Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


6. 12. 2015

2. Pekelné knihy

Sídlo, do ktorého ho Mordred zaviedol bolo ohromujúce. Obrovská stavba podobná hradu, dýchajúca starobylou atmosférou, naplnená mágiou, s akou sa Harry ešte nestretol.

Vnútrajšok hradu bol väčšinou tmavý, nie priveľmi prezdobený ani luxusný, napriek tomu z neho však dýchalo, že všetko vnútri bolo drahé a nanajvýš kvalitné. Čierna perla mala vysoké stropy, na mnohých miestach podopierané mohutnými kamennými stĺpmi, asi päť poschodí, s tým, že navrchu boli ešte ďalšie dve, ktoré však zatiaľ Harry nevidel. Neboli obývané. A, samozrejme, nechýbalo ani podzemie, ktoré tvorili ešte ďalšie dve poschodia. Dokopy to teda bolo deväť poschodí. Ohromných deväť poschodí.

„Prečo Čierna perla?“ opýtal sa Harry, keď mu Mordred ukazoval niektoré časti hradu.

„Pretože v našej rodine sa dedila čierna perla nesmiernej hodnoty. Taký malý kúsok hmoty v sebe ukrýval nesmierne množstvo energie. Nie mágie, ale energie. Životnej energie. Moja matka ju nosila zasadenú v prsteni, pamätám sa, že sa krásne leskla a niekedy sa zdalo, akoby žiarila vlastným temným svetlom. Ten šperk ma desil a lákal zároveň. Bol som chlapec, keď som videl náš rodový šperk naposledy, jedného dňa som vstal a matka prsteň nemala. Nikdy mi neprezradila, čo sa s ním stalo a hoci som po ňom dlhé roky pátral, nenarazil som na nijakú stopu.“

 

Harry dostal izbu v severnom krídle hradu, odkiaľ mal výhľad na rozbúrený oceán. Severná časť hradu priamo zasahovala do mora, keby Harry býval ešte o poschodie nižšie, vlny by sa rozbíjali o steny jeho izieb.

Škótske more sa mu páčilo. Dovtedy nemal príležitosť na to, aby sa bol pozrieť k moru, Dursleyovci ho so sebou nikdy nevzdali a teraz býval priamo pri mori, takmer v ňom.

Oceán sa mu páčil. Páčila sa mu jeho neskrotnosť a živelná sila, jeho búrlivá krása. Páčila sa mu príroda Škótska, takmer nedotknutá človekom, žijúca si vlastným životom. Bola rovnako svojhlavá ako ľudia, ktorí v nej žili. Škótsko bolo chladné a upršané a more ľadové, neďaleko hradu bolo v mori tiché miesto, kde sa vlny lenivo hýbali, slabé na to, aby so sebou zmietli človeka. Neskôr sa Harry odvážil zaplávať si práve v tejto časti mora a s čistým srdcom mohol prisľúbil, že to ešte dlho znovu neurobí. Voda bola ľadová a slaná a napriek tomu, že vlny boli slabé, stiahli prekvapeného Harryho na dno. Chlapec vyliezol z vody na kosť zmrznutý a celý od soli. Soľ mal všade. V ústach, v nose, vo vlasoch, na koži, proste všade.

 

Jeho izby sa mu páčili. Mal veľký šatník plný oblečenia, ktoré mu ešte predtým kúpil Mordred a veľkú kúpeľňu s vaňou, ktorá sa viac ponášala na bazén než na čokoľvek iné a v kúpeľni mal dokonca aj sprchový kút. Vlastne kúpeľňa sama osebe bola pozoruhodným, ale perfektným spojením krás histórie s modernou dobou.

Izby mal ďalej rozdelené na obývačku, spálňu a študovňu. V obývačke mal úžasne mäkký koberec, pohodlné kreslá a veľký krb, do ktorého by sa pohodlne zmestili dvaja dospelí muži. Študovni zas dominovala polica plná stoviek, až tisícok kníh, hoci hrad samotný poskytoval ohromnú knižnicu, väčšiu než bola tá rokfortská.

V spálni mal zas obrovskú mäkkú posteľ, väčšiu než v akej kedy spal. Táto posteľ bola dostatočne veľká na to, aby sa v nej vyspali všetci chalani, ktorých mal na izbe. Spočiatku si myslel, že sa v nej bude cítiť stratený, už po prvej noci však zistil, že tomu tak nebude. Zaspal a po dlhom čase spal pokojne, bez nočných môr. Jeho spánok rušilo len vzrušenie, ktoré prúdilo z Voldemorta.

 

Ráno, keď sa usadil naproti Mordredovi pri raňajkách, sedel temný čarodej v tichosti, s tvárou zachmúrenou. Pod očami mal tmavé kruhy. Počkal, kým sa Harry najedol, on sám mal pred sebou len kalich, do ktorého Harry nevidel. Ani sa ho nedotkol.

Na stole pred Harrym sa po raňajkách objavil pohár plný vína, čo ho trochu prekvapilo. Nečakal by, že mu Mordred dá víno. Nesťažoval si však. Len ho to uistilo v presvedčení, že má ostať pri stole a čakať.

„Ako si sa vyspal?“ opýtal sa. To bolo prvýkrát, čo prehovoril.

„Dobre. Tak dobre ako už dlho nie.“ Priznal. Mordred prikývol.

„To je dobre.“ Povedal. Na chvíľu sa opäť odmlčal.

„Čierna perla je chránená lepšie než by Rokfort kedy mohol byť, už po stáročia na ňu ukladáme stále nové a nové kúzla tie staré len posilňujeme. Ochrany okolo Čiernej perly pomáhal vystavať aj sám Merlin, ešte v dobách, kedy si boli s matkou... blízki. Aj ja sám so svojou mágiou som ho zabezpečoval. Asi si si to nevšimol, ale tvoja izba má špeciálne ochrany, tvoja posteľ je pravdepodobne najlepšie chránené miesto v dome. Ochrany sú zamerané na mágiu mysle a duše a mali by eliminovať tvoje a Voldemortove spojenie.“ Rozhovoril sa. Harry prekvapene zamrkal očami, napriek svojmu cíteniu mágie si nič nevšimol, keď išiel večer spať. Sľúbil si, že sa na to pozrie hneď ako sa dostane do izby.

„Cítil si dnes od neho niečo?“ opýtal sa Mordred.

