Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


15. 7. 2015

7. Na hrane

Na druhý deň ráno vstal skôr ako jeho spolubývajúci. Bolo krátko po piatej, keď bol Daniel už osprchovaný a opätovne usadený na posteli. Pred sebou mal položený košík s vajcami, ktoré práve zvedavo skúmal. Mal dojem, že ich farba je opäť výraznejšia. V jednom okamihu by dokonca odprisahal, že sa v jednom z nich niečo pohlo. Nech to však skúmal akokoľvek dlho, už sa to znovu nestalo.

Asi o hodinu neskôr a niečo neskôr sa začínali prebúdzať aj ostatní. Teda, začali vyliezať z postelí. Mal dojem, že Riddle bol hore už nejakú chvíľu.

„Vstávaj, Davenport!“ zavolal Black z vedľajšej postele. Daniel s povzdychom odložil košík pod posteľ.

„Nespím!“ zavolal späť.

„No to určte.“ Ozvalo sa z vedľajšej postele sarkasticky. Daniel odhrnul závesy na posteli a pozrel sa na Oriona.

„Na rozdiel od teba som už dokonca navštívil sprchu a prezliekol sa.“ S úškrnom si ho prehliadol.

„Tiež by som ti odporučil sprchu, Black.“ Poradil. V odpoveď na neho letel vankúš. Daniel ho hravo chytil a zasmial sa. Otočil sa na Riddla, ktorý ich už nejakú chvíľu pozoroval. Na tvári sa mu objavil zlovestný úsmev, keď sa jeho pohľad zameral na strapatého Slizolinčana.

„Opováž sa niečo povedať na moju adresu a poštvem proti tebe Nagini.“ Varoval ho.

„Chcel som ti popriať dobré ráno, no keď o to nestojíš.“ Bránil sa nevinne.

„Presne tak, nestojím.“ Zavrčal.

„Musíš sa vtierať, Davenport?“ zavrčal Rookwood. Daniel mu venoval jediný chladný pohľad a vstal.

„Ideš na raňajky?“ opýtal sa Black. Daniel súhlasne zahmkal. Vzal si z postele brašnu a opustil izbu. Keďže mal magicky zväčšenú brašnu, mohol v nej nosiť všetky učebnice aj nejaké knihy bez toho, aby to vôbec pocítil. A okrem toho v nej nosil ešte mnoho iných vecí a mal skrze ňu prístup do svojho trezoru v Gringottbanke. Šikovná taška, všakže? A nenápadná.

Vo Veľkej sieni bol zatiaľ zo štvorice len Darius. Mal nabraté jedlo, ale nejedol, len sa v ňom prehrabával lyžicou.

„Ty nejedávaš vločky.“ Podotkol, keď došiel až k nemu. Slizolinčan sa strhol.

„Och, ahoj, už si hore,“ nepovedal to ako otázku. Daniel sa zamračil. Niečo sa dialo.

„Nie je bezpečné zabudnúť na realitu v prítomnosti Slizolinčanov.“ Pripomenul mu s miernym úsmevom. Darius mu ten úsmev nevrátil.

„Budeš tu stáť ešte dlho?“ opýtal sa. Daniel nadvihol obočie.

„To má byť narážka na to, že si mám sadnúť alebo odísť?“ opýtal sa stále s nadvihnutým obočím. Jeho hlas znel stále pokojne, akoby viedli debatu o elixíroch, nie otázku, či ho pošle preč ako prašivé šteňa. Možno len namiesto hravého odtieňa v hlase nastúpil iný, chladnejší, rezervovanejší.

„Posaď sa, samozrejme.“ Odpovedal. Nič zvláštne si na Danielovi v tej chvíli nevšimol. Daniel sa posadil a začal si naberať do misky cereálie, ktoré pokvapkal medom, starostlivo zalial mliekom a zamiešal.

„Človek by si pri pohľade na teba pomyslel, že bežne jedávaš cereálie.“ Mierne sa uškrnul Darius. Daniel sa na neho pozrel. Tomu robustnému chalanovi chýbala iskra života.

„Ale ty predsa nevieš, čo bežne jedávam.“ Pripomenul mu predtým ako si vložil do úst lyžicu s cereáliami v mlieku. Nebolo to zlé, ale nebolo to jeho.

„To je tiež pravda.“ Reagoval Darius.

„Takže..?“ začal Daniel.

„Čo takže?“ opýtal sa vyhýbavo.

„Aký problém máte?“ opýtal sa priamejšie.

„My nijaký.“ Pokrčil Darius plecami.

„Teraz mi klameš. Nemám rád, keď mi ľudia klamú.“ Povedal sucho. „Nie je to len Alexov problém, ale aj váš. A začína to byť aj môj problém.“ Pokračoval.

„Prepáč.“ Ospravedlnil sa neúprimne Darius. „Alex má blbé obdobie. Je to mimoriadne únavné.“ Horko sa zaškeril.

„A má niečo proti mne.“ Skonštatoval Daniel. Darius si povzdychol.

„Nie je to osobné, za iných okolností by nebol taký prchký. Väčšinou drží svoj temperament na uzde, no je to syn aurora a posledné dni to má ťažké. Chodia mu správy od matky, jeho otec je v zlom stave. Bol zranený pri boji s Grindelwaldovými mužmi a vyzerá to s ním zle. Zdá sa, že neprežije.“ Vyzeralo to tak, že tá správa vzala aj Dariusa.

