Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Vysoký tmavovlasý muž ticho stál ukrytý v tieňoch medzi stromami, pozorujúc dvojicu hrajúcich sa dievčatiek. Keby nevedel, že boli sestry, považoval by ich len za kamarátky. Vôbec sa na seba nepodobali. Jedna mala vlasy čierne ako havranie krídla, tvár ostro rezanú a oči ako búrkové mraky, kým druhá bola biela ako jemná porcelánová bábika s vlasmi ako oheň a očami ako svieža zelená tráva, na ktorej sedeli. Ako noc a deň, temnota a oheň. Boli krásnymi protikladmi. Aj z diaľky mohol cítiť mocné puto, ktoré ich spájalo. Pripomínalo žiarivú oceľovú reťaz. Bolo nádherné, rovnako ako dvojica dievčat.

Muž vyčkal na chvíľu, keď červenovlasé dievčatko odbehlo domov. Vedel, že sa nezdrží dlho, jedna druhú nikdy nenechali nadlho osamote, preto sa ponáhľal. K dievčatku sa dostal bez toho, aby si ho všimla.

„Ahoj, slečna.“ Prihovoril sa jej mierny, priateľským hlasom. Dievčina naňho okamžite uprela podozrievavé tmavé oči a zamračila sa. Poobzerala sa, či nikde neuvidí sestru a keď ju nenašla, obrátila svoju pozornosť naspäť na neho. Muž by prisahal, že vo vzduch zacítil ozónovú vôňu búrky, napriek tomu, že bolo slnečné popoludnie.

„Kto ste?“ opýtala sa. Muž sa k nej sklonil a usmial sa. Keď sa mu Petunia pozrela do jeho zvláštnych jantárových očí, ustrnula, no rovnako rýchlo sa uvoľnila, akoby v jeho pohľade našla čosi, čo ju presvedčilo, že tento muž nepredstavoval hrozbu. Petunia vždy vedela odhadnúť ľudí, stačil jej na to jediný pohľad.

„Veríš v kúzla, princezná?“ opýtal sa. Petunia naklonila hlavu na stranu a usmiala sa. Prikývla. Samozrejme, že verila na kúzla.

„Som čarodejnica.“ Vyhlásila s hrdosťou. Cítila, že tomuto pánovi to môže povedať.

„Aj tvoja sestrička je čarodejnica?“ spýtal sa. Dievčatko prikývlo. Oči jej žiarili pýchou na svoju milovanú nadanú sestru.

„Keď budeme veľké, budeme obe veľmi silné.“ Sľubovala. Muž sa usmial a prikývol.

„O tom nepochybujem, princezná. Niečo by som od teba však potreboval. Si jediná čarodejnica, ktorú som kedy stretol a ja už veľmi dlho jednu hľadám. Mám úlohu, ktorú musím vykonať, no bojím sa, že je to nad moje sily.“ Prehovoril. Petunia sa vystrela a vážne prikývla. Maminka im rozprávala pred spaním príbehy o dobrých čarodejniciach, ktoré všetkým pomáhali. Petunia chcela byť ako ony, nie ako tie škaredé bosorky, ktoré ubližovali. Ona a Lily budú veľkými čarodejnicami, ktoré budú ostatných chrániť.

„Akú úlohu?“ opýtala sa. Bude pri jej plnení nanajvýš zodpovedná.

„Máš rada búrku, však?“ ozval sa muž. Počkal, kým prikývla, až potom pokračoval.

„Jedného dňa, keď budeš dospelá, príde k tebe počas búrky malý chlapček. Bude mať rovnaké oči ako tvoja sestrička a na čele zvláštnu jazvu. Bude mať tvar blesku. Ten chlapček bude ako ty a Lily. Prinesú ti ho, aby si sa o neho postarala, no ty ho odnesieš niekam veľmi ďaleko, dobre? Je to veľmi dôležité. Tam, kam ho odnesieš, sa o neho postarajú. Ten chlapček bude v nebezpečenstve a ty ho takto ochrániš. A, princezná, keď ho schováš, zabudneš, že si ho niekedy videla. Sľubuješ?“ čosi v jeho pohľade spôsobilo, že Petunia prikývla.

