Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


1. 5. 2013

11. Nový prírastok

 V izbe už všetci spali, takže sa Harry dostal do kufra bez toho, aby ho pri tom niekto nachytal. Mávol prútikom a nechal všetky veci, ktoré mal pohádzané na schodoch, aby sa poukladali alebo v prípade potreby aj opravili. Oblečenie sa počas letu vyžehlilo a poskladalo, pergameny sa poskrúcali do úhľadných roliek, rozliate fľaštičky s atramentom sa opätovne naplnili a zazátkovali a podobne.

Arya ho už čakala na v jeho izbe, uložená na jeho posteli. Harry sa na ňu jemne usmial a nechal vedľa nej na posteľ skĺznuť malého baziliska.

„Fénix a bazilisk, dobrá kombinácia, že?“ zasmial sa Harry. Pri manipuláciami so substanciami týchto magických tvorov sa odporúčalo nedržať ich spolu ani len v jednej miestnosti. A to už neboli na žive. On mal teraz na svojej posteli mláďa baziliska a dospelého fénixa. A čo na tom bolo najlepšie ani jeden z nich nejavil ani najmenšiu chuť na toho druhého zaútočiť.

„Čo ti mám zohnať na jedenie?“ zasyčal Harry k malému hadíkovi. Dobre, možno naozaj nebol až taký malý, ale keď si ho porovnal s dospelým baziliskom, tak mu prišiel drobučký. Malý hadík neodpovedal, namiesto toho sa skrútil na jeho posteli ho klbka a zatvoril oči. Vyzeral skutočne unavene.

„Ako chceššš, tak ti niečo nájdem sssám. Ale potom sssa nesssťažuj, ak ti to nebude chutiť.“ Zasyčal na neho.

„Arya?“ otočil sa na svojho milovaného fénixa. –Čo potrebuješ?- Zatrilkovala. 

„Nemohla by si ma premiestniť do kuchyne?“ opýtal sa a hodil na ňu psie oči. Harry začul v mysli jej smiech. Nebolo to prvý krát, čo ju počul smiať sa, ale ešte stále ho to fascinovalo. Arya mala nadpozemský hlas. –Harry, si potomkom Smrti. Naozaj si myslíš, že ťa môže zastaviť niečo ako ochrany tohto hradu?- Opýtala sa ho pobavene.

„No, doteraz som si to myslel.“ Priznal. Arya pokrútila hlavou. –Tak teraz už vieš, že nemôže. Do kuchyne sa môžeš premiestniť pokojne sám, len príliš nevydes domácich škriatkov.- Poradila mu.

„Myslel som si, že domáci škriatkovia a iné magické tvory o mne vedia.“ Zamračil sa Harry. –To je pravda, vedia, ale aj tak ich vydesí, keď sa pri nich z ničoho nič niekto zjaví. Povedz, teba by nevydesilo, ak by sa pri tebe znenazdajky niekto objavil?- Pripomenula mu.

„To asi áno.“ Priznal Harry. –No, tak vidíš.-

„Fajn, vydrž a postráž mi malého, ja som o chvíľu späť. Teda, ak sa mi to podarí.“ Povedal Harry a zavrel oči. Nevedel celkom presne, čo má robiť, tak sa rozhodol poddať inštinktom. Želal si, aby sa objavil v kuchyni. Celú svoju myseľ upínal len na to jediné miesto. Pocítil jemný vánok, ktorý mu rozčechral vlasy, ale nevenoval mu veľkú pozornosť. Naďalej sa sústredil na kuchyňu.

 

„Pán Mortem byť tu. Čo si pán Mortem želať? Škriatkovia už od nepamäti slúžiť pani Eldewey, my byť šťastný, že si ona vyvoliť práve vás. Pán Mortem byť vždy dobrý, pán Mortem mať dobré srdce. Pán Mortem sa vždy správať k nám škriatkom pekne.“ Ozvalo sa pri ňom hneď niekoľko veselých a energických hláskov. Harry prekvapene otvoril oči, aby sa stretol s dychtivým pohľadom mnohých škriatkov. Takže to nakoniec nebol on, kto desil, ale on bol vydesený. Mierne sa pousmial.

