Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


4. 5. 2013

12. Temnota

 Harry sa prudko dýchajúc vrátil späť do svojho tela. Srdce mu boli privysokou rýchlosťou a v spánkoch mu nepríjemne tepalo. Na nič nečakal, vyskočil na nohy a rozbehol sa ku schodom smerujúcim von z kufra. Arya zachytila zdesenie v jeho očiach a okamžite vzlietla a vybrala sa za ním.

‚Čo sa stalo? Na chvíľu si sa mi stratil a teraz sú tvoje myšlienky príliš neusporiadané. Čo je tá temnota na ktorú myslíš?' dožadovala sa Arya odpovede.

‚Ja neviem, neviem nič, len to, že je to niečo zlé. Veľmi zlé. Voldemort sa chystá napadnúť Rokfort a on mu v tom pomôže.‘  Poslal jej odpoveď a spolu s ňou aj nejaké zmätené myšlienky, ktoré sa náhodou dostali do ich mentálneho prepojenia.

‚Choď za Snapeom a povedz mu, že Voldemort chce napadnúť Rokfort. Vlastne nie, počkaj! Jeho už muselo varovať Znamenie. Musím to povedať Dumbledorovi, riaditeľ musí ochrániť školu. Nemôžeš sa nejako spojiť s Félixom? On snáď už bude vedieť ako mu to povedať.‘ Vrhol na ňu rýchly pohľad a otvoril veko na kufri, ktoré mu bránilo vyjsť. Aryino telo v odpoveď zažiarilo strieborným svetlom a mladý fénix zmizol, aby splnil jeho príkaz a informoval Dumbledora cez Félixa.

 

Harry sa prehnal cez izby, ignorujúc pobúrené hlasy svojich spolubývajúcich, ktorých zobudil, zbehol schody do spoločenky a prebehol cez miestnosť zariadenú v chrabromilských farbách. Pred portrétom Tučnej panej na chvíľu zastal a povedal jej heslo. Cez dieru v stene sa prešmykol ešte predtým, než sa obraz úplne odklonil. Len nejasne si uvedomoval Gabriela, ktorý sa ponáhľal za ním.

Rokfortské schodisko sa s ním rozhodlo spolupracovať, a tak nemal Harry pri prechode žiaden problém a nemusel sa zastavovať. Gabriel za ním už také šťastie nemal.

Keby sa Harry počas behu dole schodmi čo i len raz obzrel, všimol by si niečo veľmi znepokojivé. Jeho spolužiak a priateľ si nerobil ťažkosti s tým, že s ním schody nespolupracovali. On sa jednoducho vzniesol do vzduchu a celú cestu preletel. Taktiež by si pri pohľade za seba všimol, že sa k letiacemu Gabrielovi pripojili ďalšie dve postavy. Jedna s dlhými blond vlasmi a druhá s vlasmi ako havranie krídla. Všetci traja mali oblečené dlhé čierne plášte, ktoré si obliekli nevedno kedy. Harry sa však za seba neotočil, a tak o ničom z toho nevedel.

 

Pred obrovské dubové dvere, ktorými sa vchádzalo do Rokfortu, sa dostal zadýchaný a na pokraji kolapsu. Predklonil sa a ruky si položil na kolená, bolestivo ho bodalo v boku. Ešte nikdy v živote sa mu nepodarilo tak rýchlo zdolať cestu z Chrabromilskej spoločenskej miestnosti pred Rokfortskú bránu. Nechal si pár sekúnd času, počas ktorých sa pokúsil ustáliť svoj dych a srdečný tep. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, keď sa otočil mu na pokoji tiež príliš nepridal.

Za ním stáli tri postavy v dlhých čiernych plášťoch. To bolo prvé, čo zaznamenal a stačilo mu to na to, aby okamžite vytasil prútik a zamieril na nich. Vzápätí na to si však všimol, že pred ním nestoja Smrťožrúti, ale traja noví študenti, ktorí sa veľmi rýchlo stali jeho priateľmi. Zmätene sa na nich hľadel, niečo sa mu na nich zdalo iné. Možno za to mohli kamenné výrazy, ktoré sa im usadili na tvárach alebo tie čierne plášte?

Nie, odpovedal si hneď. To nie je to, čo ho tak znepokojilo. Bolo to niečo iné, niečo, čo ho prinútilo o krok ustúpiť a prútik vo svojej ruke zovrieť pevnejšie.

