Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 „...Určite chápeš, že je nebezpečné miešať spolu niektoré zložky ako napríklad kožu sépie alabastrovej a okvetný lístok orchidei hôrnej. Tieto dve zložky spolu reagujú silne výbušne, ale ich pôsobenie na seba navzájom dokáže stlmiť žerucha hôrna. Sépia si zanechá svoju liečivú silu a orchidea zas svoju neobyčajnú moc nad myšlienkami osoby, ktorá vdýchne jej vôňu. Orchidea pôsobí na čarodejníkov len minimálne, ale žerucha jej účinky posilní a otupenú myseľ už ľahko vylieči sépia. Ak sa naučíš tieto jednoduché pravidlá, tak nebudeš mať problém s prípravou elixírov. Aj keď, po roku štúdia na Rokforte začínam chápať, že to asi až také ľahké nebude.“ Mierne sa zamračil. Pri tom ako ešte aj žiakom piatych ročníkov vybuchujú kotlíky pri elixíroch, ktoré by bez najmenšieho zaváhania namiešal so zatvorenými očami to také ľahké asi skutočne nebude. Draco sa na Harryho uškrnul.

„Harry, to že ty si bol už v desiatich rokoch majstrom v elixíroch neznamená, že máme takéto nadanie aj my ostatný.“ Podotkol. Harry sa zamračil.

„Nebol som a ani nie som majstrom elixírov. Na to sa musím ešte veľa učiť. A to, že koža sépie alabastrovej a okvetný lístok orchidei hôrnej spolu vybuchujú by mali poznať aspoň žiaci piatych ročníkov, keď už nie nikto mladší. Bez toho, aby bol čarodejník oboznámený s tým ako na seba prísady reagujú predsa nemôže variť elixíry. Potom už stačí iba jedna blbá chyba, ujde ti ruka a vyhodíš učebňu do vzduchu.“ Povedal Harry. Potom sa ale zatváril, akoby ho niečo bolelo. Niekedy bolo až desivo ľahké stotožniť sa so Snapeovým názorom na Rokfortských študentov. Na elixíry bola väčšina skutočne ľavá.

„Väčšina dospelých čarodejníkov vie namiešať asi tak tri päť elixírov, ktoré využívajú v bežnom živote. Jedným z nich býva napríklad elixír proti opici.“ Uškrnul sa. Harry mu vrátil pobavený úškrn. Pravda, tento elixír sa zíde, keď máte za sebou ťažkú noc a jeho príprava je nenáročná.

Harry mrkol jedným okom na hodiny. Pravý čas dovariť elixír, ktorý sa až do teraz chladil. Ako sľúbil, učil Draca elixíry, ale počas toho sa venoval aj svojej práci. Elixír pre Siria bol už takmer hotový, bolo ho treba len dokončiť.

„Ako je na tom?“ opýtal sa ho Draco.

„Zatiaľ je to dobré, dúfam, že sa nič nepokazí.“ Zamumlal. Bol to zložitý elixír a kým za normálnych okolností by si jeho prípravu užil, tak teraz mal v pláne robiť niečo iné. Dovarí elixír, vytvorí Siriovi ochranný prívesok, odovzdá mu ho, zoberú si s Dracom metly a pôjdu si zalietať. Harry mal rád mnoho vecí a lietanie medzi ne patrilo, bol v ňom dobrý.

Mal rád rozhovory so svojimi priateľmi a Siriom a Remom, obľuboval knihy, miloval elixíry, bavilo ho rozvíjať svoju mágiu, nedal dopustiť na jazdu na Tieňovi a v neposlednom rade mal istú záľubu v lietaní. Ešte by sa našli aj iné jeho záľuby, ale tieto ho napadli hneď.

Pokračoval vo vysvetľovaní a medzitým miešal elixír. Pri príprave elixírov býval pedantný, Ron si z neho preto zvykol uťahovať. Zas Hermione sa to nesmierne páčilo, ona si vždy dávala záležať na jej školských výsledkoch. Rona nebolo ťažké skrotiť, stačil jediný krivý pohľad z jeho strany s stíchol, ale väčšinou ho ignoroval. Ron bol fajn, len by sa v niektorých situáciách mohol naučiť, že mlčať je zlato. Nevedomky ľudí okolo seba urážal a potom sa divil, keď niekomu praskli nervy. Harry veľmi rýchlo pochopil, že je zbytočné vysvetľovať mu, kde urobil chybu.

