Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


19. Nová minulosť

12. 12. 2015

Hoci bol Daniel unavený a viac mŕtvy než živý, myseľ mu ešte stále dobre fungovala. Alex mal väčšinu tromfov na svojej strane, tu sa nedalo polemizovať o ničom. Avšak nie všetky.

Alex mal pravdu v tom, keď povedal, že sa Daniel vyznal v hrade lepšie ako väčšina siedmakov. Netušil však, že Daniel poznal na hrade miesta, do ktorých sa okrem neho mohol dostať iba jeden jediný ďalší študent a ten bol teraz bezpečne zalezený v posteli a spal.

„Čo, doparoma, robíme na dievčenských záchodoch?“ opýtal sa Alex znechutene. Daniel sa rozosmial, jeho smiech v sebe ukrýval akýsi zvláštny podtón, vďaka ktorému sa Alex mimovoľne zachvel.

„Ukážem ti miesto, na ktorom nás nikto nenájde.“ Povedal. Nedal Alexovi šancu protirečiť, naklonil sa nad jeden z kohútikov a nenápadne zasyčal príkaz. Skôr než sa stihol druhý Slizolinčan ozvať, šokovaný náhlym odhalením tunelu pod umývadlami, skočil Daniel dovnútra a zošmykol sa nadol.

Tajomnú komnatu našiel pred pár dňami počas jedného zo svojich výletov po hrade. Nechal sa viesť spomienkami, ktoré tak celkom nemal a inštinktívne odhaľoval hrad a jeho tajomstvá. A takto ho raz nohy doniesli sem.

Spočiatku bol nervózny z toho, že by mal vkročiť na dievčenské záchody, hoci nefunkčné. Asi tak pred dvomi rokmi tu umrelo nejaké dievča a jeho duch tu strašil. Daniel mal dojem, že vedel až pridobre, kto mohol za jej smrť, rozhovor, ktorý s ňou viedol jeho dohady len utvrdil, nechcel však konfrontovať toho, kto za to podľa neho mohol. Aspoň zatiaľ nie.

Tom nebol jediný parselan na škole a očividne ani jediný Slizolinov dedič. Daniel okamžite vedel, čo bol ten tvor, ktorý sa ukrýval v Tajomnej komnate. To slávne Slizolinovo monštrum. A čo bolo na tom všetkom najlepšie, tie monštrá boli dve. A možno aj viac. Kože tam bolo na niekoľko baziliskov. Daniel zatiaľ vedel len o dvoch.

Bazilisk v skutočnosti nebol taký strašný. Rani bola mrcha, to bola pravda. Poslúchala len Toma, Daniela sa pokúsila zabiť. Ale Sethos už bol iná káva. Bol menší ako Rani, ale za to mrštnejší a inteligentnejší. A Daniela mal očividne rád, omnoho radšej ako Toma. Bude tam, keď Daniel vojde a požiada ho o pomoc.

No a ak tam bude aj Rani, nastanú problémy.

„Ty aj Riddle, vy obaja ste Slizolinovi parchanti.“ Zasyčal. Samozrejme, že si uvedomil, čo je to za miesto. Alex nebol hlupák. Daniel by ho oprávnene mohol nazvať mnohými menami, ale hlupákom nie.

„Samozrejme, že som jeho dedič. Nielen Tom je parselan. Prekvapuje ma, že o tom nevieš, keď ma tak starostlivo sleduješ.“ Ozval sa Daniel.

„Takže aj ty máš plán? Nejako si poslal správu Riddlovi a teraz sa tu na mňa obaja vrhnete?“ opýtal sa Alex s pohŕdavým výrazom v tvári a krivým nepríjemným úškrnom. Daniel hlboko v jeho očiach zazrel strach. Nechcel umrieť, smrti sa bál.

„Tom ešte nevie o veľa veciach, mimo iné ani o tom, že som parselan a že poznám vchod do Tajomnej komnaty.“ Odvetil Daniel.

„Takže aj tomuto svojmu priateľovi tajíš veci, ktoré by si nemal? Nemyslíš si, že má právo vedieť o tom, že má brata?“ ozval sa Alex, opäť raz zasahujúc citlivú strunu.

„Ja a Tom nie sme bratia.“ Namietol.

„To si hovor vieš komu. Už si plánuješ ako mu povieš, že ste rodina, obaja Slizolinovi dediči, obaja parselania. Ak si však myslíš, že sa ti vrhne do náruče a uvíta ťa ako strateného brata, mýliš sa. Poznám Riddla dlhšie než ty, sledujem ho už od prvého ročníka. On klamstvá neodpúšťa. A kvôli tebe padne aj tvoj drahý Malfoy. Uprednostnil teba pred Riddlom, za to zaplatí tvrdú daň. A keďže ty dnes umrieš, nebude tu nikto, kto by ho naučil ovládať svoj živel. Skôr či neskôr zabudne, tak ako predtým, jeho myseľ sa o to už postará. Obrní sa a zabudne. Len kvôli tebe padne na jeho rod hanba, z ktorej sa už nedostanú. Vieš si predstaviť, čo by urobil jeho otec, keby pošpinil ich rod? Zaručujem ti, že to bude niečo horšie než to, čo robí štetkám.“ Nechutne sa uškrnul. Daniel zareagoval v náhlom popude a vrhol sa na neho. Okamih prekvapenia mu pomohol uštedriť Alexovi poriadnu ranu päsťou priamo do tváre, než sa Alexovi podarilo odstrčiť ho. Kopol ho do brucha a unavený Daniel už nemal dosť energie na to, aby bol schopný reagovať tak rýchlo ako v bežnom stave.

