Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


15. 4. 2017

13. Moje svetlo

Sedela pred ohňom a čítala knihu, ktorú jej dal. Vždy urobila, čo jej prikázal. Bola jeho najlepšou študentkou, jeho najväčšou pýchou. Často ju zvykol takto nebadane pozorovať, keď nevnímala jeho pohľad a obdivovať ju. Obdivoval jej prenikavý intelekt, ostrú myseľ, jemnú, no predsa zádrapčivú povahu, jej láskavosť, iskru v jej očiach, ladnú krivku jej krku...

Potriasol hlavou. Toto neboli myšlienky, ktoré by mal mať. Ktoré by smel mať. Myšlienky, ktoré by učiteľ a najmä obyčajný muž, nemal mať v predstavách, keď jednal so svojou študentkou a chránenkou kráľa.

Prednedávnom si konečne uvedomil, že k nej cítil viac než bolo prípustné a v hĺbke duše vedel, že mu nezáležalo na tom, aké nevhodné boli jeho myšlienky, ba priam jeho rodiace sa city. Pozoroval ju ako sedí v kresle pred krbom s hrubou knihou, ktorú jej prikázal prečítať, v rukách. Sledoval jej elegantné jemné ruky, také drobné a bledé oproti tým jeho s dlhými štíhlymi prstami ako nasledujú písmená po pergamene. Vždy mala chladné ruky, také chladné, až zatúžil zovrieť ich do vlastných a zahriať. Kiežby ju mohol zovrieť v náručí, šepotať jej tiché slová, čo mu zneli v mysli a vdychovať zblízka jej sviežu vôňu. Voňala ako melasa, frézia a céder, s ľahkým náznakom šalvie a ozónu, keď pracovala s mágiou a odvarmi, čo bolo prakticky neustále. Tak rád by zistil, či skutočne aj chutila tak sladko ako melasa. Nikdy nemiloval sladké, no odkedy spoznal ju...

Akoby mohla vycítiť jeho myšlienky či ucítiť silu jeho pohľadu aj keď bola plne sústredená na text pred sebou, zodvihla zrak od knihy a uprela naňho spaľujúci pohľad svojich neobyčajných očí. Tmavé oči jej žiarili odrážajúc svetlo z ohňa plápolajúceho v krbe vedľa nej. Chvíľu ho mlčky sledovala, spútavajúc ho pohľadom, než sa jej na perách objavil úsmev. Tvár mala otvorenú ako vždy, keď bola s ním. V dôvere odkladala masky, ktoré sa počas rokov na hrade stali jej druhou prirodzenosťou a plne sa vkladala do jeho starostlivosti. Taká dôverčivá a krehká, taká krásna. Taká bola jeho milovaná Morgana. A predsa sa mu niekedy zdalo, že za tou poddajnosťou sa ukrýva aj čosi viac. Akoby... akoby vedela, čo cítil a túžila jeho vášeň opätovať.

Deje sa niečo?“ opýtala sa. Zovrelo mu hrdlo, keď začul jej hlas. Nikto nemal hlas ako ona. Nikto nebol ako ona. Mala hlas anjela, čistý a tak nádherne jasný a zvonivý. Akoby len na krátku chvíľu zletela z nebies, aby ho mohla trápiť. Jeho nádherný anjel, ktorý ho denne privádzal k šialenstvu. A že to šialenstvo miloval.

No nikto na svete nemohol vedieť lepšie, než on, aká bola naozaj. Aká drzá, aká svieža, aká ironická, aká chladná. Pod všetkou tou nevinnosťou a jemnosťou a dokonalou výchovou, akoby sa ukrývala ešte jedna, divoká a neskrotná a neuveriteľne inteligentná žena. Nebola dokonalá, no kto bol? On sám dokonalý nikdy nebol. Dokonalosti sa desil tak ako ničoho. Na svete nejestvovalo nič, čo by bolo skutočne dokonalé a čím dokonalejšie to vyzeralo, tým hrozivejšia pravda sa za tým ukrývala. A ju miloval práve vďaka jej nedokonalostiam. Neodolateľne ho vábila tá vášeň, ktorá driemala v jej vnútri. Cítil sa ako mora priťahovaná k svetlám pochodní. Morgana bola jeho pochodňou a presne tak ako mora, ktorú spáli oheň, taký osud čakal Merlina, keby sa jej poddal. Nedokázal sa jej však ubrániť, kedykoľvek ju videl v zápale vášne. Keď tancovala, smiala sa, študovala, čarovala, ba dokonca aj keď v hneve rozbíjala vázy. Nedokázal sa nepoddať žiare jej očí a kráse jej smiechu, keď bola šťastná a tomu mocnému plameňi života, ktorý v nej horel. Tomu plameňu, ktorý všetci odmietali vidieť, hoci bol jej neoddeliteľnou súčasťou.

Merlin mal strach, že keby sa im podarilo uhasiť v nej ten oheň, uhasili by aj jej život.

Vyslovila jeho meno, začul ho, no nezareagoval naň, len ju ďalej pozoroval. Starostlivo založila miesto, kde prestala čítať, položila knihu na stôl a vstala. Dlhé zelené šaty sa okolo nej pôsobivo rozprestreli, jednou rukou si nadvihla sukňu, aby jej neprekážala a vybrala sa k nemu.

Niekto by ju mal nakresliť. Vedel si život predstaviť jej obraz, ladné krivky jej tela ukryté pod splývavým zeleným hodvábom jej šiat, neobyčajnú krásu jej tváre, ktorú jej mnohé závideli a žiaru jej temných očí, zvečnené rukou toho najlepšieho umelca. Len kto vie, čo by to bol za obraz? Maliar, ktorý by dokázal vystihnúť divokú iskru jej očí a záludnosť jej úsmevu, by z nej nikdy nemohol urobiť Božieho anjela.