„To ma mrzí.“ Povedal ticho. Jeho myseľ pracovala na plné obrátky, keď sa pokúšal nájsť a pospájať všetky indície. Všimol si, že do Veľkej siene vošli jeho spolubývajúci. Riddle a Black sa na neho krátko zahľadeli, no Daniel ich ignoroval.

„Avšak nechápem, prečo má niečo proti mne.“ Povedal. Darius na neho uprel pohľad.

„Alex už dlhé roky miluje Meredith. Bol si istý tým, že aj ona chce jeho a že ju tento rok konečne dostane. Nechápe, že ona jeho nemiluje. A ona sa teraz začala zaujímať o teba a Alex má dojem, že ty mu ju chceš vziať. Myslí si, že ty sa chceš s jeho milovanou pohrať a odhodiť ju. Obávam sa, že ťa podozrieva z toho, že si ju nejako očaroval, aby ťa milovala.“ Hovoril Darius. On sa tváril ustarane, kým Danielov výraz bol stále chladnejší.

„Ale Meredith ma nemiluje.“ Skonštatoval.

„Nie... teda, aspoň ja o tom neviem.“ Povedal.

„Nie, nemiluje ma, to viem.“ Zavrčal Daniel. Už mu to začínalo zapadať. Tie pohľady, ktorými ho Alex niekedy pozoroval, najmä, keď bol v blízkosti Meredith. V mysli sa mu objavil temný pohľad, ktorým si ho premeriaval včera v klubovni, keď sa s Meredith rozprávali o tých službičkách. Niekoľkokrát si všimol, ako si Alex túžobne premeriaval Meredith, ale neprikladal tomu veľkú váhu. Meredith bola krásna, pútala pozornosť mužov.

Och, aký len bol hlúpy. Aký slepý! A aký bol teraz zúrivý. Cítil, ako mu krv v žilách zalieva ľad, opantala ho chladná zúrivosť. V tej chvíli sa desil sám seba, no vedel, že s tým nič nebude robiť. Medzi prstami pevne zovrel lyžicu.

Alex bola taký hlupák. Daniel by nikdy, nikdy neprebral dievča kamarátovi ani keby mali vzťah, aký medzi sebou mali oni dvaja. Pretože Meredith Alexa určite nemilovala, Daniel si vedel predstaviť, že by zúrila, keby vedela ako sa Alex chová. A ak v tom bude pokračovať, čoskoro Meredith veľmi ublíži. Tá kráska možno vyzerala sebaisto a silne, vnútri bola ale krehká a Alex by ju ľahko mohol zraniť.

Danielov hnev bol deštruktívny, to pochopil každý, kto ho aspoň trochu poznal a vedel to aj on sám. A Daniel sa desil toho, čo všetko by bol schopný v hneve urobiť. Nevedel či by s tým mohol žiť.

 

Darius sa na neho otočil a zarazil sa. Danielove zelené oči, za iných okolností s pobavenými iskrami, ľstivým leskom, zamyslené či len pokojné, ho práve teraz vydesili. Jeho oči boli chladné, nie chladné, ľadové a tvrdé, priam ako smaragdy, ktorých farbu mali. Darius sa na krátku chvíľu nezmyselne obával toho, že keby na neho Daniel upriamil svoju pozornosť, zabil by ho len pohľadom.

„Ehm... si v poriadku?“ opýtal sa neisto. Daniel sa na pár sekúnd zarazil a potom sa na neho pozrel. Jeho oči vyzerali opäť takmer normálne.

„Oh... áno, som. Som v poriadku.“ Prikývol. Nezdal sa ale byť vo svojej koži.

„Určite?“ uisťoval sa Darius. Daniel sa ľadovo usmial.

„Ach, drahý priateľu, ja som v poriadku. To Alex je tu ten, kto tu má problém.“ Povedal ticho. Vstal. „Ospravedlň ma, ešte sa stavím v izbe, aby som sa pripravil.“ Povedal. Nič nebolo v poriadku.

„Brašnu máš na pleci.“ Ukázal na tašku na Danielovom pleci.

„V nej nie je všetko, čo potrebujem.“ Usmial sa na Dariusa, no stále to nebol jeho úsmev. Musí vypadnúť skôr ako vojde do Veľkej siene Alex, inak by bol v pokušení na mieste ho zabiť.

„A ešte niečo... Alexov otec je Henrich Cooper?“ uisťoval sa. Darius sa zamračil.

„Áno, tak sa volá. Poznáš ho?“ opýtal sa.

„Nie.“ Odpovedal Daniel a vybral sa preč. Darius sa tiež postavil a vybral sa za ním. Dohonil ho behom troch krokov, Daniel sa nepokúšal uisť mu. Darius ho chytil za rameno a prinútil zastaviť.

„Čo chceš urobiť, Daniel?“ opýtal sa. Zelenooký mladík cítil, ako sa do jeho chrbta zabodávajú pohľady jeho spolubývajúcich. Najmä Riddlov pohľad cítil mimoriadne intenzívne.

„V prvom rade chcem vypadnúť z Veľkej siene predtým, ako sa ukáže tvoj priateľ, ktorého by som preklial alebo mu po muklovsky vrazil. Oboje znie lákavo. A bol by si taký láskavý a pustil ma? Pozerá sa na nás príliš veľa ľudí na to, aby to bol príjemné.“ Zameral svoj pohľad na Dariusovu ruku, zvierajúcu jeho rameno. Darius ho odrazu pustil, akoby sa popálil.