„Bol vzrušený.“ Odvetil Harry.

„Včera, krátko predtým ako začal súd, boli všetci Smrťožrúti povolaní. Snape už podal oznam Dumbledorovi, ja ho teraz podám tebe. Voldemort plánuje obsadenie Rokfortu a pokiaľ mu to nevyjde, zrovná školu so zemou.“ Harry sa prekvapene oprel o operadlo stoličky, keď mu Mordredove slová vyrazili dych.

„To nedokáže.“ Tvrdil.

„Zatiaľ nie, ale podľa všetkého získal prístup k ohromnej moci. Už dlho niečo hľadá, som si istý, že to vieš, určite si mal sny. A teraz je už veľmi blízko k nájdeniu toho, po čom túži.“ Povedal.

„Čo je to, čo hľadá?“ opýtal sa mladík.

„Moc, Harry.“ Povedal Mordred zmierlivo.

„Moc, ktorá je väčšia než moja, väčšia než Merlinova počas jeho najlepších rokov.“ Jeho hlas sa rozliehal stíchnutou miestnosťou, jasný, chladný a unavený. V mužových ľadovozelených uštvaných očiach sa odrážali útrapy vekov, stovky prežitých rokov a hrôz, ktoré zažil a ktoré sám spôsobil. Harrymu zovrelo žalúdok, keď si uvedomil, že Mordredovi v skutočnosti len pramálo záleží na osude ľudí. Bol priveľmi starý, priveľmi odrezaný. Oni obaja, Merlin aj Mordred, boli priveľmi odrezaní od normálneho života. A oni obaja boli pripravení umrieť.

Žiaľ ani jeden z nich nebude môcť odísť, kým nepríde pravý Požehnaný dedič, ktorý bude vládnuť na zemi. To bola snáď jediná osoba, ktorú bol Mordred ochotný ochraňovať.

Je ešte na svete jediná nepoškvrnená duša? Opýtal sa sám seba. Aspoň jedna jediná. Stačila by mu len tá jedna, aby opäť začal veriť v dobro.

 

Svet je poškvrnený tak ako ľudia v ňom. Sám Harry bol poškvrnený. Kedysi veril v dokonalosť a dobrotu toľkých ľudí. Myslel si, že bojuje za pravdu a svetlo, za tie jediné dobré ciele. Och, aký bol naivný, aký hlúpy. Svet nebol čierno biely. A nebol ani sivý. Nijaké odtiene sivej, ktoré všetko pokrývali, takéto jednoduché to nebolo. Svet bol farebný. Hýril farbami, aké si človek ani nedokáže predstaviť. Určiť či je niekto dobrý alebo zlý je prakticky nemožné, za každým skutkom sa totižto ukrýva omnoho zložitejší príbeh, než by mnohí čakali.

Bol Voldemort zlý? Ubližoval, to áno. Jemu však ublížili ešte viac. V živote nepoznal lásku ani priateľstvo a kým on ničil telá a bral životy, jemu rozbili srdce a roztrhali dušu.

Bol zlý Harry? Jeho skutky sa stávali čím ďalej temnejšími a jeho myšlienky na tom neboli o nič lepšie. Plánoval sa učiť nekromancií a plánoval ju využiť. Vedel, že sa blíži doba, kedy bude musieť zabíjať a bol s tým zmierený. Ale za každým jeho odsudzovaným skutkom sa skrývala pravda, ktorú ostatní nevideli. Toľko jemných farebných odtienkov...

Život je boj, život je bolesť, láska, zrada, hnev, krása, hrôza aj vášeň či chlad. Život je ľadom i ohňom v jednom. Život je taký, aký si ho urobíme. A my sme taký, aká je naša myseľ.

 

Zavrel oči a potlačil chaotické myšlienky, ktoré sa mu preháňali mysľou. Ukryl ich do najvzdialenejšieho kúta svojej mysle a tam ich nechal ticho ležať.

„Kde nájde zdroj takej moci?“ opýtal sa. Mordred sa smutne pousmial a ukázal rukou na zem.

„V zemi?“ spýtal sa Harry. Hlboko sa zamračil.

„Vytiahne energiu z jadra? Ale to predsa nie je možné.“ Uprel pohľad na Mordreda, v duchu však premýšľal nad tým ako sa Voldemortovi mohlo podariť niečo takéto.

„Nie z jadra, Harry.“ Ozval sa Mordred. Zdal sa byť zľahka pobavený. Vzápätí však zvážnel.

„Voldemort našiel spôsob ako otvoriť istú časť podsvetia. Jeho moc bude prúdiť odtiaľ.“ Vysvetlil.

„Z pekla je možné čerpať moc?“ opýtal sa Harry.

„Samozrejme. Je to nebezpečné a dôsledky sú horšie než vypiť litre krvi jednorožca, ale je to možné.“ Povedal.

„Aké sú splátky?“ spýtal sa Harry.

„Najskôr prídeš o svoju dušu. Hoci budeš žiť, tvoja duša viac nebude tvojou. Potom budeš peklu musieť prinášať iné duše a robiť špinavé práce. Pohltí ťa to, zničí. Prestaneš cítiť, prestaneš myslieť. Peklo ťa zničí. Ten chlad sa ti vryje do kostí, prenikne ti do srdca aj duše, usídli sa ti v mysli. Peklo ťa zničí.“ Hovoril tichým hlasom, zaujatým a chmúrnym, akoby o tom vedel svoje.

„Odkiaľ vieš tak veľa o pekle?“ opýtal sa Harry. Stále si pamätal ako ho Azazel zaviedol do predpeklia. Nikdy nezabudne na všadeprítomnú zimu, ktorá sa mu zarývala do kostí a beznádej, ktorá prenikala jeho osobnosťou a doháňala ho k šialenstvu. Stál zoči voči smrti, bojoval s Voldemortom, bol zradený, nikdy však nezažil nič také strašné.

„Som nekromant, Harry, k peklu mám blízko.“ Pousmial sa.

„Bol si v pekle?“ zaujímal sa Harry.

„Nie, to nie. Z pekla sa naspäť nedostaneš. Aspoň nie celý a stále svoj.“ Pokrčil plecami.

„A čo v predpeklí?“ pokračoval Harry v otázkach.

„Tiež nie. Ty si tam bol, však?“ pozrel mu do očí. Harry prikývol.

„Cítil som to. Bol som blízko, vedel som, keď démon prenikol hranicou a vzal ťa preč.“ Priznal.

