Choď na obsah Choď na menu
 


29. 9. 2014

Najpevnejšie spojenie

 Aj Temný pán môže niečo cítiť... Alebo nie?

 

 

 

Ležal som na posteli, vedľa nesmierne krásnej ženy a pozoroval ju. Mala zatvorené oči a pokojný dych, na prvý pohľad sa mohlo zdať, že spala, ale ja som vedel, že tomu tak nebolo. Jemne som ju pohladil rukou po líci, čo vyvolalo na jej tvári úsmev. Mimovoľne som jej ho opätoval.

 

„Ľúbim ťa.“ Zašepkal som. Vedel som, že túži po tom, aby som jej vyznal lásku. Prečo to neurobiť? Skutočne ju milujem najviac ako to moja čierna duša dokáže. Astria sa na mňa prekvapene pozrela.

„Skutočne?“ uistila sa. Nemohol som si pomôcť a usmial som sa na ňu.

„Najviac ako dokážem.“ Povedal som. Astria ma obdarila žiarivým úsmevom, ktorý prenikol až do môjho vnútra. Vyznania lásky odo mňa, pre ňu neboli bežné.

„Ja ťa milujem viac.“ Povedala. Nehádal som sa s ňou, mala pravdu. Položila si hlavu na moje rameno a uvoľnene mi rukou vošla do vlasov.  

 

„Tom?“ opýtala sa ma ustráchane. Vedel som, čo príde, cítil som to z jej mysle a videl v jej úpenlivom pohľade.

„Áno?“ opýtal som sa zbytočne. Nepokračovala by, kým by som sa neozval.

„Ešte stále chceš zabiť toho chlapca?“ opýtala sa ma tichým hlasom.

„Áno, podľa veštby je on tým jediným, kto ma môže zničiť.“ Prikývol som. Takmer mimovoľne som okolo seba postavil hradby, ktoré som si dovolil sťahovať, keď sme bývali sami.

„Ale tú veštbu si si nevypočul celú. Čo, ak je v tom nejaký háčik? Nakoniec sa ešte môže obrátiť proti tebe.“ Namietala.

„Tým chceš povedať, že ma Severus oklamal?“ ani som sa nesnažil zmierniť podráždenie vo svojom hlase. Astria sa odo mňa o pár centimetrov odsunula. Nebolo to strachom, len chcela mať lepšiu pozíciu na takýto rozhovor. Ja som však po takomto rozhovore netúžil.

„Nie, to nie. Ale Severus si predsa nevypočul celú veštbu, nevieš, ako pokračovala.“ Bránila sa. Nečujne som si povzdychol. Ako rýchlo sa pokazilo príjemné ráno.

„Astria, nepleť sa do toho. Pettigrew zradil Potterovcov a prezradil mi ich adresu. Ešte dnes večer pôjdem do ich domu a zabijem to decko. Viem, akú slabosť má Severus pre tú červenovlasú humusáčku, tak ju pre neho ušetrím, nech si s ňou robí čo chce. Ale toho chlapca zabijem, nemienim nechať žiť niekoho, kto ma môže v dospelosti poraziť.“ Zarazil som ju chladne. Pomaly som s ňou strácal trpezlivosť.

 

„Prečo si si vybral práve jeho?“ spýtala sa. Odtrhol som pohľad od jej tváre a zahľadel sa na strop.  

„Lebo je polovičný ako ja.“ Astria moje slová takmer nezačula, tak ticho som ich zašepkal. Chápavo prikývla. Ona ako jediná žijúca osoba poznala aspoň časť z môjho detstva. Niekedy sa mi až chcelo smiať nad zmýšľaním mojich stúpencov. Nikdy sa nezamýšľali nad tým, že aj ja som bol niekedy mladý, akoby som ani nebol človekom, ale niečo viac. Alebo menej?

Aristokratický idioti. No mne sa to hodí.

