Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Mordred sa v Harryho izbe vystriedal s mladým Malfoyom. Počkal vonku, kým ho nevidel vychádzať a až potom vstúpil do izby svojho chránenca. Na okamih stuhol, keď sa na neho zameral Harryho pohľad. Čakal, že bude zlomený, vedel to, no predsa ho pohľad na mladíka, ktorého považoval za nezlomného, vo chvíli, keď bolo tak bolestne očividné, že sa rozbil, hlboko zasiahol.

Bolo toho tak veľa, čo túžil Mordred povedať Harrymu, no predsa, keď si sadol na stoličku vedľa jeho postele, na rovnakú stoličku, na ktorej predtým sedel mladý Malfoy, nedokázal zo seba dostať jediné slovo. Nemohol. Nevedel, ako začať a už vôbec netušil, či mal vôbec právo povedať niečo. Čokoľvek.

„Z ničoho ťa neviním.“ Povedal Harry, akoby presne vedel, čo trýznilo Mordredovu dušu. A možno to skutočne vedel. Veď kto dokáže pochopiť bolesť lepšie než ten, koho napĺňa až po okraj?

„Keby som nebol taký hlúpy, keby som sa pozrel už predtým...“ kajal sa Mordred, no Harry ho prerušil.

„Nič by sa nezmenilo. Ja na tom nemám o nič menšiu vinu než ty. Catherine dobre vedela, že umrie, povedala mi to ešte kým žila. A predsa som jej neveril, nechcel som veriť tomu, že by ma skutočne opustila.“ Pokrútil hlavou. Myslel na tú poslednú noc, ktorú spolu strávili. Teraz videl, že sa s ním lúčila. Teraz to videl jasne, tak jasne ako predtým nedokázal. A lúčila sa s ním aj vtedy v noci na Astronomickej veži. Ona mu svoje zbohom dala. Kiežby aj on dostal tú možnosť. Kiežby mu ju nevytrhli tak náhle a nečakane. Kiežby ju mal stále pri sebe. Vedel, tak bolestne si uvedomoval, že už samotná jej prítomnosť by zahnala väčšinu temnoty, ktorá sa mu usídlila v duši. Spolu s ňou zmizol aj ten milovaný pokoj a mier, ktorý našiel v jej objatí. V jej spoločnosti. Tak bolestne mu chýbal jej smiech, jej jemné ruky, horúca pokožka, žiarivé oči a jemnosť vpísaná v krivke pier. Chýbala mu jej bojovnosť, odvaha a sila. Chýbala mu ona sama. A chýbala mu tak veľmi, až chvíľami nedokázal dýchať.

Spoznali sa pri tanci a tanec ich spájal. Nikdy nezabudne na tú noc, kedy ju stretol prvýkrát. Navždy bude spomínať na ten deň, keď v bare kdesi na okraji svojho malého sveta stretol nádherné dievča, ktoré ho okamžite očarilo. A nikdy nezabudne na ten okamih, keď s ňou v náručí stál presne o polnoci na tanečnom parkete. V tej okamih sa do nej zamiloval a teraz už vedel, že aj ona sa v tú chvíľu zamilovala do neho. Bola tým najlepším narodeninovým darčekom, aký mohol dostať. Vtedy nemali ani tušenie, že ich šťastie nebude trvať ani rok...

„Keby bola možnosť ako ju vrátiť späť...“ Zašepkal Mordred. Harry zavrel oči, vnútro mu zovrela tupá bolesť. Z pier mu unikol krátky trpký smiech.

„Ciest by sa našlo mnoho, no ani jedna by mi už nepriviedla naspäť moju skutočnú Catherine. Stále môžem cítiť jej dušu a viem, že je príliš ďaleko. Mimo môjho dosahu.“ Pokrútil Harry hlavou. Cítil ju a vedel, že ju bude cítiť už naveky. O to ťažšie bolo vstať a ísť ďalej. Nikdy nebude môcť predstierať, že ešte žije, že ju nájde, keď prejde dverami. Už nikdy nebude môcť očakávať, že ju uvidí usadenú v kresle, kde si zvykla čítať ani, že ho bude čakať na pol ceste, aby mohli ísť na raňajky spolu. Vždy si bude uvedomovať, ako ďaleko od neho je. Mimo jeho dotyku, mimo jeho mysle, no predsa stále istým spôsobom prepojená s jeho dušou. Navždy jeho nádherná, prenádherná bosorka. A navždy mimo jeho dosah.

Keď sa ho pred odchodom dotkla, vzala si so sebou časť jeho samého. Časť, ktorú Harry už nikdy nezíska naspäť. Prázdnotu, ktorú v ňom zanechala, už nikto nikdy nezaplní. Nikto toho nebude schopný. Jeho duša už nebude mať silu tak bezhranične milovať a aj keby bola možnosť, že by sa jedného dňa znovu zaľúbil, nechcel to. Odmietol by, pretože by nikdy nemohol takýmto spôsobom poškvrniť pamiatku na lásku, ktorú prežili a pretože už nikdy nechcel opäť okúsiť bolesť, akú zažíva teraz. Kedysi veril, že bolesť bola tým, čo ho robilo človekom. Vďaka bolesti vedel, že ešte žije a cíti. V týchto okamihoch si však začal uvedomovať, že bolesť sa rovnako ľahko môže stať tým, čo z neho urobí netvora. Bezcitnú bytosť plnú chladu a túžby po pomste. Pretože hoci sa naučil oceňovať bolesť, ktorá z neho robila človeka, zároveň ju nenávidel a najväčšmi túžil po úniku z nej. A aké ľahké by pre bytosť ako on bolo nasledovať Tomove kroky a nechať sa pohltiť temnotou, zájsť ešte ďalej, než kedy zašiel Lord Voldemort.

„Neodpustila by ti to.“ Povedal Mordred potichu. Vedel, že chcel umrieť s ňou. Keby mohol, tak si v momente vezme život a bude nasledovať svoje srdce. Ako však povedal Mordred, nikdy by mu to neodpustila.

„Ja viem.“ Zašepkal Harry. Chvíľu mlčali. Mordred cítil, že ticho, ktoré medzi nimi nastalo, nebolo tým neprirodzeným ťaživým tichom, ktoré očakával. Necítil v ňom nevyslovené obvinenia ani hnev. Cítil len akési podivné spojenie, zvláštne pochopenie, akoby Harry presne vedel ako sa Mordred cítil a rozumel mu. Morgana mala vo všetkom pravdu. Harry bol veľkým mužom a Mordred bol hlupák, že o ňom čo i len na okamih zapochyboval.

Spomenul si na svoju vlastnú kráľovnú, na ženu, ktorú miloval väčšmi než svoj život. Keď o ňu prišiel, nemohol dýchať, myslieť ani cítiť. Práve jej strata bola dôvodom, pre ktorý sa zaplietol s Mayou. Kedysi si myslel, že ona bude schopná opätovne zložiť jeho rozbitú dušu. Bol mladý, naivný a hlúpy. Nikto nemal tú moc nahradiť jeho vyvolenú.

Vystrel sa a pozrel sa na mladíka pred sebou. Možno bol zlomený, možno bol rozbitý na tisíc kúskov, no stále to bol jeho vodca, jeho priateľ a chránenec, jeho ochranca a pán. Stále to bol ten čarodej, ktorého hodlal nasledovať a bojovať zaňho až do svojho posledného dychu. Až do konca. A vedel, proste vedel, že Harry opäť vstane a pôjde ďalej, nejakým spôsobom zlepí všetky tie roztrieštené fragmenty, ktoré z neho zostali a bude bojovať. Pretože taký bol vo svojej podstate Harry Potter Snape. Nezlomný. A jeho moc bola nekonečná. A tak ho jedného dňa bude volať svet. Nezlomný. Neskrotný. Nekonečný.

„Catherine chcela, aby som bojoval. Zaprisahala ma, aby som sa nevzdal.“ Ozval sa Harry. Mordred v jeho hlase počul, že ho sľub, ktorý jej dal, lámal. Ničil ten krehký múr, ktorý sa mu podarilo vybudovať. Zviazala ho priveľmi pevným putom a Harry nevedel, či to zvládne. Či ho práve ten sľub, ktorý jej dal, nakoniec plne nezlomí a nepripraví o rozum.

Mordred vedel, že nech sa stane čokoľvek, musí Harrymu pomôcť splniť ho, pretože ten sľub je to jediné, čo chlapca ešte drží pri živote. Sľub, ktorým sa zaviazal k životu. Ak ten sľub poruší, bude stratený on sám, tak ako aj celý čarodejnícky svet.

„Tak sa nevzdaj. Nevzdaj sa a ja sa tiež nikdy nevzdám.“ Zašepkal. Rozopol si košeľu a odhalil ľavú stranu svojej hrude. Chytil Harryho za ruku položenú na posteli a stisol ju. Harryho zrak skĺzol na silné elegantné prsty, ktoré ho pevne zvierali. Nebránil sa, nijako nedal najavo, že vedel, čo chcel starší čarodej urobiť, no v mŕtvych očiach sa mu zablyslo.

