Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


14. 10. 2012

4. Kapitola

Harry sa ráno zobudil, ako zvyčajne o piatej. Umyl sa a vybral sa na raňajky.
Cestou po chodbe začul v jednej z tried, ktoré bývali, tak, ako väčšina iných tried a chodieb tichý plač. Opatrne otvoril dvere na triede a vošiel dnu. Chvíľu mu trvalo, než si jeho oči zvykli na nezvyčajnú tmu a až potom sa poobzeral po zdroji plaču. Teraz už síce nepočul plač, ale za to zrýchlené dýchanie áno.

Pozrel sa tým smerom a zazrel kôpku oblečenia a záplavu kučeravých hnedých vlasov. Hermiona Grangerová. Podišiel k nej.
„Hermiona?“ začal jemne. Dievča sa na to rozvzlykalo. Harry si povzdychol a kľakol si pred ňu na chladnú zem. Jemne si ju pritiahol do náruče a obmotal okolo nej ruky.
Hermiona sa k nemu pritlačila a zaborila hlavu do jeho habitu. Harry ju hladil po chrbte a šepkal jej do ucha utešujúce slová.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa jej šeptom.
„Nadránom si ma odchytili dvaja Slizolinčania. Tvoj brat a Crabe. Ani neviem, ako sa tam zjavili, ale zrazu tam boli, asi neviditeľný plášť. Hovorili, že nemám právo chodiť na túto školu. Vraj sem smú chodiť len čistokrvný čarodejníci a humusáčka tu nemá čo robiť.“ Odznovu sa rozvzlykala a zaborila hlavu do jeho habitu.
„Damian je idiot a ak je niekto, kto nemá právo študovať na tejto škole, tak je to on. Ak by ti ešte niekedy niečo urobil, tak mi to povedz. Toto si s ním ešte vybavím.“ Uisťoval ju Harry.

„Prepáč. Stratila som hlavu.“ Ospravedlnila sa mu, keď sa upokojila. Harry vytiahol prútik a obom upravil oblečenie a Hermione aj vlasy. Hermiona sa uslzene usmiala.
„Vidíš, hneď je to lepšie.“ Usmial sa na ňu Harry.
„Teraz potrebuješ šálku horúcej čokolády.“ Vyhlásil a vstal. Pomohol vstať aj Hermione a objal ju okolo pásu.
„Spala si vôbec túto noc?“ opýtal sa jej ustarostene. Zdala sa mu byť strašne slabá.
„Nie.“ Zašepkala. Harry nespokojne zacmukal.
„Najskôr niečo zješ a potom ti dám jeden elixír. Uvidíš, potom sa budeš cítiť lepšie, nechceš predsa nechať Damiana, aby sa tešil z tvojej slabosti?“ Hermiona nesúhlasne pokývala hlavou.
„No vidíš! A teraz už poďme.“ Jemne ju popohnal.

„Kam ideme?“ opýtala sa Hermiona, keď minuli odbočku do Veľkej siene.
„Uvidíš.“ Mrkol na ňu Harry. Po chvíli sa dostali pred obraz, na ktorom bola namaľovaná misa s ovocím. Harry pošteklil hrušku, ktorá sa pri jeho dotyku zachichotala.

„Teraz sme niekdy pri Bifľomorskej klubovni, však?“ overovala si Hermiona.
„Presne tak.“ Súhlasil Harry. Namiesto hrušky sa objavila kľučka, ktorú Harry stlačil a otvoril dvere.
Hermiona zalapala po dychu a ani Harry sa neubránil udivenému pohľadu. Rokfortská kuchyňa bola skutočne veľká. Okolo nich sa nahrnuli veselý škriatkovia.
„Čo potrebujete od škriatkov, pane?“ oslovil Harryho jeden starší škriatok.
„Mohol by som vás poprosiť o dve šálky čokolády a nejaké raňajky?“ opýtal sa Harry.
„Samozrejme, pane.“ Odpovedal očividne potešený škriatok a odbehol aj s ďalšími škriatkami.
Jeden zostal a ten ich zaviedol k okrúhlemu stolu s tromi stoličkami. Harry aj Mia si na ne sadli a o chvíľu im škriatkovia priniesli raňajky a úžasnú čokoládu.
„Ďakujeme.“ Poďakoval sa im Harry a škriatkovia pri jeho vďake od radosti až podskočili.

Na odchode im domáci škriatkovia nabalili do vreciek sladkosti a len potom ich pustili. Hermiona vyzerala byť omnoho spokojnejšia, ale Harry ešte stále videl, že je unavená. Zavesená na jeho ramene sa nechala odtiahnuť až do klubovne, kde ju Harry posadil na kreslo a požiadal ju, aby na neho počkala. Vybehol do izby, hodil si do tašky knihy na Zázračné tvory a obranu.
Vytiahol z tašky niekoľko z elixírov, ktoré včera uvaril a ešte nejaké z domu a vhodil ich do tašky. Uistil sa, že má všetko a vybral sa za Miou. Vo dverách sa ešte zastavil a otočil sa na spolubývajúcich. Pozrel sa na hodinky.
„Vstávajte! Je pol siedmej, takže ak chcete jesť, tak si musíte pohnúť!“ zakričal a až potom opustil izbu.

