Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


28. 12. 2014

4. Persona non grata

Na posteli v rohu izby sedel v tureckom sede Thomas Riddle. Okolo neho sa obtáčal cez dva metre dlhý a hrubý had, pričom kým väčšina populácie by v takej situácií jačala či rovno zamdlievala, Riddle sa tváril nanajvýš spokojne. Dokonca ho jemne hladil po šupinách. Niet divu, že bol taký pokojný, keď mohol toho hada ovládať. Niečím takým sa drvivá väčšina populácie pochváliť nemohla.

Daniel zastal na prahu a chvíľu iba pozoroval dianie na Riddlovej posteli. Zo zvyšných troch postelí sa na neho nepriateľsky, ale nie príliš, hľadeli traja Slizolinčania.

To sa ho skutočne pokúsili takýmto spôsobom vydesiť? Hm, asi áno. Odpovedal si hneď.

„Niečo sa ti nezdá, Davenport?“ opýtal sa ho nepríjemným hlasom Rookwood. Danielovi sa ten hlas nepríjemne ozýval v ušiach.

„Ten chlapec nemá rád Rookwooda, cítim to.“ Zasyčal had stále sa ovíjajúc okolo Riddla. Keby len to. Pomyslel si Daniel.

„Malo by?“ odpovedal protiotázkou. Zatvoril za sebou dvere a rozhliadol sa po izbe. Tu mu už Alex ani Darius, stále stojaci na chodbe, nepomôžu. Svoj kufor uvidel položený na posteli vedľa tej Riddlovej. Vskutku upokojujúce, spať vedľa chalana, ktorý si chová dvojmetrového prudko jedovatého hada ako domáceho maznáčika. Nuž, aspoň bol ten had krásny. To musel uznať. Strieborná, čierna a sivá boli farby, ktoré sa sfarbovali jeho šupiny a po celom chrbte sa mu vinul jemný zlatistý vzor. Alebo by mal povedať jej? Ako si totiž práve všimol, bola to samica.

Vybral sa ku svojej posteli prechádzajúc cez celú miestnosť. On a Riddle mali postele na opačnej strane ako boli dvere, svojim spôsobom to bolo najbezpečnejšie miesto, nikto sa im nemohol dostať za chrbát. Riddle tu mal bezpečné miesto, ktoré mu až doteraz nikto nenarúšal.

Zložil z postele svoj kufor na zem a sadol si na posteľ. V izbe síce bolo päť skríň, pre každého jedna, no teraz nemal chuť na vybaľovanie. Stále si udržiaval povznesenú náladu, no nezabúdal ani na ostražitosť. Mal na pamäti, že tu nie je želaným spoločníkom.

„Čo na neho hovoríššš, Nagini?“ zasyčal Riddle. Zvyšní traja stály obyvatelia izby sa strhli, keď to počuli. Jediný pohyb, ktorým dal Daniel najavo, že si to všimol, bolo, že na pár sekúnd uprel pohľad na Riddla a jeho hada. Nagini sa v tej chvíli hľadela na neho, takže sa im na tých pár spojili pohľady. Daniel jej pohľad vydržal bez väčších ťažkostí, hady sa mu páčili a tento patril medzi tie najzaujímavejšie, aké kedy videl.

„Nebojí sssa ma a neopovrhuje mnou ako ossstatní.“ Zasyčala. Vystrčila jazyk Danielovým smerom. Chlapec si uvedomil, že ochutnáva vzduch. Pozoruhodné. Naklonil sa nad kufor, odzipsoval ho a vytiahol z neho jednu z kníh, ktoré si priniesol. Knihu mal v nič nehovoriacom koženom obale bez názvu, takže nikto z nich nemohol vedieť, čo číta. Pohodlne sa usadil na posteli s tmavozeleným baldachýnom, ktorý nezatiahol. Bol zvedavý. Oprel sa o čelo postele a nohy vystrel pred seba. Výhľad si zakryl knihou.

„Cítim veľmi málo.“ Počul sklamane zasyčať Nagini.

„Môžeššš sssa ísssť pozrieť bližšššie. Nedovolím, aby ti ublížil.“ Zasyčal Riddle. Nagini potešene zasyčala a zdalo sa, že sa začala presúvať z Riddla preč. Daniel nič nevidel, takže mohol len odhadovať, čo robí.

„Môžeššš ho trochu vydesssiť, nech vie, kde je jeho miesssto.“ Zasyčal Riddle. Daniel sa za knihou kyslo zaškeril. Naďalej sa tváril že číta a to až do chvíle, kedy pocítil novú záťaž na posteli. Zložil ju však až vo chvíli, keď pocítil, ako sa mu niečo šuchlo o nohu.

