Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


10. Sieň portrétov

12. 4. 2016

„Osud ľudí ako celku bude taký, aký si zasluhujú.“ Albert Einstein

 

 

Harry stál na okraji z lesa pri jednej z muklovských dedín. Vyčkával. Macnair a Rookwood budú dnes viesť niekoľko nováčikov pri útoku na malú muklovskú dedinku. Dokopy ich nebude viac než pätnásť, Voldemort chcel, aby sa naučili ako to chodí. Užili si. Macnair tam bol kvôli svojmu sadizmu, aby ukázal mladým ako sa správne hrať a aby sa sám odreagoval a Rookwood ich mal strážiť. Na rozdiel od Macnaira mal v hlave aj niečo iné okrem mučenia, krvi a smrti.

Premiestnili sa a nevedomky tým aktivovali ochrany, ktoré Harry vstaval okolo dediny. Harry v tichosti vytiahol luk, priložil otrávený šíp a natiahol tetivu. Vystrelil. Šíp hladko presvišťal vzduchom a s takmer dokonalou presnosťou sa zabodol do chrbta jeho dnešného najnebezpečnejšieho súpera. Rookwood padol k zemi. To zmobilizovalo Smrťožrútov, dvaja dostali strach a pokúsili sa premiestniť, prekážali im v tom však Harryho ochrany, posilnené kryštálmi. Salva kúzel zasiahla približnú polohu miesta, kde Harry stál, kým sa po streľbe nepresunul.

Harry sa rukou dotkol zeme a potichu zašepkal pár slov. Zem sa pod silou jeho posilneného príkazu zachvela a z jej vnútra vyrazili pevné úponky rastlín, ktoré sa obmotávali okolo Smrťožrútov a sťahovali ich pod zem. Kým sa im podarilo zneškodniť ich, stiahli troch nováčikov.

„Čo tu hľadáte?“ napriek tomu, že takmer šepkal, jeho hlas sa v hrozivých ozvenách ozýval vôkol Smrťožrútov. Zdalo sa, akoby znel zo všetkých strán, tichý a pôsobivý, hlas chladný ako ľad a zároveň hebký ako najdrahší zamat. Hlas, ktorý zdedil po svojom drahom otcovi.

„Kto si?!“ zakričal niektorý zo Smrťožrútov. Odpoveďou mu bolo kúzlo, ktoré ho zrazilo k zemi. Harry si vypočul na svoju adresu niekoľko nepríjemných urážok a nadávok. Ignoroval ich, ako vždy, Smrťožrúti ani tentokrát nedokázali vymyslieť nič nové ani skutočne zaujímavé. Väčšinou boli tak mimo toho, kým bol Harry v skutočnosti, že ho ani nemohli uraziť.

„To bolo veľmi, ale veľmi neslušné, páni.“ Prehovoril. Vďaka tomu, že Macnair chránil len seba a možno tak dvoch ďalších Smrťožrútov, sa mu podarilo relatívne rýchlo eliminovať ostatných. Žiaľ, nezaobišlo sa to bez zranení. Macnair, pritom ako okolo seba šialene pálil kliatbu za kliatbou, bez toho, aby mieril na skutočný cieľ, ho náhodou zasiahol rezacou kliatbou a rozťal mu hruď. Nebolo to práve život ohrozujúce zranenie, no hrozila mu vážna strata krvi, pokiaľ to čím skôr nevylieči.

Potom už všetko nasledovalo rýchlo. Toto nebola ťažká skupina. Nováčikov Harry zviazal a prikázal Minnie, aby ich vyhodila na Grimmauldovom námestí. Darček Rádu. Macnaira a Rookwooda zviazal k sebe a zabezpečil kúzlami. Macnaira nakoniec dostal jediným dobre miereným kúzlom vo chvíli, keď pálil kúzla na opačnú stranu než stál Harry. Jeho štít bol skvelý, skutočne znamenitý, Harry sa ho ani nepokúšal prekonať, no jeho štít taktiež chránil len polovicu jeho tela.

Harry osobne by zvolil kupolový štít, keby na neho útočil niekto, o kom by nevedel, kde sa nachádza. Napríklad Protego Horibillis je pekný kupolový štít. Ešte šťastie, že Macnair nepremýšľa tak ako Harry. Dokonca ho ani nemrzelo, že ho dostal odzadu. Chrabromilská časť jeho osobnosti sa s týmto faktom dokázala zmieriť, uvedomujúc si dve podstatné skutočnosti: bol to idiot s minimálnou schopnosťou premýšľať strategicky a ubližoval ľuďom.

Chytil do ruky svoj vlastný prívesok na kontaktovanie a v sústredení privrel oči.

„Mordred,“ zašepkal. Niekoľkokrát to zopakoval, vediac, že mágia prívesku jeho hlas donesie až k Mordredovi. A Mordred zareagoval rýchlo, dosť rýchlo na to, aby ho stihol zachytiť, keď nečakane stratil rovnováhu.

„Ty si blázon!“ zavrčal. Harry sa potichu zasmial. Nuž, pravda, trochu to s tým zranením neodhadol.

„Stratil si priveľa krvi.“ Pevne zachytil chlapca, dvojicu Smrťožrútov a premiestnil sa. Najskôr sa zastavil v žalároch v hrade v lesoch, kde vyhodil Macnaira a Rookwooda s príkazom pre škriatkov, aby ich udržali nažive. Potom premiestnil Harryho do Čiernej perly, kde sa o neho postaral. Samozrejme, nezabudol mu pri tom poriadne vynadať.


 

„Objavila sa Umbridgeová.“ Povedal, keď sa aspoň zväčša upokojil.

„Povedz mi o tom niečo viac.“ Vyzval ho Harry. S tichým bolestným povzdychom sa pohodlnejšie usadil v kresle, oprel sa a natiahol si pred seba nohy. Hoci mu Mordred dal dokrvovací elixír, jeho únavu to nezmenšilo. Stále ho trápili početné nočné mory a nech hľadal akokoľvek intenzívne, stále nenarazil na nič, čo by mu skutočne pomohlo. Bude sa o tom musieť pozhovárať s Azazelom, tie nočné výlety do pekla ho zabíjali.

„Má poškodenú myseľ, nie je možné upraviť ju. Dumbledore má podozrenie, že jej niekto manipuloval so spomienkami, no nedokáže ich obnoviť. Umbridgeová má priam panický strach z akýchkoľvek zvukov, ktoré vydávajú kone. Žiaľ, nikto nedokáže povedať, čo sa s ňou dialo počas posledných týždňov, odkedy zmizla.“ Prezradil. Na tú falošnú ľútosť, čo sa mu odrážala v hlase, by mu nenaletel ani Ronald. Harry sa uškrnul.

„Kde je teraz?“ opýtal sa.

„U Svätého Munga. Do Rokfortu sa tak skoro nevráti a povedal by som, že ministerstvo si nabudúce dobre rozmyslí či do Rokfortu nasadí vlastných ľudí. Stiahli aj obvinenia voči Dumbledorovi. Už čoskoro sa vráti naspäť, McGonagallová je šťastím bez seba. Mňa teraz zázračne potrebujú neustále v škole, Dumbledorovi sa nepáči predstava, že sa pohybujem okolo teba. Konfrontoval Andromedu, nie je spokojný so snahou, ktorú vyvinula, aby ťa dostala. Čarodejnica odchádzala zo stretnutia s ním akási pobledlá.“ Mordred si rukou unavene prešiel po tvári a venoval chlapcovi mierny úsmev.

„Viem, že nie som práve najdokonalejší materiál na rodinu, Harry, no som rád, že si ostal so mnou.“ Priznal. Harry tak celkom nerozumel, prečo znel tak zachmúrene, ba až smutne. Naklonil sa dopredu a zľahka ho poklepal po pleci v geste spolupatričnosti. Hermiona či Catherine by ho v takejto chvíli objali, no Harry nebol ani jednou z nich a objatie v skutočnosti nebolo to, čo Mordred v tej chvíli potreboval. Potreboval uistenie a z nejakého dôvodu bol Harry tým jediným, kto mu mohol to uistenie dať a vrátiť mu stratený pokoj. A nech to už bolo akokoľvek, Harry potreboval Mordreda pokojného a podľa možnosti pri zmysloch.

„Mordred, pozri sa na to, kto patrí do mojej rodiny. Je to banda bláznov a cvokov, no predsa sú to ľudia, ktorých milujem najviac na celom svete.“ Jemne sa usmial.

„Je až prekvapivé, ako dobre si medzi týchto ľudí zapadol.“ Dodal pobavene.

„A čo, ak si zaslúžiš niečo lepšie?“ opýtal sa Mordred potichu. Harry mu položil ruku na rameno a prinútil staršieho čarodeja, aby sa mu pozrel do očí.

„Obaja dobre vieme, že ja by som v normálnej, šťastnej rodine žiť nemohol. Nie po tom všetkom. Nezapadol by som. A kto by bol lepší než ty? Napriek Fudgeovej snahe vieme obaja, že som mal vtedy na súde na výber. Keby som sa postavil za to, že chcem skončiť s Tonksovou alebo Darkom, dostali by ma do opatery. Vedel to aj Dumbledore. Všetko postavil na tom, že budem chcieť ísť k Andromede. No ja som už od začiatku vedel, že chcem žiť u teba. Vieš, kto som, vieš, čo dokážem a vieš, kam smerujem. Moje temné stránky poznáš lepšie ako mnohí moji priatelia. Rozumieš tomu najtemnejšiemu vo mne. A, na rozdiel od môjho otca, mi nelámeš srdce vždy, keď ťa stretnem.“ Odvrátil pohľad, povedal viac než chcel, no bol úprimný. Mordred nevedel, čo povedať. Chápal emócie, no pridlho žil mimo ľudí. Niekedy sa skutočne správal ako sociopat a šialenec, no bol to Mordred. Veril v Harryho a Harry veril jemu. V konečnom dôsledku boli obaja tak trochu poškodení, no nie? Dve hračky prírody, Harry ako Požehnaný dedič a možný budúci kráľ celého čarodejníckeho sveta, prorokovaný Vyvolený a Chlapec, ktorý prežil a Mordred ako syn najznámejšej kňažky temnôt a najsvetlejšieho a najmocnejšieho čarodeja, vrah Artuša Pentdragona a zároveň muž s nečakane pevným charakterom a srdcom ochotným prijať iných ľudí a snahou zachrániť svet.


 

„Nikdy ťa nezaujímalo ako je možné, že mnou rod le Fay neskončil? Nikde sa predsa nespomína, že by som mal rodinu.“ Ozval sa Mordred po chvíli ticha. Harry zodvihol tvár a pozrel sa na neho.

„Isteže zaujímalo, no nechcel som sa pýtať.“ Priznal. Keď Mordred hovoril o matke, bolo z jeho slov cítiť veľkú bolesť. Harry v ňom nechcel vyvolávať ďalšiu. So starými zraneniami sa nikdy nezmieril, Harry mal dojem, že boli aj po takom dlhom čase bolestivo zapálené. A on nechcel byť tým, kto bude jatriť staré rany.

„Mal som družku. Nikdy sa nestala mojou ženou, umrela počas jedného zo súbojov, ktoré som mal s Merlinom. Možno to tak bolo dobre. Ona by nikdy nebola ochotná opustiť ma a kým ja by som ostával rovnaký, ona by starla. Musel by som ju opustiť, čo by jedného z nás zabilo. Bola nádherná. Vlasy mala ako mesačný svit, prisahám. Ona sama bola ako ožiarená mesačným svitom. Akoby jej pri narodení požehnal samotný mesiac. Oči mala neobyčajne prenikavé, jasné a modré a nesmierne inteligentné. No väčšinu času sa zdalo, akoby bola duchom mimo, mysľou na akomsi vzdialenom mieste. Veľmi milovala mesiac. Počas bezmesačnej noci bola smutná, niekedy takmer apatická.“ Pohľad sa mu zahmlil, keď na ňu spomínal a oči mu zahalil smútok. No napriek nešťastných spomienkam mu na perách hral mierny úsmev, taký bolestný a zároveň nežný, že musel Harry odvrátiť pohľad. Nezniesol to. Nie smrťou matky, dokonca ani Merlinovým zjavným odmietaním, ale jej smrťou, skončil jeho život. V deň, kedy umrela, umrelo aj v ňom čosi dôležité a zostalo po tom iba prázdne miesto.

„Jej mágia bola taká čistá a jasná, taká číra. Nedokážem to vysvetliť. Dovolila mi nahliadnuť dovnútra, bolo to ako...“ pokrútil hlavou, keď mu došli slová.

„Ako číry kryštál. Ostrá a jasná, neuveriteľne čistá. Akoby skutočne nebola človekom, ale časťou samotného mesiaca. Mesiacom požehnaná, presne ako si povedal.“ Dokončil za neho Harry. Mordred sa na neho prekvapene pozrel, v očiach stále ten bolestný smútok.

