Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Bolo pol deviatej aj šesť minút, keď sa konečne dostal do žalárov a to si cestou dopomohol mágiou. Schody doslova zletel, stačilo na to jedno šikovné levitačné kúzlo. Bežne by si nedovolil takto otvorene ukazovať, že je nadanejší, než jeho spolužiaci, ale cestou nikoho nestretol a už tak meškal dlho na hodinu so Salazarom, nechcel meškať ešte dlhšie.

Najväčší problém ho čakal teraz. Netušil, kde presne má Salazar komnaty.

Mierne rozkročil nohy a predpažil mierne pokrčené ruky s dlaňami smerujúcimi od tela. Zhlboka sa nadýchol so zatvorenými očami a behom okamihu našiel svoje magické jadro. Opäť otvoril oči.

„Nyë hanya cenuva fuinë nólwe!“ prikázal jasným hlasom a z jeho rúk sa začala vylievať hustá zlatistá hmla. Použil jedno z najstarších kúzel, aké čarodejníci poznali, pochádzalo ešte z doby, kedy svetu vládli mocní mágovia.

Po tomto kúzle mu ubudla značná dávka mágie, no nič sa nestalo. Jeho mágia zavírila okolím, zažiarila zlatistým svetlom, obtrela sa o temne zelenú magickú hmlu a zhasla spolu s ňou.

Teraz bol rád za to, že ho dnes mladý jednorožec požehnal. Toto kúzlo by bolo náročné už pri použití s prútikom, bez prútika bolo mimoriadne zaťažujúce. No Harry tieto kúzla s prútikom čaroval iba strašne nerád, neboli na to stvorené a ľahko sa mohla s použitím prútika stať nehoda. Naposledy, keď sa nejaký čarodejník snažil použiť toto kúzlo s prútikom sa mu prútik rozlomil v ruke.

„Vintar wista maëst ante!“ skúsil to inak. Polohu zmenil iba tak, že posunul ľavú nohu s svoje telo mierne dopredu, tieto dve kúzla sa od seba až tak nelíšili.

Z rúk mu opäť začala unikať hustá zlatá hmla, tentoraz sa však nestratila po strete so zelenou mágiou, ale namiesto toho ju začala obkolesovať a opatrne sa s ňou miešať. Ruky pred sebou držal tak dlho až kým chodbu nezahaľovala zlatá hmla, ktorej sa podarilo upokojiť a odtlačiť zelenú mágiu nabok.

Salazar mal okolo svojich komnát nesmierne silné ochranné, mätúce a ukývajúce kúzla. Harrymu sa práve podarilo jeho ochrany istým spôsobom akoby uspať a mohol sa tak dostať do jeho izieb. Alebo aspoň potiaľ, kde mal nastavené ďalšie ochrany.

Tie mal hneď na dverách do komnát, ktoré našiel podľa toho, kde bola najviac zhromaždená jeho mágia. Už zodvihol ruku, aby zaklopal, keď si všimol malý lístoček pripevnený ku dverám.

Hľadaj ma v Tajomnej komnate.

 Nemeškaj!

Salazar

Potichu zanadával a mávnutím ruky nechal hmlu rozplynúť sa vo vzduchu. Zelená mágia sa stratila hneď na to, ako zmizla jeho zlatá.

Do Tajomnej komnaty sa dostal presne päťdesiattri minút po ôsmej, mal teda väčšie meškanie, než je slušné a odpustiteľné.

Napadlo ho, že mu Salazar prichystal pascu, do ktorej sa chytil. A čím bol bližšie ku vchodu do Komnaty, tým si bol istejší tým, že mal pravdu.

„Otvor sssa.“ Zasyčal v parselčine na jeden z kohútikov. Už v prvom ročníku raz Komnatu navštívil, našiel ju podľa slabej magickej stopy, ktorú odtiaľ cítil. Nebyť jeho mimoriadneho cítenia mágie, tak by nezistil, že tam nejaký vchod je a nenašiel by tú bájnu Tajomnú komnatu.