„Ty sukin syn! Zlomil si mi nos!“ zreval. Z nosa sa mu liala krv. Daniel až doteraz netušil, že trafil tak dobre. Ďalšia rana od Alexa, tentoraz do hrude, mu zmazala úsmev z tváre.

Alex by bol aj bežne lepší ako on. Mal viac skúseností aj lepší štýl boja, otec ho musel učiť bojovať od detstva, teraz však Daniel nemal ani šancu. Všetku svoju energiu sústredil do obrany, Alex mu nedal šancu zaútočiť. Kopal, udieral a hýbal sa, miatol Daniela falošnými údermi a pohyboval sa v kruhoch okolo neho ako lovec okolo koristi. Danielove inštinkty sa proti tomu búrili, to on mal byť tým lovcom. So všetkou svojou mocou by mal zodvihnúť ruku, privolať zem a vietor a otrieskať ho o steny. Namiesto toho to bol nakoniec on, kto skončil dobytý a pravdepodobne so zlomenou alebo narazenou rukou.

Práve bolestivo dopadol na zem, keď Alex vytiahol nôž. Striebristá čepeľ sa hrozivo zaleskla v svetle faklí, dokonale naostrená zbraň, praktická a len minimálne vyzdobená. Daniel si všimol zopár okrasne vyrytých rún na rukoväti, sčasti zošúchaných od toho ako ju Alex používal. Zodvihol ju do vzduchu, pevne ju držiac v pravej ruke a pripravil sa na konečný úder, ktorý chcel zasadiť Danielovi.

Sssethosss, príď ku mne.“ Zasyčal príkaz. Vedel, že jeho hlas sa bude rozliehať Tajomnou komnatou a Sethos ho začuje. Aspoň pokiaľ nebude priveľmi ďaleko, čo on nebýval.

Alex sa zarazil, keď prvýkrát v živote počul Hadí jazyk. Ten syčivý zvuk, na jednu stranu zvodný a úchvatný a na druhú desivý a nepríjemný, ním hlboko otriasol. A Daniel to využil. Napriek bolesti a únave sa vyšvihol na nohy a vrhol sa na Alexa.

Cooper zareagoval pohotovo a švihol po Danielovi nožom. Daniel bol dosť rýchly na to, aby zachytil Alexovu ruku so zbraňou, nestihol sa však dostatočne uhnúť. Vykríkol od bolesti, keď ucítil ako ho nôž pozeral na tvári. Z reznej rany na spánku sa mu rinula krv, nôž dopadol kamsi do tmy a oni obaja spadli na zem. Daniel sa skôr inštinktívne než vedome odkotúľal nabok, preč z Alexovho dosahu.

„Vieš, na začiatku som si vážne myslel, že budeme priateľmi.“ Povedal. Alex sa chrapľavo zasmial.

„Aj ja.“ Priznal.

„Bolo prezieravé dostať ma sem. Ak ťa zabijem, nebudem schopný dostať sa odtiaľto?“ zaujímal sa Alex.

„Ťažko povedať. Ešte som to neskúšal bez hadieho jazyka.“ Reagoval Daniel.

„Nech je to ako chce, vieš, že mi to za to stojí?“ uisťoval sa. Daniel v jeho očiach videl, že to myslel vážne.

„Prečo ma tak veľmi nenávidíš?“ opýtal sa Daniel. Nemohol si pomôcť a v hlase mu zaznel údiv, ktorý cítil a bolesť s ľútosťou nad tým, že ho nenávidí niekto, kto mu kedysi bol priateľom. Alex sa zasmial.

„Nie je pravda, že ťa nenávidím. V skutočnosti ťa mám celkom rád. Ale chcem ťa zabiť.“ Povedal. Keď videl údiv na Danielovej tvári, prehovoril tónom, akoby sa rozprával s malým dieťaťom, ktoré nedokáže pochopiť základný fakt.

„Pre teba je to česť. Ja s otcom sme si vždy starostlivo vyberali svoje obete. Vždy to boli ľudia, ktorí nám boli blízky. Počul si niečo o tom, ako umrela moja matka?“ zaujímal sa. Daniel prekvapene zamrkal a vzápätí pocítil des, keď si uvedomil, kam smeruje.

„Otec veľmi miloval moju matku. Dal by jej všetko, kvôli nej sa snažil získať peniaze a úspech, aby sa mala dobre. No a čo, že pri tom raz za čas niekoho zabil? Veď to robil pre ňu, pre nás. Ja som ho chápal, mama nie. A tak musela odísť. Bolo to rýchle, nožom jej prebodol srdce. Keď umierala, kričala na mňa, aby som utiekol a zachránil sa. Nerozumela, že aj a otec sme rovnakí.“ Desivo sa usmial. Pokiaľ si Daniel dovtedy myslel, že bol Alex šialený, mýlil sa. Až teraz prichádzal na to, kým bol Alexander Cooper v skutočnosti.

„Ty umrieš tiež, avšak nie preto, že by som ťa nenávidel ako mylne predpokladáš. Jednoducho ťa mám priveľmi rád na to, aby som sa pozeral, ako sa ničíš. A Meredith umrie tiež. Ľúbil som ju, plánoval som ako ju získam, vezmem si ju za ženu a urobím ju šťastnou. A ona si vybrala teba.“ Vykrivil pery v pohrdlivom úškrne.

„Nemaj obavy, teba z toho neviním. Už nie. Meredith si vybrala sama. Škoda len, že si vybrala zle.“ Pokrčil plecami. Danielovi stúpol adrenalín v krvi, keď počul, že chcel ublížiť Meredith. Možno sa to medzi nimi pokazilo a Daniel sám medzi nimi pretrhával väzby, nedovolil by nikomu, aby jej ublížil. A už tobôž nie Alexovi.