Nechcene sa strhol, keď si všimol, že sa mu po posteli plazí Riddlov had. Dva metre tridsať a ešte bude rásť. Skonštatoval v duchu. A ako prídavok ostré zuby, ktoré sú schopné vypustiť do človeka jed, ktorý by zabil na jedno uhryznutie aj stádo volov. Skepticky si uvedomil, že má asi taký maličký problém. Čo mohlo zahŕňať slovko „vydesiť“?

Uhryznutie nie, to by nebolo vydesiť, ale zabiť. Okrem toho by boli problémy, keby v prvý deň na škole študent pošiel na uhryznutie od hada. Keby na to, samozrejme, vôbec niekto prišiel. Ten študent by rovnako dobre mohol bez stopy zmiznúť.

Uf, takéto myšlienky mu nepomáhali. Hadí jazyk by bol účinný, no Daniel zatiaľ nechcel ukázať, že ho ovláda. Ešte nebol čas na to, aby ukázal tento tromf. Periférne zachytil Riddlov posmešný pohľad a pohŕdavé uchechtnutia z vedľajších postelí. To by ho zaujímalo, ako by sa tvárili oni, keby sa im do postele nasťahovala Nagini. Menovaná zodvihla hlavu do výšky jeho tváre a zastala ňou len niekoľko centimetrov od tej jeho. Korálikové zlaté oči ho uprene sledovali, keď vystrčila jazyk a začala ním ochutnávať vzduch.

„Dobrý večer.“ Odtušil Daniel potichu. Nuž, niekde začať musel. A len veľmi nerád by začínal niekde v bode, kedy by nadobudli Nagini alebo Riddle podozrenie, že by mohol nejako ublížiť hadovi a pokúsili by sa ho zneškodniť. Prútik by mohol síce mať behom okamihu v ruke, no možno by to predsa nebolo dosť skoro. Mal smrteľne jedovatého a mimoriadne silného hada len pár centimetrov od tváre.

„On sssa mi práve pozdravil.“ Zasyčala Nagini prekvapene. Riddle sa na posteli posunul dopredu.

„Všššimol sssom sssi.“ Odtušil. Daniel sa pokojne otočil na Riddla.

„Cíti niečo zaujímavé?“ opýtal sa. Trpezlivo čakal, kým Nagini neprestane s ochutnávaním vzduchu okolo neho a pozorovaním ho. Nemal na výber, musel to pretrpieť. Teraz sa aspoň nezdalo, že by mu chcela ublížiť.

„Odkiaľ vieš, čo práve robí?“ opýtal sa ho Riddle chladne. To boli prvé slová, ktoré adresoval jemu. Daniel jemne pokrčil plecami, nechcel ju vydesiť nečakanými pohybmi.

„Istú dobu som študoval hady. Táto kráska je mimoriadna, kráľovná svojho druhu.“ Uprel pohľad na Nagini. V podstate hovoril pravdu, niečo také si aj myslel. Nagini potešene zasyčala.

„Tento chlapec sssa mi páči.“ Tvrdila. Daniel sa takmer usmial, to by však mohlo byť v tejto chvíli nerozumné, preto úsmev potlačil a naďalej sa na Nagini trpezlivo hľadel.

„Dobre, to by už ssstačilo. Poď sssem.“ Prikázal Riddle. Daniel sa takmer zasmial.

„Ešššte chvíľu.“ Opäť vystrčila jazyk smerom k Danielovej tvári.

„Nagini, poď sssem.“ Prikázal opätovne Riddle. Začínal byť nahnevaný. Nagini sa po nesúhlasnom zasyčaní poslušne odplazila z Danielovej postele späť k Riddlovi. Zelenooký mladík si nenápadne vydýchol, niežeby nebola Nagini očarujúca, no jej prítomnosť bola trochu stresujúca. Och, čo si budeme hovoriť, osoba slabšej povahy by dostala infarkt  a to aj napriek tomu, že je oveľa nižšia pravdepodobnosť, že dostane infarkt čarodejník ako mukel.

„Čo sssi zissstila?“ zasyčal Riddle.

„Je to sssilný a nadaný čarodejník a má pevného ducha. Cítim okolo neho závoj tajomna a v jeho vnútri tmu.“ Zasyčala Nagini.

„Takže je temný?“ opýtal sa Riddle.

„Ten chlapec nie je temný, on žiari.“ Odpovedala Nagini. Riddle sa zamračil.

„Patrí k sssvetlým? Je to Dumbledorov človek?“ zasyčal Riddle nahnevane.

„To nie. Nie je sssvetlý, ale nie je ani temný. Chlapec je na hrane.“ Odpovedala Nagini. Po tomto sa Riddle opäť upokojil.

„Takže na hrane.“ Zasyčal si pre seba. Daniel vstal z postele, dozvedel sa všetko potrebné.

„Kam ideš?“ osopil sa na neho Rookwood.

„To ťa nemusí zaujímať.“ Zavrčal Daniel naspäť. Otočil sa na Riddla.