Hermiona v klubovni zaspala a Harry ju nechcel budiť, ale musel.
„Vstávaj.“ Jemne ňou zatriasol.
„Zmeškala som do školy!?“ vyskočila zdesená Harmiona na nohy. Harry sa rozosmial.
„Nie nezaspala. Toto vypi.“ Podal jej elixír so smiachom. Hermiona si ho podozrievavo prezrela, ale vypila ho.
Elixíri, ktoré varil Harry mali jednu nezameniteľnú výhodu, dobre chutili. Hermiona sa na neho prekvapene pozrela.
„Keby ma odrazu neprešla únava, tak by som si myslela, že si sa pomýlil a priniesol si mi džús. Ako je možné, že tak dobre chutí?“ opýtala sa ohromene.
„Zistil som, ako prekonať tú hroznú chuť. Elixíri ma fascinujú, ale aj mám byť úprimný, tak som tú chuť vždy neznášal.“ Zaškľabil sa pri spomienke na tú hnusnú chuť.
„Tie, čo chutia, ako blato majú oproti niektorým vynikajúcu chuť.“ Práve preto obľuboval Simon Harryho elixíri... chutili dobre.

Spolu si sadli na trávu pri hrade a zahľadeli sa na Zakázaný les. Hneď, ako prišli, tak sa začali na kraji objavovať jednorožce.
„Pozri sa tam.“ Ukázal na kraj lesa.
„Čo tam vidíš?“ nechápala Hermiona. Harry ukázal na okraj lesa, kde boli jednorožce.
„Nevidíš ich?“ opýtal sa jej Harry.
„Koho?“ pozrela sa na neho nechápavo Mia. Harry si povzdychol.
„Na okraji lesa sú jednorožce. Ak mi to dovolia, tak by som ti ich raz chcel ukázať. Sú skutočne úžasné.“ Usmial sa Harry.
„Tak preto chodíš do lesa. Za jednorožcami.“ Vydýchla prekvapene Mia.
„Áno.“ Zasmial sa Harry.

„Čaute!“ prisadli si k nim Ron a Nev. Po chvíli prišli aj Draco, Blaise a Theo.
„No teda, Harry. Toto som si o tebe teda nemyslel.“ Pokrútil Draco hlavou pri pohľade na Harryho ešte stále objímajúceho Miu. Hermiona sa začervenala.
„Hermiona, toto sú moji priatelia Draco, Blaise a Theodore, Nevilla a Rona už určite poznáš.“ Hermiona sa na chalanov nervózne usmiala.
„Chalani, vy už taktiež určite poznáte Hermionu.“ Predstavil ich.
„Dúfam, že nie dobre, lebo zatiaľ poznám hlavne jej nepríjemnejšiu stránku.“ Hodil sa Draco k nim na zem. Blaise a Theo sa pokojne posadili k nim na zem a hodili na Draca veľavýznamný pohľad.
„Ty, že si z aristokratickej rodiny?“ zatiahol Blaise ironicky. Draco len ledabolo mávol rukou a ignoroval ho.

Zázračné tvory boli zaujímavá hodina a jediné, čo na nich Harrymu vadilo bolo, že sa na nich stretával s Damianom.
Po celý čas na neho hľadel aj s partičkou svojich priateľov a smiali sa. Teraz, keď mal Damian za chrbtom ďalších päť pätolízačov, nemal strach napadnúť Harryho a ten si bol práve teraz istý, že sa to chystá urobiť. Samozrejme, že nie tu, ale v nejakej opustenej triede, kde nebude mať Harrymu kto pomôcť.

Harry sa na to vcelku tešil, už dávno nebol tým chlapcom, ktorý sa bál svojho brata. Od vtedy, čo mu prestalo záležať na tom, čo si o ňom myslia jeho rodičia a začal unikať z domu do lesa, mal od Damiana pokoj.
Vtedy, keď sa začal Harry nevysvetliteľne vytrácať z povaly, kam ho jeho brat zatváral, sa karty obrátili a Harry sa stal tým, ktorého sa treba báť. Teraz jednoducho pripomenie Damianovi, že si s ním nemá zahrávať.

Cestou do hradu skočil Neville do mláky.
„Ale nie. Filch ma zabije.“ Zakvílil.
„Neboj sa, to vyriešim.“ Utešil ho Harry a vytiahol prútik. Jednoduchým čistiacim kúzlom mu vyčistil topánku. Neville sa na neho vďačne pozrel. Harry sa chystal odložiť prútik, keď ho zastavila Hermiona.
„Počkaj! Ukážeš mi prosím tvoj prútik!“ opýtala sa. Harry jej podal svoj prútik a čakal, čo povie.
„Nikdy som si nevšimla, že máš taký krásny prútik.“ Poznamenala a vrátila mu ho. Harry sa na ňu usmial.

„Ešte toho nevieš veľa.“ Pobavene prehodil.
„Času máme dosť.“ Pokrčila ramenami s pobaveným výrazom. Chalani sa rozosmiali.
„S vami dvomi sa teda nudiť nebudeme, čo?“ podpichol ich Draco.
„To určite nie.“ Uškrnul sa Harry.

