sa kráti a Harry nemá veľa dôvodov veriť nám.“ Pripomenula mu.

„Keď to Temný pán zistí, zabije nás všetkých.“ Povzdychol si. Narcissa sa na jeho prekvapenie usmiala.

„Draco prežije.“ Povedala s istotou. Vzápätí však pokračovala.

„A my dvaja, pokiaľ umrieme, aspoň umrieme po boku svojej rodiny.“ Dodala. Vždy ľúbila svojho bratranca Siriusa Blacka. Kedysi, ešte kým boli deti, sa zúčastnila mnohých jeho žartov, namierených proti rodine. Nakoniec bola nútená vzdať sa ich a nakoniec aj vzťahu so Siriusom, jej rebelský bratranec jej však nikdy neprestal chýbať. Rovnako bude príjemné znovu sa priblížiť k Andromede. Bellatrix, hoci svoju sestru stále milovala, jej nebude chýbať. Bella už dávno svoju vernosť rodine predala za vernosť Temnému pánovi. Kvôli nemu by ochotne obetovala sestru aj synovca.

A Lucius bude zas so svojim bratrancom. Severus mu bol vždy najbližší z vnútorného kruhu. Bol jeho dôverníkom a hoci Luciusa zranilo, keď zistil, že Severus bol skutočne dvojitým špiónom, bol ochotný odpustiť mu to, pretože v konečnom dôsledku sa nikdy neprevinil voči nemu. A bolo vylúčené, aby Severus ostal na strane muža, ktorý si prial smrť jeho syna.

„Cítim nádej, Lucius.“ Priznala Narcissa potichu. Lucius sa usmial.

„S Harrym nám možno predsa len svitá na lepšie časy.“ Odvetil. Vtisol jej bozk do vlasov a chvíľu ju len tak držal v náručí. Odkedy sa Temný pán začal vzďaľovať svojim Smrťožrútom a situácia pre nich začínala byť čoraz horšia, začal mať Lucius pocit, že si musí vážiť každú chvíľu, ktorú môže stráviť s rodinou. Neustále čakal, že sa udeje niečo zlé, čo postihne ich všetkých. Toto sa až príliš ponášalo na obdobie spred pätnástich rokov, keď ešte zúrila vojna.

Odišiel až po niekoľkých minútach.

.-.-.-.-.-.-.-.

Vysoký starý muž prvýkrát po viac než tisíc rokoch prekročil hranice krajiny, ktorá mu bola kedysi drahšia než vlastný život. Prešedivelé čierne vlasy mu povievali vo vetre a hoci sa opieral o pevnú drevenú palicu, zdalo sa, akoby sa mu každým krokom vracala dlho nepoužívaná sila.

Tisícpäťsto rokov. Zhruba tak dlho trvalo, kým znovu našiel zmysel žiť. A spolu s túžbou po živote sa mu v srdci ozvali staré záväzky a spolu s nimi potreba naplniť ich. Netušil, či mal ešte nejakú šancu opätovne nájsť to, čo dávno zatratil, no kým bude žiť a dýchať, bude sa snažiť o nápravu. Úprimne dúfal, že ten, za ktorým sa rozhodol kráčať, ho vyslyší a neodvrhne, hoci to bolo presne to, čo si zasluhoval.

Jediné, čo mu ostávalo, bola viera v jedného chlapca, ktorý v živote nevidel jeho tvár a nemal jediný dôvodu veriť mu. Na počudovanie, napriek mizivým vyhliadkam, cítil takú veľkú nádej, ako už veľmi dlho nie.

Smaragdové oči mu zažiarili odhodlaním, keď po dlhej dobe vykročil na cestu domov.

.-.-.-.-.-.-.-.

Dievča s kučeravými hustými čiernymi vlasmi zodvihlo tvár od rozčítanej knihy, keď vo vedľajšej izbe začulo hluk. Starostlivo založila do knihy záložku a položila ju na stolík vedľa kresla, v ktorom dovtedy sedela.