„Mimochodom, mám ti pripomenúť, že zajtra o ôsmej vyrážame. Sme ospravedlnení z vyučovania na celý deň, bez ohľadu na to, kedy sa vrátime.“ Povedal Riddlovi a vytratil sa von z izby. Nezabudol si so sebou vziať brašnu, ktorú nosil všade so sebou a, samozrejme, prútik.

 

Najskôr zamýšľal usadiť sa v Slizolinskej klubovni pred krbom, no keď sa dostal dole zistil, že nedokáže len tak pokojne sedieť. Potreboval sa hýbať a potreboval aj chvíľu na premýšľanie. Rozhodol sa behom chvíle, vytiahol z brašny svoj neviditeľný plášť a obliekol si ho. Predtým nezabudol skontrolovať okolie, či ho niekto nepozoruje. Bol by len veľmi nerád, keby sa už v prvý deň rozšírilo, že vlastní neviditeľný plášť a že sa zakráda po večierke hradom. Práve to mal totiž v úmysle práve teraz robiť.

Jeho prvá návšteva hradu mu ukázala, že perfektne ovláda umiestnenie akejkoľvek miestnosti v hrade a bez väčších ťažkostí by dokázal zakresliť väčšinu hradu. Rád by sa dozvedel, kam až jeho znalosti siahajú, či presnejšie, rád by sa uistil, či sú jeho znalosti správne. Spomenul si, že z hradu vedie celkom sedem tajných chodieb, mohol by sa ne pozrieť. Dokázal si vybaviť kde má vchod každá jedna z nich.

Potichu sa vykradol von z klubovne Slizolinu, had na obraze ho síce zaznamenal, vedel, že ho cítil, no nezáležalo mu na ňom. Daniel bol spokojný, aspoň prvú časť zvládol. A teraz má pár hodín na to, aby našiel všetkých sedem tajných vchodov a aspoň trochu sa vyspal. Musel, samozrejme, počítať s tým, že bude musieť vstávať skôr ako ostatní a pred spaním bude musieť uvaliť na svoju skriňu, veci a posteľ nejaké kúzla. Rookwood sa nevzdane svojej túžby pomstiť sa mu za to, že sa mu postavil a napriek tomu, že by Daniel veľmi rád prisal na súboj, vedel, že niečo také sa neudeje a Rookwood bude hrať podlo. A zbabelo. Sám by sa Danielovi nikdy nepostavil. Každopádne, tak ako Rookwood nevyzeral práve najlepšie, tak sa ani nezdalo, že by oplýval mimoriadnou dávkou inteligencie. Bude sa mať na pozore, no skutočné starosti mu robil Riddle.

Nagini Riddlovi povedala, že môže v Danielovi očakávať ďalšieho hráča. Uznala ho ako silného a nadaného čarodejníka s pevným duchom, čo on sám neskôr dokázal, keď tak pokojne reagoval na dvojmetrového hada vo svojej posteli. Napriek tomu, že on skutočne bol ďalším z hráčov, zatiaľ ťažko povedať, nakoľko dobrým a silným, nechcel, aby ho Riddle vnímal ako možného súpera. Určite nie teraz, na začiatku roka, kedy nemal nijakých spojencov, pokiaľ teda nerátal štyroch Slizolinčanov, ktorí sa o neho začali zaujímať. Nestál o to, aby sa ho Riddle pokúsil zmiesť zo stola. Pokašľal si to už tým, že si pohneval Rookwooda. Niežeby to ľutoval, veď on ho ešte naučí, ako sa má správať. Rookwood však patril do Riddlovho vnútorného kruhu, to by mohlo predstavovať menší problém.

Možno by nebolo na škodu ukázať, že s nikým okrem Rookwooda problém nemá a nehodlá zasahovať do ich záležitostí. Nejakú dobu by sa im skutočne mohol aj vyhýbať. Chcel len prežiť, ako každý iný rozumný Slizolinčan. Niečo také by  bolo náročné, keby mal existovať na izbe, kde ho nenávidia a vo fakulte, v ktorej ho neprijali.

Riddle bol však inteligentný, Daniel pochyboval, že by si chcel robiť zbytočných nepriateľov. Najmä nie z ľudí, o ktorých sa jeho had vyjadrí, že sa mu páčia. V najhoršom prípade mal stále možnosť opustiť Rokfort, no niečo také by urobil skutočne len v prípade, že by bolo všetko stratené. Nemal rád zbabelstvo, opovrhoval ním.

 

Ako prvý vyhľadal vchod za sochou jednookej čarodejnice. Najskôr mal v pláne len otvoriť vchod a uistiť sa, že tam nejaká chodba naozaj je. Keď však vošiel do úzkeho priestoru za sochou a rozsvietil svoj prútik, rozhodol sa, že bude pokračovať aj ďalej. Na čo mu je, že vie o chodbe, keď si nie je istý tým, či mu vôbec na niečo v núdzi poslúži?