Umývadlo pred ním sa odsunulo a odhalilo dlhé a temné potrubie, vedúce nadol. Bez strachu doň skočil a zošmykol sa dlhou šmýkačkou až na chladnú kamennú podlahu Tajomnej komnaty.

To bola prvá vec, ktorá ho prekvapila. Naposledy bola podlaha na konci potrubia posiata kosťami drobných tvorov, ktorými sa živil bazilisk, žijúci v Komnate. Okrem čistej podlahy ho prekvapilo jasné osvetlenie, vychádzajúce z faklí pripevnených na stene.

Pomaly kráčal labyrintom chodieb, vedúcich niekoľko kilometrov popod Rokfortský hrad. Cestu poznal, riadil sa magickou stopou, ktorá ho neomylne viedla k jadru Tajomnej komnaty.

Salazar o ňom musel vedieť už vtedy, keď prekročil prah dievčenských záchodov, ak nie už vtedy, keď sa vrátil späť na pozemky hradu, preto bolo teraz už zbytočné ponáhľať sa.

Skôr sa pohyboval opatrne, pre istotu mal v ruke prútik a bol pripravený pri každom náznaku nebezpečenstva začať čarovať. Očakával, že si pre neho Salazar za jeho meškanie pripraví nejaký trest.

Takto sa pomaly dostal až ku kruhovitým dverám, na ktorých boli vyobrazené dva spletené hady.

„Otvor sssa.“ Zasyčal. Niekedy ho až zarážalo, ako neskutočne jednoduché boli jeho heslá. Takmer každý parselan by sa dokázal dostať do jeho Komnaty. Dva spletené hady sa oddelili, masívne dvere sa odsunuli a Harrymu sa naskytol pohľad na veľkú halu, na okraji ktorej boli jazierka, z ktorých sa parilo a po ich okrajoch sa vynímali obrovské sochy mnohých tvorov, či čarodejníkov. Na druhej strane miestnosti ako bol Harry, stála najväčšia socha zo všetkých, socha samotného Salazara Slizolina, pod ktorou stál čarodejník s dlhými čiernymi vlasmi v zelenom habite.

Harry sa na neho zmätene hľadel. Nečakal, že tu bude takto pokojne stáť a čakať.

„Meškáš.“ Salazarov jasný hlas nasledovala niekoľkonásobná ozvena. To dodalo tejto chvíli tú správnu desivú atmosféru a Harry sa odrazu cítil nervózne a nepohodlne, akoby sa dostal do spoločnosti niekoho, kto je vysoko nad ním a práve urobil niečo, čo mu nebolo po vôli.

„Neskoro som sa dozvedel o tom, že máme dnes hodinu a hľadal som ťa v tvojich komnatách.“ Bránil sa. Jeho hlas neznel v obrovskej kamennej hale tak veľkolepo ako ten Salazarov. Mierne sa zamračil, v tomto mali prsty kúzla.

„To chápem.“ Prikývol Salazar, na čo Harry zmätene nadvihol obočie.

„Ale to neznamená, že ti to prejde bez trestu.“ Dodal. Harry po týchto slovách konečne nadobudol pevnú pôdu pod nohami. Vôbec ho netešilo, že mu chce Salazar udeliť nejaký trest, to nie, nebol masochista, ale vedel, že ho nakoniec dobre odhadol. Len ten trest neprišiel tak, ako očakával.

„Aký bude teda môj trest?“ opýtal sa Harry. Salazar sa na neho nepekne usmial, to videl aj z diaľky.

„Budeš so mnou bojovať tak dlho, ako budem chcieť a akokoľvek budem chcieť. Ak s tebou budem chcieť bojovať bez prútika, tak tak budeme bojovať, ak budem chcieť šermovať, tak budeme šermovať, ak budem chcieť využívať iba čiernu mágiu, tak budeme využívať iba čiernu mágiu. Chápeš?“ jeho slová sprevádzala ozvena, no Harry mu aj tak dobre rozumel.

