Choď na obsah Choď na menu
 


24. 7. 2014

1. Začiatok niečoho nového

Obklopovala ho všadeprítomná biela farba. Nič, len chladná sterilná biela a svit, ktorý ho bodal do očí a spôsoboval mu nepríjemnú bolesť. Celé telo mu v intervaloch zaplavovala tupá bolesť a mohol by odprisahať, že si cíti každú jednu kosť a čiastočku pokožky. A tá neskutočná bolesť hlavy! To bolo horšie ako tá najsilnejšia migréna.

Tak takto vyzerá peklo? Predstavoval si to síce trochu inak, no tá bolesť by sedela.

Zrak sa mu konečne pomaly vyjasňoval a on začínal vnímať aj detaily. Všadeprítomná biela začala nadobúdať pevné kontúry. Ležal na posteli, okolo ktorej boli v okruhu dvoch metrov zatiahnuté bledé závesy, strop aj steny v miestnosti boli natreté nabielo. Vedľa postele mal nočný stolík, na ktorom bola položená jeho brašna, avšak to, kde skončilo jeho oblečenie, ktoré nahradilo akési pyžamo pochybného pôvodu, už netušil.

Nožík aj s prútikom boli každopádne stále na svojich miestach. Miloval krycie kúzla. A na krku mal akúsi retiazku o ktorej pôvode nechcel premýšľať. Príliš to bolelo.

„Á, už ste sa zobudili! Výborne, bolo načase.“ Závesy okolo jeho postele sa odhrnuli a dnu vošla ako veľká voda akási plnoštíhla žena oblečená v bielo-modrom odeve sestričky. Chlapec na ňu prekvapene zízal, kým behala okolo jeho postele. Jeho mozog akosi stále nechcel spolupracovať.

„Už tri dni ste v bezvedomí a my sme nevedeli, čo s vami. Boli ste v zlom stave, keď vás našiel jeden z našich študentov. Nepomáhali vám dokonca ani elixíry, našťastie sa ale váš stav postupne zlepšoval. Teraz už vyzeráte takmer dobre.“ Rozprávala rýchlo a energicky, tá žena vlastne celá sršala energiou. Chlapec sa tomu pri svojom stave nestačil diviť.

„Prepáčte,“ zachrapčal. Odkašľal si.

„Prepáčte, ale kde to som?“ skúsil to znovu. Žena sa zarazila a uprela na neho ustarostený pohľad.

„Ach, chlapče drahý, tak predsa sa prejavila krátkodobá strata pamäte. Si v Rokforte, v nemocničnom krídle. Hovorí ti to niečo?“ láskavo sa na neho usmiala.

„Škola.“ Prikývol.

„Výborne.“

„Teraz by som ťa rada vyskúšala, ak dovolíš. Musím zistiť, akú silnú stratu pamäte si utrpel.“ Požiadala ho. Chlapec sa na posteli posunul vyššie, na čo mu do hlavy vystrelil ďalší nával tupej bolesti.

„Nemusíš sa strachovať, chlapče, je to len krátkodobá strata pamäte. Všetko by sa ti malo čoskoro opäť začať vybavovať.“ Dokonale odhadla sestrička chod jeho myšlienok. Prikývol.

„Teraz vypi toto, uľaví ti to od bolesti.“ Povedala a podala mu fľaštičku s modrým elixírom. Rozpoznal v ňom elixír proti bolesti.

„Vieš, čo to je?“ zaujímala sa.

„Elixír proti bolesti.“ Zamumlal a na ex do seba obrátil fľaštičku. Aj napriek hnusnej chuti sa výraz jeho tváre zmenil na blažený, keď to vypil.

„Nemávam veľa pacientov, ktorý takto ochotne a s radosťou prijímajú elixíry.“ Usmiala sa sestrička. Chlapec jej úsmev opätoval.

„Som zvyknutý na chuť elixírov.“ Povedal.

„Aký je dnes, prosím vás, dátum?“ opýtal sa. Ošetrovateľka sa podmračila.

„Tretí september roku tisícdeväťstoštyridsaťdva.“ Takže 3. september 1942. Prvá vec, v ktorej má jasno.

„Môžeme teda prejsť k otázkam, pokiaľ sa cítiš lepšie?“ navrhla jemne. Prikývol.

