Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


29. 10. 2015

13. Nová minulosť

Hoci bol Daniel predošlú noc unavený, prebudil sa ešte pred úsvitom. S tichým zamručaním sa otočil na druhý bok s úmyslom pokračovať v spaní, keď vedľa seba ucítil pohyb.

Jeho telo reagovalo rýchlejšie než myseľ. Okamžite vyletel z postele, náhle úplne prebratý, schmatol prútik a namieril ho na posteľ.

A tam nič nebolo...

„Lumos.“ Zašepkal. Prútik sa mu rozžiaril nepríjemným modrastým svetlom, ktoré ho oslepilo. Párkrát zamrkal, aby si zvykol a namieril ním na posteľ. Nič nevidel. Poobzeral sa okolo seba, dokonca sa zohol aj pod posteľ a posvietil si pod ňu, keby sa tam niekto ukrýval, nikde však nič nenašiel.

Uľavilo sa mu, zároveň sa ho však zmocnila frustrácia. Opäť si ľahol, tentokrát na chrbát a zavrel oči, pre nával adrenalínu však už nedokázal zaspať.

Okrem toho sa cítil podivne dobre. Nemohol spať viac než šesť, sedem hodín, napriek tomu ho však nič nebolelo. To bolo vážne divné, na druhú stranu to však bola po niekoľkých dňoch naplnených bolesťou vítaná zmena.

Prešlo desať minút a on stále nespal, len pokojne ležal. Dýchal pravidelne, aby si upokojil tep a so zatvorenými očami vyzeral, akoby spal.

Keď vedľa seba skôr ucítil než začul pohyb, spozornel a jeho pokojný tep bol zas kdesi. Tentokrát však nereagoval tak prudko, nechcel vystrašiť toho, kto ho prepadol. Nech to bol ktokoľvek, musel tam s ním byť odvtedy ako zaspal, nikto by sa cez jeho ochrany nedostal bez toho, aby si to všimol, najmä nie, keď bol vnútri nich. Takže nech to bol ktokoľvek, pravdepodobne ho nechcel zabiť. Keby áno, už dávno to mohol urobiť.

Hlavu mal otočenú na druhú stranu než prichádzal pohyb. Tiché melodické zapípanie ozývajúce sa spoza neho ho šokovalo natoľko, že otvoril oči a vytreštil ich do tmy. To znelo takmer ako kura!

Spomenul si na tri vajcia, ktoré si priniesol z čarodejníckeho zverimexu a odrazu vedel, čo sa to za ním zakrádalo a desilo ho to. A vedel aj to, prečo to prehliadol.

Otočil sa na druhú stranu a prekvapene vydýchol, keď mu zrak padol na malú operenú guličku cupitajúcu po jeho paplóne. Opatrne zodvihol ruku nad hlavu a vyslal nahor drobnú guličku mäkkého zlatistého svetla.

„Fénix,“ zašepkal očarene, keď svetlo dopadlo na krásne striebristo-modré vtáča. Nebolo väčšie než kuriatko, malo dlhý chvost a netradičné zafarbenie. Hrebienok sa mu ešte len začínal nebadane črtať.

Drobný tvor jemne zapípal. Bol to jemný a melodický zvuk a hoci bol príjemný, stále to malo ďaleko k slávnym spevom fénixov.

„Ahoj, maličká.“ Pozdravil jemne. Modrastý fénix nahnevane zapípal. Daniel sa ticho zasmial.

„Prepáč.“ Ospravedlnil sa. Očividne to nebola 'maličká'. Natiahol k tomu malému stvoreniu ruku, netrúfol si však dotknúť sa ho, len ju položil pred neho dlaňou nahor. Malý fénix sa krátko pozrel na jeho ruku, potom naňho a pípol. Daniel netušil či mu tým chcel niečo naznačiť.

„Neboj sa, maličký.“ Zašepkal. Drobný tvor opäť zapípal, vystrel krídla a s pár rýchlymi zábermi mu vyskočil do dlane. Daniel sa úprimne usmial.

„Tak ty sa ma nebojíš. Máš aj meno?“ opýtal sa, keď si pritiahol ruku s malou operenou guličkou k sebe. Fénix naklonil hlavu na stranu, striebristé oči mu žiarili neobyčajnou inteligenciou. Daniel si pomyslel, že možno nebol taký mladý ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Fénix bol nesmrteľná bytosť.

Dospelý fénix však zhorel, keď sa mal znovu zrodiť, nie narodiť sa z vajca. Okrem toho... nemal by byť bez peria?

„Čo s tebou maličký?“ opýtal sa. Chvíľu ho zamyslene pozoroval, pričom vtáča mu pohľad opätovalo, keď sa ozvalo ďalšie pípanie. Tento krát zborové. Daniel prekvapene nasledoval pohľadom zvuk a zrak mu padol na dve ďalšie operené guličky, rovnako krásne ako bol malý modrastý fénix. Jedna bola zlato-červená a druhá zeleno-modrá.

„Ale, tak vy ste traja.“ Podivil sa. Usmial sa, keď sa mu v odpoveď dostalo pípanie. Vyliahli sa mu teda všetky tri vajcia.

„Vy traja ste mimoriadne tvory. Len výnimoční čarodeji majú jedného takého ako ste vy a ja vás mám troch. Mám vás?“ opýtal sa jemne. Druhú dlaň nastavil pred nové dve operené guličky a to, že mu na ňu obe bez obáv vyskočili bral ako odpoveď na svoju otázku.