„Bol by som radšej, keby ste ma volali Harry, cítil sa tak lepšie. Neviete mi náhodou poradiť, čo môže jedávať mláďa baziliska?“ opýtal sa ich. Škriatok s očami veľkými ako taniere sa s puk premiestnil, aby sa o pár sekúnd znovu objavil. Tentoraz mal však v rukách nádobu s malými kúskami mäsa. Podal ju Harrymu.

„Toto malý Kráľ hadov jesť, pane Harry.“ Povedal škriatok.

„Ďakujem vám.“ Harry sa na nich vďačne usmial. Nevedel, čo môže taký malý had jesť, skutočne mu pomohli. Škriatkovia sa zatvárili potešene. Ani piati z nich odbehli a vrátili sa s táckami.  Na nich boli úžasne vyzerajúce koláče a na jednej dokonca aj torta.

„Túto sme upiecť pre vás, pán Harry.“ Povedal škriatok a s hrdosťou mu podal veľkú tácku s tortou. Torta mala striebornú polevu a zlatý nápis Dedič Smrti na vrchu. Harry sa na ňu prekvapene hľadel.  Cítil ako sa na neho lepí dojatie. Tortu ešte nedostal.

„Ďakujem vám.“ Zašepkal. Škriatkovia sa začali tváriť ešte šťastnejšie ako predtým. Harry neveril, že to bolo vôbec možné, už predtým sa mu zdali ako v eufórii. Ešte raz sa na nich usmial a premiestnil sa späť do svojho kufra.

 

Arya ešte stále sedela na jeho posteli a pozorovala malého hadíka stočeného blízko pri nej.

„Dúfam, že spolu budete vychádzať, inak ma z vás klepne.“ Povzdychol si a pohladil svojho krásneho strieborného fénixa. Neboj sa, nejako to zvládneme. Ten malý sa zdá byť celkom milý, som zvedavá, čo z neho vyrastie. Pri tvojej opatere by mohol skončiť ako celkom príjemný tvor. Teda, aspoň natoľko ako môže byť bazilisk príjemný.- Povedala.

„Myslel som skôr to ako to berieš ty. Viem, že fénixovia a bazilisky sa nemajú príliš v láske.“ Upresnil to Harry.

–Tohto drobca by som mohla vedieť strpieť.- Pripustila. Harry sa uškrnul.

„Priznaj si, že si si ho hneď zamilovala.“ Podpichol ju.  Arya sa pozrela na malého hada stočeného pri jej nohách. - A ty nie? - Opýtala sa.  

„Inak by som ho nebral.“  Usmial sa.

 

„Ako sssa voláššš?“ opýtal sa malého baziliska. Malá hlava tvora s krásnymi lesklými tmavočervenými šupinami sa zodvihla a pozrela sa na neho.

„Nemám meno.“ Dostalo sa mu jednoduchej odpovede.

„A sssi on alebo ona?“ opýtal sa Harry, nevedel aké meno mu má vybrať. Tá otázka však, zdá sa, nebola práve vhodná. Tmavorubínové telo sa od neho urazene odklonilo a malý had vydal zvuk podobný ľudskému odfrknutiu.

Harry sa zmätene pozrel na Aryu. V mysli sa mu rozliahol jej tichý smiech. -Práve si ho urazil.- Informovala ho. Harry sa pozrel na urazeného hada, stočeného na jeho posteli. Aspoň už vie, akého je pohlavia.

„Tiež si ma mohla varovať, že ho týmto urazím. Aj keď nechápem prečo.“ Vrhol na ňu nepríjemný pohľad. -Ako by sa ti páčilo, keby sa teba niekto opýtal, či si muž alebo žena?- Oponovala mu.

