Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


30. 12. 2013

9. Príchádzajú

 Večer Harry čakal na Draca vo svojich komnatách a pil červené víno. Debnu s Dementorom mal prichystanú v obývačke. Premýšľal, či sa ako čiastočný elf môže opiť, no teraz by to nebolo vhodné. Opitý profesor študenta mnoho dobrého nenaučí.

Pozoroval odraz ohňa v rubínovej tekutine, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Ďalej!“ vyzval návštevníka. Dnu vošiel Draco.

„Dobrý večer, profesor.“ Pozdravil.

„Dobrý večer, Draco.“ Opätoval Harry pozdrav, odložil nedopitý pohár vína a vstal.

„Ste pripravený? Nerád by som, keby ste dnes večer opäť ušli.“ Pripomenul mu jeho konanie na ich prvej hodine. Dracova tvár nabrala mierny načervenalý odtieň, Harry to pochopil ako Malfoyov spôsob začervenania sa.

„Som pripravený.“ Reagoval rozhodne.

„To ma teší. Takže môžeme začať.“ Povedal. Na okamih počkal, či nebude namietať, no nič sa neozvalo.

 

Ďalej pokračovali ako na poslednej hodine, len s tým rozdielom, že tento raz si Draco svoju najšťastnejšiu spomienku vybral starostlivo. Podarilo sa mu dokonca vyčarovať hmotného Patronusa. Bol síce slabý a aj proti jednému Dementorovi vydržal iba krátko, no bol hmotný.

Ako naposledy, tak aj dnes skončili pred krbom s dvomi šálkami hustej horúcej čokolády. Rozprávali sa o Rokforte a o hierarchii v magickom Anglicku.

Draco toho vedel veľmi veľa, najmä o politike a tradíciách a Harry ho so záujmom počúval. Väčšina toho, čo mu Draco rozprával bola pre neho neznáma a to sa o tom učil. Alaric mu dal lekciu. Aj keď, ruku na srdce, Alaric bol stále elf a o dianí v čarodejníckom Anglicku toho veľa nevedel.

 

Svojho Slizolinského študenta poslal preč až dávno po polnoci. Draco, na rozdiel od Harryho, potreboval v noci spať niekoľko hodín. Harry si jeho odchode ešte asi hodinu čítal a až potom si ľahol do postele. Ani tam sa však dlho nezdržal, už o piatej kráčal plne oblečený k Zakázanému lesu.

Dnes ho sprevádzala aj Seana, kvôli bezpečnosti vo forme strieborného náramku. Sľúbil jej, že ju so sebou vezme a keby svoj sľub porušil, tak by mu to pripomínala ešte niekoľko mesiacov, ak nie aj dlhšie.

 

„Teraz môžeššš ísssť, nessstrať sssa.“ Pustil ju, keď sa dostali do lesa.

„Neboj sssa o mňa, nemusssíššš ma čakať.“ Uistila ho a so spokojným syčaním sa stratila v lese. Harry ju chvíľu sledoval prostredníctvom lesa, no potom jej nechal súkromie a stiahol sa. Ak bude chcieť, tak mu sama povie, čo v robila v lese.

On sám sa vybral hlbšie do lesa, len inou cestou ako Seana. Po celý čas ho nasledovali lesné tvory, Harry ich cítil, ale neprivolával ich. Oni prídu sami.

Našiel si hlboko v lese neveľkú čistinu, v ktorej strede bolo malé jazierko. Nevidel nikde prítok vody, podľa čoho odhadoval, že sa voda dostáva do jazierka tlakom spod zeme. Vyzliekol si plášť a ostal iba v košeli s vyhrnutými rukávmi a v nohaviciach. Plášť odhodil na zem a ľahol si na trávu vedľa jazierka a zhlboka sa nadýchol vône trávy, stromov, pôdy a vody.

Sústredil sa na trávu, ktorá ho šteklila na odhalenej pokožke, na vietor, ktorý sa mu pohrával s vlasmi, nerovnomernú pôdu, na ktorej ležal, šum lístia, štebot vtákov a občasné žblnknutie vody.

Zatvoril oči a vyslal k nim svoju myseľ. Nie iba časť, ako to robieval bežne, no celú svoju myseľ. Opatrne sa odpútal od svojho tela a úplne splynul s prírodou vôkol neho.

