Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Deň súdu prišiel nečakane rýchlo. Harry sa vtedy cítil lepšie ako predtým, stráviť nejaký čas v nemocničnom krídle mu naozaj pomohlo. A tak keď kráčal bok po boku s niekoľkými aurormi do súdnej siene na desiatom poschodí Ministerstva mágie, bol odpočinutý, pokojný a plný energie.

Predsedať jeho súdu mal samotný Kornelius Fudge. Štyria záujemcovia o jeho poručníctvo už sedeli v súdnej sieni. Lomion le Fay, Lucius Malfoy, Andromeda Tonksová a Marcus Dark.

Dark bol zmierený s tým, že ho nedostane, vyjadril to už vo svojich listoch. Andromeda Tonksová ho v skutočnosti ani nechcela do svojej opatery, bojovala len kvôli Dumbledorovi. Jej snaha na to bude aj vyzerať, hoci, nemala rada Luciusa, bojovať by mohla už len preto, aby napálila jeho. Lucius Malfoy mal istý záujem na tom, stať sa Harryho poručníkom, vzhľadom na ich počínajúce spojenectvo by to však prinieslo viac problémov než úžitku. Keby však bola možnosť, Lucius by po nej určite skočil. Nedovolil by si však podraziť Harryho. V stávke bolo priveľa.

A nakoniec ostal Lomion le Fay, inak známy aj ako Mordred le Fay. Samozrejme, na ministerstve sa ako Mordred le Fay predstaviť nemohol, chaos, ktorý by nastal, keby tak učinil, by bol strašný. A otravný.

A, mimo iné, keby to urobil, nikdy by mu nezverili do starostlivosti Harryho Pottera. Zlatý chlapec a vrah Artuša Pentdragona? To nejde dohromady.

Snape navrhol, že by sa sám mohol na súde uchádzať o Harryho, to však jeho syn rázne zamietol. Nechcel to.

Niežeby to bolo so Snapeom zlé. Od toho dňa, kedy si Snape myslel, že jeho syn umrel, to bolo lepšie. Pomaly sa zdalo, že by si k sebe mohli postupne nájsť cestu. Vzťah, ktorý sa snáď vyvíjal medzi nimi, bol zatiaľ veľmi krehký a nestabilný. Starú zášť nebolo možné vymazať len tak za noc, akokoľvek emotívna mohla tá noc byť.

Na druhú stranu si však priam pozoruhodne začal rozumieť s Poppy Pomfreyovou. Ošetrovateľka si ho očividne obľúbila a keď ju počas voľnej chvíle prišiel navštíviť, vždy si pre neho našla čas. Rád sa s ňou rozprával, Poppy bola bystrá a skúsená a vo svojom odbore sa vyznala takmer tak dobre ako sa Snape vyznal v tom svojom.

Nemala nijakú rodinu. Kedysi mala manžela, ale ten umrel ešte počas prvej vojny, podobne ako aj manžel Minervy McGonagallovej. Ani jedna z nich ešte v tej dobe nemala deti. Poppy to bolo ľúto, iného muža si však nikdy nenašla, život zasvätila svojmu povolaniu. Najskôr pracovala ako čaromedička u Munga, patrila medzi uznávaných liečiteľov, keď však dostala možnosť pracovať ako ošetrovateľka na Rokforte, prijala, hoci táto práca nebola tak dobre platená ako u Munga. Unavovalo ju však, že politika zasahovala ešte aj tam. Chcela pomáhať ľuďom, preto sa vyučila ako čaromedička, keď však do nemocnice priviezli aristokrata s viacnásobnou zlomeninou nohy a chudáka s roztrieštenou lebkou, ktorému ostávali len minúty života, musela vyliečiť najskôr aristokrata. A tí bývali pekne ufňukaní a ich liečenie zabralo trikrát toľko času než liečenie obyčajných ľudí s rovnakými zraneniami. Na toho chudáka, ktorý prišiel na pokraji života, preto potom často neostávalo dosť času.

Väčšinou mali dosť ľudí na to, aby stihli všetkých, ale často bývali buď najlepší liečitelia zaneprázdnení banalitami alebo sa vyskytli aj chvíle, kedy ich skutočne nebolo dosť. Počas prvej vojny sa to stávalo častejšie než by sa komukoľvek z nich páčilo. Vtedy mávali u Munga výpomoc zvonku, bez pomocných liečiteľov by to nezvládali.

Harryho pobavilo, že práve Luciusa Malfoya označila ako jedného z toho mála aristokratov, ktorí jej nerobili veľké problémy. Všetko muselo byť po jeho, ale jeho požiadavky bývali rozumné a jediné, čo vyžadoval naozaj striktne, bývala často mlčanlivosť. To Poppy nerobilo problém dodržať. Väčšinu zranení, dokonca aj tých závažnejších, si dokázal vyliečiť sám, čo bolo vítané. K Mungovi chodieval zriedkavo a len s tými najvážnejšími zraneniami, z ktorých sa sám nedokázal vylízať. Poppy si bola istá, že mal vlastného liečiteľa, bohatý a prešibaný na to bol dostatočne.

Keď sa však už u Svätého Munga objavil, akokoľvek bolestivo zranený bol, nekňučal ani nevyvádzal kvôli bolesti. Niekedy býval dokonca aj príjemný.