Neviditeľný plášť zo seba stiahol až potom, ako sa vchod do tajnej chodby bezpečne uzavrel. Dostať sa k soche mu nenarobilo nijaké ťažkosti, cestou nestretol ani živú dušu. Neregistrovali ho dokonca ani obrazy, neviditeľný plášť bola čarovná vec vo všetkých slova zmysloch.

Pomalým krokom sa vybral chodbou ďalej. Spočiatku sa musel krčiť v nízkom priestore, no ako pokračoval ďalej, bol strop chodby čoraz vyšší a aj steny sa od seba postupne začínali vzďaľovať. Netrvalo dlho a Daniel mohol ísť vystretý. A potom zas, keď sa konečne dostával k cieľu, sa chodba začínala zužovať a Daniel sa musel opäť prikrčiť. Po pätnástich minútach chôdze konečne narazil na padacie dvierka, ktoré by mali, podľa všetkého, viesť na druhú stranu chodby.

Zatlačil do nich, ale dvierka nepovolili. Skúsil to opäť silnejšie, prútik si zastrčil medzi zuby, aby sa mohol zaprieť obomi rukami, no nadvihli sa sotva o dva centimetre a spadli naspäť. Potichu zanadával. Niečo, čo bolo položené na padacích dvierkach, bránilo Danielovi v ich nadvihnutí. Prútik namieril na dvierka a zašepkal kúzlo. Veľmi pomaly ich začal nadvihovať, počul ako sa nejaký ťažký predmet šúchal po drevenej dlážke, až nakoniec zastal a zasekol sa. A spolu s ním sa zasekli aj dvierka, ktorým predmet bránil v ďalšom pohybe. Opätovne zanadával. Pokiaľ bude pokračovať, narobí hluk, no pokiaľ sa chcel dostať dnu, nemal na výber. Priestor, ktorý mu zatiaľ dvierka poskytli, bol príliš malý na to, aby sa ním prepchal. Mágiou silno zatlačil na dvierka a tie sa konečne otvorili. Spolu s nimi však popadali nejaké veci, ktoré narobili príšerný buchot, tak nepatričný pre nočné ticho. Zvuk padania mnohých drobných predmetov sa priestorom ozýval ešte nejakú chvíľu. Daniel ešte dlhé sekundy po utíchnutí hluku načúval, či sa neozvú nejaké zvuky, ktoré by ho varovali pred príchodom ďalšej osoby. Keď sa tak nestalo, zodvihol ruku s rozsvieteným prútikom hore a osvietil priestor na druhej strane padacích dvierok.

Všade naokolo videl poukladané mnohé krabice a debny, videl aj nejaké vrecia. Rýchlo pochopil, že sa jedná o sklad jedného z obchodov v Rokville. Tunel ho viedol tým smerom a aj doba chôdze by sedela. Na podlahe bola jemná vrstva prachu, na mnohých miestach porušená odtlačkami šľapají a dlhými pásmi zostávajúcimi po vlečení ťažkých predmetov. Daniel si očaroval podrážky topánok, aby nezanechávali nijaké stopy v prachu a vyšvihol sa hore.

Lúč svetla z jeho prútika obsiahol schody vedúce do obchodu, tovar, naukladaný na seba, všade naokolo, zaprášenú podlahu a steny neurčitej bledej farby. Na zemi bola rozsypaná debna so sladkosťami. Daniel švihol prútikom a upratal neporiadok, ktorý narobil. Sladkosti sa opäť poslušne naukladali do debny, ktorá zostala stáť ani nie pol metra od miesta, kde stála predtým. Rád by sa neskôr dostal preč bez toho, aby zas niečo rozsypal. Daniel ďalším švihnutím prútika prekryl akékoľvek stopy v prachu.

Rozhodol sa, že sa nenápadne porozhliadne. Ako zistil podľa tovaru, nachádzal sa v Medových labkách, majitelia bývali nad obchodom, pokiaľ sa správne pamätal, takže musel byť opatrný. Potichu prešiel potemnelým skladom ku schodom vedúcim nahor. Vďaka kúzlu po sebe nezanechával nijaké stopy. Stúpil na prvý schod a okamžite sa prikrčil, keď začul, ako nahlas zavŕzgal. Pár sekúnd načúval mŕtvolnému tichu, kým sa odvážil pokračovať ďalej. Vŕzgal našťastie len prvý schod.

Dvere na vrchu schodiska boli zamknuté. Daniel to čakal, prekvapilo by ho, keby to bol inak.

„Alohomora.“ Zašepkal a zahasil svetlo prútika, predtým než otvoril dvere. Teraz bol už príliš na očiach, niekto by si mohol všimnúť svetlo a zalarmovať majiteľov. Stačil mu aj mesačný svit. Mal trochu nepríjemný pocit z toho, že chodil po obchode takto v noci ako zlodej.