„Ako sa voláš?“ začala s prvou otázkou. V tej chvíli sa zarazil na tej najjednoduchšej otázke, akú možno človeku položiť.

„Nespomínam si.“ Odpovedal po chvíli. Sestrička sa zarazila.

„To je zvláštne, meno ťa sprevádza celým životom, tvoja strata pamäte by mala siahať maximálne do vzdialenosti mesiaca.“ Podotkla tlmeným hlasom sestrička, viac pre seba než pre neho.

Ešte sa ho spýtala niekoľko otázok, medzi nimi nejaké ľahko osobné aj všeobecne zamerané. Vedel povedať formulku každého kúzla, na aké sa ho spýtala, no nevedel jej povedať, kde býva.

„Nepamätáte si, čo spôsobilo váš stav? Čo sa odohrávalo predtým, ako ste omdleli?“ opýtala sa ho sestrička.

„Nie, madam.“ Pokrútil hlavou. Skutočne si nič nepamätal, v hlave mal úplné prázdno.

„Prekážalo by vám, keby som zavolala niekoľko profesorov a pána riaditeľa? Radi by sa s vami pozhovárali.“ Opýtala sa.

„Vôbec nie, pokojne ich zavolajte.“ Súhlasil. Sestrička sa na neho usmiala a odišla, najskôr zavolať profesorov. On sa zatiaľ natiahol za brašnou a otvoril ju. Jemné zavlnenie mágie mu napovedalo, že je chránená voči tomu, aby ju otvoril niekto iný. Pohľad dnu ho úprimne prekvapil.

Nechápal, prečo by mal mať v brašne všetky tie veci, ktoré videl. Knihy, množstvo peňazí, dokonca aj oblečenie. Privolal si časť dokumentov, ktoré v brašne taktiež zahliadol. Do rúk sa mu dostala zmluva o vlastníctve akéhosi domu, nejaké papiere o vlastníctve majetku a žiadosť o prijatie do Rokfortu na meno Daniel Davenport.

Takže tak sa volá, Daniel Davenport. To meno v ňom niečo evokovalo, akýsi nejasný pocit a matnú spomienku. Mierne sa pousmial, aspoň niečo. Sestrička okrem toho hovorila len o krátkodobej pamäti, takže by sa to malo čoskoro všetko vrátiť. Dúfal v to.

 

„Dobrý deň, pane. Konečne ste sa prebrali.“ Záves okolo jeho postele sa odhrnul a dnu vošli traja muži v spoločnosti sestričky. Prehovoril muž na čele skupinky, nie príliš vysoký čarodejník v drahom tmavozelenom habite.           Podľa nadradeného výrazu, ktorý mal v tvári, odhadoval, že práve on bude riaditeľom. Za ním stál vysoký čarodejník s dlhými gaštanovými vlasmi a dlhou bradou identickej farby. Mal pozoruhodne jasné modré oči, vďaka ktorým mal dojem, akoby mu videl až do žalúdka. Veľmi nepríjemné. A trojicu uzatváral čarodejník s trochu robustnejšou postavou a dobráckym výrazom tváre. Mal oblečenú drahú róbu, podobne ako riaditeľ a za maskou žoviálnosti chlapec cítil prítomnosť jeho slizolinskej stránky.

Traja muži sa predstavili, meno muža s nadradeným výrazom bolo Armando Dippet a naozaj bol riaditeľom tejto školy. Muž s inteligentnými modrými očami bol Albus Dubledore, učil na Rokforte obranu proti čiernej mágií. A tretí muž, ktorý sa mu zapáčil asi najviac z nich, vyučoval elixíry a jeho meno bolo Horace Slughorn. Bol taktiež vedúci Slizolinu.

Spýtali sa ho niekoľko otázok, zaujímali sa najmä o jeho stav a o to, čo sa dialo predtým, ako omdlel. Niečo mu hovorilo, že má klamať, no chcel sa tomu vyhnúť. Uistilo ho v tom až to, že na okraji svojej mysle ucítil modrookého čarodejníka, ktorý sa mu pokúšal prečítať myšlienky.