 

Och, niekto by sa mohol čudovať, že ich nazývam práve aristokratickými idiotmi, ale pravda bola taká, že oni nimi skutočne boli. Vraj staré čistokrvné rody. No jasné. Keby mali rody ako Malfoyovci takú čistú krv ako tvrdia, tak by zdedili isté dedičné dary. Napríklad v Slizolinovom rode sa dedilo nadanie na bezprútikovú mágiu, vládnutie ohňu a parselčina.

Jeden z Luciusových predkov si musel vziať mukla, inak by mal Lucius nejakú z ich rodových schopností. Avšak, nech Lucius akokoľvek horlivo prehlasoval, že je ich krv čistá, jeho do očí bijúca priemernosť hovorila niečo iné. Do môjho vnútorného kruhu patril preto, lebo sa v byrokracii vyznal tak ako málokto. Okrem toho bol mladý Lucius nesmierne horlivý, horlivejší ako jeho otec, ktorý zažil aj moje počiatky, keď som ešte bol plnohodnotný človek.

 

Astria bola nadaná čarodejnica, hlavne na čiernu mágiu. Okulumenciu ovládala bravúrne, ale predo mnou svoje myšlienky nechránila.  Preto som vždy vedel, čo sa jej páči alebo nepáči a po čom túži.

Nepáčilo sa jej, že som chcel zabiť malého Harryho Pottera. Podľa tej veštby bude jedného dňa mocný, tiež by som ho radšej videl na mojej strane. Ale bolo by to až príliš nebezpečné a ja nie som ochotný riskovať.

Neviem, čím si ju získal, ale môžem povedať, že sa mi to vonkoncom nepáčilo. Doteraz sa mi Astria nikdy nepriečila a vždy súhlasila s tým, čo som robil. Avšak od vtedy, čo som si vypočul proroctvo a rozhodol som sa zničiť môjho soka sa začínala vzpierať.

 

„Ale...“

„Astria, nebojuj proti mne, to si nedovoľuj ani ty.“ Varoval som ju. Čiernovlasá žena sa na mňa vystrašene pozrela. Nerád som ju desil, ale ešte menej rád som mal, keď niečo nešlo podľa môjho plánu.

„Dobre.“ Súhlasila nakoniec. Zamračil som sa. Okolo svojej mysle vystavala silné ochrany.

„Neurob nijakú hlúposť, lebo budem nútený zakročiť.“ Povedal som jej chladne a vstal som z postele. V takýchto chvíľach som nenávidel jej svetlú stránku, ktorú som inak zbožňoval, lebo som si kvôli nej pamätal, že som ešte stále človek. Obliekol som sa bez jediného pohľadu na ženu ležiacu na posteli a vyšiel som z izby. Po celý čas som na sebe cítil jej pohľad.

 

Pred mojimi komnatami ma už čakala Bellatrix. Bola ako pes, takmer tak aj slintala pri pohľade na mňa. Ale nech bola akákoľvek, stále patrila medzi mojich najvernejších. Som si istý, že ona by ma nikdy nezradila. Vážila si ma a milovala ma stokrát viac ako svojho manžela. Chudák Rodolphus.

„Čo chceš, Bellatrix?“ opýtal som sa jej chladným hlasom. Čiernovlasá a značne šialená čarodejnica sa zachvela pri zvuku môjho hlasu.

„Môj pane, prišla som sa vás opýtať, či niečo nepotrebujete.“ Povedala úslužným hlasom. V tej chvíli sa dvere za mojím chrbtom otvorili a vyšla z nich, už plne oblečená, Astria. Dlhé čierne vlasy jej v jemných vlnách spadali až k pásu a úzke červené šaty zvýrazňovali jej dokonalú postavu.

Bellatrix na ňu vrhla mimoriadne nepríjemný pohľad, na čo sa na ňu Astria zvyčajne široko usmiala. Do týchto ich neverbálnych komunikácii som sa nikdy neplietol. Dnes sa však namiesto toho pozrela na mňa. Prikročila ku mne a postavila sa na špičky, aby ma mohla pobozkať. Sklonil som sa a opätoval som jej bozk. Príliš rýchlo sa odtiahla. Naposledy sa na mňa usmiala a zmizla, vo vzduchu po nej ostala iba jej vôňa, ktorá sa však veľmi rýchlo rozplynula.