„Stále však neviem, čo s vami.“ Povedal Daniel. Na dlaniach mu sedeli tri ešte nedorastené magické bytosti, jedno krajšie a roztomilejšie ako druhé. Mal by si ich nechať? Rozhodne ho tá predstava lákala, lenže na výchovu malých fénixov bude potrebovať čas, nie? A toho nemá nadostač.

A ešte tu mohol byť problém s Nagini. Čo keby im ublížila? Mohla by ich ucítiť alebo uvidieť a podľa Danielovho skromného názoru vyzerali tieto tri vtáčatá všelijako, len nie nebezpečne. Pochyboval, že majú dostatočne rozvinuté schopnosti na to, aby sa ubránili.

„Čo vám pomáha prežiť, keď ste ešte drobní? Rodičia?“ pýtal sa potichu. „Prečo ste potom skončili v obchode bez nich?“

Odpovede sa mu, pochopiteľne, nedostalo. Po chvíli položil vtáčatá naspäť na paplón a on sám si ľahol do postele. Bolo ešte priskoro na to, aby vstal, hoci dnes už nezaspí. Zaujímalo by ho či mali jeho tri nové prírastky niečo spoločné s tým, že sa odrazu cítil tak zdravo. Napríklad také slzy fénixa sú predsa liečivé. Dokonalý liek aj protijed. Účinkujú takmer na všetko.

Netrvalo dlho a vtáčatá sa priblížili k nemu. Všetky tri sa mu stúlili pri hlave, očividne sa im jeho blízkosť páčila. Pokiaľ sa k nemu takto tisli aj cez noc, niet divu, že sa prebudil. A čosi takéto drobné mohol prehliadnuť veľmi ľahko, najmä, keď hľadal veľkého súpera.

Poznačil si v hlave, nech sa nikdy úzkoprso nespolieha na to, že ohrozením bude niečo veľké. Aj drobné tvory nie väčšie než polovica jeho zatvorenej päste môžu byť smrteľne nebezpečné.

„Ak chcete ostať so mnou, budete musieť ostávať len v okruhu okolo mojej postele. Posilním ochrany, aby sa k vám nič nedostalo, ak však ujdete, niečo vám ľahko môže ublížiť. Von budete môcť začať chodiť až keď sa naučíte ukrývať a brániť.“ Šepkal. Nechá si ich, samozrejme, že si ich nechá. Či iné mohol robiť, keď mu tie drobce samé dali najavo, že chcú ostať? Už vo chvíli, keď zistil, čo ho prebudilo vedel, že si ich nechá.

Vlastne, vedel to ešte skôr. Už keď prvýkrát zazrel v obchode tie zvláštne sfarbené vajíčka vedel, že si ich vezme so sebou a postará sa o to, čo sa z nich vyliahne.

„Ale my to spolu zvládneme, že?“ natiahol ruku a jemne, len dvomi prstami, pohladil zlatého fénixa. Usmial sa. Tie drobné stvorenia boli rozkošné.

Ešte nepočul o tom, že by si čarodej svojho fénixa vychoval, v knihách zvyčajne písali o tom, že si ich nejaký dospelý fénix našiel a pripojil sa k čarodejovi, ktorý sa mu zapáčil. Ale na druhú stranu, veľa o fénixoch nevedel.

To sa bude musieť zmeniť. Pokiaľ chcel tie drobce vychovať, bude sa o nich musieť niečo naučiť. Veď ani nevedel, čo jedia.

Nakoniec zvyšok času do úsvitu preležal na boku a strážil malých fénixov. Dôverne sa k nemu tisli, hľadajúc teplo, ktoré im jeho telo poskytovalo. A kým oni spali, Daniel premýšľal.

Z postele vyliezol chvíľu predtým než začali ostatní vstávať a keď sa Tom ako prvý začal hrabať z postele, bol Daniel už osprchovaný, oblečený a mal upravené ochrany okolo postele. Fénixov nechal spať na posteli, kde im vytvoril provizórne hniezdo z deky, ktorú očaroval, aby si držala teplo.

„Dobré ráno.“ Pozdravil.

„Ako môžeš byť hore tak skoro ráno? Včera si ešte nevyzeral zdravo.“ Nechápal Riddle.

„Už je mi lepšie. A okrem toho, som zvyknutý vstávať takto skoro. Je pol siedmej, keď som žil u...“ tu sa zarazil. Mysľou sa mu mihla spomienka na zavalitého muža s mohutnými fúzmi, plešinou, okrúhlou červenou tvárou a vodnatými prasacími očkami. V tvári mal vpísaný hnev a dvíhal ruku, akoby chcel udrieť. Kričal.

„Keď si žil u koho?“ opýtal sa Tom. Daniel potriasol hlavou, až Tomov hlas ho vytrhol zo zamyslenia.

„Och, čo? Ehm... prepáč. Väčšinu života som prežil bez rodiny, rodičia umreli skoro. Ale vlastne, o tomto nehovoríme. Skoré vstávanie...“ bol by pokračoval v tomto nezmyselnom rozprávaní ďalej, keby ho spolužiak nezarazil v polovici vety.

„Prečo si žil bez rodiny?“ spýtal sa.

„Rodičia boli zavraždení, keď som mal jeden rok.“ Povedal duto. Bol to fakt, nič viac. A jeho rodičia boli ľudia, ktorých nemal nikdy možnosť spoznať.

„Grindelwaldom?“ spýtal sa Tom. Daniel nesúhlasne pokrútil hlavou skôr než sa stihol zaraziť. Nesnažil sa predtým snáď viesť ostatných k domnienke, že problémy v jeho živote má na svedomí Grindelwald?