Práve sa nenápadne rozhliadal cez okná po okolí obchodu, keď začul tiché kroky. Pre istotu cez seba prehodil neviditeľný plášť, ak by niekto vošiel. Učinil tak na poslednú chvíľu, hneď ako na seba hodil plášť sa totiž objavil majiteľ obchodu s prútikom v ruke. Daniel si až v tej chvíli uvedomil, akú hlúposť urobil. Ako mohol byť taký idiot a neuistiť sa, či nemajú obchod vnútri zabezpečený kúzlami?

Väčšina si stavia alarmy na dvere a okná, aby ich varovali, keď niekto nepovolaný vchádza. Majiteľ mal teda alarmy buď v celom obchode, čo sa Danielovi zdalo nepravdepodobné, to by ucítil alebo mal alarm na dverách do skladu. Nech to bolo akokoľvek, práve v tejto chvíli bol pripravený zneškodniť akéhokoľvek útočníka. Daniel nenápadne namieril prútik na dvere do skladu, tie sa s nečujným cvaknutím opäť zamkli. Práve v čas, predavač si vybral tú chvíľu, aby išiel skontrolovať dvere. Zamknuté. Vytiahol kľúčik, strčil ho do zámky a otočil ním. Ozvalo sa povedomé cvaknutie. Muž sa natiahol za kľučkou a otvoril dvere. Daniel namieril prútikom na okno a vyslal kúzlo. Sklo sa rozletelo na tisíc drobných črepín, čo upútalo pozornosť predavača. Okamžite sa vydal k oknu. Daniel za ten čas nenápadne prešiel k dverám a prešmykol sa do skladu. Nečujne zbehol schody, posledný vynechal a skočil do diery v podlahe. Potom už stačilo len jedno rýchle kúzlo, aby za sebou zabuchol dvierka bez zvuku a bol viac-menej v bezpečí.

Nemohol dovoliť, aby muž objavil tajnú chodbu medzi Rokfortom a jeho obchodom. A keďže bol taký veľký idiot, že nechal otvorené dvierka, musel sa nejako postarať o to, aby sa do skladu nedostal pred Danielom. Preto to okno. Upokojovalo ho iba to, že si ho nikto nebude môcť spojiť s týmto činom. On bol predsa v Rokforte vo svojej posteli. Nemal by najmenšiu šancu nebadane sa dostať v noci do Rokvillu.

Dvierka vedúce do obchodu zabezpečil pár silnými kúzlami, kým sa vybral späť do hradu. Cestou späť premýšľal nad tým, aké jednoduché by bolo napadnúť a zničiť Rokfortský hrad. Ešte Zakladatelia, štyria mocní čarodejníci, vystavali pravdepodobne najsilnejšie ochrany v Anglicku alebo prinajmenšom Škótsku, vďaka ktorým bol Rokfort považovaný za jedno z najbezpečnejších miest v Anglicku. Rovnať sa mu mohla už len Gringottbanka. A popritom by so siedmimi tajnými chodbami bolo také jednoduché nebadane napadnúť hrad a zničiť ho zvnútra. Dokázal by sa vyhnúť ničeniu ochrán aj vonkajším hliadkam, keby o útoku vedeli a neočakávane napadnúť obyvateľov zvnútra hradu.

V hrade ticho vykĺzol z chodby a uzavrel ju. Bolo už dávno po polnoci, mal by sa vrátiť na izbu a pokúsiť sa vyspať. Lenže jemu sa vôbec nechcelo spať. Potemnelé chodby nočného Rokfortu ho lákali omnoho viac ako posteľ, v ktorej na neho pravdepodobne bude čakať nejaké kúzlo alebo niečo podobné.

Ale inak mali izbu peknú, to musel dodatočne uznať. Dominovala v nej zelená, no nechýbala ani strieborná a čierna. Na izbe mali dve veľké okná, jedno na strope, z ktorých mali výhľad do hlbín Čierneho jazera. V noci toho síce nebolo veľa vidieť, no cez deň, keď hlbokú vodu presvietia slnečné lúče, to môže byť krásny pohľad. Kruhová miestnosť s piatimi posteľami, skriňami a širokým písacím stolom pôsobila príjemným dojmom. Dokonca tam ani nebolo tak chladno, ako by človek očakával od podzemia. A jeho posteľ s tmavozeleným povlečením a strieborným šitím na okrajoch a závesmi v rovnakej farbe vyzerala perfektne. Ako mal možnosť zistiť, keď na nej sedel, bola aj pohodlná.

Namiesto ležania v posteli sa však rozhodol prejsť sa po hrade a zoznámiť sa s ním. Pre niečo ten hrad miloval už od prvej chvíle, stačilo mu vkročiť na jeho pozemky a už sa cítil dobre, ľahko a voľne. Bolo to ako vrátiť sa po dlhej dobe domov, mágia hradu bola pre neho ako známa náruč matky.