Jedna moja časť túžila chytiť ju za pás a nedovoliť jej uisť. Tušil som, že to, čo sa pokúsi urobiť sa mi nebude páčiť. No nechal som ju odísť, ona bola jediný človek, ktorého som nemohol väzniť.

 

S Bellatrix, ktorá kráčala o krok za mnou, som došiel až do veľkého sálu, kde ma čakali moji Smrťožrúti. Usadil som sa na trón v strede miestnosti, z ktorého som mal dobrý výhľad na všetkých mojich verných. Ako na zavolanie sa vo dverách objavila Naginni a priplazila sa pomedzi mojich verných až ku mne. Ešte aj po rokoch som na nich videl, že túžia uskočiť, keď sa plazila okolo ich nôh. Nedivil som sa im.

„Vaššša milenka mala naponáhlo, pane.“ Zasyčala.

„Áno, viem.“ Zasyčal som naspäť.

 

Môj pohľad spočinul na Severusovi. Niečo sa mi na ňom nepáčilo, niečo bolo zle. Stále sa na mňa pozeral ako na svojho boha, no dnes som v pozadí jeho pohľadu cítil niečo ako iskričku vzdoru. Zamračil som sa. Čo je to dnes za deň? Najskôr sa mi zblázni milenka a teraz jeden z mojich verných. Už nech sa tento deň skončí a ten chlapec umrie.

V tej chvíli som sa rozhodol zmeniť svoje rozhodnutie o tom, že ma k domu Potterových bude sprevádzať Bellatrix.

„Iste viete, prečo som vás zvolal. Včera večer sa jeden z nás – Červochvost – stal strážcom tajomstva Potterových. Už dlhú dobu sa snažím dostať k malému Harrymu Potterovi, no bránili mi v tom ochrany toho starca Dumbledora, vďaka ktorým som ich nedokázal nájsť. Harry Potter umrie ešte túto noc a po ňom konečne padne aj Albus Dumbledore.“ V mojich slovách bola skalopevná istota. Podľa veštby mal byť mojím súperom chlapec narodený koncom júla, nie ten starec. Dumbledore mohol byť akokoľvek mocný, no osudu sa vzoprieť nemohol ani on.

„Potterovcov so mnou navštívi Severus. Bellatrix, Rodolphus, Lucius a Barty, vy zabijete Longbottomových. Získajte od nich informácie o Ráde, akokoľvek.“ Dumbledorov Fénixov rád pre mňa predstavoval hrozbu a to hlavne preto, lebo som mohol iba hádať, kto doň patrí a aká je jeho úplná sila. Červochvost mi o ňom dokázal povedať pomerne veľa, no nestačilo to. Jeho pozorovacie schopnosti boli priam hrozné.

„Bude mi potešením, môj pane.“ Hlboko sa mi uklonila Bellatrix. O tom som nepochyboval, Bella si mučenie iných užívala tak ako málokto a bývala pri ňom aj výnimočne kreatívna. Mučenie si užívala dokonca viac ako ja sám.

Krutá a nie tak celkom normálna bola už vtedy, keď som ju spoznal. Ešte predtým, než sa stala mojou Smrťožrútkou mi bola verná viac, než mnohí moji verní. A potom, keď konečne prijala Temné znamenie, som konečne mohol spoznať, aký veľký je v skutočnosti jej potenciál. Je najlepšia v mučení zo všetkých mojich Smrťožrútov.