Poppy nemala Luciusa Malfoya rada, ale necítila k nemu ani zášť. Podobne to bolo aj s jeho synom, hoci ten jej niekedy poriadne liezol na nervy, najmä, keď bol mladší. Sama povedala, že keď vyrástol, zlepšilo sa to. Pomaly sa učil hrdosti, ktorú mal v sebe aj jeho otec.

Minerva, na rozdiel od Poppy, zasvätila svoj život Dumbledorovi. Aspoň teda čiastočne. Verila mu, učila sa od neho, vzhliadala k nemu a nasledovala ho. Podľa Pomfreyovej skromného názoru by sa však postavila aj samotnému Dumbledorovi, keby ohrozoval jej študentov. Nemala deti ani manžela, zdalo sa však, že študentov brala ako vlastné deti, najmä svojich levov.

Bola to dobrá žena, ale kým pri Poppy sa Harry pohrával s myšlienkou, že by ju naverboval, McGonagallovú by nemohol naverbovať už len pre jej vernosť Dumbledorovi. A, okrem toho, pokiaľ bude Dumbledore vyradený, McGonagallová bude pravdepodobne jeho náhradou ako na poste riaditeľa, čo sa už vlastne aj stalo, tak aj pri vedení Fénixovho rádu. A Harry nechcel, aby bol vodca Fénixovho rádu jeden z jemu verných ľudí. Chcel ich ako prípadných spojencov, nechcel sa s nimi spojiť.

A možno ich tak úplne nechcel ani ako svojich spojencov. Situácia s Rádom bola tak trochu náročná. Nevedel sa vyhnúť tomu, aby si v hlave vytváral možné plány do budúcnosti, hoci ešte zatiaľ ani nevedel či sa ako vodca takzvanej Tretej strany ujme. A či to s tou Treťou stranou vôbec vyjde.

Súd sa konal v jednej z tých menších sál. Aspoň teda na pomery ostatných súdnych sál, v tej najväčšej mohlo zasadať zhromaždenie celej krajiny. Samozrejme, časti krajiny by zastupovali najdôležitejší a najvyššie postavení ľudia.

Pred dverami na nich čakala dvojica strážcov. Harry si všimol, že títo vyzerali nebezpečnejšie než aurori, ktorí kráčali po jeho boku. Tváre mali chladné a bez výrazu ako vytesané z kameňa, stáli rovno a bez pohybu, hoci Harry cítil, že boli pripravení okamžite zaútočiť. Títo strážnici museli byť jedni z najlepšie vycvičených mužov a Harry nepochyboval, že ich buď často striedajú na stráži, udržať plnú pozornosť niekoľko hodín bolo totiž veľmi náročné alebo ich dopujú elixírmi. Harry tipoval, že to bude skôr to striedanie a tvrdý výcvik. Toto by ani elixíry nedokázali.

Ako si Harry všimol, prútiky mali pripevnené na zápästiach, aby ich mohli takmer okamžite vytasiť. Náhradný prútik mal jeden z nich na páse, druhý na členku pravej nohy. Okrem prútikov mali k opasku pripnuté podlhovasté dýky a zopár fľaštičiek s elixírmi.

Harry sám sebe priznal, že toto neboli ľudia, ktorých by chcel naštvať. A to bol Chlapcom, ktorý prežil a ktorý dosť často liezol na nervy samotnému Voldemortovi.

Keď sa priblížili, premeral si ich jeden z nich pohľadom. Bol to vysoký statný blondiak s nepríjemne prenikavými očami, tento mal náhradný prútik na nohe.

Očividne rýchlou previerkou prešli bez ťažkostí a ten istý čarodej, ktorý ho skúmal, im otvoril masívne dvere. Druhý čarodej sa po celý čas ani nepohol, len jeho oči sa podchvíľou presunuli na iné miesto. To jediné ukazovalo mužovu stálu ostražitosť.

Práve vchádzali dverami dnu, keď Harry kútikom oka zazrel mihnúť sa na druhom konci chodby čierny tieň. Pousmial sa. Vedel, že príde. Po udalostiach posledných dní si tým bol istý. A nebol jediný, koho dnes očakával. Ten druhý však nebude mať najmenší problém dostať sa do sály.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa auror. Harry prikývol.

„Áno. Len sa mi niečo zdalo.“ Povedal. V duchu si vynadal, že si nedával väčší pozor. Neuvedomoval si ako starostlivo ho časť jeho ochranky sleduje. Bol dobrý, v duchu mu za to pripísal dobrý bod. Nič proti ministerským úradníkom, určite boli aj oni dôležití... na niečo... ale zohnať skutočne dobrého aurora bolo na ministerstve pomaly umením. Ešte tí, ktorí zažili prvú vojnu boli celom dobrí, napríklad taký Moody ešte nepatril do starého železa, hoci bol trochu viac paranoidný než bolo nutné. Mladšia generácia na tom už bola podstatne horšie. Ministerstvo nechcelo vychovávať bojovníkov, radšej tvorilo nových byrokratov, čo sa na mladých nepekne podpísalo. Harry bol nepríjemne prekvapený, keď zistil, koľko vyštudovaných čarodejov nie je schopných vyčarovať ani len jednoduché protego, pričom to bol ten najzákladnejší štít.

V súdnej sieni nebolo veľa čarodejov. Zopár ministerských úradníkov, minister Fudge, ktorý si ho nepriateľsky premeriaval, niekoľko členov Starostolca, dokopy asi sedem aurorov, zapisovateľka a štyria uchádzači o Harryho opatrovníctvo.