„To je iné.“ Namietol Harry. -V čom? Teba by to urazilo rovnako ako jeho..... Viem, že by si rád namietol, že u neho sa pohlavie dá rozoznávať ťažšie ako u teba, ale ty si parselan, mal by si to spoznať.- Zarazila ho skôr ako na to stihol upozorniť. Čiernovlasý mladík sa kyslo uškrnul, ale nehádal sa s ňou. Namiesto toho siahol po kúskoch mäsa, ktoré mu dali Rokfortský škriatkovia ako vhodnú potravu pre malého baziliska.

„Toto ber ako moje ossspravedlnenie.“ Zasyčal a položil pred neho tretinu z celej porcie. Bazilisk, ktorý ucítil vôňu mäsa sa otočil k miske, ale ešte skôr ako začal jesť sa pozrel na Harryho. Až potom sa vrhol na kúsky mäsa.

Harry ho sledoval po celý čas, až kým celkom nevyprázdnil nádobu. S očakávaním sa na neho pozrel a začal ochutnávať vzduch okolo Harryho jazykom.

„Máššš ešššte?“ opýtal sa. Harry sa na neho usmial a ako odpoveď mu do misky nasypal zvyšok mäsa. Malý bazilisk sa doň s chuťou pustil.

„Ssstačilo?“ opýtal sa láskavým hlasom, keď dojedol. Malý bazilisk sa na neho pozrel, jeho pohľad viditeľne živší.

„Áno, ďakujem ti.“ Zasyčal. Harry sa na neho jemne usmial.

 

„Ako sssa voláššš?“ opýtal sa ho.

„Ssseasss?“ Seas? Zaujímavé meno, nezvyčajné. Ale čo čakať od baziliska, nie?

„A ako sssa volala tvoja matka?“ zaujímal sa.

„Rani. Ale veľa o nej neviem, vyliahol sssom sssa, keď už bola mŕtva.“ Zasyčal. Harry od neho odvrátil pohľad. To kvôli nemu ten malý tvor nepozná matku a takmer zahynul.

-Nedávaj si to za vinu- Ozval sa Aryin hlas v jeho hlave. -Dúfam, že mi práve nečítaš myšlienky.- Odpovedal jej rovnakým spôsobom. -Ja ti čítam myšlienky neustále, ale na to, aby som vedela, nad čím premýšľaš nepotrebujem ani spojenie s tvojou mysľou.- Odbila ho. Zdala sa byť rozčarovaná, to nikdy nie je dobrým znamením.

-Prepáč.- Kajúcne sa na ňu pozrel. -Som len trochu mimo.- Ospravedlňoval sa jej.

-To je v poriadku, chápem to. Ale aj tak si nesmieš dávať za vinu, že si zabil jeho matku. Rani bola až príliš opantaná Tomom Riddlom na to, aby bolo bezpečné stále ju ponechávať na Rokforte. Pokúsila sa zabiť niekoľko obyvateľov hradu a pomohla Tomovi Riddlovi povstať. Nebyť teba, nebola by ohrozená iba najmladšia Weasleyová, ale celá škola. Zachránil si viac životov ako tušíš.- Dohovárala mu. Harry sa na ňu vďačne usmial. Ani netušila, ako to potreboval.

-Ale tušila.- Ozval sa pobavený hlas v jeho hlave. Harry sa pobavene zachechtal a pohladil svojho žiarivého fénixa po hebkom perí. Arya spokojne zatrilkovala a naklonila k nemu hlavu, čím mu ukázala, že sa jej to páči.

 

Harry sa usadil na posteľ medzi Seasa a Aryu. Arya neváhala a pohodlne sa mu usalašila na kolenách, Seas sa na neho pozeral pohľadom, ktorý si Harry interpretoval ako neistotu.