„Keď ma nechceš zabiť, prečo tá eskapáda s Rookwoodom a jeho starým otcom?“ opýtal sa Daniel.

„Bol som zvedavý. Rookwood sa chcel pomstiť, a tak som ho vyhľadal a dal mu návrh. Ten idiot mi na to skočil, už bolo neskoro, keď si uvedomil, ako mi naletel. Teraz za tebou behá ako verné šteňa a snaží sa ťa chrániť, dokonca bol za mnou a vyhrážal sa mi, že sa mi stane niečo strašné, pokiaľ ti nejako ublížim. Hlupák. To jemu sa stane niečo zlé. Aby som sa však vrátil k tvojej otázke... Vedel som, že neumrieš. Mohol si umrieť len mojou rukou, nikto iný nemal právo zabiť ťa. Dovolil som, aby ťa ohrozili, bol som zvedavý či budeš schopný zabiť a netajím sa tým, že som chcel vedieť, čo všetko dokážeš. A poviem ti, že som o tebe za uplynulé týždne zistil vážne zaujímavé veci. Riddle ani Dumbledore so všetkou tou svojou mocou nie sú takí silní ako ty. A nikto, koho som kedy poznal, nemá toľko tajomstiev ako ty, dokonca ani otec a ja. Je vážne škoda, že musíš umrieť. Tomuto sa však ani ty neubrániš.“ Zodvihol nôž a ukázal ho Danielovi.

„Predtým ako som ťa vyhľadal som ho namočil do jedu. Už ti koluje v žilách. Umrieš tak či tak.“ Pokrčil plecami. Daniel zamrel, keď k nemu prenikli jeho slová.

„Umriem.“ Zachrapčal. Vedel, že skôr či neskôr umrie. Celý tento život bol koniec koncov len jednou veľkou tragikomédiou a sám už niekoľkokrát premýšľal nad tým, že by sa podvolil a opustil tento svet. Ale umrieť takto, nečakane a rukou dávneho priateľa, z rozhodnutia niekoho iného, to bolo niečo iné. Náhle si uvedomil, že takto nechcel umrieť. Túžba žiť sa v ňom prebudila s takou silou, až ho to samého šokovalo.

„Už umieraš. Máš sotva dve hodiny času. Asi aj menej. Nikdy som nebol v elixíroch práve najlepší a jedom som skutočne nešetril.“ Pokrčil plecami.

„Koľko ľudí si už zabil?“ opýtal sa Daniel.

„Na Rokforte zatiaľ iba dvoch. Kým Riddle nechtiac zabil to okuliarnaté dievčisko, ja som sa zbavil ďalších dvoch. Vlastne ani za to okuliarnaté dievčisko nemohol on... To ja som sa postaral, aby tam vtedy bola, keď vypustil toho bájneho netvora. Určite ti hovorila o tom ako sa jej hrozní spolužiaci smiali. To som bol ja. Revala na záchodoch, keď sa tam objavil bazilisk, stačil jediný pohľad a bolo po nej. Chudera otvorila kabínku s tým, že je tam nejaký ďalší spolužiak, ktorý sa jej bude smiať a namiesto toho našla svoju smrť.“ Veselo sa usmial.

„To dievča som neznášal. Bola otravná. Doliezala za mnou a bránila mne a Meredith byť spolu. Sklamalo ma, že Riddle odvtedy nikdy neprivolal toho tvora do školy. Dumbledore si myslel, že tie vraždy má na svedomí Riddle, a tak sa mu vyhrážal, že sa postará, aby zavreli školu. Samozrejme, že prestal. Chudák Riddle takmer opäť skončil v sirotinci a tentokrát by to bolo nastálo. A, čo ma sklamalo snáď najviac a ešte viac zabavilo, tie vraždy sa mu nepozdávali. Od Riddla by som čakal, že si bude smrť viac užívať, ty si si to užíval, ten pocit moci, ktorý z toho vyplýva. Riddle nie. Mal priveľký strach.“ Pokrútil hlavou, akoby nedokázal pochopiť, že si niekto nedokáže užívať vraždenie.

„Nie každý sa vyžíva vo vraždení ako ty. A stále si mi neodpovedal na otázku.“ Pripomenul Daniel. Alex nadvihol obočie a venoval Danielovi nečakane charizmatický úsmev.

„Ty by si si ho užíval rovnako ako ja, keby si sa mu oddal. Máš v sebe tieň, aký nemá ani Riddle. Cítim v tebe temnotu, ktorá sa ponáša na tú, čo mám v sebe ja, keby si ju prestal potláčať, začali by sa diať úžasné veci. Prepáč, na chvíľu som zabudol, že na to už nebudeš mať čas.“ Uškrnul sa.

„Prvýkrát som zabil, keď som mal sedem. Bol to sused. Mal som ho rád, ale on mňa nie, vraj som bol otravné malé decko. Tak som ho raz v noci podrezal. Týmto nožom. Otec mi ho dal vyrobiť, keď som mal päť rokov. Bol to najkrajší darček, aký som kedy dostal.“ Radostne sa usmial. Keď sa usmieval, vyzeral atraktívnejšie a takmer roztomilo. Daniel si vedel predstaviť, že bol krásnym a rozkošným dieťaťom, takým, akému každý prirodzene dôveruje.

„Vieš, prútiky a mágia zanechávajú stopy, nože nie. Preto používam nože. Avada Kedavra sa mi zdá taká neosobná, chladná. Mám radšej, keď tečie krv. Ten pach je nezameniteľný.“ Zhlboka sa nadýchol a uškrnul sa na Daniela. Natiahol ruku a siahol na Danielovu tvár. Na prstoch mu ostala krv.