„Sľubujem.“ Zašepkala. Zľakla sa, keď pocítila ako sa vôkol nej ovinula strieborná stuha, obtočila sa okolo oceľovej reťaze medzi ňou a Lily a zmizla. Uprela vystrašený pohľad na vysokého muža, no ten len s jemným úsmevom upokojujúco pokrútil hlavou.

„Neboj sa, princezná. Všetko bude v poriadku.“ Sľúbil.

„Ako sa voláte?“ opýtala sa Petunia. Muž sa vrelo usmial.

„Eric Cashore. Páči sa ti to meno?“ opýtal sa. Petunia prikývla a sama pre seba si meno zopakovala. Muž nad jej počínaním spokojne prikývol.

„Ja teraz musím odísť, no ty, princezná, na náš rozhovor zabudneš.“ Zašepkal. Petunii sa spočiatku len zatočila hlava, no potom sa jej zatmelo pred očami a klesla na trávu. Nevedela, že muž ju pred tvrdým pádom zachytil a jemne položil, rovnako ako nevedela o tom, že jej do ucha zašepkal ďalšie meno. Meno, ktoré uviazlo hlboko v jej mysli, odkiaľ sa malo vynoriť až príde správny čas. Až potom neznámy muž so smútkom vpísaným v očiach odstúpil od čiernovlasého dievčatka a nehlučne zmizol.

Keď k nej dobehla vystrašená Lily a prebudila ju, Petunia si návštevu podivného muža nepamätala. Jedinou spomienkou na neho jej ostala nateraz neviditeľná stuha, vinúca sa vôkol oceľovej reťaze.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

„Tuny! Tuny! Pozri sa na to! Sme čarodejnice!“ vykrikovala nadšene červenovlasá dievčina, poskakujúc po izbe. Nedokázala pochopiť ako sa dokázala Petunia tváriť tak pokojne. Toto bol najlepší deň jej života. S výkrikom sa hodila sestre okolo krku. Petunia sa zasmiala a pevne sestru objala.

„A najlepšie je, že nastúpime spolu.“ Bol medzi nimi presne deväťmesačný rozdiel, vďaka čomu bolo ešte možné zaradiť ich do rovnakej triedy. Petunia mala pred prvým ročníkom odklad, len aby mohla chodiť do školy s Lily. Nebolo možné rozdeliť ich.

Petunia sa spokojne usmiala na rodičov. Na stole ležali dve identické obálky so znakom Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Jedna na meno Petunia Evansová a druhá na meno Lilien Evansová.

„Myslíš, že už aj Severus dostal svoj list?“ opýtala sa Lily znenazdajky. Petunia sa uškrnula.

„Stavím sa, že ho má už niekoľko dní. Čoskoro sa nám príde pochváliť, uvidíš.“ Tvrdila.

Samozrejme, nemýlila sa. Prešla sotva hodina, keď sa u nich ozvalo klopanie na dvere. Lily práve nadšene rozprávala rodičom ako sa teší na Rokfort, preto ho prepočula, no Petunii neuniklo. Okamžite sa rozbehla otvoriť.

„Severus!“ vyhŕkla, keď ho zbadala a bez zaváhania sa mu vrhla okolo krku.

„Hádaj, čo...!“ vykríkli naraz, na čo sa svorne zasmiali.

„Prišiel ti list?“ opýtala sa Petunia. Severus prikývol.

„Aj vám dvom?“ zaujímal sa. Vďaka tomu, že mal mamu čarodejnicu, vedel o Rokforte všetko. Samozrejme, o svoje vedomosti sa s radosťou podelil s dievčatami. Preto doteraz všetci netrpezlivo očakávali listy, ktoré by ich inak prekvapili.