Či to bolo ešte predtým ako sa všetko zmenilo? Ešte si spomínal na počiatočný hnev a nechuť, ktoré cítil, keď niekto vyslovil Tomovo meno. Kdesi hlboko vnútri neho to stále bolo, pričom Riddla stretol prvýkrát až potom ako sa prihlásil na školu, nikdy predtým ho nevidel.

„Kto potom?“ Danielovi sa dralo na jazyk jedno konkrétne meno, vedel však, že by klamal. Ale kto vie, prečo mal chuť zo smrti svojich rodičov obviniť práve Dumbledora...?

„Neviem, ale jedného dňa na to prídem a ten, čo to urobil, sa za to bude spovedať mne osobne.“ Prisľúbil temne. Tom vykrivil pery.

„Si jeden z tých, ktorí si myslia, že sa mali najhoršie na svete, pravda? Topíš sa v galeónoch a hovoríš si, aká si chudinka, keď ti vzali rodičov. A vieš ty čo? Nie si na tom ani zďaleka najhoršie. Ja som tiež prišiel o matku, porodila ma v sirotinci a zomrela, otec žije, ale nenávidí ma. Vyrastal som v prašivom sirotinci, kde mágiu neznášali, všetci sa mi vyhýbali, pretože som bol divný. A keď som prišiel do Rokfortu, stránili sa ma aj tu, pretože som nebol čistej krvi. A teraz mi povedz, počul si ma niekedy fňukať?“ zavrčal. Daniel sa hlboko zamračil. Podišiel k nemu dosť blízko na to, aby to začalo byť Riddlovi nepríjemné.

„Chudáčik, malý,“ zasyčal mu do tváre.

„Keď si to mal také strašné, povedz mi jedno: už ťa niekto zmlátil tak, že ti zlámal polovicu kostí v tele? Pokúsila sa ťa vlastná rodina opakovane zabiť? Hovoríš, že sa topím v peniazoch. Poviem ti tajomstvo,“ zašepkal.

„Väčšinu života som nosil obnosené oblečenie a moja milovaná rodina mi často nedávala ani najesť.“ Práve dal Riddlovi moc nad sebou samým. Obaja však veľmi dobre vedeli, že keby to Tom niekedy proti nemu využil, bolo by to podpísať vojnovú zmluvu.

„Všetko záleží na tom, akého opatrovníka schytáš. Vieš, čo by som dal za to, keby na mňa nemali moji príbuzní čas ako na teba v sirotinci? Ich vyučovacie metódy boli viac než pochybné. Nikdy mi preto znovu nevyčítaj, že sa chcem pomstiť. A ja sa pomstím aj keby to malo byť to posledné, čo urobím.“ Prisľúbil.

„Pomsta je strata času.“ Tvrdil Riddle. Daniel sa vystrel a zhora sa na neho zvláštne pozrel. Pokrútil hlavou a uškrnul sa.

„Celý tvoj život je jednou veľkou pomstou, Tom. A som si istý, že jedného dňa, keď ukončíš školu, vyhľadáš všetkých, ktorí ti ublížili a vrátiš im to stonásobne. Možno je pravda, že pomsta je strata času, to koniec koncov tvrdia aj zástupy všetkých tých pokryteckých svetlých čarodejov, pre nás dvoch však pomsta stratou času nie je.“ S tým sa otočil a vybral sa preč z izby, Toma nechal sedieť na posteli.

Danielovou prvou zastávkou bola knižnica. Cestou sa zamyslel nad tým, že by mohol začať behávať, potreboval sa hýbať, aby si ustrážil kondíciu a beh mu okrem toho prečisťoval myseľ. Pohľad mu padol na okno a pocítil náhlu túžbu ísť si zalietať.

Hm, možno by sa mohol rozhliadnuť po nejakej metle. Má troch fénixov, snáď by si mohol zohnať aj nejakú lepšiu metlu, hodila by sa. Peňazí by na to mal dosť, keďže plánov na prestavbu hradu sa z väčšej časti vzdal, mal v trezore viac peňazí než bude schopný minúť.

Rozhodol sa, že hneď po vyučovaní sa tam vyberie. Teraz nechal premýšľanie o lietaní tak, vybral si odľahlý stôl v rohu knižnice, blízko pri okne. Brašnu s učebnicami hodil na vedľajšiu stoličku a pre začiatok si privolal nejaké knihy, ktoré poznal.

Behom najbližších desiatich minút prišiel na to, že mu všetky tie knihy budú na nič. Namiesto privolávania si kníh sa teda musel postaviť a vybrať sa medzi police. Najbližšiu pol hodinu si len zapisoval zaujímavé knihy, na ktoré narazil a na ktoré sa bude musieť neskôr pozrieť. Predpokladal, že minimálne tretinu z nich vyradí hneď potom ako ich otvorí, napriek tomu si však zapísal aj také, ktoré sa mu na prvý pohľad nezdali ako dobré. Veď kto vie, v ktorej knihe nájde nejakú cennú informáciu.

S knihami skončil až tesne predtým ako sa začalo vyučovanie. So sebou si však zobral dve hrubé knihy, ktoré sa rozhodol počas vyučovania preskúmať.

Prvú hodinu mal obranu proti čiernej mágií s Tomom a Orionom. Cestou sa sucho zamyslel nad tým, prečo sa na Rokforte neučila aj čierna mágia. Podľa Daniela by to nemuselo byť také zlé, napríklad na Durmstrangu sa vyučovala a dokonca aj na Beauxbatonse oboznámili študentov s jej základmi a starší študenti sa ju mohli vyučovať, pokiaľ nejakým spôsobom súvisela s ich ďalším zameraním. A pokiaľ Daniel vedel, za čias Zakladateľov ju ešte samotný Salazar Slizolin učil aj na Rokforte.