Je všetko v poriadku?“ opýtala sa znovu. Jej zvučný, lahodný hlas mu rezonoval v ušiach. Prestal so skúmaním jej čŕt a pozrel sa jej do očí. Do tých temných očí, čo ho mátali v snoch a uprostred noci mu nedali spať, keď šalel zo snov o nich a ich panej.

Všetko je v poriadku.“ Venoval jej upokojujúci úsmev. Úsmev tak vzdialený všetkým tým pocitom, ktoré v ňom vírili v divokých kruhoch. Mohol by byť vari taký naivný a myslieť si, že by ju práve on dokázal skrotiť? Že by to dovolila práve jemu? Že by to dovolila vôbec niekomu?

A chcel ju vôbec skrotiť?

Povedz mi, čo si sa dočítala v knihe.“ Požiadal ju trochu chrapľavým hlasom. Snažil sa správať nenútene a pokojne, tak ako vždy na lekciách s ňou. Spôsobne, ako sa na mladú dámu jej veku a postavenia patrilo, sa posadila do kresla vedľa neho a uhladila si šaty, než mu odopovedala. Neuniklo mu ako cudne sklopila oči, než sa naňho intenzívne zahľadela, rovnako aku mu neunikol ani prameň čiernych vlasov, ktorý sa jej uvoľnil z účesu a spadol jej do tváre. Zatúžil dotknúť sa jej, pohladiť ju, zovrieť ju v náručí... Tvrdo tie myšlienky zatlačil do najhlbšieho kúta svojej mysle a venoval sa jej už len ako študentke. Chvíľu ho mlčky pozorovala tými svojimi bystrými, uhrančivými očami, akoby niečo hľadala v jeho tvári, než sa usmiala a začala rozprávať.


 

Obraz ženy s temnými havraními vlasmi s odleskami atramentovej modrej a modrými očami takými tmavými, až sa zdali byť čierne, sa s chmúrnym výrazom v očiach pozeral do prázdna. Na sebe mala hodvábne šaty v odtieňoch modrej, ktoré zvýrazňovali modrasté iskrenie jej očí, šaty, v ktorých ju nechal namaľovať, potom, čo našiel najlepšieho umelca, akého vtedajší svet poznal. Tvrdil, že modrá bola jej farba a mal pravdu. Všetko na nej bolo aspoň trochu modré, všetko na nej vždy žiarilo modrou. Dokonca aj jej mágia žiarila rôznymi odtieňmi modrej. Modrú vždy milovala, najmä od okamihu, keď zistila, že ju miloval aj Merlin a nedokázal jej odolať, keď si obliekla šaty v odtieňoch tejto farby.

Pery sa jej vykrútili v melancholickom úsmeve, keď spomínala na muža, ktorého milovala a stratila a ktorý o čosi neskôr stratil ju.

S bolesťou v srdci sklonila hlavu a zahľadela sa na zlatú čipku na rukávoch šiat, spomínajúc na chvíle, ktoré strávila s mužom, čo jej ukradol srdce a rozbil ju na márne kúsky. Napriek dlhým stáročiam, počas ktorých ho nevidela, mala stále v živej pamäti smaragdovú zeleň jeho očí a inteligenciu a moc, ktoré sa v nich ukrývali, rovnako ako lásku, a nehu s ktorými sa na ňu zvykol dívať počas tichých večerov strávených osamote, či keď si vymieňali skryté pohľady pred zrakmi dvoranov, tajac tak svoje zaľúbenie v tom druhom. Vlasy mal čierne ako ona, no na slnku a pri bližšom pohľade bolo vidieť, že kým jej havranie vlasy sa leskli odtieňmi atramentovej modrej, tie jeho mali v sebe stále hnedé odtiene. Milovala ostré črty jeho tváre, hrdú líniu nosa a aj vrásky, ktoré sa mu robili okolo očí, keď sa smial. Milovala ho celého a milovala ho celým srdcom, tak ako len žena mohla milovať muža. A bude ho milovať naveky, láskou, ktorú nezničí čas ani smrť. Láskou dvoch duší, ktoré sa dotkli.


 

Za dvomi masívnymi kamennými stenami, jednou chodbou a mnohými magickými ochranami ďalej, spomínala žena nie nepodobná tej prvej, no predsa tak diametrálne odlišná, na tie isté zelené oči a toho istého muža.

Táto žena mala rovnaké tmavé modré oči, no plné zármutku a hnevu, zastreté závojom šialenstva, rovnaké čierne vlasy, avšak strapaté a zničené, rovnakú bledú pleť, no nie žiarivú a dokonale čistú, lež sivastú a priesvitnú, akoby dlhé roky nevidela slnko, mala rovnaké pery, no bledé a zovreté do úzkej linky, nie plné a krvavočervené. Preč boli aj drahé šaty, namiesto nich mala potrhané staré handry, ktoré kedysi predstavovali skvostný habit kňažky. Už viac nebola tou, ktorou bývala, nech už by zvolila kráľovu chránenku, Merlinovu milenku, či kňažku Temnoty. Nebola už ani jednou z tých žien. Už nikdy viac.

Nikto nemohol pochopiť hĺbku bolesti, ktorá ju priviedla až na hranicu šialenstva ani túžbu po pomste a hnev, ktoré z nej urobili veľkňažku temnôt, preplnenú čiernou tmou a chladom a stratenú ďaleko za hranicami čiernej mágie. A už vôbec ju nemohla pochopiť tá krásna žena v drahých šatách, tá žena, ktorou kedysi bývala. A predsa, pokiaľ na svete jestvovala bytosť, ktorá by ju niekedy dokázala pochopiť, musela by to byť práve tá žena v bohatej róbe, práve to stelesnenie dokonalosti a sviežosti. Pretože ich obe spájala spaľujúca láska k mužovi, ktorý ich obe zničil.

