Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


8. 6. 2015

6. Vzácne obdobie pokoja

Z krbu v riaditeľni vypadol ešte horšie ako naposledy. Preletel pekných pár metrov a zastavil sa až vo chvíli, keď sa zrazil zo stolom. Medzičasom stihol nabúrať aj do stoličky, ktorú potiahol so sebou. Tento raz sa to aspoň obišlo bez publika, riaditeľňa bola totižto prázdna.

„Pekný let, chlapče.“ Povedal jeden z obrazov. Nuž, tak asi nebol tak celkom bez publika.

„Hop-šup sieť som nemal nikdy rád.“ Pokrčil ramenami na vysvetlenie, keď vstal, šúchajúc si narazené rameno. Rýchlym mávnutím prútika dal do poriadku neporiadok, ktorý narobil a následne sa očistil od sadzí.

„Ani ona nemá rada teba.“ Poznamenal rovnaký obraz.

„Zatiaľ som len raz zažil, aby krb niekoho takto vyhadzoval, chlapče. Možno by si sa na to mal pozrieť v knihách, niečo určite nájdeš.“ Poradil mu. Zdalo sa, že mu chcel niečo prerozprávať, ale keď začal, plamene v krbe sa sfarbili do zelena. Práve dorozprával, keď z krbu vykročil Riddle. Samozrejme, ten s tým taký problém nemal. Vykročil elegantne a hladko, akoby z krbu viedla cesta, ktorou dokráčal. Jeho krb tak drasticky nevystrelil ako Daniela.

„Mohol by si na mňa prestať čumieť?“ požiadal ho Riddle sucho, keď si kúzlom čistil plášť. Daniel od neho odtrhol pohľad a vďačne kývol na obraz. Následne spolu s Riddlom opustili riaditeľňu.

„Dovidenia.“ Povedal ešte Daniel na odchode, kým sa za nimi nezabuchli dvere. Riddle sa na neho pozrel ako na blázna.

„Dippet tam nebol.“ Informoval ho, akoby o tom nevedel.

„Ja viem. Nezdravil som sa jemu, ale obrazom.“ Povedal. Riddle nadvihol obočie, no viac to nekomentoval.

Postavili sa na točité schodisko a nechali sa zaviesť dole. Chrlič sa poslušne odsunul a uvoľnil im cestu von. Na chodbe sa však zarazili, keď im cestu zatarasil hnedovlasý učiteľ.

Dumbledore si ich oboch premeriaval pohľadom, ktorý sa Danielovi vôbec nepozdával. Najmä na Riddla sa hľadel so skrytým nepriateľstvom a Daniel cítil, ako s Riddle po jeho boku napäl. Odrazu pocítil nutnosť postaviť sa medzi Dumbledora a Riddla. Netušil, odkiaľ sa tá podivná ochranárskosť voči Riddlovi vzala a úprimne ho to desilo. Potlačil nutkanie urobiť ten krok a ostal na mieste.

„Profesor.“ Pozdravil kývnutím hlavy. Predtým v nemocničnom krídle mu príliš nezáležalo na tom, že Dumbledore preukazoval očividnú nechuť voči Riddlovi. Premýšľal dokonca nad tým, že by to mohol využiť vo svoj prospech. Teraz, keď sa na neho Dumbledore pozrel tými svojimi jasnými modrými očami, pochopil, že Riddle nie je jediný, kto pije Dumbledorovi krv.

„Pane.“ Riddlov hlas bol chladný, nezvyčajne chladný pri interakcií s profesorom, keď ho pozdravil.

„Čo robili dvaja študenti Slizolinu v riaditeľni, kým je riaditeľ preč?“ opýtal sa ich chladne Dumbledore a Daniel rozoznal počiatočný pohyb, ktorý chcel vykonať, aby ich odviedol preč.

„Thomas ma sprevádzal na nákupy do Šikmej uličky. Kvôli tej nehode, ktorá sa udiala na začiatku školského roka, som nemal čas usporiadať si veci a riaditeľ Dippet bol taký láskavý, že mi poskytol nejaký čas na to, aby som sa postaral o všetko podstatné. Thomasa poveril úlohou pomôcť mi a dohliadnuť na to, aby som na nič nezabudol. Na cestu späť nám riaditeľ poskytol svoj vlastný krb, ktorý pre nás na dnes odblokoval, žiaľ, nebol prítomný, keď sme prišli. Rád by som sa mu osobne poďakoval za jeho láskavosť.“ Odpovedal Daniel zdvorilo, upriamujúc na seba Dumbledorovu pozornosť.

„Profesor Slughorn bol, samozrejme, taktiež informovaný o tom, že odchádzame zo školy a boli sme aj ospravedlnení z vyučovania na dnešný deň. Ospravedlnil nás samotný riaditeľ.“ Dodal, keď videl, že Dumbledoro chcel ešte niečo povedať. Nuž, tak sa predsa nakoniec postavil Riddlovi na obranu. Nevadí. Ten starý hlupák mal niečo aj proti nemu, možno dokonca proti celej ich fakulte.

„Nakúpili ste všetko potrebné, pán Davenport?“ opýtal sa čarodejník. Daniel sa usmial, každému, kto by sa na neho pozrel by sa mohlo zdať, že to bol úprimný úsmev. Obaja – on aj Dumbledore – v tej chvíli prepli do zvláštneho módu slušnosti. Dokonca aj na tvári čarodejníka sa objavil výraz záujmu. Jeho záujem bol asi taký úprimný ako Danielov úsmev.

