Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Intermezzo. U Voldemortovcov, abo Stratený syn

17. 7. 2015

Tom Marvoloso Riddle, inak známy aj pod menom Lord Voldemort, ustráchanými čarodejníkmi nazývaný Veď-Viete-Kto a jediný známy dedič Salazara Slizolina, ktorý mal na svedomí viac skazy ako ktokoľvek iný, sedel za stolom vo svojej pracovni, bradou sa opieral o spojené ruky a svoj zamyslený pohľad zabodával do dreva stola, vôbec, ale vôbec nevyzeral ako ten hrozivý čarodejník, pred ktorým sa všetci krčili strachom a otriasali hnusom, keď náhodou neboli ochromení úprimným zdesením z jeho prítomnosti.

Za stolom vo svojej pracovni sedel čarodejník v stredných rokoch a milujúci otec rodiny. Rozhodne nie niekto, koho by ste nazvali hrozivým Lordom Voldemortom a označili za hrozného černokňažníka. Hoci pôsobivá moc a inteligencia sa mu nedali uprieť. Hovoril o tom celý jeho zjav, ale najmä pozoruhodná sila vpísaná v jeho hlbokých tmavohnedých očiach.

Hnedé vlasy mal dlhšie ako obvykle, siahali mu už takmer pod uši. Mal by sa dať ostrihať, už bolo načase. Vytrhol sa zo zamyslenia a rozpäl ruky. Z kopy papierov pred sebou vytiahol niekoľko pergamenov a začítal sa do nich. Na bočný papierik si poznačil nejakú poznámku, pravdepodobne aby niečo nezabudol vybaviť alebo si len zapísal dôležitú poznámku z toho, čo sa v textoch dočítal.

„Potrebujem do zásob viac Odvaru pokoja? Pokúša sa mi tým Severus niečo naznačiť?“ zašomral si pre seba. Preč bol syčivý hlas, ktorým sa zvykol prezentovať, rovnako ako podoba hadieho muža. Ostal len výnimočne mocný a nadaný čarodejník oplývajúci charizmou s hnedými vlasmi a pozoruhodnými hnedými očami. Ktokoľvek by poznal pravú podobu Sebastiana Brennena, všimol by si jeho výraznú podobnosť s týmto mužom. Dokonca aj čelo krčili rovnako, keď premýšľali či keď ich niečo rozčúlilo. O takmer identických hnedých vlasoch a hlbokých očiach ani nehovoriac. Aj hlupákovi by bolo okamžite jasné, že má dočinenia s otcom a synom.

Vstal z kresla a vybral sa ku knižnici, ktorú mal v pracovni. Zaberala celú jednu stenu, podľa neho však bola malá. Vždy miloval knihy, čo bolo badať aj na jeho neobyčajne širokom zábere vedomostí. Vyznal sa v rôznych oblastiach, dokonca aj v bielej mágií, čomu by mnohí neverili. Napríklad ten starec Dumbledore robil tú chybu, že ho považoval za, 'ach tak zlého a obmedzeného černokňažníka'. Ha! Vraj láska ho môže zničiť! No to určite. Niekedy by sa mal prísť pozrieť k nim domov, možno by dostal infarkt, keby zistil, že veľký Lord Voldemort je vlastne milujúci otec rodiny. Kto by si bol pomyslel, že tento hadí muž má nádhernú ženu a dve úžasné deti?

K tomu, aby bol jeho život dokonalý, chýbalo už len málo. Nešlo ani tak o to, že po ňom išla celá svetlá strana, pred nimi by sa dokázal ukryť, keby došlo k najhoršiemu. Lorda Voldemorta by vymazal z povrchu zemského a zostal by už nadosmrti Tomom Riddlom, toho okrem niektorých jeho vybraných Smrťožrútov nikto nepoznal a tí o tom nemôžu hovoriť. Dokonca ani Potter ho tak neštval. To dieťa vlastne za nič nemohlo, možno ho nenávidel a mal prečo, ale do celej tejto frašky, ktorú Dumbledore nazval vojnou, bol dotiahnutý proti svojej vôli. Bol len bábkou v Dumbledorových rukách. Ten starec rozprával o láske a o vyššom dobre, no v skutočnosti to bol len fanatik, túžiaci po moci. V konečnom dôsledku bol horší ako Voldemort, ľudia k nemu vzhliadali ako k neomylnému a dokonalému, pričom nevedeli, že ani jedným z toho nie je. A už vôbec mu nezáleží na blahu nejakého čarodejníka. Pravdepodobne mu nezáleží ako na tom potterovskom decku. Dumbledore bol majstrom v manipulácií, bol dokonca lepší ako Lord Voldemort, ktorého všetci považovali za vypočítavého bastarda. Nutne podotknúť, že na Voldemortovom zlom obraze mal najväčšie pričinenie práve Dumbledore. Voldemort ani nebol taký diabolský než ako ho prezentoval svätý Albus Dulbledore.