„Ďakujem.“ Pokýval ramenom Daniel. „Máš slušnú silu.“ Podotkol. Hnev v ňom stále tlel, cítil ho pod povrchom, rozhovor s Dariusom mu však pomáhal udržať svoj temperament na uzde. Vybuchol náhle a nerozumne, v tej chvíli ho všetky okolnosti zasiahli a Daniel mal problém ovládať sa.

„Prepáč.“ Zašomral Darius.

„To je v poriadku. Najviac ľudí ešte len príde. Dnes ráno tu nie sú dokonca ani profesori.“ Zamrmlal Daniel.

„Čo chceš urobiť?“ opýtal sa Darius opätovne. Daniel sa na neho uškrnul.

„Keby som ti to povedal, musel by som ťa zabiť.“ Zašepkal. Darius naozaj nevedel posúdiť či žartoval alebo nie. A Daniel mu to nepovedal.

 

Práve v tej chvíli sa dvere na Veľkej sieni otvorili a Daniel hneď vedel, kto vojde.

„Vieš, Darius, ja som trpezlivý človek. Naozaj. Ale teraz budem vďaka tebe potrebovať priam božskú trpezlivosť. A obávam sa, že tú nemám.“ Poslednú vetu dodal sotva zreteľne vo chvíli, keď zahliadol Alexovu tvár. Smial sa na niečom, čo povedala Meredith. Ona a Aurora kráčali po jeho boku a o niečom sa sním zhovárali.

Daniel sa stratil v temných myšlienkach, keď ich pozoroval. Poznal jeho otca, čítal o ňom v starých zahraničných novinách, ktoré našiel v archíve. Nemyslel si však, že to bude práve ten Cooper. To meno nebolo v Amerike také ojedinelé, neveril, že by s ním mal Alex niečo spoločné. Ani ho to nenapadlo.

Ale potom, čo mu ráno povedal Darius všetko začínalo zapadať. Henrichovi síce nikdy nedokázali, že to naozaj urobil, no Daniel podľa jeho výrazu vedel, že on to naozaj urobil. Urobil to a neľutoval to. A Daniel k nemu preto cítil odpor, hraničiaci s nenávisťou. Nenávidel muža, ktorého v skutočnosti ani nestretol.

Keď si pred chvíľou uvedomil, že je Alex jeho synom, vyletel jeho hnev do závratných výšok.

Články v novinách, ktoré o ňom napísali v Amerike, mu tam značne znepríjemnili život. Jeho rodina sa už predtým presťahovala späť do Anglicka, odkiaľ unikli, no Henrich ešte nejakú dobu ostal tam. Práca aurora v Amerike je výnosná. No prerátal sa, Američania ho odvrhli aj napriek tomu, že mu nič nebolo priznané. Staré čarodejnícke rodiny žijúce v Amerike mali predkov v Anglicku a ako takí mali v krvi zapísané staré pravidlá čistokrvných rodín, ktoré sa dodržiavali už odnepamäti. A on porušil jedno z tých najdôležitejších, urobil to najhoršie, čo mohol urobiť a oni to zistili. Niektoré skutky sú neodpustiteľné a ich cena je vysoká.

V Británii našiel konečne pokoj, no Daniel nepochyboval, že boli ešte stále čarodejníci, ktorí by radi dostali Henricha Coopera do rúk. A niečo Danielovi hovorilo, že Alexovho otca do rúk konečne dostali. V takom prípade boli Dariusove slová o tom, že je Henrich v zlom stave, jasným eufemizmom.

Pocítil nepríjemný pocit radosti z toho, že Alexov otec dostal to, čo si zaslúžil. A pokiaľ boli jeho predpoklady správne, trpel. A trpel za všetko to, čo spáchal a možno aj za to, čo len spáchať chcel.

 

Trvalo to sotva pár sekúnd, Alexander sa ešte nepriblížil ani dostatočne rýchlo, no Daniel počas tých drahocenných sekúnd stratil väčšinu svojej trpezlivosti. A potom zachytil pohľad, ktorý na neho upieral jeden zo študentov sediacich za slizolinským stolom. Jeho oči sa stretli s neobyčajne intenzívnym pohľadom tmavohnedých očí a v tej chvíli nejakým spôsobom vedel, že on ho chápal. V tom okamihu by odprisahal, že Riddle v jeho očiach videl všetko, každú jednu jeho temnú myšlienku a túžbu. Musel cítiť, že sa jeho temná stránka prebrala k životu. A Daniela tá myšlienka zvláštnym spôsobom upokojila. Keď sa odtrhol od Riddlovho pohľadu, mal svoju vnútornú rovnováhu späť a vedel, že to zvládne.

To, že ho upokojil práve pohľad na Riddla a pochopenie, ktoré našiel v jeho očiach, bolo istým divným zvráteným spôsobom správne. Riddle zastihol mladíka počas vzácneho okamihu zraniteľnosti a prenikol do Danielovho vnútra hlbšie než by mladý Slizolinčan kedy chcel. Teraz však nebol vhodný čas na to, aby sa tým zaoberal.

Pokiaľ bude chcieť konfrontovať Alexa, bude to musieť urobiť neskôr. V duchu si priznal, že jeho otca by do rúk dostal ešte radšej, ľudia ako on sa mu hnusili. A jeho syn po ňom isté vlastnosti podedil, našťastie však nerobil to, čo jeho otec.