Pre učebňou narazil na Toma, Oriona a Rookwooda. Orion sa pozeral na Amadeusa značne nepriateľsky, čo Daniela vnútorne pobavilo. Pripojil sa k nim, keď vstupovali do učebne.

„Dobré ráno.“ Pozdravil. Orion odtrhol svoj pohľad od spolužiaka a uškrnul sa na Daniela. Rookwood sa na Daniela pozrel a bez slov mu na pozdrav pokýval hlavou.

„Nečakal som, že sa tak skoro vrátiš k rannému vstávaniu.“ Skonštatoval Orion. Daniel nadvihol obočie.

„Nuž, zdá sa, že prekvapujem.“ Povedal. Pousmial sa, pohľadom už ale sledoval lavice. Boli traja a lavice boli pre troch, dnes s nimi nebude sedieť. Tomovi Amadeus ako spolusediaci vyhovoval a Orion to už prežije, na nervy si liezli už niekoľko rokov.

„Ja sa od vás teraz ale odpojím. Majte sa krásne.“ Rozlúčil sa s nimi. Vybral si jednu z lavíc vzadu, dnes by to mala byť aspoň preňho pokojnejšia hodina. Začul, že si ho Dippet zavolal do riaditeľne na koberček, nič vážne sa mu však neušlo, očividne to bol vážený čarodej a aj sám Dippet ho chcel mať radšej nablízku. Okrem toho, Dippet bol Slizolinčan držiaci sa hesla: priateľov si drž blízko a nepriateľov ešte bližšie.

Kým jeho traja spolubývajúci sa vybrali do predných lavíc, Daniel sa zašil vzadu. Posadil sa vedľa akejsi mladej Slizolinčanky.

„Ahoj, máš tu voľno?“ opýtal sa ešte predtým. Dostalo sa mu kladnej odpovede, dievča očakávalo už len jednu kamarátku.

„Mimochodom, ja som Daniel.“ Predstavil sa. Natiahol k nej ruku, ktorú dievča s pobaveným úsmevom stislo.

„Viem. Lucretia. Som Orionova sestra.“ Uškrnula sa. Daniel sa usmial ešte širšie.

„V takom prípade ťa spoznávam naozaj rád.“ Lucretia bola vskutku krásne dievča. Mala dlhé čierne vlasy, husté a lesklé a takmer dokonale rovné, bledú pokožku a zdanlivo bezodné uhrančivé modré oči, rámované čiernymi riasami. Mala ostré rysy a príjemný úsmev, keď sa usmiala širšie, odhalila rovné biele zuby.

V očiach mala živý jas, akési veselé pramienky. Vídaval ich aj v Orionovych očiach, očividne to patrilo k čaru ich osobností.

Danielovi niekoho pripomínali, čo musela byť, samozrejme, hlúposť, niekoho takého ako boli oni by si predsa musel zapamätať. Napriek tomu cítil, akoby poznal niekoho, kto sa na Lucretiu veľmi ponášal. Hneď ju mal ešte radšej.

„Orion o tebe rozprával.“ Prezradila, na tvári jej hral pobavený úsmev.

„Skutočne?“ uškrnul sa Daniel.

„Uhm. Pozdávaš sa mu. A veľmi.“ Tvrdila.

„V takom prípade je len dobre, že aj on sa pozdáva mne.“ Usmial sa.

Čoskoro zistil, na koho ešte čakali. Na miesto vedľa Lucretie sa posadilo vysoké vážne dievča. Daniel cítil ako jej pohľad skĺzol na neho a takmer sa nepríjemne striasol. Nahodil však sympatický výraz a otočil sa na nový prírastok v ich lavici.

„Daniel Davenport, teší ma.“ Usmial sa trochu kŕčovito. Lucretia sa pobavene usmievala, v očiach jej hrali šibalské iskričky, keď sledovala Daniela. Prekukla ho a podľa Danielovho skromného odhadu vedela celkom presne, čo si o drahej vysokej Slizolinčanke myslel.

„Walburga Crabbeová,“ odvetila stroho. Daniel vytreštil oči, okamžite však svoj výraz ovládol. Walburga Crabbeová mala podľa všetkého byť Orionovou snúbenicou. Žiaľ, farba vlasov a bledosť pokožky boli tým jediným, čo ju spájalo s peknou jemnou Lucretiou po jej boku. Vlasy mala bez života, tmavé oči tvrdé a chladné, pokožku priveľmi bledú k jej tmavým vlasom, pery príliš tenké a naduté. O jej postave sa tiež nedali skladať básne a už tobôž nie o jej držaní tela, ktoré odrádzalo akéhokoľvek možného nápadníka.

Nešlo však ani tak o jej výzor, možno nebola krásavica, ale ten sám o sebe by nestačil na to, aby Daniela odradil. To, čo ho nútilo držať sa od nej stranou, bola krutosť a tvrdosť, ktoré mala vpísané v tvári a očiach.

Prvýkrát bol Daniel rád, keď do triedy vošiel Dumbledore, nemal totiž ani tušenie, čo by jej mohol ešte povedať. Do rozhovoru s Walburgou sa mu nechcelo, hoci spoločenské zvyklosti by si žiadali, aby si vymenili aspoň zopár viet.

Napriek tomu na ňu podchvíľou počas hodiny vrhol krátky pohľad.