 

To, čo ho najväčšmi trápilo, bolo jeho tretie a najmladšie dieťa. Jeho predrahý syn.

Mal byť milovaným dieťaťom, synom, ktorý sa mal podobať na neho. Adrienne neustále opakovala, že toto bude syn svojho otca. Obe jeho deti podedili väčšinu fyzických čŕt po matke, Caitlin bola ako jej kópia. A chlapca, ktorý mal byť ako on, sa nedočkali.

Ale on vedel, že tam niekde je. Jeho milovaný synček bol niekde tam vonku. Žil. Nemohol inak než veriť tomu, pretože keby sám pred sebou priznal, že jeho syn bol mŕtvy... Nie, to nemohol. To sa proste nemohlo stať. Aj tá poondiata ženská – Potterová, to tak povedala. Pred smrťou tvrdila, že ich syn žije.

Bola rodinnou priateľkou, ona ja jej manžel, Tomova manželka ich oboch veľmi milovala. Ich zrada jej nesmierne ublížila. Bola to citlivá žena. Aj kvôli úcte k priateľstvu, ktoré medzi nimi kedysi bolo a aj kvôli tomu, že nechceli prijať, že ich syn bol mŕtvy, verili jej slovám o tom, že ich syn žije.

Och, ako veľmi túžil nájsť ho a konečne spoznať. Dal by za to čokoľvek. Čokoľvek. Keby to bolo nutné, dal by zaňho hoc aj všetok svoj majetok. Hoc aj svoj život, len keby s ním mohol byť aspoň na chvíľu. Môcť ho aspoň na chvíľu milovať a ukázať mu, kým v skutočnosti bola jeho rodina.

Už toľkokrát nad ním premýšľal. Čo ak jeho syn vedel, kto je jeho otcom a hanbil sa za neho? Sú spôsoby ako zistiť otcovstvo. On sám by sa tomu nedivil, Lorda Voldemorta by väčšina čarodejníkov za otca rozhodne nechcela. A možno to nevedel a žil v klamstve. Možno žil v milujúcej rodine, ktorá mu dala všetko to, čo mu jeho pravá rodina dať nemohla. A možno nemal vlastných rodičov a žil ako sirota, ochudobnený o lásku rodičov.

Ktovie či bol taký mocný ako jeho otec alebo bol len priemerným kúzelníkom? A ktovie, v akej fakulte by skončil, keby študoval na rovnakej škole ako jeho otec. A ktovie či by sa vôbec zaujímal o čiernu mágiu. Možno by ju odsúdil.

Aj keby to však bol priemerný Bifľomorčan či Chrabromilčan s odporom voči čiernej mágií a muklomil, jeho pravá rodina by ho aj tak milovala.

Pre Morganu, Tom by ho dokázal prijať aj keby to bol sám Harry Potter!

Ktovie, čo sa vlastne stalo s tým chlapcom. Niekedy počas letných prázdnin zmizol od svojich príbuzných a odvtedy ho nikto nevidel a nikto o ňom nepočul. Jeho dvaja bývalý najlepší priatelia Weasley a mladá Grangerová bolo z jeho zmiznutia tiež zronení. Severus mu pravidelne nosil správy o tom, že chlapca stále hľadali.

Zo zamyslenia ho vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí na jeho pracovni. Dovnútra nazrela hlava jeho manželky.

„Nejdeš už spať, drahý? Je po polnoci.“ Opýtala sa.

„To je už toľko?“ podivil sa Tom. Nechcelo sa mu veriť, že nad tými papiermi strávil toľko času. Už od večera čítal hlásenia svojich Smrťožrútov, zväčša dosť otupné čítanie.