 

Keď sa po prvý krát stretli vo vlaku, tak sa mu na mágii súrodencov Soulových a slečne Frightovej zdalo niečo podivné a známe. Vtedy tomu neprikladal príliš veľký význam, bol to iba slabý záblesk a po čase si na to zvykol. Samozrejme, vždy si uvedomoval, že je ich mágia trochu iná ako mágia iných čarodejníkov, ale aj on bol predsa iný ako ostatný. Jeho mágia bola až príliš poznamenaná stretnutím so Životom a so Smrťou na to, aby bola rovnaká ako predtým. A to bol problém. Jeho mágia bola iná, ale aj on bol iný. A až teraz si plne uvedomil, že aj traja nový študenti sú iní ako ostatní.

Všetko do seba začalo zapadať. Po dlhé roky sa nikto len tak neprihlásil na Rokfort, keď dovtedy študoval na inej škole alebo sa venoval domácemu štúdiu. Títo traja žiaci boli po veľmi dlhom čase prví, ktorí to porušili. A to tajomstvo rodov Soul a Fright, ich posledné dediči, zhodou náhod to boli u Soulových dvaja súrodenci a u Frightových jedno dievča, malo sa mu zdať divné, že sa po rokoch objavili ďalší dediči. Tie mená Soul a Fright, v preklade znamenajú Duša a Hrôza, teraz sa mu zdalo, že sa k nim celkom hodia. Záhadne sa objavili krátko po tom, ako ho Aaron a Eldewey zaučili a predali mu jeho úlohu. Ako len mohol byť taký slepý a nevidieť to?

 

„Viem, čo si myslíš, ale nie je to tak. Nechaj nás, aby sme ti to vysvetlili.“ Žiadala ho Amber a pokúsila sa k nemu pristúpiť. Harry na ňu namieril prútikom, čím ju prinútil stiahnuť sa späť.

„Vy ste tí traja dediči, však?“ opýtal sa. Hlas mal chladný, ale aj tak sa mu takmer nebadane chvel.

„Áno, sme, ale je to inak ako si myslíš.“ Odpovedal tentoraz Gabriel. Harry sa prudko otočil jeho smerom. Jeho slizolinská časť si uvedomovala, že to bol jeho zámer, odvrátiť jeho pozornosť od Amber, ale teraz mu na tom nezáležalo.

„Odkiaľ vieš, čo si myslím?“ prebodol ho tvrdým pohľadom.

„Viem si predstaviť, čo teraz prežívaš. Ale ver mi, my sme ťa nezradili, len sme ti, podobne ako ty nám, niektoré veci nepovedali.“ Harry za tým cítil jasnú narážku na Eldewey, ale rovnako dobre sa mohol aj mýliť a oni o nej nič nevedia.

„Och, áno, vieme o Eldewey. Síce toho nevieme veľa, ale vieme, že ťa cez prázdniny ona a Aaron zasvätili do ich umenia.“ Reagoval Gabriel, akoby mu čítal myšlienky.

„Odkiaľ viete o Eldewey?“ zavrčal. Tentoraz sa ozvala Charlotte, ktorá až doteraz mlčala.

„Harry, myslíš si o nás zlé veci a ja to chápem, mali sme ti hneď na začiatku povedať pravdu. Ale nevedeli sme ako budeš reagovať. Som si istá, že ti Eldewey hovorila o bytostiach, zvaných Prvý Dementori. Prvý Dementori boli vlastne ľudia, ktorých Eldewey zachránila pred temnými silami. My, ja Amber a Gabriel, sme kedysi žili v bohatej, mocnej a známej aristokratickej rodine. Naši rodičia nás milovali a nikdy nám nič nechýbalo. Ja a Gabriel sme sa do seba zamilovali už v trinástich a ako vidíš, naša láska ešte stále nevyprchala. Jedného dňa sa však všetko zmenilo.