„Dámy, Alex, dobré ráno.“ Pozdravil s miernym úsmevom, keď prišli k nim. Alex mu úsmev opätoval, nasadil rovnako priateľskú masku ako Daniel a obaja boli natoľko dobrí, že takmer nikto vo Veľkej sieni netušil, že ich úsmevy nie sú úprimné. Možno len Darius a Riddle dokázali aspoň čiastočne preniknúť za ich masky. Ani jeden z nich však nemohol do hĺbky pochopiť to, čo sa medzi nimi odohrávalo a prečo sa to odohrávalo.

Alex bol ako jeho otec a Daniel ho za to nenávidel.

 

Daniel si počas cesty do žalárov na svoju prvú hodinu v Rokforte s úžasom uvedomil, čo už stihol zažiť a to bol zatiaľ iba začiatok školského roka. Vlámal sa do Medových labiek, objavil hneď niekoľko tajných chodieb vedúcich z Rokfortu, znepriatelil si Rookwooda, našiel nových priateľov, jedného stratil, dostal sa do pravdepodobne najzaujímavejšej a najsilnejšej izby v Slizoline, uzavrel niečo ako mierovú dohodu s vodcom slizolinskej fakulty, ktorý mimochodom spával na posteli oproti tej jeho, kúpil si tri nesmierne zaujímavé vajcia s ktorými cítil nevysvetliteľné spojenie, v úzkom kruhu niekoľkých slizolinských študentov sa preslávil svojimi znalosťami elixírov a dostal sa do nemilosti Dumbledora. Okrem toho si získal rešpekt na základe toho, že nosil drahé veci, ktoré dávali všetkým na známosť, že je bohatý a stále si zachovával auru tajomnosti, pretože o ňom nikto takmer nič nevedel.

Radšej ani nechcel vedieť, čo všetko ho ešte čaká, vzhľadom na to, že je v škole ešte len druhý deň, pokiaľ teda neráta svoj pobyt v nemocničnom krídle.

 

Cestou na elixíry sa od štvorice Slizolinčanov odpojil, viac sa necítil príjemne v Alexovej spoločnosti. Krátko nato ho dohonil Orion Black, Daniel spomalil svoju svižnú chôdzu a zrovnal svoj krok s Blackovým.

„Rookwood viac na elixíroch nesedí vedľa mňa.“ Povedal namiesto pozdravu. Daniel sa prinútil k miernemu úsmevu, hoci z toho vyšiel skôr úškľabok.

„Nuž, dnes berieme dúšok nenávisti, to zvládneme aj bez neho.“ Nadhodil. Pamätal si Blackov návrh, aby s ním a s Princeom sedel a pamätal si aj na to, že prijal. Black sa zasmial.

„Pokiaľ si v praxi aspoň spolovice taký dobrý ako v teórií, som si istý, že to dokážeme. A myslím, že s Princeom po boku zlyhať nemôžeme.“ Uškrnul sa. Na chvíľu medzi nimi nastalo ticho, Danielovi to plne vyhovovalo a nerád by to menil, vďaka Blackovmu vyhýbavému pohľadu si totiž uvedomoval, že sa ho bude pýtať na niečo, na čo odpovedať nechcel.

Na zátylku cítil Riddlov uprený pohľad. Odmietol sa otočiť a dať mu najavo, že ho cíti, hoci si hnedooký Slizolinčan plne uvedomoval, že ho Daniel vníma.

„Coopera tu v Slizoline veľa ľudí neobľubuje. Vieš, čo urobil jeho otec a som si istý, že si uvedomuješ, že niečo takéto nie je možné odpustiť. Jeho otec je práve teraz nezvestný a mám tušenie, že keď ho nájdu, nebude v dobrom stave. Myslel si, že môže uniknúť pred trestom, ale takto to u nás nefunguje.“ Black len potvrdil Danielovu domnienku, že Henricha Coopera zajali anglickí čarodejníci a mučia ho.

„Až teraz som si pospájal jedno s druhým, nemyslel som si, že jeho otec je práve ten Cooper.“ Priznal. Rukou si roztržito prehrabol vlasy, spolužiaci u neho toto gesto postrehli prvýkrát.

„Spoznal si ho predvčerom.“ Pripomenul mu Black sucho. Nedokázal plne pochopiť Danielovu snahu vedieť, čo sa okolo neho deje a mať nad situáciou kontrolu. Nevedel, odkiaľ tá potreba pramení, ale bola tam, v jeho vnútri a bola silná.

„Aj tak to bola chyba a za chyby sa platí.“ Pousmial sa. Black nad ním pokrútil hlavou.

„Čo všetko vieš o Cooperovom prípade?“ opýtal sa Black.

„Si si istý, že je to vhodný rozhovor práve tu a v tejto spoločnosti?“ spýtal sa Daniel s nadvihnutým obočím. Zdalo sa mu to ako príliš vážna téma na cestu na elixíry.

„To asi nie.“ Priznal Black pomaly. Daniel sa uškrnul. Myseľ mu stále ťažili chmúrne myšlienky, ale už ho aspoň neopantával hnev. Vlastne sa cítil byť dosť sklamaný. Od Alexandra Coopera čakal niečo iné. Nešlo ani tak o to, že bol synom Henricha Coopera ako skôr o to, čo sa dozvedal o ňom samotnom.