„Ty si s niekým zasnúbený?“ zaujímala sa Lucretia počas hodiny. Nezdalo sa, že by mala chuť venovať Dumbledorovi svoju plnú pozornosť. Daniel na ňu uprel pohľad, nezdalo sa mu však, že by sa to pýtala s nejakým skrytým úmyslom, ktorý by sa mu nemal páčiť. Zrak mu padol na brko, ktoré si točila medzi prstami.

Lucretia rozhodne nepatrila medzi tie aristokratické ženy, ktoré sú schopné celý deň nečinne presedieť bez toho, aby sa pohli a pritom len zrakom kontrolovať či všetko ide tak ako má alebo nosiť celé dni chladné zdvorilé masky. Tvárou sa mi mihol úsmev.

„Nie, výber je len na mne. Rodičia nezastávali názor, že dohodnuté sobáše sú dobré.“ Odvetil tichým hlasom. Nechcel na seba zbytočne pútať pozornosť potom, čo sa dialo na poslednej hodine s Dumbledorom.

Na dohodnutých sobášoch sa mu nepáčila najmä predstava toho, že by si mal vziať vlastnú sesternicu ako Orion. Walburga totiž bola dcérou Orionovej a Lucretiinej tety. V tak blízkom rodinnom zväzku ešte stále hrozili degenerácie potomstva, to sa im snáď neoplatilo ani pre zachovanie čistoty krvi, nie?

Hoci podľa toho, čo videl, sa im to očividne oplatilo. A človek sa ešte divil, akí idioti boli niektorí čistokrvní čarodeji.

„To je dobrý názor. V našej rodine bol od narodenia zasnúbený iba brat, ani mňa však dohodnutý sobáš neobíde. Všetci bratranci sú už ale, našťastie, dávno obsadení.“ Uškrnula sa slabo.

„Napriek tomu však vo vašich zväzkoch na niečo takom ako sú láska alebo túžba nezáleží.“ Skonštatoval. Lucretia naklonila hlavu na stranu.

„Zvyčajne nie. Veď vieš ako to je, srdce túži najviac po zakázanom ovocí a dohodnuté sobáše sú najmä o tom, aby sa posilnil rod. Hoci, predstava, že by som si mala vziať niekoho, kto by sa mi páčil, je pekná.“ Zamyslene našpúlila pery. Vzápätí sa šibalsky usmiala.

„Ale nemaj obavy, teba to už čoskoro bude čakať tiež. Pokiaľ sám neprejavíš záujem o niektoré dievča a nepožiadaš ju o ruku, nakopia sa ti žiadosti od rodičov nádejných neviest.“ Uisťovala ho.

„Môžem ťa uistiť, že aspoň najbližšie roky nemám v úmysle ženiť sa.“ Povedal. Lucretia sa zachichotala a naklonila sa bližšie k nemu.

„V takom prípade budeš vyhľadávaným milencom.“ Zašepkala mu do ucha. Daniel nadvihol obočie, vďačný za to, že nemal vo zvyku červenať sa.

„Ale, ale, slečna, taká mladá a už myslí len na jediné.“ Zašepkal pobavene. Lucretii sa pobavene zaleskli oči a Danielovi neunikol pohľad, ktorým si ho premerala.

„Keď sa o tebe brat zmieňoval, mohol aspoň spomenúť, že z teba ženy padajú do kolien. Aj na aristokrata vyzeráš veľmi dobre. Nediv sa preto, že viem tak dobre odhadnúť, ako to s tebou bude o niekoľko rokov.“ Daniel zaregistroval zmenu jej pohľadu. Iskry v jej očiach nabrali na sile a Daniel cítil ako ho sila jej pohľadu spútava. Páčil sa jej a ona vedela ako na mužov, aby sa jej ochotne podvolili.

Uškrnul sa. On však nebol ľahká korisť, omnoho viac sa mu páčilo, keď lovil on.

„Kdesi v zastrčenom rohu sveta budem študovať tajomné vedy, ku ktorým sa tu na Rokforte nedostanem. Podľa mňa bude moja budúcnosť vyzerať presne takto.“ Tvrdil Daniel.

„V takom prípade ma vezmi so sebou.“ Povedala so zasneným úsmevom. Keď videla pohľad, ktorým ju Daniel obdaroval, tlmene sa zasmiala.

„Nepozeraj sa tak, vieš si predstaviť, aké to bude, keď mi nájdu manžela? Pravá žena aristokrata musí byť vážna a za každých okolností dokonalá. Perfektne upravená, vždy vystretá, hlavu musí držať hore, v spoločnosti sa nesmie na iného muža pozrieť nijakým spôsobom, ktorý by akokoľvek nabádal k hriechu a tak ďalej, a tak ďalej. Mohla by som pokračovať ešte najbližšie hodinu, mama to do mňa hustí takmer každý deň. To nie je svet pre mňa.“ Priznala. Danielov úsmev zjemnel, keď ju počúval.

„Snáď by som ťa jedného dňa mohol vziať so sebou a spolu by sme spoznávali svet.“ Navrhol jemne, takmer nežne.

„Hneď po strednej škole. Vypadli by sme aspoň na pár mesiacov z Británie. To by mi dokonca mohli odobriť rodičia, výchova druhého najstaršieho dieťaťa môže byť povýšená nad povinnosť mať kopu detí. Najmä, keď sú pokračovateľmi rodu muži.“ Povedala. Zrak jej padol na jednu z predných lavíc. Daniel jej pohľad nasledoval a zaregistroval Orionov pohľad. Nemračil sa ani sa neusmieval, len ich vážne pozoroval. Keď mu zrak padol na jeho snúbenicu, usadenú vedľa nich, tvár mu stvrdla a ochladla.