„Prišla aj nejaká zaujímavá správa?“ opýtala sa Adrienne pri pohľade na hlásenia Smrťožrútov. Pýtala sa to vždy, keď videla, že jej manžel ich čítal. Stále mala nádej, že raz jej povie áno, pretože vedela, že Thomas poveril istú skupinu Smrťožrútov hľadaním svojho syna.

Už sa ani nezdala byť nešťastná, keď nesúhlasne pokrútil hlavou. Nemali nijakú stopu. Už príliš dlho.

„Čo myslíš, čo sa stalo s tým potterovským chlapcom?“ opýtala sa. Hoci jej Lily Potterová ublížila, nikdy v sebe voči nej nedokázala nájsť dostatok nenávisti. A ani voči tomu chlapcovi. Jej manžel s ním bojoval a hoci mu v boji s tým chlapcom chýbal zápal, aspoň zdvihol prútik a útočil. Nikto si nevšimol, že tomu niečo chýbalo. Jeho žena by mu však neublížila.

„Vôbec netuším. Nevedú k nemu nijaké stopy, je to takmer akoby prestal existovať. A Dumbledore je rovnako zmätený ako ja. Niekedy mám dojem, že ten chlapec utiekol a nechce byť objavený.“ Hádal. Adrienne sa usmiala.

„Potom je v tom skutočne dobrý.“ Nadhodila.

„Vieš, že by som sa mu ani nedivil, keby to urobil? Tu by už nešlo o nedostatok odvahy či o niečo podobné, Dumbledore mu na ramená naložil záchranu sveta. To je proste priveľa. Hoci by som však nepredpokladal, že by len tak utiekol od svojich priateľov a krstného otca. Bol na nich naviazaný.“ Tvrdil. Vedel, že Dumbledore jeho väzby na nich využíval vo svoj prospech, keďže oni všetci boli tomu starcovi verní.

„Je mi toho chlapca úprimne ľúto. Toto si nezaslúžil. Počula som, že má povahu po Lily, vraj má rovnako veľké a zlaté srdce ako ona.“ Prehovorila jemne. Jej manžel súhlasne prikývol.

„To naozaj má. Trúfam si tvrdiť, že keby nebol až natoľko v moci toho starého blázna, dokázal by pochopiť situáciu aj z nášho uhla pohľadu a mohol by nás podporovať.“ Súhlasil. Poznal Harryho Pottera snáď viac než Dumbledore, vďaka tomu ich podivnému spojeniu, a tak vedel povedať, že jeho manželka mala pravdu.

„Keby sa jedného dňa chcel pridať na našu stranu, prijal by si ho medzi svojich verných?“ opýtala sa Adrienne. Thomas vedel, na čo narážala. Chmúrne sa pousmial.

„Je to silný čarodejník, taký sa vždy hodia. Ale musel by som byť skutočne presvedčený o tom, že by mi bol verný.“ Povedal po chvíli. Mladý Potter bol skutočne silný čarodejník, hoci Dumbledore mu nikdy nedovolil plne rozvinúť svoj potenciál. S tým by mu tu ale už vedeli dopomôcť. Prvoradá však bola bezpečnosť jeho verných a najmä jeho rodiny.

„Aj napriek tomu, kým sú jeho rodičia?“ opýtala sa jeho manželka. Odpoveď však už poznala, Thomas to videl v nežnom pohľade jej očí.

„Sám dobre viem, že deti za chyby svojich rodičov nemôžu. A chlapec bol už odmala vedený k tomu, aby nenávidel takých ako sme my. A viedli ho k tomu tí, ktorých najviac miloval. Proti takému niečomu sa nedá brániť. Ty však najlepšie vieš, prečo proti nemu bojujem.“ Pokrútil hlavou. Tá veštba bola väčšou hrozbou než dokázal akceptovať.

„Ale ak by nastala možnosť, ktorá by nás neohrozila a zabezpečila by chlapcovi prežitie, využil by si ju?“ opýtala sa. Thomas vedel, že nemal na výber. A vedel, že by jej splnil čokoľvek by žiadal. Skôr či neskôr áno.

„Sľubujem.“ Zašepkal. Adrienne podišla bližšie k nemu a sklonila sa, aby ho pobozkala. Viac od svojho manžela nežiadala a ani nečakala, už toto bolo viac ako jej mohol dať. Už len to, že jej to sľúbil, pretože ona vedela, že nech sa udeje čokoľvek, bude sa snažiť dodržať svoj sľub.