Harry si veľmi rýchlo obľúbil Draca a Hermionu. Mladá Chrabromilčanka sa mu na prvý pohľad zdala namyslená, ale netrvalo dlho a odhalil tie lepšie stránky jej osobnosti. Jej lásku ku knihám, túžbu dokázať ostatným, že patrí do nášho sveta, do sveta kúzel a jej ochotu pomáhať. Keď decká potrebovali pomôcť s nejakou úlohou a nevedeli nájsť Harryho, tak vždy zaskočili za Miou. To bolo pre nich výhodné, výhodnejšie ako keď im pomáhal Harry. Lebo, kým Harry im odporučil nejaké knihy, tak Hermiona im takmer napísala celú úlohu. Vždy sa im ju podarilo presvedčiť. Ale aj tak chodievali častejšie za Harrym, lebo keď sa ich úlohy podobali, tak dostávali znížené známky.

Draco bol zas kapitola sama o sebe. Mal aristokratické vychovanie a jeho rodičia ho naučili, že má opovrhovať nečistokrvnými. A predsa si veľmi dobre rozumel s Hermionou, dokonca bol ochotný tolerovať aj Rona, ktorý bol podľa čarodejníckej mienky zradcom krvi. Mal rád elixíry rozumel im, on a Hermiona boli druhý najlepší v ročníku. A aj keď mu to Harry nepovedal, ale bavilo ho zodpovedávať jeho otázky a učiť ho. Draco ho počúval a väčšinou si pamätal to, čo mu Harry povedal.

Mal rád aj ostatných svojich priateľov, ale títo dvaja mu boli vždy tak nejak najbližšie. Oni dvaja s ním zdieľali lásku ku knihám, k čarovaniu, k elixírom, dokázali ho najlepšie pochopiť. Na začiatku prvého ročníka to bolo také, čo nechápal jeden chápal ten druhý. Teraz už chápali obaja všetko. Teda, aspoň všetko to, čo im bol ochotný prezradiť. Niežeby im neveril, on len nebol zvyknutý odhaľovať svoje tajomstvá.

Kotlík postavil na oheň a nechal elixír päť minút variť. Potom ho odstavil, premiešal a naberačkou odobral kúsok elixíru do malej sklenenej fľaštičky. Skontroloval, či sa mu skutočne podaril správne. Podľa všetkého áno, ale nebolo to na sto percent. Toto bol zas ďalší z jeho neotestovaných výmyslov.

Elixír mal červenú farbu, presne takú ako Harry predpokladal. Naklonil sa nad kotlík a nadýchol sa výparov. Príjemná vôňa levandule naplnila jeho nos a vyčarovala na Harryho tvári mierny úsmev. Škoda, že nebude cítiť jeho vôňu.

Jednoduchým mávnutím ruky si k sebe privolal strieborný náhrdelník, ktorý si pripravil. V náhrdelníku bol zasadený krásny a veľký zafír.

„Tak a teraz prichádza časť, na ktorú som skutočne zvedavý.“ Podotkol Draco. Harry sa na neho spýtavo pozrel.

„Nechápem, ako chceš ten elixír naliať do toho kameňa.“ Vysvetlil s úškrnom. Harry sa pousmial.

„Tak sleduj a uč sa.“ Zaškeril sa Harry.

Zhlboka sa nadýchol a uvoľnil časť svojej mágie. Sústredene sa zamračil a začal odriekať dlhú inkantáciu odvodenú od starého kúzla. Harry si ešte včera večer napísal na pergamen staré kúzlo, ktoré našiel v runovej knihe, ktorú dostal od Rema a upravil to kúzlo.

Zafír jemne zažiaril a začal do seba vsakovať mágiu z ovzdušia. Nakvapkal na sýtomodrý kameň pár kvapiek elixíru, ešte stále odriekavajúc formulku. Zafír začal do seba vsakovať elixír, ktorý naň nakvapkal, podobne ako jeho mágiu. Sýto modrá farba drahokamu sa zmiešala s jasnočervenou farbou elixíru a prívesok nadobudol fialovú farbu. Jasným, nízko položeným hlasom dokončil inkantáciu a spokojne sa usmial.

Stálo ho to viac sily ako predpokladal, ale z výsledkom bol nadmieru spokojný. Pripol si na krk strieborný prívesok a privrel oči. Zábrany okolo jeho mysle sa posilnili, nie o veľa, už predtým boli silné a ten náhrdelník mal iba určitú silu, ale stačilo to. Prívesok bol schopný prepožičať mu schopnosti Majstra okulumencie. Malo to však jeden háčik. Všetko to bude fungovať len na istú dobu.