Daniel si už teraz vedel predstaviť, že život, ktorý mu pripravili po jej boku, nebude pekný ani príjemný. Orion si zaslúžil niečo lepšie než bola Walburga Blacková, s ňou nebude vedieť pokojne žiť. Orion vedel byť citlivým aj láskavým a svoju ženu by vedel mať rád, Daniel sa však obával toho, že keď sa jeho povaha stretne s tou Walburginou, tá ženská v ňom zahubí väčšinu dobra.

Kým mu bude Daniel schopný pomáhať, bude tam preňho. Možno si len vypočuje jeho sťažnosti a dodá mu silu ísť ďalej, ale aj to pomôže. A možno dostane možnosť niečo pekne od srdca povedať jeho manželke, pokiaľ sa nebude správať tak ako by sa mala. Už od prvej chvíle Daniel vedel, že ju nebude mať rád a nič s tým nehodlal urobiť.

Do konca hodiny sa spolu už Daniel a Lucretia nerozprávali, napriek tomu, že sa Orion viac neotočil. Daniel sa však podchvíľou pozrel na Lucretiu, až do konca hodiny jej na perách vydržal jemný ľahký úsmev a takmer zasnený pohľad.

Daniel len dúfal, že ak jej dal sny, bude schopný aj splniť jej ich. Nechcel, aby bola sklamaná. Zo všetkých práve ona...

Bolo až pozoruhodné ako rýchlo mu prirástla k srdcu. Táto čiernovlasá Slizolinčanka, ktorú vyprevádzal pohľadom z učebne sa usídlila v jeho mysli a zdalo sa, že sa z nej najbližšiu dobu nehodlá stratiť.

Našla si miesto v Danielovom srdci na mieste, kde veľa ľudí nemal uložených a Daniel sa obával už len toho, ako na to zareaguje Orion. On totiž patril medzi to málo ľudí, ktorí tam boli tiež.

 

Do konca vyučovania sa už nič zaujímavé neudialo. Prečítal obe knihy, ktoré si vzal, pričom prišiel na to, že hoci obe boli zaujímavé, ani v jednej z nich nenašiel nič užitočné, čo by mu pomohlo pri výchove mladých fénixov.

Po vyučovaní sa vybral rovno do kuchyne. Tam mu škriatkovia na požiadanie zabalili mlieko, mäso – údené, surové, varené aj pečené – nejaké obilniny a dokonca ja ovocie. Cestou do izby nachytal ešte nejaký hmyz, ten potom omráčený uzavrel do neveľkej krabičky a tú očaroval, aby sa neotvorila.

Takto vyzbrojený sa vybral do izby. Väčšina jeho spolubývajúcich bola ešte buď na posledných hodinách alebo dole v spoločenke, takže mal izbu prakticky pre seba.

Sadol si na posteľ, kde ho privítali tri malé operené guličky a povykladal tam dnešný úlovok. Ako prvý pokus nalial do práve premenenej misky mlieko a posunul ho k vtáčatám. Tie sa mlieka ledva dotkli a odstúpili. Na Daniela sa upreli tri jasné pohľady.

„No dobre, takže mlieko očividne nebude tým pravým.“ Skonštatoval.

„No čo, v knihách sa veľa o tom, čo jedia mláďatá fénixov, nepíše.“ Ospravedlňujúco pokrčil plecami.

Ako ďalší pokus vytiahol mäso, veľmi nerozhodoval, čo vyberie a vyčaroval hneď niekoľko misiek, na ktoré naukladal všetko mäso, čo mal. Nebolo toho zas tak veľa, ale ani tie tvory neboli práve najväčšie. Ako posledný pokus mal už len ten hmyz, takže...

Našťastie, vtáčatá sa s vervou pustili do mäsa, ktoré im očividne chutilo. Bol tomu rád, keby totiž nechceli nič z toho, čo priniesol, musel by ísť vyhrabávať zo zeme červíky alebo obtrhávať rastlinky v skleníkoch. To nebolo práve niečo, čo by chcel robiť každý deň. Keď zjedli väčšinu mäsa, skúsil im dať ovocie. Vyzobali niečo málo z lesných plodov, ktoré priniesol, ostatné nechali tak.

Do jednej misky im nalial vodu, v druhej im nechal zvyšné mäso a do tretej nasypal lesné plody. Misky očaroval, aby ich neprevrhli.

Keď bol hotový s kŕmením fénixov, vybral sa do knižnice. Tam vrátil dve knihy, ktoré si požičal ráno a namiesto nich si zobral ďalšie dve, ktoré hodlal preskúmať behom dnešného dňa, kým si pôjde zas po ďalšie.

Potom sa vybral von, kde sa vlámal do skladu metiel. Tam prechádzal od jednej metly k druhej, poniektoré odskúšal, pri poniektorých odmietol čo i len pomyslenie na let. To snáď ani nie je bezpečné, jazdiť na niečom, čo má metličky absolútne na nič a rúčku ošúchanú do polovičnej šírky.

Nakoniec si však predsa len vybral dve metly, ktoré sa mu zdali ako tak spoľahlivé a vyniesol ich von. Metlobalové ihrisko bolo dosť ďaleko na to, aby si ho ľudia nemuseli všimnúť a keby ho predsa len niekto zahliadol, pomyslí si, že len nejaký blázon trénuje na blížiaci sa zápas Bystrohlavu proti Chrabromilu.