 

Už viac nebol človekom. Bol každým steblom trávy, každým zrniečkom pôdy, každým tvorom v lese aj každým stromom, či krom. No nebol iba to, bol aj voda, ktorá prúdila zemou a vzduchom, ktorý bol všade tam, kam zvyšné dva živly nedosiahli.

Jediný živel, ktorý zatiaľ necítil, bol oheň. Vedel, že tam bol, už sa ho raz dotkol. V jadre zeme tlela obrovská energia, neopísateľná sila, taká neskrotná, číra a monumentálna, že Harryho už iba krátky styk s vonkajším obalom jadra takmer stál viac, než život život. Nebyť Alarica, ktorý rýchlo zareagoval a nezačal ho okamžite kriesiť, tak sa zničí jeho fyzická schránka a jeho duša ostane naveky v zatratení. Príliš veľa moci stojí človeka dušu.

Dnes sa ani nepokúšal dotknúť zemského jadra, vedel, že by nedokázal zniesť tú energiu.

 

Kým bol mimo svojho tela, tak sa mohlo stať, že by niekto jeho telo zničil. Tomu sa snažil zabrániť tým, že sa mysľou od svojho tela príliš nevzďaľoval a kým bol v jeho blízkosti, tak si mohol byť istý, že zachytí akékoľvek nebezpečenstvo, ktoré by mu hrozilo, či už by bolo fyzické alebo psychické.

Je totiž takmer nemožné oklamať všetky živly.

 

U elfov bolo prirodzené, že dokázali nadobudnúť silné spojenie so zemou, také, aké s ňou dokázal nadobudnúť Harry, dokonca silnejšie. U Harryho bolo skutočne výnimočné to, že takéto spojenie dokázal nadviazať zo všetkými živlami a to dokonca naraz. Mohol byť naraz každým živlom.

Alaric u neho očakával, že bude mať isté schopnosti splynutia s prírodou, možno dokonca také silné ako u elfov.  Prekvapilo ho však, že dokázal splynúť nielen so živlom zeme, ale aj s ostatnými živlami.

Neskôr začal Alaric zisťovať, že je v Harrym ešte viac, než očakával. Už od začiatku vedel, že bude Harry veľkým čarodejníkom, no zdalo sa, že Harry môže byť talentovanejší ako samotný Merlin Múdry, najväčší elfský vodca.

 

V lese zotrval do šiestej, vtedy na raňajky začínali prichádzať ranné vtáčatá. Vo Veľkej bola z profesorov zatiaľ len McGonagallová.

„Dobré ráno, madam.“ Pozdravil, keď si sadal vedľa nej.

„Dobré ráno, profesor Blake.“ Odzdravila. Harry sa pohodlne usadil za stolom a nabral si vajíčka a opečenú slaninu. K tomu si vzal hrianky.

„Zdá sa, že nový predmet, ktorý ste navrhli, zaujal študentov zo všetkých štyroch fakúlt.“ Povedala mu McGonagallová.

„Teší ma to, šerm je úžasný šport, dúfam, že nebudú sklamaní.“ Reagoval a zahryzol do hrianky.

„Ak nejako ohrozíte mojich študentov, zaplatíte za to.“ Varovala ho McGonagallová. Harrymu zabehlo. Prudko sa rozkašľal.

„Myslel som si, že toto sme si už ujasnili, madam.“ Zasýpal. Pošúchal si rukou krk.

„Nie som Smrťožrút, to viete od vtedy, čo som pred vami zamdlel, keď ste sa ma pokúsili obviniť, že pracujem pre Temného pána. A môžem vás uistiť, že nie som ani jedným z jeho zástancov. A študentov tejto školy som povinný ako profesor chrániť a naučiť ich prežiť, aby ich niekto nezabil len čo vytrčia päty zo školy.“ Bol nahnevaný a jedna jeho časť sa cítila aj ukrivdene.

„Chcete ich to naučiť za pomoci Dementora, ktorý z nich môže veľmi ľahko vysať dušu?“ zodvihla hlas. Otočili sa na nich pohľady študentov, ktorí raňajkovali. Harry okolo nich vyčaroval zvukovú bariéru bez toho, aby si to profesorka všimla.

„S Dementormi mám dosť skúseností na to, aby som jedného, ktorého som zaklial, zvládol. A verte mi, že ak by sa niečo naozaj stalo, tak by som bol ochotný dostať Bozk namiesto môjho študenta. Vždy som na to stál dosť blízko.