 

„Je ešte možné zabrániť Voldemortovi v získaní moci?“ opýtal sa Harry.

„Nič nie je nemožné, obávam sa však, že toto nedokážeme. Je už priveľmi blízko. Nedá sa zastaviť.“ Harry ocenil, že použil 'my'.

„Čo myslíš, aké zlé to bude?“ zaujímal sa Harry.

„Veľmi zlé. Dosť záleží na tom, koľko moci si vezme. Obávam sa však, že jej bude veľa. Voldemort stratil vďaka všetkým tým obradom, ktoré na sebe vykonal, súdnosť, prirodzene je veľmi mocný, takže dokáže prijať ohromnú moc a okrem toho verí, že nikdy neumrie. Nemá z pekla strach.“ To znamená, že si vezme veľa moci. Harryho tvár sa zachmúrila.

„Kedy prebehne útok na Rokfort?“ opýtal sa Harry.

„O tri týždne. Voldemort si nechal nejaký čas na to, aby sa zregeneroval a zároveň nechal Rádu dosť času na to, aby sa na neho pripravili. Očakáva, že sa v Rokforte zíde celý Rád alebo aspoň jeho väčšina. Chce ich všetkých pozabíjať. Moci na to, obávam sa, bude mať dosť.“ Pokrčil plecami.

„Zúčastníš sa boja?“ zaujímal sa Harry.

„Áno. Ako jeden z Voldemortových najmocnejších Verných budem stáť po boku jeho Smrťožrútov.“ Prikývol.

„A pridáš sa počas útoku na moju stranu?“ uisťoval sa Harry.

„Samozrejme. Okrem toho, nemyslím si, že ťa Dumbledore nechá v hrade. Odídeš na nejaké bezpečné miesto, aby sa zbrani strany svetla nič nestalo.“ Mordredovi pri tom varovaní zaiskrili oči.

„Pokiaľ nastane takáto situácia a ja nebudem schopný dostať sa z toho, budeš mi s tým musieť pomôcť ty.“ Informoval ho. Mordred sa zasmial.

„Mám ohroziť svojho chránenca?“ nadvihol obočie.

„V skutočnosti ma budeš chrániť. Je dobre známe, že mám vo zvyku robievať hlúposti. Čo, keby som sa vybral do školy na vlastnú päsť? Už cestou by ma mohol niekto zabiť. Takto sa postaráš o to moju bezpečnosť počas presunu. Okrem toho, na bezpečnom mieste by ťa odo mňa odstrihli a keď už je Voldemort taký mocný, mohol by sa dostať až ku mne. A povedz, nebolo by potom lepšie, keby som mal nablízku teba? Nepoznám mocnejšieho čarodeja než si ty.“ Hovoril. Mordred sa rozosmial, bolo príjemné a upokojujúce počuť ho smiať sa, potom čo mal dlhú dobu chmúrnu náladu.

„Dobre, vyhral si. Urobím, čo chceš, ale keď tam budeme, budeš robiť, čo ti poviem. Nedovolím ti umrieť a verím, že nechceš, aby niekto umrel preto, aby si ty mohol žiť. Pretože presne to sa stane, pokiaľ to pokašleš. Nikdy nesmieš zabudnúť na vieru, ktorú do teba ľudia vkladajú. Je to tvoja najväčšia sila, ale aj slabosť a je to najťažšia zodpovednosť, akú si so sebou nesieš. Ak na to zabudneš, nebudeš ty tým, kto bude platiť. Pamätaj na to. A napíš Darkovi a tomu tvojmu mladému upírovi. Ich miesto je po tvojom boku. Máš necelé tri týždne na to, aby si stvoril svoju vlastnú armádu.“ Varoval ho.

„V piatok je stretnutie.“ Povedal Harry.

„Presuň ho na stredu, to je posledný deň, čo si u mňa, potom sa vraciaš do školy.“ Povedal Mordred.

„A čo, keby sme dali vedieť do školy, že si si nie istý či chceš, aby som naďalej pokračoval v štúdiu na Rokforte? Ako môj poručník máš právo na to, aby si rozhodol o mojej škole.“ Navrhol Harry.

„Mimochodom, to ma privádza k otázke ako to vyriešiš u Voldemorta. Chceš ma k nemu priviesť?“ zaujímal sa.

„Och, toto? Nuž, Dumbledore je bastard, zabezpečil tvoju osobu pár šikovnými ochrannými kúzlami, ktoré nedokážem prekonať. Určite mi to potrvá pár dní až týždňov, kým ich z teba dostanem. Dovtedy ti nemôžem nijako ublížiť ani ťa ohroziť.“ Vysvetľoval ľútostivým hlasom.

„Och, to je hrozné.“ Vyhŕkol Harry. Mordred sa ticho zasmial.

„Áno, to je. Ale teraz si bež oddýchnuť, po obede začneme s výlukou. Teraz som oficiálne tvoj poručník, očakáva sa odo mňa, že ťa budem učiť.“ Uškrnul sa. Harry mu úškrn opätoval.

„Ale nie čiernu mágiu. Máš ma učiť ako sa správať.“ Pripomenul.

„Podľa ministra by som ťa nemal učiť nič a podľa možnosti zariadiť, aby ťa nikto nič neučil. Mal by som z teba urobiť nemysliacu bábku, ktorá urobí všetko, čo jej poviem.“ Oči sa mu pri tých slovách temne zaleskli.

„Nuž, držím palce. Vraj som ťažko zvládnuteľný.“ Povedal Harry. Mordredovi sa pery vykrútili v pobavenom úsmeve.

„Tušíš ty vôbec ako veľmi sa ťa Fudge bojí?“ opýtal sa. Harry naklonil hlavu na stranu.

„Pokiaľ nie je úplný idiot, mal by mať predo mnou zdravý rešpekt. Ako Chlapec, ktorý prežil, mám v rukách politickú moc.“ Tvrdil Harry.