„Och... takže naozaj... Ja... Ona... Mohla by byť...“ nedokázal nájsť vhodné slová. Harrymu takmer zlomilo srdce, keď sa pozrel do jeho očí, plných nádeje a uvidel v nich slzy. Nikdy mu v očiach nevidel slzy, nech sa dialo čokoľvek. Nikdy. A teraz...

„Ja neviem, Mordred. No ona nie je tak úplne človek, neverím tomu. Jej mágia je taká krásna a čistá. Nikto nemá takú mágiu. Vôbec by nemala byť schopná používať normálne kúzla. Jej mágia je taká zvláštna a zároveň taká nádherná. Nepochopiteľná.“ Pokrútil hlavou. Mordredov pohľad ho ťažil ako balvan, no nemohol mu povedať viac. Veď čo mu môže povedať, keď sám nepozná odpoveď na jeho otázku?

„Mal si deti?“ opýtal sa. Mordred sa zachmúril ešte viac.

„Áno. Dve. Chlapca a dievča. Dcéra bola ako ona, kým chlapec bol ako Morgana, až neskutočne sa na ňu ponášal. Dievčatko, ktoré sme spolu mali, zmizlo. Neviem, čo sa s ňou stalo. Bola ešte maličká, keď sa všetko pokazilo, zmizla spolu s matkou. Možnože aj ona bola výnimočná a teraz je...“ ukryl si tvár v dlaniach.

„Ona nie je tvoja milovaní ani jej dcéra. Mordred, ja... Nie je nesmrteľná, v jej mágii je toho mnoho, no nesmrteľnosť nie. Možno je potomok tvojej dcéry, ale nie je ňou a ani jej matkou.“ Cítil ľútosť, no vedel to. Dotkol sa jej mágie.

„Si si tým istý?“ opýtal sa Mordred. Či si bol istý tým, že rozumie mágií na dostatočnej úrovni na to, aby mohol vedieť toto? Či rozumie dostatočne jej mágií? Zo všetkých práve jej? Odpoveď bola samozrejmá.

„Nie.“ Povedal. Nebol si istý, vôbec si nebol istý. No keby bol Mordred jej milovaným druhom alebo otcom, nesprávala by sa inak? Aspoň by nenaznačila, že vie, kým je? Akýmkoľvek spôsobom?

Och, nie, hovorili o nej. Ona by mohla poznať všetky tajomstvá sveta a nikto by to nezistil. Ani Harry, hoci sám seba rád presviedčal, že jej rozumie. A pritom jej rozumel asi tak ako mesiacu nad ich hlavami.

„Preto všetky tie pohľady...“ skonštatoval, keď si vybavil ako ju Mordred pozoroval.

„Nemôžeš sa mi diviť.“ Reagoval Mordred. Harry sa krátko, neveselo zasmial.

„Nie, to naozaj nemôžem.“ Uprel na Mordreda zvláštne iskrivý pohľad.

„Takže nie som jediný, kto si nemôže pomôcť a musí milovať Lunu Lovegoodovú.“ Pokrivene sa usmial. Mordred sa trochu škrípavo rozosmial. Jeho sýtemu, hlbokému smiechu chýbala radosť, no už sa tam objavil aspoň náznak života, iskierka pobavenia, hoci chmúrneho. Nebol v tom sám. Ani jeden z nich v tom nebol sám.

Kým mali jeden druhého, neboli na svete úplne sami. Aké zvláštne, že osud spojil práve ich dvoch. Mordreda, černokňažníka, ktorý blúdil stáročiami a život zasvätil hľadaniu a Harryho Pottera, osirelé dieťa a chlapca, ktorý potreboval byť nájdený. Aké príhodné.

Osud bol možno krutý, no o svojich sa staral. To bola aspoň malá útecha pri tom všetkom, čo sa okolo nich dialo. Len akým spôsobom sa o nich staral...

„Ako sa volala?“ opýtal sa Harry.

„Rodičia jej dali meno Elizabeth, no ja som ju volal Sapphire.“ Mierne sa pousmial.

„Neprekážalo jej to?“ spýtal sa Harry zľahka pobavene. Elizabeth je krásne meno, kým Sapphire... Nuž, niežeby nebolo krásne, no nie každej žene by vyhovovalo, keby ju jej druh volal podľa kameňa. Hoci, krásneho a cenného kameňa.

„Nie. Nikdy nemala rada meno Elizabeth.“ Povedal.

„Tvoja dcéra sa volala Maya?“ opýtal sa Harry. Mordredovi potemnel pohľad.

„Nie. Seléna.“ Povedal.

„Kto je Maya?“ opýtal sa Harry. Nechal by to tak, nebyť toho záblesku hnevu, ktorý sa mu zaleskol v očiach. Akoby mal na pár okamihov možnosť zahliadnuť toho Mordreda, ktorého sa dejiny desili.

„Maya.“ Zašepkal. „Je to pravdepodobne jedna z najväčších chýb, aké som kedy urobil. Nepýtaj sa na ňu, Harry. Nie je dôležitá, teraz nie. Keby na nej niekedy záležalo, poviem ti o nej, no dovtedy nie.“ Harrymu sa zazdalo, akoby mu v tvári zazrel výčitky, keď o nej hovoril. Napriek tomu sa už viac nepýtal. Mordred sám mu nechával voľnosť a nenútil ho hovoriť o tom, o čom nechcel, pokiaľ to nebolo nutné. Bolo len fér, že mu to Harry oplatil rovnakou mincou. Veril mu, že keby to bolo nutné a mohlo by ich to ohroziť, povedal by mu to.


 

„Mimochodom, vieš o tom, že máš zaujímavý výber mien?“ nadhodil Harry.

„Podľa čoho tak usudzuješ?“ ozval sa zmätený Mordred.

„Ženu voláš podľa zafírov, dcéru podľa bohyne a zosobnenia mesiaca...“ vysvetľoval pomaly. Mordred sa s pochopením zasmial.

„Och, áno, to je pravda. Trochu netradičné mená. Ale musíš uznať, že trefné.“ Povedal. Harry sa kyslo uškrnul.

„Poznal som dievča, ktoré sa volalo slnečný svit. Nazvali ju tak preto, lebo ju splodili v čase, kedy svitalo. Aj to bolo trefné meno.“ Podotkol. Tentoraz bol Mordred tým, kto sa kyslo uškrnul.

„Toto nebolo trefné, ale hlúpe. Ja som svoju dcéru miloval. Nazvať ju podľa bohyne mesiaca bola pocta, nie dehonestácia.“ Tvrdil. Harry pokrčil plecami, unikol mu však mierny úškrn. Samozrejme, že bol medzi tým rozdiel, Harry ho však nemienil priznať.

„Už si objavil sieň s portrétmi?“ opýtal sa Mordred. Harry prekvapene nadvihol obočie.

„Tu v Perle?“ spýtal sa.

„Samozrejme, že v Perle. Kde inde?“ ozval sa. Harry jeho poznámku ignoroval.

„Nie. Netušil tom, že tu niečo také je.“ Priznal. Mordred sa uškrnul.

„Perlu nemáš ešte ani zďaleka prelezenú. Keď sa vrátiš zo stretnutia s Luciusom, vezmem ťa tam. Matka sa ti bude páčiť. Za mlada bývala očarujúca.“ Usmial sa.

„Máš len jej portrét, kým bola mladá?“ spýtal sa. Mordred sa horko uškrnul.

„V tej miestnosti áno.“ Povedal.

„Ale teraz by si už mal ísť, inak zmeškáš.“ Varoval ho. Harry sa pozrel na hodinky a v duchu mu dal zapravdu. Čas pokročil a Harry si to ani neuvedomoval.

„Len si vezmem plášť. Máš prívesok aj pre Luciusa?“ opýtal sa Harry. Mordred vytiahol z vrecka drevenú skrinku a podal ju Harrymu. Táto bola zľahka vyrezávaná.

„Nudil si sa?“ opýtal sa Harry pobavene.

„Trochu.“ Priznal Mordred. Harry nad ním pokrútil hlavou. Musel však uznať, že tie rytiny boli vydarené. Mordred bol v skryte duše umelcom.

„Toto sa mu bude páčiť.“ Povedal. Lucius mal takéto veci rád.

„Potrebuje ho vôbec? Pokiaľ príjme tvoje znamenie, bude prívesok zbytočný.“ Podotkol Mordred.

„Neviem či mu ho vôbec dám. Všetko to bude zbytočné, pokiaľ ho bude naďalej viazať Temné znamenie.“ Rukou si prehrabol vlasy. Chcel Luciusa na svojej strane, veľmi ho chcel, no potreboval istotu. Bez nej nebude ochotný prijať ho. Nemohol takto riskovať. V stávke bolo viac než len jeho život.


 

„Kde sa to máte vlastne stretnúť?“ opýtal sa Mordred, keď sa Harry postavil, aby sa išiel prezliecť do niečoho vhodnejšieho.

„V hostinci U Kančej hlavy.“ Uškrnul sa Harry. Na odchode začul Mordredov smiech. Och, áno, bude zaujímavé sledovať zo všetkých práve Luciusa v tomto zašitom hostinci.

Nakoniec sa rozhodol, že tmavozelená košeľa, čierne elegantné džínsy a tmavozelený plášť budú musieť byť dostatočne vhodné na stretnutie s Lordom Luciusom Malfoyom. Skrotiť vlasy Harryho Potter nemalo zmysel, tak sa o to ani nepokúšal, len si ich prečesal. Hoci tomu mnohí nedokázali uveriť, jeho vlasy bývali po prebudení ešte strapatejšie ako bežne.


 

Pred Kančiu hlavu sa premiestnil ako pohľadný vysoký mladík s nebesky-modrými očami a špinavými blond vlasmi. Okrem očí najväčšmi pútali na jeho tvári pozornosť ostro rezaná brada a znamienko nad obočím. Detaily. Drobné, ale dôležité, ako mu Mordred prízvukoval. Lucius jeho príchod zaregistroval, no na prvý pohľad ho nespoznal. Harry podišiel bližšie k nemu a podal mu ruku.

„Dobrý deň, pán Malfoy. Prišiel som, ako sme sa dohodli, aby sme prebrali isté záležitosti.“ Povedal dôverne, akoby sa jednalo o akési špinavé tajomstvo, ktoré sa snažili obaja utajiť. Kančiu hlavu strážil Rád, minimálne Mundungus Fletcher tu bol určite.

„Ach, áno, poďte so mnou dnu, prenajal som miestnosť, kde budeme sami.“ Povedal. Zaviedol ho dnu, kde ich majiteľ bez slova poslal ďalej, do jednej z izieb. Cestou Harry zaregistroval akúsi nepeknú čarodejnicu v klobúku, ktorá ich pozorovala. Tvárila sa nenápadne, bola v tom dokonca dobrá, no Harrymu trvalo sotva pár sekúnd, kým ju odhalil. Nesmierne ho pobavilo, že sa Mundungus prezliekol práve za bosorku.

„Skvostné.“ Skonštatoval, keď vošli do starej, ošarpanej izby.

„Ty si vyberal miesto.“ Podotkol Lucius, keď si sadali do starých kresiel.

„Ak dovolíš,“ ozval sa Harry a skôr než stihol Lucius zareagovať, vytiahol prútik a začaroval miestnosť proti odpočúvaniu. Lucius nadvihol obočie, nezdal sa byť jeho počinom vyvedený z miery.

„Bezpečnosť.“ Uškrnul sa Harry. Čosi mu hovorilo, že Mundungus za dverami ich izby nebol vývojom udalostí nadšený.

Až po tomto si Harry zložil z ruky prsteň, ktorý z neho robil blonďavého mladíka. Ten sa rozplynul v obláčiku dymu a zmizol. V skutočnosti to bolo veľmi šikovné kúzlo, kedy do mágiou vytvoreného predmetu vložil určitý druh mágie a v podstate mu vnútil svoju vôľu. Mordredove lekcie sa rozhodne vyplácali.

„Teraz je to lepšie.“ Skonštatoval, keď sa zmenil naspäť na Harryho Pottera. Žiť s dvomi rôznymi podobami bolo náročné, no vkladať do toho ešte ďalšie bolo už nepríjemné.

„Nechceš radšej svoju... pravú podobu?“ opýtal sa Lucius. Oči mu horeli zvláštnym jasom. Harry na ňom videl zvedavosť, čosi, čo sa takmer ponášalo na túžbu a dobre ukrývaný starý smútok.

„Nezvyknem ju odhaľovať príliš často.“ Ospravedlňujúco pokrčil plecami.

„Nemohol by si teraz urobiť výnimku?“ spýtal sa Lucius. V hlase mu znela túžba, takmer potreba, ktorú Harry nedokázal tak celkom zaradiť. Napriek tomu ako často sa pohyboval v spoločnosti dospelých Slizolinčanov, tomu nebolo dosť na to, aby plne pochopil ich zmýšľanie. Mal vážne obavy, že niečo také sa mu nepodarí nikdy.