„Áno, ďakujem. Dal som aj na riaditeľovu radu a kúpil som si sovu. Myslím, že je naozaj vhodné mať svoju vlastnú.“ Odpovedal. Rozprával pokojným a príjemným hlasom, ktorý používal pri rozhovore s ktorýmkoľvek iným profesorom.

„To určite áno.“ Dumbledore mu venoval úsmev.

„Akú sovu ste si kúpili? Viete, na druhu sovy záleží, každá je iná.“ Zaujímal sa Dumbledore. Nevinná otázka, pri ktorej by nikto nehľadal skrytý význam. Profesor sa zaujíma o svojho študenta, nič viac.

„Vybral som si snežnú sovu, skutočne krásny tvor.“ Odpovedal Daniel s úsmevom. Mal chuť opýtať sa ho, či sa mu chystá zachytávať poštu.

„Och, to áno. Snežné sovy sú nádherné, avšak nie sú nenápadné. Je ľahké sledovať ich.“ Povedal Dumbledore príjemným hlasom. Daniel musel zabrániť reflexu zaťať nahnevane zuby, keď počul tú vyhrážku.

„Neviem, prečo by mal niekto sledovať moju sovu, takže sa toho neobávam.“ Odpovedal Daniel rovnako príjemným hlasom.

„Mali by sme už pomaly ísť do klubovne, vy máte tiež určite svoje povinnosti a my vás len zbytočne zdržiavame.“ Začal sa Daniel opatrne vykrúcať, stále s úsmevom.

„Oh, ale to vôbec nie, nezdržujete ma!“ žoviálne sa na neho usmial Dumbledore.

„Rád vás budem do klubovne sprevádzať, aspoň mi zatiaľ poviete, ako sa vám páči na naše škole.“ Vykročil ku klubovni Slizolinu a oni dvaja nemali na výber, len ho nasledovať. Riddle mu venoval mimoriadne nepríjemný pohľad. Och áno, Daniel chápal, že Dumbledore nemá čo liezť na ich územie a že Riddle vôbec netúži po jeho spoločnosti, no to netúžil ani on.

Pre Merlinovu bradu, ten chlap bol príšerne otravný!

„Zatiaľ Rokfort len spoznávam, no je to krásne miesto. Teším sa na vyučovanie, niektorí profesori na tejto škole sú preslávení aj v zahraničí.“ Povedal Daniel. Toto bola, na počudovanie, úprimná odpoveď. Aj keď tá časť o poznávaní mohla byť diskutabilná. Takto sa zhovárali polovicu cesty ku klubovni, keď Daniel odrazu zastal a v teatrálnom geste sa udrel dlaňou po čele.

„Och, som ja ale hlupák! Úplne som na niečo zabudol. Musím ísť do knižnice.“ Zvolal. Otočil sa na Riddla.

„Thomas, zotrváš ešte chvíľu v mojej spoločnosti? Potrebujem tvoju pomoc, musím niečo nájsť v knižnici a ty sa v nej vyznáš lepšie ako ja.“ Požiadal ho.

„Samozrejme.“ Odpovedal Riddle.

„Rád vám pomôžem, chlapci.“ Ponúkol sa Dumbledore.

„To nebude potrebné, už tak sme vás zdržiavali. Ďakujeme za váš čas. Dovidenia.“ Usmial sa na neho Daniel a dal sa na odchod.

„Dovidenia, profesor.“ Povedal Riddle odchádzajúc po jeho boku.

„Čo máš s Dumbledorom?“ opýtal sa Riddle cestou do knižnice. Podľa Daniela sa netváril práve nadšene.

„Nič.“ Pokrčil ramenami. Naozaj to nebolo nič, len sa medzi nimi rodila vzájomná nenávisť a Daniel mal v úmysle vyhrabať o tom čarodejníkovi všetku špinu, ktorú bude schopný nájsť.

„Nerob zo mňa idiota, Davenport. Dobre som videl, že medzi vami dvomi niečo je.“ Zasyčal. Keď vošli do knižnice, stíšil hlas. Daniel si povzdychol.

„Naozaj to nič nie je. Už keď som sa prebudil v nemocničnom krídle, mal voči mne Dumbledore nejaký problém.“ Odpovedal. Nechal Riddla, nech si domyslí, že za to môže sčasti on sám. Dumbledore nemal rád Riddla a Riddle zachránil Daniela. Pre Dumbledora dobrý dôvod na podozrenie a keď dnes vyšli s riaditeľne bok po boku...

„Netušíš či sa tu nenachádza kniha Mágia v nás od Therbela?“ opýtal sa.

„Nezaujíma ma nejaká blbá kniha, Davenport!“ očividne by chcel pokračovať, ale Daniel ho prerušil.

„Nie je to len nejaká blbá kniha, Riddle. Je to perfektná kniha o magických jadrách. Mohol by si si ju skúsiť prečítať, mne osobne dala veľa. Potom ti možno ukážem tajomstvo.“ Dodal žartovne záhadným hlasom. Všimol si, ako oči druhého Slizolinčana stmavli, no ovládol sa.