 

„Pôjdeme dnes večer. Dovtedy... sa zabávajte.“ Povedal som s mávnutím ruky. Na moje znamenie sa otvorili dvere na sieni a moji druhoradý Smrťožrúti dnu vohnali niekoľko muklov. Ja sám som sa mučeniu iba prizeral, nijako inak som sa nezapájal. Moji verní to milovali, ale mne to, aj napriek mojej silnej antipatii voči muklom, neprinášalo takú slasť ako im. Ja osobne som muklov síce nenávidel a chcel som sa im pomstiť, ale moje snaženie sa zameriavalo skôr na to, že pre nás predstavovali hrozbu. Druhá svetová vojna mi ukázala, nakoľko silní a neľútostní mohli byť, ak si ich čarodejníci nepodrobia, jedného dňa budú s ich atómovými bombami a inými nebezpečnými zbraňami predstavovať hrozbu. Keby sa dozvedeli o čarodejníkoch, pokúsili by sa nás zničiť, muklovia boli netvory ničiace všetko, čomu nerozumeli.  

 

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

 

Večer som stál v sieni, už vypratanej a vyčistenej a po mojom boku stál Severus. Zdalo sa mi, že má nejaký kŕčovitý postoj, no príliš veľkú váhu som tomu nepripisoval. Sám som pociťoval náznak nervozity, možno dokonca strachu aj keď by som to nikdy nepriznal ani sám pred sebou. Temný pán sa nesmie báť nikoho a ničoho, Temného pána nemôže nikto a nič ohroziť.

A dnes večer sa postarám, aby to bola pravda...

S tichým puknutím som sa premiestnil, okamžite nasledovaný Severusom.

 

V dome Potterovcov sa ešte stále svietilo. V obývačke ich domu bola zhromaždená celá rodina, Potter starší mával vo vzduchu prútikom, z ktorého lietali svetielkujúce bubliny, ktoré sa snažil chlapec pred ním so smiechom chytiť. To všetko s úsmevom pozorovala červenovlasá manželka staršieho Pottera a matka ich syna. Dokonalá rodinná idylka.

Moje pery sa skrútili do niečoho vzdialene podobného úsmevu, no omnoho viac desivého. Vedel som to podľa toho, ako sa Severusove oči utiahli strachom. Táto rodinná idylka sa veľmi rýchlo skončí.

Vykročil som k ich domu.

 

Hneď po pár krokoch som však zastal. Severus zastal so mnou a vrhol na mňa zmätený pohľad, okamžite sa však poslušne stiahol na svoje miesto.

Zodvihol som ruku a končekmi prstov som sa dotkol pevnej bariéry, ktorá chránila dom a jeho pozemky. Mágiu, ktorá vytvorila toto dielo som poznal veľmi dobre. Z pier mi unikol nahnevaný sykot aj napriek tomu, že som zlostne zaťal čeľusť.

 „Deje sa niečo, môj pane?“ opýtal sa Severus. Vrhol som na neho krátky pohľad, bol to môj verný služobník, teraz mi však bude len prekážať.

„Regeinum male!“ namieril som na neho prútik. Severusa zasiahla kliatba nepripraveného. Jeho neustále kŕčovitý postoj sa uvoľnil a jeho oči ostali sklené. Nič okolo seba nevnímal.

 

„Astria,“ ľadová ozvena môjho hlasu sa odrazila od stien okolitých domov.

„Odpusť mi.“ Ozval sa za mnou hlas ženy, ktorá pre mňa znamenala viac, než ktokoľvek iný.

„Vedel si, že to urobím.“ Pokračovala. Otočil som sa k nej.

„Áno, vedel.“ Prikývol som. Ale dúfal som, že to neurobíš. Dodal som v duchu. Pohľadom som spočinul na jej odhodlanej tvári, zelené oči jej jasne žiarili.

„Prečo ich chceš chrániť?“ kývol som hlavou k domu Potterovcov.

„Bojím sa, že sa niečo stane, čokoľvek sa môže pokaziť.“ V jej hlase zaznievala prosba. Nikdy nesúhlasila s prílišným alebo zbytočným zabíjaním.