„Chápem.“ Zatváril sa kyslo. Pre neho to znamenalo, že ho čaká čas plný prehier, počas ktorého ho Salazar otrieska o zem toľkokrát, až sa mu nebude chcieť ani žiť.

Teraz sa Harry vybral k Salazarovi. Cestou švihol prútikom, ktorý mal ešte stále v rukách a zrušil ním kúzlo, ktoré dodávalo Salazarovej ozvene takú veľkoleposť. A rovno zablokoval aj ozvenu, nebolo mu príjemné, keď sa každé jeho slovo ozývalo v priestore.

„To si sa mal tak strašne rád, keď si sem dal postaviť svoju vlastnú sochu?“ opýtal sa Salazara, keď sa postavil vedľa neho a kývol hlavou na sochu.

„Ja som ju nenechal postaviť, to náš syn.“ Odpovedal. Harry prikývol na znak, že rozumie.

„Prečo sa toto volá Tajomná komnata?“ opýtal sa. Salazar sa na neho zaškeril.

„Máš priveľa otázok.“ Povedal. Harry na neho však ďalej vyčkávajúco hľadel, a tak si povzdychol a podvolil sa.

„To tiež nebola moja práca, moje priestory pod hradom takto nazval Richard.“ Odpovedal. Harry sa uškrnul.

„Začínam nadobúdať dojem, že o tvojej Komnate rozhodovalo mnoho ľudí, okrem teba.“ Podpichol ho. Salazarova ruka rýchlo vyletela a strelila mu po zátylku. Harry sa iba zasmial, takmer vôbec ho to nebolelo.

„Kde máš baziliska?“ opýtal sa.

„Rani, poď ku mne.“ Zavolal ako odpoveď Salazar na svojho baziliska.

„Takže Rani.“ Zamumlal.

Dvere na opačnej strane haly, tie, ktorými prišiel, sa do niekoľkých sekúnd opäť otvorili a dnu sa cez ne začalo kĺzať niekoľko metrov dlhé telo obrovského hada. Rani mala mimoriadne pekné sfarbenie, smaragdovozelené s akýmisi červenými tetovaniami na chrbte. Napočudovanie kontrast jasnej zelenej a červenej farby nepôsobil na baziliskovi nepríjemne.

Rani mala krásne sfarbenie aj na baziliska. Väčšina baziliskov bola mimoriadne krásna, ale Rani ich čímsi na sebe dokázala prekonať.

„Zvolil si si mimoriadneho baziliska.“ Podotkol Harry.

„Ja som si ju nezvolil, Rani bola dar.“ Oponoval mu. Harry na neho vrhol rýchly pohľad, ale hneď sa otočil späť na krásneho hada.

„Rani, toto je Harry, môj učeň.“ Zasyčal Salazar. Rani na neho so záujmom otočila svoju hlavu, Harry pre istotu zatvoril oči a čakal.

„Neublíži ti.“ Ubezpečil ho Salazar.

„Ako to?“ opýtal sa Harry a skutočne otvoril oči. Magické tvory mu nikdy neubližovali, ale toto bol prvý bazilisk, ktorého poznal a bolo o nich známe, že ich priamy pohľad zabíja. Okrem toho bola pevne spätá so Salazarom a on zatiaľ nevedel, čo to pre neho znamená.

„Si Syn mágie, myslím, že ti bude oddanejšia ako mne.“ Odpovedal.

„To by som netvrdil, je ti naozaj hlboko oddaná.“ Oponoval mu Harry.

„Ahoj, krássska, rád ťa ssspoznávam.“ Pozdravil Harry Rani a opatrne natiahol ruku k jej hlave. Keď nejavila náznak toho, že by jej to prekážalo, tak položil ruku na jej kožu a pohladil ju.