Začínalo sa to ako krásny, zdanlivo pokojný deň. Jarné slnko bolo hrejivé, tráva bola krásne mäkká, zelená a voňavá, posiata kvetmi, ktoré voňali snáď ešte krajšie ako mladá tráva. Pozemky našich rodín boli rozľahlé, Soulovci mali pri sídle les, tam sme sa v ten deň stretli. Mala som oblečené fialové šaty, Amber mala tmavomodré šaty a Gabriel hnedé nohavice a bielu košeľu. Presne sa pamätám na tú chvíľu, keď zrazu slnko zatienilo niečo temné a desivé. Obrovský mrak, ktorého zdroj bol však niekde na zemi. Niekde pri našom sídle. Skamenela som od hrôzy, keď som si uvedomila, že sa tá temnota skutočne rozlieha od nášho sídla. Všetci traja sme sa tam rozbehli, ale keď sme prišli už bolo neskoro. Všetci, naši rodičia, strýkovia a tety, starý rodičia, sluhovia, škriatkovia, všetci boli mŕtvi. Aj kvety v našej záhrade uvädli a odkvitli, akoby už dlhú dobu neboli na svetle a nedostala sa im voda. Avšak ja veľmi dobre viem, že náš starý záhradník sa o ruže v našej záhrade staraj s láskou a svedomitosťou. Náš príchod spôsobil, že sa ten desivý tieň otočil na nás a upriamil na nás svoju pozornosť. Nevideli sme ako presne vypadal, všetko ukrývali čierne tiene. Natiahol sa za nami a ovinul nás svojou temnotou. Vtedy som vedela, že zomrieme. To uvedomenie si, že je smrť tak blízko a že nie je šanca na to, aby sme sa zachránili bola strašná. Keby som vtedy mohla kričať, tak to určite urobím, ale nemohla som. Číra hrôza, ktorú som vtedy pociťovala mi v tom bránila. Vtedy mi prišlo až morbídne vtipné, že moje meno znamená hrôza.

A vtedy sa to stalo. Všetko sa odrazu zastavilo a nebo ožiarila oslepujúca žiara, ktorá rozohnala tiene a tomu, čo bolo ich zdrojom očividne spôsobovalo bolesť. Taký strašný krik som ešte v živote nepočula. Ku nám na zem sa zniesla nádherná žena, na jej výzor nikdy nezabudnem. Mala dlhé čierne vlasy, tmavomodré oči, alabastrovú pleť a prekrásne biele šaty, ktoré jej viali v neexistujúcom vetre. Zvláštne, že? Smrť odetá v bielom. Natiahla k nám ruky. My sme ani na okamih nezaváhali, nerozmýšľali sme nad tým, či nie je chyba chytiť sa jej, len sme to urobili a ona nás odviedla preč. Prečo od smrti, preč od temnoty, preč od nášho starého života. Nikdy nám nepovedala, čo bola tá temnota s ktorou sme sa stretli, ale povedala nám, že to nie je naposledy, čo nám skríži cestu. Bojím sa, Harry, že to, čo je tam vonku je to isté, čo vtedy napadlo a vyvraždilo naše rodiny. Ale verím, že sa ubránime. Tentoraz sa nenecháme zastrašiť a opätujeme jej úder, pomstíme sa za naše rodiny.“ Niekedy počas jej rozprávania ju Gabriel objal okolo ramien a pritiahol si ju do náruče. Zdala sa byť stratená v bolestivých spomienkach. Ale predsa, keď sa na neho pozrela, zovretá v Gabrielovom objatí, Harry videl v jej očiach odvahu a silu.

 

Harry sklonil pohľad na prútik vo svojich rukách. Niekedy v prvej tretine Charlotinho rozprávania ho sklopil a teraz ho už iba voľne držal medzi prstami. A už ho znovu nechcel pozdvihnúť proti trom novým študentom. Veril Charlotte každé slovo, jeho šiesty zmysel alebo niečo také, mu napovedal, že neklame. A ani jeho chrabromilská časť nechcela pripustiť, že by mu niekto klamal v tomto. A už dupľovane nie druhý Chrabromilčan, lebo do tohto bol zapojený aj Gabriel. 

„Ďakujem. Ďakujem za to, že si mi to všetko povedala. Viem, že to pre teba muselo byť ťažké.“ Poďakoval sa jej chrapľavým hlasom. Odkašľal si a ospravedlňujúco sa na ňu usmial. Charlotte vykročila k nemu a jemne, ale predsa neústupčivo, ho objala. Harry jej objatie opätoval a jemne ju zovrel v náručí.

„Odpusť nám, že sme ti nič nepovedali.“ Zamumlala mu do pleca.

„Vy mne zas odpustite, že som na vás zaútočil.“ Vrátil jej to.

„My sme ti nič nepovedali, ty nám tiež nie. Ty si na nám zaútočil, my sme ťa vydesili, niečo mi hovorí, že sme si kvit.“ Pobavene povedala Amber. Harry sa zasmial.

„Tiež mám taký pocit.“ Súhlasil s ňou.