 

Keď vstúpili do triedy, bol Slughorn už za stolom a trpezlivo čakal, kým sa usadia. Black zatiahol Daniela k jednému zo stolov trochu viac vpredu, sadol si vedľa mladého čarodejníka s pozoruhodnými vlasmi akejsi podivnej farebnej kombinácie hnedej, sivej a čiernej. Napodiv to vyzeralo dobre a v kombinácií s jeho prenikavými očami vyzeral ako pomerne atraktívny mladík.

Za nimi sedeli Riddle s Nottom ani jednému z nich očividne nechýbal niekto tretí, kto by sa k nim pridal. Riddle bol v elixíroch dobrý a Nott tiež nebol zlý, skutočné elixírové eso tu bol Prince, Riddle bol však Slughornov obľúbenec.

„Eliah Prince, teší ma.“ Kývol Danielovi hlavou nový spolusediaci.

„Daniel Davenport, rád ťa spoznávam.“ Reagoval Daniel. Usadil sa na svoje miesto vedľa Blacka.

„Počul som, že si dobrý v elixíroch.“ Prehovoril Prince.

„Nie taký dobrý ako ty.“ Uškrnul sa Daniel. Museli sa nakláňať popred Oriona, aby na seba videli, očividne to však ani jednému z nich nevadilo.

Vyrušila ich krátka výmena za nimi, Daniel sa otočil a naskytol sa mu pohľad na Riddlov chladný pohľad, tentoraz venovaný niekomu inému než Danielovi. Rookwood si chcel sadnúť k nim, očividne však veľmi vítaný nebol. Nott ani Riddle to priveľmi nerozmazávali, nechceli na seba zbytočne upriamovať pozornosť, Daniel si však bol istý, že Riddle s Nottom Rookwoodovi odtrhnú hlavu, ak mu vybuchne kotlík.

Možno by ho Daniel ľutoval, nebyť toho, že ho tak veľmi nemal rád. Rookwood mu liezol na nervy od prvého okamihu ako ho stretol, čo sa pravdepodobne nezmení. Daniela by zaujímalo ako sa vôbec mohol dostať do elixírovej triedy, v šiestom ročníku Slughorn prijímal len výber zo všetkých štyroch fakúlt. S tým niečo museli mať peniaze a konexie.

„Dobrý deň, študenti.“ Prehovoril Slughorn, čím na seba upútal pozornosť zmiešanej triedy.

„Predtým ako začneme by som medzi nami rád privítal nového študenta. Pán Davenport, prajem vám veľa zdaru na mojich hodinách, aby vám nevybuchovali kotlíky.“ Daniel sa zdvorilo usmial nad Slughornovým humorom. Vstal ako sa od neho očakávalo, Slughorn chcel, aby ho videli všetci.

„Ďakujem. Dúfam, že tak ďaleko sa nedostanem.“ Mierne sklonil hlavu v úklone, na perách mu hral šarmantný pobavený úsmev. Slughorn sa zasmial.

Nestávalo sa často, aby začal nejaký študent navštevovať Rokfort vo vyšších ročníkoch, preto neboli nijaké pravidlá či už písané alebo nepísané, neurčovali ako sa k takýmto študentom chovať. A keďže Daniel sa pozoruhodne rýchlo vypracoval na Slughorovho obľúbenca, bez nejakých významnejších dôkazov o tom, že bude naozaj dobrý, musel ho Slughorn ukázať. Svoj najnovší prírastok.

Keď si Daniel sadal, uprel krátky nenápadný pohľad na Riddla za ním, chcel vedieť ako Slizolinčan zareagoval na Danielovu náhlu popularitu u Slughorna. Nevedel si vysvetliť úľavu, ktorú pocítil, keď si všimol Riddlov mierny pobavený úškrn a pokojný jas jeho očí. Pre niečo mu záležalo na tom, že Riddle nezúril.

„No teda, Daniel, už sa ti podarilo očariť Slughorna a to si zatiaľ len na prvej hodine v tejto škole.“ Naklonil sa k nemu pobavený Black.

„Ďalšiu hodinu mám obranu a môžem ti zaručiť, že Dumbledore mnou nadšený nie je.“ Zašepkal naspäť. Blackovi zaiskrili oči, nemal Dumbledora rád.

„Je nejaký Slizolinčan, ktorý sympatizuje s Dumbledorom?“ opýtal sa Daniel.

„Eh...“ vydralo sa z Blacka. Daniel mal čo robiť, aby sa nahlas nerozosmial. V tichej elixírovej učebni, kde práve Slughorn začal vysvetľovať učivo, by sa to rozhodne nehodilo. Pocítil na sebe Riddlov pohľad, vždy vedel, keď sa na neho tento konkrétny Slizolinčan pozeral, tak ako vždy vycítil, keď vkročil do tej istej miestnosti.

Bolo zvláštne a znepokojujúce ako citlivo Daniel reagoval na Riddlovu prítomnosť. Vnímal ho so zarážajúcou presnosťou a s pozoruhodnou istotou dokázal preniknúť za jeho masky a vidieť to, čo pred všetkými ukrýval. Netušil, čo to malo znamenať, prečo sa to dialo ani akým spôsobom boli prepojení, ale to, že medzi nimi akési spojenie bolo, sa nedalo prehliadať. Už prestal rátať, koľkokrát už počul, že on a Riddle by boli dobrými spojencami, dokonca, že len spolu dokážu veľké veci.