Vy, profesorka, sa prezentujete ako múdra a spravodlivá žena, ktorá by urobila pre bezpečie svojich študentov všetko. Tak mi teda povedzte, prečo ich nič neučíte? Veľmi dobre viete, že sa blíži vojna a že jej nebude ušetrení nikto. Ak ich budete držať v sladkej nevedomosti, tak ich neochránite. Keď nastane boj, budú padať jeden po druhom mŕtvy k zemi, lebo nebudú vedieť, ako sa brániť.

Vy, profesorka, ich možno dokážete poslať na smrť s čistým svedomím, ja to však takto nechcem. Tak vás žiadam, nesnažte sa zmariť moju snahu. Mohol by som použiť vaše slová o tom, že mi za to zaplatíte, no neurobím to. Ak však budú rokfortskí študenti umierať, nebude to mojou vinou.

Budem vám vďačný, ak sa budete k môjmu priateľovi správať slušne aj napriek tomu, že je to elf. Môžem vás uistiť, že, tak ako ja, nepatria na stranu Temného pána, no ani Albusa Dumbledora.“ Vstal a zrušil bariéru, ktorú predtým vyčaroval.

„Mňa už hlad prešiel, no vám prajem dobrú chuť.“ Krátko sa jej uklonil a zmizol.

 

Každý, kto bol to ráno na raňajkách dosť skoro, sa mohol stať svedkom toho, ako sa profesorka McGonagallová a profesor Blake pohádali. A napriek tomu, že nikto netušil, čoho sa ich hádka týkala, každý videl, profesor Blake uštedril riaditeľke Chrabromilu príučku. Keď ju opustil s chladnou tvárou, ktorá nikdy neveštila nič dobré, profesorka ostala zarazene sedieť za profesorským stolom so zvláštnym výrazom. Po chvíli vstala a nasledovala kroky profesora obrany preč z Veľkej siene.

V ten deň boli hodiny s profesorom Blakeom mimoriadne nepríjemné. Nekričal, nepožadoval od nich nič viac, než obyčajne a nebol ani nepríjemný, no i tak sa mu študenti radšej neplietli pod nohy. Kamenný výraz a zvláštna aura okolo neho im jasne napovedali, že ho dnes nemajú nahnevať. Najmä Slizolinčania si uvedomovali, že by radšej nahnevali Snapea, než Blakea.

Na profesora Snapea sa hodilo muklovské príslovie, že pes, ktorý šteká, nehryzie. O profesorovi Blakeovi toho však študenti mnoho nevedeli. Bol mladý a silný čarodejník, ktorý sa vyzná v mnohých odvetviach mágie a nemá rád vo medzi svojimi študentmi nepokoje a rozpory. Slizolinčania zastávali názor, že profesor Blake by nemal problém hrýzť, ak mu na to niekto dá dôvod.

 

Večer mal Harry lepšiu náladu. Bol pravý čas na to, aby sa objavil Teonach a z lesa už cítil jemné záchvevy, ktoré mu napovedali, že sa jeho priateľ čoskoro objaví. Zakázaný les bol rozľahlý a jeho priateľ vzdialený, no elfovia sú rýchly a dokážu dlho bežať bez prestávky. Do jeho návratu ostávali už iba hodiny.

 

Na večeri sedel z jednej strany po boku profesorky Hoochovej a z druhej strany vedľa Trellawneyovej, ktorá dnes výnimočne zliezla zo svojej veže. Na sebe mala vlajúci odev a množstvo prsteňov, náramkov, šatiek, náhrdelníkov, na očiach okuliare na pol tváre a šírila sa z nej silná aróma kadidla a vonných sviec. Pokúšala sa nadviazať rozhovor so Snapeom, ktorý sedel po jej druhej strane, no neuspela, a tak sa otočila na Harryho.

„Profesor Blake, náš nový prírastok.“ Široko sa na neho usmiala. Harry mierne nadvihol obočie.

„Madam.“ Opätoval niečo, čo považoval za začiatok podivného rozhovoru so strelenou ženou.