Počas voľnej hodiny si aj s ostatnými urobili domáce úlohy a učili sa. V knižnici sa k nim predala aj Pansy a Harry zistil, že si Mia a Pansy rozumejú.
Za jednu voľnú hodinu síce nestihli všetky úlohy, ale polovicu mali hotovú.

Po obrane sa vybral Harry do klubovne a namiesto robenia úloh s ostatnými si sadol na posteľ do tureckého sedu a položil si knihu na kolená. Čítal až do večere, kedy sa do jeho izby nahrnuli Ron, Neville a dokonca aj Hermiona, aby ho odtiahli na večeru.
Večera bola ako vždy vynikajúca a Harry si po nej urobil nedokončené úlohy a potom už len čítal. Táto kniha bola skutočne perfektná, žiadny z elixírov, ktoré boli v nej Harry nepoznal a bol si istý, že ich nepozná väčšina čarodejníkov.

Elixíri z tejto knihy musí uvariť a poslať ich Simonovi. Ak upraví ich chuť, tak sa vypredajú rekordnou rýchlosťou.
Podarilo sa mu zaspať nad otvorenou knihou. V noci sa mu v sne objavili štyria čarodejníci a záhadné dvere, na nič s toho si však ráno nepamätal.

Ráno sa zobudil o pol piatej, celý dolámaný a ubolený. Nalial do seba tri elixíri a aj tak sa necítil úplne dobre. Osprchoval sa a obliekol si jeasny a modré tričko. Na to si obliekol školský habit a vydal sa na raňajky.
Počas raňajok k nemu priletela jeho snežná sova, nasledovaná Simonovým výrom. Harry odbremenil najskôr Hedvigu od listu a potom aj Alba, Simonocho výra od balíčka, priviazaného o jeho nohu. Obom sovám ponúkol kúsok slaninky a otvoril list od Siria.

Sirius bol nesmierne šťastný, že sa Harry dostal na Rokfort a Harry si vedel celkom presne predstaviť, ak ho potešilo, že už v prvý deň porušil pravidlá hneď dvakrát. Napísal, že sa aj s Remom tešia na Vianoce a dúfajú, že sa im podarí stráviť ich s Harrym.
Harry sa rozosmial pri narážke na Vianoce. Veď bol ešte len september!

Simon mu v balíčku poslal zmenšený kufrík a list. Poďakoval sa mu za ingrediencie a informoval ho, že mu nechal založiť účet v Gringottbanke, kam mu bude posielať peniaze za elixíri. Harry zostal na chvíľu zarazený, keď toto čítal.

V balíčku mal zmenšené dva kufríky s ingredienciami. Pri jednom z nich bol priložený list s odkazom, na ktorom bolo napísané, že tento má na elixíri, ktoré mu bude posielať.

Simon mu napísal, že za päť obyčajných elixírov dostane jeden galeón a za jeden špeciálny dostane tiež jeden galeón. Poprípade, ak uvarí elixír, ktorý nezvládne väčšina kúzelníkov dostane jeho normálnu hodnotu.

Harry sa pri tom mierne uškrnul. Čo ak navarí veritaserum alebo felix felicis, či iné podobné elixíri? Jedna fľaštička môže stáť aj tridsať galeónov. A Harry varí výhradne za kotlík, nie menej, čo je tak dvadsať fľaštičiek.








Harry sa ani nenazdal a blížili sa Vianoce. Priateľstvo medzi skupinkov Slizolinčanov a chrabromilčanov sa ešte viac utužilo a Harry mal pocit, že konečne našiel miesto, kam patrí.
Dokonca si veľmi dobre rozumel aj s ostatnými slizolinčanmi, ktorý neboli na Damianovej strane.
Profesor Snape začal jeho práce hodnotiť oveľa spravodlivejšie a púšťal ho z hodiny, keď dovaril elixír. Pravdaže, len keď bol perfektne namiešaný.

Varil mnoho elixírov a tie potom posielal po sovej pošte Simonovi. Chodil aj k jednorožcom a učil sa ich večnému pokoju. Raz mu ukázali vysoký a hrubý strom do ktorého bolo pozapychované množstvo bielych strieborných a zlatých rohov.
Dovolili mu brať si z nich, koľko chce a kedy chce. Harry bol z toho fascinovaný, roh jednorožca bol nesmierne vzácnou a drahou položkou do elixírov.

Ešte v ten deň sa Harry zavrel do prázdnej triedy a celý víkend varil eixíri. Jeho priatelia sa o neho báli a keď sa v pondelok ráno pridal k nim na raňajky, tak si užil polhodinovú kázeň. V ten deň mu nedokázalo náladu pokaziť nič a jeho priatelia si mysleli, že mu šibe, keď ho dokážu dostať do eufórie elixíri.
Vtedy mu Simon napísal ten najdlhší list, aký od neho kedy dostal. Z listu bolo doslova cítiť radosť s akou to písal. Jeho trezor v Gringottbanke museli zväčšiť, aby sa tam vošli všetky galeóny, ktoré dostal za elixíri.

Sirius a Remus mu napísali, že nemôžu prísť na Vianoce a Harry vedel, že ich to hrozne mrzí, ale nemôžu nechať svoju prácu len tak.
Svojich priateľov musel donútiť, aby neostali na prázdniny v škole len kôli nemu.