„Iste, ty si bol slávny už ako malé dieťa, čo ti dalo do rúk moc. Ale omnoho viac moci si získal vďaka tomu, kým si sa stal svojimi vlastnými silami. Veď sa pozri na svoj život. Ako malé dieťa si porazil Voldemorta v časoch jeho najväčších síl a potom si na desať rokov zmizol. Objavil si sa na nástupe prvákov do Rokfortu a odvtedy konáš jedno hrdinstvo za druhým. Otvoril si Tajomnú komnatu, zabil si bazilika, bojoval si s Voldemortom, vyhral si Trojčarodejnícky turnaj, vzpieraš sa ministerstvu, hádaš sa so Snapeom, šepká sa, že máš prsty v zmiznutí Umbridgeovej a napriek tomu, koľko ľudí po tebe ide, stále pevne stojíš na nohách a čelíš celému svetu. Robíš všetko to, o čom ľudia len ticho snívajú a čoho sa desia. Harry, keď zavoláš, oni prídu. Čarodejníci vedia, čo všetko si pre nich urobil a čo všetko pre nich robíš. A sú vďační. Tvoji spolužiaci v škole a ich rodiny, dokonca aj Fénixov rád. Ich vodcom je možno Dumbledore, ale pokiaľ sa odtrhneš, najmenej polovica pôjde s tebou a za nimi ďalší. McGonagallová, Tonksová, Lupin, Black, pravdepodobne aj Moody a mladší Weasleyovci tiež. Dvojčatá si získal už dávno, Bill s tebou pôjde už kvôli Fleur, tá ťa zbožňuje. Charlie pôjde, lebo pôjdu jeho súrodenci a okrem toho ťa má tiež rád. A vďaka tebe získal nového draka, keď si zachránil hájnika, ktorého mal vždy rád a ktorý ho priviedol k láske k drakom. A kvôli jeho malej sestre si vstúpil do Tajomnej komnaty a postavil sa nielen baziliskovi, ale aj Slizolinovmu dedičovi. Zachraňuješ životy, Harry. Ak sa otočíš chrbtom strane svetla, stovky, ba až tisícky pôjdu s tebou. A ty máš na svojej strane okrem toho ohromne mocné bytosti.“ Pousmial sa.

„Upíri veria, že im pomôžem zaradiť sa. Podľa toho, čo hovoríš, by mi to mohlo aj vyjsť?“ nadhodil zľahka.

„Pokiaľ sa to nepodarí tebe, tak nikomu.“ S tými slovami vstal a pokynul Harrymu, aby nasledoval jeho príkladu.

„Ja teraz idem podať správu svojmu 'pánovi'.“ Hovoril to prakticky bez výrazu, Harry však v jeho očiach videl otrávenosť a únavu.

Kývol Harrymu hlavou a razom sa jeho tvár vyhladila do dokonalej masky, ktorú by mu mohol závidieť aj sám Snape. Ani Harry, ktorý začínal prenikať do jeho vnútra tak hlboko ako po dlhé stáročia nikto, nevidel nič. Akoby ani nemal city. V tej chvíli Harry plne pochopil, prečo sa ho desili aj ostatní Smrťožrúti.

Vstal a nechal Mordreda, aby odišiel na stretnutie Smrťožrútov. Sálu opustil v tichosti.

 

Akonáhle bol vo svojej izbe, vybral sa k posteli. Keď už teraz vedel, čo hľadať, zacítil pár nepatrných vláken kúzla, ktoré križovali jeho posteľ. Boli akoby votkané do gobelínu nad jeho posteľou, zo závesov okolo nej, do stĺpikov postelí aj do samotného dreva, z ktorého bola vyrezaná. Ale bolo to veľmi slabé. Nešlo o to, že by to kúzlo nemalo silu, ale keď sa Harry pokúsil zachytiť ho, unikalo mu. Ako keď sa pokúšate chytať holými rukami dym. Až na to, že tieto kúzla vytvárali akési nite, ochranné kúzla zvykli vyzerať práve tak. Navzájom pospájané farebné nite, tvoriace zvyčajne kupolu. V tomto prípade boli akoby všité do štruktúry materiálov.

Ohromne fascinujúce kúzla, Harrymu sa veľmi páčili. Bude dorážať do Mordreda, kým mu ich neprezradí.

Po dlhších chvíľach skúmania Mordredových ochranných kúzel našiel v každom stĺpiku postele, po rohoch postele, v dreve na mieste, kde mal hlavu, nohy a v strede postele drobné diamanty nabité energiou. Nejaké našiel aj v zemi a navrchu postele. Dokopy nakoniec našiel dvadsať tri kúskov diamantov. Predtým to pravdepodobne boli dva-tri veľké kusy, ktoré predelil. Napájali a udržiavali ochranné kúzla okolo postele.

Harry už predtým vedel, že diamanty a všeobecne drahokamy a polodrahokamy sa dajú využívať, nikto ho ale zatiaľ nenaučil, čo všetko sa s nimi dá robiť.

 

Keď sa dostatočne oboznámil s tým, čo všetko je obsiahnuté v ochranách okolo jeho postele, aspoň tak ďaleko ako dokázal, začal bezcieľne pochodovať po svojich izbách. Tam a späť, z izby do izby. Nedokázal však nájsť pokoj a meditačné cviky sa mu nechcelo praktizovať. Chcel niečo robiť. A vedel, čo ho zamestná na ozaj dlhú dobu.

Vyrazil von zo svojich izieb a zamieril priamo do knižnice. Mordred mu síce povedal, že má čakať v izbách, kým príde, snáď mu ale nebude vadiť, ak sa pôjde pozrieť medzi knihy.

Mordred mal krásnu knižnicu, ohromnú. Zaberala tri podlažia východného krídla hradu. Toľko kníh pokope Harry v živote nevidel, pamätal sa, že keď ju videl prvýkrát, zatočila sa mu z toho hlava.

Obišiel oddelenie s vzácnymi knihami. Tu boli knihy v zlate, jediné výtlačky mnohých diel, ktorých kópie nenájdeme nikde inde na svete a vo všeobecnosti tu boli knihy za tisíce, desaťtisíce, ba až státisíce galeónov.

Týchto kníh sa Harry dotýkal nerád.

Najskôr mal v pláne prečítať si niečo o elixíroch či obrane proti čiernej mágií a možno dokonca o čiernej mágií ako takej. Keď však prechádzal oddelením, ktoré sa zaoberalo nekromanciou, zastavil sa v sekcií s knihami o démonoch. To bolo hneď vedľa.

Myslel na to, čo mu povedal Mordred. Voldemort sa chystá načerpať silu z pekla, možno by sa mal naučiť niečo viac o démonoch. Mal to urobiť už vtedy, keď zistil, že po ňom jeden ide. Mordred tu mal knihy, k akým sa Harry nemohol bežne dostať. Bozk dementora bol len za to, že sa človek takejto knihy dotkol, nie to ešte, keď ju čítal.