„Máte okolo seba veľmi zvláštnu auru, mladý muž, naozaj veľmi zvláštnu. Avšak veľmi výraznú a silnú. S niekým ako ste vy som sa ešte nestretla.“ Jej záhadný hlas sa vznášal vo vzduchu medzi nimi. Bola príliš dramatická, keby ubrala so svojho oblečenia a zbavila sa tých okuliarov, vďaka ktorým vyzerala ako obrovský chrobák, bola by vierohodnejšia. Mala príjemný hlas a vedela ho ovládať, no ešte sa mala čo učiť.

„Ukážte mi svoju ruku,“ požiadala ho. Skôr, než stihol odmietnuť ho schmatla za ruku, bola rýchlejšia, ako by sa mohlo zdať a naklonila sa k jeho dlani, ktorú držala v zovretí. Harry pretočil očami, výraz jeho tváre dával jasne znať, čo si o tom myslí, no nechal ju, nech si s jeho rukou robí, čo chce. Pokiaľ mu ju teda vráti nepoškodenú. Druhou rukou pokojne jedol.

Trellawneyová mala nos takmer pritlačený k jeho ruke, keď ju skúmala. Čosi si ticho šomrala popod nos a prechádzala mu prstami po ruke. Harry odolával nutkaniu poškrabať sa, šteklilo to. Keď mu ruku pustila, na okamih ju zovrel do päste a položil na stôl.

„Prišli ste na niečo zaujímavé?“ opýtal sa konverzačným tónom ženy, ktorá sa na neho uprene hľadela.

„Z rúk sa toho dá zistiť veľmi veľa, profesor Blake. Viac, než by ste si mysleli. Dokážem zistiť, aký ste starý, koľko ste v živote pracovali, z akých pomerov pochádzate, niekedy aj to, aký silný ste čarodejník, či ako dlho budete žiť. Z rúk sa toho dá zistiť veľmi veľa.“ Zopakovala. Harry začínal tušiť problém. Nijako na jej slová nereagoval, len sa na ňu naďalej pokojne hľadel.

„Vaše ruky sú však zvláštne. Poznatky, ktoré my poskytli, sú nepresné a nie je možné, aby boli správne. Vaše ruky sa javia ako mladé, no zároveň ako ruky, ktoré toho zažili už mnoho. A to nie je možné.“ Nechápavo pokrútila hlavou. Koráliky v jej strapatých vlasoch zahrkotali.

„Vo vašich rukách neviem čítať.“ Skonštatovala nakoniec. Neznela frustrovane ani nahnevane, skôr zamyslene. Naklonila hlavu na stranu.

„Raz som sa už s podobnými rukami stretla. Neboli rovnaké, no aspoň podobné.“ Premýšľala nahlas. Harry cítil, že toto nehovorila jemu a že mu tak skoro neodhalí, kde sa s nimi stretla. Tušil však, kde sa stretla s rukami podobnými tým jeho.

„Kde to bolo, madam? Kde ste sa stretli s takýmito rukami?“ opýtal sa.

„Pri elfoch.“ Odpovedala. V tej chvíli zavanul slabý vánok, ktorý znemožnil Severusovi Snapeovi vypočuť si čokoľvek, čo Trellawneyová povedala. Pokračoval v jedení, akoby sa nič nestalo, no pozornému oku by neušlo, že sa mračí o čosi viac, než zvyčajne.

 

Elfské ruky nie sú ani staré, ani mladé, ťažko sa podľa nich rozpoznáva vek. Nie sú veľké ani hrubé, naopak, sú elegantné a jemné, no i napriek tomu mocné a sú aj mimoriadne zručné. Elfské prsty sú dlhé a tenké, zvyčajne bledé a čiary na nich sú rozdielne.

Harry mal ruky elfa, no, podobne ako on sám, tak ani jeho ruky neboli úplne elfské. Väčšina ľudí považovala jeho ruky za ruky aristokrata, no nikdy nie elfa. Pozorne si prezrel svoju ruku. Bola takmer na nerozoznanie od ľudskej.

 

Pozrel sa na Trellawneyovú vedľa seba, tentoraz však úplne inak, ako sa na ňu pozeral dovtedy. Zameral sa na oči za okuliarmi, zväčšené silnými dioptriami. Hovorí sa, že oči sú okná do duše. Pre dobrého a skúseného pozorovateľa sa to mohlo stať takmer skutočnosťou.