Pre Harryho bola prichystaná už na pohľad nepohodlne vyzerajúca kovová stolička s opierkami potiahnutá látkou. Len tá a absencia okov ju odlišovali od kresla, v ktorom sedávali väzni. Harry nepochyboval, že to Fudge urobil schválne, poslušne sa však išiel posadiť na svoje miesto.

Každý v miestnosti mal dokonalý výhľad na tvár chlapca sediaceho v kresle. Harryho mrzutosť nezmiernilo ani to, že to bolo dokonale obojstranné a aj on sám videl všetkých. Nebolo pochýb o tom, že hoci sa malo práve rozhodnúť o chlapcovom dobre, mal sa cítiť nepríjemne.

Harry si veľmi rýchlo uvedomil, že Andromeda Tonksová nemala šancu získať Harryho opatrovníctvo. Nech Fudge nakoniec vyberie kohokoľvek, bude to niekto, o kom si bude myslieť, že urobí Harrymu zo života peklo. Bolo až vtipné ako veľmi toho chlapca neznášal. A ešte zábavnejšie bolo to, že Fudge nevedomky vyradil osobu, s ktorou by chcel Harry ostať najmenej.

Nymphadora bola fajn, Harry si však nevedel predstaviť, že by ostal žiť u Tonksovej. Úprimne povedané, nemal tú ženu práve najradšej a nejako zvlášť mu nesadol ani jej manžel. Najradšej z ich rodiny mal ich jediného potomka, podľa jeho názoru sa Dora na rodičov nepodala. Bláznivý mladý metamorfmág rozhodnutý bojovať za spravodlivosť a brániť tých, ktorí to sami nezvládnu.

„To už nič nepohodlnejšie nenašli?“ ozval sa mu pri uchu známy hlas práve, keď Fudge začínal otvárať súdne pojednávanie. Harry sa strhol, dúfal, že si ostatní pomyslia, že to bolo kvôli tomu strašnému kreslu.

Nedovolil si ani vrhnúť pohľad na Azazela, ktorý sa posadil na operadlo jeho kresla a už vôbec nie odpovedať na jeho otázku. Beztak bola rečnícka.

Nikto okrem Harryho Azazela nevidel, necítil a ani nepočul. Od toho prvého razu na ošetrovni sa takto začal Anjel smrti objavovať pri Harrym často. A, čo bolo najhlavnejšie, nech Ron použil na dievčatá akékoľvek kúzlo, bez Azazelovej sily nebol schopný držať ho ďalej. Keď sa od neho Azazel odpojí úplne, čo plánoval niekedy v blízkej budúcnosti, stratí Ron kontrolu nad dievčatami.

Potom to budú opäť jeho dievčatá. Harry mal však obavy z toho ako zareaguje Ginny na to, že mal priateľku. Bola doňho zaľúbená odvtedy, čo ju zachránil z Tajomnej komnaty a obdivovala ho ešte dlhšie.

„Hm, keby ti dali rovno kreslo pre väzňov, mohol by si ich zažalovať. Toto bolo to najhoršie, čo ti mohli urobiť. Nemám toho šaša rád.“ Zavrčal Azazel. Harry by sa rád spýtal, ktorého, keby mohol. Azazel mu otázku vyčítal z tváre a kývol na ministra.

„Tamtoho šaša. Fudge je idiot.“ Pokrútil hlavou. Harry sa slabo, takmer nebadane, uškrnul. Ľudia už len zo slušnosti pozorovali Fudgea, ktorý viedol príhovor, takže to bolo v poriadku.

Ani on ho nemal rád.

„Zaujímajú sa o teba pozoruhodní ľudia, Harry. Daj na moju radu a tamtoho vĺčika radšej nepodceňuj, pokiaľ bol schopný získať do svojej svorky toľko členov, musí byť silný. Ak by chcel, mohol by byť hrozivejší než Voldemortov vlčí maznáčik.“ Varoval ho Azazel. Harryho pobavilo ako hovoril o Greybackovi, ale mal pravdu, Greyback nebol viac než Voldemortov maznáčik. Jeho zúrivé šteňa.

Azazel na neho uprel pohľad spod privretých viečok. Pod jeho ostrým pohľadom sa vlkolak zahniezdil a pozrel sa ich smerom. Jeho pohľad sa na krátku chvíľu stretol s tým Harryho, muž sa mierne pousmial a kývol mu hlavou, než sa obrátil naspäť na Fudgea. Azazel sa zachechtal.

„Ucítil ma, len netuší, čo ucítil. Je vážne silný. A odhodlaný. Neznepriateľ si ho, chlapče. Hoci, pri tebe by som sa nedivil, keby sa niečo také stalo.“ Blysol po chlapcovi úsmevom. Harry sa ovládol, aby sa nezačal mračiť.

„Ten tvoj priateľ Lupin má v sebe tiež silného vlka. Nie takého silného ako Dark, ale tiež by si mohol založiť svoju malú svorku. Lupin je však skôr utiahnutý vlk, potrebuje byť vo svorke, ale radšej nasleduje než vedie. Vlk v ňom sa cíti dobre v bezpečí svorky, pod ochranou vodcu. Kedysi ním bol James Potter, teraz si ním ty. Lupin by pre teba urobil všetko. Zaujímavé je, že Dumbledora vlk v ňom nikdy neuznal ako vodcu. Samozrejme, Remus mu ako človek verí, ak si však raz vlkom, už ťa bude ovládať navždy. Mladý Lupin ani netuší, čo všetko to obnáša, byť vlkolakom. To, že nad ním raz do mesiaca plne prevezmú moc inštinkty, je len vrchol ľadovca.“ Hovoril. Harry so záujmom počúval. Azazel bol starý, veľmi starý a mal nesmierne množstvo vedomostí. Vo chvíľach, keď bol ochotný podeliť sa o niektoré z nich, Harry vždy starostlivo načúval a učil sa.