Teraz mal namierené do Veľkej siene na raňajky. Študenti odišli domov včera večer a hrad bol v túto dobu príjemne tichý a pokojný, presne tak, ako to mal Harry rád.
Mohol načúvať jeho jemnému šepotu, ktorý ho dokonale upokojoval a Harry dorazil na raňajky s povznesenou náladou.

Fakultné stoly zmizli a na ich mieste stál iba jeden väčší stôl, za ktorým sedeli profesori a niekoľko študentov. Okrem Harryho tu ostali len asi desiati žiaci, ktorý nemohli pre niečo tráviť Vianoce s rodinou.

„Dobré ráno, Harry. Poď, posaď sa k nám.“ Vyzval ho usmievajúci sa Dumbledore.
„Dobré ráno.“ Pozdravil Harry s miernym úsmevom Dumbledora a ostatných a posadil sa vedľa Marcusa Flinta, terajšieho piataka a kývol mu mierne hlavou na pozdrav, Marcus mu kývnutie taktiež takmer nebadane oplatil.
Flint patril medzi tú inteligentnejšiu polovicu slizolinčanov, ktorý neuznávali Damiana a Harry s ním vychádzal veľmi dobre.

Vzal si zo stola nejaké pečivo a premýšľal nad tým, čo bude dnes robiť. Zo zamyslenia ho vytrhol až Dumbledore a to nie veľmi šetrne.
„O tvoje elixíri sa u Simona kupujúci takmer pobili. Zaujímalo by ma, kde si prišiel k rohom jednorožcov.“ Harry vdýchol od šoku tekvicový džús, ktorý práve pil a rozkašľal sa. Snapea skoro vystrelo, keď to počul.
 
Marcus zareagoval pohotovo a vytiahol z habitu prútik.
„Anapneo!“ uvoľnil mu dýchacie cesty.
„Vďaka.“ Poďakoval sa Harry mierne chrapľavo.
„Skús sa nezadrhnúť.“ Uškrnul sa. Harry na neho vrhol nepekný pohľad, ktorý sa mu asi neveľmi vydaril, lebo Marcusa odrazu pochytil silný záchvat kašľa.

„Skús elixír proti kašľu, ten pomáha.“ Navrhol mu sucho.
„Asi sa nemám čudovať, že to viete, hm?“ otočil sa na usmievajúceho sa Dumbledora.
„To vy ste varili tie elixíri, ktoré predával Simon?“ nemohol uveriť Snape svojím ušiam.
„No... varím pre Simona elixíri.“ Pripustil Harry.
„Ako sa vám podarilo upraviť chuť elixírov?“ naklonil sa bližšie k nemu Snape.
„Jednoducho. Keď trochu upravíte elixír a zneutralizujete niektoré látky, tak je možné pridať pri správnom miešaní pridať príchuť. Problém je len v tom, že nie je možné zistiť, ktorá príchuť je pre daný elixír vhodná,“ Harry sa kyslo uškrnul, „ ja osobne skúšam spôsob pokus-omyl. Síce som pri tom vyhodil do vzduchu už nespočetne veľa kotlíkov, ale potom, keď nájdem správnu príchuť to stojí za to.“ Snapea to skutočne zaujímalo, to dokázal Harry spoznať.

„Mohli by ste mi ukázať, ako ste postupovali?“ opýtal sa Snape Harryho.
„Ak vás to zaujíma.“ Neisto pokrčil Harry ramenami.
„Určite.“ Pokýva profesor hlavou.
„Tak dobre.“ Súhlasil Harry.
„Všetky elixíri sa dajú upraviť jedným spôsobom alebo každý inak?“ opýtal sa Snape.
„Každý inak. Preto na ten spôsob nevedel nikto prísť.“ Odpovedal Harry.     Snape zamyslene prikývol.

Po chvíli vstal od stola a otočil sa na Haryho.
„Mohli by ste sa dnes zastaviť?“ opýtal sa ho. Harry prikývol. Snape na nič nečakal a opustil Veľkú sieň.

Harry si poraňajkách vybral z kufra knihu, do ktorej zapisoval svoje vylepšenia, ohľadne elixírov a jeden zlatý, strieborný a biely roh jednorožca. Všetko vložil do školskej tašky, ktorú si zavesil na plece a vybral sa za profesorom. Nepovedal predsa, kedy má prísť.