„Lepšie sa ti spolupracuje s tou temnejšou stránkou mojej osobnosti?“ opýtal sa s ľahkým pochmúrnym úškrnom. Lucius mu ho opätoval, len ten jeho úškrn bol veselší ako ten Harryho.

„Lepšie sa mi spolupracuje s niekým, kto je ako ja.“ Poopravil ho. Harry sa slabo uškrnul. Možno by mal byť urazený, že Lucius tak očividne a prirodzene nachádzal paralely medzi nimi dvomi, no nebol. Už nejakú chvíľu o ňom nezmýšľal tak ako predtým. Práve naopak, Lucius Malfoy mal mnoho predností, ktoré Harry dokázal oceniť.

„Dobre. Povedzme, že si to skutočne zaslúžiš.“ Povzdychol si Harry. Po nepatrnom zaváhaní si s krátkym puknutím odopol svoj vlastný prívesok s havranom a položil ho na stôl medzi nimi. Lucius nedokázal úplne skryť prekvapenie a úžas, keď pozoroval zmenu, ktorá sa mu udiala priamo pred očami.

„Podobáte sa.“ Povedal. Harry sa mierne uškrnul.

„Zdá sa, že je mojím osudom podobať sa na otcov.“ Nadhodil Harry s mizernou snahou o humor. Lucius sa slabo usmial.

„A stále s očami po matke.“ Dodal. Tentoraz sa Harry usmial naozaj. Áno, toto povedal pekne. Len škoda, že jeho nová podoba tentokrát čiastočne zasiahla aj oči. Oči Harrisona Carusa už totižto neboli tými krásnymi a nesmierne jasnými zelenými očami, aké mala Lily. Harryho oči boli temnejšie, omnoho jasnejšie odzrkadľovali jeho skutočnú povahu ako tie jasné smaragdové.

Svetlovlasý čarodej si prehliadol Harryho zhora nadol a uškrnul sa.

„Tá podoba medzi tebou a... otcom je nesporná, no ty si... povedzme, že vydarenejší model.“ Skonštatoval Lucius. Trochu sa zasekol, keď mal nazvať Snapea otcom, čomu Harry dokonale rozumel. Tiež s tým mal problém. Zasmial sa nad Luciusovými slovami, spomínajúc na to, čo si škodoradostne pomyslel počas tých prvých dní, keď zistil, kým je. Lucius trafil klinec po hlavičke a ani o tom nevedel.


 

„Písal si mi, že chceš, aby som na teba použil to kúzlo.“ Povedal Harry po chvíli, počas ktorej obaja pozorovali toho druhého. Lucius prikývol.

„Čakal by som, že so sebou vezmeš aj Draca. Ide v tom s nami.“ Povedal Harry.

„Draca som nechal doma, nemusí byť pri tom.“ Pousmial sa Lucius. Takže mu o tom nepovedal. To bolo v skutočnosti to, čo Harry očakával.

„Aké to bolo, zistiť, že si jeho synom?“ zaujímal sa Lucius. Pre Harryho bolo očividné, že sa snažil odvrátiť Harryho pozornosť inam. Mal obavy z toho kúzla, ktoré naňho mal Harry aplikovať.

„Bolo to hrozné. Vieš si predstaviť, že by si odrazu zistil, že v skutočnosti nie si Malfoy? Zrútil sa mi svet.“ Povedal Harry. Ticho si povzdychol a rozhodol sa hrať jeho hru.

„Ako dobre si poznal Lily?“ zaujímal sa.

„Nie až tak dobre. Vždy som bol skôr Severusov priateľ.“ Priznal.

„Lily bola muklorodená. Bolo nevhodné stýkať sa s ňou.“ Preložil Harry jeho slová. V hlase mu nechcene zarezonoval chlad. Rukou si prehrabol vlasy.

„Prepáč, nechcel som byť... nepríjemný.“ Povedal pomaly, trochu neistý tým, aké slová zvoliť. Na jeho prekvapenie sa Lucius zasmial.

„Po Severusovi si zdedil viac než som predpokladal. Obaja máte dar zasiahnuť citlivé miesto.“ Povedal.

„Nie je to niečo, na čo by som bol hrdý.“ Uškrnul sa Harry.

„Je to tvoja zbraň.“ Povedal Lucius. Harry prikývol. Samozrejme, že bola. Jedna z najlepších. To však neznamenalo, že to musel mať rád.

„Mimochodom, matka nikdy nebola skutočne muklorodená.“ Skonštatoval. Lucius sa zmätene zamračil.

„Ako to myslíš?“ spýtal sa.

„Skúsi si vyhľadať niečo o rode Evans. Vzišlo z neho pár výnimočných príslušníkov nášho druhu. Žiaľ, niekoľko posledných generácií sa rodilo bez mágie, a tak rod upadol do zabudnutia. Lily bola po dlhej dobe prvá čarodejnica, jej rodičia ani starí rodičia však už nepamätali na časy, kedy ich rod využíval mágiu.“ Hovoril.

„Odkiaľ to vieš?“ spýtal sa starší čarodej.

„Od Mordreda.“ Odpovedal po pravde. Bude dobré hovoriť pravdu, pokiaľ ho skutočne chcel na svojej strane. Lucius sa zhlboka nadýchol, očividne sa snažiac zachovať rozvahu.

„Ty mu vážne veríš.“ Skonštatoval.

„Mám na to dôvod. V tomto mi musíš veriť. Vy všetci. Ale pokiaľ ťa to upokojí, mňa a Mordreda spája krv. Je to môj predok.“ Dodal rezignovane.

„Ty si potomkom Mordreda le Faya.“ Zopakoval po ňom Lucius duto. Harry s miernym zamračením sa pokrčil plecami.

„Merlin, Morgana, Mordred... áno, patria k mojim predkom. Rovnako ako Chrabromil so Slizolinom a pár ďalších zaujímavých čarodejov. Vlastne,“ zamyslene si pohladil bradu, „nie je vo vašej rodovej línií aj Slizolinova krv?“ opýtal sa Harry. Snažil sa rozpomenúť sa na to, čo mu Mordred hovoril a spojiť si to s rodokmeňmi, ktoré mal možnosť vidieť, no veľmi mu to nešlo. V duchu si frustrovane zašomral niečo o tom, aké prekliato zložité sú všetky tie pokrvné línie. Ani Mordred by sa v tom tak ukážkovo nevyznal, keby to všetko sám neprežil.

„Keby som nevedel, že drvivá väčšina čarodejov z vašej pokrvnej línie skončila v Slizoline, bol by som ochotný tvrdiť, že ste potomkami Bystrohlavovej.“ Priznal.

„Nie je možné vystopovať potomkov Zakladateľov. Napríklad Bystrohlavová nemala nikdy manžela a jediným známym potomkom je jej dcéra Helena, ktorá umrela ešte predtým ako stihla mať dediča.“ Povedal Lucius. Harry nad tým mávol rukou.

„Nie, keď máš pri sebe niekoho, kto pozná rodokmene čistokrvných rodín lepšie než oni sami.“ Tvrdil Harry.

„Napríklad aj váš rod zmenil počas storočí meno. Aké staré môže byť meno Malfoy? Viac než tisíc rokov určite nemá. A hádam, že vaše záznamy siahajú len do tej doby, možno ešte kratšie. Nemýlim sa?“ opýtal sa. Odpoveďou mu bolo Luciusovo prikývnutie.

„Záznamy sú vedené asi tak dvesto rokov odvtedy, čo sme si zmenili meno. Samozrejme, počítame ešte s formou mena, ktorú sme používali predtým, meno Malfoy má len pár storočí. No neúplné záznamy o našom rode siahajú až do polovice tretieho storočia pred našim letopočtom.“ Dodal s náznakom pýchy v hlase. Rod Malfoyovcov bol právom označovaný za jeden z najstarších čistokrvných rodov v Británii.

„Bystrohlavová mala určite aj iné dieťa okrem Heleny. A Salazar mal tiež určite nejakého nemanželského potomka. Snáď len Bifľomorová bola plne verná svojmu manželovi, tu si totižto nie som istý ani Chrabromilom. Vlastne, každý okrem Bifľomorovej má dnes potomstvo medzi starými rodmi. Bifľomorovej rod buď dávno vymrel, keďže ani Mordred nevie nič o jej prípadných žijúcich dedičoch alebo sa jednoducho neprejavuje. Aspoň nie spôsobom hodným Bifľomorovej.“ Povedal. Pobavene sa uškrnul, keď si na niečo spomenul.

„Istú chvíľu som premýšľal nad tým, že Longbottomovci by mohli mať v pokrvnej línií Bifľomorovej krv. Dlho ma to však nedržalo. Väčšina predstaviteľov rodu sú buď Chrabromilsky alebo Slizolinsky založení.“ Napríklad taká Nevillova stará mama by sa hodila skôr do Slizolinu než do fakulty levov. A, pokiaľ boli klebety pravdivé, Augusta Longbottomová skutočne chodila za čias svojej mladosti do Slizolinu.

„A mimo iné, v ich rode sa neprejavujú jej rodové nadania. Bifľomorová rozumela zvieratám, Salazar komunikoval s hadmi a Bifľomorová prakticky s každým magických či nemagickým tvorom, hoci neovládala jazyky nehumanoidných bytostí ako Salazar. A mala aj výnimočné nadanie na herbiológiu. To bol pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo so Salazarom takú dlhú dobu vychádzala dobre.“ Venoval Luciusovi ospravedlňujúci úškrn, keď si uvedomil, že začal zbytočne tárať. Zatúlali sa mu myšlienky. Každopádne, Lucius nevyzeral byť podráždený, skôr zaujatý tým, čo hovoril. To bolo dobré znamenie, aspoň mu zatiaľ ešte neliezol na nervy.

„Prekvapuje ma, čo všetko vieš o našej minulosti.“ Priznal Lucius. Harry sa na staršieho čarodeja úprimne usmial.

„To je Mordredova zásluha. Vo chvíľach, kedy máme čas, ma zasypáva príbehmi o starých časoch. Všetci dobre vieme, že čo sa týka etikety v čistokrvnej spoločnosti a všetkých tých spletitých zvykov, väzieb a mien, mám rezervy, no v tejto oblasti viem pravdepodobne viac, než väčšina teraz žijúcich ľudí.“ A do toho rátal aj Mordreda a Merlina. Boli veci, na ktoré sa už zabudlo a boli aj veci, na ktoré čarodejníci zabudnúť proste chceli. A Harry mal to šťastie, že mal po ruke niekoho, kto si všetky tieto veci pamätal.

Mordred bol úžasne mocný čarodej, ktorý ho učil tajom mágie a viedol ho, no zďaleka najcennejšie na ňom boli pre Harryho práve jeho vedomosti. On bol hotová studnica poznania. Všetky tie tajomstvá, ktoré poznal, všetky tie znalosti, ktoré mal. Bolo to niečo úžasné! Mordred nielen poznal dejiny, on ich žil. Ovládal kúzla, na aké ostatní už dávno zabudli, všetky tie stratené vedomosti, elixíry, aké sa dnes dali nájsť už len v tých najstarších a najcennejších, často nekompletných výtlačkoch, pokiaľ sa vôbec dali ešte niekde nájsť písané recepty. Mordredova knižnica obsahovala stovky, možno tisíce kníh, pergamenov a papyrusov, ktoré nemali nikde na svete kópiu. A to bola pritom len časť z toho, čo všetko mal v hlave.

Mordred raz pred Harrym spomenul, že spisoval niekoľko kníh, do ktorých vkladal dávno zabudnuté vedomosti. Vraj chcel, aby ostal Harry informovaný, pokiaľ by sa niečo stalo a on by opustil tento svet skôr, než by dokončil svoju úlohu. Koniec koncov, kliatba znela nájsť, nie vycvičiť toho pravého Požehnaného dediča. Zatiaľ sa však nezdalo, že by bola kliatba sňatá z jeho osoby.

Možnože ešte stále nenašiel toho Požehnaného dediča, ktorého hľadal...


 

„Urobíme to teraz?“ opýtal sa. Lucius sklonil hlavu, potom sa však narovnal, na tvári výraz hrdosti a pýchy, vyhrnul si rukáv ľavej ruky a natiahol ju k Harrymu.

„Pokiaľ to neurobíme hneď, tak nikdy.“ Povedal pevne. Harry sa na neho slabo súhlasne usmial.

„Si si tým istý? Obaja dobre vieme, že je tisíc dôvodov, pre ktoré by si to robiť nemal.“ Povedal Harry. Jeho vystretej ruky sa stále nedotkol.

„Pre Draca urobím čokoľvek.“ Povedal Lucius. Harry prikývol.

„Rozumiem. No toto nebude o Dracovi, ale o tebe.“ Pripomenul. Lucius prikývol.

„Ja viem.“ Natiahol sa, chytil Harryho za ruku a s miernym úsmevom sa naklonil ponad stôl bližšie k nemu.