„Mladý Hadí jazyk ako bol kedysssi môj pán, ty sssi všššak iný ako bol on. Nosssíššš v sssebe znak sssamotnej mágie.“ Zasyčala.

„Vyzerá to tak, že sssom Vyvoleným sssamotnej mágie.“ Reagoval Harry.

„Vyzerá to tak? Sssss, zahoď zbytočnú ssskromnosssť, mladý Kráľ.“ Zasyčala.

„Mladý Kráľ?“ zopakoval po nej Harry s nadvihnutým obočím.

„A kým iným sssi, keď nie Kráľom? Už teraz sssi vládcom magických tvorov a keď dossspeješšš, ssstaneššš sssa vládcom všššetkého a všššetkých na Zemi.“ Obkrútila sa okolo neho a Salazara a pozerala sa mu do očí. Mala sivozelené oči s úzkymi zreničkami, ako majú mačky. Harry sa domnieval, že pri love jej oči nadobudnú jedovatý zelený odtieň.

„Ešte si len chlapec a už máš toľko mien, radšej nepremýšľam nad tým, koľkými menami ťa budú nazývať, keď sa staneš najmocnejším mágom na svete.“ Pousmial sa Salazar. Harry na jeho slová nereagoval.

„Čo ma chceš naučiť?“ opýtal sa Salazara.

„Dnes začneme históriou. Ako som počul, Brigita ťa zoznámila s jedným zaujímavým kúzlom a jeho históriou u nás.“ Povedal Salazar.

„Vis amoris, áno.“ Prikývol Harry.

„Podľa nej musíš nesmierne milovať svoju ženu a musíš byť mimoriadne mocný čarodejník na to, aby si dokázal vyčarovať kúzlo Vis amoris v takej sile.“ Pokračoval. Salazar nereagoval, len sa na neho zamračil.

„A podľa mňa má pravdu.“ Dodal Harry.

„Snažíš sa ma dostať na svoju stranu, aby som ti znížil trest?“ opýtal sa ho Salazar.

„Práve ťa pochválil jeden z najmocnejších čarodejníkov a o pár rokov aj najmocnejší čarodejník v dejinách, to by si mal brať ako poklonu, nie ako podplácanie.“ Zasmial sa Harry.

„Svoj trest si odžiješ aj tak.“ Povedal nakoniec Salazar. Harry sa zasmial.

V hale nechal vyčarovať dve pohodlné kreslá v zelenej farbe s malým stolíkom medzi nimi a pokynul Harrymu, aby si sadol do jedného z nich. Do druhého si sadol on sám. Pred nimi sa objavili dva poháre s vínom. Harry sa na Salazara pozrel s nadvihnutým obočím, ten na to zareagoval úškrnom a zdvihol svoj pohár.

„Vraj si sa zaujímal o kúzla z čiernej mágie, ktoré som použil, keď nás napadli upíry.“ Povedal Salazar potom, či si odpil z vína. Harry iba prikývol, očakávajúc jeho reakciu. Netušil, že sa Salazar dozvie o tom, ako prebiehala jeho lekcia s Brigitou.

„Teraz ti to ešte nepoviem, ale o nejakú dobu sa dozvieš, aké kúzla som použil. Keď budeš starší, tak ťa budem vyučovať čiernu mágiu.“ Prisľúbil mu Salazar. Harry prikývol. Čiernu mágiu ovládal už teraz, dokonca na pomerne vysokej úrovni, no Salazar ho bude vyučovať vyššiu úroveň čiernej mágie, trúfal si tvrdiť, že dokonca vyššiu, než na akej bol Voldemort.

Toto bolo odvetvie mágie, do ktorého by sa nemal pliesť v tak mladom veku, on však nemal na výber. Do svojich sedemnástich sa toho musí naučiť čo najviac.