A on vôbec nechápal, prečo. Samozrejme, hrad bol úchvatný, dýchal históriou a mágiou a obsahoval mnohé tajomstvá, ktoré dráždili jeho myseľ. Ale prečo, dočerta, poznal každé jedno zákutie tejto poondiatej stavby, mágiu hradu poznal tak dôverne ako keby tu žil a napriek tomu tu o ňom nikto nikdy nepočul?

A takto to nebolo len na Rokforte. Perfektne sa orientoval aj v Šikmej uličke a na mnohých miestach a v rôznych situáciách sa v ňom vynárali pocity, ktoré nemal k čomu priradiť. Pocity, ktoré sa viažu k spomienkam, ktoré však on nemal. Kým bol predtým? Ako sa volal, kde žil, čo robil, kde študoval, kto bola jeho rodina? Toto boli jedny z mnohých otázok, ktoré ho trápili a na ktoré nemal odpoveď. A zaujímalo by ho aj to, prečo rátal so stratou pamäte. Spísal si predsa na kúsok pergamenu všetko, čo mal urobiť.

A jediné, čo mu prinášali podobné úvahy, bola bolesť hlavy. On totiž na nič nedokázal prísť. A keď aj na niečo prišiel, bola to natoľko veľká hlúposť, že bolo zbytočné bližšie sa tým zaoberať.

Aspoň okulumencia a legillimencia mu v tom čiastočne pomáhali. Po dlhšom tréningu videl niekedy nič nehovoriace obrazy alebo počul zvuky, no bolo to aspoň niečo. Niekde začať musel. Divné bolo, že si pamätal na všetko okrem ľudí a svojho predošlého osobného života. Pamätal si miesta, ktoré navštívil, kúzla, ktoré sa naučil, elixíry, ktoré poznal, knihy, ktoré prečítal a rôzne iné veci, no nič osobné.

Bola to vskutku pozoruhodná strata pamäte.

Svojím spôsobom mal vďaka tomu možnosť začať odznova. Nepamätal si totiž na nič, čo by ho mohlo ovplyvňovať, ako napríklad priatelia alebo rodina. Snažil sa to brať z tej lepšej stránky, kým nepríde na spôsob ako získať stratené spomienky. Škoda len, že nie vždy v tom dokázal nájsť niečo výhodné.

 

Pred návratom do izby sa ešte viac ako hodinu túlal po hrade. Našiel väčšinu učební, kabinetov a iných miestností, ktorých umiestnenie bude potrebovať poznať, aby sa niekedy náhodou nestratil. Trochu ho mrzelo, že nemohol ísť prehľadať knižnicu, bolo už dosť neskoro. Pozrie sa na to neskôr, keď sa vrátia zo Šikmej uličky, bude na to mať dosť času. Okrem toho, v kufri si so sebou priniesol nejaké knihy, ktoré bude musieť preštudovať. A v Šikmej uličke si tiež pravdepodobne kúpi nejaké navyše.

Boli tri hodiny ráno, keď sa vrátil do izby. Najskôr odložil svoju brašnu, pravdepodobne najlepšie zabezpečenú vec, ktorú tu mal. Potom pridal ešte nejaké kúzla na svoj kufor a očaroval aj skriňu a posteľ. Ostatní spali, kým pracoval, dokonca aj Nagini. A keby aj nie, čo by bolo nepríjemné, no nie až také nepravdepodobné, nikto by nespoznal, aké kúzla používa. Aspoň vo väčšine prípadov.

„Eberet furse!“ zašepkal nečujne, kým mieril prútikom na posteľ a jej blízke okolie. Zamračil sa. Niekto jeho posteľ zaklial. Zašepkal ešte pár kúzel prechádzajúc ľavou rukou, v ktorej nedržal prútik, ponad posteľ. Až nad vankúšom konečne ucítil ohnisko kliatby. Daniel sa neomylne zahľadel na Rookwoodovu posteľ, bol to on.

Niekoľkými švihnutiami prútika kliatbu zrušil a opätovane skontroloval svoju posteľ. Nič ďalšie už nenašiel. S tichým povzdychom sa posadil na posteľ. Pre tento raz to nechá tak, bude sa tváriť, že nič v posteli nemal. Bola to skôr jedna z tých jednoduchších kliatob, ktoré spôsobujú len bolesť hlavy a žalúdočné ťažkosti, no Danielovi sa to nepáčilo. Ak si Rookwood nedá pokoj, začne jeho útoky opätovať.