„Andromeda Blacková...“ zatiahol lenivo.

„Tú ženu nemáš rád, cítim to z teba. Ani mne sa nepáči. Hoci, za to môžeš pravdepodobne aspoň čiastočne ty, som dosť háklivý na to, čo a ku komu cítiš. Znervózňujú ma kladné pocity, ktoré cítiš k tvojim drahým. Je zvláštne cítiť po dlhej dobe niečo také.“ Prehodil zamyslene.

„Nakoniec sa ešte opäť naučím milovať...“ zašepkal si pre seba s horkým úsmevom. Keď zachytil Harryho záujem, uškrnul sa.

„Hovoril som ti, že nie som ako ostatní Padlí. Potlačil som city, to však neznamená, že ich nemám. Kdesi sú, veľmi, veľmi hlboko, ale, na rozdiel od ostatných Padlých, ja stále dokážem cítiť. Neviem či na tomto svete jestvuje sila, ktorá by dokázala prinútiť Padlých znovu milovať.“ Pokrčil plecami. Harry mu dobre nevidel do očí, takže mu unikol výraz jeho tváre.

„Andromeda Blacková nie je ani zďaleka taký anjelik ako si ostatní myslia. Za mlada bývala ešte horšia ako Bellatrix. Je v nej priveľa opovrhnutia, hnevu a zášti. Jej manžel je zas prirodzene nevýrazný, čo sa snaží kompenzovať zlým humorom. Jeho žena je aspoň zaujímavá, on je nudný. Ich ratolesť je opäť niečo zaujímavé. Metamorfmágov je málo, spravidla to však bývajú zaujímaví ľudia. Ani mladá Nymphadora Tonksová nesklamala. Prekvapuje ma, že jej Andromeda nedala meno podľa niektorého nebeského telesa. Jej meno mi pripomína skôr bájne nymfy. V blackovskej rodine sa to tak robilo odjakživa. Narcissa napríklad si to preniesla aj do svojho manželstva, Draco je severné súhvezdie. Vybrala mu dobré meno, silné. A jeho súhvezdie vidieť voľným okom počas celého roka. Drak, podľa ktorého má meno, bol strážcom. Čo myslíš, čo stráži mladý Draco Malfoy?“ opýtal sa Azazel. Harry si dovolil zľahka nakloniť hlavu a pozrieť sa na Azazela. Odpoveď na túto otázku nepoznal.

Azazel pobavene zamrkal a venoval mu úškrn. Odpoveď mu neprezradí.

„Týmto sa, zdá sa, dostávame k Luciusovi Malfoyovi. Zaujímavý čarodej. Osobne by som na tvojom miestne nebol taký naklonený veriť mu, ale nech sa páči. Ty budeš sklamaný a možno aj mŕtvy, ak ťa zradí. Aspoň si ho však pochopil správne, rodina je to, na čom mu záleží najväčšmi. Ostatní si myslia, že sú to buď peniaze, jeho pán alebo on sám. Je to sebecký človek, ale jeho srdce nepatrí ani Voldemortovi, ani temnej strane, ale jeho rodine. Rodičia vštepili hlboko do jeho srdca a duše, že musí svoju rodinu chrániť pre zachovanie rodu. A okrem toho mu vštepili mnoho temných zaklínadiel, rituálov a pochybných príkazov a rád, ktorými sa má v živote riadiť. Svojho syna naučil sotva tretinu toho všetkého, čo vedel on sám, keď bol v jeho veku. Pamätám si Abraxasa a aj jeho otca Lucia. Ono ti ide všetko pekne postupne, čím ďalej ich generácie pokračuje, tým menej topia Malfoyovci svoje deti v temnote. Lucia už možno nezachrániš, ale Draca ešte môžeš. Stále neprepadol, stojí však na okraji priepasti, preto dávaj pozor. Ty sám na nej stojíš, nebolo by dobré, keby ste tam spadli obaja. Jeden cvok je ešte fajn, ale keď sa ich spojí viacero, s tým, že jeden z nich je Požehnaný dedič, môže to byť vážne zaujímavé.“ Upozornil ho.

„A nakoniec nám ostalo to najzaujímavejšie. Drahý Lomion le Fay, v istých kruhoch známy ako Mordred le Fay. Pokiaľ nebudeme rátať nás dvoch, je Mordred najmocnejším čarodejom, ktorý sa na ministerstve nachádza. A to ti prezradím, že sa tu zašíva dokonca ja ten starec Dumbledore. Mordred je dokonalým príkladom toho, že nie je možné priamo povedať či je človek dobrý alebo zlý. V živote urobil mnoho zlých rozhodnutí a zároveň zachránil množstvo životov. Ty si jeho posledná šanca a záleží len na jeho rozhodnutí či budeš jeho spásou alebo zatratením. A myslím, že on si už vybral.“ Pousmial sa, ale ten úsmev sa Harrymu nezdal veselý.