„Keby som ti neveril, keby som neveril v teba, nikdy by som nezradil Voldemorta a neodovzdal sa do tvojej vôle.“ Povedal vážne. Pre Luciusa bola vernosť všetkým. Vernosť rodine a pánovi, najmä rodine. A práve v tejto chvíli svojho pána zrádzal. Kto by povedal, že rodina ako Malfoyovci by bola taká ochotná verne kráčať za niekým iným a slúžiť? Pretože toto bolo to, v čom boli Malfoyovci skutočne dobrí. Malfoy bol tou hybnou silou v pozadí, ktorá potajme ťahala za nitky, manipulovala a politikárčila. Harry to vedel a vedel aj to, prečo sa Mordred tak obával spojenia s nimi. No tak ako oni verili v neho, bol aj Harry povinný veriť v nich a Harry veril, že Malfoy má v sebe mnoho dobrého.

„Neverím, že toľko starobylých rodov by sa upísalo Voldemortovi, keby vás neoklamal krásnymi ideami. Zradil vás, zviazal vás a zotročil vás a ja... Ja budem ten, kto vás oslobodí.“ Lucius sa súhlasne usmieval, v očiach žiaru. Toto bolo to, čo chcel a potreboval počuť.

„Budeš môj, Lucius.“ Zašepkal. A s tým sa natiahol za Luciusovou rukou a priložil prútik k Temnému znameniu.

„Fortitudo fatum fascis!“ vyslovil jasne a zreteľne. Hlas mu zafarbila mágia, ktorá v mocných vlnách vyletela z jeho tela a prenikla Luciusom, dotkla sa jeho duše a pohltila jeho podstatu, zviazala ho zväzkom pevným ako samotný osud, pevnejším než smrť, búrlivejším a divokejším než samotný oceán a zároveň stálym a nemenným ako sama zem. Lucius vykríkol, keď ho pohltila sila mocnejšia a divokejšia než akú kedy dosiahol Lord Voldemort, zaklonil tvár dozadu a kričal, no jeho ruka sa nepohla.


 

Harry si s úsmevom spomenul na rozhovor, ktorý viedol s Mordredom, keď vytváral kúzlo, ktoré prekoná aj samotné Znamenie zla.

„Prečo práve tieto slová?“ opýtal sa.

„Pretože lepšie nedokážem nájsť. Na to, aby si prijal moje znamenie, potrebuješ mať statočnosť, divokosť a silu. Preto fortitudo. Je to pevný dlh, ktorý nejde porušiť, dlh stály a nemenný ako samotný osud, preto fatum.“ Pokrčil plecami a venoval mu ľahký úsmev.

„A prečo fascis?“ opýtal sa.

„To je snáď jasné, nie? Je to zväzok.“ Povedal.

„Osudový zväzok. Uvedomuješ si, že bežný čarodej by si nikdy nedovolil pokúšať takýmto spôsobom osud?“ upozornil ho. Harry sa potichu zahorklo zasmial.

„Drahý Mordred, celý môj život je riadený osudom a veštbami. Pokiaľ je niekto, kto má právo požadovať niečo od osudu, tak som to ja.“ Povedal. Prvá veštba mu vzala rodičov a urobila z neho celebritu, Chlapca, ktorý prežil, Vyvoleného a prvého na Voldemortovom zozname. A druhá veštba z neho urobila vodcu Tretej strany, prorokovaného najmocnejšieho čarodeja a symbol odvahy, slobody a spravodlivosti. Hlas osudu prehovoril a Harry sa nebránil, odovzdane prijal, čo mu osud nadelil a kráčal ďalej, doráňaný, no nezlomený. Osud mu vzal všetko a to, čo mu dal, bolo len malou náplasťou za to, po čom túžil. Všetko dobré vo svojom živote si musel tvrdo vydobyť a aj potom mu to osud bral a Harry musel stále znovu a znovu bojovať, často bez najmenšej nádeje. Kto mal nárok na vzývanie osudu, ak nie on sám?

„Si si tým istý, Harry? Tým kúzlom?“ opýtal sa Mordred.

„Áno. Istejší než celou Treťou stranou.“ Prikývol.

„V takom prípade nemám čo dodať.“ Zaiskril mu pohľad.

„Okrem toho, prvý, kto tvoje kúzlo otestuje, bude Lucius. Ten by mi nechýbal.“ Dodal.

„Ale mne áno!“ zavolal Harry za jeho odchádzajúcou postavou. Pokrútil hlavou a pokračoval vo výpočtoch.


 

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa Luciusa, bez pohybu sediaceho na stoličke, s rukou stále vystretou. Muž pomaly otvoril oči a zamrkal, jasnú modrú v očiach mal potiahnutú búrkovou šeďou.

„To bolo...“ nenachádzal správne slová, ktorými by popísal to, čo zažil.

„Ťažko opísateľné?“ pomohol mu Harry. Lucius sa rozosmial, úprimne a čisto, tak ako ho Harry ešte nikdy nepočul smiať sa. Tak ako Harry nikdy nepočul smiať sa ani Draca a ani Mordreda. Ten smiech bol číry a radostný a zároveň ostrý a drsný, nepredstieraný a otvorený, priam srdečný. Bol to skutočnejší zvuk než väčšina toho, čo kedy Harry počul. Zvuk v rovnakej miere naplnený radosťou ako trýzňou. A práve preto bol krásny. Lucius bol muž a Harryho záujem bol zameraný na nežnejšie pohlavie, no v tom okamihu jeho vnútrom prenikol akýsi drsný a jasný pocit, kedy ho hlboko zasiahla skutočnosť, že Lucius bol v skutočnosti krásny. V tej chvíli bolo v jeho búrkovo-modrých očiach, platinových vlasoch, dokonalých aristokratických črtách a v tom úprimnom smiechu niečo, čo zachytilo a zovrelo Harryho vnútro. A Harry vedel, že nech to všetko dopadne akokoľvek, Harry bude v rovnakej miere patriť Luciusovi ako bude Lucius patriť jemu.

Toto bola chvíľa ich dvoch. Chvíľa, kedy si Harry uvedomil, že im všetkým patril. Nespomínal si, kedy presne zažil takúto chvíľu s Mordredom, Catherine, Lorethom, Amay, Hermionou či s kýmkoľvek ďalším, no určite tu bola, ten zlomový moment, kedy sa prepadol a časť jeho ja sa odtrhla a naveky prepojila s ľuďmi, ktorých miloval. Patril im celou svojou bytosťou, bol ochotný obetovať pre nich všetko, vrátane svojho života a zároveň bol ochotný žiť pre nich ďalej, kráčať, padať a stále znovu a znovu vstávať a bojovať.

Miloval ich. A miloval ich tak veľmi, až z toho šalel.


 

Lucius sklonil pohľad na svoju ruku a potom sa pozrel na Harryho. Tvár mu zahalili chmáry.

„Temné znamenie je stále tam.“ Zašepkal.

„Bude tam dovtedy, kým sa nerozhodneš, že mi budeš skutočne oddaný. Potom ho nahradí môj znak.“ Povedal. Už predtým mu vysvetľoval ako to funguje. Všetko je to o rozhodnutí.

„Ale ja som sa už rozhodol.“ Namietol Lucius. Harry sa mierne usmial.

„Možno v mysli, no to nestačí. Toto rozhodnutie musí byť v rovnakej miere rozhodnutím tvojej mysle, duše, srdca aj mágie. Možno mi tvrdíš opak, no ty si sa v skutočnosti ešte stále nerozhodol.“ Tvárou v tvár náhlemu smútku, ktorý sa rozšíril v Luciusovej tvári, sa natiahol a upokojujúco mu položil ruku na plece, vnútorne prekvapený Luciusovou ochotou otvoriť sa pred ním.

„To je v poriadku.“ Prehovoril mierne. Lucius zodvihol tvár a uprel na neho bolestný pohľad. Pokrútil hlavou.

„Nie, nie je. Tak veľmi som sa mu chcel priblížiť, chcel som ho chrániť. A čo som dosiahol?“ zložil hlavu do dlaní. Harry mimovoľne zamrkal, keď si uvedomil, koho mal starší čarodej na mysli.

„Draco ťa bude milovať už preto, že si sa snažil.“ Zašepkal. Lucius mu pozrel do očí a chvíľu v nich čosi mlčky hľadal. A nech to už bolo čokoľvek, našiel to. Mierne sa usmial.

„Vlastná skúsenosť?“ opýtal sa. Harry mu vrátil pomalý úsmev.

„Ako inak.“ Odvetil. Lucius sa zasmial.


 

Harry ešte chvíľu zotrval v Luciusovej prítomnosti, kým si neuvedomili, koľko času uplynulo. Obaja mali povinnosti, ktoré nemohli zanedbávať a Harry by pred odchodom do školy rád navštívil svojich nových väzňov.

Premenil sa na modrookého mladíka a nasledoval Luciusa von z predplatenej izby. Akonáhle vyšli, nalepil sa na nich, na Harryho nesmierne pobavenie, Mundungus. Vrazil do nich a Harry cítil ako sa jeho ruka dotkla vnútornej strany Harryho plášťa.

„Dávajte pozor, ženská!“ štekol po nej, napálený, že nevedel, čo mu Mundungus ukradol. Pretože si bol istý, že mu niečo určite vzal. Parchant jeden malý slizký.

„V poriadku, priateľu? Takto to vyzerá, keď sa musíme stýkať so spodinou.“ Povedal Lucius nevraživo a znechutene ohrnul pery, vzhliadajúc na Mundungusa zo svojej úctyhodnej výšky. Mundungus sa pod jeho pohľadom prikrčil a zmizol ako gáfor.

„Okradol ma.“ Zavrčal Harry. Lucius naňho uprel kamenný pohľad.

„Prečo si ho nezastavil a nevzal si si naspäť, čo je tvoje?“ opýtal sa.

„Pretože neviem, čo to bolo.“ Priznal frustrovane. Keby vedel, čo mu vzal, jednoducho by vytiahol prútik a privolal by si to naspäť. Systematicky začal prehliadať vnútorné vrecká na plášti, v snahe nájsť, čo mu Mundungus vzal.

„Mešec! Ten parchant mi vzal mešec!“ zvolal pohoršene, keď sa konečne dopátral k tomu, čo mu chýba.

„Čo všetko nosíš v mešci?“ opýtal sa Lucius.

„Galeóny, samozrejme.“ Odvetil.

„Nič okrem nich?“ uisťoval sa Lucius.

„Nuž... Ehm... Prepisy niekoľkých parselských kúzel, možno prvotný nápad ako obmedziť pôsobenie Temného znamenia...“ dodal s nervóznym úsmevom.

„Mešec je prvá vec, o ktorú ťa okradnú. Ako ti napadlo nosiť takéto dôležité veci v mešci?“ zavrčal Lucius. Harrymu zaiskrili oči. Bol zástancom názoru, že viacero nebezpečných vecí nie je dobré uskladovať na jednom mieste. Omnoho horšie by bolo, keby sa pokúsil ukradnúť niektorý z jeho príveskov či dýku, čo dostal od Loretha a Amay.

„Pre mňa nie je nič z toho dôležité. Ten návrh nefunguje, prešiel som ešte niekoľkými nezdarnými pokusmi, než som našiel konečné riešenie ako odstrániť Znamenie. Skôr ma trápi, že parselské kúzla je možné spojiť si len so mnou a s Voldemortom, keďže sme poslednými známymi čarodejmi v Británii, ktorí dokážu používať Parselčinu a pre teba by nemuselo byť dobré, keby si moju snahu odstrániť Temné znamenie spojili s tebou. Pravdepodobnosť, že sa tá správa dostane k Voldemortovi nie je vysoká, Mundungus je členom Fénixovho rádu, no zároveň je to podlý malý zlodejíček a podvodník.“ Povzdychol si.

„O mňa nemaj obavy. Pokiaľ by sa k Voldemortovi dostalo, že sa pokúšam zbaviť Znamenia, dokážem to vyvrátiť.“ Povedal, no Harry cítil to takmer nepatrné napätie v jeho hlase. Nebol Majstrom legillimencie a keby sa Voldemort skutočne pokúsil vyhľadať si pravdu v jeho mysli, našiel by ju.

Znenazdajky sa Harrymu objavila v ruke vyrezávaná drevená skrinka. Podal ju Luciusovi.

„Pokiaľ by si sa predsa len nedokázal zachrániť, použi toto. Predpokladám, že vieš, čo s tým treba robiť.“ Pousmial sa Harry. Lucius si skrinku po krátkom zaváhaní prevzal.

„Samozrejme, že viem. Blíži sa doba, kedy bude každé malé dieťa poznať tento znak. Sám môj syn ho hrdo nosí.“ Prehovoril Lucius potichu. Harry sa potichu zasmial.

„Ak bude tento znak jedného dňa známy ako hovoríš, bude to kvôli vám, nie kvôli mne.“ Povedal.