Ani ona nemohla zabudnúť na tie sýte zelené oči, plné hnevu a chladu, plné opovrhnutia a smútku. Nikdy nezabudne na bolesť, ktorá sa mu odrazila v očiach, keď ju zabil. Tá neskutočná bolesť, keď spolu s ňou s plným vedomím zničil aj časť svojej vlastnej duše. To bol po dlhých rokoch jediný náznak citu, ktorý voči nej prejavil a ona si užívala každý okamih jeho bolesti. Až v okamihu smrti pochopila ako bez nej celé tie roky trpel a želala mu ešte väčšiu bolesť, takú, akú zažila ona. Ba dokonca väčšiu.

Zradená, sklamaná, zlomená... Taká bola. Už dávno nevidela svetlo, keď sa zahľadela dovnútra, iba nikdy nekončiacu tmu, ktorá ju chránila a nežne ovíjala ako matka svoje dieťa. Nikdy sa nezbaví tej lásky, ktorú cítila, bola ňou poznamenaná do konca života, tak ako bol každý človek, ktorý kedy miloval, poznamenaný láskou, ktorú cítil, no mohla ju pretaviť v nenávisť a to, čo z nej ostalo, pokryť temnotou a chladom. A o to väčšmi ho nenávidela. Tak veľmi túžila celá splynúť s temnotou, úplne sa jej poddať a zabudnúť, no on jej to nedovolil. Hoci ju opustil, nikdy ju skutočne neprestal trápiť. Pretože puto, ktoré vznikne, keď sa dotknú dve duše, neptretrhne ani tá najtemnejšia mágia.


 

Videla toho chlapca, čo prišiel s Mordredom. Tie známe, hoci nikdy nevidené oči, hĺbka nesmiernej moci a inteligencia, čo z nich žiarili, ju zasiahli rovnako hlboko ako sýta zeleň v nich. Hovorili o ňom, ako sa na Neho podobá, akí sú si podobní. Och, kiežby vedeli, ako veľmi sa mýlia. Merlin... to nenávidené meno, tá nenávidená tvár, ten jediný muž, ktorého kedy mohla milovať...

Tak veľmi nenávidela lásku, ktorá prekonala všetku tú temnotu a mátala a spútavala ju aj nepriek všetkému, čo obetovala, aby sa zbavila citov. A tak veľmi ako ho kedysi milovala, ho teraz nenávidela, na večné veky nenávidela.

Videla toho chlapca a očividne ako jediná dokázala pochopiť pravdu. Mladá Morgana si svojho drahého naivne prikrášľovala, videla v ňom hrdinu, no v dobe, kedy ho ona poznala, to bol len mladík, čo videl svet v ružových okuliaroch a sníval o mýtoch a bájnych hrdinoch, takmer rovnako naivný ako dievča po jeho boku. Morgana si vždy uvedomovala, že boli stvorení jeden pre druhého. Spočiatku obaja snívali o inom, lepšom svete, neskôr obaja zošaleli a umreli. Morgana doslovne, z jej tela už neostali ani kosti, kým Merlinove telo prežilo, no bez duše a s rozdrásanou mysľou. Kým umrela, natiahla sa za jeho dušou a časť z neho si vzala so sebou.

Tento mladý muž, ktorého Mordred priviedol do Čiernej perly, bol iný. Aj cez hrubé steny a všetky tie rušivé ochrany cítila silu jeho mágie a neskrotnosť jeho ducha a moc, ktorú v nej otvorila temnota, jej dovolila vycítiť ťažobu osudu, ktorá ležala na chlapcových ramenách. Nespočetnekrát stretla Artuša Pentdragona, prorokovaného kráľa a poznala ťažobu jeho osudu, no vedela aj to, že to, čo nosil na pleciach on, bolo nič v porovnaní s tým, čo osud nadelil tomuto chlapcovi. Kedysi počula slová pradávnej veštby o tom, že kráľ príde ruka v ruke s bolesťou a že jeho príchod budú zvestovať havrany a blesky. Prišlo jej to pozoruhodne trefné, keď videla chlapca z rodu havrana, nositeľa blesku.

Cítila jeho trpkú zmierenosť, odovzdanú bolesť a mrazivú beznádej, tichý hnev, ktorý ho zožieral zvnútra. Tieto pocity k nej prenikali a miešali sa s jej vlastnou bolesťou a odovzdanosťou. Počiatočné šialenstvo, pevne a neľútostne uzamknuté, a predsa nežne hýčkané, ktoré ticho driemalo ukryté v temných kútoch jeho mysle, sa dotýkalo rozvinutého šialenstva, čo spútavalo ju. Ten chlapec miloval, o tom nepochybovala, a miloval tak ako málokto. V tomto skutočne patril k ľuďom ako bol Merlin. Aj on veril, že kým miluje a trpí, je človekom a miloval celým srdcom.

No chlapec, na rozdiel od Merlina, hoci bol podstatne mladší než prastarý čarodej v časoch, kedy začal učiť Morganu le Fay, vtedy ešte chránenku Uthera Pentdragona, v sebe nemal tú naivitu a nevinnosť. Zdalo sa jej, že videl smrť a pozrel sa jej zblízka do očí. Počúvala, čo prežil, najmä Mordred bol v tomto ohľade, prekvapivo, zhovorčivý. Veľmi intenzívne vnímal paralely medzi životmi jeho a chlapca.

Ach, ale tých paralel by sa našlo. Kto chce, spojitosť si nájde, no nie? A najmä s týmto chlapcom, s týmto Harrym. Zážitkov a skúseností mal na niekoľko životov. Dieťa bez rodiny, s otcom, ktorý ho dlhé roky nenávidel, so závidienahodným rodokmeňom, ohromnou mocou, hrdina, zabijak baziliskov, jeden z hŕstky ľudí, ktorí nielen videli, ale aj držali v rukách Kameň mudrcov, stretol sa Najvyšším nekromantom a stal sa členom Spoločenstva nemŕtvych, je najväčším súperom najhoršieho černokňažníka, nepriateľ ministerstva, výherca Trojčarodejníckeho turnaja, Požehnaný dedič, zjednotiteľ upírov a vlkolakov, zakladateľ tretej strany vo vojne, kde zdanlivo bojovalo dobro proti zlu, prorokovaný kráľ... Nič viac už nebolo potrebné dodávať, hoci chlapcove úspechy a ťažkosti týmto ani zďaleka nekončili. Žiaľ, osud tomu chcel, aby na každú jednu výhru a okamih radosti, doplatil desaťnásobne prehrami a žiaľom.