„Prečo ťa Dumbledore tak očividne neznáša a čo malo znamenať to vaše predstavenie pred chvíľou?“ zasyčal Riddle, znovu pokladajúc svoju otázku. Daniel si prehrabol rukou vlasy. Čo chcel vlastne počuť?

„Už som ti to povedal. Dumbledore ma pre niečo neznáša už od prvého okamihu, ja som ešte ani nevedel, kto to je a on ma už nemal rád. A to, čo sa stalo teraz... nuž, sám tak celkom netuším, ako presne sme sa k tomu dostali, proste sme rozohrali hru. V niektorých prípadoch je lepšie hrať sa na dobrí vzťahy než ukázať otvorené nepriateľstvo.“ Najmä, keď neviete, čo od súpera očakávať a čo vám súboj vlastne prinesie.

Riddle stále pozoroval Daniela nerozhodným pohľadom, no zelenooký mladík mu nemal čo ďalšie povedať. Sám potreboval zohnať nejaké informácie.

„Dobre. Ty si tu teda ostaň, ja idem preč, nadnes som s tebou strávil už priveľa času.“ Povedal Riddle a odobral sa preč. Cestou sa ešte otočil k Danielovi.

„A skús hľadať pod T-čkom.“ Venoval Danielovi posmešný úškrn a zmizol.

„Vážne? To by mi nenapadlo.“ Zašomral si pre seba Daniel ironicky a vybral sa hľadať niečo na čítanie.

Nakoniec v knižnici strávil tri hodiny, počas ktorých prečítal jednu tenkú, ale za to zaujímavú knihu o mágií a do klubovne sa vracal bez ďalších vypožičaných kníh. Za jedným zo stolov zbadal svojich štyroch nových priateľov, pokiaľ mohol byť taký trúfalý a nazvať ich tak. Riddle sedel v kresle pred krbom a o niečom sa zhováral s Malfoyom. Starší blondiak mu s miernym úsmevom kývol hlavou. Daniel mu jeho gesto pobavene oplatil.

„Tak dámy, ako sa vám darilo na elixíroch?“ opýtal sa namiesto pozdravu, keď podišiel k tým štyrom. Naklonil sa pomedzi kreslá Meredith a Aurory, ruky nechal položené na ich operadlách.

„Perfektne, myslím, že to bude konečne V-čko.“ Žiarivo sa usmiala Aurora.

„Mne to síce nešlo až tak dobre ako Aurore, no vďaka tebe som to zvládla veľmi dobre.“ Usmiala sa Meredith.

„Výborne.“ Spokojne sa usmial.

„A o to, ako sme dopadli my dvaja, sa nezaujímaš?“ spýtal sa s úškrnom Alex. Daniel sa posadil na posledné voľné miesto pri stole, medzi Dariusom a Aurorou. Plášť prehodil cez operadlo svojho kresla.

„Hmm... nespomínam si, že by som aj vám dával prednášku. Ale nebudem proti, ak mi poviete, ako ste napísali ten test.“ Uškrnul sa.

„Myslím, že tvoju prednášku počúvala polovica šiesteho ročníka našej fakulty a s nimi každý, kto aspoň niečo počul.“ Pripomenul Darius. Daniel sa uškrnul.

„Nuž, mal som nečakane veľa poslucháčov. Avšak stále platí, že moja prednáška patrila Meredith.“ Zasmial sa.

„Ešte ti nenapadlo začať doučovať za peniaze? Myslím, že by si mal veľa žiadostí.“ Opýtala sa Meredith. Daniel sa zarazil. Nie, to ho teda nenapadlo. Mohlo by mu to pomôcť? Potreboval peniaze, aby opravil panstvo. Hneď si však aj odpovedal, že by mu to nepomohlo. Nestačilo by ani to, keby doučoval celý Rokfort behom dvoch zostávajúcich rokov, ktoré tu bude ešte študovať. Podľa jeho odhadu potreboval do hradu vraziť aspoň milión galeónov, aby ho kompletne zrekonštruoval. A pokiaľ by mu chcel navrátiť zašlú slávu, stálo by ho to ešte viac. V trezore mal pritom len niekoľko desiatok tisícov galeónov a ďalších niekoľko desiatok, možno viac, v šperkoch. A to v tej sume nepočítal s nákupom kníh do knižnice, prísad do laboratória a zbraní do zbrojnice.

„Nie, do toho by som nešiel.“ Pokrútil hlavou. Vzápätí však na sklamanú Meredith pobavene žmurkol.

„Ale za nejaké malé službičky do budúcnosti určite áno.“ Zasmial sa.

„A o aké službičky by sa malo jednať?“ chytila sa pobavene Meredith na jeho hru. Daniel sa naklonil ponad stôl jej smerom a venoval jej záhadný úsmev.

„Záleží na tom, čo ponúkaš.“ Zašepkal nízko položeným hlasom. Rozhodil siete a Meredith sa do nich dobrovoľne zachytila. Och, nie zachytila, skočila do nich po hlave. Opravil sa pobavene Daniel. Bolo by zaujímavé pokračovať v rozohranej partií, žiaľ, nemohol. S úsmevom sa opäť oprel v kresle a pozoroval, ako sa rozostretý pohľad tmavovlasej krásky opäť vyjasnil. Mala vskutku krásne oči, uhrančivé, zelené, s ľstivým leskom a orámované hustými čiernymi mihalnicami. A Daniel vedel oceniť krásne veci.