„O tomto hovorím. Krv je nezameniteľná.“ Pošúchal si prsty a rozmazal si na nich krv.

„Krv je nebezpečná.“ Prehovoril Daniel mimovoľne. Alexovi zažiarili oči.

„Áno, to je. Máš mocnú krv, dala by sa použiť na mnoho rituálov.“ Skonštatoval.

„Ale ty krv takto nepoužívaš.“ Povedal Daniel. Skôr by bol ochotný uveriť, že ju pije, než že ju využíva v rituáloch. To by ho možno istým spôsobom ospravedlňovalo, mohol by sa aspoň tváriť, že ju využíva na niečo logické, hoci by to bola pochybný logika. Takto bol proste len vrahom. A dokonca šialený, vrahom, pretože Alex ani jeho otec to v hlave rozhodne nemali v poriadku.

„Žil som s démonom a jedným som sa nakoniec sám stal. Ja nepotrebujem vyvolávať ďalšieho.“ Prehovoril a Daniel vedel, že to myslel vážne.

„Démoni patria do pekla.“ Vyslovil Daniel, než sa stihol zaraziť. Pravdepodobne by aj tak nedržal ústa ani keby si to premyslel.

„A tam patríme aj ja, môj otec, ty, aj Riddle. A vlastne všetci tvoji priatelia. Nie je to fajn? Keď raz umrieme, aspoň budeme so svojimi.“ Pokrčil plecami.

„Áno, to je pravda.“ Daniel sa potichu zasmial. V tej chvíli začul to, na čo celý ten čas čakal. Aj Alex začul syčanie blížiaceho sa baziliska.

Obaja vyskočili na nohy, pripravený bojovať. A Daniel mimo iné aj utekať. A potom začul niečo, z čoho mu až prišlo nevoľno. Nahlas zahrešil.

„Ak ti je život milý, utekaj. Túto mrchu neviem ovládať.“ Varoval ho Daniel a sám sa bez ďalších zbytočných rečí rozbehol do podzemných tunelov, preč od syčania Rani. Alex ho po krátkom zaváhaní nasledoval, na rozdiel od Slizolinovho dediča vôbec nepoznal labyrint tunelov, ktorý tu vystaval Slizolin. A akosi nepochyboval, že to bude labyrint.

„Ako to, že nevieš? Je to Slizolinova beštia a ty si jeho dedič!“ vrčal na neho.

„To je síce všetko pekné, ale ty si vážne myslíš, že je len jeden? Rani je tá zabíjajúca beštia, ktorú vypustil Tom. Sethos je zas ďalší bazilisk, ktorý tu žije. Ten počúva mňa.“ Vysvetľoval, kým uháňali cez tunely.

„Koho poslúcha tá... Rani?“ opýtal sa Alex.

„Tom.“ Odpovedal Daniel jednoducho.

„To som si mohol myslieť.“ Zašomral si Alex pre seba. Daniel odrazu zahol za roh a stratil sa Alexovi v tme.

„Kde-“ nestihol dokončiť, keď ho za plece schmatla ruka a stiahla do tmy za sebou.

„Tajný priechod.“ Zašepkal Alex užasnuto.

„Sme v jednej z mnohých miestností, ktoré sa tu ukrývajú. Všetky sú ukryté v tme, mimo pohľady. Musíš vedieť, kde sú, ak do nich chceš vstúpiť.“ Hovoril. Nachádzali sa v akejsi malej miestnosti, do ktorej sa bazilisk Raniinej veľkosti nemal šancu zmestiť.

„Ak začuješ, že sem niečo preniká, nepozeraj sa. V žiadnom prípade sa nepozeraj. Rani túži po smrti ešte viac než ty. Rozumieš?“ opýtal sa. Alex prikývol.

„Rozumiem.“ Prehovoril s pochmúrnym úsmevom. Keď sa naňho Daniel pozrel, obdaril ho zľahka pobaveným úsmevom.

„Počuješ niečo?“ opýtal sa. Daniel sa neveselo usmial.

„Počujem Rani.“ Povedal. Našla ich. Možno ich nevidela, ale čuch mala perfektný. A túto tajnú miestnosť poznala, rovnako ako všetky v týchto tuneloch.

Cítim ťa, mladý Hadí jazyk.“ Syčala. Strčila hlavu dovnútra a ochutnala jazykom vzduch. Daniel sa neotočil a videl, že ani Alex vedľa neho. Nakrátko sa pozrel na Daniela, oči rozšírené od strachu a úžasu.

Zavolal sssom Sssethosssa, nie teba.“ Zasyčal Daniel naspäť.

Ja sssom ssstaršššia. Mal sssi volať mňa.“ Povedala.

Ty počúvaššš len Thomasssa.“ Zasyčal Daniel. Odpoveďou mu bolo niečo, čo sa podobalo na hadí smiech.

Ja počúval len toho, koho chcem.“ Tvrdila.

Jeho musssíššš počúvať, je tvoj kráľ.“ Zasyčal Daniel. Tom bol Hadí kráľ a ako takého ho hady museli poslúchať.

Ale ty nie sssi. Teba môžem zabiť.“ Zasyčala. Hlavou udrela tak silno do steny tunela, až sa miestnosť otriasla v základoch. A znovu a znovu.

„Daniel?“ ozval sa ľahko nervózny Alexov hlas.

„Áno?“ reagoval Daniel.

„Chceš ma stiahnuť na onen svet so sebou?“ opýtal sa.