Teraz sa však prezlečie a pôjde spať. Bolo krátko po pol štvrtej a on bude vstávať už niekedy o šiestej, možno skôr. Jeho posteľ by už mala byť bezpečná, keby sa aj niekto pokúsil niečo urobiť, budú Daniela varovať alarmy. Vytiahol zo skrine pyžamo, nejaké veci si už vybalil a vybral sa do kúpeľne. Tam sa prezliekol a umyl si zuby.

Cestou z kúpeľne sa na chvíľu zastavil pri okne. Oprel sa o parapet a chvíľu sa pozeral do temného jazera. Pozoroval temné pohybujúce sa siluety v čiernej vode a presvitajúci mesiac, ktorého svit len veľmi slabo presvecoval hlbokú vodu. Príliš nevnímal okolie, keď sa to stalo.

Úplne nečakane sa mu vybavila chvíľa, kedy sa, rovnako ako teraz, opieral o okenný parapet podobného okna. Bol však deň a z okna nemal výhľad na hlbiny Čierneho jazera, ale na zelenajúce sa rokforstké lúky, ohlasujúce príchod jari. Hlavu mu napĺňali ťaživé myšlienky.

„Zvládneme to, uvidíš. Ty to zvládneš.“ Ozval sa upokojujúci dievčenský hlas. Známy hlas. Mladík zatvoril oči a sklonil hlavu. Ticho vydýchol prebytočný vzduch a až potom otočil tvár smerom k dievčaťu. A v tej chvíli, ešte skôr ako stihol čokoľvek zazrieť, sa spomienka rozplynula a Daniel prekvapene vydýchol, opierajúc sa o okno v jednej zo slizolinských izieb.

„Čo to, pre Salazara, bolo?“ zašepkal potichu. Od okna sa odlepil až po nejakej chvíli, stále zmätený tým, čo videl. Ešte aj vo chvíli, keď zatiahol závesy okolo svojej postele a ľahol si, nad tým premýšľal.

 

Daniel už spal, keď mladý Slizolinčan konečne zatiahol mierne odhrnutý záves a opäť si ľahol do postele. Nejakú chvíľu už pozoroval Davenporta, prebudil sa krátko potom ako sa nováčik vrátil do izby. Prekvapilo ho, že prišiel tak neskoro a zaujímalo by ho, kde vlastne bol.

Videl ako Davenport umiestňoval okolo svojich vecí rôzne ochranné kúzla, žiaľ, rozoznal len niektoré. Davenport si dával pozor ešte aj keď všetci ostatní spali. Po celý čas ho hodnotil a zamýšľal sa nad ním. Tento mladík bol niečím zvláštny a on nevedel, čím. A nepáčila sa mu ani aura tajomstva, ktorú si so sebou niesol.

Bol iný ako ostatný jeho spolubývajúci. Bol výnimočný. Videl to už vtedy, keď ho našiel v bezvedomí na rokfortských pozemkoch.

Vlastne ani nevedel, čo tam vtedy robil. Bolo chvíľu po príjazde vlaku a on sa do hradu vracal okľukou. Dippet ho požiadal, aby sa zastavil u Hagrida, toho blázna, za ktorého sa postavil Dumbledore, keď sa pred rokom strhla tá fraška s tým zabitým dievčaťom, poloobor mu mal niečo dať. Už bol takmer v škole, keď sa to stalo. Celý deň mal akýsi zvláštny pocit, no na ten zabudol, keď zahliadol nehybné telo.

Doteraz nevedel, prečo sa k nemu rozbehol a už vôbec nie, prečo ho začal liečiť, keď zistil, ako zle na tom je. Neskôr za to získal pochvalu riaditeľom, ktorého si ešte viac naklonil na svoju stranu a profesori ho mali za hrdinu, no v tej chvíli mu na ničom z toho nezáležalo. On totiž niečo zacítil, keď toho chalana prvý krát uvidel. Doparoma, keby mu vtedy niekto povedal, že má rodinu a ukázal mu dostatočný dôkaz o tom, že je ním ten chalan, možno by mu aj uveril.

Aj teraz, keď sledoval toho chalana, keď bol úplne zdravý, si vedel živo predstaviť jeho chorobne bledú pokožku, keď ho našiel. Vyzeral viac ako mŕtvola, než živý človek a aj jeho mágia bola zvláštna, akoby nasiaknutá niečím, čo nedokázal identifikovať.

Keď prvýkrát videl vo Veľkej sieni toho chalana, bol prekvapený. Nielen preto, že sa z toho tak rýchlo dostal, no najmä preto, že opäť cítil ten zvláštny ťah. A keď sa im stretli oči, pocítil to ešte silnejšie. Mal mimoriadne oči, taký sýty zelený odtieň ešte u nikoho nevidel. Dokonalé oči na legillimenciu.