„Podceňuješ sa.“ Povedal Lucius. Harry pokrútil hlavou.

„Vy ma preceňujete.“ Uškrnul sa Harry.


 

Ani jeden z nich si nevšimol čarodeja v čiernom plášti, ktorý ich pozoroval z úkrytu v zašitej uličke vedľa krčmy, a tak ani jeden z nich nemohol tušiť, čo všetko sa kvôli tomuto jedinému čarodejovi udeje. Kiežby to mohli tušiť. Možno by mohli zastaviť nevyhnutné. Možno by dokázali zastaviť osud a aspoň raz, len jediný krát ho prinútiť, aby bol láskavý ku chlapcovi, ktorému vzal tak veľa a ktorému vezme ešte viac.

Avšak ani jeden z nich si ho nevšimol a keď dvaja čarodeji zmizli, premiestnil sa aj on. Nikto nemohol tušiť, ako veľmi ho bolelo srdce a ako veľmi trpel, ako veľmi sa hanbil, keď predstúpil pred trón z čierneho kameňa a pokľakol pred čarodejom s tvárou hada. Snáď len on, ten, ktorý mu položil ruku na hlavu v geste, ktoré by sa mylne dalo považovať za nežné.

„Lucius Malfoy vás chce zradiť, môj pane.“ Prehovoril. Zodvihol pohľad a stretol sa s karmínovými očami černokňažníka.

„Čo žiadaš za svoje služby?“ opýtal sa čarodej. Muž kľačiaci pred ním bolestne zavrel oči.

„Chcem, aby Harry Potter umrel. Aby sa osud nenaplnil.“ Zašepkal. A tam, za zvuku chladnému smiechu toho najhoršieho černokňažníka, jeho srdce prasklo a jeho mágia sa vzbúrila, keď sa sám, dobrovoľne a bez nátlaku, rozhodol zradiť Požehnaného dediča, toho pravého a jediného nástupcu Artuša Pentdragona. Kiežby bolo všetko inak. Kiežby k nemu nebol osud taký krutý. Sám túžil po tom, stať sa jedným z najvernejších, jedným z tých, ktorý budú verne stáť po boku nového kráľa a sledovať úsvit nového sveta. No nie bez nej. Bez nej nikdy...

Ticho preklínal osud, nenávisť naplnila jeho srdce a dušu, hnev prenikla celou jeho bytosťou. Robil to pre ňu. Robil to z lásky. A ľudia robia z lásky hrozné veci.

Hovorí sa, že cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. On nemohol inak, než s tým súhlasiť. Peklo na neho už čakalo.


 

Mordred bol preč, keď sa Harry vrátil do Perly. Neprekvapilo ho to, hovoril mu, že pravdepodobne bude musieť odísť do školy. Oficiálne mali jeho hodiny zatiaľ prebrať ostatní profesori, no Dumbledore, opäť na mieste riaditeľa, si žiadal jeho prítomnosť. Obaja sa zhodli na tom, že bude lepšie, pokiaľ pôjde. Nechceli zbytočne dráždiť Dumbledora ani Rád. Aspoň zatiaľ nie.

Kým bol Mordred preč, rozhodol sa Harry využiť čas čo najlepšie. Z izby si vzal plášť, ktorý dostal od Catherine. Od prvej chvíle miloval plášť, ktorý mu dala a vedel, že v minulosti pre neho tiež bude znamenať veľa. Jeho budúce ja ho malo na sebe vždy, keď mal tú možnosť uzrieť ho.

Pár dní voľna využil mimo iné aj na to, aby si ho upravil podľa svojich predstáv. Aplikoval naň množstvá kúzel a rún, zručne ich, často za pomoci Mordreda, splietal dohromady a vytváral tak pozoruhodný magický artefakt. Na tento fakt ho upozornil až Mordred, sám by si neuvedomil, že vytvoril magický artefakt. Dovtedy netušil, že bol niečoho takého schopný. Celkom ho upokojilo, keď zistil, že aj Mordred dokáže s ľahkosťou vytvárať čosi, čo väčšina čarodejníkov nikdy nebude schopná, no Mordred zároveň dodal, že u neho sú to skúsenosti, nazbierané počas stáročí, kým Harry je prirodzený talent. Mágia akoby reagovala na jeho pokyny ešte skôr než ich stihol vysloviť.

Obliekol si svoj nový plášť, odopol si prívesok s havranom, ktorý menil jeho podobu a premiestnil sa do svojho domu vedľa upírskeho lesa.

Rookwood a Macnair boli obaja stále spútaní, no už aspoň neboli v bezvedomí, keď ich prišiel navštíviť. Obaja boli podivne tichí.

„Dobrý deň, páni.“ Prehovoril sýtym, hlbokým hlasom značne podfarbeným pobavením. Mávol rukou, pričom sa mu na prstoch zaleskli prstene a uvoľnil povrazy, ktoré ich spútavali. Uškrnul sa, čo si oni nemohli všimnúť kvôli plášťu s hlbokou kapucňou, keď si všimol šok a zdesenie, ktoré sa im zjavili na tvári pri ukážke bezprútikovej mágie, ktorú predviedol.

„Ty!“ zvolal Macnair. Harry pretočil očami.

„Úchvatná dedukcia, pán Macnair, vaša inteligencia ma ohromuje. Nabudúce by ste možno mohli pre zmenu začať pozdravom, je to omnoho slušnejšie než kričať na iných ľudí. Uráža ma to, viete? A snáď vám nemusím pripomínať, že ste mi vydaní na milosť.“ Naklonil hlavu na stranu, pozorujúc omráčené a vydesené pohľady, ktoré mu boli venované.

„Nebojte sa, nezabijem vás.“ Povedal. Vskutku desivý úškrn sa rozšíril po jeho tvári. Dvojica Smrťožrútov ho skôr cítila než videla.

„Prečo?“ zašepkal Rookwood. Harry naklonil hlavu na stranu a priblížil sa bližšie k nim. Rookwood sa zachvel pri náznaku nebezpečenstva.

„Áno?“ opýtal sa.

„Prečo nám ubližuješ?“ zašepkal Rookwood.

„Vy si nemyslíte, že si zaslúžite trest za to, čo robíte?“ opýtal sa Harry potichu.

„Veď to boli len...“ zarazil sa, náhle tvárou v tvár tým temným zeleným očiam.

„Áno?“ opýtal sa Harry hebkým, a predsa tak neuveriteľne chladným hlasom.

„...len humusáci a muklovia.“ Dodal šepotom. Harry sa chrapľavo zasmial horkým smiechom.

„Len humusáci a muklovia.“ Opäť sa zasmial. Smrťožrútom, zvyknutým na šialené výčiny ich pána, naskočili pri tom smiechu zimomriavky.

„A najhoršie na tom všetkom je, že takí ako vy – zdegenerovaní bastardi, ktorí sa krížili navzájom pre zachovanie čistej krvi, sú na čele tohto sveta. Mám krv čistejšiu než vy dvaja dohromady - nechcený darček od života - a hoci som šialený, aspoň nie som degenerovaný.“ Zaťal zuby a pomaly vydýchol, aby sa upokojil.

„Mám odkaz pre vášho pána. Chcem, aby vedel, že som tu a že ho zničím. Zničím ho pre to, čo mi vzal aj keby to mala byť posledná vec, ktorú urobím, dokonca aj keby som mal prejsť peklom, no zničím ho.“ Prisľúbil. Potom vstal, nepamätal si, kedy presne sa k Rookwoodovi priblížil tak blízko, že si k nemu takmer pokľakol, aby mu videl do očí.

„Smrť nie je to najhoršie, čo nás môže stretnúť. Mali by ste na to pamätať.“ S týmito temnými slovami sa otočil a vyšiel von z cely, ktorú pre nich prichystali škriatkovia. Svižne mávol rukou, na čo sa dvere na cele s razantnou ostrosťou zabuchli a cvaknutie zámky dalo obom Smrťožrútom na známosť, že odtiaľ neuniknú. Keby dokázali cítiť mágiu vôkol seba, iste by si všimli, že sa aktivovali aj ochranné kúzla na cele. No tento drobný fakt im unikol.

Harry sa otočil a odišiel, bez jediného ďalšieho pohľadu venovaného väzňom. Čo chcel povedať už povedal a bolo mu úprimne jedno ako to pochopia.


 

Čas, kým sa nevrátil Mordred, strávil tým, že napísal Lorethovi a neskôr si čítal knihu. Neskôr bol hľadať sieň s portrétmi, o ktorej hovoril Mordred, no bezúspešne. Keď sa vrátil Mordred, sedel v obývačke pred krbom a pozoroval plamene ohňa ako postupne pohlcujú drevené polená.

„Ako to šlo s Luciusom?“ opýtal sa Mordred.

„Celkom dobre, dal som mu aj prívesok.“ Pokrčil plecami.

„Znamenie mu ostalo, však?“ v podstate to bolo konštatovanie, no na konci to zodvihol do otázky.

„Nič iné som ani nečakal. Je jednoduchšie prijať prívesok ako znamenie na kožu.“ Podotkol Harry.

„Samozrejme, že je, tentokrát som Luciusa nechcel ani v najmenšom haniť. Vlastne musím uznať, že to zvláda dobre. No zatiaľ je to pre neho všetko výhodné, očistí si meno, zblíži sa so synom a vyvlečie sa spod Voldemortovej nadvlády. Kým neprijme tvoj znak, nebude to mať ťažké.“ Konštatoval Mordred.

„Povedal by som, že aj on si to uvedomuje. Ale vyzeral byť naozaj sklamaný tým, že mu Temné znamenie ostalo. Takmer som očakával, že bude tvrdiť, že som nepoužil správne kúzlo.“ Priznal Harry. Mordred sa schuti zasmial.

„Pokiaľ cítil aspoň spolovice to, čo my, keď sme prijali tvoj znak, nemohol by pochybovať.“ Reagoval.

„Aké to je? Lucius vyzeral, akoby ho skopal elektrický prúd a pre niečo ho to tešilo.“ Zaujímal sa Harry. Doteraz zažil len tú časť procesu, kedy bol on tým, kto mágiu posúval ďalej, ešte nikdy nezažil, že by ho niekto obalil do svojej mágie. Mordred zamyslene zahmkal.

„Istým spôsobom to tak naozaj je. Máš v sebe ohromné množstvo mágie, ktoré sa z teba uvoľňuje počas toho ako prijímaš naše prísahy. Už samo odovzdanie sa inému čarodejovi a dobrovoľné prepojenie sa s ním je úžasný zážitok, ktorý sprevádza ohromné šťastie, radosť a pocit spolupatričnosti, keď vami prúdi spoločná energia. No nával tvojej mágie tomu dodáva priam nadpozemskú úchvatnosť. Pokiaľ je bežné spojenie ako strčiť prsty do zástrčky, spojiť sa s tebou je ako dotknúť sa priamo zdroja. Už len byť v tvojej prítomnosti, pokiaľ sa nesnažíš skrývať, kým si, je ohromné.“ Tvrdil. Harry sa pri tom poslednom dodatku zamračil.

„Dobre, rozumiem tej časti o spojení, no prečo je ohromné byť v mojej blízkosti?“ nechápal.

„Keď si v prítomnosti Dumbledora, cítiš jeho mágiu?“ opýtal sa Mordred.

„Samozrejme, všetci ju cítia.“ Prikývol Harry.

„Dumbledore je veľmi mocný čarodej, preto sú jeho mágiu schopní cítiť aj jedinci, ktorí jej sami majú nedostatok alebo nemajú vrodenú schopnosť cítiť mágiu. Niečo podobné sa deje aj keď ty sám uvoľníš ochrany, ktoré si kvôli utajeniu vlastnej moci vystaval okolo svojej mágie. No na rozdiel od Dumbledorovej mágie – či skôr kohokoľvek mágie – tvoja mágia akoby sa prirodzene naťahovala a spájala s mágiami ostatným ľudí. Čím bližší sú ti tí ľudia, tým prirodzenejšie je to spojenie. Perfektným príkladom by bola Catherine. Poslal si jej prívesok a ona ho prijala a bola šťastná, no bolo to len akési oficiálne uznanie čohosi, čo sa stalo už predtým.“ Vysvetľoval.

„Ale to by som si všimol, nie? Ako sme sa mohli spojiť bez toho, aby sme to zaregistrovali? Cítil som predsa každé jedno spojenie, keď ostatní prijímali prívesky.“ Pripomenul.

„Práve preto som vybral práve ju. Vy dvaja máte k sebe veľmi blízko a máš s ňou iný druh vzťahu než s nami ostatnými. Neviem síce ako ďaleko ste zašli, no pri intímnom kontakte je prirodzené, že sa mágie dvoch čarodejov spoja. A pri tendenciách tvojej mágie...“ nechal vetu vyznieť dostratena. Harry sa začervenal pri tak očividnej narážke na ich intímnu časť vzťahu. No a čo! Akokoľvek vyspelým sa mohol zdať, mal ešte len šestnásť a ako šestnásťročný mal stále problém preberať intimitu vo vzťahu s podstatne starším mužom.