„Áno. Ale nie takto.“ Smutne sa usmial. Alexovi zaiskrili oči.

„Nebolo by jednoduchšie nechať ma zožrať baziliskom?“ opýtal sa.

„Isteže bolo, ale ja osobne si taký skon neželám. A už vôbec nie, aby to bola Rani, kto ma zožerie.“ Povedal.

„Keď ti poviem, aby si bežal, budeš bežať. Dobre?“ uisťoval sa Daniel.

„Ako povieš.“ Ozval sa Alex.

„Tak sa priprav.“ Povedal Daniel.

Sssom tu, Daniel.“ Ozval sa syčivý hlas, ktorý túžil Daniel počuť od začiatku. Daniel na nič viacej nečakal.

„Teraz!“ zreval, schytil Alexa za ruku a rozbehol sa smerom k Rani. Alex vykríkol a chcel sa mu vytrhnúť, keď si uvedomil, že Rani uniká zo svojho miesta. Niečo na ňu útočilo.

„Toto je ten tvoj Sethos!“ zvolal.

„Nepozeraj sa!“ štekol Daniel. Šikovne sa prešmykol pomedzi bojujúce bazilisky a ťahajúc za sebou Alexa bežal preč. Sethos, hoci menší, mrštne zaútočil na Rani a prinútil ju stiahnuť sa. Svojim telom zablokoval cestu, aby mohol Daniel prejsť. Hoci bude Rani zúrivá, Sethosovi neublíži, žili tu spolu už pridlho a nikoho iného nemali.

Alex sa neotáčal, aby sa pozrel na bazilisky. Namiesto toho sa pozeral na cestu pred sebou a bežal za Danielom, ktorý ho už pustil. Ktokoľvek iný by sa obzrel, Daniel poznal veľa ľudí, ktorí by to urobili a umreli by. Alex to neurobil. Kiežby áno, všetko by bolo jednoduchšie a Daniel by si ušetril ranu na duši, bolestivejšiu než akú kedy utŕžil. To, čo sa v tú noc stalo, na ňom zanechalo nezmazateľnú stopu. Jediná noc ho úplne zmenila.

Kiežby tú zmenu nikdy nepodstúpil.

Daniel dobehol do miest, z ktorých sa dalo dostať von. Alex bežal za ním a keď Daniel zastal a pozrel sa nahor, pochopil.

„Tu je koniec.“ Povedal. Zrak obrátil nahor a Daniel videl, že chcel vzlietnuť.

„Áno.“ Prikývol. Sethos mu tú cestu ukázal a postaral sa o to, aby vždy potrafil von, nech by bol kdekoľvek v spleti tunelov. Práve v tej chvíli to Daniel ľutoval.

„Nenecháš ma len tak odísť.“ Povedal Alex s istotou. Daniel len prikývol. Nemohol ho nechať odísť, nie, keď vedel tak veľa.

„Mrzí ma to. Všetko ma to mrzí.“ Prehovoril ľútostivo.

„Ja viem.“ Odvetil Alex. Vytiahol nôž a zaútočil rýchlosťou, ktorá predstihla Danielovu. A Daniel inštinktívne urobil to, čo ho kedysi naučili. Zachytil útočiacu ruku s nožom, vypustil do nej surovú mágiu a silu, ktorá bola nasmerovaná na neho, presmeroval a využil proti útočníkovi. Ochromenému Alexovi sa nôž zabodol do brucha. Žiaľ, Alex neútočil iba jedným nožom. V rovnakej chvíli ako Daniel celou dĺžkou zabodol nôž do Alexa, prebodol Alex Danielovu hruď akýmsi ostrým predmetom. Nebol to ani len nôž, len akýsi úlomok kovu.

„Nie.“ Uniklo z Danielových pier, keď sledoval prekvapené oči svojho priateľa.

„Nie. Nie, nie.“ Opakoval. Spolu klesli na kolená, zakliesnený v paródií objatia.

„Toto som nechcel.“ Šepkal. V očiach ho zaštípali slzy. Toto bolo iné ako zabiť starého Rookwooda, tento mladík, ktorý mu práve spadol do náruče s dýkou trčiacou z brucha, bol jeho priateľom.

„Ak chceš, aby som si zanechal aspoň trochu hrdosti, prestaň s tým. Neospravedlňuj sa. Obaja umierame a ja som rád, že som umrel rukou čarodeja ako si ty.“ Zachripel Alex.

„Vedel si priveľa.“ Prehovoril. Opatrne, takmer nežne sa dotkol rukou Alexovej tváre.

„Zradil by som ťa. Už dlho som chcel zničiť Abraxasa a toto by bola dokonalá príležitosť.“ Hovoril Alex.

„Ja viem.“ Povedal Daniel. Kiežby to zmiernilo jeho bolesť.

Neubránil sa spomienkam na to ako sa stretli prvýkrát. Daniel nemal v Slizoline nijakého spojenca, vlastní spolubývajúci pre neho vtedy predstavovali nepriateľov a Alex mu ako prvý podal pomocnú ruku. Zachránil ho.

A on ho teraz zabil. Najskôr ich oboch zachránil pred Rani a potom ho zabil.

„Nemyslel som si, že ešte niekedy budem mať priateľov. Ty si to zmenil. Zmenil si môj pohľad na školu, pritiahol si ma dovnútra diania.“ Hovoril.

„Zabil som ťa a ty si zabil mňa. To je fér.“ Prehovoril Alex.

„Nebojíš sa smrti?“ opýtal sa Daniel.

„Nie. Žil som ťažký život, plný krvi. Bolo len otázkou času, kedy si smrť nájde aj mňa. Otec je už mŕtvy, našli ho rodičia detí, ktoré zabil. Mučili ho.“ Priznal.