„Začneme príbehom o Felii, myslím, že o vílach ti ešte nehovoril nikto. Samozrejme, históriu víl poznajú najlepšie samotné víly, no dovtedy, kým sa nestretneš s nejakou vílou, ti budem musieť postačiť ja. Ako iste vieš, víly sú nádherné stvorenia, teda aspoň dovtedy, kým sa nezmenia na beštie a nepokúsia sa svoju ľudskú obeť zabiť. Felia bola vládkyňa víl a mala aj silnejšiu krv, preto bola krajšia a mocnejšia, než ostatné víly. Felia bola jednou z najznámejších vládkyň víl vo vílej histórii. Jej spojenie so zemou bolo legendárne, zem urobila čokoľvek, čo jej prikázala. Preto sa stala najmocnejšou panovníčkou, počas jej vlády nedokázal víly, ktoré žili s ňou, premôcť nikto. Pokúšali sa o to mnohé bytosti, vrátane čarodejníkov, no väčšina skončila mŕtva.  

A práve to sa stalo jej záhubou...

Jedného dňa sa jej podarilo zabiť brata mladej čarodejnice, ktorý išiel víly odprosiť, aby pomohli jeho matke, ktorá umierala. Keď sa jeho sestra dozvedela, že ho Felia bez milosti zabila, prisahala jej pomstu.

Mladá Anabeth, sestra chlapca, ktorý išiel víly žiadať o pomoc pre matku, nebola krajšia, než ostatné ženy, ba ani mocnejšia, či charizmatickejšia. To, v čom vynikala, bola streľba z luku. Dokázala zostreliť aj malý, pohybujúci sa objekt z veľkej vzdialenosti. Posledné peniaze minula u miestnej bylinkárky, tá jej namiešala silný jed, do ktorého namáčala hroty svojich šípov. Takto vyzbrojená sa vybrala zabiť Feliu.

Dlhú dobu čakala na okraji lesa, ktorému vládla, čakajúc na to, kým sa Felia neobjaví. Vedela totiž, že sa dva vílie národy rozhodli nastoliť medzi sebou mier, ktorý by im priniesol pokoj, po ktorom túžili.

Anabeth by ju nikdy nedokázala zabiť v lese, nie, kým by stromy prezradili Felii jej polohu a to, že ju chce zničiť. Preto sa rozhodla vyčkať vonku, kde nie je jej moc až taká veľká.

Nakoniec sa po dlhej dobe konečne dočkala a Felia vyšla spolu so svojimi ochrancami z lesa, ktorému vládla a ktorý bol s ňou tak silne spätý. Sedela na jednom zo stromov, ukrytá za konármi, posiatymi sviežim zeleným lístím. Priložila k luku otrávený šíp, natiahla tetivu, zamierila a vystrelila. Otrávený šíp letel rýchlo a presne, kým ho stihli Feliiny ochrancovia zaznamenať, mala ho zapichnutý v hrudi.

Okamžite jej šíp vytiahli z hrudi a ranu vyliečili, bolo už však neskoro, jed jej koloval v krvi. To však ešte nikto z nich nevedel. Anabeth našli na strome ani sa nepokúšala ukryť, priviedli ju k Felii a zrazili ju pred ňou na kolená.

„Zomrieš tak, ako zomrel môj brat.“ Povedala Anabeth a napľula jej k nohám. To bola tá najväčšia urážka, akou mohla častovať víliu kráľovnú. Za tento skutok dala Felia Anabeth odťať hlavu.

Po pár dňoch sa na Felii začali prejavovať účinky silného jedu z Anabethinho šípu. Najskôr začala Felia slabnúť po fyzickej stránke, nemohla behať a bola neustále unavená. Najväčší úder pre ňu však nastal vtedy, keď začali pomaly miznúť jej schopnosti, až kým sa úplne nestratili a ona ostala odrezaná od prírody. Musela sledovať, ako jej ríša pomaly upadá a na jej trón nastupuje iná víla, ktorá mala dostať upadajúcu ríšu opäť na nohy.