Zaklopal na dvere kabinetu profesora Snapea a čakal, kým mu otvorí dvere.
„Poď ďalej.“ Pozval ho, keď mu otvoril. Odkedy mi Snape tyká? Divil sa Harry.
„Dobrý deň, profesor. Priniesol som tie vylepšené elixíri, o ktoré ste ma požiadali.“ Podal mu tenkú knihu v čiernej väzbe.
„Ďakujem.“ Poďakoval sa Snape. Harry sa uškrnul.
„To nie je všetko, profesor.“ Položil na knihu dva prsty a zodvihol ich hore. Kniha sa dvíhala spolu s jeho prstami, až z nej skončila poriadne hrubá a ťažká kniha. Snape to ledva ustál a takmer spadol na zem.
„Opatrne, profesor.“ Upozornil ho. To máš za to, že si sa správal, ako idiot. Pomyslel si zákerne.
„Och.“ Vydýchol prekvapene profesor, keď knihu otvoril.
„Mám ešte vypracované nejaké ďalšie, ale tie ešte nemám otestované. V tejto knihe sú už všetky odskúšané.“ Poukázal na množstvo upravených elixírov.
„Ty si vytvoril vlastné elixíri?!“ vyhŕkol Snape, keď našiel niekoľko elixírov o ktorých si bol istý, že neexistujú.
„Často experimentujem s elixírmi a niekedy na seba látky reagujú inak, ako som očakával. Tieto elixíri,“ ukázal na jeho vlastnú výrobu, „sú vlastne len malé odchýlky pri výpočtoch.“ Uškrnul sa.
„Malé odchýlky pri výpočtoch.“ Zopakoval po ňom mdlo.
„Presne tak.“ Prisvedčil s ťažko skrývaným smiechom. Samozrejme, že bol hrdý na svoje elixíri, ale keď jeho tak strašne bavilo trápiť Snapea.

„S kadiaľ si zohnal roh jednorožca, ak sa smiem opýtať?“ pozrel sa na neho so zvedavosťou v očiach.
„Opýtať sa smiete, ale aj tak vám to nepoviem.“ Snape sa na neho nepekne pozrel. Harry siahol do tašky a vytiahol tri rohy, ktoré si priniesol.
„Tieto si môžete ponechať.“ Podal mu ich. Snape sa na neho ohromene pozrel.
„To nemôžem prijať.“ Odmietol.
„Vy musíte dostávať často ponuky na roh jednorožca úplne zadarmo.“ Podotkol ironicky.
„To, že máte sprístupnený trezor Potterovcov, ktorý musí byť podľa toho, čo teraz vidím veľmi veľký vám nedáva právo podplácať učiteľov.“ Zavrčal na neho, popudený jeho správaním. Ani sám nevedel, prečo ho to tak rozladilo. Možno preto, že ho ešte stále chcel nenávidieť? A možnože pre niečo iné aj keď sám netušil prečo.

Harry sa na chvíľu ani nedokázal pohnúť od šoku, ale netrvalo dlho a spamätal sa. A ako inak, práve v tejto chvíli u neho musela zvíťaziť jeho slabšia stránka a jeho neustály pokoj sa kamsi vytratil.
„Viete, za čo som si kúpil školské pomôcky? Musel som si zobrať peniaze od Siriusa! Za celý život som nevidel ani galeón z peňazí Potterovcov a to som ich synom. Už od siedmych rokov mám dohodu so Simonom, on mi dá zadarmo ingrediencie, ktoré potrebujem a ja mu za to uvarím elixír. Všetky elixíri v tejto knihe som pripravil práve vďaka Simonovi, nebyť jeho, tak nemám ani jeden z nich. Už niekoľko rokov chodím k Simonovi a on ma naučil, ako mám správne namiešať elixír, ako mám využiť svoje cítenie pre ne. Tak mi tu nehovorte nič o podplácaní! Na to nemáte právo! Súdite ma a v skutočnosti o mne neviete nič. Absolútne nič! Už od prvej hodiny som tušil, že nieste tým čarodejníkom, za akého som vás považoval, ale nikdy som si nemyslel, že ste jedným z tých čarodejníkov, ktorý považujú mojich rodičov za svätých. Očividne som sa mýlil.“ Ku koncu už ani nevládal kričať. Mal problém zadržať slzy, aby sa nepreliali.

Severus sa nezmohol na slovo a zarazene stál na mieste. Ešte nepočul, že by chlapec vybuchol. Vždy mal svoje emócie dokonale ukryté, dokonca ani jeho priatelia väčšinu času nevedeli, čo si skutočne myslí.

 Harry nadobudol dojem, že prestrelil.
„Dovidenia profesor.“ Rozlúčil sa potichu, položil rohy jednorožcov na písací stôl v Snapeovej pracovni a snažil sa čo najrýchlejšie vypariť, kým sa starší kúzelník nespamätá.
„Počkajte, Potetr.“ Prikázal mu Snape. Harry sa so sklonenou hlavou otočil späť k nemu.
„Áno, pane?“ opýtal sa trochu nesmelo. Starší muž si povzdychol.
„Myslím, že máš pravdu, Harry.“ Priznal. Chlapec zmätene zamrkal očami a pozrel sa na neho. Čakal trest a nie súhlas.

„Skutočne som ťa nemal súdiť, ale... Nikdy som nemal Jamesa rád, ale taktiež som si nikdy nemyslel, že by niekedy zanedbal svojho syna a Lily...“ nevedel nájsť správne slová. Bolo pre neho ťažké uveriť, že by jeho milovaná Lily nemilovala svojho syna. Takého správanie nečakal ani od Jamesa, a to ho celý život nenávidel. Zatvoril bolestne oči a snežil sa v mysli poskladať vetu v správnom slovoslede.
„Profesor, ale oni svojho syna milujú, možno až príliš. Už od prvého dňa, kedy im Dumbledore povedal, že je Damian Vyvolený ho milovali a snažili sa ho zahrnúť láskou a pochopením. Aj za cenu toho, že zabudli na mňa. Ja som nakoniec neskončil až tak zle.“ Pokrčil Harry s miernym úsmevom plecami. „Mám Siriusa, Remusa, Simona a dokonca aj Dumbledora. Títo ľudia mi v živote pomáhali a nahrádzali mi rodinu.“ Dokončil.
„Ale to nie je ono. Rodičovskú lásku nejde nahradiť ničím iným.“ Namietol Snape.