„Ja som pripravený. Si môj pán, Harrison Carus Snape, môj kráľ a vodca. Môj život je v tvojich rukách  a moja viera v teba nezlomná. Nikdy nezradím. Prisahám, že ťa budem naveky nasledovať, nikdy ťa neopustím a vždy budem veriť v tvoje plány, akokoľvek šialené budú. Som pripravený.“ Sľuboval. Hlas mal pevný a oči žiarivé, keď jasným, dokonale prítomným pohľadom pozoroval Harryho. Ruku mĺkveho chlapca si priložil k srdcu.

„Naveky.“ Prehovoril.

„Prosím.“ Zašepkal, keď mladík neprejavil nijakú reakciu.

„Si si tým skutočne istý?“ opýtal sa Harry. Nemalo cenu vysvetľovať mu, čo všetko sa zmení, keď sa rozhodne prijať znamenie. Prívesok, ktorý sa mu hrdo vynímal na hrudi, neznamenal oproti tetovaniu takmer nič a Mordred to dobre vedel.

„Tak ako ničím na svete.“ Povedal Mordred pevne.

„Urob zo mňa svojho verného rytiera, kráľ môj.“ Prehovoril Mordred v úprimnej prosbe. Harry sa mierne usmial. Nebol to veselý úsmev, radosť nedokázal cítiť, no cítil aspoň niečo. Hrdosť? Možno. A možno pýchu nad svojím prvým bojovníkom. Nad prvým čarodejom, ktorý dobrovoľne príjme okovy, ktorými sa chystal zotročiť svet. V tomto ohľade bola veštba jasná a Harry nechcel nič iné, než zotročiť svet, ktorý ho zlomil.

„Ako si želáš, môj verný priateľ.“ S rukou na Mordredovej hrudi privrel oči a privolal svoju mágiu. Mordred sa zhlboka nadýchol, Harry cítil ako sa mu čarodejove srdce pod rukou prudko rozbúšilo. Na okamih sa mu pozrel do tváre, aby sa uistil, že to myslel vážne. V Mordredových očiach nenašiel ani iskričku pochybností, ani náznak neistoty. Nebolo to rozhodnutie vykonané v núdzi, Mordred o tom premýšľal už mesiace a nielen jeho myseľ, ale aj jeho srdce dospeli k rovnakému záveru.

„Moje srdce vedelo odpoveď dávno predtým než bola vyslovená otázka.“ Zašepkal a Harry sa usmial.

„Fortitudo fatum fascis!“ vyslovil pevným tichým hlasom. Skrze Harryho vystretú dlaň naplnila Mordredovo telo nesmierne mocná, neskrotená mágia. Naplnila čarodejove žily, obtrela sa o jeho dušu, dotkla sa jeho mysle a priniesla so sebou chaos a divokosť, svojou ničivou silou pohltila všetko v prastarom mágovi. Tak ako mladý kráľ aj jeho mágia bola zlomená a rozdrásaná, no hlboké milosrdenstvo a nesmierna vlna láskavosti, ktoré sa ukrývali hlboko vnútri, za hradbami tvrdosti a krutosti, dávali Mordredovi nádej, že sa ich kráľ jedného dňa postaví na nohy a stane sa presne tým, koho svet potrebuje. Chlapcova mocná mágia zachytila a zovrela Mordredovu mágiu a zviazala ju putami pevnejšími než samotná smrť. Putami, ktoré nijaká bytosť nemohla zlomiť. Nebyť Harryho pohotovej reakcie, klesol by prastarý čarodej na zem.

„Si v poriadku?“ začul Harryho hlas. Hoci chlapec hovoril ticho, Mordredovi sa zdalo, akoby ho nikdy nepočul tak jasne. Rozosmial sa sýtym, úprimným smiechom. Spôsob, akým jeho vlastná mágia reagovala na chlapcovu, bol neskutočný.

„Och, Harry!“ zvolal zachrípnuto. Vrátila sa mu sila, ktorá na okamih stratil, ba dokonca jej mal v tele viac než kedy predtým. Nikdy sa necítil byť takým mocným, dokonca ani vo chvíľach, kedy používal tú najtemnejšiu a najmocnejšiu mágiu. Dokonca ani vo chvíľach, kedy čaroval v spojení s nekonečne mocnou Mayou. A nikdy sa necítil taký šťastný a taký úplný. Dark mal pravdu, keď hovoril, že spojenie je úžasným pocitom. Mordred mal dojem, akoby sa už nikdy nemal cítiť osamelo.

Pocítil na sebe Harryho pohľad a pozrel sa mu do očí. Harry sa usmieval, a tak ani on neodolal úsmevu. Ten Harryho sa rozšíril a hoci to stále nebol skutočný úsmev, po tom, čo sa udialo v poslednej dobe to Mordredovi pripadalo ako zázrak.

„Rytier Mordred, vitaj v službách svojho kráľa.“ Zašepkal. Mordredov pohľad klesol na miesto, kam sa upieral ten Harryho a prekvapene zalapal po dychu.

Samozrejme, Mordred ani v najmenšom nepochyboval o tom, že kúzlo zaberie. On nebol ako váhajúci Lucius, Mordred dobre vedel, že pre Harryho by obetoval čokoľvek, po znamení úprimne túžil a nemal o svojej úplnej lojalite najmenšie pochybnosti. Vedel, čo ho čakalo a bol presvedčený o tom, že bol Harry jeho pánom. Harry a nikto iný. No predsa ho pohľad na tetovanie prekvapil.

Konečne videl naživo ako pôsobilo Harryho kúzlo. Tetovanie sa hrdo vynímalo na Mordredovej hrudi, presne na mieste, kde mal čarodej srdce. Výrazné čierne čiary a obrazce sa ostro vynímali na jeho bledej koži, hrdo dávali svetu na známosť, že tento čarodej patril svojmu kráľovi. Umne vyobrazený havran, s rozprestretými krídlami letiaci na oblohe preťatej bleskom, znak Harryho Pottera-Blacka-Snapea, znak jeho kráľa. Už navždy sa bude vynímať na jeho hrudi.

„Ďakujem ti.“ Zašepkal. Harry sklonil hlavu na znak úcty.

„To ja ďakujem tebe.“ Prehovoril. Posadil sa naspäť na posteľ, z ktorej skĺzol, keď zachytil Mordreda pred pádom.

„Bez teba by som to nezvládol.“ Priznal. Mordred na neho uprel svoj pohľad. Harry sa mierne usmial.

„Nebyť teba, nedostal by som sa z toho. Potreboval som... toto. Potreboval som teba.“ Povedal proste. Starší čarodej sa usmial. Presne vedel, čo mal na mysli.

„A ja som potreboval teba.“ Zašepkal. Keď sem prichádzal, bol plný pochybností, viny a neistoty. Teraz ich už necítil. Bol šťastný a plný nádeje, mocný a konečne pokojný. Mal pocit, akoby našiel pevný bod, ktorého sa mohol zachytiť. Bezpečný prístav v mori chaosu.

„Sľubujem, že ti pomôžem. So všetkým.“ Ozval sa Harry a Mordred mal na okamih pocit, akoby sa za jeho slovami ukrývalo čosi viac. Akoby Harry počas spojenia videl omnoho viac než Mordred čo i len tušil. Pozrel sa do sýtych zelených očí svojho priateľa a pod silou jeho pokojného, prenikavého pohľadu pocítil náhlu istotu, že Harry skutočne vedel viac. A jemu to vôbec nevadilo. Usmial sa. Harry mu úsmev opätoval.

Dlhú dobu obaja mlčali, každý stratený vo vlastných myšlienkach.

.-.-.-.-.-.-.-.

„Bol si už za nimi?“ opýtal sa Mordred. Stále sedel na stoličke pri mladíkovej posteli, nedokázal od svojho kráľa odísť a vzdať sa toho pokoja a tichej radosti, ktoré v jeho spoločnosti cítil.

Harry hneď vedel, koho mal Mordred na mysli, hoci tak celkom nerozumel, odkiaľ to tušil.

„Vieš o tom, čo sa stalo?“ opýtal sa.

„Videl som ťa. Bol si taký prázdny, keď si sa vrátil. Vedel som, že si to urobil.“ Povedal Mordred. Prišiel počas toho ako sa Harry rozprával s mladým Malfoyom a podľa toho, čo videl, pochopil, že v sebe Harry našiel silu zabiť. Vedel, že sa s myšlienkou zabiť Rona pohrával už predtým a ako vrah pochopil, kedy príde ten čas zabiť. Rozumel mu.

„Azazel zo mňa nebol práve nadšený.“ Skonštatoval Harry.

„Azazel ešte príde k rozumu. Má len obavy.“ Ozval sa Mordred. Harry sa smutne usmial.

„Neviem, či ešte niekedy získame Azazela naspäť. Dal som mu na výber a on odišiel.“ Priznal. Mordred hodnú chvíľu mlčal, Harry cítil ľútosť a nejasnú bolesť, ktoré z neho plynuli. Chlapca prekvapovalo, ako výrazne odrazu cítil jeho emócie.

„Ale ešte sa nerozhodol.“ Povedal nakoniec.

„Cítil by som to. No je len otázkou času, kedy bude musieť. Povedal som mu, že mu už nemôžem veriť.“ Povedal Harry dutým hlasom. Neuniklo mu, že Mordred stuhol.