Rozpovedal im teda príbeh o tom, že chcel ísť podať žiadosť o prijatie na Rokfort, no niekto ho napadol. Tvrdil, že bol dlho v zahraničí, preto nemohol prísť so žiadosťou skôr. To, kto ho napadol, nevedel povedať, spomínal si vraj len na to, že ho niekto napadol od chrbta a on sa nestihol ubrániť. Dippet bol jeho rýchlym návratom pamäte potešený, sestrička to vysvetlila tým, že jeho myseľ potrebovala chvíľu, aby sa dostala zo šoku.

„Už predtým sme mali podozrenie na to, že vás niekto zaklial. Nevieme však zistiť, o akú kliatbu sa jednalo. Našťastie to vyzerá tak, že jej účinky už takmer pominuli, no ak by sa naskytli akékoľvek komplikácie, nahláste to madam Rosneovej. Už čoskoro vás prepustí z nemocničného krídla.“ Kývol na ošetrovateľku.

„Samozrejme.“ Odpovedal chlapec a venoval im mierny úsmev.

„A ohľadne prijatia na našu školu... nie je to bežné, no mohol by som vám vyhovieť. Začnete študovať o niečo neskôr, no ten týždeň určite hravo dobehnete. Ako vidím, začínate šiesty ročník, zdá sa, že budete spolužiakom mladíka, ktorý vás našiel. Samozrejme, budeme vás musieť zatriediť do jednej z našich štyroch fakúlt a postarať sa o formality.“ Povedal. Chlapec sa usmial.

„Ďakujem, cením si to.“ Prikývol.

„A môžem sa vás ešte opýtať na to, kto je tým študentom, ktorý mi pomohol?“ zaujímal sa.

„Rád by som mu osobne poďakoval.“ Dodal. Dippet sa pousmial.

„Našiel a priniesol vás Thomas Riddle, jeden z najlepších študentov, akých sme tu mali. Bolo šťastie, že vás našiel.“ Odpovedal Dippet.

„Študent z mojej fakulty. Thomas je skutočne mimoriadny mladík, niektoré zranenia vám vyliečil on sám, kým vás dostal do nemocničného krídla. Boli ste vo veľmi vážnom stave, chlapče.“ Povedal. Tom Riddle. To meno poznal a rozhodne v ňom nevyvolávalo príjemné pocity. A to, že je zo Slizolinu ho utvrdzovalo v tom, že za to bude niečo chcieť. Alebo, že za to niečo dostal. Pri pohľade na Dippeta mu bolo jasné, že minimálne postúpil v jeho očiach vyššie.

Takmer sa kyslo uškrnul. Ešte ani nezačal študovať a už má u profesorov nálepku decka, ktoré zachránil ich najlepší študent. No výborne. Len tak ďalej. K dokonalosti by prispelo už len to, keby ho klobúk zaradil do Bifľomoru, nech mu tá nálepka zostane do smrti.

„Mohol by som na víkend opustiť hrad? Odišiel som narýchlo a pred začiatkom štúdia si potrebujem ešte vybaviť nejaké veci.“ Požiadal riaditeľa.

„Ale samozrejme, pošlem s vami Thomasa, ak by sa ešte zopakovala situácia spred troch dní a niekto sa vás pokúsil napadnúť. Pomôže vám aj nakúpiť všetky pomôcky.“ Chytil sa Dippet, nie však celkom tak, ako by si to chlapec želal. Ale to sa spraví.

„Nechcel by som ho so sebou ťahať do banky a môjho domu, bolo by to pre neho zbytočne nudné. Avšak súhlasil by som s tým, aby ma sprevádzal do Šikmej uličky, pomoc pri nákupe pomôcok bude žiadaná.“ Dodal, keď sa Dippet takmer nebadane zamračil. Tvár riaditeľa sa potom vyjasnila.

„Takže víkend vám nechám na zariadenie všetkého potrebného a v nedeľu večer očakávam, že sa krbom premiestnite do riaditeľne s vecami. V pondelok pôjdete v spoločnosti Thomasa do Šikmej uličky a v pondelok vás v riaditeľni aj zaradíme. Súhlasíte?“ opýtal sa.

„Áno, ďakujem.“ Prikývol chlapec. Veď čo iné by aj mohol urobiť? Nech bol Thomas Riddle ktokoľvek, väčšinu profesorov mal, zdá sa, obmotaných okolo prsta. No napríklad taký Albus Dumbledore sa nezdal byť Thomasom Riddlom unesený tak ako všetci ostatný. Chlapcovi sa naopak zdalo, akoby ho nemal rád.