Periférne zaregistroval temný pohľad, ktorý na neho vrhol Alex.

„Máte záujem o bližšie zoznámenie sa s elixírmi?“ pobavene sa spýtal. Darius sa uškrnul.

„Nuž, mne to už uškodiť nemôže. Kedy máš čas?“ opýtal sa Darius. Daniel sa zasmial.

„Pokojne aj teraz.“ Odpovedal.

„Dobre. Chceš priniesť učebnicu?“ opýtal sa Darius a rovno sa aj chystal postaviť, keď ho Daniel zarazil.

„Mám ju pri sebe.“ Povedala a vytiahol z brašny učebnicu elixírov.

„Zatiaľ ste toho veľa neprebrali. S čím potrebuješ pomôcť? Väčšinu som vysvetlil už pri raňajkách a ako si naznačil, počúval si aj ty.“ Opýtal sa.

„Pri poslednom učive sa Slughorn oprel o znalosti z tretieho ročníka, kedy sme sa učili o odvare všehodžúsu. Musím sa priznať, že niektoré kroky pri príprave všehodžúsu mi nie sú jasné...“ začal. Tento krát mu Daniel neposkytol prednášku ako predtým, ale zatiahol Dariusa do rozhovoru na túto tému. Tým ho prinútil premýšľať o tom a lepšie si to zapamätať. Vedel, že sa Darius nikdy nestane Majstrom elixírov a potreboval značnú dávku trpezlivosti, no s trochou úsilia by ho dokázal naučiť aspoň základy elixírov.

Sám síce nebol Majstrom v tejto oblasti, no niekedy mal dojem, že je lepší ako väčšina jeho okolia. No, vlastne, on aj bol lepší ako väčšina z jeho okolia. To, ako zanietene ho počúvali mnohí študenti o tom niečo hovorilo. Je síce pravda, že to, o čom hovoril, neboli tak celkom základy, boli to pokročilé elixíry, ale doparoma, študent šiesteho ročníka by ich mal dokázať uvariť! Tá učebnica bola stavaná tak, aby to študenti dokázali prijať. Pokiaľ im robilo problém už toto, čo budú robiť, ak budú mať niekedy namiešať naozaj náročný elixír?

Všehodžús bol na prípravu jednoduchý elixír, najhoršie pri príprave bolo to, že musel človek dlho čakať. Preto sa pri mnohých elixíroch využívali už vopred pripravené výluhy.

Napríklad taký Felix felicis bol jeden z tých najnáročnejších elixírov, aké poznal. Pri čítaní potrebných ingrediencií a postupu prípravy si uvedomil, že šťastie je skutočne veľmi ťažké lapiť a veľmi ľahko sa môže zmeniť na smolu.

Prísady, ktoré boli potrebné na prípravu, boli drahé a ťažko dostupné. A samotná príprava elixíru bola zdĺhavá, náročná a stačila jediná chybička, aby sa elixír, ktorý mal užívateľovi priniesť šťastie, zmenil na smrteľný jed. Daniel sám si netrúfol pustiť sa do prípravy. Okrem toho, pri dlhodobom užívaní bol vysoko návykový, strácal účinok a trávil organizmus. A mimo iné bolo jeho užívanie pri mnohých príležitostiach trestným činom. A že sa to dalo ľahko spoznať, napríklad priblblý úsmev počas skúšok na M.L.O.K-y by mohol byť podozrivý.

Každopádne, veľmi rýchlo si sám so sebou ujasnil, že sa ho nebude pokúšať variť. Aj keď by ho mohol uvariť ako nesmierne užitočný jed. Podať niekomu Felix felicis, ktorý danému človeku neprinesie šťastie, ale okamžitú smrť, je kruté. Pri drobnej chybe ostane farba Felix felicis stále zlatá a je takmer nemožné bez potrebného vybavenia zistiť, že nie je uvarený správne. Potreboval by laboratórne vybavenie, aby dokázal otestovať či je Felix dobre uvarený.

Napriek tomu všetkému však musel uznať, že je to úžasný elixír. Stále však ostávalo pravdou, že so šťastím je neradno sa zahrávať.

 

„Choďte, prídem za vami. Ešte sa musím staviť v izbe.“ Darius s Alexom ho čakali, aby išli na večeru s ním. Dievčatá odišli len pred chvíľou. Daniel však od návratu zo Šikmej uličky ešte nebol v izbe a rád by sa vybalil a prezliekol. Beztak sa večera mala ešte len začať, stihol by ešte aj sprchu.

„Dobre, ale poponáhľaj sa.“ Povedal Alex a spolu s Dariusom odišli za dievčatami. Daniel sa zatiaľ vybral do izby. Poslednú hodinu sa už len rozprávali, Dariusa naučil všetko potrebné, príde za ním opäť, keď bude niečo potrebovať. Ak bude mať teda Daniel čas. Bol predsa učiteľ zadarmo, mohol si dovoliť mať nepravidelné doučovania. Tí štyria pochopili jeho slová o službičkách viac-menej ako žart, čo aj chcel.