„Stáť po tvojom boku je ťažké, Harry. Chce to odvahu, silu, presvedčenie a sebazaprenie. Ty máš tohto všetkého na rozdávanie, si psychicky, fyzicky aj magicky silný, si odvážnejší než väčšina ľudí okolo teba, si obetavý a zároveň niekedy sebecký, máš presvedčenie natoľko pevné, že ním len máločo otrasie a zároveň položené na logickom základe a si schopný to svoje presvedčenie prenášať na iných, si ako fakľa, ktorá zapaľuje ostatných. Sebaobetovanie, sebazaprenie, tieto slová ti nie sú cudzie.“ Lucius Malfoy práve prednášal dôvody, pre ktoré by mal Harryho dostať on a Mordred mu pokojne odporoval.

„Finančné zabezpečenie pána Pottera nie je problémom ani pre mňa... Pokiaľ sú moje informácie správne, váš syn a pán Potter nie sú priateľmi, ich mnohé spory o tom svedčia... Nie som si istý či je vhodné predpokladať, že sa bude mladý Chrabromilčan cítiť dobre v rodine, ktorá je hrdá na to, že z nej vychádzajú výhradne Slizolinčania... Isteže so mnou máva pán Potter časté tresty, netvrdím, že nie, na rozdiel od vás som ho však aspoň nikdy nenapadol... Som jeho profesor, samozrejme, že ho poznám, stretávam ho každý deň. Koľkokrát ste sa s ním stretli vy? Predpokladám, že ste schopný spočítať to na prstoch vašich rúk. A nemyslím si, že to boli pre pána Pottera príjemné stretnutia...“ Asi takto to vyzeralo, keď sa oni dvaja pustili do sporu. Neskôr začal Lucius viac útočiť, Mordred to však s prehľadom odrážal naspäť. Nutne však podotknúť, že sa snažil. Lucius Malfoy ho podľa všetkého vážne chcel získať do svojej opatery. Vôbec neveril le Fayovi. Avšak prerátal sa, keď sa postavil proti Mordredovi le Fayovi. Lucius Malfoy bol perfektný politik a len málokto by ho dokázal poraziť v slovnej debate, nemal však skúsenosti storočí a zdanlivo dokonalé sebaovládanie, ktoré na súde predviedol le Fay.

Keď sa k slovu dostal Marcus Dark, zmiatli ho spoločnými silami behom pár sekúnd a vlkolakovi stačil jediný pohľad na Harryho, aby pochopil, že sa ani nemusí snažiť. Harry plánoval skončiť u jedného z nich.

Andromeda Tonksová sa ani priveľmi nesnažila. Harry akosi nepochyboval, že Dumbledore nebude práve nadšený, keď zistí ako dravo za neho, ním nasadená čarodejnica, bojovala. Na chvíľu sa po boku s Azazelom a s prídavkom jeho komentárov započúval do procesu.

„Je zaujímavé, že sa nikto nepýta na tvoj názor.“ Nadhodil Azazel.

Harrymu sa zdala zaujímavejšia prítomnosť členov Starostolca. Dumbledore bol ich najvyššie postaveným členom a keďže on bol teraz v nemilosti ministerstva, nemohli rozhodovať. Za taký krátky čas nezvolili ani len náhradu. Ich slovo tam nebude mať váhu.

Že by boli aj oni, podobne ako Andromeda Tonksová, nasadení Dumbledorom? Pokiaľ áno, predviedol tentokrát riaditeľ slabý výkon.

Harry sa na pár minút rozhodol ignorovať všetkých, vrátane Azazela a sledoval Fudgea. Minister počúval rozbroje medzi uchádzačmi o Harryho opatrovníctvo a počas toho prehodil pár slov s mužom sediacim vedľa neho. Pohľad mu behal medzi le Fayom a Malfoyom, Andromedu a Darka ignoroval. Harry mohol vidieť ako sa mu myšlienky preháňali hlavou.

„Nevie sa rozhodnúť či ti bude horšie u nenávideného profesora le Faya alebo u možného Smrťožrúta a jasného Slizolinčana Malfoya. A zároveň sa nevie rozhodnúť, ktorého strata či znepriatelenie si by ho stálo viac.“ Prehovoril Azazel, čím vyslovil nahlas Harryho myšlienky.

„Keby Fudgeovi naozaj záležalo na tvojom blahu, sedel by si teraz v mäkkom kresle alebo rovno kdesi za bariérou a do opatery by ťa dostal Dark. On je z nich všetkých najčistejší a hoci čarodejníci sa na vlkolakov pozerajú skrze prsty, o tomto konkrétnom nikto nevie, že je nakazený.“ Skonštatoval. Harry sa mierne usmial.

Prekvapilo ho, ako mu pomáhala prítomnosť Azazela. Väčšinu súdneho procesu prekecal, neustále niečo komentoval a hoci väčšinou len hovoril nahlas to, čo si Harry myslel, chlapca to upokojovalo. Bez jeho prítomnosti by bol nervózny, pretože hoci by mu mohlo byť jedno, s kým by skončil, on mal už vopred vypracovaný plán. A problém nebol len v tom. Najviac mu prekážalo to, že mal sám sedieť v strede miestnosti, kde na neho mal každý dobrý výhľad, pričom v celej tej miestnosti bolo minimum ľudí, ktorým by naozaj išlo o jeho dobro.