„Jeho viníš.“ Povedal. Harry zachytil to napäté, nevyslovené „prečo?“

„Pozrel si sa neskoro, Mordred, no pozrel si sa a keď si uvidel pravdu, konal si hneď. A hoci už bolo neskoro, urobil si všetko, čo si mohol. Viem, že áno. Ale Azazel nie. Od začiatku vedel, že Catherine umrie a predsa nič neurobil. Vedel dokonca aj o tom, že budem na čas v bezvedomí a moja myseľ bude blúdiť. Vedel všetko. Zatajil mi skutočnosti, ktoré mohli všetko zmeniť. Takže áno, viním ho.“ Prikývol Harry. Odmietal sám cítiť vinu za to, že mu odmietol len tak odpustiť a predstierať, že sa nič nestalo. Nemohol veriť niekomu, kto sa zachoval tak ako Azazel, nie, keď predpokladal, že Azazelovi by nič nebránilo konať tak znovu.

„A pomohlo to? Sú Hermiona s Ginny v poriadku?“ opýtal sa Mordred.

„Myslím, že áno, ale ja... Proste nemôžem...“ pokrútil Harry hlavou.

„Ešte za nimi nedokážeš ísť.“ Povedal za neho Mordred. Harry prikývol. Myslel na ne, no predsa za nimi nemohol ísť. Nedokázal to.

„Neviem prestať myslieť na to ako ma Hermiona zavrhla počas štvrtého ročníka a na to, že ma Ginny celý ten čas ľúbila, no ja som dal srdce Catherine. Ani jednej z nich sa ešte neviem pozrieť do očí. Viem, že je to detinské, no moje srdce teraz jednoducho nie je schopné odpustiť.“ Priznal. Mordred prikývol. Rozumel.

„Máš toľko času, koľko potrebuješ.“ Povedal Mordred. Harry sa naňho uškrnul.

„To myslíš vážne?“ zasmial sa. Mordred sa uškrnul.

„Asi nie. Ale snažil som sa.“ Povedal.

„Blázon.“ Zašepkal Harry krútiac hlavou. Tentokrát bol Mordred tým, kto sa zasmial.

„Presne tak ako ty.“ Povedal.

„Inak, toto som vzal potom čo si omdlel. Nechcel som, aby sa k tomu niekto dostal.“ Ozval sa Mordred a podal mu obyčajnú drevenú truhličku s niekoľkými vyrezávanými runami. Harry ju prevzal a skontroloval obsah. Veko sa otvorilo už po dotyku s jeho rukami.

„Ďakujem.“ Povedal. Strieborné prívesky sa zaleskli v matnom svetle pochodní.

„Možno dnes príde niekto, komu ich budeš chcieť dať.“ Usmial sa Mordred. Harry sa naňho pozrel.

„Snape?“ opýtal sa. Mordred prikývol.

„A okrem toho som počul, že na okolí behá akýsi čierny pes, nie nepodobný besovi.“ Uškrnul sa. Harrymu sa v prekvapení rozšírili oči.

„Sirius? Čo tu robí Sirius? Ako sa dozvedel o tom, čo sa stalo?“ nerozumel Harry. Mordred si odkašľal, tváriac sa ako dieťa, ktoré čaká, že ho rodičia pokarhajú.

„Nuž, možno som mal dojem, že oceníš prítomnosť niekoho, komu môžeš veriť. Nevedel som, či ešte budeš veriť mne.“ Priznal. Harry prikývol.

„Ani ja som nevedel, komu budem ešte veriť. Myslím po tom, čo sa stalo.“ Povedal Harry.

„A nakoniec si to odniesol len Azazel?“ opýtal sa Mordred.

„Ešte traja ľudia budú platiť. Marcus za to, že ju priviedol k Voldemortovi, Voldemort za to, že jej vzal život a Dumbledore za to, že zneužil ju aj mňa.“ Oči mu potemneli, keď pomyslel na starca. Nenávidel ho ešte viac než kedy dokázal nenávidieť Voldemorta.

„Buď opatrný. Dumbledore je mocný protivník. Grindelwalda dostal až príliš ľahko.“ Varoval ho. Samozrejme, však vlastnil údajne najmocnejší prútik na svete.

„Ja viem. Dumbledore dostane, čo si zaslúži. Len to bude chvíľu trvať.“ A práve tá trpezlivosť bola najväčšou Harryho skúškou. Pozerať sa mu do očí, vidieť ho, počúvať o tom, aký je perfektný a dokonalý, aký svetlý a bezchybný a napriek tomu nepodniknúť nič. Nemohol ani varovať ostatných, aby sa nenechali nachytať, tak ako Harry.

Unavene si vošiel rukou do vlasov. Niekedy nenávidel svoj život.

„Budeme mať spoločnosť, Harry.“ Povedal Mordred a položil mu ruku na plece. Harryho nečakane naplnila nová dobre známa energia. Mordredovu mágiu by spoznal kdekoľvek a kedykoľvek už predtým, no neočakával taký jednoduchý prenos. Predpokladal, že bude dochádzať k presunu moci, no netušil, že to pôjde tak jednoducho a prirodzene. Pozrel sa na rovnako prekvapeného, no usmiateho Mordreda.

„Možno toto ťa urobí najmocnejšou bytosťou na zemi.“ Ozval sa Mordred. Pokiaľ sa takýmto spôsobom spojí s viacerými ľuďmi a každý mu prepožičia svoju mágiu, stane sa neskutočne mocným.

„Nechcem, aby toto znamenie fungovalo rovnako ako Voldemortove. Nechcem vysávať mágiu z mojich nasledovníkov.“ Povedal Harry. Mordred pokrútil hlavou.

„Ty to možno tak necítiš, tvoja mágia je rozsiahlejšia než tušíme. Pod všetkými tými bariérami sa nachádza nekonečná zásoba moci, no odkedy som prijal tvoje znamenie, cítim nárast moci. Nikdy som sa necítil byť taký silný ako teraz a pritom mi môžeš veriť, že toho mám za sebou skutočne dosť.“ Namietal Mordred.

„Mám odísť?“ opýtal sa. Ich nový spoločník sa rýchlo blížil. Harry pokrútil hlavou.

„Ostaň. Pokiaľ sa už má dozvedieť pravdu, tak nech to bude stáť za to.“ Slabo sa uškrnul.

Dvere sa potichu otvorili a dovnútra vošiel v čiernom odetý netopier, v istých kruhoch nazývaný aj Severus Snape. Harry s Mordredom ho počuli napriek tomu, že sa pohyboval ako duch. Keď Snape rozhrnul závesy okolo Harryho postele, otočil sa Mordred na profesora elixírov a uškrnul sa.

„Profesor Snape, čo vás v túto neskorú nočnú hodinu privádza k Harrymu Potterovi?“ opýtal sa príjemným, no ľadovo chladným hlasom človeka, ktorý prichytil niekoho iného pri podvode. Očividne si svoju chvíľku nadvlády hodlal užiť.

„A čo privádza k Harrymu Potterovi vás, le Fay?“ zavrčal Snape.

„Som predsa Harryho poručníkom. Hoci som nikdy nemal vlastné deti, Harryho beriem ako svojho syna.“ Pozrel sa na chlapca na posteli, no napriek tomu mu určite neunikol bolestný výraz, ktorý sa nakrátko odrazil v tvári Severusa Snapea. Zasadil dobre mierený úder, na to mal Mordred talent. V tejto miestnosti však nebol ani zďaleka jediný talentovaný v tomto smere.

„Obom by som vám bol vďačný, keby ste prestali.“ Ozval sa Harry, než mohlo dôjsť k skutočne vážnej roztržke. Vzal z nočného stolíka svoj prútik a hladkým švihnutím vyčaroval zdanlivo odnikiaľ druhú stoličku. Snape sa pri ukážke tak pokročilej mágie prekvapene zarazil. Hoci Harryho už pristihol pri tom ako používal neobyčajne mocnú mágiu, stále ho zarážalo, keď ho videl takto čarovať.

„Posaď sa, prosím.“ Kývol na stoličku. Snape sa poslušne posadil. Harry sa zhlboka nadýchol, vedomý si skutočnosti, že niektoré veci museli byť vypovedané a pozrel sa obom čarodejom do očí. Mordred vedel, čo prichádzalo a bol pripravený pomáhať mu, kým toho bude schopný. Snape zatiaľ netušil, čo sa naňho malo zosypať.

„Je pár vecí, ktoré ti unikajú, otče. A myslím, že je pravý čas na to, aby si sa dozvedel pravdu.“ Ozval sa Harry. Určite bude lepšie, pokiaľ sa všetko dozvie od Harryho, než aby sa to neskôr dozvedel od ostatných. To by ich vzťah zničilo úplne. Prstami zľahka pohladil zatvorenú drevenú krabičku. Želal si, aby to skončilo dobre. Naozaj si to želal.

Snape sa okamžite pozrel na Mordreda, ktorý sa na neho zoširoka uškrnul. Samozrejme, Snape nemal ani tušenie, kto všetko vedel o ich príbuzenskom vzťahu. Kým drahý profesor sa to snažil utajiť, Harry, ktorý si spočiatku myslel, že si toto tajomstvo vezme do hrobu, sa s tým proste a jednoducho zmieril. Skutočnosť, že bol Snapeovým synom, sa napriek jeho údesu neskôr ukázala ako najmenší problém. Istým spôsobom si prial opäť sa vrátiť do tej doby, kedy bolo jeho najväčšou starosťou utajiť pred Snapeom, že spolodil syna.