V izbe bol už len Black. Mal posteľ vedľa Daniela a práve niečo robil, keď mladík vošiel. Daniel mu venoval jeden rýchly pohľad a krátke pokývnutie hlavy na pozdrav, ktoré mu bolo opätované, potom ho ignoroval. Nachystal si niečo na prezlečenie, opäť nohavice, košeľu a čierny školský habit. To sa už, zdá sa, stalo jeho neodmysliteľným odevom v Rokforte. Nuž, košele mal rád.

Keď sa otočil, stál Black pred ním. Daniel sa na neho pozrel s nadvihnutým obočím. Nestál príliš blízko, stále bol mimo jeho osobnej zóny, no doteraz sa jeho spolubývajúci držali bokom od jeho osoby. Black sa na neho uškrnul.

„Orion Black, teší ma. Ešte som nemal možnosť predstaviť sa.“ Natiahol k nemu ruku. Daniel na nepatrný okamih zaváhal, hľadajúc akýkoľvek náznak podrazu.

„Daniel Davenport, rád ťa spoznávam. Tvoja sestra je Lucretia, pokiaľ sa nemýlim,“ spýtavo sa na Blacka pozrel. O rok nižšie chodilo dievča, ktoré sa na Oriona Blacka neuveriteľne podobalo.

„Áno.“ Povedal pomaly Black s miernym zamračením.

„Prečo?“ dodal. Daniel to odmávol rukou.

„Je medzi vami istá podobnosť.“ Povedal ledabolo. Orion mal polodlhé čierne vlasy, tmavomodré oči, vysoké lícne kosti a atraktívny výzor. Lucretia mala okrem krásneho mena taktiež dlhé čierne vlasy a tmavomodré oči. Po matke zdedila jemné a atraktívne črty, no už na prvý pohľad bolo jasné, že bola Blacková. Melania, ich matka, mala svetlé vlasy aj oči a bola krásna. Taktiež bola aj namyslená, McMillanovci mali aroganciu v krvi, ale neprekračovala medze. A Arcturus, otec Lucretie a Oriona, bol silný muž, nie tak atraktívny ako jeho deti, ale rozhodne mocný.

Nuž, Daniel vedel o rodine svojho spolubývajúceho viac ako by sa Orionovi páčilo. Avšak to, čo vedel, bolo verejne prístupné. Pre niekoho, kto študoval históriu mnohých čistokrvných rodín a preštudoval si aj rodinné zázemie niektorých svojich spolužiakov a študentov Rokfortu, bolo prirodzené vedieť to.

Daniel vôbec nebol paranoidný ani šialený, ani nič podobné. Proste len rád vedel o tom, čo sa okolo neho dialo. Ale radšej by sa tým nemal chváliť.

„Áno, sestra sa na mňa podobá.“ Pousmial sa Orion.

„Aký je Rokfort?“ opýtal sa Daniel, zatiaľ čo si vybaľoval nejaké veci z brašny.

„Videl si hrad, vieš, aký je.“ Pokrčil plecami Orion. Pozoroval Daniela, keď z brašny vytiahol balíček so zmenšenými knihami. Keď ho Daniel prútikom zväčšil, nadvihol Orion obočie. Daniel si to všimol.

„Čo je? Rád čítam.“ Bránil sa. Orion sa zasmial.

„To vidím. Uvedomuješ si však, že Rokfort má jednu z najväčších knižníc v Škótsku?“ uškrnul sa.

„To áno, ale sú knihy, ktoré tu nenájdem.“ Usmial sa Daniel.

„A okrem toho sú knihy, ktoré proste chcem vlastniť.“ Dodal. Namieril prútikom na oblečenie, ktoré si nachystal a zamumlal kúzlo. Oblečenie, ktoré mal na sebe, sa vymenilo s tým, ktoré doteraz ležalo poskladané na posteli. Výmenu sprevádzalo iba mierne zavlnenie jeho odevu, akoby zafúkal slabý vánok.

„Pôsobivé.“ Skonštatoval uznanlivo Orion.

„Čo to bolo za kúzlo?“ opýtal sa.

„To je tajné.“ S pobaveným úsmevom na neho žmurkol Daniel. Orion sa zasmial.

„Dobre, ako myslíš. Ale je to užitočné kúzlo.“ Usmial sa.

„Och, to určite áno.“ Súhlasil s ním Daniel. A nedá sa nájsť v nijakej knihe. Daniel ho vytvoril.

„Ideš na večeru?“ opýtal sa Oriona, keď skončil. Už sa pomaly začínala.

„Áno, samozrejme. Vlastne som sa chystal ísť už keď si vošiel.“ Odpovedal. Daniel mu venoval mierny úsmev a spolu s ním opustil izby.

Cesta do Veľkej siene im prebehla viac-menej v tichosti. Až pred dverami do Veľkej siene Orion podotkol, že sa dobre vyzná v hrade. Daniel ho uistil, že mal vždy dobrú orientáciu a pamäť, takže mu stačilo spočiatku niekoľko rád. A zatiaľ pozná iba základné časti hradu ako sú učebne a dôležité spoločenské miestnosti.

Vo Veľkej sieni sa od Oriona oddelil. Black sa vybral sadnúť si na svoje miesto v Riddlovej skupinke a Daniel sa vybral k Alexovi, Dariusovi, Aurore a Meredith.