Mordred sa pri pohľade na jeho rozpaky uchechtol, no ostal mlčať.

„Vlastne... ehm... myslím, že sme sa spojili pri čomsi nevinnejšom.“ Povedal pomaly. Mordred nadvihol obočie.

„Nevinnejšom?“ opýtal sa. Harry sa mimovoľne usmial pri spomienke na začiatky ich vzťahu.

„Bolo to krátko potom ako sme sa stretli na Rokforte. Tancovali sme v jednej z nevyužívaných učební. Doteraz si pamätám na ten pocit hlbokého spojenia, akoby sa prepojili naše duše.“ Nervózne sa usmial, keď si uvedomil, ako beznádejne a naivne romanticky to vyznelo, no presne toto cítil. Mordred sa v reakcií na jeho slová hlboko zamračil.

„Si si istý, že si chcel povedať duše? Nie mágie, ale duše?“ uisťoval sa.

„Nuž... Určite sa prepojili aj naše mágie, no to sa stáva častejšie. Toto bolo iné... intenzívnejšie, hlbšie...“ prekvapil ho výraz, ktorý sa nakrátko objavil na Mordredovej tvári. Ohromenie, náznak zdesenia, vzápätí iskra akejsi radosti, obavy a smútok... Harry nedokázal zaznamenať väčšinu emócií, ktorá mu v tom krátkom okamihu prenikla tvárou, keď sa na neho nakoniec Mordred zahľadel so zmesou starostí a zároveň s miernym úsmevom a zvláštne clivým a nežným jasom v očiach.

„Spojenie duší, Harry. Ty vieš, čo to znamená.“ Nepýtal sa, len mu pripomínal jeho vlastné slová. Harrymu sa zadrhol dych, keď si uvedomil, čo vlastne povedal, čo cítil...

On a Catherine. Bolo skutočne možné, že sa ich duše dotkli? Po tak krátkej dobe? Snape a Lily boli podľa všetkého hlboko zamilovaní, no ich duše sa predsa nedotkli. Harry osobne nepoznal nikoho, kto by mal s niekým iným natoľko hlboký vzťah, aby sa ich duše stretli a ani nepočul o tom, že by mal niekto v jeho širokom okolí takýto vzťah.

„Ale to je... Poznáme sa len krátko. To by muselo znamenať, že...“ zadrhával sa.

„Že ste viac než len dokonalý partner pre toho druhého.“ Dokončil zaňho Mordred. O tom bol tento dotyk duší. Dotknúť sa mohli len dokonalí partneri, dvaja ľudia, ktorí si rozumeli na výnimočnej úrovni, na takej úrovni, akú bežní manželia nedosiahnu ani po desaťročiach spolunažívania. Pokiaľ sa niekedy stretli, zažili nesmierne šťastie, pokiaľ nie, obaja celý život niečo postrádali. No kým sa dotkli dve duše, trvalo to často roky. Mať predpoklad na dotyk je prvá vec, no skutočne sa dotknúť je druhá. To, že sa on a Catherine dotkli vlastnými dušami tak rýchlo...

„My dvaja už nemáme na výber, však? Nijaká ďalšia voľba...“ povedal. Mordred sa na neho uprene zahľadel.

„Prečo ten smútok?“ opýtal sa. Harry naklonil hlavu na stranu. Smútok, obavy... Iste, toto nebolo niečo, čo by cítil človek, ktorý zažil spojenie duší.

„Vážne si myslíš, že prežijem?“ opýtal sa Harry. Mordred sa zamračil.

„Nevidím dôvod, pre ktorý by si mal umrieť. Nie s nami všetkými za chrbtom. Voldemort môže byť mocný, no nie až natoľko. Okrem toho, si kráľ. Neumrieš.“ Tvrdil. Harry sa smutne usmial s výrazom, akoby chápal čosi, čo Mordredovi unikalo. Mordreda ten výraz vytáčal a zároveň spôsoboval, že mu vnútro zvieral akýsi nepríjemný pocit. Harry sa nezvykol mýliť, v niektorých veciach prakticky nikdy. Mordred mohol mať skúsenosti storočí, no predsa bol Harry ten, kto mal pravdu, keď hovoril o Voldemortovi alebo o budúcnosti – najmä o vlastnej, keď hovoril o osude...

„Vieš, niečo, čo ja nie?“ opýtal sa mladého muža pred sebou. Boli chvíle, ako táto, kedy vôbec nevyzeral na svoj vek. Tie hlboké oči, naplnené smútkom a vážnosťou, akoby patrili niekomu veľmi, veľmi starému, komusi, kto rozumie, kam svet skutočne smeruje, kto si zažil tvrdú minulosť a vie, že budúcnosť bude len horšia.

„Mám len dohady.“ Povedal Harry s miernym neveselým pousmiatím sa.

„Čo si o tom myslíš?“ povzbudzoval ho Mordred.

„Že umriem.“ Povzdychol si, keď videl, že sa s ním chcel Mordred hádať.

„Nepochybujem o tom, že som Požehnaný dedič, už nie. No nezabudni na tú jednu drobnosť – kráľ povstane len ak bude potrebný.“ Pripomenul.

„My kráľa potrebujeme. Voldemort má moc z pekla, nikto ho neporazí.“ Tvrdil Mordred. Harry sa krátko zasmial.

„Dovtedy, kým ten získa skutočnú moc, budem mŕtvy.“ Povedal. Mordred pretočil očami.

„Dobre, chcel si môj názor, tak ja ti ho prezradím. Kráľ povstane, len pokiaľ je to nevyhnutné, pretože kráľ zmení podstatu sveta, zmení všetko. Keď raz povstane, nebude cesty späť. Myslím, že mojou úlohou nie je prevziať vládu nad svetom. Hoci to vyzerá zle, ty sám musíš uznať, že to nie je horšie ako tomu bolo doteraz. Som tu, aby som vás priviedol na správnu cestu a ukázal vám, že musíte bojovať sami za seba, pokiaľ máme šancu vyhrať. Nielen slepo nasledovať svojho vodcu alebo ešte lepšie, nechať niekoho, aby bojoval za nás, ale bojovať. Keby sa každý čarodej, ktorý nie je na Voldemortovej strane, postavil proti nemu a využil všetko, čo má, na boj, nemal by Voldemort šancu. Nielenže by nevyhral prvú vojnu, ona by sa ani nemusela začať. Voldemort väčšinu života profitoval na slabosti a pohodlnosti čarodejníckeho sveta a darí sa mu dokonale. Tretia strana bude na toto dokonalá, zapálení bojovníci, ktorí chcú zmeniť svet. Zatiaľ je nás len zopár. Mojou úlohou je naučiť vás spolupracovať, ukázať vám, že vás spája jeden cieľ a postarať sa o to, aby ste pokračovali ďalej, keď tu už ja nebudem... Ak tu už ja nebudem.“ Opravil sa pod ťarchou Mordredovho pohľadu.

„Ty si nechcel povedať 'ak'.“ Povedal Mordred potichu. Harry na to nepovedal nič. Ako by na to mal reagovať? Má mu povedať, že má strach z Voldemorta? Z toho parchanta, ktorý ho túži zabiť väčšmi než kohokoľvek iného? Do pekla, keby mal Voldemort voliť medzi ovládnutím sveta a zabitím Harryho Pottera, vybral by si tú druhú možnosť! Každý jeden jeho verný Smrťožrút mu ide po krku jednak preto, aby urobil radosť svojmu pánovi a mimo iné aj pre osobný prospech. Alebo by mal spomenúť tie zriedkavé chvíle, kedy ho prepadajú takmer osudové myšlienky na to, že sa blíži jeho koniec? Kedy mohol priam počuť ako tikajú tie povestné hodiny, ktoré odmeriavajú dĺžku jeho života? A že mu už veľa času nezostávalo...

Odmietal stratiť nádej, celý život bojoval o prežitie a bude bojovať aj ďalej, no niekedy ho prepadali chmúrne myšlienky, či nie je jeho boj márny. No keby sa naozaj neodvratne blížil jeho koniec, bude môcť odísť s vedomím, že po sebe niečo zanechal. A o to tvrdšie, o čo bližšie sa mu bude zdať byť smrť, bude bojovať. Usmial sa. Áno, presne tak.

„Chcel si mi ukázať sieň s portrétmi.“ Pripomenul mu Harry s miernym úsmevom. Mordred prijal zmenu témy a prikývol.

„Správne. Tak poď za mnou.“ Vyzval ho.


 

Sieň s portrétmi sa nachádzala vo východnom krídle Perly, za obrazom nádhernej, divoko vyzerajúcej ženy s mečom v dominantnej ruke a čiernou perlou v druhej. Harrymu neunikol prsteň, ktorý nahrádzal prútik.

Mordred položil ruku na perlu a vyslovil niekoľko slov v starej forme angličtiny. Harry sa na neho ohromene pozrel, keď sa obraz odklopil a odhalil niekoľko desiatok metrov dlhú kamennú chodbu, osvetlenú len svetlami pochodní, ktoré sa rozhoreli, keď sa otvoril priechod.

„Tajná chodba? A ty si sa divil, že som nenašiel sieň obrazov?“ opýtal sa. Mordred sa zasmial.

„Na Rokforte poznáš viac tajných chodieb a miestností než ktokoľvek iný.“ Povedal. Tentoraz bol Harry tým, kto sa rozosmial.

„S mapou po Záškodníkoch to nie je problém.“ Pripomenul.

„Pokiaľ sú moje informácie správne, tak Záškodníci nepoznali polohu Tajomnej komnaty.“ Uškrnul sa. Harry mu úškrn opätoval.

„Nepotrebovali ju.“ Tvrdil. Mordred si len odfrkol. Tajomná komnata bola tým najzaujímavejším tajomstvom školy. Nebol čarodej, ktorý by sa do nej nechcel aspoň raz pozrieť.

„Až po tebe.“ Vyzval ho Mordred a gestom naznačil, aby vošiel ako prvý. Harry neváhal a prekročil prah obrazu, nasledovaný Mordredom.

Harry sa zhlboka nadýchol, keď vošli do tajnej chodby a zabuchol sa za nimi vchod. Usmial sa.

„Cítil sa, akoby som prekročil čas.“ Priznal. Vo vzduchu, v tých kamenných stenách a pochodniach, v chladnej lenivej mágií vznášajúcej sa okolo, akoby bolo vpísané čosi starobylé. Harrymu sa to nesmierne páčilo.

„Aj ja. Strávil som tu veľa času, je to jedno z mála miest, kde sa cítim, akoby sa nič z toho všetkého nestalo.“ Priznal. Harry sa pozastavil nad tým, nakoľko veľmi sa Mordreda dotklo to všetko, čo zažil. Neubránil sa smútku nad životom, ktorý bol pochmúrnejší než ten jeho. Mordred žil pre povinnosť, hnaný silou starobylej kliatby. Harry žil pre tých, ktorých miloval. Koho mal Mordred?

Bolo nepochopiteľné ako mohol natoľko veriť Harrymu. Po celých tých storočiach. Hoci, možno len hľadal kohosi, komu bude môcť veriť a Harry sa javil ako najlepšia možnosť.

„Dvere vpravo.“ Navigoval ho Mordred k masívnym dubovým dverám s ornamentálnym zdobením.

„Čo je vľavo?“ opýtal sa. Mordred sa mierne usmial.

„Moje tajomstvá.“ Viac k tomu nepovedal. Harry naňho vrhol zvedavý pohľad, no nepýtal sa. Až keď položil ruku na kľučku a otvoril dvere, ozval sa.

„Raz ťa tam vezmem.“ Prisľúbil. Harry sa otočil a venoval mu úsmev.


 

Sieň portrétov bola – prekvapivo – plná obrazov. Mohutné aj jednoduché rámy, zlaté, strieborné, drevené aj kovové, čiernobiele aj farebné, veľké i malé.... Bolo tam množstvo obrazov, visiacich na stene v miestnosti tak veľkej, že by sa logicky nemohla vtesnať do takého malého priestoru ako by sa dalo odhadovať podľa dĺžky chodby.

„Pre pána!“ zvolal Harry pre nedostatok iných výrazov.

„Je ešte nejaký iný rod, ktorý má niečo takéto?“ opýtal sa a začal prechádzať okolo obrazov.

„Samozrejme, že áno. Väčšina čistokrvných rodov sa stará o obrazy svojich predkov, hoci polovica ich má rozvešané po celom dome.“ Povedal.

„Majú to v takejto miere?“ opýtal sa Harry.

„Myslíš v takom množstve? Nie, to pravdepodobne nie. Je tu asi toľko portrétov ako v Rokforte.“ Povedal. Harry sa na neho ohromene pozrel.