„Mary?“ zakričala. Predpokladala, že to bola jej pestúnka alebo možno jeden z jej učiteľov. Teta Cissa to nemohla byť, chodila ju pozrieť len raz do mesiaca a naposledy tu bola len týždeň dozadu. Keď sa jej nikto neozval, vyšla von, aby sa sama porozhliadala po dome. Na svoje nesmierne prekvapenie našla v obývačke čakať neznámeho tmavovlasého mladíka. Okamžite vytiahla prútik, na čo sa on len usmial.

„Ahoj, Cassiopeia. Mrzí ma, že ťa ruším takto neskoro, obávam sa však, že nemáme veľa času.“ Ozval sa. Cassiopeia sa pri zvuku svojho skutočného mena strhla.

„Odkiaľ poznáš to meno?“ opýtala sa. Mladík sa len usmial. Keď sa mu prizrela bližšie, mala pocit, že bol v jej veku, len pri pohľade do jeho tmavých zelených očí o svojom odhade zapochybovala. Neboli to oči chlapca.

„Och, áno, teraz si nechávaš hovoriť Lucretia Carrollová. Ja ťa však poznám pod menom Cassiopeia Bellatrix Blacková-Lestrangeová. A som Narcissin priateľ. Ako inak by som vedel, kde ťa hľadať?“ pokrčil plecami. Cassiopeia sklopila prútik.

„Ako sa voláš?“ opýtala sa.

„Volaj ma Harry.“ Usmial sa. Pri tom mene sa na chvíľu zarazila a skôr, než si to uvedomila, jej pohľad zabehol na nedotknutú pokožku mladíkovho čela. Harrymu to neuniklo. Pobavene sa na ňu uškrnul.

„Som Harrison Prince, ale áno, kedysi som bol známy len pod menom Harry Potter.“ Ozval sa. Cassiopeia bez dychu sledovala ako sa mu na čele pomaly zjavila známa jazva v tvare blesku. Na okamih sa podivila nad menom, ktorým sa jej predstavil, no hneď sa spamätala a tasila prútik. Bolo však neskoro. Mladík pred ňou ju odzbrojil bez toho, aby sa unúval vytiahnuť tej svoj, a tak pred ním teraz stála neozbrojená, oblečená len v nočnej košeli.

Napriek nepriaznivej situácií hrdo zodvihla hlavu. Nemienila mu ukázať strach. Bude bojovať.

„Čo odo mňa chceš?“ opýtala sa pevným hlasom. Pohľadom zablúdila na dvere do Maryinej izby. Na chvíľu sa preľakla, že kým na seba upriamil jej pozornosť, stihol ublížiť Mary. Starú ženu ľúbila, desila sa predstavy, že by sa jej niečo stalo.

„Tvoja opatrovateľka je v poriadku. Pokojne spí a ešte dlho bude.“ Uistil ju. Hoci v jeho slovách cítila výstrahu, predsa sa jej uľavilo. Možno nemala ako zavolať pomoc, ale aspoň sa nikomu nič nestane.

„Och, bohovia, dievča. Z teba by snáď bola nakoniec Chrabromilčanka.“ Povzdychol si. Vzápätí znovu pokračoval.

„Obávam sa, že tvoje utajenie práve skončilo. Je na čase, aby si zaujala svoje miesto vo svete. Prosím, poď so mnou dobrovoľne, nech ti môžem všetko vysvetliť. Som si istý, že si nepraješ zbytočné problémy.“ Prehovoril a natiahol k nej ruku. Cassiopeia, s vedomím, že proti nemu stála bez prútika, si rýchlo spočítala, že pokiaľ nechcela ohroziť seba ani Mary, nemala na výber. Natiahla sa a dovolila mu, aby jej prekvapivo jemne zovrel dlaň. Pohľadom prebehol po jej odhalených nohách a rukách a zamračil sa.

„Ospravedlňujem sa. Je ti zima.“ Skonštatoval. Skôr než sa nazdala zo seba jednou rukou stiahol tmavofialový plášť a prehodil jej ho cez plecia. Zahrial ju priam okamžite.

„Na obliekanie sa, obávam sa, nemáme dosť času. Už dlho neudržím ochrany a nemôžem si dovoliť uviaznuť tu na dlhší čas.“ Prehovoril ospravedlňujúco. Hneď na to jej do ruky strčil jej vlastný prútik, druhú ruku jej obmotal okolo pásu a oboch ich premiestnil preč.