„Odstráň ochrany, ktoré si vybudovala okolo ich domu.“ Prikázal som hlasom, ktorý nezniesol námietky. Astria nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Nezabúdaj, s kým sa rozprávaš, nemal som ti nechať toľko priestoru.“ Zavrčal som. Nahnevane som privrel oči. Astria s námahou prehltla.

„Ja viem, s kým sa rozprávam.“ Tvrdila.

„Ak budem musieť zabiť aj teba, aby som dostal malého Pottera, urobím to.“ Zasyčal som nebezpečne. Astria sa roztriasla, ale nepovolila. Jej naliehavý pohľad ma prepaľoval skrz na skrz. Na potvrdenie svojich slov som vytiahol prútik a namieril ho na Astriu.

Kto vie prečo sa mi v tej chvíli v mysli vynorila spomienka na to, ako som pred rokmi zabil svojho otca. Bol mojou najbližšou žijúcou rodinou, a predsa bolo jednoduché zabiť ho, neznamenal pre mňa nič, bol to len slabý nenávistný mukel, ktorý sa mi dokonca priznal, že by ma vlastnoručne uškrtil, aby sa zbavil dôkazov, keby len vedel, kam ma Merope odtrepala. Nenávidel som ho.

Ale Astriu nie. K Astrii som cítil niečo, čo sa podobalo na lásku, ak som niekedy niekoho miloval, bola to ona. Nikto iný sa nikdy nedostal za moje hradby. Ona bola mojím posledným spojivom s ľudskosťou.

„Milujem ťa.“ Zašepkala. Po tvári jej stekali slzy.

„Aj ja ťa milujem.“ Odpovedal som, po prvýkrát úprimne. V tej chvíli som už vedel, čo urobím. Na jednej strane stála Astria, žena, ktorú som miloval a na druhej istota, že túto vojnu vyhrám a stanem sa najmocnejším čarodejníkom, hneď ako zabijem chlapca, ktorého moja Astria ochraňuje. V ceste mi stojí len jedna žena a zároveň jediná nenahraditeľná osoba v mojom živote. A predsa je voľba tak úboho jednoduchá a jasná, a tak veľa napovedá o mojej skutočnej povahe.

 „Avada kedavra.“ Zašepkal som hladko. Zelené svetlo nakrátko ožiarilo tvár mojej Astrie a ja som mal možnosť vidieť v jej očiach nekalenú bolesť a strach. Nevedela, čo ju bude čakať na druhej strane a ja som to chápal. Spolu s jej klesajúcim telom sa niečo v mojom vnútri trhalo, a keď jej nevládne telo konečne dopadlo na zem, cítil som sa nejako inak. Vtedy som to ešte nedokázal pomenovať.

„Zbohom, moja krásna milenka.“ Zašepkal som s citom. Mávol som rukou a jej telo vzplanulo a premenilo sa na popol.

„Prach si a na prach sa obrátiš.“ Citoval som a vtedy som pochopil, čo sa zmenilo. To posledné jemné spojenie s ľudskosťou sa pretrhlo a ja som sa stal netvorom, ktorého vo mne všetci videli. Už tu konečne nebolo nič, čo by ma brzdilo na mojej ceste k absolútnej moci. Mohol som takmer cítiť, ako sa moja duša prepadla do temnoty a moju myseľ opantalo šialenstvo, ktoré na povrch vytiahlo moju najzvrátenejšiu časť osobnosti. Toto som pociťoval už predtým, ale nikdy nie v takejto sile.

Tom Marvoloso Riddle skutočne prestal existovať.

Otočil som sa na päte a zrušil kúzlo, ktoré zväzovalo Severusa. Vietor rozfúkal kôpku popola za mojím chrbtom a spolu s ňou odniesol aj poslednú spomienku na ženu, ku ktorej som kedysi niečo cítil. Bolo zvláštne, že som si už nevedel predstaviť, aký to bol cit, pri pomyslení na ňu som necítil vôbec nič.