 

Usmial sa na Chralotte, ktorá ho práve pustila a opäť sa vrátila ku Gabrielovi. Chrbtom sa oprela o jeho hruď a Gabriel jej obmotal ruky okolo pásu. Obom sa na tvári objavil spokojný úsmev, čo vyvolalo na tvárach Harryho a Amber pobavené úškrny.

„Prečo tie čierne plášte? Pomýlil som si vás so Smrťožrútmi.“ Opýtal sa.

„To je znak Prvých Dementorov, dlhé čierne plášte. Pri bližšom skúmaní si na nich všimneš rôzne znaky, vidíš?“ Amber k nemu pristúpila a ukázala mu svoj plášť. Harry ho vzal medzi prsty. Látka medzi jeho prstami bola temne čierna, až modrastá, na dotyk jemná a chladná. A ako hovorila Amber, pri bližšom preskúmaní si na látke plášťa všimol Harry podivuhodné vzory. S takýmto písmom sa zatiaľ stretol iba raz, používali ich Eldewey a Aaron.

„Úžasné.“ Nadchýnal sa.

„Keď využívame svoje dary, tak sa tie znaky rozžiaria.“ Prezradila.

„Dary?“ spýtavo sa na ňu pozrel.

„Každý z nás má nejakú špeciálnu schopnosť, niečo, čo bežný čarodejníci nevedia, my to voláme dar. Sú to vlastne schopnosti, ktoré dostávajú do vienka mocní mágovia. Ja som iluzionistka a vládnem živlu vody, okrem toho ovládam aj istý druh levitácie.“ Informovala ho Amber.

„Ja som liečiteľ a zvládam telekinézu, podobne ako Amber aj ja mám nadanie na istý druh levitácie.“ Pridal sa Gabriel.

„A ja mám dar všejazyčnosti, ovládam všetky jazyky ľudí aj zvierat a som animág, mám celkom tri podoby. Premieňam sa na líšku, sovu a bieleho koňa. A podobne ako Amber a Gabriel aj ja ovládam istý druh levitácie.“ Zakončila to Charlotte.

 

„Čo myslíte tým ‚istým druhom levitácie‘?“ zaujímal sa Harry.

„Nedokážeme levitovať úplne, ale iba čiastočne. To znamená, že dokážeme vyskočiť päť metrov do vzduchu, ale dlho sa tam neudržíme.“ Vysvetlila mu Amber.

„To nazývate istým druhom levitácie? Ja by som skôr povedal, že to nie je kompletná levitácia.“ Namietol Harry.

„Klasifikuje sa to ako istý druh levitácie.“ Povedala Amber. Harry pokrčil plecami a radšej to už nechá tak, jej tón hlasu mu napovedal, že sa s ním o tomto už rozprávať nechce. 

„Potom mi poviete niečo viac o vašich schopnostiach, teraz sa zameráme na to, čo musíme urobiť.“ Povedal a otočil sa k dverám.

 

Voldemort a tá podivná bytosť, možno démon sa už blížili, Harry ich cítil, z Voldemortovej prítomnosti mu brnela jazva a chlad toho monštra sa mu pomaly dostával až do duše.

„O chvíľu prekročia pozemky.“ Informoval ich.

„Tak ich dostaňme skôr ako ich prekročia.“ Navrhol Gabriel. Harry sa na neho otočil.

„Myslíš si, že Voldemorta, jeho Smrťožrútov a nejakú temnú potvoru zvládnu štyri decká? Aj keď sú tri z nich niekoľko storočí staré?“ opýtal sa ironicky.

„Harry, ak ich nedokáže zastaviť dedič Smrti, tak kto potom?“ ozvala sa jemne Amber. Harry ich chvíľu iba ticho sledoval, sotva pár sekúnd, úprimne prekvapený vierou v neho, ktorú našiel v ich očiach.

„Dúfam, že vás nesklamem.“ Povzdychol si, otvoril dvere a vykĺzol na pozemky hradu. Amber, Gabriel a Charlotte ho nasledovali. V tej chvíli mal dojem, že by ho nasledovali kamkoľvek.

 

Školské pozemky prekonali takmer behom. Voldemort mal pravdu v tom, že sa dostanú cez Rokfortské ochrany, dokonca to vyzeralo tak, že si to ani nikto neuvedomil.

