Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Harry stál spolu so svojimi dvomi vernými priateľmi Ronom a Hermionou nad variacim sa kotlíkom a o niečom vášnivo debatovali. Už na prvý pohľad bolo jasné, že nech sa už rozprávali o čomkoľvek, dvaja Chrabromilčania s Harrym Potterom nesúhlasili.

„Hermiona, dobre vieš, že ma nepresvedčíš.“ Harry upriamil svoj pohľad na hnedovlasú čarodejnicu. Hermiona sa stále nedokázala zmieriť s tým, čo sa Harry chystal urobiť.

„Je to hlúposť, pozri sa na to s logického hľadiska. To, čo chceš urobiť, nemá logiku.“ Presviedčala ho snáď už po stýkrát. Do očí sa jej natisli slzy. Odvrátila sa od svojho čiernovlasého priateľa, aby jej nevidel do tváre. Harry k nej natiahol ruku.

„Hermiona...“ zašepkal ticho a jemne sa dotkol jej ramena. Ona sa mu však vytrhla a ustúpila od neho. Už sa k nemu však aspoň otočila čelom. Hnedé oči sa jej topili v slzách, keď na neho obviňujúco hľadela. Harryho z toho bodlo pri srdci, rovnako ako z Ronovho nahnevaného výrazu. Prečo nechceli pochopiť...?

„Ty nás chceš opustiť!“ zvolala. Z hrdla sa jej vydral vzlyk.

Sklonil hlavu a ticho vydýchol. Už končili šiesty ročník, mali za sebou dva roky príprav a práve teraz, keď sa blížil záver toho všetkého, sa obaja začali proti jeho rozhodnutiu aktívne búriť. Už bez toho to mal Harry ťažké.

„Mia, ty vieš, že to musím urobiť. Musím ho zastaviť.“ Všetci traja dobre vedeli, aké je znenie veštby, že Harry musí byť tým, kto zabije Voldemorta. Alebo pri snahe zabiť ho musí sám umrieť. Tak im to nadiktoval sám osud. A vlastne aj Dumbledore.

„Vzal mi už príliš veľa, Hermiona. Najskôr som jeho rukou prišiel o rodičov, neskôr o Siriusa a teraz napadol Rokfort, môj prvý skutočný domov a zabil pri tom niekoľko študentov. Nechcem čakať na to, kedy prídem aj o vás dvoch alebo o Nevilla s Lunou či Remusa. Je stále silnejší a ja mu už nestačím. Pochopte ma, prosím.“ Dodal ticho, no o to viac úpenlivo. V smaragdových očiach sa mu zračil číri smútok, prežiarený nádejou.

„A čo Dumbledore...“ navrhla slabo Hermiona. Harry len pokrútil hlavou, on to byť nemohol.

„Je to nebezpečné, bojíme sa o teba.“ Prehovoril Ron. Doteraz mlčal, Hermiona hovorila aj za neho. Harry sa mierne pousmial.

„Preto sa na to, s vašou pomocou, pripravujem tak dlho.“ Povedal.

„My... my nechceme prísť o spomienky na teba.“ Zamumlala čarodejnica.

„Pokiaľ pôjde všetko podľa plánu, nebude Harry Potter nikdy existovať.“ Povedal Harry, o tomto sa už predsa zhovárali.

„Ja si ponesiem spomienky na vás ďalej, no svet o existencii Chlapca, ktorý prežil, nebude vedieť. Harry Potter nebude potrebný.“ Harry prikročil ku svojej plačúcej priateľke a pritiahol si ju do objatia.

„No tak, Mia, neplač. To bude dobré.“ Zamumlal jej do vlasov. Koho v tej chvíli trápilo, či to dobré skutočne bude alebo nie? Hermiona okolo neho pevne ovinula svoje paže a zaborila tvár do jeho ramena. Harry si vtedy, kto vie, prečo, spomenul na to, ako mu na začiatku roka povedala, že patrí medzi najatraktívnejších chlapcov na škole. To vyvolalo na jeho tvári úsmev.