„Chceššš žiť ssso mnou a sss Aryou? Niekedy to môže byť ťažké, o Aryi vie len minimum ľudí a ani o tebe nebude nikto vedieť. Nie je to preto, že by sssom sssa hanbil za to, že mám fénixa alebo kráľa hadov, to určite nie, ale mohlo by to o mne prezradiť niečo, čo ešššte nemá byť odhalené.“ Navrhol mu. Už vtedy, keď ho našiel vedel, že sa o neho bude chcieť starať. Mláďa baziliska s krásnymi tmavými rubínovými šupinami ho zaujalo už na prvý pohľad. A to, že sa pozdával aj Aryi ho iba utvrdilo v jeho rozhodnutí.

„Hovoríššš o pani Eldewey, všššak? Dala ti úlohu, ktorú máššš sssplniť. Preto tie tajnosssti, nechceššš, aby o tvojej úlohe niekto vedel.“ Povedal. Harryho tvárou prebehol šok, vzápätí nahradený poznaním.

„Všššetky kúzelné bytosssti vedia, že sssom Eldeweyným dedičom.“ Skonštatoval s pochopením. Lady Walburga Blacková mu to už hovorila, Eldewey dala každému na známosť, kým Harry v skutočnosti je. Všetkým obrazom aj kúzelným bytostiam.

„Myssslím, že sssi to ssskvelo vyssstihol, nikto sssa o tom nesssmie dozvedieť. Ja vlassstne ani netuššším, prečo sssom dovolil, aby sssa Arya ukázala Ssseverusssovi. V tej chvíli sssa mi to zdalo sssprávne a nemôžem sssa prinútiť ľutovať to ani teraz. Vlassstne, cítim sssa teraz lepšššie... taký odľahčený... ak ma chápete.“ Snažil sa im to vysvetliť. Vedel, že mu bude v parselčine rozumieť aj Arya. Síce nerozumie hadiemu jazyku, ale môže si to prečítať v Harryho mysli.

 

„Tak? Prijímaššš moju ponuku? Ossstávaššš ssso mnou a Aryou?“ znovu sa opýtal.

„Veľmi rád.“ Súhlasil Seas okamžite.

„Ssskvelé, tak poď sssem.“ Veselo sa usmial a pritiahol si malého baziliska k sebe. Bazilisk sa okolo neho obtočil, dokonca zaliezol aj pod jeho habit a od kože ho delila už iba košeľa, aby sa dostal čo najbližšie k teplu. Bolo prirodzenosťou hadov vyhľadávať teplo a pre Seasa, ktorý žil dlhú dobu v chladnej Tajomnej komnate to platilo dvojnásobne. Aryu si nechal posadenú na kolenách.

 

Ladným mávnutím ruky si privolal jednu z kníh z jeho knižnice a otvoril ju. Voľnou rukou začal hladiť po perí svojho milovaného fénixa.

-Harry?- Ozvala sa Arya v jeho hlave. -Hmm?- Odvetil Harry. -Kedy pôjdeššš najbližšššie za Ssseverusssom?-Zaujímala sa. Harry si nemohol pomôcť a mierne sa zamračil. -Prečo?- Reagoval ostražito. Mal by žiarliť? V hlave sa mu ozval zvonivý smiech. Už mu začínalo liezť na nervy, že je stále prítomná v jeho hlave, bol by omnoho radšej, keby boli jeho myšlienky iba jeho.

-Celkom sa mi pozdáva a môže ťa toho veľa naučiť. Súboj s ním ťa bavil a máš rád aj jeho spoločnosť, tak prečo sa s ním nestretnúť? Som si na sto percent istá, že aj on si užíva tvoju spoločnosť.- Navrhla. Harry sa nad tým zamyslel, vôbec sa mu to nezdalo ako zlý nápad, vlastne sa mu to celkom páčilo.

-To by šlo. Síce by som nedal ruku do ohňa za to, že sa aj jemu pozdáva moja spoločnosť, ale ako myslíš. Pri najbližšej príležitosti mu to navrhnem.- Pousmial sa. Mohol by ho nalákať na knižnicu vo svojom kufri. Hodlá ju rozšíriť o knihy z Tajomnej komnaty, Slizolin ich tam má celkom slušné množstvo. Aj keď rátal s tým, že aspoň polovica z nich bude písaná v parselčine, ale snáď by ich mohol skúsiť preložiť, nie? Malo by to byť možné. A pri najhoršom sa mu to nepodarí, nič horšie sa stať nemôže.