Už sa tešila na chvíľu, kedy ju tento sľubný mladý muž navštívi. A ešte väčšmi sa tešila na ten moment, kedy aj jeho pohltí šialenstvo. Mordred mal ten dar, aký mala aj ona, no potláčal ho, nechcel vidieť pravdu, ktorá chlapca obklopovala. Pravdu, ktorú si chlapec uvedomoval. Byť poznačený smrťou nie je požehnanie, je to prekliatie, jedno z najhorších, aké mohol živý človek poznať. Smrť k životu patrí a čím skôr sa to človek naučí, tým lepšie preňho, no smrť nebola stvorená na to, aby nasledovala jedného človeka. A najmä človek nebol stvorený na to, aby dokázal zniesť, keď ho smrť neustále nasleduje. Vedieť, že za každým rohom číha nebezpečenstvo, človeka skôr či neskôr privedie k šialenstvu. Bolo len otázkou času, kedy sa aj chlapcova myseľ pretaví v čosi iné, čosi smrtonostné a neskrotné, čosi túžiace po krvi a bolesti. A keď sa tak stane, chlapec bude veľkolepý. Otvorí dokorán brány svojej moci a pohltí svet.

Mordred dobre vedel, že chlapec kráčal pod znamením smrti, no zdalo sa, akoby si nechcel uvedomovať, prečo to tak bolo. Kráčal pod jej znamením od chvíle, kedy Voldemort vstúpil do ich domu a pokúsil sa ho zabiť. V tej okamih ho poznamenala smrť a osud tomu chcel, aby poznamenala aj všetkých, ktorí sa ocitli v jeho blízkosti.

Svojím spôsobom sa nedivila, že ho jeho muklovská rodina nenávidela. Chlapec bol horcruxom, žijúcim a chodiacim horcruxom a hoci bol sám o sebe plný plameňa života a charizmy, zároveň bol odtrhnutým kusom duše černokňažníka. A horcrux sám o sebe pôsobil na ľudí nepriaznivo, čo mali povedať ľudia, ktorí prakticky žili v spoločnosti horcraxu celých desať rokov? Harry možno žil, čo utlmovalo intenzitu pôsobenia čiernej mágie, no plne izolovať horcrux v Harrym nebolo možné.

Horcrux otravoval dušu, telo a aj myseľ čarodejníka. Najlepšie sa Harryho sila odzrkadľovala práve v tom, že žil aj po takmer pätnástich rokoch, počas ktorých mal v sebe kus cudzej temnej duše. A žil dobre.

Mordred naivne predpokladal, že bol Morganin obraz zatvorený v tejto starej miestnosti a nemohol zmiznúť preč, odrezaný od sveta aj ľudí. No Morgana le Fay nebola najobávanejšou čarodejnicou svojej doby len tak pre nič za nič. Aj teraz, hoci bola len obrazom, matným odrazom svojho bývalého ja, bola stále mocná. Chlapec jej moc cítil, len ju nevedel zaradiť. Cítil mnoho vecí, ktoré nevedel zaradiť, a tak väčšinu z nich ignoroval. Chránil sa pred nimi. A robil dobre. Zošalel by, keby mal vnímať každý jeden signál, ktorý k nemu vysielala mágia a tvory a výtvory ňou naplnené. Nemohol by rozlúštiť všetko a tá nemohúcnosť a kvantum podnetov, by ho skôr či neskôr zničili a možno aj zabili. To by bola veľká škoda, keby taký talent ako on skončil s nenapraviteľne roztrhanou mysľou.

Poznala zopár veštieb o jednom konkrétnom Požehnanom dedičovi, ktorého podmienky mladík spĺňal a ani jedna nebola pekná. Zrada, bolesť, šialenstvo, pomsta... to boli najčastejšie súčasti veštieb. Väčšina bola nejasná, čo Morganu rozčuľovalo, kým sa sama nepokúsila nazrieť do jeho budúcnosti.

Drvivá väčšina ľudí mala relatívne jasnú budúcnosť. Hoci budúcnosť nebola vytesaná do kameňa a mohla sa zmeniť s každým rozhodnutím, väčšina ciest, ktoré mali ľudia pred sebou, boli takmer rovnaké. To či bude mať žena dve alebo tri deti, keď ani jedno nedokáže nič skutočne výnimočné, bolo jedno. Osud bol parchant a mal tendenciu plniť sa. No v prípade tohto chlapca...

Osud ovplyvňoval ľudí. To bol prostý fakt. Tí ľudia, ktorí mali svoju cestu predurčenú osudom, skôr či neskôr skončili v cieli, hoci bojovali a snažili sa ísť po iných cestách. Ľudia mali na výber v podstate len dve cesty – nasledovať svoj osud alebo sa ním nechať vliecť. No s týmto chlapcom to bolo iné. Akoby sa sám osud prispôsoboval jemu a hoci videla kdesi v diaľke cieľ, ku ktorému chlapec spel, nedokázala sa k nemu prepracovať. Videla toľko rôznych ciest, toľko možností. Nikdy, za celý svoj šialene dlhý život, nemala do činenia človekom a ani o takom nepočula, ktorý by mal pred sebou toľko možných budúcností. Akoby ani nebol bytosťou z tohto sveta. To, čo sa pred ňou zrkadlilo, keď sa naňho pozrela skrze svoju mágiu, nevyzeralo ako človek, skôr ako akýsi pozoruhodný výtvor mágie. Akoby pri počatí chlapca sama podstata mágie zostúpila, dotkla sa ho a darovala mu kus zo seba.