Elixír a mágia po čase z prívesku vyprchajú a prívesok stratí ochranné účinky na myseľ. Čím väčšia bude záťaž na prívesok, tým skôr sa jeho účinok vytratí. Mal by zvládnuť dva týždne neustáleho útočenia. Harry pochyboval, že budú na Siriusa útočiť príliš často, prívesok ho varuje pred útokom na jeho myseľ a dokonca mu aj ukáže, kto na neho útočí. Podľa Harryho predpokladov môže vydržať aj dva mesiace.

„No ako?“ opýtal sa Draco, keď si zložil prívesok. Harry mu venoval víťazný úsmev.

„Pochyboval si?“ opýtal sa ho. Draco sa zasmial.

„Ani nie, ale vieš, je slušnosť opýtať sa.“ Uškrnul sa na neho. Harry sa zasmial.

„Samozrejme, že je slušnosť vyzvedať.“ Podpichol ho. Draco mu venoval kyslý úškrn.

„Čo budeme robiť teraz?“ opýtal sa svetlo blonďavý chlapec.

„Ale, čo. Že by ťa už elixíry začali nudiť?“ zaškeril sa Harry.

„Nie, vôbec nie.“ Odpovedal nepresvedčivo. Čiernovlasý chlapec sa pobavene zasmial.

„Ešte musíš veľa cvičiť, aby si sa vyrovnal otcovi v klamaní. Toto veľmi presvedčivé nebolo.“ Podpichol ho.

„Pôjdeme von, je na čase oprášiť metly a zalietať si.“ Pokračoval skôr ako stihol Draco zareagovať. V Dracových šedých očiach sa mihol záblesk radosti a prikývol. Mladý Slizolinčan mal rád metlobal a tento rok sa chcel dostať do fakultného družstva. Možno to skúsi aj Harry, môže to byť dobré odreagovanie sa. A bolo by naozaj zábavné poraziť Draca.

Prívesok si strčil do vrecka a elixír nechal zmiznúť. Odložil kotlík a zašiel za Siriusom, aby mu odovzdal prívesok, ktorý sa mu podarilo vyrobiť. Našiel ho v knižnici, dnes sa znovu prehrabával v knihách a hľadal niečo, čo by mu pomohlo.

„Nič si nenašiel?“ opýtal sa ho. Sirius sa na neho pozrel takmer zúfalo. Nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Fajn, tak poď sem.“ Zavolal ho. Jeho krstný otec poslúchol a podišiel k nemu. Harry jednoduchým mávnutím ruky odstránil z jeho oblečenia a vlasov prach. Mal ho na sebe skutočne požehnane. Siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ strieborný prívesok, ktorý mu podal. Sirius si ho prekvapene vzal.

„S týmto príveskom odoláš vysokej úrovni okulumencie a upozorní ťa na to, keď na teba niekto skúša legillimenciu. Samozrejme, musíš si ho dať na krk a zapnúť. Podľa toho, čo si hovoril usudzujem, že to nie sú nijaký majstri, len sú zdatný v legillimencii. Ak by na teba útočili neustále, tak ťa bude prívesok chrániť tak dva-tri týždne, pri Majstroch legillimencie by vydržal tak týždeň. Ak tento kameň stratí fialovú farbu, tak sa snaž čo najrýchlejšie zmiznúť. Modrá farba značí, že sa elixír, ktorým som prívesok naplnil vyprodukoval. Toto mám u teba.“ Žmurkol na neho a usmial sa. Sirius sa na neho vďačne zazubil a objal ho.

„Ďakujem Harry. Neviem, čo by som bez teba robil.“ Poďakoval sa mu krstný otec. Harry sa zaškeril.

„Musel by si sa strápniť pred Snapeom.“ Reagoval. Sirius sa usmial.

„Tak, to je pravda. Ale vďaka tebe to robiť nemusím.“ Povedal mu s úsmevom Sirius.

„Nabudúce sa hlavne nenechaj Snapeom vyprovokovať. Potom ťa už ja ani Rem nebudeme musieť ťahať z problémov.“ Pokarhal ho Harry. Sirius prikývol, ale Harry si aj tak bol istý, že sa aj nabudúce nechá vyprovokovať. To aby sa začal učiť ešte viac ako doteraz, za chvíľu nebude mať dosť vedomostí na to, aby mu pomohol.