Potom, ako všetci traja profesori opustili nemocničné krídlo a sestrička vykonala všetky potrebné vyšetrenia a nechala ho odpočívať, o tom premýšľal.

 

Až do víkendu nenápadne študoval knihy, ktoré si nakúpil, inak by ho tá nuda zabila. Ošetrovateľka nevedela o tom, že so sebou nejaké knihy má, väčšinu času, keď sa na neho prišla pozrieť, sa však tváril, že spí, takže to bolo beztak jedno. Dovtedy ako mohol odísť, stihol prečítať dve hrubé knihy a vybaviť s riaditeľom všetko potrebné. Okrem toho preskúmal obsah svojej brašny a na jednom z pergamenov našiel spísané všetko, čo musí urobiť. Nech sa už predtým pokúšal vykonať čokoľvek, očakával aj možnosť, že stratí pamäť. Nikde však nenašiel zmienku, o čo a prečo sa pokúšal.

 

„Cítite sa už dobre?“ pýtala sa ho madam Rosneová, keď sa prezliekol do svojich vecí a chystal sa odísť. Vrátila mu čierne nohavice, tmavomodrú košeľu, tmavomodrý habit a plášť rovnakej farby akej bol habit. A k tomu aj topánky, samozrejme.

„Výborne, madam.“ Usmial sa na ňu.

„Len si dávajte pozor, chlapče drahý.“ Láskavo sa na neho usmiala a starostlivo ho pohladila po pleci. Za tých pár dní, čo ležal v nemocničnom krídle, prirástol postaršej ošetrovateľke k srdcu.

„Keby náhodou, budem pripravený.“ Uistil ju.

„Dovidenia.“ Rozlúčil sa skôr ako mu stihla povedať ešte niečo ďalšie. Nešlo o to, že by neverila v jeho schopnosti, i keď jej ničím nepreukázal, že nejaké má, jednoducho nechcela, aby sa mu niečo stalo.

Pred bránami školy ho neočakával nikto, nemal kto. A nebolo ani potrebné, aby ho niekto sprevádzal. Skutočne si dokáže poradiť a okrem toho, ešte stále tu nebol nikto, kto by mal dôvod zabiť ho. Alebo v to aspoň dúfal. Nerád by sa dočkal nepríjemného prekvapenia v podobe nepriateľa z minulosti, na ktorú si, žiaľ, ešte stále nedokázal spomenúť.

Pokúšal sa preniknúť hlbšie do svojej mysle, využíval na to svoje znalosti z okulumencie a legillimencie, no neuspel. Boli tu však chvíle, počas ktorých sa mu navracali matné útržky spomienok, niekedy len pocity, no aj to bolo pre neho cenné. Prvýkrát to zažil, keď madam Rosneová spomenula Rokfort, vtedy sa ním prehnala akási vzdialená hrejivá spomienka. Taký pocit sa vybaví človeku, keď spomína na domov.

Neskôr to zažil, keď Dippet spomenul Thomasa Riddla. Veľmi dobre si spomínal na ten závan nepriateľstva a hnevu, ktorý nakrátko pocítil. Už od prvej chvíle tušil, že on a Thomas spolu nebudú vychádzať práve najlepšie.

A od vtedy to zažil ešte raz a to vo chvíli, keď prvýkrát zahliadol svoju tvár v zrkadle. Presnejšie povedané, keď zahliadol svoje oči. Tá smaragdová zeleň mu v mysli vyvolala obraz akejsi ženy s červenými vlasmi a očami farbou veľmi podobnými tým jeho. Bola krásna a on pri pohľade na ňu ucítil nával hrejivého tepla, niečo, čo by si trúfal definovať ako lásku.

Bolo možné, že by mal sestru? Žena, ktorú videl, bola mladá, veľmi mladá, možno o dva-tri roky staršia od neho.

Nech to však bol ktokoľvek, chcel ju spoznať.