„Milujem ťa, vieš o tom?“ zašepkala mu pri perách. Thomas sa usmial.

„Viem.“ Zašepkal naspäť a tentoraz to bol on, kto začal bozk. Adrienne sa krátko zasmiala, kým ju pery jej manžela neumlčali.

Obaja zrýchlene dýchali, keď sa od seba odtiahli. Caithlin raz trefne poznamenala, že jej rodičia by určite ešte mali ďalšie, keby jej matka mohla mať deti. Nuž, podľa všetkého mala pravdu. Jej rodičia mali skutočne výnimočne vášnivý vzťah. Aspoň teda podľa toho, ako to zvykne medzi manželmi aristokratických rodín vyzerať. Vlastne nie, medzi manželmi vo všeobecnosti.

Mnohí partneri majú problém s tým, že po čase sa u nich vášeň vytráca. U Adrienne a Thomasa tomu tak nebolo, aj po rokoch bola ich túžba takmer rovnaká, len počas rokov prešla zmenami.

„Si nádherná.“ Zašepkal Thomas, kým jemne prechádzal prstami po tvári svojej manželky. Do zafírových očí svojej ženy sa zamiloval okamžite, učaroval mu ich bystrý prenikavý pohľad a zároveň jemná nežnosť, ktorá z nich žiarila. Potom si začal všímať jemné rysy jej tváre, husté havranie vlasy, hebkú svetlú pokožku, tmavočierne mihalnice, ktoré dodávali jej pohľadu zvodnosť, dlhé nohy a štíhly driek. Samozrejme, bol muž, takže jej pôvabný zjav a najmä krásna postava, jeho očiam uniknúť nemohli.

A ako zistil až omnoho neskôr, krásna Adrienne sa od prvého okamihu s rovnakou intenzitou zaujímala o neho. Len to skrývala omnoho lepšie ako jej terajší manžel. Bola to žena mnohých nadaní a väčšina pred vtedy ešte mladým Thomasom Riddlom ostávala utajená. Aký bol prekvapený, keď prvýkrát videl, čo jeho milovaná dokázala s prútikom. Adrienne bola krásna, bystrá aj talentovaná.

A aký bol šokovaný, keď drzo odmietla ponuku pridať sa k jeho verným. A ako veľmi vtedy vzrástla jeho úcta a láska k nej.

Nebola to žena, s ktorou by mohol zametať a takú ani nikdy nechcel. Takú ženu by nemohol milovať.

Thomas Riddle svoju ženu najskôr začal milovať, potom sa ju naučil rešpektovať, oceňovať jej charakter a nadania a načúvať jej a jeho city sa upevnili a až potom ju konečne získal. Bola to pozoruhodná žena, ktorá vedela ako na mužov a vďaka svojej mimoriadnej vnímavosti na charaktery iných si vedela aj vhodne vybrať manžela, ktorý ju bude milovať. A po dvoch dekádach manželstva s Thomasom Riddlom mohla povedať iba jediné: vybrala si dobre.

Jej manžel bol inteligentný, silný, bol jej verný a miloval svoju manželku aj všetky deti, ktorú mu mohla dať. A bolesti jej duše zdieľal s ňou.

Čo viac si žena môže od svojho manžela želať?

Nuž, vedela, čo by mnohé povedali. Muž musí mať najmä peniaze, aby boli ženy šťastné. Niektoré také naozaj boli. A hoci Adrienne medzi ne nikdy nepatrila, nakoniec predsa skončila s jedným z tých najlepšie zabezpečených mužov, akí sa dali nájsť. A ono to dokonca vyzeralo tak, že tento konkrétny sa nikdy ženiť ani nebude.

Nejedna mladá dáma vtedy skončila sklamaná, keď zistila, že sa Thomas Riddle bude ženiť práve s ňou. Samozrejme, mala svoje prednosti, ale na ženu dobrých mravov si priveľmi cenila svoj názor, priveľmi dávala najavo svoju inteligenciu, nebála sa pustiť do hádky s ktorýmkoľvek mužom, vrátane mladého, ale za to už vtedy váženého Thomasa Riddla a zaujímala sa aj o veci, o ktoré sa dámy zaujímať nemajú.