Čím viac sa blížili skupinke pred nimi, tým viac Harryho dušu zvieral chlad. Je pravda, že ho Eldewey naučila ako prijať temnotu, ona sama bola temná, ale toto bolo niečo úplne iné ako temnota Smrti. Táto temnota bola chladná, desivá a zlá. Áno, zlá. Mohlo sa to zdať detinské, pomenovať niečo alebo niekoho zlým. Každý má predsa dobrú aj zlú stránku, ale Harry v tejto temnote nedokázal nájsť nič dobré. Mal dojem, akoby jeho telo a dušu obmotávalo koncentrované zlo. Pri pohľade na svojich troch spoločníkov zistil, že aj oni pociťujú to isté.

„Ako si ich rozdelíme?“ opýtal sa. S istým rozčarovaním si uvedomil, že sa jeho hlas chveje.

„My traja ťa budeme chrániť, ty zaútočíš. Na tvojom nočnom stolíku bola obálka od Eldewey, v nej malo byť kúzlo, teraz ho použiješ, ak sa nemýlim, tak by ho malo dokázať odohnať.“ Povedal mu Gabriel, jeho hlas sa, podobne ako ten Harryho, chvel.

„Odkiaľ vieš, že som mal na nočnom stolíku nejakú obálku?“ opýtal sa Harry.

„Sám som ti ju tam dal. Eldewey mi dala dve obálky, ktoré som ti mal dať, jednu som ti už odovzdal a druhú ti ešte budem musieť odovzdať neskôr. Ona sama ti ich dať nemôže, stále sú na svete nejaké pravidlá, ktoré musia ona a Život dodržiavať.“ Priznal.

„Čo je v tej druhej obálke?“ neodolal Harry, zvedavosť bola jednoducho silnejšia.

„Netuším.“ Pokrčil plecami.

 

„A Gabriel?“ ozval sa Harry, keď už boli takmer pri nich.

„Hm?“ reagoval.

„V tej obálke boli tri kúzla, vieš aj to, ktoré z nich mám použiť?“ opýtal sa. Podľa Gabrielovho zdeseného pohľadu usúdil, že nie. Ale na ďalší rozhovor už nebol čas. Voldemort a jeho skupinka Smrťožrútov, zakončená bytosťou ukrytou v hlbokom tieni, už totižto dorazila k nim.

„Harry Potter, myslel som si, že budeš taký hlúpy a postavíš sa mi. Kdeže máš tých tvojich dvoch priateľov? Už ti došlo, že ťa po celú tú dobu zrádzali a vymenil si ich za druhých?“ ozval sa Voldemort chladným hlasom. Harryho pri jeho chladnom hlase zaplavil hnev. Nebránil sa mu, zistil, že roztápa mráz v jeho vnútri.

„Nie nevymenil som ich, jednoducho som našiel niekoho, kto ku mne patrí viac ako Ron a Hermiona. A nemyslím si, že by som bol hlúpy, keď som sa ti prišiel postaviť. Ale tebe slovo odvaha nehovorí nič, pravda?“ usmial sa na neho neúprimným úsmevom.  

„Odvaha? Podľa teba je odvaha postaviť sa starobylému démonovi bez toho, aby si vedel ako ho zahnať?“ chladne sa rozosmial. Harry ho chladne pozoroval.

„To ste celý vy, príliš šľachetní a hlúpi Chrabromilčania. Pre toto tak rýchlo umierate. Už čoskoro sa stretneš so svojimi rodičmi, tešíš sa na to?“ pokračoval.

„Ja som na smrť pripravený, vždy som bol. A ty?“ spýtal sa.

„Ja nezomriem, porazil som smrť, nemôžem zomrieť.“ Opäť sa zasmial. Harrymu sa jeho smiech ani v najmenšom nepáčil, príliš sa v ňom odrážalo šialenstvo. A chlad, ktorý ho zvieral, mu na pohode príliš nepridával.

„Neporazil si ju.“ Pokrútil hlavou. „Podarilo sa ti ju obísť, ale nie poraziť, raz ťa dostane.“ Spomienka na Eldewey mu dodala potrebnú odvahu a silu. Voldemorta jeho poznámka nepotešila, ale bol v príliš dobrej nálade na to, aby ho nahnevala.

„Rozlúč sa so životom, Harry Potter. Toto bude tvoj koniec.“ Zasyčal a nasledovaný svojimi Smrťožrútmi ustúpil stranou. Harry sa tak ocitol v uličke utvorenej Smrťožrtmi v čiernych plášťoch, na druhej strane stála bytosť obohnaná tieňmi a upierala na neho svoje planúce oči.