Posledné dni pred svojou smrťou strávila sama, trpela prudkými kŕčmi a bolesťami, bez schopností a bez ľudí, ktorých prítomnosť by jej pomáhala znášať utrpenie. Takto skončila mocná a slávna vília vládkyňa – sama, pokorená obyčajnou čarodejnicou.“ Harry po celý čas, kým Salazar rozprával príbeh vílej vládkyne, mlčal.

„Kde si tento príbeh počul?“ opýtal sa ho.

„Kedysi dávno mi ho rozpovedala jedna víla.“ Odpovedal.

„Nebudem sa ťa pýtať na to, čo si si z tohto príbehu odniesol, no dúfam, že to nebola iba história.“ Povedal po chvíli Salazar. Harry sa mu pozrel do očí a prikývol. V tomto príbehu bolo omnoho viac, než len história.

Ešte nejakú dobu sa rozprávali o histórii víl a aj o vílach samotných. Debaty so Salazarom si užíval, vedel toho o histórii víl mnoho, oveľa viac, než Harry. A Harry sa rád učil nové veci.

„Tak a teraz sa môžeme začať venovať tvojmu trestu.“ Povedal Salazar až nechutne veselo a vstal. Harry potichu zakňučal, ale taktiež vstal. Salazar nechal mávnutím prútika zmiznúť kreslá a stôl.

„Pre začiatok to skúsime s prútikmi, nijaká bezprútiková mágia.“ Zadal inštrukcie. Harry si poslušne vytiahol prútik a pripravil sa do bojového postoja.

„Undómë raste’s tea!“ začal Salazar. Nehral sa s ním a hneď použil silný kaliber.

„Verita tea martes!“ Harry okolo seba vyčaroval svetlomodrý štít.

„Mintrra pia sonda!“ okamžite pokračoval Salazar a Harry musel vystriedať štíty.

„Selva carte’s panrte’tea!“ Salazar ho nešetril a páli po ňom kúzlo za kúzlom. Harry rýchlo švihal prútikom a čaroval okolo seba štíty. Bol vďačný za to, že ho jeho lesný priatelia naučili toľko štítov, bez nich by bol už dávno na zemi. No aj napriek tomu prehrával. Keby smel používať bezprútikovú mágiu, tak si okolo seba jednou rukou vyčaruje štít a druhou útočí, to však nemohol kvôli pravidlám, ktoré Salazar určil.

„Nályë enigma’s!“ zvolal Salazar.

„Pontra bia nota!“ ďalšie kúzlo. Harry stihol iba tesne vyčarovať štít.

„Sera pardo!“ ďalší štít už stihol vyčarovať iba čiastočne a sila Salazarovho kúzla ho odhodila niekoľko metrov dozadu, skončil až v jazierku s horúcou vodou.

Horúca voda blahodarne pôsobila na jeho unavené svaly. Boj so Salazarom dal jeho rukám zabrať viac, než by sa mu páčilo. V jeho útoku bolo viac sily, než by mali jeho kúzla obsahovať, pridával do nich aj svoju surovú mágiu.

Vynoril hlavu z jazierka, vďačný za to, že na sebe nemá habit. S ním by sa mu plávalo veľmi zle. Doplával k brehu a vyšiel z vody. Jedným rýchlym švihnutím prútika sa osušil a zameral svoj pohľad na spokojne sa tváriaceho Salazara.

„Myslím, že takto budeme pokračovať aj naďalej. Tento štýl boja mi úplne vyhovuje.“ Nepekne sa na Harryho usmial a pokynul mu, nech sa pripraví na začiatok ďalšieho súboja.

Harry sa psychicky pripravil na ďalšiu bolestivú prehru a postavil sa do bojovej pozície. Možno prehrá, ale postará sa o to, aby to ani Salazar nemal také jednoduché. Okamžite potom, ako dal Salazar znamenie na začiatok súboja vypáli kúzlo, teraz začne on.