„On to vie, vie všetko.“ Kývol na Mordreda. Slabo sa na zamračeného Snapea usmial. Nechcel si ani predstaviť jeho reakciu, keď mu rozpovie pravdu. Možno bol Snape dvojitým agentom a život zasvätil zháňaniu informácií, k skutočnej pravde sa zatiaľ ešte ani zďaleka nedostal.

„Vieš, že ťa Lily nikdy nepodviedla a Jamesa si vzala len na oko. Nikdy ho nemilovala, vždy milovala len teba. Vieš aj to, že ja som tvoj syn, nie Jamesov. A vieš aj o veštbe a o tom, že hoci by som nemal byť schopný splniť jej kritériá, veštba sa začala napĺňať, napriek tomu, že nie som skutočný vyvolený. Neville Longbottom mal byť dieťaťom veštby, môj osud mal byť úplne iný.“ Pozrel sa na Mordreda. Jeho prvý rytier sa vystrel, hrdo zodvihol bradu a sklonil sa pred svojim vládcom. Harry mu venoval jemný úsmev. Mordred bol balzamom na dušu, ktorý tak úpenlivo potreboval.

„To, čo vieš, je však len vrchol ľadovca.“ Pokračoval, pozorujúc opäť Snapea.

„Musíš vedieť, že muž, ktorého poznáš ako Lomiona le Faya, nie je tým, za koho sa vydáva. Nie je Voldemortovým verným služobníkom, v skutočnosti mu nikdy nebol verný. Už od začiatku bol verný mne, hoci ja som to nechcel prijať.“ Pousmial sa pri spomienkach na ich prvé stretnutia. Od tej doby sa mnohé zmenilo. Kto by si vtedy pomyslel, že dnes tu budú takto stáť ako vládca a rytier? Aká podivná predstava. Napriek tomu Harry istým nevysvetliteľným spôsobom cítil, že to, čo sa dialo, bolo správne. Po dlhej dobe konečne cítil, že sa vybral dobrým smerom.

„Pamätáš sa na toho neznámeho, ktorý sa ma vtedy pokúšal vyhľadať? V hlavnom stane Fénixovho rádu?“ opýtal sa Snapea. Snape prikývol, dobre si pamätal na to, keď sa Harry zvíjal na posteli, v snahe uniknúť jeho pozornosti.

„To bol Lomion.“ Uškrnul sa Harry a kývol na Mordreda. Mordred sa ospravedlňujúco uškrnul.

„Priznávam, že to nebol práve najlepší ťah. Dlho mi trvalo, než som prišiel na spôsob, ako Harryho prinútiť veriť mi.“ Uznal. Harry nadvihol obočie.

„Išiel si na to podobne ako Azazel. Keby bolo všetko normálne, od vás oboch by som utekal čo možno najďalej.“ Pokrútil hlavou.

„Azazel?“ opýtal sa Snape. V tvári nezdravo zbledol.

„Azazel - Anjel smrti.“ Odvetil Harry. Mimovoľne zovrel pery, keď videl otcov výraz. Nevedel, či sa smiať alebo ukryť a tváriť sa, že neexistuje.

„Azazel je – alebo aspoň bol – môj spojenec. Sľubujem, že aspoň táto časť nie je taká zlá ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.“ Dodal rýchlo. V mysli si vybavil, kedy jeho otec niečo počul o Azazelovi alebo kedy mal možnosť vidieť ho a zamrazilo ho. Zlomená časť mysle mu zašepkala, že by nemal sľubovať, čo nemohol splniť. V konečnom dôsledku to bude možno ešte horšie. Azazel nebol dobrý ani zlý a to bolo niečo, čo dokázal pochopiť len málokto.

„Prosím, len počúvaj, všetky pochopíš, keď skončím, ja som tiež mnohému nerozumel hneď od začiatku. Môj príbeh je plný pozoruhodných postáv a len máloktorá z nich je buď dobrá alebo zlá.“ Prosil. Snape pomaly prikývol. Možno nebol vývojom udalostí nadšený, no aspoň túto časť chápal. Bol špiónom a to jedným z najlepších, ľudskej povahe rozumel.

„A ty sám si najväčšou z nich.“ Ozval sa Mordred. Harry sa slabo zasmial.

„Je to možné.“ Uznal. Minimálne bol relatívne fungujúcou spojkou medzi nimi všetkými. Zatiaľ to fungovalo.

Pozrel sa otcovi do očí, aby sa uistil, že bude počúvať. Chvíľu študoval jeho napätú tvár, než v nej našiel, čo hľadal, no nakoniec videl, že si ho vypočuje a bude sa snažiť pochopiť. Nejako sa už pokúsi získať naspäť svojho syna, tak ako sa on pokúšal získať jeho. Harry sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať.

„Lily Evansová nebola muklorodená. V skutočnosti niekoľko generácií pred Lily tvorili šmuklovia a Lily bola ďalšou zo žien mocného rodu Evansových. Pamätáš sa, keď ma v druhom ročníku označovali ako Slizolinovho dediča? Mali pravdu. Skutočne som potomkom Slizolina.“ Tvrdil Harry.

„Náš rod v sebe nemá krv Slizolina. O tom by som vedel.“ Ozval sa Snape. Mračil sa.

„Nie, to skutočne nemá. Po tebe som dedičom Bystrohlavovej.“ Uškrnul sa.

„To nie je možné. Bystrohlavová nemala deti.“ Namietol Snape. Tentokrát mu odpovedal Mordred.

„Bystrohlavová založila rod Prince. Všetci tvrdia, že sa ponášate na Slizolina, no skutočnosť je taká, že vy Princeovci ste ako Bystrohlavová. Bystrohlavová bola inteligentná, prekliato inteligentná, nikdy nemala veľmi v obľube ľudí a, čo nie je také známe, milovala elixíry. Slizolina a Bystrohlavovú odjakživa spájali rovnaké záujmy. Okrem toho má váš rod aj niektoré jej črty, najmä Harry sa jej podobá. Čierne vlasy, bledá pleť, tmavé oči, ostré rysy, to všetko pochádza z jej krvi.“ Vysvetľoval Mordred.

„Odkiaľ to Vy môžete vedieť?“ opýtal sa ostro Snape.

„Merlin s Morganou mali syna. Morgana mu dala meno Mordred. Mordred le Fay. To meno určite poznáš.“ Ozval sa Harry. Snape prikývol.

„Zoznámte sa, Mordred le Fay práve sedí po tvojom boku.“ Nadhodil Harry sucho.

„V skratke by sa dalo povedať, že bol prekliaty takmer večným životom.“ Dodal na vysvetlenie. Snape prekvapene nasal vzduch a vyskočil zo stoličky.

„To nemyslíš vážne!“ Preskakoval pohľadom z jedného na druhého, no svoje slová očividne smeroval najmä na Harryho.

„To nemyslíš vážne!“ zopakoval, keď sa ani jeden nemal k reakcií. Otočil sa výhradne na chlapca, aby bolo jasné, že tým skutočne myslel jeho.

„Mordrel le Fay? Mordred le Fay?! Ty si sa zbláznil?!“ kričal na Harryho. Nakoniec mu uveril, zdalo sa však, že sa mu nepozdával výber priateľov svojho syna. Mordred okamžite vstal, Harry pocítil nárast moci v priestore, keď sa Mordredova mágia v hneve vzbúrila. Tvár mu ochladla, keď sa postavil medzi Harryho a Snapea s jasným úmyslom chrániť Harryho. Snape vycítil hrozbu, ktorá sálala z každého kúska Mordredovho tela a snáď až vtedy skutočne pochopil, vedľa koho sedel. Kto bol v skutočnosti Mordred le Fay.

„Nezvyšuj hlas na môjho kráľa!“ Nie na tvojho syna ani na dediča, na môjho kráľa. Môjho, nie tvojho. To jasne hovorili jeho oči a Snape tomu pohľadu pridobre rozumel. Kedysi ho videl v iných orieškových očiach.

„Nikdy! Kvôli akémusi nelogickému dôvodu, ktorému je len ťažko porozumieť, to Harryho k tebe ťahá. No pokiaľ sa k nemu nezačneš správať tak ako si zasluhuje, sám sa postarám o to, aby si to oľutoval. Nie si nič, Snape. Celý život si zasvätil omylu. Za to tvoj syn, ten syn, ktorého si odvrhol, je tým posledným štítom, ktorý nás ešte chráni pred temnotou. Chráni aj teba, hoci ty si stále slepý. A pokiaľ si to neuvedomuješ, Harry takmer zomrel. Musíš si vybrať, Snape. Buď budeš pokračovať vo svojom úbohom, naničhodnom živote, ktorý si strávil prácou pre...“ Mordredov hlas bol ľadový a ostrý ako zimná víchrica a Harry si bol istý tým, že sa jeho slová zarývali hlboko do Snapeovej duše. Dotkol sa ich spojenia a zastavil Mordreda, než dostane možnosť ublížiť mu ešte viac.

„To by už stačilo,“ prehovoril Harry ticho, no pevne. Mordred okamžite stíchol, venoval Snapeovi posledný varovný pohľad a pomaly sa posadil naspäť na svoje miesto.