Azazel odrazu naklonil hlavu na stranu a zameral svoju pozornosť na dianie za dverami siene. Chvíľu sa zdalo, akoby počúval a Harry akosi nepochyboval, že by toho bol schopný, hoci bola miestnosť zabezpečená zvukotesniacou bariérou.

„Priprav sa na novinárov. Súd sa blíži ku koncu a oni to vedia, schádzajú sa za dverami. Niekto zvnútra ich varoval, mám dojem, že to bol tamten magor.“ Kývol na Fudgea.

To by znamenalo, že sa Fudge konečne rozhodol, koho vyberie ako Harryho poručníka.

„Och, musím ísť.“ Ozval sa Azazel vo chvíli, keď Harry uprene pozoroval Fudgea. Keď uprel pohľad na Azazela, videl, že bol démon rozrušený. Na okamih zabodol svoje oči do tých jeho a smutne sa usmial.

„Zvyšok musíš zvládnuť sám. Len dúfam, že to už na prvý pokus vyhrá le Fay, to jeho eso, ktoré má v rukáve, by sa vysvetľovalo dosť zle. Dovidenia, Harry, neviem, kedy sa uvidíme najbližšie, takže sa dovtedy pokús zostať nažive.“ Rozlúčil sa s ním. Kým stihol Harry zareagovať, rozplynula sa jeho podoba vo vzduchu.

Až vtedy si Harry uvedomil, že ho najmenej polovica prítomných zmätene pozorovala. Nikto nechápal, kam sa to pozeral. Harry sa nervózne otočil dopredu a tváril sa, akoby sa nič divné nestalo. Našťastie si to nevšimol aspoň ten idiot Fudge.

Ešte niekoľko minút prebiehali debaty, keď Fudge rozhodol, že nastane pár minútová prestávka. Počas nej sa Harry ani nepohol, podľa Fudgeovho pohľadu na to ani nemal nárok. Le Fay, Malfoy a Dark očividne tiež nezdieľali Harryho chuť vstať a pobrať sa niekam preč, neprejavili však ani chuť prehovoriť čo i len jediné slovo. Za to Andromeda nezniesla napätú atmosféru, ktorá zavládla a vybrala sa preč. Tri uprené pohľady, ktoré ju nasledovali, ju nakoniec zahnali až kamsi do rohu miestnosti.

Harry pohľadom vyhľadal le Faya, starší čarodej na neho upokojujúco žmurkol. Bol si sebou istý. Dark mu venoval mierny zmierlivý úsmev, nepredpokladal, že vyhrá, stále si však uchovával mizivú nádej. Ale keby to nevyšlo, nebude z toho robiť tragédiu. Malfoy mal na tvári svoju bežnú namyslenú masku, Harryho pohľad nezachytil. Mladíkovi to v najmenšom neprekážalo, aspoň si ho mohol lepšie prehliadnuť.

Lucius Malfoy mal ľadové dokonale modré oči, nie búrkové ako jeho syn. Len málokto poznal ako dokážu zmäknúť, Harry tušil, že ani jeho vlastná rodina to nezažíva často. Napriek tomu by však nikdy nedopustil, aby niekto ublížil jeho rodine. Napriek svojej egoistickej a sebeckej povahe by sa chytil aj poslednej slamky, len aby zachránil svojho syna, hoci iba preto, aby ich rod mohol pokračovať.

Harry rozumel tomu, prečo si Mordred nebol vôbec istý ich spojenectvom. Jeho vernosť bola povedzme, že pochybná. Ale Mordredovi unikalo jedno: Harry mal Draca. Draco Malfoy hľadal priateľa, niekoho, kto ho vypočuje, bude pri ňom stáť a bude ho akceptovať nie ako dediča čistokrvného rodu a syna svojho otca, ale ako jeho samého. A toho bol Harry schopný lepšie než ktokoľvek iný. Vždy v ňom videl viac Draca Malfoya, než syna Smrťožrúta. Hoci to znamenalo, že v ňom videl rozmaznané naduté decko.

Na jeho obranu, Draco si o ňom nemyslel nič lepšie. Čo sa tohto týkalo, boli dokonale vyrovnaní. Koniec koncov, ich školské prestrelky boli na Rokforte legendárne.

Pozoroval ako Lucius Malfoy zameral svoj pohľad na Lomiona le Faya. Neušla mu tá krátka výmena, to poznanie, ktoré sa odrážalo v očiach oboch mužov. Obaja vedeli, že je ten druhý jedným z verných Lorda Voldemorta a obaja predpokladali, že s kýmkoľvek z tých dvoch Harry skončí, bude to pre neho zlé. A obaja mali v pláne postarať sa, aby to prežil, každý jeden z nich s ním totižto mal svoj plán.

Harrymu niekedy naozaj liezlo na nervy, že bol pre väčšinu ľudí len figúrkou na šachovnici. Slávny Chlapec, ktorý prežil a s ktorým mal každý svoje plány. Ľudia mali jeho život vopred nalinajkovaný, Dumbledore od neho očakával, že zničí všetky Voldemortove Horcruxy a pri tom sa stane obetným baránkom, Ron očakával, že keď sa s ním bude priateliť, stane sa rovnako slávnym ako on, le Fay ho chcel preto, aby zrušil kliatbu, ktorá postihla jeho a Merlina, Lucius ho chcel ako ochrancu pre svojho syna a neskôr ako niekoho, kto ho pred ľuďmi očistí od Voldemortovej špiny. Dokonca aj pre Siriusa, jeho milovaného Siriusa, bol často len nahrážkou za Jamesa Pottera. Neraz ho oslovil ako Jamesa.