Ruky sa mu trochu chveli, keď si z police vybral tri knihy. Pobavene sa nad tým uškrnul. Keď si sadol na zem a oprel sa o jednu z masívnych políc, aby si mohol pohodlne čítať, chvenie rúk prestalo. Otvoril prvú knihu a začal čítať.

Už po prvých stranách bolo Harrymu jasné, čo je to za knihu. Jednalo sa o akúsi príručku ako ovládať démonov, ako využívať ich moc, chrániť sa pred nimi aj ako s nimi bojovať. Hrubé strany boli popísané mnohými runami a popismi toho, na čo sú určené. Niektoré z nich Harryho zaujali a premýšľal nad tým, že by si ich nechal vytetovať alebo by si ich uložil na šperky. Samozrejme, najistejšie je vryť alebo vytetovať ich priamo na kožu. Nestratia sa a nič ich nezmyje.

Bola tam napríklad runa, ktorú keď má človek na tele, ochráni ho pred démonmi. Tu bolo priamo povedané, že ak si zoženieme takýto prívesok a napadne nás démon, pravdepodobne mu nebude robiť problém strhnúť ho z krku a odhodiť. Túto rúnu odporúčali vryť do kože.

A boli tu aj runy, z ktorých Harryho striasalo. Kto by už len, pre Salazara, chcel uväzniť démona vo svojom tele? Očividne to bolo veľmi bolestivé. Podľa niektorých záznamov démon, ktorého v sebe uväzníte, odnesie vašu dušu do pekla. Iste, oboch – démona aj človeka, viaže telo, ktoré ešte žije a v ktorom sú uväznení, takže sa musia vrátiť, napriek tomu ľudia, ktorí to prežili a zbavili sa démona, zošaleli. Nie je možné navštíviť peklo bez následkov.

Harry prechádzal runu za runou a ako prehadzoval strany, mal dojem, že sa mu spletité znaky priam vyrývajú do mozgu. Nikdy sa mu nič neučilo tak jednoducho ako toto.

Desilo ho to.

Napriek tomu knihu dočítal do konca a s chvíľkovým váhaním otvoril ďalšiu. Toto bolo vlastne pokračovanie tej knihy, ktorú prečítal ako prvú, teda ďalších tridsaťtri rún. Séria mala tri knihy. Na začiatku prvej knihy bolo varovanie, že čarodej nemá prečítať naraz všetky tri knihy, dokonca nemá naraz prečítať ani len jednu, hoci časovo by to bolo možné. Harry sa však obával, že na prečítanie s dostatočným časovým rozptylom nebude mať čas, a tak čítal a čítal, až kým nedočítal tretiu knihu.

Tieto runy sa mu vrývali do mysle a čosi mu hovorilo, že na ne do smrti nezabudne. A hoci by rád tie tri knihy kamsi šmaril a nikdy v živote sa k nim nevrátil, čítal. Boli užitočné a mohli mu pomôcť v boji a Harry už dávno prišiel na to, že ak mu niečo môže pomôcť prežiť a zachrániť ostatných, musí to využiť, hoci by sa to priečilo jeho cíteniu.

A toto sa jeho cíteniu rozhodne vymykalo.

Už keď čítal druhú knihu, cítil tupú, dunivú bolesť hlavy. Tá sa postupne len zhoršovala, ale až kým nedočítal tretiu knihu, dalo sa to vydržať. Až potom mal zažiť trest za neporušenie varovania na prvej strane.

Ruky sa mu chveli, keď ukladal knihy naspäť na policu tak veľmi, že jednu z kníh tam musel dávať na trikrát, dvakrát mu totiž vypadla z rúk.

Hlavu mal ešte čistú, keď zodvihol ruku a utrel si nos do svetra. Náhle mu začalo príšerne tiecť z nosa a on tu nemal nijakú vreckovku. A toto síce nebolo práve najhygienickejšie riešenie, ale na vyčarovanie vreckovky sa necítil. Už automaticky sa pozrel na rukáv, kam si utrel nos a prekvapilo ho, keď zbadal tmavočervené fľaky. Prsty si priložil k nosu a pozrel sa na ne.

Krvavé.

Krv mu stekala z nosa po perách a odtiaľ mu odkvapkávala na tričko a na podlahu. Ticho zahrešil, stiahol zo seba sveter a okamžite si ho zhúžvaný pritlačil k nosu. Utrel tých pár kvapiek, čo nakvapkali na zem, teraz už vôbec nechcel, aby Mordred vedel o tom, že tu bol a najmä nie to, čo tu robil.

Bolesť hlavy sa ozvala ešte silnejšie než predtým. Harry sa cítil, akoby mu niekto v okovách zvieral hlavu. Mal strach, že ak sa ten tlak ešte o trochu zvýši, kosti jeho lebky to nevydržia a praskne mu hlava.

Ani nevedel, ako sa dostal do svojich izieb, nakoniec sa tam však dostal. Potil sa a bolo mu horúco napriek tomu, že v hrade bolo chladno. Otvoril všetky okná vo svojich izbách a pustil dovnútra ľadový večerný vzduch, v nádeji, že keď pocíti tú pravú škótsku zimu, nebude mu tak teplo. Výsledok nebol ani zďaleka uspokojivý, práve naopak, zdalo sa mu, akoby bolo v izbe ešte teplejšie.

V skrini našiel nejaké biele bavlnené tričko, to vymenil za svoj sveter a pritlačil si ho k nosu. Krvácanie neprestávalo a úprimne ho začínalo desiť. Takýmto tempom hádam vykrváca.

Nechcel si ľahnúť na posteľ ani na sedačku, aby ho neskôr neprezradili krvavé škvrny, a tak si len stiahol na zem deku a ľahol si na chladnú drevenú podlahu. Mimo iné oceňoval ten chlad, hoci v izbe už boli treskúca zima a prievan, jemu bolo stále horúco a potil sa. A keď sa oprel zátylkom o chladnú zem, akoby bolesť hlavy trošku povolila.

 

Nevedel ako dlho tam ležal. Bolesť hlavy postupne silnela, nedokázal myslieť ani cítiť. Chcel si ísť zohnať elixír proti bolesti, nedokázal sa však postaviť na nohy. Spočiatku sa pokúšal zadržiavať výkriky a skučanie, ktoré sa mu drali z úst, neskôr to už nevnímal. Nevedel či kričal alebo nie.