„Zajtra ťa čaká prvý vyučovací deň.“ Pripomenul mu Alex s úškrnom, keď si sadol vedľa neho.

„Vskutku.“ Reagoval Daniel. Alex nadvihol obočie.

„Bojíš sa?“ opýtal sa s úškrnom. Daniel na neho vrhol ironický pohľad.

„Tú otázku myslíš vážne?“ opýtal sa s nádychom sarkazmu v hlase. Alex pokrčil plecami a v očiach sa mu zaiskrilo.

„Netuším. Mám brať tvoje vyhýbanie sa odpovedi ako súhlas?“ Alex sa na neho vyzývavo pozrel.

„Čo ti šibe?“ zasyčala na neho Meredith.

„Alex..“ začal Darius, ale bol prerušený Danielom, ktorý pomaly strácal trpezlivosť. Netušil, čo Alexovi sadlo na nos a ani ho to nezaujímalo, no mal by prestať, kým ho skutočne nenahnevá.

„Nie, nemáš. Nie je tu nič, čoho by som sa na zajtrajšom vyučovaní mal ‚báť‘.“ Posledné slovo zvýraznil.

„A ani počas ostatných dní tu nebude nič, čoho by som sa mal obávať. Neviem, čo sa stalo Alexander a je mi to jedno, no nevybíjaj si svoju frustráciu na mne.“ Dokončil chladne. Nabral si na tanier jedlo a začal jesť. Alex ho ešte chvíľu prepaľoval pohľadom, no potom sa aj on odvrátil ku svojmu tanieru a nabral si.

Konečne mal možnosť pokojne sa najesť, pretože ho nikto nerušil. Jeho štyria spolusediaci sedeli pri stole v tichosti, len Meredith mu niekedy niečo povedala. Avšak to, ako sa Alex vedľa neho prehrabával v jedle a niečo si popod nos šomral, mu na pokoji príliš nepridávalo. Ešte poriadne ani nezačali podávať hlavný chod, keď sa Daniel ospravedlnil a vstal od stola.

„Kam ideš?“ opýtala sa Meredith.

„Do izby, som unavený.“ Odpovedal Daniel a nečakajúc na čokoľvek ďalšie odišiel.

 

Tesne za dverami do Veľkej siene sa zrazil s dvomi študentmi. Rýchly pohľad na odznaky, pripnuté na habitoch, mu povedal, že sú z Chrabromilu. Vysoký mladík, či už skôr muž, s čiernymi strapatými vlasmi a orieškovými očami, ktoré mu prekrývali okuliare s okrúhlymi rámami a vysoká žena s hnedými vlasmi sčesanými do prísneho vysokého drdola s vážnym výrazom, ktorý práve zakolísal, pretože sa červenala, akoby ich Daniel pri niečom prichytil. Mladý Slizolinčan pobavene nadvihol obočie. Mohol by ich minúť a nestarať sa o nich, no tí dvaja sa mu pre niečo pozdávali.

„Asi by som sa radšej nemal pýtať, prečo vy dvaja meškáte na večeru, však?“ opýtal sa s úškrnom. Chrabromilčan sa zamračil a Daniel si všimol, že je pripravený okamžite vytiahnuť prútik a prekliať ním Daniela.

„Čo chceš?“ opýtal sa príkro. Zelenooký mladík pretočil očami.

„Ach áno, zabudol som, fakultná rivalita. Ako vidím, tak to beriete naozaj vážne.“ Uškrnul sa. Chrabromilčan už takmer vytiahol prútik, keď ho zarazila jeho spoločníčka. Venovala mu taký ostrý pohľad, že Chrabromilčan radšej zatvoril ústa a stiahol sa. Daniel premáhal smiech.

„To by už stačilo, Patrick.“ Zahriakla ho. Mala mierny škótsky prízvuk, podľa ktorého Daniel hneď spoľahlivo vedel, o koho sa jedná. Vzápätí sa otočila na Daniela a vystrela k nemu ruku.

„Minerva McGonagallová, rada ťa spoznávam.“ Predstavila sa. Daniel, namiesto toho, aby ponúkanou rukou potriasol, ako plánovala Minerva, ľahko uchopil jej ruku do svojej a pritiahol si ju k perám. S miernou úklonou naznačil bozk na chrbát jej ruky. Jej spoločníkovi sa to očividne nepáčilo. Minerva ostala aj naďalej vážna, no na Danielove potešenie a mierne pobavenie sa začervenala a v očiach sa jej objavil potešený lesk.

„Daniel Davenport, potešenie je na mojej strane.“ Predniesol s malým úsmevom. Dovolil, aby čarodejnica svoju ruku nechala klesnúť k boku.

„Ako vidím, je pravda, že ste hodná svojho mena, Minerva.“ Zložil jej poklonu. Minerva sa usmiala. Daniel odhadoval, že jej úsmev je vzácny.

Minerva bola v rímskej mytológií bohyňa uvážlivosti a múdrosti.

„Ako vidím, máme tu slušného a otvoreného Slizolinčana. To nie je bežné, mladý muž.“ Podotkla.

„V takom prípade nie som bežný Slizolinčan.“ Usmial sa. Natiahol ruku k jej spoločníkovi.

„Daniel Davenport,“ predstavil sa. Chrabromilčan po krátkom zaváhaní, ktoré si, na jeho smolu, všimla Minerva, jeho ruku prijal.