„Do ktorej fakulty si myslíš, že ťa zaradia?“ spýtala sa.

„Do Slizolinu, pochopiteľne.“ Uškrnul sa. Petunia sa zasmiala.

„Ja s Lily skončíme v Bystrohlave.“ Prehovorila s istotou. Severus nadvihol obočie.

„Odkiaľ toľká istota?“ spýtal sa. Petunia sa uškrnula.

„Pretože ja sa hodím k tebe do Slizolinu a Lily do Chrabromilu. Lenže nás dve nikto nemôže rozdeliť. Preto skončíme spolu v Bystrohlave.“ Podľa nej to malo nepriestrelnú logiku. Ju a Lily nikto a nič nerozdelí. Budú z nich múdre Bystrohlavčanky, ktoré zmenia svet. A Severus ho bude meniť s nimi. To, že ju Sev nikdy neopustí vedela s rovnakou istotou ako to, že ju a Lily nikto nerozdelí.

Lily snívala, že raz stretne krásneho princa, s ktorým sa do seba šialene zamilujú, presne tak, ako o tom písali v rozprávkach. Petunia o ničom takom nesnívala. Ona mala svojho Severusa. Keď na ňu chlapec uprel svoje hlboké čierne oči, vedela, že ani Severus nesníval o ďalekých princeznách. Spájalo ich puto takmer rovnako pevné ako ju a Lily.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Muž vo fialovom saku s hustými gaštanovými vlasmi a bradou, ktorý k nim prišiel, aby ich zoznámil s čarodejníckym svetom, sa Petunii vonkoncom nepáčil. Z jeho modrých očí ju mrazilo, jeho extravagantný oblek sa jej zdal nevkusným a jeho láskavosť falošná. Keď sa pustil do rozhovoru s Lily, prisunula sa bližšie k nej. Zdalo sa, že Lily si neuvedomovala nebezpečenstvo, ktoré z muža sálalo. Napriek menu, ktoré nosil, nebol tento čarodejník dobrý. Ten, kto mu dal také biele meno, sa zmýlil. V Albusovi Dumbledorovi nebolo nič svetlé a dobré.

Keď o niekoľko hodín neskôr opustil ich dom s prísľubom skorého návratu, Petunia vedela, že svoj sľub splní. Cítila, že im chcel ublížiť a tušila, že jeho nasledujúca návšteva nebude taká pokojná ako dnešná.

Keď k nej večer vliezla do postele Lily, zaľutovala, že sa nemohli stretnúť so Severusom. Nič na svete si v tej chvíli neželala viac než jeho radu a upokojujúcu prítomnosť. No namiesto toho, aby vykonala čosi také hlúpe ako napríklad vykradnúť sa uprostred noci z domu a bežať za Sevom, radšej pevne objala sestru a zavrela oči. Zaspávala s vedomím, že ju a Lily nikto nerozdelí.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Modrooký muž sa vrátil a s ním prišla aj bolesť. Nazrel do jej mysle a prečítal si v nej všetko, čo našiel. A to, čo urobil potom, bolo to najhoršie, čo Petunia kedy zažila. Kričala, hoci vedela, že ju nemohol nikto počuť, volala o pomoc a v duchu prosila o vyslobodenie. Tak ako vedela často predpovedať, čo príde, ešte skôr, než sa to stalo, vedela aj teraz, že ju nikto nezachráni. Jediné, o čo prosila ďaleké mocnosti, bolo, aby zostala jej malá sestrička v bezpečí. Ak to znamená, že Lily bude v poriadku, ochotne pretrpí všetku bolesť sveta.

„Jedného dňa by sa z teba stala mocná veštica, dievčatko. To nesmieme dopustiť, všakže?“ zapriadol čarodej. Petunia ho nenávidela. Och, ako ho len nenávidela! Nikdy si nemyslela, že by bola schopná takejto nenávisti.