 

Najskôr sa vybral do Gringottbanky, tak to bolo napísané na pergamene. Nechal si otvoriť nový trezor, do ktorého presunul všetky peniaze a cennosti, ktoré mal v brašne. Neuložil tam však nič z toho, čo považoval za osobný majetok. Nechal však prepojiť svoju brašnu s trezorom pomocou istého veľmi šikovného kúzla. Bol tam istý limit financií, ktoré môže skrze brašnu vybrať, najlepšie na tom ale bolo to, že aj keby stratil brašnu, nikto mu nebude môcť ukradnúť nič cenné. Všetky cennosti sa totiž okamžite presunú do trezoru v banke. Kúzlo dokázalo rozoznať, kedy je brašna ukradnutá, kedy požičaná a kedy ju má jej vlastník. Samozrejme, trezor sa ovládal na základe jeho krvi a mágie, bez tohto dodatku by nemohol nechať aktivovať prepojenie trezoru s brašnou.

V Gringottbanke taktiež uznali, že je pravým a jediným vlastníkom domu Davenportovcov. Škriatok spravujúci majetok Davenportovcov sa na nič nepýtal, len ho oboznámil s tým, že sa už dlho nijaký dedič neobjavil. Dokumenty, ktoré priniesol boli v poriadku, takže nenastali nijaké problémy. Škriatok ho len informoval o jeho práve dožadovať sa titulu lord. Musí len splniť predpoklady.

Lord v čarodejníckom svete musí byť dostatočne magicky silný, musí mať vhodné meno a krv a musí mať bohatstvo hodné tohto titulu. Potom tu boli aj iné požiadavky na lordov, ako bolo slušné vychovanie, no pokiaľ ich nedodržiaval, titul mu odobrať nemohli.

Jeho najbližšia zastávka mala byť na hrade Davenportovcov. Dostal prenášadlo, ktoré ho malo premiestniť do čarodejníckeho Cornwallu, do blízkosti hradu Davenportovcov. Chytil sa ho a nechal sa premiestniť rovno z Gringottbanky.

 

Prenášadlo ho vyhodilo asi päť kilometrov od akéhosi pomaly sa rozpadávajúceho hradu. Naokolo nebolo nič, len drsná neskrotená príroda a kdesi v diali bolo počuť hučanie mora. Fúkal silný ľadový vietor, v ktorom bolo cítiť vôňu soli a zelene. Naozaj prekrásne miesto, na prvý pohľad možno drsné a nebezpečné, no o to viac ho priťahovalo.

Napriek tomu, že opevnenie pred ním toho malo za sebou už, zdá sa, dosť, sa stále majestátne výšilo na vysokom skalnatom kopci a vyvolávalo úctu v každom, kto sa naň zahľadel. Pevné kamenné hradby vyzerali nepremožiteľne aj napriek odlupujúcim sa skalám a vysoké strážne veže hrdo stáli vo výšavách. Nepochyboval, že z nich bolo vidieť veľmi ďaleko.

Vskutku hrozivé a nádherné miesto. Len dúfal, že práve to obrovské opevnenie nie je jeho. Nikde totiž nevidel ten hrad, ku ktorému ho malo premiestniť prenášadlo. A, pravdu povediac, nemal práve chuť si na krk priviazať rozpadávajúcu sa pevnosť. Opraviť to by ho stálo nie viac ako má, ale viac, ako nadobudne do konca života a on nepotreboval ďalšiu záťaž. Aj keby predal druhý dom, ktorý vlastnil na základe zmluvy, ktorú ukázal Gringottom, nestačilo by to. Druhý dom mal taktiež v Anglicku, no bolo to len niečo ako väčší dom, možno niečo ako ranč. Škriatok ho informoval o tom, že sa tam chovajú rôzne magické aj nemagické tvory. K domu boli pripojené rozľahlé pozemky, čo zvyšovalo jeho cenu.

Ostávala mu iba jedna možnosť, ako zistiť, či hrad patrí jemu. Pokúsiť sa dostať cez jeho ochrany. Pokiaľ tam nijaké nebudú, bude aspoň vedieť, že nepatrí jemu, hrad Devenportovcov totiž ochrany okolo pozemkov s určitosťou mal. A ak budú ochrany okolo pevnosti silné, asi bude mať problém. No nemali by ho zabiť. Nemali.