„Odídem aj keď budete proti, no bol by som radšej, keby to bolo s vašim požehnaním.“ Povedal po chvíli. Hermiona sa od neho odtiahla a pristúpila späť k Ronovi. Začala si utierať tvár do rukáva, na čo Harry mávol rukou a podal jej práve vyčarovanú vreckovku. Hermiona ju s úsmevom prijala.

Jednoduché bezprútikové neverbálne čarovanie zvládol už pred rokom, prekvapilo ho, že niečo také dokázal, no veľmi rýchlo zistil, že to bolo nesmierne užitočné. Napočudovanie zvládol aj okulumenciu a elixíry a celkom obstojne sa mu darilo aj v legillimencii. Snapea by trafil šľak, keby to zistil. Škoda len, že ušiel s ostatnými Smrťožrútmi hneď po napadnutí Rokfortu, veľmi rád by si s ním niektoré veci vydiskutoval. Najlepšie s prútikom v ruke. Kvôli nemu sa dokonca naučil aj niekoľko veľmi, ale naozaj veľmi nepríjemných kliatob z čiernej mágie. Samozrejme, bez toho, aby sa o tom dozvedeli Ron s Hermionou, čo ho škrelo a nejakú chvíľu sa im preto hanbil pozrieť do očí. Tých kúzel sa totiž naučil viac ako pár a z viac ako jednej knihy. Z viac ako z desiatich kníh. Za posledné tri mesiace mal dosť času na štúdium čiernej mágie, najmä, keď bol so základmi oboznámený už predtým a z Voldemortovej hlavy poznal už peknú kôpku temných kliatob.

Ešte však nijaké z kúzel čiernej mágie nepraktizoval. Stačilo už to, že elixíry, ktoré varili, neboli tak celkom v súlade so zákonom.

„Ja s Ronom sme sa chceli uistiť, že na nás nezabudneš, nech to už dopadne akokoľvek.“ Začala Hermiona, keď sa uistila, že je v dostatočne dobrom psychickom aj fyzickom stave na to, aby prehovorila. Harry otvoril ústa, aby sa ohradil, že by na nich nezabudol, no Hermiona jeho slová umlčala zodvihnutou rukou.

„Musíš sa naučiť, kedy máš mlčať.“ Povedala. Harry sa usmial. To asi áno.

„Ja s Ronom sme sa chceli uistiť, že na nás nezabudneš. Preto sme sa rozhodli, že ti dáme niečo, čo ti bude pripomínať nás dvoch a zároveň to nebude divné, nech sa už rozhodneš stať sa kýmkoľvek.“ Po týchto slovách sa Ron zaškeril, vytiahol z vrecka malú krabičku a podal ju Harrymu. Ten si ju so zvedavým výrazom prevzal.

„Čo je to?“ zaujímal sa. Dvaja Chrabromilčania sa zasmiali.

„Pozri sa dnu.“ Povedal Ron. Harry teda opatrne otvoril krabičku a nazrel do nej. Prekvapene nadvihol obočie a vrhol pohľad na dvoch Chrabromilčanov.

„Prečo práve toto?“ opýtal sa. V krabičke ležal zlatý prívesok, jeden z najkrajších kúskov, aké mal kedy možnosť vidieť. Prívesok bol tvorený majestátnym fénixom s rozprestretými krídlami, tvor žiaril červeným a žltým zlatom a vytváral dojem, akoby vták naozaj horel. Namiesto očí mal dva úplne maličké smaragdy. Okolo fénixa sa ovíjal okrídlený had, taktiež z červeného a žltého zlata, avšak aj z akéhosi čierneho lesklého kovu. Namiesto očí mal dva drobučké rubíny. Najzvláštnejšie na tom bolo, že tieto dva tvory sa nepokúšali navzájom zabiť, vyzeralo to skôr, akoby zamrzli vo večnom objatí. Okrídlený had alebo aj čínsky drak, mal v čínskej mytológií veľkú moc. Ten, ktorý bol vyobrazený na prívesku, však prinášal smrť.