A kým ostatné dámy sa snáď aj pokúšali zapáčiť tomu mladému mocnému mužovi, jemu sa zaľúbila iba tá jediná. Krásna a láskavá ako anjel, a predsa silná a neskrotná.

Aj ich dcéra Caithlin vedela byť divoká a ostrá, nielen milučká a jemnučká, ako mnohým dokázala a toto rozhodne nemala po otcovi. Ženskú rafinovanosť a podstatnú časť povahy zdedila práve po matke.

„Dnes tu nemáme deti.“ Pripomenula Adrienne. Thomas sa usmial.

„To už dlho nie a nejakú dobu ich doma ani mať nebudeme.“ Odvetil. Oči mu priam iskrili. Adrienne vedela, že na to musí ísť inak, jej manžel mal dnes hravú náladu.

„A posteľ je taká chladná.“ Zamrmlala mu blízko pier. S potešením vnímala, ako sa jej manžel chytal. Pohľadom sa do nej vpíjal.

„Hmm... čo s tým len urobíme?“ opýtal sa. Adrienne milovala jeho hlas, sýty, hlboký a taký príjemný. Rozochvel jej telo bez toho, aby sa jej manžel musel dotknúť. Podľa tónu a intonácie, akú jej manžel používal, vždy vedela, čo sa deje.

„Možno by si mi mohol pomôcť zahriať ju.“ Navrhla.

„Toto riešenie znie skutočne dobre.“ Súhlasil jej manžel. Nechal sa svojou manželkou vytiahnuť na nohy a dovolil jej, aby ho odviedla do ich osobných komnát. Už boli vo dverách, keď mu ochrany oznámili, že majú návštevu.

Frustrovane zavrčal, kým Adrienne sa zasmiala, napoly pobavene, napoly sklamane.

„Dúfam, že majú dobrý dôvod na to, že nás rušia práve teraz.“ Zavrčal.

„Ale no tak, láska, zachovaj pokoj. Sú v tom nevinne. Okrem toho, potom sa ku mne môžeš vrátiť, ja budem čakať.“ Vtisla mu na pery krátky bozk a vkĺzla dverami dovnútra komnát. Thomas sa nakrátko usmial, než nasadil kamenný výraz a rýchlym krokom sa vybral pozrieť sa, čo jeho Smrťožrúti chcú u neho doma v takúto neskorú nočnú hodinu. Sem chodievali len v prípade, že išlo o niečo naozaj dôležité.

„Čo sa deje?“ opýtal sa, keď vo vstupnej sieni narazil na trojicu svojich verných. Pred ním stáli očividne nervózni Severus Snape, Lucius Malfoy a Rabastan Lestrange. Prehovoril Lucius.

„Môj pane, dostali sme správu, že Albus Dumbledore odhalil vaše skutočné bydlisko.“ Prehovoril.

„Severus, je to záležitosť Fénixovho rádu?“ otočil sa na čiernovlasého čarodejníka.

„Nie, môj pane.“ Pokrútil Majster elixírov nesúhlasne hlavou. To Thomasovi stačilo.

„Poďte.“ Nečakal či ho budú nasledovať, otočil sa na päte a vyrazil dovnútra, do prijímacieho salónika. Jeho traja Smrťožrúti ho okamžite nasledovali. Pokynul im, aby sa usadili do kresiel, čo hneď poslúchli, sčasti preto, lebo mali pred ním skutočný rešpekt a tiež preto, lebo mali za sebou dlhú cestu. Thomas ostal stáť.

„Hovorte.“ Prikázal. Slova sa opäť ujal Lucius.

„Naše zdroje nám prezradili, že sa Dumbledore chystá zaútočiť na dom Thomasa Gaunta. Nevedeli s určitosťou povedať, kde sa ten dom má nachádzať, ale Dumbledore si bol svojim počinom istý. A Fénixov rád do toho neťahal, išiel naisto so svojimi ľuďmi. Chystá sa udrieť zajtra na obed a berie so sebou všetkých Bielych.“ Informoval ho v skratke Lucius.

Málokto vedel o existencií Rádu bielych čarodejov. Podľa Thomasovho názoru boli toto tie pravé svine, Smrťožrúti narobili mnoho zlého, to bola pravda, ale Rád bielych čarodejov zničil viac dobrých rodín než oni. A pritom to boli len ľudia, ktorí sa vzopreli Dumbledorovi či 'vyššiemu dobru' všeobecne.