„Sirius je, ako iste viete, pravý Záškodník. Naučil ma hrať metlobal, baliť dievčatá, poradil mi, ako si z niekoho správne vystreliť a ukázal mi všetky tajné chodby na hrade. Remus ma naučil mnoho zaujímavých a užitočných kúzel, vždy poznal riešenie každého môjho problému a spolu so Siriom mi dali to, čo mi rodičia zabudli dať. Lásku a porozumenie. Simon mi pomáhal vtedy, keď boli Sirius a Remus preč a ja som nemal nikoho. Často mi dodával ingrediencie zadarmo a požičal mi množstvo kníh o elixíroch. Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale Simon je perfektný spoločník a pozná veľmi veľa čarodejníkov a aj ich tajomstvá, ktoré by sa nemali dostať na verejnosť. Aj tí najvznešenejší čarodejníci majú svoje malé a často aj trápne tajomstvá. A Albus Dumbledore je kapitola sama o sebe. Dlhé hodiny sme trávili rozhovormi o navonok bezvýznamných veciach a ja som si to ani poriadne nestihol uvedomiť a obľúbil som si ho. Keď som na to prišiel, tak bolo neskoro na nejaké zmeny a niekoľko dní potom som bol nazúrený sám na seba, že som bol taký hlúpy a dovolil som si naviazať sa na niekoho. Nakoniec ma to prešlo, lebo som si uvedomil, že aj Dumbledore má slabosť pre mňa a nie som v tom sám.“ Po celý čas mal Harry na tvári láskavý výraz, len ku koncu sa pobavene uškrnul. Snape ho ticho počúval a premýšľal nad jeho slovami. Ten chlapec mal v sebe viac lásky a odpustenia, ako všetci študenti Rokfortu dokopy a to aj napriek tomu, že to mal v detstve ťažké. Pri pohľade naňho bolo Snapeovi jasné, že chlapec už dávno nie je dieťaťom aj keď tak ešte stále vypadá.

„Nechcel by si v elixíroch preskočiť do vyššieho ročníka? Elixíri, ktoré tebe nerobia najmenší problém nevedia navariť ani niektorý kvalifikovaný čarodejníci, ktorý mali s elixírov V.“ Znenazdajky mu navrhol. Harry sa na neho znovu neveriacky pozrel. Dnes ho profesor prekvapil viackrát, ako je zdravé.
„Myslím, že nie. Mne to plne vyhovuje takto, keď navštevujem prvú triedu a po škole skúšam nové elixíri.“ Odmietol po chvíli.
„Tak mi aspoň dovoľ, aby som ťa naučil všetko to, čo viem ja. Si najlepší žiak, akého som kedy mal a bola by nesmierna škoda premrhať tvoj talent.“ Navrhol mu teda.
„To by som bol veľmi rád, profesor. Ďakujem.“ Vďačne sa na neho usmial. Snape bol Majster elixírov a bezpochyby poznal elixíri, o ktorých sa Harrymu ani nesnívalo.
„Táto kniha len dokazuje to, že ste výnimočne dobrý. Ja sám som vytvoril iba niekoľko vlastných elixírov a to mám už svoje roky. Ty si ešte len prvák a už máš celú knihu, ktorá má, ako som si všimol neobmedzený počet strán, plnú vlastných elixírov.“ Poukázal na knihu, ktorú držal ešte stále v rukách.

„Nebolo to také ťažké, elixíri ma bavili už odjakživa. A ja som akosi vždy vedel, čo mám kedy a kam pridať do rôznych elixírov, aby som urýchlil proces bez zmeny účinku elixíru alebo pozmenil chuť, či účinok elixíru. Pre mňa to bolo vždy prirodzené.“ Pokrčil Harry ramenami.
„A to je na to také úžasné. Aj ja mám cit pre elixíri, ale ten môj nie je ani zďaleka taký dokonalý, ako ten tvoj. Vôbec by som sa nedivil, keby som ti teraz zadal veritasérum, aby si ho uvaril a tebe by vyšiel na prvý pokus.“ Presviedčal ho. Harry sa začervenal, keď hovoril o veritasére.
„Môžem?“ opýtal sa Harry a ukázal na knihu v jeho rukách.
„Samozrejme, veď je tvoja.“ Podal mu ju. Harry ju otvoril a chvíľu v nej listoval, až kým nenašiel stranu, ktorú hľadal.
„Pozrite sa na toto.“ Ukázal mu knihu.
„Pre Merlina! Toto sa ti ako podarilo?!“ vyhŕkol užasnutý Snape. Harry mu ukázal prerobené veritasérum.