 

Spokojne sa uložil v posteli. Severus Snape by ho nemusel odmietnuť. A raz, ak to vyjde, by z neho mohol vytiahnuť niečo o jeho mame. Už počul tisíc príbehov o Jamesovi Potterovi, niežeby sa sťažoval, bavili ho, ale chcel vedieť aj niečo o jeho mame. Dumbledore tvrdil, že má povahu po nej. A vraj bola krásna, fotky z jeho albumu od Hagrida to iba potvrdzovali.

 

Mierny úsmev na jeho perách zmazalo ostré bodnutie v jeho jazve. Ruka mu okamžite vyletela k čelu, ktoré si začal v okolí jazvy šúchať. Trvalo sotva pár sekúnd, kým sa bolesť nezačala stupňovať.

Harry pustil knihu z jeho rúk na zem a chytil sa za hlavu aj druhou rukou. Bolesť v jeho hlave začínala byť neznesiteľná, horšia ako kedykoľvek doteraz. Matne začul hlasy Seasa a Arye, ale nedokázal určiť, čo sa mu snažia povedať. Dokonca aj jeho spojenie s Aryou slablo. Ale za to spojenie s mysľou Temného pána čoraz viac naberalo na sile a Harry cítil ako je vťahovaný do cudzej mysle. Urputne sa snažil brániť, ale nič nepomáhalo.

Keď zrazu bolesť prestala a namiesto nej naplnili jeho vnútro chlad a nenávisť. Tam, kde vo svojom vnútri predtým cítil svetlo cítil teraz hustú, hlbokú a hrozivú temnotu. Je vo Voldemortovej mysli. Došlo mu v okamihu. Ale niečo bolo zle, niečo bolo veľmi zle. Tá dusivá temnota, ktorá sa zadrapovala do jeho mysle a sťahovala ho nevedno kam nepatrila Voldemortovi.

Snažil sa čo najlepšie sa okolo seba porozhliadať, ale bolo to ťažké, až príliš ho znervózňovala hustá temnota všade naokolo. Kde je zdroj tej temnoty?

 

„Táto noc bude naša, moji verní. Dnes konečne zabijeme Dumbledora s Potterom a vyhráme. Proti nám sa nemôže postaviť už nikto.“ Počul sa ako hovorí chladným hlasom. Na moment sa otočil na Smrťožútom a rozosmial sa chladným a hrozivým smiechom šialenca. Smrťožrúti, stojaci niekoľko metrov od neho, sa zdali byť niečím na smrť vydesení. Dokonca aj Bellatrix Lestrangeová sa na svojho pána hľadela so strachom v očiach.

Voldemort sa otočil, ešte stále sa smejúc, späť a opäť sa zahľadel na les, kde hľadel doteraz. Harry sa naň bližšie upriamil. Prečo sa mu zdal taký známy? Pozorne ho sledoval a snažil sa nájsť odpoveď na svoju otázku.

Jeho telom a mysľou sa prevalila vlna zdesenia, keď si uvedomil, na čo sa to vlastne Voldemort hľadí a jeho srdce zovrela ľadová päsť. Ten les nebol len tak obyčajný, to bol predsa Zakázaný les. A tam, obohnaný hustým lesným porastom, ležala veľkolepá stavba starobylého hradu, zvaného Rokfort. A Harry v tomto momente pochopil. Voldemort sa chystá napadnúť Rokfort. Ale to by ešte nebolo také desivé. Skutočne desivé je to, že si na pomoc povolal niečo, čo v kútiku duše strašilo aj jeho samého a niečo, z čoho boli jeho Smrťožrúti na smrť vydesení. 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