„Prosím,“ kývol Harry na druhú stoličku. Snape sa posadil. Mlčal. Harrymu neunikli tiene, ktoré len prehĺbili neobyčajnú temnotu jeho čiernych očí. Mladík si zložil hlavu do dlaní a na chvíľu aj on len ticho sedel a premýšľal. Snažil sa nájsť tie správne slová, tú najlepšiu cestu, akou pokračovať ďalej. Želal si, aby mu jeho moc ukázala cestu, tak ako ju videl, keď sa vtedy pozrel na Luciusa. Žiaľ, život nie je ako priama línia. Je kľukatý, spletitý a hrboľatý, presne taký ako ho cítil Harry v tom okamihu. Možno bola správna cesta, akou by mohol vlastnému zlomenému otcovi rozpovedať svoj príbeh, no on ju nepoznal. Sám bol zlomený a chlapec z jeho príbehu sa zdal byť väčšmi temným než svetlým, mladík v Harryho mysli už viac nebol štítom proti temnote, on bol temnotou samou. Veď ako by mohol poraziť temnotu bez toho, aby sa ňou sám stal? Bolo to vari možné? Svietiť, keď naokolo bolo toľko temnoty, ktorá dusila jeho svetlo?

„Mordred má pravdu, nakoniec sa budeš musieť rozhodnúť. No kým sa rozhodneš, vypočuj si, čo ti chcem povedať.“ Zarazil sa.

„Čo ti musím povedať.“ Povedal. Kým nespraví niečo s tým, čo sa dialo medzi ním a Snapeom, nebude schopný pohnúť sa ďalej. Mordred mal pravdu v tom, že Harryho to k otcovi ťahalo a plne si uvedomoval, že Snape bude mať vždy tú moc zraniť ho. Nikto nemal nikdy takú moc ublížiť mu ako jeho otec a práve on ho lámal a rozbíjal s priam ohromným zápalom. Dokonca aj vtedy, keď o to neusiloval. Harry mal len dve možnosti: pripútať si Snapea k sebe alebo pretrhať všetko, čo ich spájalo. Rozhodnúť však nedokázal sám. Sám by nikdy nebol schopný pretrhať tie putá, hoci by mal len mizivú nádej na to, že by sa niekedy mohli stať rodinou. Skutočnou rodinou.

„V skutočnosti nezáleží na tom, aký mám rodokmeň a ani na tom, že je Mordred pred zákonom môj poručník. Záleží však na tom, že som tvoj syn a že Harry Potter bol v skutočnosti len brilantnou lžou. Ja som však existoval po celý ten čas a stále existujem. Som syn Severusa Snapea a Lily Evansovej, som čarodej vychovaný muklami, som Požehnaný dedič, som ten, kto spája vlkolakov a upírov a pravdepodobne som prorokovaným budúcim kráľom čarodejníckeho sveta. Počas letných prázdnin, keď som býval v dome, v ktorom si kedysi žil s Lily, som spoznal Loretha Savoraya, princa najmocnejšieho upírskeho klanu v Británií a pravdepodobne aj najmocnejšieho upírskeho klanu v celej Európe. On s jeho sestrou sa mi zaviazali prísahou vernosti a ich rodičia – kráľ a kráľovná klanu – s ich rozhodnutím súhlasili. Zaviazal sa mi celý ich klan. Krátko na to ma vyhľadal Marcus Dark, vodca najväčšej vlkolačej svorky na ostrovoch. Aj on sa mi zaviazal prísahou vernosti. Mordred sa dnešným dňom stal prvým, kto bez akýchkoľvek výhrad vstúpil do mojich služieb ako jeden z mojich najvernejších, spojil so mnou svoju myseľ aj mágiu a zaviazal sa mi putom, ktoré nemožno zničiť.“ Mordred odhrnul košeľu a ukázal Snapeovi znak, ktorý sa mu hrdo vynímal na hrudi. Profesor pohľadom zavadil aj o strieborný prívesok, ktorý Mordred stále nosil.

„Luna Lovegoodová sa mi tiež zaviazala prísahou, rovnako ako kedysi Catherine Electra Leardent-Tearová.“ Jej meno chutilo sladko a elektrizujúco, tak ako ona sama. Na chvíľu zavrel oči, neschopný pokračovať.

„Luna Lovegoodová je Mesačnou princeznou. Vedel si to, však?“ opýtal sa Harry Mordreda. Prastarý čarodej prikývol.

„Tušil som to.“ On sám podľa všetkého jednu Mesačnú princeznú miloval. Dôverne ich poznal.

„Čo všetko som vynechal?“ opýtal sa Harry Mordreda. Čarodej sa zasmial.

„Asi tak milión vecí.V“ Uškrnul sa. Harry sa pousmial a otočil sa na otca.

„Pýtaj sa, na čo chceš poznať odpoveď.“ Prehovoril.

„Prečo ťa považujú za kráľa?“ opýtal sa Snape na začiatok. Harry naklonil hlavu na stranu.

„Pretože veštby hovoria o tom, že jedného dňa povstane jeden z Požehnaných dedičov a stane sa kráľom.“ Povedal Harry.

„Kto sú Požehnaní dediči?“ pýtal sa Snape ďalej. Kládol chlapcovi otázky, ktoré by Harry na jeho mieste sám položil.

„Požehnaní dediči sú neobyčajne mocní čarodeji, ktorých sa dotkla samotná mágia a vtisla do nich kúsok zo seba. Artuš Pentdragon bol jedným z tých známejších, no v skutočnosti nás boli tisícky. Ja patrím k tým, ktorí odhalili svoju moc a zistili, kým sú. Hovorí sa, že jeden z Požehnaných dedičov povstane a stane sa kráľom celého sveta. A keď povstane kráľ, zmení sa všetko, celý svet sa otočí hore nohami a kráľ nastolí nový poriadok.“ Vysvetľoval Harry.

„Odkiaľ vedia, že ty si tým kráľom?“ opýtal sa Snape. Harry sa pozrel na Mordreda a kývol mu, nech pokračuje v rozprávaní. Ten sa usmial a odpovedal na Snapeovu otázku.

„Nevieme to. Proste v to veríme. Veríme, že Harry jedného dňa splní podmienky a stane sa naším právoplatných kráľom, mužom, ktorý nás oslobodí.“ Hovoril. Harry si až v tom okamihu uvedomil, že skutočne každý jeden z tých, ktorí sa mu upísali, potreboval oslobodiť. Mordred bol osamelý, žil na tomto svete pridlho, Lucius s Dracom hľadali pevnú pôdu pod nohami, niekoho, kto im ukáže cestu a odbremení ich od Voldemortovej skazy, Savorayovci a Dark potrebovali niekoho, kto im pomôže stať sa plnohodnotnými členmi spoločnosti, Catherine potrebovala konečne začať žiť a nájsť svoje miesto vo svete. A takto aj všetci ďalší, ktorí boli s Harrym a ktorí sa k Harrymu mali ešte len pridať, potrebovali oslobodiť. Vo svojej podstate aj tak všetci proste hľadali slobodu a svoje miesto vo svete. A Harry im toto všetko ponúkal. Hoci im ponúkal nezlomné putá, zároveň im symbolom pút ponúkal slobodu, po ktorej túžili. Hoci to znelo ironicky, bolo to tak. Koniec koncov, absolútna sloboda nejestvovala, vždy tu boli hranice.

„A skôr než sa opýtaš, ako budú vedieť, že som kráľom, poviem ti v krátkosti o podmienkach, ktoré musí splniť kráľ. Kráľ bude jedným z Požehnaných dedičov, podľa jednej konkrétnej veštby to bude nesmierne mocný čarodej, vlasy bude mať temné ako noc a oči premenlivé, dušu bude mať rozdrásanú a za sebou veľkú bolesť. Je množstvo veštieb, o to zaujímavejšie je, že sme ešte nenašli dve veštby, ktoré by si protirečili. Všetky sa len istým spôsobom dopĺňajú.“ Hovoril Harry. Mordred celé stáročia študoval a zozbieraval veštby a neskôr sa so svojimi objavmi podelil s Harrym.

„A ten konečný obraz, ktorý veštby spoločne vytvárajú, ukazuje na Harryho. Všetky informácie o kráľovi, ktoré som nazhromaždil behom rokov, jasne ukazujú na neho. No sú tu ešte dve podmienky, ktoré musí Harry splniť.“ Pokračoval Mordred v Harryho slovách. A nakoniec to všetko dopovedal Harry.

„A práve to je ten problém. Prvá podmienka hovorí o tom, že kráľ musí zomrieť, sama smrť ho musí previesť na druhý breh a mágia ho má priviesť naspäť. A tou druhou podmienkou je, že kráľ nepovstane, pokiaľ nebude potrebný. A kráľ bude potrebný len v prípade, že svet nebude schopný pokračovať ďalej bez zásahu kráľa. Pretože keď povstane kráľ, všetko sa nenávratne zmení. Svet ako ho poznáme, zanikne a vznikne niečo nové.“ Hovoril.

„Vy si skutočne myslíte, že svet už nebude pokračovať bez zásahu kráľa?“ ozval sa Snape. Harry musel uznať, že to bral nečakane dobre, hoci bolo netradične možné prečítať z jeho výrazu, čo si o tom všetkom myslel. A nebolo to nič dobré. Harry cítil, že to všetko Snape považoval za neskutočnú kravinu. Úprimne sa mu ani nedivil, sám to odmietal pochopiť a pritom sa to všetko týkalo jeho.