Oči profesorky Trellawneyovej odrážali prešibanosť, inteligenciu, poznanie a všetko okolo seba si prezerali s istým pobavením. Trellawneyovej maska ženskej, ktorú nikto nebral vážne bola dokonalá. Mohla si nerušene vypočuť tak veľa rozhovorov a dozvedieť sa množstvo informácii, ktoré nemal nikto poznať.

Harry si s istou dávkou pobavenia uvedomil, že Dumbledore nie je jediný, kto nosí perfektnú masku. Kým on stavil na excentrického a neškodného starca, Trellawneyová sa zahrala na hlúpu šarlatánku s množstvom prázdnych rečí. Ťažko povedať, koľko vešteckého nadania dostala do vienka, no hlúpa rozhodne nebola. Harry jej venoval krátky pobavený úsmev, ktorý mu profesorka veštenia opätovala.

Predtým premýšľal nad tým, že sa má Trellawneyová čo učiť. Teraz svoju myšlienky poopravil. Nie ona sa má čo učiť, no on.

„Nosíte zaujímavý náramok, mladý muž. Odkiaľ ho máte?“ kývla hlavou na jeho ruku. Spod rukáva vykúkal malý kúsok strieborného náramku, musela si ho všimnúť, keď skúmala jeho ruku. Zodvihol ruku a jemne ňou potriasol, na čo rukáv na jeho ruke skĺzol o niečo nižšie. Strieborný náramok sa zaleskol.

„Odkiaľ ho mám? Čo keby som povedal, že je to kúzlo?“ pousmial sa.

„Tak by som vám to uverila.“ Odpovedala.

„Tak tu máte odpoveď.“ Trellawneyová sa pousmiala.

Ďalej jedli pokojne.

 

Večera sa ž končila a študenti a profesori sa rozchádzali, keď sa Harry naklonil k Trellawneyovej.

„Nie je na čase ukázať, že mimoriadna žena?“ opýtal sa. Vytratil sa skôr, než by stihla Trellayneyová zareagovať. A Harry vedel, že ani nechcela zareagovať, nebolo treba.

 

Večer sedel v kresle pred krbom, ktoré stalo sa jeho obľúbeným miestom a premýšľal. V ruke držal plný pohár s červeným vínom. Ešte sa z neho nenapil. Nebolo to o tom, že by mal chuť na víno, skôr sa z toho stal zvyk. Niekedy, keď bol hlboko zamyslený, necítil ani chuť vína. To bola škoda. Nalieval si kvalitné víno.

Čakal. Boli to už dve hodiny od skončenia večere. Dve hodiny, počas ktorých Teonach prebehol niekoľko kilometrov, blížil sa.

Za iných okolností by si bol ľahol do postele alebo by sa zahĺbil do knihy, aby si skrátil čas. Dnes večer bol však nervózny. Vzduch v lese, v okolí hradu a aj v hrade bol ťažký a zvláštny. Pre niekoho, kto nie je zvyknutý hľadať odpovede na otázky vo vetre, v prírode, v ohni, či vo vode to neznamenalo nič. V celkom hrade nebolo veľa ľudí, ktorí to mohli cítiť a ešte nemej takých, ktorí by chápali, že sa niečo deje. Niečo mu hovorilo, že v jednej z veží sedí žena, ktorá chápe, že sa niečo deje.

 

Opäť sa mysľou napojil na les. Cítil Tea, bežal smerom k hradu. Čakal by od neho svižný beh, charakteristický pre elfov, no Teov beh sa dal prirovnať skôr k šprintu. Už to mu napovedalo, že sa deje niečo zlé. Čím bližšie k hradu bol jeho priateľ, tým lepšie cítil, aký je nervózny.

A potom tam boli zvláštne tiene. Bežali za Teom, držali sa pri ňom a elf ich nedokázal striasť, nech bežal akokoľvek dlho a rýchlo a nech si vyberal akokoľvek náročné trasy. Stále bol však dostatočne rýchly na to, aby im unikol.

 

So slabým trhnutím sa vrátil z lesa. Skúsi to opäť o nejakú dobu. Očakával, že sa jeho priateľ ukáže niekedy nad ránom, teraz to však odhadoval na polnoc. Aj keď nebol mysľou v lese, stále ho jemne skúmal. Zakázaný les vnímal, že je v ňom elf a aj keď ho hneď neprijal, už dlho v ňom nijaký elf nebol, spoznával ho. A Harry sa sústreďoval na to, že les jeho priateľa vníma a vie, kde je a čo sa s ním deje.