Videla vlákenka osudu, cítila rozhodnutia ľudí, ktoré ho v blízkej budúcnosti ovplyvnia, no už tu, v dobe, ktorá bola blízko, len netušila ako blízko, cítila bariéru plnú bolesti, hnevu a zúfalstva, takú silnú, že ju nedokázala prekonať. Akoby od tohto bodu chlapcova budúcnosť nejestvovala tak ako doteraz, akoby sa v tomto bode malo všetko zmeniť. Nikde v jeho živote necítila prítomnosť smrti tak intenzívne ako na tomto konkrétnom mieste. Zlomový okamih. Nech sa už v tomto bode jeho života malo stať čokoľvek, rozhodne to nielen o osude tohto podivného mladého muža.

Ponorila sa hlbšie do jeho vnútra, odhodlaná zistiť viac, keď sa chlapec odrazu strhol. Natiahol sa svojim vedomím smerom k nej a Morgane sa na chvíľu zdalo, akoby ju mohol zacítiť, napriek všetkým tým kúzlam a ochranám, ktoré ich delili. Na krátky okamih uprel oči na miesto, kde bol vystavený jej obraz a Morgana by prisahala, že ju uzrel aj cez všetko to, čo ich oddeľovalo, no potom sa chlapec zameral na jeden z obrazov pred sebou v domnení, že to on ho tak zaujal. Morgana si ani neuvedomovala, že zatajila dych, až kým pomaly nevydýchla.

Prekvapilo ju, akú rozvinutú citlivosť mal chlapec, napriek tomu, že tieto svoje schopnosti na vedomej úrovni potláčal. Musel mať skutočne výnimočne silné inštinkty, keď dokázal vycítiť aj takéto drobné záchvevy. Niežeby to ona nevedela, samozrejme, že ani táto schopnosť jej nezostala utajená, no na jej rozvinutie mala niekoľko stáročí.

Ešte dlho potom, čo idišli, premýšľala nad chlapcom, ktorý mal dušu čistú, no rozdrásanú ako anjel, padlý z nebies. Myslela na chlapca, ktorého sila dokázala nahnať hrôzu aj starovekej veľkňažke, zrodenej zo zrady a požehnanej temnotou.


 

.-.-.-.-.-.-.


 

Čo tu hľadáš?“ ozval sa Mordred. Jeho hlas bol chladný a ostrý ako diamant, no predsa krásny, presne taký, aký si ho pamätala z dávnejších čias. Kedysi dokázala jeho hlas počúvať celé hodiny, napriek tomu, že bol len ďalším z mnohých výnimočných smrteľníkov, ktorých stretla. Alebo si to aspoň myslela do chvíle, keď jej unikol a vybral si namiesto nej toho chlapca.

Teba, tak ako vždy. Vari ma už pri sebe nechceš?“ opýtala sa a naivne zaklipkala očami, venujúc mu úsmev nešťastnej cnostnej ženy. Zamračila sa, keď sa jej nedostalo očakávanej reakcie, no napriek tomu jej neuniklo, že istá reakcia skutočne nastala.

Prišla som po rokoch navštíviť starého priateľa. Očakávala som však iné privítanie.“ V žiarivých modrých očiach jej zaiskrilo, keď sa mu prihovorila lahodným, melodickým hlasom. Mordred sa k nej otočil a na pár okamihov sa nemohol ubrániť úžasu nad jej krásou, napriek tomu, že ju videl už mnohokrát predtým. Už dávno sa zmieril s faktom, že kedykoľvek ju uvidí, ustrnie nad jej krásou. V tomto sa nelíšil od ostatných mužov, akokoľvek zapálene proti tomu bojoval.

Kedysi si nahováral, že túto ženu miloval. Túto ženu s očami ako šíre nebo alebo ako nekonečný oceán a vlasmi, ktoré akoby sa nevedeli rozhodnúť, či by radšej chceli byť červené ako západ slnka či preliata krv alebo ryšavé s nádychom červeného zlata. Stále však zostávali lesklé, husté, dlhé a nesmierne hebké. Nedokázal z hlavy vyhnať spomienky na to ako sa nimi prehrabával, hladil ich, zvieral v pästiach...

Potriasol hlavou v snahe vymaniť sa z pocitov, ktoré ho zasiahli, keď ju po dlhej dobe stretol. Vybavil si aj spomienky na tie nádherné vlasy zlepené krvou, elegantné ruky trhajúce mäso, pôvabné črty stiahnuté do zúrivej masky...

Už som ti to raz povedal. Nedovolím, aby si ublížila Harrymu.“ Povedal. Žena naklonila hlavu na stranu a priblížila sa bližšie k nemu a hoci ich stále delilo niekoľko metrov, Mordred mal dojem, že pri ňom zastala priveľmi blízko. Zniesla sa k nemu jej vôňa. Nikdy nedokázal presne popísať, čím voňala. V jej vôni cítil nádych sveta, ktorý dnes už nejestvoval, byliny, čo už dávno vyhynuli, prastarý nádych moci a zároveň v nej cítil aj čosi nové, čo k nemu prevolávalo z dnešnej doby a snáď ajz čias, ktoré sa ešte len črtali v nejasnej budúcnosti.

Nechcem mu ublížiť.“ Povedala. Mordred sa pátravo zahľadel do tých modrých očí, no tak ako nikdy doteraz, nevedel v nich čítať ani v tej chvíli. Veriť jej bolo ako zahrávať sa s ohňom a on to vedel. Vždy vedel, že tráviť s ňou čas znamená pokúšať osud. No vedel aj to, že patrila k najmocnejším bytostiam, aké kedy stretol. Pokiaľ by bola možnosť, že by skutočne nechcela ublížiť Harrymu, že by sa niekedy mohla pridať na jeho stranu a on by ju odmietol... Následky by mohli byť hrozné. No ešte horšie následky by malo, keby ju znovu prijal a ona by ho znovu zradila. Tentokrát by nepadol na dno len on a neprežil by, keby stiahol so sebou aj Harryho.