Medzi muklovským a čarodejníckym vnímaním čínskych drakov boli len drobné rozdiely, oba svety verili v existenciu dobrých aj zlých drakov, čarodejníci však vedeli, že tie draky už neexistovali. Patrili už dokonca skôr mýtom, než učebniciam. Aj v minulosti v nich verili najmä obyvatelia Ázie, ostatných kontinentov sa to nikdy príliš nedotýkalo.

Harry čínsku a japonskú kultúru, za spolupráce Rona a Hermiony, začal študovať v období, keď sa u neho prejavila schopnosť čarovať bez prútika. Japonci totiž verili, že existujú rôzne gestá a pohyby, vďaka ktorý je možné čarovať aj bez prútika.

Harry sa niekoľko základných pohybov naučil a zistil, že skutočne fungujú. Teda, aspoň sčasti. Napomáhali uvoľňovaniu mágie z jeho jadra. Potom už stačilo modifikovať si ich a mohol ich využívať. Samozrejme, tieto základné pohyby nezahŕňali nijaké výskoky, výkopy ani nič podobné či náročné. Len základné pohyby rukami. Už tie boli dostatočne náročné. Jedno blbé ohnutie ruky cvičil týždeň, kým konečne ohol zápästie a prsty v správnych uhloch.

A beztak to zaberalo najmä na živelné kúzla. Po čase dokázal za pomoci týchto gest vyčarovať stĺpec ohňa, no nezvládol vyčarovať vreckovku. To musel cvičiť dodatočne, práve modifikáciou týchto gest. Aj keď vyčarovať vreckovku bolo jednoduché, aspoň teda teraz, spočiatku mu aj to robilo problémy. Každopádne, stačilo chytiť vzduch a potiahnuť ho, akoby ťahal vreckovku z obalu a následne nastaviť ruku, akoby v nej niečo držal. Tento úkon bol dostatočne rýchly na to, aby si nikto nevšimol, čo to vlastne robí. Napraviť popraskané zrkadlo bolo podobne jednoduché, ta stačilo prejsť rukou tesne ponad praskliny a tie sa zahladili. Sprevádzalo to jemné zavlnenie povrchu zrkadla, akoby sa rukou dotkol hladiny vody.

Náročnejšie už bolo vytvoriť z črepín zrkadlo. V jednom úkone musel každú jednu črepinu prinútiť vrátiť sa na svoje miesto a zároveň ich všetky spojiť v jeden celok. A čo ešte to, keď mal urobiť presne to isté len s tým, že mal z črepín skla vytvoriť zrkadlo alebo dokonca, z vody vytvoriť zrkadlo? Nezdar pretrvávajúci dlhé mesiace. Avšak s dobrým koncom.

„Fénix, pretože ty sám si ako fénix. Bol si pre mnohých z nás svetlom, keď sme strácali nádej, dodával si nám silu bojovať a viedol si nás.“ Vysvetľovala Hermiona.

„A pre niektorých si takmer ako mýtická bytosť.“ Uškrnul sa Ron. Harry jeho úškrn opätoval. Nuž, Collin Creevey s bratom sa na neho vždy pozerali ako na niečo viac ako skutočne bol. Dokonca aj Hermione unikol úsmev.

„Ale musíš uznať, že si si Collina obľúbil.“ Dorážala, správne odhadujúc, na čo mysleli. Harry pokrčil plecami.

„Bol priateľský, úprimný a patril medzi dobrých čarodejníkov. Okrem toho, obľúbil som si takmer každého, koho som učil.“ Okrem priateľky Cho Changovej Mariety, ktorá o nich povedala Umbridgeovej, mal skutočne asi rád každého. I keď niektorých s výhradami.