Niečo sa v ňom búrilo, niečo bolo v jeho mysli. Bolelo to, tak strašne to bolelo...

V jednej chvíli sa triasol na zemi v kŕčoch, keď nad sebou zazrel záblesk postavy. Možno sa mu to len zdalo a možno naozaj uvidel modré oči toho najpodivnejšieho odtieňa, aké kedy videl. Začul známy hlas a zameral svoju pozornosť naň. Hovoril, že mu nedokáže pomôcť, ale, že bude tam, kým nebude koniec.

Svoje slovo dodržal a ostal pri ňom.

Podchvíľou ho začul šepkať akési tiché slová, ktorých významu nerozumel. V jednu chvíľu sa ho dotkol svojou nehmotnou dlaňou a jeho zasiahol pocit ohromného chladu. Na chvíľu nemohol myslieť a počas tej chvíle bolesť pominula. Potom povedal, že to nemôže dlhšie udržať, inak by ho okamžite zabil.

Akoby na tom záležalo, beztak umieral.

Mal dojem, že ho dokonca prosil, aby ho zabil. Chcel umrieť. Chcel, aby mu tá neznáma sila konečne rozdrvila lebku a zbavila ho bolesti. Na okraji svojho vedomia cítil lákavú temnotu, prisľúbenie, že bolesť odíde, nedokázal sa k nej však dostať.

Postupne tú neuveriteľnú horúčavu vystriedal chlad. Chvel sa na celom tele, drkotali mu zuby, telo mal celé stuhnuté.

A potom sa objavila ona. Najskôr zazrel dlhé čierne vlasy, ktoré sa mu obtreli o tvár, potom slonovinovú pokožku a nakoniec sa jeho pohľad stretol so zvláštnymi fialkastými očami.

Mala nádherné oči. Sama bola nádherná. Nikdy nevidel nikoho tak krásneho ako bola ona. Bola to bytosť z iného sveta. Priložila mu ruku na čelo a začala šepotať tiché slová. Na rozdiel od jeho prvého spoločníka, ona sa ho dotknúť mohla.

„Prišla si si po mňa,“ zachrapčal. Pod jej dotykmi sa bolesť uvoľňovala.

„Môžeš vstať?“ opýtala sa. Jej hlas, hoci tlmený, priam zvonil.

„Žijem?“ zašepkal.

„Mal si na mále, ale áno, žiješ. Musím ti však povedať, že si hlupák. Keby ma Azazel neprivolal, neprežil by si.“ Karhala ho. Harry sa s jej pomocou unavene posadil.

„Cítim sa hrozne.“ Povedal.

„Veď aj máš prečo.“ Odsekla.

„Stratil si priveľa krvi. Pozri sa na svoje ruky.“ Prikázala. Harry poslúchol a sklopil svoj pohľad dole.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa prekvapene, keď videl, v akom stave sú jeho ruky. Nevedel si vysvetliť tie tenké ranky, ktoré mal po celom tele. Pozrel sa na ženu vedľa neho.

„Krvácanie z nosa príde prvé. Potom sa ti na tele začnú tvoriť rezné rany, z ktorých do pol hodiny úplne vykrvácaš. Ty si bol mimo takmer tri hodiny.“ Povedala. Harrymu sa to nezdalo ako tri hodiny, uveril by jej, keby tvrdila, že ubehol hoc aj celý deň.

„Ako to, že ešte žijem?“ opýtal sa.

„Máš na ruke rodové prstene, tie zmiernili účinok vyčerpania a okrem toho nad tebou držal ochrannú ruku Azazel. Nebyť jeho, nezvládneš to.“ Povedala.

„Kam zmizol?“ opýtal sa Harry. Až teraz si uvedomil, že svojho spoločníka nikde nevidí.

„Odišiel, keď sa uistil, že ti pomôžem.“ Odvetila. Pomohla Harrymu vstať, čo znamenalo, že ho prakticky vytiahla na nohy a dotiahla k posteli. Tam ho posadila a chvíľu pridržiavala. Bolo prekvapivé, akú mala silu.

Harryho skryté zásoby elixírov našla okamžite, nemusela sa ani pozerať, kam siaha s rukou. Harry v sebe nenašiel dosť prekvapenia nad týmto jej počínaním. Anjel smrti očividne vedel viac než by mal.

„Prečo odišiel?“ opýtal sa.

„Je to anjel smrti a aj ja som anjel smrti. Povedzme, že sa nemáme práve v láske.“ Povedala.

„Nemalo by vás toto... poslanie... spájať?“ opýtal sa Harry. Žena sa rozosmiala.

„Poslanie, to si povedal pekne.“ Bavila sa.

„Byť anjelom smrti je hrozné. Sme anjelmi, nikdy sme sa nestali Padlými, na rozdiel od ostatných máme prístup všade, do pekla, do neba aj na zem, to nám vzalo domov a to, že brávame ľuďom duše a vidíme ich umierať, nám takmer vzalo cítenie. Azazel bol prvým anjelom smrti, ja som po ňom druhá. Azazel nenavštevuje nebo, už je to veľmi, veľmi dlho, čo tam bol naposledy. Ja zas nechodím do pekla. Peklo je chladné a tmavé, nepokojné, plné utrpenia a beznádeje. Azazel znáša peklo omnoho lepšie než ja kedy budem, som anjelom smrti rovnako dlho ako ním býval on a napriek tomu som si stále nezvykla.“ Pousmiala sa.

„Môžeš mi povedať niečo o... pekle a nebi?“ požiadal Harry potichu.

„Niečo možno, ale ako živý nemáš právomoc vedieť viac.“ Povedala. Vybrala zopár elixírov a najskôr mu ich dala vypiť. Potom odkiaľsi vytiahla bielu handričku, namočila ju v jednom z elixírov, ktoré tam Harry mal, priložila si ju k perám a zašepkala do nej pár slov. Potom pomohla Harrymu stiahnuť oblečenie a pokynula mu, aby si ľahol. Rezné rany mal len na rukách a trupe. Handričkou mu začala jemne potierať rany.