Bol by pokojnejší, keby ho mohol sledovať stále, no bolo to nebezpečné a ešte stále aj vysiľujúce. A Harry chcel byť pripravený, ak by sa niečo udialo a Teo by potreboval pomoc.

 

Seana ležala na kožušine pred krbom a driemala. Skôr, než sa uložila spať od neho však vytiahla sľub, že ju vezme so sebou, ak sa niečo stane. Súhlasil. V prípade núdze sa môže hodiť jej prudký jed. Mávnutím rukou zapálil vyhasínajúci oheň. Najbližšiu hodinu sa doň díval, vnímal zmeny vzduchu a lesa a popíjal víno. Raz začul, ako po chodbe prešiel jeden z prefektov, ktorý kontroloval chodby. 

 

Po hodine zatvoril oči a uvoľnil sa. Do troch sekúnd bola jeho myseľ spojená z lesom a hľadala Tea. Našiel ho.

 

Harry sa prudko vrátil do svojho tela. Pohár s vínom mu vypadol z ruky a rubínová tekutina sa rozliala po koberci. Nevšímal si to.

Už vedel, čo boli tiene, ktoré prenasledovali Tea. Boli to upíry. A boli ich mnoho.

 

Vyskočil z kresla, švihol zápästia premenil Seanu na náramok a takmer vybehol von z izby. Všetko, čo potreboval mal pri sebe.

 

Jeho priateľ bol v nebezpečenstve. Nech sa už dialo čokoľvek, skupina upírov sa blížila k hradu a pomaly, ale isto dobiehala Tea, ktorý musel byť unavený dlhými hodinami rýchleho behu.

V tej skupine boli vybraní najlepší a upírov a boli chránení silnými čarami, preto ich videl iba ako tiene. Ich čary však neboli dosť silné na to, aby ho oklamali v blízkosti hradu.

 

Do lesa vbehol s lukom v ruke, tulcom so šípmi na chrbte a s dvomi mečmi, prichystanými na okamžité použitie. Prebehol asi tri kilometre, keď zastal, zamieril a čakal. Blížili sa. 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kapitola

Altheda, 1. 1. 2014 18:39

Kapitola sa mi naozaj páčila, ako obvykle, dobre sa čítala, ale hlavne by som ti chcela zložiť poklonu za to, že ti postavy nespadajú do stereotypu. Trelawneyová ako hlúpa šarlatánka je v každej poviedke, ale prečo by v nej nemohlo byť niečo viac? A zasa naopak, McGonagallová nemusí vždy byť dokonalá, proste ju občas musí niekto donútiť zamyslieť sa. Ako hovorím, skvelá kapitola:)

dobré

Rankl, 1. 1. 2014 10:53

Hodně mě zaujala Trelawneyová. Nečekal jsem, že z ní uděláš mazanou intrikánku maskovanou za potrhlým vzhledem, ale proč ne, věštkyně by měla umět číst v lidech a získané informace využívat ve svém oboru.
Také se mi líbilo, jakým způsobem setřel McGonagallovou. Měl zajisté pravdu v tom, že zastíráním skutečnosti dětem v nastávající válce nepomůže, jak ostatně poznal sám na sobě u Brumbála. Jedna věc je ale naučit je se o sebe postarat a jiná zapojit je aktivně do války. Děti by se raději měly naučit, jak se z nebezpečné situace dostat, třeba přemístěním nebo nouzovým přenášedlem, které by měly neustále po ruce, spíš než tisíc a jeden způsob, jak někomu jinému podříznout krk. Šerm, souboje atd. jsou zajisté zajímavým zpestřením a můžou se hodit, ale každý rozumný dospělý musí uznat, že napůl vycvičení puberťáci na bojiště nepatří.

TYYYYY!

Misaa, 31. 12. 2013 10:54

Si delas prdel no ne????? takto to ukonciit!! a tesim na dalsiu cast rychlo pretoze umrem od zvedavosti a ty to budes mat na svedomi!!

hp

sam, 30. 12. 2013 14:21

Takto to ukončit, Klea. to bude moje smrt.

no toto :-)

Domeenika, 30. 12. 2013 13:22

Tak nechutne si to utala! V tom najlepsom.. No dufam, ze coskoro pridas pokracovcanie, a dufam, ze sa Harrymu ani Teovi nic nestane :-) :-) :-)