 

Teraz na ňu už Harry videl lepšie. Bytosť mala podobu ženy, krásnej ženy. V šatách utvorených z tieňov sa črtala dokonalá postava, akoby vytesaná zo skaly. Harrymu trochu pripomínala sochu anjela, ktorej niekto vdýchol život. Jej tvár bola zarážajúco krásna a podmanivá. Žiarivé rubínové oči ho uprene pozorovali a zväzovali jeho pohľad s tým jej.

Lákala ho a Harry cítil ako niečo v ňom na jej lákanie odpovedá. Každý mal v sebe niečo temné a niečo svetlé a nikto nebol čierny ani biely. Ona stelesňovala temnú časť ľudí. Možno, keby vedľa nej stálo aj stelesnenie svetla... dobra, tak by si mnoho ľudí pred Harrym vybralo inak, nezvolili by si ju. Avšak ona tam stála sama, veľkolepá a krásna.

Šepotala mu tiché slovíčka, ktorým tak celkom nerozumel, ale vedel, čo mu nimi hovorí. Chápala jeho chuť pomstiť sa, stotožňovala sa s jeho nenávisťou, zdieľala jeho túžbu zbaviť sa bolesti, ktorá ho zožierala. A ponúkala mu všetko, po čom túžila jeho temnejšia strana osobnosti. Chcela ho, jeho dušu, jeho telo, jeho srdce, za to mu ponúkala život Voldemorta. Jeho osudový nepriateľ by padol k jeho nohám, ak by sa rozhodol pre ňu.

Pomaly sa k nemu približovala, stále nepúšťajúc jeho oči. Už bola od neho iba päť metrov ďaleko a stále sa približovala. Kráčala ladne, akoby sa vznášala. Zdala sa byť dokonalá. Harryho však stále vyrušovala ľadová temnota, do ktorej bola zabalená. Ale... keď nad tým teraz premýšľal, tak sa mu už nezdala taká strašná ako predtým.

V náhlom popude sa otočil za seba, aby sa pozrel na svojich troch spoločníkov. Išli s ním sem kvôli tomu, aby zničili démona. Ale prečo? Prečo by ju mal chcieť zničiť?

Jeho priatelia sledovali démonku blížiacu sa k Harrymu ako v tranze. Smrťožrúti, dokonca aj Voldemort, reagovali podobne. Takže Harry nie je jediný, koho opantala? Ktovie prečo, ale prišlo mu to vtipné. A potom sa jeho pohľad opäť zameral na jedného z jeho priateľov, na Charlotte. Matne sa spomínal na príbeh, ktorý mu hovorila. O temnej bytosti, ktorá vyvraždila jej rodinu a chcela zabiť ju, Gabriela aj Amber.

Pohltila ho zúrivosť na to monštrum. Chladné úponky v jeho vnútri sa snažili jeho hnev potlačiť, ale ten pod tlakom iba rástol a spolu s ním sa v plnej sile navracali Harryho spomienky. Ani nevedel, že na niečo zabudol, natoľko bol ohúrený démonom pred ním.

 

Otočil sa späť k bytosti pred ním. Teraz už videl, aká je v skutočnosti. Oči červené ako tečúca krv, naplnené nenávisťou a krvilačnosťou, telo pokryté úponkami temnoty, ktoré sa k nemu načahovali. Krása, ktorá ho predtým uchvacovala sa mu teraz zdala až príliš jasná a nepríjemná, desila ho.

„Nebráň sa....“ ozval sa šepotavý hlas a starobylý démon k nemu natiahol svoju bledú ruku. Ale Harry sa už nenechal zlákať. Zovrel v ruke prútik od Smrti a namieril ho na démona. Vedel, ktorú kliatbu musí použiť. Jeho ruka bola pevná a jeho hlas mocný, keď prednášal zložitú inkantáciu kúzla rovnako starobylého ako ona sama.

Hrot jeho prútika zažiaril jasným bielym svetlom, ktoré sa mučivo pomaly začalo rozširovať so slovami plynúcimi spomedzi jeho pier. Bytosť pred ním sa bránila, šľahala ho svojimi temnými úponkami ako bičmi, ale Harry sa ani nepohol, jeho ruka stále pevná a hlas jasný.

Amber, Gabriel a Charlotte sa konečne prebrali so stavu, do ktorého ich priviedol démon a aj oni vytiahli svoje prútiky. Vyčarovali okolo Harryho mocné štíty, ktoré ho chránili pred útokmi temného démona.