Prvú metlu položil na zem a najskôr vysadol na tú, ktorá sa mu zdala byť sympatickejšia. Odrazil sa od zeme a vzlietol do vzduchu. Prvýkrát po dlhej dobe cítiť vietor vo vlasoch a ten pocit, keď sa zem začala vzďaľovať, bolo príjemné. Napĺňalo ho to pocitom šťastia. Vo vzduchu bolo cítiť prísľub dažďa, v tomto sa Daniel nikdy nemýlil. Keď vyletel nahor, bol lepší než hydrometeorologická stanica.

Hladko obletel okolo ihriska a hneď na to si dal ešte jedno kolo. Metlobalové tréningy prebiehali práve tak, že si na začiatku dali pár kôl okolo ihriska na zahriatie a až potom cvičili.

Keď mal tri kolá obletené, začal skúšať rôzne manévre. Vyletel najvyššie do vzduchu ako ho pustila metla, čo nebolo priveľmi vysoko, rozhodne menej bež by sa mu páčilo a vyhovovalo, vo vzduchu sa pretočil, pričom metla reagovala spomalenejšie ako mala, takže namiesto prudkej, hoci hladkej, otočky k zemi, začal padať voľným pádom chrbtom nadol. Tento stav trval sotva pár sekúnd, avšak pre Daniela, ktorý bol zvyknutý na lepšie metly, to trvalo pridlho.

Špirálovito sa spustil nadol, opisujúc metlou vo vzduchu postupne sa skracujúce kruhy. Práve vďaka tomu, že počas letu dole krúžil, nevyvinula metla najvyššiu rýchlosť, akej bola schopná a mal teda väčšiu šancu nezabiť sa pri vyrovnávaní metly tesne nad zemou.

Hoci podľa toho, čo zatiaľ vedel o tej metle Daniel, nejvyššia rýchlosť, ktorú by dokázala vyvinúť, by bol voľný pád. Výrobcovia nepočítali s tým, že by sa niekto chcel na takejto metle strmhlavo vrhnúť k zemi. To robievali profesionálni hráči metlobalu, ktorí by si už kúpili lepšiu metlu.

Nakoniec sa neodvážil doletieť až tesne nadol a metlu vyrovnal o niečo vyššie než boli dva metre nad zemou. A urobil dobre, ostal visieť necelý meter nad zemou a nohami sa takmer dotkol pokoseného trávnika.

Ešte si skúsil zopár manévrov a nakoniec sa pokúsil vytiahnuť z metly čo najväčšiu rýchlosť. To takmer skončilo tým, že si zalietal bez metly. Keby bol ochotný veriť, že má metla vlastnú myseľ, bol by si istý, že sa ho práve pokúsila zhodiť.

Prvú metlu odložil na zem a chcel to isté vyskúšať ešte s jej druhou kolegyňou. Obletel tri kolá okolo ihriska, pričom jeho radosť z lietania sa vytratila už dávno predtým, ešte pri prvej metle, vyletel do vzduchu, čo ho takmer stálo nervy, keď sa metla odrazu zatriasla a prestala fungovať. K zemi letel, sediac na metle, voľným pádom, čo si túžil vyskúšať odvtedy ako prišiel na nápad s lietaním, avšak tentokrát letel na nefunkčnej metle, s čím jeho predstavivosť nepočítala.

Práve vyťahoval prútik a chystal sa vyslať zopár kúzel, ktoré by zmiernili dopad, ako častý letec ich mal dokonale vryté v pamäti, aby ich v prípade núdze dokázal použiť bez premýšľania, keď sa metla pod ním znovu zatriasla a Daniel mohol priam cítiť ako sa jej rúčkou prehnalo oživené kúzlo.

Tesne nad zemou sa pokúsil vyrovnať let, čo sa mu nie tak celkom podarilo a rúčkou metly sa zachytil o zem. Reagoval okamžite a len tesne pred dopadom na zem sa skrčil a urobil niekoľko bolestivých kotrmelcov, kým zostal prudko oddychujúc ležať na trávniku.

V duchu hromžil na celý školský systém, na ministerstvo, blbých čarodejov, ktorí sa nevedeli presúvať z jedného miesta na druhé inak než na tých blbých lietajúcich metlách a kobercoch bez poriadneho zabezpečenia, na metlobal a na všetko a všetkých.

V značne zhoršenej nálade schmatol metly a vybral sa s nimi naspäť do skladu. Tam ich len tak ledabolo šmaril na miesto, čo spôsobilo jedinej tak to, že sa zrútili ďalšie metly a sklad zamkol jednoduchým obnovením alohomory, ktorá bola jedinou ochranou proti vlámaniu sa dovnútra. Nutne podotknúť, že to bola ochrana, ktorú prekonal takmer každý druhák a aj poniektorí šikovnejší prváci.

Cestou do hradu nestretol nikoho, len v klubovni hadov si ho niektorí ďalší Slizolinčania divne prezerali. Bol dostatočne napálený na to, aby ich ignoroval. Do izby vtrhol ako veľká voda, rýchlymi krokmi prekonal miestnosť a stratil sa za závesmi svojej postele. Keď si bol istý tým, že sa jeho zverenci majú dobre a skontroloval im vodu, dovolil si na chvíľu zastaviť. Pohľad na tri drobné tvory, ktoré naňho upierali svoje jasné oči, ho zvláštnym spôsobom upokojoval. Akoby mali tie drobce už teraz moc dotknúť sa jeho mysle a darovať mu pokoj.

Natiahol sa po kufor a vybral z neho mešec s galeónmi. Poťažkal ho v rukách a schoval si ho do záhybov plášťa. Spolu s ním vytiahol krátky pergamen popísaný čiernym atramentom. Až potom vyliezol von.

„Kadiaľ si zas lietal? Vyzeráš hrozne.“ Informoval ho Black. Daniel krátko vyprskol smiechom, keď mu Orion položil otázku. Keby tak vedel, že naozaj lietal...