„Už nikdy nebudeš znovu čarovať. Nikdy sa ti nepodarí zastaviť ma.“ Prisľúbil muž a Petunia vedela, že neklamal. Keď zodvihol krvou pokryté ruky a začal odriekať vety v akomsi zvláštnom, ostro znejúcom jazyku, zachvátila jej telo bolesť. Netušila však, že to najhoršie ju ešte len čakalo.

Keď muž skončil, oceľová reťaz sa napla, ťahaná nesmiernou silou a to, čo malo byť nezničiteľné, sa roztrhlo. Petuniinu dušu zachvátila bolesť. Všetko, čo tvorilo jej osobnosť, sa tej noci pretavilo v čosi, čo by čiernovlasé dievčatko s búrkou v krvi nenávidelo.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Lily odchádzala spolu s tým Snapeovic chalanom do Rokfortu. Petunia nenávidela tú hrdosť vpísanú v tvárach ich rodičov. Nenávidela, že Lily bola výnimočná, kým Petuniiným osudom bolo ostať úplne obyčajnou. A nenávidela aj Lily, pretože ona bola dokonalá, kým Petunia bola prebytočná.

V prázdnote jej zraneného srdca sa usadila horkosť.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Keď sova priniesla list adresovaný na Petuniino meno, neotvorila ho. Aj keby nevedela, že jej sestra by jej nikdy neposlala list po tomto nečistotnom zvierati, nemusela by to urobiť. Vedela, čo sa stalo. Keď sa uprostred noci prebudila s výkrikom, ktorý prebudil jej manžela, presne vedela, čo sa stalo. Jej sestra dnes v noci prišla o život. Násilne.

Posledné nebadateľné vlákno, ktoré ju viazalo k jej sestre a čarodejníckemu svetu sa pretrhlo, keď vhodila neotvorený list do krbu.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Blížila sa búrka. Petunia to cítila v kostiach a hoci len ťažko znášala čokoľvek spojené s mágiou, nemohla sa ubrániť predtuche, že táto búrka so sebou niečo prinesie. Uprela svoj zrak na manžela, pokojne spiaceho v posteli po jej boku a na postieľku, kde spal jej syn. Pri pohľade na bacuľaté stvorenie jej pohľad znežnel. V duchu sa ostro napomenula, že by sa mala začať správať rozumne, bola predsa perfektnou matkou a príkladnou manželkou. Aby bola ráno schopná splniť si všetky svoje povinnosti, musela sa poriadne vyspať. Malý Dudley by nebol rád, keby bola maminka nervózna. Sám bol nepokojným dieťaťom, rýchlo by na seba preniesol matkinu úzkosť.

S posledným pohľadom na dieťa pokojne odfukujúce v postieľke sa prinútila zatvoriť oči. Žiaľ, napriek snahe, ktorú vyvinula, sa jej ani po pol hodine nepodarilo zaspať.

Bolo to o hodinu neskôr, keď sa Petunia potichu vykradla z postele. Pomyslela si, že by jej mohol pomôcť pohár teplého mlieka s medom. Keď bola malá a nemohla zaspať, ako zázrakom sa vždy objavila jej sestra s hrnčekom v ruke. Ľahla si k nej do postele a rozprávala sa s ňou, kým obe nezaspali. To isté robila, keď mala sama nočné mory a bála sa zaspať. Docupitala k staršej sestre a schúlila sa po jej boku. Vedela byť taká tichá a nenápadná, že Petunia často až ráno zistila, že nespala sama.

Ako deti si veľmi rozumeli, mama sa im smiala, že boli ako dvojčatá. Jedna čierna, druhá červená, no vždy spolu. Veľmi sa ľúbili, až do dňa, kedy jej milovaná mladšia sestra odišla do internátnej školy, kam za ňou Petunia nemohla.