„A prečo ten drak?“ opýtal sa.

„To napadlo Rona.“ Povedala Hermiona s náznakom prekvapeného obdivu v hlase. Ron pretočil očami z zamrmlal niečo v tom zmysle, že ho uráža, že ju to prekvapuje. Hermiona to ignorovala.

„Si parselan, podľa niektorých dokonca Slizolinov dedič a sú chvíle, kedy prekazuješ niektoré slizolinské kvality.“ Opatrne sa na neho pozrela, akoby čakala či nevybuchne. Harry sa na ňu mierne usmial na znamenie, že je to v poriadku. Sám si to uvedomoval a okrem toho, klobúk ho chcel zaradiť do Slizolinu.

„A keďže sa v tebe spájajú kvality oboch týchto tvorov alebo teda, v niečom nám týchto tvorov pripomínaš, rozhodli sme sa, že ti darujeme práve tento prívesok. Dúfame, že sa ti bude páčiť.“ Nervózne sa usmiala. Ron sa väčšinu času tváril súhlasne, keď Hermiona hovorila svoju reč a teraz sa na neho škeril.

„Premýšľali sme aj nad zlatou strelou, ale to sa nám zdalo príliš ošúchané.“ Povedal. Harry sa zasmial.

„A nevedeli sme, kým sa staneš.“ Dodala Hermiona. Harry sa úprimne usmial.

„Je perfektný, ďakujem.“ Priznal ticho. Opatrne zovrel prívesok spolu s retiazkou v dlani. Hermiona k nemu pristúpila, opatrne mu ho vyprostila z dlane, priložila mu ho ku krku a prešla za neho, aby mu zapla retiazku. Harry poslušne stál a čakal. Akonáhle cvakol uzáver retiazky, pocítil Harry, ako ho na pár sekúnd obklopila mágia vo forme tepla.

„Teraz by sa mali aktivovať bezpečnostné kúzla, ktoré sú na prívesok s retiazkou uvrhnuté.“ Povedala Hermiona.

„Čo obnášajú tie bezpečnostné kúzla?“ zaujímal sa Harry.

„Nikto by nemal dokázať strhnúť ti retiazku z krku, zabraňuje tomu, aby si sa ňou zaškrtil a odteraz ťa dokáže rozpoznávať, čo vlastne znamená, že by ti ju nikto nemal ukradnúť aj keby si ju zložil z krku.“ Vysvetlila.

„Pekné.“ Uznal Harry.

„Len by ma zaujímalo, ako sa vám niečo takéto podarilo zohnať. Alebo vytvoriť?“ nadvihol obočie. Vytvoriť určite nie, na to si mohol odpovedať rovno. Tak kvalitný materiál by vytvoriť nedokázali a aj očarovať prívesok muselo byť ťažké. Mohli však pretaviť kov a prinútiť ho nadobudnúť túto podobu. Aj to však bolo sakramentsky ťažké.

Hermionin zahanbený výraz a Ronov nesmierny záujem o strop, ktorý sa prejavil práve v tú chvíľu, prinútili Harryho obočie vyletieť do výšin.

„Tak teraz mi to už musíte povedať.“ Povedal pevne, s iskričkami v očiach.

„No, vieš ako sa písalo v novinách o tej razií v jednom zo starých čarodejníckych sídel?“ opýtala sa Hermiona. Harry prikývol, asi dva týždne dozadu robilo ministerstvo raziu v jednom z opustených sídel, mali totiž podozrenie, že sa tam ukrývajú nejaký vlkolaci alebo niečo také. Sprevádzali ich aj kliatborušitelia, bez nich by sa nedokázali ani len prebiť ochranami.

„Medzi kliatborušiteľmi bol aj Bill. My sme sa predtým dozvedeli, že vlastnia prívesok s fénixom, a tak nejako sme ho požiadali, aby nám ho nenápadne ukradol.“ Začala Hermiona.