Pohľad na habit mu však napovedal, že skutočne musel vyzerať zle. Oblečenie mal špinavé, pokryté trávou a hlinou a na dvoch miestach dokonca natrhnuté. Nuž, ten pár nebol práve najpríjemnejší.

„Bol som vonku.“ Odvetil jednoducho. Teraz mal lepšiu náladu ako keď vchádzal dovnútra.

„A pobil si sa so svorkou vlkov, že?“ nadhodil Orion.

„Veľkých vlkov.“ Prikývol Daniel pobavene na súhlas. Kým sa stratil za dverami kúpeľne, začul Orionov smiech.

Zrkadlo v kúpeľni mu napovedalo, že naozaj nevyzeral práve najlepšie. Vlasy mal rozlietané, čo s jeho polodlhým zostrihom vyzeralo vtipne a na dôvažok mal oškretý nos. Ani nevedel, kedy sa mu to stalo. Steblo trávy, ktoré si našiel vo vlasoch, len dolaďovalo jeho konečný výzor.

Pobavene sa uškrnul a pokrútil nad sebou hlavou. Vskutku, na to, že by mal byť dedičom starobylého rodu sa tak často nesprával.

Pár premyslených švihnutí prútika napravilo jeho vzhľad do požadovanej formy. Najmä tie vlasy už nemal na všetky strany.

Naklonil sa bližšie k zrkadlu a pozornejšie si prezrel svoje vlasy. Jeden pramienok vlasov si potiahol pred oči. Akoby ich mal červenšie než na začiatku roka. Zvláštne... Asi to bola len hra svetla, napriek tomu ho to zaujalo.

„Je to už lepšie?“ opýtal sa Oriona, keď vyšiel z kúpeľne. Spolužiak sa uškrnul.

„Omnoho.“ Prikývol. Daniel s ľahkým úsmevom prikývol. Prešiel k posteli, vytiahol z kufra akúsi tmavozelenú hrubú stuhu, ktorú ani poriadne nevedel, odkiaľ mal, vlasy si stiahol do copu a zaviazal si ich stuhou.

Pár pramienkov mu sa mu z spod stužky takmer okamžite uvoľnilo, nemal ich zas až také dlhé, ale pomohlo to. Vlasy mu už nepadali do očí tak ako predtým.

Keď vychádzal z izby s úmyslom odoslať po niektorej školskej sove objednávku novej metly, ktorú si vypísal už predtým, keby nenašiel medzi školskými metlami vhodný model, zastavil ho Orion.

„Čo si dnes robil na hodine vedľa mojej sestry?“ opýtal sa. Podozrievavo, hoci mierne pobavene, sa mračil. Daniel sa veselo zaškeril.

„Rozprávali sme sa.“ S tichým smiechom zatvoril dvere za Orionom a jeho ďalšími otázkami a v dobrej nálade sa vybral do sovinca. Už čoskoro bude môcť otestovať svoju novú metlu.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

....

kuma, 5. 11. 2015 7:46

yosh tak se mi to libi po akci klidna kapitola a dalsi by mohla byt o neco napinavejsi :) a jak by rekl astrolog podle postaveni planet to vidim danil+lucretia jen tak dal

Rýchlo ďalšiu

Kilia Ice , 4. 11. 2015 12:26

Bola úžasná, tak ako všetky tvoje kapitolky. Už sa teším na ďalšiu časť :D

Super

Lilica, 1. 11. 2015 7:26

Dalsia super kapitola. Teba by som zamkla v miestnosti len s notebookom a wifi aby si iba pisala a pridavala jednunza druhou.
Som zvedava kedy sa vrati Danielovi pamat a ako sa "po Slizolinsky" vyrovna s Dumbledorom. Ja by som ho asi "prekvapila" v klube duelantov :-D

Tesim sa na pokracovanie aj AzT.

díleček

Nailee, 31. 10. 2015 6:23

Úžasný díl, tvé psaní je po probdělé noci jako balzám na mou duši. Hned mi to zlepší den, díky. Jinak jsem ráda, žes dostala můj email..chvíli mě chytla paranoia, že jsem to poslala nějakému dědečkovi, který na to bude skrz své silné dioptrické brýle koukat s otevřenou pusou bez zubů a říkat si, co je to dneska za mládež, ale...řekla jsem si, že mám až moc velkou fantazii. :D tak díky za nové čtení a už se těším na další díly.
Zatím ahoj
P.s. Upřímně je mi Oriona líto, je mi tak sympatický a to jak jsi popsala Walburgu...chudáček maličký :D

simson177

Tonks123, 30. 10. 2015 22:58

Rada som pomohla...krásna kapitola :D

:D

Alistia, 30. 10. 2015 12:48

Ahoj Klea som veľmi rada za pridatie ďalšej kapitoly = ty vieš ako človeku spríjemniť deň :D Hm takže láska.... :)
A tie malé tri zlatíčka - aj chcem také malé fénixčiatka.... :D

:)

Lilly Potter ml. , 30. 10. 2015 10:33

ĎAKUJEM ZA POKRAČOVANIE:)

Harry Potter

Bella868, 29. 10. 2015 23:57

Boží kapitola! Tuhle povídku vážně zbožňuju! Musím ti poděkovat, protože po hrozném dni se mi zlepšila nálada díky této kapitolce a můžu ti říct, že už teď se nemůžu dočkat 14. kapitoly.

:3

Kaendy, 29. 10. 2015 23:50

Úžasný díl! :D Doufám že Daniel a Lucretia skonči spolu :D