Väčšina mŕtvych, ktorých zabili Bieli čarodejníci a ich smrť sa dostala na povrch, hodili na krk Voldemortovi a jeho verným. A kým Voldemor a jeho verní väčšinou zabíjali rýchlo, využívajúc Avadu, Bieli čarodejníci svoje obete takmer výlučne mučili.

„Lucius, ty a Severus tu dnes ostanete na noc. Rabastan, ty sa vrátiš a zozbieraš niekoľkých mojich verných, ktorí zajtra ráno prídu sem a budú strážiť dom a pozemky, keby Dumbledore skutočne objavil tento dom a zaútočil. Všetkým, ktorí vedia o existencií Bielych čarodejníkov a mojej rodiny oznámiš, že majú byť pripravení. Možno budú povolaní.“ Dával inštrukcie Thomas. Rabastan prikývol.

„Ktorých vašich verných mám zozbierať, môj pane?“ opýtal sa.

„Vezmi zatiaľ len svojho brata a oboch Nottov. Vy šiesti by ste mali stačiť.“ Rozhodol. Pokiaľ bude nutné privolať viac verných, bude schopný povolať ich behom minúty.

„Týchto troch informuj o nastalej situácií. Ostatným povedz len toľko, že bude možno nutné brániť hrad.“ Dodal.

Keď Rabastan odišiel, otočil sa Thomas na svojich dvoch zvyšných Smrťožrútov.

„Vy dvaja si choďte oddýchnuť. Viete, kde máte izby.“ Poslal ich preč. Vyzerali hrozne, horšie ako Rabastan, pričom to on zvykol bývať z nich ten, kto vyzeral po niekoľkých dňoch na nohách najhoršie. To mu napovedalo, že títo dvaja toho majú za sebou viac než on, preto poslal zhromažďovať ostatných práve jeho. Pravdepodobne oni dvaja zhromaždili informácie a Rabastana so sebou brali len ako výpomoc či preto, aby ich pán poslal vybavovať potrebné veci jeho, nie ich.

Voldemort nebol zlý vodca. O pohodlie svojich verných sa staral a chránil ich, zároveň ich však viedol pevnou rukou. Pri temných čarodejníkoch to ani inak nešlo, pokiaľ nechcel, aby sa mu nezačali búriť.

Unavene prešiel do komnát, ktoré zdieľal s manželkou, aby jej vysvetlil situáciu. Adrienne ho celý čas mlčky počúvala, len oči jej pritom horeli. Thomas cítil jej hnev a zároveň vedel, že nedovolí, aby vyšiel na povrch.

„To nič, drahý. Deti sú v bezpečí a keby nás Dumbledore aj naozaj našiel, my dvaja sa ubránime. Urobil si dobre, keď si nechal tých dvoch prespať tu. V prípade náhleho napadnutia nám pomôžu a ak boli naozaj takí unavení, bude len dobre, pokiaľ si oddýchnu. Obaja, Lucius aj Severus, a najmä Severus, majú tendenciu preťažovať sa.“ Povzdychla si.

„Ja viem. Nepáči sa mi však predstava, že by mohol vedieť, kde bývame. Tu sme boli vždy v bezpečí.“ Priznal Thomas.

„A aj budeme. Je to náš domov, tu nás nikdy nedostane.“ Prehovorila jemne Adrienne. Istota v jej hlase Thomasa upokojila, takto na neho pôsobila iba ona. Pre jeho podráždené nervy bola ako hojivý balzam.

„Teraz musíš pracovať?“ opýtala sa. Thomas prikývol.

„Hoci ma to mrzí, musím.“ Usmial sa na svoju ženu.

„Ty si však pospi. Nemusíš mať obavy, dnes v noci budem tvoj spánok chrániť ja. Dobrú noc, milovaná.“ Naklonil sa nad ňu ponad posteľ a pobozkal ju. Adrienne sa jemne usmiala. Kto by si bol pomyslel, že Lord Voldemort môže byť taký romantik?

„Dobrú noc, drahý.“ Odvetila.

S tým Thomas opustil ich osobné komnaty a vybral sa do pracovne. Bude musieť napísať niekoľko listov, dnes v noci už spať nebude. Ak to však pomôže ochrániť jeho rodinu, bude to tá najmenšia obeť.