„Zabil si niekedy dieťa?“ opýtal sa Daniel. Alex na chvíľu stíchol.

„Myrta mala pätnásť, keď som ju zabil. Moja najmladšia obeť mala trinásť, ja sám som vtedy mal len trinásť. Ale nikdy som nezabil nikoho, kto bol vtedy mladší ako ja. Zabiť niekoho slabšieho nie je také ako zabiť rovnocenného súpera. Ja mám rád adrenalín.“ Hovoril. Uvoľnil sa v Danielovom náručí, takže teraz na ňom prakticky ležal. Daniel sedel napoly opretý o stenu, pri ktorej dopadli na zem. Dotiahol sa k nej.

„Nikdy som si nemyslel, že umriem s tebou v náručí Tajomnej komnate. Keby mi to dnes ráno niekto povedal, osobne ho zavediem k Svätému Mungovi na oddelenie pre stratené prípady.“ Priznal Daniel so smiechom.

„No vidíš, aké bláznovstvá sa na svete dejú. Ja som si zas nikdy nemyslel, že umriem pri pokuse zabiť niekoho, koho som tak veľmi chcel zniesť z tohto sveta. A už vôbec som nečakal, že mi na tom bude tak málo záležať.“ Prehovoril Alex. Hlas mal chrapľavý a tichý, unavený. Oči nechal zatvorené.

„Pri pokuse?“ zasmial sa Daniel.

„Veď umieram s tebou.“ Podotkol. Alex sa uškrnul.

„Ty neumieraš. Neviem, prečo, nerozumiem tomu, ale viem, že neumieraš. Ten jed na teba nepôsobí. Už je to dlho, čo som ťa porezal, po správnosti si mal byť najneskôr do pol hodiny mŕtvy a ty predsa stále vyzeráš podozrivo živo.“ Hovoril.

„Ako je to možné?“ opýtal sa Daniel skôr sám seba než Alexa. Odpovedal mu však Alex.

„Nie si normálny človek. Nejde o to, že si pozoruhodnou kombináciou svetla a temnoty a ani o moc, ktorej vládneš. Sledoval som ťa naozaj starostlivo, bol som pri tebe dokonca ja keď si spal. Hoci do blízkosti tvojej postele som sa nedostal.“ Dodal otrávene.

„Vieš o tom, že v noci hovoríš zo sna?“ zaujímal sa. Daniel sa uškrnul, nemal ani silu byť nahnevaný. A nemohol byť na neho nahnevaný aj preto, lebo mu práve umieral v náručí.

„Nie. Aspoň niečo zaujímavé?“ nadhodil.

„Opakuješ mená. Harry, Ron, Dumbledore, Hermiona, Ginny, na tieto si pamätám. Ale najčastejšie opakuješ meno Harry Potter. Neviem, kto to je ani odkiaľ ho poznáš. Zaujalo ma to, a tak som hľadal v záznamoch. Vieš, kto bol Harrold Potter, nazývaný aj Harry?“ spýtal sa Alex.

„Pravdepodobne niekto z Potterovskej rodiny.“ Nadhodil Daniel.

„Prastarý otec tvojho chrabromilského priateľa. Ako to, že poznáš Harrolda Pottera a osoby, ktoré teraz podľa všetkého ani nežijú? Nepoznám nijakú Hermionu a Rona tiež nie, len otec Billiusa Weasleyho bol Ronald. Chodil o rok vyššie ako Harrold. Viem, čo si, Daniel.“ Tvrdil.

„Áno?“ opýtal sa Daniel pomaly. Na okamih stuhol a vedel, že Alex to cítil.

„Si Cestovateľ.“ Prehovoril jasným víťazoslávnym hlasom a nepochybne čakal, že Daniel svojou reakciou len potvrdí jeho slová.

„Čo som?“ nerozumel zelenooký Slizolinčan.

„Cestovateľ. Cestuješ v čase.“ Vysvetlil Alex otrávene.

„Och. Cestovateľ, jasné. Nie si prvý, kto si to myslí.“ Skonštatoval.

„Iste, tá slizolinsko-bystrohlavská dvojica. Máš príznaky. Schopnosť cestovať v čase je nesmierne zriedkavá a aj tí, ktorí ju mali, nemali iné schopnosti. Ak si priveľmi mocný Cestovateľ, zanechávaš za sebou stopy a priveľmi zasahuješ do diania.“ Vysvetlil.

„A čo ak je to len prepožičaný dar?“ opýtal sa Daniel. Náhle pocítil istotu, že jeho slová sú pravdivé. Nebol skutočným Cestovateľom. Náhle však všetko dávalo zmysel. Presunul sa v čase a zaplatil za to spomienkami. Niečo mal zmeniť.

Rátam s tým, že zabudne, preto všetka tá príprava, inštrukcie na papieri a všetky tie doklady. Preto mal pri sebe všetko potrebné, keď sa objavil pri škole. On sa presunul v čase a skončil na rokfortských pozemkoch. Ale prečo by sa presúval práve sem?

V hlave sa mu takmer okamžite objavilo meno a tvár mladíka, ktoré mu dali odpoveď. Cítil vnútornú istotu pri pomyslení na to, že to nejako súviselo s Tomom Riddlom. Ale ako? Prečo?

„Čo tým myslíš? Dar buď máš alebo nemáš.“ Ozval sa Alex.

„Čo, ak nie som Cestovateľ? Čo, ak mi bolo len dovolené prejsť?“ pokladal otázky Daniel.