Stihol urobiť sotva sedem krokov, keď ho zasiahol výboj mágie taký silný, že ho zrazil k zemi. To bolo horšie ako kedy ho trafil elektrický prúd vysokého napätia. Po dopade na zem o sebe na chvíľu nevedel, krátkodobo prišiel takmer o všetky zmysly a jediné, čo dokázal cítiť, bola bolesť a hučanie v ušiach.

Keď konečne dokázal zdvihnúť zrak, stála nad ním akási postava, žiaľ, videl len veľmi rozmazane a nedokázal sa poriadne hýbať, takže nevedel určiť, o koho alebo o čo sa jedná. Po niekoľkých ďalších sekundách sa mu konečne navrátili zmysly, medzi nimi aj zrak a on uprel pohľad na bytosť nad ním. Na jeho prekvapenie uvidel domáceho škriatka.

„Ochrany vás uznali za pána hradu, pane.“ Škriatok sa mu hlboko uklonil. Chlapec sa na neho iba šokovane hľadel, jeho mozog nechcel pochopiť význam škriatkových slov.

„Takže ten hrad je predsa môj.“ Zamumlal.

„Áno, pane, je váš. Ja som váš sluha, domový škriatok May.“ Škriatok sa mu opäť uklonil, tentoraz však už nie tak hlboko ako predtým, stále však úctivo.

„Čo by sa stalo, ak by ma ochrany neprijali?“ opýtal sa chlapec a pokúsil sa vstať. Poloha, v ktorej doteraz zotrvával, bola značne nedôstojná. Celé telo ho bolelo, akoby zbehol najmenej maratón. Mal by sa prestať  ocitávať v takýchto bolestivých a nepríjemných situáciách, jeho srdce to nemusí zniesť.

„Ochrany by vás odhodili, pane. Keby ste sa aj potom pokúsili dostať dnu, spôsobili by vám zranenia, pane.“ Odpovedal škriatok pohotovo.

„Takže May, necítim sa na to, prejsť päť kilometrov, aby som sa dostal do svojho hradu a už určite nie na to, premiestniť sa tam, bol by si ochotný premiestniť ma?“ opýtal sa. Netradičné prijímanie ochrán z neho vysalo nielen fyzickú, ale aj magickú silu a on po tom všetkom skutočne nechcel skončiť ešte aj rozštiepený niekde na polceste. Škriatok ho okrem toho premiestni rovno do hradu, čo by on sám nedokázal, keďže ten hrad nepozná.

„Ako si pán želá.“ Škriatok k nemu natiahol svoju drobnú ručičku, ktorú mladík zovrel v dlani a nechal sa vtiahnuť do víru premiestňovania.

„Sme tu, pane, toto  je váš hrad.“ Škriatok ho premiestnil za veľkú vstupnú bránu – dverami to nazvať jednoducho neohol – dovnútra hradu. Naskytol sa mu tak pohľad na obrovskú vstupnú sieň, do ktorej by sa zmestil maličký domček. Sieň bola kamenná, zdobená skôr stroho, temná a chladná. Po mladíkovej žiadosti ho škriatok previedol prvou tretinou hradu, povedal si, že zvyšok preskúma neskôr. Možno na ďalší deň alebo v nedeľu, času mal na to dosť.

Počas prehliadky sa dostali do kuchyne, salóna, zbrojnice, prešli si niekoľko izieb a kúpeľní, zašli aj do kúpeľov pod hradom a škriatok mu ukázal knižnicu a jeho pracovňu s osobnou knižnicou. Najdlhšie sa pristavil v knižnici, škriatka poslal preč, rozhodnutý preskúmať ju.

Knižnicu tvorila obrovská miestnosť s vysokým stropom, v ktorej takmer nevidel z jedného konca na druhý. Nachádzali sa v nej dlhé a vysoké rady políc a rôznych skríň, niektoré boli dokonca zasklené, to pre tie najcennejšie kusy. Pomedzi police boli porozkladané stoly s lavicami. Kníh v knižnici bolo veľa a to aj napriek tomu, že bola zaplnená sotva pätina priestoru. Po zbežnej prehliadke zistil, že sa v nej nachádza niekoľko skvostov a množstvo cenných kníh. Na predaji tých kníh by zarobil veľmi veľa, no na niečo také by nemal srdce. Tých kníh by sa nedokázal vzdať ani keby mal do ich ochrany vraziť všetky svoje peniaze. Presunie sem knihy zo svojho trezora, to aspoň sčasti zaplní prázdnotu pár políc. Obával sa však, že to príliš nepomôže. Sem treba ešte tisícky kníh, on má v trezore tak stovku. No aspoň niečo.