„Počúvate vy dvaja vôbec, čo Slughorn hovorí?“ zasyčal ich smerom Prince, nezdal sa však byť nahnevaný. Takmer ako by bol na niečo takéto zvyknutý.

„Samozrejme, však Orion?“ zaškeril sa Daniel.

„Pochopiteľne. Ako by sme si mohli nechať ujsť fascinujúcu Slughornovu prednášku o dúšku nenávisti?“ súhlasil Black. Keby Daniel predtým na chodbe nepovedal, čo idú dnes preberať, Black by nemal ani šajnu o tom, čo sa na hodine deje.

„O čom teda hovoril?“ opýtal sa Prince. Tentoraz bol rad na Danielovi.

„Predtým ako si prerušil naše sústredenie hovoril profesor o tom, že asfodel a valeriána spolu zreagujú búrlivo, čo môže zničiť celý elixír. Preto používame na vyrovnanie reakcie prášok z listov sušeného ligurčeka.“ Prince nadvihol obočie, nebol prekvapený ako by sa od neho očakávalo, jeho tvár neodzrkadľovala takmer nijaké emócie. Pri Princeovi nešlo ani tak o to, že by nosil bravúrne masky, aj keď jeho masky bývali takmer bezchybné. Prince akoby mal otupené vnímanie a hoci jeho inteligencia bola zarážajúca a elixírové nadanie extrémne, jeho schopnosť cítiť bola potlačovaná.

Tvárou sa mu pomaly rozlial úsmev, Danielovi venoval uznanlivý pohľad.

„Black, keď si sa rozhodol, že chceš sedieť na elixíroch s Davenportom, vybral si si dobre.“ Skonštatoval. S tým sa postavil a išiel si po prísady. Daniel s Blackom si vymenili krátky pohľad, Orion sa slabo uškŕňal.

„Práve si si získal Princea. Stretli ste sa prvýkrát a už ti zložil poklonu, poniektorí ho poznajú roky a niečo také nezažili.“ Informoval ho Black. Zarazeného Daniela nechal sedieť za stolom a aj on si išiel zobrať prísady zo stola vpredu.

„Všetko v poriadku, chlapče? Potrebujete pomôcť?“ pristavil sa pri ňom Slughorn.

„Och, nie, ďakujem, som v poriadku.“ Vyhabkal. Skôr ako by stihol Slughorn namietať alebo mu dokonca niekoho dohodiť, aby ho viedol ako malé decko, vstal a vybral sa po potrebné prísady. Nemusel sa pozrieť na tabuľu, kde profesor vypísal prísady, Daniel si pamätal, čo musí použiť.

Až do konca hodiny pokojne pracovali. Daniel svoj elixír zvládol na V-čko, Prince ešte lepšie, Black tiež uvaril skvelý elixír, možno so značnou pomocou Daniela a drobnými radami od Princea, Riddle bol perfektný ako vždy, Nott elixír tiež zvládol namiešať a Rookwood... Nuž, Rookwoodovi tak celkom nesedela farba a jeho elixír divne smrdel, Daniel ho podozrieval z toho, že namiesto dúšku nenávisti mal Rookwood v kotlíku nejakú otravnú látku, ale aspoň nič nevybuchlo.

Darius, Alex a dievčatá tiež namiešali celkom dobré elixíry. Keď im Daniel predtým vysvetlil látku, dokázali obstojne napísať teóriu aj namiešať elixíry.

Po konci hodiny sa Daniel chvíľu zdržal a Black počkal s ním. Daniel sa chcel vyhnúť Alexovi, Orion zas chcel pokračovať v ich predošlej debate. Ostatní z triedy odišli, ostal už len profesor, keď sa tí dvaja konečne dobalili a vybrali sa na ďalšiu hodinu. Budú sa musieť poponáhľať, Dumbledore im meškanie neodpustí, ale aspoň sa budú mať pokoj.

„Čo všetko vieš o prípade Henricha Coopera?“ opýtal sa Black. Daniel ticho vydýchol.

„Viem zväčša to, čo písali noviny. Henrich Cooper bol obvinený so zneužívania detí, ale nikdy mu to nedokázali.“ Prehovoril chladne. Už keď o tom hovoril mal chuť niekomu vážne ublížiť.

„Zo zneužívania akých detí?“ pokračoval Black v otázkach.

„Vysokopostavených rodín. Pracoval ako doučovateľ alebo domáci učiteľ. Ubližovať deťom, ktoré sa ešte nedokázali brániť.“ Zašepkal.

„Vieš, ako mu na to prišli?“ položil Black ďalšiu otázku. Daniel sa cítil ako na výsluchu.

„Jedno dievča sa vzoprelo a prezradilo, čo jej robil a čo chcel urobiť.“ Zaťal zuby. Keď sa Black pripravil na ďalšiu otázku, privrel oči. Vedel, čo príde, akú otázku mu Black položí teraz.

„A vieš, čo sa stalo s tým dievčaťom?“ padla posledná otázka.

„Našiel ju a zabil, čím sa zbavil jediného svedka. Nikto ho neusvedčil a on tak unikol trestu. Predpokladal, že keď zmizne na iný kontinent, vyhne sa trestu, vedel, že čarodejníci mu niečo takéto neodpustia. Rozhodne sa nemýlil, niečo takéto nie je možné odpustiť.“ Poslednú vetu povedal cez zaťaté zuby. Pred niečím takýmto nie je možné uniknúť, pred zúrivými rodičmi sa nedá ukryť nikde na svete.