„Precestoval si priveľký časový úsek na to, aby si za to musel zaplatiť. Si Cestovateľ.“ Povedal Alex s istotou.

„To mi znie, akoby bol Cestovateľom každý, komu sa podarilo prekonať trasu dlhšiu ako tých pár dní, cez ktoré ťa prenesie Časovrat.“ Skonštatoval Daniel.

„A vieš, že máš vcelku pravdu?“ uškrnul sa Alex.

„Takže predsa len pravdepodobne nie som Cestovateľ.“ Povedal Daniel.

„Ty sa očividne rozumieš mágií lepšie ako ja. Mal by si poznať odpoveď.“ Pokrčil plecami Alex. Zasyčal pri tom od bolesti.

„Ako ti je?“ zaujímal sa Daniel.

„Zaspávam. Keď zaspím, prestane mi byť srdce.“ Povedal. Pery sa mu roztiahli v slabom úškrne.

„Ale má to jedno neodškriepiteľné pozitívum.“ Povedal. Daniel nadvihol obočie, hoci ho Alex nemohol vidieť.

„Aké?“ spýtal sa.

„Na rozdiel od teba sa už nestretnem s drahou Rani.“ Prehovoril. Daniel sa krátko štekavo zasmial.

„Na ňu som úplne zabudol.“ Priznal. Alex sa krátko bolestivo rozosmial, ale jeho smiech sa rýchlo zmenil na odporne vlhký kašeľ. Na ruke mu po ňom ostala krv.

„Len ty môžeš zabudnúť na dvadsať metrového vraždiaceho hada, ktorý ťa chce zožrať.“ Povedal pobavene. Daniel zachytil jeho zakrvavenú ruku.

„Ten jed nespôsobuje len zástavu srdca, však?“ ozval sa.

„Isteže nie. Pokiaľ sa nepoddám spánku, umriem na zlyhanie orgánov. Alebo vykrvácam.“ Dodal. Daniel si pomyslel, že ho asi radšej nechá spať.

„Tak spi.“ Zašepkal.

„Ešte niečo ti chcem povedať, kým odídem.“ Pekne povedané, vraj odíde. Alex nemal vo zvyku hovoriť o smrti zjemnene.

„Pamätaj na slová povedané v hneve. V hneve ti aj človek, ktorý ťa miluje, povie, čo si o tebe v skryte duše myslí. A väčšinou to nie sú dobré veci. Neskôr to poprú a niekedy ich to naozaj mrzí ale je to pravda. V hneve je často viac pravdy než v sladkých slovách plných lásky.“ Povedal. Daniel sa usmial horkosmutným úsmevom, ktorý sa viac než na čokoľvek iné ponášal na úškľabok.

„Budem na to pamätať.“ Zašepkal. Slová vyslovené v hneve majú moc, sú ako dýky, zabodnú sa človeku do srdca a zanechajú po sebe krvácajúce rany a jazvy. Netreba sa spoliehať na to, že ten druhý zabudol na to, čo ste povedali. Pamätá si na to aj po rokoch. Tá spomienka sa mu len z času na čas vynorí a pripomenie mu, kým je v očiach toho človeka.

Dlhú chvíľu sedeli v tichu. Alex ležal Danielovi v náručí a nemal ďaleko k tomu, aby zaspal. Dych sa mu už spomaľoval a srdce mu bilo stále pomalšie, takže Daniel predpokladal, že sa blíži koniec, keď sa naposledy ozval.

„Som rád, že si tu bol so mnou, Daniel.“ Zašepkal takmer nečujne. Tie tiché slová akoby mu vzali zvyšky dychu a on mu nadobro ochabol v náručí.

„Alex,“ zašepkal Daniel.

„Alex!“ zreval a zatriasol ním, hoci vedel, že sa už neozve. Bol mŕtvy. Bol koniec.

Sklonil hlavu a plakal, mysliac pri tom na prvého priateľa, ktorého mal, odkedy stratil pamäť. Slzy mu zastierali výhľad, strkali po tvári, po brade a vpíjali sa mu do oblečenia. Kdesi hlboko v ňom sa niečo zlomilo a rozdrvilo, neznesiteľne to bolelo. A kým tam sedel a smútil, to niečo sa stávalo pevným a chladným. Časť jeho vnútra zomrela spolu s Alexandrom Cooperom.

Trvalo dlho, kým jeho oči vyschli a ešte dlhšie, kým bol schopný zodvihnúť hlavu. A vtedy sa mu naskytol nečakaný pohľad, na ktorý pamätá dodnes.

Rani stála sotva dvadsať metrov vedľa neho. Len tam tak ležala a ticho ho pozorovala, po boku s ďalším takmer rovnako veľkým baziliskom. Sethos sa tváril skrúšene, jazykom ochutnával vzduch naplnený jeho bolesťou. A predsa to nebol on, koho pohľad mladého Slizolinčana zaujal. Svoj zrak uprel priamo do smrtiacich očí Rani, baziliska, čo túžil po smrti a neskamenel.

Rani mala žltooranžové oči s úzkou tmavou zrenicou. Boli to oči, v ktorých číhala smrť, naplnené beštiálnou krutosťou, túžbou po krvi a hladom. A predsa sa v nich v tej chvíli odrážalo pochopenie, ktoré jej v tom okamihu zabránilo ublížiť mu.

Aj ona už stratila a zanechalo to v jej vnútri dieru, ktorú zapĺňala ako vedela. Možno to nebol najsprávnejší spôsob, ale fungoval. Keď na tom neskôr bol Daniel najhoršie, myslel na jej oči, to, čo v nich videl a na to, že má vždy možnosť voľby. Snáď tisíckrát by prepadol zlu a temnote, nebyť tej jedinej krátkej chvíle, toho krátkeho pohľadu, kedy zistil, že krvilačná beštia mala pocity a trpela rovnako ako on za celý život, možno dokonca ešte viac.