Sirius miloval aj svojho krstného syna, žil pre neho. Zároveň bol však Sirius zaseknutý v minulosti, kde žili všetci jeho priatelia. Trinásť rokov v Azkabane, počas ktorých bol pod vplyvom Dementorov dokáže s človekom narobiť divy, Siriusa však do šialenstva uviedlo, keď zistil, že jeho najlepší priateľ je mŕtvy a s ním desiatky, ba až stovky ľudí, ktorých poznal a miloval. A s týmto sa musel zmieriť za pár dní.

A medzi tým všetkým našiel tú jedinú informáciu, ktorá ho hnala ďalej a držala na nohách. Jeho krstný syn je nažive a je v nebezpečenstve. Musel ho zachrániť. To mu dalo silu žiť a bojovať.

Fudge sa vynoril za sudcovským stolom a všetko stíchlo. Bol koniec, teraz sa dozvedia verdikt. Fudge sa zhlboka nadýchol a snáď po prvýkrát za celé hodiny zasadnutia mal pozornosť všetkých v súdnej sieni.

Harry náhle zatúžil po Azazelovej spoločnosti.

„Ja a niektorí vybraní členovia Starostolca sme dnes rozhodovali o opatrovníkovi Harryho Pottera. Som si istý, že každý z vás so mnou bude súhlasiť, keď poviem, že je náročné vybrať vhodného opatrovníka pre slávneho Chlapca ktorý prežil. Potrebuje nad sebou pevnú ruku, čarodeja, ktorý sa postará o to, aby prestali chlapcove problémy so zákonom. Mladý pán Harry Potter túži po pozornosti a dáva to najavo nesprávnym spôsobom.“ Harry zovrel ruky do pästí, nijako inak sa však jeho podráždenie na jeho zjave neodrazilo.

„Preto sme sa rozhodli, že pán Dark ani madam Tonksová nebudú vhodnými kandidátmi. Rozhodnúť sa medzi pánmi Malfoyom a le Fayom bolo náročné.“ Harry s pobavením zaregistroval, že nebol jediný, koho sa Fudgeov prejav dotkol. Malfoy sa nepatrne strhol, keď zamenil jeho titul Lorda za „pána“ a ani le Fay sa netváril nadšene. Tonksová ho vôbec nechcela, takže výrok poroty sa jej pozdával. Dark nebol ani nešťastný, ani šťastný, tváril sa pokojne. Z toho muža všeobecne vyžaroval príjemný pokoj.

„Obaja sú finančne zabezpečení, pán Malfoy má okrem toho skúsenosti s výchovou detí, ktoré pánu le Fayovi chýbajú. Má však aj mladého syna, z ktorého vychováva budúceho dediča svojho rodu, práve kvôli tomu sme prejavili obavy či by si na pána Pottera našiel dostatok času na jeho prevýchovu. A tak sme sa nakoniec rozhodli pre pána Lomiona le Faya.“ Ďalšie jeho slová nechal Harry prúdiť okolo svojich uší bez toho, aby ich vnímal. Jeho poručníkom sa stane le Fay.

Mordred sa usmial, akoby už od začiatku vedel, že nikto okrem neho nemal šancu na výhru. Na Malfoyov pobúrený pohľad reagoval posmešným úškrnom. Harrymu venoval chladný pohľad, ktorým všetkým dokázal, že bude mať pri Harrym skutočne pevnú ruku. Nič iné si ani dovoliť nemohli, nie, keď ich všetci pozorovali.

Keď ich Fudge prepustil, le Fay sa neponáhľal. Sedel na svojom mieste a pozoroval dianie okolo seba, vyčkával. Harry netušil, prečo tak zdržiaval, ale podriadil sa zostal sedieť na svojom mieste, hoci by rád vstal a konečne odtiaľ odišiel. Keď ostali v sále poslední dvaja, venoval mu Harry zvedavý pohľad, Mordred však len nepatrne pokrútil hlavou. Niekto ich stále pozoroval.

Keď sa Mordred postavil, chcel Harry nasledovať jeho príkladu v očakávaní, že odchádzajú. Mordred mu dal však pohľadom najavo, že má ostať sedieť. Keď prišiel k nemu, uprel na okamih temný pohľad na miesto, kde predtým sedel Azazel. Akoby ho cítil.

„Niekto zavolal novinárov.“ Povedal pokojne. Harry prikývol, Azazel ho už varoval.

„Tebe to prekáža?“ opýtal sa.

„Mne nie, očakával som ich tu. To ty nemáš novinárov práve v láske.“ Mordred rozprával potichu a Harry sa mu prispôsobil.

„Človek si zvykne na všetko. A okrem toho, moja povesť je natoľko zlá, že ju už le ťažko môžem ešte zhoršiť.“ Pokrčil plecami.

„S mojím temným menom áno. Uvedomuješ si, že podľa príslušnosti k rodom sa z teba pomaly, ale isto stáva temný čarodej?“ opýtal sa Mordred pobavene. Harry nadvihol obočie.

„Si Potter, to áno, ale Potterovci neboli vždy svetlý. Okrem toho si dedičom rodu Black, ktorý temným je, neoficiálne si aj Snape a teraz si aj dedič rodu le Fay. Vlastne, oficiálne až od zajtra, je s tým až otravne veľa papierovania.“ Hovoril. Až vtedy si Harry všimol čosi, čo mu unikalo. To ako pomaly, takmer opatrne sa pohyboval, jeho uzavretý pohľad, potemnené oči.