„Povedali sme mu, že ide o niečo dôležité pre boj s Veď-Vieš-Kým.“ Dodal Ron. V tej chvíli mal už Harry skutočné problémy nerozosmiať sa.

„A čo ten drak?“ spýtal sa.

„Stačí ti vedieť, že nebol kradnutý ani nič podobné.“ Odpovedala Hermiona.

„Skutočne mi k tomu nič viac nepoviete?“ uškrnul sa.

„Je to dar a o pôvode darov nemáš nič vedieť, ber to tak. Predošlý príbeh by ťa mal uistiť, že o ich pôvode skutočne nechceš nič vedieť.“ Pousmiala sa. Harry sa zachechtal. Nie, v prípade, že sa stane komplicom trestného činu.

„Ste v tom teda so mnou až do konca?“ opýtal sa naposledy.

„Sme.“ Prikývol Ron. Harry vďačne prikývol.

„O týždeň bude koniec roka, to je vhodný čas na to, aby sme to skúsili.“ Jeho dvaja priatelia súhlasne prikývli.

„Dovtedy musíme všetko stihnúť.“ Povedal Ron.

Presne o týždeň na to stáli všetci traja v tej istej prázdnej triede v časti hradu, kam nikto nechodieval. Bolo chvíľu pred polnocou a traja študenti dokončovali posledné úpravy k tomu, aby mohol Harry bezpečne odísť. Elixír mali hotový, každý mal na pergamene svoju časť inkantácie a Harry mal pri sebe všetko potrebné. Lúčenie mali už za sebou.

„Je čas.“ Povedal Ron. Harry prikývol a bez zbytočných rečí sa presunul do stredu kruhu, ktorý nakreslili kriedou.

„Si si istý, že to vyjde?“ opýtala sa Hermiona. Harry takmer povedal nie, no včas sa zarazil.

„Áno.“ Prikývol. Potešilo ho, že jeho hlas ostal pevný. Netušil, či to vyjde. Čarodejník, ktorý sa nechával podrobiť obradu prenosu musel byť magicky veľmi silný a musel mať za sebou dlhú a dôkladnú prípravu, inak by sa mohlo čokoľvek pokaziť. Keby to nebol starý a takmer úplne zabudnutý obrad a ministerstvo by sa o ňom dozvedelo, patril by určite medzi zakázané obrady. Harry ho našiel úplnou náhodou, keď sa prehrabával knihami v Blackovskom trezore. Ronovi ani Hermione o ňom radšej nepovedal všetko. Keby vedeli, že pri obrade môže umrieť, nikdy by mu to neschválili. A modlil sa ku všetkým mocnostiam, aby sa mu neprihodilo niečo ešte horšie ako smrť.

Takto ostal na svoj strach sám.

Vo chvíli, keď prekročil kriedovú hranicu pocítil nutkanie povedať im o všetkých hrozbách a zákutiach obradu, ktoré im zamlčal. Už otváral ústa a z jazyka mu unikali slová, keď sa zarazil. Sám to predsa chcel takto, už skončil čas na fňukanie.

„Máš všetko?“ uisťoval sa Ron. Harry naposledy prekontroloval obsah brašny, ktorú si niesol a vreciek. Prikývol.

Prútik mal bezpečne uložený v puzdre na zápästí a nožík v puzdre na členku. Magicky zväčšenú brašnu mal plnú peňazí, kníh, pomôcok na varenie elixírov aj už uvarených elixírov, vzal si aj svoj osobný majetok, dokumenty a iné potrebné veci. Celkom pekne vybielil trezory Blackovcov a Potterovcov. Nič nechcel nechať na náhodu. Vzal si so sebou dokonca aj nejaké zmluvy o vlastníctve dvoch domov. Ani jeden z nich ešte nevidel a pokiaľ vedel, tak jeden z nich nebol viac ako zrúcanina, no ešte pred päťdesiatimi rokmi to bolo obrovské panstvo, aj keď už v tom čase dlhodobo neobývané. Každopádne, dostal ho za lacné peniaze a raz sa mu možno bude hodiť. Alebo sa mu v minulosti hodilo?