„V celom Rokforte?“ opýtal sa. Mordred prikývol. Harry sa v mysli snažil narýchlo odhadnúť, koľko obrazov sa môže nachádzať v celom Rokforte. Na každom poschodí, na väčšine chodieb, takmer v celom rozľahlom hrade sa nachádzali obrazy. Bolo len málo miest, kde vás nesledovali ich všadeprítomné pohľady.

„Tu si ty!“ zvolal, keď našiel obraz s vysokým majestátnym čarodejom v odeve ladenom do temne modrej, čiernej a tmavej červenej. Ľadové zelené oči ho prebodávali z obrazu s takmer rovnakou intenzitou ako to dokázal skutočný Mordred. Pohyblivý obraz sa so záujmom zahľadel na mladíka a naklonil sa bližšie.

„Poď, toto nie je nič zaujímavé.“ Odťahoval ho podráždený Mordred. Harrymu neunikol úškrn, ktorý sa objavil na tvári Mordreda z portrétu.

„Prečo? Mne sa ten obraz páči, rád by som ho preskúmal bližšie.“ Hovoril pobavený Harry.

„Plne s tým mladým mužom súhlasím. Je otravné byť celé roky len v spoločnosti seba samého a ostatných obrazov.“ Ozval sa na Harryho nesmierne pobavenie nakreslený Mordred. Mordred na neho zavrčal a odťahoval Harryho preč.

„Skôr by ťa malo zaujímať, že je tu tvoj aj Tomov portrét.“ Ozval sa. Harry sa na neho prekvapene obzrel, nechajúc sa na chvíľu ťahať preč bez protestov. Presne o to sa Mordred snažil.

„Nás dvoch?“ opýtal sa, opäť zas raz ohromený. Mordred sa zasmial.

„Samozrejme, patríte do rodiny a tu, v tejto sieni, nájdeš obraz každého jedného predstaviteľa nášho rodu a aj partnerov. Preto sa tak dobre vyznám v dejinách rodu le Fay a spriaznených rodov. Tu mám všetko, čo potrebujem.“ Hovoril. Zaviedol ho pred obraz nádhernej ženy s hustými tmavými vlasmi a krásnymi tmavými očami. Prvé, čo Harryho udrelo do očí, bola okrem ohromujúcej ženinej krásy aj neobyčajná láskavosť jej úsmevu a nežná žiara jej očí.

„Toto je Morgana le Fay.“ Prehovoril Mordred tichým, miernym hlasom. Harry prekvapene vydýchol a uprel pohľad najskôr do Mordredovej tváre, uprenej na obraz a potom na Morganu.

„Dobrý deň, Harry.“ Prehovorila žena príjemným, ľubozvučným hlasom. Harry na ňu uprel pohľad, chvíľu mlčky skúmal žiaru jej očí, pôvab vpísaný v postoji jej tela, eleganciu šľachtičnej, nehu v jej tvári, tichú, no prenikavú inteligenciu, ktorá mu pri prvom pohľade unikla, prezieravosť a akúsi pozoruhodnú iskru pobavenia a čosi, čo sa ponášalo na ľstivosť. Pobavene sa usmial, Morgana le Fay bola ako mladá úžasná žena, nežná a nádherná, no nebola anjelom. Istým spôsobom bola záškodníčkou. Morgana mu úsmev opätovala, nadšená tým, že odhalil jej tajomstvo.

„Dobrý deň, madam.“ Odzdravil a uklonil sa pred ňou. Mordred spolu s Morganou sa na neho usmiali.

„Po kom máš oči?“ opýtal sa Harry znenazdajky. Mordred zamrkal.

„Oči?“ opýtal sa.

„Ehm... zelené oči. Táto farba je v našom rode očividne rozšírená.“ Nervózne sa usmial. Morgana sa zasmiala.

„To je Merlinova zásluha. Jeho rod prispel zelenými očami.“ Povedala.

„Merlin má zelené oči?“ opýtal sa Harry.

„Áno. Tie najkrajšie zelené oči.“ Povedala láskavo. Pozrela sa na Mordreda. Ten s miernym pochmúrnym úsmevom pozrel Harrymu do očí a chvíľu ich mlčky skúmal. Harry vedel, čo bude nasledovať ešte skôr než stihli prvé slabiky opustiť Mordredove ústa.

„Máš rovnaké oči ako on. Nikdy, za celý svoj život, som nestretol čarodeja, ktorý by mal oči natoľko podobné tým jeho.“ Harry mimovoľne zamrkal, hlboko zasiahnutý predstavou, že ten čarodej, ktorého Mordred celé stáročia hľadal, mu pripomínal jeho otca tak ako nikto dovtedy.

„Som tvojou oživenou nočnou morou.“ Vydýchol. Mordred sa usmial jemným, upokojujúcim úsmevom. Harry si náhle všimol výraznú podobnosť medzi úsmevom Morgany a Mordreda, ktorá mu uvoľnila cestu k ďalším podobnostiam medzi nimi.

„Si skôr dôkazom, že smaragdové oči nie sú zlé. Kým som ťa nestretol, nenávidel som smaragdové oči.“ Priznal.

„Prečo sa to zmenilo práve pri mne? Preto, že som tvojím Požehnaným dedičom?“ opýtal sa s naliehavosťou, ktorá Mordredovi nemohla uniknúť.

„Nie. Bolo to proste preto, že si to ty. To, aký si, ako vnímaš svet. Ty a Merlin...“ pokrútil hlavou a venoval Harrymu úsmev, ktorý chlapcovi povedal všetko, čo mal. Ukázal mu všetku tú bolesť, smútok, hnev... Všetko.

„Kedysi, keď som spoznala Merlina, bola som iná ja a bol iný aj on. Príbehy, ktoré ho vykresľujú ako veľkého čarodeja, sa nemýlia, no zabúdajú na to, že nebol jediným. A zabúdajú aj na mnohé iné detaily. Mordred vie, aké to bolo potom, čo som sa zmenila. Nikdy ma skutočne nepoznal v takejto podobe, v akej ma vidíš teraz ty. A tak ako nepoznal mňa, nepoznal ani Merlina. Ja Merlina milujem, táto moja podoba ho nedokáže nenávidieť, napriek tomu, čo mi o ňom povedal Mordred. Poznala som ho ako mladého muža, ktorý mal veľké sny o novom svete, sny, ktoré sme zdieľali. Jeho pohľad na svet bol jedinečný, tak ako je aj tvoj. Máš v očiach rovnakú silu, sebaistotu a zároveň pochybnosti, inteligenciu a chmáry, rovnako ako svetlo.“ Hovorila.

„Toto nie sú moje oči. V skutočnosti vyzerám inak.“ Namietol Harry. Morgana sa usmiala.

„Nejde o farbu ani tvar, ide o hĺbku a vnútro. Keď sa pozerám do tvojich očí, je to, akoby som sa pozerala do jeho očí.“ V jej vlastných očiach sa leskli slzy, keď sa naňho pozerala.

„Prosím ťa, veľmi ťa prosím, keď ho jedného dňa stretneš, nesúď ho priveľmi tvrdo. Merlin je len muž, ktorému sa rozpadol svet. Merlin bol idealista, mal veľké sny o novom svete, ktoré zničil jeho vlastný potomok a žena, ktorú miloval. A ja viem, že ma Merlin miloval.“ S nehou a smútkom sa pozrela na Mordreda.

„Mordred nikdy neveril, že ma Merlin miloval.“ Povedala. Mordred sa zamračil.

„Pretože ťa nikdy nemiloval.“ Zamručal. Harry mlčky sledoval rozhovor medzi nimi a spomínal na to, čo mu o Merlinovi povedal Mordred. Do mysle sa mu tlačila neodbytná myšlienka, že Mordred sám na istej úrovni veril, že Merlin Morganu miloval.

„Jeho oči nikdy neklamali.“ Naklonila hlavu na stranu a usmiala sa.

„Tak ako ani tvoje.“ Povedala Harrymu. Mordred sa ticho zasmial.

„Harryho oči vedia klamať.“ Povedal. Morgana sa usmiala.

„Vedia oklamať tých, ktorí ho nepoznajú. No teba nikdy nie, tak ako Merlinove oči nevedeli nikdy oklamať mňa.“ Povedala miernym hlasom. Keď videla, že chcel Mordred namietať, pokynula mu rukou, aby nič nehovoril. Pôsobila nervózne, keď sa odmlčala, akoby stála pred ťažkým rozhodnutím.

„Poznám Merlina viac než sedem rokov. To ja som bola jeho hnacou silou, tým, kto mu pomáhal dať jeho snom skutočný obraz. Pomáhala som mu vyformovať plán nového sveta. Plán, ktorý nás oboch stál životy a mňa zdravý rozum. Merlin chcel syna, častokrát sme sa rozprávali o deťoch, ktoré by sme jedného dňa chceli mať. Spočiatku to boli len sny o tom, že nájdeme vysneného partnera, no neskôr sa veci zmenili a viac než vysnení partneri sme boli dôležití my dvaja. Preto som ho neskôr začala tak veľmi nenávidieť. Čakala som jeho dieťa a on si namiesto toho vybral Artuša. Povedal, že sa musíme obetovať pre dobro všetkých.“ V očiach sa jej zaleskol hnev, priam nenávisť. Mordred ju sledoval omráčeným pohľadom, akoby ženu pred sebou videl po prvýkrát.

„Nemohla som...“ hlas jej zlyhal, „nemohla som obetovať šťastie nás oboch aj nášho syna.“ Pokrútila hlavou.

„Ja... Merlin mi nemohol nikdy klamať. Oči sú bránami do duše a kedykoľvek som sa pozrela do jeho očí, videla som v nich pravdu, tak ako Merlin vždy videl pravdu v mojich. Merlin bol môj dokonalý partner. Naše duše sa už takmer dotkli, keď sa všetko pokazilo.“ Z očí sa jej vyliala prvá slza, nasledovaná ďalšou a ďalšou, no Morgana zo seba nevydala jediný vzlyk.

„Keby bola iná doba a keby sme neboli takí slušní, takí opatrní a nervózni, keby nám za chrbtom nehliadkoval Uther, bol by Merlin môj a už nikdy by sme neboli schopní rozdeliť sa, bez ohľadu na povinnosť, ktorú Merlin cítil voči Artušovi. Nič z toho by sa nestalo a my traja by sme prežili pokojný a šťastný život.“ Čosi surové a drsné, napoly šialené, jej zažiarilo v očiach, keď sa pozrela na svojho syna.

„Ty by si nikdy nestretol Sapphire a nezamiloval by si sa, nechránil by si svojho Požehnaného dediča, nestretol by si chlapca, ktorý je ako jediný schopný zahojiť tvoje rany, svet by prišiel o mocného čarodeja, ktorý, hoci vedený mylnou logikou, dal svetu mnoho dobrého, o múdreho kráľa, ktorý dlhé roky vládol a zjednocoval Britániu a o všetky tie objavy, ktoré sme my traja učinili počas storočí. Chyby a trápenia niektorých ľudí sú to najlepšie, čo mohlo ľudstvo postihnúť.“ Povedala s horkosťou.

Harry číru a drsnú pravdu v jej slovách pochopil až omnoho neskôr. Jeho osud sa v skutočnosti začal odohrávať dávno predtým než svet spoznal Merlina, dokonca dávno predtým než sa objavili prvé civilizácie. Príbeh Harryho Pottera, známeho aj ako Harrisona Carusa, Vyvoleného, Požehnaného dediča, chlapca, mladíka a neskôr muža, ktorý nosil na ramenách viac mien než ktokoľvek pred ním, sa začal odvíjať vo chvíli, keď vznikla samotná Zem.

Harry získal počas života mnoho mien, každé jedno zaslúžené a vykúpené krvou a bolesťou. Bol Potterom, adoptívnym synom starého Záškodníka, muža, ktorý obetoval všetko pre jeho život a zároveň bol Snapeom, synom muža, ktorý ho dlhé roky nenávidel a pre toto meno takmer prišiel o zdravý rozum. A možno oň skutočne prišiel. V deň, keď sa dozvedel, kým bol, sa jeho myseľ dotkla skutočného šialenstva a hoci sa, vtedy ešte chlapec, dokázal pozviechať, neostal nepoznamenaný. Titul Chlapca, ktorý prežil, mu priniesol život človeka, o ktorom si každý myslel, že ho poznal a mal právo viniť ho a nenávidieť. Vo chvíli, keď ho osud, Albus Dumbledore a Tomas Riddle označili ako Vyvoleného, padla na jeho ramená ďalšia ťažoba, spojená s očakávaním, že jedného dňa porazí a zabije najmocnejšieho temného čarodeja svojej doby. Bol Bezmenným, mužom, ktorého identitu nik nepoznal a ktorý sa stal postrachom Smrťožrútov a bol aj Požehnaným dedičom, jedným z mnohých Mágiou požehnaných čarodejov, ktorí kráčali po tejto zemi. Nazývali ho Slizolinovým dedičom, Nepriateľom spoločnosti a systému a volali ho klamárom, hoci hovoril pravdu.