„Vo vzduchu visí prísľúb temnoty väčšej a hrozivejšej než čokoľvek, s čím sme sa doteraz stretli. Voldemort spojil svoje sily s démonmi a oni odpovedali, to sa doteraz ešte neudialo. Pokiaľ sa démoni rozhodnú vystúpiť na zem, nebude už cesty späť a príchod kráľa sa stane poslednou možnosťou.“ Prehovoril Mordred. Harry mlčal. On sám nebol plne presvedčený o tom, že sa z neho jedného dňa skutočne stane kráľom. Veril, že svet mal ešte šancu.

„A môj syn má stáť uprostred toho všetkého?“ opýtal sa Snape. Mordred prikývol. Odtiahol si košeľu od tela a ukázal Snapeovi čierne tetovanie.

„Tvoj syn už je kráľom.“ Povedal.

„Ešte ním nie som.“ Pripomenul Harry mierne. Mordred sa naňho jemne usmial.

„Mojím kráľom už si. Som tvoj prvý rytier, pamätáš?“ pripomenul. Harry mu venoval úprimný úsmev. Unikol mu záblesk bolesti, ktorý prenikol tvárou jeho otca, keď videl, akú dôveru jeho syn vkladal do tohto temného muža.

„A ja sa s tým buď zmierim, alebo mám odísť z jeho života?“ opýtal sa Snape. Harry s Mordredom sa naňho pozreli.

„Úprimne?“ opýtal sa Harry. Snape prikývol.

„Áno. Keď som prišiel na Rokfort, bol som len obyčajný chalan, udivený z celého čarodejníckeho sveta. No tie časy sú dávno za nami. Už nie som malý chlapec. Veď sa na mňa pozri, otec. Hovoria o mne, že som posledný štít proti Voldemortovi, že to ja mám byť tým, kto ho porazí. Ja mám byť tým, kto zachráni svet.“ Sklonil hlavu k vlastným rukám.

„Vieš, prečo som sa teraz zrútil?“ opýtal sa Harry.

„Keď som sem išiel, predpokladal som, že sa dozviem odpoveď.“ Ozval sa Snape. Harry sa pozrel na Mordreda.

„Nikto zo Smrťožrútov to netušil, to vieš.“ Povedal. Harry prikývol.

„Už si informoval Voldemorta o mojom zrútení?“ opýtal sa.

„Ešte nie.“ Pokrútil Mordred hlavou. Harry mu nemusel nič povedať, aby vstal, prehodil cez seba plášť a uklonil sa.

„Urobím, čo sa dá.“ Povedal Mordred.

„Snape,“ kývol Harryho otcovi. Snape sa pozrel na Mordreda a potom na Harryho.

„Necháš ho len tak odísť k Voldemortovi?“ opýtal sa. Harry venoval otcovi slabý úsmev.

„Mordredovi by som zveril život. On ma nikdy nezradí.“ Povedal.

„Ako to môžeš vedieť?“ opýtal sa Snape. Jeho hlas nabral útočný odtieň.

„Videl si tetovanie, ktoré má na hrudi. To tetovanie funguje podobne ako znamenie zla. Mordred ma nemôže zradiť.“ Povedal Harry.

„Voldemortove znamenie by som nikdy neprijal. Nie si ako Voldemort.“ Povedal Mordred ešte než odišiel. Až potom, keď naňho Harry vrhol vážny pohľad, opustil nemocničné krídlo.

„Čo chceš odo mňa? Žiadaš odo mňa, aby som jedno znamenie vymenil za druhé? Voldemortove za tvoje?“ opýtal sa Snape. Rýchlo pochopil, že bol jeho syn dostatočne mocný na to, aby dokázal obísť pôsobenie Temného znamenia. Harry sa pri jeho slovách strhol. Takže predsa len mohol stále cítiť bolesť. V konečnom dôsledku to bolo príjemné zistenie. Znamenalo to, že bol stále človekom. A jediné, čo na to potreboval, bolo byť na chvíľu v prítomnosti otca. On v tomto nikdy nesklame.

„Od nikoho nebudem chcieť, aby prijal moje znamenie a už vôbec nie teba. Je určené len pre tých najvernejších a najmocnejších z mojich ľudí.“ Povedal Harry. A bola to pravda. Znamenie bolo založené na dôvere a odovzdanosti. A okrem toho, Mordred mal pravdu, Harryho znamenie nebolo ako Temné znamenie, pretože kým Voldemort zo svojich verných energiu čerpal a tým ich oslaboval, po dotyku s Harrym tí, ktorí boli označení jeho znakom, moc získavali. Mordred sám mu povedal, že sa jeho moc navýšila, keď prijal znamenie.

Pozrel sa na otca. Keď poslal Mordreda preč, vedel, že od tej chvíle si začnú ubližovať. Mordred by medzi nich skočil, ochraňoval by svojho kráľa, no to Harry nepotreboval. Nepotreboval ochranu pred svojím otcom, potreboval len dostatočnú silu na to, aby sa dokázal ochrániť sám. Vedel, že na to mal dosť sily. Otázka bola, či mal dosť sily na to, aby našiel cestu k otcovi.

Možno bola pravda, že pre takých ako on šťastie neexistovalo. Možno sú na svete predsa len ľudia, ktorí boli stvorení na to, byť osamelí. A Harry je proste jedným z nich. Cítil ich blízkosť, Mordreda a tých, ktorí nosili prívesky s jeho znamením, no predsa sa zdalo, akoby mu boli vzdialení. Akoby nikto z nich skutočne nedokázal nazrieť do jeho vnútra a uvidieť jeho dušu. Uvidieť ho tak ako on videl ich. Tak ako ho nikdy nedokázal uzrieť ani Snape.

„Dám ti možnosť voľby. Lily od teba odišla, aby ma uchránila pred Voldemortom a osudom, ktorý by si mi priniesol ako Smrťožrút. Ja ti ponúkam možnosť oslobodiť sa. Môžeš opustiť Voldemorta a Dumbledora a pridať sa ku mne.“ Natiahol sa a chytil ho za ľavú ruku, pritiahol si ju k sebe a vyhrnul mu rukáv. Nenávidené Temné znamenie, čo mu hyzdilo nezdravo bledú kožu, sa zachvelo, keď sa ho Harry dotkol. Zľahka prešiel po čiernej koži a sledoval ako sa had pod jeho prstami pohyboval. Neuniklo mu ako jeho otec zaťal zuby. Znamenie ho spoznávalo, akoby bol on sám Temným pánom. Harryho prekvapilo, že aj on sám rozpoznával mágiu Temného znamenia, prenikla ním spôsobom, aký doteraz vo Voldemortovej prítomnosti ani pri dotyku s Temným znamením nezažil. Nech to spôsobilo čokoľvek, Harryho mágia znovu prešla závažnou zmenou.

„Takto sa správa len keď sa ho dotýka Temný pán.“ Prehovoril Snape. Harry sa slabo neradostne usmial. Nakrátko sa zahľadel Snapeovi do očí.

„Mám v sebe kus jeho duše a ty to dobre vieš. Je len dobre, že Voldemort označil nesprávneho chlapca. Neville by nemal dosť sily na to, aby urobil, čo je potrebné.“ Vždy ho zaujímalo, či by dokázal Temné znamenie odstrániť aj bez toho, aby ho musel vymeniť za svoje.

„Dumbledore povedal, že musíš umrieť.“ Ozval sa Snape.

„Dumbledore si vrúcne praje, aby som umrel.“ Povedal Harry tlmene. Stále skúmal Temné znamenie, no neuniklo mu otcove podráždenie. Snape si vytrhol ruku z jeho mierneho zovretia a stiahol si rukáv naspäť.

„Prestaň ho urážať!“ vyštekol. Vyskočil zo stoličky a zazeral na svojho syna zvrchu.

„Ako mi v tom zabrániš?“ opýtal sa Harry. Ani sa nepohol, nesklonil sa pred hnevom svojho otca. Už nie. Už nikdy viac.

„Možno urobil pár chýb, no chceš mi vari tvrdiť, že ty nie?“ zavrčal Snape.

„Dumbledorove chyby zabíjajú a ničia.“ Prehovoril Harry.

„A tvoje vari nie? Nebyť tvojej krvi, Voldemort by nikdy nepovstal!“ šplechol mu do tváre. Harry sa strhol, tvár sa mu skrivila náhlou bolesťou. Drevenú krabičku, ktorú dovtedy takmer neustále prevracal v rukách, pustil na posteľ.

„Ja som...“ začal Snape, keď si uvedomil, čo povedal, no Harry ho nepostil k slovu.

„Máš pravdu. Toto beriem ako tvoju odpoveď na ponuku, ktorú som ti dal. Odíď preč, Snape. Odíď k Dumbledorovi, pri ňom ti bude lepšie. Pri ňom budeš aspoň žiť.“ Posledné slová už dokázal len zašepkať. Vstal a otočil sa Snapeovi chrbtom. Cítil ako Snape prekonal vzdialenosť medzi nimi a chytil ho za plece.

„Ja som nechcel...“ Harry sa prudko otočil a odstrčil mu ruku.

„Ja viem, že kvôli mne ľudia umierajú!“ skríkol. Oči sa mu leskli nepreliatymi slzami.