Viem, že ma nikdy nebudeš milovať tak ako si miloval ju, no nemáme obaja právo na šťastie? Ja som sa ešte nevzdala nádeje, ty už vari áno?“ opýtala sa. Spomienka na ženu, ktorú miloval, prenikla jeho srdcom ako dýka. A zároveň sa mu, ťažko povedať, prečo, vybavila v mysli podoba modrookého dievčaťa so striebristými vlasmi, ktoré si tak zamiloval Harry. S výnimkou Catherine a Amay ho ešte nevidel tak úprimne a odovzdane milovať.

Vieš, kam ja upínam svoje nádeje.“ Povedal Mordred. Žena si trpko povzdychla. Prešla krížom cez jeho izbu a pozastavila sa pri jeho nočnom stolíku. Bez zábran vzala do ruky knihu, ktorú čítal a prečítala si názov na jej chrbte.

Samozrejme. Na chlapca, ktorý pravdepodobne aj tak umrie.“ Povedala. Na Mordredov podráždený zareagovala ohrnutím pier a tichým odfrknutím.

Videla som umrieť už mnohých takýchto nádejných dedičov. Artuš bol medzi nimi žiarivou hviezdou, a predsa nakoniec umrel. Ty by si to mal vedieť najlepšie.“ Pripomenula mu dávnu minulosť.

Harry je výnimočný.“ Povedal Mordred s presvedčením, ktoré ju prekvapovalo. On sám videl povstať toľkých dedičov, čím bol pre neho tento výnimočný?

Prečo? Prečo práve on?“ opýtala sa. V hlase mala len číry záujem, nič viac.

Cítim to. Je v ňom čosi, s čím som sa ešte nestretol. Postupom času to silnie a prebúdza sa to, priťahuje to ostatných k nemu ako magnet a zároveň to mnohých núti nenávidieť ho, nenávidieť tú silu, ktorá ich láka a spútava. Práve to ho robí takým mocným.“ Hovoril. Hmm... takže okovy, ktoré všetci oddane prijmú. Tým sa má chlapec stať? Jej okovami?

Spútava aj teba?“ prerušila ho. Mordred sa ticho zasmial.

Pevne a nepretrhnuteľne.“ Povedal. Jemu v očiach skutočne žiarila číra oddanosť. Ženu to prekvapilo ešte väčšmi než jeho viera v príchod skutočného dediča. Mordred le Fay nebol nikdy skutočne oddaný nikomu, okrem seba. Ona sama o tom vedela svoje, nebolo to tak dávno, čo sa ho snažila pripútať k sebe a pevne spútať, aby jej už nikdy neunikol. A nakoniec sa zdalo, že sa to podarilo chlapcovi, ktorý o to ani neusiloval.

A tebe to neprekáža?“ opýtala sa. Na to, čo všetko sa medzi nimi pokazilo, plynula ich konverzácia nečakane hladko. Aspoň Mordred mal ten dojem, po tom, čo sa odohralo, predpokladal, že jej už nikdy nebude veriť ani natoľko, aby s ňou dokázal byť v jednej miestnosti, nie to ešte v takmer dôvernom rozhovore jej hovoriť o svojich nádejách do budúcnosti.

Sám som prekvapený, no ani v najmenšom. Je to vlastne upokojujúce. Mám pocit, akoby som dostal možnosť podieľať sa na čomsi veľkom, väčšom než som ja, než boli kedy moje a Merlinove súboje a spory s Artušom.“ Cítil nutnosť vysvetliť jej to, prinútiť ju, aby pochopila. Aby uverila, že chlapec nie je hrozba, že je priam nutné, aby prežil a zmenil svet. Poznal jej moc a vedel, že od nej záviselo mnoho.

Svet sa postupne mení a sily, ktoré driemali, sa pomaly prebúdzajú k životu. Na prvý pohľad to nie je zrejmé, no zmena visí vo vzduchu a nám neostáva, než dúfať, že nás tá zmena nezničí. On nám ponúka inú cestu, takú, aká môže zachrániť všetkých.“ Povedal.

Nie je možné zachrániť všetkých. Nikdy nebolo.“ Povedala.

On to dokáže.“ Usmial sa, v čiach mal neprítomný pohľad, keď videl svet, ktorý ešte len mal vyrásť z popola a prachu toho druhého. Pokiaľ je niekto, kto môže zachrániť všetkých, potom je to Harry. Mordred tomu skutočne veril.

Ale ľudia nie sú horší než bývali. Váš druh nikdy nebol práve stelesnením Stvoriteľovej dokonalosti, no nie ste zase takí strašní.“ Mordred nadvihol obočie. To znelo takmer ako uznanie, že ľudia mali na svete predsa len svoje miesto. Rozumel však, kam tým mierila. Pochybovala o tom, že naozaj nastal čas príchodu Kráľa. Podľa nej mali ľudia ešte šancu na záchranu.

Nečakane pozitívne slová od niekoho ako si ty.“ Skonštatoval čarodej. Žena sa zasmiala.

Oproti tomu, čím sa mal človek stať podľa plánu Najvyššieho, sú ľudia len úbohou nahrážkou tých dokonalých stvorení, ktorým vdýchol iskru života.“ Uškrnula sa a oceňujúcim pohľadom prebehla po Mordredovi.

Hoci niektorí ľudia stoja za to.“ Žmurkla na neho. Mordred sa mimovoľne uškrnul.

Toto sa ti už väčšmi podobá.“ Skonštatoval.

No podľa toho, čo viem o vás, sa od nás ľudí až tak veľmi nelíšite.“ Pokračoval. Táto téma bola častým predmetom ich rozhovorov. Niekedy sa Mordred zamýšľal nad tým, že by sa o tom rád pozhováral s Harrym. Zaujímal ho názor, aký by si chlapec vytvoril na takých ako bola ona. Harry dokázal vycítiť aj energie, ktoré Mordredovi unikali a pokiaľ mal práve čistú myseľ a dovolil svojej mágií vyjsť na povrch, vedel človeka, jeho hodnotu a zámery, odhadnúť s priam neuveriteľnou presnosťou.