„Sirius, Severus Snape patrí medzi najlepších a najvychytralejších čarodejníkov akých poznám, dávaj si pozor, do čoho sa necháš zatiahnuť.“ Varoval ho Harry.

„Jasne, Snape. Podlý Slizolinčan.“ Zavrčal Sirius. Harry sa zamračil.

„Snape nie je podlý Slizolinčan, ako si ho nazval. Pomáha Rádu a riskuje pri tom svoj život. Okrem toho, bez urážky, ale obávam sa, že v súboji by on vyšiel ako víťaz.“ Schladil ho Harry. Sirius chcel podľa všetkého opäť začať namietať. To už, ale Harryho dopálilo.

„Dosť, nechcem už nič počuť. Správaš sa ako malé dieťa a Snape tak isto. Si dospelý čarodejník, Snape ťa provokuje, lebo vždy presne vie ako zareaguješ, nemyslíš si, že je na čase, aby si sa prestal nechávať vyprovokovávať? Ak si to ešte stále nepochopil, tak to nie je záležitosť len teba a Snapea. Ja a Remus ťa musíme neustále ťahať z problémov a okrem toho, Snape je môj učiteľ. Môže mi beztrestne vrátiť to, že som ti pomáhal. Divím sa, že to ešte neurobil. Podľa všetkého má ten Snape, na ktorého s takou vervou nadávaš väčší charakter ako si si kedy pomyslel.“ Ku koncu už vrčal. Naposledy na neho vrhol nepekný pohľad, otočil sa na päte a vybral sa po Draca.

Jeho krstný otec bol výbušný a ľahko sa Snapeovi chytal na lep. Ale niekedy mu to už liezlo na nervy. Vždy zo všetkého obviní Snapea, správa sa k nemu ako keby bol niečo menej ako on a keď sa to Snapeovi podarí otočiť proti nemu, tak zúri. Harryho ich spory buď unavujú alebo štvú. Ako dve decká, obaja až bolestivo blbý. A to je Snape známi práve svojím intelektom.

Stačilo by, keby aspoň jeden z nich dostal rozum a podal tomu druhému návrh na zmierenie. Nemusel by byť priateľmi, to by bolo absurdné, ale mohli by aspoň zotrvať v jednej miestnosti bez toho, aby sa začali urážať.

Draco na neho čakal v jeho izbe. Sedel v kresle a pozeral sa von oknom.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa ho, keď sa na neho pozrel. To na ňom bolo až tak poznať, že nemá práve najlepšiu náladu? Podľa všetkého áno.

„Ale nič, len Sirius sa opäť správa ako malý. To je na mne až tak poznať, že nemám dobrú náladu?“ opýtal sa.

„Keby som ťa nepoznal, tak nič nezbadám. V ukrývaní pocitov si dobrý, ale mňa už neoklameš.“ Vysvetlil. Harry sa pousmial. Čaro pravých priateľov, vždy vedia ako sa cítite.

„Tak čo, môžeme ísť?“ zaujímal sa Draco.

„Myslím, že áno.“ Súhlasil Harry. Spolu so svojím priateľom sa vybrali von z izby, vzali si dve metly a vybrali sa von.

Harrymu čas strávený na metle prospel. Utriedil si myšlienky a dobre sa zabavil s mladým Slizolinčanom. Harry býval za normálnych okolností rozvážny, ale na metle mu nerobilo problém vrhnúť sa plnou rýchlosťou k zemi a vyrovnať to asi meter pred dopadom. Skúšal vo vzduchu rôzne vývrtky a triky a podpichoval Draca. Mladý blondiak bol síce na metle dobrý, ale úprimne, na Harryho nemal ani zďaleka.

Až do večera spolu blbli na metlách. Harry takmer narazil do stromu, okolo ktorého v plnej rýchlosti letel, ale našťastie sa mu podarilo vyhnúť sa mu.

„Nezamýšľal si sa nad tým, že by si sa prihlásil do fakultného družstva?“ opýtal sa ho Draco.

„Premýšľal som nad tým. Vždy som mal rád lietanie a vždy som bol na metle dobrý. Možno to skúsim, posledný rok mal Chrabromil problém so stíhačom. Varior lieta dobre, ale malá zlatá strela sa mu ľahko stratí a má slabé reflexy. Skúsil to, nemám čo stratiť. Ty sa do družstva prihlasuješ?“ opýtal sa na oplátku Harry.