„Už vieš o tom, že v podsvetí je peklo aj predpeklie. V predpeklí si už bol, to je tá časť podsvetia, z ktorej sa dá vrátiť späť. Samotné peklo je už iné. Nie je to miesto pre fyzické telá, tak ako ani nebo, je to miesto pre duše. V pekle je chlad, nijaké ohne ako hovoria príbehy, len všadeprítomná zima, ktorá sa ti zahrýza do kostí a zachádza za nechty. Peklo je rozdelené na šesť častí. Šestka je neúplné číslo, tak ako aj peklo a bytosti v ňom sú neúplné. Čím nižšie v pekle zostupuješ, tým väčšie tresty dostávaš. Väčšinou platí, že trpíš tým, čo si sám v živote spôsoboval. Ak si kradol, nemáš nič, ak si klamal, sám žiješ v lži a prebúdzaš sa z nej, ak si trpel obžerstvom, hľadíš sa na jedlo, túžiš po ňom, no nemôžeš ho mať. Alebo stále ješ a ješ, ale necítiš chuť jedla a jedlo nezaháňa hlad. Si stále hladný a nevieš sa najesť. Je toľko prečinov a toľko trestov. Niektoré veci sa však nemenia: chlad, samota, beznádej, bolesť... to je všade rovnaké. Och, Harry, nikdy nevyťahuj duše z pekla vo viere, že budú rovnaké. Duše z pekla poznajú len nenávisť a ubližovať iným ich teší. Ale ak niekto niekedy uvrhne nevinnú dušu do večného zatratenia, pamätaj, že musíš byť rýchly. V pekle čas plynie inak a aj najčistejšiu duše tam skôr či neskôr zlomia. Peklo je trest, tak ako nebo je odmena. V tretej časti šiesteho a najhlbšieho pekelného kruhu nájdeš Lucifera: Knieža temnôt a Luciána: Vyslanca pekla. Im dvom nesmieš nikdy veriť. Nikdy! Luficer bol stvorený ako najkrajší a najdokonalejší anjel a hoci už veľkú väčšinu svojej vnútornej žiari stratil, ľudia sú natoľko slepí, že nepoznajú rozdiel medzi ním a jedným z anjelom Stvoriteľa. Do toho rátam aj teba. Máš dobrý inštinkt a mágia ťa uznáva, ale si slepý ako poleno. Na druhú stranu, na vás ľuďoch je najzaujímavejšie práve to, akí nedokonalí ste.“ Pokrčila plecami.

„Čo sa týka neba, veľa ti o ňom nemôžem povedať. Vlastne ešte menej než o pekle. O podsvetí by som mohla rozprávať dlho.“ Hovorila.

„Len veľmi, veľmi málo ľudí prejde bránou neba hneď. Väčšina musí ísť do očistca. To je miesto, kam sa dostanú duše, ktoré neboli vždy dokonale dobré, nepatria však do pekla. V očistci trpíš, nedá sa to však ani porovnať s peklom, tu je tvojim najväčším utrpením ľútosť. Ľútosť nad sebou aj nad inými. Základným kameňom neba je láska, tu sa naučíš milovať. Pochopenie a porozumenie sú dôležitejšie než si mnohí myslia. Aj tým sa však musíš najskôr naučiť. Svojim spôsobom je očistec ešte horší ako peklo. V pekle môžeš svojich mučiteľov aspoň nenávidieť, v očistci nenávisť nenájdeš, len ľútosť a výčitky. A nebo... nebo je nádherné. Ľudí, ktorých si miloval, môžeš náhle milovať ešte viac. O tom ti však nesmiem hovoriť. Tajomstvá smrti máš poznať až keď umrieš.“ Pousmiala sa.

„Čo myslíš, kde skončím ja?“ opýtal sa Harry. Žena pokrútila hlavou.

„Ja nie som sudca, len pomáham ľuďom prechádzať.“ Povedala. Harry prikývol na znak, že rozumie, napriek tomu ho však zamrzelo, že mu nemohla odpovedať.

Odložila handričku a usmiala sa na neho.

„Hotovo.“ Povedala.

„Vieš, že sa správaš inak ako keď sme sa stretli naposledy?“ opýtal sa Harry.

„Je to možné. Naposledy, keď sme sa stretli, mi bolo povedané, že sa objavíš a že ti mám niektoré veci povedať.“ Pokrčila plecami.

„Povedané od koho?“ opýtal sa mladík.

„Od šéfov zvrchu. Dohodli sa so mnou, že to budem ja, s kým sa stretneš, nikto iný nemohol. Anjeli a Padlí majú tvrdé pravidlá. Samozrejme, Padlý majú vo zvyku porušovať ich.“ Kyslo sa uškrnula.

„Prekáža ti to?“ opýtal sa Harry.

„Mne ani nie. Pokiaľ mi niečo vadí, je to nehorázne dodržiavanie pravidiel, ktoré ukazujú anjeli. Démoni už dávno zmenili pravidlá, ale oni sa stále odmietajú prispôsobiť. Aj tak to všetko ide mimo mňa, anjel smrti je vždy mimo bežnej politiky.“ Povedala. Harry sa zasmial.

„Ani vy sa nevyhnete politike?“ opýtal sa.

„Nikto sa nevyhne politike.“ Pokrčila plecami. Na chvíľu sa odmlčali.

 

„Prečo bolo také nebezpečné, že som prečítal tie tri knihy naraz?“ opýtal sa Harry.

„Zabiť ťa malo už to, že si prečítal naraz vôbec jednu z nich. Tie knihy obsahujú mágiu a taktiež rozvracajú mágiu v tvojom vnútri. Ty si si to ešte neuvedomil, ale tieto runy v tebe niečo otvorili, doslova roztrhali ďalšie z hradieb okolo tvojej mágie. Musíš si dávať pozor, Harry, najmä ty. Okolo tvojej mágie nie sú bariéry len tak pre nič za nič, pokiaľ ich budeš takto nerozumne rúcať, môže ťa to stáť všetko. Runy sa usadili v tvojej mysli a v tvojej mágií a už ich nikdy neodstrániš. Sú na miestach, kde sa potrhala tvoja koža.“ Na chvíľu sa odmlčala.

„Mýlim sa, ak budem tvrdiť, že si si tie runy pamätal okamžite, bez akejkoľvek snahy?“ opýtala sa.

„Nie tak celkom bez snahy...“ hovoril Harry opatrne. Žena to odmávla rukou.

„Nadanejším čarodejom, ktorí sa rozhodnú ísť do tohto druhu mágie, trvá týždne, kým prejdú jednou. Tebe trvalo niekoľko hodín, kým si sa naučil všetky.“ Povedala.