Cooper si našiel prácu a usadil sa, žil svoj život akoby sa nič nestalo, minulosť hodil za hlavu a naivne predpokladal, že si ho nenájde. Čarodejníci, ktorí po ňom pátrali ho však našli a nikto a nič im nemohol zabrániť pomstiť sa.

Daniel ich chápal, keby niekto ublížil tým, ktorých miloval, pomstil by ich. Našiel by spôsob, odhalil by tajomstvá tej najhlbšej čiernej mágie, povolal by temnotu, len aby sa pomstil. Možno to hovorilo o tom, že bol vnútri temný a skazený, ale ako povedal Klobúk, Daniel Davenport miloval celým srdcom, pre lásku bol ochotný vzdať sa všetkého, zároveň však nenávidel s ničivou intenzitou, hnev pohltil každú čiastočku jeho bytosti a žiadal si pomstu. A Daniel by mu ju dal. Keby Cooper ublížil jeho dcére, našiel by ho a zničil, najskôr pomaly, vzal by mu všetko, postupne by ho lámal a potom, po tomto dlhom procese, by s ním skoncoval, úplne by ho zlomil a zrazil na zem.

Nebol by férový. Nedal by mu pocítiť bolesť, akú pocítili jeho milovaní, ublížil by mu viac. Prinútil by ho žiť v strachu a očakávaní konca, nenechal by ho na pokoji, kým by ho strach nezlomil. Kým by nezošalel.

Keď sa dostali k učebni obrany, bol Dumbledore už vnútri. Napočudovanie to Danielovi nevadilo ani zďaleka tak ako by mohlo alebo malo. Meškali sotva pár minút, možno tak minútu, dve, viac nie. Ak bude chcieť dať Danielovi trest, tak prosím, nech si poslúži. A niečo mu hovorilo, že ani Black nebude prvýkrát potrestaný Dumbledorom.

Siahal po kľučke s úmyslom vojsť, keď mu Black zovrel rameno a prinútil ho pozrieť sa mu do očí. Tvár mal napätú, pohľad tvrdý a neľútostný, v očiach sa mu odrážala pološialená túžba ničiť, odraz vnútornej temnoty. Black teraz nebol tým šarmantným mladíkom z Riddlovho vnútorného kruhu, bol temným čarodejníkom, Slizolinčanom a dedičom prastarej čistokrvnej čarodejníckej rodiny, v tej chvíli sa k nemu jeho meno hodilo viac než kedykoľvek predtým. Daniel si vedel predstaviť, že skrížiť cestu niekomu ako je mladý Black by nebol najlepší nápad.

„Čo by si urobil, keby si bol na ich mieste, Daniel?“ zašepkal temne. Pozorne sledoval Danielove jasné oči s intenzitou jastraba na love. Daniel mu pohľad pokojne opätoval, skúmal potemnelé hĺbky Orionových očí, zastreté hlbokým tieňom. Vedel, že sám mal v očiach rovnakú temnotu ako on, rovnaký hnev a túžbu po odplate.

Ten krátky okamih, počas ktorého stáli pred učebňou obrany proti čiernej mágií, znamenal viac než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Black testoval Daniela, skúšal jeho silu. Daniel si to uvedomoval, rozpoznal tú chvíľu, kedy Black rozhodil siete, akoby bol v Slizoline dlhé roky, nie dni a využil to. Ostatní mali tendenciu podceňovať ho, očakávali, že nepozná pravidlá, že nevie ako hrať. Možno to bola pravda a Daniel stále neodhalil všetky tie nepísané zákony, ktoré vládli v Slizoline, inštinktívne však chápal pravidlá hry, ktorú medzi sebou Slizolinčania rozohrali.

„Bol by som veľmi nápaditý.“ Zašepkal a otvoril dvere.

Klobúk mal pravdu aj v niečom ďalšom. Daniel by sa hodil do každej jednej fakulty, mal cenené vlastnosti, aké požadovali štyria mocní čarodejníci. To ho zväzovalo a zároveň mu to dávalo slobodu. Možno bol Slizolinčanom, ale nikdy nebude rovnakým Slizolinčanom ako ostatní, vždy sa bude líšiť. Klobúk ho varoval pred tým, že nezapadne, nech sa už dostane kamkoľvek a mal pravdu.

Mal to, čo nemal nijaký iný Slizolinčan okrem neho a on to využije. Bol nad vecou, chápal vzťahy založené na potrebe a moci, videl zmysel v hierarchií Slizolinu, rozpoznával všadeprítomné úklady a pavučiny lží, ktoré ako mocná sieť obklopovali celú fakultu. A zároveň videl pravdu, ktorá sa ukrývala v tejto odvrhnutej fakulte, ich bolesť a samotu a ich silu.

Keď ste prišli do Rokfortu, povedali vám, že vaša fakulta sa stane vašou rodinou. V Slizoline to bola pravda. Slizolinčania boli tí odvrhovaní, zatracovaní a preklínaní, mali medzi sebou zložité vzťahy, vnútri fakulty spolu súperili a bojovali, ale navonok boli jedným celkom. Slizolinskú fakultu zvonku nerozbijete, musíte ju zničiť zvnútra, dovnútra sa však dostanú iba Slizolinčania a tí sa nezrádzajú. Pre toho Slizolinčana, ktorý sa otočí chrbtom ku svojim vlastným, už nie je na svete miesta. Sám si vybral oddelenie od tých, ku ktorým patrí a iní ho neprijmú.