Rokfortskými pozemkami sa rozliehal bolestivý krik, keď sa žiarivé lúče z Harryho prútika ovíjali okolo ženy pred ním. Zelenooký mladík potlačil túžbu zakryť si uši rukami a naďalej prednášal. Cítil ako ho pomaly opúšťa sila, bolo to mocné a náročné kúzlo a on ho udržiaval už príliš dlho.

V diaľke začul krik, ešte príliš slabý. Ignoroval ho, bál sa, že ak by sa obzrel, tak by sa jeho kúzlo zlomilo a jeho by pohltila temnota. Aj štíty jeho priateľov už slabli, ale ani démon pred nimi už nebol pri plnej sile.

Ozval sa posledný, ale o to strašnejší, výkrik a žiarivé svetlo z Harryho prútika úplne pohltilo starobylú bytosť, zem pod ich nohami sa roztvorila a vtiahla démona pohlteného v svetle.

Sila, ktorá umožňovala Smrťožrútom a Voldemortovi zostávať na pozemkoch aj napriek ochrane hradu sa stratila spolu s mýtickým netvorom a nepovolaní čarodejníci s hlasným prásknutím zmizli. To ich ochrany hradu premiestnili a odhodili niekam veľmi ďaleko.

 

Harry sklonil ruku s prútikom a otočil sa ku svojim priateľom. Videl ich mierne rozmazane aj napriek tomu, že jeho zrak bol už nejakú dobu dokonalý. Cítil ako sa o neho pokúšajú mdloby.

„Tak si to dokázal.“ Ozvala sa Amber. Znela unavene, ale ani zďaleka nie tak ako Harry.

„My sme to dokázali.“ Opravil ju slabým hlasom a jemne sa na svojich priateľov usmial.

„Vieš, čo to znamená? Práve si pomstil naše rodiny.“ Charlotte sa aj napriek únave radostne usmievala, to Harry poznal aj s rozmazaným zrakom.

 

„Harry!“ začul spoza seba výkrik. Pomaly sa otočil, aby si uvedomil, že k nemu bežia nejaké postavy. Spoznal medzi nimi Dumbledora, Snapea, McGonagallovú, Flitwicka a Sproutovú. Práve Dumbledore na neho kričal. A tam nad ich hlavami videl siluetu jeho krásneho strieborného fénixa, spolu s Dumbledorovým červeným Félixom. Uvoľnil sa, keď ucítil vo svojej mysli Aryinu prítomnosť.

Arya, akoby vedela, že ju práve teraz potrebuje sa zniesla k nemu a plavne sa mu usadila na ramene. Vlastne, ona to aj vedela, nie nadarmo sú tak silne spojení na mentálnej úrovni. Harry sa takmer zložil pod váhou jej tela na svojom ramene a to ani nebola príliš ťažká. Priložila svoju striebornú hlávku k jeho hlave a začala mu do ucha spievať nejakú krásnu melódiu. Félix sa k nej z oblohy pridal, doplňujúc jej spev. Ich spev z Harryho vnútra vyplavoval zvyšky temnoty, o ktorých ani nevedel, že ich v sebe má.

 

K Harrymu, Gabrielovi, Charlotte a Amber sa prihnali učitelia. McGonagalová a Sproutová podopreli Gabriela, Amber a Charlotte. Snape pristúpil k Harrymu, jednu ruku, tú, na ktorej mu nesedela Arya, si prehodil cez plece a objal ho okolo pásu. Harry sa o neho vďačne oprel.

„Čo ste tu, pre Salazara, robili, Potter?!“ len sa mu to zdalo alebo naozaj začul v jeho hlase strach.

„Vyháňali starobylého démona, profesor.“ Odpovedal s náznakom pobavenia v hlase Harry, oprel si hlavu o jeho rameno a zatvoril oči. Snape sa s ním chcel hádať, ale radšej nič nepovedal, keď videl v akom je rozpoložení. Ten chalan by bol schopný začať sa s ním hádať a pripraviť sa tak aj o posledné zvyšky síl. Namiesto toho ho pevnejšie zovrel a takmer úplne na seba zobral ťarchu jeho váhy.

„Nehľaď sa na nás, Albus a pomôž mi. Vieš si predstaviť, aký je Potter ťažký?“ oboril sa na Dumbledora. Harry sa nad Snapeovou poznámkou len mierne pousmial. Dumbledore neotáľal, švihol prútikom a vyčaroval na zemi nosítka. Snape sa robil, že presne toto plánoval urobiť hneď a položil ho na ne. Dumbledore sa na Snapea vševediaco usmial a nechal Harryho levitovať pred sebou. Arya sa usadila pri jeho ramene, naďalej spievajúc svoju pieseň.