Boli chvíle, kedy ju srdce bolelo tak veľmi, že sa takmer nedokázala nadýchnuť. No tiež tu boli chvíle, kedy cítila takú nenávisť, že sa jej zahmlil zrak a päste zatínala tak silno, až si nechtami rozryla kožu na dlaniach. Nedokázala odpustiť čarodejníkom, že jej vzali jej malú sestru a Lily nedokázala odpustiť, že ju ochotne nechala za sebou.

Prisahala, že bude vždy s ňou, no klamala. Tak ako všetci.

Práve si zalievala čaj horúcou vodou, keď na strechu začali dopadať prvé kvapky dažďa. V diaľke sa ozval hrom, predzvesť prichádzajúcej búrky. So spokojným úsmevom si pomiešala horúci nápoj, zodvihla ho k perám a opatrne pofúkala. Počas búrky sa jej bude spať dobre. Už odmalička milovala búrky a dážď. Lily sa k nej chodievala schovávať do postele, no ona sa nebála. Klopkanie dažďa na strechu, zvuk hromu a žiara bleskov ju z nejakého dôvodu upokojovali. Vernonovi o tom nikdy nepovedala.

Chystala sa vybrať sa po schodoch na poschodie, naspäť do vyhriatej postele, keď čosi zacítila. Mala pocit, akoby čosi zabudla. Ozvala sa v nej potreba ísť ku vchodovým dverám a pozrieť sa vonku. Možno zabudla vziať ranné noviny alebo nechala na schodoch krhlu na polievanie. Nechcela, aby sa o ňu ráno Vernon potkol cestou do práce.

S tichým povzdychom sa tam vybrala. Čaj cestou položila na skrinku, aby ho niekde nevyliala. Nechala by to tak, no pokiaľ zabudla niečo dôležité, chcela to zistiť skôr než vstane Vernon. Keď sa nahneval... nuž, keď sa nahneval, boli chvíle, kedy ľutovala, že si ho vzala.

Aké bolo jej prekvapenie, keď otvorila dvere a tam našla neveľký uzlíček. Pri pohľade na tichučké dieťa, očarované krásou búrky, sa čosi v jej vnútri pohlo. Strieborná stuha, zväzujúca mocné sestry, sa naposledy napla, dovtedy neviditeľná, rovnako ako sľub, ktorý kedysi dala.

Petunia, bez toho, aby si uvedomovala, čo robila, zodvihla dieťa zo zeme. Pridržala si ho jednou rukou, kým si prečítala krátky list, napísaný nejasne známym elegantným rukopisom.

„Harry Potter.“ Prečítala. Nespokojne zacmukala. Toto nebolo dobré meno pre dieťa so symbolom búrky na čele. Horko sa usmiala, keď sa v jeho jasných zelených očiach odrazila žiara blesku.

„Dieťa svetla.“ Zašepkala nečujne. Jazva na čele bola toho dôkazom. Bleskový chlapec. Dieťa búrky.

Vedená prísahou, o ktorej nevedela, že ju zložila, stiahla z vešiaka kabelku, zo skrinky vytiahla kľúče a len tak v pyžame nasadla do auta. Chlapca položila na sedadlo vedľa seba a naštartovala. Vedela len to, že chlapca nemohla nechať tu. Musela ho odniesť niekam ďaleko, pretože s ňou by nebol v bezpečí. Chránila Lily a musela ochrániť aj jej syna. Musel byť v bezpečí.

Na ceste ich sprevádzala len žiara bleskov a hukot hromov, kým v hustom lejaku šoférovala na miesto, ktoré ešte nepoznala.

Trvalo jej vyše dvoch hodín rýchlej jazdy, kým našla vyhovujúce miesto. Pocit správnosti, ktorý ju prinútil zastať, vôbec neladil s pochmúrnosťou rozľahlej ošarpanej stavby, obohnanej vysokými kamennými múrmi. Aj napriek krutému prostrediu však poriadne zabalila chlapca do deky, aby nezamrzol, kým ho nájdu, pripravená zanechať ho tu.