„Choď preč, kým ešte môžeš. Choď odo mňa preč a nezastavuj sa. Zabudni na mňa. Pretože máš pravdu, umrieš, pokiaľ si zvolíš mňa pred Dumbledorom a Voldemortom.“ Podišiel k nemu bližšie, Snape mohol cítiť jeho rastúcu moc. Mimovoľne ustúpil, čo Harryho pozornosti neuniklo.

„Odíď.“ Zašepkal. V tvári mal bolesť. Snape nedokázal zniesť pohľad do tých mŕtvych očí. Očí, ktoré vyzerali rovnako ako oči ženy, ktorú miloval celou svojou čiernou dušou. Mal pocit, akoby sa vrátil v čase a opäť ju videl umrieť. Nemohol odísť. Nedokázal sa ani pohnúť, nemohol opustiť svojho syna, keď vyzeral takto. Nemohol.

„Odíď!“ skríkol Harry a z jeho tela vyletela mohutná vlna mocnej mágie. A či si to Snape želal alebo nie, zodvihla ho a vyniesla von, ďaleko od jeho syna.

Posledné, čo videl, boli mŕtve oči jeho syna, žiariace nesmiernou mocou.

Snape dopadol na podlahu a udrel sa o tvrdú zem. Bez ohľadu na bolesť okamžite vstal a pokúsil sa dostať naspäť k synovi, no nech robil čokoľvek, nedokázal sa prebiť cez ochrany, ktoré vôkol seba Harry vybudoval.

„Čo som to len urobil?“ opakoval stále znovu a znovu, búchajúc päsťami do zavretých dverí. Keď zistil, že prútik nefungoval, začal trieskať do dverí vlastným telom, v márnej nádeji, že to pomôže. Že sa dostane naspäť k synovi, ktorému tak strašne ublížil.

„Čo som to len urobil?“ už len šepkal cez slzy.

„Prosím, Harry. Prosím, odpusť mi to. Prosím.“ Šepkal zatvoreným dverám a veril, že chlapec za nimi ho mohol začuť. Ten mocný chlapec, mocnejší než ktokoľvek, koho poznal.

„Harry!“ zreval a znovu zabúchal na dvere.

„Myslíš, že ti to pomôže?“ ozval sa za ním dobre známy, nenávidený hlas. Otočil sa a stretol sa zoči-voči Siriusovi Blackovi. Okamžite vytiahol prútik a namieril mu ho medzi oči, no Black sa ani nepohol, aby mu opätoval výzvu. Len sa naňho ďalej hľadel s tým svojím neznesiteľným pokojom.

„Ty prašivé psisko!“ zavrčal Snape. A Black konečne zareagoval. Oči mu potemneli a stvrdli, pery sa mu vykrivili v zúrivej grimase.

„Ja som prašivé psisko? Povedz mi, čo také strašné si urobil, že ťa vykopol? Čo také strašné si mu vyhodil na oči?“ takmer kričal Sirius.

„Čo sa staráš!“ zreval Snape. Nadychoval sa, že naňho vyšle kliatbu, aby uľavil tomu neznesiteľnému tlaku, ktorý cítil v hrudi, no Black bol rýchlejší. Nevytiahol prútik, len zdrapil Snapea za krk a nečakane veľkou silou ho pritlačil o stenu.

„Sirius, to by stačilo!“ ozval sa ďalší známy hlas. Sirius nereagoval, hoci sa jeho priateľ nebezpečne približoval.

„Nechaj ma!“ zavrčal, keď ho Remus pevne schmatol a odtrhol ho od červenejúceho Snapea. Sirius, hoci silný, nemal šancu proti sile vlkolaka.

„Aká úžasná dvojica!“ vypľul zo seba Snape.

„Čo sa tu stalo?“ opýtal sa Remus. Sirius sa mu podvolil a upokojil sa. Vedel, že na Remusa sa môže vždy spoľahnúť, Remus nikdy nestratil kontrolu. Preto za ním išiel hneď potom, čo sa dozvedel o tom, čo sa stalo Harrymu.

„Harry vyrazil Snapea z ošetrovne. Zaujímalo by ma, čo tam vôbec robil.“ Ozval sa Sirius, keď sa Snape očividne nemal k odpovedi. Remus si pozornejšie obzrel Snapea. Neunikli mu stopy po slzách a krvou podliate oči a už vôbec si nemohol nevšimnúť skutočnosť, že Snapeove dokonalé masky spadli. Snape sa zrútil.

A čo ho ešte väčšmi prekvapilo, bola prítomnosť mladej slečny, ktorá sa tam zjavila bez toho, aby to Remus zaznamenal svojimi mimoriadne silnými zmyslami.

„Čo sa deje?“ ozvalo sa dievča. Obrátili sa na ňu pohľady troch dospelých mužov. Dievča sa na každého jedného pozorne zahľadelo a pokrútilo hlavou. Remus sa pod silou jej jasných modrých očí zachvel. Zdalo sa mu, akoby mu nazrela priamo do duše. Dievča, akoby poznalo smer jeho myšlienok, mu venovalo uprený pohľad.

„Ubližujete Harrymu. Prečo vždy všetci ubližujete Harrymu? Nemyslíte si vari, že toho už prežil dosť?“ opýtala sa. Podišla k Snapeovi a postavila sa pred neho. Hoci bola oproti nemu drobná a musela zakláňať hlavu, aby naňho dovidela, zdalo sa, akoby mala ona navrch. Akoby vopred vedela, čo by jej Snape mohol povedať, a tak ju nič nemohlo rozhodiť.

Remus prešiel pohľadom po obyčajnej nočnej košeli, ktorá jej nemohla poskytnúť dostatok tepla a skončil na jej bosých nohách. Napriek nedostatku oblečenia sa však nezdalo, že by jej bola zima. Udivilo ho, aké jemné ruky mala. Dlhé striebristé vlasy, ktoré jej v hustých vlnách dopadali až pod pás, len dolaďovali konečný dojem víly, ktorý vytváral jej zjav. Nemal však na mysli víly, aké poznal čarodejnícky svet, skôr tie, o ktorých básnili muklovia. Víly, o ktorých mu čítavali rodičia, kým bol ešte malý.

Snape sa neuhol, keď sa natiahla a položila mu drobnú ruku na plece. Na tvári mal však akýsi zvláštny výraz, akési prekvapenie zmiešané s rezignáciou. Akoby ho zjav tejto mladej dámy prekvapil, no zároveň bol zmierený s tým, čo videl. Akoby to bol len ďalší klinec do rakvy.

A Remus bol takisto prekvapený. Slečnu Lovegoodovú dobre poznal, učil ju, keď bola druháčka. A práve teraz, keď ju videl s odstupom takmer dvoch rokov ako mladé pätnásťročné dievča, takmer ju nespoznal. Stále to bolo to zvláštne zasnívané dievča, žijúce vo svojej vlastnej realite, no jej pohľad bol jasný, nezastretý a jej pohyby omnoho ladnejšie. Pôsobila priam nadpozemsky, ako bytosť z inej sféry.

„Harry veľmi ľúbil Catherine. Keď odchádzala, vzala si so sebou kus z neho.“ Povedala Luna. Snape viditeľne zbledol, takže jeho neobyčajne svetlá pleť teraz pôsobila mŕtvolným dojmom.

„Slečna Tearová je...“ nedopovedal. Luna prikývla.

„Catherine odišla ďalej.“ Povedala.

„Vy ste to nevedeli, no nevedomosť Vás neospravedlňuje, profesor. Harry vám to chcel povedať, ja viem, že áno.“ Ozvala sa Luna. A Snape mu nedovolil povedať to. Sklonil hlavu pred dievčaťom, ktoré mu prehováralo do duše. Pred Mesačnou princeznou, ako ju nazval Harry. Už rozumel, čo tým myslel.

„Prečo by to chcel Harry povedať Snapeovi?“ opýtal sa Sirius. Hlas mal mierny, akoby rozumel, že Luna nie je len tak obyčajné dievča. A možno len nechcel zraniť také krehké dievča. Vždy mal v sebe istú prirodzenú galantnosť, ktorá Remusovi chýbala. Väčšmi než so slušnosťou to malo čosi dočinenia s tým, že Sirius miloval ženy a vždy vedel ako sa k nim správať. Mal svoj prirodzený šarm, ktorý každého očaril.

Luna sa otočila na Siriusa a usmiala sa. Spustila ruku zo Snapeovho ramena a odstúpila od neho.

„Pretože Harry sa nemôže otočiť rodine chrbtom, akokoľvek by mu jej členovia ublížili.“ Povedala. Sirius sa zamračil.

„Ale Snape nie je Harryho rodina.“ Namietol. Luna naklonila hlavu na stranu. Preskočila pohľadom zo Siriusa na Remusa a naspäť. Skôr než však niečo povedala, sa Snape natiahol a chytil ju za rameno.

„Nepovedz to.“ Ozval sa. Luna sa so zmätkom v tvári pozrela na profesora.

„Vy sa za to hanbíte?“ opýtala sa. Snape ju pustil, akoby sa popálil.

„Nie, to nie. Ale Harry...“ nedopovedal.

„Harry sa pravdy nebojí. Už nie.“ Povedala Luna. Opäť sa otočila na dvoch Záškodníkov. Prerušil ju však Remus, múdry Remus, ktorý vždy poznal odpovede. A ani teraz nesklamal a našiel správnu odpoveď. No sklamal sám seba. Tú odpoveď mal totiž nájsť už veľmi, veľmi dávno. Nikdy si však nemyslel, že by...