Vybral si z políc niekoľko zaujímavých kníh, ktoré by mohol začať čítať. Potom si opäť zavolal škriatka.

„May, ukáž mi, kde mám izbu.“ Prikázal škriatkovi unavene. Bol to dlhý deň a on si chcel už iba ľahnúť do postele a spať. Už bolo aj nejakú tú chvíľu po zotmení a aj hviezdy na oblohe už jasne svietili.

Škriatok ho priviedol do komnát na najvyššom obývanom poschodí hradu do severnej časti. Z komnát mal výhľad na lesy, lúky a skaly a na časť nekonečného mora, ktorého vlny sa rozbíjali o skalnaté pobrežie. Čarodejnícka časť Cornwallu bola rozľahlá nádherná a neskrotná, tak rozdielna od tej muklovskej časti.

Jeho komnaty pozostávali z malého prijímacieho salónika alebo obývačky, ako to nazval, šatníka, kúpeľne, malej osobnej knižnice a spálne, ktorej dominovala obrovská posteľ s baldachýnom. Spálňa bola ladená do odtieňov striebornej a tmavomodrej. Baldachýn polnočnej modrej a prikrývky na posteli v podobnom, možno trošičku svetlejšom odtieni ho lákali ako spievanie sirén. Len švihnutím prútika si zmenil oblečenie na niečo vhodnejšie na spanie a vliezol do postele.

Zaspal behom minúty, na čítanie pred spaním, ktoré plánoval, nemal ani pomyslenia. Dnešný deň bol vysiľujúci, mal nárok na kvalitný a dlhý odpočinok. V noci nemal nijaké sny, spal úplne pokojne a nezvyčajne tvrdo.

 

Prológ. Cesta                                                                                                                                                2. Prútik a jeho pán

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zaujímavé

Erola, 2. 11. 2014 2:28

Hm... Vyzerá to na zaujímavú poviedku. Len tak ďalej. :D

:-)

Domeenika, 1. 8. 2014 23:25

Tak si zacala novu poviedku :-)
Uzasne opisane veci, tak dopodrobna :-)
Tak Harry sa nam rozhodol vratit so minulosti a este k tomu aj strazil pamat. No som zvedava co sa z toho vyvrbi :-)

hp

sam, 24. 7. 2014 23:06

Sakra ztráta paměti... to není dobrý.

Re: hp

Klea, 25. 7. 2014 17:45

No nemusí to byť ani nutne zlé. :) Keby si pamätal všetko, nezaviedla by ho jeho cesta nikdy tam, kam ho zavedie. :)

Re: hp

sam, 26. 7. 2014 0:37

:)
Tak to jsem zvědavá, jak to bude probíhat.

Re: Re: hp

Klea, 26. 7. 2014 1:38

To aj ja. :D

dobré

Rankl, 25. 7. 2014 6:45

Jsem zvědavý, jestli ta ztráta paměti je kvůli tomu, že události, na které by se měl pamatovat, se vlastně ještě nestaly, nebo jen vedlejší účinek cestování časem.
Bude zajímavé, jak se s novou situací popasuje. Přece jen se tenkrát žilo trochu jinak, ačkoli kouzelnického světa se to asi zas tak moc týkat nebude. Každopádně Brumbál nezklamal. Při první příležitosti zkusil vytáhnout informace z jeho mysli, aby měl před ostatními náskok.

Re: dobré

Klea, 25. 7. 2014 17:43

Nuž, kúzelnícky svet bol vždy na inej úrovni ako muklovský, takže toho sa neobávam. Nechcem tvrdiť, že sú čarodejníci pozadu, keďže dokážu v podstate všetko to, čo muklovia, no je to všetko iné kvôli mágií. A pre neho bude jednoduchšie prispôsobiť sa, keďže nepozná život v budúcnosti. A okrem toho môžem povedať, že sa pripravoval svedomite.
Dumbledore je proste Dumbledore. Musí mať vždy prehľad. :)