Zrak mu padol na dýku, ktorú do neho zabodol. Ležala zakrvavená na zemi vedľa nich. Daniel ju zodvihol, spomínajúc na Alexove slová o tom, že to bol jeho najkrajší darček a že jej verí viac než kúzlam. Na rukoväti boli Alexove iniciály. Napoly ošúchané AC. A potom mu zrak padol na niekoľko slov, vyrytých priamo do čepele. Striebristé rytiny zaplnila zasychajúca krv, napriek tomu však boli slová stále čitateľné.

„Len v šialenstve a krvi je pravá krása.“ Prečítal Daniel nahlas. Sklonil hlavu a vedený nejasným pocitom hlbokej bolesti si vložil dýku do vnútorného vrecka na plášti.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

Alistia,13. 12. 2015 0:04

Ech tak toto bolo... Silné. Veď tak kedy bol život lahký? No ale už aby bolo pokračovanie. :D

luxus

Jita,12. 12. 2015 17:30

tvoje povidky ctu teprve chvili, ale ziskali si mne na prvni pohled, uzasna kapitola a tesim se na dalsi ´D

...

Linali,12. 12. 2015 17:15

velice napinava kapitola, porad cekam kdy alexe zabije ( ze ho da cezrat baziliskovi, nebo zkameni) a on ho misto toho zachranuje, az na konci ho zabije a to jeste pri sebeobrane, uzasne naplanovano

...

Hanach,12. 12. 2015 16:45

uzasna kapitola jako vzdy, umis do kolnele popsat picity, a to jak jsi zabila alexe uzasne.... uz se tesim az bude konecne konfrontace s tomem, nebo ted uz i s abraxasem kde zas byl :D

zmatek

Dana,12. 12. 2015 16:38

dva bazilisci, tp jsem necekala v zadnem z pribehu co jsem doposud cetla nebyli dba bazilisci soucastne, a s tim jak rani posloucha jen toma bude asi konec, kdyz jsi to na konci tak hezky popsala....

...

Hanach,12. 12. 2015 16:36

tak si mne hodne prekvapila ja cekala nejakou krvavou res a ty to udelas takhle smutne..., dekuju za kapitolu byla uzasna ( ikdyz jinak nez jsem cekala)

....

Kilia Ice ,12. 12. 2015 15:58

Úžasné ako vždy. Nemám slov. Iba dve slová.......Chcem ďalšiu *_* :D

:D

maky,12. 12. 2015 14:42

skutecbe zajimeve uz se nemuzu dockat dalsiho dilu :D

smutna, ale krasna kapitola

Powergirl,12. 12. 2015 14:26

Nádherná kapitola, plná akce i citů :3 :)) skoda jen, ze koncila tak smutně. Jsem zvedavá, jaký ted Daniel bude a jestli se usmíří s Rani :D :D Jinak se moc těším na pokračování tuhle povídku jsem si velmi oblíbila, takže doufam že nebudeme muset cekat prilis dlouho :DD tak jestě jednou dííky za kapitlky! :))

šok

cvancarka,12. 12. 2015 13:13

Páni, tak to bylo pro mě docela nečekané. Jsem docela zvědavá na další vývoj

hmmmmm

Lilly Potter ml. ,12. 12. 2015 12:39

O Ooooo:( no je ho škoda. Ale aspoň Daniel žije

...

Rea,12. 12. 2015 11:28

Ani nevieš ako ma Alexova smrť potešila. Len ma serie, že si to napísala tak, aby ma to nútilo cítiť sa zle kvôli tomu prevítovi. Dúfam, že sa Daniel už konečne prizná Tomovi. Juj, jak ja sa na to teším :)

Wow

Maat,12. 12. 2015 11:09

To, že Alex zomrie sa dalo čakať. Dokonca aj to, že Daniel bude vážne zranený. Ale celá kapitola bola napriek tomu nesmierne zaujímavá. Som zvedavá, či Dumbimu bude záhadnè zmiznutie slizolínčana vôbec vadiť. Ako vlastne príjme Tom, že je Daniel parselan a pozná vchod do tajomnej komnaty a ako sa zachová Rani? S týmito otázkami budem chodiť celý deň ako mátoha. :-)

Super

Lilica,12. 12. 2015 10:17

Ty vole. Nic inteligentnejsie mi nenapadlo. Teraz sa uz snad Tomoni prizna. Aj tak by Daniela bonzla Rani. Sup dajsiu kapitolu.

len v šialenstve a smrti je krása...

empar,12. 12. 2015 9:43

Krásne slová, krásne aj keď šialené. Pravdivé slová pre Alexa aj Daniela. Tie slová si budem pamätať ešte dlho. Páčia sa mi, aj keď som možno len šialená. :D Dúfam, že sa Daniel z toho všetkého spamätá.
Žeby boli Daniel s Tomom skutočne príbuzný ? Láka ma predstava, že by boli bratia a že by Dumbledoore jedného premiestnil do budúcnosti, aj keď podľa toho ako píšeš to tak nebude, Daniel je stále Potter a patrí do budúcnosti :)

hp

Terka,12. 12. 2015 9:32

No tak toto bolo trochu... šialené. Najprv sa navzájom idú zabiť a potom keď Alex umiera, vedú celkom priateľský rozhovor. A navyše ho Alex chcel zabiť preto, lebo ho mal rád... Som zvedavá ako na tom bude Daniel na ďalší deň. Po takom zážitku zostávajú stopy.