„Lily a James nikdy neboli skutočne spolu, však?“ opýtal sa. Keď videl ako Luna pokrútila hlavou, zavrel oči a oprel sa o Siriusa. Jeho spoločník sa v prvom momente zatváril prekvapene, než si uvedomil, o čom sa rozprávali.

„To nie je pravda.“ Hlesol. Pozrel sa na Remusa, očami ho prosiac, aby to poprel, no ten len prikývol.

„Dáva to zmysel, však?“ opýtala sa Luna. Dvaja Chrabromilčania sa na ňu zahľadeli.

„Prečo nám to Harry nikdy nepovedal?“ ozval sa Remus.

„Pretože mal strach.“ Povedala.

„Pred čím, pre Merlina?“ ozval sa Sirius.

„Pred nenávisťou.“ Povedala Luna potichu. Siriusovi sa v mysli začali točiť všetky tie okamihy, kedy ho Harry videl ako útočil na Snapea, osočoval ho, či akokoľvek inak mu prejavoval nenávisť. A myslel aj na to, že James, ktorý nadovšetko miloval Lily, bol jeho najlepším priateľom a na to, že mu ešte počas štúdia na Rokforte často hádzali polená pod nohy. A potom si spomenul na všetko to, čo ľudia nahovorili o Harrym a ako sa k nemu správali.

Pozrel sa na Remusa a videl v jeho očiach, že počas tých rokov, kedy im James povedal, že začal chodiť s Lily, hoci sa po celé tie roky zdalo, že Lily milovala iba Snapea, nebol Sirius jediný, koho trápili pochybnosti. A keď sa potom narodil malý Harry a Lily s Jamesom ho spočiatku nechceli nikomu ukázať... Prešli si nejednou hádkou, než mu ukázali maličkého Harryho. Chlapčeka s takmer čiernymi očami a hebkými čiernymi vlasmi. Bol krásnym dieťaťom a hoci Siriusa neskutočne bolelo, že nebol Jamesov, miloval ho. Veľmi, veľmi ho miloval. Z duše nenávidel Snapea kvôli všetkej tej bolesti, ktorú spôsobil tým, ktorých nadovšetko miloval, chlapca by ale nenávidieť nedokázal. Harry bol tým najlepším z Lily. Mal jej láskavosť, jej silu, schopnosť odpúšťať, jej výnimočný dar vidieť v tých zdanlivo odsúdeniahodných a prekliatych žiarivé kusy dobra, za ktoré sa oplatilo bojovať. Možno Harrymu v žilách kolovala krv Severusa Snapea, nebol ako on a pre Siriusa bude vždy synom Jamesa Pottera. A Sirius vedel, tak ako vedel, že slnko ráno vyjde a nastane nový deň, že Harry to cítil rovnako. Možno príjme Snapea a jedného dňa ho bude volať otcom, možno ho v duchu volá otcom už teraz, nikdy však nezabudne na Jamesa a na to, že on bol jeho otcom celé tie roky.

Pozrel sa Remusovi do očí. Remus to vedel. Po celé tie roky to tušil a hoci mu to nikdy otvorene nepovedali, on na to prišiel. Rituál počítal aj s drobnosťami, akou bol čuch vlkolaka, preto Remus nemohol vyňuchať Harryho pravú podstatu, nie nadarmo bol ale Remus najmúdrejší z nich. Keď Sirius ušiel z Azkabanu, Remus z neho dostal pravdu. Celú pravdu.

Nakoniec pochopil, že mu nechceli ublížiť, že Sirius nechcel, aby sa trápil rovnako, ako sa trápil on, keď mu to povedali. A Remus mu vysvetlil, nie veľmi najjemnejšie, že by to zvládol. Pochopil by to. Sirius sa hanbil za seba aj za Jamesa, hanbil sa ako dieťa, pretože pochopil, že Remus by to z nich všetkých zvládol najlepšie. Sirius bol príliš zanovitý a zaslepený a James priveľmi žiarlivý a zamilovaný, Remus nebol ani jedno z toho. Jeho myseľ bola odjakživa najčistejšia a vďaka svojmu prekliatiu bol nesmierne tolerantný. Kým Siriusovi trvalo roky, než začal Harryho skutočne ľúbiť aj ako Snapeovho syna, nielen ako Jamesovho, Remus ho po tomto zistení miloval ešte viac. Miloval ho pre silu, vytrvalosť a nezlomnosť, ktoré preukázal.

„My by sme ho nikdy nemohli nenávidieť.“ Ozval sa Sirius. Bol úprimný, dnes, keď mal myseľ čistú, mohol cítiť ako ho priam bolelo srdce pod náporom hlbokého citu.

„Bez ohľadu na to, čí je Harry syn.“ Dodal Remus. Sirius venoval Remusovi aj Lune vyrovnaný úsmev. Bez ohľadu na to, čím synom bol Harry, bol jediným dôvodom, pre ktorý bol ochotný ráno vstať z postele a žiť. A Sirius nebol ochotný vzdať sa toho jediného pojítka so životom, nie, keď poznal svojho krstného syna lepšie než drvivá väčšina ľudí a miloval ho väčšmi, než kohokoľvek iného na tomto prašivom svete. Všetko si jedného dňa rozpovedajú a Harry mu všetko vysvetlí, no dovtedy budú stáť po jeho boku a budú ho milovať. To je najmenej, čo mohli urobiť pre chlapca, ktorému aj oni sami naložili na plecia osud sveta.

„Je to náš Harry. To je všetko, na čom záleží.“ Zakončil to Sirius. Luna sa žiarivo usmiala.

„A tak to má byť. Je to jednoducho náš Harry.“ Luna pristúpila k Snapeovi, čím dala všetkým jasne najavo, že aj jeho počítala do skupiny. Snape po celý čas zarazene stál a sledoval ich, neschopný uveriť, ako sa Black s Lupinom zachovali.

Remu so Siriusom sa na seba pozreli. Remus sa slabo usmial, na čo sa Sirius zamračil, no pokrčil plecami. Rozumeli si aj bez slov, to bolo jasné všetkým, ktorí ich v tú chvíľu mohli vidieť.

„Nemôžem povedať, že by sa mi to páčilo, no pre Harryho by som urobil čokoľvek.“ Povedal nakoniec.

„Prial by som si však, aby nám to Harry povedal sám.“ Ozval sa Sirius po chvíli.

„Pokiaľ vám to nebude prekážať, odpojím sa od vás. Harry potrebuje zachrániť.“ Povedala Luna a s týmito slovami sa otočila a bez problémov otvorila dvere, ktoré sa Snapeovi nijako nepodarilo otvoriť a vošla dovnútra. Keď za sebou zavrela dvere a Snape sa pokúsil znovu dostať dovnútra, neuspel.

„Neviem, čo je to dievča zač, no páči sa mi.“ Ozval sa Sirius. Remus sa rozosmial.

„Aj mne. Počkáme?“ opýtal sa. Sirius prikývol.

„Počkáme.“ Povedal.

Obaja sa zahľadeli na Snapea.

„Ja musím ísť za Dumbledorom.“ Prehovoril profesor elixírov.

„Ty si nevedel, že Catherine zomrela?“ opýtal sa Sirius. Snapeovi tvárou prenikla bolesť.

„Nie.“ Zašepkal. Sirius sa oprel o Remusa.

„Neznášam ťa, Snape, no viem ako Harry vždy túžil po rodine. Miloval by svojho otca aj keby ním bol Voldemort. To je jediný dôvod, pre ktorý som ochotný akceptovať ťa. Dám ti však radu a dobre ma počúvaj, pretože hoci si o mne myslíš svoje, so šialenstvom mám nemalé skúsenosti.“ Naklonil sa bližšie k bledému čarodejovi a vyceril zuby.

„Si zlomený, Snape. Rozbitý. A ver mi, že nikto nie je taký dobrý v skladaní ako Harry. Dostal si druhú šancu, nezahoď ju. Nie Harry bude tým, kto ti neodpustí, ale ja. Ak zradíš môjho krstného syna, nájdem si ťa a ukážem ti, že nie som biela ovca rodiny, ako si to o mne všetci myslia.“ Oči mu potemneli, keď Snapeovi dovolil nazrieť do svojej duše. Do duše čiernej a chladnej, do duše čarodeja, v ktorého krvi spievala temnota a ktorého na dvanásť rokov zavreli do Azkabanu. Sirius sa niekedy dokázal len ticho diviť ako v ňom Harry ešte mohol uzrieť niečo dobré.

„Ja som vždy vedel, že máš dušu čiernu ako eben, Black.“ Prehovoril Snape. Sirius sa uškrnul.

„Pekne povedané. Nevedel som, že si taký poet.“ Nadhodil. Snape si ho premeral temným pohľadom. V hĺbkach jeho čiernych očí mohol Sirius vyčítať dušu, ktorá sa až desivo podobala na tú jeho. Zlomená, zničená, roztrhaná a tak desivo, neprirodzene čierna.

„Uvídíme sa neskôr.“ Povedal Snape potichu. Nebola to vyhrážka, len prosté zmierenie sa s faktom, že pokiaľ sa chcel stretávať s vlastným synom, bude narážať aj na týchto dvoch mužov, ktorých väčšinu života úprimne a bez výčitiek nenávidel.