„Patrick Potter.“ Odpovedal rovnako. Danielovi to meno zarezonovalo v mysli... Potter... akoby ho už niekde počul. Zvláštne.

„Nehráš ako chrabromilský triafač?“ spomenul si. Potter prikývol.

„Dobrý post, ja ale radšej hrávam ako stíhač, tak mám viac voľnosti.“ Pousmial sa. Potter sa chytil.

„Hrávaš metlobal?“ zaujímal sa.

„Nie aktívne, ale vždy ma bavilo lietať.“ Odpovedal.

„Si dobrý?“ pýtal sa ďalej Potter. Daniel pokrčil plecami.

„Celkom mi to ide.“ Odpovedal vyhýbavo.

„Čo ty?“ vrátil mu otázku.

„Tiež mi to celkom ide.“ Zasmial sa.

„Nechceš to skúsiť ako stíhač v slizolinskom družstve? Teraz máte hrozného stíhača, hrať proti vám už nie je taká zábava ako tomu bývalo predtým.“ Zaškeril sa.

„Možno o tom popremýšľam, už som však zmeškal nábor. Možno to skúsim neskôr.“ Povedal s úsmevom.

„Daj sa na to čo najskôr, nech si proti tebe ešte stihnem zahrať. Náš stíhač je skvelý.“ Podpichol ho. Daniel sa zasmial.

„Budem na to pamätať. Avšak myslím, že ak nechcete skončiť o hlade, mali by ste ísť.“ Pobavene sa uškrnul. Patrick Potter nevyzeral ako ten typ, ktorý by pohrdol jedlom.

 

Keď sa konečne dostal do izby, zatiahol okolo svojej postele závesy a vrhol na ne zopár kúzel. Len pre istotu. Potom siahol do brašny a vytiahol odtiaľ prvé z troch vajec a za ním aj druhé a tretie. Všetky tri položil na svoj paplón. V prstoch pravej ruky cítil stále príjemné teplo od toho, ako sa ich dotýkal. Opatrne pohladil prstami to smaragdové a chvíľu tak zotrval. Po chvíli už necítil len príjemné teplo, ale aj mierne iskrenie. Odtiahol ruku preč.

Bude musieť navštíviť knižnicu a zistiť, čo sú to za vajcia. Rozhodne sa mu páčili.

Švihol prútikom a vyčaroval malý košík, ktorý hneď na to vystlal. Do košíka vložil tri zvláštne vajcia. Pocítil túžbu opäť sa ich dotknúť. Vytiahol tie tri vajcia z košíka a chvíľu ich držal. Zvedavo čakal, čo sa bude diať.

Opakovalo sa to isté, čo pred chvíľou, tentoraz to však bolo intenzívnejšie. Daniel spočiatku cítil teplo, ktoré sa postupne začalo rozlievať od jeho prstov a dlaní cez zápästia do celých rúk. Potom začal cítiť, ako mu brnia dlane aj prsty, bolo to veľmi jemné, takmer nebadané, no príjemné.

Po chvíli ich Daniel opäť položil do košíka, neistý tým, čo to malo znamenať.

Možno by dokázal zistiť aspoň to, či sú tie vajcia nebezpečné. Keď však zodvihol prútik a začal odriekať zaklínadlá, zistil, že na vajcia nemajú nijaký účinok. Nuž, aspoň neodhalil nič nebezpečné. Vyzeralo to tak, že nech už v nich bolo čokoľvek, nechcelo mu to ublížiť.

Odrazu sa mierne zamračil a ešte raz si dobre obzrel vajcia v košíku. Len sa mu to zdalo alebo bola ich farba skutočne výraznejšia ako keď ich kupoval v obchode? Zvláštne. Mal dojem, že tam mierna zmena skutočne nastala.

Z premýšľania ho vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí, nasledovaný hlasmi jeho spolubývajúcich. Vrhol na košík pár rýchlych ochranných kúzel a alarm, aby ho varoval, keby sa dialo niečo nezvyčajné. Potom košík skryl pod posteľ, ktorá bola už sama o sebe chránená jeho čarami a roztiahol závesy.

„Nejako rýchlo si odišiel z večere.“ Poznamenal Black, keď si ho všimol.

„Nebol som hladný.“ Pokrčil Daniel plecami.

„Alebo ťa prešla chuť po rozhovore s Cooperom.“ Uškrnul sa Black.

„Prečo myslíš?“ nadvihol obočie.

„Videl som, ako na teba štekal.“ Pokrčil Black plecami.

„Na počudovanie som neodišiel kvôli tomu.“ Reagoval Daniel.

„No na tom nezáleží.“ Dodal s miernym úsmevom.

 

„Mimochodom, toto je Maximus Nott, myslím, že Amadeusa a Thomasa už poznáš...“ Daniel prikývol.

„Daniel Davenport.“ Kývol Nottovi. Black sa posadil na svoju posteľ a natočil sa k Danielovi.

„Začínam premýšľať nad tým, že vykopnem na elixíroch Rookwooda a požiadam ťa, aby si zaujal jeho miesto.“ Uškrnul sa.

„Dúfam, že si teraz robíš žarty, Black!“ zavrčal Rookwood. Orion sa na neho otočil s pobaveným výrazom.