Nech sa na mojej tvári zmenilo čokoľvek, keď sa na mňa Severus otočil, zbadal som v jeho očiach zdesenie. Mrazivo som sa na neho usmial.

„Deje sa niečo, môj drahý Severus?“ opýtal som sa.

„Nie, pane.“ Odpovedal a odvrátil odo mňa pohľad.

„Stále ju chceš, však?“ opýtal som sa, keď som rozpoznal zvláštnu emóciu, ktorá mu preblesla tvárou. Severus trhane prikývol, akoby sa hanbil priznať to. Opäť som sa mrazivo usmial, mal sa za čo hanbiť, ale dokázal som ho pochopiť. Severus nebol do tej ženy zamilovaný, on ňou bol posadnutý. Bol ochotný pri prvej príležitosti jej pristrihnúť krídla.

„Výborne. Ideme.“ Zavelil som. Mohol by som splniť jeho želanie a nechať ju žiť, vždy mi bol verný, zaslúžil by si to.

 

Posledné, čom som videl predtým, ako sa moje telo rozpadlo na prach a moja duša odletela preč z toho prekliateho domu, boli jasné zelené oči vsadené do bledej tváre a čierne vlasy. Moja bolesťou opantaná myseľ si vďaka týmto dvom rysom spojila inak nepodobnú tvár Harryho Pottera s tvárou Astrit, na ktorú som mal už navždy zabudnúť.

Vo chvíli, keď sa kliatba Avada kedavra otočila proti mne a zničila moje telo, sa medzi mnou a Harrym Potterom vytvorilo prepojenie myslí, na ktoré som prišiel až o mnoho rokov neskôr. Avšak skutočne pevné prepojenie medzi nami dvomi, vedúce odo mňa k Harrymu Potterovi, sa objavilo vo chvíli, keď som si jeho osobnosť prepojil s osobnosťou jedinej bytosti, ktorú som kedy miloval. Žiaľ, na smolu Harryho Pottera, som už vtedy nebol schopný ničoho podobného láske a cit, ktorý kedysi dávno opantal moje zmysly a teraz sa už nemohol len tak vytratiť, sa premenil na niečo veľmi temné a neobyčajne silné.

Nenávidel som toho chlapca s takou intenzitou, že som to takmer nedokázal zniesť a moja existencia sa sústredila na jeden jediný bod: zabiť Harryho Pottera.

 

A som ochotný urobiť pre to čokoľvek. 

 

 

 

 

Ak človek raz pocíti lásku, už nikdy nezabudne. Jej podpis ostane vyrytý hlboko v jeho duši, nezmaže ho čas ani akákoľvek krutosť. Láska je nebo a kto raz uzrie nebo, bude mať ten obraz nadosmrti vypálený v srdci.

Ani on predsa nikdy nezabudne na jej havranie vlasy...

Avšak to, čo milujeme, môžeme aj znenávidieť. Hlboko a nekonečne, celým svojim bytím. Naša existencia na tomto svete sa začne sústrediť len na jedno - zničiť objekt našej nenávisti. A vďaka tomu začneme robiť chyby, tá túžba nás pripravý o všetko, až nám nakoniec vezme aj to najcennejšie, čo máme - vlastný život. 

Ostane nám iba pokrútený charakter a bolestivá túžba, ktorú nikdy niť nezaplní....

A spomienka na jej sladký úsmev , ktorý mu toľkokrát venovala, sa stratí v prúdoch časov... 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

hp

sam, 5. 10. 2014 23:26

Musím konstatovat, že jsi to pěkně vystihla.
Chudák Astria - kdo ví, jak by všechno dopadlo, kdyby od svého plánu Tom Raddle opustil...
Ale to už je jiný příběh :)

Chválím a jsem za tuhle jednorázovku velmi ráda. Člověk díky ní získá trochu jiný náhled na postavu Voldemorta.

zajímavý...

Susan, 3. 10. 2014 16:57

Tahle jednorázovka se stala mojí záchranou na školení, takže moc díky. Hezky se četla a nápad je určitě originální.