„Všetko bude v poriadku, maličký.“ Zašepkala nežne. Z výklenku v šoférových dverách vytiahla notes a narýchlo na jednu zo strán načarbala celé meno dieťaťa. Naposledy ho pohladila po hodvábnych čiernych vláskoch a pobozkala ho priamo na jazvu v tvare blesku. Bez ďalšieho váhania otvorila dvere a uprostred dažďa prebehla s dieťaťom v náručí skrze potemnelý areál. Chlapca opatrne položila na schody, siahla po masívnom železnom klepadle a trikrát ním poriadne zabúchala.

Kým ktokoľvek stihol zareagovať, sedela vo vyhriatom aute, na ceste ďaleko za múrmi sirotinca.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Slečna Colová, dcéra teraz už mŕtvej starej pani Colovej, ktorá sa starala o sirotinec pred ňou, bola jediná, kto sa zobudil na klopanie uprostred noci. S tichým šomraním vstala a obula si papuče, vnútorne presvedčaná, že sa jej to len snívalo, no predsa s pochybnosťami, že sa našiel blázon, čo sem prišiel uprostred tejto ukrutnej búrky. Tam vonku sa dnes v noci snáď všetci čerti ženili.

Chvíľu jej trvalo, kým svoje starnúce kosti dostala až k dverám vedúcim do areálu sirotinca. Odistila všetky zámky, ktoré na noc pozamykali a otvorila. Prekvapilo ju, keď v tomto nečase našla na prahu dverí ležať dieťa. A ešte viac ju prekvapilo, keď si uvedomila, že napriek strašnému počasiu to decko ani neceklo.

Pripomenulo jej to, ako jej matka rozprávala o zvláštnom chlapcovi, ktorého tu mala pred desiatkami rokov, ešte kým bola mladá. Tiež k nim prišiel počas búrky a nepriniesol so sebou nič dobré.

S istým strachom zodvihla mlčanlivé dieťa. Možno to bola náhoda a možno to tak chcel osud, no v momente, keď ho vzala na ruky, udrel s nesmiernym zadunením blesk priamo do najvyššieho stromu v areáli. Pani Colová sa zľakla tak veľmi, že dieťa skoro pustila na zem. S hrôzou sledovala zvyšky stromu, ktorého hustá, košatá koruna sa behom niekoľkých sekúnd s hrozným praskaním zrútila k zemi. Po majestátnom strome zostal iba obhorený ostrý kus kmeňa, nebezpečne trčiaci do výšky. Inštinktívne od seba odtiahla dieťa pokojne sledujúce mohutný strom.

„Dieťa temnoty.“ Zašepkala s hrôzou a znechutením.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Petunia Dursleyová sa ráno zobudila unavená, hoci si pamätala, že išla spať skoro. Dudley bol v to ráno zvlášť umrnčaný, čo Petunii v toto ráno netradične prekážalo. Zbožňovala svojho syna, boli však aj chvíle, kedy si tajne priala pokojnejšie dieťa.

Prekvapilo ju, keď v chodbe na skrinke našla studený nedopitý čaj. Bez slova ho odniesla do kuchyne a vyliala. Vernon bol v noci pravdepodobne smädný, hoci ju prekvapilo, že si urobil práve čaj. Zvyčajne ich neobľuboval. Asi preto ho nakoniec nechal takmer nedotknutý.

Nič ďalšie podľa nej v tej deň nevybočovalo z normálu.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

V tú noc nemohol spať ani čiernovlasý muž s hlbokými ónyxovými očami. Dôvod jeho nespavosti nebola zvlášť divoká búrka, ako predpokladal. Nemohol tušiť, že sa v jeho vnútri znovu zalesklo puto k žene, ktorú ľúbil, no nepamätal si to. A rovnako nemohol tušiť ani to, že ho toto puto spojilo s teraz ešte malým chlapcom s bleskom na čele.