„Ale no tak, Amadeus, každý predsa vie, že si v elixíroch na nič a jediné, čo robíš, je, že nás brzdíš.“ Zatiahol posmešne. Daniel si na svoje nesmierne pobavenie uvedomil, že nie je jediný, kto nemá Rookwooda rád.

„Skutočne chceš mňa naradiť... ním?!“ vyštekol pri pohľade na Daniela a zabodol prst do vzduchu ukazujúc na neho. Asi mu nenapadla vhodná nadávka. Black sa otočil na Daniela.

„Vieš dobre variť elixíry?“ opýtal sa. Daniel si ho chvíľu s podvihnutím obočím premeriaval. Orion sa tváril vážne, len oči mu mierne žiarili. Keby bol Daniel na Rookwoodovom mieste, jeho pohľad by sa mu nepáčil. Pery sa mu sformovali do mierneho úškrnu.

„Samozrejme.“ Odpovedal.

„Čo by si povedal na to, keby som sa ťa zajtra požiadal, aby si si sadol ku mne a ku Princeovi?“ opýtal sa. Rookwood za jeho chrbtom zúril.

„Povedal by som, že mi to vyhovuje.“ Odpovedal Daniel. Orion sa uškrnul.

„Výborne. Takže od zajtra sedíš pri nás.“ Uškrnul sa. Daniel sa pobavene usmial.

„Dobre. Dúfam, že vám nezvyknú vybuchovať kotlíky.“ Uškrnul sa.

„Princeovi nie, ten je v elixíroch skutočne dobrý a mne tiež zvyčajne nie.“ Black mu úškrn vrátil.

„To ma teší. Nateraz ma však ospravedlňte.“ Zobral si z nočného stolíka knihu, pobavene im zakýval a zatiahol závesy.

 

Chvíľu sa ešte zabával s podivnými vajcami a potom naozaj začať čítať. Nemal ešte prečítané ani všetky učebnice a mal so sebou mnoho kníh. Okrem iného mal prístup k rokfortskej knižnici, čo treba využiť.

Tento deň bol celkom fajn. Napriek predošlým obavám to bude na izbe dobré, vyzeralo to tak, že by ho mohli prijať. No... Rookwood sa ho možno pokúsi uškrtiť, ale zas, jeho sa nebál. Nedalo sa povedať, že by bol nejako zvlášť inteligentný alebo nadaný.

 

V tej chvíli Daniela ani len nenapadlo, akú chybu môže robiť, keď podceňuje Rookwooda. Nikoho netreba podceňovať, nezáleží na tom, či je silný alebo slabý, pokiaľ má dostatočnú motiváciu. A pokiaľ sa to nenaučí sám, osud sa už postará o to, aby získal túto lekciu.

Možno ho to však bude stáť príliš veľa. Stačí jediná chybička, jedna malá odchylka v osude a môže ho to stáť aj život. Cena za hlúposť je vždy privysoká.  

 

5. Krehký mier                                                                                                                                                           7. Na hrane

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

hp :D

sara, 19. 6. 2015 20:42

Wow.... krásná kapitola a těším se na pokračování povídky. Tvé podvídky se moc líbí a máš je úžasně a napínavě napsané. Daniel je velice zajímavá osobnost a myslím si, že i Toma okouzlí časem.

hp

Terka, 17. 6. 2015 14:30

Super kapitola... Ty si to zase tak zakončila, že už sa (ako vždy) neviem dočkať pokračovania. A som zvedavá na Harryho/Daniela a Toma... Vieš no budúci temný pán a jeho najväčší nepriateľ. A tiež či sa Harrymu vrátia spomienky.
Na "novom" Harry Potterovi sa mi páči že je bez predsudkov, je samostatný a je v Slizoline. Samozrejme aj veľa iných vecí.
Držím palce v škole a teším sa na ďalšiu kapitolu.

Waw

Erola, 13. 6. 2015 9:50

Ako tak prechádzam tvojimi poviedkami (všetky som už prečítala) si hovorím: to kto môže tak úžasne písať! Vážne klobúk dole. A držím palce s tym učením na konci roka = myslím ze to budeme potrebovať všetci :D
Táto poviedka je veľmi pekná - som zvedavá či sa nakoniec Daniel pokúsi zabitToma (pokiaľ budú kamaráti) ako to mal Daniel/Harry póvodne v pláne. Nuž horím nedočkavosťou :D

Waw

Erola, 13. 6. 2015 9:49

Ako tak prechádzam tvojimi poviedkami (všetky som už prečítala) si hovorím: to kto môže tak úžasne písať! Vážne klobúk dole. A držím palce s tym učením na konci roka = myslím ze to budeme potrebovať všetci :D
Táto poviedka je veľmi pekná - som zvedavá či sa nakoniec Daniel pokúsi zabitToma (pokiaľ budú kamaráti) ako to mal Daniel/Harry póvodne v pláne. Nuž horím nedočkavosťou :D

;D

ranchan, 9. 6. 2015 14:01

Zajímavé věci se dějí. Daniel/Harry je velice šarmantní, moc se mi líbí jeho charakter. Je to jen přirozená antipatie vůči Zmijozelu nebo má Brumbál jště nějaký jinný problém? Moc pěkná kapitola a těším se na další pokračování.
ranchan