Cestou sa zastavil v knižnici, potreboval si odtiaľ vziať nejaké knihy. Knižnica bola obrovská miestnosť s tromi poschodiami, v srdci ich domu. Keďže všetci v jeho rodine si knihy cenili a milovali ich, bola veľká knižnica priam nutnosťou. A keďže bývali v hrade, mohli si dovoliť skutočne veľkú knižnicu.

Dali sa tu nájsť knihy zaoberajúce sa snáď všetkými oblasťami mágie. Jeho deti, manželka a on mali všetci rozličné nadania, ovládali rozličné živly a zaujímali sa o rozličné druhy mágie. Bolo tu dokonca oddelenie s čiste muklovskou literatúrou.

Thomas nenenávidel muklov ani zďaleka tak, ako tvrdil Dumbledore. Dalo by sa povedať, že ich... akceptoval.

Do značnej miery mu s tým pomohla Adrienne. Thomas nemal s muklami veľa dobrých skúseností, vyrastal v sirotinci, kde ho ostatné deti nenávideli a v muklovskom svete žil za čias druhej svetovej vojny. To nebolo pekné obdobie. Až Adrienne mu ukázala, že v mukloch je aj niečo, čo sa oplatí obdivovať.

Ťažko povedať, čo ho k tomu viedlo a prečo práve v ten deň a práve v tú ťažkú noc zahol na svojej ceste a vybral sa k rodinnému gobelínu. Tú časť knižnice nenavštevoval často, len veľmi nerád sa pozeral na prázdne miesto, kde malo byť napísané meno jeho strateného syna.

Rodinný gobelín zaznamenával mená jeho predkov a potomkov, rozvetvené línie jeho rodu. Dlhé roky sa deň čo deň s nádejou chodil pozerať na to či v ňom nepribudlo meno jeho syna. Dôkaz o tom, že naozaj žije, na ktorý tak dlho čakal. Ale nič sa nemenilo, a tak to už dávno vzdal. Niekedy prešli mesiace, než by sa naň pozrel.

To, čo iné rody tak tešilo, jeho zarmucovalo. Pohľad na rodinný gobelín, kde namiesto mena jeho syna svietilo prázdne miesto, mu spôsoboval bolesť, bolo to, akoby jeho syn neexistoval.

Nech to však bolo akokoľvek, skôr či neskôr by sa tam prišiel pozrieť. Vždy to raz prišlo, premohla ho túžba overiť si či sa gobelín nezmenil.

Dnes chcel snáď len rozjatriť staré rany, keď tam išiel. V skutočnosti nečakal, že niečo uvidí.

 

Aké bolo jeho prekvapenie, aký bol jeho šok, keď vedľa mien svojich dvoch detí uvidel tretie meno.

Krásnym strieborným písmom na zelenom podklade žiarilo jedno nové meno. Sebastian Damon Riddle-Gaunt-Slizolin. Thomas s výkrikom klesol na kolená, prstami neveriacky prechádzal po mene, magickou niťou vyšitom na gobelíne.

Plakal. Už tak dávno nepocítil takú silnú nádej, takú radosť. Jeho syn žil! A nech sa stalo čokoľvek, nech sa po toľkých rokoch zmenilo čokoľvek, konečne prijal svoje meno.

Adrienne! Musí to povedať Adrienne! Zakričal meno svojej manželky a vyskočil na nohy, keď sa prudko otvorili dvere tejto skrytej časti knižnice a dnu vpadli jeho dvaja verní v závese s jeho manželkou. Šokovane ostali stáť pri pohľade na výraz v tvári svojho pána, na slzy stekajúce po jeho tvári. Len jeho žena tušila... vedela, čo sa dialo.

„Je...?“ opýtala sa. Nahlas vzlykla, keď jej manžel prikývol.

„Sebastian. Volá sa Sebastian.“ šepkal. Adrienne klesla na kolená a smiala sa. Smiala sa a plakala zároveň. Thomas klesol na kolená vedľa nej a pevne si ju pritisol do náruče. Obaja upierali pohľad na gobelín a na miesto, kde žiarilo meno ich syna.

„Náš syn.“ Zašepkala Adrienne.

„Náš syn.“ Zopakoval rovnako ticho Thomas. Z jeho hlasu zaznievala radosť, akú ani jeden z jeho verných nikdy v jeho hlase nepočul.