„Taktiež sa to chystám vyskúšať. Jeden z našich triafačov dokončil školu, takže ak ma neprijmú na post stíhača, tak to vyskúšam aspoň ako triafač. Mám taký dojem, že by mi to tam išlo lepšie, na stíhača mám až príliš veľký rešpekt pred tými krkolomnými kúskami, ktoré ty predvádzaš s takou ľahkosťou.“ Zaškeril sa.

Kreacher im pripravil vynikajúcu večeru. Ako vždy, keď bol u Siriusa aj Harry, tak aj dnes ma Harry dojem, akoby sa pred ním chcel Kreacher vytiahnuť. Sirius sa počas večere správal krotkejšie ako obyčajne a bolo jasné, že nad niečím premýšľa. Inak bola večera ladená do príjemnej atmosféry. Vyhladnutým chlapcom sa zdala byť ešte lepšia ako bola v skutočnosti.

Po večery sa vybrali do Harryho izby, kde sa ešte asi hodinu rozprávali. Potom sa Draco vybral do svojej izby a Harry si vytiahol z knižnice nejakú knihu. Posadil sa do kresla a pustil sa do čítania.

Po niekoľkých hodinách zaspal v kresle, knihu položenú na kolenách. Dnes sa mu opäť sníval sen o štyroch čarodejníkoch, ktorý si ako každé ráno nebude pamätať. Bolo zvláštne, že sa mu sníval práve teraz. Mimo Rokfortu o nich sníval po prvý raz.

.....

A mnoho míľ od neho. V jednej starej komnate viseli na stene štyri obrazy a mierne sa usmievali.

„Onedlho príde.“ Povedala krásna čiernovlasá žena na obraze. Cítila to. Ona vždy vedela vycítiť to, čo sa ešte len udeje, bol to jej dar. Určite to bola dobrá správa, pretože ostatné tri obrazy sa spokojne a uvoľnene zasmiali.

„Už je na čase, osemsto rokov je dlhá doba.“ Podotkol hnedovlasý čarodejník v ďalšom, tentoraz červeno-zlatom obraze.

„Obrazy v Slizolinskej klubovni mi rozprávali o jeho bratovi. Rozmaznané decko, ktoré si myslí, že môže mať všetko na svete a že je nad všetkými. Opovrhujem aj jeho rodičmi, nechápem ako môže niekto uprednostniť jedno dieťa pred druhým, sú úbohý.“ Ozval sa čiernovlasý čarodejník. V jeho chladnom hlase jasne zaznieval odpor k ľuďom o ktorých hovoril. Pri takomto tóne jeho hlasu sa ľudia chveli a chytali panický záchvat ako bol zameraný na nich. Ani desivý hlas Severusa Snapea, Rokfortského Majstra elixírov sa mu nevyrovnal.

„Pravda, ten chlapec to ma ťažké. Je zázrak, že ho takéto zaobchádzanie nezmenilo na zlého. Ešte šťastie, že má tých dvoch, Remusa Lupina a Siriusa Blacka, myslím.“ Ozvala sa láskavá žena s medovými vlasmi.

„Jeho rodičia sa tak veľmi snažili, aby sa veštba nenaplnila, že ju nevedomky naplnili.“ Povedala čiernovlasá žena múdro. Nebola to však premúdrelá múdrosť, to určite nie. Už na prvý pohľad bolo na tejto žene badať, že patrí medzi tie najmúdrejšie čarodejnice aké kedy po tomto svete kráčali. Jej veštecké schopnosti na tomto dojme iba pridávali.

„Vydržal som osemsto rokov a teraz sa neviem dočkať posledných týždňov. Teším sa na to, kedy konečne osobne spoznám chlapca, ktorého si vyvolila samotná mágia za svojho.“ Povedal hnedovlasý čarodejník. Normálne by ho čiernovlasý muž na obraze oproti nemu podpichol, ale teraz nie. Pravdou bolo, že on sám sa tešil na stretnutie s tým výnimočným chlapcom. On to ale, samozrejme, na sebe nedával tak jasne poznať. Vedel, že aj jeho prekrásna tmavovlasá priateľka sa na neho teší. Naznačoval to ten jas v jej očiach. Jeho budúcnosť videla iba nejasne, bolo pre ňu nové, po prvýkrát v živote jej jej dar neprezradil všetko.

Čiernovlasá žena akoby cítila jeho pohľad a otočila sa jeho smerom. Venovala mu jemný úsmev, ktorý jej čiernovlasý muž opätoval. Na druhej strane si Hnedovlasý čarodejník a medovovlasá žena vymenili radostný úsmev.