Zaujímalo ho, čo mali medzi sebou on a Rookwood. Večer zaregistroval, že mu Amadeus začaroval posteľ a keď na to teraz prišiel aj Davenport, okamžite vyhľadal pohľadom Rookwooda. Najskôr si myslel, že ho za to prekľaje, no Davenport si vzal svoje veci a odišiel do kúpeľne. On by Rookwooda nielenže preklial, zabil by ho, keby sa odvážil začarovať jeho posteľ. A pokiaľ dnes videl, Davenport mal problém ovládať sa pri Rookwoodovi.

Nevedel si vysvetliť, čo sa stalo pri okne, do ktorého Davenport hodnú chvíľu pozeral. Odrazu sa mu len vzdialil pohľad a po nejakej dobe Davenport prekvapene vydýchol. Až vtedy sa opäť vrátil do prítomnosti. Zdalo sa, že to úplne nepochopil ani on sám, ešte keď zaťahoval závesy okolo svojej postele, vyzeral byť trochu mimo.

Thomas si v duchu sľúbil, že si na neho dá dobrý pozor. Stále nevedel, čo má od toho chalana čakať. Je na čase začať pomaly odhaľovať tajomstvá ich nového spolubývajúceho. Až potom sa rozhodne, či ho zabije alebo sa s ním spojí. Vyzeralo to totiž, že možnosť nechať ho na pokoji neprichádzala v úvahu. Príliš ho zaujal.

Thomas Riddle si opäť ľahol do svojej postele a zatvoril oči. Zajtra bude mať vďaka tomu chalanovi dosť času, ktorý využije čo najlepšie. Napríklad návšteva Zašitej uličky by mu prišla vhod.

 

Spiaci Daniel nemal ani tušenie o tom, že ho pozorovali tmavohnedé oči istého čarodejníka, nad ktorým dlhú dobu premýšľal a ktorého zámermi si nebol vôbec istý. A už vôbec nemal ako vedieť, že istý Slizolinčan má rovnakú dilemu ako zelenooký mladík. A taktiež mohol len tušiť, že by si mal začať dával dobrý pozor, pokiaľ chcel, aby isté jeho tajomstvá ostali naďalej len jeho.

A v tej chvíli nemal mladík ešte ani predstavu o tom, akú hlbokú nenávisť voči nemu pociťoval Amadeus Rookwood, starší zo súrodencov Rookwoodových. Veď kto by si pomyslel, že jednoduché postavenie sa proti niekomu môže človeka zasiahnuť tak hlboko?

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:)))

AndyFly, 29. 12. 2014 18:42

Je to senzační povídka :) doufám, že se co nevidět dočkáme pokračování. I když AzT by taky nebyl špatný, teď nevím na co se těšít víc

hp

bára, 28. 12. 2014 21:30

skvělý děkuji zapokračovní jeto moje nejoblíbenější povídka doufám a prosím tě aby si k ní přidávala další kapitoly

hp

sam, 28. 12. 2014 19:50

Nejvíc se mi líbil ten začátek s Nagini :) Bude asi docela těžké tajit, že Harry ovládá hadí jazyk, ale na druhou stranu mu to poskytne nevelkou výhodu.
Pěkný byl i záblesk vzpomínky - škoda, že si stále na nic nevzpomíná. To by pak věci možná v některém ohledu nabrali jiný spád :)
Nechám se překvapit.

Harry Potter

Lamia, 28. 12. 2014 19:17

Pořádně se to zamotává, Daniel (Harry) má za sebou jen první den a už si stihl nejen udělat nepřátele, ale ještě k tomu přitáhnout pozornost Thomase Riddlea. Jsem zvědavá, proč Tom cítí k Danielovi vazbu.

HP

Katka , 28. 12. 2014 17:55

Tom chvíľu žiarlil na Daniela alebo sa mi to zdalo? Myslím vtedy keď ním bola Nagini taká zaujatá :) žeby si Daniel nakoniec na všetko spomenul?? Ten Rookwood bude ešte problém si myslím..
výborná kapitola :D

...

Powergirl, 28. 12. 2014 17:19

Krásná kapitolka :) Už se moc těším na to, jak bude probíhat návštěva v šikmé ulici a jak se budou vyvíjet nové vztahy na pokoji :D Tak nás prosím nenechej čekat moc dlouho, i když už skončila výzva O:) :D Těšm se moc na pokračování a eště jednou díky za všechny ty kapitolky ;) :) :)

hp

ranchan, 28. 12. 2014 17:08

nojo kvůli prkotině, nenávidět až za hrob. Rookwood bude určitě dělat jště hodně problémů. To bude ještě hodně zajímavé, jsem zvědavá jak Harry bude získávat své vzpomínky. Děkuji za tuto kapitolu a těším se na pokračování.

1

Cathy, 28. 12. 2014 16:07

Skvelá kapitolka. Som rada, že si sa rozhodla pridať k tejto poviedke. Samozrejme sa teším na pokračovanie AzT, ale tá minulá kapitola skončila tak, že som sa nemohla dočkať pokračovania.