 

Snape skontroloval Harryho funkcie.

„Spí.“ Skonštatoval. Skutočne. Harry zaspal hneď ako ho Snape uložil na nosítka.

„To je len dobre, potrebuje odpočívať.“ Povedal Dumbledora a starostlivo sa na neho pozrel. Jemne ho pohladil po ruke.

„Ten chlapec nesie na ramenách príliš veľkú ťarchu.“ Smutne sa usmial. Amber, Gabriel a Charlotte sa na seba úkosom pozreli. Keby len vedel, pomysleli si všetci traja. Aj Snape matne tušil, že je toho viac ako si Dumbledore myslí a to poznanie ho netešilo. Na krátku chvíľku položil ruku na jeho rameno v upokojujúcom geste, ignorujúc prekvapené pohľady, ktorými ho zahrnuli jeho kolegovia a aj študenti.

Po tom ,čo sa mu podarilo spoznať Harryho Pottera ho už nemohol nenávidieť. Vlastne si ho celkom obľúbil. A niečo mu hovorilo, že o tom ten chlapec vie. Na perách sa mu objavil nepatrný úsmev, ktorý si všimol iba riaditeľ.

V Dumbledorových očiach sa rozhoreli veselé plamienky a vybral sa pomaly aj s Harrym preč. Ostatný mu boli v pätách. Vyzeralo to tak, že sa Harrymu podarilo po rokoch zahnať Severusových démonov. Och, ako ho to len tešilo. Ako strašne ho tešilo, že si jeho dvaja milovaný chlapci našli k sebe cestu. Už ani nedúfal, a predsa. S láskou sa na oboch usmial a s novou nádejou kráčal Rokfortskými pozemkami. Nič nie je stratené, ak je na svete láska a Harry ju, zdá sa, dokáže rozsievať okolo seba plnými priehrštiami. 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

SUper povieeedka :D

Domeenika, 21. 5. 2013 22:27

Ahoj :D
Citala som tuto poviedku :D A je geniáálna :D
Prosííím pokracuj v písaní :D Daj dalsiu kapcu co najskor :D :D :D

:)

mišule, 5. 5. 2013 16:17

jen hodně zkráceně. Jsem ráda, že pokračování přibylo tak rychle :) mělo to dobrý spád, děj a bylo to hodně zajímavé, dozvěděli jsme se další zajímavosti, vypadá to že vztah severuse a harryho se bude vyvíjet dobře, což se mi líbí :) taky jsem zvědavá jak bude probíhat další vývoj přátelství harryho a nově nastoupených dětí :) no myslím že se mám na co těšit, přeji hodně inspirace a chuti do dalšího psaní ;)

super

neky, 4. 5. 2013 15:49

Skvělé pokračování,ani sem nečekal takhle rychlou kapitolu.Popis démonky byl nádhernej jenom bych ji nechtěl potkat osobně.Studenti kterým je třista let,to jsem zvědavej co jim k tomu ještě Harry poví.Voldy bude asi pěkně zuřit, jsem zvědavej co si vymyslí dál.Těšim se na další kapitolu

Ahoj

patka, 4. 5. 2013 14:03

Na tvoje stránky som narazila len nedávno, čo mi je ľúto, pretože píšeš naozaj skvelé poviedky. Táto kapitola je úžasná - dlhá, napínavá, s prekvapujúcimi momentmi a so skvelým záverom. Dúfam, že ďalšia kapitola pribudne čoskoro.

juuu

candy, 4. 5. 2013 11:59

Juuuu krasna - dlha dlhocizna kapitola. Necakala som ju rozhodne v tak kratkom case - asi sa ti to dobre pisalo :) Boj bol trosku kratky, ale za to celkom fajn - mas to cele celkom pekne premyslene.
Myslim ze ked chcu vyjst z klubovne nemusia hlasit heslo nie? iba ked sa chcu dostat dnu... aspon som si to vzdy myslela.
Kapitola bola skvelaaaaa - tesim sa zo severusa. :)

hp

samuel, 4. 5. 2013 11:51

Super, že by nám Snape měknul? - Nádhera.

Krasa

Anfulka, 4. 5. 2013 8:55

Nadherna kapitola a. vyhnani demona.Libi se mi pratelstvi tech 4.zajimalo by me co Ron Hermiona a Ginny?A taky Sev si oblibil Harryho