Raz Slizolinčanom, navždy Slizolinčanom.

A kam do toho všetkého patril Daniel? Podivný mladík bez pamäte s pozoruhodnou väzbou k jednému z najvplyvnejších Slizolinčanov a s cenenými vlastnosťami všetkých štyroch mocných čarodejníkov?

Stál na hrane medzi fakultami, navždy uväznený na hranici. Bol Slizolinčanom, zvolil si túto fakultu a táto fakulta ho prijala ako vlastného. Bol ako oni, myslel ako oni, cítil ako oni a videl svet ako oni. Zároveň sa však od nich líšil, vedel, že nikdy nebude ako oni. Bol Slizolinčanom a zároveň ním nebol.

Môže byť niekto obklopený priateľmi byť sám?

Áno, môže. Odpoveď na túto otázku veľmi dobre poznal. Práve v dave ľudí často cíti človek osamelosť najsilnejšie. A Daniel bol taký – osamelý.  

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

..., 16. 7. 2015 19:10

Myslím, že časom si táto poviedka získa mnoho čitateľov tak ako aj AzT, aj napriek tomu, že spočiatku neboli na ňu dobré ohlasy. Začína to byť veľmi zaujímavé, hlavne vzťahy, ktoré postupne vykresluješ medzi postavami. Som zvedavá ako to bude prebiehať ďalej, obzvlášť hodina s Dumbledorom. Dúfam, že sa čoskoro dočkáme ďalšej kapitoly k tomuto príbehu. Je naozaj úžasný. :)

:)

Rea, 16. 7. 2015 19:05

Som strašne zvedavá na ďalší vývin udalostí. Hlavne na to, ako a či sa plánuješ zbaviť Alexa. Ale ja si počkám, hádala by som aj tak zle...

...

mišule, 16. 7. 2015 18:22

Jak to tak vypadá věci se začínají dávat do pohybu a to je teprve začátek povahy... Občas mi přijde, že neustále dokola opakuješ Harryho myšlenkové pochody a to ne jen v téhle povídce... že zopakuješ nějakou myšlenku, kterou jsi už zmiňovala v předchozích kapitolách a jen přidáš něco dalšího.... teď když jsem už moc nevěděla co se v ději událo, mi to pomohlo, ale pro čtenáře který povídku čte v kuse, to může působit rušivě :) ale to je jen takový tip a poznatek, co jsem si všimla :) ... jinak se ti kapitola velice vydařila... dala jsi nám náměty k přemýšlení a indicie k dalšímu pokračování, tak jsem zvědavá jak to bude pokračovat dál a myslím že se máme na co těšit :) tak hodně sil k dalšímu psaní ;)

 

Dragonel, 16. 7. 2015 17:34

rozhodně dobrý počtení, příběh začíná vypadat zajmavě a i přes zdánlivě klidový děj nejsem znuděn, sem zvědavý jak se to vyvine dál

:)

lyra, 16. 7. 2015 12:45

no tak toto sa začína pomaly, ale iste vyostrovať. Dej nie je nútený, plynie akoby prirodzene, ale predsa sa pri ňom nenudím. No... som zvedavá, čo sa stane už sa ani nesnažím hádať, aj tak ma niečim šokuješ :-)

jeeej

kika, 16. 7. 2015 12:16

Krásna kapitola. :) Ale ten Alex ma naštval a hlavne jeho podarený otec.

hp

sam, 16. 7. 2015 11:49

Tak tohle budeš ještě hodně zajímavé :D
Daniel bude mít co dělat.

...

Powergirl, 16. 7. 2015 10:19

Úžasná kapitola! :3 Moooc se ti povedla a už se těším jak to bude pokračovat! Zvlášť teda Danieluv vztah s Orionem a Tomem :D snad bude další část výzvy brzo už se nemuzu dockat čehokoliv!! :D

Teda

Lily, 16. 7. 2015 9:03

To se nám to rozjíždí.. Alex mne opravdu zklamal, myslela jsem si že je to kvůli té holce. Ale že se taky přijde omluvit nebo spíše vysvětlit své nevhodné chování.. No tak nic.
Jinak myslím že Daniel zareagoval na ten test dobře.. možná že ne tak jak čekali, ale špatná odpověď to taky nebyla. Thomasovi myslím vadit nebude..;-) a na tom záleží nejvíc, že.. Neuvěřitelné, že máme teprve 2. školní den.
Zbožňuji tu druhou povídku co píšeš, ale tahle si mne začíná omotavat kolem prstu.. :-D

ajejda

imnetet, 16. 7. 2015 0:31

no tak toto ešte nedopadne dobre, bude aj trest?

...

nika, 15. 7. 2015 20:18

Dej pre mňa prekvapivý, nečakala som, že aký "priateľ" sa z Alexa vykľuje. Priznám sa, že som si musela oživiť pamäť prečítaním predošlých kapitol, aby som si spomenula.

PS: Ja som sa tešila na prázdniny, že konečne budem mať si čas prečítať knihy, ktoré som chcela, pretože cez školský rok som čítala skoro iba odbornú literatúru, ktorú som potrebovala do školy.