Veril, že sa k tomuto rozhovoru jedného dňa skutočne dostanú. Najmä teraz, keď sa opäť ukázala ona.

Ver mi, že my sme iní ako ľudia. No pokiaľ je ten tvoj Harry skutočne tým, za koho ho pokladáš, tak sa od takých ako sme my veľmi nelíši.“ Povedala. Neunikol jej záblesk, čo prenikol jeho tvárou. Uškrnula sa.

Ale čo? Žeby sa ti nepozdávala predstava Harryho ako jedného z nás?“ opýtala sa s posmechom v hlase. Podišla k nemu a ostala stáť s tvárou len natoľko vzdialenou od tej jeho, aby sa mu dokázala hľadieť do očí a hoci bola oproti vysokému Mordredovi drobná, bolo na prvý pohľad zrejmé, kto mal na vrch.

Čo ak je ten váš veľký Požehnaný dedič predurčený stať sa takým, akí sme my? Najväčším z nás?“ jej hlas ako tichý šepot prechádzal vzduchom a prenikal do Mordredovho vnútra.

Čoskoro sa z chlapca stane niekto úplne iný. Cítiš to ty, cítim to ja a cíti to aj tvoja matka. Otvor oči, Mordred a pozri sa do jeho budúcnosti. Čo vidíš?“ opýtala sa takmer nežne.

Nevidím nič.“ Odvrátil zrak. Žena sa zasmiala smiechom nádherným ako smiech anjela a zároveň hrozivým a ostrým, akoby na zem vystúpil samotný démon z hlbín pekla. Ťahala k sebe Mordreda putom podobným tomu, akým ho k sebe vždy lákal Harry. Príťažlivosť, ktorá z nej a z jej slov vyžarovala, bola nevysvetliteľná a neúprimná, vychádzala z toho zvláštneho temného svetla v nej, ktoré prežarovalo celú jej bytosť. Mordred to svetlo nenávidel z hĺbky svojej čiernej duše a zároveň mu nedokázal vzdorovať. Cítil ako sa jeho pevné ochrany rúcajú, keď tu stál zoči voči žene, ktorá snáď ani nemohla pochádzať z tohto sveta.

Zrak sa mu zahmlil, keď sa prebrali k životu schopnosti, ktoré sa už desaťročia, ba dokonca storočia neodvažoval využívať. Svet, kde sa prelínali minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou, sa pred ním otvoril s jasnosťou a prirodzenosťou, akoby svoje schopnosti využíval neustále, len s malou pauzou na zregenerovanie síl. A tam, medzi tou spleťou obrazov a osudov, videl to jediné vlákno, jasnejšie než všetky ostatné, tak pevne prepojené s osudmi všetkých naokolo a zároveň akoby odstrihnuté od všetkých ostatných. Harryho osud. Napojil sa naň a sledoval ho, vnímal ho o to silnejšie, že bol s chlapcom prepojený putom, ktoré nebolo možné pretrhnúť.

A vtedy, v tých okamihoch mimo čas a priestor, pozrel pravde do očí. Videl, čo sa udeje a vedel, že bolo neskoro. Svet toho chlapca, toho mladíka, ktorý mu bol cennejší než všetko na svete, sa mal zrútiť v základoch a zhorieť v popol. Videl to, čo nemohla vidieť jeho matka, ktorej silu cítil, čosi, čo mohla vedieť len žena pred ním, bytosť tvorená silou mágie a hriechu, so skúsenosťami tisícročí. Klesol na kolená, ochromený a zdesený, neschopný pohybu. Cítil ako mu po tvári stekajú slzy pre chlapca, ktorý mal v tento deň umrieť. A zároveň cítil ako sa jeho vlastný svet rúcal v základoch pod ťarchou toho, čo videl.

Čo som to len dopustil?“ vyriekol tichým, mŕtvym hlasom.

Nemohol si s tým nič robiť. Bol to jeho osud.“ Zašepkala žena. Pokúsila sa ho objať, no on sa jej vytrhol a vyskočil na nohy. Oči mu žiarili zúfalým fanatickým leskom človeka, ktorý prišiel o všetko, no nebol ochotný zmieriť sa s tým.

Nedovolím, aby umrel!“ s tými slovami sa premiestnil preč. Žena s povzdychom pokrútila hlavou a chvíľu pozorovala miestnosť vôkol seba. Dovolila si krátky spokojný úškrn, než sa aj ona premiestnila preč. Všetko bolo tak, ako malo byť. Oni Požehnaného dediča nepotrebovali. Najmocnejší na svete boli oni.


 

.-.-.-.-.-.-.-.


 

Vysoký muž stál za oknom v neveľkej starej chalupe hlboko v horách a s bolesťou vpísanou v tvári pozoroval ako kvapky dažďa dopadajú na zem a ako v donekonečna sa tiahnucich korunách stromov šumí vietor. Čosi v držaní jeho tela a výraze tváre hovorilo o rezignácií a nekonečnej únave, akoby prežil na tomto svete už priveľa času a jediné, po čom túžil, bolo odísť preč.

Nevyzeral ako starý muž, no už nebol ani mladíkom. Čierne vlasy mu predčasne prešediveli, početné biele pramene žiarili v záplave čiernej a oči zahalené dávnym smútkom mal toho najpozoruhodnejšieho zeleného odtieňa, takmer navlas rovnakého ako mal v očiach istý mladý muž, ktorého si mnohí zvykli nazývať hrdinom. Odetý bol v starom, miestami otrhanom habite a plášti a v ruke zvieral opotrebovanú vyrezávanú palicu. Jeho telo nepôsobilo, akoby potrebovalo palicu a aj čosi v spôsobe, akým ju zvieral a neznámych znakoch, ktoré do nej niekto starostlivo vyryl, hovorilo o tom, že to nebola obyčajná vychádzková palica.