„Tak potom asi áno.“ Povedal Harry pomaly.

„Asi.“ Pretočila očami.

„Máš veľký dar, chlapče. V tomto vybral Mordred svojho dediča správne.“ Povedala.

„V čom?“ opýtal sa Harry. Žena sa záhadne usmiala.

„Opýtaj sa svojho poručníka na Spoločenstvo nemŕtvych.“ Poradila mu.

„Na čo sa mám opýtať?“ opýtal sa Harry. Žena sa zasmiala.

„Na Spoločenstvo nemŕtvych.“ Povedala so širokým úsmevom.

„Čo je to?“ znelo to dosť zvláštne. Harrymu sa ten názov nepozdával, musel pri tom premýšľať nad oživenými mŕtvolami a to sa mu vôbec, ale vôbec nepáčilo.

„Hovorím, spýtaj sa na to svojho mentora. Možno získaš ďalších spojencov a možno nepriateľov. Ja osobne si myslím, že ťa tam budú neznášať.“ Pobavene sa usmiala. Harrymu sa to už také zábavné nezdalo.

„Je načase, aby som ťa opustila. Maj sa, Harry a pokús sa v najbližšej dobe nenechať zabiť, dobre? Ešte sa mi nechce prevádzať ťa, život ti sekne.“ Usmiala sa naňho. Vstala a Harry cítil ako okolo seba začala zhromažďovať energiu.

„Počkaj, ako sa voláš?“ zavolal na ňu ešte. Pozrela sa na neho so zvláštnou jemnosťou v očiach.

„Nam, volám sa Nam.“ Povedala s ľahkým úsmevom. Samohlásku čítala dlho, hladko, takmer spevavo. S týmito slovami roztiahla ruky a zmizla v záblesku jasného svetla. Harry by mohol odprisahať, že videl ako sa okolo nej mihli žiarivé belostné krídla.

„Nam,“ zašepkal si Harry pre seba. Jej meno samotné znelo ako modlitba.

„To meno sa jej hodí.“ Povedal si s úškrnom sám pre seba.

Napriek tomu, že bol unavený, sa najskôr rozhodol upratať. A asi by sa mal ísť najesť, už dávno sa zotmelo a on naposledy raňajkoval. Kto vie, kde bol tak dlho Mordred, povedal, že po obede budú mať lekciu. Tak trochu meškal.

Prešiel krížim cez izbu a zohol sa po deku, na ktorej ležal, keď jeho telo náhle zovrel kŕč. Spadol na zem a stratil sa vo víre číreho krutého nadšenia, ktoré zaplavilo jeho myseľ. Potom sa jeho myseľ prepojila s mysľou Lorda Voldemort tak pevne ako nikdy dovtedy a oni obaja pocítili bolesť horšiu než kedy pocítili. A chlad, neznesiteľný chlad.

Voldemort našiel, čo hľadal...

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

..../.--.

Luna Moon, 7. 12. 2015 18:49

Líbí se mi, kam to směřuje. Pokud jsem to samozřejmě špatně nepochopila.

:)

cvancarka, 7. 12. 2015 12:31

Moc díky za další úžasný díl. Těším se na setkání třetí strany a jsem zvědavá kde se zdržel mordred.

...

Bella, 7. 12. 2015 12:10

uzasny nevim jak t delas ale pises uzasne, dekuju za dalsi kapitoli

:D

Hanach, 7. 12. 2015 12:08

velice zajimave uz se moc tesim na setkání treti strany :)

tajemstvi

Linali, 7. 12. 2015 10:21

tak to jsem na to velke tajemstvi velmi zvedava :D, a uz se tesim na demony :D

:)

Lilly Potter ml. , 7. 12. 2015 9:57

Blbý Voldik :) kam sa tak ponáhľa

:D

Keira, 7. 12. 2015 7:15

naprosto souhlasim uzasne , škoda jen ze uz to nepude tak rychle jako o vikendu

....

Kilia Ice , 7. 12. 2015 6:34

Náramne skvelé..... Hrozne sa mi to páčilo a dúfam, že ďalšia časť výzvy bude skoro :D

...

Dana, 7. 12. 2015 6:12

opet uzasne cteni, bylo by krapet ironicke kdyby harry zemrel na přečtení tri knih :D

:)

Pet, 7. 12. 2015 2:05

Naprosto úžasné....miluju tuhle povídku a jsem fakt zvědavá jak to bude pokračovat...doufám, že se brzy přidá i Lucius, mám pro něj slabost :)

Uuuupssss....

Alistia, 6. 12. 2015 23:41

No teda ten názov Čierna perla si hádam neokopírovala z Pirátov? :D Och Harry dary na rozdávanie ale blbosti sa mu velkom vidí robiť (to je blbec :D) Ech takže Harry nám ZASE ,,skoro" umrel. A navyše nemal ísť Voldy do Chrabromilu? Že si trúfa na peklo... :D

---

maky, 6. 12. 2015 22:37

se divim ze se na konci neobjevil mordred, se tesim jak harryho sprdne za ty knihy :D (i kdyz to asi neudela nejak by my to nesedelo k jeho chrakteru...)

Hp

Sam, 6. 12. 2015 22:33

Ajajaj... to není dobré. Chudák Harry - přeji mu hodně síly a štěstí.

Wow

Maat, 6. 12. 2015 22:29

Veľmi zaujímanè čítanie. Som zvedavá na stretnutie tretej strany, na prívesky na ich komunikáciu a samozrejme, kde trčí Mordred.

Mimochodom. Nevolal sa anjel Nílin? Či aj Harry je Harrrison, tak aj ona si meno skrátila?

:-)

Lilica, 6. 12. 2015 22:20

Dalsia super kapitola a teraz mozem dumat, kde trcal Mordred, co spravil Voldy a ci si Mordred vsimne, ze prestudoval knihy.

 

Dragonel, 6. 12. 2015 22:16

musím ti složit poklonu, šest kapitol za 2 dny? takřka k neuvěření, obvzlášť když uvážím že všechny jsou skvělý.
Černá perla vypadá jako náramě hezkej barák a myslím že skrývá mnoho zajmavýho. je celkem sranda, jak často necháváš Harryho 'skoro' umřít, evidentně tě do baví, ostatně mě taky :D
Díky a těším se na další