Obaja plakali.

Nikto z nich si nemohol všimnúť pohľad plný viny, ktorý Severus Snape odvrátil od scény pred sebou. On to vedel.  

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Rýchlo ďalšiu

Kilia Ice ,23. 8. 2015 21:59

No ták... Toto nemôžeš. Kde je ďalšia? Prosím rýchlo ďalšiu časť :-D

Už ne!!!

Pet,26. 7. 2015 0:12

Výborné...jen nás prosím nenech čekat zase dva roky....byla by to škoda...povídka je to super...

:)

Elizabeth ,18. 7. 2015 19:12

Mám niekoľko teórií ako by tento príbeh mohol pokračovať, ale nechám sa prekvapiť ako to dopadne. Zatiaľ to vyzerá skvelo. Vyzerá to, že Sebastian sa Toma nemusí báť. :)

:)

CherryPie,18. 7. 2015 19:02

Teď doufám, že po takovém úžasném konci bude následovat hned další kapitolka na Pravou rodinu :) Já tuhle povídku žeru!

.

anna,18. 7. 2015 12:11

Takyto Voldemort sa mi paci... vlastne to meno (voldemort) sa mi tu k nemu ani velmi nehodi :-)

hmmm

imnetet,18. 7. 2015 12:00

Nic mie je take ako sa zda, hlavne Dumbledore. Zaujimavy portret muza, ktory sa rozhodol zdvihnut hlavu z piesku. A Sevik ma velky maler

:)

lyra,18. 7. 2015 7:56

celkom zaujímavý Voldemort. Perfektne vykreslený do najmenších detailov a nielen jeho povaha, ale aj ideológia a myšlienky... naozaj zaujímavá kapitola

:)

Powergirl,18. 7. 2015 0:21

Úžasně napsaná kapitola :3 Ten závěr byl opravdu emotivní a dokonale prokreslený už se těším, jak bude Voldemort dál pokračovat a jestli se mu podaří Sebastiana najít i samotnému :)) Naopak se začínám obávat co si nasim hrdinům předpověděla do budoucnosti veskrze Brumbála :/ takže se moc těším na pokračování a na to jak se bude příběh vyvíjet :)))

hp

sam,18. 7. 2015 0:06

Příjemná změna.
Konec je velice dojemný a milý. Je pěkné vidět Voldyho v jiném světle. Povedlo se ti to vystihnout ;)

HP

Cathy,17. 7. 2015 22:28

Jupí, konečne kapitolky k PR! Už dlho som čakala kedy niečo pridáš aj k tejto poviedke. Keď som sem dnes po nejakom tom čase zavítala, prekvapili ma rovno dve kapitolky, ktoré som doslova zhltla. Sú úžasné a veľmi sa mi páči ako si v tejto ukázala tú ľudskú časť Voldyho. Dúfam, že ešte chvíľku zostaneš pri tejto poviedke a pridáš k nej ešte ďalšie kapitoly. Neviem sa dočkať. ;-) :D

 

Dragonel,17. 7. 2015 21:21

dobrý docela mě těší tvůj pohled na svět že pravdu určuje vládnoucí strana, sem zvědaví co si pro nás ještě připravíš

Harry Potter

Ann,17. 7. 2015 19:07

Paráda, na tuhle část jsem se těšila. Přece jen jsi nám ji slibovala už nějakou dobu. Kdo by tomu věřil, že Voldemort může být takhle lidský? Těším se na chvíli, kdy se střetne se Sebastianem, přece jen přiznal, že by se smířil i s tím, kdyby jeho syn byl Harry Potter.

Rozhodně nebudu mít nic proti tomu, pokud u této povídky ještě nějakou dobu zůstaneš.

...

...,17. 7. 2015 18:34

Veľmi pekne napísané. Neviem sa dočkať kedy sa Sebastian stretne so svojou rodinou ale na to si ešte určite počkáme. Snáď ešte niečo k tejto poviedke najbližšie dni pribudne. :3

HP

Sophie,17. 7. 2015 18:02

Nádherná kapitola, strašně dojemná. Doufám, že během výzvy přibudou ještě nějaké další kapitoly k této povídce.
Jsem zvědavá, jak se Tom dozví pravdu a jak bude reagovat, pokud někdy zjistí, že Severus i Caithlin už to nějakou dobu věděli.