„Vychádzal som z veritaséra, skladá sa z podobných ingrediencii, len má rozdielne účinky. Pokým pri veritasére musí konzument po dobu jednej hodiny hovoriť len pravdu, tento elixír účinkuje dvadsaťštyri hodín a počas tých dvadsiatich štyroch hodín má s vami daná osoba prepojenú myseľ bez toho, aby si to uvedomovala. Má to len jednu chybu, vnímate len tie myšlienky, ktoré v jeho mysli práve prebiehajú, nemôžte vidieť minulosť.“ Vysvetli Harry účinky elixíru.
„Ale to je úžasné! Vieš, čo by si vyvinul, keby si ho ešte vylepšil? A ja nepochybuje, že by si to dokázal.“ Hľadel naňho v úžase profesor.
„Už teraz poznám jeho vylepšenú formu.“ Priznal Harry.
„Je tu?“ opýtal sa ho profesor.
„Nie.“ Pokrútil hlavou.
„A povieš mi ju?“ opatrne sa na neho pozrel. Z chlapcovho výrazu nevychádzalo nič dobré.
„Nikto sa nikdy nesmie dozvedieť, ako ho navariť. Viete, čo by to znamenalo? O tom človeku by ste vedeli všetko, poznali by ste všetky jeho tajomstvá, túžby, prehrešky... Tento elixír by zničil akékoľvek putá, ktoré medzi sebou ľudia majú. Každý človek má svoje tajomstvo, hoci aj úplne malicherné a zdanlivo bezvýznamné. Čo by ste urobili, keby ste sa dozvedeli, že váš najlepší priateľ vždy miloval tú istú ženu, čo vy? Alebo to, že váš spolubývajúci je chladnokrvný vrah? Dokázali by ste ešte milovať toho človeka aj potom, čo by ste zistili jeho najtemnejšie tajomstvá? A čo je najhlavnejšie, dokázal by sa vám ten človek ešte niekedy pozrieť do očí? Aj vy máte svoje temné tajomstvá, o ktorých nechcete, aby niekto vedel.“ Chladne sa na neho pozrel.
„Máš pravdu.“ Súhlasil nakoniec s povzdychom Snape.

„A okrem toho, nikto okrem mňa nikdy nepríde na to, ako ho namiešať. Ja sám som na to prišiel len pred mesiacom, keď som sa dostal k ingrediencii, ktorú nie je možné beztrestne získať. A keby na to náhodou prišli, tak mi verte, že by sa toho elixíru nenapila ani väčšina Smrťožrútov, ak vôbec niektorý.“ Uistil ho Harry a podvedome siahol na fľaštičku, ktorú mal na striebornej retiazke zakvačenú na krku. Snape sa pozrel na miesto, kde mal Harry uloženú fľaštičku, ale našťastie nevidel, č o v nej bolo.
V tej fľaštičke mal Harry krv jednorožca, jednu z prísad na pozmenené veritasérum. Táto, ktorú so sebou nosil Harry bola dobrovoľne darovaná, nie násilne odobratá, takže sa pri nej nemusel obávať prekliatia, ktoré by ho inak neminulo.
„Čo je tou prísadou?“ opýtal sa ticho Snape.
„Buďte rád, že to neviete.“ Smutne sa pousmial Harry.
„Dobre.“ Rezignoval Snape.
„Ešte stále platia tie hodiny s vami?“ uisťoval sa Harry.
„Samozrejme.“ Pritakal Snape. „Môžme začať už zajtra, ak ti to vyhovuje.“ Navrhol.
„Už sa teším. Tie rohy si nechajte, určite ich využijete a ja vás uisťujem, že mne chýbať nebudú. Dovidenia.“ Rozlúčil sa Harry a vybral sa preč.
„Dovidenia.“ Rozlúčil sa s ním Snape, keď prechádzal dverami. Harry sa otočil, usmial sa na neho a zatvoril za sebou dvere.

Predsa som sa v ňom nezmýlil. Pomyslel si Harry, keď sa vracal do veže. Nakoniec sa ukázal byť celkom dobrým učiteľom a Harry dokázal pochopiť aj jeho záujem pre to pozmenené veritasérum.
Bol Dumbledorovým špehom a tento elixír by mu nesmierne uľahčil jeho prácu. Harry by mu veľmi rád pomohol, ale bolo by to príliš nebezpečné a krv jednorožca patrí právom medzi zakázané prísady. Harry doteraz nechápal, prečo mu jednorožci venovali svoju krv. Dobrovoľne darovaná krv jednorožca má nesmiernu moc a nevyčísliteľnú hodnotu.
Na svoju prvú úpravu veritaséra potreboval roh jednorožca a na tú druhú zas jeho krv, no jedno lepšie, ako druhé.