Okrem toho získal ešte mnoho mien, niektoré boli symbolom jeho moci a hrdinstva, iné povstali z legiend a bájí a mnohé boli vytvorené pre pohanu jeho mena. A každé jedno z týchto mien si zaslúžil a tvrdo zaň zaplatil. Pretože mená mali moc. A Harryho moc bola nespútaná ako letná búrka, divoká ako nekonečný oceán, zúrivá ako ohnivé plamene, starobylá ako sama zem, vzdialená ako luna na nebi a mocná ako samotná Mágia. On sám bol mágiou, bytosťou, ktorú sama zem nedokázala uniesť, tvorom, ktorý ohýbal realitu a menil prastaré zákony, ktoré vládli svetu už od jeho počiatkov. Bol ohňom i vodou, vetrom i zemou, ľadom i horúčavou, bol životom i smrťou a bol dušou i bijúcim srdcom celého sveta.

Bol Kráľom, ktorého príchod prorokovali veštby.

No tento chlapec, tento mladý muž, bol prekliaty až do špiku svojej utrápenej duše, prekliaty mocou, ktorá ničila zem a trýznila duše a ktorá ako jediná držala v šachu moc samotnej mágie, tú nesmiernu silu, ktorá dávala život. Jeho život už od počiatku vekov patril bytosti vytvorenej z ohňa a nebeskej žiary, pretavenej do obrazu číreho desu a šialenstva, bytosti, ktorá prisahala, že zničí svet a ľudstvo. A takto hovoril hlas osudu: „keď Ranná hviezda a Syn mágie zvedú posledný boj o nadvládu nad zemou, svet bude zničený a len Syn mágie požehnaný mocou samotného Stvoriteľa, s pomocou šíku Svetla a Luny, privedú k životu Fénixa, čo povstane z popola zničeného sveta.“

 

9. 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

to have the end

sisi,26. 8. 2016 22:56

tak dlouho jsem váhala, jak komentovat tuto krásnou povídku, až se to píše samo. Je to hrozně smutné. Harry má smutnou minulost, krušnou přítomnost a vyhlídky do budoucna, dle jeho slov: "...nevím,jestli přežiji,..." asi chmurné, to nezanechá hladové očekávání další kapitoly, totiž jako zanechá, ale něco jiného. mě zajímá, jak dopadne Mordred a Luna, jak Harry osvobodí Hermionu a Ginny, kdy se setká se svým minulým já na kraji válečného pole, kdo ho nenávidí tolik, aby ho prodal Voldymu, prostě je toho hodně a taky se bojím,jestli se to někdy dovím, když autorka přestala přidávat v dubnu, tedy dlouho před zkouškovým, tak nechci vědět, proč, protože to nikdy není dobré, když je to tak náhle nedokončené. Nechci mít virtuální depresi kvůli nedokončené knize, prosím o dokončení. Děkuji.

Nádhera. SKVELÉ. Úžasné. Wau....Nemám slov.

Cassia,17. 8. 2016 13:24

Už niekoľkokrát som prečítala tento úžasný príbeh. Je skutočne jeden z mojich najobľúbenejších, často a rada sa k nemu vraciam. Na to, že myšlienka Harryho ako Severusovho syna je pomerne bežná, je poviedka neuveriteľne originálna. A úžasná. Mordred, Azazel či bytosti ako Catherine v tejto poviedke naozaj milujem. A samozrejme, Harry.Dufam, že čoskoro príde pokračovanie. Len premýšľam, kto je zradcom. Vlastne, dosť na to myslim, a zvažujem. Mordred by tam možno aj pasoval, ale to pochybujem.Lucius tiež nie, myslela som na Snapea, Merlina alebo dokonca aj na Luninho otca. No, som zvedavá. A dúfam, že výsledok tej zrady nebude až taký hrozný, ako to vyzerá, a Tretia strana prežije vojnu. Fakt dúfam, že čoskoro pribudne ďalšia kapitola. ( a uvítala by som spokojne aj Novú minulosť, to je rovnako úžasná poviedka....:-))

Re: Nádhera. SKVELÉ. Úžasné. Wau....Nemám slov.

Cassia,17. 8. 2016 13:29

Ups, pred pár mesiacmi som pridala komentár, a úplne som na to zabudla:-D. To svedčí o tom, že k tak úžasnej poviedke proste jeden komentár nestačí:-).

..............neviem vymyslieť zmysluplný nadpis :/

Jana,23. 7. 2016 17:14

Konečne som našla skvelú poviedku a prečítala ju takmer naraz a teraz musím čakať na pokračovanie. Ak bude. A ak môžem toto dielo stále nazývať poviedkou.:) Ale ja si počkám. Je to pridobrý príbeh na to, aby som naň len tak zabudla. Čo sa toho zradcu týka, určite to bude Merlin. Určite! Na toto mám dobrý nos a bolo to perfektne popísané. Aj keď... autori vedia často prekvapiť. Zaujímalo by ma, čo sa teraz deje na Rokforte. A už si živo predstavujem tú hádku medzi Dumbledorom a Harrym.:) Podľa mňa mu Harry roztrhá myseľ. Neviem prečo, ale dúfam, že sa Luciusovi nič vážneho nestane. Bola by škoda, keby bolo Harryho snaženie zbytočné. Som celkom zvedavá, ako sa vyvinie situácia so Spolkom nemŕtvych a v akom svetle sa nakoniec ukáže Tanathos. Zatiaľ to vyzerá, že v jeho blízkosti sa Harry správa veľmi čudne. Podľa mňa majú pravdu, keď tvrdia, že by mu nemali veriť. Už dlho sme tiež nepočuli o Remusovi, Siriusovi alebo aj Poppy. Myslím, že ich chcel Harry zverbovať. Siriusovi by to asi prospelo, Remus by sa možno pridal do Darkovej svorky a určite by sa im hodila taká šikovná liečiteľka ako je Poppy. Rovnako by som rada dostala odpoveď na to, prečo hľadal riaditeľ tajomnú komnatu. Možno tiež pochopil, že by tam mohlo byť niečo viac, ako obrovský vraždiaci bazilisk. A Salazar by určite nebol nadšený, keby sa mu tam ten starec objavil (nie, Dumbledora som skutočne v Harrym Potterovi nemala rada). A čo sa Tajomnej komnaty týka, mohlo by byť zaujímavé, keby ju Harry ukázal priateľom. Len neviem, či by mu to aj Salazar odobril. Ale minimálne Draco je z časti jeho krv, takže...ktovie.:) A ešte mi napadlo...čo Narcissa? Vie o tom, čo sa deje? Predsa len, Lucius a Draco sú jej rodina. Mohla si to všimnúť, alebo jej to možno niektorý z nich povedal. Ach jaj, zase priveľa teoretizujem. Ale so ta snáď ani inak nedá, keď je v príbehu viac otázok ako odpovedí.:) Mimochodom, skvelý príbeh.:)

super

chocholanka,10. 7. 2016 12:02

Super príbeh, dúfam, že už čoskoro budeš mať čas aby si pridala novú kapitolu. čo sa týka zradcu pevne verím, že to nebude Sev ani Mordred, ale keď som nad tým uvažovala tak sa mi to ani na jedného nehodí skôr si myslím, že to celé pekne sedí na Merlina takže dúfam že sa veľmi nemýlim prípadne nech je to niekto mimo Seva a Mordreda :D

Skvělé

LH,30. 6. 2016 11:37

doufám, že brzy bude pokračování, je to skvělý příběh

pochvala

Silver Moon,22. 6. 2016 21:34

Bezva povidka soufam v pokracovani, hrozne se mi libi sem tam za cas se k ni vratim a znovu si ji prectu.. proto velmi doufam v dalsi kapitolku

Super

Lony,20. 6. 2016 19:11

Naprosto dokonalé. Skvělé počtení a těším se na pokračování příběhu. Děkuji za skvělou práci kterou odvádíš.

best

i love films and books harry potter,15. 6. 2016 21:16

Je to uzasny pribeh. Patri medzi moje.najoblubenejsie.dufam ze dalsia.cast bude co najskor. Uz teraz sa tesim. :-)

Waw

Maat,12. 4. 2016 19:48

Klea, niečo fantastické. Som zvedavá, kto zradil Harryho. Že by sám švagor? A čo spraví Mundungus s mešcom? To bude ešte veselé. Dozvie sa Harry o zrade z Voldemortovej hlavy?
Rýchlo pokračovanie, prosiiiim :-D

Re: Waw

Martin,13. 4. 2016 8:43

hadam sa mylim a bude to Marcus, inak by ma "princatko" vazne na*ralo:)

Re: Waw

Fido,13. 5. 2016 11:58

spíš se o zradě dozví až bude Voldík Luciuse mučit... a přivolá si ho ;)

Re: Waw

Iva,10. 6. 2016 7:23

Spíš si myslím, že zradí Merlin ...

Hups

Fido,12. 5. 2016 13:19

a teď čekat.... našel jsem další povídku, která je skvělá a četl jsem ji na jeden zátah a teď je poslední kapitola ... :(
těch postav a zvratů ... uff je to velké
nějaké nesrovnalosti se objeví, ale v tak velkém díle se to může stát
krásně popisuješ pochody v myslích... někdy je to zdlouhavé a "otravné", protože se těším na děj, ale bez těch popisů by hodně informací zapadlo
díky
tím zrádcem (kap 9) asi je Ron ... doufám, že to je on... a doufám, že anděl smrti si ho už konečně vezme
Voldík a peklo... to se bude těžko bojovat
no jsem zvědavý a teď napnutý... a netrpělivý, asi jsem neměl tak rychle číst, ale to se nedalo... možná začnu znovu

Skvelé

Cassia,3. 5. 2016 20:50

Táto poviedka je strašne krásna. Strašne zaujímavá. Tajomná, napriek tomu jasná, dlhá, ale nie nudná. Dúfam že čoskoro bude pokračovanie. Ešte stále mám v mysli všetky slová, ktoré som prečítala za pár dní v tejto poviedke . vrátane prvej časti. Je úžasné, ako sa dej vyvíjal. Ako sa Harry menil.Su úžasné poviedky, v ktorých sa takáto zmena postupom času deje, ale potom to je únavné a náročné. Ale toto nie. Toto je proste celé krása. Prosím, píš ďalej. Píšeš krásne a bola by škoda nechať to.
A úprimne dúfam, že ten kto Harryho zradil bol len nejaký idiot a nie niekto jemu blízky. Nie Snape ani Le Fay. Prosím. :)))

....

Kilia Ice ,16. 4. 2016 8:02

Bol to úžasný príbeh. Už sa teším hrozne na ďalšiu časť. Dúfam, že bude zase skoro. Túto som tak skoro ani nečakala :D

:-)

empar,13. 4. 2016 16:35

V každom kvalitnom príbehu sa nájde zrada (aj keď nie vždy v tom správnom zmysle slova) a teraz ju nachádzam aj tu, jasnú a očividnú, ale obávam sa, že sa mi nebude páčiť (čo nemení nič na tom, že to tejto "poviedke" pridá plusové body:D ) je to pre mňa záhadou, chvíľu som dokonca myslela, že by to mohol byť Morded, či dokonca Merlin, ale to by nedávalo zmysel. Čosi mi hovorí, že by to mohol byť Severus Snape, že ho nejaká pokrivené logika neviedla k tomu čo si myslím, že ho priviedla ale stále dúfam, že to tak nebude aj keď každá iná zrada by viedla k Harryho strate človeka, ktorého si váži, podľa popisu usudzujem človeka, ktorý mu je blízky.... Čo ma mätie je to....chcem, aby sa osud nenaplnil, čo znova vedie k Merlinovi a Mordedovi. Je tam tiež žena, žena ktorá je dôležitá (znova silný argument pre Severusa), ale sú tu aj Sapphire, Morgana (Merlin síce ukázal, že na požehnanom dedičovi mu záleží viac, no za tie storočia sa môže zmeniť mnoho- aj keď uňho by mohol byť silnou motiváciou Morded) a možno aj ďalšie, o ktorých nevieme (aj keď sa mi to zdá nepravdepodobné) Na konci sme si zjavne konečne vypočuli časť z veštby, ktorá nazýva Harryho? synom mágie. Čo ma zaujalo bol Fénix. Narážaš na človeka ? Mohol by tu byť niekto iný, komu je určené vládnuť ? Znova je to niečo nnepravdepodobné, ale takýto koniec by mi asi aj vyhovoval. Toľko moje teórie, uvidíme nakoľko sa vzˇdaľukú od "reality."

:D

Alistia,13. 4. 2016 7:07

Túto kapitolku som si užila - musím uznať že mala grády. Som zvedavá čo bude robiť Voldy keď sa dozvie o tretej strane a o všetkom s ňou späté... A o tých spojeniach duší to bolo tiež krásne.