skvela poviedka

candy, 2. 5. 2013 13:17

Neviem ako je mozne ze tato poviedka unikla mojej pozornosti. Tak sa stalo to ze ked pribudla nova kapitola - precitala som si ju a vzhladom na to ze sa mi zapacila precitala som si celu poviedku. :)
Je velmi pekna. Dlzka kapitol ako kedy niekedy nadpriemerne dlhe a niekedy kratsie ale chapem ze nie vzdy je chut na pisanie a pises len preto aby si nam ostatnym urobila radost.
Moc sa mi to paci - akurat by som upozornila na to ze som si tam myslim 2x vsimla opakujucu sa situaciu.
Harry a Sev si predsa uz predtym potykali... a zase si potykali v predchadzajujcej kapitole? bolo to take usmevne... a harry trosku malo hra to ze je priatel s hermionou a ronom - inak z toho som uplne nadsena, ich dvoch nemam moc rada. Super budem sa tesit na dalsiu kapitolku.

jen tak dál

Rankl, 2. 5. 2013 7:46

Moc hezká kapitola. Počet mazlíčků utěšeně narůstá, za chvíli si bude na ně muset pořídit zoologickou zahradu :-) každopádně nalý bazilišek vypadá docela v pohodě a jsem zvědavý, jak rychle poroste. Jsem také zvědavý, jestli spolu začnou časem komunikovat myšlenkami stejně jako s Aryou. Mám rád povídky, kde má Harry hadího mazlíčka, mohlo by být docela zajímavé konfrontovat ho s Nagini. Docela by se mi líbilo, kdyby si vyměnili pár podobných invektiv jako jejich páníčci.
Trochu mě zmátlo, když mu bazilišek nejprve řekl, že nemá jméno a chvíli nato, že se jmenuje Seas. Nevypadlo ti tam třeba, že mu Harry navrhnul, aby si sám vybral, jak mu bude říkat?
Je tam také jedna pasáž, kdy se s Aryou baví, že by mohl zajít za Severusem. Podle formátu textu je to myšlenková komunikace, ale napsané je to v parselčině. Myslím, že na ni v myšlenkách nebude syčet.
Ten konec je zajímavý. Myslel jsem, že už má tak silnou nitrobranu, že se mu Voldy do hlavy nemůže dostat. Jestli ta temnota jen využila Voldyho jako prostředníka, aby pronikla k Harrymu, tak asi nepůjde o nějakou bezduchou sílu, ale bude za tím nějaká ďábelská inteligence. Jsem moc zvědavý, jak jí bude Harry čelit. Je přece dědicem samotné Smrti, temnota by měla být jeho nedílnou součástí, ale neměla by nad ním nikdy přebrat vládu. Myslel jsem, že se tohle o prázdninách naučil zvládat.

dekuji

anfulka, 1. 5. 2013 21:40

skvela kapitola dekuji

dobrý

neky, 1. 5. 2013 20:52

Skvělá kapitola,zajímalo by mě jestli se Harry přizná že zabil jeho matku. Těšim se jak bude Severus reagovat na to že si pořídil dalšího magického mazlíčka.Tak teď nevim jestli ten konec byl skutečnej nebo to byl Voldemortuv sen.Těšim se na pokráčko

:)

mišule, 1. 5. 2013 20:05

Začátek velice pohodový, trochu mi trvalo než jsem si vybavila o čem tahle povídka vlastně je, ale pak mi všechno naskočilo a s novým elánem jsem se vrhla do jejího čtení :D napsala jsi to skvěle začátek lehárko, kdy jsme se dozvěděli a utřídili pár věcí a ke konci jsi to vystupňovala co to jen šlo, teď abychom si lámaly hlavy jestli je to nějaký démon nebo co je ta temnota :) jsem zvědavá jak proběhne bitva jestli harry všechno prozradí, jestli to už chceš ukončit nebo je z toho nějak vysekáš a budeš pokračovat dál mám staršně moc otázek a skoro žádné odpovědi :( no nejspíš si budu muset počkat na další díl že? :D

hp

samuel, 1. 5. 2013 18:56

Týjo, týjo, týjo, takto to utnout. Snad bude brzy další díl.