Harry si nemohol pomôcť, ale stále premýšľal nad záhadnými dverami pokrytými runami, na ktoré narazil. Pred pár dňami prechádzal tou chodbou v ktorej boli tie dvere spolu s Ronom a Nevillom, ale nijaké dvere tam neboli.
Ešte v ten deň sa k nim po vyučovaní vrátil a znovu sa objavili. Vyzeralo to tak, že sa ukazujú iba jemu a Harry sa nevedel rozhodnúť, či je to dobré znamenie alebo nie. Mohla to byť nejaká pasca, ale tak isto to mohlo byť niečo výhodné. Veď, kto by už chcel zabiť Harryho Pottera? Damiana možno áno, ale Harryho nie.
Jediný, kto mal niečo proti Harrymu boli Slizolinčania, ktorý stáli za jeho bratom, ale oni by takú pascu nastražiť nemohli. Rokfort by nikdy neublížil svojmu žiakovi na príkaz iného žiaka.
Možno, ak by to bol dedič jedného zo Zakladateľov, tak áno, ale Harry nepoznal nikoho, na koho by sedel popis potomka nejakého Zakladateľa.

Harry zmenil smer cesty a namiesto klubovne sa vybral do knižnice. Tie tajomné dvere mu už liezli na nervy a potreboval odreagovanie.
V knižnici si vybral jednu zaujímavú knihu o animágii a usadil sa v rohu knižnice, skadiaľ mal dobrý výhľad na celú knižnicu. Nevedel presne, prečo si vždy vyberal také miesta, kde mal zaručené bezpečie, ale robil to tak vždy, bolo to akési inštinktívne. Vždy, keď vošiel do nejakej miestnosti, tak si vybral miesto z ktorého mal dobrý výhľad a s ktorého by sa dalo v prípade potreby bez povšimnutia zmiznúť. Možno to bolo preto, že nebol nikdy tak celkom dieťaťom alebo to mohlo byť jednoducho v ňom, to nevedel. Bezpečne sa cítil paradoxne iba v Zakázanom lese a na podobných miestach, ktoré ostatných čarodejníkov desili. Iba tam dokázal úplne vypnúť a zabudnúť na akékoľvek ťažkosti.

Možno sa to mohlo zdať divné, ale Harry sa dokázal úplne uvoľniť iba v prítomnosti mágie a zvierat. A Zakázaný les to všetko spĺňal. Dýchal starodávnou mágiou, ešte staršou, ako samotný Rokfort a jeho obyvateľmi boli kúzelné tvory všetkých druhov. Harry miloval tajomnú mágiu lesa rovnako, ako jeho obyvateľov.
Zakázaný les bol obrovský a len málo jeho obyvateľov niekedy našlo jeho hranice. Dokonca ani jednorožce nevedeli, kam až siaha.

Zvyšok dňa strávil v knižnici a nešiel ani na večeru, len zašiel do kuchyne a požiadal škriatkov, či by mu niečo nepriniesli. Oni mu z radosťou vyhoveli a Harry dostal na výber z obrovského množstva jedla a škriatkovia ho nepustili preč, kým nemal plné vrecká sladkostí, čo bolo dosť ťažké, keďže Harry mal vrecká magicky zväčšené.
Celou cestou do klubovne si potom nadával, prečo skúšal to zväčšovacie kúzlo práve na svojom habite.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Najmocnejší

Janka, 28. 2. 2013 21:31

Maš vážne talent, tvoje poviedky majú hĺbku a táto je naozaj jedna z najlepších, aké som kedy čítala :) Naozaj, klobúk dole :)

Poviedky

Klea, 20. 10. 2012 19:05

Môj notebook sa rozhodol, že mi znepríjemní písanie, pretože nedokážem spustiť program na písanie. Napíše mi, že sa vyskytla chyba a ja teraz nemám prístup k rozpísaným poviedkam a mám problém ich dokončiť. Ak sa nespamätá, tak sa obávam, že bude trvať dlho, než ich dopíšem.
Ak sa mi nepodarí do pondelku spustiť program na písanie, tak si požičiam bratov počítač. :-( Ospravedlňujem sa.

Re: Poviedky

martan49, 21. 10. 2012 18:08

tie tvoje poviedky rozpísané ty nezachránim, ale nápad v google je niečo ako word (kreslenie, prezentácie, dokumenty atď) volá sa to disk alebo docs stači ak si urobíš účet v googli a hocikedy keď sa prihlásiš na google účet len klikneš na disk otvoríš si priečinok čo potrebuješ... možno to bude spoľahlivejšie u mňa to zatiaľ nesklamalo :)

Re: Re: Poviedky

Klea, 21. 10. 2012 19:10

Ďakujem. :-)
Mám tu teraz brata, tak sa mi na to pozrel. Nejako sa mu to našťastie podarilo opraviť, pretože mi to skutočne liezlo na nervy. Už môžem začať písať, tak sa do toho konečne pustím.

HP

martan49, 15. 10. 2012 19:53

dúfam, že bude aspoň jedna časť za týždeň ;)

Re: HP

Klea, 15. 10. 2012 20:28

To je jasné. :-) Vždy sa snažím neprešvihnúť týždenný limit. :-)
A keď náhodou nebudem stíhať, tak sem ešte vždy môžem hodiť nejakú novú rozpísanú poviedku. :-)

Re: Re: HP

martan49, 15. 10. 2012 20:42

OK budem rada :)

HP

martan49, 15. 10. 2012 19:48

skvelá kapitola :).. som rada, že si Harry so Snapom začali rozumieť :) a aj s Hermionou sa začal rozprávať a rozumejú si :) ... wau ja som tak strašne zvedavá na pokračovanie :) :) už aby bolo :) :)