„Čo sa deje?“ opýtal sa Harry. Mordred zamrkal.

„Hm?“

„Si nervózny.“ Povedal. Mordred sa smutne usmial a oči mu ešte viac potemneli. Ich ostrosť a chladný jas sa kamsi vytratili.

„Ja nie som nervózny, Harry. Mám len veľmi chmúrne myšlienky.“ Naznačil Harrymu, aby vstal, ruku mu položil na rameno a viedol ho preč zo sály.

„Vieš, čo je na tomto všetkom najlepšie?“ opýtal sa Harry predtým ako vyšli dverami von.

„Mám hádať?“ opýtal sa Mordred.

„Môžeš.“ Prikývol Harry.

„Ohromné množstvo peňazí, nové majetky a nové temné meno slávneho rodu?“ nadhodil. Harry sa krátko zasmial.

„Nie. Niečo ešte lepšie.“ Vrhol na Mordreda iskrivý pohľad.

„Už nikdy sa nemusím vrátiť k Dursleyovcom.“ Povedal so žiarivým úsmevom. Tentokrát bol Mordred ten, kto sa zasmial, ale akosi tlmene, jeho smiechu chýbala energia, akákoľvek radosť. Oči mu však aspoň trochu otepleli.

Čím ďalej ho Harry pozoroval, tým väčšie obavy sa ho zmocňovali. Nech sa stalo čokoľvek, muselo to byť veľké, keď to zasiahlo aj stovky rokov starého mocného čarodeja. Harry natiahol ruku a chytil ho za rameno, keď chcel prejsť dverami.

„Mordred, povedz mi, čo sa deje.“ Požiadal. Hlas nemal ani zďaleka taký pevný a istý ako plánoval, nedokázal ukryť obavy, ktoré sa ho zmocňovali. Mordred sa mu pozrel do očí.

„To čoskoro zistíš, Harry. Teraz si užívaj posledné chvíle pokoja, obávam sa totiž, že nebude trvať dlho a veci sa zmenia. Blíži sa búrka, Harry.“ Zašepkal. S tým mu položil ruku na rameno a viedol ho von.

Ako náhle prešli bariérou, ktorá obklopovala sieň a bránila novinárom vo vstupe, oslepili Harryho a Mordreda blesky fotoaparátov a salva kričiacich ľudí. Mordred sa tým nezdal byť otrasený, Harry však napriek tomu cítil jeho otrasený vnútorný pokoj, čo ho oberalo o nervy.

Bol však synom svojho otca, bol Snape a bol pravým dedičom svojho rodu. Na tvár nasadil pokojnú, takmer chladnú masku, v čom bola jeho rodina najlepšia a prebehol pohľadom novinárov, ktorí im bránili v ceste. Nijaký ministerský pracovník nezasiahol, aby im uvoľnil miesto na prechod, očividne im to minister zakázal, inak by aurori už dávno zakročili. Budú sa teda musieť predrať vlastnou pomocou.

Mordred absolútne ignoroval otázky, ktorými ho novinári zahŕňali. Harry zachytil len niektoré z nich, snažil sa ich čo možno najviac filtrovať. Kde budú teraz žiť? Bude Harry aj naďalej navštevovať Rokfort? Dokonca od nejakého zvlášť nepríjemne vyzerajúceho novinára prišla otázka či sa Lomion chystá poslať Harryho na liečenie. Veď je to koniec koncov nebezpečný psychopat.

A potom Harry zazrel tú jedinú osobu, ktorú hľadal, hoci o tom nevedel. Videl ho už ráno, tesne predtým ako vošiel do súdnej siene a zazrel ho aj teraz. Vysoký muž v dlhom čiernom plášti, s čiernymi vlasmi a mrazivým pohľadom temných očí. Ostal skrytý v tieni, nemal tam čo robiť, napriek tomu však nemohol nechať svojho syna samého.

Harry mu venoval ľahký nepatrný úsmev. Stále bol nervózny, keď sa s ním stretol a nevedel ako sa správať, za posledné týždne však postúpili. Už na seba neštekali a boli dokonca schopní nájsť spoločnú reč. Pokiaľ to nepokazia teraz, bude to už dobré.

Mordred si všimol, kam jeho pohľad smeruje, nič na to však nepovedal. Novinárov prešiel mrazivým pohľadom a len zopár hlupákov bez pudu sebazáchovy mu ďalej stálo v ceste, keď prechádzal pomedzi nich.

Napriek tomu, že ani jeden z nich nič nepovedal, si bol Harry istý, že na druhý deň budú noviny plné článkov o nich a o dnešnom dni. Boli tu dokonca novinári zo zahraničnej tlače. Harry akosi nepochyboval, že Fudge využije príležitosť a zhostí sa ich. Idiotský Fudge. Vďaka nemu, jeho naivite, hlúposti a úbohej túžbe po moci Británia padne, keď Voldemort zaútočí.

Kiežby vedel, ako blízko mal pravde, keď si toto pomyslel. Možno by dokázal mnohému zabrániť. A možno nie...

Mordred ho voviedol do obrovského ministerskému krbu, vybral z misky hop šup prášok a spolu s chlapcom sa odmiestnil preč.