Toto cestovanie v čase do minulosti so sebou prináša vcelku nepríjemné problémy s gramatikou.

„Môžeme začať.“ Zavelil. Ron a Hermiona zdvihli svoje pergameny a venovali mu posledné pohľady.

„Zbohom, priateľu.“ Rozlúčil sa Ron.

„Veľa šťastia.“ Dodala Hermiona. Na to začali všetci traja odriekať spoločnú časť inkantácie.

Tri hlasy, takmer dokonale k sebe pasujúce, na základe dlhých hodín cvičenia, sa rozliehali prázdnou učebňou a opustenými chodbami. Ron s Hermionou pracovali rýchlo a odriekali presne a Harry svoju rolu taktiež zastal dokonale. Preto vo chvíli, keď Harryho zachvátila bolesť a Albus Dumbledore vo Veľkej sieni ucítil, čo sa deje, bolo neskoro.

Jemné vlákenka času sa začali rozpletať, aby boli opäť spletené a osud v tej chvíli pevne zatiahol svoju slučku. Spolu s časom, ktorý zanikal, prestával existovať aj Harry Potter, Chlapec, ktorý prežil a spolu s ním aj všetci a všetko, čo tvorilo jeho život. Ostala iba neznesiteľná bolesť a uši drásajúci krik trpiaceho chlapca. Všetko, čo miloval, čo nenávidel, pre čo žil a za čo bojoval mizlo do nenávratna. Jeho rozhodnutím.

Ale oni sa opäť narodia. On tu už však nebude, aby s nimi opäť prežil všetko to krásne, už nebude nikto, kto by si spomenul na Harryho. Jeho život za ich život. Dumbledore by bol hrdý.

A v jeho srdci už navždy ostane spomienka na lásku. Láska totiž človeka poznačí do hĺbky, vryje sa do jeho podstaty, zanechá stopy v jeho duši. Človek, ktorý niekedy miloval, nikdy nezabudne na tento cit. Pretože nie hnev ani nenávisť, ale láska je najmocnejšia emócia, najsilnejší cit. Pre lásku zabíjame, pre lásku umierame, pre lásku trpíme, žijeme, bojujeme, spôsobujeme bolesť aj uzdravujeme. Láska je naša najväčšia slabosť a zároveň aj najsilnejšia zbraň, ktorú nič a nikto nepremôže. Dokonca ani smrť. Láska nám dáva krídla a zároveň nás aj ničí.

Existujú rôzne podoby lásky. Lásku nemusíme cítiť iba k milencovi či milenke, manželovi či manželke alebo k niekomu, s kým máme vzťah založený na vášni. Lásku môžeme cítiť voči matke, otcovi, bratovi, rodine, priateľovi, synovi či dcére alebo voči komukoľvek inému. Stále to bude láska.

Harry miloval Rona a Hermionu úprimne a hlboko, s rovnakou intenzitou, s akou by miloval svoju ženu, pokiaľ by ju niekedy našiel. Miloval aj Siriusa a miloval ho intenzívne. Rovnako intenzívne za ním neskôr aj smútil. Miloval aj Remusa, Nevilla, Lunu, Dumbledora, Weasleyovcov a dokonca aj McGonagallovú. A nohých iných ľudí.

Každého miloval inak a s inou silou, no miloval ich všetkých. A odlúčenie od nich mu spôsobovalo bolesť, možno dokonca väčšiu ako samotný obrad.

Až láskavá náruč temnoty konečne utíšila jeho bolesť.  Posledné, čo videl, bol záblesk jasného svetla a zlato-zelená šmuha. 

1. Začiatok niečoho nového