V očiach tohoto muža sa odrážali zmarené sny a rozdrásaná duša. Boli to oči človeka, ktorý miloval celou dušou a spolu s milovanými stratil dôvod žiť. Nebol už ničím viac než predzvesťou, varovaním pred tým, čím sa ľudia môžu stať, pokiaľ nebudú dosť opatrní a múdri. Už nebol ani len duchom toho človeka, ktorým kedysi býval.

Vedel, že Mordred našiel svojho Požehnaného dediča. Cítil jeho príchod a cítil aj spojenie, ktoré sa vytvorilo medzi ním a jeho synom. A práve teraz cítil aj to ako ten mladý Požehnaný dedič umiera spolu s tou, ktorá mu je najdrahšia. Napriek diaľke, ktorá ich delila a múru apatie, ktorý si okolo seba behom stáročí starostlivo vystaval, k nemu doľahlo, čo sa dialo. Mágia, kedysi jeho dôverná spoločníčka a dávna priateľka, mu na krídlach vetra priniesla pravdu, ktorú sa kedysi rozhodol neprijať a len pred pár mesiacmi tú chybu urobil znovu, keď ucítil, že sa chlapec prebudil.

Myslel si, že bol len jedným z mnohých. Ďalší z Požehnaných dedičov, ktorých údelom bolo krátko zažiariť, bezvýznamne v udalostiach dejín a odísť, aby uvoľnili miesto ďalším. No mýlil sa. Tak strašne sa mýlil. A nebolo to prvýkrát.

Kde bol ten veľký čarodej, ktorého velebili zástupy? Kde bol ten múdry muž, ktorému naslúchali králi? Kde bol ten mocný človek, ktorého nasledovali? Merlin Múdry, tak ho kedysi volali. Dnes si to prekliate meno už nezasluhoval. Nikdy si ho nezasluhoval...

Mátali ho spomienky na to ako on sám kedysi miloval, ako stále miloval ženu, ktorá spôsobila jeho pád. Vídaval ju v snoch, počúval jej melodický smiech, cítil pod rukami jej teplú kožu, dotýkal sa jej vlasov, pozeral sa do jej očí a stále znovu a znovu ju videl umierať...

Nenávidel seba za to, že jej vzal život a ju za to, že dovolila, aby sa všetko tak hrozne pokazilo. Cítil vinu a osamelosť a zároveň nesmiernu túžbu po nej a po dieťati, ktoré po nej ostalo. Po synovi, ktorý ho nenávidel. Jeho vlastnou vinou.

Teraz by mal byť pri ňom. Mal tam byť už dávno. Mal spolu s ním chrániť Požehnaného dediča, zabrániť tomu, čo sa dialo. Mal ich všetkých ochrániť, bojovať proti zlu, byť tým nepremožiteľným štítom, ktorý tak veľmi potrebujú. No pri pohľade na neho bolo bolestne zrejmé, že on už nikdy nebude schopný stať sa tým štítom proti temnote, ktorým bol. Na jeho miesto nastúpili mnohí, tak ako on nastúpil na miesto tých, ktorí boli pred ním. A medzi tými, ktorí ešte dokázali chrániť ľudstvo pred všadeprítomnou temnotou, bol aj chlapec, ktorý dnes umieral.

Nikdy mu to neodpustia. Nikdy mu neodpustia, že tam nebol, keď ho najväčšmi potrebovali. A ani on sám si to nikdy neodpustí.

Unavene sa zviezol na zem a nechal slzy voľne tiecť. Už nebolo cesty späť, svet sa už nedal zachrániť, tak ako sa už nedal zachrániť ani chlapec, ktorého smrť konečne dostihla. V tichu toho temného dňa vzdal hold chlapcovi, ktorý umrel. 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:)

Dada, 18. 4. 2017 13:52

Perfektná kapitola, ako vždy, nič iné sa nedalo čakať :)

Ahoj

Ranchan, 18. 4. 2017 7:54

Nádhera... tak jsme poznali další postavy patřící k tomuto příběhu a které jistě budou hrát důležitou roli.

Děkuji za další díl a těším se na pokračování.

Ranchan

:D

., 16. 4. 2017 18:15

Merlin vyzera na zaujimavu novu postavu. Dufam ze ho uvidime viac Super kapitola

:-)

Clon, 16. 4. 2017 17:57

Super kapitola, jsem zvědavý jak to bude pokračovat :-)

:)

CherryPie, 16. 4. 2017 17:56

Chvilku mi trvalo se zorientovat, přece jenom jsem poslední kapitolu četla celkem dávno. Ale stejně jako vždy mě tvoje psaní tak pohltilo, že jsem se ani nenadála a byl konec. Rozhodně se těším na další kapitolu a samozřejmě na výzvu.

:)

Martin, 16. 4. 2017 16:52

Merilna zapojíš do děje ? to jsem nečekal jinak jako vždy skvělá kapitola

:)

Hana, 16. 4. 2017 15:27

To je super! Fakt sa teším že si napísala ďalšiu kapitolu k TSS.

dekuju za kapitolu

Maly, 16. 4. 2017 14:43

Opět super.. a moc se mi to líbí.. Tesim se na pokračování.. ;-)

:D

kendra, 16. 4. 2017 14:41

moc dobrá kapitola, moc dobré povídky

:-)

Maat, 16. 4. 2017 10:13

Vrelá vďaka za pokračovanie, ktoré bolo ako vždy perfektné.

wau

Sevy, 16. 4. 2017 9:18

Wau, na tuhle kapitolu se vyplatilo čekat :) Zapojení Morgany i Merlina byl rozhodně dobrý nápad.

dekuju

Dana, 16. 4. 2017 3:54

joooo, konecne dalsi kapitola, moc dekuju uz se tesim na dalsi dil, az se pohnem v deji :D